Komentáre k turistickým akciám

Než začnem písať o tejto akcii, patrilo by sa predstaviť hostku tejto akcie.
Volá sa Ľudmila (ja som ju volal familiárne Ľudka), a je to Ivanova keškárska-turistická priateľka, ktorú on náhodou priviedol k nám. Už po absolvovaní tejto turistiky, po strávení času a rozhovorov s ňou môžem povedať, že je tá pravá žena, ktorá sa do nášho spolku hodí, rovnako tak, ako všetky naše ženské členky spolku. Presne na ňu sedí, že je žena vhodná „do voza i do koča“. Rada chodí do hôr a má už čo to pochodené. Takže na akcii nášho spolku sa ocitla správne. Som rád Ľudka, že si s nami bola a že som Ťa mohol spoznať.

Príprava na akciu
Príprava prebehla spoločne s Jožom. Keď mi spomenul, že by chcel ísť na Poludnicu, chytil som sa ako osa na med. Som nepoučiteľný, už som zabudol, aké to boli presne pred dvoma mesiacmi „galeje“. Ale čo by som pre Joža nespravil. Rád sa trýznim. Otázkou bolo, kto ďalší sa prihlási. Mali sme horúce želiezka v ohni Dušana, Ivana a Miša. No Mišo zlyhal z objektívnych príčin a Dušan s Ivanom sa chytili. Boli sme teda štyria, tak akurát do auta. Avšak v stredu večer mi volá Jozef, že sa zdravotne necíti dobre a na akciu nejde. Potrebovali sme do auta ešte jed-ného/nu. Našťastie Ivan vytiahol z klobúka milé prekvapenie – Ľudku. Vo štvrtok ráno sme mohli štartovať.

Cesta na akciu
Znova sme išli Dúšovym tátošom. Šlo sa parádne a po ceste sme „naložili“ Ľudku. Kávu v Zadarmovciach sme spoločne zamietli a zhodli sa na tom, že bude lepšia v Ružomberku, keď na palube budeme kompletní. Po kávičke sme už nikde nestáli až v Liptovskom Jáne na parkovisku pred penziónom Horec, odtiaľ sme aj štartovali.

Časť prvá
Keď som tu bol pred dvoma mesiacmi s Marošom a Miriam, tak sme hneď na začiatku šliapania spravili dve navigačné chyby. Ja, ostrieľaný z minula, som dnes nedopustil ich zopakovanie. Ukázal som všetkým správny smer – hore do kopca, lebo ten je vždy správny (mám dobrého učiteľa ).
Ten plot čo tu bol minule a dalo sa jeho stredom cez otvory prejsť bol dnes zatvorený a preto sme ho museli obchádzať. Potom nás už čakalo prudké stúpanie zjazdovkou. Po absolvovaní pár desiatok výškových metrov nás zahrialo a vrchné šatstvo sa porúčalo do ruksakov. Hore sme šli pohodičkovým tempom a všetci sme stíhali. Iba Dúšo sa chcel zahrať na chrta Miša, a preto sme ho museli hneď na začiatku dôrazne upozorniť, že nič také nebudeme tolerovať! Po vyzliekaní bola ďalšia zastávka až na vyhliadke Javorovica. Ja som si nostalgicky zaspomínal, ostatní híkali od úžasu. Áno. A stalo to za to híkanie, pretože ten výhľad je nádherný.

Časť druhá
Začala po prestávke pri poľovníckej chatke pred sedlom Rakytovica. Chvíľu sme si posedeli, čo to pojedli a nakoniec nás Ľudka s Ivanom ponúkli čokoládou. Nepohrdli sme, lebo každá energia sa teraz bude hodiť. Čakalo nás intenzívne a sústavné stúpanie až na Prednú Poludnicu náš čiastkový cieľ. Kým sme tam ale došli, navštívili sme ešte jeden výhľadový bod, kde sme sa tiež chvíľu kochali s otvorenými ústami a hlavne preskúmavanie jaskyne Kamenné mlieko. V nej sme pobudli o niečo dlhšie, ako ja pred dvoma mesiacmi. Dobrodružka Ľudka spôsobila to, že sme prišli až na koniec jaskyne, kde som ja za pomoci jej prisvietenia spravil jednu fotografiu, aby ste všetci videli, ako to na jej konci vyzerá. Keď sme vychádzali z jaskyne už pri jej vchode čakala na vstup ďalšia skupinka turistických nadšencov. Útrúsili sme, či zaplatili vstupné a oni na oplátku nám, či sme prezliekli periny. S touto skupinou sme sa potom postupne stretali až na Poludnicu.

Časť tretia
Začiatok tejto časti bol na výhľadovom bode Predná Poludnica. Na tomto vrchole bolo plánované stretnutie s druhou skupinou. My sme sa však o niečo dlhšie motali, a tak keď sme prichádzali na vrchol ona už bola na odchode. Chvíle na Prednej Poludnici si každí riadne vychutnal. Nemohli sme sa nabažiť výhľadov. Chcel som návštevu zapísať do vrcholovej knihy, no po otvorení kovového puzdra som zistil, že je prázdne – kniha nikde. Odišli sme teda bez zápisu, ale spoločnú fotografiu sme nezištne spravili. Vidieť prakticky celé Tatry bez obláčika je výnimočný úkaz a tak fotografia bola na mieste.

Štvrtá časť
Itinerárom tejto časti bol vrchol našej trasy Poludnica a potom zostup k rázcestníku za vrchom Kúpeľ.
Na Poludnici sme stretli spomínanú skupinku nadšencov. Pre mňa bol pobyt na tomto výnimočnom mieste ako „Déjà vu“. Ale i druhy krát ma výhľady z tohto miesta nenechali chladným. Kým zatiaľ ostatní „híkali“ ja som iba ticho kňučal a nasával s nimi tú neskutočnú energiu. Posedeli sme si, popili, pojedli, hodili reč, vyjadrili svoje pocity. Ja som druhú skupinu oslovil, či sa pri odchode nechcú s nami odfotografovať a vôbec s touto ponukou nepohrdli. Kým sme odišli z tohto kúzelného miesta, na vrchol dorazilo ešte pár turistov a bol medzi nimi aj jeden člen zvieracej ríše. Nebojte sa! Nebol to medveď ale iba pes Keď sme nasali energiu a spravili spoločnú fotku pokračovali smerom vrch Kúpeľ.

Piata časť
Začala v priestore rázcestia za Kúpeľom. Na tomto mieste momentálne sily a zdravotný stav rozhodol o rozdelení na dve skupiny. Ivan a Ľudka išli dole po zelenej. A ja s Dúšom sme pokračovali po modrej do sedla Predných, kde sme sa mali napojiť na lesné cestičky, ktoré boli súčasťou naplánovanej trasy.

Šiesta časť
Úsek šiestej časti bol výhradne určený vyznávačom terénu hard-core. Keď sme s Dúšom dorazili do spomínaného sedla, nevedeli sme ešte čo nás čaká. Za prvé. Čakal nás krátky návrat späť, lebo už pred sedlom sme mali odbočiť, a teraz už viem, že odbočiť na neexistujúcu lesnú cestu. Áno. Ona bola na mape, ale v reály nikde. Najprv sme blúdili kosodrevinou, potom sme akúsi črtajúcu sa cestičku našli, no vzápätí niekam zmizla. A tak sme sa museli od tej chvíle riadiť heslom „dole je správne“. Avšak cesta dole viedla prudkým svahom plným kameňov a popadaných stromov, ktoré sme museli z námahou podliezať-preliezať. Spásou nám bol potôčik, ktorý sa náhle objavil a viedol smerom dole – čuduj sa svete Spoločným rozhodutím bolo, že potôčik budeme nasledovať a ten nás nakoniec doviedie až do Jánskej doliny, kde vteká do potoka Štiavnica. No kým sme do Jánskej doliny dorazili vytrpeli sme si svoje. Ja osobne som padol asi šesť krát, porezal som si ruku a pri jednom páde ma nezištne zachránil na chrbte ruksak. Ani Dúšo neobišiel pádom a boliestkam.

Siedma časť
Začala, keď sme s radosťou dorazili na asfaltku vedúcu Jánskou dolinou až do Liptovského Jána. Pri míňaní Stanišovskej jaskyňe sme sa osviežili vo výdatnom prameni, ktorý je hneď vedľa cesty. Potom sme už len rázne a radostní kráčali do cieľa, kde nás už čakali naši ostatní vykúpaní členovia expedície. Ivan a Ľudka využili miestny zdroj termálneho prameňa Káďa, do ktorého sa miestny obyvatelia chodia kúpať. Nám dvom na kúpeľ nezvýšil čas. Boli sme vďační za to, že sme v zdraví dorazili do cieľa a mohli sa v miestnom hoteli Strachanovka posilniť slepačím vývarom, čajom a kávou.

Záver
Chcem sa všetkým zúčastneným poďakovať za skvelú spoločnosť a nezabudnuteľné zážitky.
Ľudke sa chcem poďakovať, že sme sa mohli spoznať. Si skvelá žena a dúfam, že sa ešte niekedy na turistických akciách nášho spolku stretneme.
Ivanovi ďakujem, že Ľudku priviedol.
Dúšovi sa ospravedlňujem, že musel znášať časť trasy od sedla Predných, ale ja som naozaj netušil, že tie lesné cestičky neexistujú. I tak to bol pre mňa určite nezabudnuteľný zážitok, na ktorý si budem veľmi dlho pamätať – pokiaľ mi bude pamäť slúžiť.

Ešte raz. Ďakujem pekne všetkým za úžasnú spoločnosť.

Kto sa boji korony nech nejde do lesa

Až po prihlásení som si prečítal prevýšenie celej trasy. Už teraz mám svalovicu.

Pekné Danka a Peťo Pekná túrka. Normálne ste mi spravili chuť Na budúci rok si budem musieť Veľký Rozsutec zopakovať.

