Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Jozef znovu vymyslel BOMBOVÚ trasu. Niektorý z turistov spolku poznamenal, že „vymetáme“ menej známe trasy v Strážovských vrchoch a má pravdu. Ja sa tomu nebránim a ani nebudem. Jozef, len tak ďalej!

V úvode mi ešte dovoľte spomenúť, že ako hostka bola s nami Kowova manželka – kvetinka Renátka. Na konci túry som pochopil, že bola hlavne kvôli tomu, aby mal kto Kowa ťahať Bol ustavične na chvoste kolóny a tak mi z toho vyliezlo, že bude musieť s nami chodiť častejšie a riadne trénovať.

Ešte sa chcem Jožovi poďakovať, že nás bezpečne dopravil na i z akcie svojim tátošom. Parkovali sme v obci Podlužany pri cintoríne. Počas cesty sme si po dlhej dobe dopriali kávičku v Mekáči, ktorý sa dočasne premenoval na Zadarmovce Po príchode na štart sme zistili, že Maroš už na nás čaká a tak sme mohli vyraziť.

Prvá čerešnička

Po dva a pól kilometri sme dorazili k zaujímavému stromu. Tým stromom je starý, vzácny a tajuplný 340 ročný Rákociho dub. Dovolil som si ho na pár desiatok sekúnd objať a v tichosti sa s ním porozprávať
Jozef ani chvíľu neváhal dub preskúmať zo všetkých svetových strán a výšok. Jeho dron sa mal čo obracať, ako ste mohli sami vidieť na fotografiách i videu. Je to naozaj zaujímavý živý objekt vhodný návštevy.

Druhá čerešnička

Po lúčkach i rôznych typoch lesíkoch sme sa priblížili k vrchu Vysoká. Rovinky sa postupne menili na sestry trochu i viac naklonené až napokon posledný prudký úsek nám „vytlačil“ na čelo pot. No námaha stála za to. Na Vysokej sme sa chvíľu zdržali. Teplý čaj i jedlo celkom prišlo vhod. Mne určite.

Poskytnutú prestávku sme využili aj na odovzdávanie certifikátu. Tentoraz sa stal obeťou Mišo. Po útrapách a naťahovaní času konečne doklepal tri kilometre, ktoré mu k certifikátu chýbali. No to Ti trvalo Michal Inak, Mišo dorazil do 845 kilometrov vzdialeného hlavného mesta Švajčiarska – do Bernu.

Zabudol som spomenúť, že počas celej trasy nás sprevádzalo nádherné počasie. Občas trochu zafúkal vetrík, no nič strašné to nebolo.

Tretia čerešnička

Postupne a napokon cez Trebichavské sedlo nás cestička doviedla na vrchol našej trasy. Výstup naň nebol tak strmý ako na Vysokú. V pohode a hlavne spolu (Kowo príliš nezaostal) sme dorazili na vrch Kňaží stôl. Aj tu bola prestávka. Aj tu vzlietol Jožov dron. Certifikáty sa tu síce neodovzdávali, ale zato vrcholové medaily áno. Príkladne a zodpovedne sa o tento akt postaral Jozef. Ďakujeme. Nabudúce som na rade ja.

Musím povedať a ozrejmiť úvodné slovné spojenie „BOMBOVÁ“ trasa. Naozaj to bola výnimočná a pekná trasa. Na relatívne krátkej trase som dávno nezažil toľko pekných vyhliadok. Neboli kruhové, ale aj tak prekrásne. V tomto Jozef u mňa určite zabodoval. Ja som si turistiku veľmi užíval a užíval som si aj prítomnosť skvelých ľudí.

Štvrtá čerešnička

Touto čerešničkou bol vrch s názvom Baba. A bol tak trochu Déjà vu preto, lebo sme na Babu vyliezli dva krát. Miesto sme využili aj na posedenie ale iba raz, pri ceste na Kňaží stôl. Ponúka výhľad na severný cíp Podunajskej pahorkatiny a pozornosť pri bádaní zaujme aj zrkadliaca sa vodná nádrž Prusy pri Bánovciach nad Bebravou.

Piata čerešnička

K vrchu Bradlo vedie od Baby pohodová nenáročná trasa. Žiadne brutálne prevýšenia nás už nečakali iba zostup do cieľa. Skôr ako sme zahájili zostup do Podlužian, zamestnávalo nás kochanie sa na Bradle. Výhľad je situovaný smerom na severozápad. Dá sa povedať na hlavnú časť Strážovských vrchov a dušička turistu si príde na svoje. Proste nádhera. A hovorím Vám, nie len tu. Na tejto trase každý navštívený kopec sa rovná výhľad.

Záver

Posledná časť klesania viedla už nami prejdenou časťou. Ráno tam a večer späť. Druhý krát okolo Rákociho duba a po zelenej turistickej značke, po príjemných lúkach, cez zaujímavý stromový koridor sme doputovali do cieľa – k cintorínu v Podlužanoch.

Ja som si nesmierne oddýchol a načerpal nových fyzických i mentálnych síl. Spoznal som na turistike Kowa a Kowovu manželku kvetinku Renátku. Opäť som bol s Mišom na túre Opäť som bol s Marošom na túre Maroš, pozdravuj Aďku. Škoda, že nemohla ísť a škoda, že nemohla ísť iná ďalšia hociktorá naša kvetinka, aby bola minimálne do tandemu k Renátke. Škoda. Ako sa hovorí „človek mieni, pán BOH mení“. Snáď už nabudúce to vydá.

Ďakujem pánu BOHU za možnosť zúčastniť sa a všetkým spolu-turistom za skvelú spoločnosť a výnimočnú atmosféru.

Nabudúce dovidenia!

Mooc rada by som šla, turička je lákavá, škoda, že už niečo mám, užite si to aj za nás…

Fantázia!

Keď sme vymýšľali ďalšiu akciu, dala som si podmienky: Kľak, sneh a vodopád. Treba predsa využiť toto zimné obdobie kým je sneh. Tentokrát sme Riu nezobrali, pretože táto turistika bola skôr pre „mačky“ ako pre psy. (Ktoré sme samozrejme nemali). Cieľ bol splnený, akurát s takou náročnosťou v snehu sme nepočítali. Chodník bol vyšlapaný len na jedného človeka a Kľak je tak navštevovaný kopec, že sa neustále s niekým stretáš v protismere. Čiže každé uhnutie mimo chodníka znamenalo skočenie do hlbokého snehu. 

Pôvodná trasa bola vymyslená z Kľaku po červenej na Ostrú skalu a cez vodopád sme sa mali vracať naspäť na Kľak. Ale niekto asi vedel prečo tade nemáme ísť. Už by sme boli príliš unavení na cestu späť a určite by sme skončili vo Vrícku. Tak si tento okruh necháme radšej na leto.

Ináč, Vinco, ďakujem Ti za ten telefonát. Presne v správnom čase mi prišla sms o zmeškanom hovore a tak si ma potom zahovoril, že som prestala vnímať tú námahu. A cesta serpentínkami dole bola už len zábava. Vymysleli sme si nový štýl chôdze a nazvali sme ho free skid, čo znamená voľný šmyk. Keď sa nekontrolovane šmýkaš a netušíš či, kde a na kom zastavíš. Jediná istota bol hlboký sneh a to, že to nebude až tak bolieť. Ale toto by sme si s mačkami určite neužili. 

Ale celkový dojem zo zimného Kľaku bol výborný a určite to stálo za to.  

Túto trasu som vybral preto, lebo som si chcel načapovať za „malú debničku“ minerálnej vody. Navyše, keď som bol naposledy na Čiernachove, fúkal vietor. Preto sa vtedy k slovu nedostal dron. A v neposlednom rade som dúfal v pohostinnosť chaty pod Ostrým vrchom.

Auto sme nezaparkovali na parkovisku pri prameni. Nie že by tam bolo plno a stály rady ľudí čakajúcich, kým na nich príde rad aby si mohli zadarmo nabrať minerálnej vody. Parkovisko je platené. Aspoň podľa značky. Preto sme zadarmo zaparkovali o necelých 100 metrov ďalej. Veď nejdeme brať vodu. Aspoň nie teraz ráno. A potom… vláčiť to v rukách nebudeme. Jednoducho potiahneme auto k prameňu.

