Komentáre k turistickým akciám

Lenka,
nezabudni urobiť aj pár foto záberov. Nech sa aj mi pokocháme 

Zvykol som popisovať lákadlá (čerešničky) akcie ešte pred jej uskutočnením. V poslednej dobe však zisťujem, že to nie je vždy možné. Občas sa totiž stane, že počas akcie narazíme na nejakú ďalšiu čerešničku. Neplánovanú. Preto dve z čerešničiek, alebo skôr ich históriu opíšem až teraz. Tretia bude popísaná neskôr v časti týkajúcej sa hradov…

Neskorobarokový kaštieľ v Horných Lefantovciach

V roku 1369 si na tomto mieste Pavlíni postavili malý gotický kláštor. Kláštory sa v tých dobách zvykli stavať v peknom prostredí uprostred lesov, ale zároveň blízko dedín. Donátorom kláštora bol miestny zemepán Michal Lefantovský (Mihály Elefánti). Lefantovský kláštor bol prvým pavlínskym kláštorom na území Slovenska.

V roku 1530 sa sťahujú Pavlíni z ohrozených častí Uhorska práve do Lefantovského kláštora. Utekajú pred tureckými nájazdmi. Tie sa vďaka tureckému postupu nakoniec nevyhnú ani tomuto kláštoru. Okolo roku 1597 bol kláštor počas tureckého vpádu zničený. Kvôli neistým časom je v rokoch 1636 – 1687 kláštor opevnený. Počas posledného stavovského povstania kláštor v roku 1708 vyrabovaný cisárskym vojskom. V rokoch 1760 – 1774 bol kláštor upravený v barokovom štýle do takmer dnešnej podoby.

Od roku 1764 bola súčasťou kláštora aj lekáreň slúžiaca pre stovky ľudí zo širokého okolia. Pavlíni vybudovali aj knižnicu, v ktorej okrem teologickej literatúry bolo aj 28 zväzkov medicínskej odbornej literatúry vydaných od roku 1590. Rakúsky cisár Jozef II. v roku 1782 zrušil rád pavlínov v celej ríši. Poslední Pavlíni odtiaľto odišli v roku 1796. Po zrušení kláštora bol objekt málo využívaný a postupne chátral.

V roku 1809 v čase napoleonských vojen bola v bývalom kláštore zriadená vojenská nemocnica pre asi 500 zranených poľských vojakov, bojujúcich na francúzskej strane. Potom sa priestory bývalého kláštora využívali ako skladisko.

V roku 1836 od Správy náboženských obcí kúpil ruiny bývalého kláštora s priľahlými majetkami sedmohradský šľachtic František Gyulai (1798 – 1868 minister vojny Rakúska – Uhorska. Ten nemal mužského potomka a preto si v roku 1866 adoptoval Leopolda Edelsheima (1826 – 1893), čím založil rod Edelsheim – Gyulai. Jeho syn, Lepolod Edelsheim – Gyulai (1863 – 1928) začal v roku 1894 prestavovať bývalý kláštor na šľachtickú rezidenciu. Ďalším majiteľom v poradí bol Leopold František von Edelsheim – Gyulai (1888 – 1981).

Po vojne bol kaštieľ vyrabovaný miestnym obyvateľstvom. Prázdna budova pripadla štátu. Bývalý kaštieľ dostal nové určenie. Od roku 1947 priestory začala využívať Masarykova liga proti tuberkulóze a od roku 1948 tu sídlil Liečebný ústav pre liečbu pľúcnych chorôb pre ženy. V roku 2010 bol liečebný ústav presťahovaný do vhodnejších priestorov. Napríklad len také vykurovanie starého kaštieľa stálo veľa finančných prostriedkov. V súčasnosti kaštieľ znovu čaká na svoje ďalšie využitie a pomaly chátra. Majiteľom je Špecializovaná nemocnica sv. Svorada Zobor v Nitre, ktorá kaštieľ nemôže podľa zákona do roku 2024 predať.

Hrobka rodiny Edelsheim – Gyulai

Tento šľachtický rod žil do konca vojny v kaštieli v Horných Lefantovciach. Gróf Leopold František von Edelsheim – Gyulai (1888 – 1981), maďarsky Lipót Ferencz Edelsheim-Gyulai, odišiel v roku 1945 s rodinou do Švajčiarska. Zomrel vo Francúzsku vo veku 92 rokov. Mal 4 dcéry Ilonu, Máriu, Évu a Alicu. Ilona bola takmer 2 roky vydatá za syna admirála Horthyho, ktorý zahynul pri havárii lietadla na východnom fronte v roku 1942. Alica zomrela v Monte Carle, Ilona v Anglickom Lewes, Mária v Kolne v Nemecku a Éva v belgickom Bruseli. Grófove dcéry sa zaujímali o miesto, kde vyrastali. V pokročilom veku Horné Lefantovce aj navštívili. Neobišli ani kaštieľ, v ktorom sa s vychovávateľkami učili cudzie jazyky, náboženstvo a etiketu.

O záchranu hrobky sa pokúsil budúci učiteľ a riaditeľ školy vo Štvrtku na Ostrove Peter Mézsáros. Postupne vypátral všetky štyri dcéry, ktorým napísal. Stretol sa s nimi aj niekoľko krát v zahraničí. Ukázal im fotografie a film, na ktorých bol vidieť žalostný stav hrobky. Obnova hrobky by však stála niekoľko miliónov slovenských korún. Dcéry však toľko peňazí nechceli investovať do nechráneného objektu na okraji lesa, ktorému hrozilo, že ho vandali znovu zničia.

Dcéry boli ochotné zaplatiť 50 000 korún na záchranu pozostatkov zosnulých. Vyzbieraných bolo 300 kostí, ktoré sa dnes nachádzajú v spoločnej truhle v krypte miestneho kostola.

A je to jasné. Jasno má byť v sobotu. Deň by sme mali. Ale kam? Padne zopár návrhov. Nie sú zlé, ale dni sú kratšie. Chce to niečo trochu bližšie a trochu kratšie. Máme to. Oponický hrad. Len ho treba nejako zokruhovať. Mám. Ale Ivan má krajší okruh. Pýchu odkladám stranou a súhlasím s Ivanom. Proste lepší návrh. Nemusím mať vždy pravdu. A ani ju vždy nemám. Nikto z nás, len niektorí o tom nevedia…

Máme plán. Ohľadom dopravy. Je trochu zložitejší, ale snáď nezlyhá. Dvaja z nás pôjdu spojmi. Jeden z nich dokonca prestupuje. Nasadíme tri autá. Na štart však prídeme dvomi. To vyjde. Proste budeme mať šťastie. Aj sme ho mali. Trochu viac, ako sme si pôvodne mysleli.

Plán sa začína rúcať hneď na začiatku. Ľudka zaspala. Nie že by nevstala na budík, ktorý si nadstavila. Napriek tomu zaspala. Ako to? Ľahko. Žiaden problém. Stačí si budík nastaviť na nesprávny čas. Ostatné už ide samo… Vstala. Aj vlak by stíhala. Ale spoj, ktorý ju mal doviesť na železničnú stanicu už nie. Ani omylom.

Našťastie sú tu dobré susedské vzťahy. Sused, bývajúci pod ňou je kamionista. To síce zatiaľ netuší, ale v pravý čas to zistí. Šťastena jej praje ešte viac. Kamionista ide správnym smerom. Takže tentoraz dokonca netreba ani vlak. Do Piešťan prichádza včas. Lenže k Tescu. No a Ivan ju čaká na stanici. Drobná chybička. Stáva sa. A to sa poistila. Napísala mu SMSku. Lenže tá prišla, až keď s Ivanom prišli k autu. Na konci turistiky. To proste nevymyslíš. To musíš jednoducho zažiť.

