Komentáre k turistickým akciám

Ďakujem za fotky Lenka. Konečne som si spomenul ako vlastne vyzeráš
Inak pekná snežná túrka V dnešných časoch je to tak, že ak chceme zažiť sneh, musíme ísť do vyšších polôh. A Sněžka je ohľadne snehu dobré miesto. Veď asi preto sa vrch volá Sněžka
V novom roku vám držím palce a prajem veľa zdravia a šťastia. A samozrejme veľa pekných chvíľ a zážitkov na turistických akciách.
Pevne dúfam, že keď to bude možné, tak sa tento rok aspoň raz stretneme.

Dnes žiadna omáčka iba samé fakty

Po prvé
Trasu akcie som vymyslel výborne. S Tematínom súhlasil každý. Nik nemal výhrady. Ale treba povedať celú pravdu. Nie je to úplne celé môj výmysel. Návratovú cestu z Tematína cez Ihelník navrhol Mišo, s čím som ja a Jozef okamžite súhlasil. Chválim Miša bol to výborný nápad, len som dúfal, že sa Silvestrovskej akcie zúčastní aj polo-organizátor. No nestalo sa tak.

Po druhé
Hurááááááá. Znova som videl a zažil Mira na akcii. Od poslednej jeho účasti uplynulo 7 mesiacov. Miro sa začína lepšiť. Asi konečne dospel a prestal po Slovensku „lietať“ kade-tade. Možno má na neho vplyv jeho pôvabná a veľmi príjemná priateľka Marietka. Som rád Marietka, že som Ťa spoznal. Výborne vám to spolu „ladí“. Držím vám palce.

Po tretie
Počas celej akcie sme mali pekné počasie, ktoré vygradovalo na hrade Tematín. Od hradu bolo neuveriteľné a myslím, že znásobilo naše pozitívne pocity a zážitky zo silvestrovského doobedia.
Na hrade i potom neskôr na Ihelníku sme si vychutnali doslova HDR výhľady. Hlboké stopy vo mne zachovala trasa vedúca borovicovým lesom. Táto časť ma neskutočne nabila energiou.

Po štvrté
Neslobodno zabudnúť na pitný režim. Ten neškodný i ten slávnostný.
Na začiatku akcie sa postaral o tradičné štartovné Jozef. Vytiahol z klobúka znova tú vynikajúcu zázvorovicu. Väčšinou ma ostrejšie štartovné tekutiny posadia na zadok a trvá mi hodnú chvíľu kým sa dostanem do tempa. Ale Jožova zázvorovica je unikát Je to lahodný nápoj, ktorý mi ešte nikdy neublížil.
Na hrade Tematín opäť nezlyhal Roman. Udivuje ma, kde Roman nachádza tú inšpiráciu, lebo ešte ani raz sa nestalo, že by doniesol nekvalitný nápoj. Aj tentokrát to bolo vynikajúce varené vínko s láskou a úctou vyberané ohľadom na dôstojnosť a vážnosť akcie. Roman ďakujeme
A ešte jeden nápoj musím spomenúť. Bylinný extrakt Jagermajster, ktorý doniesol Dušan. Nijak neublížil našim žalúdkom ba naopak, pôsobil liečivo. Ďakujeme

Po piate
Veľmi pozitívne hodnotím zastavenie v jaskyni pod Tematínom. Túto odbočku navrhol Ivan. Je vidno, že je to znalec miestnych pomerov. Nepochybne jemu i Jožovi k tomuto počinu pomohlo aj to, že v jaskyni sa nachádza keška. Ktorú sme však nedokázali nájsť, aj keď sme sa do hľadania zapojili skoro všetci. Bola to príjemná zachádzka, ktorú som ja rád absolvoval.

Po posledné
Veľmi upokojujúco a relaxačne na mňa pôsobila aj spiatočná cesta na Lúku. Viedla doslova po lúkach, z ktorých boli nádherné výhľady na hrad Tematín, Považské podolie, Biele Karpaty s Veľkou Javorinou a Malé Karpaty s vyčnievajúcimi Zárubami. Diaľnica D1 pod nami pôsobila ako tečúca rieka, v ktorej sa leskne nízko položené slniečko.
Proste bol to pre mňa nádherne strávený Silvester v spoločnosti výnimočných priateľov. Ďakujem, že som sa mohol tejto akcie zúčastniť. Dáva mi to nesmiernu energiu. Sú to chvíle, na ktoré budem veľmi dlho spomínať.

Prajem všetkým všetko dobré, hlavne pevné zdravie a dovidenia v novej turistickej sezóne 2021.

Čo sa týka Silvestrovského výstupu, tak to už je v našom spolku tradícia. Tradíciou je tiež, že zo začiatku netušíme, kam pôjdeme. Veď to sa do Silvestra vykryštalizuje. Snažíme sa vyberať miesta, kde nepredpokladáme nejaký Silvestrovský výstup. Zároveň to musí byť relatívne blízko a krátka trasa, aby sme sa príliš nezničili. Aby to bola taká pohodovka. To znamená, že každý rok navštívime iné miesto. Tentoraz padla voľba na Tematín.

Konečne to vyšlo. Po mnohých odmietnutiach a dvoch – troch nesmelých prísľuboch, ktoré sa neskôr ukázali ako plané, prišiel aj Miro. Nič sa nezmenilo, stále je vysmiaty, kondičku má dobrú a jesť mu chutí ako jeho otcovi. Vlastne trochu sa zmenilo. Pôsobil na mňa o kúštik pokojnejším dojmom. Jeho účasť bola prekvapením pre ostatných, najmä Vinca. Ten už chcel vyraziť, ale stopol som ho. Čakáme ešte ďalšie auto. Nechápal, neveril… ale uveril, hneď po Mirovom príchode.

Zo začiatku bolo stúpanie také nenápadné. Postupne metrík k metríku hore dolinkou. Pri konci to už bol stupáčik ako má byť keď sa človek potrebuje zohriať. My sme to ale nepotrebovali, pretože niekto sa neovládol už v dolinke a nasadil tempo. My ostatní sme si to všimli, až keď z nás lial pot. Aj to nie hneď. Ideálny to dôvod v stupáčiku poľaviť tempo a tak byť schopní komunikovať naďalej. Občas to vyzeralo tak, že si človek nebol istý… to tak hlasno hovoriaci dýcha, alebo práve dokončil vetu? Možno za tento stav môžu vianočné koláčiky…

Predpoklad nám vyšiel. Síce okolo hradu je nejaký pohyb, ale nie je to ako na tradičných silvestrovských výstupoch na Marhát či Záruby. Podstatne menej ľudí, navzájom si nezavadziame, nemusí sa čakať na výstup na rozhľadňu… Aj tu horí ohník. Okolo neho je najviac ľudí. Raz darmo, zima je. Síce žiaden sneh, ale zato fúka.

Po Tematíne navštevujeme Tematínsku jaskyňu. Je síce maličká, ale poteší. Trénujú tu horolezci. Až doma som zistil vďaka internetu, že sme zlyhali. Občas sa to stáva. Kúsok od jaskyne je skalná veža, na ktorú sa dá vyjsť a je z nej pekná vyhliadka na Malé Karpaty a Považie. Tak to chcel osud. Budem sem musieť ísť ešte raz a pri tej príležitosti už nájdem aj kešku v Tematínskej jaskyni. Možno.

Ihelník je mimo turistického chodníka. Nezaslúžene. Aspoň že cyklisti čiastočne napravili túto neprávosť a potiahli tadiaľto cyklochodník. Utešený hrebienok, pekné borovice a občas nádherné výhľady. No a teraz tam nechoď. Nedá sa. Časti výpravy sa jedna lúčka páčila až tak, že nebyť decembra a zimy, snáď tam aj zostanú a založia základný tábor.

A to je z mojej strany všetko, aby mohol Vincent polepiť čriepky svojej pamäte a tiež sa mohol od srdca vyjadriť. Aspoň budeme mať iný uhoľ pohľadu. Veď každý z nás vníma inak a všíma si iné veci… A nebude to len tým, že on má GoPro kameru a ja foťák!