Hneď na začiatku som dva krát po sebe zlyhal. S tým zlyhávaním som na chvíľu snáď prekonal aj Vincenta. Našťastie o tom nevie, a ak si to aj teraz prečíta, určite to zabudne. Prvé zlyhanie sa udialo ani nie 500 metrov od auta. Ešte sme sa ani z dediny nedostali a už sme šli zle. Ani neviem ako, zrazu sa mi len tak zazdalo, že už teraz by sme mohli odbočiť. Bol som chvíľu lenivý vytiahnuť mobil a skontrolovať to a tak som sa spoľahol na Vincenta. Pýtam sa ho „nemali by sme odbočiť z hlavnej cesty už tu?“ Ešte nie, až za týmto lesíkom, uisťuje ma. A úspešne.

Jeho uistenie vydržalo zopár minút. Potom sám prišiel na to, že sme kapánek bokom. Namiesto necelých 100 metrov podľa pôvodnej trasy sme prešli iba o ďalších 200 metrov navyše. Krásne. Mohlo to byť aj horšie. Medzi nami, som rád, že Vincent sa za pochodu nebojí sám upravovať trasu. Doteraz bol v tejto otázke dosť konzervatívny a nechcel meniť trasu ani za nič. Tentoraz u neho nastal posun. Zatiaľ iba nechtiac. Veď príde čas, a on to urobí vedome a rád. Poznáme sa, mal som si Vincenta ustrážiť. Takže moja chyba.

Za druhé zlyhanie môže zima. Nezlyhala. Zato ja áno. Nemal som návleky ani nešmeky. Dalo sa to prejsť aj bez nich, ale topánky som si mohol dať naozaj iné. Kožené. No nič. Hor sa hej sa… skala čaká. Pri orientovaní sa musíme spoliehať hlavne na mobil. Na mape je to pekne celé vyžltené. V teréne však značiek niet.

Dúbravská skala ma nesklamala. Pekné výhľady. Som sa o ne trochu obával. Hlavne kvôli počasiu. Meteorológovia totiž sľubovali 100 % oblačnosť. Ráno sa však ešte nestihla dostaviť. Horšie to bolo s Mackovou. Výhľad žiaden. Mala tu byť aj puklinová jaskynka. A asi aj je. My sme ju však pod snehom nemienili hľadať.

Postupujeme ďalej zasneženým hrebeňom. Zrazu stretáme oproti idúcich dvoch turistov. Vyzvedáme od nich, či je chata otvorená. Vraj keď šli okolo v pondelok, bola v chate tma a bolo zamknuté. Dnes šli okolo a videli tmu, tak sa ani nepristavili. Zlá správa, veru zlá. Odhodlanie zúčastnených dostalo na držku. A riadne. A práve na úseku, kedy nás čakal výstup na Čiernachov. No nič. Asi nič z toho nebude. Ale Čiernachov aj tak neobchádzame!

Z červenej na vrchol Čiernachova je to cca 15 minút. Za týchto 15 minút sa počasie zmenilo. Kým na vyhliadke ešte Trenčín vidieť nebolo, o zopár minút to už nebola pravda. Znovu máme šťastie. Síce sú z vrcholu obmedzené výhľady, ale na tú správnu stranu, na severnú časť Bielych Karpát. Z vrcholu sme mali pokračovať skratkou, aby sme sa znovu napojili na červenú. Riadny padák dolu. Cesta neprešľapaná. Vincent treskol aj za iných, podstatne jemnejších podmienok. Takže tentoraz žiadna skratka, aj keď bola naplánovaná. Vincent sa nevzpiera! Podozrievam ho z toho, že mu to nevadí preto, že to našu trasu predĺži. Asi to predĺženie dolu v dedine bolo príliš krátke.

Prichádzame k chate. V oknách tma. Nevyzerá to dobre. Pred vchodom ale postávajú dve osoby. Blížime sa. Osoby zmizli. Nevidieť ich v blízkosti chaty. Žeby zmizli dnu? Nádej ožíva! Sme pri vchode. Vo vnútri svieti jedno svetielko! Dvere sú odomknuté! Rajská záhrada, sme tu! Od pultu na nás niekto pozerá. Ďalšie dobré znamenie. Tvár má pokojnú. Rýchlo, kým sa stihne spamätať sa pýtam: „Varíte?“ Zaznie túžobne očakávaná odpoveď „Áno“. Výborne, tak si dáme dve pivá a nad polievkou sa zamyslíme. Aká je ponuka? Nakoniec sme skončili pri kotlíkovom guláši.

Čaká nás stúpanie na Ostrý vrch. Miestami, trochu, ostrý. Mne to stále prešmykuje. Zrazu sa záhada prešmykovania sama vyrieši. Vincent postupuje za mnou a zrazu sa opýta „Jožo, a kde máš na topánkach dezén.“ Obzrel som sa a prizerám sa na vlastné stopy v snehu a dezénu niet. Už sa nečudujem, prečo sa mi tak blbo ide. Budem potrebovať nové topánky.

Zostupujeme z Ostrého vrchu. Chvíľu po červenej. Tú o chvíľku opúšťame. Po našej žltej značke stále ani stopy. Postupuje sa nám trochu náročnejšie aj preto, že žiadnej stopy niet ani v snehu. Takže k slovu sa dostáva Vincent a jeho mobil. Začínam sa obávať. Obával som sa však zbytočne. Vincent to zvládol bravúrne. Iba asi dva krát sme boli chvíľu mimo. A bodaj by aj nie. Značky stále na strome nevidieť. Vlastne už vidieť, ale iba vtedy, keď sa obzrieme. Čo to má byť? Turistická jednosmerka? Takže odporúčanie pre ostatných, ak by chceli absolvovať túto trasu, tak jedine opačným smerom, ako sme šli my. Až v teréne sme odhalili tento úskok miestnych značkárov.

PS: Začínam mať vážne podozrenie, že Vincent to len hrá a úmyselne predlžuje trasu! Z 15,7 kilometra urobil 17,5! Päťka a sedmička si vymenili miesta.

Úvod

Bez vetríka sa ani lístoček nepohne. A tak vznikla táto naša akcia. Ja som bol ten povestný vetrík a Jožo zase lístoček. My si akcie pripravujeme dopredu zvažujúc mnoho faktorov. Medzi tie hlavné patrí aj počasie. Patent na spontánne a rýchlo „zbúchané“ akcie majú naši „Zoborovci“ (rozumej Ivanka a Marián) Hoci teraz príliš nechodia, a vieme prečo, v minulosti to tak bolo. Im stačí sa na seba len pozrieť a idú 

Už na začiatku týždňa som Joža otravoval, aby sme niekam išli. A Jožo sa dlho nedal prehovárať. Musím sa znovu opakovať, že Jozef má na plánovanie zaujímavých akcií nejaký zvláštny dar. Tak to aj bolo pri tejto.

Dopravu do Trenčianskych Mitíc zabezpečil Jozef, za čo mu pekne ďakujem. Parkovisko sme dlho nehľadali. Bezpečne sme zaparkovali blízko prameňa minerálnej vody Mitická.

Prvá zastávka

Po tom, čo sme po dedinskom 14% stúpaní navštívili neplánovane miestny lom, dali sme sa na cestu k vyhliadke Dúbravská skala. Ani to nebolo príliš náročné. Cestou k nej sa nám najprv ponúkol výhľad na Inovec, ktorý je najvyšším vrchom pohoria. Vyhliadka je situovaná na vrchu lomu Skaličky. Asi po dvadsiatich minútach a päťsto metroch nás privítala Dúbravská skala. Tu sme si dali prestávku na občerstvenie, kochanie sa a prieskum Jožovým dronom. Je to naozaj nádherný výhľad do širokého okolia. Na horizonte sa dá vidieť aj pohorie Vtáčnik. My sme mali priaznivé slnečné počasie a tak bol zážitok ešte umocnený. Kto sem pôjde v žiadnom prípade nemôže túto vyhliadku vynechať, aj keď je to mimo turistickú značku.

