Komentáre k turistickým akciám

Lenka a Dodo, užite si to

pekné fotečky

Tiež pekné videjko (Tá trnafčina je super )

Je nás osem zvedavých. Zastihneme jeseň v celej jej kráse práve tu, v Súľovských vrchoch? Dátum na to je. A počasie by malo byť tiež. No, osem. Áno, ale iba zo začiatku. Potom sa však rozdelíme na dve skupiny.

Posádka nášho auta už je rozhodnutá. My ideme kratší okruh. Dni sa skracujú a my sa nechceme naháňať. Prišli sme sem vychutnávať. Niekedy je totiž menej viac! A chceme navštíviť aj Šarkaniu dieru. Jediný, kto váha, je Ivan. Nevie, na ktorú stranu by sa pridal.

Vincent si Ivanovo váhanie všimol už v aute. Snaží sa kuť železo, kým je ešte horúce. Preto sa ho už počas pauzičky na kávičku a posledné dopĺňanie zásob v Zamarovciach priamo opýtal: „Máš poslednú šancu. Na ktorú stranu sa pridáš?“ Lenže s Ivanovou odpoveďou nepočítal. Bola v duchu „Dočkaj času, ako hus klasu.“ Ivan si ho dovolil poopraviť: „Predposlednú šancu. Posledná šanca na rozhodnutie bude až tam… hore.“

Odparkovali sme autá. Ešte sme sa ani z dediny nedostali a je nám jasné, že je to tu ako v rozprávke. Nie že by sa tu voda sypala a piesok lial… Zase až také silné štartovné nebolo. V potoku tiekla voda a trochu prekvapivo plávalo množstvo jabĺk. Skôr by som tam čakal ryby. No nič. Možno miestny zvyk… Rozprávkové bolo niečo iné. Naozaj sme tu zastihli jeseň v celej jej kráse!

A už sa to na nás valí z každej strany. Gotická brána, vyhliadka za vyhliadkou, hrad, znovu vyhliadky, striedané dvojvyhliadkami… Nie, nemáme také brutálne tempo. Tu je to tak nejako všetko pokope.

Vincent si pamätá. Aspoň to občas neuvážene tvrdí. A tvári sa pri tom sebaisto. Tentoraz to tvrdil pri drevenej tabuli, na ktorej bol vyobrazený vták. Tuším sova. Vraj za ním bude nasledovať sokol. Verí si až tak, že sa so mnou stavil o fidorku. Ja som si tiež istý. Čo Vincent povie a zaklincuje slovami, že si pamätá, býva v drvivej väčšine všelijako, len nie tak, ako tvrdí. Neveríte? Mám slová „v drvivej väčšine“ škrtnúť a nahradiť slovom „nikdy“? Vraj sa ešte doteraz v histórii spolku nestalo, že by mal pravdu? Ale späť k sokolovi. Na troch najbližších drevených tabuliach bolo všeličo, ale sokolom sa to nazvať nedalo. Nie, ani pri bohatej fantázii kombinovanej množstvom alkoholu nad 2 promile. Vincenta to však nevyviedlo z miery. Mal totiž pred sebou ešte dostatok kilometrov, na ktorých bude ešte nejedna drevená tabuľa. Snáď na jednej z nich ten sokol bude…

Stalo sa to na Štefánikovej vyhliadke. Ivan sa rozhodol. Chcelo sa mu ešte trochu posedieť. Vincentova skupina sa s nami rozlúčila. Ich už trochu tlačil čas. Majú dlhšiu trasu. Kto ho vie, či sa Vincent bude prizerať dreveným tabuliam na ceste a hľadať sokola. My sme v pohode. Máme čas. Môžeme sa motať do sýtosti. Komu sa kam chce, tam ide. Ostatní ho väčšinou zo zvedavosti nasledujú. Tak sa stalo, že všetci boli všade. Aj tam, kam sme počas minulých akcií neodbočili.

A je to tu. V našej skupine nahrádzam Vincenta. Všetkých presviedčam, ako som bol v Šarkanej diere a čudujem sa, prečo nemajú čelovky. Veď je to jaskyňa! Veď som tam bol! Veď si pamätám! Prezieravo sa však s nikým o fidorku nestavím. Svoju som už totiž dávno zjedol. Keď sme dorazili do jaskyne, zistil som, že si nepamätám. Ani šarkana, ani dieru. Čelovku netreba. V najhlbšom kúte je šero.

