Komentáre k turistickým akciám

Tentoraz chceme ísť niekam všetci spolu. Preto padla voľba na Tomášovský výhľad. Hanka má však iba dva roky. Preto vyrážame od blízkeho rekreačného strediska Ďurkovec. Odtiaľ je to iba necelé dva kilometre. Hanke sa chce aj nechce. Ako maličké dieťa. Treba ju vedieť zaujať. Po ceste stíhame nájsť aj zopár hríbov.

Kúsok pred Tomášovským výhľadom vidíme zaparkované vozidlo záchranárov. Tipujeme, že je tu kvôli lezcom. Aj tak je. Stačí na to jediný pohľad. Zvedavý pohľad, čo je dolu pod skalou. Je tam všeličo a jeden pán v modrom tričku. Na tvári sa mu zračí pokoj. Musí. Keby panikáril, je už asi dávno dolu. Ale rýchlejšie, ako by chcel…

Je sobota. Niečo medzi desiatou a jedenástou hodinou. A je to aj vidieť. Zďaleka tu nie sme sami. Aspoň sme si potvrdili zistenia zo včerajšku. Papá sa. To mi dáva šancu odloviť blízku kešku. A šancami sa nemá len tak pohŕdať…

Vraciame sa tou istou cestou. Inú možnosť nemáme. Nevadí nám to však. Nepotrvá to dlho a sme znovu na Ďurkovci. V minulosti sme túto schátralú oblasť považovali za bývalý pioniersky tábor. Ide o rekreačnú oblasť, ktorá vznikla niekedy v 60-tych rokov minulého storočia a vraj fungovala do roku 2009! Dnes sme tu videli aj niekoľko nových stavieb. Niekto sa rozhodol oprášiť zašlú slávu tohto strediska.

Pri parkovisku sme uvideli drevenú sochu hvezdára. Trochu ma to prekvapilo. Hvezdár a zrovna tu? A vraj tu nebol jediný. Občas sa tu vyskytnú aj hvezdári z mäsa a kostí, pretože Ďurkovec je v určitých kruhoch známy ako prírodná hvezdáreň. V tejto oblasti je totiž veľmi nízky svetelný smog.

September. Piatok. Niečo pred ôsmou. Splnenie týchto podmienok stačí na to, aby bola Suchá Belá celá naša! Okrem nás ani živáčika. Takže nabudúce, ak sa tu nechceme tlačiť ako pred pokladňou niekde v Tescu… stačí prísť mimo sezóny, cez pracovný deň a začať turistikovať pred ôsmou…

Začína to nevinne, takmer romanticky… tuto kúsok popri potôčiku, občas prechod po kamienkoch na druhú stranu, zopár krokov po koryte… Ale pozvoľne sa to mení, občas nejaká stupačka, či vodorovne umiestnený drevený rebrík umožňujúci prechod ponad koryto suchou nohou. Tu už mnohí zbystria a čakajú, aké to bude mať rozuzlenie…

Rozuzlenie niektorým vyrazí dych. Niektorým dokonca od nadšenia z toľkej krásy. Nečudujme sa im. Misové vodopády sú proste očarujúce. Len sa treba popri nich dostať nejako ďalej… A práve na to sú tam tie rebríky. Tentoraz vedúce správnym smerom. Rovno hore. Chodníček vedúci Suchou Belou má pre návštevníkov pripravených takýchto rozuzlení niekoľko. A my sme to všetko mali v toto ráno sami pre seba. Prvých ľudí sme stretli až kúsok pred záverom Suchej Belej. A to táto roklina patrí medzi najnavštevovanejšie v Slovenskom raji. Cez sezónu tu býva doslova narvané…

Času a síl máme dostatok, preto voľným tempom pokračujeme na Kláštorisko, veľmi dôležitý bod. Bod občerstvenia. Občerstvením sme však neminuli všetky ponúkané možnosti Kláštoriska. Boli aj takí, čo miestnu pohostinnosť zneužili až tak, že si spokojne ľahli do slnkom vyhriatej trávy…

Znovu čelíme otázke „Čo teraz?“ Znovu sú všetci plní síl a nikomu sa na chatu ešte nechce. Preto sme si prielom Hornádu trochu predĺžili a zostupujeme k Letanovskému mlynu. Tradične si posedíme pri starom známom turistickom prístrešku. Niečo pojeme, trochu si odpočinieme. Nie všetci však odpočívajú. Neuveriteľné, čo tam jeden chlapík stváral s dronom. Skoro dva krát oň prišiel…

Postupujeme prielomom Hornádu smerom k ústiu Kláštorskej rokliny. Zrazu ide oproti nám skupinka veselých dôchodcov. Veľmi veselých. Nestihneme ich ani poriadne pozdraviť a už čelíme otázke „Neviete kam ideme?“ Veľmi netradičná forma otázky. No, nevadí. Tvorivosti sa medze nekladú.

Veľmi chceli ísť smerom na Podlesok. Len im úplne všetko nevyšlo podľa predstáv. Farba turistickej značky sedela, ale smer mali úplne opačný. A dokázali to úplne sami. Nepotrebovali na to ani Vincentovu čarovnú skrinku. Chvíľu na nás nedôverčivo pozerali. Mapa v mobile ich nakoniec presvedčila o tvrdej realite. Realita možno bola tvrdá, ale nemala dostatok síl, aby im ubrala z dobrej nálady. Nakoniec sa otočili a šli s nami. Našťastie ich omyl stál iba zopár stovák metrov navyše.

Nebolo to už ďaleko k hrdlu Hornádu. Práve tu nás chytila kríza. Občas nás aj niekto obehne. Len tak zo zvedavosti zisťujeme, čo stvárajú dôchodcovia. Dostávame rovnakú odpoveď „Tí? Veľmi veselá partička…“ Smer majú zatiaľ správny. Majú veľkú šancu dnes pred západom slnka doraziť do Podlesku. My však na nich nečakáme, ideme o kúsok ďalej, do Betlanoviec. Máme ešte totiž povinnosti. Zjesť všetko ugrilované…

Obrázok: Za plotom nám tečie Hornád. Našu dreveničku spoznáte tak, že je pri nej tranpolína

Sú tri hodiny poobede. Sme ubytovaní. Nákup v Jednote máme za sebou. Čo teraz? Do večera ďaleko. Dáme si niečo krátke, nenáročné. Niečo na rozhýbanie… a ja k tomu urobím malý test. Test konopnej masti a jej účinnosti. Totiž v utorok mi trochu ruplo v kolene…

Trasa je síce krátka, ale na tom malom kúsku zažívame rôznorodu krajinu. Začína to najprv drsne. Nie, žiadne prevýšenie, ale asfalt a s ním nerozlučne spojená premávka. A niektorí naozaj jazdia drsne. Ten neskôr vystrieda nespevnená cestička vedúca cez nižné lúky pri Hornáde. Jedným okom len tak na zopár sekúnd nakukneme do hrdla Hornádu. Lepšie ako keby sme pozerali do hrdla medveďovi… Zažijeme i kúsok lúky a potom rovno do lesa, v ktorom nás čaká trochu stúpania na Zelenú horu.

