Komentáre k turistickým akciám

Tie končiare navôkol nie sú tak vysoké ako Zugspitze, ale i tak sú parádne vysoké. Taká menšia výzva pre členov spolku PAT a MAT  

Tak to je poriadna výška. Zaujímavé by to bolo vyšliapať to celé zdola až hore  

Paráda Aďka a Maroš. Mňa zaujíma, či boli v orlom hniezde aj nejaké mladé orly
Škoda, že ste nemali lepšie výhľady. Ale i tak kráááááása.

Trasa chodníka začína na Zbojníckom dvore, teda miestnom salaši. Najprv ide súbežne s Rudnou magistrálou popri vyhliadkovej veži na nenápadný vrch Remetisko. Tu opúšťa Rudnú magistrálu a pokračuje cez dolinku Makovo koryto, schádza popod cestu (tzv. Masarykovu cestu) a unikátnu ozubnicovú železničnú trať (viadukt Čertov most), postavenú koncom 19. storočia. Ďalej smeruje k ústiu malebnej Čertovej doliny, prechádza jej nádhernou tiesňavou a napokon stúpa lesom a pasienkami späť na salaš. Vedie divokou prírodou kde kedysi lúpil legendárny tisovský zbojník Jakub Surovec a jeho družina. Miestami pripomína známe rokliny Slovenského raja. a nachádza sa v chránenom území 5. stupni ochrany. Miestami to bola ozajstná divočina, ale krásna.

Pripájam ešte jednu zaujímavosť pre milovníkov histórie. Ak by mal niekto cestu okolo, môže sa zastaviť. Náučná lokalita SNP – Bojisko Dielik vedie po miestach bojov pešieho práporu Prvosienka z Tisovca, ktorý tu dňa 21.10.1944 zviedol ťažké boje proti postupujúcej nemeckej Kampfgruppe Schäfer. Tento boj si vyžiadal obete na obidvoch stranách a jeho detailný priebeh, ako aj to čo mu predchádzalo, sa návštevníci dozvedia na štyroch informačných tabuliach. Texty sú doplnené o priame svedectvá účastníkov bojov z radov pešieho práporu Prvosienka. Celkovú atmosféru dotvára obnovená, vyše 100 metrov dlhá, zákopová línia a veliteľská zemľanka, ktorú si návštevníci môžu prejsť a vcítiť sa do ťažkej situácie našich predkov.

S rodinou sme sa vybrali na akciu Turistika pre všetkých do obce Doľany, keďže sme s manželkou zobrali aj 9 ročnú dcéru zvolili sme trasu 20km. Na trase sme dva krát zle odbočili. Preto na koniec komentáru pridávam trasu pre budúcich účastníkov pochodu. Ďakujem Vincovi že ma upozornil na túto akciu, bola to veľmi príjemná nedeľná turistika. https://mapy.cz/s/fanezapoho

8. deň putovania na Rudnej magistrále

Narodilo sa posledné ráno a pred nami je posledný ôsmy deň putovania na Rudnej magistrále. Novú Baňu zalievajú prvé slnečné lúče a mi o 5.30 vstávame. Cieľ, vyraziť o šiestej musíme dodržať. Chceme stihnúť autobus o 14.50 hod. v Zlatých Moravciach. A preto vynechávame ponúknuté raňajky a aj odvoz na červenú turistickú značku z príbytku nášho hostiteľa Juraja.

Do ulíc „Bane“ vstupujeme za zvonenia kostolného zvonu, ktorý pozíva miestnych k svätej omši. Na červenú značku nás počkalo 1.5 kilometra. Nič strašné. Ráno plní síl a oddýchnutí ľahko kráčame a už o chvíľu putujeme po „rudnej“. Dnes nás čaká 28 kilometrov prevažného klesania s jedným kopčekom na trase a to s Veľkým Inovcom. Je sobota a tak žije nádej, že chata pod Veľkým Inovcom bude otvorená. Po úvodných mestských asfaltoch sme vošli do lesa a aj cestička mierne stúpala. Ráno panovalo zamračené počasie, no bez dažďa a tak sme sa nemuseli báť, že sa upečieme na slnku ako v prvé dni na „rudnej“.

