Komentáre k turistickým akciám

Postupne pridávame na kilometroch, aby sme sa celkom nezničili. Poctivo sme začali trénovať aj počas týždňa a to so susedovým psom. Takže nás zmiery vyvedie už iba kopa snehu v krkonošiach. Tak sa Snežným jámam, ktoré chceme visieť už niekoľko mesiacov poctivo vyhýbame. Samozrejme, že sme tam chceli ísť dnes. Ale kto by chcel po tak dlhej zime vidieť ešte sneh? NIKTO. Preto sme zvolili túto príjemnú a veľmi slnečnú variantu a vyrazili. Vincent, musíš nám obom prepáčiť. Klasicky, nemáme ani jednu fotku. Sme tak pohružený do krás lesa, že nás ani nenapadne vytiahnúť telefón, aby sme niečo odfotili. Bolo krásne a nabudúce snáď pridáme ďalšie kilometre.

Krátka rozjazdová turistika po chorobe. Stráviť vyše týždňa doma a potom prísť do práce kde celé dni stojím, zanechá svoje stopy na nohách. Preto sme zvolili niečo kratšie a nenáročné, aby som ďalší týždeň mohla fungovať. Prachovské skály sú ďalším skalným skvostom z čias mora, ktoré tu bývalo. Doporučujem prísť ráno o deviatej kedy sa otvára vstup. To zaručí, že bude kde zaparkovať a tiež minimum ľudí. Stále platí, že sú obľúbenou turistickou atrakciou.

Úvod

V polovici týždňa mi Jozef oznamuje, že konečne „upiekol“ turistickú akciu šitú na mieru tohtoročným debutantom kvetinke Aďke a bodliaku Marošovi. Ja som vedel, že Aďka a Maroš majú celý týždeň dovolenku a že chcú na akciu niekam ísť. Nádeje vkladali do ostrieľaného a veľmi roztúženého Jozefa. Jozef prezieravo svoju túžbu s dostatočnou časovou rezervou vložil do príslušného „chlievika“ a čakal na záujemcov. A teraz prišla na rad. Keď sme spolu jeden deň išli v práci s Jozefom na obed, dozvedel som sa o presnom termíne pripravovanej akcii. Povedal som si „naposledy som bol v horách pred dvoma týždňami“, tak by to mohlo vyjsť znova. A na moje počudovanie vyšlo to Inak, keď som si Jozefovu túžbu pozrel, hlavne jej destináciu, riadne ma to nahlodalo. A tak som nesmierne rád, že som sa tejto akcie mohol zúčastniť.
Avšak…
Mrzí ma, že som nemohol tohto roku vidieť ďalšiu našu turistickú kvetinku Aďku. O dôvodoch jej neúčasti tu nebudem písať. Môžem len vysloviť „Aďka pozdravujeme Ťa“ a niekedy nabudúce to snáď vyjde. Zatiaľ sa maj krásne.

Doprava

Bola hlavne pre mňa zaujímavá. Viezol som sa v troch rozličných autách. Najprv k Jožovi na svojom, potom k Marošovi na Jožovom a nakoniec do Čabradského Vrbovoku na Marošovom. Maroš je spoľahlivý vodič a bezpečne nás do štartovacej destinácie doviezol. Už počas cestovania sme mali určité obavy, aké budeme mať počasie. S jemným mrholením sme počítali, ale to, že nakoniec sa počasie vylepší s tým sme nerátali. Jozef síce vyslovil jemné obavy že bude pršať, lebo on si práve umyl auto, no tie sa nepotvrdili. V druhej polovici trasy nám počasie ukázalo svoju krajšiu tvár. Slniečko hrialo a barančeky sa na oblohe kde-tu poriedko trúsili. Proste idylka, za čo musíme prírode iba poďakovať.

Prvý zaujímavý bod

Po nenáročnom rozbehu, kedy som sa ja nestihol ani len spotiť, sme dorazili na jediný vrch našej trasy Žabinec. Je to rozlohou rozsiahli vrch a okolité stromy nenaznačujú, že budú nejaké výhľady. My sme však nelenili a celý sme ho „prelašovali“, až sme napokon našli úzky pás bez stromov, ktorým sa otvoril jedinečný výhľad na hrad Čabraď. Vôbec sme to netušili, ale ponuku sme s vďakou prijali. Prestávka na obdivovanie hradu sa plynulo zmenila aj na gastronomickú. Pred odchodom sa moji spolu-turisti bez nátlaku podrobili spoločnému foteniu. Svojka na tomto peknom mieste sa pýtala.

Druhý zaujímavý bod

Mala ním byť vyhliadka, ktorá aj bola nakreslená na mape.cz, ale v skutočnosti vyhliadkou nebola. Plynúci čas je silný pán a tak za pomoci lesných obyvateľov (rozumej stromov) nám pôžitok z výhľadov znemožnil. Škoda. Zaujímavé bolo to, čo nasledovalo potom. Bažiaci po výhľade sme skúsili dôjsť až na koniec hrebeňa, no ani tam sme sa vytúženého kochania nedočkali. A keďže sa nám nechcelo ísť naspäť po tej istej trase, vymyslel Maroš adrenalínový zostup strmo a rovno do Hadieho údolia. Našťastie strmina, ktorou sme klesali nemala v našich radoch žiadne obete. V zdraví bez voľného pádu sme doputovali na dno dolinky, ktorou tečie potok/už malá riečka Litava.

Tretí zaujímavý bod

K tretiemu bodu nás doviedla rovinka súbežná s Litavou. Otázka. Ako sa ale dostať na jej druhý breh? Každý to vyriešil svojim spôsobom. Maroš hľadal nejaký most a aj našiel. A ako on tvrdil cez potok prešiel „suchou nohou“. Ale to aj my. Ja s Jožom sme adrenalín zo zostupu umocnili prechodom cez potok po padnutom strome. Tiež to bolo „suchou nohou“, našťastie
A potom prišiel na rad tretí bod. Bol ním Artézsky prameň, ktorý bol zároveň aj Jožovou keškou. Riešili sme štvor-bodovú úlohu. 1. nadmorská výška prameňa, 2. Výška výtoku od zeme, 3. chuť vody prameňa a 4. výdatnosť prameňa. Zmerali sme čas potrebný na naplnenie 2 litrovej fľaše. Jožo potom doma zapojí svoje matematické schopnosti. Ešte spomeniem, že sprchu, ktorú prameň ponúka sme nevyužili Niežeby sme nechceli, ale sprcha po pripojení hadice k prameňu neprodukovala vodu – nesprchovala.

Štvrtý zaujímavý bod

Asi najkrajší. Čerešničkou na torte bol hrad Čabraď. Je to veľmi zaujímavý a rozsiahli hrad. Združenie Rondel, ktoré sa stará o obnovu tohto hradu vykonalo obrovský kus práce. Čo povedať? Iba to, že im patrí veľká vďaka. A tiež že im prajem, aby mali vždy dostatok vyzbieraných financií na svoju činnosť lebo prácu, ktorú vykonávajú je prospešná pre nás všetkých.
Na hrade je naozaj čo obdivovať. Dá sa tu stráviť dlhý čas. My sme ho využili aj na občerstvenie a na vykonanie prieskumu z vtačej perspektívy. Fotogenickosť tohto hradu potvrdzujú Jožove fotografie v galérií. Hrad ponúka výhľady na všetky svetové strany, kochať sa tu môžete donekonečna. My sme toho času toľko nemali.
V tomto bode spomeniem aj návštevu kaplnky sv. Štefana Kráľa. Nachádza sa pod hradom v centre Hadieho údolia. Kaplnka síce ešte stojí, ale vo vnútri je značne zdevastovaná pôsobením nekultúrnych ľudí. Steny kaplnky zdobia rôzne dátumy návštev či dátumy narodenia. Proste hanba. Pri jej návšteve sme sa pozdravili s dvoma členmi združenia Rondel. Jeden s nich nám venoval prítomnosť pri spoločnom fotografovaní. To bolo na tomto mieste posledné, pokračovali sme ďalej.

