Úvod
Ako som sa dostal k tejto akcii? Celkom náhodne. Pôvodne som chcel ísť
do hôr v sobotu 25.9. na moje narodeniny. Síce som ešte nemal nič
vybraté, ale niečo by sa našlo.
A čo sa vlastne stalo, že som sa na Tesláckej stovke ocitol? Proste otvoril
som si môj email a medzi spamom som si našiel oznam o tejto akcii. Hovorím
si. Čo to tu robí. Veď ja mám naše hory a turistiku rád a „niekto“ mi
ho hádže do spamu? A tak sa spam pakoval do bežnej pošty. A keď som si
ešte pozorne prečítal obsah správy, nemohol som odolať 
Oslovila ma
hlavne zaujímavá trasa, ktorá bola iná ako tá na Trnavskej stovke. No ale
spomenul som si ešte na Romana a tak mu volám, či nemá záujem ísť so
mnou. Nakoniec to dopadlo tak, že idem sám 
V sobotu ráno 4:30 vyrážam z domu do Piešťan k vlaku. Prichádzam na
stanicu a tu badám, že rýchlik už stojí na peróne a je pripravený na
odjazd. Neskutočné. Ja som si zle vyrátal čas na dopravu a tak nelením a
bežím k nemu. Nastúpil som doň v poslednej chvíli. Uf, uf. Vo vlaku si
hľadám vhodné miesto. Idem, idem a tu zrazu nejaký chlap sedí sám
v štvorke a vedľa seba položený ruksak. Zdvorilo sa ho pýtam, či má
voľné miesto a on, že áno. Po pár minútach nachádzame spoločnú reč a
zisťujeme, že obidvaja mierime na Teslácku stovku. Takto vzniklo jednorazové
partnerstvo na spoločnej ceste Tesláckou stovkou. Môj turistický parťák sa
volá Tibor (mimochodom je od Púchova) a dnes môžem povedať, že som rád za
jeho spoločnosť na akcii.
Putovanie
Začíname na hlavnej železničnej stanici. Približne za hodinku sa
ocitáme na Kamzíku, kde je registrácia účastníkov. Tu zrazu stretám
legendárneho Ivana Kadlečíka. A tak, skôr než vyrazíme na trasu,
absolvujeme traja (ja, Tibor a Ivan) spoločnú fotografiu. A potom už horsa
do dobrodružstva.
Na túto prvú časť som sa veľmi tešil. Nikdy som nešiel na Pajštún
z Borinky. Než sme však dorazili na Borinku stala sa nám taká nepríjemná
udalosť. V horlivom rozhovore s Tiborom sme zabudli odbočiť k druhému
kontrolnému bodu k bufetu Lesanka za Kačínom. Keď sme si to všimli vracať
sa nám už neoplatilo. Prvé kontrolné body ešte neboli otvorené a bolo
treba spraviť selfie fotografie. My sme selfie robili až na Marianke pri
hostinci u Zeleného stromu. Prvej živej kontroly sme sa dožili až na
Košarisku v reštaurácii Zapadnutý kút, kde sme si dopriali aj oddych a
kofolu.
Za Kozím chrbátom sa nám pritrafila udalosť, ktorú je treba spomenúť.
Stretli sme tri príjemné ženy, ktoré nám venovali pár hrejivých viet a
samozrejme spoločnú fotografiu. Tiež išli Teslácku stovku a padla dohoda,
že ak sa ešte stretneme tak platím na ďalšej občerstvovačke pivo
S prianím všetkého dobrého na trase sme sa rozlúčili.
Na kontrolnom bode Zumberg sa k nám pridali dvaja súpútnici. Mladý
chalan Kubo a ďalší legendárny stovkár Peter Kováč. Tí s nami putovali
až na Pezinskú Babu, kde sme sa rozdelili. Zumberg bol zvláštny aj tým, že
sa tu ponúkali ako občerstvenie džemové palacinky, ktoré nám dodali sily
pred výstupom na Veľkú homoľu.
Veľká homoľa bol kontrolný bod s príjemnou pani. Tá sa nebránila
mojej prosbe opečiatkovať mi aj čelo. Doložiť dôkaz však nemôžem, lebo
som udalosť nezdokumentoval fotografiou a pečiatka sa mi vplyvom potenia
z čela vytratila
Pobyt na Veľkej homole sme využili aj na návštevu rozhľadne a kochaním sa
jej nádhernými výhľadmi.