Keď ma Vinco pozval na prechádzku z Vrbového na Plešivec, tak som sa potešil, lebo toľko sladkého, čo som ešte aj pred sviatkami pojedol by sa patrilo aspoň trochu spáliť. No večer pred odchodom som sa necítil dobre + večerné správy o šíriacej sa chorobe mi pridali placebo ďalšie príznaky. A do toho ten neutíchajúci dážď ma primäli k odvolaniu mojej účasti. Na druhý deň ma o pol desiatej zobudili silné slnečné lúče predierajúce sa aj cez sklopené žalúzie. A príznaky choroby nikde. Hovoril som si: Keďže to Púchovčanky tiež odvolali, tak už šiel len Vinco s Jožom. Škoda, že som nešiel s nimi. Lenže potom som si všimol SMS od Jozefa, že ani on nejde. Chudák Vinco, nik neprišiel s ním zdieľať jeho túžbu. Pre istotu som mu napísal SMS, či náhodou nešiel. Už bol za Šípkovým, je to bojovník. V tom mi skrsla myšlienka: „Ošmek!“. Malá osada na hrebeni Malých Karpát, do ktorej sa dá prísť autom a je na trase medzi Šípkovým a Plešivcom. Hneď som si vypočítal za koľko minút sa tam môžem dostať a kedy tam asi príde Vinco. Stíham. Hneď som sa prezliekol z pyžama, vypil pohár vody a utekal. Žena mi ešte pri výťahu podáva aspoň banán. Načo, veď z Ošmeku je to na Plešivec asi len dva kilometre, o chvíľu som späť, tak načo jedlo. Ale zobral som ho. Keď som dorazil na Ošmek, Vinco tam už bol. Dnes je nejaký rýchly. Keď som vystupoval z auta, cítil som sa trochu trápne, že som si prišiel zlíznuť smotanu a bez námahy, potu a skoro bez zablatenia by som dosiahol cieľ, ale aspoň tam bude mať kto Vincovi pogratulovať k dosiahnutému vrcholu. Keď tu Vinco povedal, že on ide až na Čahtický hrad. Najprv som si myslel, že to kvôli mne, aby som nedostal medailu grátis, ale potom povedal, že sa pre to rozhodol už večer. Hoci som bol nalačno a nemal som batoh, takže okrem krpatého banánu som nemal nič jesť ani piť, ihneď som s hradom súhlasil. Veď od sviatkov pociťujem veľkú zásobu energie. Okrem toho sa na hrade Vincent so mnou podelil o jeho výborný zázvorový čaj s medom a dal mi aj polovicu svoj chutného rohlíka. Trasu už poznám za posledných desať rokov naspamäť, ale dnes sa mi zdala výnimočne pekná. Dík za super prechádzku. Nakoniec z očakávaných štyroch kilometrov sa stalo skoro sedemnásť. Som zvedavý čo sa dnes doma varilo. Ale to už je iný príbeh 

Úvod
Za vznik môjho malého sna vďačím ranným pohľadom cez okno. Síce je vrch schovaný medzi panelákmi no je neprehliadnuteľný. Dnes, navštívením Veľkého Plešivca priamo z domu, som si môj malý sen splnil.
Keď som v sobotu akciu vložil na stránku a prihlásilo sa pár odvážlivcom bol som rád. No čím viac sa deň D blížil, tým viac odvážlivci „odpadávali“. V pondelok už bol stav taký, že idem sám. A tak aj bolo.

Vyrážam
Celú noc pršalo. Vo Vrbovom dážď ustál asi o 4.00 hod. Ani to ma neodradilo od splnenia sna. Súhlasil som aj s Jožovým tvrdením, že bude blato a mal pravdu. Mňa však blato nezastaví. Koľko krát na túre sme zažili blato? Veľakrát. Toto by ma malo zastaviť?
Vyrazil som teda okolo 8.00 hod. a išlo sa mi parádne. Za pár minút som opúšťal Vrbové a mieril si to po asfaltke do Šípkového.

Prvé zastavenie
Za 45 minút intenzívnej chôdze som dorazil na námestie v obci Šípkové. Dal som si krátku pauzu pri miestnej krčmičke. Keďže posledných 10 minút som pociťoval divnú bolesť na pravej päte preskúmal som príčinu. A zistil, že po 5.5 km sa mi vytvoril na nej pľuzgier. Neskutočné. Zle obutá ponožka dokonala svoju prácu. Bol som nútený ponožky si prezuť a na pätu nalepiť náplasť. A pomohlo to, lebo počas ďalšej cesty som už bolesť necítil. Ešte som stihol občerstviť sa čajom a vyrazil som ďalej.

Druhá zastávka
Vychádzam z obce Šípkové a predo mnou kvalitné blato. No nič musím aj toto zvládnuť. Tak idem ďalej blato-neblato. Veď nie som žiadna padavka. Zrazu esemeska. Vyberám mobil a tu Ivan. Pýta sa ma, že kde som. Píšem „za Šípkovým“. Či sa môže pridať ku mne. Píšem „ako myslíš“. Po tejto komunikácii pokračujem ďalej, cieľom je Ošmek. Chvíľu nato, ako som dorazil do Ošmeku počujem v diaľke auto. Hneď mi hlavou prebehlo, či to nie je náhodou Ivan. A on to bol Ivan. Bez ruksaku, bez vody s jedným banánom v ruke. Veď na 6 km a 1.30 hod. cesty to stačí. No Ivan ešte nevedel, že ja som sa rozhodol ísť aj na Čachtický hrad. Keď som mu to povedal ani neprotestoval. Ďalej som teda mal parťáka. Ivan bol ku mne najbližšie a keď videl aké počasie vykúzlila príroda nelenil a vyskočil z postele.

Tretia zastávka
Pravdu poviem, že vo dvojici sa ide lepšie. A Ivan to je iná káva. Skoro som sa nemohol ani k slovu dostať tak mu išli ústa. Musím sa opýtať Ivanovej manželky, ako to majú doma
Kilometríky ubúdali akosi ľahšie. Počasie krajšie a krajšie až vygradovalo priamo na Veľkom Plešivci. Tie nádherné výhľady. Mali by ste ich vidieť.
Po chvíli na vrch dorazila trojčlenná turistická rodinka. Prehodili sme pár viet a dozvedeli sa, že ani ony nemohli obsedieť doma na gauči. Pred odchodom sme sa spoločne odfotili a zaželali si príjemný deň.
Počas tohto pobytu a nasávania krásnych výhľadom neušiel našim pohľadom ani Čachtický hrad. A práve tam smerovali naše ďalšie kroky.

Čachtický hrad
Úspešne sme dorazili na hrad. Tušil som, že tu nebudeme samy. Hrad v tak pekný deň navštívila asi desiatka ďalších ľudí. Hoci bol pre verejnosť uzatvorený k vyhliadkam sa dostať dalo. A tie sme si riadne užili. Občerstvili sme sa, spravili pár fotografií a vyrazili na spiatočnú cestu. Moja „čarovná krabička“ ukazovala 18.8 km a to je len polovica trasy. Verte mi, že na tú druhú som sa tešil. Veď v spoločnosti Ivana ide všetko ľahšie.

Malý Plešivec
Nikdy som na ňom nebol. Keď sme sa blížili k jeho veľkému bratovi, zrazu Ivan zastal pri nejakej odbočke a pýta sa ma. Mohol by som si splniť aj môj sen? Hovorím určite. Som za každú srandu. A musím povedať, že oplatilo sa. Už pri chôdzi k nemu mi Ivan opisoval, že je krajší ako Veľký. Mal pravdu. Výhľady má rovnako pekné ako väčší brat, ale prostredie má krajšie – skalnaté. Navyše sa dá v okolí aj pobudnúť, poležať, popiknikovať na tráve, lebo aj tá je tu prítomná.
Potom sme druhý krát dorazili na Veľký Plešivec. Stihli sme si len vzájomne odovzdať vrcholové fidorky a pohli sme sa ďalej. Totižto sa medzičasom zdvihol vietor a aj obláčiky pribudli. Takže pobyt tu nebol taký príjemný, ako prvý krát.

Posledné zastavenie
Nie pre mňa ale pre Ivana. Kde sa v Ošmeku Ivan ku mne pripojil tam sa aj odpojil. Mal v nohách nechtiac skoro 17 km a to stačilo. Rozlúčili sme sa. Ivan nastúpil do auta a už bol preč. Stihol mi už len zamávať z auta.
Ivan bol naozaj rád, že v tento deň nezostal doma na gauči. Myslím, že by som sa zachoval rovnako. Počasie, ktoré sa vylepšilo, by ma nenechalo chladným.

Do cieľa
Keď som sa s Ivanom rozlúčil pridal som do kroku. Znova som zažil úsek blato-neblato. Medzi Ošmekom a obcou Šípkové to bolo z tohto pohľadu najhoršie. No ja som to prežil a keď som dorazil do dediny už to bolo dobré. Väčšinou na akciách preklínam asfalt, no dnes ho musím chváliť. Sprevádzal ma až domov a za to mu verejne ďakujem. Moje hodnotenie asfaltu musím prehodnotiť.
Keď som vyšliapal Šípkovský kopec zbadal som Vrbové. Čakal má už len strojový krok. Ešte som stihol pár fotografií pri zapadajúcom slniečku. Za šera som dorazil domov. V zdraví a s peknými pocitmi.

Ďakujem sám sebe, že som to zvládol, aj keď to nebolo jednoduché. Som rád, že som si malý sen splnil.
A tiež ďakujem Ivanovi, že na polovici trasy mi robil príjemnú a nezištnú spoločnosť.