A sme hore. Výhľady? Musíme hľadať. A keď nájdeme, musíme mať aj bohatú fantáziu. Veľmi bohatú. Marcelov hrad? Musíme hľadať a znovu by k tomu bodla aj bohatá fantázia. Kešku? Znovu hľadať, to už je taká tradícia. Čo sme mohli nájsť, sme našli. Čo sme mohli vidieť, sme videli. Je načase, ísť naspäť…

Od poslednej túry som pozorne sledoval predpoveď počasia a ajhľa shmu, yr.no a hzs sa zhodli. Rozhodil som siete, avšak sólo kapry Vinco a Samo H. sa zasa vyvliekli. Domčo nesklamal a dokonca zabezpečil aj ďalších účastníkov na vyvažovanie auta v zákrutách. Na pozícií hosť nastúpili Natálka a Marek. Účasť Domča ma dosť vystrašila po zhodnotení jeho kondičky na predchádzajúcej túre. Ešte viac ma vydesil basketbalista Marek. Cestou pre Natálku som sa utešoval, že aspoň ona nebude mať ambíciu ma uštvať na prvom kopci. Krvi by sa vo mne nikto nedorezal, keď z nej vyšlo, že je niekoľkonásobná majsterka Slovenska vo viacboji!!! O piatej ráno sme vyrazili od auta, tempo, ktoré nasadil Domčo, mi pripomínalo preteky áut do vrchu na Pezinskej Babe. Veľa si z cesty na Predný Salatín nepamätám, iba to, že sme to vyšli za polovičný čas. Ak by sme ešte o niečo zrýchlil, tak by som hore vypľúval smrekové ihličie, ktoré by som nasával ako vysávač pri hlbokých nádychoch. Stihli sme aj východ slnka na Prednom Salatíne, s ktorým vôbec nerátal v mojich časových plánoch. Dnes už s časovým odstupom vravím: " Vďaka Domčo! ". Prvých ľudí sme zahliadli až počas stúpania na Brestovú. Cesta hrebeňom bola parádna, suchá a nebo bez obláčika. Nebol by som to ja, keby som si nestrihol skratku!!! Spod Pachoľa som zakufroval hlboko pod Baníkovské sedlo, čo nám pridalo v klesaní a následnom stúpaní + 200 metrov. A ako si všimnete v galérii, chýbam na vrcholovej fotke na Baníkove, pretože v tom čase som ešte zomieral o 50 metrov nižšie. Pri mojom zostupe z Baníkova v roku 2012 som zažil hrozné poníženie. Keď som štvornožky liezol po skalách, tak ma prekročil mladý Poliak. Myslel som, že to už nič neprekoná, kým ma na tejto túre nepreskočil chlapčisko aj so psom na vodítku!!! Pod Hrubou kopou sme si povedali, že nebudeme to hrotiť a rozhodneme sa ako ďalej až v Studenej doline. V Studenej doline partia bola ochotná dať to ďalej, podľa ich slov, aby sa sem už nikdy nemuseli vrátiť. To som nehodlal dopustiť a zavelil som na odchod z hrebeňa. Verím tomu, že na Volovec by sme to stihli ešte za svetla, ale mňa by to zničilo a na druhý deň som mal program. Žiaľ, mám aj smutnú správu, chceli sme večerať v Ružomberku v mexickej reštaurácii, ale dnes je z nej sushi reštaurácia s pizzeriou. Akciu hodnotím ako vydarenú, hory a počasie robili čo sa dalo k našej spokojnosti. Ďakujem mojim súputníkom za skvelú spoločnosť a túru vrelo odporúčam aj ďalším.

Ťažiskom nemeckej obrany v Malej Fatre boli vrchy Grúň (1 101 m), Minčol (1 364 m), Polom (1 069 m) a kóta 924. Oporné body boli rozmiestnené na odvrátených svahoch pohoria, čo brániacim sa nemeckým jednotkám umožňovalo pomerne bezstarostné manévrovanie zálohami v údoliach a ľahký prísun potravín a munície z hĺbky tyla. Malá Fatra uľahčila obrancom vybudovanie obrany a zároveň osloboditeľom sťažila útok, pretože pre neprístupný terén nemohli útočiace jednotky dostatočne využiť svoje delostrelectvo. Na rozvrátenie celej obrany Nemcov v tejto časti Malej Fatry bolo nutné dobiť vrchy Polom a Grúň.

1 Československý armádny zbor tu čelil 3 980 vojakom prevažne z oddielov SS, 97 delám a mínometom a 6 tankom a samohybným delám. V príkrych skalách Polomu vybudovali Nemci tunely a ťažko prístupné guľometné hniezda. Okrem ľahkých guľometov tu bolo 10 ťažkých guľometov a 2 protitankové kanóny. Na vrchole Polomu boli nemeckí delostreleckí pozorovatelia, ktorí rádiom riadili paľbu ťažkého delostrelectva rozmiestneného pri Žiline. K fanatickému odporu prispel aj Himmlerov príkaz, podľa ktorého mal byť zastrelený každý, kto by ustúpil zo svojho miesta. Jednotkám ho čítali 16.04.1945. Navyše vojaci brániaci vrchol Polomu podpísali rozkaz, že odtiaľ nikdy neustúpia.

Po oslobodení Martina sa sovietske velenie rozhodlo pre prechod Malej Fatry bez príprav, t. j. z chodu. Preto vojaci 1. Československého armádneho zboru pokračovali 12.04.1945 bez odpočinku v postupe cez Malú Fatru. V prvý deň bojov o Malú Fatru postúpili o 3,5 km. Vzhľadom na podmienky panujúce v Malej Fatre to bol úspech. V hláseniach za prvý deň sa píše o úplnom vyčerpaní mužstva kvôli náročnému terénu a hladu. Vojaci museli postupovať neschodným horským terénom pokrytým miestami 2 metrovou vrstvou snehu. V takomto teréne po ťažko schodných horských cestách prepravovali aj proviant, muníciu a odnášali ranených. Na rozdiel od nich, Nemci tony materiálu, zbraní a munície vyvážali hore na Polom výťahom, ktorý predtým slúžil na ťažobné účely.

