Jozef
Na tretí deň sme vybrali trasu priamo zo Starigradu, aby si šoféri odpočinuli. Teda aspoň čo sa šoférovania týka. Pôvodný plán bol, že vystúpime na Mali i Veliki Vitrenik a vrátime sa naspäť do Starigradu. Plán vydržal až do sedla medzi oboma Vitrenikmi. Už sa škrtalo. Na výstup sme si vybrali ten veľký. Cesta naň bola taká, aká bola. Dostali sme sa mimo chodníka a tak sme uvideli naše prvé dva hady. Boli plaché. Rýchlo sa prchali niekam ukryť.
Na vrchole sme pobudli dostatočne dlho, aby sa trasa znovu zmenila. Mali Vitrenik sme nechali tam, kde je, ale rozhodli sme sa nejsť hneď naspäť do Starigradu, ale smerom k skupinke horských kamenných domčekov zvaných Tomići. Tu už jeden z hadov syčal, vidieť ho však nebolo. Až keď to vzdal a začal sa plaziť trávou, riadne trávou hýbalo. Asi to bol veľký klacek. Veď aj riadne syčal. Aspoň tak to popisovala Ľudmila, keď sa vrátila z prieskumu domčekov.
Od Tomićov sa šlo chvíľu dobre. Takmer rovinka. Do cesty sa nám postavil ďalší had, teda odplazil sa. Potom sa ale niečo pokazilo. Bolo treba zostúpiť dolu do kaňona Velika Paklenica. Značky boli pekne nakreslené, keď sa človek dostatočne obzeral videl ich. Len ten chodník, ten miestami nevidel. Ivan poctivo znášal rôzne poznámky, i keď za to úplne nemohol. Na mape to vyzeralo kúsok a v akej kondícii je chodníček, a či vôbec je, to vám tá krátka čiarka na mape nepovie. Tu som trochu vinný aj ja, priznávam. Môj nápad to bol.
V kaňone už vládla pohoda. Asfalt s parkoviskom po čase vystriedal kamenný chodníček. Bol tu aj obchod so suvenírmi. Ďalej sme šli len aby sme videli kúsok z Paklenice a vodopád. Na mape bol, len z chodníka nebol vidieť. Ja som ho však nakoniec uvidel. Len som pri tom trochu roztrhal tričko. Iba kúsok, na rukáve. Pri prechode z jednej skaly vo vode na druhú som sa držal konára, trochu zle som to vypočítal a z druhej ruky som nechcel upustiť pivo.
Zostupovali sme asfaltovou cestou. V týchto miestach natáčali film Vinnetou a Old Shatterhand v údolí smrti. Len vtedy tu ešte ten asfalt nebol. Na vstupe do národného parku stál pri závore chlapík v uniforme strážcu parku. Pekne sa na nás usmial a my sme mu cestou okolo pekne zamávali. Už vtedy som mal podozrenie, že sme vďaka brutálnemu klesaniu od Tomićov ušetrili na vstupnom. Pre zlý internet na ubytovaní som až doma na Slovensku vygúglil, že vstupné v máji stojí dospelého na jeden deň 8 €. A potom klasika, niekde sa treba najesť. Tentoraz na okraji Starigradu v reštaurácii Taverna – Kanaba Marasović. A potom pre chlapov takmer povinné osvieženie v mori…