U druhej partie každý prichádza tak, ako má. Napriek tomu je tu drobný zádrheľ. No, drobný. Trochu väčší. Problém je ho na ceste obehnúť. Kombajn má proste svoju šírku. A ako na just oproti samé auto. V sobotu ráno. Stáva sa. Kombajn má dobré počasie na žatvu a my zase na turistiku. Mnoho škody nenarobil. Strácame iba 5 minút. Navyše, už nám Ivan stihol zavolať, že budú meškať. Pôvodne nás mali na štarte čakať oni, ale bude to naopak.

Parkujeme a čakáme. Zrazu vidím, ako sa veľkou rýchlosťou približuje niečo bordové. Ivan! Kým stihnem vyskočiť z auta má Ivan šancu ma zbadať už iba v spätnom zrkadle. Kričím a mávam, aby som zvýšil šance. Ostatným sa to veľmi páčilo. Len Ivanovi nie, lebo ma jednoducho nevidel. Raz darmo. Burácajúci motor je hlučnejší a spätné zrkadielko malé… Ivana zastavil až zákaz. Teda nezastavil, ale rampa ho donútila otočiť sa…

Zo začiatku je to pohoda. Pravá rovinka. Tú práve teraz nepotrebujeme. Je totiž ráno a zima. Námraza je toho dôkazom. Potrebujeme trochu viac času, aby sme sa zohriali. Kým do kopca by nám stačil kúsok, tentoraz na zohriatie potrebujeme takmer 2 kilometre.

Dosahujeme prvý dnešný cieľ, Neskorobarokový kaštieľ v Horných Lefantovciach. Tu sa dozvedáme, že je tu aj cintorín a krypta. Keď je to už tu, a my tiež, proste neváhame. V tomto prípade možno svoju úlohu zohral omyl. Aspoň ja som si myslel, že to bude niekde v parku pri kaštieli. Ono to aj všetko bolo pri kaštieli, len nie v parku. Bolo treba prejsť asi kilometer ďalej od okraja parku. Po príchode na dané miesta neľutujeme.

Cestou späť sa nám do cesty postavili lukostrelci. Vlastne nepostavili, ale im to nepomohlo. Už bol pri nich Ivan. Práve včas. Pomohol im nasadiť tetivu na luk. Za odmenu si smel vystreliť. Viac krát. Vystrelil som si aj ja. Ivan môj výkon ohodnotil slovami „To si ten šíp mohol do toho terča hodiť, by sa do neho zapichol väčšou silou.“ Na svoju obranu poviem, že ten oblúčik, ktorý za letu šíp vytváral, bol naozaj elegantný! Posledná z nás strieľala Ľudka. Ako jediná z nás trafila do žltého. A týmto pádom máme víťaza neoficiálnych lukostreleckých pretekov nášho spolku určeného. My chlapi by sme aj pre vylepšenie celkového imidžu pokračovali v súťaži, no ale nedalo sa. Nie že by nám to majitelia lukov nedovolili, ale bol čas pobrať sa ďalej.

Veľká skala nie je zase až tak veľká, aby sa na ňu nedalo vyšľapať. Síce si trochu človek zafučí a občas padne aj nejaká kvapka potu… najmä ak človek dávnejšie nikde nebol. Zo samotného vrcholu výhľady nie sú. Treba ísť kúsok ďalej. Skaly, tie neraz sľubujú výhľady. Síce obmedzené, ale potešia.

Hrad nesklamal. Nemohol. Už od roku 2001 ho zachraňujú ľudia z občianskeho združenia Apponiana. Proste 19 rokov prác, aj keď stredovekým spôsobom, to proste vidieť musí byť. Niet lepšieho dôkazu, že sa hrad páčil našej novej dvornej fotografke, ako to, že už nemala voľné miesto na karte na ďalšie fotky.

Čaká nás posledná čerešnička, kaštieľ v Oponiciach a park pri ňom. Vlastne nečaká. Nie že by tam nestál, ale časť, veľká časť výpravy je už plná dojmov. Potrebujú čas, aby ich spracovali. Preto, keď idem autom okolo, už neodbočujem ku kaštieľu. Ivan však o tom nevie a odbočí. Zbytočne sa obzerá pri kaštieli. Nás tentoraz neuvidí. Možno niekedy nabudúce…

Fotky a video dnes nebudú. Možno zajtra… Preto sem dám pre účastníkov výpravy aspoň video chlapíka, ktorý sa dostal dovnútra kaštieľa – https://www.youtube.com/watch?…

Pozerám, že zatiaľ to je remíza, čo sa týka pohlaví
Muži držte sa, nech vás ženy neprevalcujú

Jozef mi číta myšlienky, akurát rozmýšlam že mu volám či sa niečo nekoná, ale reku predtým skontrolujem mail a hele. nová akcia.. klik. 

Ak by sme sa toľko nehrali s parkovaním v podhradí alebo nešuchtali sa pri skalnej ihle či vodopáde… proste ak by sme na hrad Hričov dorazili o cca niečo vyše 400 rokov skôr, videli by sme asi toto https://www.youtube.com/watch?…

Až teraz som sa dostal k písaniu komentára

Takže ako začať?

Najprv tradične o zrode tejto akcie
Tentoraz sa akcia nezrodila výhradne v hlave Joža. Podstatne mu v tom pomáhal Ivan. Vlastne „zbúchali ju“ spoločne. Keď som v sobotu pozrel kto je na akciu prihlásený, zistil som, že to bude v nedeľu zaujímavé Štyri hostky, z toho som tušil, že jedna z nich asi bude „nová“ Ľudka.
Minule na akcii „ženy prevalcovali“ chlapov. Bol to historický zápis do knihy PAT-a a MAT-a. Nikdy doteraz sa to nestalo. Teraz to vyzeralo na čistú remízu, ale len vyzeralo, ako som sa neskôr v Hričovskom Podhradí presvedčil. Totižto jedna žena zlyhala. A tak sme my chlapi tradične a znova vyhrali.

Cesta do Hričovského Podhradia
Odvíjala sa pokojne a tentoraz na Ivanovom „tátošovi“. Áno myslím pokojne až do chvíle, keď Ivan v aute nepustil metalovú muziku. Akosi sme všetci ožili. Aj Dušan. Len ten z nás svojim oblečením a výzorom pripomínal najviac metalového fanúšika. Vyzeral, akoby sa z jedného koncertu presúval na druhý Keď zaznela skladba Hells Bells od AC/DC vošlo do nás sto čertov Ja som si zaspomínal na časy, keď som hrával v hudobnej skupine a spoločne s Ivanom sme to rozohrali na imaginárne bicie. Nikomu nevadilo, že volant zostal na chvíľu bez záujmu I tak sme úspešne a bez ujmy dorazili do Hričovského Podhradia, kde nás už čakali naše „kvetinky“.

Proste začiatok
Len čo sme sa zvítali a v mojom a Dušanovom prípade aj zoznámili pre nás s novými ženami (Alenkou a Majkou) zahájili sme tradičné štartovné rituály. Snáď ste si nemysleli, že nebudú Jozef opäť z „klobúka“ vytiahol tú vynikajúcu zázvorovicu. Konkurovať tak kvalitnému štartovnému môže len Romanove varené vínko. Štartovné padlo ako uliaté a potom sme sa už vydali na cestu.

Prvá časť trasy
Najprv sme chvíľu išli dedinou, ale potom sa nám už do cesty postavila naklonená rovina. No nebolo to také strašné. Už som zažil oveľa prudšie začiatky. Vidno, že dnešnú celú trasu chlapci naplánovali s citom. Ušili ju presne na seba.
Keď sme opustili obec išlo sa príjemne po lesnej ceste. Mierny stupáčik nás doviedol až k našej prvej zastávke Hričovskej skalnej ihle. Aby sme miesto dôkladne preskúmali chvíľu sme sa zdržali. Bolo na čo pozerať. Skalná ihla je veľmi zaujímavý objekt. Jožo neváhal a „skalku“ preskúmal aj svojim pomocníkom. Do vzduchu vypustil svojho „orla bzučivého dotieravého“, ktorý na miesto nalietaval, ako keby nás chcel uloviť.
Ivan ten zas nezaprel svojho „keškárskeho“ ducha a neďaleko od skalnej ihly ulovil jednu kešku pod odborným dohľadom Alenky a mňa, teda „filmárika a filmušky“
Ľudka tá sa zas snažila vyliezť na skalku a preliezť jej okom ako niť. No nepodarilo sa jej to
Pokračujeme ďalej.

