Komentáre k turistickým akciám

Vinco, všetko najlepšie prajeme, aby si bol zdravý a aby ťa stále bavilo turistikovať.  

Čo ste sa unáhlili s tým piatkom? Keby ste išli v sobotu, tak aj účasť by bola lepšia, ale hlavne počasie. V sobotu to bola konečne pekná zima.

Úvod

O tejto túre dnes odomňa iba krátko Jozef vie vždy majstrovsky vybrať trasu akcie. To mu tak trochu závidím. Ale povedal som si sám pre seba, že už je čas, aby som pripravil aj niečo ja a tak sa môžete tešiť na niečo špeciálne 

Pôvodne sme mali ísť cez víkend, ale Jozef mal rodinný program a tak padla voľba na piatok. Tušili sme, že pôjdeme iba my dvaja. No občas aj sekera vystrelí. To, že sa prihlásila na akciu Ľudka bolo pre nás príjemným prekvapením. Je dobré, že pichľavé bodliaky (mňa s Jožom) doplnila jemná kvetinka z nášho spolku Ľudka 

Než začnem o putovaní spomeniem, že pri štarte na železničnej stanici Ľudka snívala o káve. Myslela, že na stanici si bude môcť kávu dať z automatu. No nebolo isté či tam automat je a či vôbec je stanica otvorená. Skúsenosti sú také, že skôr nie je ako je. A tak sme ju, teda presnejšie Jozef ubezpečil, že pri troche šťastia si kávu bude môcť dopriať na Bielom Kríži. To sme však nevedeli, či vôbec bude bufet v piatok otvorený.

Putovanie

Trasu a body zastavenia sme mali pevne nastavené. Postarali sa o to kešky, ktoré chcel Jožo na tejto trase pozbierať. Úvod trasy viedol viac menej Svätým Jurom a jeho okolím, presnejšie vinicami rozprestierajúcimi sa nad obcou. Až štyri kilometre sme odšliapali, kým sme vstúpili do naozajstného „lesa“ a okúsili ako také kopčeky.

Prvá zastávka

sa uskutočnila ako inak pri lovení kešky. Len zhodou náhod bolo, že sa nachádzala pri Kaplnke Jozefa Chrappu. Nebolo to jednoduché. Jozef si pre ňu musel vyliezť na strom. Nestáva sa často, aby Jozef liezol na strom a tak som túto udalosť cvakol GoPročkou.

Druhá zastávka

bola trochu krkolomná a neistá. Ale bola. Na ceste pri odbočke k zaujímavému miestu sme uvideli nápis Lesná sauna Pixxla, ale prešli sme len kúsok po schodíky, ktoré smerovali k potôčiku. A po obhliadke potôčika sme pokračovali ďalej.

Avšak Ľudka nikdy nezaprie svoje zvedavé chúťky. Po chvíli pokračovania sme jej vyhoveli a skratkou cez kopček sa dostali k Lesnej saune. Veľmi sa nám páčila. Bola v prírode, ochladzovacie jazierko vyzeralo studeno a lákavo. A tak vznikla v Jožovej hlave myšlienka, že túto saunu navštívime a ba dokonca využijeme jej služby. Len nájsť a určiť ten správny dátum / termín.

Tretia zastávka

Zabezpečila ju opäť keška. Vyrvať kešku spod Krvilačnej srny je odvážne. Jozefovi sa to podarilo. A pre nás, čo sme nechceli riskovať život nám postačila aj obhliadka tejto zaujímavej skaly.

Štvrtá zastávka

Keď som v osemdesiatych rokoch študoval v Bratislave – Rači občas som zašiel aj do Vajnôr. Veľakrát som Vajnorami aj prechádzal, keď som smeroval do centra Bratislavy. Vtedy som netušil, že obec Vajnory, ktorá sa neskôr pričlenila k Bratislave má v Malých Karpatoch svoj kopec. A dnes, po štyridsiatich rokoch, vďaka Jozefovi a Ľudke som stál na jeho vrchole. Kopec tvorí hromada kameňov – okruhliakov a práve na ten najväčší som spoločne s Ľudkou vystúpil. Aká nostalgia študentských čias.

Piata zastávka

bola pri zaujímavom mieste. Bol ním kopec s názvom Sakrakopec. Kto vie, ako vznikol jeho názov, ale pre 82 cestujúcich lietadla IL-18 v roku 1966 to bol sakrááááááááá kopec, ktorý nechcel uhnúť. A bolo na svete letecké nešťastie, doteraz najväčšie v Česko-Slovensku i Slovensku. Mňa osobne zaujala informačná tabuľa a všimol som si aj zaujímavý a starý pôvodný drevený dvojkríž. Ja som ho necvakol ale Jozef chvalabohu áno.

Šiesta zastávka

bola veľmi potrebná, priam žiadúca až nevyhnutná. Pamätáte sa, ako sľuboval na začiatku Jožo Ľudke kávu? Ľudkine prianie sa stalo skutočnosťou. Ba čo viac. Aj my muži sme boli odmenení. Zlatistý mok Plzenský bol perfektnou odmenou. A to nehovorím o kapustnici, ktorú sme si objednali. Vymenovanie ingrediencií použité v kapustnici počas objednávania nám vyrazilo dych. A keď nám čašník postavil misky s kapustnicou na stôl a v strede polievky poslušne stály lyžice, bolo nám jasné, že to bude nebíčko v papuľke. A aj bolo.

Otvorený bufet v piatok mimo víkend nás prekvapil. Asi v polovici trasy nám táto gastronomická prestávka prišla veľmi vhod. A ako poznamenala Ľudka po tomto „zážitku“, sa cítila ako zresetovaná, ako keby len teraz začínala. A to sa na začiatku pýtala, koľko má vlastne túra kilometrov. Po prestávke na Bielom Kríži sama skonštatovala, že nula (0) a že práve začíname.

Siedma zastávka

Kým sme prišli k hradu Biely Kameň minuli sme pár krížov na trase. Moje kolená to vydržali
Na hrade sme sa zdržali trochu dlhšie. Jozef bol zamestnaný hľadaním skrytých kešiek. Ani neviem, či našiel všetky, ale mal pomocníčku Ľudku. Ja som využil čas na dôkladné preskúmanie výsledkov prác rekonštrukcie. A musím povedať, že sa od našej poslednej návštevy v apríli 2017 na hrade Biely Kameň spravilo veľa. Jozef prisľúbil pri tejto príležitosti, že nejakú finančnú čiastku na obnovu hradu opäť prispeje.

Ôsma zastávka

Neobišli sme Kostol Svätého Juraja. A nie len preto, že sa pri ňom nachádzala keška, ale preto že je zaujímavý a ešte viac susediaca drevená zvonica. Keška v blízkosti kostola nám dala zabrať. No Jozef zapojil do hľadania dôvtip a dielo sa podarilo. Pomohol nám chrbát Pána Boha a to doslova 

Posledná zastávka

sa udiala na rozhľadni nad Vinohradníckym skanzenom. Úplne som nepochopil jej účel, keď rovnaký výhľad do okolia je aj z turistického chodníka vedúceho vinicami. Ale čo už. Aspoň sme si na ňu vyliezli a pozreli výhľady.

Záver

sa uskutočnil v Pizzerii v Leopoldove, kde som účastníkov akcie pozval na počesť mojich menín na pizzu. Pizza, ktorú som jedol ja, bola vynikajúca a musím konštatovať, že lepšiu som ešte nejedol. Preto je dôvod sa sem vrátiť opätovne pri ďalšej príležitosti.

Posledná naša povinnosť bola odprevadiť Ľudku na stanicu k vlaku. Chvíľu sme spolu kecali a desať minút pred odchodom sme sa po rozlúčke pobrali do domovov.

Ďakujem Jozefovi za skvelo naplánovanú a zaujímavú trasu a Ľudke za odvahu pridať sa k nám 

Nabudúce dovidenia.

V Malých Karpatoch sú aj iné, určite zaujímavejšie miesta. Niektoré sme už navštívili, niektoré ešte nie. Dnes to mala byť taká „všehochuť“ v malom i pohľad na krajinu, ako sa nám za tie stáročia a tisícročia zmenila. Nie každý z nás sa už takto dívať dokáže. Ja už asi tiež nie, ale dnes sa o to aspoň pokúsim. Navyše, akcia bola cez pracovný deň. Preto prihlásenie sa Ľudky na akciu prekvapilo. Čakali sme totiž, že na akciu pôjdeme iba my dvaja s Vincom.