Po návšteve osady Bukovina sme vstúpili na lúky, z ktorých bol už na dohľad Veľký Inovec. Už táto prvá lúka nám pri pohľade hore dala najavo, že na výhľady z Veľkého Inovca môžeme zabudnúť Po troch hodinách putovania prichádzame na tento 901 metrov vysoký kopec – na Veľký Inovec. Posledný kopec na našej trase. Vzhľadom na nepriateľské počasie na vrchole znemožňujúce si vychutnať jeho výhľady mu venujeme iba spoločnú fotografiu so smerovníkom. Hneď po tom sa ponáhľame na Chatu pod Veľkým Inovcom. Ako sme dúfali a zbožne si priali tak sa aj stalo. Chata bola otvorená a privítala nás s otvorenou a teplou náručou. Vo vnútri horel kozub a domáci práve dovárali fazuľový guláš. Bolo to ako odmena za doterajšiu dnešnú námahu. Výbornú polievku sme vylepšili dvoma pivečkami. A dobrú náladu zas vytvorili veľmi zaujímavou debatou s dvoma domácimi pánmi. Na oddych nám stačilo 30 minút. Pred odchodom som nalepil klubovú nálepku na drevené obloženie chaty k ďalším nálepkám. Domácim sme sa poďakovali a vyrazili na poslednú klesajúcu časť trasy.

Od Inoveckého sedla sme putovali prevažne lesom. Asi po troch kilometrov sme vstúpili na Obycké lúky, ktorých sme sa ráno obávali, že budú mokré. Vďaka Bohu neboli. Po včerajšom daždivom dni tu nebolo ani zmienky po daždi a to bolo dobré. Neviem si predstaviť ten masaker ísť po mokrej tráve. Za Machulinským Škripcom sme posledný raz vstúpili do lesa a potom sa už otvorili pohľady na Žitavany a vytúžené Zlaté Moravce. Posledných šesť kilometrov viedlo výhradne po asfaltke. Naše unavené nohy túto skutočnosť už vôbec nevnímali. Len kráčali a kráčali. Na Námestí Andreja Hlinku sme si dopriali osviežujúcu zmrzlinu, s ktorou sa určite lepšie kráčalo.

Záver

Presne o 13.45 hod. sme po ôsmych dňoch doputovali do cieľa našej Rudnej magistrály. Naše pocity boli zmiešané, no radosť, šťastie a zadosťučinenie prevládalo nad všetkým. Pred tým, než sme vyrazili na „rudnú“ som na Youtube sledoval pár videí z tejto najdivokejšej magistrály na Slovensku. Každý, kto ju prešiel ju označil za najdobrodružnejšie putovanie a mal absolútnu pravdu. I keď je táto trasa náročná a turista si na nej zažije ľahšie i ťažšie dni, každý na konci videa vysloví len odporúčanie si ju prejsť. A ja, teda my s Radom toto odporúčanie len zopakujeme. Kto chce zažiť nádherné chvíle v najdivokejšej prírode Slovenska, spoznať najmenej navštevované pohoria, nech vyrazí na Rudnú magistrálu, nech vyrazí na nezabudnuteľné dobrodružstvo, ktoré si bude pamätať do konca svojho života.

Na záver chcem poďakovať svojmu parťákovi Radovi za možnosť spoločne zdieľať osem dni zážitkov a nádherných chvíľ na jedinečnej Rudnej magistrále.

7. deň putovania na Rudnej magistrále

Dnes zakikiríkal budíček o 6.30 hod. Aj keď sme s Radom išli spať neskoro o druhej i tak sme sa parádne vyspali. Je to asi tým, že sme spali skoro pod holým nebom, kryli nás len velikánske Radegast slnečníky. Pozitívom bol kontinuálny prísun čerstvého vzduchu, no najväčším benefitom bola blízka prítomnosť vody tajchu a tá na tomto útulnom mieste vytvárala parádny dýchateľný chladný vzduch. Tentoraz naše prípravy na odchod netrvali ani príliš dlho. Rannú hygienu sme kúpaním v tajchu ráno nechceli absolvovať. A tak som aspoň ja, tradične vždy ráno, vyskúšal služby blízkej Toi-toiky Dnes sme mali v pláne dôjsť do Rudna nad Hronom a tam prespať pod prístreškom na futbalovom ihrisku.

Prvých 1700 metrov sme absolvovali po príjemnej lesnej a lúčnej cestičke. To sa zmenilo, keď naše nohy doputovali do Sedla pod Pinkovým vrchom. Chvíľu nás potrápil asfalt no ten občas vystriedala paralelná lesná cestička po traverze. Sedlo Krížna bolo našim vykúpením. Smerovník v tomto sedle nám prísne prikázal odbočiť doprava opäť na príjemnejšiu lesnú cestu. Prevažne otvorený lúčny chodník lahodil našim chodidlám a dokonca nám ponúkol aj pár výhľadov. Pod Hatlobovým vrchom chodník začal klesať a vyústil opäť na asfaltke rovno pri Veľkom Richňavskom tajchu. V mobile na mapách sme zistili, že pri Malom Richňavskom tajchu kraľuje Bufet u Goja. Vidina ranného pivečka a absolvovanie raňajok bola silná. Navyše radar SHMÚ hlásil dážď a tak by prišlo vhod sa na nejaký čas schovať pod striešku bufetu. Opäť sme podstúpili kilometrovú zachádzku, no po príchode k spomínanému bufetu sme zistili, že otváracie hodiny nám hatia plány. Hodinu bolo treba čakať. Mne sa nechcelo a tak ako pomalší člen výpravy som sa dal do pokračovania v ceste.