P.S.: chválim pekné fotky. Vybrané s citom pre zaujímavosť

Šíp. Napriek dnešnej zmätočnej dobe sa odvažujeme ísť sem aj cez víkend. Je to menej známy vrch, v ktorého blízkosti sa nachádzajú lákavejšie ciele. Len kúsok od neho je napríklad Stoh či Veľký Rozsutec. Preto nepredpokladáme, že stretneme veľa ľudí. Predpoklad je pekná vec, ale realita býva občas iná. Našťastie to nebola masovka. Ľudí sme stretali, ale nikdy nás nebolo na jednom mieste viac, ako desať. Aj to iba na chvíľu.

Začína to dobrodružne. Ledva stíhame zaparkovať a obuť si turistické topánky. Nie, stupák nie, aspoň nie hneď od auta. Medveď, teda medvede. Presnejšie tri. Pohybovali sa na trase, ktorú sme si zvolili za výstup na Šíp. „Zopár okamihov“ pred našim príchodom do obce Stankovany. Aspoň tak hovorili okoloidúci turisti. Tiež pôvodne šli na Šíp našou trasou. Lenže zažili stretnutie vyššieho druhu. Síce to nebol medveď, ale natrafili na domáceho, ktorý im presvedčivým hlasom oznámil, že na ich trase boli videné tri medvede a on práve ide pre poľovníka, aby ich zahnal. Im viac nebolo treba a bleskovo svoj plán trasy upravili. Plán vlastne moc nezmenili. Zmenili iba svetovú stranu, z ktorej vystúpia na Šíp.

Zo začiatku váhame, rozmýšľame. Čo teraz? Nakoniec plán nemeníme. Lebo! Nestačí vám naše Lebo? Lebo tri medvede? Aby ste mohli zodpovedne posúdiť naše „lebo“ voči „lebo tri medvede“ som nútený to trochu rozviesť. Lebo v našom „lebo“ nie sú tri medvede. Aspoň v to dúfame, že nebudú. Máme teoretické šance. My totiž najprv ideme hľadať jaskyňu pri trati. Takže poľovník má dosť času medvede zahnať inam. Náš predpoklad je jednoduchý. Tam kde je ozbrojený poľovník, nebudú tri medvede. Odplaší ich možno práve na opačnú stranu, kadiaľ sa rozhodli vystúpiť turisti, ktorých sme stretli. Ideme ďalej. V našom „lebo“ počty jednoducho nepustia. Medvede sú tri a my sme štyria. Máme jasnú presilu. Aspoň v počtoch. Možno je to málo, ale ak by sa nezadarilo, tak traja to schytajú ale štvrtý zdrhne! Každý z nás si myslel, že tým štvrtým bude práve on! A to najdôležitejšie na záver. My chceme vystúpiť na vrchol Šípu z tej strmšej strany. Potom sa nám bude lepšie klesať z tej pohodičkovej strany. Možno to kolená prekvapí až tak, že od prekvapenia onemejú a nebudú sa pri zostupe ozývať.

Trasa nám mala trvať 5 hodín. My sme však pridali do kroku a zvládli sme ju iba za sedem! Ako je to možné? Ľahko. Stačí poctivo chcieť a ide to! Presnejšie nejde, lebo sa kochá, fotí, natáča, hľadá schránka… Áno, bola to výnimočná akcia. Nik sa neponáhľal. Možno za to môže to, že sme boli zmiešaný tím. Turisti i vyznávači geocachingu. Síce sme štyria, ale turisti vyhrávajú v pomere 3:2. Môže za to Ivan. Dnes nejako nie je rozhodnutý, na ktorú stranu sa pridať, tak je pre istotu na oboch. Tempo sme však až také slabé nemali. Ak odrátame od času 7 hodín čas, kedy sme boli „statickí“, zostanú nám 4 hodiny šľapania. A to už nie je také zlé.

Jaskyňu pri trati objavujeme vďaka nášmu hosťovi geocacherovi. Bez neho by sme ju asi neobjavili. Strmák so šmykľavkou v jednom vôbec nevyzeral lákavo. Zapálený geocacher však nevidel žiaden strmák ani šmykľávku. Kto vie, či si vôbec všimol, že sa pokĺzol, ale nezviezlo ho to až k trati. Asi videl len cieľ. Jaskyňu. Lenže tú pre hustý porast vidieť nebolo. Borisa však neodradilo nič. V jaskyni je ukrytá schránka. Asi iba to mal pred očami. Moc sa mi tam nechcelo ísť, ale keď zahlásil, že je tam jaskyňa… Jednoznačne sa jedná o zážitkovú jaskyňu, pretože patrí medzi tzv. Plazivky, alebo skôr kolenačky. Dnu sa dostať dá, ale iba po štyroch. Za triezva a po štyroch… Ideálne je tam ísť keď je mokro a dostatok blata. Inak to nemá tie správne grády.

Šmykľavo je i pri druhej jaskyni. Klasika, blata prebohato, možnosť pádu sa ponúka takmer všade. Tentoraz to Vinca nenechá chladným a prejaví sa. Preto k jaskyni prichádza posledný. Keď ho vidím, váham, či ho vôbec pustím do auta. Naspäť asi pôjde vlakom. Nakoniec nešiel. Niečo uschlo, niečo opadlo a niečo si umyl. A to niečo, čo na ňom zostalo, nestálo za reč. K autu došiel v podstatne čistejšom stave. Inak by som mu s autom zdrhol a čakal by som ho až na druhej strane Váhu. Do auta by sa dostal až po preplávaní Váhu. Podvádzanie prechodom cez lávku pre peších by som mu netoleroval.

Zadný Šíp. Konečne. Pauzička. Náš hosť Boris zmizol! Veď nie sme v Tribeči. Kde je? Aha, ďalšia keška. Zo Zadného Šípu je síce obmedzený výhľad, ale vďaka keške ukrytej kúsok ďalej pod týmto výhľadom hosť objavuje ďalšie výhľadové miesto. Všetci sa zhodujeme na tom, že je to najkrajšie výhľadové miesto dnešnej akcie. Toto je krásny príklad toho, že niekedy je lepšie sa motať, ako valiť ďalej…

Už je dobre. Už sme na hrebeni. Na samotný Šíp to už nie je veľa výškových metrov. Náš hosť sa začína čím ďalej, tým viac prizerať Ivanovi a jeho úsmev je čím ďalej záhadnejší. Takto nejako sa asi usmievala Mona Líza, keď ju Da Vinci kresil. Čaká nás malé prekvapenie. Kamenná štrbinka. A moc široká veru nie je. A Ivan je naše najväčšie želiezko v ohni na zaseknutie sa. Bolo trochu zábavy, ale nik sa nezasekol. A dokonca Ivan nebol pri prechode najhorší! Mám dôkaz! Len si naň budete musieť počkať, trochu dlhšie počkať.

S obavami sa blížime k vrcholu Šípu. Ľudia idúci oproti nám hovoria, že je tam plno. Vraj nie je si kde sadnúť. Našťastie po príchode na vrchol zisťujeme, že to nie je také kritické. Ani nemusíme kašľať a pýtať sa jeden druhého, či už mu prišli výsledky testu. Znovu pauzička. Čumíme dolu. Váh, cesta… Veľa krát sme po nej šli. Konečne sa pozeráme správne. Nie zdola, z cesty nahor, ale z hora na cestu. Miniatúrne autíčka sa ženú obomi smermi. Dolu je svet uponáhľaný.

Postojíme ešte pri Hrubom Janovi. Zbytočne sa Ivan snaží. Hrubosťou na Hrubého Jana nemá. Ešte toho musí veľa pojesť, aby sa mu aspoň priblížil. V Žaškovskom sedle som veľmi rád, že som cestu nepredĺžil. Pohrával som sa totiž s myšlienkou, že vybehneme ešte na Ostré. Našťastie sa dni skracujú. V pravý čas. Možno na Ostré pôjdeme o týždeň. K autu to máme zo sedla už iba 2 kilometre. Zablatené kilometre. To asi preto, aby sme mali šancu dostatočne zašpiniť auto. Vďaka ťažbe dreva. Náladu nám to však nekazí, pretože Šíp nás príjemne prekvapil…

Baraskulina jaskyňa: Na Slovensku máme viacero jaskýň, ktoré boli ešte relatívne donedávna obývané. Jednou z nich je Baraskulina jaskyňa.

Škutovci, najstarší obyvatelia osady Podšíp, si spomínali na obyvateľku Baraskulinej jaskyne nasledovne: Okolo roku 1885 prišla do Stankovian staršia žena. Rozprávala cudzím jazykom a preto jej nikto nič nerozumel. Niekoľko dní sa túlala po dedine. Nakoniec ju jedna Stankovanka priviedla do osady Podšíp. Vraj ju posiela richtár s odkazom, aby sa o ženu postarali. Obyvatelia Podšípu jej dali jedlo, ale ubytovať ju nemohli. V malých domčekoch bývalo 10 – 12 ľudí. Pre ženu v nich miesto nebolo. Preto bývala po humnách a šopách. Na jeseň sa jej Podšípania pýtali, kde bude v zime bývať. Horko ťažko sa dozvedeli, že pochádza z Balkánu, z Hercegoviny a volá sa Baraskula. Na zimu však nemala kde bývať.

Niekto dostal nápad, že by mohla bývať v blízkej jaskyni. Chlapi z dosák urobili pričňu a stôl a ženy slamník a dali jej perinu. Zohnali plechovú piecku. Priniesli všetko potrebné na varenie a potraviny. Vyniesli tam i sud a vodu do neho. Do vchodu jaskyne upevnili deku. Keď sa v piecke zakúrilo, bolo tam relatívne teplo.

Ľudia ju do jaskyne chodievali navštevovať. I staršia žena sa občas ukázala v osade Podšíp. Dávali jej sladké aj kyslé mlieko, ktoré vraj mala veľmi rada. V apríli sa v osade neukázala. Preto sa niekoľko obyvateľov za ňou vybralo, ale v jaskyni už nik nebol. Hľadali ju po celom okolí, ale nikde ju nemohli nájsť. Nik o nej nič nevedel ani v okolitých dedinách. Nakoniec si povedali, že asi odišla naspäť do Hercegoviny.