Niekoľko dní po sebe bolo počasie smutné. Obloha zatiahnutá, občas sychravo. Lenže nič nemôže trvať večne. Ráno sa zobudím na príliš veľa svetla v izbe. Inštinktívne pozriem do okna a vidím krásnu modrú oblohu a vysmiate slniečko. Chvíľu musím počkať. Je ešte len ráno. Najprv hygiena, raňajky, zorientovanie sa ohľadom počasia na najbližšie dni… a potom rozhodím siete. Volám Romanovi. Prajem mu pokojné prežitie zvyšku sviatkov. Ihneď ma odhalil: „Takže pohľad z okna ťa nenechal na pokoji?“ No nenechal. Nemá zmysel zapierať. Priznanie sa je poľahčujúca okolnosť. Aspoň tak ľudia tvrdia. A ja vravím „ako u koho.“ A podľa tejto skúsenosti u Romana určite. Až na túre sa mi Roman priznal, že môj telefonát ho zastihol za počítačom, ako pozerá nejakú trasu na zajtra. A takto sa zrodila táto akcia…

Roman vybral Vápennú s Plaveckým hradom. Síce sme tam boli viac krát, ale… je to blízko a táto časť Malých Karpát patrí medzi najkrajšie. Navyše by to mala byť vzdialenosťou i prevýšením nenáročná trasa. Roman chce totiž zobrať na turistiku aj brata. Ten s ním bol niekde na turistike naposledy pred dvadsiatimi rokmi. Takže možno v minulom storočí, alebo na prelome storočí. Nechce brata zničiť nejakou brutálnou trasou.

Parkujeme na zvyčajnom mieste. Štartujeme zvyčajným spôsobom. Nezvyčajné je iba veľké množstvo vody v potoku. Takto si to nepamätám. Ponad strechy domov vidieť, že na vyšších miestach v kopcoch panuje Mrázik. Prvé vážnejšie stúpanie. V duchu si vravím „Pohodička, Roman dávno nikde nebol a brata nechce zničiť.“ Omyl. Roman nasadzuje stovkárske tempo a jeho brat stíha počas šľapania do kopca ešte aj vybavovať telefonáty. Vôbec nepôsobí zadychčane. Na rozdiel odo mňa.

Blížime sa k červenej značke. To znamená, že vrchol Vápennej už nie je ďaleko. Roman začína bratovi farbisto opisovať, kadiaľ vedie trnavská stovka, kde sú kontrolné body… Nezabúda spomenúť aj rôzne zážitky. Asi ste si všimli, že Romanovho brata stále oslovujem brat. Trúfol som si na to až po vrcholovej odmene. Dúfal som, že „brat“ mi bude po nej viac naklonený. Oslovenie „Hej ty“ by asi nebolo vhodné. Rovno som sa ho tu opýtal, ako sa vlastne volá. V aute som to buď prepočul, alebo som stihol zabudnúť ako Vinco. Volá sa Peter. Neurazil sa. Je to chlap a my chlapi z toho až takú vedu nezvykneme robiť.

Na Vápennej vládol Mrázik a do toho občas zadulo. Výhľady žiadne. Preto sme sa tu dlho nezdržali a pobrali sme sa ďalej. Vtom mi niekto volá. Vincent zvykne takto volávať. Vlastne nik iný, iba Vincent. Pohľad na displej potvrdzuje moje podozrenie. Zdvihnem to. Zvedavý je. Pýta sa kde sme. „Kde by som bol? Doma na gauči pred telkou. Veď sú sviatky.“ Toto nečakal. Chvíľu ticho. Asi mu systém prepočítaval. Nejako mi neverí. Opakuje otázku. Odpoveď sa nemení. Doplňuje otázku „A kde je Roman?“ No a tu som zlyhal. V rýchlosti ma nič lepšieho nenapadlo ako to, že Roman pozerá telku so mnou. A hneď mal Vincent vo všetkom jasno. Potom mi chalani hovorili, že som mal povedať, že v telke dávajú Mrázika a tak reálne je to natočené, že keď zaduje, tak cítime padajúcu inovať až v očiach. No proste rozlíšenie 16k.

A po tomto telefonáte sa to stalo. Peter zlyhal. Roman totiž pokračoval vo farbistom opisovaní trnavskej stovky. Stačila krátka vetička, že by to možno aj vyskúšal… a už to bolo. Romanovi stačí „áno“ v akejkoľvek slovnej forme. Rýchlo som ho upozornil, že prihlásiť sa u Romana na stovku nie je problém, ale odhlásiť sa, to sa ešte nikomu nepodarilo. Je to jeho brat. Vyrastal s Romanom odmalička. Mal by ho poznať. Nuž, aj majster tesár sa občas utne, alebo má rovnako tuhý koreň ako Roman a tým pádom nemá problém.

Peter nie je jediný, čo sa nachytal. Takých je viac. Aj ja medzi nich patrím. Tiež ma Roman dostal svojimi farbistými opismi. Dva krát. Raz na trnavskú stovku. Túto skúsenosť zo mňa len tak niečo nevymaže. A druhý krát na vodácku akciu. Tu som Romanovi vďačný, že ma dostal a že som šiel. Aké je z toho poučenie? Ak začujete Romana farbisto rozprávať, tak rýchlo utekajte. Radšej neutekajte, lebo on vás ľahko dobehne. Čo dobehne, predbehne! Ako Vinca na trnavskej stovke. Áno, aj Vincent patrí do zoznamu Romanových obetí. Alebo Vincent jednoducho chcel?

Lenka,
ja chcem vidieť fotkyyyyyyyyyyy  

Už som zabudol ako vyzeráš. Pripomeň sa mi

Minulý týždeň som stretol v zelovoci Tvojho otca a vravel, že už ani on nevie, ako vyzeráš  

Jozef, zaujímavé video. Tie zábery nad oblakmi so slniečkom sú úchvatné. Je dobré, že si kúpil drona. Človek vidí aj iný krajší rozmer turistiky. Škoda, že my ľudia nevieme lietať A možno aj dobré, že nevieme lietať, lebo by sme tento nádherný svet a prírodu ešte viac zničili No nie všetci sme rovnakí. Niektorí si prírodu aj vážia a chránia ju.

Ďakujem za skvelý zážitok z videa.

Pôjdeme sa poprechádzať do okolia Pustej Vsi. Pri tej príležitosti navštívime kameňolom, rozhľadňu, jaskyňu a vyhliadku na Klenovej. Dopredu sme sa na tom dohodli s Ivanom. Predpokladáme, že účasť nebude veľká. Tí, čo bývajú blízko, časť z toho už absolvovali a asi o kameňolom zrovna záujem mať nebudú. Navyše tam pôjdeme v pondelok. Kto by si z tých, čo bývajú ďalej bral kvôli tomu dovolenku? A prečo vlastne v pondelok? Lebo iba v pondelok má byť nebo modré. Cez víkend nič a potom tiež.

Žiadne prekvapenie. Prihlásili sme sa dvaja. Dvaja blázni. Viac sa nás tentoraz nenazbieralo. Nečudujem sa. Predsa len, tie čerešničky sú trochu kyselšie ako obvykle. Slovo kameňolom neznie príliš lákavo, rozhľadňa je postavená v hornej časti údolia, jaskyňa je bez možnosti vstúpiť do nej, lebo meter od vchodu klesá prudko dolu a vyhliadka síce je, ale nie je na vrchole Klenovej, takže nedosiahneme ani ten vrchol. Dnes je však najväčšou čerešničkou modré nebo. Pri ňom určite budú o niečo sladšie aj tie ostatné čerešničky…

Ráno vstanem a hneď kontrolujem situáciu, či je všetko tak, ako má byť. Je to tak. Modrá je presne tam, kde podľa predpovedí počasia má byť. Tentoraz im to vyšlo. Darí sa. Časový plán nezlyháva. Ešte nemá dôvod, lebo ešte len parkujeme auto. Ako prvý nás čaká kameňolom. Už je na dohľad. Ktorá z ciest však k nemu vedie? Zrazu zvoní telefón. Zastavíme, aby sme vybavili hovor a to je chyba. Deduško tým získal čas, aby sa k nám priblížil. Slušnosťou a pozdravom robíme druhú chybu. Keby sme boli drzejší, snáď by nás nechal tak. Tvári sa ako majiteľ širokého okolia a priľahlých dedín.