Po návrate na asfaltku som nahodil nepremokavú bundu a nepremokavo som „obliekol“ aj ruksak a dal sa do robotického putovania do obce Vysoká. Počas nasledujúcich päť kilometrov mi ustavične pršalo. Dážď ustál až príchodom do obce. Moje prvé kroky viedli na námestí so zvoničkou do malých potravín. Tu na múriku sedeli traja miestny štamgasti. Keď som prechádzal okolo nich všimol si, čo pijú a popri nákupe raňajok som kúpil blahodarné „tekutiny“ aj im. Neviete si predstaviť čo spôsobia dobré móresy. Akonáhle som ich ponúkol zakúpeným pivkom nebol problém sa s nimi zoznámiť a parádne si pohovoriť. Tak za dvadsať minút doputoval aj Rado a debata sa mohla naplno otvoriť Presne podľa našich zvykov na „rudnej“ raňajky boli medzi jedenástou a dvanástou hodinou. Počas týchto raňajok sme zažili veľmi plodnú a aj úsmevnú debatu, ktorú si budem dlho pamätať.

Pred odchodom nás mámili obavy, či ďalšia trasa nebude po daždi mokrá. Čakalo nás putovanie po lese a lúkach a tak boli obavy na mieste. Neviem si predstaviť kráčanie po mokrej lúke, to by nás zrejme zabilo. Nič z toho sa nestalo. Cestičky boli suché a dokonca aj tie, ktoré viedli po tráve. Mali sme šťastie. Postupne sme minuli Sedlo Lachtriská i Sedlo na Plese. Bola to príjemná klesavá časť trasy, pretože nám občas ukázala výhľady na približujúce sa Rudno nad Hronom. Boli to parádne výhľady so stúpajúcou hmlou po doobednom daždi. Dobre sa na to pozeralo.

Keďže dnes bolo našim plánom prejsť iba minimalistických 25 km a malilinké prevýšenie a fakt, že po prejdení odbočky na Hrad Rudno nás cesta poslala prudko dole, sme ako po masle doputovali do Rudna nad Hronom. Nasledujúca dvoj kilometrová asfaltka nás doviedla na futbalové ihrisko. Bufet na ihrisku bol ešte zatvorený, ale o chvíľu sa na mieste zjavil majiteľ a ten nám oznámil, že o hodinu otvorí. Nám to bolo už jedno, pretože to bola naša konečná. Čakalo sa len na začiatok futbalového tréningu. Keď dorazili všetci futbalisti na pľac mohlo sa čapovať. Hneď na náš stôl pristáli parádne „čapice“. A dostali sme aj odmenu. Po mojom dotaze u majiteľa či sa môžeme osprchovať, sme dostali kladnú odpoveď. Paráda. Aj prespať pod prístreškom nám domáci dovolil. Čo viac sme si mohli priať. Len bolo treba počkať na ukončenie tréningu.

Poznáte to porekadlo? Človek mieni, Pán Boh mení. A práve to sa stalo. Keďže sme boli hladní a zhodou okolností vo vedľajšej Novej Bani býva náš priateľ z práce, tak sme mu zavolali, či nám neprinesie pizzu. Opäť sme dostali odmenu. Juraj, tak sa volá, prišiel aj s detičkami a v rukách priniesol rozvoniavajúcu pizzu. Počas jedenia a debaty nakoniec padol nápad, že by sme mohli prespať aj u neho na „Bani“. A tak sme po večeri poctivo odpochodovali zostávajúcich šesť kilometrov na Baňu. Je to veľká výhoda osprchovať sa, nechať si vyprať smradľavé veci a ľahnúť si do mäkučkej postele. Takto parádne sme zakončili siedmi deň putovania na Rudnej magistrále u priateľa Juraja. Týmto chcem Jurajovi, ale hlavne jeho manželke, ale aj ich deťom veľmi pekne poďakovať, že vo svojom dome strpeli dvoch návštevníkov. Juraj – ďakujeme.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

6. deň putovania na Rudnej magistrále

Ráno na Modrej Farme sme vstávali s prvými slnečnými lúčmi preniknuvšími do našej útulnej knižnice. Ako prvý som opustil náš „raj“ ja za účelom rannej hygieny. Všetko sme robili v úplnej tichosti, aby sme nezobudili obyvateľov farmy. A aj tak bolo. Farma bola tichá ešte spiaca. Spali ľudia i zvieratá. A keď sme sa pobalili definitívne sme o 6.30 hod. vyrazili na náš šiesty deň na Rudnej magistrále. Až počas našich prvých krokoch tichou ešte spiacou farmou prvý krát zakikiríkal kohút. I koníky už boli hore a tak aspoň s týmito obyvateľmi tejto fantastickej farmy sme sa lúčili.