3. brigáde 1. Československého armádneho zboru sa podarilo dosiahnuť východný okraj vrchu Polom a dostala sa aj západne od vrchu Grúň. Nepriateľské protiútoky však zabránili ďalšiemu postupu. Vojaci sa priblížili k miestam, kde mali Nemci veľmi dobre vybudovanú obranu. 13.04.1945 po­kračovali jednotky 1. Československého armádneho zboru v útoku. Ich útoky Nemci odrazili a dokonca sa im podarilo odrezať niektoré prápory útočiacej 1. brigády od zásobovacích ciest a prerušiť spojenie s veliteľstvom brigády. Nemci sa zameriavali na ohrozovanie zásobovacích trás a telegrafického spojenia v tyle útočiacich brigád zboru. Nasledujúce dni sa podarilo obnoviť spojenie s jednotlivými jednotkami.

Ťažké boje nanovo vypukli 17. apríla, kedy sa rozpútali boje o Polom a Grúň. Vojaci útočili na Polom po jeho južnom svahu. Boj trval viac ako 4 hodiny. Jedna rota dosiahla východnú zalesnenú časť svahu Polom. Silná nepriateľská paľba ich ďalší postup zastavila. Nemci v noci prisunuli do tohto priestoru čerstvé zálohy asi 300 vojakov a v ranných hodinách prudkými protiútokmi podporovanými delostrelectvom prinútili vojakov 1. Československého armádneho zboru opustiť dobyté pozície. Vojaci zaujali dočasné obranné postavenia pod Polomom.

19.04.1945 sa do bojov o Polom zapojili jednotky 4. brigády, ktoré pomohli odraziť útok nepriateľa. 20.04.1945 boli vyčerpané jednotky 1. brigády stiahnuté do tyla a útoku na Polom sa zúčastnila iba 4. brigáda, ktorá bola sformovaná z partizánov. Nemali toľko bojových skúseností ako frontoví vojaci z 1. a 3. brigády, zato mali veľa skúseností s bojom v horskom teréne. Vojakom 4. brigády sa podarilo navečer dostať až na 50 metrov od vrcholu Polomu, ale zúrivým odporom nepriateľa boli odrazení. Nemci počas boja použili aj strely dum-dum. V nasledujúci deň o 13:45 hod. útočiaci vojaci dosiahli vrchol Polomu, ale protiútok ich prinútil ustúpiť. Ani ďalší útok o 16-tej nebol úspešný.

V noci na 22.04.1945 veliteľ 4. brigády posilnil jednotky chystajúce sa na útok zálohou tvorenou z mínometčíkov, zákopníkov a spojok. O 10-tej zahájila 4. brigáda ďalší útok na Polom. Vojaci sa takmer horolezeckým spôsobom driapali meter za metrom po svahu 40 – 45° dopredu pod paľbou nemeckých guľometov, protitankových pästí a za výbuchov časovaných granátov. Nejedného vojaka strhli dolu valiace sa balvany, ktoré sa odtrhli následkom výbuchov granátov, pancierových pästí a neustálej guľometnej paľby. Nemci používali všetky typy granátov. Na príkrom svahu vznikol požiar. Stromy, ktoré na Polome zostali, nebolo možné píliť. Boli plné železných črepín a striel. Mŕtvi a ranení sa kotúľali dolu svahom až na miesto, odkiaľ začali útočiť. Odtiaľ ich dopravovali do 50 metrov vzdialeného obväziska. Jednému kapitánovi granát takmer odtrhol nohu pri kolene. Keď si nohu chytil, zistil, že mu visí iba na časti kože. Vlastným nožíkom si ju odrezal. Ďalší vojak mu pomohol zastaviť krvácanie a dostať sa na obväzisko. Obväzisko bolo vysoko v horách. Prístupové cesty neboli zjazdné. Preto všetok zdravotnícky materiál i ranených museli odnášať civilní obyvatelia. Tí vynášali aj jedlo a muníciu. Ak sa nedalo ísť späť, museli zostať spať v horách spolu s vojakmi. Na ceste späť riskovali, lebo strely dopadali až tam.

Po viac ako 6-tich hodinách ťažkých bojov sa okolo 17-tej hodiny prebojovali na vrchol Polomu samopalníci nasledovaní guľometníkmi. Vojaci okamžite pristupujú k zaisteniu ťažko dobytého priestoru. Objavili tu vyše 20 zohavených tiel svojich spolubojovníkov, ktorí sa dostali do zajatia. Boje o Polom stáli 4. brigádu 493 padlých. Počas Malofatranskej operácie prišiel zbor o 1 300 (podľa iného zdroja až vyše 1 500 mužov). Dobitie Polomu bolo najväčším bojovým úspechom 1. Československého armádneho zboru.

Nemecké jednotky zrazené z Polomu až do vzdialenosti 800 metrov od vrcholu sa nasledujúce dva dni pokúšali dobiť stratené pozície. Vojaci 1. Československého armádneho zboru už však napriek veľkým stratám neustúpili. Postupne dobíjali ďalšie výšiny. 25.04.1945 dobili Grúň. 26.04.1945 4. brigáda zmietla Nemcov aj zo západných svahov Polomu a pokračovali v jeho prenasledovaní do obce Stráňavy. Zo získaných pozícií kontrolovali cestu Strečno – Žilina. Oslobodzovacím vojskám sa uvoľnil prístup do Žilinskej kotliny a k dôležitému komunikačnému uzlu – mestu Žilina, od ktorého v nemalej miere závisel osud ustupujúcich nemeckých vojsk na Považí a Morave.

Lovím si tak v pamäti a vo fotkách dávnominulých a musím ešte raz zacitovať sám seba z už napísaného komentára: „A práve na tomto mieste som si spomenul na onú turistickú akciu z júna 2017. V mysli sa mi dokonca vybavili tváre zúčastnených, keď sme po oddychu na tomto mieste zbadali, aký kopček nás ďalej čaká.“

A teraz to, čo som chcem ukázať, teda tie tváre zúčastnených. Ja si myslím, že je to krásna spomienka a mnohým sa vybavia v hlave mnohé spomienky 

Už si spomínate?

Úvod

Na túto akciu som vlastne nemal ísť. No na kávičke začal Jozef jazdiť počítačovou myšou po mape.cz. Klik sem, klik tam a zrazu bola z toho veľmi atraktívna trasa v Malej Fatre s veľmi zaujímavými miestami. Neodolal som. Kto by aj odolal.

Je to už dávno, čo som naposledy bol v Malej Fatre. Štartovací bod je mi veľmi známi. Čuduj sa svete, ale ja som sa rozpamätal, keď sme štyria dobrodruhovia v júni 2017 začínali práve spod hradu Strečno dvojdňovú púť Malou Fatrou. Nostalgia ma opila a preto som išiel na túto akciu.

Prvý zaujímavý bod

Keď sme vyrazili chvíľu naše kroky viedla asfaltka. Za posledným domom zrazu – Vpravo bok! Prvý stupáčik nás privítal nepripravených. Myslel si „veď vy sa po pár metroch do toho dostanete“ a mal pravdu, dostali sme sa do prevádzkovej teploty. Krátky výdych na vrchole stúpania pri informačnej tabuli a poď ho do ďalšieho Ten prvý nás nechal len chvíľu oddýchnuť a ponúkol nám prvé výhľady. A potom kričí pomééééééééééé. A my ideme, lebo chceme vidieť ďalšie výhľady a krásy tejto prírody.