Piaty zaujímavý bod

Nebol. Ale musím spomenúť zaujímavú časť trasy, ktorá viedla najprv Hadím údolím a potom súbežne s riečkou Litava až do bodu, kde sme ju museli opustiť. Príjemným miestom pri putovaní boli zelené lúčky, spoločníčky Litavy.
Pred spomínanou odbočkou bola „pitná“ prestávka. Hovorím „pitná“ nie pičská Napili sme sa vody a šup do kopca. Cesta hore bola veľmi zaujímavá. Ráz krajiny s hlbokými zárezmi sa len tak často nevidí. S Jožom a Marošom sme spoločne konštatovali, že práve tieto znaky sú asi typické pre planiny. Podarilo sa nám aj zazrieť stádo srniek, ktoré sa mi podarilo ukryť do čarovnej skrinky. Pevne dúfam, že vám ich budem môcť ukázať v pripravovanom videu. Posledná trasa viedla už len okolo Agrodružsta a bola najmenej zaujímavá. Dorazili sme do cieľa.

Záver

Ďakujem Jozefovi, že vymyslel/naplánoval túto akciu. Zároveň jemu i Marošovi ďakujem za nezabudnuteľnú spoločnosť a čas, ktorý sme mohli spolu stráviť.

Dovidenia nabudúce.

Volá mi Maroš. Vraj má na budúci týždeň dovolenku. Celý týždeň. Skúša, či ma to nechá ľahostajným. Pokúša ma. Vyšlo mu to. Obvolám zopár členov, o ktorých predpokladám, že by mohli a chceli ísť. Niektorých vyradili zdravotné problémy, iní cez týždeň nechodia, lebo musia pracovať a deň dovolenky si nechcú zobrať a na niekoho som možno v tej eufórii zabudol. Nakoniec sa pre obtelefonovaných členov ako jediný vhodný deň javil piatok. Deň už máme, už len „drobnosť“, aby vyšlo ako tak aj počasie.

Počasie však zo začiatku štrajkovalo. Teda aspoň to pekné počasie. Meteorológovia sa vyhrážali nejedným padnutým milimetrom. Čo teraz? Počkáme a uvidíme. Deň pred akciou to už vyzeralo ako tak obstojne. Dokopy má padnúť možno 1 milimeter. No a s tým sa už dá pracovať. Takže ideme. Mnoho výhľadov nás nečaká, takže zatiahnutá obloha nám nevadí. A zopár padnutých kvapiek na nás rýchlo uschne…

Zaparkujeme kúsok od kostola. Občas padne nejaká tá kvapka, ale ani mrholením sa to našťastie nedá nazvať. Zrazu sa nám dvom Vincent trochu lepšie prizrie a krúti hlavou. Čelíme zákernej otázke „Na čo sú vám palice? Veď je to len 400 výškových metrov!“ Hovorím mu „Opýtaj sa ma to v Haďom údolí.“ Vincent tradične zabudol. Ale zo začiatku to vyzeralo, že s tými palicami má pravdu. Dlhý úsek sme postupovali po asfaltke. Kým bola asfaltka, pokrivkávalo turistické značenie. Keď začala asfaltka pokrivkávať, bolo zase v dobrej kondícii turistické značenie.

Dnes nás čaká aj trochu dobrodružstva. Pôjdeme aj mimo turistickej značky. To preto, aby sme mali okruh a nešli iba po tej istej ceste. Niekedy sa to dá, inokedy nie. Teraz sa to však dá, tak prečo nie? V pohorí Krupinská planina sme po prvý krát. Bolo by blbé, keby sme nenavštívili aspoň jeden vrchol. Preto odbočujeme a našim cieľom je blízky Žabinec. Nečakáme výhľady a preto sme príjemne prekvapení. Zrazu Maroš zahlási „To tam vyzerá ako hradby.“ A nemýli sa. Malý pás lesa je tu vyklčovaný a zrovna na tú stranu, kde je hrad Čabraď. Pôsobivý pohľad. Už sa nečudujem, že sme hrad po ceste sem nevideli. Je síce na kopci, ale ten je ukrytý v údolí riečky Litava a preto ho nevidieť. Proste planina, rozdelená hlbokými a strmými údoliami riečok, potôčikov a járčekov.

Čaká nás ešte jedno vyhliadkové miesto. Len ho musíme nájsť. Je to trochu problém. Už totiž zarastá. Dnes ešte poskytuje veľmi obmedzené výhľady. Sú však na opačnú stranu, ako leží hrad Čabraď. Začíname vymýšľať, pretože sa nám nechce ísť naspäť po tej istej trase. Hľadáme chodníček. Máme ho! Po chvíľke sa ukáže, že je to chodníček zveri a po chvíli mizne aj ten. Čo teraz? Dolu je to strmý zráz. Ale pomaly a najmä opatrne by to šlo. Je rozhodnuté. Zostupujeme. Drsný úsek. Neviem, ako je to možné, ale nik netreskol. Bol by totiž prvý dole. Pri zostupe sa prichytávame kmeňov a konárov stromov. Na niektorých úsekoch je to nevyhnutnosť. Zostup na tomto mieste neodporúčam bežným návštevníkom hradu Čabraď.

Konečne máme zostup za sebou. Konečne údolie! Síce hadie, ale nie je tu už strmina! Už len taká drobnosť. Síce sme v údolí, ale na nesprávnej strane brehu riečky Litava. Hľadáme brod, alebo aspoň vhodne vytŕčajúce kamene z hladiny Litavy. Nakoniec nachádzame spadnutý strom. Paráda. Prechádzame cezeň na druhý breh. Vincent tri krát! Musí, lebo kameru má na druhom brehu…

Z hradu sme nadšení. Prekvapil nás svojou veľkosťou. Je to tiché miesto. Dlho neváhame a púšťame sa do obeda zrovna tu. Hrad Čabraď je známy výskytom hadov. My však vidíme iba jašteričky. Hada nezazrieme ani počas postupu Hadím údolím. Nám to však. Nevadí. Aj údolie riečky Litava je pekné. Výstup hore k Čabraďskému Vrbovku nie je strmý. Je to také pozvoľné stúpanie. Dnes bolo všetkého tak akurát…

Počujte Keškári, nieže bude z 18km 25km lebo my lenivý budeme mať čo robiť aj s tými 18. 

Úvod

A prišlo aj na Benát. Minulý týždeň tento plán zlyhal, išlo sa vtedy na Strážov. Ja presne neviem dôvody prečo, možno mi to Jozef aj povedal, ale moja pamäť tak ďaleko nesiaha. A je mi to aj jedno. No čo mi nie je jedno je to, že som sa vtedy tešil aspoň na to, že konečne uvidím naživo jednu našu kvetinku – Miriam. Neuvidel som Ale to sa dnes zmenilo.
Itinerár akcie sľuboval veľmi zaujímavé miesta a nemuseli byť ani k tomu na týchto miestach potrebné kešky. Ale boli, a kupodivu mi to vôbec nevadilo. Jozef to robil citlivo a ja som vôbec ani nezbadal, že nejaké kešky lovil. Okrem jednej, ktorá bola priamo pri vstupe do Čertovej jaskyne. Ale to predbieham.