Druhá časť trasy
Po pár stovkách metrov sme dorazili na príjemnú lúku s jemným stúpaním. Na nej boli celkom pekné výhľady, kde ústredným bodom záujmu bol hrad Hričov, týčiaci sa na ďalekej hradnej skale. K nemu smerovali naše kroky.
Prestávkou tejto časti bola miestna piváreň zvaná „Pod Vŕbou“ v obci Hlboké nad Váhom. Piváreň nás na chvíľu pritúlila. Majiteľ nás nenechal na „holičkách“, má dobré srdce. Dovolil nám na terase posedieť a ponúkol nám čapované pivko, kávičku a čajíček, každému na čo mal chuť. Hádajte na čo som mal chuť ja Čas prestávky sme využili i na posilnenie jedlom a Majka nás pohostila jej vynikajúcimi makovými koláčikmi. Mňaaaaam. Ďakujeme Majka.
Pokračujeme ďalej.

Tretia časť trasy
Než sme k hradu Hričov prišli užili sme si najprv krásnu scenériu Hlbockého vodopádu. Dnes sme pri ňom neboli samy. Je to zaujímavé miesto a preto je cieľom mnohých turistov. My sme vodopád dôkladne preskúmali zospodu i zvrchu. Áno na vrch vodopádu vystúpili z nás tí odvážnejší Z vrchu je impozantný pohľad na okolité skaly, tak typické pre Súľovské vrchy. Traja z nás sa odvážili ísť ďalej po tiesňave, ktorú zrejme časom vyhĺbil potôčik, ktorý kŕmil nenásytný vodopád. Touto časťou som išiel spoločne s Ľudkou a bola to naozaj zaujímavá cesta. Keď sme prišli na spojnicu so zelenou turistickou značkou vystúpili sme ešte do miest, skál, ktoré sa nachádzajú nad vodopádom. Je to úchvatné miesto. Z najvyššieho bodu zažijete nádherné výhľady. Ja s Ľudkou sme mali to šťastie si ich naplno vychutnať. Ďakujem príroda za takéto miesta.

Štvrtá časť trasy
Viedla úplne iným svetom ako doteraz. Spoločnosť nám robili „holé stromy“ príjemný listnatý povrch a dobrá nálada každého člena výpravy. Po chvíli sme dorazili na miesto, kde sme sa otáčali o 180°. Jedná sa o červenú turistickú značku vedúcu k rázcestníku Pod Roháčom. Odtiaľ je to už iba kúsok k zaujímavej skale s názvom Brada. Tú sme mali počas putovania niekoľkokrát na očiach. Dnes však naša cesta k nej nesmerovala. Dnes sme si naplánovali návštevu hradu Hričov. A ten už nebol tak ďaleko.

Piata časť trasy
Áno bol ňou hrad. Avšak tesne pod hradným kopcom, na ktorom sa týči je odpočinkové miesto, ktoré sme s vďačnosťou využili. Kryté útulné sedenie nám poskytlo čas na oddych a posilnenie. Majkine koláčiky už neboli. Pamätáte sa? Zjedli sme ich „Pod Vŕbou“. Ponaučenie pre Majku! Treba napiecť viac koláčikov Mlsných jazýčkov je veľa.
Po pauze sme konečne navštívili vytúžený hrad Hričov. Poviem vám je to zážitok. Síce je hrad malý, ale ten výhľad, ktorý poskytuje je o to krajší. Na hrade bola návšteva ako na „Václaváku“. Áno neboli sme tu samy. Všetci prítomní boli ohľaduplní. Dávali si prednosť a oplývali trpezlivosťou, pri čakaní na uvoľnenie pri lezení po rebríkoch. Najkrajšie je najvyššie miesto hradu. Predstavuje plošinku so sedením a peknú atmosféru vylepšuje borovica vyrastajúca na jej vrchole. Proste rozprávka. Hodné miesto na vypustenie „orla bzučivého dotieravého“. A Jožo nelenil. Vypustil ho, aby toto krásne miesto zdokumentoval. Aj odovzdávanie vrcholových medailí stojí za to. Ja som ešte na koniec nalepil nálepku spolku na vrcholovú schránku a potom sme už šli ďalej.

Šiestu časť trasy
trochu skrátim, lebo som sa s písaním príliš rozkokošil a nikto to nebude také dlhé čítať. No tí, čo došli až sem vedzte, že sme cestou dole do cieľa navštívili celkom tri jaskyne.
Jedna bola podľa Joža takzvaná „plazivka“.
Druhá bola nádherná. Jožo trefne poznamenal, že bola ako jaskynný amfiteáter. Jej obyvateľom bol aj jeden netopier, ktorého sme na chvíľku vyrušili.
Tretia mala tvar banskej štôlne a na jej konci bolo do kameňa zrejme vytesané sedenie.
Keď sme preskúmali všetky jaskyne očakával nás už iba cieľ. Do dediny sme prišli rozdelení do dvoch skupín. Ja, Dušan a Alenka sme nasledovali náučný chodník ústiaci práve v dedine. Druhá skupinka si vybrala nezáživné putovanie po asfaltke Stretli sme sa až v dedine a to bol koniec nášho skvelého prežitého dňa. Do cieľa sme dorazili už za začínajúceho súmraku. Stihli sme sa rozlúčiť a dať si sľub, že sa takto za vynikajúcej partie zídeme niekedy nabudúce.

Ďakujem všetkým za skvelú účasť. Ďakujem tiež, že som mohol spoznať skvelých ľudí Alenku a Majku. My všetci máme radi prírodu, dobre sa v nej cítime a bavíme a dúfam, že to takto zostane naveky 

Ešte raz ďakujem a dovidenia.

Tentoraz sme zaznamenali bohatú účasť. Že by za ňu mohli tri čerešničky, ktoré na nás čakali? Posúďte sami. Šampus, Frankovka Modrá Rosé a dobre chmelené pivo APA. Počkať. Omyl. Iné čerešničky som mal na mysli. O týchto sme ešte nevedeli. Tu sú tie správne:

Hričovská skalná ihla je viac ako 10 metrov vysoká. Kedysi ju bolo vraj vidieť aj z cesty, pretože bola na lúke. Dnes je takmer zo všetkých strán obklopená stromami. Je to jediná skalná ihla u nás, ktorá má aj uško (skalné okno) na navlečenie nite.

Hlbocký vodopád v minulosti nazývaný aj Súľovský. Kaskádový vodopád má výšku 14 metrov. Očaril aj filmárov, ktorí ho radi obsadzovali do svojich rozprávok. Vodopád si zahral v rozprávkach Perinbaba, Soľ nad Zlato, Sokoliar Tomáš a Dúhenka.

Hrad Hričov je jedným z našich najstarších a rozlohou najmenších hradov. Pre panstvo sa stal časom nepohodlným. Navyše pre nedostatok miesta ho nemohli upraviť, aby zodpovedal pokroku vo vojenskej technike. V roku 1605 nedostatočne strážený hrad obsadili a vyplienili Bočkajovi povstalci. Pôvodní majitelia hrad neobnovili a odvtedy pustne.

Dnes s nami ide aj Dušan. Na sebe má iba dve turistické veci. Topánky. Obe. Možno aj turistickú dušu má. Inak je skôr oblečený, ako keby išiel práve na koncert. Napriek tomu sa jeho rifle, kožený kabát i dlhé vlasy hodia na našu akciu. Presnejšie na jednu jej časť. Síce malú… Hovorím o ceste autom do Hričovského Podhradia. Ivan totiž pustil svoju obľúbenú muziku. Takže ten koncert by aj prítomný bol. V tejto chvíli bol najvhodnejšie oblečený Dušan. Keď sa to tak zoberie… vlastne sme prišli z koncertu.