Keď sa niekedy zvrtla reč na staršiu ženu, často padla otázka „Prečo išla až tak ďaleko a prišla až na Slovensko?“ Niektorí muži sa usmiali a hovorili „Možno hľadala svojho otca.“ Slováci slúžievali v rámci C. a K. armády práve na Balkáne. Nejeden z nich tam mal frajerku.

Iný zdroj popisuje udalosti trochu inak: Pôvodní obyvatelia Podšípu, Pani Gašperová a pán Chorvát spomínali na žobráčku, ktorá prišla z Dolnej zeme či Rumunska. Na Podšíp prišla zo Stankovian, keď dedina nevedela uživiť množstvo žobrákov. Prišla do Podšípu, ale v chalúpkach pre ňu nebolo miesto. V malej dreveničke neraz žilo 10 – 13 ľudí. Niekto sa nad ňou zľutoval a doviedol ju do jaskyne, kde vraj žila až do smrti. Podľa jaskyne v Baraskovej skale začali žobráčku nazývať Baraskuľa. Mala tam aj piecku. Žobráčka žila v jaskyni v tretej až štvrtej dekáde 20. storočia.

Stankovské zvesti, 1. číslo/december 2012

Aragonit, ročník 23, číslo 1–2/december 2018

Na úvod
O tejto akcii sme rozmýšľali už dávnejšie. Presne odvtedy, keď nám svoju túžbu ísť na Šíp prezradil Ivan. Jožovi nebolo treba viac hovoriť. S jeho túžbou sa dobrovoľne stotožnil. Čo sa týka mňa. Stotožnil som sa s ňou ihneď ako pribudla už ako seriózne naplánovaná akcia. Keď som si prečítal poznámky k akcii, čo všetko navštívime, nenechalo ma to chladným. Na akciu som sa tiež prihlásil a čakal na deň D.

Doprava
Je 6.40 hod. vo Vrbovom „naberám“ Ivana a smerujeme na notoricky známe miesto – pumpu pred Tescom v Piešťanoch. Jožo dorazil na miesto prakticky v rovnakom čase ako my. Čakali sme už len na hosťa. Tentoraz to bol Boris, Ivanov kamarát „keškár“. Má už tiež čo to pochodené, takže správny člen do partie.
Do Stankovian, miesta nášho štartu, nás viezol Jozef svojím tátošom. Cesta bola pokojná, plná rozhovorov a spomínaní na minulé akcie. Než sme však prišli na štart, Ivan nám ukázal v dedinke miestny zdroj minerálnej vody vhodnej na kúpanie.

Priebeh akcie
Keď sme zaparkovali vozidlo pri cintoríne okolo prešlo pár turistov, ktorí smerovali do Škutovej doliny. Išli tiež na Šíp, ale opačne ako my. Počas krátkeho rozhovoru nám spomenuli, že na našej trase boli spozorované medvede a že ľudia volali kvôli nim poľovníkov. Padol návrh, aby sme išli tiež opačne, ale nakoniec sme sa rozhodli, že zostaneme verní pôvodnému plánu. Než sme vyštartovali, Jozef nás ponúkol tradičným štartovným. Tentoraz to bola vynikajúca a liečivá zázvorovica. Mňam.

Prvá zastávka
Bola ňou Stankovianská jaskyňa, ktorá je ľahko prístupná z cesty vedľa železničnej trate. Síce je to blízko, ale zato strmo hore po šmykľavom teréne. Nás to neodradilo a do jaskyne sme sa dostali cez úzky priechod, ktorý bolo treba preliezť po štyroch. Ja s Borisom sme zdokumentovali priestor jaskyne, aby si ho mohli ostatní pozrieť.

Druhá zastávka
Tá bola na Podšípe. Je to príjemné miesto na odpočinok a posilnenie. Je tu pár štýlových dreveničiek a v ich blízkosti sedenie a ohnisko na opekanie. Miesto ponúka aj pekné výhľady na Malú Fatru predovšetkým na vrchy Stoh a Veľký Rozsutec. Počas nášho odpočinku prešlo okolo nás pár turistov prichádzajúcich po žltej od Kraľovian – Dierová smerujúcich tiež na Šíp. Keď sme si odpočinuli a pokochali sa vyrazili sme ďalej.

Tretia zastávka
Pravdu povediac skoro sme ju obišli. Museli sme sa jemne vrátiť, aby sme navštívili jaskyňu Baraskulina. Ja som bol kus pozadu, keď už boli ostatní v jaskyni. Pri zostupe k nim som sa pošmykol na blate a nasledoval pád. Rukou som narazil na kameň a zrazu ma niečo začalo štípať. No nevenoval som tomu pozornosť. Až keď som prišiel do jaskyne aj ja, všimol som si, že mi z predlaktia tečie akási červená tekutina. No nebolo to víno ale krv. Priatelia sa príkladne zhostili zdravotníckych úkonov. Boris poskytol dezinfekčné prostriedky a obväz a Jozef mi ruku odborne obviazal. Chlapi ešte raz ďakujem.

Štvrtá zastávka
Postupne sme navštívili tri vyhliadky. Vyvrcholením bola vyhliadka na Prednom Šípe. Tu sme si spravili ďalšiu prestávku. Gastronomickú a kochaciu sa. O spestrenie programu sa postaral Jozef. Druhý krát vytiahol štartovné a premenoval ho na vrcholové. Čas na oddych využili naši keškári na „lov“ kešiek. Pár nádherných fotiek a spoločná a potom sme už pokračovali ďalej.

Piata zastávka
Tá bola na vrchole našej trasy – Šípe. Keď sme naň dorazili neboli sme tu sami. Impozantné výhľady do povodia Váhu sme nasávali s plných síl. Nemohli sme sa ich nabažiť. Kto sem vyšliape pochopí. Aj tu sme oddychovali, jedli a pili Áno aj vrcholové bolo a bolo vynikajúce. Celú dobu bol silný vietor no tu sme ho pocítili asi najviac. Nám to však nevadilo. Pred odchodom sme si tradične spravili spoločnú.

Šiesta zastávka
Jaskyňa na Šípe nás trochu potrápila. Dokonale sa nám schovala. Ešte že máme „čarovné skrinky“. Tie nám pomohli nájsť ju. Cestou k jaskyni si treba trochu máknuť, lezie sa k nej po skalách kolmo hore, ale jej návšteva sa oplatí. Popravde nie je to diera v skale ale skalný previs a skalné okno, cez ktoré je výhľad na Šíp a okolie. Proste je to pekné a treba toto miesto navštíviť.

Siedma zastávka
Cestou do Žaškovského sedla sme stretli šesť žien turistiek. Hodili sme s nimi reč. Vymenili pár viet a názorov. A jedna z nich utrúsila, že by bolo dobré, keby sme išli ich smerom, že mali by sa s kým rozprávať. Asi ženy už medzi sebou prebrali všetky témy a nebolo už o čom debatovať Nenechali sme sa prehovoriť. Spomenuli sme si na výživné stupáčiky, ktorými sme prednedávnom prešli.
Zastavili sme sa až v Žaškovskom sedle. Tu sme si spravili poslednú prestávku. Ja s Jožom sme ju využili na oddych a kochanie sa a naši keškári na zber kešiek. Aj tu sme neboli sami. Bola tu rodinka a manželský pár. Miesto sme opúšťali všetci spolu. Za zmienku počas cesty do cieľa stojí ešte cca troj-kilometrový bahnitý úsek, ktorý vznikol pri zvážaní dreva a ktorý sme museli obchádzať po lese.

Cieľ
Úspešne sme dorazili do cieľa. Síce unavení a podaktorí aj zranení ale spokojní a plní zážitkov. Na parkovisku sme ešte raz stretli známu „tlupu“ žien, s ktorými sme sa prednedávnom rozprávali. Aj teraz sme prehodili pár viet. S rozlúčením a so želaním všetkého dobrého sme sa vydali na cestu domov. Posledným zastavením bolo občerstvenie v reštaurácii Rieka a obhliadka tunajšieho jazera v kameňolome.

Záver
Som rád, že som sa tejto akcie zúčastnil. Bola to parádna turistika s jedinečnými miestami a citlivým výberom.
Ďakujem všetkým za účasť a výbornú spoločnosť.
Ivanovi chcem poďakovať zvlášť, že sa nevzdal svojej túžby a tvrdohlavo nástojil, aby sa uskutočnila.

Volal som opäť Dušanovi, keď sa blížili k Vápennej.
Odhad ich príchodu do Bukovej je o 20.00 hod.

Správa z Trnavskej stovky.

Volal som Dúšovi a Romanovi.
Práve sa nachádzajú na Skalnatej pred kontrolným bodom Čermák. Poprial som im bezproblémové šliapanie 

P.S.: zavolajú nám z Vápennej

Táto akcia mala mnohých organizátorov. Musela mať. Trnavskí turisti mali čo robiť, aby pokryli toľko kontrolných bodov na asi 100 kilometrovej trase. Mohlo to však byť bez nás. Lenže aj u nás sú organizátori. Zvyčajne má akcia jedného organizátora. Ostatní sa jednoducho pridajú. Tentoraz to bolo iné. Zbuntošil nás Marek. Jeseň, noc, ruja… Jelenia. Stačilo sa mu pred Vincom len zmieniť, a už to bol jeho človek.

So mnou mali viac roboty. Už som to zažil. Navyše tentoraz žiaden východ slnka. Nie že by nebol východ slnka. Aj kopčeky boli. Len sme ich nespojili a nevyhlásili za náš cieľ. Tentoraz nestačilo pôsobenie v mikrosekundách, ani sekundách. Chcelo to dni. Síce som kládol odpor, ale nakoniec som podľahol i ja. Nie som z kameňa.

