Komentáre k turistickým akciám

Parááááááááda Lenka a Dodo.
Fandím vám A som rád, že v rannom veku Agátka už začína s turistikou. Síce zatiaľ iba v nosiči, ale začína.

Tak teda, už to naozaj začalo…

Po „vydarenej“ noci s minimom spánku som si povedal, že je načase vyraziť. Znovu som si „uvaril“ kašu, zbalil hamaku a hurá na cestu. Moje nohy však povedali, že to tak ľahko nepôjde. Po pár kilometroch začínam cítiť otlak na pravej nohe. Míňam Mon Repos a Kubašovú a otlak sa intenzívnejšie hlási o slovo.

Na Amonovej lúke, v parádnom prístrešku, si kontrolujem nohu. Pľuzgier je tam, potvora. Prelepím ho „druhou kožou“ za objavenie ktorej vďačím Radovi a pokračujem na Sedlo Uhliská. Predošlý deň si ale vyberá svoju daň a sily ubúdajú rýchlejšie ako som čakal. Trochu si oddýchnem na Mesačnej lúke a pokračujem na Vápennú.

Už je cítiť, že je sobota. V lese stretávam veľa turistov, prihovára sa mi pán z Dolán, ktorý si sem chodí každú sobotu oddýchnuť. Na Roštúne je už plno, o včerajšej samote na Záruboch môžem iba snívať. Zídem na rozcestník Pod Malou Vápennou a teším sa na vodu, ktorú sme s Dankou v zime obdivovali.

Ale aj tento prameň nepramenil. Žabu som nehľadal, radšej som pokračoval cez Sološnícku dolinu na Sedlo Skalka. Ten dvojkilometrový stupáčik ma celkom dostal. K pravej nohe sa pridal pľuzgier na ľavej nohe a hlava pomaly začína naznačovať, že dnešným dňom tento výlet končí.

Pánske Uhliská a Hubálovú pomaly nevnímam, unavený, uboľený vlečiem sa do cieľa. Keby ma teraz zjedol medveď, ani by som si to nešimol. Prichádzam na Čermák a volám priateľa na telefón. Mrzí ma to, ale necítim sa na to, aby som išiel tretí deň plánovaných 40 km do Bratislavy.

Tak už iba večera na Zochovej chate a domov do sprchy a do postele. Ale keď si dám nohy doporiadku, naberiem kondičku a zhodím ešte pár kíl, ten tretí úsek si určite dokončím.

Začínam na autobusovej stanici v Brezovej pod Bradlom o 7.00. Rezko stúpam na Bradlo, na Štefánikovu mohylu, aby som mohol regulérne začať „svoju“ Štefáničku.

Cestou stretávam domáceho bežca, ktorý si vybehol len tak ráno na Bradlo. Navzájom si pochválime turistické paličky a výhľady a pokračujem hore. Začiatok dňa sa mi celkom páči.

Na mohyle nikto nie je, tak rýchlo pár fotiek okolia, nastriekať proti hmyzu a slnku a hurá za dobrodružstvom. Zbieham nazad do Brezovej a pokračujem smerom na Dlhé Rovne.

Počasie mi praje, les mám iba sám pre seba. Pri odbočke k Dobrovodskému hradu stretám prvých turistov. Dve dievčence a SNP-čkara. Toho som bez problémov obehol. Nemal si vytriasať kamienky z topánok.

O 11-tej som už na Dobrej vode v reštaurácii nad chladeným radlerom a horúcou kapustnicou. Zajedám ju utopencami. Dojem a pri prameni si naberám zásobu vody. Dobre som spravil, lebo studničky boli väčšinou vyschnuté (alebo som si ich nevšimol). Pokračujem cez Mihalinovú a Dolnú Rakovú až na Bukovú do kameňolomu. Slniečko pečie a prach sa práši viac ako zvyčajne. Rýchlo z cesty preč do lesa, asfaltu už bolo dosť.

O 16-tej prichádzam do plánovaného cieľa dnešnej cesty na rozcestník Pod Havraňou skalou. Počasie je výborné, hodín málo, sily ešte dosť. Po krátkej porade sám so sebou sa rozhodnem pokračovať. Všetko čo je nad plán je výhoda budúceho dňa. Alebo aj nie. Stúpam na Havraniu skalu, míňam Havranicu a už som na Záruboch. Tu si „varím“ večeru – ovsennú kašu so studenou vodou. Ale som tu sám, čo sa mi ešte nestalo a užívam si krásne výhľady. Únava prichádza potajomky, zatiaľ sa ju snažím ignorovať. Pokračujem na Ostrý kameň.

Cesta začína byť náročnejšia, viac prejdenými kilometrami ako terénom. Na zrúcanine je partia, ktorá tam chce zrejme prespať. Ako ma začujú, stíchnu a tvária sa že tam nie sú. Sadám si na peň, mením suché ponožky a tvárim sa, že o nich neviem. Obom stranám sa táto hra zrejme páči.

Trochu som si ešte posedel a pomaly sa púšťam dolu kopcom na Brezinky. Voda sa míňa a tam je studnička. Na rázcestí stretám ďalšieho SNP-čkara, tentoraz z Čiech. Asi nevyzerám dobre, lebo jeho prvá otázka je, či potrebujem pomoc. Vyhováram sa na to, že hľadám studničku a on mi ochotne poradí, že aj keď je vyschnutá, kúsok vyššie je prameň priamo zo steny. Ponáhľa sa, má ešte 8 km do prístrešku a noc sa blíži. Pre mňa cesta na dnes už skončila, hľadám iba vhodné miesto, kde sa vyspím. Hodnotím, že pri poľovníckom posede a poli s elektrickým ohradníkom to bude najbezpečnejšie, tam predsa žiadna zver nepríde. Školácka chyba.

Roztiahol som hamaku a užíval si západ slnka. Keď sa zotmelo, pomaly som zaspával. Aby sa mi dobre spalo, prišiel ma najskôr pozrieť srnec, ktorý asi hodinu „štekal“ a nedal sa odplašiť ani svetlom z čelovky, ani šuchotom a ani mojím hlasom. Asi mal službu a zo služby sa neodchádza.

Potom prišli srnky, ktoré sa veselo pásli na obilí, ohradník – neohradník. Asi boli hladné, lebo sa tiež nenechali vyrušovať. Nad ránom ma ešte prišli pozrieť malé diviaky, ktoré som sa už nepokúšal plašiť, veď čo keby prišiela mama alebo tato. Návštevy skončili so svitaním.