„Kameňolom už dávno nefunguje. Pasú sa tam naše kravy. Nevidíte ten drôt?“ Vraví. Opáčime, a čo druhý kameňolom. Ešte dôraznejšie nám prízvukuje to isté, ako sa ani tam nedá ísť. Hrubým spôsobom nám naznačuje, aby sme na to zabudli. Chyby už nemienime robiť a preto nekladieme odpor. Jeho hlas sa trochu upokojuje. Takže tváričky „dvoch anjelíkov“ zaberajú. Ochotne nám radí, kam máme ísť. Vyberá iné miesta. Zhodou okolností tým smerom aj chceme ísť. Je spokojnejší. A my si v duchu hovoríme „ty zabudni.“

Prichádzame k odbočke k druhému kameňolomu. Žiaden drôt, žiadna závora, žiadna ceduľa. Takže môžeme. Nechceme však spôsobiť škodu. Ak bude ďalej plot, nepreliezame. Plotu však našťastie niet. Postupujeme ticho. Nechceme plašiť kravy ani si vyťahovať doma broky zo zadku. Dostávame sa aj do druhého kameňolomu po jednej z jeho etáží. Druhý kameňolom je krajší. Jeho bieloba bije do očí. Ivan vraví, že cez leto, keď je všetko zelené je ten rozdiel ešte výraznejší. Fakt by tu mohli natáčať nejakú Vinnetouku.

Vraciame sa po etáži naspäť na križovatku. Odtiaľto vystúpame nad Starý kameňolom. Tu zisťujeme, že máme byť za čo deduškovi vďační. Totiž mapa lesných ciest má svoje čaro. Presnejšie, svoje virtuálne cesty. A občas sa v teréne vyskytne nezakreslená cesta. Ktorá je tá správna? Deduško sa nás snažil odtiaľ dostať a nechtiac nás naviedol na tú správnu cestu vedúcu nad kameňolom. Dosiahol pravý opak. Aj to sa občas stáva. Čo oko nevidí, to srdce nebolí. A on nás nevidí. Jedine, že by sa na nás pozeral cez puškohľad. Výstrely nepočuť. Snáď nemá tlmič.

Nie je tu jeden kameňolom, ale sústava kameňolomov, ktorá sa spoločne nazýva „Veľkolom Fajnorovci“. Tvoria ho Starý kameňolom, v ktorom ťažili kameň ešte starým spôsobom a Nový lom č. I. a II.. To už sú moderné lomy. Všetky tri lomy už dlhšie nefungujú. Nám stačí, že zhora poskytujú výhľady do okolia. Len si človek musí dávať bacha. Hore je vyšľapaný chodníček. Od veveričiek to asi nebude. Máme však rešpekt a inštinktívne sa od okraja držíme aspoň 1 – 2 metre. Kameňolom zničil aj časť hradiska, ktoré tu kedysi stálo. Neskúsené oko bežného návštevníka tu veľa nevidí. Napriek tomu sa dá tušiť, že tu hradisko stálo. Občas nejaký ten zvyšok valu či diera po bráne padne do oka. Bližšie o hradisku si môžete prečítať tu Slovanské Hradiská: http://www.hradiska.sk/…ajnorov.html .

Nechápem to. Nerozumiem. Ideme krásnym hrebeňom. Krásne ihličňany. Veľmi obmedzené výhľady zabezpečujú listnáče bez lístia. A turistická značka ide úplne inakadiaľ. Stáva sa. Nielen v tomto pohorí. Prichádzame k protipožiarnej rozhľadni pod Klenovou. Škoda, že ju nepostavili na vrchole Klenovej. Tam by bola vhodnejšie umiestnená. Prichádzame včas. V čas obeda. Čo si si priniesol, to si aj zjedz. Jeme však trochu rýchlejšie, ako by sme chceli. Čas nás až toľko netlačí. Máme čelovky. Ale Tlstá hora nejako mizne v opare. Modrá z oblohy sa neúprosne vytráca. Aj sa tým v predpovedi vyhrážali. Ale že to bude až takto rýchlo? To sme netušili.

Už sa na chvíľku zdržíme iba pri jaskyni. Len tak nakukneme, či sú vzdialení príbuzní doma. Netopieriky spia, a preto ich nerušíme. Postupujeme v opare. Toto na výhľady z vyhliadky na Klenovej nevyzerá. Aj tak je. Ivan ma odhadol na chlapíka s celkom bohatou fantáziou. Súdim aspoň podľa toho, že mi v opare ukazuje celú našu trasu a popisuje jednotlivé zaujímavosti, ktoré môžem vidieť. Áno môžem! Bohatú fantáziu mám, ale porovnať to so skutočnosťou môžem iba vtedy, keď sem prídem nabudúce. Ako sa hovorí: „dôveruj, ale preveruj,“ a preto vyťahujem drona, že si všetko, čo mi Ivan narozprával jednoducho overím. A naozaj. Po zopár desiatkach výškových metrov opar mizne… a objavuje sa modrá obloha a Slniečko. Nič viac a nič menej. Mám výhľady ako z lietadla nad oblakmi. Nič iné nie je vidieť. Popravde, takéto výhľady z Klenovej som nečakal.

Je čas ísť späť k autu. Teraz to už pôjde rýchlo. Nebudem zdržovať. Predsavzatie mi vydrží zopár minút. Občas ešte niečo cvaknem. Len tak, zo zvyku. Napriek tomu, postupujeme rýchlo a pri aute sme ešte za svetla. Dokonca sa mi podarí auto zaparkovať pred domom zarovno s poslednými zvyškami svetla. Bol to zaujímavý deň…

Milí priatelia, vždy ma bavia vaše komentáre, fotky a videa k akciám. Vedia pobaviť, potešiť a obnoviť spomienky na príjemné chvíle. Len tak ďalej, nech vám to vydrží. Mimochodom pozrela som recept a nie je tam uvedený čas a teplota pečenia. Musíme poprosiť Alenku o doplnenie informácii.

Ešte na jednu vec, ktorú som chcel spomenúť v mojom komentári som zabudol. A veľmi sa za to hanbím. Ale na moju obranu poviem iba toľko, že som si spomenul a to je u mňa obrovský úspech.

Chcel som poďakovať za úprimný Mikulášsky darček – fľaštičku, ktorú sme my chlapi dostali a teraz neviem či iba od Majky, alebo od všetkých severaniek, ale každopádne to bol milý darček.

Môžem sľúbiť, že dôstojná fľaštička bude plnená iba dôstojným obsahom. Obsahom budú iba kvalitné „vitamíny“ všetkého druhu, ale vždy kvalitné.

Ešte raz ďakujeme.

Narodila sa akcia

A to doslova. A nielen tak z ničoho. Jožko v nej zhmotnil pred dávnejším časom asi svoj sen alebo myšlienku, ktorá mu len tak preblesla hlavou, do turistickej túžby a tá až doteraz tíško spala vo svojom „chlieviku“ s názvom „naše túžby“. A dnes sa narodila. Jasajme. Pretože nám to spôsobilo neskutočný zážitok a pekné pocity, ktoré len tak nezažijete, ak nikam do prírody nepôjdete. A preto Jožovi ďakujem, že som sa jeho túžby mohol zúčastniť a stráviť čas s vynikajúcou partiou.

Cesta do Šášovského Podhradia

Cesta prebiehala pokojne bez výtržností v aute. Žiadna metalová muzika, žiadne virtuálne bubnovanie, proste nuda. Kabínou sa niesli iba slová zo všakovakých rozhovorov. Nálada ožila, až keď sme zastavili pred domom našej kvetinky Miriam. Potom to bolo už veselšie. No vrchol nálady sme dosiahli až keď Ivan volal telefónom našim severským kvetinkám a zisťoval stav ich presunu. Ivan nám spolucestujúcim oznámil, že posádka tretieho auta zažíva v aute orgazmus a panuje tam hurónsky smiech. Nie. Neprezradím vám o aký orgazmus ide. Vysvetlím to až na konci môjho komentára. Tak si počkajte
Pred príchodom do Šášovského Podhradia sme sa najprv spojili s posádkou auta číslo 2. Do kytice pribudla ďalšia kvetinka Aďka. A biedny počet chlapov obohatil Maroš. I tak to nestačilo. My muži sme znova dostali „nafrak“.
Zo severankami sme sa spojili a zažili orgazmus na nemenovanej pumpe na okraji nemenovanej obce tesne pred príchodom do Šášovského Podhradia. Boli sme kompletní. Akcia mohla začať.

Štartovné

Áno bolo a vždy musí byť a vždy bude, pokiaľ bude čo piť. Je to naša tradícia a nielen naša ale celonárodná. Mierne pitie s mierou a v malých množstvách a po kvapkách neškodí. Tak nemudrujte. Áno vy. Vy zarytí abstinenti – nemudrujte.

