Komentáre k turistickým akciám

Plánovanie akcie

Akcia sa narodila v mojej hlave 25. februára 2021 a ihneď putovala do chlievika s názvom „Naše túžby“. Nemala sa tam dlho ohriať, pretože som ju chcel premeniť v plnohodnotnú akciu v piatok 12. marca. No dal som prednosť Jožovo-Ivanovej turisticko-keškárskej akcii, ktorá sa nakoniec zmenila na čisto keškársku akciu. Aj som vtedy banoval, ale už ma to prešlo. Nabudúce si dám veľký pozor, akej akcie sa budem zúčastňovať. V žiadnom prípade už nie keškárskej
No a preto, že bola túžba odsunutá, na rad prišla včera. Úprimne, veľmi som sa na ňu tešil. Otázny bol iba dátum uskutočnenia. Keď som vo štvrtok 18.3. slávnostne za zvuku fanfár menil túžbu na akciu, dal som ju na štvrtok 25.3., lebo vtedy malo byť počasie najprijateľnejšie. No do popisu akcie som uviedol, že ak bude v piatok počasie lepšie, akcia sa uskutoční v piatok. A tak aj bolo. Každý deň som sledoval „Nórov“ a to sa priaznivo vyfarbilo na piatok. Bolo rozhodnuté. Ide sa v piatok. Mal som sľúbeného aj spoločníka Ivana. V týždni som s ním volal a hovoril, že so mnou chce ísť v rámci trénovania na nejakú 50-ku s nemenovaným priateľom. Zo sľubu však vzišlo. Neviem pre aké príčiny, ale na akciu ako vidíte som išiel sám.

Plánovanie dopravy

Dopravu som si riešil až v stredu. Sadám k počítaču, štartujem ho, otváram Google, ťukám CP a klikám na prvý odkaz, otvorí sa mi stránka „Cestovné poriadky“, zadávam odkiaľ: Vrbové, zadávam kam: Naháč a vypľulo mi to, čo vidíte v prvom priloženom obrázku. Hovorím si parááááááda. Výborný spoj, o siedmej začnem šliapať. No skutočnosť bola trochu iná. O 5.25 hod. prichádzam na zastávku pod vrbovskou šikmou vežou. Čakám, čakám, čakám, čakám a autobusu nikde. Pozriem do cestovného poriadku na zastávke a tam o onom autobusovom spoji ani chýru. Ďalší spoj až o 6.45 hod. a to do Trnavy a potom prípoj s príchodom o 8.37 hod. do Naháča. Neprípustné.
A tak som vzal nohy na plecia a mašíroval domov pre auto. Takže nakoniec som sa do Naháča dostal svojim autom a zaparkoval na parkovisku pri kostole, kde aj začína modrá turistická značka vedúca na Katarínku.
Musím povedať, že na Slovensku už nefunguje nič poriadne. Cestovné poriadky ponúkajú bludy Ponaučenie pre mňa? Ísť sa dostatočne zavčas pozrieť priamo na zastávku, ak budem odchádzať z Vrbového, na cestovný poriadok a predídem tak komplikáciám.

Počasie

Tu sa dlho nemusím rozpisovať. Predpoveď „Nórom“ vyšla parádne. Sľubovali krásne, slnečné počasie a to sa stalo skutočnosťou. Iba ráno, a to je prirodzené, bolo na štarte v Naháči trochu chladnejšie, ale vôbec mi to nevadilo, práve naopak. Bunda ma na začiatku zohriala a vedel som, že okolo 9.00 hod sa bude porúčať do batoha. Neskôr už slniečko tak hrialo, že si bolo treba chrániť „plešinu“ na hlave, aby sa mi nespálila.

A teraz o putovaní

Prvé zastavenie

Na „Katarínke“ (Kláštor sv. Kataríny Alexandrijskej) som bol naposledy s dcérou Sonkou a manželkou Renátkou a bolo to už poriadne dávno. Takže som sa veľmi tešil, že si Katarínku opäť pozriem. Po obhliadke som zistil, že ľudia dobrovoľníci zo združenia o.z. KATARÍNKA, ktorí kláštor obnovujú urobili nesmierny kus poctivej a záslužnej práce. Patrí im za to veľká vďaka a obdiv.
Po dôkladnej obhliadke som si doprial aj chvíľu oddychu a občerstvenia. Potom som sa posunul o kus ďalej, kde na mňa čakalo ďalšie prekvapenie Lesná železnica Katarínka. Aj tu je vidieť neskutočný pokrok. Ľudia zo združenia Združenie na záchranu lesných železníc Slovenska – ZLŽ vykonali kus poctivej a záslužnej práce. Na tomto mieste je sa načo pozerať. Obnovené úzko koľajové trate a vláčik (vozne i lokomotíva) sú v parádnom stave a plne funkčné. Vláčik dokonca príležitostne jazdí, takže v budúcnosti sa tu musím vrátiť, najlepšie s rodinou a vyskúšať aj jazdu. Už teraz sa teším na dobrodružstvo.

Druhé zastavenie

Absolvoval som ho na Dobrej Vode. Už príchod do obce bol úchvatný. Do dediny sa prichádza z kopca, takže všetko je ako na dlani a nádherné počasie to všetko umocnilo. Dokonca je vidieť aj zrúcaninu Dobrovodského hradu. V obci som sa ale dlho nezdržal. Mojim cieľom bolo iba omrknúť rázcestník, na ktorom pribudla červená značka „Cesty hrdinov SNP“. Tá bola mojou nastávajúcou spoločníčkou až na Mohylu M.R. Štefánika. Ééééééééj. Ale to som vám ešte nepovedal, že trasu som nenápadne a dobrovoľne zmenil. O pár hodín neskôr som sa rozhodol, že vystúpim aj na Mohylu na Bradle. Rozhodol som sa tak preto, lebo sa mi išlo parádne, počasie bolo parádne a čas pochodu som mal viac ako parádny. A čo sa týka zastávky na Dobrej Vode ešte spomeniem, že bola krátka aj preto, lebo ani to pivo v „šenku“ som si nemohol dať. Šenk bol zatvorený a do ďalekého obchodu na začiatku trasy sa mi ísť nechcelo.

Tretie zastavenie

Znova, ako minule, moju pozornosť dostala jaskyňa Slopy. Dnes tu bolo inak. Výhľady parádne, slniečko a do toho prvé rozkvitajúce kvietky na kríčku. Hotové pohladenie duše. Odtrhnúť sa z tohto čarovného miesta? Nemožné! Ale ísť ďalej sa musí. Posledné fotografie, posledné video zábery a ide sa ďalej.

