Komentáre k turistickým akciám

Konečne sme absolvovali našu túžbu, ktorá sa už 2 krát z nejakých – už neznámych dôvodov zrušila. Asi to mal byť presne tento deň – bolo krásne počasie, všetko bolo krásne sýto zelené a bolo veľmi málo turistov.

Pôvodne bol síce plán Homolu obísť, pretože sme tam už boli. Ale rezervovali sme si ju na 9.45 hod aby bola úplne bez turistov, tak sme ju predsa len do plánu zaradili. Užili sme si to bez jediného turistu, ktorého by sme po ceste tam stretli. Až keď sme odchádzali, prichádzala z bratislavskej strany partia ľudí.

Takmer všetky tieto kopce boli bez výhľadov, zato cesta k nim bola krásna a veľmi sme si to užili. Našli sme lúku s parohom, koleso vrastené do stromu, či kameň z roku 1925. Cestu nám skrížili zvedavé srnky, jašterice či pracovitý hovnivál. 

Na Zochovej chate sme objavili informácie o histórii huncokárov, ktorí sa v tejto oblasti vo veľkom počte nachádzali. Bola to turistika s históriou a to je pre mňa veľké plus.

Čiže odporúčame. My sa sem určite ešte vrátime, ale už to bude na bicykli po cyklistických trasách.

Pre väčší zážitok sa dá pridať ešte Veľká homoľa (709m), ktorá je kúsok od cesty a zvýšiť tak počet sedemstoviek na šesť.

Asi mi nik neuverí, ale tentoraz to bolo trochu náročnejšie. Vravíte si, čo také náročné mohlo byť na tých šiestich kilometroch v Malých Karpatoch? No, napríklad to, že to vôbec nemuselo byť šesť kilometrov a už vôbec nie v Malých Karpatoch. Kam vlastne pôjdeme sme zistili v sobotu poobede – deň predtým. A koľko km to bude? To sme zistili v nedeľu poobede – na konci šľapania. Výlety s deťmi proste bývajú také.

A účasť tiež haprovala. Vo štvrtok nešiel takmer nik. V piatok sa ozvali prví odvážlivci. V sobotu ich pribúdalo, ale len preto, aby v nedeľu ráno niektorí znovu odpadli. Ešte že sa nám tak radikálne nemenilo počasie počas akcie. Z akcie sa odhlásil Ivan, lebo je ohľaduplný. Aj po toľkých rokoch. Tak dobre, ale občas je! Žena sa necítila dobre. Ale zároveň chcel pozdraviť Ľudku, keď už prišla vlakom z takej diaľky. Ako to vyriešiť?

Ivan jednoducho prišiel so ženou do Dobrej Vody na štart. Chce nás pozdraviť a oficiálne oznámiť, že s nami nejde. Prvá časť jeho zámeru mu vyšla. Druhú mu trochu pokazila blízkosťou skalného zárezu, občas zvaného aj Dobrovodská roklina. Zárez vysekali robotníci ešte koncom Rakúsko – Uhorska pre trať lesnej železničky. Ivanova žena tušila takýto vývoj a preto si obula poriadne topánky. Veď je to len tuto, kúsok…

Naozaj je to kúsok. Aspoň pre nás, čo sme zostali v „rokline“. Dalo sa totiž aj nezostať. Deti na to prišli pomerne rýchlo a ešte rýchlejšie tomuto pokušeniu podľahli. No, deti, nie je to úplne presné… Po jednom zo stromov, rastúcich pri stene skalného zrázu sa dalo vyliezť hore a potom ísť niekam do neznáma… a odtiaľ sa vrátiť do už teraz nám známeho skalného zrázu.

Ivan s manželkou sa znovu pokúšajú rozlúčiť sa s nami a zaželať nám všetko dobré. Znovu sa im to nedarí. Tentoraz za to môže blízkosť zrúcaniny hradu Dobrá Voda. Veď všetko dobré nám môžu zaželať aj tam. Veď je to len tuto, kúsok…

A sme na hrade. Musíme ho dôkladne preskúmať. Ale najprv musíme nájsť kešku. Chvíľu to trvá, ale nakoniec sa pred nami potvorka malá, nedokázala stále ukrývať. A máme ju. A teraz hor sa hej sa do preskúmania hradu! Prieskum chvíľu prebiehal trochu živelne, ale zato sme nazreli do každého kúta.

Navštívili sme aj to najdôležitejšie miesto na hrade! Len ten toaletný papier sa z nejakého dôvodu nezachoval. Ivan mi vysvetlil prečo. Lebo jednoducho vtedy ešte nebol. Vraj na inom hrade od sprievodcu počul, že vtedy používali niečo iné. Pozor! Je to drsné! Kto nechce vedieť, nech tento odstavec nedočíta do konca! Tak, a teraz, keď už túto časť deti nečítajú, môžeme pokračovať. Pán gróf na nemenovanom hrade používali malé mačiatka.

Ivan sa s nami môže rozlúčiť aj dolu pod hradom. Môže, ale nejako sa nedarí. Veď tá vyhliadka je len tuto, kúsok. Dnes je to tu samý kúsok a samá chvíľka. Všade. Lenže deťom niečo v slabšej chvíľke sľúbil. Už na hrade chceli lietať s dronom. Dostali prísľub a už sa nevedia dočkať lúky. Tej správnej lúky. Toto ešte ona nie je. Nevidíme odtiaľto hrad! Naozaj vnímame čas trochu inak. Pre nás dospelých sú to presne tri chvíľky a ani o sekundu viac (chvíľka od hradu dolu k asfaltke, chvíľka po asfalte a chvíľka hore k vyhliadke). Deti napočítali snáď aj 15 chvíľok! Nakoniec sa však dočkali.

Toto je tá správna lúka! Hurá, lietame! Najprv pekne po poriadku. Nájdite kešku! Našli. Veru našli. Väčší dron pilotuje väčšia a menší menšia. No, neviem. Nie som si istý, kto pri riadení drona má väčšiu radosť. Či deti, alebo ja s Ivanom. To dokáže posúdiť iba nezaujatý pozorovateľ. A čaká nás cesta dolu. No, najprv ju treba nájsť. A potom nestratiť. O chvíľu sme boli pri tom nestratiť. A teraz kadiaľ? Deti v tom majú jasno, my dospelí tiež. Kým sa s nimi stihneme dohodnúť, už nám miznú po „ich“ chodníčku.

