Vinco
Úvod
Túto víkendovú akciu som vložil už deväť dní pred odchodom do Zuberca. Bola to dostatočná doba na rozhodnutie ísť či nezúčastniť sa. No i tak sa konečný počet prihlásených rodil ťažko. Napokon vo štvrtok, deň pred odchodom nás bolo šesť, teda presnejšie päť, pretože sa ako záhadou Dúšo zrazu ocitol prihlásený na Romanovej akcii, ktorý tiež mieril do Roháčov. Čo už. Aj taký je tvrdý chlebík turistu. Avšak všetko bolo napokon inak.
Dopravu na túto akciu zabezpečili Jožo s Milkou svojim veľkým a
pohodlným autom, za čo im chcem veľmi pekne poďakovať. Cesta do Zuberca
bola bezproblémová – ďakujeme Jožo. Tentoraz sme sa nikde nezastavili na
kávu. Dôvodom bola po príchode na ubytovanie do Zuberca večera v Oravskej izbe. Zastavovať teda niekde
po ceste na jedlo bolo irelevantné. Po návrate z večere a po vybalení sme
zahájili v spoločenskej miestnosti dôstojnú prípravu 
na nasledujúci
turistický deň. Príjemne sme si posedeli, porozprávali sa a čo to popili
Budíček bol stanovený na 6.00 hod., aby sme stihli nákupy v neďalekej
COOP Jednote a autobus do Zverovky, ktorý odchádzal od kostola o 7.11 hod.
Všetko sme napokon v pohodičke stihli a mohli tak zahájiť víkendové
turistikovanie v najkrajšom pohorí Slovenska v Západných Tatrách
v časti Roháče.
Putovanie
Trasa na – Brestovú
Po príchode autobusom do Zverovky sme museli ešte odšliapať kus cesty na parkovisko Spálená, aby sme mohli vyraziť po modrej turistickej značke v začiatku popod lanovku na hrebeň. Hneď ako Jožo zbadal fungujúcu lanovku začal básniť o využití (zneužití) lanovky na výstup pod Brestovú. Chvála Bohu ani u jedného člena výpravy sa nestretol s pochopením. Ostalo mu len tiež šliapať po svojich hore.
Už od začiatku sa modrý chodník do nás riadne oprel. Po včerajšom
večernom „debatovaní“ to bolo pre mňa utrpenie. Necítil som sa dobre,
bolelo ma brucho i hlava a Inka počas putovania utrúsila na moju adresu
niečo o zelenom mužíčkovi. Proste ja som si to neužíval.
V Spálenom žľabe sme sa na malú chvíľku
zastavili a všimli si prvé výhľady. Naša chvíľa oddychu prišla až po
príchode na Predný Salatín, kde sme založili
základný oddychový tábor. Posilnili sme sa, oddýchli si a Jožo tu zažil
vzkriesenie. Aj on mal rovnaké, alebo podobné stavy ako ja A keďže si
ráno v potravinách kúpil aj dve pivečká zahájil procedúru kde klin
klinom sa vyráža 
A verte, veľmi mu to pomohlo. Mne však nie. Požiť
„vitamíny“ som sa neodvážil a tak som trpel ďalej. Všetci ostatní boli
v poriadku a v plnej kondícii nám dvom ukazovali ako sa turistikuje. Na
Prednom Salatíne sme stretli aj ďalších turistov, ktorí tiež pohrdli
službou lanovky.
Obrat v mojom nelichotivom stave nastal po príchode k rázcestníku Predný Salatín – hrebeň, kde zelená turistická značka prichádza od hornej stanice lanovky a privádza pohodlných turistov. Tu sme si sadli na lavičku a znova vytiahli „vitamíny“. Opäť som odolal. Avšak ponuke mladého pána na koštovku zázvorovice už nie. Dobre som zrobil. Zázvorovica ma dostala späť do pohody. Predsa len je to liek tá zázvorovica. Po prestávke to bolo na Brestovú už len kúsok a postupne sme všetci dorazili na náš najvyšší bod trasy a usadili sa tu.
Bolo parádne slnečné počasie s prijateľnou teplotou, pofukoval
príjemný svieži vetrík a nám sa parádne ležalo v mäkučkej tráve a
oddychovalo. Na vrchole sme strávili asi tridsať príjemných minút.
Prezradím, že ja som si musel „odbehnúť“. Skúšali ste niekedy v 45%
svahu „onééééééééééé“ Ja už áno. A poviem Vám, nie je to
príjemné Navyše keď na Vás z diaľky čumia turisti z Malej
Brestovej. Z Brestovej sa nám ani odísť nechcelo, tak tam bolo dobre. A tie
výhľady na hlavný hrebeň Roháčov, ktoré sú tu k dispozícii. Proste
idylka, no museli sme ísť ďalej. Posledná bola už len povinná svojka na
Brestovej.