Naše prvé kroky vedú od železničnej stanice popri železničnej trati smerom na juh. Dnes máme pevnú pôdu pod nohami. Kedysi to bolo inak. Tektonická činnosť v mladších štvrtohorách tu vytvorila priehlbinu, ktorú zaplnila voda stekajúca z východných svahov Malých Karpát. Jazero to bolo síce veľké, ale plytké. Postupne sa zanášalo štrkom, pieskom a inými sedimentmi, ktoré so sebou priniesla voda. A vznikol nám prales Šúr a v ňom vyvýšený ostrov. Na ňom by sme mohli kedysi objaviť prvých „Svätojúrčanov.“ Dnes z močiara veľa nezostalo aj vďaka odvodňovacím prácam. Letmý pohľad medzi stromy však predsa len trochu vracal do minulosti.

Na okraji viníc stojí Pustý kostolík. Pustým sa stal už dávno. Už v prvej písomnej zmienke z roku 1548 sa spomína ako opustený. V tých časoch prebiehala reformácia. Vo Svätom Jure vraj zanikla rímskokatolícka farnosť. Na lepšie časy začalo pomaly svitať kostolíku až v roku 1697, kedy patril Piatristom. Tí na sviatok Nanebovzatia Panny Márie obnovili púte ku kostolíku. Neskôr sa tu usadili viacerí vyslúžili vojaci ako pustovníci. V roku 1783 kostolík znovu opustilo šťastie. Došli peniaze na opravy a Ostrihomské arcibiskupstvo prenechalo kaplnku armáde. Tá tu skladovala pušný prach. K pôvodnému účelu sa kostolík vrátil v roku 1807, kedy bol opravený vďaka finančnému daru istej vdovy. A vyzerá to tak, že je o kostolík dobre postarané dodnes.

Pokračujeme ďalej do viníc. Postupujeme vyššie a začíname objavovať viničné terasy. Je to logické. Čím sme vyššie, tým má svah väčší sklon. Svätý Jur je naozaj mestečko s dlhou vinárskou tradíciou. Vraj viac, ako 700 ročnou. Niektoré vinohrady však už zanikajú. Najmä tie, čo sú najbližšie lesu. Teda tak to vyzerá aspoň na tom chodníčku, ktorým ideme my. Toto miesto ma inšpirovalo. Kúpim si fľaštičku vínka, ktoré pochádza odtiaľto.

Prichádzame k vrchu Sakrakopec. Práve do neho vrazilo dopravné lietadlo IL-18 v roku 1966. Či kopec dostal meno až po tomto nešťastí, alebo sa tak volal už aj predtým, to sa mi nepodarilo zistiť. Lietadlo letiace zo Sofie do Berlína vôbec nemalo pristáť v Bratislave, ale Praha pre fujavicu neprijímala. Keď sa počasie zlepšilo, už sa stmievalo. Pasažieri i posádka tak na letisku nedobrovoľne strávili viac ako tri hodiny. Počas povolenia vzletu už bola tma. Povolenie k vzletu však dostal aj pomalší a menej výkonný IL-14. Preto IL-18 dostalo pokyn letieť popri Malých Karpatoch a udržovať výšku 300 metrov, aby sa nezrazili. O 2 minúty po vzlete IL-18 zachytil vrcholky stromov a už sa katastrofe nedalo vyhnúť. Smutné je, že v skutočnosti do Bratislavy cestovalo viacero pasažierov tohto lietadla. Mali vystúpiť v Prahe a potom iným dopravným prostriedkom ísť do Bratislavy. Vďaka „pražskej“ fujavici už v Bratislave boli. Vystúpiť z lietadla však mohla iba jediná osoba. Bulharská komunistická politička, ktorá sem prišla na zasadanie RVHP. Ostatní záujemcovia o vystúpenie z lietadla museli letecky do Prahy a tak zahynuli na svahoch Sakrakopca aj oni.

To by sme neboli turisti z Pata a Mata, aby niečo nebolo postavené na hlavu. A aj je. Od turistického rázcestníka Biely kríž smerom na Svätý Jur je to samá Božia muka a samý kríž. Čo sa to deje zisťujem až doma vďaka internetu. Vedie tadiaľto pútnická cesta do Marianky. Niektoré kríže sú už na mapách z 1. vojenského mapovania Rakúsko – Uhorska, čiže existovali už v 2. polovici 18. storočia. Marianka je vraj najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Prvá písomná zmienka o nej je z roku 1367, kedy je spomínaná ako „Vallis Mariae“. Dá sa predpokladať, že pútnici sem chodia už celé stáročia. A my ideme opačne ako sa má! A nielen to. Ľudka z ničoho nič poznamenala „To som ešte nezažila, aby sme šli na hrad dolu kopcom.“

Na hrade Biely kameň sa maká. Teda, po pravde, nikoho sme pri robote nenačapali, ale niečo je vidieť. Stromov pomenej, občas lešenie, nové časti múrov sa oproti starým belejú… Aj vodu tu majú. V plastových nádržiach. Kto vie, ako dlho im vydrží, kým im ich mráz neroztrhá. Zisťujem, že návšteva ruiny hradu, o ktorú sa niekto stará, má zmysel aj opakovane. Človek po pár rokoch vidí ten vývoj, kam sa to pohlo.

Vo Svätom Jure navštevujeme ešte kostol Sv. Juraja. Je trochu nezvyčajný. Chýba mu veža. Proste ju nemá. Kto vie, či vežu niekedy mal? V roku 1663 počas vpádu vypálili Osmani hrad Biely kameň a neobišli ani kostol, ktorý vykradli. Ak kedysi kostol vežu mal, pri tomto vpáde o ňu prišiel. Pri kostole stojí drevená zvonica, ktorú postavili pravdepodobne po tom nešťastnom Osmanskom vpáde. A teraz niečo, čo sme nestihli a podcenili. Vo vnútri kostola je Oltár Sv. Juraja z bieleho pieskovca z roku 1527. Je vraj najstarším pieskovcovým oltárom v strednej Európe. Je na ňom zobrazený život sv. Juraja. Ten pieskovcový oltár by som chcel vidieť. Možno sa sem voľakedy vrátim…

Vyzerá to na moc zaujímavú trasu. Škoda, že cez pracovný deň. …a Ľudka si prečítala kilometre, keď sa prihlásila? 

Úvod

Nikto zo zúčastnených ani len netuší, že sme s Jožom plánovali prejsť túto trasu už minulý rok v decembri. Vtedy nás zastavilo nepriaznivé počasie. A tak táto, už teraz môžem povedať, vynikajúca turistická akcia sa uskutočnila na úvod našej novej turistickej sezóny 2023. A právom si to zaslúžila – byť prvá.

Zraz na akciu bol dnes netradičný. Žiadne z popisu známe „Zraz na akciu je v Leopoldove u Joža a odchod na akciu o ?? hod.“ neplatilo. Dnes sa zraz konal na benzínovej pumpe v Tekovských Nemciach, kde sme sa mali všetci stretnúť na rannej kávičke. Dopravu zabezpečili tri autá a to aj preto, že každá posádka mala po turistike svoj vlastný individuálny regeneračný plán. Na štart do Lehôtky pod Brehmi sme dorazili všetci spolu a teda bez zdržania sme mohli vyštartovať na Trojkráľové dobrodružstvo.

Prvá zastávka

Prvá zastávka prišla už po deväťsto metroch putovania. Hneď v úvode sme zažili pekný výživný stúpačik vylepšený výdatným blatom. Určite za to môže aj blízky lom v časti Vrchhora. Našťastie to trvalo iba krátko a svoju náruč s príjemnejším podkladom nám ponúkol les, do ktorého sme zakrátko po bahne vstúpili.

Odmenou za námahu nám bola Sabóova skala s jedinečným výhľadom do blízkeho i ďalekého okolia. Čas, ktorý sme strávili na tomto peknom mieste Jožo využil na preskúmanie dronom a odlovenie kešky. My ostatní sme si pobyt naplno užívali. Keďže to bol len začiatok túry dovolili sme si posilniť sa aj „hodnotnejšími“ nápojmi. Ten kto mohol, ten si dal. A ja som zatiaľ mohol a tak som ani len na sekundu nezaváhal 

Druhá zastávka

Vlastne toto ani nebola čistokrvná druhá zastávka, pretože počas pochodu Ryolitovým hrebeňom sme zastavili na troch vyhliadkach. Boli tak pekné a zaujímavé, že sa nedali obísť. Jožo bol v týchto miestach priam v keškárskom vytržení a my tiež, lebo bolo sa čím kochať. Bonusom vyhliadok bolo to, že už dopredu sme videli na obzore klinec nášho programu – vyhliadku / vrch Kečka. Nádherne sa vynímala na druhej strane údolia potoka Teplá.