Čím ďalej deti postupujú po nimi vybranom chodníčku, tým viac sa im páči. Nám dospelým čím ďalej menej. Pribúda porastu, rovina je čím ďalej, tým viac naklonená a pribúda aj tŕňov. Deti sa naozaj na svet pozerajú inými očami. V poraste je už iba malý otvor. Oni sa do neho ľahko zmestia. Ale čo my dvaja s Ľudkou? No čo? Už nič, už musíme ísť ďalej, lebo nám deti zmiznú v zeleni. Zrazu som začul „a taký pekný deň to bol… Už len toto som potrebovala.“ Domy sú už blízko. Kto ho vie, z ktorého z nich to zaznelo…

Deti nemajú dosť. Užívajú si preliezok. A to by chceli ešte nejaké kešky, k tomu skalné okno… a ešte jedna z bateriek na drone má akú takú kapacitu. Len zajtra sa ide do školy. Musíme tak nejak opatrne. Diplomaticky. Preto vymýšľam pascu. „Deti. Keška alebo zmrzlina?“

PS: Vincent na takúto akciu nemôže ísť. Nie že by občas nebol veľké dieťa…, ale trochu ťažšie sa zmieruje s čo i len menšou zmenou naplánovanej akcie. A tu to je jedna veľká zmena. Jedinou istotou na takejto akcii je staré známe „vycikať sa, umyť zuby a spať!"

Toto zrovna nebola „bežná“ turistická akcia. Skôr sme chceli ukázať jednu z mnohým zaujímavostí, ktoré na našom krásnom Slovensku máme.

Ide o najnevšednejší hudobný nástroj, tzv. Trúbiaci kameň. Je to vlastne mohutná sopečná skala s dvomi otvormi na vrchnej strane. Pri správnom fúknutí do jedného z otvorov sa ozve silné, prenikavé zatrúbenie, ktoré sa rozlieha po všetkých okolitých dolinách. Len málokto však dokáže na skalu správne zatrúbiť, obyčajným fúknutím sa tón nevylúdi. Trúbiaci kameň využívali podľa povesti v dávnych dobách Turci, ktorí ním zvolávali svojich ľudí z rabovačiek po okolí, preto sa balvan niekedy nazýva i Tureckou píšťalou. Podľa inej verzie slúžil naopak domácemu obyvateľstvu, ktoré ho rozozvučiavalo na výstrahu pred blížiacimi sa pohanmi.

Aj my sme ho samozrejme vyskúšali, ale teda, neboli by z nás dobrí turci. Vôbec to neznelo ako trúbenie.  

Úvod

Táto akcia patrila do edície mojich túžob, ktoré sa mi splnili. Prvou bola túžba prejsť z domu trasu na Veľký Plešivec a tou druhou je táto tiež uskutočnená prejsť z domu na Veľkú Javorinu a pokiaľ možno aj vrátiť sa späť V úvode spomeniem, že mi dala poriadne zabrať a prešiel som ju iba s odrenými ušami. Nebola vôbec ľahká. Bol som rozbitý na šrot a pripisujem to nedostatočnému tréningu pred akciou. Tohto roku je to iné ako to bolo v minulom roku, keď počas prvých štyroch mesiacov v roku 2021 počas korony som mal nachodených „mnoho“ kilometrov. Čo už, čo som chcel, to som dostal Ale verím, že ja sa z toho dostanem a na Trnavskú stovku budem pripravený.

Prvá zastávka

Zastávku som si spravil pri odbočke do Šípkového. Zastavil ma tu úžasný úkaz, akým je východ slnka. Do červena sfarbené zore nad Považským Inovcom ma nenechalo chladným. Východ slnka som si riadne „vychutnal“ a potom už pokračoval do obce Šípkové, kde začína modrá turistická značka smerujúca až na Čachtický hrad.

Druhá zastávka

Táto zastávka sa konala na vrchu Veľký Plešivec. Bolo to po prvý krát, keď som tu nezažil vietor, inak vždy tu fúka a niekedy aj poriadne. Čas som využil na raňajky, spravení pár foto i video záberov.

Tretia zastávka

Keď som sklesal po zelenej značke do obce Višňové popod Čachtický hrad, do cesty sa mi postavil hostinec Škulec. Na priľahlom detskom ihrisku boli lavičky a tak som ich najprv využil na prezutie ponožiek a potom „vyskúšal“ či je hostinec otvorený. Bohu vďaka bolo otvorené, ale iba pre mňa , lebo oficiálne sa otváralo až o 15.00 hod. Milá mladá slečna mi napriek tomu načapovala pivo Urpiner a ja som bol rád. Padlo ako riť na šerbeľ a oddych po prvých sedemnástich kilometroch tiež.

Štvrtá zastávka

Túto zastávku som absolvoval v Country Saloone v obci Cetuna. Než som sem dorazil pri stúpaní na vrch Roh, kde je pamätník SNP, stretol som dve milé dámy – turistky z Trenčína, ktoré boli navštíviť pamätník. Prehodili sme pár viet spravili spoločné foto i video a rozlúčili sa.

V Country Saloone bolo „narvávo“. Miestnych ľudí popíjajúcich pivko pri vedľajšom stole som sa spýtal ako tu varia a odpoveď bola, že vynikajúco. Mne stačilo tankové 10° pivo Starobrno, lebo s plným bruchom by sa mi na Veľkú Javorinu zle stúpalo. Pri pohľade na jedlo, ktoré mladá čašníčka roznášala mi tiekli riadne slinky. Dal som si záväzok, že keď nabudúce pôjdem s rodinou na výlet na Veľkú Javorinu, určite sa tu zastavím na jedlo.

Piata zastávka

Stúpanie na Veľkú Javorinu bolo úmorné a nekonečné a do toho pieklo celkom slušné slniečko. Moje nohy dostali riadne zabrať vďaka asfaltu a tak moja radosť nemala konca kraja, keď som uvidel stožiar vysielača ale hlavne Holubyho chatu. Bruško už hodnú chvíľu kvičalo „som hladnéééééééé­ééééé“.

Na chate som stretol aj Jozefa Junasa, ktorý organizuje okrem iného aj Trnavskú a Teslácku stovku, ktorú som minulý rok išiel. Jozef ma spoznal podľa čiernej tyčky, na konci ktorej je kamera Vedel o mne aj vďaka videám z obidvoch podujatí na našom Youtube kanály.

Chvíľu sme spolu kecali, než mi čašník doniesol jedlo. Z ponuky som si vybral hríbovú polievku a bryndzovým haluškám som tradične nedokázal odolať. Ako bonus bola kofola, lebo cukor bolo treba. S plným bruchom a po rozlúčke s Jozefom som sa vydal na ďalšiu cestu, teraz už po červenej turistickej značke, po Ceste hrdinov SNP.

Šiesta zastávka

Táto prestávka bola na Myjave. No než ma nohy sem doniesli pristavil som sa pri Dibrovovom pomníku, kde zrovna hasili oheň dvaja sympatický český turisti – Martin a Ondro. Pri pohľade na ich veľké a ťažké ruksaky mi okamžite z úst vykĺzla otázka „Ste SNP-éčkari ?“ A ony že čo? Nepoznali výraz turista na Ceste hrdinov SNP Tak som im vysvetlil, že to sú turisti, ktorí putujú z Dukly na Devín po červenej značke. Opäť sme prehodili pár viet a bolo aj spoločné foto.