Tak pre toto si Jozef netrúfal sobotu ráno šoférovať. 

Ajajááááááj. To je dobré, že ste si konečne vyšliapli. Už to začína.
Otázka. Bola s Vami aj Agátka? V nosiči?

Super výkon, gratulujem!

MOTTO

Trnavská stovka je ako droga. Keď ju raz ideš, potom ju chceš ísť znova a znova.

Úvod

Na Trnavskú stovku som sa veľmi tešil. Myslel som si, že pôjdem na stovku sám, lebo Roman zostal utajený, ja som mu nevolal, nevedel som či ide. A keď už som sa chystal akciu vložiť na stránku, zrazu už tam bola vložená. Roman ma predbehol Ani sekundu som neváhal s prihlásením sa. No tento rok to malo byť iné ako po roky minulé. Prvý krát v histórii sme nemali byť len dvaja. Účasť prisľúbili aj ďalší naši členovia. A tak samy vidíte, že sa nás na TT-100 zišlo neúrekom – až osem kusov. Nevadilo, že niektorí dopredu avizovali, že ju nepôjdu celú, väčšia partia je lepšia.

1. Kontrolný bod – Kamzík registrácia (3 km)

Po vystúpení z vlaku v Bratislave na hl. st. sme sa pokope presúvali na Kamzík k registrácii. Roman a Samo ešte chýbali. Pred príchodom vlaku do Leopoldova som volal Romanovi, aby vedel v ktorom vozni sme a on mi odpovedal, že vlakom nejdú, ale do Bratislavy sa dopravia autom. Predbehnem a poviem, že so Samom a Romanom sme sa zvítali až na Pezinskej Babe.

Pri ceste na Kamzík som sa zoznámil aj naživo s Máriom. Je to správny chlapík, ktorý ide Trnavskú stovku prvý krát a inšpirovalo ho moje video z predchádzajúceho ročníka. V komentári mi písal, že by sa chcel som mnou stretnúť a tak sa mu to na začiatku trasy podarilo.

Na Kamzíku, keď si všetci splnili psiu povinnosť a zaregistrovali, ochotne zapózovali pre pamätnú spoločnú fotografiu a potom už vyrazili hltať prvé kilometre Trnavskej stovky.

2. Kontrolný bod – Biely kríž (13 km)

Na Bielom kríži bola prvá prestávka. Mnohí tu absolvovali raňajky a ten kto chcel mohol si dopriať aj pivečko či kofolu. Osobne som si dal kofolku, lebo pivečko by mi tak skoro asi ublížilo. Od tejto chvíle sa dá povedať, že každý išiel sám za seba. Je to aj prirodzené, lebo každý má svoje tempo. Ja už z minulých ročníkov viem, že Trnavská stovka sa ide rezko. Tu nie je čas na kochanie sa, ako si predstavoval Rado. Bol veľmi prekvapený ako rezko všetci idú. Proste na stovke je to tak. Limit je limit. Máš 24 hodín na to, aby si sa pokúsil dôjsť na Brezovú a priestor na nejaké dlhé prestávky nie je.

3. Kontrolný bod – Pezinská Baba (26 km)

Aj na Pezinskej Babe sme ešte boli pokope. Dorazili sme postupne, ale čas oddychu nás na chvíľu spojil. Ako som spomínal tu sme sa spojili aj s Romanom a Samom. Všetci sme sa riadne občerstvili. Ja som sa posilnil fazuľovicou a prvý krát okoštoval aj pivo. Kofola bola samozrejmosťou.

Na Pezinskej Babe skončili naši mladí. Marietka a Miro. Marietka mala nejaké zdravotné problémy a tak to nechceli siliť. My ostatní sme sa postupne vydali na ďalšiu trasu.

Ja som išiel vpredu a postupne sa pridával na chvíľu k partiám ľudí. S každým som si dobre pokecal a dozvedel, že už mnohí vedia o našom spolku a našich predsedoch a niektorí si už aj všimli nalepené naše klubové nálepky na vrcholoch. Mňa táto správa potešila a hlavne to, že si už aj pozreli moje video z predchádzajúcej Trnavskej stovky.

4. Kontrolný bod – Čermáková lúka – (37 km)

Na Čermák som už prichádzal sám. Ani neviem o koľko boli ostatní vzadu. Ja som na kontrolných bodoch nechcel dlho stáť, lebo viem ako to chodí. Čím viac kilometrov má človek v nohách, o to ťažšie sa po prestávke rozbieha. Na Čermáčke som si chcel doplniť vodu, ale keď som zbadal, koľko turistov tam čaká pri prameni v rade na vodu, vzdal som to. Vrátil som sa ku kontrole a nechal si opečiatkovať Kontrolný list. A bez váhania som vyrazil.

Pri Hubalovej som stretol ďalšieho skvelého chlapíka a prehodil počas desiatok minút pár viet. Pri stúpaní a hlavne pri zliezaní Taricových skál sa hovoriť príliš nedá a tu sme sa aj rozdelili.

5. Kontrolný bod – Sološnicka dolina (45 km)

V Sološnickej doline to žije. Veľa ľudí tu odpočíva a aj veľa končí svoju púť. Pochopiteľne, lebo strašiakom im je asi výstup na Vápennú po 45 kilometroch v nohách. Čas na prestávku som využil na doplnenie vody a dovolil som aj jednému zlatému moku – pivu ponoriť sa do mojich hlbín. Zapasovalo náramne. Pravidlo, nikde nestoj dlho, lebo sa nepohneš mi zavelilo „už choď“. A ja som poslúchol.

Vápenná – nie je to kontrolný bod, ale dá zabrať

Na Vápennú sa mi stúpalo opäť ako minulý rok parádne. Dnes som potreboval tri kratučké zastávky na malý oddych. A možno som sa zastavoval aj preto, že za mnou išla pekná dievčina – Monika a ja som ju chcel potiahnuť Ale nie fyzicky ale imaginárne. Veď viete. Je dobre, keď niekoho pred sebou vidíte a ťahá vás aspoň „za oči“.

V pohodičke ma privítala Vápenná plná turistov. Moje nohy boli vo vynikajúcom stave. Stále ma ochotne niesli. Krátka prestávka mi poslúžila na občerstvenie a atmosféru Vápennej som si schoval do krabičky s názvom GoPro. Aj preto ste si mohli pozrieť fotky a video.