Druhá zastávka

Čakal nás kopec Macková. Je to taký nevýrazný vrch, zarastený a bez výhľadu. Neviem, kvôli čomu sme tu boli. Asi preto, aby sme ho mali odškrtnutý

Tretia zastávka

To už bola iná káva. Bol vzdialený len 1200 metrov od Mackovej a určite stál za návštevu. Pred príchodom naň sme išli vyhliadkou, no pre hmlu nebolo nič vidieť. Že vraj vyhliadka ponúka pohľad na Trenčín. Nám ponúkla iba „plnotučné mlieko“ Avšak vrch Čiernachov nám to celé vynahradil.
Po príchode k vrcholovej tabuľke sa moje telo porúčalo na zem. Nevšimol som si, že pod napadnutým snehom je ľad, a tak mi treba. Jozef sa aj na chvíľu zľakol, či sa mi niečo stalo, ale ja mám tvrdé kolená. Vydržali to Chvalabohu.
Počas prestávky na vrchole sme si do sýta užili výhľady. Mimochodom, to „plnotučné mlieko“, ktoré bolo o stovku metrov nižšie na vyhliadke, sa zrazu niekam stratilo a tak mohli začať Jožove „letecké dni“. Jeho dron si to riadne užíval. Pomyslel som si, byť tak vtákom a vidieť tu krásu z výšky. Sme však ľudia, lietať nevieme a tak zostaňme radšej na zemi.

Štvrtá zastávka – gastronomická

Štyridsať minútové brodenie sa snehom nás doviedlo na Chatu pod Ostrým vrchom. Naša radosť nemala konca-kraja keď sme zistili, že je chata otvorená a ponúka kvalitné občerstvenie. Mladá čašníčka nás milo prekvapila zaujímavou gastronomickou ponukou. Svorne s Jožom sme „chňapli“ po kvasinkovom pive Erdinger. Svetlé putovalo na stôl Jožovi a mne putovalo tmavé. Nezostali sme však iba pri pivečku. Naše hladné žalúdky si vymodlili kotlíkový guláš so zemiakmi a chlebíkom. Bola to pastva pre oči, nehovoriac o našich žalúdkoch. Proste paráda. Načakal som, že v dnešnej „hnusnej dobe“ zažijeme staré dobré časy v chate na horách. Na toto budem véééééééééééééľmi dlho spomínať.

Piata zastávka – najvyššia

Najvyšší bod našej trasy už na nás čakal a dočkal sa. Nebolo to však jednoduché. Nie nadarmo sa vrch nazýva „Ostrý vrch“, on naozaj aj „ostrý“ svojim prístupom je. Kopec samotný neponúka výhľad, ale s dronom sa dá vidieť viac. Jozef však drona na Ostrom vrchu nepoužil. Nevadí.

Na vrchol chvíľu po nás dorazil neznámi turista Martin z Trenčína. Prekvapil ma, keď som mu spomenul nás spolok PAT a MAT, že už o ňom niečo počul a na webe videl. Milí turisti nášho spolku. Stávame sa vďaka našim turistickým akciám a webovej stránke populárnymi. To nás môže len tešiť. Veľa ľudí / turistov chodí na našu stránku pre naše zaujímavé informácie. Prakticky robíme osvetovú činnosť Uvedomujete si to?

Záver

Na Ostrom vrchu sme sa dlho v studenom vetre neohriali. Rozlúčili sme sa s Martinom a zahájili zostup do cieľa. Bola to brnkačka. Cestou do obce Kostolné Mitice nám ešte ponúkol svoje výhľady miestny opustený kameňolom. Potom nás čakala už iba trasa po asfaltke obcí Kostolné Mitice, Zemianske Mitice a napokon cieľové Trenčianske Mitice.

Po príchode k autu a prezutí sa do suchých ponožiek i topánok sme navštívili žriedlo minerálnej vody Mitická. Jožo mal v aute pripravené fľaše, do ktorých putoval tekutý obsah prameňa. Minerálna voda bola studená a veľmi príjemná a dala dokonalú bodku za touto vydarenou turistickou akciou.

Ďakujem Jozefovi za skvelú a profesorsky naplánovanú akciu. Zároveň mu ďakujem za platbu za pohostenie na Chate pod Ostrým vrchom. A v neposlednom rade, ako to už býva pri našich spoločných akciách zvykom, za skvelú a nezištnú spoločnosť.
Viem a už som si u neho dávno zvykol, že akcie s ním sú vždy výnimočné a aj ja, ktorý trpí chorobou „hosip“, si tieto akcie dlho pamätám.

Jozef – ďakujem!

Ďalšia pekná trasa s parádnym počasím. Na túto akciu som bola nastavená presne na túto sobotu a už sa bohužiaľ nedala zmeniť .

Akurát pri nahrávaní spoluturistov som zistila Vinco, že ti tam chýba ikonka člena – hosť pes, pretože ju naša Ria absolvovala aj so svojou mamou.  

Akcia splnila všetky naše očakávania – bola jaskyňa s históriou, 2 vrcholy, výhľady, rozhľadňa, nitrianske kamene bez histórie a 0 kešiek. A určite je to krásne miesto, ktoré sa oplatí aj v inom ročnom období.

Danka, Ty si nedočkavá
S Jožom sme na 22.1. prichystali túto akciu. Zatiaľ je to iba túžba, ale v pondelok doladíme podrobnosti a dávame ju „do pľacu“. Mám indície, že bude o ňu záujem. Ak pôjdete s nami, budete sa môcť pri dobrej konštelácii stretnúť s ďalšími členmi nášho spolku, ktorých ste ešte nevideli.

Takže silno rozmýšľajte.

P.S.: inak z akcie sa dá spraviť veľmi jednoducho túžba tým, že akcii zrušíte dátum a je z nej túžba, ktorú môžete absolvovať inokedy. Iba ak by ste chceli ísť v tú sobotu „komornú“ akciu 

Navštívime 1 jaskyňu, 3 vrcholy, 1 vyhliadkovú vežu a komu by bolo málo, ten si môže na konci trasy odskočiť na Nitriansky Stonehenge.

Úvod

Je 14.1. – piatok. Stretám Jozefa a okamžite útočím. Vehementne tlačím na Jozefa a žiadam ho „aby sa roztúžil“. Nóóóóó, pozor. Tak to nie je, ako si myslíte. Jozefa som požiadal, aby sa roztúžil turisticky. A vyšlo to. Nakreslil trasu, priamo pred mojimi očami. Okamžite som sadol na lep. Pýtam sa ho, „šupnem ju hneď na web“? A on že nie, že počkáme, ako sa vyvinie počasie. Dohadujeme sa, že počkáme do pondelka. Každý deň od piatka až do toho pondelka som sledoval počasie pre Záskalie.

Je pondelok a Jozef zas splieta niečo o počasí. Ide ma roztrhnúť. Pýtam sa. Tak ideme alebo nejdeme! A on zase – počkáme do zajtra. V utorok už môjmu nátlaku neodolal a dovolil mi jeho túžbu zhmotniť v turistickú akciu. Možno zabral môj argument. Tvrdil som mu, že naši turisti musia mať priestor sa rozhodnúť a nie dostať možnosť prihlásiť sa na poslednú chvíľu. A to je vlastne anabáza rodenia sa tejto akcie. Ostatné ste zažili už sami.

Na štarte

Dorazili sme do Manínskej chatovej osady. Parkovisko skoro plné. Nie sme tu sami. Chvíľu po nás prichádzajú aj naše severské kvetinky. Nebolo to jednoduché, lebo tesne minuli cieľ, ale spravil to jeden presne cielený telefonát. Stojím na hlavnej a keď vidím prichádzať modrý golf hrám sa na dopravného policajta. Vodičke DARINKE mávadlami ukazujem, kde ma odbočiť. Konečne sa trafili. Hurááááááááá – sme kompletní. Inak. Dovoľte mi, aby som privítal Darinku, Ľudkinu priateľku na turistickej akcii spolku PAT a MAT. Predbehnem a už teraz môžem napísať, že Darinka bola z našej akcie veľmi nadšená a už teraz sa teší na ďalšie pokračovanie. Týmto ju v mene spolku vítam a pozývam, ak bude chcieť ísť, na ďalšiu turistickú akciu.