Štvrté zastavenie

Zastavenie nebolo pri nejako zaujímavom mieste ale pri zaujímavých ľuďoch, turistoch. Pod Končitou som sa dal do reči so starším párom. On, tak medzi 60–70 šedivý pán ona, tak okolo 60 rokov. Príjemný pár to bol, usmiaty, plný energie. Témou bola samozrejme turistika. Starší pán mi spomenul, že má prejdenú Cestu hrdinov SNP. Skončil vtedy, keď mal asi 35 rokov síce na Myjave, ale neskôr ju predsa len dokončil. Ani on nerobil SNP-éčku naraz, robil ju tak ako ja s Jožom, po častiach. Obdiv mu patril aj za to, že napriek operácii srdca (bypass) stále aktívne chodí na turistiku. Rozlúčil som sa s nimi a šiel ďalej, no neskôr ma mrzelo, že som sa s nimi neodfotil. Bola to chyba. Doteraz ma to mrzí. Škoda, ale v mojej pamäti zostanú uložení 

Piate zastavenie

Opäť bolo pri usmiatom mužovi, ktorého som stretol pri chate Mladosť na Brezovej. Navyše mal pri sebe pekného psíka Nera. Na prosbu, či ho môžem pohladkať odpovedal kladne. Nezabudol dodať, že Nero má hladkanie veľmi rád. Nero až kňučal, keď s pôžitkom prijímal moje škrabkanie pod krkom Pred pokračovaním ďalej bola samozrejme spoločná fotografia. Ale to ste si už asi všimli aj vo foto-galérií.

Šieste zastavenie

Idem si tak okolo Coop Jednoty v Brezovej a napadlo ma, že by bodlo dobre vychladené pivečko. A tak vchádzam do obchodu a nelením. Našiel a vybral som si Krušovice. Toto pivo mám naozaj rád a tak putovalo do môjho batoha a bolo pripravené z neho vyliezť, hneď ako dorazím na Mohylu. Čo myslíte? Čo sa na Mohyle stalo? Dozviete sa v siedmom zastavení.

Siedme zastavenie

Po nezáživnej časti trasy, po Brezovských asfaltkách, sa mi za mestečkom postavila do cesty naklonená rovina smerujúca na Bradlo. Aj v tomto stúpaní som stretol staršieho pána. No toho som stihol iba pozdraviť a nebola ani fotečka, lebo moje nohy ma akosi ťahali hore. A keď ťahajú tak ich neradno vyrušovať. Čo keď prestanú ťahať? Slávnostne som prišiel na Mohylu.
A teraz to pokračovanie zo šiesteho zastavenia.
Áno. Pivečko pekne a poslušne z batoha vyliezlo a poskytlo mi neskutočnú rozkoš. Na slnkom rozpálenom, historickom a dôstojnom mieste padlo neskutočne. Bola to zaslúžená odmena za doteraz vykonanú námahu. No nebolo to len o pivečku.
Úprimne. Nedalo mi a venoval som generálovi M.R. Štefánikovi modlitbu. Zdalo sa mi to správne. Myslím, že ON, veľký človek si to právom zaslúži. Za to, čo vykonal pre Slovenský národ. Čo je to jedna krátka modlitba obyčajného, malého človeka? Mal som z toho naozaj dobrý pocit. Pre mňa je to malý počin, ale venované jemu to má myslím obrovskú silu. DOBRO treba bezvýhradne podporovať.
Aj tu som stretol zaujímavých dvoch ľudí – cyklistov. Bol to muž v mojom veku s dcérou. Dali sme sa do reči a dobre sme si rozumeli. Uvedomil som si, že dnes stretám iba príjemných ľudí a to je dobré znamenie. Pýtate sa? A čo spoločná fotka? Áno. Bola A keď som sa do sýta pokochal nádhernými výhľadmi a všetko zdokumentoval, nohy zavelili. Poďme ďalej!

Ôsme zastavenie

Znova bolo pri skupinke ľudí. Ale než som ich stretol, prešiel som najprv okolo tabule náučného chodníka „PAVIČIE“, potom okolo dvojkríža s tabuľou „Mapa cykloturistických trás Malé Karpaty“ nad obcou Košariská. Prechod cez Košariská a šup do kopca a konečne znova do lesa to bola moja ďalšia trasa. Chvíľu išiel povedľa mňa „Náučný chodník Brezová – Košariská“, ale ten si potom bez upozornenia odbočil doprava a nechal ma ísť samého.
Návšteva malého hospodárstva pod vrchom Hrádok ma zarmútila. Očakával som milé privítanie od dvoch ovečiek, s ktorými som minule hodil reč, ale ovečky nikde. Proste vyparili sa. Na stole za plotom bol položený veľký čierny hrniec. Hlavou mi blesla myšlienka. Dúfam, že milé ovečky neskončili v tom hrnci
Cez výživný stúpačik za Hrádkom sa dostávam na miesto, kde stretám spomínanú skupinku ľudí. On, muž – poľovník (aj s puškou na ramene) a chlapec s dievčaťom a k tomu traja poľovní psíci. Taká milá usmievavá rodinka. Chvíľu sme sa rozprávali, jedna spoločná fotečka a nasledovalo pokračovanie v trase.

Deviate zastavenie

Bolo doma vo Vrbovom v cieli. Ale predtým moje pľúca precvičil stúpačik od vodnej nádrže na Pustej Vsi hore k náučnému chodníku. A okolo mne notoricky známych miest som sa dostal až na koniec putovania lesom. Ráznym krokom po poľnej a asfaltovej ceste okolo záhradkárskej osady, popri Cintorínskeho potoka a Rochovej kaplnky som zdarne doputoval domov.

Záver

Bola to dobre naplánovaná akcia. Počasie ako namaľované, trasa veľmi zaujímavá i dobre známa z minulých putovaní. Návšteva Katarínky, železničky a Mohyly na Bradle pre mňa umocnila hodnotu tejto akcie. Veľké pozitívum vidím, v stretaní milých pozitívnych ľudí, s ktorými sa príjemne rozprávalo. Som veľmi rád, že mi boh umožnil zažiť tento krásny slnečný deň, na ktorý budem spomínať veľmi dlho. Ďakujem aj všetkým, ktorí chceli a aj držali mi palce, alebo si na mňa spomenuli. Myšlienkami som bol s vami.

Úplný záver

V sobotu som na bicykli trielil do Naháča pre auto. Bol to naozaj zážitok. Kopčeky hore-dole a k tomu silný protivietor. Ale auto mám, neukradli mi ho 

P.S.:

Ako druhý obrázok prikladám záznam z mojej „čarovnej skrinky“, ako vidí prejdenú trasu aplikácia Strava. Len tak pre zaujímavosť 

Majte sa krásne. A držte sa v zdraví.

Dnes budem stručný

Príprava akcie

Akciu sme pripravili spolu s Jozefom. Je to vlastne neuskutočnená akcia z 28. marca, na ktorú mal ísť Jozef s Ivanom a ja som bol ospravedlnený. Dohovorili sme sa na nej už v pondelok a Jožo ju mal na stránku „prilepiť“ v stredu, aby sa mali šancu prihlásiť aj ostatní turisti. Vo štvrtok pozerám na stránku a po akcii ani slychu. Znova volám Jožovi a pýtam sa ho, či si to náhodou nerozmyslel, lebo ja mám na piatok ako zálohu plán Béééééééééé. Akciu mi potvrdil a poveril ma jej vložením. A tak je tu.