Dnes sme mali v pláne jasný cieľ, dôjsť až na tajch Evička za Banskou Štiavnicou. Bol to smelý plán. Čakalo nás cca 39 kilometrov putovania s pohodovým prevýšením a návštevou nádherného banského mesta. Už pred príchodom do obce Zaježová sme zažili prechod cez početné stáda kráv. Prechádzali sme veľmi blízko a tak pohľad na ich biele a dlhé rohy nebol vôbec príjemný. No nič zlé sa nestalo. Kravičky sa pokojne pásli rannou trávou a nám venovali iba nevinné pohľady. V Zaježovej sme míňali kaviareň Kukučka, v ktorej niektorý pútnici na „rudnej“ zvyknú prespávať. Bolo ešte príliš skoro na rannú kávu. Niežeby sme nemali chuť, ale kaviareň bola ešte zatvorená. Nám to nevadilo.

V Zaježovej naše nohy vstúpili do kráľovstva asfaltky a tá nás sprevádzala nasledujúcich osem kilometrov do obce Sása. Asi polovicu trasy nám robila spoločníčku Sáska dolina. No tým, že cesta pozvoľne klesala nám otvorila pohľad na postupne sa približujúcu obec. Bol to pre nás dôležitý bod. V obci sú potraviny a práve tie sa stali našim bodom záujmu. Bolo deväť hodín a tak na rad prišli raňajky. Ja som mal tresku, šunku, rožky a k tomu samozrejme pivo. Rado zostal verný parižáku, rožkom a samozrejme pivo tiež chýbať nemohlo. Po výdatných raňajkách sa nám ľahko odchádzalo.

Už pár sto metrov za Sásou sme podchádzali železničnú trať a opúšťali asfaltové kráľovstvo. Zmena plánu/trasy nastala vo chvíli, keď sme prišli k netypickému smerovníku „Popri elektrickom vedení 1200 m“. Už pri putovaní za Detvou popod vrch Ostrôžka sme zažili nepriestupný terén. A tu pod elektrickým vedením to vyzeralo ešte o level horšie a tak sme tento úsek obišli. Síce sme si predĺžili trasu no zažiť podobné dobrodružstvo znova sme nechceli. A ešte jeden smerovník sa nám nezdal. Do obce Babiná nás posielal velikáááááánskou obchádzkou. Intuitívne sme zvolili najkratšiu cestu lesom. I keď prvá značka v lese na strome bola „odstránená“ ďalšia červená už bola v poriadku a tá nás bezpečne doviedla do spomínanej obce. Príchod do obce je pozvoľne klesajúci, príjemný. Obec sme videli z tej výšky ako na dlani. V Babinej nám miestne potraviny ponúkli fľaškový Šariš. Vôbec sme ním nepohrdli, ale s veľkou chuťou vpravili priamo do žíl 

Za Babinou nás asfaltka viedla tak štyri kilometre a potom sa zmenila na príjemnú lúčno/poľnú cestičku. Občas sa cesta vnorila do príjemného ochladzujúceho lesa, alebo nám ponúkla príjemný pohľad na trávnaté pokosené pasienky. Na jednom mieste boli aj lavičky, ktoré nám sedenie na nich spríjemnili parádnym upokojujúcim výhľadom. Zo Sedla Veterná to bol už len kúsok do Banského Studenca. Ako magnet v tejto obci pôsobil na nás Veľký kolpašský tajch, ktorý bol našim obedným cieľom. Naše hladné brušká to po príchode zapichli v Bufete pod Hrádzou. Svorne sme konzumovali langoš so syrom, smotanou a s cesnakom. Výber tekutín bol jasný. Pivo od chuti a kofola od cukrov. No a keď sme sa do sýta najedli prišlo na rad kúpanie sa v tajchu. Tajch navštevuje veľa návštevníkov a bolo tomu aj teraz. Kúpanie sa na tejto „pláži“ bolo pre nás ako dar zoslaný z neba. Naplno sme túto vymoženosť využili a tešili sa z kúpania ako malé deti. Po odchode z pláže nám ešte vystavil krátku stopku Hostinec U Boldoka. Čo myslíte, čo sme si dali? Áno. Uhádli ste – pivo Krušovice Že vôbec o tom pochybujete. Než sme opustili obec viedli sme s miestnym obyvateľom Jankom zaujímavý rozhovor. Po rozhovore Janko zvolil nezvyčajný spôsob rozlúčky. Pred ďalším putovaním nás nadopoval 52% slivovičkou.