Kúštik za dedinou sa nám niečo postavilo do cesty. Aha, naklonená rovinka. Trochu fučíme, ale ide to. Zrazu skalná ihla. Dron sa bráni, nechce vzlietnuť. Vraj nemôže. Dolu, za diaľnicou je totiž letisko. Dokonca medzinárodné, Žilina – Dolný Hričov. Pýta si to odo mňa telefónne číslo. Mám. Zrazu mi prichádza kód. Lenže na ten istý mobil, cez ktorý ovládam dron. A appku i SMS s kódom naraz otvorené nedokážem mať. Čo teraz? Chalani, pamätajte si! Každý dostal svoju časť kódu. Pre istotu 3 krát opakujem kód. Chalani nezlyhali. Zrazu je dron schopný letu.

A tu sa to zrazu stalo. Dušan otvára svoj nenápadný vak. Všetci sa nestíhame diviť, ako sa mu to všetko zmestilo do takého malého vaku. Ponuka je široká. Nestačíš do kopca a potrebuješ posilniť? Nech sa páči Red bull. Máš suché pery, alebo len tak zo špásu? Nie je nič lepšie a mastnejšie ako konopný olej. Aspoň v ruksaku nie. Dosiahol si konečne vrchol? Šampus. Kvári ťa smäd? Pivo. Stretol si známeho z Pezinka či Modry? Frankovka modrá rosé. Keď ju miluješ, nieje čo riešiť. A máš v batohu i kofolu. Dušan sa naozaj pripravoval zodpovedne. Dokonca zobral zo sebou aj ústnu vodu. Len tak pre istotu. Asi aby medveďovi nesmrdelo toľko z papule. Keby sme ho náhodou stretli a dali sa s ním do reči. Jeho ruksak automaticky dostal prezývku „pojazdný bar.“ Na jedenie má toho podstatne menej. Vak plný tekutín. Kde by sa tam ešte aj jedlo zmestilo? Jedine klobáska mala ten správny tvar. A kúsok chleba na vrch.

Zo začiatku sa držíme relatívne pokope. Len Vincent je raz vpredu a inokedy zase niečo stvára vzadu. Niečo stratil? Alebo hľadá? Hríby? Kľúče od auta? Autom je Ivan, takže pohoda. Nech robí to, čo potrebuje urobiť. Niekedy je lepšie nevedieť. Celkovo. Tentoraz to nemyslím konkrétne. Jednoducho taká obyčajná ľudská skúsenosť. Keď my spravíme 12 kilometrov on ich určite prejde minimálne o 2 – 3 viac.

Prichádzame do susednej dediny. Zrazu vŕba. Takú hrubú som jakživ ešte nevidel. Zaujala. Čiste náhodou pod ňou šenk. Vyzeral taký smutný, opustený. Zopár drobností však svedčilo o tom, že prednedávnom to tak nebolo. Ako vyjednávača vysielame najskúsenejšieho z nás. Áno, správne, Vincent šiel. Búcha na dvere. Len či na tie správne? O chvíľu zistíme. Vychádza chlapík. Nedôverčivo si nás obzerá. Hodnotí nás. Vincent! Úspech dnešnej výpravy máš pevne vo svojich rukách! Zlyhanie by vážne zamávalo s morálkou výpravy. I keď tentoraz o trochu menej. Predsa len máme k dispozícii pojazdný bar. Ale je tu veľké ALE! Čapované je jednoducho čapované.

Chvíľu to trvá, ale predsa len sa nedôverčivý pohľad chlapíka pomaly mení na prívetivejší. Čo k tomu dodať? Vincent sa tentoraz poučil zo svojho veľkého neúspechu v Kunešove. Stačilo začať prvú vetu inými slovami ako „Dobrý deň, máte pekné dvere!“ Vincent dnes zaznamenal veľký, pamätný úspech! Máme povolené sedieť vonku na čerstvom vzduchu. Načapuje nám, čaj i kávu urobí. Hneď je všetko krajšie. Aj slniečko vykuklo. Asi bolo zvedavé, či sa Vincentovi zadarí. Je čas platiť. Už netreba. Vincent sa v nestráženej chvíli nenápadne vzdialil a zaplatil. Asi postupoval v duchu starého vyjednávačského hesla „Čo si si vyjednal, to si aj zaplať!“ No ale nabudúce ho už musíme ustrážiť!

Blížime sa k ďalšej čerešničke. Vodopád. Tečie. Sme aj čakali, že niečo bude. Járček pod vodopádom nám to pošepkal. Otázna bola však jeho mohutnosť. Mocnosť a výdatnosť jeho prúdu. To bola otázka. Či ako keď dvaja chlapi naraz si potrebujú trochu odpustiť, a či viac? Mali sme šťastie, bolo to podstatne viac. Toto by dvaja chlapi nedali… Vyťahujem dron. Trochu vzlietol, ale na obrazovke nič nevidím. Bráni sa potvora. Vraj stiesnené podmienky. Nedokážem s ním nič urobiť. Ide k zemi a vypínam ho. Lenže ostatní sa medzitým niekam rozliezli. Aspoň ten vodopád zostal a tak ho cvakám. No nič. Idem nad vodopád aj ja. Tam stretám Ivana. Vincent s Ľudkou vraj šli po koryte potôčika ďalej. Oficiálne tadiaľ cesta nejde, ale vraj sa prejsť dá. Nekecali. Síce to bolo na 2 miestach trochu o hubu, ale dalo sa. Ivan sa však vrátil pod vodopád. Podozrievam ho, že takticky nechal paličky pod vodopádom, aby mal dôvod vrátiť sa. Pridal sa k časti výpravy a pokračoval turistickým obchvatom vodopádu po značke.

Les, šuchotajúce lístie pod nohami… Občas výhľady či oproti idúci turisti. Nejaký ten rozhovor… a zrazu sme pri tretej čerešničke. Hrad Hričov. Presnejšie to, čo sa z neho dodnes zachovalo. Zrazu ceduľka s nápisom „Pomôž vyniesť piesok, vodu, kameň do hradu! Po schodoch až ku miešačke. Ďakujeme!!! ZPHH.“ Piesok zmizol. Voda sa asi vyparila. Zostali iba kamene. Každý chytá do ruky nejaký kameň. Vyberáme si taký, aký sa nám páči. Teda aspoň ja. Dúfam, že ostatní mali viac rozumu a vybrali si taký, na aký sa cítili. Odhodlane vystupujeme na hrad. Tam zisťujeme, že okrem piesku a vody zmizla aj miešačka. Proste jej niet. Jednoducho položíme kamene na kopu. Týmto aktom ako keby šibnutím čarovného prútika sa meníme z robotníkov na turistov. Veru, poviem vám, že to nie je med lízať. Kým ten kameň vynesiete v rukách hore… Aj jaj, mal som sa trochu viac ovládať.