Po námahe sa nám dostala prekrásna odmena v podobe rozhľadne Špicák. Chvíľu sme tu aj pobudli, lebo kto by chcel ihneď opustiť také pekné miesto? Čas sme riadne využili. Ja som ho využil na konzumáciu jedla, iný na kochanie sa z rozhľadne a iný sa kochal cez oči drona. Proste každý po svojom. Ale keď nadišiel čas pokračovali sme.

Druhý zaujímavý bod

Takým miernym stúpaním sme prešli vrcholom vrchu Havran a bolo to také mierne až do sedla pod Kojšovou. A tu zrazu výzva. Chceš dosiahnuť Kojšovu? Tak sa posnaž tíško šeptal strmý kopček a my chceš nechceš, ale skôr chceš, stúpame na vrch Kojšová. Kto by nechcel byť odmenený pekným výhľadom. Veď to sú také diamanty turistiky. Turistika nie je o rovinkách, ale o kopčekoch a niekedy aj o poriadnych kopcoch ba až štítoch. A členovia nášho spolku kopčeky zbožňujú a preto svorne stúpajú. Prezradím, dosiahli sme vrchol Síce Kojšová neponúka kruhový výhľad, ale ten čo ponúka je príťažlivý. Nás potešilo aj to. Tu sme zistili, ako sme vystúpili hore. Ivan spomenul elektrické vedenie, pod ktorým sme pred chvíľou išli. Až tu si človek uvedomí, čoho je schopný.

Pri zostupe do sedla pod Kojšovou sme ešte navštívili Kojšovský budzogáň. Na jednom krásnom mieste sú sústredené skaly vyrastajúce zo zeme rôznych tvarom. Je to nádherné miesto, ktorého klenotom je práve Kojšovský budzogáň. Na dve väčšie skaly sa dalo aj vyliezť, ale my sme riskovať úraz nechceli a tak sme sa uspokojili aj s pohľadmi zo zeme.

Tretí a štvrtý zaujímavý bod

Boli to body naplánované. V žiadnom prípade sme ich nechceli obísť. Síce netušili sme aké budú, ale aj tak, naši členovia sa nevzdávajú. Bolo treba najprv dosiahnuť sedlo Javorina a bola to teda riadna výzva. Hlavne posledný stupáčik bol „výživný“, ako s obľubou hovoria niektorí členovia nášho spolku. Samozrejme, že sme ho nevyliezli na jeden krát. Pár krátkych zastávok bolo treba, ale dali sme to.

Asfaltka nás priviedla na malú križovatku. Ako prvé nás zlákali výhľady na okraji kameňolomu pod vrchom Polom. Okraj je holý bez stromov a tak je na čo sa vynadívať. Dominantou je Žilinská kotlina, v pozadí ktorej trčia Súľovské vrchy a Kysucká vrchovina. Je to fotogenické miesto, až na ten kameňolom. Aj napriek tomu sme si to užili. Čas bol využitý na oddych, jedlo i dronovanie. Kúpanie v miestnom jazierku sme zavrhli, lebo v poznámke k akcii nikto nenapísal, že plavky sú nutnou výbavou na túto akciu 

Po tejto vyhliadke nás rovnako zaujal aj štvrtý bod. Na vrchu Polom dominuje Pamätník I. Československého armádneho zboru. A tu sme sa zdržali dlhšie. Je to príjemné pietne miesto s hodnotným odkazom pre všetkých, ktorý by chceli zabudnúť, ako to bolo v druhej svetovej vojne. Myslím, že je potrebné neustále si pripomínať udalosti, ktoré sa v tej dobe udiali a mať stále na pamäti odkaz, ktorý nám takéto miesta zanechávajú. My sme si miesto a činy ľudí tej doby uctili päťcípou hviezdou z ľudských tiel na zemi pred stĺpom pamätníka. Takto som to cítil ja a myslím, že aj ostatní. Stačilo sa len pozrieť na sochu matky s deťmi po ľavej strane, ktorú už spomenul Jozef.

Piaty zaujímavý bod

Bol to zaujímavý bod len pre keškárov. Kto by čakal nejaké výhľady z Grúňa mýlil by sa. Hoci medzi stromami vykúkali Vrútky a Martin, ale do výhľadového miesta to malo ďaleko. Aj preto sme sa tu dlho nezdržali a vrátili sa „kalupom“ späť do sedla Javorina.

Šiesty zaujímavý bod

Sedlom Javorina vedie hrebeňovka Malej Fatry. A práve na tomto mieste som si spomenul na onú turistickú akciu z júna 2017. V mysli sa mi dokonca vybavili tváre zúčastnených, keď sme po oddychu na tomto mieste zbadali, aký kopček nás ďalej čaká. Dnes sme jeho výzve odolali Nepatril do našej trasy a myslím, že mnohí boli aj rady. Nás čakal zostup po červenej, po tej červenej, ktorou sme onoho dňa stúpali hore. Je to proste zážitok. Z hlavy mi „vyplávali“ zážitky, ako keby to bolo teraz. To sa musí zažiť.

Trvalo nám to chvíľu do sedla Rakytie. V pláne bol aj vrch Rakytie, ktorý je čoby kameňom dohodil. No jednoznačne sme všetci konštatovali, že na dnes je toho dosť a vynechaním tohto vŕšku máme dôvod tieto nádherné miesta navštíviť niekedy nabudúce.

A teraz k tomu šiestemu bodu. Nebol to vŕšok, nebolo to sedlo, ba ani nejaké výhľadové miesto, ale bolo to Bistro Špicák pod hradom Strečno. Vypiť kofolu, či pivo po túrke je ako dostať energiu do žíl, do tela. No nebolo to všetko. Smäd sme uhasili ale čo hlad? Nebojte, aj ten sme zahnali. Po príchode k autu a prezlečení sa do voňavejších oblečení prišiel na rad Penzión Irenka V príjemnom prostredí na terase s výhľadom na rieku Váh a kompu, chutila cesnačka so syrom a šunkou oveľa viac. Smäd sa ozval aj druhý krát a tak prišla na rad znovu kofola, pivečko i kávička.

Záver

Nechcel som ísť, ale išiel som. A som šťastný, že som išiel. Pôvodné prognózy boli, že pôjdeme dvaja – ja a Jožo. Niekoho neodradilo ani, lebo cez týždeň, ale…
…atraktivita a zaujímavé miesta pritiahli aj ostatných, ďalších, tak ako mňa. A musím povedať, že som bol rád. Práve takto vznikajú neopakovateľné zážitky a spomienky, ktoré mám tak rád.