Po naozaj krátkej prestávke som pokračoval ďalej. Možno ma z vrcholu vyhnali aj tmavé oblaky, ktoré sa nebezpečne blížili a kopili. Zažiť dážď pri zostupe chrbáta Vápennej po klzkých kameňoch nie je to pravé orechové.

6. Kontrolný bod – Amonova lúka (53 km)

Vykúpením po trmácaní cez kamene Vápennej je Amonova lúka. Organizátori tu pripravili klasické občerstvenie chlieb so šmaľcom a cibuľou. Smola. Mne sa neušiel. A dokonca niektorým sa ušiel aj guláš, ktorý tu jedna partia varila. Zase nič. Odchádzam bez guláša, ale s pečiatkou v Kontrolnom liste a čaká ma nekonečný zostup do Bukovej. Aj tu pred Brezinkami kecám s partiou chlapíkov. Tesne pred Bukovou ma dobehol dážď. No nič strašné to nebolo aspoň ma schladil.

7. Kontrolný bod – Buková (65 km)

Na Bukovú prichádzam ešte za svetla. Je to prvý krát, čo chodím na stovku. Opäť to v reštaurácii U Štvrťáka žilo. Aj tu niektorí turisti končia svoju púť a asi viac ako inde. I tak je to parádny výkon – dôjsť až sem. Ale ja dnes nemienim tu končiť. Hlava by mi to nedovolila a nohy tiež, lebo sú vo vynikajúcom stave.

Od Romana viem, že na Bukovej sa treba poriadne najesť. Presvedčil som sa o tom už minulý rok a tak som Romana poslúchol. Gulášik, pivko a kofola do mňa padli ako do bezodnej jamy. Bruško mi okamžite hlásilo – som plnééééééééé, môžeme ísť. No nie hneď. Už dopredu bolo rozhodnuté, že na Bukovej sa „prebalím“ a vymením ponožky. Učinil som tak na záchode, nikde inde sa to nedá. Možno by organizátori mali porozmýšľať, či by sa na tieto účely nedala vyčleniť nejaká miestnosť. Na záchode s mokrou podlahou je to o hubu.

8. Kontrolný bod – Dolina Raková (75 km)

Vyrazil som už za tmy. Čelovku je treba mať na sebe, aby bola cesta po asfaltke bezpečná. Vodiči áut si to na tomto úseku až po kameňolom s nami turistami riadne užijú. Asi po pár sto metroch som dobehol chlapíka. Išiel sám a potichu a tak som sa mu prihovoril. Pomyslel som si, že vo dvojici sa to lepšie na noc táhne. Peter, tak sa volal, veľmi neprotestoval a dovolil mi moju prítomnosť. Po pár metroch sme už boli kamaráti. Dozvedeli sme sa spoločne, že obidvaja robíme na atómke a hneď boli rozhovory „otvorenejšie“. Z odstupom času môžem konštatovať, že spoločná cesta mala prínos. A nešli sme len dvaja. Lebo v tom čase, keď sme sa dali dokopy pridal sa k nám aj tretí. V trojici sme išli až do cieľa.

Dolina Raková to je kontrolný bod, kde to vždy žije naplno. Aj teraz tomu tak bolo. Neskutočný diskdžokej, milá mladá dievčina za pivnou pipou a chlapíci, čo pre nás pripravili cesnačku a živánsku. Proste parádna partia. Ja som si tu parádne oddýchol, porozprával sa s nimi a pojedol cesnačku. Kriticky však musím ohodnotiť cesnačku – musím! Chlapci do nej dali stráááááááááááášne množstvo cesnaku. Strúčiky v celku (asi osem som ich mal v polievke) a keď som jeden dal do úst a rozhrýzol, skoro som sa došťal. Brŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ. Pravdu? Nedojedol som ju. Ešte že som mal pivo, poslúžilo ako hasivo požiaru v mojich ústach. Ešte, že som si neprdol, to by bolo zle Hoc nerád musel som pokračovať. Z Doliny Rakovej sa ťažko odchádza 

9. Kontrolný bod – Dobrá Voda (85 km)

Dlhá, predlhá je cesta na Dobrú Vodu. A hlavne výstup na Mihalinovú. Ale potom to je dole kopcom a to sa dá. Keď som zbadal prvé svetielka domov pookrial som. Nohy už boli unavené no nie na odpis. To v žiadnom prípade a hlava všetko to riadiaca v perfektnej kondícii. Ukončenie na Dobrej Vode by som s hlavou neuhádal. Ani pomyslieť. Vynikajúco som sa cítil. Pomohlo mi aj pivko. Zasyčalo v mojich útrobách a banujem, že som si dal iba jedno. Po krátkej prestávke sme s Petrom vyrazili.

10. Kontrolný bod – chata Ostrá Úboč (97 km)

Kto už išiel Trnavskú stovku vie, že posledných 10 kilometrov je najťažších. A toľko presne chýba do cieľa. Posledné stúpanie na Slopy vás preverí, ale potom príde sladká odmena – pozvoľný zvlnený terén dá oddýchnuť vašim nohám. Adrenalín s blížiacim sa úspechom robí divy.

V tejto časti a aj kúsok pred, po našom boku išiel, odhadujem 70. ročný pán a veľmi dobre mu to šliapalo. Klobúk dole Pane. Pomyslel som si, či aj ja budem v jeho rokoch takto chodiť. Ja by som chcel, ale uvidím čo život a Pán Božko prinesie.

Chatu na Ostrej Úbočí sme navštívili iba kvôli pečiatkam a pokračovali ďalej.

Cieľ – Brezová pod Bradlom, R. S. Matejková (100 km)

Posledné dva kilometre som išiel už v tranze. Dokonca sa nohy dali aj do behu a to akosi automaticky. Veď viete, že dole veľmi rád bežím. Ja sa niekedy, keď sa to dá, riadim priamou úmerou: „únava nôh je priamo úmerná času pobytu na nohách“. To mi prebleskne vždy hlavou, keď sa cestička zvažuje dole. Dobojované. Ešte za tmy prichádzam na Matejkovú do Brezovej pod Bradlom.

Záver

Som unavený ale nesmierne šťastný. Opäť som to dokázal. Ale hlavné, čo je na tejto akcii, je jedinečná atmosféra, priateľskí ľudia počas celej trasy a vynikajúci organizátori a všetci, čo sa na Trnavskej stovke podieľajú.

Škoda, že som do cieľa prišiel sám, že ostatní skončili na Bukovej. Búrka a dážď im zhatili plány. Nevadí, aj tak to je parádny výkon.