Marek zabezpečil odvoz i dvoch hostí. Roman zase zabezpečil stovkárov, aby sme mali koho podporovať pri šľapaní "nočnej 35-ky"z Bukovej do cieľa. Pomerne rýchlo zlomil Duša. Vlastne Dušo sa zlomil sám, dobrovoľne a rád. Ďalším organizátorom bol Vincent. Zohral úlohu telefónnej ústredne. Vyvolával a hlásil aktuálnu polohu našich želiezok pokúšajúcich sa o zdolanie trnavskej stovky.

Malo nás byť viac, ale Maroš nestíhal. Bol stále v Bratislave a čas odchodu na akciu sa blížil. Ten nakoniec prišiel a Maroša nezastihol doma ani na ceste ku mne. Proste sa mu nepodarilo vrátiť sa domov včas. Nevadí. Nevie o čo prichádza. Alebo že by veľmi dobre vedel?

Situácia sa nám vyvíja. Predpokladaný príchod stovkárov na Bukovú sa ustálil na 20-tej hodine. Kolesá mašinérie sa dávajú do pohybu. Zastavia sa až v Bukovej. Ale iba na chvíľu. Všetko funguje tak, ako má. Prichádzame na náš štart okolo 19-tej.

Aby sme vyrovnali handicap v podobe 66 kilometrov v nohách stovkárov, objednávame si pivo. Keďže jedným pivom sa nedá dosiahnuť požadovaný výsledok, sme nútení objednať si ďalšie. To ani nestihneme dopiť a už vidíme Duša. Presnejšie tvár, ktorá sa na neho podobá. Telo prítomné je, ale duša ako keby nebola prítomná. Má toho dosť. Vzdáva to. Nepotrebuje sa úplne odpáliť, pretože v pondelok ide do práce. Chápem ho. Ja by som sa nedostal ani sem. Stihol mi povedať „Toto už nie je turistika. To je o úplne niečom inom.“

Zostalo nám už iba jedno želiezko v ohni. Roman. Musí sa posilniť. 2 x cigánska a kofola. Klasika. Stratenú energiu musí niečim nahradiť. A potom šup rovno na nohy a pokračujeme. Ak by sa nám naše želiezko príliš rozsedelo, stuhlo by. V úplne inej časti tela, ako by chcelo. A potom by sa mu veľmi zle šľapalo.

Tempo máme slušné. Roman si vykračuje, ako keby s nami na Bukovú prišiel autom. Drží tempo s našimi mladými hosťami. Tí ako keby sa ani zeme nedotýkali. Krídla im však nevidieť. Tempo Romanovi vydrží až do Dobrej Vody. Tu už sa na ňom začína prejavovať kríza. Kto vie, koľká už za dnešný deň? Síce idem iba od Bukovej, ale solidárne s Romanom začínam pociťovať krízu tiež. Som proste iná výkonnostná kategória. K poslednému kontrolnému bodu pred cieľom prichádzame s Romanom poslední. Naši sú už zhromaždení okolo ohňa. Čakajú na nás. Už len zostup dolu a máme to za sebou. Dal nám zabrať, ale do cieľa sme dorazili.

Musím súhlasiť s Dušom. Tieto stovky nie sú o turistike. Proste ideš, valíš, občas pobehneš… Niet času a priestoru na kochanie sa, fotografovanie, trochu pokoja na vnímanie krásy okolia… Celé je to také uponáhľané. Ja radšej zostanem verný starej dobrej klasike.

Ešte niekoľko čísiel. Naši stovkári na Bukovú dorazili okolo 19:45 hod. Z Bukovej sme vyrazili okolo 20:00 hod. a do cieľa sme dorazili niečo pred 03:30 hod. Cesta nám trvala 07:30 hod. A toľko aj trvať mala. Áno, Roman idúci z Bratislavy to bol stále schopný dávať za oficiálne turistické časy. A vlastne o niečo rýchlejšie, pretože sme sa zdržovali na kontrolných bodoch a ja som mal ešte jeden krásny zážitok v lese a Roman ma čakal. Na záver chcem poďakovať našim organizátorom za ukážkové zvládnutie akcie.

Je nás dosť takmer na čokoľvek. Preto Marek zabezpečil odvoz od neho (z Naháča) na 9-miestnom voze do Dobrej Vody a odvoz z Brezovej pod Bradlom cez Vrbové do Naháča. Takže akcie sa môže zúčastniť až 8 (slovom osem) našich členov. Na benzín sa poskladáme zatiaľ predbežne po 2 – 4 € pre vodiča 9-miestneho tátoša. Do Naháča odvezie podporný tým Maroš, Dušo, alebo ja.

Zajtra zisťujem, kto z nás ide na 100-ku a kto na iba „35-ku“. Stovkárom bude stačiť skoro ráno zaparkovať v Leopoldove svoje autá a ísť vlakom do Bratislavy. Z Naháča nás stiahne autom do Leopoldova niekto z „podporného týmu stovkárov“. Buď ja, Dušo alebo Maroš. Dušo rozmýšľaj, na ktorú stranu barikády sa chceš vlastne postaviť…

1. Neviem kde zobrali organizátory Trnavskej 100ky tú vzdialenosť 35km , ale v mape to ukazuje 26km. |:(
2. Keď chcete certifikát treba mať razítka z kontrolných bodov. Pozor jeden je na Ostrej úboči (poľovnícka chatka). Je to na červenej značke, ale nie je to na tej asfaltke čo ide z Dobrej Vody.
3. Cieľ je v misijnom stredisku Matejková. To je kúsok za vlaňajším cielom
4. Kto sa bojí zápisného, môže ísť so mnou potrénovať v sobotu 12.9.2020 na Trnavskú 13

Zapíšem sa rád, nadrbaný na túru nechodím tak často…

Krásna túra, normálne ľutujem že som nebol. Ked som po telefóne dával Jožovi košom bol som v tom že pôjdem konečne aj niekam s Adu ale to sa nakoniec zmenilo na robenie stropu v kúpeľni čo je v podstate skoro to isté ako nejaký výlet. Ale keď som podvečer otvoril stránku a dočítal som sa že z toho bude nočná moje presvedčenie neísť dostalo vážne trhliny. Už som sa načahoval po telefóne že volám Jožovi a odvolávam co sem odvolal a slibuji co sem slíbil ale nakoniec som to predýchal aj preto že som tam nedávno bol a posledné tri víkendy som bol niekde fuč a strop sa sám zatial nie a nie spraviť. 

Zase nočná. Nemal som ich rád i keď ma za ne podnik platil. Ale teraz? Keď je to zadarmo? To je niečo úplne iné! Posúďte sami. V prvom prípade som za to dostával peniaze, sedel som na zadku a najmä som vedel, kedy mi nočná šichta končí. V druhom prípade neviem koľko ma to bude stáť, odšľapem celé kilometre a neviem, kedy to skončí. Ako bonus mám k tomu niekoľko kilometrov do kopca, neraz je to slušný stupák. Napriek tomu mám omnoho radšej druhý prípad lebo… lebo východ Slnka.

Naše auto je plné pasažierov. Jeho kufor je plný turistických topánok a batohov. My sme zase plní očakávaní. Je čas vydať sa na cestu. Je len otázkou minút, kedy Roman spustí svoj maratón vtipov. Môj skromný odhad, vtipy mu vydržia minimálne po Trenčín. To je 30 minút jazdy autom po diaľnici. Ale či mu vydržia až po Žilinu? To už je hodina a 10 minút! Hrubo som ho podcenil. Žilinu máme už za sebou a Roman si stále spomína na nejaký vtip.

Stojíme! Káva! Síce nik z nás nevyzerá na to, že by ju nutne potreboval, ale je naplánovaná. A plán je plán! A ten nepustí! Aspoň zatiaľ. Niektorí zneužívajú zastávku aj na nákup piva v plechovke. Hore na vrchole totiž nečapujú. Nemá kto a najmä nemá čo čapovať. Ani káva, ani pivo náladu nevylepšili. Nemohli, pretože nálada vo výprave bola i predtým viac ako dobrá. Vďaka Romanovi.

Šľapeme. Ide to. Musí, lebo je to po dolinke rovinke. Veď o hodinu sa to zmení. Prudko zmení! A to bude platiť na nasledujúce dve hodiny. Preto náš plán počíta s 30-timi minútami navyše. Lenže plánovač akcie, teda ja, nás podcenil. Teória je síce pekná vec, ale prax je neraz úplne niekde inde. Čím to môže byť? Že by tie laboratórne podmienky? Pri spotrebe u áut to platí.

Nech je to ako chce, dôležité je, že tie minúty navyše nepotrebujeme. K tomuto záveru sme však dospeli až tu, v teréne. Preto začíname pri šľapaní preťahovať naše pauzičky. Čím bližšie k vrcholu sme, tým dlhšie preťahujeme. Musíme, lebo čas… Nie že by stál, ale vlečie sa. Pomalšie ako my stúpame na vrchol. A my nechceme uzimení čakať hodinu na východ slnka. Preto radšej naťahujeme čas niekde v závetrí. Na vrchole totiž môže fúkať. Keď svieti slniečko, je to osviežujúce, ale keď nesvieti…

Na vrchole nie sme sami. Pri našom príchode vidíme statív a na ňom fotoaparát. Takže fotograf je už pripravený. Prítomnosť páru nás prekvapila. Je to však vzájomné, pretože aj oni sú z nášho príchodu prekvapení. Ešte viac sú prekvapení, keď sa rozdáva vrcholová odmena. Vďaka Vincovi sa fidorka ujde aj im.