Doprava

Opäť ju zabezpečil Jozef. On síce tvrdil, že je to v rámci predvádzacej jazdy. No tých predvádzacích jázd už bolo niekoľko a už sa mi to nejako nezdá, či vôbec sú to predvádzacie jazdy. Ja by som skôr povedal, že to bola jazda, ktorá sa podobala jazde kuriéra napr. z DPD. Pretože, keď sme dorazili ku kvetinke Miriam, Jozef z kufra auta vybral nejaké sklené poháre a odovzdával jej ich proti podpisu
Tak či tak viezol nás Jozef, bezpečne „naložil“ Miriam a aj do miesta štartu nás doviezol bezpečne. Za čo mu pekne ďakujem.

Začíname

Na rozdiel od minulého týždňa, dnes mal Jozef úplne jasno, kde v Žitavanoch zaparkuje. Bolo to ideálne miesto na konci obce, priamo na červenej turistickej značke Rudnej magistrály. Ona však nemala byť našou spoločníčkou. Dnes sme si zvolili veľkú časť trasy mimo značených chodníkov. Priam to bola nutnosť, ak sme chceli navštíviť naplánované zaujímavé miesta.
Nedá mi, ale musím spomenúť, že aj tradičné štartovné bolo. Budí to dojem, že sme nejakí chlastoši, no musím vás vyviesť z omylu. Jeden malý štamperlíček medoviny nikoho ešte nezabil. Toto štartovné Jozef vhodne zvolil ohľadom na obsadenie. Mne je jedno, čo Jozef ponúkne , ale predsa s nami bola kvetinka a tak to musela byť nejaká jemná štartovacia tekutina. Medovina preto dôstojne zastala tieto kritéria. Štartovali sme traja Ivan fičí asi na iných pohonných hmotách. A potom sme už vyrazili.

Prvé zaujímavé miesto

Skôr, ako sme prišli k tomuto miestu nepohrdli sme prvými ponúknutými výhľadmi. Okamžite boli fotoaparáty a kamery v permanencii. Nemohol som si nevšimnúť, akú ma Miriam radosť, keď má nejaké ochotné objekty na fotografovanie.
Ležérnym tempom sme sa postupne dostali k odbočke k prvej zaujímavosti. Čertovu jaskyňu – bývalú banskú štôlňu za žiadnych okolností netreba obísť. Musím sa priznať, že ešte ani raz som nebol v takej dlhej jaskyni. Táto je delená na tri chodby. Ja s Jožom sme preskúmali asi tú najdlhšiu strednú. Až počas postupovania chodbou sme zistili, že jej obyvateľmi sú odpočívajúce netopiere. Jozef išiel predo mnou, keď sa náhle zastavil a pričupil. Hovorí: „asi nejdeme ďalej, jeden sa na mňa pozrel, nebudeme ich vyrušovať“. On asi len rozprestrel krídla, a tak sme sa na chvíľu zastavili a čupli sme si. Po chvíli sme pokračovali až na koniec chodby. Naspäť sme išli opatrnejšie a potichu. Ostatné dve chodby sme nechali na pokoji. Pred jaskyňou sme sa občerstvili, odfotili a šli sme ďalej.

Druhé zaujímavé miesto

Naplánovaná trasa nás priviedla na Čertov vrch. Je to pekné výhľadové miesto, nie však kruhové. Kruhový pôdorys má len bývalý lom, ktorý vyhrýzol značnú časť tohto kopca. Je neskutočné, ako vie človek ničiť peknú prírodu. Bolo mi až na zaplakanie.
Na kopci sme neboli samy. Tesne pred príchodom na vyhliadku sme míňali rozložený stan. Obyvateľov tohto príbytku sme ale nevideli. Náš pobyt na vyhliadke bol krátky, pretože nás zlákal spomínaný lom. Veľkosťou ideálne kamene na sedenie kričali „sadnite si na nááááááás“, a my sme tak učinili. Jeden z nich Jozef poctil funkciou štartovacej rampy pre svojho drona. Áno, bol vypustený lietajúci prieskumník. Len vďaka nemu ste sa mohli všetci pokochať nádhernými zábermi z Čertovho vrchu v Jožovom videu. Prestávku sme zároveň využili aj ako gastronomickú.

Cesta k tretiemu zaujímavému miestu

Musím to spomenúť, nedá mi. Počas nej sme všetci prekonávali oplotenie. Bolo to nevyhnutné. Ale ten zážitok, keď Miriam za gentlemanskej pomoci Jozefa prekonávala plot, bol neopísateľný. Tie ladné a grandiózne pohyby a zvukové prejavy si budem dlho pamätať Ďakujem Miriam za zážitok. Hovorím to vo všetkej počestnosti.

Tretie zaujímavé miesto

Je ho vidieť už z diaľky. Popod neho vedie cesta smerujúca k lomu, ktorý sa rozprestiera pod jeho vrcholom. Opäť som horko zaplakal. Ľudia prosím vás nerobte to prírode. Kamene sa dajú dolovať aj z miest, ktoré nie sú tak zaujímavé a vzácne.
Lom, vďaka aktivistom, ukončil svoju púť len tesne pred vrcholom. Tým zaujímavým miestom je nádherný vrch Benát. Bol zachránený priam v hodine dvanástej. Činnosťou necitlivých ľudí utrpeli výhľady z jeho vrcholu. Lávové prúdy, ktoré tvoria zaujímavé skalné mestečko sú impozantné. Je to prvý krát, čo som sa stretol s takouto nádhernou krásou. Bola by škoda túto krásu zničiť. Preto patrí veľká vďaka všetkým ľudom, ktorí sa pričinili o záchranu tohto miesta. Čas pobytu sme využili na pozemný i letecký prieskum a občerstvenie. Vo vrcholovej knihe pribudol záznam o existencii nášho skvelého turistického spolku a nálepka nášho spolku skrášlila „domček“ vrcholovej knihy. Posledné, čo sme na Benáte vykonali, boli spoločné fotografie. Mne osobne bude toto miesto neskôr, aj prostredníctvom fotografií veľmi dlho rezonovať v hlave. Musím to vysloviť „Ďakujem Benát, za nádherný zážitok“.

Štvrté zaujímavé miesto

Nebolo. Vlastne bolo, ak sa dá počítať kratučká prestávka pri studničke so svojským názvom – JG 2016. Niekto pri nej poznamenal, Юрий Гагарин 2016. Či je to pravda a či nie, to sa nedozvieme. Na mapy.cz tento vodný zdroj názov nemá. Na domácu úlohu to môže niekto zistiť.
Vlastne štvrtým miestom bol cieľ. K nemu viedla už len príjemná časť trasy jemné klesajúca. Najprv cez Obycké lúky a potom po lúke s názvom Prielohy. V pohodičke sme dokráčali k autu.

Záver

Ani si neviete moji milí turisti predstaviť, ako som rád, že som sa mohol tejto neopakovateľnej akcie zúčastniť. Konečne som videl aspoň jednu našu kvetinku a dúfam, že odteraz to bude pravidlom. Tajne som dúfal, že ich bude viac. No nestalo sa tak.
Veď Covid opatrenia sa idú uvoľňovať a pevne verím, že sa postupne dostaneme do normálu.

Ďakujem všetkým zúčastneným za skvelú spoločnosť a za neskutočné zážitky.

Dovidenia nabudúce.