Dlhá, predlhá je cesta Myjavou. Pre SNP-éčkarov je to určite utrpenie. A aj pre mňa to bolo utrpenie. Doľahol na mňa hlad a únava. Nohy už neposlúchali, bolo ich treba prehovárať. Ale bol aj pozitívny záblesk. V centre Myjavy mi ponúkol jedlo „hamburgerý stánok“. Príprava pokrmu majiteľovi trvala aj desať minút, ale stála za to. Do rúk som dostal vineu a kusisko jedla a trápil sa s ním až k cintorínu, kde som zahadzoval do kontajnera mastné servítky po utretí rúk a úst. Zastihlo ma to na najmenej vhodnom mieste. Plné brucho a kopec nejdú akosi do seba. Ale aj tak moja radosť bola obrovská, po tom čo brucho opäť kvičalo od hladu. Na tom istom mieste ma zastihol aj krásny západ slnka. Od tejto chvíle už nad dňom víťazilo najprv šero a potom tma. Vytiahol som čelovku.

Posledná zastávka

Žiadna už nebola. Ak nepočítam intervalové postátie a preťahovanie nôh. Únava už bola riadna a ja som išiel iba silou vôle. Bola až taká, že som dva krát menil pôvodnú trasu, aby bola kratšia. Obišiel som aj Mohylu M. R. Štefánika. Nedostatočný tréning sa podpísal pod môj výkon.

Jedna udalosť ma však donútila k behu aj napriek unaveným nohám. Za Dlhým Vŕškom sa pri prechádzaní lesom na chodníku objavilo stádo diviakov. Bolo odo mňa tak päťdesiat metrov. Spustil som hurhaj, piskot i krik a stádo sa rozpŕchlo. Zrazu počujem asi tri metre odo mňa šuchot pozriem, a to malé pásikavé prasiatko. Kurňa, povedal som si a dal sa do behu – mal som šťastie, nik po mne „nešiel“. Pud sebazáchovy mi velil – utekaj! Tá prasnica na chodníku bola vo veľkosti pól chodníka.

Záver

Poslednú časť trasy som veľmi trpel. Nohy boleli – štrajkovali, ale hlava velila choď ďalej a podržala ma aj v tých najslabších chvíľach. Myšlienky na cieľ, na sprchu a odpočinok majú magickú silu. Posledných zhruba 15 kilometrov bolo po asfalte a nekonečných. Keď som dorazil domov moja radosť bola obrovská a neopísateľná. I keď bola trasa náročná vôbec neľutujem, že som na Veľkú Javorinu išiel. Splnil som si ďalšiu túžbu, veď túžby sú na to, aby sa plnili.

Idem si dať ďalšiu túžbu…

Chcela som len dať emotikon ako sa držím rukami za hlavu, … Tak si zamakajte, kto sa cíti, smekám a myslím na vaše nožičky a fyzičku…

Dnes nie je cieľom samotný cieľ, ale cesta. Kadiaľ bude viesť ešte nevieme. Včas sa to však dozvieme. Aspoň dúfam. Sprevádza nás miestny znalec. Naozaj pozná svoje okolie. Má o ňom závideniahodný prehľad. Ledva som zaparkoval, už ma zdraví a hovorí „šiel si ku mne tadiaľ a tadiaľ… ale rovnou cestou si nešiel. Odbočil si tam a tam…“ Pravdu vraví, keška bola bokom. Zhodou okolností prišiel k svojmu rodičovskému domu ako prvý a po ceste stretol nás…

Ďalšie prekvapenie. Síce tu parkujeme, ale odtiaľto neštartujeme. Odvezieme sa autom do vedľajšej dediny. Naozajstným veteránom. Chlapov narodených v roku výroby tohto terénneho vozítka viac zaujíma dôchodok ako ženy. Dezén, ako má byť a tá svetlosť! Šikovné autíčko. Aj sa doňho všetci zmestíme. Len musím trošku skláňať hlavu. Asi bývali ľudia pred šesťdesiatymi rokmi nižší ako my.

Prvé stúpanie, prvý kopček, prvá keška. Vlastne nie. Nenašli sme tu žiadnu kešku. Dokonca ani výhľady. Nevadí, veď je to len prvý kopček zvaný Kostrín. A tuto, kúsok vedľa, je zase Predný brloh. Kto vie prečo sa Predný brloh volá brloh a Kostrín nazvali Kostrínom? Hmm, radšej my na ten brloh nejdeme a z Kostrína čo najskôr odídeme!

Konečne vyhliadka. Meno nemá. Pauzička. Je tu Roman aj Samo. Takže pauzička s množstvom vtipov. My ostatní sme hlavne počúvali a smiali sa… Po vyhliadke sa nám do cesty postaví drobný problém. Chodníček tak nejak zmizol. Zato sa objavila pred nami hotová priepasť. Po detailnejšom prieskume daného problému zisťujeme, že to pôjde. Celkovo to dolu chodieva, občas takmer samé. Gravitácia rada pomôže…

A sme znovu hore. Tentoraz na vrchole zvanom Vres. Utešený kopček. Tu dub, tam kamienok, opodiaľ výhľad… Znovu máme dôvod na prestávku. Tentoraz je vtipov pomenej. Do popredia sa dostávajú spomienky.

Niektorí členovia výpravy začínajú byť unavení. Preto sme sa rozhodli trasu trochu skrátiť. Ale, aby to nebolo na úkor dobrodružstva, musíme prekonať dva vodné toky. Ponad jeden vedie lávka. No, slovo lávka je dosť honosné pre tú drevenú dosku. Roman sa rozhodol obetovať. Pôjde posledný. Musí, inak by sa mohlo stať, že po jeho pokuse o prechod by tam bola zlomená doska. A ostatní za ním by už museli preskakovať.

Za zmienku stoja aj miestne duby. Je ich viac. Takí malí pamätníci. Aspoň hrúbka ich kmeňov napovedá, že majú viac ako sto rokov. Len sú trochu bokom turistického chodníčka. Vďaka Samovi sa však k ním dostávame…

Musíme preskakovať. Nie, Roman za to nemôže. Do cesty sa nám postavil ďalší vodný tok. Tentoraz bez drevenej dosky. Veru, túto časť musíme niekedy zaradiť do nejakej z budúcich akcií…

Musím opäť pochváliť Vinca za video. Už som si myslel, že sa nemá kam posunúť, lebo predchádzajúce videá sa mi zdali dokonalé, ale vidím, že má stále nové dobré nápady. Ten spomalený sneh s Dušanom je hodný Hollywoodu. Super.

Každá akcia je niečím iná. Doslova výnimočná. Aj pri tejto tak bolo. Stalo sa to už na ceste autom. Zrazu auto oproti mne 2 – 3 x zablikalo. Vravím si, tu niekde musia číhať policajti. Ale za najbližšou zákrutou nič. Len cesta vedúca lesom. Po pár kilometroch na blikanie zabúdam. Spomeniem si naň až o asi 5 – 6 kilometrov ďalej v obci Valaská Belá. Vďaka policajtom, ktorí ma zastavili.

Doklady chceli. Tie som však mal vzadu v ruksaku. Tak som vystúpil, otvoril kufor a vytiahol peňaženku s dokladmi. Hneď čelím otázke „Vy ste turisti?“. „Áno, takí malí,“ vravím. „A kam idete?“ stále sú zvedaví. „Na Temešskú skalu“. Poznali to, vraj je to kúsok. Vyvádzam ich z omylu, žiaden kúsok. Aspoň nie pre nás. My sme si to zokruhovali a čaká nás asi 17 kilometrov.