PS: Šarkania diera mala dohru. Vincentovi v pondelok v práci tvrdím, ako som bol v Šarkanej diere po prvý krát. Neviem prečo som si myslel, že som tam bol. Vincent si je znovu istý. Vraj som tam bol! A tentoraz mal Vincent pravdu a aj dôkaz po ruke. Našiel tú akciu na našej stránke. A teraz nemôžem povedať, že by nikdy nemal pravdu. Ale obávam sa, že si šťastie na tento rok už minul…

Úvod

Tentoraz je v tom Jozef nevinne. Túto akciu som vymyslel sám. Spomenul som si na november 2013 a september 2019 a hneď ma prepadla nostalgia. Z obidvoch akcií som mal výborný pocit a dokonca som si aj veľa pamätal a tak som sa rozhodol, že Súľovské vrchy opäť navštívim. Len som tíško čakal kto sa pridá, lebo itinerárom tejto akcie bol celý okruh Súľovom. To som ešte netušil, keď sa začali na akciu prihlasovať ostatní, že nás bude osem. Neskôr som pochopil, prečo bol o akciu taký záujem. Niektorí rebeli mali už na začiatku v pláne absolvovať trochu inú trasu, trasu, ktorá vedie dole do Súľova žltou turistickou značkou, kvôli návšteve Šarkanej diery. Ja som bol pevne rozhodnutý a som rád, že ma v tom podporili aj Danka s Peťom, že neuhnem s pôvodného plánu ani krok.

Do Súľova sme sa doviezli dvomi autami. O dopravu sa postaral Jozef s Peťom, za čo im chcem pekne poďakovať. Než sme dorazili na štart, absolvovali sme tradičnú zastávku v Zadarmovciach na kávičke, ale hlavne preto, že na tomto mieste bol aj zraz osadenstva obidvoch áut. Zastávku využili niektorí na prvé zoznámenie sa v rámci akcií spolku.

Putovanie

Už po prvých krokoch dedinou naše pohľady skontrolovali stav počasia nad hlavami. Rysovalo sa celkom pekné turistické počasie. Hoci bolo hneď ráno trochu chladnejšie, zo skúseností vieme, že nielen „štartovné“ na úvod, ale aj prvé stúpania sa postarajú o dokonalé zahriatie A tak aj bolo. Mnohí po pár stovkách metroch vyzliekali zbytočné oblečenie.

Prvé zastavenie

Netrvalo dlho a prišli sme k prvej vyhliadke. Miesto sme preskúmali dôkladne. Bolo čo obdivovať. Dominantou tohto miesta je nádherný výhľad na Gotickú bránu. Nebola to jediná vyhliadka. Na malom priestore sa tu nachádza až šesť výhľadových miest. Jedno krajšie ako druhé. Keď zrátam na tejto trase všetky vyhliadky hneď mi je jasné, prečo sú Súľovské vrchy hojne navštevované.

Druhé zastavenie

Druhou zastávkou bol hrad Súľov. Bezpochyby je to jedno z dvoch najkrajších výhľadov na tejto trase. O tom niet pochyb. Problematické je len dostať sa na najvyšší bod hradu, cez úzky otvor v skale, kde je priestor na maximálne rozvinutie kochacích zážitkov Doporučujem ostatným, aby toto miesto v žiadnom prípade nevynechali. Oberú sa o neskutočný zážitok.
Na hrade sme absolvovali tiež gastronomickú prestávku. Samozrejmosťou bolo fotenie a na svoje si prišiel aj Jozefov zvedavý dron. Už teraz sa teším na zábery z neho.
Nie nezabudol som Okrem toho, že bolo aj „vrcholové“ rozdával som aj vrcholové medaily. Vrcholom ceremónií bolo však odovzdávanie premiérového certifikátu novopečenej absolventke prvej vzdialenostnej méty (272 km) AĎKE. Aďka, ešte raz gratulujem a prajem Ti do ďalších kilometrov pevné zdravie a veľa šťastia.
Pred odchodom z hradu sme ešte absolvovali spoločné fotografovanie na pamiatku. Roky sú neúprosné, pamäť „bledne“ vďaka ujovi Alzheimerovi a preto sa hodí občerstviť si ju práve nezištnou fotografiou. Už veľakrát som sa sám presvedčil, že fotografia má na pamäť blahodarné účinky 

Tretie zastavenie

Podľa mňa najkrajšia vyhliadka celej trasy. Je ňou Vyhliadka pod Bradou. Kto ju obíde, ako by tu nebol. Rozľahlé miesto na maximálny zážitok a zároveň ideálne na strávenie času oddychom a občerstvením. Jozef s Ivanom nelenili a vytiahli svojich „lietajúcich vtákov“ a dôkladne z výšky preskúmali toto nádherné miesto. Tohto miesta a jeho výhľadmi sa nedá nabažiť, zvlášť za pekného počasia, ktoré nám bolo poskytnuté. Ďakujem Bohu, že som mohol toto prežiť. Myslím, že každý si toto miesto užil tak ako ja.