Dovetok

Ako vždy. Keď niečo napíšem, tak si to aj po sebe prečítam a riadne skontrolujem, aby som v komentári nemal chyby. No teraz som si všimol veľmi podstatnú vec. Vôbec som ani raz nespomenul Teba IVAN. Prepáč Ivan. Nemyslel som to tak. Bol si taký nenápadný. I keď naopak zrátam počet všetkých slov a viet, ktoré počas akcie každý povie, tak s určitosťou vyhráš. Tvoje historky sa časom stali legendárne. A vždy sa od Teba dozvedám ďalšie a ďalšie zaujímavé veci. Si neoddeliteľnou súčasťou celku, ktorý je konštruovaný na každej akcii, ktorej sa zúčastňuješ Ty. Takže ešte raz sorry Ivan. Nabudúce si dám veľkého bacha, čo napíšem a o kom napíšem tak, aby som nikoho nevynechal.

Plán:

Zadanie bolo jasné. Aby to bolo blízko, zároveň nenáročné a … aby som odovzdal poháre Miriam. Takže Benát. Tentoraz pôjdeme z iného smeru. Objavil som totiž Čertovu jaskyňu. Síce to nie je jaskyňa, ale bývalá prieskumná štôla… aj tak pôjdeme dnu. Diera ako diera a my sme zvedaví. Je proste blízko Benátu. Škoda by ju bolo nenavštíviť. To si však vyžiada využitie služieb lesných ciest. No a tie dokážu byť nevyspytateľné. Čo nevyspytateľné! Niekedy doslova v okamihu zmiznú spred očí, alebo proste vôbec ich niet! Veď na mieste uvidíme čo a ako. Ľahko zmeníme trasu za pochodu. Nebude to po prvý ani po posledný krát. Pomaly sa už z toho stáva tradícia.

Skutočnosť:

Čas príchodu dodržaný takmer presne. Za slovíčkom takmer sa ukrýva iba zopár minút. S parkovaním nemáme problém. Zo začiatku je trasa jasná nielen na mape, ale aj v teréne. Pohronský Inovec ani zďaleka nepatrí k našim najvyšším pohoriam. Napriek tomu už takmer po vystúpení z auta máme výhľady. Môžu za ne vinice, lúky, polia a to, že predsa len sme vyššie, ako Žitavská pahorkatina pod nami. Zaparkovali sme totiž na rozhraní medzi Žitavskou pahorkatinou a Pohronským Inovcom.

Postupujeme cestičkou popri chatkách. Nie sú nahusto. Niektoré vyzerajú celkom útulne. Nemáme problém trafiť k Čertovej jaskyni. Vo vnútri sa pohybujeme pomaly a snažíme sa nerušiť netopieriky. Preto sa v nej príliš dlho nezdržujeme. Dosiahli sme dôležitý bod. A teraz čo? Ísť po tej istej trase späť, alebo pokračovať? Ak budeme pokračovať, do cesty sa nám postaví súkromný pozemok. Dobre oplotený. Nad plotom kamera a za ním psy. To som zistil už doma cez internet.

Ostatným sa nechcelo ísť naspäť po tej istej trase. Bol to síce iba kúsok… aj chatky boli pekné… asi majú radi dobrodružstvo. Takže trasa sa mení. Vďaka tomu nám pribudol ďalší cieľ. Kameňolom na Čertovom vrchu. Vraj sa tu ťažili minerály. Vďaka nim vlastne vznikla aj Čertova jaskyňa – prieskumná štôla. Čertov vrch má niekoľko „naj“. Medzi ne patrí to, že je najzápadnejší vrch Pohronského Inovca a zároveň je aj najnižším vrchom.

Brechot psov počuť doďaleka. Budeme musieť obchádzať plot. Vyberáme si síce dlhšiu ale na pohľad nenáročnejšiu obchádzku smerom doprava. Do ľava je to nejaké… no, miestami hustotou pripomínajúce džungľu. Odtiaľto by to už mala byť malina. Teda okrem toho, že je to do kopca. Vlastne to aj bola malina. Malina preliezť plot v lese… aby sme o 100 metrov ďalej zistili, že plot zmizol. To sme však nevedeli a zistili až po prelezení. Asi im došiel materiál, poprípade chuť. Alebo tam ďalej už šéf nedovidel?

Po pár prejdených kilometroch začína byť ten chodník nejaký celý čudný. Hľadáme najbližšiu lesnú cestu. Máme šťastie, je od nás necelých 100 metrov. Na ich konci nás však čaká prekvapenie v podobe plotu. Z našej strany je miestami džungľa a z druhej strany pekná lesná cestička. No nič, musíme preliezť. Vybrali sme si vhodné miesto. Plot je tu nižší. Niečo sa o jeho zníženie postaralo. Spadol strom, alebo stačil konár? Nevieme. Lepšieho miesta v blízkom okolí však niet. Som rád, že tu ten plod bol, inak by som nepočul Miriam zvýsknuť.

Ostatní sú unesení. Benát je pekné miesto. Skalné mesto, alebo presnejšie to, čo zostalo po lávovom prúde. Kedysi by sa nič bez ujmy k nemu nedokázalo priblížiť. Dnes na pozostatkoch lávového prúdu rastie mach a občas sa dá nájsť aj kvietok.

Čerešničky sme si už minuli. Už nás čakajú len lesné cesty a občasné výhľady z okolia Obyckých lúk. Vyberáme si lesnú cestu, ktorou sme pôvodne mali stúpať hore. Leží na nej lúka s názvom Prielohy. Uvidíme, či odtiaľ niečo neuvidíme. Lenže najprv tam musíme prísť. To nie je až taký problém, lebo už je to len dolu kopcom. Po príchode na lúku sme uvideli kúsok z pohoria Tribeč, konkrétne Zobor a Žibricu. Odtiaľto je to už len na skok k autu. Tak, a teraz nás už len čaká cesta domov…

Tam som nikdy nebol, teším sa

Plánovanie akcie

Akciu naplánoval Jozef. Jeho túžba zažiť ešte tohto roku na túre sneh bola enormná. No jej rodenie nebolo bezproblémové. Keď mi na začiatku minulého týždňa pri rozhovore spomenul Strážov okamžite som súhlasil.
Ale…
Potom Strážov zavrhol a začal niečo splietať o vrchu Benát, a že by sme išli na túru aj s Miriam. Úprimne, potešil som sa tiež. Pomyslel som si „Konečne uvidím aspoň jednu z našich kvetiniek“. Veď strácal som už nádej, či v našom spolku sú nejaké ženy. Keby do databázy občas nehodila akciu naša veľvyslankyňa Lenka, aj by som uveril, že v našom spolku žien niet.
Ale…
Nakoniec sa všetko otočilo a plán navštíviť Strážov opäť vyplával na povrch. Aké boli moje pocity? Aj smútok, že znova neuvidím našu kvetinku, aj radosť, že si budem môcť opäť zopakovať Strážov. Tak ako tak, na túru sa pôjde a to je hlavné. Spomienky z marca 2016, keď sme na ňom boli spolu s Romanom sa akosi začali vytrácať. A bolo dobré, že sme si ich chceli a mohli obnoviť.
Ale…
Musím aj spomenúť, že pôvodne mal ísť s nami aj Ivan. Ten bol celý rozradostený, že bude môcť niekam ísť a Strážov mu tiež urobil radosť. No objektívne príčiny spôsobili, že Ivan musel účasť z akcie odvolať. Boli sme teda dvaja. Starí dvaja parťáci.

