Komentáre k turistickým akciám

Sme tu posledný plnohodnotný deň. Tradične začíname rozcvičkou. Tentoraz máme aj divákov. Teda presnejšie diváčky. Upratovačky o dve poschodia nad nami umývajú okná a naša rozcvička spôsobí na ich tvárach úsmevy. Je to s našim cvičením také zlé? To len Dušanovi ide tak ladne? Mám podozrenie, že to Ivan natočil…

Zostali nám kopčeky naľavo od Bašky. Cestička vedie najprv po asfalte, ktorý vedie až ku kostolu sv. Ivana. Ideme okolo včelára. Predávajú aj olivový olej. Je ráno a nechce sa nám zbytočne zaťažiť ruksaky. Najmä mne nie, pretože zo sebou ťahám 5 litrov tekutín. A to som nikdy za predchádzajúce dni toľko nepotreboval. Prvý raz preto, že sme trasu skrátili a šli naspäť vodným taxíkom a druhý raz po celý čas fúkal vietor. Veď sa u včelára možno poobede zastavíme.

Pri kostole sa lúčime s Marošom. Nepokračuje ďalej, pretože ho bolia kríže. Nechce riskovať. Zajtra nás totiž čaká dostatočne dlhá cesta autom domov. Aby sa to nezhoršilo. Pokračujeme bez neho ďalej po chodníčku. Po luxusnom chodníčku! Je tu tieň! Tieň borovíc. Okrem neho aj občasné výhľady. Krásne výhľady. Až mi je ľúto tých cyklistov, ktorí len preletia okolo. Ani si ten nádherný výhľad nevšimli. My hej a rozhodli sme sa tu aj občerstviť. Idú okolo mladí. Strašné. Ani oni neotočili hlavou do boku. Proste si nevšimli výhľady. Iba šľapú a šľapú…

Celé stúpanie hore na Mesačnú planinu ideme v tieni. Zrazu borovicový les mizne a už je nám jasné, prečo sa to volá Mesačná planina. A už máme po tieni. Našťastie sú tu len mierne prevýšenia. Tá zmena krajiny je neuveriteľná. Ako keby sme boli na inej planéte…

Na najvyššom mieste dnešnej trasy, na vrchole Hlamu, nás dobieha jedna pani v stredných rokoch. Počuje našu slovenčinu a reaguje češtinou. Je tu pracovne a zároveň na dovolenkke. Pracuje pre cestovku a upratuje najmä počas výmeny turnusov, čo je jeden deň v týždni a potom si robí a chodí, kam chce. Občas poupratuje aj inokedy, ak treba. Finančný zázrak to síce nie je, ale dá sa. Najmä dobre spozná dané miesto. Chcela ísť na Elbu, ale poslali ju sem. A je to v… Ivan počul slovo Elba. A už si mali o čom rozprávať… Dlho rozprávať.

Popri klesaní si ešte odskočíme na Zakam a pozrieme si výhľady na Bašku. Výhľady ma stáli škrkanec na nohaviciach. Aspoň, že to stehno neschytalo. Takto sa potom aspoň môžem ísť kúpať. Nie že by boli výhľady zlé, ale priamo na Bašku to chcelo ešte preliezť nízky ostnatý plot. A tam som si škrtol nohavice. Ale cestou späť to šlo už bez zaváhania! A teraz poďme už dolu, aby sme sa ešte okúpali v mori…

Stojíme, včelár! Píšu tu, že predávajú aj domáci olivový olej! Zvoníme. Pozývajú nás ďalej. Medu majú dostatok, ale olej už dnes nie. Snažia sa komunikovať po nemecky, potom anglicky. Nakoniec to dáme cez naše príbuzné jazyky. Dnes už nemajú, ale zajtra ráno okolo deviatej bude. Skúsime sa tu zastaviť zajtra ráno pred odchodom. A teraz poď ho zhodiť zo seba ruksak, obliecť plavky a trochu sa schladiť do mora…

Ďalšie ráno, ďalšia rozcvička, ako keby samotná túra nestačila spáliť všetky kalórie z raňajok. Znovu počiatočné nadšenie, u niektorých snáď väčšie, ako z raňajok. Nech si len cvičia, veď dnes nad trasou nemusíme príliš rozhutovať. Tentoraz máme smer túry viac menej istý, len nevieme, koľko dokážeme prejsť. Včera nám teplo dalo trochu zabrať. No, veď uvidíme.