Nasledujúca príjemná cesta do Banskej Štiavnice zo „Studenca“ odkrojila z našej trasy tri kilometre. Po ďalších nezáživných štyroch kilometroch mestom naše kroky ustáli v Pizzerii Svätá Barborka. Na stôl nám pristála veľmi chutná pizza a pivko. Zvolili sme pizzu na polovicu a dobre sme zrobili. Pivo však bolo veľké, nie polovičné. Po obede sme sa kochali krásami námestia. Jeho peknými historickými budovami. A pri hľadaní vhodnej cukrárne, sme nakoniec pristáli priamo pod Morovým stĺpom v RUINbare. Veľmi chutná kávička a čokoládový zákusok bol dôstojnou bodkou návštevy tohto veľmi vyhľadávaného banského mesta. Po hodinovej prestávke sme zavelili k odchodu.

Počas nasledujúceho pochodu k tajchu Evička sme sa ustavične obzerali za seba. Nemohli sme sa nabažiť toľkými krásami Banskej Štiavnice, ktorú sme práve opúšťali. Pohľad na Bansko-Štiavnickú kalváriu v čase „zlatej hodinky“ je dych berúci. Len čo sme minuli tajch Klinger, sme po dvoch hodinách už za svitu čeloviek doputovali do nášho cieľa šiesteho dňa. Bola to príjemná a nenáročná trasa. To čo sme po príchode k Bufetu Evička na spomínanom tajchu zažili, to sa snáď ani nedá opísať. Spomeniem len, že sme v družnej partii šiestich ľudí, spoločne sa zabávajúcich a debatujúcich, líhali do spacákov o druhej ráno. Čo sa v ten neskorý večer na tajchu Evička udialo zostane navždy v našich hlavách 

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

5. deň putovania na Rudnej magistrále

Predchádzajúcu noc v Chatke č.3 sme spali za 15€. No absolútne to za to stalo. Štartovali sme osprchovaný krásne voňavý, čo sa na viacdňových turistikách tak často nepodarí. Navyše v ruksakoch si hoveli oprané veci, čo viac si priať. Doplnili sme si vodu a kľúče po dohovore s prevádzkovateľom sme nechali zvnútra chatky. Čakal nás nenáročný deň, čo sa týka prevýšenia, zato preníženie bolo obdivuhodné. Jemných 1500 metrov nás s úškľabkom v tvári čakalo a samozrejme neminulo. Náš cieľ bolo dnes dôjsť na Modrú farmu. Túto nocľažnú zastávku vybral Rado a dnes musím jeho výber pochváliť. Bola to vynikajúca voľba.

Dlhý, predlhý bol zostup do Detvy. My sme práve za starej Detvy od Múzea vtedy pri našej prvej návšteve Poľany vyrážali, no hore nás neviedla červená, ale modrá značka. Dnes nám bola spoločníčkou červená dole. Ako som písal bola dlhá, predlhá, nekonečná. Trochu rozptýlenia nám priniesol príchod na Kalamárku. Boli tu chatky, oddychové miesta a moje kolená otestoval kríž s Ježišom Kristom. Tu nás asfaltová cesta na chvíľu odklonila na lesnú cestu, tá však bola veľmi príjemná. Pri autobusovej zástavke Horné Stavenisko nám asfaltka znova skočila pod nohy a od tejto chvíle sa nás držala ako kliešť. Mimochodom. Do teraz som počas celej trasy nechytil žiadneho kliešťa. To je úspech. V tejto časti sa mi stal taký nepríjemný incident. Prechádzal som okolo jedného domu, kde na mňa štekali dvaja obrovskí psi. Bol som geroj, kým boli za plotom, no keď som zistil, že brána je pootvorená, nevošiel by sa mi do zadku ani strúhaný vlas. Tie psy na mňa vybehli cez pootvorenú bránu a mal som čo robiť aby ma neuhryzli. Zachránil ma až majiteľ, ktorý na nich zareval. Bol som zachránený 

Putovanie cez celú Detvu a aj Detvu sídlisko bolo monotónne a únavné. No i pozitíva mal pre mňa tento prechod. Ja som totižto v Detne na sídlisku býval tri roky a keď som mal 10 rokov, tak sme sa odsťahovali do Trnavy. Takže určitá miera nostalgie sa ma počas celého putovania Detvou zmocňovala. Opäť sme absolvovali zachádzku. Skoro dva kilometre navyše. Potrebný nákup v miestnom Tescu a následné raňajky na benzínovej pumpe si to vyžiadali. A bola potrebná aj návšteva Planeo elektra. Prečo? No preto, lebo sa mi hrozivo zmenšovala kapacita na SD karte v kamere a mal som obavu, že celú „rudnú“ nenatočím. Tak som sa poistil nákupom dvoch SD kariet. To by mi malo vydržať až do cieľa. Po potrebných raňajkách sme pokračovali. V pohodičke sme doputovali na železničnú stanicu v Detve.