Juj, znovu som sa neovládol. Môj príspevok je dlhý. Preto už spomeniem iba povesť. Tentoraz sa netýka hradu, ale vodopádu. Ľuďom sa vraj zjavujú víly z Hlbockého vodopádu, ale iba keď ich zmáha veľká bieda. Tá navštívila i Janka. Neurodilo sa mu ani za hrsť zemiakov. Zbytočne sa od svitu do mrku k zemi skláňal, iba čo prach do hrste zbieral. V črevách mu vyhrávalo od hladu a v očiach mu černelo od márnej driny na poli. Bol taký ukonaný, že si šiel do horičky hlavu ochladiť. Nabral vodu z miesta, na ktorom tancovali víly a tou vodou pokropil hrudy na poli. Ešte ani poriadne na zem tie kvapky nedopadli a hrudy sa premenili na zlato. Mal si za čo Janko chleba kúpiť a hlad zahnať, ba aj na novú chalupu mu zostalo. Hovorí sa, že odvtedy sa víly z Hlbockého vodopádu nikomu neukázali. Prídu až vtedy, keď bude ľudí veľká bieda zmáhať. Potom sa voda z ich šľapají premení na zlato… (prevzaté z https://dromedar.zoznam.sk/…ch-rozpravok )

Terapia prírodou…

Názov tejto turisticky je zároveň jej cieľom. Potrebovali sme vypnúť od neustáleho bytia v práci a doma. Pretože, čo iné sa dá v dnešných dňoch robiť.
Nasadili sme turistické topánky, naštartovali auto a vybrali sme sa do Olešnice. Malo svietiť slnko. Miesto toho nás chytil dážď. Nevadí. Ideme. Na samom začiatku sme sa kochali krásnymi roubenými domčekmi dedinky Olešnice. Po jej prechode sme cez lúku zamierili do lesa. Tam už toľko nepršalo. A zahájili sme našu terapiu. Ako vyzerala?
Celú turistiku sme nevytiahli mobil z batohov. Čo znamená, prepáč Vincent, že nemáme ani jednu fotku. Navyše…na každej by boli vydieť nejasné tvary v hmle. Po ceste sme si vychutnávali prírodu a to doslova. Jedli sme lišajníky, ojedali púčiky stromov a vrcholo všetkého bola kyslička. Po Vrchmezí sme spolu neprehovorili ani slovo. Stačilo nám ticho prírody. Na Vrchmezí sme učinili zápis do vrcholovej knihy a tu sme už stretli prvých bežzcov, turistov, ale aj takých čo sa na turistov iba hrali. Tu už sme prestali mlčať a cesta veselo pokračovala až na Šerlich. Určite by tam boli krásne výhladi. V tej hmle sme ledva videli Masarykovu chatu, ktorá sa tu nachádza.
A už nás čakala cesta späť. Okolo mlyna po rozbahnených cestách. Hm…blatíčko. To bolo dnes kamarátom. Čo na tom, že na prezutie nič nemáme. Auto znesie. A po ceste späť sme medzi Olešnicou a Slavoňovom stihli navštíviť pivovar Agent. Počuli sme o ňom prvý krát a keďže radi vyhľadávame lokálne pivovary a špeciálne pivá ihneď sme sa rozhodli ich podporiť. Vďaka bohu mali otvorené. Teraz už si ideme vychutnávať to pivo.

Znovu som prehral. Na svoju obhajobu poviem len toľko, že som ani len netušil, že som účastníkom súťaže. Prvý krát súťaž vyhlásil Roman. Najkrajším členom spolku bude ten, kto stopne auto. Parkovali sme totiž o nejaký ten kilometer ďalej, ako sme skončili. Áno Vincent. Vtedy prišla tvoja hviezdna chvíľa. Stopol si Poliaka. A možno si len pomýlil brzdový pedál s plynovým? Kto ho vie? Po druhý krát mi niečo podobné vyviedol Ivan. Ja som na akciu dotiahol jednu babu a on hneď štyri. Znovu čestne priznávam svoju porážku.

Ide o veľmi netradičnú akciu. Po prvý krát je prítomných viac žien, ako mužov. Dva a pol násobne. Netradičné bolo aj ráno. Po prvý krát sa stalo, že niekto ku mne netrafil. Presnejšie, Ivan netrafil. Zrazu mi zvoní telefón s inštrukciami, kde sú. Obec trafili, takže žiaden problém. Je nás veľa. Do jedného auta sa nezmestíme. Ivan sa cítil v aute plnom žien ako maharadža. Maharadža je chlapík, ktorého príkazy sa jednoducho plnia. A keď maharadža rozhodol, ktoré dve presadnú do môjho auta, nik nenamietal… By sa niekto opovážil namietať.

Toto som dávno nezažil. K Miriam je to od nás asi hodinka autom. Celú hodinu vydržali ženy v mojom aute hovoriť. Som si musel dávať pozor, aby som správne odbočil na Zlaté Moravce. Chvíľka nepozornosti a sme vo Zvolene. Je to síce na „Z“ ako Zlaté Moravce, ale nechcel by som odtiaľ ísť peši na Hrušov. Tentokrát zlyhávam ja. Netrafil som číslo domu. Ale ulica sedela! Tesne vedľa, o 5 domov…

Síce som v Topoľčiankach ešte nebol, ale to mi nezabránilo, aby som mal jasno v tom, kde zaparkujeme. Našťastie bol s nami aj Ivan. Ten mal ešte jasnejšie. Neparkovali sme však ani tam. Šla s nami „domorodka“, ktorá tieto miesta pozná ako vlastnú dlaň. Pri parkovaní sme boli len radi, že išla s nami aj Miriam.

Iba zopár metrov od auta a už Miriam zlyhala. Nie, nezablúdili sme. Vytiahla foťák. A veru ona len tak bez dôvodu nevyťahuje foťák. Výborne, nebudem sám zdržovať. Prvá časť trasy bola menej záživná. Preto sme si ju zvolili ako prvú. Na zohriatie sa na prevádzkovú teplotu. Prvý kilometer a pol bol po asfalte. Síce aj potom bol asfalt prítomný, ale to už bol cyklochodník vedúci popri vinici. Neskôr nám poskytol aj výhľady do blízkeho okolia. Asfalt vydržal až po turistický chodník. Tam taktne zmizol. Práve včas.

Les, rovinka, pohodička… Ako na nedeľnej vychádzke. Trochu stúpania sme absolvovali snáď iba pri výstupe na hradný vrch. Možno tam boli niekde ukryté aj iné drobné a nenápadné stúpania. Tie si však nikto nevšimol. Tentoraz nie je vinný iba Ivan. Všetci rozprávali. Teraz nasleduje veselá príhoda. Pre ostatných. Majiteľka batoha veru veselá nebola. Pôvodne som to nechcel spomínať, ale nakoniec, ako varovanie pre ostatných. Jedna nemenovaná členka našej výpravy nás chcela niečim ponúknuť. Zdvihla batoh a … nevidela nič. Zato cítila. Hxvno. A to mala batoh položený na lavičke. Musíme si dávať bacha. Inak sa nám môže stať, že zažijeme niečo podobné. V dnešnej dobe je bežné, že ľudia chodia so psami kdekoľvek. Od tohto okamihu bol každý pes podozrivý. Zrovna išiel jeden malý okolo. Príliš malý, ten by toľko zo seba nedostal.

Bola to pekná vychádzka. Čo pekná! Očarujúca. Až tak, že Ivan zabudol hľadať kešky. Spomenul si na ne až v polovici trasy. Vlastne toto je výnimočná výprava aj kvôli tomu, že tentoraz nenašiel ani jednu. Bol však za to odškodnený. Zo začiatku som nechápal, ako to, že od hradu po Žrebčín je to 4 kilometre, ktoré sme prešli za 45 minút a od žrebčína do Topoľčianok tiež 4 kilometre, ale na tabuli sa vyhrážajú 1 hodinou a 5 minútami. O chvíľu som pochopil. Tento rébus mi pomohol vyriešiť Ivan. Z okolitých jabloní zhadzoval jabĺčka mojimi paličkami. Zo začiatku kŕmil jabĺčkami iba kone. Keď tie najchutnejšie minul, skúsil jabĺčka okoštovať tiež. No nič, aspoň mal úspech u koní.

Znovu sme radi, že je Miriam s nami. Poprevádzala nás snáď po všetkých kútoch parku. Spomenula aj pstruháreň. Ivana však neprekvapila. Zodpovedne sa pripravoval na túto akciu a bol zorientovaný. Navyše, dva krát mu nebolo treba hovoriť. Nám ostatným tiež. Lámali sme si hlavy len nad jedinou vecou. Budú mať otvorené? V dnešnej dobe totiž býva kvôli korone takmer všetko zatvorené. Zavážilo to, že pstruháreň bola od nás iba 3 kilometre. Tak prečo neskúsiť šťastie? Vyšlo to. Mali sme šťastie nielen na pstruháreň, ale aj na milých ľudí, pekné počasie, zaujímavý hrad, kone, park, nádhernú jeseň…

Táto akcia bola pridaná – presnejšie pôvodná bola rozdelená na dve časti, lebo chtíč po dobrodružstve Romana a Miša bol väčší, ako nás troch – Vinca, Joža a Ivana.
Najprv vyliezli na Salamandru a potom až k Volkovmu zubu. A kedže už bol pokročilí čas a začalo sa stmievať a my sme išli napred, tak sa Mišo s Romanom rozhodli, že zavŕšia svoju akciu nie v Podhradí ale vo vedľajšej obci Lehota pod Vtáčnikom. My sme ich tam po ceste potom „naložili“ do auta.