Fotím prvé zábery a zisťujem, čo som zabudol. Tentoraz nič fyzického. Všetko mám, aj 5 litrov tekutín. Len som po včerajšej plavbe na lodičke zabudol vyčistiť objektív fotoaparátu. No nič, už sa neotočím na ubytovanie. Už je neskoro. Budem s tým musieť vydržať a ľudia pozerajúci fotogalériu tiež…

Cestička najprv viedla popri a potom aj vytrvalo ponad pobrežie. Pri konci to už ale šlo prudko hore. Sedlo je totiž asi 150 metrov nad morom. Nie je to také zlé. Že by sme sa už čiastočne aklimatizovali? V sedle sa rozhodujeme čo ďalej. Všetci sa chcú kúpať. Takže pôjdeme znovu k nule, k plážičke tam dole.

Zostupuje sa dobre. Možno preto, že cieľ je lákavý. Kúpanie sa na plážičke. Len to nebude na prvý pokus, lebo najprv pôjdeme popri nej až na najjužnejší cíp ostrova. Je tam červený majáčik a celkom dobre sa na ňom sedí a obeduje. No, obeduje… orechy musia stačiť a tekutiny. Tie nesmú chýbať.

Kúpeme sa! Konečne! Všetci majú šťastné výrazy na tvárach. Ale čo to? Dušanovi sa mení výzor tváre zo šťastného na zdesený! Rýchlo trieli k brehu. Rýchlo vyťahuje z vačku fotoaparát a potom aj baterku. Necháva ho sušiť na brehu. Ako je to možné? Ľahko. Mal počas turistiky na sebe kraťasové plavky s vačkami. Ušetril tým čas, že sa nemusel prezliekať. Teraz by sa asi aj rád prezliekol. Ako sa hovorí, každá minca má dve strany… Dobre, nemusíš sa prezliekať, ale skontroluj si vačky! To je tá druhá strana mince. Fotoaparát sa pokúsi zapnúť o deň – dva.

A teraz hore. Čo to s nami spraví? Uvidíme v sedle, keď tam znovu budeme. Keď sa budeme cítiť a mať dostatok zásob tekutín, pohneme sa ďalej po hrebeni. Naozaj je to iné ako včera. Asi sme si na to teplo trochu zvykli. Veľa tieňa sme dnes nemali a napriek tomu sa nám chce ísť ďalej.

Výhľady sú krásne, len občas za nimi treba ísť do boku. To preto, že čím ďalej ideme, tým širším horským chrbátom postupujeme. Stúpanie je pomerne mierne. Občas postupujeme popri kamennom múriku. Tentoraz sa dostávame do inej situácie. Pokračovanie už nezávisí od dostatku síl a tekutín, ale od času. Znovu sa chceme navečer kúpať. A čas je neúprosný. Radšej už pôjdeme dolu, aby sme sa okúpali v mori, osprchovali sa a stihli aj večeru v reštaurácii.