A je to tu! To čakanie na východ Slnka! Kto to nezažil, nepochopí. Úsvit sa už dostavil. I kosáčik mesiačika je dávno tu. Len to Slniečko stále nič. Už sa niečo deje! Zore sa zapaľujú. Tým nám prezrádzajú, že sa slniečko chystá ku skoku. Jednou rukou sa dotkne zeme a šup a už je na oblohe. Je to doslova okamih. Niekto by sa nás mohol opýtať „A to Vám za tých zopár sekúnd stojí?“ Stojí. A nie sekúnd, ale desiatok sekúnd! Odpoveď už zaznela, ale zopakujem ju „Kto to nezažil, nepochopí.“ A navyše, ráno sú hory iné. Bežní turisti ich vidia cez deň…

Pred nami východ Slnka, za nami sa dolu v doline prevaľuje hmla. Už ma z toho bolí krk, ako sa stále vrtím, aby mi nič neušlo. Len Dušo je nejaký nesvoj. Učupený, bez úsmevu, bez radosti. Podozrievam ho z toho, že nie je romantická duša. Čím však slniečko vyššie stúpa, tým viac tepla dáva. To asi rozhodlo a už aj Dušo vyzerá veselšie.

Spomíname si na pivo. Kúpili sme si ho, vyniesli sme si ho… ale chuť naň teraz nemáme. Teplota piva je síce ideálna, ale tá teplota okolia… Človek by si povedal, že to bolo zbytočného pol kila navyše. Dá sa na to pozerať aj z iného uhlu pohľadu. Čo by človek neurobil pre zlepšenie svojej kondičky?

Niečo bzučí. Už je to nad nami. Napíname zrak. A je to jasné. To je orol dotieravý bzučivý. Kto vie, či a kde hniezdi. Alebo dron? Musíme si to ujasniť. Po prebdenej noci si to vyžaduje trochu viac času ako obvykle. Tak nič, iba dron. Ale keď som videl čo a ako pekne ten dron zvrchu sníma… Veru stojí za úvahu kúpiť si nejaký ľahší typ drona a brávať ho na naše akcie. Lenže ako sa poznám, asi by som s ním nechtiac osekával šišky na stromoch alebo kosil trávu na lúkach…

Dnes je to o dvojičkách. Prvú, Ostrú, máme už za sebou. Zistili sme, že Ostrá je naozaj ostrá. Teraz nás čaká Tlstá. Znie to tak nevinne, ale tiež je to občas do kopca. Stojí to však za to. Trochu však prekvapuje pohľad dolu, dolu na Ostrú. Nepovedal by som, že tých necelých 150 výškových metrov urobí taký rozdiel. Totiž asi o toľko výškových metrov je Tlstá vyššia.

Čaká nás zostup a ako bonus jaskyňa Mažarná. Je jednou z našich najvyššie položených obývaných jaskýň. Ale to bolo dávno, ešte v dobe bronzovej. Čím nižšie sme, tým viac turistov stretáme. Hore bol ráno pokoj, božský pokoj. Teraz je to samý zhon a ruch.

Čaká nás náročná cesta domov. Najnáročnejšia bude najmä pre šoféra. Po prebdenej noci a toľkých kilometroch a výškových metroch… Vyzerá to tak, že najviac bdelý z nás je Dušo. Preto šoféruje on. Snažím sa Duša zaviesť do rozhovoru, aby nás on nezaviedol do jarku. Darí sa. Dušo reaguje celkom pohotovo. Na moje slová i na dopravnú situáciu. Odpovedá. Jeho mozog ešte stále celkom dobre pracuje. A keď pracuje, tak nemôže spať! No dobre, existujú vzácne prípady, kedy sa to dá, ale tentoraz nie! Niektorí sa neboja si k práci i ľahnúť. Len potom sa to ťažko vysvetľuje šéfovi, že to bol iba mikrospánok. Dušo to zvládol bez nutnosti prestriedania. Klobúk dolu.

Plánovanie akcie
Je streda. Včera som sa vrátil z Turčianskych Teplíc z wellnessu. Síce sme absolvovali v rámci neho krátku vychádzku na Blatnický hrad, ale pre mňa to bola iba chuťovka. Doma ma čerti brali. Nohy sa mi triasli a pociťoval som silný turistický absťák. A preto volám Jožovi. Vravím mu „mám v hlave bláznivý plán“. Chvíľu som ho naťahoval a potom vyslovil „čo hovoríš na východ slnka na Rysoch?“ Chytil sa chlapec, že dobre, dobrý nápad. Hovorím mu, pripravím akciu, zrátam časy, kilometre a zavolám Ti. Tak aj bolo. Volám mu druhý krát a oznamujem pripravené údaje. No zbadal som, že jeho hlas je akýsi čudný, zmenený od prvého nadšeného. Prezrádza mi, že majú problémy so škorcami na hrozne, a že on už nemôže ísť.
Tak som obtelefonoval aj ostatných potencionálnych adeptov – Romana a Miša. Radovi som novinu oznámil v práci a Maroš sa chytil ako osa na med. Sme piati – ide sa!

Cesta na akciu
Týmto ďakujem Romanovi, že zabezpečil dopravu Roman, na revanš. Cestou na Popradské Pleso sme sa zastavili v Štrbe na známej pumpe na „nočnú“ kávu. Zažili sme tu v minulosti humornú historku, ktorú mi chlapci ihneď „hodili do očí“. No dnes sa nič podobného nekonalo , ku kávovaru som sa ani len nepriblížil Kávu mi zabezpečil Mišo, za čo mu ďakujem, ozaj Mišo, čo som dĺžny? Aké prekvapenie, že sme za tmy dorazili na parkovisko Popradského Plesa.

A začíname šliapať
Aká by to bola akcia bez štartovného? Roman, ten sa nezaprie. Vytiahol domácu a ulial po kalíšku. Avšak stihol obsah svojho pohárika vyliať, než ho vypil, a tak akt nalievania „vitamínov“ sebe musel zopakovať. Keď sme so spoločným želaním šťastia na túre dopili, pustili sme sa do práce. Ozaj – noc bola nádherná, teplota príjemná a miesto vhodne zvolené.

4.3 km úsek asfaltu
Bol na úvod a to preto, aby nás zahrial a „naladil“. Počas chôdze na Popradské Pleso sme nikoho nestretli. Keď sme dorazili na rázcestník nad Popradským Plesom spravili sme si krátku prestávku. Na tomto mieste sú iba tak voľne pohodené krošne s nákladom určené na vynesenie na chatu pod Rysmi. Podpichujeme Miša, či sa na to nedá. On však odolal, ale nie nadlho. Ideme ďalej.

Rázcestník nad Žabím potokom
Doteraz sme boli piati. Tu sa delíme na dve skupiny. My sme prvá skupina a Rado je sám si sám skupina. Rado sa už na začiatku akcie rozhodol, že nepôjde na Rysy kde už bol, ale pôjde na Kôprovský, kde ešte nebol. My ostatní to akceptujeme a pokračujeme ďalej. Ešte sme si s Radom dohodli svetelné Morseové signály a pokračovali ďalej. Až teraz začala naozajstná turistika. Vhupli sme do reality výstupu na Rysy s nočným vylepšením. Je to neopakovateľný zážitok, pozorovať pri výstupe oblohu a siluety tatranských končiarov. Mesiac nám svietil na cestu ako „divý“. Všetci sme si to vychutnávali a nevadila ani silne zvýšená námaha.

V prvej štvrtine cesty
Cestou na chatu sme narazili na pohodenú krošňu s plynovou bombou. Proste niekto to vzdal. Znova podpichujeme Miša. Chvíľu odolával, ale potom si uvedomil ponúknutú šancu, ako sa dostať na vyšší level trýznenia na turistike Po naložení pokračujeme ďalej. Naozajstná výzva pre nášho hrdinu Miša prišla v úseku pod chatou, kde sú rebríky a reťaze. Zvládol ju bravúrne a bez ujmy na zdraví Ja sám som zatiaľ v očakávaní upriamil svoje oči k chate, kedy sa už objaví. Bol som tu prvý krát a úprimne som sa potešil, keď sme k nej konečne dorazili. To nehovoriac o Mišovi a aj ostatných. Mišo to naozaj dokázal a má odo mňa veľké a úprimné uznanie Priznám sa, že keby som mal o dvadsať rokov menej, tak by som do tejto výzvy išiel aj ja. Poznám sa a som natoľko magor, aby som to vyskúšal.

Čakanie na chate pod Rysmi
Bolo polhodinové. Radšej sme čakali tu, ako priamo na vrchole Rysov. Bol tu „cítiť“ nočný kľud. Na konci polhodinovej prestávky sa z chaty začali trúsiť prví ľudia. Tiež to boli dobrodruhovia, ktorí bažia po zážitku, vidieť východ slnka. Pustili sme sa do poslednej časti výstupu.

Vrchol Rysy
Dorazili sme tu o pól šiestej. Pred nami bolo cca pól hodinové čakanie. Na vrchole bolo asi dvadsať rovnako postihnutých ľudí. Našli sme si vhodné miestečko a utáborili sa. Roman opäť i na vrchole dodržal tradíciu. Akú? No predsa jeho špecialitku varené víno. A pre túto výnimočnú chvíľu pritvrdil a doniesol červené. Bolo naozaj vynikajúce Roman – ďakujeme. Ja som ešte pred východom rozprestrel kávičkový servis, no ľutujem, že obsahom bola iba zaliata „Neska“ a nie poctivo zomletá brazilská káva a prehnaná cez Moka kanvičku. Týmto sa ospravedlňujem, že zážitok nebol plnohodnotný
Pred východom „oskara“ sme sa stihli ešte prezliecť a potom to už prišlo. Síce o dvadsať minút neskôr kvôli oblaku, ktorý sedel nad Lomnickým štítom ale predsa. Bola to neskutočná nádhera a neopísateľný zážitok. Ďakujem bohu, že som tu mohol byť.