Od tohto miesta sme sa rozdelili na dve skupiny. Ja, Danka a Peťo sme pokračovali hrebeňom cez Kečku do sedla Patúch a potom späť do Súľova. Druhá skupina preskúmala vrch Roháč, vyhliadku Biela skala a Šarkaniu dieru.

Štvrté zastavenie

Od rozdelenia sme kopli do vrtule a prakticky sa zastavili až na odpočívadle v Roháčskom sedle a doplnili chýbajúcu energiu. Tým energetickým palivom boli jablká. Bez dohody sme ich svorne vytiahli a nemilosrdne zjedli. Energia bola treba, lebo na nás čakal náročný hrebeň hore-dole, hore-dole, hore-dole. Až prejdením tejto časti trasy človekovi dôjde, prečo tu stretá tak málo turistov Málokto je ochotný absolvovať tento dlhý okruh. Ja však môžem povedať, že sa oplatí. Stojí za tú vynaloženú námahu.

Piate zastavenie

Od Roháčskeho sedla po túto poslednú zastávku nás sprevádzala zelená turistická značka. Dočasnú stopku nám vystavilo posledné výhľadové miesto. Je ním vrch Kečka. Poskytuje nádherný výhľad na obec Súľov a na protiľahlú časť hrebeňa. Neprehliadnuteľný je hrad, vyhliadka pod Bradou ale hlavne Brada. My sme sa tu dlho nezdržali, lebo nás tlačil čas. Čakal nás „kvalitný“ zostup do sedla Patúch. Áno, keď sa pýtate, bol cítiť v nohách. Niektoré úseky boli prudké a výživne. Avšak, keď sme dorazili do sedla našu púť zavŕšilo príjemné a jemné klesanie. Úspešne a dokonca skôr ako druhú skupinu, nás doviedli naše výborné nohy, ktorým môžeme iba poďakovať za perfektný odvedený výkon. Nožičky ďakujeme.

Záver

Príjemne unavení a šťastní sme prijali pohostenie v miestnom Penzióne na Kopečku. Polievočka (Boršč, Hríbová), bryndzové halušky, ryža s kuracím mäskom a plnená placka nám umocnila príjemne prežitý zážitok z tento veľmi vydarenej turistickej akcie.

Ďakujem všetkým za účasť a skvelú atmosféru. Som veľmi rád, že som sa opäť mohol stretnúť s vynikajúcimi priateľmi nášho spolku – s vami všetkými zúčastnenými.

Dúfam, že sa čoskoro uvidíme, dovtedy dovidenia a držte sa v zdraví.

Na trase z Dechtíc do Piešťan môžeme naložiť dvoch (pohodlne) alebo troch (maximálne) spolucestujúcich.

Po prvom keškobraní prichádza druhé. Malo prísť asi o týždeň skôr, ale prišlo k zlyhaniu. Môjmu. Presnejšie, z rodiny som sa to dozvedel takmer včas… ako posledný, deň predtým. A tak som vtedy nikam nešiel. Ale vtedy bolo vtedy a teraz je teraz.

Parkujeme v dedinke Selec. V dedine nás víta mrázik a žblnkotajúci potôčik. Z prízemného mrazu i nízkej teploty blížiacej sa nule, si nič nerobíme. Veď nám o chvíľu bude teplo. Na najvyšší vrchol pohoria – Inovec, sme sa totiž rozhodli vystúpiť z najprudšej strany.

Už to vie celý les. Slová o tom idú od jedného hniezda na strome k druhému, od jednej nory v zemi k druhej. A dozvedeli sme sa to aj my s Ivanom. Zase nás čaká komorná atmosféra. Zrovna dnes prebieha 38. ročník hviezdicového výstupu na Inovec. Slovo „hviezdicový“ znamená, že máte na výber, z ktorej svetovej strany ráčite vystúpiť na vrchol.