Zostup je čarovný. Výhľady sú pekné i na more, i do údolia Bašky. A tentoraz budeme mať aj trochu tieňa. Cestička o chvíľu totiž pokračuje borovicovým lesíkom, ktorý neskôr vystriedajú listnaté stromy. A tam dolu po rovinke to už pôjde takmer samé. Paradoxne najťažšou časťou bola asi tá cieľová rovinka. Začalo sa to teplo prejavovať. Nech sa len prejavuje. O to s väčšou chuťou budeme vchádzať do mora…

Už to začalo. Nie, žiadne prudké prevýšenie. To len Dušan začal cvičiť pred raňajkami. Si myslí, že nás strhne, že vstaneme od stola a pridáme sa. Zabudni! Tak nie, niektorých predsa len strhol. Aspoň na chvíľku. To je tak, keď má niekto slabšiu chvíľku. A teraz šup šup, treba raňajkovať a popri tom sa dohodnúť, kam vlastne dnes pôjdeme.

Voľba padla na kaňon Vržlenica. Cestička vedie cez prístav. Ale čo to? Kam zmizol? Takto si Bašku nepamätám. Pekné staré úzke uličky… Ešte, že sme sa pomýlili. Aspoň sa trochu pokocháme. A aby nám nebolo ľúto, tak nás to stočilo na koniec prístavu. Takže nechtiac máme z každého rožku trošku…

Postupujeme po pobreží. Nachádzame jedno krásne miesto za druhým. To je dobrá správa. Lebo naspäť od Vela Luka chceme ísť po pobreží. Len máme drobný problém. Na jednej mape cestička po pobreží je a na druhej nie je. Ako to bude v skutočnosti? Snáď to nezistíme prineskoro.

Slnko páli. Zásoby vody sa míňajú. Ostatní sa mi doteraz smiali, že zo sebou vláčim 5 litrov tekutín. Už sa nesmejú a na pauzičky vyhľadávajú tienisté miesta v kaňone. Tu v kaňone ich ešte občas nájdu, ale tam hore to bude horšie. To teplo nám naozaj dáva zabrať. Toto bude zaujímavé. A to nás predbehla skupinka mladých. Šli dosť naľahko, hore bez. Škoda, že samí chlapi. Aspoň vodu si mohli zobrať. Asi majú kratšiu trasu ako my a spoliehajú sa na pivo v Baške.

Sme hore. Konečne. Ale výhra to nie je, pretože tu nie je žiaden tieň. Aspoň, že sú výhľady. Veď sa my dole osviežime. Pri mori i pri pive. Dolu je totiž chajdička. S trochou šťastia tam budú čapovať! Práve stretáme idúcich oproti. Pýtajú sa po anglicky, či idú dobre na Bašku. Idú. Aj my sme zvedaví a majú na naše otázky dve odpovede. Jednu dobrú a jednu zlú. Začnem tou zlou. Dolu čapujú, ale až od 01.06. takže dnes z toho nič nebude. A teraz tá dobrá. Na Vela Luka sa dostali cestičkou popri pobreží. Vraj jedno krajšie miesto od druhého. Takže cestička existuje. Len pri tom našom stave neviem, či aj táto odpoveď sa tentoraz výnimočne neradí medzi tie zlé…

Vyťahujeme z ruksakov teplé pivo. Teda nie všetci. Ja som si ho ráno vytiahol z chladničky a prezieravo zabalil do uteráka. Nech drží teplotu. A čuduj sa svete, celkom to pomohlo. Medzitým sme vyslali prieskumníka k lodnému taxi. Vraj o hodinu a pol ide ďalší. A je rozhodnuté. Naspäť sa ide taxíkom. A máme hodinku a pol na kúpanie. Voda je studená. Nech má 15 – 16 stupňov. Preto pre istotu do nej dávame druhé pivo a obkladáme ho kameňmi. Keď voda môže chladiť nás, môže chladiť aj pivo.

Tu niekde som skoro prišiel o fotoaparát. Zle sa mi ide naboso po tých kamienkoch na pláži. Preto som si na okraj pláže, dostatočne ďaleko položil fotoaparát, nech nemusím ísť až k sedadlám v búde, kde sme si nechali veci. Po asi siedmych vlnách zisťujem, že som fotoaparát nedal dostatočne ďaleko. Jedna vlna sa mi cezeň prehnala. A sakra, rýchlo k brehu! Čo teraz? Funguje? Tá potvora stále funguje! Neskutočné. Tak takéto veci zvláda! Takže je to ideálny fotoaparát pre mňa.