Na budúci rok bude jubilejný 50. ročník Trnavskej stovky tak pevne dúfam, že nám zdravie dovolí opäť vyraziť na trasu výnimočnej Trnavskej stovky.

Ďakujem Pánu Bohu a o rok dovidenia.

Parádny výkon, gratulujem!

Úvod

Je druhý deň pobytu v Dedinkách. Dnes musíme vstávať oveľa skôr, ako predchádzajúci deň. Budíček nás vyháňa z postelí o šiestej hodine. Musíme sa stihnúť naraňajkovať ale aj pobaliť, pretože do chaty Nataša sa už nevrátime. Nechávame si pri nej strategicky iba Radove auto, pretože po príchode chceme absolvovať neskorý obed v Penzióne Pelle. Už v predchádzajúci deň pri jeho návšteve sme si vyberali jedlo a tak sme sa tešili na záver dnešnej túry.
Putovanie prakticky začína už pri chate Nataša, pretože na autobusovú zastávku to máme 350 metrov. Po nastúpení nás najprv autobus povláčil po Telgárte a potom už zamieril do Mlyniek a potom do Hnilca. Zvláštny spôsob jazdy už opísal Jozef vo svojom komentári. Naši dolnozemskí vodiči autobusu by pri jazde asi zažívali traumu, ale tento náš hornozemský ostrieľaný nepohol ani brvou. Tak to tu na úzkych cestách chodí. Približne po 40 minútach vystupujeme na zastávke, ktorá je najbližšia k našej zelenej turistickej značke a tá nás privedie na Cestu hrdinov SNP.

Prvá pauzička

Úvodnú časť trasy si ukrajujeme po asfalte, no na konci dediny nás cesta vyvedie konečne na príjemnú lesnú cestu a vstupujeme do lesa. Od začiatku máme zamračené počasie. Dážď visí na vlásku. No po včerajšom slnečnom úpeku by sme vodné osvieženie všetci prijali. Pán Božko nás asi vyslyšal, lebo o chvíľu na nás zaslal jemný dáždik. Ďakujeme. Než sme prišli k našej prvej pauzičke do sedla Súľová, bolo po dáždiku. Avšak sucho sme ešte hodnú chvíľu nezažili. O vlhkosť našich tiel sa postaralo niekoľko výživných stúpaní už od sedla, ktoré skončili pri smerovníku na vyhliadku Stromiš.

Druhá pauzička

Príjemne po rovinke sa ide k vyhliadke. Iba posledných asi 100 metrov si treba vyšliapať k označeniu vrcholu. Za priaznivých okolností by sme mali aj zážitok z výhľadov, no dnes žiadne nehrozili. Postarala sa o to intenzívna hmla už od sedla Súľová. Prestávku sme využili na prezlečenie. Mokré dnu, suché von. Tak asi nejak vyzerala naša činnosť s ruksakom na vrchole okrem toho, že sme doplnili aj tekutiny a niečo si zajedli. Posledné čo sme na vrchole zrobili, bola spoločná fotka. Ja som ju vyhotovil v nestráženej chvíli ostatní ani netušili.

Tretia pauzička

15 minút k zážitku. Toľko asi trvá cesta od vrcholu Stromiš po najkrajšiu útulňu na SNP-éčke – Gálová. Bol som naozaj prekvapený, ako luxusne je útulňa vybavená. Dokonca vo vnútri je o päť stupňov teplejšie ako vonku. Pri našom pobyte sa z nej stala na chvíľu aj koncertná sála. Na pričniach ležiaca gitara priam kričala „zahrajte si na mne, zahrajte“. A tak sme si najprv ja a potom Rado na nej zabrnkali. No bola to hrôza. Okrem toho kričania „zahrajte si na mne“ mala najprv kričať „nalaďte si ma“. Milá gitara sa po našich „vystúpenia“ porúčala späť na pričňu. Čas pobytu v útulni sme využili aj na občerstvenie a pred odchodom aj na preskúmanie jej okolia.

Štvrtá pauzička

Tá sa netýkala mňa. Keškárovi Jožovi sa zachcelo vystúpiť na vrch Ostrá. Po pravde ja som ho z nejakých okolností minul a vracať sa mi k nemu už nechcelo. To, že existuje som vedel iba z mapy a z rozprávania Joža, ktorý naň vystúpil iba kvôli keške.

Piata pauzička

Zo spomínaného vrchu Ostrá už viedla trasa iba zvlneným profilom prevažne klesajúcim do sediel. Najprv sme navštívili sedlo Dobšinský vrch potom sedlo Kruhová odkiaľ už trasa padala až do Dediniek. Tesne pred Dobšinským kopcom nám ponúkla svoje prekrásne scenérie na Palcmanskú mašu a obec Dedinky vyhliadka. Práve kvôli jej nádherným výhľadom sme sa na nej zastavili na trochu dlhšiu dobu. Aj tu Joža zamestnala svojou hrou „nájdi si ma“ jedna z kešiek. Hru nakoniec vyhrala, pretože sa ju Jožovi tuším nepodarilo nájsť. Do cieľa sme doputovali už po našej včerajšej známej žltej turistickej značke.

Cieľ

Naše posledné kroky doputovali do Penziónu Pelle. O tom čo si dáme na posilnenie, bolo už rozhodnuté včera. Ale nie až tak presne. Polievka bola a to kapustová a bola dobrá. Ale mne to bolo málo a tak som pridal na kalóriách a objednal si ešte „bohatú“ palacinku. Práve na tento atribút som položil zvedavú otázku milej čašníčke. A tá mi odpovedala, že palacinka je naozaj bohatá. Inak, ak by nebola, tak som mal v úmysle dať si hneď palacinky dve. Čašníčka mala pravdu. Po skonzumovaní palacinky som skonštatoval „dobré je, že bola iba jedna“. Skoro som sa nepoučil zo včera. Včera, keď som z reštaurácie odchádzal, bol som nafúknutý ako gombička 

Záver

Opäť to bola nezabudnuteľná turistická akcia na Ceste hrdinov SNP. Je dobré, že po minulom roku bol súčasťou nášho SNP-éčkarského teamu aj Rado. Nálada bola skvelá, zážitky neskutočné a spomienky zostanú nezabudnuteľné.

Ďakujem všetkým za skvelú spoločnosť, za nezištnú prítomnosť. Už teraz sa teším na jesennú edíciu Cesty hrdinov SNP na východe.