Aby som nezabudol. Prebehlo aj „štartovanie“ našej turistickej mašinérie S grandióznosťou, jemu podobnou, sa o ňu tradične postaral Roman. Prezradím, že nebol sám, ktorý sa staral o ustavičné držanie potrebnej nálady, aby sme s ľahkosťou prekonali všetky nástrahy trasy. A verte – nebolo ich málo. To, že si Dušan opäť splnil funkciu prvotriedneho pojazdného baru na jednotku už ani nemusím opakovať 

Prvé zastavenie

Už kúsok „za dedinou“ sme na chvíľu zastavili. Nie že by sme nevládali, ale stopku nám vystavili prvé nádherné výhľady. To ozajstné zastavenie sa uskutočnilo pri prameni „Kyselka na pasienku“, kde sme na pár minút obsadili oddychové miesto so sedením. Trocha sme sa posilnili a podaktorí, tí ktorí mohli, odľahčili Romanov batoh o obsah termosky. Roman opäť nesklamal a priniesol biele varené. Okrem teplého čaju, je to ďalšia blahodarná tekutina, ktorá vie človeka zahriať a nakopnúť. Každý si niečo zobol a vypil podľa chuti. Potom sme pokračovali.

Druhé zastavenie

Cesta k druhému zastaveniu bola priam rozprávková. Vŕzgajúci sneh pod nohami, zohrievajúce lúče slniečka a sem tam vetríkom popohnané snehové vločky, nám padali z výšky na hlavy a občas aj za krk. Nikomu to však nevadilo. Bola to neskutočná nádhera. Už dávno som nezažil také pravé zimné prostredie. Na lúke pod Maníncom sme zabrzdili svoje kone. Dôvod bol jasný. Pekná rovná lúka, kopec nepošliapaného panenského snehu. Na tvorbu „anjelikov“ ako stvorené. Nevadil nám ani studený sneh. Každý si chcel „vyrobiť“ toho svojho anjelika. Najviac si to užíval Ivanov dron z výšky. Ako správny „člen“ spolku si túto krásu nenechal iba pre seba. A tak sa jeho zábery pravdepodobne objavia v Jožovom videu. Už teraz sa teším.

Tretie zastavenie

Cesta k nemu bola najnáročnejšia. Možno nie až tak pre iných, ako pre mňa. Výživný stupáčik nás riadne preveril. Jeho klzkosť a nepredvídateľnosť nás stále udržiavala v strehu. Možno som na chvíľu aj oľutoval, že som si nezobral paličky, ale moja tvrdohlavosť, ako poznamenala Marika, mi to nedovolila. Povedal som si (doma), že si zaobstarám nejaké „kočky“ hop „mačky“ a pri ďalšej takejto turistike si ich pribalím do ruksaku.

Ťažko, ťažko, ale nakoniec bez ujmy na zdraví sme všetci dorazili na vrchol Veľkého Manínu. Náš predvoj (Jozef a Dušan) bol na vrchole už pár minút a vytrpel si „hrejivý“ vietor. Práve teraz si prišli na svoje všetky možné hrejivé nápoje. Čaj a varené vínko malo cenu zlata. Okrem vodičov nik nepohrdol.

Po dobu, ktorú sme na vrchole strávili prišlo pár „nadšencov“. Stroho (rozumej na zimu nedostatočne) oblečená dievčina bola slabý odvar, čo prišlo po nej. Z druhej strany pribehol chlap v trenírkach a hore nemal tiež nič moc oblečené. Bŕŕŕŕŕŕŕŕ, až ma zamrazilo. Sekundu postál, ťukol do „športových hodín“ a bežal späť. Niéééééééééééé – na toto ma nikdy nedostanú!

A keďže vietor silnel a my sme boli ochotní ďalej postáť už len kvôli spoločnej fotke, pobrali sme sa ďalej. V chumelici sme odchádzali a tešili sa na nejaké závetrie. To prišlo pod rázcestníkom – Vápencová jaskyňa.

Štvrté zastavenie

Na chvíľu sme sa zastavili. Vietor už až-tak nafúkal a bolo treba doplniť energiu. Marika vytiahla asi „metrovú“ čokoládu. Neviem odkiaľ vedela, ale presne trafila moju obľúbenú karamelovú. Kto nejedol čokoládu, ako keby nebol A tak sme úspešne odľahčili aj Marikin ruksak.

Pri rázcestníku Vápencová jaskyňa nastala dilema. Vietor bol skoro neznesiteľný. V našej družine sa objavili pochybovači, či dodržať pôvodný plán trasy. Tu bolo treba rázne zakročiť a tvrdo odraziť rodiaci sa odpor. Ide sa ďalej! Plán nepustí. A tak všetci svorne posúvali svoje nohy po nakreslenej trase. Verím, že po návšteve všetkých tých krásnych výhľadových miest všetci uznali, že to bola správna voľba.

Piate zastavenie

Zastavení bolo viac, ale zhrniem ich do tejto jednej state.

Ako prvý sme zažili krásny výhľad na Malý Manín. Skonštatovali sme, že je síce menší, ale v prudkosti je podobný ako Veľký. Len tak v tichosti pśśśśśś, sme mu sľúbili , že ho čoskoro navštívime. Z tohto miesta je vidieť aj kus z pohoria Javorníky.

Na ďalšej vyhliadke sa nám odkryl pohľad na Kostolecký dóm, Kostoleckú tiesňavu a Bosmany. Aj tieto miesta budú cieľom rovnakej budúcej akcie. Na tomto výhľadovom mieste sme sa zvečnili v spoločnej fotografii a pokračovali ďalej.

Opodiaľ nám na tvárach vykúzlilo údiv Manínske skalné okno. Je to pekný útvar / otvor a tak sme ho vyplnili svojimi telami a ukryli do čarovnej skrinky. A vy ostatní, ktorí ste na tejto akcii nemohli byť, si ho teraz môžete v teple svojho domova prezerať a kuť svoje plány, ako a kedy ho navštíviť.

Posledným zaujímavým miestom bola Partizánska jaskyňa. Nie všetci sme v nej boli. Terén k nej bol exponovaný a nie každý našiel odvahu navštíviť ju. Popravde. Ja už mám jej návštevu za sebou, a tak som len zdokumentoval, ako sa „naši“ vracajú z nej.

Šieste zastavenie

Cesta dole do Záskalia bola zaujímavá, strmá, šmykľavá, no chvalabohu bezúrazová. Dedinou sme len tak preleteli a tešili sa na trasu vedúcu Manínskou tiesňavou. Kto tu ešte nebol, tak vedzte, že je to najužšie miesto na Slovensku a je veľmi jedinečné. Treba navštíviť.

Čerešničkou na torte bolo kúpanie sa v jazierku Manínskeho kempu. Je to naozaj silný zážitok. Voda dnes mala odhadom 10°C a dala sa v pohode vydržať. A verte, že som si to veľmi užíval. Bola to paráda. Onoho času v januári roku 2018 som sa nechal Romanom prehovárať, aby som sa okúpal. No dnes som ani na chvíľu neváhal a po hlave vstúpil do blahodarného kúpeľa. Ani trocha neľutujem. Myslím, že to isté si povedali po kúpeli aj Ľudka, Roman a Jozef. A samozrejme aj náš plavecký inštruktor „pán kačička“ Bolo to dôstojné zakončenie našej skvelej turistickej akcie.

Záver

Som rád, že som spoznal skvelú Darinku.
Som rád, že som opäť videl Ľudku a Mariku.
Som rád, že Jožo vymyslel znova jedinečnú akciu.
Som tiež rád, že som bol so svojimi skvelými priateľmi zo spolku.
Proste a jednoznačne som rád…

Nabudúce pri ďalšej skvelej turistickej akcii dovidenia.

Kto by to povedal, že zrovna akcia na Veľký Manín bude lákať toľko členov spolku. Možno svoje zohralo aj počasie, ktoré sľúbilo trochu snehu a nejaké výhľady. Možno za to môže aj tá čerešnička na konci – kúpanie sa.