Kým sme sa dostali k občianskemu a vodičskému preukazu, postupne vystupujú z auta ostatní turisti. Asi sú zvedaví na moju dychovú skúšku, alebo im je už dlho v aute? Aj oni sa dávajú do reči s policajtami. Všetko prebieha v priateľskom duchu, vrátane dychovej skúšky. Asi som niektorých sklamal, lebo som mal samé nuly.

Zaparkovali sme v Nevidzanoch. Zokruhovať sme to zokruhovali, ale za tú cenu, že sme šli po cyklotrase cez polia a lesíky. Dnes by však táto trasa nebola vhodná ani pre tie bicykle. Mohlo za to blato. Našťastie sme si to odtrpeli hneď na začiatku a potom už snáď bude dobre.

Nie je až tak dobre ako sme si mysleli. Síce blato zmizlo, ale vystriedal ho strmák. Ten drobný prechod medzi blatom a strmákom v podobe asfaltu v obci Temeš nepočítam. A pri konci stupáčika pilčíci. Pekný výkon. My sme hore vytrepali iba seba. Oni okrem toho aj motorové píly a bandasky s palivom. Teda okrem jednej. Tú mali „kúsok“ dolu svahom, kde naposledy dopĺňali palivo. Medzitým sa však prepílili trochu vyššie. Zbytočne po mne kričali. Bandasku som videl, ale pred pár minútami. Mali kričať skôr. Preto kričím po za mnou idúcom Dušanovi. Aj on už bandasku minul.

Ďalším želiezkom v ohni je Vincent. Čiže zase nič. Nezlyhal až posledný z nás. Mal ideálne podmienky. Informácia o bandaske s palivom ho zastihla tesne pri nej. Možno sa na jej odnesenie cítil aj preto, že bol doslova obklopený ženskou časťou našej výpravy. Za takýchto podmienok by som si možno trúfol i ja. Za vynesenie bandasky sme boli patrične potrestaní. Jabĺčkovicou. Tej, na rozdiel od benzínu, mali pri sebe dostatok. A keďže sme obetaví a radi pomáhame dobrým ľuďom, rozhodli sme sa im pomôcť s jabĺčkovicou…

A sme hore. Naozaj pekné výhľady. Vlastne už zdola sme videli, že Temešská skala bude naozaj krásnou čerešničkou turistickej akcie. Ideálne miesto. Pohľad na hodinky naznačuje, že aj ideálny čas dať si k výhľadom aj niečo pod zub. Asi sme tu naozaj dlho, lebo pilčíci už polom na turistickom chodníku vyčistili a práve prichádzajú na vrchol Temešskej skaly. Vďaka nim sme vlastne prví turisti, ktorí nejdú cez polom. Ten kraľoval na turistickom chodníku dlhé roky. Prehodíme medzi sebou zopár slov, kalíštekov, k tomu spoločná fotka a ideme ďalej.

V ďalšej časti trasy to šlo takmer samé. Najväčšie stúpanie sme mali za sebou. V najvyšších miestach trochu spomalil postup sneh. Nám to však nevadilo. Aspoň máme viac času na obdivovanie zasneženého hrebeňa. Potešil aj prístrešok, ktorý na mape nenájdete. Napriek tomu stojí a sú od neho pekné výhľady na Rokoš a Nitrianske Rudno.

Poslednou čerešničkou boli výhľady z Chotej hory. Čarovné miesto. Až tak čarovné, že si Ľudka k tým výhľadom aj vyložila nohy na stôl a Ivan netypicky hýril pohybom. Síce pri tom sedel, ale ruky mu lietali všetkými smermi. Až tak sa snažil ukazovať všetko, čo sa mu páčilo. Snáď sa všetkým páčilo a nikoho sme nechtiac na tejto akcii neuštvali…

Úvod – úvodný

Ako vznikla táto akcia? Jednoducho. V auguste 2021 ma s manželkou pozval sused Peter na víkendový pobyt na chatu na konci Valaskej Belej. V sobotu večer som len tak rozjímal a náhodou som pohľadom zablúdil na ďaleký horizont. A viete čo som uvidel? Áno správne tušíte – Temešskú skalu. Už vtedy som si povedal, že tak pekné miesto musím navštíviť. Keď som potom v práci stretol Jozefa, spomenul som mu môj „zážitok“ so skalou. Čuduj sa svete, proti jej návšteve vôbec neprotestoval.

No a práve v týždni, pred uskutočnením tejto akcie, som si na milú skalu znovu spomenul a Jozefovi som navrhol jej návštevu. Musela ho zaujať, lebo vzápätí prišiel za mnou už s nakreslenou trasou – okruhom. Bolo len treba určiť deň. Voľba padla na nedeľu, lebo v sobotu malo ešte pršať. A tak sa stalo.

Úvod – záverečný

Chcem poďakovať Jozefovi, že sa opäť podujal dopravou do miesta turistického harašenia. A samozrejme Ivanovi, lebo ten nás zas dopravil do Piešťan pred Tesco.

Na tomto mieste, ešte než začnem opisovať pre nezúčastnených zážitky z akcie chcem spomenúť, že akcie sa zúčastnila aj priateľka našich severaniek Marienka. Marienka dúfam, že sme Ťa touto túrou nevystrašili, ale že si si ju poriadne užila. A keď už nič iné, aspoň si spoznala nových ľudí, ktorí sú postihnutí chorobou / úchylkou zvanou „turistika“. Je už na Tebe, ako s tým naložíš a aké ponaučenie si z tejto akcie odnesieš.

PUTUJEME

Prvé zastavenie

Nebolo turistické. Bolo také zásobovacie. Pretože sme sa museli so severankami niekde stretnúť, určili sme spoločne, že tým bodom bude Lidl v Ilave. Severanky už na mieste boli, keď sme dorazili k Lidlu. Tentoraz sme kávičku v Zadarmovciach odmietli. Využili sme služby kávového automatu v útrobách Lidlu, kým niektorí robili v ňom nákup proviantu. Keď nás naštartovala kofeínová bomba, vyrazili sme do Nevidzian – štartu našej akcie.

Druhé zastavenie

Kým sme sa na chvíľu na trase zastavili, užili sme si medzi Nevidzanmi a obcou Temeš trochu blata. Pred nástupom na žltú značku našim bodom záujmu bol Pamätník padlým sovietskym vojakom, ktorý je situovaný nad obcou Temeš. Pre tých, čo tam neboli spomeniem, že Pamätník je venovaný dvom neznámym sovietskym vojakom, ktorí padli pri oslobodzovaní obce Temeš.

Tretie zastavenie

Toto zastavenie nebolo ešte vrcholové, aj keď niektorí to mohli považovať za vrchol Tesne pred príchodom do Temešského sedla sme stretli šesť chlapov pilčíkov, ktorí čistili žltý turistický chodník od štvorročného popadaného dreva po veternej kalamite. Veľmi záslužná práca chlapi – ďakujeme vám, že my turisti môžeme potom chodiť po bezpečných chodníkoch.