Rovinky skončili a opäť bolo treba stúpať hore. A tak sme šli a šli – hore. Prešli sme jeden kopček, druhý kopček, tretí kopček až sa objavila nádherná osada Sliacka Poľana. Tu sme stretli aj pár domácich ľudí, ale tí nejavili záujem o konverzáciu. My sme si vystačili s miestnou studňou, v ktorej bola možnosť sa ovlažiť. Pitná voda to moc nebola. A tak sme si vyskúšali, ako sa do vedra plní voda zo studne. Rado ovládal vedro a ja som zas točil lanom. Ovlažili sme sa čerstvou príjemne chladnou vodou.

Onedlho nám príjemný zostup prekrížila asfaltka vedúca do Starej Huty. Putovanie bolo ďalej príjemné. Občas dáky „kopček“ Červenákov vrch, Ďurovie a Makytová no nič dramatické, čo by nás zabilo. Z Makytovej sme sklesali cez Priehybku do Blýskavice. Tu nás zaujal zaujímavý malý cintorín s peknou kamennou zvoničkou. Bol to pekný architektonický kúsok a určite si zaslúžil našu fotografiu.

V tejto časti sme už išli prevažne peknou lúčnou krajinou kde občas naše kroky vbehli do lesa, ale opäť vyliezli na lúku. Pomali ale isto sa blížil koniec nášho dňa. Asfalt, ktorý sa znenazdajky objavil pod našimi nohami dal tušiť, že civilizácia je na blízku. K nášmu nocľahu sme opäť museli odbočiť z „rudnej“. Rozhovory, detský krik a džavot už dal tušiť, že Modrá farma je na blízku. A naozaj bola. Úspešne sme k nej dorazili. Keď sme vstupovali do kempu mali sme trochu obavy, či nás majiteľka ubytuje. Predsa len to bol kemp pre karavany a nie pre turistov. No pani mala dobré srdce a súhlasila s našim prenocovaním v „knižnici“. Bola to šopa prerobená pre deti, kde mali miesto pre hry. Šopa/knižnica/li­brary bola obložená starými kobercami, bola plná všakovakých kníh. Boli tam drevené lavice na sedenie a rôzne stolové hry. Proste raj pre oddych. A práve do tohto raja nás majiteľka s Radom umiestnila, aby sme si tu na noc zložili svoje unavené kosti.

Ja som ešte takýto kemp nevidel. Bol jedinečný. Slúžil prevažne pre Nemcov, Holanďanov, Angličanov, ale počul som tam aj našu slovenčinu. Súčasťou kempu/farmy sú domáce zvieratá, ktoré tu doslova žijú a pohybujú sa medzi ľuďmi. K dispozícii sme mali sprchy a záchody. A to hlavné, čo nás zaujímalo bolo, čo budeme piť Až tu som pochopil slovné spojenie Ježkove oči, ktoré ja tak často používam. Tak prosím pekne dámy a páni Ježkove oči je neskutočne chutné pivo a dovolím si tvrdiť, že doteraz som lepšie pivo nepil. Naozaj. Prisahám. Zvláštnosťou konzumácie v kempe bolo to, že všetky jedlá či nápoje boli samoobslužné. Proste ste si načapovali, naliali, zobrali s chladiaceho boxu sami a do výkazu len zaznačili čiarkou spotrebu.

Do večierky sme Ježkových očí stihli neúrekom. Dokonca sme nemali potrebu ani jesť také bolo dobré. Do našich „postelí“ sme sa dostali tak okolo 22.00 hod., keď život na farme ustál a všetci sa vytratili do svojich karavanov/prí­bytkov.