Ďakujem, že som mohol byť súčasťou tejto turistickej akcie.

Pauzička, káva a zapnutý počítač. Nik odo mňa nič nechce. Zrazu čumím na online turistickú mapu. Síce ma to zo začiatku ťahalo do iných kútov Slovenska… Nakoniec som pri blúdení nad turistickou mapou zablúdil práve sem. Možno za to môže to, že sme tu raz boli. Vtedy sme šli hrebeňom Malej Fatry zo Strečna do Fačkovského sedla. Lenže práve v tejto časti sú kúsok od hrebeňa rôzne zaujímavé miesta. Tak som ich jednoducho pospájal. A takto vznikla táto trasa…

Parkujeme kúsok od výjazdu z kompy. K hradu, vypínajúcom sa na skale to nie je ďaleko. A týmto dobré správy končia. Teda nekončia, ale začína stupáčik. A ten nekončí. Lezieme totiž na rozhľadňu Špicák. Priliehavý názov. Už sme na hrebeni, na ktorom rozhľadňa stojí. Lenže ten hrebeň je naklonený. Neustále. Večne to snáď tak nebude. Nebolo. Sme hore pri rozhľadni. Čaká nás zaslúžená pauzička. Koľká v poradí? To je jedno. Táto je zatiaľ najdlhšia. Kochať sa treba. Veď je aj čím…

Vzácny to okamih. Chvíľu rovinka. Občas dokonca klesáme. Ale len preto, aby sme znovu mohli stúpať. Kam? Tentoraz na Kojšovú a k budzogáňu. Z vrcholu, kam vedie neznačkovaný chodníček, je obmedzený výhľad. Síce obmedzený, ale potešil…

Znovu stúpame. Tentoraz na Polom. Znovu priliehavý názov. Chodníček totiž občas vedie miestami, kde už stromy nie sú. Len asi vietor za to v tomto prípade nemôže. Stačí sa obzrieť cez plece. Hrad? Keď sme parkovali, vyzeralo to tak, ako keby stál na skale… Odtiaľto to vyzerá tak, ako keby bol tesne nad dnom jamy. Rozhľadňa? Hlboko pod nami. Kojšová? Pomaly, ale isto sa prepadáva do hlbiny…

A sme tu. Polom. Konečne hore. A to sme si už pri rozhľadni mysleli, ako sme už vysoko. Omyl. Nikam nechoď vrchol. My totiž ideme ešte kúsok tuto ďalej… k vyhliadke nad kameňolomom. Veru, škoda by bolo nenavštíviť toto miesto. Sú odtiaľto totiž obmedzené výhľady. Z vrcholu, na ktorom stojí pomník 1. ČS armádneho zboru, totiž moc výhľadov nie je. Zato toto miesto núti k zamysleniu. Síce nie každého…

Prvé, čo mi padne do oka je súsošie. Matka a dve ženy s deťmi v náručí… Snáď od pradávna tak bolo. Muži čelili nebezpečenstvu. Tentoraz šli do vojny. Najstrašnejšej, akú ľudstvo doteraz zažilo. Medzi nami mužmi je mnoho dobrodružných pováh. Naši predkovia neraz túžili byť hrdinami. Snáď odpradávna. Veď aj Homér ospevuje hrdinov Trójskej vojny… A odpradávna to Ženy a matky vnímali úplne inak. Plakali. Na rozdiel od mužov si totiž uvedomovali, že nejeden z mužov, synov, otcov… sa už nevráti.

Nestačilo. Ešte sa musíme vytrepať na Grúň. Teda nemusíme, ale chceme. Vraj sú aj tam obmedzené výhľady. Jediné, čo sme našli, bol vrchol. Síce medzi stromami, na jednom kúsku, bolo niečo… ale iba pre človeka s bohatou fantáziou…

Zostupujeme. Veď by sa už aj patrilo. Čas tlačí. Teda netlačí. To skôr ten kamienok v topánke… V sedle zisťujem, že ten kamienok bol podstatne menší, ako sa tváril byť. Teda, taký malý a tak veľmi dokáže tlačiť! Ako dieťa. Čím menšie, tým výraznejší a výskavejší hlások má…

Parádička. Autá! No počkať! Veď ani jedno nie je naše. Tak nič. Ale aj tak tu chvíľu pobudneme. Čapujú tu totiž kofolu… Po kofole je svet hneď krajší. Môžno za to môže ten rafinovaný cukor, ukrytý v tomto nápoji. Rafinovane nám urobil svet krajším.

Ďalšie parkovisko. Tentoraz správne. Auto tu máme. Už len nájsť kľúče od auta…

Pekná túra, ale ja už hore len takto:

Ivan si občas rád zaspomínal na parenú buchtu plnenú čučoriedkami. Hovorieval to dostatočne nahlas, aby sme náhodou neprepočuli. Nezabudol povedať aj kde. Na Kohútke. Chvíľu to trvalo, kým nás dostal. Lenže, ísť toľko kilometrov kvôli buchte? Ivan by asi teraz dal do pľacu niekoľko superlatívov o čerstvých čučoriedkach z južných svahov, ale zároveň v patričnej nadmorskej výške! Dobre, tak to urobíme inak. Treba si tú buchtu zaslúžiť! A takto sa zrodila táto akcia…

Pôvodne sme mali parkovať dolu. Riadne dolu. V samotnom Čertove. Lenže tam je trochu problém zaparkovať. Nie že by to tam bolo samý vriaci kotol plný hriešnikov… Tak sa totiž volá časť Lazov pod Makytou. Vlastne nie je až tak dole, ale na dnešnej trase by to bol najnižší bod. Keď sa nedá zaparkovať, tak sa nedá. Jednému autu by sa dalo, ale tri? A blízko seba? Možno tri nadupané tereňáky. Tie ale nemáme. Preto ideme rovno hore na Kohútku. No, rovno. Berte tento pojem obrazne. Ale hore to bolo! Zmenou parkovania zostal Čertov stále najnižším bodom našej dnešnej trasy. Len sa nám presunul zo štartu niekde k stredu trasy. Snáď to nebude až také boľavé.

Až počas parkovania na Kohútke sme zistili, že sa dá zaparkovať aj v Čertove. Ľudka to vedela, ale sedela v inom aute. Nebol by to až taký problém, lenže to auto nebolo prvé. Teda bolo, ale od konca. Takže tentoraz máme smolu. Našťastie to nie je až také vážne. A je to aj taký neistý nezáväzný prísľub, že nabudúce budeme mať možno šťastie.

V Čertove je lyžiarsky svah. Keď sme šli okolo, Ľudka nám ho ukázala. Aspoň máme poučenie do budúcna – pri plánovaní pozrieť, či na danom mieste nie je niekde blízko lyžiarsky svah. Pri ňom sa zvyčajne nachádza parkovisko. Mimo lyžiarskej sezóny zívajuce prázdnotou! A vlastne, toto nie je novinka. Už sme parkovali pri lyžiarskom svahu keď sme trochu skracovali trasu pri výstupe na Pilsko. Nabudúce nesmieme zabudnúť!