Zostup
Naň sme sa dali asi o desať minút, keď už bol vrchol takmer prázdny. Cieľom bola chata pod Rysmi a občerstvenie a samozrejme „veľká potreba“ na záchode s legendárnym panoramatickým výhľadom, ktorý absolvoval Roman Ja s Mišom sme dorazili na chatu o čosi skôr. Mišo dostal od chatára odmenu za výnos nákladu. A teraz zacitujem konverzáciu chatára a Miša:

• Mišo: poprosím o čaj, za vynesenie nákladu
• chatár: ďakujem za vynesenie, zaslúžiš si čaj. Udeľujem Ti aj pochvalu!
• chatár: praješ si do čaju aj rum?
• Mišo: môže byť, ďakujem
• chatár: nalievam Ti aj rum, ale pochvalu Ti tým pádom za rum odoberám

Myslím si, že Mišovi tá odobratá pochvala nevadila, neviem, musí povedať sám. Ale ten čaj za výkon, ktorý predviedol za to stál. Čaj v tomto prípade, mal pre Miša nevyčísliteľnú hodnotu. Tak by som to cítil ja, keby som bol v jeho koži a dokázal to čo on.
Ja som si dal na chate fazuľovú polievku, a tiež to bola výnimočná chvíľa, lebo fazuľovicu bežne na chate kuchár nevarí. Maroš si nedal nič a Romanovi kúpil tiež polievku, ktorá mu chladla počas čakania na neho, kým sa vráti zo záchodového, panoramatického zážitku. Čakali sme naňho asi pól hodinu. Po príchode Roman vravel, že pred ním bol celý zájazd a preto sa tak zdržal. Keď Roman dojedol vlažnú fazuľovicu pokračovali sme v návrate.

Cesta dole od chaty
Počas nej sme stretali zástupy ľudí smerujúcich na chatu a možno aj na vrchol Rysov. Keď ich celkovo nebolo tisíc, tak ani jeden. Naozaj! Časť tesne pod rebríkmi a reťazami sme ja a Mišo až po chatu na Popradskom Plese zobrali zhurta a zbehli sme ju, doslova sme „zakopávali o ľudí“ smerujúcich hore. Než sme dorazili na chatu volal mi Rado, že kde sa stretneme. Dohodli sme sa s ním, že na chate, že nemusí nás čakať na rázcestníku nad Žabím potokom. A tak aj bolo.

Chata na Popradskom Plese
Úspešne a bez zranenia sme sem s Mišom dorazili. Rado už dopíjal druhé pivko. Prezradil som mu, že sme s ním tajne počítali na miesto vodiča pri jazde domov. Mali sme predpoveď, že keď Rado dorazí na chatu o čosi skôr, tak si pospí. Ale on nie, on sa dal do pitia „žltého, blahodarného moku“ Tak nič. Ja som si dal kofolu a Mišo neodolal pokušeniu piva Pilsner Urquell. Asi po polhodinke prišiel aj Roman s Marošom. Pobyt na Popradskom Plese som využil aj na slávnostné odovzdávanie certifikátu Radovi za celkovo odchodených 845 km. Gratulujem Rado. Keď sme sa občerstvili pokračovali sme poslednou časťou cesty – asfaltovým utrpením.

V cieli
Keď sme prechádzali tesne pred parkoviskom okolo potoka, Romana zachvátil kúpací ošiaľ Kúpanie nebolo na pláne a ani mi Roman pred akciou o tom nehovoril. Preto my ostatní sme nemali plavky a ticho sme mu závideli Maroš sa gustiózne ovlažil, Rado ponoril do potoka hlavu a Roman do vody vliezol celý, ako je jeho zvykom. Ja s Mišom sme čakali, kedy toto vodné šialenstvo skončí 

Poďakovanie
Ďakujem všetkým za skvelú spoločnosť. Zážitky z tejto akcie si budem pamätať véééééľmi dlho, kým mi bude pamäť slúžiť a nenavštívi ma nemecký ujo Alzheimer
Roman, ešte raz ďakujem za dopravu.

Ledva ubehlo 24 hodín od pamätného výstupu na Poludnicu a už mi zvoní telefón. Vravím si „to im nestačilo?“ Stačilo. Nevolá nik zo zúčastnených. Je to Dušo. Vraj v nedeľu by to šlo a nech hodím akciu na stránku. Poludnica. Vysloviť meno tohto kopca však nestihol. Predbehol som ho. Takže máme cieľ a deň. Počasie a ďalší zúčastnení sa vykryštalizujú.

Blíži sa víkend. Volá mi Maroš. Aj by niekam šiel. Vravím mu nedeľa. Nemá problém. Začínam ho podozrievať z toho, že po Poludnici začína vyhľadávať akcie zamerané na bohaté zážitky rôzneho druhu. Hmm, tak Poludnica nebude. To mu nemôžem urobiť. O týždeň repete? Ešte si pamätá. Veľmi dobre pamätá. Chvíľu hľadáme vhodného kandidáta na akciu. Nakoniec sa rozhodujeme pre Drieňok. Už dva krát sme tam chceli ísť a nevyšlo to.

Deň pred akciou sa ozýva Dušo. Nepôjde, lebo auto. Už s ním nepočíta. Necháva ho v Trnave, lebo ho predáva. Lenže sa potrebuje nejako doviesť domov. Má vybaveného šoféra, ale nechce ho týrať neskorou večernou jazdou. Domov to nemá na skok. A veru z akcie neprídeme poobede. Kto vie, či by bol takýto ohľaduplný, keby cieľom zostala Poludnica?

Je skoro ráno. Budík ma zobúdza nešetrným spôsobom. Je čas vstávať. Prečo tie hodiny ukazujú taký čudný čas? Lebo som zaspal. Pretiahol som to o dvadsať minút. Ďakujem svojmu budíku, že to so mnou nevzdal a vytrvalo budil a budil až ma zobudil. Toto sa mi často nestáva. No nič, pokúsim sa stratený čas dohnať nasadením zrýchleného tempa. Vydrží mi to iba zopár sekúnd. Zrazu mi zaškŕka v žalúdku a už som zaseknutý na záchode. Toto bude zaujímavé. Na raňajky musím mať niečo jednoduché a najmä rýchle. Rýchlo to nahádzať do seba, rýchlo nahádzať veci do ruksaku, rýchlo sa obliecť, rýchlo… stále rýchlo, ale nie zbesilo. Zázrak. Do Nitry prichádzam s iba trojminútovým meškaním. Maroš už tu je.

Všetko ide podľa plánu. Do Blatnice prichádzame okolo ôsmej hodiny. Zamávame prázdnemu platenému parkovisku a pokračujeme popri ňom ďalej. Na dohľad od neho je vhodné miesto. Tu je to za vatikánsku menu. Máme šťastie, ešte je tu miesto aj pre nás. Je však len otázkou času, kedy sa zaplnia takéto miesta. Potom sa zaplní aj to platené parkovisko.

Prezúvame sa, keď tu zrazu okolo nás prefrčí teréňák so zapnutými majákmi. To sa Horská služba rúti niekam do Gaderskej doliny. Toto neveští nič dobrého. A to je ešte len osem hodín ráno. O chvíľu sa rútia späť a odbočujú do Blatnickej doliny. Ledva vstupujeme do Blatnickej doliny a už ide teréňák rýchlo späť. Môže si to dovoliť, veď je to čistokrvný teréňák. Ledva nám Horská služba zmizne z dohľadu už znovu čosi bliká. Za teréňákom šla sanitka s majákmi. Dolu dolinou však postupuje podstatne pomalšie. Prizeráme sa na toho raneného, ale nikoho nevidíme. Iba nejaké vrece a žiadna tvár. Dúfame, že dotyčný je iba podchladený a zabalený do nejakej teplej fólie. Ak by došlo k najhoršiemu, snáď by privolali aj políciu. Zrazu vidíme ísť tretie auto. Polícia to však nie je. Poľovník zastavuje kúsok od nás, zatvára a zamyká závoru. Už sa nik nepovolaný nedostane autom do Blatnickej doliny. Možno sa o pár dní dozvieme, čo sa stalo…

Potôčik veselo žblnkoce. Radosť popri ňom kráčať. Maroš prezieravo začína hľadať vhodné miesto na osvieženie, keď už pôjdeme naspäť. Je rozhodnuté. Ešte nie sme na Drieňku a nevidíme ten chodníček vedúci hrebeňom a už je jasné, že naspäť pôjdeme tadiaľto. Vďaka potôčiku a viacerým vhodným miestam na namočenie aspoň nôh. Je to síce dlhšie o 4,5 kilometra… proste potôčik.

Kráčam a kochám sa, keď ma tu zrazu nevyberaným spôsobom vyruší mobil. Zvoní. Chvíľu ho ignorujem. Nakoniec si dávam dolu ruksak a hľadám mobil. Vinco. Toto sa robí? Volať človeku, keď je uprostred matky prírody? Proste v inom svete? Informuje ma, že je kúsok od nás na welnese. Iba 12 kilometrov! To mi ako kvôli tomu volá? Jediné, čo by ho ospravedlnilo, by boli slová „chalani zvoľnite trochu, som kúsok za vami. Aby som vás dobehol.“

Cesta nám utešene ubieha. Bodaj by aj nie, veď postupujeme dolinou. Síce tu prekonáme 270 výškových metrov, ale tie sú dobre ukryté na trase dlhej 6,3 kilometra. Tam sa to stratí. Lenže prichádzame k úseku, kde sa to už nestratí. Blíži sa 295 výškových na úseku dlhom 1,4 kilometra. Istý čas postupujeme žľabom. Hore to však ide. Iba občas začujem, ako si Maroš zašomre popod nos slovo „Poludnica“. Obaja sa občas smutne obzrieme a hútame, ako tadiaľto pôjdeme dolu. Teraz to však neriešime, má to čas… až potom, keď pôjdeme dolu.

Zrazu rovinka, trochu húpavá, ale rovinka. Už sme hore na hrebeni, už je dobre. Ale len po sedlo za Drieňkom. Tu zisťujeme, že to najlepšie nás ešte len čaká. Už len 256 výškových metrov na necelom kilometri. Máme však šťastie. Dolu v kotline má dnes byť 28°C. Náš chodníček vedie väčšinou lesom a to znamená blahodarný tieň. Veľmi pomáha i osviežujúci vetrík.