Tretia zastávka

Po tom, čo sme opustili hodnotný Ryolitový hrebeň a potok Teplá sa nám pri klesaní stále približoval, sme prišli na štátnu cestu. Krátku chvíľu nám otravoval nohy svojou tvrdosťou asfalt. No vzápätí nám pomohla lesná cesta ponorená do lesa a tá nás priviedla na ďalšie pekné miesto Pod Kapitulskými bralami, ktorého dominantou bolo malé jazierko sčasti v strede zamrznuté. Prichýlilo nás oddychové miesto, stôl a lavičky. Oddych prišiel vhod. Niektorí sme tu absolvovali raňajky iní si len tak oddychovali. Každopádne bola dobrá nálada a vzduchom lietali vtipy a historky z dôb minulých. Rado ani nevie o čo prišiel, keď sa tejto akcie nezúčastnil To som pre všetkých poznamenal, len tak mimochodom. Danka sa dušovala, že Radovi všetko vyrozpráva a tak som zvedavý, či k tomu došlo 

Štvrtá zastávka

Cesta na Pustý hrad (Teplica) bola nenáročná. Určite si viem predstaviť výlet naň od jazierka a späť, pretože toto miesto je dostupné vozidlom. Je však otázne, či je Pustý hrad až tak zaujímavý, keď po jeho existencii nezostalo takmer nič len kopec.

My sme každopádne „Teplicu“ poctili svojou návštevou. Keď už po hrade nebolo ani chýru ani slychu, tak sme si aspoň príjemne posedeli, oddýchli a pokochali sa ako takými výhľadmi.

Piata zastávka

Pôvodne sme toto miesto vhodné na preskúmanie mali obísť. Ale do hry vstúpil Jozef a neodbytne trval na dodržaní trasy. A musím povedať, že sme zrobili dobre. Najprv sme sa museli ale k miestu dostať a tak rázcestníky na ceste Janovské sedlo a Janova lúka sme len tak prefrčali. Janovu lúku aj doslova. Dezorientáciu zachránil svojou dobrou orientáciou Jožo. A práve aj vďaka kontrole kešiek v mobile si tento omyl Jožo včas všimol a tak jemu ďakujeme, že sme spomínané nádherné miesto neobišli.

Tým nádherným a zaujímavým miestom je Prírodná rezervácia Bralce a Kečka (tiež Panský vrch). Okružný náučný chodník má päť kilometrov a určite stojí za návštevu. Je však v niektorých častiach náročnejší a exponovanejší, takže neviem či je vhodný aj pre malé deti. Pre dospelých dobrodruhov určite áno. A verte, že my dospelí sme si časť tohto okruhu určite užili a vôbec neľutujeme jeho návštevu.

Výhľady z Kečky a pobyt na nej boli dôstojným vyvrcholením tejto vynikajúcej trasy. Výnimočnosť miesta sme využili na udeľovanie vrcholových medailí a predovšetkým odovzdávaním prvého certifikátu členke nášho spolku Miriam.

Do cieľa

Najprv si naše krajšie pokolenie výpravy vychutnalo a užilo zostup z Kečky úzkym strmým prielezom. Samozrejme aj my muži sme si to užili a verte že naplno. Poslednou zvláštnosťou trasy bolo slávnostné prejdenie popod skalnú bránu, ktorá je súčasťou náučného chodníka a v závere výšľap kolmo hore na poslednú vyhliadku pred zostupom k rázcestiu Bralce. Odtiaľ nás čakala už len nenáročná cesta do Lehôtky pod Brehmi, pri ktorej sme nechali naše nohy oddychovať a vyklusávať.

Záver

Do cieľa sme dorazili spokojní a plní všakovakých zážitkov. Každý svojich. Konštatovali sme, že pripravená trasa bol hodná prvej turistiky sezóny a ja dodávam, lepšia snáď ani len nemohla byť. Ďakujem Jozefovi za tento dar, pretože on bol tým pravým strojcom trasy.

Ešte spomeniem, že každá posádka mala svoj individuálny program a tak sme sa pobrali svojou cestou.

Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili, za skvelú partiu a náladu. Je dobré, že ste boli aj vy – naše kvetinky. S vami je to vždy ešte o niečo lepšie ako sólo chlapi. To je môj názor.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

Je nás osem. Zmestili by sme sa do dvoch áut, ale sme tri skupinky a každá z nich má po akcii svoj vlastný plán. Preto sme si dali zraz na rannú kávu v Tekovských Nemcoch. Posádka nášho auta už má parkovanie za sebou a vchádza dnu. Kto ho vie, či sa ešte budeme poznať. Predsa len minulý rok je ten tam. Á, tí ľudkovia sediaci po pravej strane sú nám nejakí povedomí! Možno by neboli, ale nejako sa nám dlhšie prizerali! A to upútalo našu pozornosť. Ale veď sú to naši! Ako posledná prichádza Vincentova skupinka. No, skôr preletela na aute okolo. A tu je jednosmerka. Nevadí, zaparkujú vzadu a zahája pešiu rozcvičku s vidinou rannej kávy.

S parkovaním bol trochu problém. Pri cintoríne málo miest. Pri kostole zase plno. Nakoniec sa zadarilo pri Obecnom úrade. Síce je piatok, ale aj sviatok a tak by sme tu nemali nikomu vadiť. Snáď. Hneď za dedinou nám to kĺže. Blata viac ako dosť. Toto veru bude zaujímavá turistika. Našťastie sa už blížime k vrcholu Szaboovej skaly. Všetci okrem Dúša fučia od toho, že je to do kopca. On jediný fučí z trochy vareného vína a štamperlíka rumu, ktoré na dnešnej túre zohrali úlohu štartovného. V jeho prípade brzdného, lebo by nám asi behom pätnástich minút behom zmizol niekde za obzorom.

Zo Saboovej skaly sú výhľady na viacero strán. My ich však nemáme. Sme tu ráno a Slniečko práve vychádza spoza masívu Kečky. A proti Slnku nie je dobré pozerať. A keď už musíš, tak to radšej nerob dlho. Naše ďalšie kroky vedú po chodníčku ponad dolinu, ktorou preteká potok Teplá. Je tu viacero skalných brál, za ktorých vznik môže sopečná činnosť. Vlastne v týchto častiach sme prechádzali „Ryolitovým hrebeňom“. Na týchto miestach sa cez trhliny v zemi pomaly dostala na povrch hustejšia ryolitová láva. A tak vznikli kopovité, homoľovité a ihlovité útvary, ktoré dnes môžeme obdivovať.

Kúsok od potoka Teplica, pri studničke, prišlo k drobnej, nedôležitej a vlastne ani za mienku nestojacej udalosti. Lenže, stihli ma odfotiť. Tak len pre zachovanie pre budúce generácie uvediem, že som bol zvedavý, kde presne končí „ryolitový hrebeň“. Samozrejme, že som sa musel poriadne prizerať, aby som to zistil! Pre neznalého pozorovateľa to mohlo vyzerať, ako keby som sa pošmykol na blate a steperil sa.

To by sme neboli členovia spolku Pat a Mat, aby sme niečo nehľadali. Tentoraz hľadáme hrad Teplica, tiež známy ako Pustý hrad. Nie, neblúdili sme. Aspoň nie na tomto mieste. Miesto sme našli, ale hradu niet. V tejto republike sa neskutočne kradne! Pardón. Za toto terajší nemôžu. Ale len preto, že ich už dávno iní predbehli. Zachovalo by sa z hradu viac, ale stavebný materiál bol vzácny. Takto zaplatili iba za furmana a stavalo sa veselo ďalej. Síce niečo úplne iné… v tomto prípade bol v rokoch 1807 až 1811 použitý stavebný materiál z hradu na stavbu klasicistického kostola sv. Lukáša v obci Sklené Teplice.

Na Janovej lúke chvíľku trochu zmätkujeme a chvíľu nám trvá, kým sa zorientujeme. Nechce sa nám dva krát ísť ten istý kúsok trasy. Nie je dlhý, asi 1,5 kilometra, spolu asi 3. Ale je tu jedno ale. Zaberie nám to asi ďalších 40 – 45 minút navyše. A my máme po akcii plán. Chceme stihnúť s poslednými zvyškami svetla kúpanie sa v Lukavici. Preto prichádzame na Kečku z nesprávnej strany. Sťažuje nám to trochu orientáciu, ale dá sa. Takmer žiadnych turistov idúcich normálne, nestretávame.

Prichádzame na Bralce. Výhľady pekné. Skalné útvary i vegetácia zaujali. Čo sme to vlastne videli? Vraj tundrovú vegetáciu. Tá na Bralcoch je zemepisne najjužneišie a výškovo najnižšie u nás na Slovensku. Tak sem sa ešte plánujem niekedy vrátiť. Snáď sa podarí. Aj kešky nájsť, ktoré som viac menej oželel, lebo by som nestihol posledný zlatý klinec večera.