Začína to nevinne. Je to tu samé chi-chi-chi a cha-cha-cha. Čiastočne za to môžu Romanove vtipy a Ivanove veselé príhody a čiastočne terén. Zatiaľ stúpame hore iba pozvoľna. To sa však zmení. Sľubuje to aj názov vrchu Veľký Manín. Nielen Veľký, ale aj strmý. Strmosť kombinovaná zo snehom… až tam asi začne tá pravá zábava.

Vincent padol. Už mu to ani nepočítame. Dušan má čiapku od snehu. Asi je ten správny čas si obuť nešmeky. Keď som pri obúvaní nešmekov stál na jednej nohe, šiel som k zemi aj ja. Vďaka nešmekom to bolo prvý aj posledný krát…

Výstup na Manín v týchto podmienkach je náročný. Vo výprave sa začína v nestráženom okamihu zmáhať reptanie. Dokonca padne aj otázka „Kto túto akciu vymyslel?“ Ja, a vďaka nešmekom som v bezpečnej vzdialenosti od ostatných. Reptanie však neprepukne do otvorenej vzbury. Vďaka Ivanovi a Romanovi.

Napriek tomu, že som bol dostatočne ďaleko od ostatných, som potrestaný. Prichádzam totiž prvý na vrchol a tam fúka. Riadne. Dlho tu veru nevydržíme. Dorazili ostatní. Moju kožu zachraňuje nalievanie tradičného teplého nápoja. Kto dopil neváha a po spoločnom fotografovaní zahajuje zostup na záveterné miesto. Tam čakáme ostatných.

Postupujeme ďalej. Smerom na útulňu Severák. Čím bližšie sme, tým viac sa do nás opiera vietor. Asi preto dostala útulňa zrovna toto meno. Chvíľu váhame. Naše váhanie využíva vietor a ešte viac sa do nás oprie. Už sme dováhali. Žiadna útulňa dnes nebude. Nabudúce.

Rozmýšľame, či navštívime i vyhliadku, skalné okno a jaskyňu. Viacerým na tvárach vidieť, že sa im moc nechce. Radi by zostúpili dolu do tepla po žltej. Majú smolu. Vincent si totiž všimol okoloidúci pár, ktorý nezaváhal. A keďže to aj bolo tak nakreslené…

Ideme znovu do kopca. Vyhliadka pred nami. Krásne výhľady spôsobili, že vetrisko na chvíľu nikomu nevadí. Ale iba na chvíľu. Pokračujeme ďalej. Je to lepšie a lepšie. Totiž klesáme do závetria. Potom sa to na chvíľku zhorší. Niektorí klesajú trochu rýchlejšie, ako by chceli. Našťastie sa môžu chytať blízkych stromov. Kĺže to. Baby občas zvísknu ako za mlada…

Ten malý kúsok do jaskyne vyzerá všelijako. Vyzerá, ale neodradilo nás to. Keď už sme tu. Pomaly, opatrne dosahujeme aj tento cieľ. Počas zostupu si ostatní môžu vychutnať pohľad na Bosmany a Kostolecký dóm. To budú niekedy v blízkej budúcnosti naše ďalšie ciele. A aby to bolo aspoň také náročné ako výstup na Veľký Manín, spojíme to s výstupom na Malý Manín. To bude zábava…

Cez tiesňavu tentoraz len prejdeme. Nechceme sa tu príliš zdržovať. Je pokročilý čas a my chceme stihnúť aj kúpanie sa. A navyše na ceste je kašovitý sneh, ktorý trochu kĺže a občas nás obehne nejaké auto. Veď my sem ešte niekedy zablúdime.

A je to tu. Vincent ako prvý začína plavecký výcvik spolku Pat a Mat. Je v dobrých rukách. Inštruktor kačička na neho dáva dobrý pozor. V nestráženom okamihu sa do vody dostal aj Roman. A nakoniec to mal inštruktor kačička obzvlášť ťažké. Musel nás vo vode ustrážiť rovno troch… Je to skúsený inštruktor, takže to dobre dopadlo. Kým sa Ľudka prezliekla, už aj sme šli z vody von. Nie že by sa tak dlho prezliekala, ale tá voda naozaj nebola nejako extra teplá. Našťastie ani nejako extra studená…

Povie mi niekto, prečo nie je možné okomentovať niektoré fotky?
Niektoré si to priam vypýtali, keď som si ich pozeral a čítal ich popis  

P.S.: Jozef, bravóóóóóóóóó­óóóóóóóó Už teraz sa teším na ďalšiu akciu, ako malý chlapec

Škoda Roman, že sa nemôžeš zúčastniť Prajem rýchle uzdravenie.
Ďakujem Ti za želanie a do skorého videnia Roman.

PLAVKY!!!!?? NO JA SOM PRE KAžDú SRANDU!!

Danka a Peter,
pekná a zaujímavá túrka s nádherným počasím a neskutočnými fotkami.
Ďakujem za skvelý zážitok z majstrovských fotiek.

P.S.: vidím, že na Vysokú budem musieť niekedy ísť. Nesmiem to už dlho odkladať Len si počkám na počasie, aspoň také pekné, aké ste mali vy.

Pôvodne sme mali ísť niekam inam. Na Veľký Manín. Aj zostava mala byť trochu iná. Mali ísť severanky zo severu ešte kúštik ďalej na sever. A nešli. Nie že by nechceli ísť… len im niečo do toho došlo. Asi severák. Rýchlo vymýšľam novú trasu. Ivan súhlasil. Vyzeralo to, že pôjdeme iba my dvaja, keď tu zrazu… Dosť nás bolo. Tak akurát.

Bez problémov parkujeme v Podhradí. Hrad na dohľad. Hurá na hrad! A už je po hurá. Dnu sa dostane iba vietor. Mreža je zamknutá. Toto by nahnevalo aj Tatárov. Takže moment prekvapenia nezabral. No dobre. Dobre. Aj tak s nami nevybabrete. Veď my si hrad poobzeráme aj tak. A z vtáčej perspektívy. Vrtuľky sa už točia… Len si budeme musieť počkať na obrázky. Určite budú nádherné. Svedčí o tom aj malý displej mobilu…

Čaká nás jaskyňa. Pred ňou v čakaní pokračujú ostatní. Čakajú na mňa a Mareka. Ten ešte vo vnútri nebol. A ja ešte k tomu hľadám kešku. Doteraz sme sa flákali… ale teraz, teraz nás čaká vrch Úhrad. Rozhovor trochu viazne. Nie že by nebolo o čom… Môžu za to občasné výhľady na hrad. Fotiť treba, pre budúce generácie… a popri tom sa pokúsiť chytiť dych. Nie, nie je to až taký stupák. Len cez zimu tá kondička, ako to povedať. Trochu podriemkáva zimným spánkom.

Úhrad. Kedysi tu bývalo hradisko. Teraz tu vládnu stromy. Kedysi tu nebol žiaden výhľad. Dnes taký maličký a zrovna priamo na Topoľčiansky hrad. Celkom pekný, aj výhľad aj hrad… A teraz dolu k Mačacej skalke. Pri jej vrchole je ukrytá skalná ihla. Vraj jediná v Považskom Inovci. A ako bonus čiastočné výhľady. A teraz nechoď tam.

Nasleduje neznáma vyhliadka, skalné okno, jaskyňa pod Úhradom. Presne v tomto poradí. A tu som trochu zlyhal. Zle som si zapamätal, kde má byť keška. Hľadáme ju, hľadáme, ale pod skalou. A ona je v strome a zopár desiatok metrov od nás. Trochu som Mareka povláčil takzvanou Romanovou skratkou. Doslova. Zrazu pred nami hradba v podobe svahu kopca. Keď som sa zorientoval, kam vlastne máme ísť… Hádate správne. Tam hore…

Skalné okno potešilo. Ostatní však boli rýchlejší a už sú pri druhej jaskyni. Kým sme tam prišli, už horel malý ohník. Opeká sa. Musíme sa posilniť, aby sme mali dostatok síl na prieskum jaskyne! Tak dobre. To nebol hlavný dôvod. Ale keď už sme to sem hore vyteperili… A nielen špekačky. Marek vytiahol lopárik, cibuľu… No proste, radosť sa pozerať, a ešte väčšia jesť…

Ideme domov. V aute sedíme štyria. Traja keškári a jeden ešte normálny. Marek. Trochu líznutý, ale ešte odoláva. Zatiaľ. A chvíľu ešte asi bude. Kto ho vie, kto sa skôr stane keškárom? Marek či Vincent? Uvidíme. O zopár mesiacov či rokov uvidíme. Možno. A možno nikdy. Dosť sa na našich keškárskych rečiach smial. A úprimne! Mám rád úprimný smiech. A ten neraz býva nákazlivý. A preto sme mali všetci veselú cestu domov…

Z nevinnej prechádzky sa po vete „Poďme to len kúsok pozrieť“ stalo hľadanie pozostatkov ďalšej časti malokarpatskej železničky, tentokrát od prameňa pod kláštorom Katarínka smerom na Dobrú Vodu. Je zaujímavé, ako sú aj po tak dlhom čase valy po železnici stále dobre viditeľné. Pokúsili sme sa aj nájsť významný strom, ktorý je vyznačený na mape, ale niekam sa nám schoval, tak snáď inokedy. Keďže sme zabudli pustiť stopára na mapy.cz a ani sa mi nepodarilo presne zrekonštruovať mapu cesty, pridám do galérie iba mapu z aplikácie.