Kapitola III – Nestačilo nám

Opäť sme mali ísť vlakom. Nie že by nešiel, ale okolo dvanástej a to je už fakt neskoro. Veľmi neskoro. Preto tentoraz padá voľba na autobus. Okrem skoršieho príchodu do Hnilca to má ešte jednu výhodu. Autobus ide o jednu zastávku ďalej, ako vlak. Takže nám to troška skráti putovanie po Hnilci.

Raňajky mám klasické. Keďže včera večer bola reštaurácia otvorená, zostal mi kúsok makovníka. Aj jaj. Minimálne pol roka nebudem túžiť po makovníku. Na oklamanie žalúdka to stačí. Hlavu to možno neoklame, tak tú zaťažím niečím iným… odvediem pozornosť iným smerom!

Tu nikto neletí. Asi za to môžu úzke cesty. Osobáky neraz nielen spomalia, ale keď sú vo veľmi nevýhodnej pozícii, radšej zastavia. Blbé by bolo zraziť sa s autobusom. Ani autobusár neletí. Nemá to zmysel. Je to tu samá zákruta. Ako v horách…

Stúpame do sedla. Začína pršať. Vlastne ešte nie. Len sem tam padne nejaká kvapka. Občas ich padne viac, ale nedá sa to nazvať ani mrholením, ani dažďom. Máme šťastie. A nielen, čo sa počasia týka. Stúpanie má bližšie k miernemu, ako k riadne naklonenej rovinke.

A už som to pokazil svojou predchádzajúcou poznámkou. Za sedlom sa to zmenilo. Nie, neprší. Len ten náklon sa nejako pokazil v náš neprospech. Našťastie je to iba dočasné. Za vrcholom nás totiž čaká klesanie.

Dnes z výhľadov nebude nič. Všade vládne hmla. Nevadí. Možno sa sem niekedy vrátime. A možno nie. Totiž toto s tým vrátením síce myslíme vážne, ale tieto slová používame dosť často. A miest, kde sme ešte neboli, je tiež neúrekom.

Do cesty sa nám postavila útulňa. Teda nepostavila, ale nám sa neťažilo kvôli nej odbočiť. Veď je to iba zopár metrov. Zlomili nás aj Radove slová, že je to najlepšie vybavená útulňa na celej SNPčke. Nekecal. Útulňa dýchala novotou. Nebola to iba taká obyčajná útulňa. Počas našej návštevy sa tam hral koncert. Najprv hrala kapela „Rozladená gitara“ a po nej „Keď nezatlieskaš, budem hrať ďalej“… A som to trochu natočil, takže vo videu budete mať neopakovateľný hudobný zážitok…

Asi nás príroda chcela nejako odškodniť za to, že nemáme výhľady. Tak sa nám ukázal jeleň. Zo začiatku o nás nevedel. Mišo si ho všimol ako prvý a správne zareagoval. Vďaka tomu sa mi ho aj podarilo natočiť.

Čím sme bližšie k Palcmanskej Maši, tým máme krajšie počasie. Už sa nám ukazujú aj výhľady. Vôbec sa neschovávajú v hmle. Pekný kútik Slovenska. A ako malá čerešnička nás ešte čaká výhľad na Palcmanskú Mašu.

Do Dediniek schádzame s parádnym medzičasom. Toto vyzerá na pohodový obed a aj kávu pri Telgárte v slávnom depe. A to všetko bez toho, aby sme prišli domov neskoro v noci…

Kontrolná otázka pre zúčastnených „Čo znamená skratka Ve Ce Ha O Dé?“

Úvod

Pôvodne som chcel napísať aj o doprave a ubytovaní v Dedinkách, ale Jozef túto časť už opísal vo svojom komentári. Takže ja chcem iba veľmi pekne poďakovať Radovi, že sa podujal na dopravu do Dediniek, ale hlavne za vyčerpávajúci dovoz domov po stredajšej druhej časti SNP-éčky.

Prvý zážitok

Nikdy som sa neviezol železničkou medzi Margecanmi a Banskou Bystricou. V minulosti som na Dedinkách bol, ale bolo to ešte za slobodna, keď sme tu boli na výlete s Renátkou. Vtedy sme sa ale neviezli vláčikom ale lanovkou na Geravy. Takže teraz to bola pre mňa premiéra. Veľmi som sa na jazdu Chmarošským viaduktom a Telgártskou slučkou tešil. Môj sen sa splnil a mám z toho pekný zážitok. Unikátna je aj zastávka vláčika, hneď po výjazde z tunela Telgártskej slučky. Po vystúpení sme neodolali ponuke odfotiť sa s fotogenickým Telgártskym tunelom.

Druhý zážitok

Tento zážitok sa dostavil po pár sto metroch za Telgártom. Po pravej strane, hneď pod Chmarošským viaduktom sa nachádza unikátna kaviareň DEPO Café. Je to starodávny vagón peknej perleťovej zelenej farby so zlatými oknami a ústredným nápisom „DEPO Café“. Rannej kávičke sme nemohli odolať. A naozaj, robia tu výbornú kávu. Každému odporúčam návštevu. Vychutnáte si tu kávu v príjemnom prostredí s výhľadom na okolité kopce a hlavne na Chmarošský viadukt.

Tretí zážitok

Asi po 1.5 kilometri putovania sme prišli k prameňu rieky Hron. Pre nás chlapcov zo západu Slovenska je zážitok navštíviť prameň nejakej veľkej Slovenskej rieky. Navyše tento je iba pár metrov od cesty, takže je možné tu zastaviť aj autom pri jazde okolo. Okrem prehliadky sme mali možnosť sa aj porozprávať s pracovníkom povodia pri odpočte prietoku, ktorého sme tu práve zastihli. Chvíľu sme pri prameni pobudli a pofotili pár záberov. Ja som zapísal návštevu členov spolku do knihy „Pošta z Hrona“ a zanechal som aj na domčeku knihy nálepku spolku. Okrem toho si PAT a MAT vyžiadali jednu fotku priamo „na prameni“, tak som im vyhovel 

Štvrtý zážitok

Postupne ako sme stúpali vyššie na hrebeň, začal sa nám ukazovať zaujímavý kopček. Mali sme ho už potom ustavične pred očami a o to viac sme sa tešili na jeho návštevu. Ako každý, ani tento nie je zadarmo. Na kopček treba vystúpiť, dobre si máknuť, lebo žiadne výhľady nie sú len tak bez námahy. A poviem vám – oplatilo sa. Borovniak je krásny výhľadový kopec a pri návšteve tejto časti Slovenského raja je ho treba navštíviť. Na vrchu sme pobudli dlhšiu dobu. Jozef tradične vrchol zmapoval „lietajúcim ftákom“ On si to určite zaslúži. Súčasťou vrcholu sú lavičky, pekný drevený kríž, ale hlavne impozantné výhľady na Kráľovú hoľu a Vysoké Tatry. To treba zažiť. Počasie sme mali pekné slnečné umocňujúce zážitok. Psychicky i fyzicky sme si dokonale oddýchli, posilnili sa a návštevu oslávili pivečkom. Odchádzali sme s príjemným zážitkom a prekrásnou spoločnou fotkou, ktorú obohatila Kráľova hoľa.