Pri autách sa naša posádka rýchlo rozlúčila s ostatnými a vyrazila smer Lukavica. Niekto prieskum „termálneho prameňa“ vykonať musí. Naša posádka sa rozhodla obetovať sa. Ďalšie dve posádky mali svoje vlastné plány. Na internete sa povrávalo, že voda je naozaj teplá. Určite cez tridsať stupňov! Vraj aj cez zimu sa tu dá kúpať sa. Ale ako sa hovorí, lepšie raz zažiť, ako sto krát na internete čítať. Chalani trochu pochybovali, ale nakoniec boli príjemne prekvapení. Vydržali sme tu do takmer posledných zvyškov svetla. Horšie bolo vyjsť von, poutierať sa a obliecť si studené veci. Ale aj to sa dá. Cestou späť sa obchádzame s autom s poľskou poznávacou značkou. Tak aj Poliaci o tomto mieste vedia!

Úvod

Veľká škoda. Optimistický začiatok, čo? Ale nie. Veľká škoda. Pokus o rekord spolku v počte účastníkov na turistickej akcii nám opäť nevyšiel. Účasť v počte 14 (slovom štrnásť) účastníkov s cieľom „vytopiť nejakú tu slaninku“ po Vianočných gastronomických orgiách aspoň dorovnala rekord. Aj to sa počíta. Ale predsa len sme jeden rekord na tejto akcii prekonali a stanovili. Chvíľka napätia… Teraz každý šrotuje vo svojej hlavičke o aký to rekord ide. Ale ja vám ho prezradím. Rekord spočíva vo veku najmladšieho a najstaršieho účastníka na akcii spolku. Najmladším účastníkom bola malilinká 9 mesačná kvetinka – Agátka, hrdo nesúca sa v maminom a neskôr tatinkovom nosiči. Najstarší účastník bol 699 mesačný nemenovaný člen spolku Toľko matematika a štatistika.

Na úvod chcem ešte spomenúť pár mojich postrehov zo začiatku akcie. Na miesto štartu sme my Vrbovčania dorazili prví. Nasledovali Dechtičania a Kátlovčania a potom ostatní turisti. Už pohľady na prvých po nás prichádzajúcich účastníkov ma trocha zarmútili. Je pravda, že počasie nebolo úplne ideálne. Aj to, že zrejme nezabralo moje tradičné modlenie sa za dobré počasie. Ale klesať na duchu kvôli počasiu nie je na mieste. Osobne som zažil na túrach aj oveľa horšie počasie, ale nikdy som ani nepomyslel, že by som nikam nešiel kvôli počasiu a zvlášť v tak slávnostný deň, akým je Silvester a možnosť sa raz v roku stretnúť s väčším počtom členov. Možno boli moje pocity prehnané, alebo to tak nebolo. Skúste ma vyviesť z tohto omylu.

Putujeme

Na chvíľu som nechal
„stádo PATov a MATov“ bez dozoru a hneď si robia čo chcú. Proste vydali sa v nestráženú chvíľu opačným smerom, ako bola trasa naplánovaná. Kým som sa dostal k vedúcim spoluturistom, bolo už neskoro vracať sa späť. A tak som zhodnotil, že je to aj lepšie, vzhľadom na plánovaný program a čas. Predsa obedovať sa má na obed a nie o desiatej. Takto asi vychádzala prestávka na vyhliadkach, kde sme si chceli pôvodne opekať. Ale aj toto sa počas nášho putovania zmenilo. Dnešná Silvestrovská akcia bola proste o zmenách, ktoré ako viete dosť zle znášam. Proste Monk – Vinco. Ale musím teraz uznať, že tieto zmeny boli vhodné a blahodarné 

Výhľady na hrad Beckov
sme teda absolvovali už v úvode stúpania po Náučnom chodníku Sychrov. Pri intenzívnom stúpaní na pomyselný hrebeň ma zaujala slivková alej, ktorá je presne v strede lúky. Bolo to fotogenické a videogenické miesto. Až po vrcholové miesto, kde sme sa stočili prudko doprava na obec Kálnica, sme boli roztiahnutí a roztrasení ako ovečky na paši.

Približne v polovici cesty do Kálnice
nás zaujala malá vodná plocha, ktorá ako som zistil na mape, tam ani nemá byť, ale bola. Tu prvý krát Jozef vypustil na obhliadku drona. Ja už som videl jeho neskutočné zábery, ktoré sa objavia v mojom videu. Musím povedať, že Jožo sa posunul v natáčaní dronom o veľký kus ďalej. Má výborný cit zachytiť pekné miesta, čo mne občas chýba. Ale každý sme iný a každý ma špecifický cit pre vnímanie krásy. A o tom je rozmanitý svet a rozmanití ľudia.

Pred a aj za Kálnicou
prišlo k zmenám. Prvá bola, že Rado dostal chuť na „čapáka“ v obci a tak odbočil, aby sa neskôr k nám pripojil. Nakoniec skončil s plechovkou kúpenou v supermarkete. Ak sa mýlim Rado, oprav ma. Tesne za obcou opäť prebehla vzbura voči mne. Niektoré „neposlušné ovečky“ príliš pozerajú do mobilov a skúmajú nemennú trasu A tak sa konala prudká odbočka doprava, sledujúca Včelársky náučný chodník J. M. Hurbana. Cieľom bol turistický prístrešok v časti zvanej Veľký Hrabovník, kde sme si chceli dať prestávku a poopekať si poživeň.

Turistický prístrešok
nám poskytol miesto pre oddych. Mohli sme si sadnúť, niečo popiť a niečo zajesť. Hlavný program bola opekačka. Roman bol ako vždy perfektne pripravený na túto činnosť. Oheň založil s ľahkosťou ostrieľaného zálesáka. Nezastavilo ho ani vlhké počasie a vlhké drevo. My ostatní sme pridali ruky k dielu. Ponosili sme drevo a pripravili palice na opekanie. O chvíľu sme sa mohli zísť okolo ohňa a opiecť si párky, špekáčiky ale aj chlebík. Každí podľa svojej chuti. Nakoniec sme zmenežovali dohárajúci oheň a mohli sa vydať ďalej.

Pri ceste k vyhliadkam
po Náučnom chodníku Beckovské Skalice nás privítal samotný vrch Skalice. Chvíľu sme tu pobudli, prečítali informačnú tabuľu a pokochali sa opätovnými výhľadmi na hrad Beckov. Na prvej vyhliadke sme slávnostne odovzdávali certifikáty Danke, Petrovi a SNP-éčkarovi Radovi. Rado získal hneď dva, čo je unikát. Letná SNP-éčka mu výdatne pomohla. Dovoľte mi, aby som znovu pogratuloval všetkým trom certifikantom.

Na tejto vyhliadke opäť Jožo vypustil drona na obhliadku. Fotografie, ktoré sú už vo fotogalérii sú unikátne a dávajú obraz o tomto vyvýšenom mieste, ktoré sledujeme z diaľky vždy, keď autom ideme okolo Beckova.

Posledná časť trasy
obsahovala návštevu ešte dvoch vyhliadok, na ktorých človek pri dobrej viditeľnosti vidí pekný kus Považského podolia i okolité pohoria. Nám dnes bola táto možnosť odopretá vďaka nepriaznivému hmlistému počasiu. Nevadí, možno niekedy nabudúce sa tu opäť vyskytneme a výhľady uvidíme. Nechajme sa prekvapiť.

Do cieľa sme prišli po ukončení púte po náučnom chodníku drsnou asfaltkou vedúcou do obce Beckov. Nakoľko sme sa v polovici cesty museli rozlúčiť (môj povoz odchádzal skôr) neabsolvoval som úplný záver akcie. Neviem čo sa udialo na parkovisku v cieli a zrejme mi to ani nikto neprezradí a nepovie. A tak zostanem ochudobnený o posledné zážitky Silvestrovskej ak­cie.

Záver

Ďakujem všetkým za účasť. Za skvelú atmosféru a zážitky a za prítomnosť každého, čím neopakovateľne obohatil túto akciu.
Je mi veľmi ľúto, že na poslednú chvíľu museli odvolať svoju účasť Aďka, Ľudka a Maroš. Život je však raz taký. Raz to ide, inokedy nie.

Majte sa krásne a Dovidenia pri budúcej turistickej akcii.

Bolo len otázkou času, kedy k tomu príde. Každý rok na Silvestra nemôže byť dobré počasie. Ale zároveň platí, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Preto sme si z mrholenia a neprítomnosti výhľadov veľa nerobili. Náladu nepokazilo ani takmer všade prítomné blato. Veď mohlo ešte viac pršať i blata mohlo byť viac. Až toľko, že by topánky vyzúvalo. Ale nie je až tak zle a možno práve preto sa nás zišlo tak veľa.