Na tomto mieste sme sa chvíľu zdržali. Čo sme mali robiť keď po tom, čo im Ivan spravil službu tým, že im zdola priniesol bandasku s benzínom do píl a ony sa nám chceli odvďačiť „vitamínmi“ Aj sme si trochu s nimi pokecali, občerstvili sa a doplnili tekutiny Napokon po rozlúčke sme pokračovali ďalej.

Štvrté zastavenie

Temešská skala si zaslúži dlhšie zastavenie. Jednak ponúka nádherné výhľady a navyše po výživnom stúpaní na ňu je treba si oddýchnuť. Na jej vrchole sme pobudli možno aj hodinu. Na vine sú spomínaní chlapi pilčíci, ktorí asi polhodinu po nás tiež dorazili na „skalu“. Znova sa rozohral rovnaký scenár ako pod Temešským sedlom. Všakovaká debata o všeličom a každý s každým. Kvalitné občerstvenie, opätovné dopĺňanie potrebných „vitamínov“ a kochanie sa nádhernými scenériami vrcholu nás na „skalu“ prikovali. Jožo dopodrobna zmapoval Temešskú skalu dronom a vy ostaní onedlho budete môcť vidieť výsledok jeho tvrdej pilotnej práce.

Za nedostatok by som považoval, že sme nevyužili služby ohniska na skale, lebo pilčíci prišli poriadne „vyzbrojení“ proviantom. Už počas prvých minút pobytu zakladali ohník, aby si opiekli prinesené dobroty. My sme len pozerali a sliny nám tiekli z úst – teda aspoň mne. To by som považoval za vážny nedostatok organizácie tejto akcie a treba sa nad tým poriadne zamyslieť.

A keď vzájomné rozhovory utíchli a všetka činnosť ustála posledným aktom, ktorý sme na „skale“ vykonali, bolo spoločné fotenie s príjemnými chlapmi pílčikmi. Rozlúčka na seba dlho čakať nenechala.

Piate zastavenie

Dá sa povedať, že tých zastavení bolo viac, ale zhrniem to do jedného. Prakticky sme sa zastavili vždy, keď sme dorazili na nejaký vrchol na našej trase. Postupne sme navštívili Malú Maguru. Potom prišiel na rad druhý najvyšší vrch Strážovských vrchov Magura. Tu sme pobudli o niečo dlhšie. Ďalším zastavením boli vrchy Hlboký vrch a Vojtková.

Posledným vrchom, kde sme dali odpočinúť svojim nohám bola Chotá hora. No ja som sa stal vinníkom, že sme jej výhľady nevyužili všetci. Tesne pred výstupom na Chotú horu sme zle odbočili zo žltej turistickej značky na čo nás upozorňoval Ivan. Nie všetci toto varovanie počuli. Ja – vinník – som Mariku a Marienku omylom poslal samé po nesprávne nastúpenej lesnej cestičke. V omyle, že Jozef odbočil iba kvôli keške a nepočujúc Ivanove varovania o zlom smere som bol v tom, že som ich poslal správne. Moja chyba, moja chyba, moja chyba. A preto sa chcem ešte raz ospravedlniť Marike i Marienke za tento omyl – prosím – Marika a Marienka prepáčte. Už sa to viac nestane – dúfam 

Záver

Do cieľovej obce Nevidzany sme dorazili neskoro večer. Ešte nebola tma, ale slniečko už uvažovalo, že zapadne. Po ceste domov sme sa chceli ešte niekde občerstviť aspoň teplou polievkou, ale situácia s reštauráciami bola katastrofálna. Všetko bolo zatvorené – hrôza. Takto sa z krízy gastronómia nedostane. No čo už. Asi si budeme musieť na podobné situácie zvyknúť. Len dúfam, že nie všade je to tak a občas naďabíme na výnimky.

Chcem tradične všetkým poďakovať za účasť. Bolo my s vami dobre. Užil som si pekné chvíle a znova načerpal nových síl, ktoré príroda, lesy a hory poskytujú.

Ďakujem a nabudúce dovidenia.

Ľudka mi včera písala, že ony idú svojim autom a že od 8.00 hod. nás čakajú v ILAVE pri Lidli.

Naša cesta z Piešťan k Lidlu v Ilave podľa Google mapy trvá 36 min.

ak by ste šli cez Ilavu, o 7,30 mi tam prichádza bus,…

…k bodu číslo jedna: Ty sa pokloníš padlým vojakom a ja im podám správu, čo stvárajú ich pravnuci

S Ivanom prichádzame na vytipované parkovisko v Doľanoch takmer na sekundu presne. Na križovatke mu takmer dávam prednosť pri odbočovaní na vedľajšiu cestu. Iba takmer. Asi z mojej strany fúkal o niečo priaznivejší vietor. Obaja totiž prichádzame z inej svetovej strany. Ivan cestou vedúcou popod Malé Karpaty a ja zase od Trnavy.

Prichádzame na parkovisko, ale neparkujeme. Nie, že by tam nebolo dostatok miesta. Parkovisko bolo prázdne. Len ceduľka na budove predajne náboženskej literatúry bola proti. Keby len proti, vyhrážala sa odtiahnutím. Chvíľu sme zvažovali, či až tak budeme vadiť, veď je nedeľa… nakoniec sme sa radšej rozhodli nájsť nejaké iné parkovisko.

A je to tu. Cintorín zlyhal. V jeho blízkosti sa tradične nachádza parkovisko. Nie že by tomu nebolo tak i v Doľanoch… Lenže my sme dve autá. A nechceme napoly zaplniť celé parkovisko na takmer celý deň. Ďalším želiezkom v ohni je kostol. Je to dobré želiezko, ale aj omša je. Práve teraz. Takže zase nič. Začínam rozmýšľať, či sme sem prišli šľapať a hľadať kešky, alebo sa voziť autami po dedine.

Konečne nejaké miesto. Dostatok miesta na uličke. Tráva vyjazdená, udupaná, čiastočne vysypaná kamienkami. Toto miesto jednoznačne slúži domácim ako parkovisko. Slúži, ale nie dnes! Je voľné! Domáci by ani okom nestihol mrknúť a už sme parkovali.

Napriek tomu to ešte nebolo to posledné miesto. Našťastie iba pre jedno z našich vozidiel. Ivan musel svoje auto posunúť, ale iba o zopár metrov ďalej. Z jedného z neďalekých domov totiž vyšla pani a požiadala ho, nech sa radšej trochu posunie. To aby sa jej ľahšie vychádzalo z garáže. A Ivan auto radšej posunul. Keď si pani nie je istá, treba radšej posunúť. Nech nie sú plechy na aute zbytočne vlnitejšie, ako je treba…

Úspešne postupujeme. Zrazu kríž. Tu niekto umrel. Má tu aj fotku. Rozmýšľame. Čo sa asi mohlo stať? Lesník, na ktorého padol strom? Alebo poľovník? Či turista? Ivan je čoraz viac zachmúrenejší. Zrazu z neho vypadlo „bol o rok mladší ako ja“.