A už máme aj nepoprierateľné dôkazy. Čím vyššie sme k vrcholu, tým viac ľudí stretáme. Tí, čo už idú dolu, majú pre nás dve správy. Začnem tou zlou – hore je plno. A teraz tá dobrá – dávajú tam čaj, opekajú sa špekačky a tuším padlo aj slovo guláš. Alebo si ho len tak veľmi prajem? A to všetko zadarmo! A je to jasné. Už vieme, prečo je tam tak plno.

Prichádzame s Ivanom na vrchol ako 329-ty a 330-ty. Až tak plno tu nie je. Nejako sa to na tej ceste roztratilo. Možno trochu viac, ako v bežnú nedeľu, ale žiadna tlačenica. Sme informovaní o tom, čo všetko už nie je. Ja príliš nepočúvam. Snažím sa postupovať podľa hesla „Čo oko nevidí, to srdce nebolí“. Dostávame sa k časti, čo zostalo. Ušiel sa nám čaj a ponúkli nám na opečenie slaninku a špekačky. Bude nám stačiť ten čaj…

Naposledy, keď sme boli na Inovci, bola hmla. Teraz máme výhľady. Pekne je. Síce viditeľnosť nie je dokonalá, lebo v ovzduší je sem tam dostatok vodnej pary, ale to až tam, vzadu… Svoje čaro má aj výhľad Palúch. Vidieť odtiaľ Hradisko i Selecké kamenné more. Tam sme pred takou hodinkou a pol stáli…

Cestou dolu odlovíme ešte posledné kešky z rady „Lesná železnička Trenčín – Selec“ a môžeme ísť k autu. Na záver musím pochváliť keškárov nášho spolku. Žiadne zaváhanie. Keď je akcia, tak je akcia a prídu všetci… Žiadne frfľanie, žiadne kyselé tváre… Tak to má byť.

Dominik potreboval turistiku a tak nám naplánoval trasu ktorá mala 6,7 kilometra. To sa pozdávalo aj mne. Neznelo to moc náročene aj keď to je neďaleko Sněžky. A tak si šlapeme a hneď v prvom bude nastal problém. Pôvodna cesta bola uzatvorená. A tak sme si našu trasu museli predlžiť. To už sa mne tolko nepáčilo, ale vraciať sa predaa nebudeme. Ale za to sme mali šťastie, pretože v Krkonošiach na kríkoch nerastú iba čučoriedky a brusnice, ale aj 500 korunačky.

Opäť jedna z našich krátkych turistík, na ktorej sme nič neodfotili. A obávam sa se že to v tomto štýle ešte pár mesiacov zostane a na chvíľu celkom ubudne. Ale aspoň sa môžem tešiť na to ako sa k tomu znova vrátim

Tentokrát sme si z Považského Inovca vybrali ten najvyšší vrch – Inovec. Zážitok umocnila meteorologicko telekomunikačná rozhľadňa Helena z ktorej je tristošesťdesiat stupňový výhľad. Trochu nám ho kazil opar, ale inak bolo počasie na jednotku s hviezdičkou.

Na dobitie energie je na trase Inovecká chata s naozaj skvelou kuchyňou, ktorá je otvorená celoročne. Prístup na chatu je možný aj autom, preto je dosť navštevovaná a to nielen pešími turistami.

Čo nás trochu sklamalo, bol turistickou značkou označený Výhľad Dr. Bundalu, ktorý už zarástol. Ale o výhľady samozrejme nebola núdza. Kto chce, nájde výhľad aj v hustom lese

Ďalšou zaujímavosťou na trase bola Pustovníkova jaskyňa a 2 pramene.

Toto obdobie je skvelé na turistiku, pretože jeseň je na horách vždy čarovná.

A je to tu. Prvé keškobranie nášho turistického spolku. A vzhľadom na účasť, veľmi úspešné. Zúčastnili sa ho všetci aktívni keškári nášho spolku. Všetci dvaja, Ivan a ja. Takú bohatú účasť hneď na prvý krát som ani nečakal. No, niekedy je život plný prekvapení…

Tentoraz nás čaká viac kešiek ako je bežné na turistickej akcii. Proste ich bude viac ako 5 – 7 kúskov. Nebudem napínať, bude to dvojciferné číslo. Nie, k číslu 99 sa nepriblížime. Nezobrali sme si čelovky a navyše… vieme sa ovládať. Aj keď to niekedy tak nevyzerá. A niekedy to tak ani nie je.