Nespoznávam Vincenta. Frfle, nadáva. Odhalil pokus o zmenu trasy. Bráni sa ako najlepšie vie. Ale mu to nepomáha. Lebo upravením trasy získame ako bonus altánok. Veľmi neochotne sa poddáva. A to je prekvapivé. Lebo doteraz ak bol na akcii on, zakaždým trval na zachovaní trasy. Nesmela sa skrátiť ani o meter a posunúť akýmkoľvek smerom tiež. Iné mu vlastne ani nezostávalo. Zostal by totiž sám.

V pláne je aj opekačka. Zatiaľ to však vyzerá viac na výrobu utopenca, ako na opekanie špekačiek. Len tá cibuľa nám chýba. To sa nám akože podarí zapáliť aj oheň? Drevo je mokré. Roman povedal, že sa podarí a hotovo. Ostatní chlapi poslušne lámu mokro-suché halúzky a nosia na kopu. Pod kopou sa na svoj životný výkon rozcvičuje Pepo. Roman nekecal. Pepo nezlyhalo. Zvýšená vlhkosť všade navôkol mu nezabránila v jeho činnosti. Síce zo začiatku to vyzeralo viac na údenie, ako opekanie, ale to netrvalo dlho. Miesta pri ohni sa začínajú zapĺnať.

Vincent sa úplne zmenil! Sám sa dožaduje zmeny trasy! A s úsmevom na tvári! Takýto obrat mi vyráža dych! Tak nie. Pri detailnejšom pohľade na vec zisťujeme, že Vincent má snahu vrátiť sa na pôvodnú trasu. Takže žiadne prekvapenie. No ale toto nie! Žiadne odbočovanie. Lebo by sme zbytočne strácali výšku. Šli by sme dole, ale len preto, aby sme potom znovu mohli ísť hore a dostali sa na tú výšku, kde sme už teraz. Nič by sme nezískali. A navyše, ešte máme plné bruchá od špekačiek.

Ďalšia zmena trasy. Vincentove protesty si už nik nevšíma. Proste treba zmenu. Situácia si to vyžaduje. Hlavne jeho situácia. Aby stihol aj odchod auta do Vrbového. Ak nechce, môže ísť aj peši. Ďalších asi 35 kilometrov. Znovu kapituluje. Musí. Už druhý raz za deň. Pamätný to deň.

Pri konci si podávame ruky. Zaznie jedno zo želaní „Nech je budúci rok lepší, ako bude!“ A takýchto múdrostí zaznelo viacero, len som si ich, žiaľ, nezapamätal. Naozaj treba natáčať, lebo mnoho vecí nenávratne pohltí prach času. A to je v nejednom prípade veľká škoda. A možno práve preto vláči Vincent tak veľa bateriek stále so sebou…

Ahojte, co ste to vybrali za trasu? Na silvestra 5 hodinovy okruh?

Ahoj Vincent,

tento rok si Silvestrovskú turistiku nenechám ujsť. A teda ani Dominik a Agátka, čo by hosťka. My budeme mať dopravu vlastným autom, ale keby niečo budeme mať z Vrbového určite jedno miesto voľné.

Úvod

Po chorobe a skoro mesačnej pauze som sa na túto turistiku nesmierne tešil. Pracovný kolobeh mi spôsobil značné mentálne defekty a tak som nutne potreboval reset hlavy.

Pri sledovaní počasia na nedeľu nám sľúbený sneh vôbec nevadil, práve naopak. Horšie to bolo s avizovaným vetrom. My s Jožom sme ale aj napriek tomu išli do toho. Dnes v práci som sa dozvedel, že práve vietor odradil nemenovaných turistov od zúčastnenia sa na tejto akcii.

Hneď v úvode musím Joža pochváliť za zvolenú trasu a destináciu, v nie tak často našimi turistami navštevovanom geomorfologickom celku Slovenska. O to väčšie boli očakávania, čo nám Borská nížina ponúkne. S určitosťou sme vedeli, že dnes nás neskolia brutálne prevýšenia. Ale vystúpiť na najvyšší vrch geomorfologického celku, nech je akokoľvek nízky, sa vždy ráta. O to viac, keď ide o jedinečný zápis do turistického životopisu.

Dopravu sme riešili vozidlom, po tom čo sme sa úspešne a načas zišli s Jožom na dohodnutom mieste v Dechticiach, v bydlisku niektorých našich členov. Ani to nezavážilo, aby sa odhodlali pustiť sa s nami do tohto bláznivého dobrodružstva 

Štart

Po začiatku v obci Bílkove Humence, ktorý bol podľa Jožových očakávaní trochu dlhší, sme sa s dôverou a odhodlaní pustili do hltania metrov / kilometrov našej trasy.

Prvá zastávka

Prvú zastávku sme absolvovali pri vodnej nádrži s názvom Bahno. Než sme sa k „Bahnu“ dostali lemovali naše kroky prekrásne borovicové lesíky, ktoré boli prerušované holými stepnatými až púštnymi úsekmi. Naše nohy pri chôdzi nežne hladil mäkký, pieskový povrch. Bol to priam balzam na nohy. Sem tam sme otlačili dezén našich turistických topánok do bahna, ale nič strašné to nebolo. Naopak vo väčšej miere nám vŕzgal pod nohami sneh, ktorý už od štartu ustavične padal z neba na zem a pristál aj na naše oblečenie. Na počudovanie ten avizovaný vietor sčasti ustál. Hlavne, keď sme išli lesom a na voľnom priestranstve dal o sebe iba mierne vedieť. Sami sme sa tomu čudovali. K „Bahnu“ naše kroky viedli aj kvôli Jožovým keškám. To, čo sme v okolí a pri vodnej nádrži videli, vyvážilo krátke plánované odbočenie z trasy. Detailne sme si mohli pozrieť devastačnú prácu bobrov na niektorých stromoch. Pomyslel som si: „mať také pevné a výkonné zuby by bolo fajn“.

Druhá zastávka

Táto bola gastronomická. Hneď po „Bahne“ sme dorazili k rázcestníku Kalaštov, ktorý nás prichýlil pod prístrešok. Súčasťou miesta je aj výučba z prírodopisu a hudobná výchova. S Jožom sme si to pekne podelili. Jožo si zopakoval určovanie stromov a ja zas hru na „Dendrofón“. Hru na tento zvláštny hudobný nástroj sme zdokumentovali vo videu. Takže môžete sa tešiť aj na hudobnú vložku v pripravovanom videu. Po občerstvení naše kroky viedli do obce Borský Peter.

Tretia zastávka

Očakávaná obec nám mala čo ponúknuť. Na námestí nás privítal Slamený domček s pekným betlehemom na priedomí. Ako sme sa dočítali „slamený domček“ v minulosti slúžil ako „malý sedliacky dom“. Do jeho vnútra sme sa nedostali a tak nám musela stačiť iba vonkajšia prehliadka.

Štvrtá zastávka

Cesta k tejto zastávke začala ako inak asfaltom. Za dedinou už naše nohy výskali od radosti. Prečo? Lebo opäť začali šliapať po príjemnom a mäkkom piesku alebo nie hlbokom bahníčku. Od tejto chvíle už boli vidieť aj naše kopcovité ciele. Majestátne sa vypínali nad rovným okolím a kričali „už čakáme na vás“.

Štvrtou zastávkou je čerešnička na našej turistickej torte. Už od úpätia Kopca Márie Magdalény sme dostali zabrať Po pár metroch sa brutálne naklonila rovina. Úplne vyčerpaní sme úspešne s Jožom vystúpili na tento 297 metrový monument okolia. Bonusom vrcholu je kaplnka zasvätená sv. Márii Magdaléne. Informačná tabuľa nám prezradila, že na sviatok sv. Márie Magdalény sa tu každoročne koná hodová sv. omša. Za povšimnutie stojí pri vstupe asi sto metrov od kaplnky aj na podstavci socha kľačiaceho Krista Pána na hore Olivovej. Po prehliadke sme pokračovali ďalej.

Piata zastávka

S Jožom sme si mysleli, že pred Dubníkom, čo je druhý najvyšší vrch Borskej nížiny už nič nebude. Avšak nazretie do mapy nám okamžite zmenilo plán trasy. Bola by škoda neobohatiť itinerár navštívených vrchov, keď aj tretí najvyšší vrch je tak blízko. Kto by čakal od Kamenca brutálne kamenisté zrázy je na veľkom omyle. Kamenec je pekne, mierne zaguľatený trávnatý kopec, ktorý by sme si v inom pohorí ani len nevšimli. No teraz mal cenu zlata Bonusom tohto vrcholu je, že sú z neho vidieť obidva najvyššie kopce ako na dlani. A práve k viditeľnému druhému favoritovi Borskej nížiny viedli naše ďalšie kroky. Tento vrch je viditeľný počas celej trasy k nemu, aj vďaka osadenému televíznemu vysielaču na jeho vrchole.