Bol to veľmi príjemne strávený večer na Modrej farme v priateľskom prostredí a s milými obyvateľmi a samozrejme to všetko by sa nestalo, keby majiteľka nebola taká ústretová, priateľská a ochotná. Týmto jej chcem veľmi pekne poďakovať, že nás na noc prichýlila. Ďakujeme.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

4. deň putovania na Rudnej magistrále

Salaš Obrubovanec je parádne krytý od dažďa i vetra. Ale aj od prenikajúceho svetla. A tak na rad prišiel na telefóne nastavený budík, aby sme náhodou ráno neštartovali príliš neskoro. Mne sa po troch dňoch putovania síce horšie zaspávalo, ale nakoniec únava z predchádzajúceho dňa zvíťazila a vypla ma tak, že hlava reagovala naozaj len na zvonenie budíka. Do ozajstného vstávania ešte chýbalo pár minút a tak som ráno po zobudení už vnímal okolie salaša. Počul som všakovaké zvuky, funenie a pohyb okolo salaša. Von zo salaša sa mi nechcelo a tak Vám presne neviem povedať, aké tvory sa to skoro ráno okolo nášho príbytku pohybovali S Radom sme dlho neváhali a v tichosti, s ohľadom na našich spiacich kolegov, vyšli pred salaš a tam sa zbalili na ďalšie putovanie Rudnou magistrálou. Čakal nás štvrtý deň s cieľom na Horskom hoteli Poľana. Bol to druhý najťažší deň čo sa týka prevýšenia. Ten najťažší sme absolvovali včera.

Úvodných 8.5 kilometra sme absolvovali nenáročným zvlneným terénom prevažne po príjemných lúkach s parádnymi výhľadmi do širokého okolia. Okrem iného som pri pohľadoch smerom k Nízkym Tatrám uvidel aj vzdialenejší Kriváň na okraji Vysokých Tatier. Moja smola bola, že som si tento parádny pohľad neodfotil. A keď som uvedenú krásu spomenul Radovi, nechcel mi uveriť. A to bola na ďalšie kilometre dosť intenzívna téma. Rado ani za toho frasa sa nedal presvedčiť, že som Kriváň videl a nechcel tomu uveriť bez rukolapného dôkazu. Stačila však neskoršia chvíľa, keď bol opäť Kriváň na dohľad a môj prst nasmerovaný správnym smerom. Až potom „neveriaci Tomáš/Rado“ uveril 

Aj v tento deň nám prialo slnečné príjemné počasie. V eufórii putovania po príjemných lúkach sme si ani nevšimli, že sme vyliezli na dva skoro 1000 metrové kopce (Nižné Zákľuky a Zákľuky). Zaujímavý úsek bol zo Zákľuk dole k rázcestníku Hronček, ktorý nám pripravil dosť drsné rúbanisko, vysokú trávu, škriabajúce malinčie a pŕhľavu. Opäť dostali naše nohy svoju dávku analgetík Posledných pár sto metrov už viedlo po traverze až ku Kamenistému potoku, kde sme zapadli do turistického prístrešku. Bol to náš čas na neskoré raňajky. Asi tridsať minút sme tu pobudli pri upokojujúcom zvuku zurčiaceho potôčika. Vždy, keď sme mali takúto prestávku tenisky išli z nôh dole. Aj ony potrebujú svoj oddych, pohodlie. Veď čakal nás 13.5 kilometrový úsek na Chatu pod Hrbom.

Po odchode nás dva kilometre viedla príjemná rovinka po asfalte. Dnes som bol za asfalt nanajvýš vďačný. Bolo to lepšie ako malinčie či pŕhľava a tobôž to rúbanisko Po spomínaných dvoch kilometroch sme zabočili do lesa a turistickým a cyklistickým chodníkom sme začali pozvoľne stúpať. Bolo treba len ísť a ísť. Slnko pražilo ako vysoká pec v železiarňach. Ešteže holé úseky striedali stromy, ktoré nás bezpečne chránili. Zlom v stúpaní nastal príchodom do miesta Na Štompe. Rovná cestička neskôr začala padať dole a my sme sa ocitli na príjemnom mieste s názvom Tri vody. V okolí bolo pár dreveníc a tak toto miesto v nás trochu evokovalo civilizáciu. Je to veľmi známe miesto nielen pre turistov ale aj cyklistov. Je to spojnica dvoch cyklotrás, ale hlavne nástup na šesť kilometrový výšľap, ktorý končí práve na Chate pod Hrbom. My sme si tu chvíľu s Radom oddýchli, posedeli v altánku v tieni. Dominantou miesta je kamenná vysoká pec. A tu je pár informácii o nej:

V lokalite Tri Vody sa nachádza najstaršia vysoká pec na Slovensku vybudovaná ešte v časoch bývalého Uhorska, ktorú môžu návštevníci vidieť aj dnes. Postavili ju v roku 1795 v doline na druhej strane masívu Ľubietovského Vepra vo východnej časti pohoria Poľana. Vo vysokej peci, kde sa ako palivo používalo drevené uhlie, vyrábali surové železo a v starej železiarni na Troch Vodách odlievali rúry, kachle, železný riad aj delové gule. Miestnu železiareň v roku 1882 po požiari úplne rozobrali, ale časť pece sa zachovala a jej 8,5 metra vysoký plášť zakonzervovali. Dnes je turistickou atrakciou.