Zo začiatku sa motáme. Nie, ešte nehľadáme kešku. Motáme sa autom po ceste III. triedy č. 1877. Našťastie nie je dlhá. Má niečo cez 7 kilometrov. Potrebujeme totiž niekde zaparkovať. Prieskum z pohodlia obývačky, sediac za počítačom prostredníctvom google street view nie je zlý…, len občas šofér na mieste zistí, ž sa tam jeho auto nezmestí. No, zmestilo by sa, len by trochu trčalo.

Niekto si povie „No a čo?“ Aj tak sa dá k tomu pristupovať. Len aby sa potom nenašiel iný šofér, ktorý si povie tiež „No a čo?“. Len pri trochu inej príležitosti. Keď mu to nevydá a nechtiac si berie zo sebou spätné zrkadlo z nášho auta alebo otestuje odolnosť laku na ňom… Občas to chce aj trochu predvídavosti. Najmä v dnešnej dobe.

Úspešne sme zaparkovali v blízkosti jedného osamoteného domu. Nie sme tam sami. Vo „dvore“ stoja ďalšie štyri osobné autá. No, v blízkosti… presnejšie dostatočne vzdialení od ceduľky s nápisom „Súkromný pozemok“. Boli sme ohľaduplní. Nezavadziame šoférom z domu, ani traktoristom na poľnej ceste.

Pôvodne sme prvých zopár stovák metrov nemali ísť po značke. Ale ideme. Je to veľmi netradičná značka. A značkár asi nebol nadšený, keď mu došla farba. Totiž, to nebola farba, ale olej. Z auta. Asi niekde chytil olejovú vaňu. A celkom úspešne. Značka je miestami široká aj na pol dlane. Po prejdení prvých 200 – 300 metrov mal stále dostatok oleja na značenie… Ako ďaleko mu olej vydržal už nezisťujeme. Odbočujeme totiž na inú netradičnú značku. Už sme totiž na mieste, kadiaľ kedysi viedla úzkorozchodná lesná železnica. Trasa je označená štítkami s obrázkom železničky.

Kraj je to pekný. Les striedajú lúky, ktoré poskytujú výhľady. Občas odbočíme aj bokom kvôli keškám. Násyp miestami vidieť dodnes. Na mnohých miestach mu neuškodili ani autá, ktoré vystriedali parný rušeň s vagónmi plnými dreva. Žiadne vyjazdené koľaje od áut, ako na iných lesných cestách. Mostov tu bolo viacero. My sme dnes videli väčšinou len viac, alebo menej zachované mostné piliere. Výnimkou bol jeden „zrekonštruovaný“ most pre peších alebo cyklistov, ktorý nám urobil veľkú radosť. Ivan si zaspomínal na staré časy, kedy ho keškovanie bavilo. Lebo sa darilo. Až po určitú kešku. Ste v lese. Ukazuje vám to na miesto. Pomôcka je – dutina v strome. Ste šťastní, lebo naozaj je v strome dutina. A v nej… všetko možné, len keška nie. Nevadí. Veď to málokedy ukazuje s presnosťou na meter. Rozširujete okruh pátrania na desať metrov okolo. Dutín viacero, a nič.

Rozširujete okruh na dvadsať metrov. Občas sa takáto nepresnosť stane. Dutín požehnane, výsledok po možno polhodine rovnaký. Už zvažujete rozšíriť okruh pátrania aj do okolitých krajín. Keď však zbadáte to množstvo stromov okolo… prechádza vás chuť. A práve v tento moment si Ivan spomenul, prečo sa v poslednej dobe z neho stal vlažnejší keškár. Kešku sme nakoniec našli. Náš nový rekord nepresnosti. Vzdialenosť od bodu navádzania sa zastavila na 43 metroch.

Slniečko sa začína pomaly naklánať k obzoru. Nebudeme to preťahovať. Stačilo. Dnes sme odlovili 17 kúskov na 18-tich kilometroch. Bolo to trochu náročné. Turista si sadne a odpočinie. My nie. My sa motáme okolo a hľadáme kešky. Takže sme stále na nohách. Nevadí. Aspoň sme boli na čerstvom vzduchu. Je čas ísť k autu. Našťastie nie sme od neho ďaleko.