Piaty zážitok

Zažil som ho ja a aj moji spolu-putujúci na najvyššom vrchu Slovenského raja na Ondrejisku. Kopec nie je výhľadový. Jeho návštevu sme pojali iba ako povinnosť, keď sme sa ocitli v jeho blízkosti. Ja som si z neho odniesol kamienok ako spomienku, keď už nebudem môcť chodiť  

Šiesty zážitok

Opäť sa nám priplietol pri hltaní trasy do zorného poľa zaujímavý kopec. Vedeli sme o ňom a nechceli ho obísť. Odbočka k nemu od červenej nebola dlhá. Pri stúpaní k vrcholu sme narazili na diviaky, ale tie sa rozpŕchli keď nás zbadali. Boli sme štyria a asi sme mali prevahu , tak nás nechali na pokoji Tým kopcom je Strmá prť. Ponúka pekný skoro 180 stupňový výhľad. Kamienok z jeho vrcholu samozrejme putoval do ruksaku a aj Jožo si prišiel na svoje. Aj tu mal prácu s hľadaním kešky, ako už pred tým na každom predchádzajúcom vrchole. Po dokochaní sa sme pokračovali.

Posledný zážitok

Kým sme prišli k tomuto zážitku, naplno sme si užili na našej trase krásne scenérie Slovenského raja – SNP-éčky. Slovenský raj je pekná oblasť s peknými lesmi, zaujímavým rastlinstvom a schovanými pred zrakom turistu zvieratkami.
Tým posledným zážitkom bol pobyt a oddych pri chate Gápel. Je to príjemné miesto s jazierkom a dá sa tu aj osviežiť studenou vodou z prameňa. My sme využili aj kryté posedenie i osvieženie. V horúcom a slnečnom počasí sa to náramne hodí. Plní energie sme potom vyrazili na poslednú časť trasy, ktorá viedla cez Dobšinský kopec dole do Dediniek.

Záver

Úspešnejší záver tejto túry sme si ani nevedeli predstaviť. Po tom, čo sme sa na chate Nataša osprchovali a zišli dole do reštaurácie Penzión Pelle zažili sme, (teda aspoň ja), gastronomické orgie. Každý si vybral jedlo dle své chuti. A ja som si vybral jedlo opäť očami a nie rozumom A tak som sa po večeri do chaty Nataša kotúľal.

Ďakujem pekne všetkým za spoločnosť a za nezabudnuteľné zážitky, na ktoré určite dlho nezabudnem a niektoré si budem pamätať aj do konca života. To viete, zo zážitkov sa rodia legendy a teda ja ich už mám na rováši dosť  

Kapitola I. – Ubytovávame sa

Plán je jasný a zatiaľ vychádza. Najprv do práce a potom, poobede ideme! Rado nás jednotlivo vyzdvihuje podľa stanoveného času doslova na minútu presne. Vyrazil o 16-tej a každých 15 minút naloží jedného z nás. Kiež by aj spoje v našej slávnej republike chodili tak načas, ako jeho auto… Sa podľa neho dali nadstavovať hodinky. Aj trasa je jasná a neodchýlili sme sa z nej ani o meter. Po Banskú Bystricu to poznáme a potom sa uvidí…

Cesta ubieha v štandardnom režime. Občas sa nejaký kamionista rozhodne, že práve teraz je tá správna chvíľa obiehať iný náklaďák idúci asi o pol kilometra nižšou rýchlosťou. To že ďalšie tri osobné autá kvôli nemu musia flekovať si snáď ani nevšimne. Veľká vďaka za takýto štandardný režim! Práve takéto situácie udržujú šoféra bdelého a nezaspí nám za volantom… Ani kávu nepotrebuje!

Jéj, už sme v Banskej Bystrici. Počkať, ale na R1 už nie sme. Jáj, to je tá blbá križovatka. Tak nie, žiaden omyl. To sme chceli. Odbočili sme správne, lebo Lidl. Niektorí nemajú čo jesť na raňajky a aj na túru by bolo niečo vhodné, pokiaľ možno ľahké, malé a dostatočne výživné…

Tak, a v Lidli to nenakúpime. Nie, že by sme nešli okolo, ale sa nám k nemu nepodarilo odbočiť. Môže za to blbé značenie. Alebo naša chvíľková nepozornosť? Blbé značenie znie lepšie. Čím bližšie k Lidlu, tým menej tabúľ informujúcich o tom. Nemal by to byť až taký problém, veď Lidl je dosť veľký a budova má charakteristický tvar. Má, ale nie tu. V tej budove je narvaných podstatne viac obchodov. O tom, že tam je Lidl informuje iba malá tabuľka. Vidieť sme ju videli, ale na rozhodnutie či už tu odbočiť sme mali iba zopár sekúnd. No nič. Bystrica je na Slovenské pomery veľké mesto. Snáď tu ešte nejaká možnosť bude.

Teória o Banskej Bystrici ako o „veľkom“ meste vychádza. Parkujeme ani neviem pri čom, ale vo vnútri je okrem iného aj Billa. Ja mám síce všetko, čo potrebujem, ale zo zvedavosti idem s ostatnými dnu. A vraciam sa s makovníkom. Kúpil som ho pre istotu. Zicher je zicher.

Práve večeriam zicher zakúpený v Banskej Bystrici. Drobná odchýlka od pôvodného plánu. Počítali sme totiž s večerou v reštaurácii. Nie, že by kúsok od nášho ubytovania nebola, ale má neúprosné otváracie hodiny. Otvorené iba do 20-tej. Nevadí, otvárajú ráno o 08-mej. Raňajky budú tam.