Doprava

Ako je v popise písané, zvoz z Vrbového som zabezpečil ja a stretli sme sa tradične na parkovisku pri Tescu. Odtiaľ sme sa k Červenej veži viezli mojim tátošom. Než sme od Tesca odišli prišlo prekvapenie, prišiel aj štvrtý účastník Boris. Boris bol s nami vo Veľkej Fatre na vrchu Šíp. Problémy nám trošku robilo parkovanie. Nakoniec sme auto zaparkovali na parkovisku pri Kolibe.

Počasie

Deň pred uskutočnením bola predpoveď akceptovateľná. Mala byť oblačnosť, pršať však nemalo. Nakoniec to vyšlo tak, že bolo počasie počas celej túry klasické turistické. Slniečko veľmi často dávalo o sebe vedieť, príliš sa neskrývalo. Občas nejaký ten mráčik slniečku preťal dráhu, no nebolo to nič tragické. Výhľady nám to nepokazilo. Mali sme proste šťastie. A to aj bez môjho predchádzajúceho modlenia sa za dobré počasie 

Putovanie

Dĺžka a aj zvlnenie trasy bolo vyvážené, aj keď sa priznám, že tým 10 kilometrov navyše by som si ešte dal Cítil som sa výborne. Neviem ako ostatní, ale ja áno.
S náladou to bolo ale inak.
V popise Jozef spomínal, že sa pôjde voľnejším tempom kvôli „loveniu“ kešiek. No od Čertovej pece to bolo s keškami pre mňa neznesiteľné. Jozef nevedel, že od tohto bodu ich bude tak veľa a chcel každú „odloviť“. Poviem pravdu aj na mňa toho bolo už dosť. Ak by som deň pred tým vedel ako to dopadne, nebol by som na akciu šiel. Môj príjemný pocit z akcie, z prírody, z výhľadov, ale hlavne zo stretnutia s chlapcami po dlhej dobe týmto utrpel. Prepáčte všetci, čo ste na akcii boli, ale popísal som vám iba moje pocity a ako som to cítil ja.

Čo sa mi na akcii páčilo

Celkovo trasa sa mi veľmi páčila. Hoci som niektoré úseky, hlavne tie po červenej turistickej značke už išiel, ostatné miesta boli pre mňa nové a veľmi zaujímavé. Páčili sa mi aj vrchy na trase Havran, Svinský a Zlatý vrch. Príchod na Zlatý vrch mi pripomenul, ako správne poznamenal Ivan, príchod na Ihelník na Silvestra. Aj tu bol stožiar no výhľady boli slabšie, ale boli.
Páčila sa mi aj posledná časť trasy, keď sme po zjazdovke Ahoj klesali do Banky. Impozantné sú z tohto miesta výhľady na Podunajskú pahorkatinu ale hlavne na hlavný hrebeň Malých Karpát. Výhľady umocnilo zapadajúce slniečko.

Záver

Bola to dobrá akcia s pekným počasím a so slušnou účasťou. Výborný výber trasy. Boli aj turistické chodníky aj chodníky mimo nich, aj zaujímavé miesta, aj blatko aj sucho, aj mráčiky aj slniečko, aj zvieratká, aj štebotajúce vtáčiky, aj rozkvitajúce kvietky. Proste bolo skoro všetko, no musím na koniec povedať, že malo to aj ale…

Aby sme sa s hľadaním kešiek toľko netrápili, pozval som najlepšieho hľadača, akého poznám – Borisa 

Od zajtra na tri týždne, môžeme spoznávať iba krásy nášho chotára a tak sme sa rozhodli vycestovať za hranice okresu. Pôvodným plánom bola návšteva pútneho kostola v Neratove, ktorý ma užasnú sklenenú strechu. Zároveň je to aj energetické miesto. A jeho energia vás očarí hneď ako doňho vstúpite. Po návšteve kostola sme chceli zísť na Vamberecko a navštíviť zopár hradov. Miesto však bolo tak úchvatné, že sme sa rozhodli pre turistiku na Anenský vrch a po nej opäť navštíviť kostol. A vyplatilo sa. Mali sme nádherné slnečné počasie, ľudí iba málo, no čo dodať. Odmenou nám bola odomknutá veža kostola, kde sme sa dostali priamo pod strechu.

Táto akcia sa neuskutočnila, pretože som toho nebol schopný. Pôvodne som s tým chcel vybabrať tým, že trasu skrátim. Lenže momentálne nedokážem vykonávať kopu pohybov, ktoré sú dostupné bežným smrteľníkom, takže skrátenie trasy by mi nepomohlo. Ani odloženie o deň mi nepomôže, lebo sa z toho budem dostávať zopár dní… Nie, nestalo sa mi to pri umývaní zubov.

Čachtická jaskyňa je jaskyňa a národná prírodná pamiatka v správe SSJ (Správa slovenských jaskýň).

Nachádza sa pri obci Čachtice v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji. Územie bolo vyhlásené v roku 1972 a novelizované v roku 2005 s rozlohou ochranného pásma 379.319 ha. Je súčasťou CHKO Malé Karpaty.

Najstaršie prieskumné práce pri objavovaní podzemných priestorov v okolí Čachtíc sa datujú od rokov 1912 – 1914, ktoré vústili v auguste 1956 do objavu Čachtickej jaskyne. Blízke okolie jaskyne predstavuje krasovú plošinu s veľkými vyvýšeninami Drapľákom a Skalkou, ktorá sa mierne dvíha západným smerom k chrbtu Čachtického pohoria. Je charakterizovaná dobre vyvinutými škrapmi, krasovými jamami a inými povrchovými krasovými javmi. Tektonická dispozícia podmienila vznik podzemných krasových foriem, jaskýň a priepastí, z ktorých najvýznamnejšia je Čachtická jaskyňa, najdlhšia jaskyňa v Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty.

Vchod do jaskyne sa nachádza v jednej z krasových jám severne od kóty Drapľák v nadmorskej výške 335 m. V súčasnosti dosahuje dĺžka jaskynných chodieb 4 058 m s zvislým rozpätím 110 m.

Jaskyňa vznikla v jemnokryšta­lických až drobnokryštalických strednotriasových vápencoch, ktoré patria k nedzovskej sérii Chočského príkrovu. Jaskynné priestory sú v prevažnej miere menších rozmerov s ojedinelým výskytom dómov a siení. Ich vznik bol podmienený zväčša korozívnou činnosťou presakujúcich vôd pozdĺž tektonických zlomov a puklín. Na niektorých miestach sa zachovali stopy po činnosti prúdiacej vody. V iných častiach podzemných priestorov prebiehal proces tvorby sintrovej výplne vo forme nátekov, stalaktitov a stalagmitov rôznorodých tvarov a veľkostí.

Z biologického hľadiska bola Čachtická jaskyňa málo preskúmaná. Poloha jaskyne, ako aj jej celkový charakter však vytvárajú predpoklad na výskyt zaujímavých foriem suchozemských a vodných bezstavovcov. Aj z pohľadu výskytu zimovísk netopierov patrí blízke okolie jaskyne k významným na Slovensku vďaka početnému zastúpeniu krasových dutín a dostatočných potravinových zdrojov.