Už sme zistili, čo sa stalo. Tentoraz robím na tejto akcii Vincenta ja. Dostal som to z okoloidúceho. Bol to športovec. Rád v týchto miestach bicykloval. Zdravo sa stravoval. A zrazu infarkt. Aspoň pri činnosti, ktorú mal rád. Svedčil o tom aj úsmev, ktorý mu zostal na tvári. Ako je to možné? Veď športoval, zdravý životný štýl preferoval… No nič, keď prídem domov, tak si preventívne urežem zo slaninky.

A teraz na veselšiu tému. Chlapík nám dal aj typ na turistiku. Výstup na Vápennú z tejto strany. Vraj pekne vidieť kamenný masív Vápennej. Tu to je: https://sk.mapy.cz/s/maramuhedu Nuž porozmýšľame. Možno na jednej z budúcich akcií…

Marek, skvelý výkon – gratulujem.
Pôvodne som chcel ísť s Tebou, ale moje plány prekazila oveľa dôležitejšia udalosť. Od štvrtka až do stredy bola u nás na návšteve Peťka s Davidkom a dvojmesačnou Emmkou. Od narodenia sme ju s Renátkou videli prvý krát naživo, keď nerátal video, ktoré nám posielala Peťka. Takže sorry.

Ak sa bude „Železnú pútnik“ konať aj na budúci rok, tak pôjdem s Tebou aj ja.

Úvod

Keď som minulý rok v máji vystúpil v rámci druhého dňa putovania Veľko-Fatranskou magistrálou na Kľak, bola to turistická láska na prvý pohľad Vtedy na jeho vrchole som si povedal, že sa naň ešte musím vrátiť. A ten deň nastal práve dnes. Vtedy ma ohúrili nádherné výhľady, ktoré umocnilo nádherné slnečné počasie. A dnes som mal rovnaké šťastie zažiť tie prenádherné výhľady opäť.

Ako Jozef písal vo svojom komentári, bol to môj nápad. A som naň patrične hrdý Jozef síce vedel do čoho ide, ale Mišo a Rado vôbec ani len netušili, čo všetko zažijeme. S odstupom času musím povedať, že to bol nezabudnuteľný zážitok.

Prvé zastavenie

Prezradím, že tých zastavení mnoho nebolo. Išli sme tak akosi kontinuálne až po vrchol.

Na chvíľu nás zastavili dva pramene, ktoré sú na ceste. Ten prvý bol výdatný a my sme využili jeho služby. Ja som sa bez strachu z neho napil, nasledoval ma Jozef a napokon Mišo sa v ňom trochu ovlažil.

Cesta zatiaľ plynula do kopca pozvoľne. Najprv kde tu sneh, potom sa pridal aj ľad a napokon súvislá snehová pokrývka testovala naše reflexy a schopnosti udržiavať rovnováhu. Časť, ktorá bola prešliapaná bola dobre tvrdá a schodná, no ak balans spôsobil šliapnutie vedľa, noha zrazu niekam zmizla. Niekedy aj po kolená. A čím vyššie sme boli, tým namáhavejšie a zradnejšie to bolo.

A teraz sa dostávam k tomu prvému zastaveniu. Keď sme prišli na Tiesňavy – prístrešok cestička sa prudko zatočila doprava. Na tomto mieste sme stretli miestneho 71 ročného chlapa. Z auta vytiahol lyže a v lyžiarkach poď ho na Kľak. Neverili sme vlastným očiam. S nemým obdivom sme počúvali jeho rozprávanie. Tvrdil, že je tu pečený, varený. Keď som sa prizrel jeho štíhlej postave a so znalosťou jeho veku som sa okamžite zahanbil. Vyslovil som zbožné želanie, aby som aj ja mohol v takom veku byť aktívny ako on. Klobúk dole.

Rozlúčili sme sa so želaním šťastnej cesty a pokračovali sme hore po mierne stúpajúcej cestičke. Ja som si už pred tým nasadil mačky, no Jozef pochopil, že tiež bude rozumné si pomôcť pri stúpaní hrotmi mačiek. Michal mal smolu a Rado mal aspoň paličky, ktoré mohol použiť na podporu.

Druhé zastavenie

Od chvíle, keď sme prekročili Podhradský potok sa do nás oprela naklonené rovinka. Doteraz sme sa iba flákali po rovinke, no odteraz to bol čistý zážitok 

Po Koškárovskú lúku sme si to riadne užili. Stále častejšie sa nám prepadávali nohy vždy, keď sme šliapli vedľa. Navyše v zatienených častiach bol chodník zľadovatený a o to ťažšie sa išlo. Vôbec som nazávidel Mišovi a ani Radovi pri pohľade, keď sem tam padali „na kolená“ Jožo išiel prvý a ja som uzatváral kolónu a tak som mal možnosť sledovať „to divadlo“ v priamom prenose.

Po príchode na Koškárovskú lúku bola krátka pauzička. Pri pohľade, čo nás na Kľak ešte čaká nám zamrzli úsmevy. Priamo do ksichtu sa nám škľabila čistá zjazdovka. A ako písal Jozef, lanovka nikde No nič išli sme do boja.

Vrcholné zastavenie

Úspešne sme dorazili na Kľak. Ja síce ako posledný, ale predsa. Len čo som dotočil príchod, moje pohľady skúmali okolie. Májové spomienky sa vrátili. Dnešný nádherný slnečný deň tento pocit mnohonásobne umocnil. Tej krásy sa nedá nabažiť. Pre mňa to bol nový zážitok. Môžem si povedať, že som zažil zasnežený Kľak. Vždy si v takýchto chvíľach spomeniem na jeden múdry Jozefov výrok. On hovorieva, že každé ročné obdobie má svoje čaro a v tomto prípade návšteva toho istého kopca, ale v inom období, má práve to iné čaro.

Po našom príchode na Kľak dorazil na lyžiach starší pán s chlapcom. Chvíľu po nich aj ten spomínaný pán, ktorého sme stretli v Tiesňavách. Dozvedeli sme sa, že tí páni sú vlastne bratia. Počas pobytu na Kľaku sme s nimi prehodili pár viet.

Dlhšiu prestávku na vrchole sme využili na občerstvenie, pitný režim a Jozef vypustil aj svojho „vtáka“. Ja už som jeho zábery z drona doma videl a musím vám povedať, že sa máte načo tešiť. Tá nádhera sa nedá ani opísať.

Inak Roman. Tajne som dúfal, že na túto akciu pôjdeš aj Ty, no nestalo sa tak. Môžeš byť však spokojný aspoň s tým, že som Ťa dôstojne zastúpil, čo sa týka vareného vínka. Obetoval som kvalitné červené, ocenené tromi medailami. Jozef poznamenal, že ho je škoda, ja si však nemyslím. Táto jedinečná príležitosť a tak pekný kopec si to plne zaslúžil.

Štvrté zastavenie

Zostup z Kľaku bol veľmi zážitkový. Niektorí to skúšali dole aj behom. Ja som to radšej neskúšal. Pri stúpaní hore som hodil pár držiek, pri klesaní by to dopadlo asi rovnako. Zranenie som nepotreboval.