Chata Baske oslavovala v roku 2021 svoje 85 narodeniny. Lyžiari z klubu SKI-KLUB z Trenčianskych Teplíc sa v roku 1935 na lúke na vrchu Baske rozhodli postaviť chatu. Dôvod mali jednoduchý. Na veterných holiach sa sneh držal celé mesiace. Stavali, stavali až bolo 28. októbra 1936 všetko tak, ako má byť. Teda všetko úplne nie. Chata nemá vlastnú vodu. Namáhali sa prútikári, i ľudia kopali… až do hĺbky 15 metrov. Chata stále nemá vodu.

Počas vojny boli na chate nemeckí vojaci. Po ich odchode našli návštevníci iba obvodové múry a strechu. Vnútorné zariadenie a všetky použiteľné veci zmizli. Znovu sa našli dobrí ľudia a dali všetko do poriadku. V súčasnosti chata patrí Klubu slovenských turistov Trenčianske Teplice a v súčasnosti poskytuje 22 lôžok. Medzi známejšie akcie, ktoré sa tu odohrávajú patria:

• Zimný zraz turistov
• Chlapi deťom
• Baby na horách

Viac informácií na https://www.chatabaske.sk/…ia_chaty.pdf

Táto časť Strážovských vrchov bola pre mňa doteraz veľkou neznámou. Občas mi sem padol pohľad, keď som sedel nad mapou a dumal, kam teraz? Až teraz som však pohľadom neuhol. Pôjdeme sem a hotovo… Teda, hotovo bude, keď budeme hore, alebo až dole pri aute?

Príjemné to zistenie! Časť cesty od Trenčína smerom na Trenčianske Jastrabie opravili! Mohli by však prekvapiť ešte viac a opraviť aj tú zvyšnú časť. Miestami je to katastrofa. Snáď tankodrom je menej rozbitý. Takto to Mongolsko v kvalite ciest nepredbehneme! Sa ani nepriblížime. Od Trenčianskeho Jastrabia do Slatinky nad Bebravou je cesta úzka, kľukatá, raz hore, potom dole… Proste zážitok. Cestu sme si užívali. Miestami som mal dojem, ako keby sme už boli na Orave.

Tentoraz sa ušlo i mne. Na silvestra som doniesol ako štartovné makový likér. Sem zase škoricový likér. Roman moju snahu zhodnotil „možno príde deň a Jožo raz prinesie naozajstné pálené.“ A že vraj sa u nás rýpe iba do jedného a toho istého…

Prvá časť cesty nie je nejaká záživná. Musíme prejsť po asfaltovej ceste vedúcej medzi dedinami. Našťastie je to iba jeden kilometer. Ak trasu chceme mať zokruhovanú, tak si to musíme odtrpieť. Najlepšie hneď na začiatku. Trochu fučíme. Nie je tu však žiaden drsný stupák. Odmenou je nám Bukovinská skala a výhľady z nej.

Je to možné? Sme naozaj tu? Baske? Aké Baske. Čo za Baske. Žiadne Baske. Samotná „K2“. Počkať! To musíme overiť! Porozhliadneme sa trochu okolo. Romanovi sa podarilo objaviť stopy po horolezcoch, ktorí K2 dosiahli pred nami. Zanechali tu prázdne „kyslíkové fľaše“. Áno, správne, K2 nie je najvyššie, takže pokračujeme znovu do kopca. Našťastie je to prívetivé pozvoľné stúpanie.

A sme hore. Z vrcholu Baske nie sú kruhové výhľady, ale aj tak je tu pekne. Určite sa sem niekedy vrátim. Na vrch ale vystúpime z inej strany. Určite sem však nepôjdeme v posledný februárový víkend. Vtedy tu totiž bude narvané. V roku 2019 sa tu konal 44. ročník zimného stretnutia turistov trenčianskeho regiónu a zároveň 40. ročník zimného stretnutia na vrchu Baske.

Zostupujeme. Sme radi, že po žltej zostupujeme a nie naopak. Je to strmšia a šmykľavejšia strana. Po zelenej od Bukovinskej skaly to bolo prívetivejšie. Pri konci nás čaká utešená dolinka. Ukrýva sa v nej viacero jaskýň. Najväčšia z nich je Dúpna diera. Časť z nej je verejnosti prístupná. Len trafiť k nej je trochu problém. Žiadna šípka ani tabuľka. Cestičku musíte hľadať. A kto hľadá, nájde. Aj my sme našli. A sme radi, že sme našli. Jakyňa má svoju maličkú výzdobu i maličkých netopierikov. Do ostatných jaskýň sme nešli. Domáci vraveli, že v jednej z jaskýň prespáva medvedica s malými. Načo dráždiť hada bosou nohou? V tomto prípade medveďa. Teda, rovno troch…

Úvod

Povestné „Ako na Nový rok, tak po celý rok“ sa nám splniť nepodarilo. Naposledy a zatiaľ jediný krát v histórii nášho spolku sa to podarilo Lenke s Dodom minulý rok. No nevadí. Aj šesť dní po Novom roku sa počíta. A vlastne všetko sa počíta, čo vyráža za krásami do prírody. Všetko, čo je mimo gauča
Hoci sa tradične Jozef roztúžil už 4.1. (vtedy totiž túžbu vkladal do databázy), jeho túžba zmenila mojou vinou status na turistická akcia až teraz 6.1. Je dobré hneď zo začiatku roka niekam ísť, lebo kilá nadobudnuté Vianočným a Novoročným obžerstvom sú neúprosne a lepia sa na telo ako včely na med. A keďže my s tým nesúhlasíme – vyrazili sme do našich hôr, konkrétne do Strážovských vrchov.

Na koniec úvodu musím poznamenať, že ma početná účasť potešila, no zároveň som bol smutný, keď som po príchode do Slatinky nad Bebravou zistil, že Dúšo nedorazil. Škoda.

Zastavenie č. 1

Po pár stovkách metroch po Slatinke i mimo nej, sme na konci dedinky Krásna Ves prudko stočili doprava na modrú turistickú značku. Okamžite sa do nás oprela kvalitná naklonené rovinka. Hovorím rovinka tak nemajte strach Kto sa bojí kopcov, nech nejde do lesa. Lenže my sme dobrodruhovia, my sa nebojíme a navyše môžeme šliapať bez strachu, lebo naše kroky stráži fenka Ria. Určite bude Ria prospešná, lebo to som ešte nikde nevidel, aby na ceste bolo toľko tabúľ s upozornením „POZOR, zvýšený pohyb medveďa hnedého!“, ako bolo tu.
Ale poďme k tomu zastaveniu. Bolo na Bukovinskej skale. Je to vyvýšené skalné miesto, z ktorého je nádherný výhľad na Slatinku nad Bebravou a do širokého okolia. Jozef toto nádherné miesto preskúmal svojim vtákom, ale no, lietajúcim, dobre. A Roman zase nesklamal. Pri príležitosti návštevy tohto pekného miesta vytiahol „tekutý klenot“ varené biele vínko. Bolo naozaj vynikajúce. Roman má ten zvláštny dar, vždy vybrať kvalitný zhrozna mok, za čo mu ďakujem. Vždy si na jeho vínku pochutím a o zlepšení nálady ani nehovorím Od tejto chvíle sme, teda presnejšie som , ustavične využíval aj služby nášho už tradičného „pojazdého baru“, ktorý prevádzkuje Dušan
Pred odchodom z Bukovinskej skaly sme si ešte spravili pamätnú spoločnú. Predsedovia PAT a MAT samozrejme nemohli chýbať. Rozhodol som sa, že ich budem nosiť na každú turistickú akciu. Musím si však dávať pozor, aby mi už ani jeden z nich nezdrhol, ako to bolo naposledy na Silvestra 

Zastavenie č. 2

Zastavenie bolo krátke. Keď sme vystúpili na „osemtisícovú K-2 dvojku“, tak som sa nestačil čudoval, ako mohli stavitelia v takej výške postaviť drevenicu. A ten hniezdiaci bocian nad drevenicou, tak ten ma už naozaj dostal
Mimochodom je to idylické miesto s veľkým priestranstvom a drevenica samotná môže v čase núdze poslúžiť na úkryt pred dažďom či prespanie na terase.