Ako sa rodila akcia
Tentoraz výlučne v mojej hlave. Jozefa som do plánovania vôbec nezapojil, iba som mu natvrdo, bez upozornenia oznámil, že na Vtáčniku, ako na najvyššom vrchu pohoria, som ešte nebol a chcel by som tam v týždni ísť. Pôvodný plán bol štvrtok alebo piatok, ale keď som v utorok pozrel predpoveď počasia, určil som prijateľnejší štvrtok.
Pôvodne mala ísť na túto akciu aj hostka z minulej akcie Ľudka, s ktorou je v kontakte Ivan. Ale keď jej Ivan oznámil, že sme do auta piati asi sa zľakla, alebo nechcela otravovať. Uisťujem Ťa Ľudka, že by si neotravovala. Dokonca po príchode do Piešťan som Ivanovi povedal, že by som bol ochotný ísť cestou aj pre Teba, ale smola. Bol som na svojom aute a na ňom nemám diaľničnú známku. Takže, ak budeš chcieť stretneme sa na budúcej akcii. Toľko som chcel na úvod.

Priebeh akcie – 1. zastavenie
Prvou zastávkou boli ruiny hradu Sivý Kameň. Ja som ho pôvodne v pláne akcie nemal, ale po tom, čo ho Mišo spomenul ešte pred akciou v komentároch, operatívne som upravil trasu akcie. Bolo by nerozumné tieto ruiny nenavštíviť. Aj keď sme z pôvodného hradu videli veľmi málo, určité náznaky tu boli. Hlavnou devízou návštevy však boli pekné výhľady. Čerešničkou na torte na tomto mieste bolo použitie Jožovho drona. Natočil ním videa a odfotil pár fotiek, čo určite prinesie iný pohľad na naše pôsobenie na túrach.

Priebeh akcie – 2. zastavenie
Zastavenie sa uskutočnilo na Jarabej skale. Než sme sem prišli museli sme si pár výškových metrov vystúpiť. Jeseň bola už v končiacom štádiu, ale i tak príroda hrala peknými farbami. Niekoľkodňové predchádzajúce upršané počasie spôsobilo, že nám často pod nohami tiekli potôčiky vody a mľaskalo bahno a tak to bolo prakticky celú trasu. Bolo zaujímavé počas postupu pozorovať, ako sme všetci rozdielni, a ako každý ide svojou cestou s cieľom vyhnúť sa namočenia alebo zablatenia sa. A v tom je to dobré, že sme všetci jedineční. Než sme sa dostali k Jarabej skale som ja i Roman pri jednej chatke, schovaní pred všetkými doplnili svoje brušká. Jarabá skala bola prakticky pitná prestávka.

Priebeh akcie – 3. zastavenie
Touto zastávkou bol až najvyšší vrch pohoria VTÁČNIK. Už príchod k vrcholu dal tušiť, že dnes výhľady nezažijeme. Presviedčala nás o tom hmla, ktorá počas postupu k vrchu panovala hoci len na jednej strane hrebeňa, ale aj tak panovala. Vtáčnik sme si riadne užili. K hmle sa pridalo aj mrholenie. Pri kríži na vrchole sme sa dlho nezdržali. Vykonali sme iba nutné „úkony“. Predovšetkým vrcholová Jožova zázvorovica bola s jednou z hlavných programov. A samozrejme vrcholové fotenie netreba opomenúť a takisto lepenie samolepky nášho spolku na rázcestník. Silnejúce mrholenie nás donútilo sa presunúť o kus ďalej pod ihličnatý strom, kde sme ako tak boli chránení. Tu každý započal občerstvenie, prezliekanie do suchého oblečenia. Klincom programu, tak ako zázvorovica, bolo tradičné Romanove varené vínko. Dnes bolo ale výnimočné, pretože aj chvíľa bola asi výnimočná. Určite si to myslel aj Roman, keď doniesol kvalitné desaťročné vínko. Ďakujem Romanovi, že som sa mohol zúčastniť tohto výnimočného zážitku, ktorý sa určite nebude opakovať často, a ak áno chcem byť vždy jeho aktérom 

Priebeh akcie – 4. zastavenie
Kým sme prišli k tomuto zastaveniu museli sme sa najprv vrátiť po tej istej trase k odbočke Malá Homôľka. Od tejto chvíle sme sledovali zelenú značku. Keď sme dosiahli odbočku s názvom Vrvrava privítala nás asi poľovnícka chatka s príjemným krytým sedením. Súčasťou bolo aj ohnisko, ktoré si viem v priaznivejšom počasí predstaviť ako miesto na opekanie. „Dosýta“ sme toto príjemné miesto využili a to každý svojim spôsobom. Jozef v tomto mieste uvidel dobrý dôvod znovu vytiahnuť „orla bzučivého dotieravého“. Ideálne miesto na natáčanie a fotenie jednoznačne využil.

Priebeh akcie – 5. zastavenie
Obhliadku zaujímavého miesta tejto zastávky predchádzala prvá naozajstná vyhliadka, ak opomeniem hrad Sivý Kameň. Je to v časti Horné Lázky a pre navštívenie nás jasne nabádal drevený smerovník s nápisom „Vyhliadka – 1minúta“. Vôbec nebanujem, že sme ju navštívili. Hlavným programom bolo kochanie sa, ale to sme obohatili o hľadanie „kešky“ v prospech Ivana. Do hľadania sa zapojili všetci no výsledok bol negatívny. Proste nie a nie kešku nájsť a tak sme hľadanie vzdali.
Kým sme prišli k odbočke zo značeného chodníka vychutnávali sme si nádherné výhľady na Bojnice a Nováky. A potom už prišla dobrodružnejšia časť trasy. Pre mňa to znova bolo Déjà vu. Na objektívne naliehanie Ivana pri preplánovaní trasy a obohatenie o ferratu som nakresli trasu po neznačených lesných cestičkách, ktoré opäť ako minule s Dušanom zrazu niekam zmizli Každý si musel svojim spôsobom vytrpieť klesanie hard-core terénom. Tentoraz to bolo viac o kameňoch a lístí, ako o popadaných stromoch. To lístie medzi kameňmi spôsobilo prípady, že sa vám noha prepadla aj po kolená, a nikdy ste nemohli vedieť, čo na spodku bude.
No nakoniec sme to bez ujmy všetci prežili a prišli do miest, ktoré sa volajú „Sector Salamandra climbing“. Jeho súčasťou sú lezecké skaly s mnohými trasami. Vpravo od týchto skál je takzvaný Volkov zub, ktorý sa dá dosiahnuť lezením po ferrate. Tieto miesta okúsili iba dvaja členovia našej výpravy Roman a Mišo.

Priebeh akcie – 6. zastavenie
My traja sme s rozvahou pokračovali ďalej do obce Podhradie, pretože sa nám nebezpečne krátil denný čas. I tak sme príchod do Podhradia absolvovali za tmy. Pravdou je aj to, že sme dobre naplánovali návštevu hradu v úvode akcie, pretože za tmy by nemala návšteva žiadny zmysel.
6. zastavenie pre dobrodruhov Romana a Miša bolo vo vedľajšej obci Lehota pod Vtáčnikom, kde sme oboch cestou domou „naložili“ do auta.