V jaskyni bolo dosiaľ zistených osem druhov netopierov. Vo väčšom počte tu zimuje netopier veľký (Myotis myotis) a podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). O bezstavovcoch Čachtickej jaskyne sa vie zatiaľ veľmi málo. Z okolia vstupnej šachty jaskyne je známy výskyt stonôžky (Chilopoda) druhu Lithobius forficatus, ktorá patrí k bežným obyvateľom rôznych typov povrchových biotopov, prípadne vchodových partií jaskýň.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/…jasky%C5%88a

Úvod

Je 5.52 hod. a nastupujem do autobusu smerujúceho do Nového Mesta nad Váhom. Zaplatím lístok a postupujem na koniec autobusu. Sedia tu už štyria ľudia a ako slušnosť káže hlasným hlasom ich pozdravujem „dobré ránko všetkým“. Čo myslíte? Akú odpoveď som dostal? Žiadnu! Nasledujúcich 10 minút rozmýšľam, čo sa tým ľudom stalo. Ako je možné, že ich táto zvláštna doba tak zmenila. Nedočkal som sa ani len elementárnej slušnosti. No nič, nechám to tak. Úsudok si o tom spraví každý sám.

Štart

Štartujem v malej obci Bzince pod Javorinou. Ako vždy i tu som si chcel spraviť úvodnú fotografiu. A tak sa aj stalo. Postavil som sa proti kopčeku, ktorý sa týčil za dedinou a v tej chvíli som si uvedomil, že je to historický okamih. Ten kopček bol vlastne posledným kopcom Malých Karpát a bol som hrdý, že sa s jeho siluetou môžem zvečniť.
Keď som opustil dedinu a prešiel cez frekventovanú cestu, vedúcu na Starú Turú, okamžite a bez milosti sa mi do cesty postavila naklonená rovina. Po príchode na jej vrchol bolo moje telo dokonale zahriate a pľúca rozcvičené.

Prvá zastávka

Táto „najvýchodnejšia“ časť Malých Karpát je naozaj veľmi zaujímavá, taká divoká, málo navštevovaná. Vrelo odporúčam túto časť navštíviť.
Po asi 800 metroch som narazil na žltú značku, ktorá predstavuje „Prechod Hrušové – Nové Mesto nad Váhom“ a po ďalších 300 metroch ma z nej zviedla značka modrá. Modrá farba je moja obľúbená, to možno zavážilo, ale viac zavážilo to, že jej názov je „Výstup na Salášky“. Cieľ je jasný. Bola to moja prvá krátka zastávka. Vrch je značený tak ako sa patrí a dá sa tu aj posedieť a najesť. Dokonca obsahuje aj vrcholovú knihu, čo som využil na zanechanie záznamu o existencii nášho spolku.

Druhá zastávka

Bola ňou Čachtická jaskyňa. Nechcel som ju za žiadnych okolností minúť. No hľadá sa veľmi ťažko. Nie je ju v teréne vidno. Je schovaná v hlbokej jame. Chybu pri plánovaní trasy, neoznačením jej polohy som takmer oľutoval. Šťastíčko však stálo na mojej strane a po neúnavnom hľadaní sa mi nakoniec jaskyňa ukázala.
Vstupovať do jaskyne je prísne zakázané, hovorí o tom miestna tabuľka. No poklop obsahuje aj otvor pre vlet a výlet netopierov a práve cez neho sa mi podarilo blízke vnútro jaskyne odfotiť a aj natočiť.

Tretia zastávka

Po tom, čo som minul rázcestník „Pod Drapliakom“ vycvičil ma výživný klesáčik. Po pár metroch klesania sa mi v hlave rozsvietilo. Miesto sa mi zdalo akosi povedomé. Už viem. V marci 2017 sme ako početná výprava tadiaľto naopak stúpali hore a smerovali do Nového Mesta nad Váhom. Zaujímavé ako turistika, ale hlavne návšteva už prejdených turistických chodníkov zlepšuje pamäť. Hoci to bolo skoro pred štyrmi rokmi, na udalosti vtedajšej akcie som sa jasne rozpamätal. A oživila ich aj zastávka pri turistickom prístrešku, kde vedie cez tunajší potok Jablonka lávka. A práve na nej sme sa vtedy všetci fotili. Gastronomická prestávka trvala asi 10 minút a po nej nasledoval odchod.

Štvrtá zastávka

Ďalším cieľom bol vrch Bakalár. Návšteva nebola zadarmo. Od železničného mosta miestnej železničky, kde som prekonal potok nevedie na hrebeň žiadny chodník. A tak horsa cez „džungľu“ stromov i popadaných a nízkych drevín a kríkov kolmo najkratšou cestou hore. Na vrchole sa k tomu pridali aj zelené smaragdy (rozumej kamene). Po strastiplnej ceste som nakoniec dorazil na Podzámske, kde sa narodili akési chodníky. Aj samotný vrch Bakalár bolo treba hľadať. Našťastie nejaká dobrá duša smer označila bielymi odrazkami a tie ma bezpečne doviedli na vytúžený vrchol. Bol to pre mňa historický okamih. V dobe, keď na Bakalárovi bol Jozef s Dúšom, som sa ja nemohol zúčastniť a tak moja radosť z jeho návštevy bola vrcholne opodstatnená. Z vrcholu nie sú grandiózne výhľady, ale Čachtický hrad je cez malú medzeru vidieť, no aj to stačí pre pohladenie duše.

Piata zastávka

Nebola na Čachtickom hrade, ale na úpätí jeho vrchu. Tu ma zastavil autor kníh o Čachtickej pani, a zaujímavým rozprávaním o svojich ôsmich knihách ma tak upútal, že som dobrovoľne kúpil prvé tri vydania. Knihy som kúpil manželke Renátke a autor mi do každej napísal venovanie. Vo sne by ma nenapadlo, že na turistickej akcii kúpim darček. Úprimne mal som z toho radosť, lebo viem, že darčeku sa poteší. A aj tak po príchode domov bolo 

Šiesta zastávka

V pláne bola na Malom Plešivci. No ako je mojim zvykom, tak počas akcie aj natáčam video. To ste si snáď všimli Na mieste zvanom Šošovičky vyťahujem kameru a na trojnožku ju staviam, aby zabrala smer môjho pohybu. Keď tu zrazu sa objaví mladý pár. Pýtam sa ich. Nechcete sa so mnou natočiť? Ony že áno. A tak v pripravovanom videu budú aj títo mladí turisti. Samozrejme že som im prezradil, že video a aj fotky, na ktorých boli zvečnení si môžu pozrieť na našej turistickej stránke. Jedno ma však potešilo. Pamätáte si, ako som vám spomínal na začiatku komentára scénku z autobusu? Tak musím pochváliť týchto mladých turistov. Pochváliť ich výchovu, slušnosť a úctu k starším. Nečakali, že ich prvý pozdravím, proste predbehli ma Veľmi ma potešili a vniesli slnko do mojej duše.
Po tejto udalosti som konečne dorazil na Malý Plešivec. Ľudia často tento kopec obchádzajú, hoci na jeho vrchol vedie chodník a miestami sú vidieť aj modré značky, ktorými bol tento chodník v minulosti značený. Totižto teraz modrá značka Malý Plešivec obchádza a vedie rovno na Veľký Plešivec.