Trasa na – Sivý vrch
Celú trasu na Sivý vrch sme už od Brestovej mali ako na dlani. Chodník
padal dole, až opovážlivo a na chvíľu sa zastavil pri chrómovom kríži
tróniacom na Malej Brestovej. Táto trasa bola taká
oddychová. Klesala s nami až do Sedla Pálenica. Aj
tu sa naše kroky na chvíľu zastavili. Do sedla prichádza aj žltá
turistická značka zo Zuberca, ktorú som pôvodne chcel využiť pre návrat
do dediny. Aj tu Jožo pokúšal Asi má rád žltú farbu, inak si to
neviem vysvetliť 
Možno pri pohľade na Sivý vrch, ktorý je odtiaľto
krásne vidieť, a jeho prudké stúpanie čakajúce na naše nohy ho nabádali
k predčasnému zostupu do Zuberca. Avšak davová psychóza je mocná
čarodejka a tak mu nezostávalo nič, len šliapať ďalej s nami Ja viem,
že to Jožo nemyslel vážne, ale sranda musí byť.
Príjemné a vyrovnané Komorovskô nás za pár chvíľ priviedlo až pod záverečné skalnaté stúpanie na vrchol. Z diaľky (od Sedla Pálenica) to vyzeralo hrôzostrašnejšie, ako to v skutočnosti je. V tejto časti bola naša „kolona“ značne rozdelená a tak sme spolu s Jožom dorazili na vrchol poslední. V závere sme si vychutnali aj retiazky a úspešne dorazili na Sivý vrch. Sivý vrch bol posiatí turistami. Je to veľmi navštevovaný vrch. Najčastejšie naň smerujú turisti od Horárne pod Bielou skalou. My sme tu strávili asi štyridsať minút príjemným oddychom. Kruhovým výhľadom z tohto vrchu sa nedá odolať. My sme výhľady mali navyše vylepšené aj o nádherné počasie. Príroda nás obdarila krásou, ktorú sme si vynaloženou námahou určite zaslúžili a ja ďakujem Pánu Bohu za možnosť zažiť pekné chvíle na tomto prekrásnom mieste, v spoločnosti skvelých priateľov zo spolku. Bodku za príjemne stráveným časom na vrchole dala pamätná spoločná fotka.
Trasa do – Zuberca
Nikdy by som nepovedal po toľkých rokoch chodenia po Slovensku, po tých všetkých pohoriach a kopcoch, že zažijem počas putovania tu na tomto mieste najkrajšiu turistiku. Áno, vážne hovorím, že to bola najkrajšia skalná turistika od kedy chodím. Kto neverí, že také niečo existuje, tak nech absolvuje trasu na Sivý kameň a presvedčí sa sám. Radové skaly, jeho skalné útvary, chodník v jeho skalách a reťaze pomáhajúce pri lezení som ešte tak intenzívne nezažil. Bol to pre mňa vrcholný zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnem. A verím, že aj moji parťáci mali rovnaké pocity. Nič tieto zážitky nemohlo pokaziť ani únava, ktorá doľahla na nás všetkých.
Keď sme prešli popod Bielu skalu vstúpili sme do príjemného a chladivého lesa. Chodník už značne padal nadol a po chvíli nás priviedol k prameňu Bôrová voda. Kto chcel osviežil sa. Ja áno. Onedlho sme cupitali po drevenom mostíku ponad potom Bôrová voda a ocitli sa na hrane posledného klesania. Tu sa naše unavené telá na chvíľu zastavili a oči kochali poslednými výhľadmi. Už onedlho po odchode nám do uší prileteli zvuky áut a motoriek frčiacich po ceste č. 584. Huráááá. Dorazili sme k Horárni pod Bielou skalou a zasadli do turistického prístrešku. Oddychovali sme a naberali silu na záverečnú časť trasy po asfalte do Zuberca.
Nebola to vôbec príjemná alternatíva putovania, ale autobus na ktorý sme mali čakať, nám išiel až o dve hodiny a to bolo pre nás neprijateľné. Na koniec sme úspešne pospolu dokráčali do Zuberca a zapadli na večeru do Koliby Josu. V Zuberci som bol už niekoľkokrát no nikdy nie v tejto kolibe. Návštevu navrhli moji parťáci a ja viem, že keď pôjdem nabudúce do Zuberca, čo i len s rodinou, do Koliby zavítam opäť. Večera tesne po absolvovaní túry bola napokon výborná voľba. My sme sa tak mohli po príchode na ubytko venovať sprchovaniu, oddychovaniu a zábave. Výborným miestom, ktoré sme aj my využili, bola útulná šopka s krbom, stolom a sedením. Mohli sme sa tak dokonale pripraviť na nesledujúci turistický deň.
Záver
Priatelia: Milka, Inka, Jožo, Lubo a Dúšo, zažil som s Vami rozprávkovú turistiku, ktorá sa len tak opakovať nebude. V mojom srdci a v mojej mysli zostanú nádherné spomienky strávené s Vami. Ďakujem, že som mohol s Vami stráviť pekné chvíle a zdieľať s Vami nezabudnuteľné pocity.
Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.