Zdroj:

• Vysoká pec v časti Tri Vody
• Vysoká pec na Troch vodách

Po asi pätnástich minútach sme vyrazili „vtříc světlejším zajtrajškům“. Šesť kilometrové ustavičné stúpanie za asistencie spaľujúceho slnka bolo naozaj veľmi namáhavé. Nechcelo sa mi ani hovoriť či točiť na kameru, len roboticky ísť a ísť za nosom. A aby sme to nemali také ľahké, tak posledné dva kilometre sa ešte „zdvihli“. To asi preto, aby sme oddych na chate nemali len tak zadarmo Keď som medzi stromami zbadal „svetlo na konci tunela“ bol som naozaj šťastný. Toto miesto, rozľahlú lúku, som si pamätal s turistiky, keď som sa s Mišom na chate zastavil pred výstupom na Hrb a Vepor z augusta 2023. Tie dva kopce nás čakali po prestávke. Na chate sme pobudli asi tak hodinu. Medzitým sme stihli polievku, pivko i sladkú malinovku, ale hlavne si oddýchli plecia a bosé nohy. Bolo krásne slnečné počasie. Od chaty je tiež vidieť Hrb vypínajúci sa nad týmto často navštevovaným miestom.

Posilnení a oddýchnutí sme vyrazili na Hrb a jeho hrebienok. Úvod chodníka je pozvoľný a postupne turistu pripravuje na prudšie časti, ktoré sa tesne pred príchodom na Hrb postavia pred Vás ako stena. Chvalabohu to netrvá dlho a najprudšia 250 metrová časť nás priviedla na impozantný Hrb. Odmenou pre nás boli výhľady, ktoré sme s vďakou a zadosťučinením doslova „hltali“. Tento bod je zároveň geografickým stredom Slovenska. Obsahuje vrcholovú knihu, do ktorej som už v roku 2023 vykonal zápis. A keďže na stĺpiku bola nalepená ešte staršia verzia našej klubovej nálepky, pribudla k nej tá slovenská verzia. Nezabudli sme sa odfotiť. Asi o 150 metrov sme sa kochali ďalšou vyhliadkou. Na tej je vybudovaná drevená platforma a tak výhľad do okolia bol ešte hodnotnejší. Z tohto miesta je vidieť Chata pod Hrbom v celej svojej kráse. A poviem Vám, je to poriadne hlboko.

Po prejdení príjemného hrebeňa bez zničujúcich stúpaní nás privítal Vepor. No skôr, ako sme ho „pozdravili“ našu pozornosť si zaslúžil vyhliadka, ktorá je vpravo ešte pred vrcholom. I tu si môžete vychutnať impozantne výhľady. Pri troche šťastia je odtiaľto vidieť Banská Bystrica. Všetky kopce na trase výhľadu majú cca o 400 metrov menej. Posledný navštívený kopec na tomto hrebeni bol po prejdení klesajúcej trasy. Je ním Hájný Grúň, ktorý je zároveň geometrickým stredom Slovenska.

Nasledujúce postupne klesanie nás doviedlo do Sedla Jasenová. Od tejto chvíle a už s unavenými nohami sme sa pasovali so záverečným 400 metrovým stúpaním na Poľanu. Boli tu aj prudšie úseky napr. výstup na Strungu a neskôr aj na Katrušku. No Poľana to bol náš posledný kopec a po ňom nasledovalo príjemné oddychujúce klesanie k Horskému hotelu Poľana. Z poslednej návštevy Poľany som si vôbec nepamätal dĺžku klesania k hotelu a tak sa mi zostup k nemu zdal nekonečný. Ale i tak som zobral posledné zbytky síl a dal sa do behu, aby som stihol otvorený bufet. Je jediný, ktorý na takomto veľkom „postsocialis­tickom“ hoteli ešte funguje. Bufet som stihol a pripravil pre neskôr prichodiaceho Rada otvorené fľaškové pivo. Medzitým som u majiteľov vybavil kľúč od Chatky Poľana, kde sme mohli zadarmo prespať. No my sme v tejto chatke nespali. Dostali sme ešte lepšiu odmenu. Majiteľ nám vybavil chatku č.3, ktorá je situovaná za hotelom a v ňom je miesta na prespania habadej. Prespí v nej 10 ľudí. Súčasťou bola sprcha, kuchynka, záchod, televízor a hlavne olejový radiátor, ktorý nám poslúžil na vysušenie opratých vecí. Na štyroch poschodových posteliach boli mäkučké perinky a po večernej hygiene a po dopití pivka sme do týchto dvoch postelí zaľahli a spokojne regenerovali pre ďalší deň na Rudnej magistrále.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->