Dnes sa budeme motať v blízkosti hranice. Občas ju na chvíľku prekročíme… chvíľka na Morave, potom zase na skok na Slovensko… Možno kvôli blízkosti hranice sa dá na Kohútke i na Portáši platiť aj eurami. Takže k dnešnej trase… Buchta bola dobrá. A teraz vážne. Javorníky nepatria medzi naše najvyššie pohoria. Preto množstvo kruhových výhľadov nečakajte. Aj tak však majú svoje čaro. A na konci toho čara bola buchta… Škoda, že ju nik z nás neodfotil.

Úvod

Vôbec som nečakal takúto „masovku“. Desaťčlennou účasťou sme vyrovnali rekord z 13. júla 2014, kedy sme v rovnakom počte absolvovali prechod Priečnym sedlom vo Vysokých Tatrách.
Keď sme s Jožom a Ivanom pripravovali akciu mysleli sme si, že nás pôjde málo. A keď som iniciatívne akciu vložil na stránku, lebo sa mi páčila, vtedy to začalo. Začalo to nahlodávať ďalších záujemcov a tí nakoniec neodolali a bezhlavo sa začali prihlasovať Od 18.8. naskákali na lep ďalší a od vtedy mi bolo jasné, že to bude výborná akcia.
Chvíľu sa ešte bojovalo o miesto štartu a smer trasy, ale nakoniec praktickosť zvíťazila. Povedal by som, že ovca zostala celá a aj vlk zostal sýty. Parkovisko pod Kohútkou bola najlepšia možná voľba.
Nedá mi nespomenúť, že termín akcie určila Lenka a podarilo sa jej to dokonalo. Ja mám na to jeden výrok z meteorologického žargónu: Lenka trafila oko hurikánu, pretože v utorok pršalo a pršať malo aj vo štvrtok. A streda bolo to oko. Ako vieme dnes, všetko sa vyplnilo.

Doprava

Doprava bola bezproblémová. Išli sme na troch autách a zraz bol na dohodnutom mieste – pred Lidlom v Púchove. Avšak moje auto dorazilo a sedem minút neskôr, lebo sme sa zastavili na kávu a čaj v Zadarmovciach. Tam pri káve som stratil pojem o čase a potom sa to už dohnať nedalo i keď som hnal kone do roztrhania. Dúfam, že ostatným naše krátke zdržanie navadilo. Keď sme sa zvítali / zoznámili spoločne sme nasadli na tátoše a poďho na Kohútku.

Vyrážame

Okolie Kohútky ma prekvapilo príjemným prostredím a peknými výhľadmi. V úvode bolo pred nami mierne stúpaníčko k horskému hotelu Portáš. Hurááááááá, už po 850 metroch prestávka. Niekto utrúsil, keď sme už odpočívali na stoličkách vyhrievajúci sa teplým slniečkom a popíjajúci nápoje, čo keby si spravíme trasu Kohútka – Portáš niekoľko krát po sebe a hotovo. Tento návrh neprešiel! Zakričal som „poďme darebáci“ vysedávať a vylihovať môžete aj doma A čuduj sa svete. Vyrazili sme ďalej. Čakal nás zostup do časti zvanej Čertov v Lazoch pod Makytou.

Kultúrna vložka

Neprešli sme ani 50 metrov a tu zrazu detské ihrisko. Ako šibnutím čarovného prútika sa z nás niektorých dospelých stali deti. Šmykľavky nás nenechali chladnými. Niektorí vyskúšali aj detskú lanovú dráhu. U Amálky to bolo prirodzené, ale keď sa spustil Ivan a mierne si obrúsil zadok, to už prirodzené nebolo Výsledok z celého harašenia je, že aj v nás dospelých stále niekde drieme dieťa.

Klesáme dole

Toho, čoho sa obávala Marika, keď ešte pred akciou so mnou telefonovala, sme okúsili v opačnom smere. Pôvodne sme totižto mali touto časťou stúpať a teraz sme časťou klesali. No nebolo to také strašné. Miestami bol terén trochu vlhký a šmykľavý, ale pri potrebnej opatrnosti nikto nespadol. A nestalo sa tak ani pri preliezaní na chodník spadnutého stromu. Bez ujmy sme dorazili na Čertov. Tu sa naša skupinka omylom rozdelila. Jedna skupinka som bol ja a druhá skupinka boli ostatní. No nakoniec sme sa spojili. Až po vzhliadnutí vložených fotiek z trasy, ktorou omylom išla početnejšia skupinka som skonštatoval, že zle odbočiť som mal aj ja. Ukrátil som sa o kochanie sa peknými dreveničkami a vyrezávanými postavičkami čertov. Preto sa tejto časti hovorí Čertov. Čo už. Aj fotky vedia potešiť, hlavne keď to niekto zdokumentuje pre ostatných nezúčastnených. Preto hovorím – foťme, aby sme mali na čo spomínať, keď už nebudeme môcť chodiť.

Stúpame hore

Začalo to asfaltom. Našťastie ho nebolo veľa. Po sto metroch šup ho do lesa. Sme vo svojom živle. Po Papajské sedlo pohodička. Hovorím si, dobre sme to vymysleli, ísť opačný okruh. Ale za „Papajským“ zrazu rovinka dostala prívlastok naklonená. No nič zaberieme, lebo žiadny eskalátor nie je po ruke a na Krkostěnu treba dôjsť.
Znova sme sa rozdelili. No teraz nie chybnou odbočkou ale mierou kondičky. Naša skupinka chvíľu čakala na Krkostěne, ale ostatní nikde. Zrazu zvoní telefón – volá mi Ivan a pýta sa. Kde ste? Hovorím – no tu hore na hrebeni a on – mi sme už na vyhliadke. Ony nás predbehli a tak vyrážame za nimi. Spojili sme sa na vyhliadke. Chvíľu sme tu pobudli lebo – čučoriedky, lebo – keška, lebo – oddych, lebo – dron, lebo – lebo. Všetko sme vykonali čo sme chceli? Vykonali! Tak pokračujeme ďalej.

Ideme rovinkou

Áno. Dá sa povedať rovinka, lebo tak mi pripadal tento nenáročný hrebienok, ktorý viedol až tesne pod horský hotel Kohútka. Ísť po ňom bolo veľmi príjemne. Občas vykukli krásne výhľady, ktoré nás k danému miestu prikovali v nemom úžase a vtedy som si povedal – Javorníky sú nádherné pohorie. Na poslednej vyhliadke už vykukol spomínaný horský hotel. Les sa s nami rozlúčil a otvoril sa nám lúčny priestor s posledným kopčekom, na ktorom trónil horský hotel Kohútka. Pred očami sa mi zjavila fatamorgána. Uvidel som kofolu ale hlavne borůvkové knedlíky, ktoré kričali „zjedz si nás, zjedz“. Pretriem si oči a nič. Kofola a knedlíky zmizli. Už len posledný kopček a odmena príde a aj prišla.

