
Jozef
Ďalší deň a znovu zmena. Ivan to strieda, aby to nebolo jednotvárne. Po kopcoch Velebitu nás čaká Kudin most cez rieku Krupa, ktorá je prítokom Zrmanije a kúpanie sa pri kaskáde (vodopádoch) Zrmanije. Odvážnejší si berú aj plavky. Z cesty odbočíme na užšiu, potom už je to tak úzke, že si to cez sezónu neviem predstaviť. Aké šťastie, že ak sa rozhodneme, ideme pred sezónou. Cena za to je, že nie každý sa dokáže omočiť v mori.
Znovu sa platí vstupné, tentoraz 3 € na osobu. Klesáme dolu. Vyzerá to zaujímavo. Kudin most je zložený z 12 kamenných oblúkov. Vraj je to najstarší dochovaný most. Iné texty hovoria, že najstarší zachovaný na rieke Krupa. Tomu druhému by som skôr veril. Čakal by som, že bude starší, vraj bol postavený na prelome 18. a 19. storočia. S mostom sa spája milostný príbeh, keď mládenec Kude postavil most, aby sa dostal k milej na druhej strane. Na člne by ho to stálo menej síl a bolo by to lacnejšie… Možno dovtedy chodil na člne. A vlastne kto vie ako to bolo? Našiel som totiž verziu, podľa ktorej most postavilo to dievča, aby sa mohla schádzať s milým. Príbeh je to pekný, ale kameňov veľa a niektoré dosť ťažké. Asi to nestaval jeden človek.
Ďalej to bola klasika. Nevieme do čoho ideme. Začalo to romanticky. Skaly vystriedala rozkvitnutá lúčka. Čo k tej romantike chýba? Zrazu začujem zvuk „Csś“. Toto nebol had! Pivo! Dušan svoje práve otvoril. Vidieť, že je to romantická duša. Kým sme dopili a prišli na koniec lúčky, už mal Ivan brod objavený. Len tak nejak mu nikto neveril, že je to brod. Na mape bol síce nakreslený… možno sú Chorváti zvyknutí na iné veci ako my. Aj niektoré úseky turistických chodníčkov tomu nasvedčujú, že je to asi tak. Jediný Ivan mal odvahu vyskúšať brod. Takmer sa dostal na druhú stranu. Lenže my tenší a ľahší sme radšej do toho prúdu nevošli. A vraj voda je príjemne osviežujúca. Stačilo na chvíľu ponoriť ruku do vody a ani tento Ivanov argument nezabral.
Ešte sme sa stihli presunúť autami k rieke Zrmanija, objaviť Zoranov kemp, jediné miesto na okolí, kde mali pivo, lebo reštaurácia bola zatvorená. Zhovorčivý chlap, ústretový. Takýto prístup k turistom u nás je veľmi zriedkavý. Vraj stačí zavolať, Zoran ideme a on dofrčí a otvorí kemp. Požičiava aj lodičky na splav. Ceny si však už nepamätám. Je tam aj sem tam nejaký vodopádik na rieke. Niekedy sa to dá s člnom, inokedy sa posádky rozdelia, jedni idú pod vodopád a chytajú člny, ktoré tí druhú púšťajú cez vodopád. Možno niekedy v budúcnosti. Ak si to Roman prečíta. Dúfam, že nie, lebo sa tejto akcii nevyhnem.
A potom klasika. Vymenili sa role. Tentoraz Ivan nepresviedča nás, ale ja Ivana. Voda nie je osviežujúca, ale takmer ľadová. Ostatní šli pomaly, babám otočení chrbtom, aby ich nevideli a neodfotili s pokrčenými tvárami. A keďže breh je zradný, šmykla sa mi noha, keď som bol po pás vo vode a zrazu to bolo po krk. Zdalo sa mi to kúsok, zopár metrov, nejako som doplával po ostrov. Šlo to. Keď som prišiel naspäť, samozrejme s dostatočnou prestávkou na slnku na ostrove, začal som opatrne hustiť do Ivana. Takpovediac ho spracúvať. Dostal som ho. Jediného. Preplával so mnou na ostrov.
A znovu sa situácia mení. Tentoraz spracúva Ivan mňa. Preplávajme z ostrova cez Zrmaniju na druhú breh! Váham. Toto je asi tri krát dlhšie ako máme za sebou. Ostatní idú cez most. Ja už som spracovaný. Len voda je naozaj studená. Zlaté more. Tam bol aspoň teplý film. A ešte k tomu tečúca voda. Vraj sa tu cez leto kúpu. Dnes sme vo vode iba my s Ivanom. Dušan sa omočil a zhodnotil, že si radšej dá pivo. Dúfam, že uprostred rieky je plytčina, tá ma zachráni. Plytčina tam naozaj je, lenže voda mi siaha po krk. To môžem rovno plávať ďalej. Ešte v živote som si tak neprial, aby som bol na druhom brehu. Predstavoval som si, ako mi bude dobre na slniečku, ako ma zohreje. Lenže prvé minúty na slnku nič. Slnko ma nevedelo zohriať. Nakoniec som sa z toho spamätal. A to sme preplávali iba niečo tesne cez 60 metrov. A potom klasika, doplnenie zásob v obchode, povinná jazda v mori…