Siedma zastávka

Využil som Veľký Plešivec na prestávku. Keďže slniečko riadne pieklo, ľahol som si do trávy a len tak ležal. Nabíjal sa energiou a popíjal zvyšky čaju. Okrem mňa si úchvatné výhľady tohto miesta užívalo ešte šesť turistov. Pred odchodom musí byť obligátna svojka a panoramatický záber nádherného výhľadu z tohto vrcholu. A potom už len cesta domov.

Ôsma zastávka

Nebola. Pretože Ošmekom a Šípkovým som len preletel. Chcem spomenúť ale, že posledných 5.5 km po asfalte zanechalo na mojich nohách následky. Ale ja sa z toho dostanem!

Záver

Bola to nezabudnuteľná akcia. Teší ma, že som mohol navštíviť aj tak neprebádanú časť Malých Karpát, a že som to všetko v zdraví zvládol. Podmienky a počasie bolo nádherné a neskutočné. Som silnejší o ďalšie zážitky a ďakujem Bohu, že to všetko takto zariadil. Ďakujem.

Roman mešká, ale tentoraz za to naozaj nemôže. Ešte že máme mobily a na nich internet. A dobre, že mešká. Dnešným cieľom je západ Slnka. Ak by sme vyrazili priskoro a mali čakať na vrchole vyše hodiny na západ Slnka, asi by sme sa smiechu nezdržali. By nám tie úsmevy aj zamrzli.

Na mieste zisťujeme, že budeme čeliť menšiemu množstvu snehu, ako sme pôvodne čakali. Teplota je síce mínusová, ale nie je to nič dramatického. Veď o chvíľu nás čaká malý stupáčik. Ten nás určite rýchlo zohreje. Možno rýchlejšie, ako by sme si priali.

Jaskyňa! Teda dve. Stojíme! Máme totiž času dosť. K západu Slnka je ešte ďaleko. Veľmi ďaleko. Nie však kilometrovo. Ale časovo určite. Minule sme navštívili iba tú väčšiu. O tej menšej sme vedeli, ale sme ju nenavštívili. Nevedeli sme totiž, kde je. A to sme ju mali doslova pod nosom. Tentoraz sme sa rozhodli ju hľadať. Prúser! Našli sme ju po pár krokoch.

Tu ma Roman informoval, že to budem musieť zobrať na seba. „Jožo, hľadáš kešky. Inak budeme na vrchole priskoro.“ Zbytočne som mu hovoril, že nie som pripravený. Veď ani pero nemám. Nepomohlo. Roman vytiahol z ruksaku niekoľko ceruziek. Som si dokonca mohol vybrať, ktorú chcem. Všetky boli poctivo zastrúhané. Nuž, tak sme hľadali aj bez nápovedy.

Pri tretej keške sme sa na chvíľu rozdelili. Ja som hľadal kešku ďalej. Pohyboval som sa v minikruhu. Mal tak zo šesť metrov. Roman sa medzitým rozhodol nájsť tretiu minijaskynku. Tá nemala viac metrov, ako môj začarovaný kruh.

Zaujímavé. Keby som to nezažil, tak tomu neuverím. Ja som sa motal kúsok pod skalným hrebienkom. Mal som naň pekný výhľad. Roman pri hľadaní jaskynky prešiel vrchom hrebienka. Mal z neho na moju stranu dobrý výhľad a nevidel ma! Nie, neplazil som sa. Možno na chvíľu spoza nejakého stromu trčal iba kúsok zo mňa. Nikoho pod sebou nevidel a preto išiel ďalej do sedla.

Ja som si medzitým hovoril, aký je dnes Roman trpezlivý a hľadal som ďalej! Áno, dá sa obísť aj na takom malom kúsku a nevidieť sa! A to sme navzájom o sebe vedeli. Možno svoje zohrala aj zaujatosť. Možno mal Roman oči len pre jaskynku a ja pre kešku. Napriek tomu on žiadnu jaskynku nenašiel a ja kešku tiež nie.

Zrazu mi zvoní telefón. Počul som všetko, čo mi Roman hovoril. On počul jedno jediné sekané slovo z mojej strany. Vedel som kde je. Čo je však čudnejšie, Roman si z jedného sekaného slova urobil správny záver a nepohol sa z miesta! Nechal som kešku keškou a šiel som za ním do sedla. A čo som objavil? Minijaskynku!

Cestou stretávam ľudí. Chvíľu sa mi prizerajú a po zopár sekundách sa mi prihovoria. „Už vás čaká v sedle.“ Majú na tvárach podozrivé úsmevy. Hmm, asi ma majú za strateného. No, aspoň ma Roman opísal tak hodnoverne, že ma spoznali.

Ďalšia vyhliadka. Nie je to síce vrchol, ale je zima. Takže je čas na Romanov červený čaj. Je najvyšší čas. Obrad podávania červeného čaju totiž neúprosne vyžaduje dodržanie správnej teploty podávaného nápoja! A hraničná teplota podávania je tesne nad teplotou, ktorú bežní smrteľníci poznajú pod pojmom „vlažný“. Roman urobil všetko pre to, aby sa červený čaj mohol podávať o správnej teplote. Má ho v malej termoske. Tá dlho teplotu neudrží. Preto termosku zabalil do viacerých vrstiev oblečenia a použil aj termofóliu. Do nej som bol naposledy zabalený ja… na Kôprovskom štíte, keď sme čakali pre zmenu na východ slnka.

Blížime sa k vrcholu. Bude tam oheň? Nebude? Pre istotu si cez plece prehodím kus spadnutého suchého konára. Po piatich minútach si hovorím „nemohlo ma to s tým drevom napadnúť až teraz?“ Už ma z neho ruka i plece boleli. Nebolo veru ľahké. Ale vidina tepla pomohla prekonať aj túto krízu.

Na vrchole nás víta oheň. Rýchlo k nemu! Trošku ďalej od neho! Lebo namiesto zohrievania rúk ich budem opekať! Ták! Toto je tá správna vzdialenosť. Znovu prichádza Romanova chvíľa. Vyťahuje z ruksaku opekacie páročky a rožky. Parádička. Ani horčica nechýba. Nie že by nebola prítomná! Aj tú mal Roman v ruksaku. Zrazu Roman nastokuje na paličku vajce. S nevinným pohľadom na tvári sa ma pýta „Chceš to vajce na mäkko, alebo natvrdo.“ Vincent by mu určite povedal za Beé. Lenže ten tu nie je. Takže na mäkko.

Máme plné bruchá. Sme zohriati. Je čas vystúpiť na pozorovatelňu. Veď už aj to Slniečko je povážlivo blízko nad obzorom. Západ Slnka je dnes trošku skôr. Môže za to súvislý pás oblakov na horizonte. Nie, pukance neboli. Veď sme mali plné bruchá! Ponechali sme akciu samú na seba. Len sme sa viezli. No a ono sa to časovo zosúladilo tak nejako samé.