A už kráčame – 1. časť

Prvý bod záujmu bol hrad Šášov. Od obce nie je vôbec ďaleko a cesta k nemu vedie iba miernym stúpaním. Hrad je skvelým terčom pre prieskum. Je veľmi zachovalý o čo sa zaslúžili aj ľudia zo spoločnosti Obnova.eu jeho obnovovaním. A verte, že plody ich poctivej práce je na hrade vidieť. Patrí im za to veľká vďaka.
My sme hrad prešli zo severu na juh i zo západu na východ. Proste sme ho celý „prelašovali“. Jozef si dokonca na pomoc povolal svojho „orla bzučivého dotieravého“. Zhodnotil, že vietor ktorý panoval na hrade nie je príliš silný a tak ho do vzduchu vypustil. Mobily i fotoaparáty dostali zabrať. No stálo to za to, lebo na hrade je čo obdivovať.

Pohli sme sa ďalej – 2. časť

Cestou na vrch Suť sme si traja spestrili prieskumom blízkeho vŕšku, ktorý sa nazýva Zábaštie. Na vŕšku stála bašta, ktorá zvrchu chránila hrad pred útočníkmi. Jej základy sú ešte viditeľné a tiež je viditeľná aj priekopa, ktorá bola vybudovaná okolo bašty.
Hlavný program prišiel na vrchu Suť. Tu sme svorne rozložili základný tábor. Priamo z vrchu výhľady nie sú, ale neďaleko asi 30 metrov je skalná vyhliadka, z ktorej sú dostupné polkruhové výhľady. Tých sme sa dosýta nabažili. A nabažili sme sa aj gastronomicky, pri pobyte na Suti. Pobudli sme tu pár desiatok minút. Každý vytiahol čo mal, každý každého poponúkal. Hlavným programom bolo vrcholové tekuté i vrcholové medaily. Ako vždy bolo aj kopec srandy. No orgazmus nebol , ten zostal dole.

Pokračujeme ďalej – 3. časť

Hlavnou činnosťou tejto časti bola hra „nájdi si svoju neznačenú lesnú cestičku“. A ja viem o čom hovorím. Pretože dve takéto „hry“ som zažil prednedávnom a dopadli spektakulárne. No dnes to nebol tento prípad, pretože sme svoju dôveru v navigačné schopnosti vložili do rúk Ivana. Až na jeden zádrheľ to zvládol uspokojivo. Iba raz zlyhal. No na jeho obranu musím povedať, že to spôsobili jeho ústa, ktoré mu neprestajne mleli. V spoločnosti kvetiniek sa ani nečudujem. Muž vždy chce ohúriť ženu a to je Ivanov prípad Jeho historky, ktoré počas akcií hovorí si niektoré už aj ja pamätám Je to proste bavič a takých ľudí mám aj ja rád. Aspoň je vždy sranda a tak to má byť.

Ale na niečo som zabudol.
Zabudol som na výživný a strmý klesáčik z vrchu Suť. Počas zostupu snáď iba jeden náš člen nepadol. Bol to Jozef, ako sa nám priznal a tak nemohol zasiahnuť do súťaže o náčelnícke funkcie s názvom „náčelník dunivý pád“ alebo „náčelník šmykľavá noha“. Sám som zvedavý, ako dopadlo interné hodnotenie a kto tieto čestné náčelnícke funkcie získal.

Znova skrátenie trasy – 4. časť

Počas ďalšieho putovania sme zistili, že pôvodnú trasu musíme skrátiť. Tlačil nás pokročilý čas. K autu sme chceli dôjsť ešte za svetla a preto sme dali „kapustové hlavy“ dokopy a dohodli vhodnú trasu. Ivana sme vo funkcii navigátora nechali „vykúpať“ až do konca. No tentoraz nezlyhal. Bezpečne nás viedol najprv lesným „bambusovým porastom“ a nakoniec príjemnou cyklo a turistickou trasou s názvom Barborská cesta. Cesta do obce bola pokojná a počas nej sa vytvorili štyri debatné krúžky. Než sme dorazili k autám, nemohli sme si nevšimnúť hrad Šášov týčiaci sa nad obcou a tak sme posledný krát vytiahli „elektronické krabičky“ a zhmotnili jeho krásu do digitálnych núl a jedničiek.

Sme v cieli

Znova orgazmus. Už druhý krát. Nebláznite. Toľko slasti na jednej akcii 

A teraz to spomínané vysvetlenie, o aký orgazmus na tejto akcii vlastne išlo.
Pre nezasvätených orgazmus je zákusok s týmto názvom, ktorý doniesla a nás ním ponúkla kvetinka Alenka. Ďakujeme za Tvoju námahu Alenka. Vidno, že zákusok bol pečený s láskou a jeho vynikajúca chuť mala skoro také účinky, ako má ten naozajstný… Táto časť je iba pre dospelých 

V závere mojej slohovej práce
chcem všetkým zúčastneným poďakovať za skvelú spoločnosť
a za to, že každý prispel svojou prítomnosťou a pôsobením k tomu, aby sme si túto akciu dlho pamätali.

Ešte raz ďakujem všetkým a niekedy nabudúce dovidenia.

Tentoraz padla voľba na nedeľu. To znamená, že na regeneráciu budeme mať iba noc. Nasledujúce ráno sa dostaneme do pazúrov našich možno odpočinutých kolegov. Za to riziko to stojí. Síce budeme mať na rozdiel od nich unavené nohy, ale zato budeme mať vyčistenú hlavu. Má byť totiž veterno. No a vietor zvykne urobiť svoju prácu. Pomáhať mu bude čerstvý vzduch, ospalé lesy, občasné výhľady, romantická ruina hradu a dobrá nálada. Uznajte sami, pri pozeraní telky sa tá hlava moc nečistí, skôr naopak. A návšteva nejakého obľúbeného člena, trebárs aj rodiny, tomu neraz tiež moc nepridá.

Celková situácia sa zastavila na čísle 93. Zrovna také isté číslo mám vyšité aj na čapici. Viacerí sa ma pýtali, čo to znamená. Čo sa týka čapice, neviem, ale čo sa týka akcie, tak je to jasná 93. Je nás 9 a ideme na 3 autách. Po tomto vyčerpávajúcom vysvetlení tajomstva ukrývajúceho sa za číslom 93 na mojej čapici môžeme pokojne prejsť k samotnému dianiu… A dialo sa toho veruže dosť.

Zle som odbočil z diaľnice. Priskoro. Malo to byť o jednu výpadovku neskôr. Toto sa Vincentovi nemôže stať. Teda môže, čo môže, stáva sa. Lenže ja som zle odbočil a zároveň som urobil dobre! Nechtiac, ale dobre. A to sa Vincovi nestáva. Zo severu šlo totiž ďalšie auto plné budúcich nádejných účastníčok našej akcie. K štartu prichádzali z iného smeru. A toto auto malo na nás niekde čakať. To niekde sa malo vykryštalizovať akurát počas jazdy tam. A práve vtedy som zle odbočil a ono sa to zároveň vykryštalizovalo. Asi som mal šťastie v tom, že som dopredu poriadne nepozeral mapu. Inak by som sa možno domotal.

Prichádzame na neznámu pumpu na okraji nemenovanej obce. Auto našich Severaniek je už tu. Tie kolesá však vyzerajú nejako čudne. Síce je ich akurát toľko, koľko zvykne byť, ale… toho vzduchu v nich by mohlo byť aj viac. V tom prednom od vodiča o hodne viac… My chlapi preto dávame rýchlo hlavy dokopy a hútame. Čo by to tak mohlo byť? Je to defekt? Nie je to defekt? A na čo sme prišli ako prvé? Že Vincenta niet. Zmizol. Ale iba na chvíľu. Pomerne rýchlo zaznamenávame zvýšený pohyb okolo pumpy. Môže za to Vincent. Odniekiaľ sa mu podarilo získať hadicu na dofukovanie kolies. Medzičas má veľmi slušný. My sme si stihli položiť tak zo tri otázky a k odpovediam sme ani nedostali. On za tú dobu už má to, čo potrebuje v rukách. Snáď o tom vie aj pumpárka.

Na rade je ďalšie prekvapenie. A je ním… orgazmus. Severanky ho vytiahli priamo z kufra auta. Len tak, na pumpe. Zodpovedne sa pripravovali na dnešnú akciu. Ušlo sa každému z nás. Mnohí dosiahli vrchol. Ten gastronomický. Neskôr nám dali… ako sa to volá, jáj recept. Elektronickou formou. Naozaj sa ten koláč tak volá. Orgazmus zabral. Po jednom – dvoch orgazmoch zrazu nie je problém dosiahnuť vrchol hradného kopca. Obávam sa, že sa odteraz mnohí členovia budú na akciách hlasno a vytrvalo dožadovať orgazmu. Nám je jasné, o čo ide, ale náhodní okoloidúci môžu zostať v šoku… Ostýchavejší z nich v trvalom.