Doprava

Ja som sa mojim autom iba tradične dopravil pred Tesco v Piešťanoch. Dopravu do Zliechova zabezpečil Jozef, za čo mu veľmi pekne ďakujem. Na mieste sme boli približne za hodinu, len to parkovanie bolo krkolomné. No spoločne s Jozefom sme to akosi vyriešili najjednoduchším spôsobom. Mohli sme vyraziť.

Vyrazili sme

Prvá zastávka

Prvá bola po pár stovkách metrov za dedinou, ešte než sme vstúpili do jamy levovej. A prečo bola? Lebo každá akcia musí začať štartovacou procedúrou Čo by to bolo za akciu? Tejto funkcie sa zhostil „dvorný štartovač“ Jozef. Mnohí by namietali, že ním je Roman, ale to by musel na akcii byť. A navyše, ja by som skôr povedal, že Roman je pravý „vrcholový nalievač“. Keď ide on na akciu, môžete si byť istý, že túto čestnú funkciu si s grandióznosťou a noblesou zastane. Už veľa krát ma priviedol do údivu, svojou kvalitou, ktorá je priam neprekonateľná. Jozef vytiahol jeho už legendárnu zázvorovicu, ktorá opäť splnila ten najvyšší punc kvality. Jozef ďakujem za zážitok.

Druhá zastávka

Bola až na vrchole Strážova. Samozrejme ak nepočítam, krátke zastávky v Sedle pod Strážovom a na Lúke pod Strážovom. Za zastávky nepovažujem ani zdvíhania sa po pádoch na šmykľavom snehu a ľade. To nestojí za reč. Hoci bola jedna zastávka po Jožovom páde o niečo dlhšia, ale to len vďaka dokumentovaniu incidentu. Tento moment mal aj humorný podtón. V mieste, kde sme s Jožom postupovali a kde Jožo s noblesou padol, sme neboli samy. Za nami šli dvaja chlapi. Keď videli, že padnutého Joža natáčam a fotím a nepomáham mu, veľmi sa čudovali. Ale po vysvetlení, ako to v našom spolku pri takýchto situáciách chodí, a že dokumentovanie je prvoradé začali sa rehotať a všetko pochopili. Čo by na to povedala komisia pre evidenciu a hodnotenie pádov, keby sme nepredložili dokumentačný materiál? Predseda tejto komisie Ivana by nám to neodpustila  

A teraz sa dostávame k druhej zastávke.

Slávnostne sme vystúpili na Strážov. Neskutočne nádherné počasie a impozantné výhľady nás prikovali na vrchol asi na trištvrte až hodinu. Priestor vrcholu je rozsiahly a my sme si ho chceli naplno užiť. Jozef si zároveň splnil sen a odlovil jednu kešku. Navštívili sme aj takú bočnú vyhliadku, ktorá vedie po skalnatom vrchole.
Pobyt nám predĺžil najmä rozhovor s trojicou zaujímavých turistov (dve ženy a chlap). Chlap 51. ročník bol hlavným hovorcom skupinky. Jeho rozprávanie bolo poznačené značnými skúsenosťami a znalosťou okolitých pohorí. Má za sebou množstvo kilometrov v nohách a jeho spoločníčky tiež nepatrili medzi ženy gaučane. Príjemne sa s nimi rozprávalo a na koniec nepohrdli spoločnou fotografiou.
Skupinka mladých ľudí, ktorá časť nášho výstupu išla s nami, nám tiež predĺžila pobyt. Počas výstupu som im totižto spomenul, že na vrchol „vlečiem záťaž“ v podobe ruského piva Жигули, a že keď sa na vrchu stretneme, tak im pivo ponúknem na ochutnávku. A tak aj bolo. Škoda len, že pivo nadmerne penilo a musel som ho pomaly rozlievať. Ale o to sme sa dlhšie rozprávali.
Keď sme na vrchole „povymetali“ všetky kúty pohli sme sa s Jožom ďalej.

Cesta k tretej zastávke

Musím ju spomenúť, lebo bola zaujímavá. O čo vlastne išlo? O internú súťaž v počte pádov na šmykľavom a zasneženom povrchu počas klesania do Sedla pod Strážovom. Túto súťaž som jednoznačne vyhral ja v pomere 5:1. Hodnotiacu komisiu však zarmútim. Jožovi sa nepodarilo ani jeden pád zdokumentovať. Dúfam, že predseda i členovia hodnotiacej komisie vyvodia z neplnenia funkčných povinností adekvátne postihy.

Tretia zastávka

Bola a musela byť pri Medvedej skale. Jednak neďaleko od nej sa nachádza Horný Strážovský vodopád. Neďaleko od rázcestníka je aj zaujímavá vyhliadka. No hlavne sa tu nachádzala keška, ktorú chcel Jozef bezpodmienečne odloviť. K jej nálezu som mu pomohol aj ja. No dúfam, že si čistokrvní keškári hneď nebudú myslieť, že chcem vstúpiť do ich radov.
Miesta, ktoré som vám tu opísal sme si riadne prezreli a musím povedať, že boli zaujímavé a hodné obdivu.

Štvrtá zastávka

Nemohli sme ju vynechať. Zastávkou bol vrch Sokolie. Vrch ale nebol zadarmo. Stúpa sa k nemu prakticky od nuly, od Červíkovej chaty. A práve na tomto výživnom stupáčiku som si intenzívne spomenul na túru z marca 2016, kedy mňa s Jožom sem doviedol Roman a poriadne “vyžmýkal”. Vykúpením bolo sedlo pod Sokolím. Pre mňa vtedy v marci, no dnes som bol v pohode. Moje intenzívne tohtoročné túry pozitívne vylepšili moju kondičku, a tak som so stúpaním nemal žiadne problémy. Ako to pôsobilo na Joža musíte sa spýtať jeho.
Od sedla na Sokolie bola pohodička. Ťažkosti nám robili iba popadané konáre, ktoré boli dôsledkom asi nejakej veternej smršte. Nádherné a neskutočné výhľady zo Sokolieho určite za tu námahu stály. Na Sokolie po nás prišiel aj mladý, príjemný pár, s ktorým sme sa ochotne pustili do reči. Spolu sme kladne zhodnotili deň, počasie a výhľady zo Sokolieho a samozrejme aj pozitívne pôsobenie turistiky a chodenia do prírody na ľudský organizmus. Samozrejme, že bola aj spoločná fotografia. Po malej prestávke a občerstvení a po odlovení poslednej štvrtej kešky sme sa pohli ďalej.

Záver

Po trmácaní sa po polámaných konároch a po chodníku, ktorý sme len tušili kde sa nachádza, sme sa opäť dostali do sedla pod Sokolím. Tu nám zelená značka ukázala správny smer do Zliechova a my sme ju ochotne sledovali až do cieľa. Posledná časť vedie po veľmi miernom svahu a s krásnym výhľadom na Strážov. Tieto záverečné chvíle akcie sme si naplno užili.
K autu sme dorazili spokojní, s hodnotnými zážitkami a s veľmi príjemným pocitom a utvrdením, že bolo správne rozhodnutie dnes absolvovať túto turistickú akciu.

Ďakujem Jožovi za nezabudnuteľnú spoločnosť. Na akcie chodím s Tebou Jozef veľmi rád a dúfam, že ešte dlho budeme môcť na turistické akcie spolu chodiť.