A čo bolo ďalej? Tma. Teda nie úplná. Malý kúsok zeme a okolia osvetľovali čelovky. Roman si pre istotu dal na nohy aj nešmeky. Nabudúce si ich už nedá. Nie že by s nimi bol nespokojný, ale vyzuli sa mu z topánok. Pokus o útek druhého nešmeka som si všimol. Prvý však nenávratne zmizol. Len aby ten nešmek nenašiel nejaký cyklista. Obomi kolesami.

Na záver len taký drobný postreh, alebo skôr môj subjektívny pocit. Západ Slnka nie je zlý, ale oproti východu Slnka je smutnejší. Možno preto, že pri túre na tému východ Slnka hneď na začiatku šľapeme v tme a potom s nádejou čakáme na Svetlo. Ono príde a zostane s nami. Možno sme unavení, ale máme svetlo a vidíme. Pri západe je to opačne. Príde zlatý klinec a potom postupom času všetko zahalí tma.

Najprv pekného VALENTÍNA všetkým

Úvod

Túto akciu som vložil minulú stredu. Potešilo ma, že niekto na ňu zareagoval. Bol to Rado a viem, že veľmi zavážila návšteva „horolezeckých skál“, ktoré som do cesty naplánoval. Mohol som teda dúfať, že tentokrát nepôjdem sám.
Deň pred akciou mi ráno volá Jozef, že chystá na sobotu akciu a že či nechcem ísť tiež. Neskoro. Ja som bol už rozhodnutý. Musel som ponuku odmietnuť. Za prvé, akcia bola dlhšie naplánovaná a za druhé, nemôžem Rada nechať v štichu.

Štart

Autobusár, s ktorým som sa prvýkrát zoznámil 9. januára, ma doviezol do Dechtíc. O pár minút dorazil na zastávku Rado a dopravil nás na štart akcie – Dobrú Vodu. Po dlhej dobe som v tejto divnej dobe naživo videl jednu z našich kvetiniek Majku. Áno. Logicky, viezla auto späť domov. Ja som bol rád, že som sa mohol s ňou vidieť, porozprávať a pozdraviť. Ďakujeme Majka za Tvoju ochotu. Než Majka odišla a mi tiež, stihli sme jednu spoločnú fotku na námestí.

Prvé zastavenie

Bol to zároveň zlatý klinec programu. Asi po štyroch kilometroch sme dorazili k lezeckým skalám konkrétne k Hodinkovej veži. Od chodníka je to prudko hore po popadaných kameňoch. Námaha sa však vyplatí. Je to zaujímavé miesto, nie však výhľadové. Pre výhľady si treba ísť zhora skál po inej trase. Dnes sme nemali na to čas a ani plán na vyhliadku ísť. Tá bude predmetom celkom inej akcie, ktorú naplánujem na jar. Lákadlom tejto akcie nebude len spomínaná vyhliadka, ale aj návšteva nášho slovenského „Malého Kjeragboltenu“. Už teraz sa na to teším.
Krásne výhľady sme zažili na vyhliadke Veľký Autobus, kde sme si s Radom dali krátku pauzičku. Posedeli sme na tunajšej lavičke, zjedli jablko, pofotili pár úchvatných záberov a pobrali sa ďalej.

Druhé zastavenie

Sme absolvovali pri občasnej vyvieračke pod Bacharkou, ktorá pri našej návšteve získala status trvalá vyvieračka. Môže za to množstvo vody, ktoré v predchádzajúcich dňoch napojilo podzemný zdroj. Plaziaci potôčik od vyvieračky nám s hrdosťou ukázal krásu pôsobenia vody a prírodných síl. Stalagmity na brehu potôčika okamžite získali našu pozornosť. Kto by takejto kráse odolal?

Tretie zastavenie

Dôvodom tretieho zastavenia bol prameň pri Včelích skalkách. Na tomto mieste sa nachádza sedenie a tak sme ochotne využili príležitosť na občerstvenie. Chvíľu sme tu pobudli aj preto, že sme chceli preskúmať, prečo sa rodiaci potôčik po pár metroch opäť schováva do zeme. No na nič sme neprišli. Zostalo iba konštatovanie, že je to najkratší potôčik v Malých Karpatoch.

Štvrté zastavenie

Na Juríčkových jamách sme sa iba na chvíľu zastavili. Bolo to naozaj iba krátke zastavenie. Príčinou bola rozlúčka s Radom, pretože od tejto chvíle sme išli každý svojou cestou.

Piate zastavenie

Od rozdelenia s Radom som kopol do vrtule. Zdržiavalo ma iba občasné „nakrúcanie“ filmového materiálu. Preletel som okolo chaty Dolina na Výtoku, neskôr pozdravil moju známu Malú Klenovú, vyšliapal notoricky známy kopček nad Dolnou Pustou Vsou, až som dorazil na Orlie skaly. Tie dnes nemohli chýbať v mojom itinerári. Úprimne som sa na vyhliadku zo skál tešil, pretože dnes konečne po dlhej dobe mohli byť výhľady. A ony naozaj boli. Moja námaha, ktorú som dnes vynaložil bola odmenená, za čo ďakujem pánu Bohu.

Posledné zastavenie

Bolo až doma. Predchádzalo mu ale adrenalínové prekonávanie zrázu na mieste zvanom Horné úvozy a trmácanie sa po oráčine k Baraniemu dvoru. Ešte pred tým som premárnil príležitosť natočiť srnky. Výsledok snaženia uvidím až po kontrole video materiálu. Posledné nezáživné putovanie od Baranieho dvora po betónovej ceste skrášlili nádherné výhľady na Považský Inovec.

Záver

Teší ma, že dnes som nebol sám. Prítomnosť Rada, jeho znalosti a rozprávania o navštívených miestach ma nesmierne obohatili. Verím, že si to užíval rovnako ako ja a bol to aj pre neho príjemne strávený čas v našej nádhernej prírode. Rado ďakujem.

Dovidenia milí turisti spolku PAT a MAT. Dúfam, že sa čoskoro budeme môcť spoločne stretnúť na nejakej akcii spolku.

Je to lákavá trasa, aj by som si kvôli nej nechal urobiť platný test a zobral dovolenku, ale aj tak neviem, či sa môže po 10.2. sprísnení Lockdownu prechádzať cez okresy. Naštudujem si to. Záver Vincovho plánu trasy ide rovno cez oboru. Vrchom som sa raz predieral na Malú Pec, ale spodom boli hlboké rokliny, o ktorých som nevedel.

Tak na toto by som sa pridal. Aspoň na tú časť po po skaly a vyvieračku. Pri Juríčkovej jame sa odpojím a pôjdem svojou cestou domov.