Konečne vrchol! Pekné výhľady. Tu si na chvíľku zriadime základný tábor. Ale opatrne, aby sme tu nezapustili korene. A že chlapi nedokážu robiť viac vecí naraz! Kocháme sa a obedujeme naraz! Je to ľahké. Znovu zvoní mobil. Znovu Vinco. Snaží sa ma zjazdiť za to, že mu nevolám z vrcholu. Bránim sa protiútokom „to ako dokedy máme čakať na tvoj telefonát? Už na vrchole trčíme hodinu! Bez tvojho telefonátu nemôžeme zahájiť zostup!“ Moc som mu ani neklamal. Asi som tušil budúcnosť. Na vrchole sme naozaj pobudli asi hodinu.

Dolu to šlo. Občas sa niekto z nás pošmykol, ale šlo to. Len si bolo treba dávať pozor. Aj sme zopár ľudí stretli. Nie veľa. Ostatní však vystúpali na vrchol z inej strany. Tej ľahšej a prístupnejšej. My sme však chceli prejsť Blatnickou dolinou. Odmenou nám za to bolo ľadové osvieženie. Dobre padlo. Spláchlo pot a dalo dokopy unavené nohy. Zvyšok cesty sme si vykračovali, ako by sme pred chvíľkou iba vystúpili z auta.

Zbytočne sme mali dobrý medzičas. K autu sme síce prišli okolo pol štvrtej ale zlyhalo to, čo malo všetko urýchliť. Aspoň kvôli tomu to bolo vymyslené, dúfam. Už nám znovu škŕka v žalúdkoch. Nevadí, o takú polhodinu sme v Tekovskej kúrii a objednávame si jedlo. Ambiciózny plán. Bežne uskutočniteľný. Dnes však nie. Zrazu auto pred nami bliká. A nebliká samé. Marošovi nestačila práca s paličkami na túre. Ďalej posilňuje ruku. Jednotka, dvojka, brzda, stojíme, jednotka, stojíme, stojíme, jednotka… v slabších chvíľkach príde i na dvojku. Havária alebo práce na ceste? Zrazu pomedzi občas pohybujúce sa autá pred nami vidíme dopravnú značku. Keď sa k nej viac priblížime, budeme múdrejší. Omyl. Povedala nám iba toľko, čo sme už vedeli. Upozorňovala na kolóny. V kolóne už sme, ozaj, ako dlho?

Rýchlo si spomíname čo bolo na diaľnici, keď sme šli tam. A už je to jasnejšie. Videli sme práce na ceste. Teda nevideli. Nik tam nebol. Ale zúžený pruh hej. A to stačí. Na spomalenie určite. Možno rozbabrali aj druhú časť v protismere. Vyzerá to tak. Po niekoľkých minútach sa blížime k ďalšej značke. Zistíme ako ďaleko od nás tie práce vlastne sú. Maroš napne zrak do diaľky a pomedzi autá sa snaží prečítať na značke číslo. Začína to optimisticky, iba dvomi nulami. Lenže kolóna sa pohla a spoza auta sa vynorí tretia nula. To snáď nie, ešte 2000 metrov. Síce postupujeme, ale na túre sme mali lepšie tempo. Tam sme to dali za kratší čas! Tento úsek diaľnice v túto chvíľu ťahá za kratší koniec.

Neodradilo nás to. To čo sme získali v horách, sme síce stratili na diaľnici… ale v bruchách škŕka. Stojíme v Tekovskej kúrii. Domov som sa dostal niečo pred trištvrte na sedem. Ako Dušo? Bolo by to neskoro?

Príprava na akciu
Prípravy začali už v pondelok. Moja myšlienka sa stretla s Jožovou túžbou. Akciu sme resuscitovali, pretože 9.8.2020 „skapala“, kvôli protestom Dušovho auta. Jožo akciu oživil a prihlásil seba i Miriam. Avšak v piatok (deň pred akciou) zasiahla nepríjemná udalosť a tak musel Jožo svoju účasť odvolať. V piatok večer sme ostatní telefonicky potvrdili svoju účasť.

Cesta do miesta akcie
Budík mi zvoní 4.30 hod. Bez mihnutia oka vystrelím z postele. To nie ako keď idem ráno do práce nie a nie vstať. Sprcha, ranná hygiena a bez raňajok som vyrazil skôr, aby som mal nejakú časovú rezervu. Pri jazde sa riadim „čarovnou skrinkou“, ktorú som večer asi hodinu prehováral pri plánovaní cesty. Musel som vložiť do trasy zaujímavé body. A to:

• predajňu OBI v Nitre (nastupoval Maroš) a
• ja viem ktorú ulicu v Zlatých Moravciach (nastupovala Miriam). Číslo som nevedel. No telefónne číslo mi pomohlo.

Keď som vchádzal do Nitry všimol som si, že nad Zoborom bude svitať a tak som nelenil a spravil jeden záber. Spomenul som si na východy slnka na akciách s Romanom a preto som túto nádhernú scenériu nemohol obísť a pre Romana nezdokumentovať.
Obidvoch spoluturistov som úspešne „naložil“ a v zdraví doviezol do Liptovského Jána. Na miestnom parkovisku pri penzióne Horec sme zaparkovali a mohli sa vydať naproti dobrodružstvu.

Smerom hore
Začali sme šliapať. Zatiaľ iba po rovinke. A hneď na úvod sme urobili dve navigačné chyby. Na vine bola nepozornosť v čase úvodných dialógov. Je to stará bolesť, ktorá sa objaví vždy, keď sa s niekým stretnete po dlhšom čase.
Kráčame ďalej. Míňame po ľavej strane penzión Limba a tu zrazu precitnutie. Rovinka zmizla a nastúpila naklonená, hodne naklonená, brutálne naklonená rovina Pľúca sa okamžite zapojili do práce. Po vrch Javorovica nás potešil iba jeden oddych, mierna rovina. Vrch Javorovica je tak bokom, ale nepohrdli sme prvými výhľadmi ktoré ponúka.
Tesne pred sedlom Rakytovica sme využili sedenie pri poľovníckej chatke. Tu sme nabrali sil pred 420 m nepretržitým stúpaním na Prednú Poludnicu.
Približne v strede tohto stúpania nás fyzicky i morálne podporila jaskyňa Kamenné mlieko. Poskytla nám potrebný oddych a zaujala nás pri preskúmavaní jej útrob. Podarilo sa nám v nej zobudiť jedného netopiera, ktorý vystrašene poletoval na jej konci. Neboli sme tu sami. Spoločnosť v jaskyni a sporadicky aj počas túry, nám robila rodinka (muž, žena a dve asi 6–8 ročné deti).
Posledná časť tohto stúpania vrcholí na Prednej Poludnici. Zriadili sme na nej prvý vrcholový tábor. Okrem nás vrchol obsadilo ďalších šesť turistov. Prestávku sme si riadne užili. Jesť a mať takéto exkluzívne výhľady sa len tak často nepritrafí. Vrchol ponúka vidieť naraz Malú a Veľkú Fatru, Chočské vrchy, Západné a časť Vysokých Tatier? Pre mňa top výhľadové miesto a potvrdila to aj Miriam a Maroš. Takže, kto tu nebol odporúčam návštevu. Len malá poznámka – stúpanie sem bolí
Keď sme sa dostatočne nabažili krásami, vyrazili sme naproti Poludnici. Poznáte to slovné spojenie? Keď nemôže hora k turistovi, musí turista k hore pravdu povediac Poludnica nie je príliš ďaleko. Za chvíľu sme dorazili do druhého vrcholového tábora dňa. Tento kopček je o kúsok vyšší a tak svojimi výhľadmi nezaprie predchádzajúci vrchol. Aj tu sme plnými dúškami hltali impozantné výhľady. Vrchol je často navštevovaný a ani tu sme neboli sami.
Pre Maroša bude mať od tohto dňa Poludnica výnimočnú príchuť. PAT a MAT poveril Miriam, aby mu slávnostne odovzdala certifikát za celkovo odchodených 1812 km. Týmto ešte raz gratulujem Marošovi a prajem do ďalších kilometrov hodne zdaru. Po prestávke a oceňovaní vrcholovými medailami sme vyrazili ďalej.

Smerom dole
Ono nie je to až taká pravda, že smerom dole. Pred tým, kým príde klesanie je treba vystúpiť ešte na vrch Kúpeľ. Pred ním sme sa kochali krásnymi skalnými útvarmi a malými jaskynkami (otvormi), okolo ktorých sa postupuje. Tesne pred koncom je skalné okno, ktorým sa dá prejsť na druhú stranu skalného kopca. Proste nádhera.
Po Kúpeli (ale vo vlastnom pote ) už prišlo naozajstné klesanie. Je príjemnejšie vôbec nie prudké a poskytuje oddych unaveným nohám. Po ceste dole sme ešte narazili na prameň, ktorý sme využili na osvieženie. Po 100 metroch sa cesta spája v bode Rakytovica a ďalšie pokračovanie sme absolvovali už po známej ceste no v opačnom smere. A tu nastala tretia navigačná chyba ale Maroš si to včas všimol – ďakujeme. Nasledujúce klesanie sme si s radosťou vychutnávali. Do Liptovského Jána sme dorazili v neznesiteľnom „úpeku“. To sme ešte nevedeli čo nás čaká

Prekvápko
Prišli sme k autu na parkovisko. Maroš rezolútne nariaďuje Vinco otvor konečne to auto! Chytám kľúč a mačkám tlačítko a auto nič. Proste nič. Nechce sa otvoriť. Prúser. Vyberám mechanický kľúč a otváram vodičové dvere. Očakávané zvukové signály a svetielka na palubovke – nič. Auto skapalo, teda presnejšie batéria skapala. Čo teraz. No nič, volám asistenčnú službu Renault a popisujem problém. Podarilo sa. O hodinu dorazil z Ružomberka mechanik a pomohol nám naštartovať auto. Povedal, že cestou domov sa mi batéria nabije.
Bez plánovaného pohostenia a občerstvenia sme príjemné unavení a s nezabudnuteľnými zážitkami vyrazili domov.