Plán je jasný. Zaparkujeme na konci dediny. Lenže dopadol ako mnoho plánov pred ním a obávam sa, že aj mnoho po ňom. Nie že by sme ten správny koniec dediny nenašli. Našli sme ho, veru našli, ale úzky. Veľmi úzky. Až tak, že Vincent cítil potrebu vysadnúť z auta a ukazovať mi, pokiaľ môžem pri otáčaní sa cúvať. Chvíľami som čakal vetu „A teraz vystúp a poď sa pozrieť čo si porobil.“ Tieto slová však našťastie nezazneli. Zlyhal plán A a preto sme rýchlo vymysleli nový plán. Plán B. Vlastne ani nebolo moc čo vymýšľať. Zaparkovali sme tam, kde sa dalo a kde sme nezavadzali. Čiže rovno uprostred dediny, kúsok od obchodu a autobusovej zastávky.

Obchádzame skupinku mužov v dedine. Zrazu začujeme „za dve hodiny ste tam.“ Reagujeme prekvapeným „Čože?“ Chlapík ani brvou nepohne a pokračuje „idete na Strážov, cesta tam trvá dve hodiny.“ A potom sa usmeje. Odhadol nás hneď na prvý pohľad. Zhovorčivý bol. Ešte nám aj povedal, kde začína rásť medvedí cesnak. Naši predkovia si túto rastlinu vážili. Bol to pre nich hotový poklad. A nie len pre nich. Aj pre medvede. Možno práve preto sa volá medvedí. Po zime potrebuje každý vitamíny.

Dávame s Vincentom hlavy dokopy a snažíme si spomenúť na cestu na Strážov. Na jediné, na čo si spomenieme je, že je to stupák. Pamätali sme si naozaj dobre. Ale to nám nevadí. Preto sme tu. A ešte aj kvôli snehu. Zo začiatku to ale vyzerá, že veľa snehu nebude. Vlastne uvidíme iba kde tu jeho pozostatky. Možno. Keď budeme dobre hľadať.

Zrazu to príde. Síce iba poprašok, ktorý sa na gúľanie snehuliaka použiť nedá, ale predsa len sneh. Nádej ožíva, pretože k vrcholu to ešte je nejaký ten výškový meter. V sedle vo výške okolo 1 000 metrov výškových sa už dá hovoriť o súvislej snehovej pokrývke. O chvíľu zistíme, že je prítomný i ľad. Ako prvý na to prišiel Vincent. Pomerne rýchlo znovu stál na vlastných nohách. Vravím si, Jožo dávaj bacha, vyzerá to na najveselší úsek trasy! Odhodlanie mi vydržalo asi 5 minút. Ani sám neviem ako, len mi zrazu nohy vyleteli a pozerám sa snehu z očí do očí. Čo čert nechcel, akurát mal Vincent svoju kameru v rukách a fotil. Nútil ma, aby som vydržal, že ma cvakne. A čo myslíte, ako to dopadlo? Prd fotografoval. Natáčal. Ani sám o tom nevedel. Aspoň tak potom tvrdil. Takže nič nevieme a musíme si počkať na jeho video.

Začal som rozmýšľať o nešmekoch. Ešte sa ako tak dalo, ale tá pohoda bola dávno preč. Zrazu chlapík predo mnou namiesto hore ide dolu a nejako čudne rozhadzuje rukami. Sme s ním spolucítili a reku čo je kámo? „Už ma to nebaví“ povedal napoly úprimne a napoly žartom. No nič, na čo mám v ruksaku nešmeky? Prišiel ich čas. Lenže kde. Niet si kde sadnúť. No nič. Do snehu. Veď to bude iba na chvíľu a zadok sa mi usuší. Veď to ešte bude do kopca. Vincent nič. Pokračuje odhodlane ďalej. Iné mu ani neostáva, pretože žiadne nešmeky nemá zo sebou.

Dosahujeme vrchol. Chytáme dych a fotografujeme zároveň. Áno, dá sa to. Vtedy vznikajú tzv. umelecké zábery. Človek dobre nevidí, čo fotí a trasú sa mu ruky. Proste umelecké zábery. Začíname mať zdravú farbu. Prichádzajú ďalší turisti. Obete. Vincentove. Neviem, ako to robí, ale dá sa do reči práve s tým, čo najviac fučí. A ten sa vôbec nehnevá. Ba práve naopak. Je rád. Dôchodcovia sa celkovo radi rozprávajú. No a tento chlapík to dokázal. Vyšľapal hore aj s kotlíkom, ktorý mal stále pred sebou. Nepomohlo narovnávanie, ani sťahovanie brucha. Lial z neho pot, ale aj spokojnosť. Chlapík je ročník 1951. Pôsobivý výkon. Poznal mnoho kopcov na okolí, ktoré je vidieť zo Strážova.

Nasleduje klesanie. No a tu ma Vincent pokoril. Drvivo ma porazil 5:1. Dnes som bol nejaký slabý. Ale môžu za to nešmeky! Vincentovi sa nič nestalo. Vie padať. Hlavne na zadok. Asi mu nedošlo, akými úsekmi klesal dolu. Ja som síce nešmeky mal, ale aj tak som niektoré časti klesania trochu rozdýchaval. Aj mi občas nohu podšmyklo. Nakoniec sme však k tomu vodopádu prišli v zdraví. Asi aby sme to nemali také jednotvárne, tak sneh a ľad vystriedalo blato. Jak sa vraví, život je zmena.

Vodopád tiekol. Nie vždy je však v takej kondícii. Leto mu príliš nesvedčí. Ale keď sa topí sneh, tak to už je iná pesnička. To sa asi netýka iba tohto vodopádu, takže, ak si nabudúce spomeniem, tak na budúcu jar chcem absolvovať trasu za snehom spojenú aj s nejakým cez leto chradnúcim vodopádom.

A sme pri Červíkovej chate. Klesanie skončilo. Sme v doline. Čaká nás stupák. Nie je to pre nás nová informácia. Turisti, ktorých sme stretali, boli zvedaví kam ideme. Keď zistili, že naspäť po zelenej od Červíkovej chaty, veľmi často sme počuli stručné a jasné „nikdy viac.“ A nielen to. My sme tadiaľto už raz išli. A pamätáme si veľmi dobre! Na to sa nedá len tak zabudnúť! Kúsok od sedla som vtedy už mlel z posledného. Trochu ma prebrala k životu až Romanova informácia, že odtiaľto je to už iba z kopca. Pamätám si, ako som sa vtedy pozrel doprava uvidel vyšľapaný chodníček. Vtedy som netušil, kam vedie. A ani som nad tým radšej nerozmýšľal.

Dnes je to lepšie. Kúsok od sedla mám už toho dosť, ale nemeliem z posledného. Takže sa ide aj na Sokolie. Práve tým vyšľapaným chodníčkom. Zo sedla to síce nie je ďaleko, ale pohyb nám sťažujú popadané polámané haluze. Ešte, že mám dlhé nohy. Nakoniec dosahujeme Sokolie. Výhľady síce nie sú kruhové, ale to na ich čare vôbec neuberá. Veru škoda by bolo, keby sme tento kopec obišli. A teraz už len nejako dolu. Mám šťastie. Ide to. Kolená ešte stále držia. Uvidíme dokedy. Nakoniec vydržali až k autu.

PS: Na druhý deň mám svalovicu. Spôsobuje mi trochu dlhšie štarty. To je však ešte nič oproti pleciam. Tie sú ako dolámané. Hmm, v máji vo Fatre to bude drsné. No nič. Tam nezoberiem drona ani ďalekohľad. Nepomôže mi to síce, lebo ich nahradia karimatka a spacák, ale aspoň to nebude horšie. Dúfam…

Nie že by som úplne zavrhoval tvoju snahu Vincent. Snažil si sa a zmenil si mapu akcie, čo som nakreslil v hikingu / denníku N, podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Hmm, lenže tvoja mapa má najvyšší bod 1 201 výškových metrov (verzia zo dňa 08. 04. 2021, čas Zulu 20:06) a Strážov podľa viacerých zdrojov má 1 213 výškových metrov. Dokonca aj podľa zdroja, ktorý si použil. Kde udelali soudruzi z NDR chybu?