Posledná zastávka

Vrch Dubník nie je ničím výnimočný, iba ak pre prijímateľov televízneho signálu. Na vrchu je budova a spomínaný televízny vysielač. My sme s Jožom spravili pár foto a video záberov. Nezabudli sme na spoločnú fotografiu a potom sme vyrazili do cieľa – do obce Bílkove Humence, ktorá je z vrchu nadohľad.

Záver

Vôbec nebanujem, že som na tejto akcii bol. Práve naopak by som si vyčítal, keby som ju vynechal. Krásne prostredie, nádherná zvláštna príroda, jedinečné stromy a sneh do toho malo neopakovateľnú atmosféru.

Ďakujem Jozefovi, že akciu vymyslel a že sme mohli byť spolu na tejto výnimočnej akcii.

Parádna, zaujímavá a netradičná túra. Banujem, že som nemohol ísť. Ale aj taký je život. Raz si dole, inokedy hore.

Deň pred akciou zvykneme dolaďovať detaily akcie. Niekedy telefonicky, ale občas aj v robote počas obeda v jedálni. Tak je tomu i dnes. Oproti sediaci Vincent sa mi snaží niečo povedať. Len to zaniká v smrkaní do vreckovky. Tak nič, to len tak dlho a intenzívne smrkal. A je to tu. Určite návrh, kto z nás dvoch pôjde autom. Zase nič. Tentoraz to bol iba kašeľ. Len trochu pridlhý a prisilný na obyčajný kašeľ. Vincent nedojedol. Dnes mu nejako nechutí. Lepšie sa mu prizriem a vidím, že má nejaký blbý výzor tváre. Nejako pomenej sa na seba podobá. Zrazu z neho vypadne, že radšej zajtra s nami nepôjde. Som rád, že na to prišiel sám. Sedieť asi hodinu v jednom aute, asi by sme to dostali všetci…

Ideme s autom od Miriam. A ako to v takýchto prípadoch býva, zakecáme sa. Automaticky odbočujem na diaľnicu. Zrazu sa zo zadného sedadla ozve Miriam „Nevadí, otočíme to v Beladiciach.“ A takto som zistil, že od Miriam ideme s Miriam. To znamená, že ideme na akciu a nie z akcie. Takže ideme zle. Na diaľnici toho veľa neurobím. Tentoraz smer na Nitru nie je správny. Miriam má pravdu. Otočíme to na najbližšej výpadovke. Ibaže by sme zmenili trasu a šli do Tribeča. Hmm, asi dnes budem robiť Vinca ja.

A sme tam, kde máme byť. Teda aspoň čo sa dediny týka. Kde by sme len zaparkovali. Skúsime pri cintoríne. Len tá cesta tam je nejaká úzka. Dúšo mi dodáva odvahu „prosím ťa, tadiaľ by som prešiel s kamiónom.“ Prejsť, prejdeme. Len či naozaj vedie k cintorínu? Nakoniec viedla a tip to bol dobrý. Parkovisko dostatočne veľké a najmä prázdne.

Dnes nás čaká trochu netypická akcia. To najlepšie je na začiatku trasy. Potom nás čaká veľká neznáma. Pravdepodobne to bude už iba o zdraví – aby sme sa dostatočne unavili a spotili. Najprv nás čaká vyhliadka pri svietiacom kríži. Ešte pred ňou nás prekvapí „Náučno poučný chodník“. K hradu nás tak priviedlo množstvo ceduliek s rôznymi múdrami. Niektoré krásne, iné asi skôr myslené ako vtip. Spomeniem len jednu z perál tohto chodníka „Sýty hladnému neverí“ a pod tým menšími písmenami niekto skúsený dopísal „Sýta hladnému nedá.“

Vyhliadka nesklamala. Len kvôli počasiu nevydala zo seba to najlepšie. Možno nabudúce. Vlastne ani hrad nesklamal. Dopredu sme mali zistené, že tu stál. Ale už nestojí. Zachovalo sa ešte menej ako z Dračieho hrádku. A to už je čo povedať. Ešte nás čaká vyhliadka Sokolia skala. Tu kedysi stál hrádok, ktorý bol súčasťou obrany hradu. Výhľady musia byť krásne. Len nám tú krásu dnes trochu zastiera hmla. No, a z toho známeho máme viac menej už všetko za sebou. Teda nejaký pekný úsek nás čaká ešte na bočnom hrebeni cestou na vrch Priesil. A potom poľovnícka chata Močiare.

Hrebeň prekvapil. Je krajší, ako som čakal. Síce výhľady takmer žiadne, ale zato pekné machom obrastené kamene a občas zaujímavý strom k tomu ako bonus. A už aj viem, prečo hrebeň prekvapil. Vravíte, že aj vy? Že som to napísal na začiatku tohto odstavca? Nie, nie. Tá krása sa nedá dobre zachytiť fotoaparátom! V skutočnosti je to krajšie. Preto ma hrebeň príjemne prekvapil. Snažil som sa, ale voľným okom je to krajšie.

Hore vládne hmla. Máme pocit, že už sú štyri hodiny poobede a za chvíľu sa bude zmrákať. A to sa ešte len blíži čas obeda! No, za poľovníckou chatou Močiare sa rozhodneme, či to radšej neskrátime. Nik z nás totiž nemá zo sebou čelovku. Tentoraz nik nie je za Vinca. Ten by totiž čelovku mal.

Chata vyzerá celkom dobre. Za ňou je jazierko a nad ním budova, v ktorej sa pravdepodobne ukrýva sauna. Teda aspoň si myslím, pretože pred budovou sa nachádza ochladzovacia kaďa a kúsok od nej sú dve drevené lehátka. Doma zisťujem, že sme boli práve navštíviť Kvietikovcov, len nik z nich nebol „doma“. Áno, rodina toho známeho slovenského herca.

Tu máme možnosť akciu skrátiť. Dušo sa ale zaťal. On sem prišiel na 19 kilometrov a zo slabého svetla si nič nerobí. Žiadne skracovanie! Prišli sme si dať do tela! Tentoraz robí Vincenta on. Kto si chce dať do tela, urobí dobre, ak pôjde ďalej. Pre ostatných, nemá to veľmi veľký význam. To najkrajšie z tejto trasy totiž už aj tak máte za sebou. Navyše, turistický chodník je tu dosť čudny. Viac nie je, ako je. Zato ho križuje dostatok neznačených lesných cestičiek a chodníčkov, ktoré vás viac pomýlia, ako pomôžu. Doslova treba pozerať po stromoch v lese, že kde je modrá značka a tak pokračovať od stromu k stromu. V tom lístí často chodník nevidieť. V hmle je to dosť blbé…

Predsa len trochu skrátime. K pomníčku nejdeme. Navštívime ho niekedy inokedy pri inej príležitosti. Už ani kešky nehľadám. Naozaj je tu hore celkom šero. A to nie je ani pol druhej poobede. Trochu sa nám to sťaží. Stočíme to k autu. Pôjdeme dolu z turistického chodníčka a prejdeme na ten neznačený. Kto ho vie, v akom stave bude, keď ten turistický takmer nie je?

Toto? Toto je oproti turistickému chodníčku tam hore hotová autostráda! Pohoda! Všetci traja sa zmestíme vedľa seba. A dokonca túto cestičku pozná aj blízka civilizácia! Sú tu totiž vyjazdené koľaje. Nič dramatické. Len je vidieť, že tadiaľto niečo prešlo, lesnú cestu to nerozbilo. Kto ho vie? Možno práve tadiaľto viedla stará obchodná cesta z Pukanca cez hory k rieke Hron, na ktorú bol z vrchu – hrádku Sokolia skala dobrý výhľad. Preto ho aj postavili, lebo z hradu Breznica ju vidieť nebolo. Hrádok zároveň bránil prístup k hradu po hrebeni.

Čím sme nižšie, tým viac svetla pribúda. Dokonca aj k autu prichádzame v celkom rozumný čas. Nie je ani pol štvrtej. Aj žalúdky sa začínajú dožadovať toho svojho. Našťastie tekovská kúria nie je ďaleko. Keď sa tak nad tým zamyslím, tak aj Miriam bola dnes za Vincenta. Fotila ako divá. Ale vlastne to ona stále. Všetci sme boli dnes chvíľu za Vincenta. To ako keby bol Vincent dnes s nami…

Nedeľná prechádzka po našej obľúbenej trase. Tentoraz na „rýchlovku“, len v komornej dvojici. Jesenné počasie nesklamalo a výhľady moc neboli. Ale nikde ani živáčika, tak sme si užívali samotu a kopy lístia.