Cestou dole „zjazdovkou“ sme stretli šesť člennú „tlupu“. A po nich v najprudšej časti párik. Chlap mi pripomenul Čechov, ktorých som stretol v septembri 2018 na Roháčskych plesách. Vtedy malo pár chlapov na nohách žabky. No a tento pán ktorého spomínam, ten bol na tom lepšie. On mal na nohách nízke tenisky a ponožky som mu ani nevidel. No všimol som si krvavý členok a vôbec sa nečudujem prečo.

Od Koškárovskej lúky sme putovali po dohode mimo turistický chodník. Našim cieľom bol Sučianský hrad. Počas tejto cesty som si niekoľkokrát zahromžil. Povedal som si „bolo mi to treba?“. Boli chvíle, keď po zaborení do hlbokého snehu som sa nevedel vyslobodiť. Avšak pri pohľade na ostatných, ako tiež bojujú so snehovou nástrahou som na tom nebol až tak zle 

Vykúpením nám bola lesná cestička, na ktorú sme vstúpi hneď po tomto snehovom divadle. Sneh počas nej trochu mizol. Nebol až tak hlboký a príjemnejšie sa po ňom išlo. Bonusom bol potok, ku ktorému sme prišli a jeho korytom aj chvíľu putovali. Potôčik nás priviedol až k odbočke na Sučianský hrad a odteraz nás viedla zelená turistická značka.

Je dobré, že sme hrad navštívili. Chvíľa oddychu padla dobre. Miesto sme preskúmali, prečítali informačnú tabuľu, obzreli sa za Kľakom vykúkajúcim spoza stromov.

Do cieľa

Posledná cesta dole bola nenáročná. Pred Podhradím sa ešte na chvíľu pripomenul sneh, ale to už bolo všetko. Posledná časť lúkou nad dedinou bola za odmenu. Podhradie ako na dlani a k tomu nádherné výhľady na Malú Fatru boli krásnou bodkou za touto veľmi vydarenou akciou. Túra bola síce náročná ale stála určite za to. Vôbec nebanujem, že som bol. A ani po dvoch dňoch od akcie protestujúce nohy na tom nič nezmenia. Keď niekto v budúcnosti zahlási „ide sa na Kľak“ ani na chvíľu nezaváham 

Záver

Som nesmierne rád, že som akciu vymyslel. Som veľmi rád, že sa Jozef, Mišo i Rado dali na túto „šialenosť“ nahovoriť.
Ďakujem im za účasť. A ako napísal Rado: „Jako zas jedna kvalitná zážitková akcia na kerú sa bude ešče dlho spomínat.“ Tak musím povedať, že má absolútnu pravdu. Už teraz sa teším na podobnú takú akciu 

Ešte raz. Ďakujem všetkým za účasť a za skvelú atmosféru.

Vinco náročnost trasy „6“ Si sa zrazil s konom Šak svalovica mi ešte len neskaj začína. Zajtra nevim jak stanem.

Tentoraz trasu vybral Vincent. S termínom mu ale pomohli ostatní. Pôvodne akcia mala byť v sobotu, ale oni mohli ísť iba v nedeľu. Vincent sa tak pokúsil určiť aspoň čas odchodu. Znovu zaúradovali ostatní a dali o tomto spornom bode hlasovať. Vincent by sa k tomu aj vyjadril, ale nemohol. Nebol tam. Smutný byť z toho nemusí. Vybral dobre. Jeden z našich najkrajších výhľadových kopcov…

Začiatok bol jedna veľká idylka. Takmer rovná dolinka, zurčiaci potôčik, občas občerstvujúci pramienok a žiaden sneh či ľad. O hodinu je všetko inak. Rovinka sa začína nakláňať a snehu je neúrekom. Keby len neúrekom. Aj zradný je. Z úzkeho vyšľapaného chodníčka nesmieme ani na krok. Každý krok bokom znamená hrozbu stratenia stability. Odvážlivec musí počítať, že sa zaborí do pol lýtka. Minimálne. Nikdy totiž nevie, či to nebude po koleno, alebo aj viac…

Snažíme sa neopúšťať vyšľapaný chodníček. Máme to sťažené jeho úzkosťou a občasnou nenápadnosťou. A aby toho nebolo málo, rovinka sa začína povážlivo nakláňať. Ako bonus sa na vyšľapanom chodníčku objavuje ľad. Toto je pravá chvíľa pre nasadenie nešmekov s hrotmi. Niektorí ich však nemajú a v tejto časti chodníčka by za ne boli ochotní vysoliť aj 200 éčiek. Nie, Vincent to nie je. On je na toto pripravený…

O ďalšie asi dve hodiny sme v „sedle“ Koškárovská lúka. Tešíme sa, že už sme tak vysoko a vrchol Kľaku máme tak blízko. Zároveň vidíme tú brutalitu, čo nás čaká. Lúka má totiž veľmi blízko k zjazdovke. Len toho vleku či lanovky, čo by nás vyviezla hore, tu niet. Vincentovi to však nestačí. Ten si na seba musí naložiť ešte viac. Snaží sa rozlúsknuť veľkú záhadu. Snaží sa prísť na to, ako sa mu do topánky dostal kamienok, čo ho tlačí. Hmm, tam dolu v dedine? Nepovedal by som nič. Ale tu hore? Veď dve hodiny sme šli v minimálne polmetrovom snehu. Nechali sme Vincenta s jeho záhadou, nech si ju rozlúskne sám a šli sme hore.

Kľak, konečne. Mám toho dosť. Už sa mi nechce ani kešku hľadať. Nech je tam, kde je. Po asi minúte si uvedomujem, že sa mi sem už nebude chcieť znovu ísť kvôli keške a premáham sa. Kešku som nakoniec našiel. Okrem nej aj sneh v mojich topánkach. No, možno kvôli keške by som sem druhý krát nešiel, ale kvôli výhľadom by ste ma sem znovu dostali. Niekedy…

Je čas ísť dolu. A z našej turistickej akcie sa stáva prvá neoficiálna púť spolku. Ideme doslova kolenačky dolu z Kľaku. Sneh je zradný, podšmykáva. Občas pridrží zaborenú nohu až tak, že hrozí vyzutie topánky… Začínam mať mokré nohy. Keby len mokré. Nejako začína stúpať hladina. Mi tam čvrká ako nejakému vodníkovi.

Zle sme odbočili. Teda, presnejšie, neodbočili sme. Späť sa nám nechce. Doplatíme na to všetci. Brodíme sa snehom dopoly lýtok, občas zapadneme hlbšie. Frfleme a nadávame až pokiaľ niekto nespadne. Potom nadáva iba padlý. Ostatní sa mu smejeme. Ujde sa každému. Konečne sa dostávame na lesnú cestičku. Moc nám to však nepomohlo. V tejto nadmorskej výške ešte stále vládne sneh. A nik sem nezablúdil, aby to prešľapal.