Je veľkonočný pondelok. Práve som doobedoval. Pokojné trávenie mi narušil zvoniaci mobil. Na drôte je Roman. Podarilo sa mu zaskočiť ma otázkou, či som pil. Reku nepil. Tentoraz som nechodil šibať. Zase. Druhý rok po sebe. „Tak nasadni do auta a okolo 14:00 príď ku mne.“ Nemám problém. O chvíľu znovu zvoní telefón. Znovu Roman. „Vieš čo? Slnko zapadá trochu neskôr, ako som myslel, tak stačí, ak prídeš na 15:00. Ale keby si chcel aj jednu kešku, tak príď na 14:30.“ Kedy sa dočkám takého príjemného prekvapenia od Vinca?

Keška odlovená, auto zaparkované. Takže môžeme vyraziť. Cestu už poznáme z minula. Teda Roman trochu podrobnejšie. Dnes ide tadiaľto už druhý krát. Jedno kolečko stihol už doobeda. Dunajský/Dunový vrch neobchádzame. Nemôžeme. Kúsok za jeho vrcholom je totiž diera v plote do vinohradu. A cez ten vinohrad musíme prejsť. Inak by sme sa museli presekávať cez húštinu. Potrebujeme sa však dostať z neho aj von. Ďalšia diera je tiež na správnom mieste. Prechádzame okolo miesta, kde kedysi dávno stával hrad Szolgagyor. Romana to ťahá rovno dolu, mňa zase za výhľadom z „hradu“. Máme dosť času, tak „hrad“ neobchádzame.

Na hrade sa trochu zdržíme. Máme totiž ďalekohľady. Len tak sme skúsili pátrať po okolitých hradoch. Tematín je bez šancí. Vo výhľade naň bráni kopec oproti. Zato vidieť Čachtický hrad, opevnený kostolík v Lančári, Smolenický hrad i Červený kameň. Jedným objektom nie sme si istí. Buď je to vrchol vežičky Katarínky, alebo kúsok z Dobrovodského hradu. Asi skôr tá Katarínka. Toto zdržanie spôsobilo zrútenie sa horizontu udalostí.

Na hrad prichádzajú dve ženy. Slušne ich pozdravíme a ja len tak zo srandy ich privítam na hrade. Trochu na nás zazerajú. Teda ani nie tak zazerajú, skôr pozerajú. Vlastne ani tak nie na mňa, skôr na Romana. A potom to prišlo. „Ty si z Dvorníkov.“ V duchu si vravím, už ho majú. Roman sa poctivo priznal. Zrazu sa z jednej pani vykľula Romanova známa. Chceli ísť naspäť peši do Hlohovca, ale sa im to nepodarilo. Roman spustil svoje pútavé rozprávanie a zrazu šli s nami. Vlastne Roman ani nestihol začať pútavo rozprávať. Asi ich dostal zoznam toho všetkého, čo uvidia, keď pôjdu s nami.

Roman začal najprv tak opatrne. Len tuto kúsok k pramienku. Vodička bola dobrá. Teraz nás čakala „bobria cestička.“ Ženy chvíľu váhali, nenápadne na seba pozreli. Do tých kríčkov sa im moc nechcelo. Nakoniec však šli. Po chvíľke zistili, že sme naozaj neškodní. Už občas aj mobil vytiahli a fotili stromy nahlodané od bobrov. Nasledovala „návšteva“ vážskych ostrovov. Tu už si Roman nespomínal sám. Totiž Romanova známa síce žije v Hlohovci, ale pochádza z Dvorníkov.

Prichádzame k poslednej čerešničke, k vyhliadke bez mena. Neviem, ako to Roman robí, ale stále je pripravený. Ja ani omylom. Obchody sú dnes zatvorené. Tak som mal zo sebou iba vodu. Na tých pár kilometrov vydržím na vode. Tej som sa však nedotkol. Ale ako záťaž bola dobrá. Na vyhliadke sme mali zažiť západ slnka. Nie že by sa dnes nedostavil, len ho akosi nebolo vidieť. Kvôli oblakom. Tak nič, náhradný program v podobe medovníčkov a nealko piva. My (rozumej Roman) sme mali nealko pivo a ženy mali medovníčky. Niečo za niečo, a všetci boli spokojní.

Roman sa ponúkol, že ich zavezie do Hlohovca. Nakoniec sa môjho starého auta nezľakli a viezol som ich domov ja. Tak či tak som šiel domov cez Hlohovec…

Dušanovi po včerajšku nestačilo a mne nebolo treba dva krát hovoriť. Tentoraz smer trasy vybral on. Ja som trasu len trochu predĺžil. Zo začiatku to bola pohodička po rovinke. Trochu sme sa pomotali v zámockom parku a potom to prišlo. Stúpanie k zámku. Nie je dlhé a pre naozajstného turistu nenáročné. Ale my sme už dlho žiadne stúpanie nezažili. Tak sme trochu fučali. Zámok bol podľa očakávania zamknutý. To sme však čakali.

Ďalšou zastávkou bol altánok sv. Urbana kúsok nad zámkom. Naše dnešné prvé výhľadové miesto. Lenže ešte stále nie sme na vrchole a preto fučíme ďalej. Tentoraz na vyhliadku Šianec. Ešte krajšie výhľady ako od altánku. Na ten pozeráme tentoraz z vrchu. Myslím to z hľadiska nadmorskej výšky. Tu už, ak nerátam zámocký park, nejakí ľudia boli. Niektorí neprehliadnuteľní. Napríklad motorkárka s dvomi vrkočmi. Fí, váži asi viac ako ja. Tá musí mať silnú motorku. Aj mala.

Po vyhliadku sme šli po známych cestách. Mojim rozhodnutím o predĺžení trasy sme šli trochu do rizika. Na rôznych mapách to vyzeralo rôzne. Poľné a lesné cesty dokážu byť zradné. Najmä tie nakreslené na mapách. Občas po nich v teréne už tak nejak niet ani stopy. Tento prípad to však nebol. Čo sa týka reálnosti zakreslenia lesných a poľných ciest v okolí Šianca zvíťazila online mapa na hikingu. Teda po novom už na denníku N. Tiež som na to pozeral ako puk, keď som to zistil.

Zo Šianca sú výhľady na všetky strany. A čuduj sa svete, aj poľná a chvíľami lesná cesta zakreslená na „hikingu“ existuje. Putujeme po nej, keď tu zrazu zmizne roľa a sme v lese. A nie sme tu sami. Blíži sa terénne auto s českou ŠPZtkou. Zastavilo zrovna pri nás. V okne ceduľka „Lesná stráž“. Po pozdrave čelíme otázke, čo tam robíme. Čo by sme robili? Hýbeme sa na čerstvom vzduchu. Chlapíci sú milí. Ale aj tak nás trošku vystrašili. Začali konštatovaním, že Kaufland je ďaleko. Zachovávam vnútorný pokoj a kontrujem „Čo to je 2 – 3 kilometre?“ Lenže ani oni sa len tak lacno nedali. „Tadiaľto sa ku Kauflandu nedostanete.“ Tu už som mal čo robiť a zmohol som sa len na „veríme, dúfame, možno…“ a rýchlo sme s Dušanom stočili reč na inú tému. Videli sme na ceste stopy kopýt a charakteristický trus. Pýtali sme sa kde sú tu kone. „Tu nablízku žiadne kone nie sú.“ Ešte sme z nich vytiahli, prečo majú českú ŠPZ, keď sú lesná stráž. Auto kúpili v ČR a ešte ho neprepísali.