Zastavenie č. 3 – čerešnička na torte

Presne 4.5 kilometra trvala cesta k našej „čerešničke“. Vrch Baske bol na moje počudovanie dosť rozľahlý. No skôr než sme hltali očami jeho nádherné výhľady, pristavili sme sa pri perníkovej chalúpke s názvom Turistická chata Baske. Dovolili sme si pár perníkov odlomiť a dosýta sa najesť a aj napiť. Lebo čuduj sa svete z chalúpky trčí vonku kohútik a z neho vyteká blahodarný mok. V neďalekom prístrešku naše kosti našli odpočinok a aj bruška dostali svoje. Perníčky z chalúpky im nestačili a tak sme ich museli prikŕmiť tým, čo si každý priniesol. Potom už dostali prednosť naše oči. Kochali sa a pri tom sa aj duša potešila. Vidieť takú krásu sa oplatí. Z vyhliadky sme spoznali Vápeč a aj nám s Jožom známu Omšenskú babu. No silný a studený vietor nám nedovolil dlhú návštevu. Povinný prieskum z hora však Jožov dron absolvoval. Jožove krásne zábery by chýbali vo videu a preto mu patrí vďaka a uznanie a aj za tie zmrznuté ruky, ktoré si počas natáčania vytrpel. Jozef – ďakujeme.

Zastavenie č. 4

Po piatich kilometroch a príjemnom klesaní v príjemnom prostredí Vyhorenej doliny sme doputovali do miesta, kde prudko stúpajúci chodník smeruje k jaskyni Dúpna diera. Keď sme k nej dorazili našťastie bola otvorená. Nelenili a pustili sa do jej objavovania. Mali sme znalosť o zimovaní netopierov v nej. Náš prieskum s ohľadom na kľud netopierov netrval pridlho. Pozreli sme si nádhernú výzdobu jaskyne, čo to odfotili a porúčali sa pekne „krástne“ von. Po zlezení prudkého chodníka sme nastúpili na záverečnú časť trasy do cieľa.

Záver

Vynikajúco to Jozef vymyslel. Vybral zaujímavú trasu v menej navštevovanej časti Strážovských vrchov. Ja osobne som si to nadmieru užíval. Bol to pre mňa opäť nezabudnuteľný zážitok v kruhu mojich milých priateľov. Myslím si, že na chatu a vrch Baske sa ešte vrátim / vrátime, lebo už teraz Jozef spriadal ďalšie plány, ako vyliezť na Baske, ale z inej strany. Už teraz sa na akciu teším.

Ďakujem všetkým za účasť a za skvelý zážitok a jedinečnú atmosféru.

Nabudúce dovidenia!

Jaskyňa má sprístupnených asi iba 20m a pre verejnosť je otvorená iba v období od 1.mája do 31.októbra. V zime je uzamknutá mrežou a je tam zákaz. Dá sa do nej iba nazrieť a pri troche šťastia vidieť spiacich netopierov. 

Zdroj: internet

Cez Slepý vrch nevedie turistická značka. Dlho bol bokom záujmu ľudí. Častejšie ho začali navštevovať isté skupiny až okolo roku 1999. A veci to príliš neprospelo. Detektoristi totiž objavili hradisko na mieste, ktoré bolo niekoľko tisíc rokov nedotknuté ľudskou činnosťou vrátane vojny. Preto sa na ňom vrstvili nálezy nevyčísliteľnej hodnoty. Vrstvili, až dokiaľ detektoristi hradisko nerozkradli.

Miestni ľudia vraveli, že na Slepý vrch chodili skupiny hľadačov z celej Európy a hlavne z Česka. Prichádzali na terénnych autách a hľadali dovtedy, až tam už nič nenašli. A ako to býva na Slovensku zvykom, úrady sa to dozvedeli neskoro. A tak do hĺbky 30 – 40 cm už archeológovia nič nenájdu. Taký dosah má totiž detektor kovov. Zostali tu po nich stovky malých jamiek po výkopoch. Vraj takto z náleziska zmizli desiatky tisíc kovových predmetov.

Keltské hradisko pochádza z 5. stor. pr. n. l. (mladšia doba železná). Až do objavenia tohto hradiska sa predpokladalo, že Kelti začali naše územie vo veľkom osídľovať až o niekoľko storočí neskôr. Ide o najstaršie objavené keltské hradisko u nás. V roku 2008 na vrchole uskutočnil Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied zisťovací výskum. Na vrchole Slepého vrchu ležalo hradisko asi 2 hektáre veľké. Obohnané bolo dvojitým valovým opevnením. Keltské obyvateľstvo bývalo a malo príbytky a dielne aj na svahoch pod hradbami. Kelti na svahoch Slepého vrchu aj na iných miestach v Malých Karpatoch ťažili železnú rudu. Hradisko patrilo k centrám keltskej kolonizácie u nás.

Na násilný zánik hradiska poukazuje viacero vecí. Bolo tu nájdené množstvo zbraní – mečov, kopijí, oštepov a šípov, z ktorých nejedna zbraň bola deformovaná. Sondy síce neobjavili stopy požiaru na vale, ale na vnútornej terase boli objavené pozostatky zuhoľnatených driev. Objavené boli aj skládky lebiek a kostí ľudí všetkých vekových kategórií – možno pobitých či obetovaných obyvateľov Slepého vrchu. Medzi zvieracími kosťami boli tur domáci, ovca a koza. Menej sa vyskytovali kosti koňa a svine.

Zdroje:

• http://www.hradiska.sk/…py-vrch.html
• https://trnava.dnes24.sk/…bulou-208491
• http://archeol.sav.sk/…_Oresany.pdf
• http://naucnechodniky.eu/…-slepy-vrch/

Popravde, nedorazili sme všetci naraz. Vincent takmer dorazil prvý. Lenže ešte ani nenastúpil na štart a už zablúdil. Cestou autom. A tak prišiel posledný. Opäť zdvihol latku veľmi vysoko. Nemeškal veľa. Štartovné stihol.

Takže, kadiaľ sme to vlastne šli? Malé Karpaty. Správne, ale príliš všeobecné. My sme si vystačili s ich kúskom zvaným Smolenická vrchovina. Vlastne s ešte menším kúskom, ktorý domáci nazývajú Orešanské vŕšky. A ten bočný hrebeň, ktorým sme putovali, domáci nazývajú Orešanský hrebeň.

Znovu malo ísť o akciu prebiehajúcu v komornej atmosfére a znovu to dopadlo ako každý rok. Tentoraz sme sa ešte pred štartovným dozvedeli, že sa iná skupinka asi tridsiatich ľudí chystá na Silvestra práve na Slepý vrch. Keď sme dorazili na vrchol, boli tam iba dvaja ľudia. Postupne ich však začalo pribúdať. Keď sme boli na odchode bolo tam už viacero početných skupín. Začínam si myslieť, že je to nesplniteľná misia – ísť niekam na Silvestra a mať vrch iba pre nás. Veď kto by doma sedel, keď je vonku pekne. Hýbať sa občas treba…

Pre niektorých silvestrovská akcia skončila v cieli nastúpením do auta. Niektorí pokračovali v podávaní výkonov aj večer či v noci. A jeden vraj až do rána. No a môj a Dušanov Silvester skončil až 01.01.2022 poobede. Pretože vtedy sme plnili svoj silvestrovský sľub. To je tak, keď si sľúbite, že sa na nový rok okúpete v jazere. Samozrejme sme to nebrali na ľahkú váhu. Už večer sme sa na tento výkon zodpovedne pripravovali. Bez prípravy by to bolo veľmi ťažké.