Záver
Pre mňa bola táto akcia veľmi zážitková. Musím priznať, že zážitok mohol byť pre mňa mocnejší, ak by bolo počasie prijateľnejšie čo sa týka hmly, a na Vtáčniku by boli výhľady. Nevadí. Aspoň je dôvod Vtáčnik aspoň ešte raz navštíviť za prijateľnejšieho počasia.

Ďakujem všetkým za skvelú spoločnosť.

Je nás akurát… akurát do jedného auta. Príchod auta do Podhradia mal však svoje následky. Traja členovia výpravy tu už niekedy v minulosti boli. S príchodom do dediny prišli i spomienky. Keď Vincent plánoval túto trasu nezabudol na Sivý kameň. Nezahrnul ho však priamo do trasy. Postupoval v duchu „možno až na konci“. No a na záver môžeme byť unavení a nemusí sa nám už chcieť. Alebo prídeme so západom slnka a nič by sme tam už nevideli. Síce by sa dalo prisvietiť čelovkou… ale nebolo by to ono. Predsa len, zrúcanina hradu nie je jaskyňa. Možno preto nám Michal odporučil navštíviť „zrúcaninu“ Sivého hradu hneď na začiatku. A aby si bol istý, že tak i učiníme, prihlásil sa na akciu tiež a šiel s nami.

Zo Sivého hradu síce toho veľa nezostalo, ale za návštevu hradný kopec stál. Poskytol nám výhľady na okolité jeseňou sfarbené kopce i do „doliny“. Na jej opačnej strane sme v diaľke videli Bojnický zámok. Cesta na najvyšší vrchol pohoria prebiehala v duchu iných našich turistických akcií. Do kopca, falošnou rovinkou, znovu do kopca a … keď už si človek myslí, že už je tam, tak znovu do kopca. No, aspoň to nie je také jednotvárne.

Cestou hore nás sprevádzala hmla. Občas jej bolo viac, inokedy menej. Dúfali sme, že si s ňou slniečko poradí, kým vystúpime na vrchol. Boli sme však pripravení aj na to, že z výhľadov z Vtáčnika nebude nič. Nikomu to však náladu nepokazilo. Mali sme čo obdivovať… lesy odeté do jesene, prevaľujúcu sa hmlu, ktorá raz pred nami ukrývala a inokedy nám odhaľovala rôzne… mali ste tam byť a vedeli by ste čo. Navyše cestou hore Ivan zadrel, že si myslel, že na Vtáčnik pôjdeme vedľajšou dolinou. Keď sa s výhľadmi nezadarí, pôjdeme sem niekedy nabudúce Ivanovou trasou.

Už sme na hrebeni. Hmla si nie je istá či zostať, alebo odísť. Na jednej strane hrebeňa nič, na druhej strane však zatiaľ zostáva. Ešte nejakých 150 výškových metrov a uvidíme, ako sa nakoniec hmla rozhodne. Prichádzame na Vtáčnik. Je to síce najvyšší vrchol, ale poskytuje iba obmedzené výhľady. My však dnes nemáme ani tie. Hmla totiž zostala. Ukazujem chalanom, že keby nebola hmla, tak by tam dolu uvideli Nováky. Iba časť z nich sa snaží si tie Nováky predstaviť. Ostatní asi nemajú dostatok fantázie… Jednoducho si stali pod strom a začali jesť. Hmla tu totiž nie je sama. Mrholí. Na chvíľu je to nič. Na dve tiež, ale netreba to preháňať.

Zostupujeme. Nepôjdeme stále po turistickej značke. Chalani totiž našli na internete mapu lesných ciest. Tvária sa sebaisto. Veď na internete je všetko! Snáď by neklamali! Tiež som toho názoru, že neklamali. A tento názor som si snažil udržať i keď lesná cesta proste zmizla. Našťastie je to križovatka „T“. Čo nás po tom, že jedno rameno písmenka zmizlo? Veď je tu ešte druhé. Lenže čím ďalej sme šli, tým viac popadaných stromov na „ceste“ bolo. Cesta miestami zasa mizla. Takže na internete neklamali. Naozaj tu cesta je. Teda presnejšie bola. Pravdepodobne v 18.tom storočí. Vyberáme vhodné miesto na zostup. Moc toho na výber nie je. Nakoniec to vyhral úsek, ktorý by sme bežne zbehli za 10 minút. Nám to však zabralo takmer hodinu. Kamene, občas veľké. Medzi nimi listy. Pod listami samé prekvapenie. Občas sa mi noha niekam prepadla až po koleno. Aby toho nebolo málo, tak to ešte kĺže a niekadiaľ tečie jarok. Občas ho dokonca i vidieť.

Ten úsek mi odpálil obe kolená. Preto už nevymýšľam a Volkov zub prenechávam povolanejším členom výpravy. Tí neváhajú a lezú hore. My ostatní – slabšie kusy, radšej pomaly pokračujeme v zostupe. A urobili sme dobre, pretože pomaly, ale isto sa stmieva. Svetla je zatiaľ dosť, ale dosť je aj kilometrov k autu. Nie je to síce dvojciferné číslo… ale čas sa kráti. Slnko už zapadlo a my ešte stále nie sme v dedine. Zatiaľ to nevadí. Zvyšky svetla nám stačia. Bude to natesno. Posledné desiatky metrov pred dedinou váhame. Nakoniec čelovky nepoužijeme. Veď už je to iba zopár krokov k prvému stĺpu verejného osvetlenia. Predsa len sme to zvládli. Dni sa skracujú a je to aj vidieť…

Chcelo by to trasu potiahnuť na hrad Sivý kameň, bola by škoda ho nenavštíviť.

Ahoj Lenka a Dodo.
Konečne ste sa ozvali. Už som si myslel, že ste zanevreli na turistiku, ale toto svedčí o tom že nie.
Je to skvelé, že môžete chodiť a prosím, ak sa dá využite každý čas na turistiku. Dúfam, že za istý čas sa stretneme aj na spoločnej akcii na Slovensku.

Pozdravujem a majte sa krásne. Držím vám palce.

diky za video brate!

Naše želiezka v ohni sa od nás oddelili a išli kratšou cestou, lebo chceli zažiť kúpeľ v miestnej minerálnej „kádi“.
Ja a Dúšo sme pokračovali v pôvodnej trase

Než začnem písať o tejto akcii, patrilo by sa predstaviť hostku tejto akcie.
Volá sa Ľudmila (ja som ju volal familiárne Ľudka), a je to Ivanova keškárska-turistická priateľka, ktorú on náhodou priviedol k nám. Už po absolvovaní tejto turistiky, po strávení času a rozhovorov s ňou môžem povedať, že je tá pravá žena, ktorá sa do nášho spolku hodí, rovnako tak, ako všetky naše ženské členky spolku. Presne na ňu sedí, že je žena vhodná „do voza i do koča“. Rada chodí do hôr a má už čo to pochodené. Takže na akcii nášho spolku sa ocitla správne. Som rád Ľudka, že si s nami bola a že som Ťa mohol spoznať.

Príprava na akciu
Príprava prebehla spoločne s Jožom. Keď mi spomenul, že by chcel ísť na Poludnicu, chytil som sa ako osa na med. Som nepoučiteľný, už som zabudol, aké to boli presne pred dvoma mesiacmi „galeje“. Ale čo by som pre Joža nespravil. Rád sa trýznim. Otázkou bolo, kto ďalší sa prihlási. Mali sme horúce želiezka v ohni Dušana, Ivana a Miša. No Mišo zlyhal z objektívnych príčin a Dušan s Ivanom sa chytili. Boli sme teda štyria, tak akurát do auta. Avšak v stredu večer mi volá Jozef, že sa zdravotne necíti dobre a na akciu nejde. Potrebovali sme do auta ešte jed-ného/nu. Našťastie Ivan vytiahol z klobúka milé prekvapenie – Ľudku. Vo štvrtok ráno sme mohli štartovať.