Blížime sa k osamotenému domu. Už z diaľky počuť vrešťať uhlovú brúsku. Rozmýšľame, „Má naše auto ešte kolesá? Brúsia s uhlovou brúskou VIN číslo na motore a na karosérii?“ Našťastie sa naše obavy tentoraz ukázali ako neopodstatnené…

Ideme na Vtáčnik. Zase. Keď sme tam boli minule, výhľady neboli. Cez opar sme ďaleko nevideli. Ako bonus aj mrholilo. Dnes vystúpime na vrchol z inej strany a máme aj teoretické šance na výhľady. Veríme Slniečku. Dnes by mohlo byť dostatočne silné na to, aby si poradilo s oparom nad hrebeňom Vtáčnika.

Po pár krokoch sme sa skoro zasekli. Ale iba skoro. Do cesty sa nám totiž postavilo pohostinstvo „U Krejzinky“. No, do cesty… ale naozaj to bolo kúsok od cesty. Tentoraz sme pivu odolali. Nie, silná vôľa je v tom tentoraz nevinne. Aj by sme boli zlyhali, ale bolo zatvorené. Darmo, je nedeľa okolo deviatej hodiny doobeda.

Preto postupujeme ďalej až k Ivanovmu salašu, kde sme tiež nezlyhali a ani tu sme sa nezastavili na pivo. Nie, tu nič nebolo zatvorené. Jednoducho tu nič nebolo. Nič, čo by mohlo byť zatvorené. Preto znovu pokračujeme ďalej. Pauzičku si robíme až pri Partizánskej chate. Pauzička bez piva. Nik tu nečapuje. Je to iba chata. Zamknutá chata. V duchu hesla „čo si si priniesol, to si aj vypi a zjedz“ sme sa pustili do vlastných zásob. Dávno sa veru nespoliehame na miestne zdroje. Ak sa nejaký objaví, občas nepohrdneme, ale už sa nespoliehame… Našťastie už nie je tak teplo, ako cez leto.

Občas sme si trochu zafučali. To sa musí, veď inak by to nebol ten pravý vrchol. Choď dolu kopcom na vrchol. Možno to niektorí dokážu, ale jedine akurát tak hubou. Ale sľúbiť môžu. Ej veru, koľko sľubov sme už počuli a onakvejších, z koľkých strán… ísť dolu kopcom na vrchol, to nedokáže ani parašutista s deravým padákom…

A je tu vrchol. Slniečko nesklamalo. Výhľady sú. Zisťujeme, že už to vypuklo. V hornej časti pohoria sa už stromy začínajú sfarbovať tak, ako sa na jeseň patrí. Ešte to však nie je ono. No nič, možno o taký týždeň, či dva, možno v nejakom inom pohorí…

Ďalšou dnešnou čerešničkou je Kláštorská skala, tretí najvyšší vrchol celého pohoria. No, tá čerešnička neleží presne na vrchole, ale kúsok od neho. Je to skupina andezitových skál. Podľa internetu vraj najkrajšie a najvýraznejšie skalné mesto v celom pohorí Vtáčnika. Niektoré skaly dosahujú výšku 20 metrov. Na jednu z nich, ktorá sa nám zdala najvyššia, sme ráčili vyliezť. Výhľady za tú námahu stáli.

Koľko metrov si hore vystúpal, toľko si aj ráč sklesať dolu k autu. Niekedy to býva problém. Najmä, keď úraduje ľad či blato. V tomto prípade to boli šutre vhodne porozhadzované v úvoze. Mnoho šutrov a nahusto. V ideálne naklonenej rovinke. Nik nechcel tresknúť a byť prvý dolu. No ale tak, ako niekto musí byť posledný, tak musí byť aj niekto prvý. Náš prvý našťastie netreskol a ani nikto za ním. A tak sa nám podarilo šťastlivo doraziť dolu do dediny k autu…

Úvod

I keď som ako rodič tejto akcie menovaný ja, nevymýšľal som ju sám. Akciu som dal dokopy spolu s Jozefom.
Na Vtáčniku sme boli v novembri roku 2020 a vtedy sa nám nepodarilo kochať sa výhľadmi z tohto výhľadového kopca. Už vtedy sme si povedali, že kvôli výhľadom sa sem musíme vrátiť. A ten deň nastal práve teraz. Iná je len zostava. Romana a Ivana nahradila Miriam a Kowo.