Táto dnešná akcia bola veľmi zaujímavá a netypická.

Hrad Lednica je už len zrúcanina, ktorú síce rekonštruujú, ale zachovala sa len malá časť. Zaujímavosťou je, že bol postavený na strmom brale a do najvyššej veže zvanej Straka (ktorá už neexistuje) vedie 80 do skaly vysekaných schodov.

Ďalej k rozhľadni sme síce sme išli po turistickej značke, ale chodník bol neudržiavaný, zarastený a tak sme niekoľko krát zablúdili, prípadne zle odbočili. Rázcestníkov sme napočítali spolu 1 (slovom jeden) a po ceste sme stretli 0 (slovom nula) turistov. Až na rozhľadni v altánku bola partia 4 turistiek a 1 osamelý turista.

Nakoľko sme už rýchlo stmieva, chceli sme si to skrátiť cez lesnú cestu, ktorá tam ale vôbec nebola. Zato sme našli inú, na mape neznačenú, ale o to viac strmšiu (silno sa podobala zjazdovke).

Ale prešli sme pekných 17 kilometrov s krásnym počasím a výhľadmi. Určite sa sem oplatí ísť.

Dni sa nám skracujú, teploty klesajú a príchod snehu sa pomaly, ale isto blíži. Ak nie v našich južných mestách, tak určite v našich horách. I tých nižších. Preto si už nevyberáme ďaleké miesta na turistiku a i dĺžku trás prispôsobujeme skracujúcim sa dňom. Teda, tak aspoň znie teória. V praxi to občas nevyjde. Dnes padla voľba na túto oblasť. Kopce to síce nie sú vysoké, skôr majú pahorkatinový ráz, ale je to kraj malebný. Teda, aspoň dúfame a ideme sa o tom presvedčiť na vlastné oči.

Parkujeme v Bošáci pri kostole a hneď už je problém. Toto sa môže stať iba v spolku Pata a Mata! To nevymyslíš. To proste musíš zažiť. Auto zaparkované, turistické topánky obuté, je ten pravý čas na štartovné. Čo také si dať v Bošáci známej slivovicou? Jednoznačne slivovicu. Lenže nie odtiaľto. Ani krajinu sme netrafili. Je zo Srbska. Ako sa k nej jej bývalý šťastný majiteľ dostal, snáď ani sám nevie. Našťastie domáci nemajú žiadne podozrenie zo znesvätenia ich posvätnej pôdy inou slivovicou. Letmý pohľad do štamperlíčka jej pôvod neprezrádza. Keby domáci pôvod našej slivovice vedeli, tak nás ženú kade ľahšie. Takých tu veru nepotrebujú!

Našťastie sa zásoby našej slivovice minuli pomerne rýchlo. A navyše, na svoju obhajobu môžeme smelo povedať, že sme sa poctivo zastavili aj pri bošáckej pálenici, ale bolo zatvorené. Síce ten plot nebol vysoký a nevyzeral nejako odstrašujúco, ale ten pes za ním už áno.

Mám šťastie. Chalani si začiatočný asfalt príliš nevšímajú. A nebude ho dnes zrovna málo. Nejaký ten kilometrík na začiatok. Niečo necháme i na stred a nevyhneme sa mu ani nakoniec. Lenže dlho sa nevideli a majú si čo povedať. Občas aj ja niečo poviem, a pritom sa slovu asfalt vyhýbam, ako sa len dá. Proste šťastie.

Znovu stojíme. Tentoraz pred pomníkom generála Štefana Jurecha. V minulosti som sa zaujímal o históriu, a preto som čo to o jeho pôsobení vedel. I keď musím priznať, že nie veľa. Som netušil, že pochádzal práve z Bošáce. Nemal to ľahké. Slúžil v troch armádach. A nakoniec musel nejako žiť medzi komunizmom a nacizmom. Velil aj Rýchlej divízii na východnom fronte. Spolu s antifašisticky zmýšľajúcimi dôstojníkmi na prelome rokov 1942/43 pripravoval prechod divízie na stranu Červenej armády. To sa však nakoniec nepodarilo. V novembri 1943 sa o tomto pokuse dozvedeli úrady a generál Jurech bol zatknutý. Pre nedostatok dôkazov bol neskôr prepustený. Po vypuknutí SNP bol v budove Ministerstva národnej obrany v Bratislave znovu zatknutý. Bol vypočúvaný Gestapom vo Viedni a potom väznení v Brne. Neskôr bol prevezený do koncentračného tábora Flossenburg, kde bol popravený.

Plánoval som túto akciu, plánoval, ale až k takejto dokonalosti som ju neplánoval dotiahnuť. Proste ma to nenapadlo. Dva významné stromy sa nám mali postaviť do cesty, 200 ročná hruška a 350 ročná oskoruša. Nakoniec sme najprv narazili na 120 ročnú jabloň. A nielen narazili. Okoštovali sme z jej jabĺčok. Proste sa Dúšo zohol, zdvihol a zahryzol… A my sme ho v tom nenechali samotného.

Blížime sa k hruške. Prichádzame neskoro. Už niet na nej žiadnej hrušky. Napriek tomu mľaskáme. Síce naprázdno, ale príde deň a bude to naostro! Dostali sme totiž zaujímavý typ. Párik dôchodcov sa kúsok od hrušky dal s nami do reči. Nie, fakt, Vincent za to nemôže. Tentoraz sa to zomlelo nejako samé. A oni, že reku tuto „kúsok“ na Mikulčinom vrchu mávajú na Zelený štvrtok zelené pivo. A máme plán na Zelený štvrtok! Ale to až na budúci rok…

Trochu sa nám to komplikuje. Sme dopredu varovaní, ale pre nás už je neskoro. To dopredu nebolo dostatočne dopredu. Tých 400 metrov nestačilo. Inakadiaľ to proste nejde. Občas už aj počuť streľbu. Narážame na statickú rojnicu poľovníkov. Sú čiastočne rozvinutí aj na náučnom chodníku. Väčšine z nich nevadíme. Prechádzame poza ich chrbty. Horšie to je pri konci. Posledného z nich oslovíme, či je posledný, aby sme niekomu nevbehli do rany. Za ním sú ešte ďalší dvaja. Tých už pre stromy nevidíme. Rukou nám ukáže kadiaľ máme ísť, aby sme ich bezpečne obišli.

Po zopár desiatkach metrov zisťujeme, že tadiaľto to moc nejde. A zrazu sme v húštine. Zatiaľ síce v správnej časti, ale je to naprd. Práve tu sme sa zrovna v tomto čase nechceli ocitnúť. Stále obchádzame, ale pre istotu dávame o sebe vedieť svojimi hlasmi. Poslední dvaja poľovníci nás začuli. Z našej prítomnosti moc nadšení nie sú. My z ich tiež nie. Nakoniec sa bezpečne podarilo obísť. Ocitáme sa na lúke. Pod nami je dedinka Haluzice. Už sa nesmieme toľko motať, lebo čas tlačí. Aby sme aj za svetla prišli k autu.

Preto si nevychutnávame Haluzickú tiesňavu až tak, ako by sa za iných podmienok dalo. V ruine opevneného kostolíka mi chalani ešte čo to dovolia, ale vidím, že nesmiem príliš vymýšľať. Takmer najnutnejšie zábery a ide sa na rozhľadňu na Hájnici. Ako sa vraví, „čo sa za mladi naučíš, na starosť ako keby si našiel…“ Asi mám dostatočne smutné oči, lebo zase môžem tu a tam trochu… stíham, čo sa dá. Našťastie k autu to už nie je ďaleko. Za takú pol hodinku sme pri ňom. Podstatné je, že skôr, ako zmiznú posledné lúče slnka…

Úvod

Mala to byť komorná dvojčlenná akcia. Už v pondelok po nedeľnej „masovke“ sme sa v práci s Jožom dohodli, že ďalšiu nedeľu niekam opäť vyrazíme. Ešte sme nemali jasno, ale už vtedy Jozef poznamenal, že by to mala byť tá strana pohorí, kde by mohla ísť aj Miriam. Ja som súhlasil. Na výber boli dve miesta. Prvým mal byť vrch Krivín nad obcou Psiare a druhým táto trasa. Súhlasil som s touto trasou, lebo som tu ešte nebol. Takže pôvodne z komornej akcie bola zrazu normálne obsadená akcia a zvlášť, keď sa k nám v Leopoldove na železničnej stanici pre mňa prekvapene, pridala Ľudka. Bol som nesmierne rád. Štvorka je viac ako trojka, to každí vie z prvého stupňa základnej školy 

Šliapeme

Auto sme zaparkovali presne tam, kde naši minule, keď tu boli. Úvodné stovky metrov boli síce po asfaltke, ale potom sa už cestička stočila do lesa.