Odmena

Všetci sme zapadli do útrob knedlíkovej chalúpky. Museli sme, lebo vonku nebolo miesto, no nám to nevadilo, boli sme spolu. Prišla čašníčka, našťastie s propiskou. Ale aj tak jej to nebolo nič platné, lebo zabudla na moje borůvkové knedlíky – proste trapas. Každý si dal podľa chuti. Niekto to, iný ono. To – rozumej polievka, ono – rozumej borůvkové knedlíky alebo Valašský frgál. A ešte bolo onéééé. Onéééé – roumej pivo, kofola, džús alebo kávička.
Keď som dojedol tie zabudnuté knedlíky a Dušan dopil doobjednané pivko vyrazili sme. Autá neboli ďaleko, čo bola výhoda a tak sme v pohodičke doputovali do cieľa na parkovisko.

Záver

Som veľmi rád, že som sa zúčastnil tejto našej akcie v tak prekrásnom prostredí. Bonusom pre mňa bola výborná partia, ktorá mi dala za pravdu, že keď sa zíde veľa skvelých príjemných ľudí naladených na rovnakú nôtu, tak je život hneď krajší a príjemnejší.

Ďakujem všetkým za účasť. Ďakujem za nadobudnuté skvelé zážitky, ktoré vyvolajú vo mne spomienky na dlhú dobu. Ďakujem Pánu Bohu za túto príležitosť.

Ďakujem aj Lenke, že svojou prítomnosťou na Slovensku vyvolala túto pre mňa nezabudnuteľnú akciu. Lenka – prajem Ti veľa šťastia a zdravia a drž sa nám v tom Česku. Nezabudni pozdravovať aj Doda.

Vincent, čakala som všeličo, ale okolie Púchova ma nenapadlo.

Veľkou škodou zostáva, že Dominik, už bude znova zarezávať v práci. Určite by si túto turistiku užil 

Tento krát som vymenila parťáka, nakoľko bol Peťo ešte v rehabilitačnom procese. 

Počasie bolo výborné, až na vrchole boli oblaky, ktoré nám zakryli výhľady na Kriváň, Lomnický štít alebo Vysokú. Bola to krásna a dosť náročná túra a doteraz nechápem, ako tade mohol ísť Rado sám a v noci.  

Roman, Teba chváliť je už zbytočné, veď sa poznáme, čo vystrájame. Ale…
…musím a predovšetkým chcem pochváliť mladých Amálku a Paťa za neskutočný výkon na tejto trase. Koľko detí v ich veku by zvládlo takúto túru? A preto smekám klobúk a vyslovujem veľké uznanie Amálke a Paťovi za zvládnutie neobyčajnej a náročnej túry.
Len tak ďalej. Pohyb je zdravý a zvlášť, keď je v prírode. V dnešnej dobe sa nadmieru hodí.

Na tomto mieste si dovolím zafilozofovať: „veďme my dospelí naše deti, alebo vnúčence k pohybu a najlepšie k pohybu v prírode“.

Pridávam aj obrázok miesta, ktoré bolo mojim hlavným cieľom. Ku kostolu sa dá dostať po 154 schodoch. Ide o jedno z najdlhších schodísk v Európe. Kostol je barokový a bol postavený na prelome 17 a 18 – steho storočia.

V okolí sa na chádza niekoľko zrúcanin hradov, ale ja hrad a zámok Potštejn, Doudleby nad Orlicí, Kostelec nas Orlicí, Častolovice a mesto Vamber, ktoré je preslavené svojou čipkou a je tubaj veľmi zaujimavé múzeum čipky. A množstvo ďalších zaujimavostí.

Prajem Ti Lenka veľa šťastia a poriadne si to uži.

Ako chceš dokladovať, že si niečo upaličkovala? Nevidím tu žiadnu fotografiu Tvojho upaličkovaného diela  

P.S.: len trénuj Lenka. S Jožom sme predbežne na 25.8.2021 pri­pravili akciu šitú na mieru Tebe 

Je ráno

Vstávame o hodinu neskôr ako minulý deň. Nikto sa neponáhľa. Skrátený návrh pôvodného plánu na Pilsko sa ujal. Po včerajšej túre som si ja osobne myslel, že dnes všetci nepôjdeme. Bolo to logické, pretože včera to bolo pre netrénovaných občasných turistov náročné. Nakoniec som bol prekvapený, keď sme na druhé dobrodružstvo vyrazili kompletní. Verím, že skrátenie trasy a zníženie výškových metrov povzbudilo váhajúcich členov. Možno zasiahol aj fakt, že sme dobrá partia a bola by asi chyba tejto túrky sa nezúčastniť. Veď, kedy sa sem znova vrátime a hlavne v takej dobrej a početnej partii?
Obidve autá sa naplnili a po krátkej jazde vystupujeme neďaleko Koliby SKI Grúniky. Začíname presne o hodinu neskôr ako predchádzajúci deň, ale hlavne všetci pospolu. Viem, že mnohým sa ťažšie rozbiehalo po včerajšku, ale ku cti im slúži, že to nevzdali a išli si pozrieť druhý najvyšší vrch Oravských Beskýd.

Zastávka – neviem ktorá

V tomto komentári nebudem rátať zastávky, pretože vďaka jemnej únave zo včera ich bolo viac. Zastávka bola vždy, keď si bolo treba vydýchnuť, napiť vody a odfúknuť. Niektorí maskovali oddych kochaním sa a „zbieraním“ fotografických a videografických materiálov Bolo treba sem tam oddychovať hlavne vtedy, keď sa jemné stúpania striedali s väčšími. Viacerí spomínali, že druhá trasa bola krajšia a rozmanitejšia, s čím súhlasím aj ja. Pekná bola hlavne v časti, keď sme sa už blížili k vrcholu a potom na zostupe.

Najkrajšia zastávka

Jednoznačne bola na Pilsku. Aj tento vrchol je značne rozsiahly. Našli sme si kúsok miesta pri kosodrevine, kde menej fúkal vietor a zahájili oddychovku. Počas nej sa naši keškári niekam vytratili loviť kešky. Ako Jozef neskôr spomenul pekne si pridali aj dĺžkové i výškové metre. Ja hovorím, kto im to kázal, ale na druhú stranu zas poviem, kedy budú mať šancu hľadať kešku na Pilsku?