Guláš a kofola bola predmetom oddychového času na ďalšom kontrolnom
bode. A tým bola Chata pod Lesom na Zoške. Aj tu sa stala milá udalosť.
Niekoľko minút po nás sem dorazil Jiří Hofman z Prahy, ktorý absolvoval
už 924. stovku. Neodpustil som si s ním spoločnú fotografiu. Človek sa
často nestretá s takýmito aktívnymi turistami. Pre mňa to bola
neskutočná česť. Už len vysloviť to číslo je namáhavé, že
„deväťstodvadsaťštyri“ 
, nie to aj odchodiť. Všetci štyria
sme potom pokračovali ďalej.
Trasu k ďalšiemu kontrolnému bodu na Hubalovej nám neúnavne
spríjemňoval svojím zaujímavým rozprávaním Peter. Je neuveriteľné, ako
má Peter prechodené Karpaty a čo všetko pozná v tomto pohorí.
O niektorých veciach som ani len nepočul. Bolo zaujímavé ho počúvať. Po
príjemnej kontrole na Hubalovej nás čakali stupáčiky na Skalnatú a na
Čmeľok. Po 60. kilometroch sme si ich s „radosťou“ vychutnali. No
zaťali sme zuby, lebo nás čakal vytúžený oddych aj s občerstvením na
Pezinskej Babe.
Chata Korenný vrch sa stala na chvíľu bezpečným útočiskom.
O povznesenie nálady sa postarali okrem oddychu aj párky a kofola. Navyše
bolo tu aj príjemné obsadenie kontroly. Mladý chlapec (člen kontroly) nám
už z diaľky pri príchode ukazoval smer „k pečiatke“, ktorú sme
potrebovali do záznamníka Ja som si s ním a typujem s jeho mamou
spravil spoločnú fotografiu. Po oddychu sme sa vydali na poslednú
časť trasy.
Táto trasa bola pre mňa rozhodujúca. Pravá noha už štrajkovala
(pľuzgier), no povedal som si, že to musím dobojovať. Čakali nás už len
dva kontrolné body. Prvý na Bielom kríži, kde bolo treba odpísať
nadmorskú výšku zo smerovníka a druhý na Kamzíku, kde bolo treba odpísať
názov bufetu na ľavej strane. Takže žiadna živá kontrola, ale mŕtva
kontrola
Od tejto chvíle to bolo čisté utrpenie. Monotónne prekladanie nôh. Za tmy
sa mi zdal chodník všade rovnaký, to bol ďalší demotivujúci článok.
Vôbec som nevedel identifikovať kde som. Za svetla je to úplne iné. Čo je
však pozitívne, že hlava fungovala. Tá neúnavne vravela nohám „choď
ďalej, len choď“ a ja som odhodlane išiel
Poznáte ten prípad, keď vám hádžu polená pod nohy? Tak presne som
vnímal poslednú trasu, ktorou nás organizátori tohto pochodu poslali až do
ústredia KST po asfaltkách mesta Bratislava. Toto asfaltové utrpenie trvalo
presne tri kilometre. Vykúpením bol konečný rázcestník modrej turistickej
značky, ktorý je osadený priamo pred budovou ústredia KST.
Hurááááááááááááá. My sme to dokázali, povedal som si v duchu za
mňa aj za Tibora, môjho turistického parťáka. Vo vnútri nás všetci
privítali úprimným potleskom a vtedy mi došlo, čo sa mi podarilo
uskutočniť. Na prvý krát prejsť trasu Tesláckej stovky. Bol to pre mňa
úžasný pocit. Tí, čo chodia pravidelne stovky vedia o čom hovorím.
Záver
Opäť to bol nezabudnuteľný zážitok. Počas poslednej časti trasy sa mi
honili hlavou rôzne myšlienky. Dokonca aj také, že už nikdy stovku
nepôjdem. Ale ja viem, že to dlho nevydržím a príde čas, keď si poviem
„nikdy nehovor nikdy“
Na koniec chcem poďakovať môjmu „Tesláckemu“ parťákovi Tiborovi,
že som ho mohol spoznať a že sme spolu prežili nezabudnuteľné chvíle na
tejto trase.
Milí turisti – dovidenia nabudúce.