Len v rámci prípravy neboli tie podmienky dostatočne skutočné. No, k teplote sme sa možno priblížili. Len s tou tekutinou to bolo trochu inak. Neobmývala naše telá, ale tiekla dole hrdlom. Myslím, že to šampanské bolo správne vychladené. A ako sa nám podarilo splniť silvestrovský sľub vidíte na fotke a v kratučkom videu https://youtu.be/6jdziaz2Mw0

Prológ

Na začiatku predbehnem trochu dej, lebo musím. Celú dobu našej Silvestrovskej akcie som počúval chvály na seba od Jozefa, aká je to dobrá akcia, ako bola zvolená. Ale. Ja sa nikdy nechválim a nechcem chváliť cudzím perím. Preto musím napísať, ako to popravde bolo. Akciu sme pripravovali, ako je zvykom, spolu s Jožkom. On má ten dar, čo ja nemám, vymyslieť trasu, ktorá je vždy zaujímavá, či na kopce alebo miesta. A tak to bolo aj pri príprave, alebo voľbe miesta, kam sa tohto roku na Silvestra pôjde. Takže, Jozef „nakreslil“ trasu a ja vykonal to ostatné, aby sa o nej všetci dozvedeli. A tak sme tu.

Úvod

Aby bolo všetko jasné, kto na Silvestrovskej akcii bol, teda okrem členov spolku tak vedzte, že Hosťom a Hostkou bol môj spolupracovník Dano a jeho manželka Jožka. Ani jeden z nich netušil, do čoho sa rútia
Na štart do Horných Orešian sme sa dostavili prakticky naraz. Parkovali sme na parkovisku pri kostole. Hneď po vystúpení a pohľade na oblohu sme mohli tušiť, že budeme mať priaznivé počasie. Nasledovalo povinné zvítanie a áno, kto čakal, že bude aj „štartovné“ tak tuší správne. Po tejto štartovnej procedúre už nasledovala naozajstná, nefalšovaná turistika. Ešte spomeniem, že účasť na tejto akcii bola v histórií spolku rekordná.

Prvé zastavenie

Nebolo zadarmo. Po opustení obce nás okamžite pozvala na svoju cestu naklonená rovinka. Bolo treba dostať sa na hrebeň a to je možné iba striktným dodržiavaním Romanovho pravidla č. 1 čo je, že správne je vždy hore do kopca.
Tým zastavením je Holý vrch. Názov je veľavravný a pravdivý, lebo tento vrch a hlavne jeho holé miesto, nám poskytlo prvé výhľady na Podunajskú pahorkatinu, Považský Inovec a Tribeč.

Druhé zastavenie

Stále sme neboli na hrebeni. Bolo treba ustavične hltať výškové metre. Ale vrch Dubník, kde sme sa druhý krát nakrátko zastavili je už vrcholom hrebeňa. Mnohí netrénovaní si vydýchli Na tomto mieste sme si vypočuli Radovu teóriu a pravosti tohto vrcholu. Nám to bolo, teda minimálne mne jedno, lebo ja „hltám“ vrcholy rád a je mi jedno, či sú pravé alebo nepravé Odteraz už bola cestička príjemnejšia, pohodovejšia.

Tretie – slávnostné vrcholové zastavenie

„Po rovinke“ sme onedlho dorazili na „čerešničku“ nášho Silvestrovského programu na Slepý vrch. Avšak toto bývalé Keltské hradisko už bolo obsadené no nie Keltami, ale početným davom turistov. Pozitívne bolo, že sme ho nemuseli dobíjať

Na krásnom výhľadovom mieste sme si našli kúsok miesta a užívali si občerstvenie a nádherné výhľady umocnené prekrásnym počasím. Oddychový čas bol dokonale využitý. Naším pitným režimom bol čaj, káva, varené vínko (biele, červené) a aj „ostrejšie vitamíny“. Gastronomický režim si zabezpečil každý sám. Pamätám, že Danka nás ponúkla svojimi dobrotami. Na ostatné (hriechy) si viac nepamätám  

Pri tejto slávnostnej príležitosti som ostatných členov osobne a prvý krát v histórii spolku zoznámil naživo s našimi čestnými predsedami PAT-om a MAT-om. I keď sú obidvaja predsedovia od turistických akcií oslobodení – dnes spravili výnimku.
Priznám sa chcel som, aby dnes boli s nami na tomto mieste, keď som ich zbadal vo výklade nášho hračkárstva neodolal som.

Považoval som za povinnosť, aby sa zúčastnili tejto výnimočnej akcie a riadili ceremónie pri odmeňovaní turistov – Majku, Romana, Rada a Dúša – certifikátmi.

A akú métu vlastne dosiahli?

1. Roman – 1812 km – dorazil do Mosky
2. Rado – 1220 km – dorazil do Paríža
3. Dúšo – 845 km – dorazil do Bernu
4. Majka – 541 km – prešla naprieč Slovenskom zo Záhorskej Vsi do Novej Sedlice

Všetkým certifikovaným turistom ešte raz úprimne gratulujem a prajem do ďalších kilometrov veľa zdravia, šťastia a Božieho požehnania.

Pri odchode zo Slepého vrchu mi Danka naaranžovala predsedov na vrch ruksaku, aby sa mohli hrdo nechať niesť svojim podriadeným členom 

Štvrté zastavenie

Po pár stovkách metrov po odchode zo Slepého vrchu si Dano všimol, že PAT už nesedí na vrchu ruksaku. PAT v nepozorovanej chvíľke „zdrhol“ z ruksaku, a tak som sa musel vrátiť späť až na vrchol. Tam po oslovení prítomných, či nevideli tu pobehovať nášho predsedu sa jeden poctivý pán priznal a vrátil mi ho tam, kam patrí. Obidvaja nezbedníci sa ihneď porúčali do ruksaku.

A teraz k tomu zastavenie.
Najprv sme dorazili do Orešianského sedla a odtiaľ potom navštívili vrch Bolehlav. Padali otázky, že kam to ideme? A ja, že Jožova keška nepustí. A tak mal i Jozef radosť, keď mohol na vrchole Bolehlav uloviť svoju kešku a to i bez bolenia hlavy pri jej hľadaní. Po krátkej prestávke sa pokračovalo ďalej.

Posledné zastavenie

Orešianským sedlom sme sa po druhý krát mihli a začali zostupovať do časti s názvom Majdán. Nebolo to však jednoduché. Cesta bola blatová, mokrá a šmykľavá a tak sme si užili i zábavu. Dôležité bolo, že nik nepadol, to by bola aj zábava úplne iná 

Poslednú časť trasy sme absolvovali najprv po frekventovanej ceste. Auto sa po miestnej ceste valilo za autom. Neskôr po odbočke k vodnej nádrži Horné Orešany autá zmizli, ale blato bolo naďalej našim spoločníkom.

A tak sme bezpečne doputovali do cieľa ku kostolu v Horných Orešanoch. Na tvárach všetkých členov žiaril úsmev. Niektorí mali úsmev síce trochu „unavený“, ale radosť z pekného prežitého Silvestrovského dňa nemohla trocha únavy pokaziť.

Záver

Ja sa chcem všetkým poďakovať za účasť. Poďakovať, že som sa mohol zúčastniť opäť skvelej akcie nášho spolku, s tak skvelými priateľmi.

Do Nového roku 2022 vám chcem všetkým zaželať pevné a nezlomné zdravie, veľa šťastia a lásky a samozrejme Božieho požehnania. Nech sa môžeme naďalej stretávať vždy v skvelej a pozitívnej nálade.

Ďakujem. A na budúce, pri ďalšej akcii dovidenia.

Hostka 1 a Hosť 1 idú so mnou autom.