Úvod

Najprv začnem postrehom
Pamätáte si ako mi 6.12.2020, keď sme boli na Šášovskom hrade, pri zostupe z vrchu Suť ruplo v pravom kolene? Od tejto chvíle sa mi ešte nedalo úplne do poriadku. Ale zistil som jednu zvláštnosť. Od určitého času, presnejšie od nového roku, ako som začal sám chodiť do Malých Karpát na relatívne dlhé túry ma koleno na akciách poslúcha, ako keby sa nič nestalo. Ani raz ma nezabolí, ani raz ma nepichne, proste všetko je OK. Akonáhle prídem domov už na druhý deň, keď nie je namáhané začne sa ozývať. Nerozumiem tomu. Ako je to vôbec možné. Turistika mu nevadí, ale nenáročný pohyb po dome ten mu zrazu vadí…

Teraz o akcii
Na túto akciu som mal/chcel ísť v sobotu. Avšak už pred sobotou začalo snežiť, pršať a snehopršať. Povedal som si, že čľapkanice stačilo minule a akciu presuniem na utorok. A tak sa stalo. V utorok som vyrazil.

Doprava

Presun na Dobrú Vodu bol v prvej fáze rovnaký, ako na dve predchádzajúce akcie. Áno. V ten istý čas, tým istým autobusom a s tým istým autobusárom Uznávam je to pre niekoho podozrivé, ale proste takto to vyšlo. Rozdiel bol v tom, že v Dechticiach som prestúpil na spoj, ktorý smeroval na Dobrú Vodu, odkiaľ som štartoval.

Počasie

To bolo počas celej akcie skoro ideálne. Prečo skoro? Lebo v niektorých úsekoch akože malo podľa predpovede jemne pršať, ale v týchto nadmorských výškach a za takej chladnej teploty, ktorá tu panovala, sa dážď premenil na jemné malilinké krúpky. A tie vôbec neboli nepríjemné, práve naopak boli osviežujúce. Jedinú chybičku to malo na miestach, kde fúkal silnejší vietor. To už som jemné malilinké krúpky narážajúce na tvár cítil ako jemnú akupunktúru.
Horšie to bolo s terénom. Keď som išiel po snehu tak sa dalo. Bol zmrznutý, vôbec sa neprepadával, ideálny na chodenie. No miestami sa dosť vyskytoval ľad a bol nepríjemne šmykľavý. Bol nepríjemný hlavne v stúpaniach. Od určitého času so sebou nenosím turistické paličky, no teraz by sa zišli. Každý vie, že ľad sa šmýka. No ja som zažil na mojej trase a to dosť často, že šmýka sa aj zem, šmýka sa aj zamrznuté lístie. Proste všetko čo je pod nohami sa šmýka. A o to bola táto túra namáhavejšia. No našťastie všetky nástrahy prírody som zvládol bez ujmy na zdraví. Bohu vďaka!

Putovanie

Prvé zastavenie
To som absolvoval pri jaskyni Slopy. Do jaskyne je zákaz vstupu, ale poklop, ktorým je zakrytá nie je uzamknutý. Ja som nešťastie nepokúšal. Radšej som sa riadne pokochal výhľadmi, ktoré toto vyvýšené miesto ponúka. Vraj je z tohto miesta vidieť aj Dobrovodský hrad, no ja som si ho nevšimol. A vôbec som po ňom ani nebažil. Išiel som ďalej.

Druhé zastavenie
Kým som sa druhý krát zastavil preletel som okolo Skália. Na tomto mieste som si spomenul na Petra a Danku, ktorí tadiaľ prechádzali 16.1. a smerovali na Hradište pod Vrátnom. Márne som pri rázcestníku hľadal ich stopy. Boli dokonale zamaskované nádielkou ďalšieho snehu, ktorý odvtedy napadal.

Nastal čas obeda, čas pre druhú zastávku. Udiala sa na známom mieste a to pri turistickej chatke na Ostrej úboči. Už pri približovaní k nej sa mi vynorili spomienky na 19. septembra minulého roku, keď sme sa tu zastavili počas absolvovania „Nočnej Trnavskej 35-ky“ ale aj plnohodnotnej „Trnavskej 100-ky“. Hlavou mi preblysli tváre aktérov Jozefa, Mareka, Marekovho syna Ondreja a synovca Mateja, ale hlavne plnokrvného stovkára Romana. Vtedy sme tu boli ešte za tmy, no dnes bolo vrcholiace poludnie.
Píšem, že to bol obed. Áno bol to obed, lebo raňajky som netradične absolvoval už doma ráno pred akciou, ale obsah obeda bol rovnaký, ako raňajok minule – šunka, rožky a syr bambíno a k tomu teplý čaj.

Tretie zastavenie
Pred pamätníkom SNP na Dvoloch som stretol jediného človeka. Bola to žena, ktorá po tom, čo doma navarila obed išla na svoju každodennú prechádzku, so štartom i cieľom na Košariskách. Prehodil som s ňou pár viet a príliš ju nezdržiaval, lebo sa evidentne ponáhľala. Ja som bol rád, že som vôbec niekoho stretol a mal možnosť sa porozprávať. Ale nebola to jediná bytosť, s ktorou som hodil reč.

Štvrté zastavenie
Sa uskutočnilo v časti Kopánky pod vrchom Hrádok. Nachádza sa tu malá hospodárska usadlosť. Bol to ohradený priestor, v ktorom žili dve čierne (podotýkam nie biele ale čierne) ovečky. A práve s nimi som hodil reč Vytiahol som aj kameru a všetko riadne zdokumentoval. Dôkaz bude v pripravovanom videu. A o čo tu v rozhovore išlo? Položil som im otázku „Čo je správne, či za Ááááá, alebo za Bééééé“. A viete akú som dostal odpoveď? Podľa nich je správne za Bééééé Po tom, čo som dokončil s ovečkami interview som sa pohol ďalej, netušiac čo ma čaká. Po približne odchodeným 20 km sa mi do cesty postavil výživný stúpačik. Po vylezení na jeho vrchol ešte asi desať minút som ho rozdýchaval. Od tejto chvíle to bola už len pohodička.

Piate zastavenie
Nebolo. Hornú Pustú Ves som len preletel. Za zmienku stojí iba klesanie s názvom Pod Hrádkom, kde bol extrémne šmykľavý terén a kde bolo dodržať opatrnosť na mieste. Už pri približovaní sa k Hornej Pustej Vsi mi hlavou lietali myšlienky o zmene trasy. A tak sa aj stalo. Keďže moja trasa minule obsahovala Pustú Ves a aj vodnú nádrž na Pustej Vsi zvolil som zmenu. Smer hrob baróna Wattenwyla, odbočku na Veľkú Pec, odbočku na Malú Pec a odbočku na Tlstú horu som absolvoval miernym, ale dlhším stúpaním cez Dolnú Pustú Ves. Poslednou zvolenou trasou bola cesta okolo chatovej oblasti a okolo Rochovej kaplnky, ktorá bola tentoraz oveľa prechodnejšia a príjemnejšia ako minule, lebo bola zamrznutá. Nie tak ako vtedy extrémne blatová.

Záver

Vďaka týmto mojím tohtoročným „výjazdom“ som konečne spoznal najbližšie okolie Malých Karpát. Na Malej Peci som bol naposledy ešte za slobodna s mojou manželkou Renátkou a to bolo všetko, čo som v tejto časti pochodil. Ak nepočítam výjazd z januára 2019 s Jozefom, kedy sme navštívili Kamenicu a Orlie skaly, tak by som o tejto najbližšej časti nádhernej prírody nevedel nič.
Preto ďakujem bohu, že som tieto akcie mohol v zdraví absolvovať a naplno si ich užiť. A to nie je ešte všetko…

Je toto možné? Ten istý smer z Vrbového, ten istý autobus, ten istý autobusár! To nemôže byť náhoda! Vie o tom manželka?