Dovetok 1
Bolo mi obidvoma členmi prízvukované, aby som nezabudol Jožovi poďakovať , za naplánovanie tejto výnimočnej, „nenáročnej“  akcie.

Dovetok 2
Dnes v nedeľu chodím po byte ako Pinocchio. Chôdza po schodoch je pre mňa veľká výzva. Dvojmesačná turistická prestávka sa na mne riadne podpísala. Tieto stavy som zažíval v roku 2012 na prvých mojich akciách. Ale i tak som nesmierne rád, že akciu „spískal“ a pre nás odvážnych pripravil Jožo. Zaprisahal som sa, že už nikdy nepoužijem slová „môžte banovať“, ale táto akcia si to vyžaduje porušiť.
Naozaj, kto chce zažiť vrcholný turistický zážitok, musí túto „Jožovu akciu“ absolvovať.

Úplne na koniec
Na tejto akcii Joža v roli fotografa zastúpila Miriam. Verím a bol som svedkom, že rolu zvládla na jedničku. A preto sa teším na pondelok, keď si budem môcť jej fotografie stiahnuť z pracovného disku a vložiť do galérie k akcii.

Ďakujem Miriam a Marošovi za príjemnú a nezabudnuteľnú spoločnosť na tejto akcii.

Blíži sa deň akcie. Zatiaľ jediným istým účastníkom na tejto akcii je Dušo. To preto, že má dovolenku a zopár dní strávi v Terchovej. Sám ako prst by tu veru nebol. Blíži sa víkend. Stačí ísť na Jánošíkove diery a má vystarané. Ľudí ako maku. Hodinu si počká na reťaze. Dušo na to však ide trochu inak ako bežní smrteľníci. Zavolá mi, čo mienim urobiť s tým, že on je zopár dní v Terchovej. Úprimne odpoviem, že ma to nenechalo chladným. Zrazu sme už istí dvaja.

Niečo som už pochodil v tomto kúte Slovenska. Ale zďaleka nie všetko. Už sa mi v slabšej chvíľke podarilo vystúpiť na Sokolie, ale nie z tejto strany. A zrazu máme cieľ akcie. Zbojnícky chodník. Hore od Tiesňav a dolu cez dolinu Obšívanku. Len je tu drobný problém. Trasa je na papieri nejaká slabá. Čo je to 6 kilometrov a 600 metrov prevýšenia oproti nekonečnosti vesmíru? Ambiciózne upravujem plán. Od počítača na online mape… nie je problém. Problém sa vyskytne až v teréne. Zažijeme na vlastnej koži extrémny rozdiel medzi teóriou (v tomto prípade v online prostredí) a praxou (v tomto prípade v teréne, na dnešnej akcii). Aký bol pôvodný plán? Ako som po akcii prišiel, rýchlo som ho upravil. Našťastie. Takže vedia iba tí, čo stihli kliknúť v pravý čas.

Po mne zlyháva Ivan. Letmý pohľad na mapu a parametre trasy… a je náš. Vyzdvihujem ho v Piešťanoch. Celú cestu autom je pokojný. Nie je sám. Obaja netušíme, čo nás čaká. Zatiaľ máme obavy hlavne z búrky, ktorá má prísť poobede. Vraj okolo 3 hodiny. Náš pokoj nerozptýlia ani prvé kroky. Z Terchovej do Tiesňav ide asfaltka. Síce má svoje obmedzenie, ale to sa týka hlavne áut. Podľa príkazovej značky nesmú ísť viac ako 40 km za hodinu. My ideme peši, takže prekročenie rýchlosti tentoraz nehrozí.

Prvé stúpanie. Zatiaľ s nami nerobí nič výnimočného. Lenže stúpanie začína byť nejaké vytrvalé. Nič to. Zopár vyhliadok a nejaké tie fotografické pauzičky… Zatiaľ sa dá. Vraj vyše tisíc schodov. Vyzerá to tak, že nekecajú. Už sa nám zdá, že smerom dolu nebude žiaden schod. Lenže stúpanie vyzerá byť nejaké húževnaté. Hrozí nám niečo také, ako takmer neustála fotografická pauzička. Našťastie je s nami Ivan. V pravý čas spomína počasie. Búrka. Nemali by sme to brať na ľahkú váhu. Zrazu som jeho človek. Jak sa vraví, dobrá výhovorka stojí groš. Trasu skracujeme.

My s Ivanom trasu skracujeme. Dušo však zatiaľ nič nevníma. Užíva si každého okamihu v horách. Nerušíme ho. Nemôžeme. Ledva lapáme po dychu. Je to stále do kopca. Lenže Dušo nie je slepý. Po čase vidí, že je zle a preto na jednej z vyhliadok vyťahuje svoj najväčší tromf. Pivo v plechovke. Zlatý Bažant 73. V tejto časti hôr je to „modré z neba“. Nie že by bolo málo modré, ale my sme traja a jedna plechovka je málo. Síce čiastočne vylepšil morálku výpravy, ale myšlienky na skrátenie trasy úspešne nezahnal.

Trasu upravujeme. Dušo súhlasí. Pretože ju predlžujeme o vyhliadku na zelenej značke. Krásna je. Síce som na nej už raz bol, ale vtedy veľa vidieť nebolo. Veľa hmly. Dnes to nie je ideálne, ale napriek tomu je to podstatne lepšie. Dušo sa kochá. Veľkodušne mu dávame dostatok času a medzitým zbierame sily na spiatočnú cestu. Pri pokračovaní v ceste nám pomáhajú iní turisti. Nemci. Dušo sa s nimi dáva do reči. Neviem, nakoľko si uvedomuje, že už ideme späť a Sokolie nechávame pre iné Sokoly. Veď my ho nejako odškodníme.

Konečne klesáme. Ale čo to? Zase schody? A to tú tisícku schodov nemáme za sebou? Evidentne nie. Začína mi hrkotať v kĺboch. Zatiaľ to však ide. Zrazu na dohľad Terchová. V duchu hesla, aby nebola ani koza celá a ani vlk sýty, meníme trasu. Prezieravo sme ju skrátili kvôli „búrke“. Teraz sme však iba kúsok od dediny. Preto trasu predlžujeme o kalváriu nad Terchovou. Dušan neprotestuje. Dnes nejako podozrivo vôbec neprotestuje. Je nejaký pružný a najmä prvý na vrchole. A prečo by sme si tu nesadli? Vyženú nás odtiaľto až prvé kvapky dažďa.

Chalani kopli do vrtule aby nezmokli. Tiež by som pridal, ale odišlo mi koleno. Dolu kopcom som schopný postupovať iba pohodičkovým tempom. Mám šťastie. Prvé kvapky síce padli, ale ostatné si to rozmysleli. Možno preto si to chalani rozmysleli a čakajú ma pri moste v Terchovej. Postupujeme popri potoku, keď tu zrazu… vidíme taký welness, že nás to nenechalo chladnými. Ani nemohlo, pretože sme boli rozhorúčení a najmä spotení. Ako sa vraví „darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj.“ A kde inde by sme mali welness zadarmo?

Zrazu sme na brehu potoka. Kúsok od nás je umelá kaskáda. Pre nás je to plnohodnotný vodopád. Dušo sa nejako podozrivo usmieva. Bodaj by aj nie. Je po kolená vo vode. Po ňom vchádzam do vody ja a začínam chápať jeho tajomný úsmev. Zisťujem rozdiel medzi ľadovou a studenou vodou. A táto voda je veru teplejšia, ako ľadová. Takže dá sa.

Popravde, dobre to padlo. Občas išli okolo nejakí ľudia. Nedalo sa nevšimnúť si nás. Ich tváre hovorili jasnou rečou. To čo mali na tvári, malo bližšie k úsmevu ako k úškrnu. Možno nám aj ticho závideli. A veru mali aj čo.

Znovu nám na nosy občas dopadne kvapka. Končíme. Welnessu bolo dosť. Čaká nás presun k autu. Stíhame to. Dušo nás pozýva na niečo dobré do Haluškárne. Lenže tam je plno. Majiteľ nám hovorí, nech trochu počkáme, že za chvíľu bude mať voľný stôl. Na čo by sme čakali, keď si zatiaľ môžeme kúpiť pivo na Vŕškoch? Nápad to nebol zlý, ale nepodarilo sa. Kúsok od autobusovej zastávky nás chytil lejak. Aspoň sa máme kde schovať. Pred dažďom možno, ale pred autami nie. Čakali sme na ten povestný kamión, ktorý by nás ošpliechal. Vody na ceste mal veru dosť. Už len od osobných áut sa k nám špliechajúca voda z barín dostávala čím ďalej bližšie.

Našťastie prestáva pršať. Rýchlo sa vraciame do Haluškárne. Tu nás čaká prekvapenie. Majiteľ s dáždnikom a ceduľka na stole s názvom „Reserve“. Náš stôl. Majiteľ náš výkon ohodnotil slovami „To som ešte nevidel, idú pre pivo a prídu bez piva.“ Ledva sme si sadli a objednali, už znovu prší. Nie neprší, doslova leje.

Dojeme, dopijeme a stále prší. Sme nútení si dať aj kávu. Zabralo to. Po káve namiesto dezertu prestáva pršať. To je naša chvíľa. Bol by hriech ju nezneužiť. K autu prichádzame so suchou nohou. Do auta však už nenastupujeme so suchou nohou. Teda aspoň ja. Mám na nohách tradičné české sandálky a okolo auta barinu úctyhodných rozmerov. Nakoniec sa do auta dostávam dverami spolujazdca. Všetci sme spokojní. Vyvetrali sme sa a k tomu ešte našťastie aj pršalo v pravý čas…

Hmm, zbojnícky chodník, vraj 1100 schodov, nepočítal som ich ale za tie výhľady to stálo. Tak nech máte dobré počko