Zvažujem, že si v topánkach zriadim akvárium. Toto som ešte nevidel. Občas mi z topánok vyteká voda. Ak by bolo iné počasie, by sme to riadne schytali. Dnes našťastie nefúka a svieti slniečko. Vonku je pekných snáď aj 15 – 16 °C. Konečne mám v topánkach aj teplú vodu. To preto, že prechádzame úsekom bez snehu a hýbeme sa. No, a je na čase pridať trochu studenej…

Prichádzame na hrad. No, na miesto, kde kedysi stál hrad. Mnoho z neho nezostalo. Zničený bol už v roku 1488. Tu sa presvedčujeme, aký je náš mozog viazaný na jednu vec. V tom je dobrý. Občas mu však unikajú veci, najmä, keď sa dejú súbežne. Obeťou bol Vincent. Takto rýchlo vypiť čaj! Veď si mohol popáliť hrdlo. Teda nemohol. Niekto sa nevinne opýtal, koľko je hodín a už aj bol čaj vyliaty. Pohár s čajom držal v tej ruke, na ktorej mal hodinky… Od srdca sa smejeme. Aké jednoduché! A zároveň zradné. Niekto sa znovu zo žartu opýtal, koľko je hodín. Vincentovi znovu myklo rukou. Našťastie ešte nemal naliaty ďalší čaj…

Prichádzame k autu. Za chvíľu sa rozbehne súťaž, kto má najviac goretexové topánky. Hodnotiť sa bude podľa množstva vyžmýkanej vody z ponožiek. Nik z nás nemal suché ponožky. A kto vyžmýkal najviac vody? Každý sa považuje za víťaza a nezúčastnené osoby nám to nepovedia. Vincent to totiž nenatočil…

A môže za to Vincent. Zase. Lebo do mňa rýpal a dráždil ma. Zase. Vraj čo so sobotou? Mám niečo vymyslieť. Tak som vymyslel. Nepomohlo mi to. Vincent rýpal ďalej. Vraj Strážov nie. Tam bol veľa krát a už tam pozná každý chodníček. Tak to ma zaujalo. Takže mnoho krát? Vincent si vytvorením našej stránky uplietol bič sám na seba. Stránka mi totiž prezradila, že na Strážove bol „až“ dva krát. Čiže hotový miestny znalec. By tam mohol robiť sprievodcu. A už by ľudia nemizli iba v Tribeči.

Nezostávalo mi nič iné, ako pokračovať vo vymýšľaní, až som dal do pľacu Minčol. Napriek tomu, že Vincent na Minčole bol, už neprotestoval. Možno preto, že tam bol iba raz a z tejto strany tam ešte nestúpal… Prečo zrovna toto? Chcel som ešte na konci tejto zimnej sezóny zažiť sneh. Pravý nefalšovaný sneh. Nemusí byť úplne čerstvý. Takže trasa musela byť dostatočne na severe a najvyšší bod mať aspoň nad 1 200 výškových metrov. To aby sme mali istotu. A zároveň som nechcel ísť tam, kde som predpokladal, že bude narvané.

Hlásili mínusové teploty. Hlavne ráno. No, podľa teplomera v aute im to vyšlo. Lenže slniečko krásne svieti na modrej oblohe už od rána. Síce ešte nie je v plnej sile, ako okolo obeda, ale už dá tušiť, že to s tou pocitovou teplotou nebude až také dramatické. Ani fúkať nejako extra nemá… navyše, keď sa k slniečku občas pridá i nejaký ten stupáčik…

Mýlil som sa. Ani stupáčik netreba. Kúsok za dedinou, v ešte relatívne rovnom teréne to na nás prišlo. Zobliekame jednu vrstvu oblečenia. Odvážnejší aj dve. Začíname pozvoľna stúpať. V nadmorskej výške okolo 650 – 700 metrov sa nám okrem mierneho stúpania po prvý krát do cesty postaví bývalý sneh. Čiže ľad. Niektorí si obúvajú návleky s hrotmi (nešmeky). My s Marošom sme si povedali, že je ešte skoro. Ľad sa na týchto miestach dá obísť. A navyše predpokladáme, že toto ešte nebude súvislá vrstva. Veď hentam, za zákrutou môže byť úplne iná situácia.

Nemýlili sme sa. Ľad zmizol. Síce iba na zopár desiatok metrov, ale zmizol. Postaralo sa o to slniečko. Ľadové úseky striedajú úseky bez ľadu. Občas postupujeme opatrne. Dávame si pozor na každý krok. Miestami sa ten ľad totiž nedá obísť. Len Vincent je zase iný. Nemá obuté ani nešmeky, ani si nedáva pozor pri kráčaní… Ignoruje prítomnosť ľadu. S takýmto prístupom príde do sedla pod Diaľnou buď prvý, alebo posledný.

Vincent prichádza do sedla posledný. Síce sa mu úspešne podarilo ignorovať prítomnosť ľadu, ale gravitáciu už ignorovať nedokázal. Zbytočne sa snažil. Proste to nešlo. Prichádza trochu otrasený, ale v poriadku. „Viete, ako som strašne treskol?“ vraví. My mu kontrujeme „Vieš, že ti niečo tečie z ruksaku?“ Nevedel, ani necítil. A cítiť už mohol. Mal už totiž mokrú spodnú časť vetrovky. Hmm, takto rýchlo vypiť plechovku kokakoly. To je výkon.

Vincent frfle, že tá hliníková plechovka už nič nevydrží. Záhada deravej plechovky sa nakoniec vyriešila sama. Vedľa plechovky mal totiž sklený štamperlík na „štartovné“ i „vrcholové“. No, a ten pád štamperlík neprežil. Rozletel sa. Asi ostré črepiny z neho moc neprospeli hliníkovej plechovke. Vincent odstraňuje ostré zvyšky štamperlíka. My ostatní si vychutnávame čaj z termosiek a výhľady.

Vincent znovu frfle. Práve sa ráčil dorezať. Našťastie iba trochu. Ženská časť výpravy mu pomáha ošetriť krvácajúci článok prsta. Vincent dnes ide vo vysokom tempe. Toto všetko stihol už pred vrcholom. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Platí to aj teraz. Vďaka Vincentovi sa muselo nalievať „bolestné“. Začínam ho upodozrievať, že celý tento cirkus bol len kvôli tomu, aby sa nalievalo bolestné…

Som príjemne prekvapený. Nie zo stupáčika. Ten som čakal. Snehu je tu tak, ako má byť. A dokonca je aj chodníček prešľapaný. Aj výhľadov je viac, ako som čakal. Podľa mapy ich tu až toľko nemalo byť. Postarali sa o to občasné výruby či polom a v neposlednom rade i nádherné počasie. Vidieť do ďaleka. Veru, čo všetko na internete sľubovali že uvidíme z vrcholu Minčola, to sa aj splnilo. Sprava – doľava: Veľká Fatra, Nízke Tatry, Kúsok Vysokých Tatier, Západné Tatry, Krivánska časť Malej Fatry a v pozadí aj Babia hora a Pilsko. Veru, dnes sme zase urobili dobre, že sme niekam šli…