Po viacnásobnom dosiahnutí orgazmu to už bolo také bežné… Na hrade sme stretli čerta s Mikulášom. Len tak na chvíľu sa v jednom z okien objavil Cézar s jeho gestom. Občas fučalo, že až osamelo stojace stromy vydávali praskavý zvuk. Pri zostupe z vrcholu Sute málokto netreskol. To preto, že každý očakával, že keď sa to volá Suť, tak je tam suť. Možno tam niekde… vo vnútri. Na povrchu bolo blato, kopa lístia… akurát na úseku, kde je padák ako prasa. No a najviac pripravení na suť padali ako prví. Malá časť trasy viedla aj mimo turistického chodníčka. To asi preto, aby nám občas zrazu zmizol chodník spod nôh… Proste nuda. Vincent ani neminul všetky svoje baterky…

Huraaaa tešíme sa!!!!

Ladislav Škultéty-Gabriš. Kto to bol? Mnohí z nás už v dnešnej dobe netušia. Nejeden Slovák si myslí, že Slováci nemajú históriu ani významné osobnosti. A čo ak je to iba naša neznalosť? Komu z nás niečo hovorí meno Ladislav Škultéty-Gabriš? Tí, čo navštívia Mojtín a zablúdia aj k jeho pomníku… už majú jasnejšie. Na kúsok kameňa sa však toho veľa nezmestí. Preto skúsim napísať to, čo sa mi podarilo zistiť.

Tohto Slováka za čias Rakúska – Uhorska poznala celá armáda. História si väčšinou pamätá veliteľov, náčelníkov štábu, generálov… a na radových vojakov sa nedostáva. Ladislav Škultéty-Gabriš patrí medzi výnimky. Síce bol iba radovým husárom, ktorých bolo veľa… Stal sa však najslávnejším husárom. Medzi husármi sa vraj hovorievalo príslovie „Buď trpezlivý ako Gabriš.“ V armáde odslúžil neuveriteľných 81 rokov. Preto je považovaný za jedného z najdlhšie slúžiacich vojakov v histórii. Zúčastnil sa 22 vojenských ťažení (12 proti Francúzom, 7 proti Prusom, 2 proti Turkom a 1 proti Rusom) a prežil 256 bitiek. Stal sa jedným z hrdinov románov Jána Martiša „Cisársky večný vojak"a "V službách štyroch cisárov.“

Narodil sa v roku 1738 v Pružinskom Mojtíne. Jeho otec, Juraj Gabriš, slúžil v husárskom pluku baróna Jána Gilániho. Po matkinej smrti v roku 1750 sa k tomuto pluku pridáva aj jeho syn ako dobrovoľník. Vtedy mal iba 12 rokov. V tej dobe to však nebolo nezvyčajné. Tieto deti považovali za synov pluku. Slúžievali najmä u husárov. Povinnosti si však plnili ako ostatní dospelí vojaci. Po smrti baróna Jána Gilániho preberá husársky pluk legendárny Andrej Hadik. Hadik ako jediný Slovák neskôr dosiahol maršálsku hodnosť v Rakúsko-Uhorsku.

Hadik sa preslávil za sedemročnej vojny (1756 – 1763), ktorú Winston Churchill nazval ako prvú svetovú vojnu. Zúčastnili sa jej takmer všetky veľmoci Európy a bojovalo sa aj v kolóniách v severnej Amerike a v Indii. Podľa odhadov počas tejto vojny zahynulo 900 000 – 1 400 000 ľudí. Vojna skončila až vtedy, keď sa obe bojujúce strany vyčerpali.

Husár Škultéty-Gabriš zažil bojový krst už v bitke pri Lovosiciach v roku 1756. V roku 1757 bol v bitke pri Kolíne ranený do ruky. To mu však nezabránilo, aby sa zúčastnil slávneho Hadikovho dobitia Berlína. Hadik si na Berlín trúfol s iba 3 500 husármi. Nezobral však všetkých, ale iba najviac odhodlaných ísť do tak riskantnej akcie. Berlín sa mu podarilo obsadiť s minimálnymi stratami. Padlo iba 10 mužov a ďalších 18 bolo ranených. Medzi ranenými je i Ladislav Gabriš, ktorému pruský bajonet prepichol ľavé líce. Mesto Berlín sa vykúpilo za 300 000 toliarov. Výkupné zaplatili práve včas, pretože k Berlínu sa rýchlym pochodom blížili pruské útočné roty. Hadik si veľmi dobre uvedomuje, že s hŕstkou mužov Berlín pred nimi neubráni a preto ustupuje. Vďaka tejto úspešnej bojovej akcii vznikol pojem „husársky kúsok“ označujúci riskantný odvážny čin.

V roku 1768 bol 6. husársky pluk zrušený. Jazdecká švadrona, v ktorej slúžil aj Škultéty-Gabriš bola ako jediná zo zanikajúceho pluku presunutá do neskoršieho 8. husárskeho pluku. Tento pluk pôsobil na Balkáne, kde vykonával strážnu službu. Počas vojny proti Turkom v rokoch 1787 – 1791 bol tento pluk na celé dva roky nasadený do boja. Počas bojov bol Ladislav Škultéty-Gabriš viac krát ranený. V roku 1790 bol vymenovaný za zástavníka pluku. Túto funkciu zastával až do svojej smrti. Zástavník je stále na očiach, aj nepriateľových…

Ostatným európskym monarchiám sa neveľmi pozdávala Veľká francúzska revolúcia. Vládcovia sa obávali, že udalosti odohrávajúce sa vo Francúzsku môžu prísť aj k nim. Prusko a Rakúsko-Uhorsko sa v roku 1792 dohodli, že obnovia absolutistickú monarchiu vo Francúzsku. Francúzi to pochopili po svojom a začali drancovať Rakúske dŕžavy v dnešnom Holandsku. Počas francúzskych revolučných vojen a následných napoleonských vojen prebiehali kruté bitky. Svedčí o tom i početný stav 8. husárskeho pluku. Keď bol pluk na začiatku leta roku 1792 nasadený proti nepriateľovi, mal 2 324 mužov a 2 268 koní. Na konci roka už mohol do boja nasadiť iba 1 298 mužov a 1 163 koní. Pluk stratil polovicu mužov a koní za iba 6 mesiacov. A to nebol nasadený v žiadnej väčšej bitke. Zúčastnil sa iba menších šarvátok.

Škultéty-Gabriš sa dokonca ako 74 ročný zúčastnil Napoleonovho ťaženia do Ruska. Rakúsko – Uhorsko tentoraz ako Napoleonov spojenec vyslalo do Ruska armádny zbor o sile 30 000 mužov. Väčšina husárov a mužov pochádzala práve z Uhorska. Za jeho veliteľa bol vymenovaný Karol Filip Emanuel, knieža Schwarzenberg. Zbor sa zo začiatku sa nestretával s ruským odporom.

Prechádzka ružovým sadom to však napriek tomu nebola. Mužstvo po dennom pochode v prudkom slnečnom žiari dorazilo večer k miestu, kde sa velenie rozhodlo rozložiť tábor. Muži jednoducho popadali na zem a upadli do hlbokého spánku bez toho, aby sa pokúsili uvariť si čokoľvek na večeru. Na hliadku sa museli postaviť samotní dôstojníci. Inak by celý zbor ráno jednoducho nevstal. Vojakom táborením splesniveli plášte, nie každý z nich mal celé nohavice a mnohým vďaka dlhým pochodom chýbali čižmy.

Po porážke saského zboru postupujúceho na južnom krídle Grand armee 3. ruskou armádou generála Tormasova im bol na pomoc vyslaný rakúsky zbor. Schwarzenberg v bitke pri Gorodečne poráža armádu generála Tormasova. Bitku rozhodol až bodákový útok, ktorý vytlačil Rusov z najdôležitejšieho postavenia. Rusi sa jednoducho stiahli k Poddubnu a čakali. Na druhý deň znovu kládli húževnatý odpor. Boj to bol tvrdý. Trubači a budeníci, ktorých nástroje boli zničené, brali do rúk pušky padlých vojakov a strieľali namiesto nich… Spojený Rakúsko-saský zbor znovu víťazí. Za tento úspech dostáva knieža Schwarzenberg od samotného Napoleona 300 000 frankov a z Viedne na Napoleonov popud maršalsku hodnosť.

Generál Tormasov znovu ustupuje. Jeho armáda je však stále bojaschopná. Navyše mu na pomoc pochoduje celá Dunajská armáda admirála Čičagova. Tentoraz ustupuje spojený Rakúsko-saský zbor. Nájde si vhodné miesto. Močiare, hrádza… a strhne prístupové mosty. Čelný útok Rusov stroskotá. Majú síce presilu, ale terén výrazne napomáha obrancom. Preto sa admirál Čičagov rozhodol nepriateľa jednoducho obísť. Rakúšania sa však aj tak držia. Dlho sa však neudržia a znovu ustupujú. Bojujú a ustupujú. Napriek tomu ako tak držia celé južné krídlo Grand armee. Pomoc od Francúzov nedostanú, tí majú svojich problémov dosť. A z Rakúsko-Uhorska posily neprídu. Cisár sa čím ďalej, tým viac pohráva s myšlienkou, že znovu zmení stranu.