Putujeme

Štartovací bod sme zmenili. Vybrali sme si obec Kľak. Určite si to zaslúži. Je to obec, ktorá na konci vojny v januári roku 1945 bola ťažko skúšaná. Obec bola za pomoc partizánskym skupinám pôsobiacim v pohorí Vtáčnik počas SNP úplne vypálená a fašisti v nej zavraždili 84 obyvateľov. Nezľutovali sa ani nad deťmi a tehotnými ženami. Pri miestnom pomníku SNP venovanému obetiam, ktorý sme navštívili na konci túry som ja venoval tichú modlitbu. Tak som to cítil a musel a chcel som.

Ako prvú sme na našej ceste navštívili Partizánsku chatu. Tá je situovaná v druhej tretine cesty na vrch Vtáčnik. Súčasťou priestoru pred chatou je aj sedenie a tak sme ho využili na krátku prestávku a jedlo. Chata v minulosti možno ponúkala aj nejaké pohostenie, ale to sú už zašlé časy socializmu. Dnes sme sa mohli na chatu už iba pozerať.

Najzaujímavejším bodom trasy bol vrch Vtáčnik. Mali sme šťastie, pretože dnes sme mali pekné počasie a už pred príchodom naň sme tušili, že dnes budeme odmenení krásnymi výhľadmi. Bolo presne tak, ako sme tušili. Vrchol je síce čiastočne zarastený stromami, ale jeho rozsiahli priestor sa dá obísť a vidieť aspoň na tri strany. Mali sme dostatok času, aby sme si oddýchli, najedli sa a riadne zdokumentovali naše kochanie sa do fotografií a videí. Bolo aj tradičné odovzdávanie vrcholových medailí. No pre neprítomnosť „dvorného“ víno-variča Romana sme sa „vrcholového“ nedočkali Dokonca ani tá Jožova legendárna zázvorovica, ktorá sa vtedy v novembri podávala nebola
Ja som si pred odchodom spomenul, ako sme sa pod krížom na Vtáčniku spoločne fotili a tak som všetkých vyzval, aby sme tak učinili aj teraz. Nikto neprotestoval. A preto vám môžem na porovnanie ponúknuť obidve fotografie.

Po odchode z Vtáčnika po pár sto metroch sme navštívili zaujímavé andezitové skalné zoskupenie zvané Kláštorská skala. Je to skalné mesto s mnohými zaujímavými skalnými vežami. Na niektoré sa dá bez problémov vyliezť a tak sme to využili. Jednak sme si mohli pozrieť nádherné výhľady a za druhé bolo to vhodné miesto pre štart Jožovho drona. Mne skaly tak trochu pripomenuli už skôr navštívený vrch Benát v Pohronskom Inovci. Po chvíli oddychu na tomto zaujímavom mieste sme sa pohli ďalej.

Poslednou zastávkou na trase bol Rúbaný vrch. Dostali sme sa k nemu po hrebeni a červenej turistickej značke, ktorá tvorí Ponitriansku magistrálu. Bola to veľmi príjemná nenáročná cestička, priam idylická. V súvislosti s touto magistrálou padli návrhy na jej absolvovanie. Takže niekedy nabudúce uvidíme, lebo záujem bol. Ja osobne sa rád zúčastním, pretože to môže byť zaujímavá trasa. Rád znova uvidím Handlovú, kde magistrála začína a na jej konci konečne navštívim vrch Zobor, na ktorom som ešte ja nebol.

Do cieľa, do obce Kľak sme sa po Rúbanom vrchu dostali po „zaujímavom“ teréne. Preveril nás prudký zraz tvorený kameňom a hlinou, kde si bolo treba dávať veľké bacha. Našťastie sme náročný terén prešli všetci bez úrazu. Do obce nás napokon doviedli lesné asfaltové cestičky Vicianovej doliny a v závere cesta tretej triedy vedúca do obce mierne do kopčeka. Než sme prišli k autu ešte sme navštívili spomínaný pomník SNP obetiam obce Kľak.

Záver

Bola to zaujímavá trasa s vyvrcholením na vrchu Vtáčnik. Tentoraz za pekného počasia a s vytúženými výhľadmi a samozrejme v kruhu vynikajúcej partie nášho spolku. Ďakujem všetkým za účasť a skvelú spoločnosť.

Nabudúce dovidenia. Už teraz sa teším na ďalšiu turistiku.

Škoda že idete v piatok , ak by ste išli v sobotu, určite by sme sa pridali…