Cesta na akciu
Znova sme išli Dúšovym tátošom. Šlo sa parádne a po ceste sme „naložili“ Ľudku. Kávu v Zadarmovciach sme spoločne zamietli a zhodli sa na tom, že bude lepšia v Ružomberku, keď na palube budeme kompletní. Po kávičke sme už nikde nestáli až v Liptovskom Jáne na parkovisku pred penziónom Horec, odtiaľ sme aj štartovali.

Časť prvá
Keď som tu bol pred dvoma mesiacmi s Marošom a Miriam, tak sme hneď na začiatku šliapania spravili dve navigačné chyby. Ja, ostrieľaný z minula, som dnes nedopustil ich zopakovanie. Ukázal som všetkým správny smer – hore do kopca, lebo ten je vždy správny (mám dobrého učiteľa ).
Ten plot čo tu bol minule a dalo sa jeho stredom cez otvory prejsť bol dnes zatvorený a preto sme ho museli obchádzať. Potom nás už čakalo prudké stúpanie zjazdovkou. Po absolvovaní pár desiatok výškových metrov nás zahrialo a vrchné šatstvo sa porúčalo do ruksakov. Hore sme šli pohodičkovým tempom a všetci sme stíhali. Iba Dúšo sa chcel zahrať na chrta Miša, a preto sme ho museli hneď na začiatku dôrazne upozorniť, že nič také nebudeme tolerovať! Po vyzliekaní bola ďalšia zastávka až na vyhliadke Javorovica. Ja som si nostalgicky zaspomínal, ostatní híkali od úžasu. Áno. A stalo to za to híkanie, pretože ten výhľad je nádherný.

Časť druhá
Začala po prestávke pri poľovníckej chatke pred sedlom Rakytovica. Chvíľu sme si posedeli, čo to pojedli a nakoniec nás Ľudka s Ivanom ponúkli čokoládou. Nepohrdli sme, lebo každá energia sa teraz bude hodiť. Čakalo nás intenzívne a sústavné stúpanie až na Prednú Poludnicu náš čiastkový cieľ. Kým sme tam ale došli, navštívili sme ešte jeden výhľadový bod, kde sme sa tiež chvíľu kochali s otvorenými ústami a hlavne preskúmavanie jaskyne Kamenné mlieko. V nej sme pobudli o niečo dlhšie, ako ja pred dvoma mesiacmi. Dobrodružka Ľudka spôsobila to, že sme prišli až na koniec jaskyne, kde som ja za pomoci jej prisvietenia spravil jednu fotografiu, aby ste všetci videli, ako to na jej konci vyzerá. Keď sme vychádzali z jaskyne už pri jej vchode čakala na vstup ďalšia skupinka turistických nadšencov. Útrúsili sme, či zaplatili vstupné a oni na oplátku nám, či sme prezliekli periny. S touto skupinou sme sa potom postupne stretali až na Poludnicu.

Časť tretia
Začiatok tejto časti bol na výhľadovom bode Predná Poludnica. Na tomto vrchole bolo plánované stretnutie s druhou skupinou. My sme sa však o niečo dlhšie motali, a tak keď sme prichádzali na vrchol ona už bola na odchode. Chvíle na Prednej Poludnici si každí riadne vychutnal. Nemohli sme sa nabažiť výhľadov. Chcel som návštevu zapísať do vrcholovej knihy, no po otvorení kovového puzdra som zistil, že je prázdne – kniha nikde. Odišli sme teda bez zápisu, ale spoločnú fotografiu sme nezištne spravili. Vidieť prakticky celé Tatry bez obláčika je výnimočný úkaz a tak fotografia bola na mieste.

Štvrtá časť
Itinerárom tejto časti bol vrchol našej trasy Poludnica a potom zostup k rázcestníku za vrchom Kúpeľ.
Na Poludnici sme stretli spomínanú skupinku nadšencov. Pre mňa bol pobyt na tomto výnimočnom mieste ako „Déjà vu“. Ale i druhy krát ma výhľady z tohto miesta nenechali chladným. Kým zatiaľ ostatní „híkali“ ja som iba ticho kňučal a nasával s nimi tú neskutočnú energiu. Posedeli sme si, popili, pojedli, hodili reč, vyjadrili svoje pocity. Ja som druhú skupinu oslovil, či sa pri odchode nechcú s nami odfotografovať a vôbec s touto ponukou nepohrdli. Kým sme odišli z tohto kúzelného miesta, na vrchol dorazilo ešte pár turistov a bol medzi nimi aj jeden člen zvieracej ríše. Nebojte sa! Nebol to medveď ale iba pes Keď sme nasali energiu a spravili spoločnú fotku pokračovali smerom vrch Kúpeľ.

Piata časť
Začala v priestore rázcestia za Kúpeľom. Na tomto mieste momentálne sily a zdravotný stav rozhodol o rozdelení na dve skupiny. Ivan a Ľudka išli dole po zelenej. A ja s Dúšom sme pokračovali po modrej do sedla Predných, kde sme sa mali napojiť na lesné cestičky, ktoré boli súčasťou naplánovanej trasy.

Šiesta časť
Úsek šiestej časti bol výhradne určený vyznávačom terénu hard-core. Keď sme s Dúšom dorazili do spomínaného sedla, nevedeli sme ešte čo nás čaká. Za prvé. Čakal nás krátky návrat späť, lebo už pred sedlom sme mali odbočiť, a teraz už viem, že odbočiť na neexistujúcu lesnú cestu. Áno. Ona bola na mape, ale v reály nikde. Najprv sme blúdili kosodrevinou, potom sme akúsi črtajúcu sa cestičku našli, no vzápätí niekam zmizla. A tak sme sa museli od tej chvíle riadiť heslom „dole je správne“. Avšak cesta dole viedla prudkým svahom plným kameňov a popadaných stromov, ktoré sme museli z námahou podliezať-preliezať. Spásou nám bol potôčik, ktorý sa náhle objavil a viedol smerom dole – čuduj sa svete Spoločným rozhodutím bolo, že potôčik budeme nasledovať a ten nás nakoniec doviedie až do Jánskej doliny, kde vteká do potoka Štiavnica. No kým sme do Jánskej doliny dorazili vytrpeli sme si svoje. Ja osobne som padol asi šesť krát, porezal som si ruku a pri jednom páde ma nezištne zachránil na chrbte ruksak. Ani Dúšo neobišiel pádom a boliestkam.

Siedma časť
Začala, keď sme s radosťou dorazili na asfaltku vedúcu Jánskou dolinou až do Liptovského Jána. Pri míňaní Stanišovskej jaskyňe sme sa osviežili vo výdatnom prameni, ktorý je hneď vedľa cesty. Potom sme už len rázne a radostní kráčali do cieľa, kde nás už čakali naši ostatní vykúpaní členovia expedície. Ivan a Ľudka využili miestny zdroj termálneho prameňa Káďa, do ktorého sa miestny obyvatelia chodia kúpať. Nám dvom na kúpeľ nezvýšil čas. Boli sme vďační za to, že sme v zdraví dorazili do cieľa a mohli sa v miestnom hoteli Strachanovka posilniť slepačím vývarom, čajom a kávou.

Záver
Chcem sa všetkým zúčastneným poďakovať za skvelú spoločnosť a nezabudnuteľné zážitky.
Ľudke sa chcem poďakovať, že sme sa mohli spoznať. Si skvelá žena a dúfam, že sa ešte niekedy na turistických akciách nášho spolku stretneme.
Ivanovi ďakujem, že Ľudku priviedol.
Dúšovi sa ospravedlňujem, že musel znášať časť trasy od sedla Predných, ale ja som naozaj netušil, že tie lesné cestičky neexistujú. I tak to bol pre mňa určite nezabudnuteľný zážitok, na ktorý si budem veľmi dlho pamätať – pokiaľ mi bude pamäť slúžiť.

Ešte raz. Ďakujem pekne všetkým za úžasnú spoločnosť.

Kto sa boji korony nech nejde do lesa

Až po prihlásení som si prečítal prevýšenie celej trasy. Už teraz mám svalovicu.