Úvod

Akcia sa narodila 13.1. Pôrod bol bezproblémový a cielený. Už týždeň po mojej predchádzajúcej akcii som vedel, že ma onedlho budú svrbieť nohy. V týždni akcie sa mi ozval Ivan, že by aj mohol so mnou ísť. Popravde, vôbec som nesledoval, aké bude v deň akcie počasie a úprimne je mi to šumafuk. Mohli by padať aj traktory. Prečo?

Asi pred rokom som na Hikingu čítal článok jedného turistu z jeho akcie. Jeho hlavná myšlienka, prečo chodí na túry bez rozdielu, aké bude počasie je, že chce využiť každý voľný čas, ktorý sa mu naskytne. V podstate má pravdu. A ja som sa s touto myšlienkou plne stotožnil. Preto absolvovanie tejto akcie napriek dažďu.

Môj potencionálny spoluturista Ivan, sa dva dni pred akciou ospravedlnil z dôvodu dažďa. Už som tušil, že asi pôjdem opäť sám.

Doprava

Na miesto štartu do obce Lančár som išiel tým istým autobusom spred dvoch týždňov. A keďže je to obec, ktorá je bližšie k môjmu bydlisku, tak som si trasu patrične predĺžil. Predĺžil som si ju o Klenovú aj preto, že som na týchto miestach ešte nebol. Vlastne bol, ale na bicykli a to sa u nás turistoch neráta.

Prvý cieľ

Do Lančára som prišiel ešte za tmy. Bez otáľania som vykročil do kopcov. Cestička vedie hneď do kopca, ideálne na rozcvičku a zahriatie. Naklonená rovina vrcholí pri kostole svätého Michala Archanjela. Zoznámil som sa tu s červenou značkou náučného chodníka, ktorú som začal sledovať. Neskôr som sa s červenou kamarátkou rozlúčil a nechal sa zlákať zelenou značkou. Zelená je krajšia ako červená, aspoň pre mňa. A urobil som dobre, pretože ma doviedla na mne známe miesto Malú Klenovú. Ešte pred ňou som absolvoval raňajky v blízkom prístrešku, ktorý mi prišiel vhod aj ohľadom na hustnúci dážď. Kým som doraňajkoval dážď sa zabil.
Pamätáte sa? Pred dvoma týždňami som sa na Malej Klenovej pomýlil a pokračoval po červenej turistickej značke. No dnes som sa ochotne „pomýlil“. Nechal som sa viesť až k odbočke na vyhliadku pod Klenovou. A to bol môj prvý cieľ. Musím sa priznať, že vyhliadku som našiel až na druhý pokus. Nepozrel som sa do čarovnej skrinky a tak som obišiel celý vrchol kopca, kým som ju našiel. Nevadí. Na vyhliadke som sa dlho nezdržal, pretože stále pršalo a ja som sa chcel čím skôr pohnúť k druhému cieľu.

Druhý cieľ

Cesta k aj od vyhliadky nebola vôbec jednoduchá. Mokrý sneh, ľad a miestami tečúca voda po chodníku si vybrala svoju daň. Pred akciou som si pragmaticky prvý krát za dlhý čas obul svoje vysoké turistické topánky. Večer pred akciou som si ich riadne naimpregnoval a to som spravil veľmi dobre. Suché ponožky mi vydržali až po Šteruskú dolinu pred Hornou Pustou Vsou.
Ale aby som neodbáčal od témy.
Tesne po vyhliadke pod Klenovou som rovno pri jaskyni stretol dvoch ochranárov. Tí práve končili so sčítaním zimujúcich netopierov v tejto jaskyni. Robia to tak, že sa jeden člen zlaní do jaskyne, pričom druhý ho istí. „Kŕdeľ“ netopierov odfotí fotoaparátom, a potom doma v teplúčku na počítači ich z fotografie pohodlne zrátajú. Pochválil som ich záslužnú prácu a poprosil o spoločnú fotografiu, s ktorou súhlasili. Potom som išiel ďalej.
Mojím druhým cieľom bola Pustá Ves. Kým som do obce prišiel minul som Protipožiarnu monitorovaciu vežu Klenová. Už pri plánovaní akcie som sa rozhodol, že na vežu liezť nebudem. Jednak som tu už raz bol a tiež výhľady z nech nie sú „oslňujúce“. Z tohto miesta je pri priaznivom počasí vidieť aj Klenová, no dnes bolo vidieť na vrchole Klenovej iba „šľahačku“. Po sklesaní do Pustej Vsi a prejdení okolo pamätníka SNP nasmeroval som si to na hrádzu miestnej priehrady.

Tretí cieľ

Ako sa dostať k tretiemu cieľu? Predsa rovno a kolmo hore je to najrýchlejšie. To hovorí Roman. A v tomto prípade má absolútnu pravdu. Stačí zdolať 100 metrov výškových a si bližšie k cieľu. Mne sa to podarilo a vystúpil som znova na miesto, ktorým som pred dvoma týždňami prechádzal. A ak by som sa chcel brutálne trýzniť, tak by som si to šibol na Orlie skaly a aj na Veľkú Pec. Avšak dnes som si trýznenie vynahradil nie výškovými metrami, ale dĺžkou trasy. Takže obišiel som obidva kopce, vlastne obitri, zabudol som na Tlstú horu, lebo aj tú som len lízol.
Tesne pred miestom, kde som minule opustil les a brodil sa blatom, som odbočil na Prašník. Stále som sledoval náučný chodník, no teraz prvý krát v opačnom smere. V tejto časti až po Prašník bola cesta najhoršia. Plno mokrého snehu, tečúcej vody a miestami šmykľavého ľadu ma udržiavalo v obozretnosti. Táto časť sa najviac podpísala na tom, že moje ponožky nezostali suché. Musel som to ale vydržať, lebo nasledujúci úsek až domov bol bez snehu a nepríjemnej vody.

Záver

Po priehrade Čerenec ma čakal iba príjemný pochod po Vrbovom.
Zvládol som to.
Síce mokrý po kolená s mokrými ponožkami, ale so skvelými zážitkami a neopakovateľným pocitom, ktorý som zažil počas tejto vynikajúcej akcie. Znova som o niečo silnejší a odhodlanejší pokračovať v záľube s názvom turistika.

Myslím, že z vášho pohľadu je Kresaná skala dobrá istota Teraz ste nám ju ukázali aj v zime a musím povedať, že je to naozaj pekné. Tá zima v našich končinách robí zázraky.

Inak Majke želám k včerajším narodeninám všetko najlepšie. Veľa zdravíčka a šťastíčka jej prajem.

P.S.: Rado, včera som Ti naozaj chcel zavolať a zaželať Majke všetko najlepšie. Len doteraz si neviem spomenúť, kde vlastne sa to vlastne zaseklo