Vzťahy medzi Francúzmi a Rakúšanmi sú už také zlé, že knieža Schwarzenberg sa o ich ústupe z Moskvy ani nedozvie. Viac informácii má z nemeckých novín ako od spojenca. Vojaci zažívajú neuveriteľné útrapy. Jedlo je čím ďalej, tým vzácnejšie, oblečenie rozodranejšie a neistota ohľadom osudu Grand armee čím ďalej, tým väčšia. Vlhké chladno sa strieda s mrazom. Dážď so snehom. Po cestách sa takmer nedá ísť a to mnohí vojaci nemajú topánky. Nedostatok riešia ako najlepšie vedia. Niektorí majú dokonca popské sutany či ženské šaty. Sú aj takí, čo si priviazali k svojim telám prikrývky a kože. Ustupujúci vojaci viac pripomínajú cigánsku bandu ako vojsko. Neraz museli ísť peši aj jazdci. Kone nedokázali kráčať po po zľadovatelej zemi.

Po bitke pri Berezine nezostáva veľa jednotiek bojaschopných. Jednou zo svetlých výnimiek je spojený Rakúsko-saský zbor. Tomu však ustupujúci Napoleon nevydáva žiadne rozkazy. Teploty klesajú pod mínus 28 °C. Ranení zomierajú a zdraví sa obliekajú do všetkého, čo nájdu. Medzi vojakmi sa začínajú šíriť fámy. Jednou z nich je, že rakúsky cisár poslal Napoleonovi na pomoc 100 000 vojakov. Pravdu o tom, že Grande armee prestala existovať, sa Schwarzenberg dozvedel až z novín. Napoleon svoj odchod od armády tajil. Dokonca nechal rozšíriť fámu, že pochoduje späť práve so Schwarzenbergovým zborom. Rakúsko-saský zbor nakoniec ustúpil z Ruska ako posledný.

Je zázrak, že taký starý vojak, ako Ladislav Škultéty – Gabriš vôbec prežil obdobie napoleonských vojen, počas ktorých padlo len z Uhorska pochádzajúcich 350 000 vojakov. Nielen že prežil, ale získal aj dve najvyššie vyznamenania habsburskej armády, určené pre rádové mužstvo – striebornú medailu za hrdinstvo ešte v roku 1790 a delový kríž, ktorý bol odlievaný z ukoristených francúzskych diel.

V roku 1825 vykonával 8. husársky pluk palácovú strážnu službu. Cisár František I. si medzi nastúpenou čestnou strážou všimol 87 ročného zástavníka, ktorý bez pohnutia držal štandardu pluku. Keď sa dozvedel, že starý vojak odslúžil 75 rokov, dal si ho zavolať do pracovne. Ponúkol mu hodnosť dôstojníka a výsluhový dôchodok. Ladislav Škultéty-Gabriš ponuku odmietol a požiadal, aby mohol zostať zástavníkom pluku. Zlatky, ktoré mu cisár ponúkal, žiadal poslať do rodného Mojtína. Dal za ne postaviť kostol a školu, aby jeho rodáci nemuseli chodiť do sveta negramotní ako on.

Ladislav Škultéty-Gabriš zomrel v roku 1831 v plukovnom lazarete v obci Svätý Mikuláš (Sanicolau Mic), ktorá je dnes súčasťou mesta Arad v Rumunsku. Zomrel zopár dní po odchode jeho husárskeho pluku do Viedne. On sám už nebol schopný tejto cesty. Jeho hrob v Arade bol desiatky rokov nenavštevovaný a pustol. Preto hrozilo jeho zrušenie. Správca Aradského cintorína sa rozhodol kontaktovať kňaza v Mojtíne. Prevoz jeho pozostatkov na Slovensko zabezpečil vojenský letecký špeciál. Jeho telesné pozostatky sa tak vrátili do rodnej dedinky…

V piatok som bol na služobnej ceste na strednom Slovensku. Na vlastné oči som videl čo mi hrozí v sobotu. Hmla + zima + stromy = inovať. Možno preto som mal problém zaspať. To je tak, keď je človek veľmi natešený. Spím a a zároveň sa bojím, že zaspím. Nedá sa to? Ako u koho. Záleží od toho, ako veľmi ste natešení. Možno preto stávam skôr, ako to odo mňa chce budík. Som síce nevyspatý, ale aspoň mi nehrozí, že zaspím na akciu. Už mi nič nezabráni, aby som šiel na akciu.

Stalo sa to pri umývaní zubov. Asi som prvý, komu sa to stalo pri tejto činností. Možno ospalosť spôsobila, že som sa nad umývadlo nahýňal pod blbým uhlom. Zrazu zažívam v krížoch známy pocit. Našťastie nie je veľmi intenzívny. Navyše je veľmi krátky. Trochu ma seklo. Len tak ma lízlo. Čo teraz? Skúsim si ľahnúť na zem, či to pôjde. Šlo to. K zemi to proste ide… Pri tej príležitosti som si pocvičil jeden uvoľňovací cvik. Síce hneď neodstráni všetko, čo sa stalo počas seknutia, ale pomáha…

Poučenie je jednoduché. Už nikdy si netreba myslieť, ako mi už nič nezabráni… Zvyčajne v krátkej chvíli sa udeje nejaká drobnosť, ktorá zabráni. Tentoraz bol však osud milostivý a zodvihol iba varovný prst.

Chalani sa mi v aute smiali. Nečudujem sa im. Aspoň im cesta autom veselo ubiehala. Vincent sa zastrájal, že to určite spomenie v komentári. Dušuje sa, že toto treba zachovať aj pre budúce generácie. Len tá jeho pamäť. Zisťujem, že mu môžem povedať akékoľvek tajomstvo. Čím viac sa ho bude snažiť si zapamätať, tým skôr ho zabudne. Pokojne by mohol robiť spovedníka. Nikto by z neho nič nevymlátil, teda okrem zubov…

Ako prvý sa v aute zháčil Ivan. Predpovedal svoj pád. „My sa ti smejeme, určite za to niekde treskneme.“ Boli to prorocké slová. Termoska riadne zahrkotala. Rýchlo vstal a tváril sa, akože nič. Veď sa aj nič nestalo. Jemu. Keď sa to tak vezme, každý poriadny turista musí mať aspoň trochu ohrkanú termosku.

A je tu prvá jaskyňa. Len je trochu nevhodne umiestnená. Je mimo turistického chodníka. Aj jaj, blbá kombinácia, do kopca a šmykľavé. Akurát teraz si s mojimi krížami nemôžem dovoliť tresknúť. Prví odvážlivci už vyrazili k jaskyni. Kým si rozmyslím, čo vlastne urobím, zisťujem, že dobieham odvážlivcov. Mám šťastie. Z jaskyne sa vykľuje poctivá plazivka. Parádička. Moje kríže potrebujú práve takúto jaskyňu. Dám sa opatrne na štyri a urobím mačací chrbátik. To je ono. Toto potrebujú moje kríže! To je lahoda. Zažívam uvoľňujúci pocit. Aspoň v krížoch. Počkať. Niečo tu chýba. Aha. Čelovku treba zapnúť. Práve včas. Lebo plazivka je plazivkou aj nejaký ten meter vo vnútri…

A je to tu. Treskol som. O ďalšie dve jaskyne ďalej. To miesto sa volá Mojtínska jaskyňa. Táto udalosť však má opačný efekt na moje kríže, ako by som čakal. Kríže sú na tom zasa o niečo lepšie. To síce nemôžem povedať o boku, ale ako sa hovorí „niečo za niečo…“ Keby som to nezažil, tak tomu neuverím. Možno som mal šťastie. Svoje zohral aj ruksak, ktorý som mal na chrbte. Popruhy boli stiahnuté. Dobre fixovali chrbát i kríže. Aspoň niečo v tejto republike funguje. Aj som sa na ruksak spoliehal. Inak by som si nedovolil niekam ísť… Navyše, nie som prvý, čo šľapal na našej akcii seknutý. Jedného nášho člena seklo na nízkotatranskom Salatíne. Počas akcie. Tiež blbý pohyb. Nasledovaný blbým úsmevom. Inak sa proste nedá. Lepšie ako plakať. A jak pekne mu to šlo… k autu sa dostal bez cudzej pomoci. A jeho veru seklo viac.