Keďže zajtra ráno nevstávame tak skoro, je priestor na jednu partičku farára. Kto prehrá, má o kartu menej. Väčšinou prehráva Vincent. Nie však tu. Celkovo hru vyhral! Asi ešte stále na neho pôsobí košický amulet. Fyzicky ho tu síce nemá zo sebou, ale pred očami určite! Rozmýšľam, či v Košiciach vyhral aj niekto iný ako Vincent. Nejako si neviem spomenúť… No, ale už je dosť hodín, treba ísť spať.

Kapitola II. – Tri najvyššie vrchy Slovenského raja

Vlak nám ide až o 09:30 hod., takže sa s raňajkami môžeme poihrať. Máme času dosť! Osem hodín! Šup, šup! Ideme do reštaurácie! Raňajky volajú! Prázdny žalúdok sa už teší! Zase jem bystrický makovník. Zostala mi ešte polovica z večere. Reštaurácia bola totiž zatvorená. Napriek tým všetkým uisteniam na dverách. Zamknutých dverách. Asi nefunguje. Kľučka so zámkom možno, ale reštaurácia asi nie. Radšej si kúsok makovníka nechám pre istotu aj na večeru.

Čakáme na vlak. Tešíme sa ako malé deti. Nik z nás dávno necestoval vlakom. Už si ani nevieme spomenúť, aké to je. A vraj na trati je niekoľko tunelov! Už sa blíži vlak! Naša radosť nemá konca. Máme však vážnu konkurenciu. Sú tu aj rodinky s deťmi. Jedno malé dievčatko od radosti tak zvýsklo… Toto nedáme. Takto výskať, to nie. Takýto potenciál proste chlapské hrdlo nemá. Prehrali sme v súťaži o väčšiu radosť z jazdy na vlaku s deťmi. Ale bolo to tesné!

Pozor! Už to bude! Blíži sa tunel! Tak nie. Podľa mapy na mobile ešte v tuneli nie sme. Počkať. Prečo tak zle vidím na mapu? Ahá! Tunel! Vo vagóne to žije. Vypukla veľká nespútaná radosť. A Vincent natáča… a vlastne nenatáča našu radosť. Nestíha. Má niečo dôležitejšie na práci. Natáča totiž tmu v tuneli. Snáď to dá aj do videa…

Takto neskoro sme ešte túru snáď ani nezačínali. Už je desať hodín. Žiadne flákanie! Nastupuje rázne tempo. Už len to tempo udržať. A je po tempe. Vydržalo nám celých 200 metrov. Môže za to „Depo Café“. Sifón ku káve nemali, tak si niektorí z nás dali pivo. Tak nakoniec mylná informácia. Sifón je, ale ja už mám pivo. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré…

Hmm, toto nevyzerá dobre. Dvanásť hodín preč a my sme ešte neboli ani na jednom z troch najvyšších vrcholov Slovenského raja. Do Dediniek asi ráčime prísť až po tme a budeme asi znovu bez večere. Ešte, že som si prezieravo nechal kúsok bystrického makovníka ako železnú rezervu. A na raňajky ma čaká orechovník.

Zlepšuje sa to! Ešte nie sú ani dve hodiny a my už sme na druhom najvyššom vrchu, na samotnom Borovniaku (1 268 m). Sú odtiaľto pekné výhľady na Kráľovu hoľu a dokonca vidieť aj kúsok z našich Vysokých Tatier. Síce sme na vrchole pobudli trochu dlhšie, ale teraz to začne mať rýchly spád. Teda, nie hneď, najprv trochu sklesáme, aby sme mohli vystúpať na najvyšší vrch Slovenského raja Ondrejisko (1 270 m). Tento vrch, na rozdiel od Borovniaka, patrí do kategórie „vystúpili sme naň, aby sme mali fajku, že sme na ňom boli.“

Strmá prť s nadmorskou výškou 1 199 m je tretím najvyšším vrchom Slovenského raja a ani nie je ďaleko od Ondrejiska. Dokonca je od samotnej červenej značky ešte bližšie ako Ondrejisko. Z jej skaly na okraji sú pekné výhľady. Oplatilo sa sem odbočiť.

Časť výpravy si pri pohľade do mapy stále myslí, že prídeme do cieľa potme. Ale prejdené kilometre nepustia. Už to nemáme až tak ďaleko. Doteraz sme sa vrteli, motali…, ale teraz to už bude pekne odsýpať. A aj sa tak stalo. K autu prichádzame okolo 18-tej hodine večer a stíhame večeru v reštaurácii. Takže ten kúsok makovníka si nechám na zajtra na raňajky…

Vincent fučí. Nie, nejdeme do kopca. Už sme na chate . On fučal v reštaurácii, cestou k chate a i teraz. Dal si totiž polievku i rebrá. My ostatní sme si prezieravo polievku nedali. Vyzerala síce dobre, ale aj dosť husto a nebolo jej veru málo. O to ťažšie sa mu budú hrať karty…

A je po Košickom talizmane. Jeho čaro nenávratne vyprchalo. Vincent si počas prvej hry ani neškrtol a v druhej je prvý z nás na jednej karte. My s Mišom ho pomaly, ale isto dobiehame. Len Rado sa drží. Má stále päť kariet. Vincent nakoniec odolal tlaku. Zato my s Mišom už sme dohrali. Má to však ťažké. Rado má ešte štyri karty. Štyri proti jednej. Cíti sa sebaisto. Možno preto v nestráženom okamihu sľúbil Vincentovi v prípade jeho víťazstva niečo neuváženého… a Vincenta to naštartovalo.

Radovi zamrzol úsmev na tvári. Práve prehral tretí raz po sebe. Stav je teraz 1:1. Vincent od radosti urobil nečakaný „kotúľ“. Raduje sa však predčasne. Je tu ešte posledná hra. A v nej nakoniec víťazí Rado, ktorému spadol obrovský balvan zo srdca. Mohla to byť pekná čerešnička na konci videa. Mohla, ale nebude. Nenatáčalo sa totiž žiadne časozberné video…

Úvod

Priznám sa, že ísť na Pravnáč nebol úplne môj nápad. Inšpirovalo ma video Annymárie Uhrinovej z Youtube kanála MTHIKER_SK. Ísť však dole po tej istej trase sa mi nepáčilo, preto som trasu zokruhoval cez Lomné a pôsobivú Prosieckú dolinu.