Jožo počas oddychu neváhal a vypustil svojho „okrídleného orla“ a neskôr vo videu nám priniesol nádherné výhľady z okolia vrchu z vtáčej perspektívy. Musím uznať, že žiadny záber zo zeme nenahradí tieto pohľady – boli proste nádherné. Jozef ďakujem za zážitok, ktorý si priniesol svojimi zábermi.

Okrem toho, že sa všetci riadne posilnili, dopriali si obed a tekutiny, riadne si užili pobyt na vrchole. Jedinečné chvíle nám budú pripomínať spoločné fotografie, ktoré sme pred odchodom absolvovali. „Sladkosť“ chvíle umocnil Jozef náhradným spôsobom odovzdávania vrcholových medailí. Z ruksaku vytiahol Toffifee a všetkých obdaroval / odmenil za námahu, ktorú vynaložili a vystúpili na vrch Pilsko. Osobne si myslím, že nikto nebanoval, že dnes hore na tento vrch išiel. Neprebilo to ani pomyslenie, že keď sa vystúpi hore, treba aj dole zliezť.

Posledná zastávka

Bola v cieli pri autách, ale predtým bolo treba zísť pár stovák metrov. Ja osobne rád na túrach cesty dole zbieham a tak som sa pridal k Mišovi. Dúfam, že to nikomu nevadilo, proste nechcel som Miša nechať samého. Je pravda že pri behu si človek nemá až tak čas všímať krásy prírody, ale aj my s Mišom sme si prestávky robili a to bol čas trochu sa poobzerať a povšímať si okolie. Počas cesty dolu sme mali čas sa osviežiť v potôčiku a aj „odbehnúť si do lesa“, keď to bolo treba Kopčeky sme prešli chôdzou, takisto ako vy ostatní. Priznám sa, že hore mi to ide ťažšie, predsa nie som už najmladší.

Na zjazdovke sme mali dilema. Rozmýšľali sme, že to zbehneme až do Sihelného ku chate, ale pribrzdil nás fakt, že kľúče od chatky zostali u Joža v aute. A tak sme poslušne zbehli dole zjazdovkou ku Kolibe SKI Grúniky. Čakanie na vás ostatných sme si krátili najprv sušením všetkého čo bolo na nás mokré. Neskôr, keď sme si sadli do tieňa strechy koliby pribehlo k nám malé mačiatko, a tak sme mu venovali kúsok nášho času hraním sa s ním.
Vedeli sme a počuli, že koliba nie je prázdna. Boli počuť zvnútra zvuky a muzika a tak sme pár krát vyskúšali zaklopať na dvere, okno, no bolo to bez odozvy. Neskôr Mišo obišiel kolibu z druhej strany a vtedy sa stal zázrak. Stretol mladú ženu a ona jeho prosbe o uhasenie smädu vyhovela. Vychladený Zlatý Bažant 10° bol v tej chvíli naozaj pre nás zázrak. Neskutočne sme si ho vychutnali.
Kým sa nám uschli veci bol som dva krát pozrieť, či ste už vy ostatní dorazili k autu. Na druhý krát som začul vaše hlasy a bolo dokonané. Keď ste ku kolibe dorazili autami, len sme hodili na seba suché veci a nastúpili k vám. A ďalej to už poznáte, lebo ste to zažili spolu s nami.

Záver

Ja budem hodnotiť akciu iba za seba.
Tieto tri dni boli pre mňa neskutočný zážitok. Niektorých z vás som spoznal v úplne inej polohe. Na jednodňovkách nie je taká šanca detailne spoznať človeka, ale v tejto situácii je to iné. Ste skvelí ľudia, viete sa v kolektíve parádne baviť a užívať si turistický život. Som nesmierne rád, že som mohol byť súčasťou tejto výbornej partie. V budúcnosti, keď sa takto skvelá akcia zopakuje, ani na chvíľu nezaváham sa jej zúčastniť.

Ešte raz.
Ďakujem všetkým za účasť a budem sa tešiť nabudúce. Ste skvelí ľudia.

Je ráno. Na pláne dňa je Pilsko, druhý najvyšší vrch pohoria. Mnohí dúfali, že sa z toho vyspia. Lenže následky zo včerajšieho výstupu na Babiu horu stále cítiť. Dúfali, ale zároveň boli aj realisti. Preto si priali na dnes dážď. Mnohí si takto priali a ešte aj budú priať. Lenže tentoraz dážď vyviedol našim unaveným spoluturistom to isté, čo poľnohospodárom. Jednoducho neprišiel. Teda, bolo sľúbené… ale až na 14-tu hodinu. Aj jaj, a čo my dokážeme do štrnástej postíhať! Napríklad výstup na Pilsko…

Padali rôzne protinávrhy. Viacerým sa totiž po včerajšej návšteve najvyššieho vrchu zrovna do návštevy druhého najvyššieho moc nechcelo. Osemnásť kilometrov im nevoňalo. Radšej by sa kúpali, alebo robili čokoľvek iné, len nie druhý najvyšší. Nie a nie sa dohodnúť. Zrazu niekoho napadol kompromis. Žiadnych osemnásť. Skrátime to na štrnásť. Pôjdeme tuto autom a znížime aj nejaký ten výškový meter. Sila odporu začala pomaly slabnúť.

Už niet cesty späť. Šoféri zamkli autá a vyrazili. Zo začiatku pohoda. Potom znovu stúpanie. Raz darmo. Je to druhý najvyšší vrchol pohoria. Na niektorých tvárach vidieť, že by boli radšej niekde inde. Lenže ich sklamanie nad tým, že vystupujú na druhý najvyšší vrch im dlho nevydržalo. Pomohli krásy prírody.

Krásy prírody dokážu veľa, ale nedokážu všetko. Kúsok pred Skaliskom znovu dochádzajú sily. Znovu by boli niektorí radšej úplne niekde inde. Ako to bolo? Kompromis? No tak počkať! Nabudúce si už musíme pri slove „kompromis“ všimnúť tú čertovinu v ňom ukrytú! Našťastie to už na vrchol nie je ďaleko. Podarilo sa. Sme hore. Treba doplniť energiu. Hor sa hej sa do turistického obeda. Niektorí si sadli. Odvážnejší si aj ľahli.

Zostupujeme. Už len vedomie, že zostupujeme robí zázraky. Zrazu sú všetci spokojní, že sme vyšli na druhý najvyšší vrch. Ešte viac sú radi, že sme zrovna šli sem. Znovu totiž pôsobia krásy prírody. Lenže kúsok pred parkoviskom sme znovu tam, kde sme boli predtým. Znovu dochádzajú sily a už ani krásy prírody nezaberajú. Našťastie už je to len kúsok. Táto informácia povzbudzuje na duchu klesajúcich aby siahli na dno svojich síl. A takto nejako sa nám podarilo za dva dni vystúpiť na tri najvyššie vrchy Oravských Beskýd. Áno tri. Malá Babia hora je totiž tretí najvyšší vrch pohoria.