Zopárkrát sme šťastne odbočili a cestička nás doviedla až na vrchol Stredných Šumperkov. Kúsok za vrcholom sa však stáčala na iný smer, ako sme potrebovali. Preto sme asi pol kilometra šli po poli. Našťastie nebolo poorané ani blato. Potom sa nám do cesty postavila húština. Tu sme zapojili inštinkt. Išli sme na opačnú stranu húštiny, ako bol Kaufland. Tam som totiž tušil chodníček. Aj tam bol a dolu, na jeho okraji boli kone. Chalaniskom z Lesnej stráže to tentoraz nevyšlo. Boli aj kone aj Kaufland. Ten bol síce zatvorený, ale my sme do neho aj tak nechceli ísť. Od Kauflandu sme to už poznali. Proste, dnes sa nám darilo…

Prvá turistika poriadna turistika po viac ako štyroch týždňoch nútenej izolácie. To keď sa vláda rozhodne, že nemôžete opustiť svoju obec, ktorá toho na turistiku moc neponúka a môžete iba do práce a domov (do obchodu tiež). To som v tichosti závidela obyvateľom veľkých miest. Ale k veci… Počasie nám prialo už od rána a tak sme sa domov vrátili mierne opálený. Cestou nás postretlo množstvo milých prekvapení. Ja som si za cieľ cesty dala, že si nazbieram materiál na výplň hmyzieho hotela. To sa mi podarilo už v prvej tretine cesty a tak som obťažkaná vetvyčkami a šiškami šlapala do Šonova, aby som videla barokový kostlík sv. Markéty od Kiliána Ignáca Dienzenhofera. Na Broumovsku je týchto kostol mnoho. Po ceste sme nazbierali aj veľké množstvo jarných kvietkov – fialku, prvosienku, pľucnik, podbeľ a občas sme si zajedli aj koziu nohu. Na konci dediny Šonov, a je to naozaj koniec sveta, pretože asfaltová cesta prechádza plynule do lesnej, sme navštívili farmu, kde chovajú ovce, kozy a dobytok. Pani bola veľmi milá a odniesli sme odtiaľ syry, jogurty, kefír a dokonca aj bryndzu z ovčieho mlieka. Chvíľu som netušila kto ma väčšiu radosť, či ja alebo Dominik. A tak obťažkaný ďalšími dobrotami, zamierili sme do lesa, kam žiadna značka nevedie a museli sme si dôverovať, že sa na ňu správne dostaneme. To sa nám podarilo a veselo sme si šlapali späť do Broumova. Cestou sme obdivovali mnohé krásy prírody, výhľady na okolité kopce a aj tie vzdialené. Ukázala sa nám Sněžka, Králický Sněžník, ale aj Praděd. A narazili sme na kameňolom, v ktorom viedla naučná cesta, ktorú sme museli tiež preskúmať. Odniesli sme si zopár kameňov, dokonca aj lávu a so všetkými úlovkami spokojne nasadli v Broumově do auta, aby sme následne o tom mohli podať zvesť.

Dušan by rád niekam šiel. Vravím mu, nie je problém, ale nie dnes, lebo už je večer. Zajtra… Lenže Dušan šiel ešte navštíviť kamaráta. Hovorím si, ten zabudne, alebo zlyhá a nikam sa nepôjde. Na druhý deň asi okolo 10-tej mi cinkne SMSka. Dušan nezabudol. Lenže kam? Na bicykli sa nedá, lebo čertovsky fúka. To by sme sa uštvali. Dokonca sa vyhrážajú, že aj trošku spŕchne. Riskneme to. Vyvetráme si hlavy. Stačí mi letmý pohľad do mapy a už mám pospájaných zopár náhodných bodov tak, aby to bolo nad 10 kilometrov.

Začíname netradične. Vyrážame až poobede okolo 13:30 hod. Veď ideme iba tuto, kúsok, do Podunajskej pahorkatiny. Vlastne v našom prípade ani tá pahorkatina nebude, postupovať totiž budeme nivou rieky Váh. Takmer rovina. Dnes nás nečakajú žiadne jaskyne, teda ak nerátam dva podchody. Nemajú žiadnu kvapľovú výzdobu, zato sú tam grafiti. Kvapľová výzdoba je jednoznačne krajšia. Dnes to nebude ani o vrchoch, ak nerátam náročné výstupy na protipovodňovú hrádzu a pieskovú dunu pri Váhu. Dnes to bude o vode, dve štrkoviská, kanál a staré koryto Váhu. Ale tentoraz bez člnka a plaviek. Pôjdeme iba okolo…

Začína to dobre. Postupujeme svižne. Bodaj by aj nie, veď je to po rovinke. Prichádzame k Baňi. Zrazu začujem cinknutie. Niečo padlo na zem. Jasné, Dušanovi spadla sánka. Dlho tu nebol. Veru, Červeníčania okolie Bane upravili. Aj mostík tu postavili. Lenže nepadla iba sánka. O chvíľu ma niečo poštípalo na nos. Čo to? A zrazu ďalší pokus! Začali padať malé krúpy s dažďom. Našťastie kúsok odtiaľto je podchod. Máme sa kde ukryť, kým prejde to najhoršie. Vetra sme sa však nezbavili.

Je to naše blízke okolie. Poznáme ho. Ale každý z nás tie miesta poznal pod iným menom. „Môj“ názov Malé vážky je jednoznačne krajší ako Dušanove staré smetisko. Žiaľ, je to tak. Niektorí ľudia si zvyšok mŕtveho ramena Váhu pomýlili so smetiskom. Smetí oproti minulosti ubudlo. Už len málokto ich sem vozí. Možno za to môže mreža, čo pri ceste postavili. Dokonca časť smetí niekto odviezol. Ďalšiu časť pomaly pohlcuje tráva.

Asi sme už pamätníci. Spomíname na kúpanie sa na Ypsilonke, i branný výcvik pri Hučáku. Dušan kvalitu výcviku ohodnotil slovami „To bol ale škandál.“ Viac nepovedal, a mňa v tej chvíli nenapadlo sa ho opýtať. Nevadí. Veď ešte niekedy budeme spolu spomínať. Pri železničnom moste máme trochu dlhšiu prestávku. Vďaka nej sa mi podarilo natočiť aj prechádzajúci vlak.

Prechádzka na čerstvom vzduchu spôsobí svoje. Dušanovi škŕka v bruchu. Musíme ísť do Tesca. Večeru treba kúpiť. Dvojitú. No a potom sme šli už iba domov. Bolo aj načase, slnko sa už skláňalo k obzoru.

Keby som vedel, že idete na túru – pridal by som sa. Obzvlášť, keď ste vytiahli také dobré vínko, alebo šampanské to bolo?
Čo už, mňa nikto nezavolá na akciu, asi sa bojíte, že by som vám všetko vypil Alebo ste chceli byť sami a nikým nerušení vy koťuhy 

Pekné Danka a Peter.
Som rád, že nechodím sám, a že niekto „drží“ nad vodou akcie nášho spolku
Len tak ďalej.
Konečne Peter. Prvý certifikát je „upečený“. Hneď, ako to bude možné, bude Ti odovzdaný. Inak gratulujem a pokračuj v tom naďalej. Prospieva to zdraviu, imunite a kondičke