Stromy, kríky, tráva… a inovať. Veľa. Celú cestu takmer až do dediny. Takto má zima vyzerať. U nás dolu si ju takto pamätajú už asi iba pamätníci. Do toho občas nejaký výhľad. Vhodne umiestnený. Proste nádhera…

Na záver ešte jedna moja skúsenosť. Kvôli drobnému seknutiu v krížoch som asi mal trochu iné držanie tela ako zvyčajne. Inak si neviem vysvetliť, prečo sa kolená vôbec neozývali…

Zrodenie akcie
V pondelok v robote stretám Joža a hovorím mu „ako som sľúbil, a keďže som nebol minule, tento weekend chcem niekam ísť a aj pôjdem, či s vami, či bez vás, ale pôjdem – a basta“. Padol súhlas a otázkou bolo. Kam? Hovorím, však ja do konca týždňa niečo vymyslím. Avšak Jozef túto novinku „zavesil“ na nos Ivanovi a ten nelenil. Ivan si asi spomenul na nejakú svoju „turistickú túžbu“ a vybral okruh okolo Mojtína. Pozrel som si navrhnutý okruh, zoznámil sa s čerešničkami a vyslovil súhlas. Bolo rozhodnuté. A keď v priebehu týždňa pribúdal zoznam prihlásených tušil som, že to znova bude nezabudnuteľná akcia 

Cesta do Mojtína
Dopravu som tentoraz zabezpečil ja. No kľudne to mohlo byť celkom inak. Pretože do soboty prenikali na povrch rôzne šumy o zúčastnených. Mal ísť Dušan, nemala ísť Majka. Hneď to bolo inak. Dušan nejde, Majka ide. A tak doprava zostala na mne.
Tradične sme sa po ceste zastavili v Zadarmovciach na menší nákup. Od určitého času sme kávičku vynechali a teraz to bolo rovnako – bez kávičky.
Naše turistické „kvetinky“ sme stretli v Beluši na dohodnutom mieste a odtiaľ už spolu doputovali do Mojtína. Našli sme si exkluzívne parkovacie miesto vedľa reštaurácie.

Začiatok akcie
Než sme vyrazili na túru vykonali sme neodkladné štartovacie procedúry Za prvé to boli dva druhy kvapalného štartovacieho paliva a za druhé palivo v pevnom skupenstve v podobe vynikajúcich koláčikov od pozornej a s láskou pečúcej Ivanovej manželky. Ivan hovoril, že koláčiky piekol on, ale my vieme, že ruku k dielu priložil iba pri miešaní cesta a potom silovo odkvacol. Darmo, koláčiky pri príprave a pečení potrebujú nežnú ženskú dušu a cit, ktorý nám chlapom chýba. My muži vieme koláčiky iba s láskou „zožrať“. A preto chcem Ivanovej manželke pekne poďakovať za námahu a výbornú chuť koláčikov.

Začíname šliapať
Keď sme po chvíli opustili obec naša noha vstúpila na nenávidený terén – asfalt. Chvála bohu netrvalo to tak dlho a pri rázcestí označujúcom smer k Mojtínskej jaskyni sme asfaltke dali zbohom. Už po pár metroch lesnou cestičkou zo zeme vystúpili do výšky skaly masívu Mojtínskej jaskyne. Najprv sme preskúmali pár jej menších sestier, ktoré patrili do kategórie „plazivky“ a „lezivky“. Plazivku sme preskúmali, ale na plnohodnotný prieskum lezivky z nás nikto nemal odvahu. Bolo pár odvážnych, ale keď im srdiečko padlo do gatí, od pokusu upustili.
To naopak prieskum Mojtínskej jaskyne bol z inej kategórie odvahy. Do jej útrob sme nabehli všetci. A ani sa nečudujte. Je to priestranná jaskyňa so soškou Svätého Jozefa, ktorá donedávna plnila rolu kostola a kde sa konali sväté omše. Nebolo treba sa do nej plaziť a ani k nej liezť. Proste bolo treba len do nej vstúpiť a s pokorou obdivovať jej krásu. Jaskyňa obsahuje aj časť, kde zimujú netopiere. Aj ony sa stali terčom našej zvedavosti. No v záujme nerušenia netopierov sme túto časť v krátkom čase opustili.
Pred odchodom od jaskyne nasledovala súťaž. Bola vyhlásená pre koláčiko-zákusko jedáčov. O našu priazeň a kladné hodnotenie okrem koláčikov Ivanovej manželky zabojovali aj výborné zákusky od Majky. Po zhodnotení všetkých prísnych kritérií konštatujem, že víťazom sa stali… chvíľa napätia… ešte vás ponaťahujem… víťazom sa stávajú… koláčiky aj zákusky. Obidva cukrárske výrobky splnili naše extrémne prísne kritéria a veľmi náročné jazýčky.

Čas pre Jožovho drona
Čas pre „orla bzučivého dotieravého“ nastal po pár stovkách metroch, keď sa nám otvorili prvé výhľady na okolité vrchy. Mali sme šťastie, pretože sa v rovnakom čase na chvíľu rozplynula hmla a vrchy sa nám ukázali v čiastočnej svojej kráse. Bol to čas pre všetky dokumentačné zariadenia. Dron, foťáky a mobily boli v permanencii. Nemohli sme sa nabažiť toľkej krásy.

Kultúrny a humoristický program
Ten nastal, keď sme dorazili k prameňu Mazačka. Zriadili sme tu základný tábor. Najprv bolo treba „poupratovať“, rozumejte poometať stôl a stoličky od snehu a potom to mohlo začalo. Jedlo sa, pilo sa, kecalo sa, smialo sa a aj rehotalo. Prosím pekne Alenka sa rehotala. Na jej úprimný a permanentný smiech asi do konca života nezabudnem. Ale tak to má byť, na akcii musí byť príjemne a veselo, iba vtedy to má zmysel.

Pokračujeme ďalej
A to ďalej bol vstup do krajiny Mrázika a to doslova. Stromy, kríky i rastliny sa obliekli do nádherných šiat. Tu, kde Mrázik švihol „zimnou bakuľou“ vládla inovať. A tá obliekla všetko navôkol. Mohli sme si aj krky vykrútiť pri pozorovaní všetkej tej krásy. Naše SD karty v mobiloch a foťákoch kričali „už dosť, už dosť, už sme skoro plné“. Neskončilo to. Čím vyššie sme išli, tým krajšia príroda sa nám ukazovala. Vrchol krásy nastal, keď pribudol aj sneh na zemi.

Odovzdávanie vrcholových medailí
Túto výsadu si na dnešnej akcii zaslúžili Gábrišské vrchy. Súčasťou miesta je chatka a sedenie a tak sme čas tu strávený využili na posilnenie. A keďže aj Jožov dron bol „hladný“ neváhal ho Jožo vypustiť do vzduch, aby zdokumentoval okolitú prírodu. Hlavným programom bolo odovzdávanie medailí a fotenie. Po pár minútach sme pokračovali ďalej, pretože vrch neposkytuje výhľady. Čakala nás už len posledná čerešnička na torte.

Vyhliadka na Červenej skale
Právom sa stala našou dnešnou čerešničkou. Už počas príchodu na miesto sme videli, čo skala ponúka. Bezpečné miesto na pozorovanie a nebezpečný zraz, ktorým sa skala týči do výšky. Nádherné zimné počasie ten pocit z výhľadov iba umocnilo. Znova dostali zabrať naše foťáky, mobily ale aj Jožov dron. Jožo nemohol toľkej kráse odolať a ani volaniu drona „pusť ma!, pusť ma!“. Verím, keď uzriem fragmenty Jožových video záberov z drona, že budú ohromujúce. Už teraz sa na zábery teším. Keď sme sa dosýta pokochali „čerešničkou na torte“ posunuli sme sa ďalej.

Skrátenie trasy a príchod do cieľa
Pri pokračovaní našou naplánovanou trasou sme hodnotili naše možnosti splniť plány. Pokročilý čas a zdravý rozum rozhodol, že sme sa svorne vydali najkratšou cestou do Mojtína. Cesta dole nebola obyčajná tuctová. Stále nás pani zima odmeňovala za našu vynaloženú námahu svojimi krásami. S pekným pocitom, znesiteľnou únavou a dobrou náladou, ktorá nás neopúšťala počas celej akcie sme dorazili k autu. Bodkou za príjemne stráveným dňom boli nezištne odložené „Ivanove“ koláčiky, ktorými sme sa s chuťou ponúkli.
Nasledovalo iba rozlúčenie s „kvetinkami“ a so želením všetkého dobrého a skorého stretnutia sme sa rozleteli do domovov.

Ďakujem všetkým zúčastneným za skvelú, humornú a zážitkovú účasť.

Dovidenia nabudúce.

Chlapci, klobúk dole. Také nádherné zasnežené zábery prírody som už dlho nevidela. Radosť pozerať .

A možno príde aj kúzelník – Dušan. A možno aj nie. Ak príde a budem vedieť, že ide aj hosť Boris, idem na svojom aute. Ak budem v blaženom nevedomí, Vincent riešiš…

Lenka,
nezabudni urobiť aj pár foto záberov. Nech sa aj mi pokocháme