Zaujímavé miesto 1

Nebolo iba jedno. Navštívili sme až tri vyhliadky (Vyhliadka na skalke, Vyhliadka na Veľkej skale, Vyhliadka na Bralách). My sme mali väčšinu cesty hmlu a viem si živo predstaviť, aké mohli byť vyhliadky za pekného počasia. No mne ani to nevadilo. Blízke okolie bolo vidieť. A aj tie strminy zo skalnatých vyhliadok boli dych berúce. Nie nadarmo sem chodia horolezci „šplhať“. Najvyššia bola posledná vyhliadka – skala. Sú to veľmi fotogenické miesta a my sme to patrične využili. Aj Miriam musela byť v tranze, keď si dovolila na tej najvyššej prísť až k ústiu zrázu. Pri tomto počine som dostal od Joža vynadané, že som to nestihol natočiť. Veď takáto udalosť sa už nemusí opakovať. Možno áno, možno nie. Dúfam, že v budúcnosti sa Miriam pri takejto príležitosti dostane ešte do tranzu. Aj Ľudka bola nadmieru nadšená. Ani ona na týchto miestach ešte nebola.

Zaujímavé miesto 2

Pred obcou Skýcov nás čakala rozhľadňa Skýcov. No než sme k nej začali stúpať, vyskúšali sme si sedenie na vééééééééééľkej stoličke. Stolička je určená asi pre obrov, ale aj maličký ľudia si ju môžu vyskúšať. Je situovaná na lúke pred obcou Skýcov v blízkosti historických vápenicových peciach. Keď sme si miesto a informačné tabule riadne obzreli vydali sme sa k rozhľadni.

Rozhľadňa je naozaj kvalitne a majstrovsky postavená. Je dostatočne vysoká, aby ponúkla nádherný výhľad do širokého okolia. Hádajte, čo sme videli my? Áno správne hádate – videli sme hmlu a v tej hmle kúsok Skýcova. Naozaj len malý kúsok, ale videli 

Pri rozhľadni je aj turistický prístrešok a tak sme ho využili na posedenie a pohostenie z vlastných zásob. A keďže výhľady nič moc, pobrali sme sa ďalej. Bolo treba prejsť celou obcou, aby sme mohli stúpať k poslednému zaujímavému bodu našej trasy.

Zaujímavé miesto 3

Po úmornej asfaltke nás cestička za dedinou zviedla do lesa. Hneď sa išlo príjemnejšie. Pod Javorským vŕškom si nás do opatery zobrala Ponitrianska magistrála (červená turistická značka). Značka vedie priamo pod našim zaujímavým miestom – pod hradom Hrušov. A tu sme pobudli hodnú chvíľu. Miriam sa zhostila role sprievodcu priestormi hradu a ja som ju ochotne nasledoval a počúval jej rozprávanie. Veľmi ma prekvapilo množstvo práce vykonanej na rekonštrukcii tohto hradu. Tak opravený hrad som ešte nevidel. Bol som priam v nemom úžase. Proste nádhera a patrí veľký obdiv všetkým dobrovoľníkom, ktorí sa o to zaslúžili.

V čase, keď sme s Miriam brázdili hradom, Jožo s Ľudkou odpočívali na mieste vhodnom na odpočinok. A tento čas Jozef využil, aby riadne a hlavne z výšky zmapoval tento pekný hrad. Krásne zábery z jeho drona uvidíte v pripravovanom vi­deu.

Koniec

Po prehliadke hradu Hrušov sme už len zišli pár stoviek metrov po Ponitrianskej magistrále dolu na parkovisko k autu. Dnes nebol čas sa niekde zastaviť na pohostenie, hoci ja som bol riadne hladný. A určite aj ostatní. Museli sme stihnúť vyložiť Miriam v Zlatých Moravciach, ale hlavne Ľudku na železničnej stanici v Leopoldove do 16:56 hod. Stihli sme to a úlohu splnili.

Ľudku „gentlemani“, ako sa patrí odprevadili k vlaku a rozlúčili sa s ňou, so želaním všetkého dobrého a skorého stretnutia na ďalšej turistickej akcii spolku.

Záver

Opäť som zažil peknú akciu. Síce nie tak početnú ako minule, ale znova príjemnú v kruhu vynikajúcich priateľov.
Ďakujem za spoločnosť, atmosféru a príjemne prežitý turistický deň.

Dovidenia nabudúce.

Vincent sa na mňa akosi čudne pozerá a ešte k tomu ako bonus krúti hlavou. Toto vraj ešte nezažil. Vraj som veľmi slabo pripravený na dnešnú turistiku. Veď aj som. Stále som totiž v pyžame. A v čom je problém? V čom by som mal byť? Nezvyknem spávať v turistickom oblečení. Teda, aspoň nie doma. A takto nejako to mohlo byť pri našom stretnutí dnes ráno po odparkovaní Vincovho auta. Ale tak nebolo.

Vincent mal totiž šťastie, že ho nebudí budík, ale mobil. No a jeho mobil si prehadzuje čas sám. By sa prehodenia času v predstihu asi len tak nedožil. Aj tak ho zmena času trochu vystrašila. Keď sadal do svojho auta a podľa „palubného času“ zistil, že už mal byť pol hodinu u mňa. Stihol to. Nielen kvôli konfrontácii času z viacerých zdrojov, ale aj kvôli žeravému výfuku. Ráno niekto prefrčal našou uličkou šialenou rýchlosťou. Si vravím „Čo to za nekultúrne hovädo…“, snáď má dobré brzdy, lebo naša ulička je slepá a na konci sa musí otočiť… á Vincent to stihol. Dokonca má zopár minút k dobru. Už len naložíme Ľudku na stanici a ide sa po Miriam.

Meteorológovia sa na dnes vyhrážali hmlou, ale neskôr prisľúbili i kúsok slniečka. Taký akurátny. Ale sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. My sme sa tiež radovali, ale hlavne z jesene. Meteorologické sľuby už za tú dobu dobre poznáme. Práve v takéto dni je to tak pol na pol. Preto sme si z plášťa pani hmly toho veľa nerobili. Aspoň budú zaujímavé fotky. Síce sme trochu dúfali vo výhľady, ale jesenné hory a hmla nám stačili. A komu nestačili, bude sem musieť prísť ešte raz.

Tempo máme ležérne. Až také pohodičkové, že sa môžeme obzerať po hríboch. Ľudka to aj dostatočne zneužíva. A má aj nejaké úspechy. Aha hríbik! Prelomíme, či nie je červivý a šup s ním do pláteného vrecúška. A Vincent jej pri tom občas nechtiac pomáha. Sa ich pýtam, „Čo tam hľadáte hríby? Nie? Lebo my máme ísť práve po tejto ceste.“ Po chvíľke zaznie Vincentovo „Ahá!“

ľudka urobila hrubú chybu. Povedala, kedy jej idú vlaky domov. A už je po ležérnom tempe a po hubárčení. Ten vlak jednoducho stihneme lebo ďalší ide až o pár hodín! Lenže do cesty sa nám postavil fotogenický Hrušov. Nevadí, neobchádzame, veď máme dobrý medzičas. A navyše auto parkujeme na parkovisku kúsok pod hradom. Aj tak bolo. Všetko sme stihli. Preloziť hrad, nafotografovať sa do sýtosti…

Keď sme sa blížili k Zlatým Moravciam, niekto to skúsil dať na „nezastavujem, máme spoždení“. Miriam vysadíme na kruháči. Na tom, čo je najďalej od jej domu. Ten kto to navrhol, asi vedel o jej záľube prechádzať sa. Jediná Miriam nesúhlasila a to stačilo. Nemal som to srdce. Tentoraz. Takže ako bonus otočka pri jej novom ešte nie úplne dokončenom dome a šup šup, treba ju vysadiť tam, kde naozaj býva.

Už nám zostávajú iba dve veci, čo musíme stihnúť. Ľudka odchod vlaku a Vincentov žalúdok večeru. S vlakom by nemal byť problém, ale tá večera! Už nám tu Vincent vyratúva, čo všetko zjedol za deň. Je toho málo. Ako keby sme sa my ostatní doteraz na túre prežierali. Pohodička. Ľudka má na stanici čas na kávičku s cigaretkou… A ako dopadol Vincentov žalúdok? To veru neviem.

Jožko, tvoj komentár pod fotkou ma pobavil: Tri dámy v červenom. Iba jedna z nich je jedovatá. Kde ty na to chodíš?