Pôvodne som mal zabezpečiť dopravu ja na Renátkinom aute, ale po príchode do Piešťan som sa dozvedel, že na akciu ide aj Ľudka. Jej prihlásenie v nedeľu o 6.02 hod. som zaregistroval až v aute pri kontrole našej webovej stránky To znamená, že sme opäť použili Jožovho tátoša. Jozef ďakujeme za tradičnú bezpečnú dopravu.

Ešte spomeniem, že sme sa tradične zastavili na rannú kávičku na benzínke v Žiline.

Štart

Už pri príchode do Liptovskej Anny nás vítal majestátny kopec Pravnáč vypínajúci sa rovno nad dedinou. Po chvíľke hľadania miesta na parkovanie, sme bezpečne odstavili Jožovu Toyotu na trávičke blízko potoka a vydali sa na cestu. Štartovné som nestihol pre neodkladné záležitosti  

Po chvíľke šliapania sme prišli k peknému drevenému rázcestníku, ktorý nám jednoznačne a správne ukázal smer cesty. To, že hneď od začiatku pôjdeme do prudkého kopca nám povedať zabudol. Koťuha jeden. To znamená, že po pár krokoch sa spodné vrstvy oblečenia porúčali do ruksakov. Chcem ale povedať, že tento druh trasy, kde sa značná časť stúpania absolvuje na začiatku je príjemná.

Prvé zastavenie

Ak nerátam drobné zastavenia na oddych, tak prvá ozajstná zastávka bola až na Pravnáči. Je to naozaj prekrásny kopec. Mňa zaujal pekný a originálny drevený kríž na jeho vrchole. Povesť o tom, že sú z kopca nádherné výhľady do Liptova a nie len do Liptova sa potvrdili. Duša turistu zažije krásne pocity. My sme tu absolvovali dlhšiu prestávku na oddych a občerstvenie. A samozrejme výhľadmi sa snáď ani nedá nabažiť. Kam človek pozrie tam sú krásne. Proste nádhera. Vôbec neľutujem, že som sem išiel. Len ma mrzí, že som si z Pravnáča neodniesol kamienok do zbierky. Čo to znamená? No že budem sem musieť ísť ešte raz Po spoločnej fotke sme pokračovali.

Druhé zastavenie

Našim ďalším cieľom bol vrch Lomné (Lômy). Cesta k nemu bola pohodová, príjemná s peknými občasnými výhľadmi. Po ceste moji parťáci naďabili na vretenicu. A ja som opäť pri tom nebol Viete prečo? Pre neodkladné záležitosti Tie som v úvode nakoniec neabsolvoval, prišli na rad až teraz, v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Škoda. Potešil som sa aspoň Jožovou fotografiou, na ktorej vreteničku zvečnil. Záverečný stúpačik sme zavŕšili na avizovanom Lomnom. Vrchol je tvorený dvoma kopcami. Ten, na ktorom sme absolvovali prestávku má názov Lômy. Bola to príjemná prestávka. Zastihlo nás tu bezvetrie a pekné slnečné počasie. Rado vydoloval z ruksaku pivko. Nás neponúkol. Jozef vydoloval z ruksaku zázvorovicu. Nás ponúkol.

Vrchol sme zmapovali aj dronom takisto ako aj Pravnáč, to som zabudol spomenúť. Tešme sa na krásne video zábery. Veľmi príjemne sa tu sedelo a odpočívalo, ale my sme museli ďalej.

Tretie zastavenie

Pôvodne sme na trase mali navštíviť vrch Špania a jaskyňu Andaházyho diera. Táto návšteva bola jednohlasne zamietnutá. Náhradnou návštevou sa stal vodopád Červené piesky. No najprv naše kroky doputovali k rázcestníku Svorad. Tento bod je vrcholom Prosieckej doliny, ktorou nasledovali naše kroky. Po pár sto metroch nás privítala informačná tabuľa spomínaného vodopádu a tu prišlo to rozhodnutie navštíviť ho. Nik neprotestoval. Cesta k nemu trvá tam a späť dvadsať minút. Návšteva sa oplatila. Vodopád tiekol avšak máva aj lepšiu kondíciu ako tú, ktorú nám predviedol. Nám i to stačilo, aby naše dušičky pookriali. Aj Jožo mal z návštevy úžitok. Odlovil pri ňom kešku.

Štvrté zastavenie

Bolo v obci Prosiek. Vydržte! Dozviete sa prečo a kde.

Dovtedy nás zamestnalo putovanie prekrásnou Prosieckou dolinou. I tu Jožo ulovil kešku, ale s Radovou pomocou. Naplno sme si vychutnali scenériu doliny, jej rebríky, reťaze a okolité skaly. Zážitok mohol byť aj lepší, ak by dolinou tiekla voda. V tomto období je tu sucho, ale má to aj výhody. Aspoň sa nešmýkalo. Je to úsek kde si na svoje prídu rôzne záznamové zariadenia. Mobily, foťáky i kamera boli v permanencii. Krásne zábery si môžete vychutnať vo foto galérii.

Každá dolina má svoj koniec a tak i táto. A už sa dostávame k tomu avizovanému zastaveniu. Už pred príchodom do ústia Prosieckej doliny som začul plány na kofolu, pivo. Plány nezostali len v našich hlavách ale zhmotnili sa do tekutín, ktoré nám ponúkol bufet na futbalovom ihrisku miestneho futbalového klubu. Ani si neviete predstaviť ako občerstvenie pomohlo. Okamžite zdvihlo morálku. Veď Oskar riadne hrial a odčerpával nám energiu. Z Prosieka do Liptovskej Anny sme odchádzali ako vymenení.

Záver

Posledná časť trasy bola oddychová a viedla po cyklotrase a po náučnom chodníku Jánošíkov stôl. Užili sme si výhľady na Liptovskú Maru a na obzore usmievajúce sa Nízke Tatry. Našim pohľadom neušla ani vyhliadka Jánošíkov stôl vypínajúca sa priamo nad nami. Dali sme si prísľub, že pri ďalšej návšteve už bude našim cieľom, ako aj iné zaujímavé miesta tu nachádzajúce sa.

Pri spiatočnej ceste sme sa zastavili za Ružomberkom v Krajinke na energiu dodávajúcu polievku. Zažil som opäť skvelú akciu, skvelé miesta v prítomnosti skvelej partie. Načerpal som množstvo energie, po ktorej môžem ďalej fungovať a tešiť sa na ďalšie dobrodružstvo, ktoré príde určite onedlho.

Ďakujem všetkým za účasť a skvelú atmosféru. Chodím aj sám, ale niekedy to bez vás nejde.

Dovidenia nabudúce.