Prečo náš taxík ide k mólu? To už tá hodinka a pol ubehla? Poplach! Rýchlo von z vody! Utrieť, obliecť, rýchlo pobaliť a nasadať! Stíhame. To bude jazda! A tu niekde počas jazdy mi zašpinili kvapky objektív. Nevadí, doma vyčistím handričkou na optiku. A teraz nás čaká ešte kúpanie sa na pláži v Baške.

Úvod

Na túto túru som sa tešil. Očakával som však hojnejšiu účasť, čo sa nestalo. Viem, že keď sme sa pokúsili o ňu minule, mali záujem Danka s Petrom. Škoda. Na druhú stranu som rád, že sme nešli len my dvaja s Jožom, ale pridala sa kvetinka Marcelka. Ona netušila do čoho ide a popravde ani my dvaja. To sme zistili až potom, keď sme konečne dorazili do cieľa.

Putovanie

Je pekné zažiť tú istú trasu v dvoch rôznych ročných obdobiach. Mohli sme naživo sledovať a porovnávať rozdiely. Časť na Predný Rokoš bola rovnako namáhavá ako vo februári. Darmo. Je to cca 550 m výškových na 4 a pól kilometroch. Ale za námahu to určite stojí. Dnes bolo nádherné teplé počasie. Nie ešte letné, ale teplo bolo a bolo sa potrebné chrániť opaľovacím krémom pred spálením. Mali sme aj šťastie, že ustavične pofukoval príjemný ochladzujúci vetrík.

Na Prednom Rozkoši hop Rokoši sme absolvovali dlhšiu prestávku. Ja som ju využil na raňajko-obed, Jozef ulovil nejakú kešku a Marcelka využila čas na opaľovanie. Každopádne všetci sme si užili nádherné výhľady, ktoré Predný Rokoš poskytuje.

Po minulom nepodarenom pokuse som bol zvedavý, čo bude na trase ďalej. Do sedla Pod Rokošom sme išli príjemným a utešeným hrebienkom. Naplno sme sa kochali faunou a flórou. Ani sme nezbadali a prešli vrchom Plevňa, z ktorého je to len na krok do sedla Pod Rokošom. Až v sedle, ktorým „putuje“ červená turistická značka Chodníka Ľ. Štúra a A. Dubčeka, sme prvý krát stretli skupinky turistov. S každou sme s radosťou prehodili pár viet. Bolo príjemné niekoho stretnúť.

Zo sedla vedie cesta na Rokoš doprava, ale Jožove kešky nepustia a ani názov akcie nepustí. Veď píšeme „Výstup na všetky Rokoše“ a to sa musí dodržať. Hoci cez Malý Rokoš nevedie turistická značka, nás to nezastavilo a vystúpili sme naň. Keška na Malom Rokoši dala Jožovi zabrať, ale po výdatnej pomoci od Marcelky bol napokon úspešný.

Pred nami bol ústredný cieľ našej trasy Rokoš. Museli sme sa vrátiť do sedla Pod Rokošom a odtiaľ je to už len čo by kameňom dohodil. Pri spiatočnej ceste sme opäť stretli turistický párik, ktorý sa vracal medzitým z Rokoša. Moji parťáci znova prehodili pár viet, no ja som pokračoval ďalej sám a sám som aj dorazil na Rokoš. Čas na čakanie som využil na oddych na lavičke v príjemnej horizontálnej polohe a takmer som zaspal.

Kúsok od vrcholu je turistický altánok. Sedeli tu už jedna dáma a traja páni – kolegovia turisti. Do reči sme sa s nimi dali po tom, čo si všimli názov PAT a MAT na mojom tričku a predsedov visiacich na mojom ruksaku. Potešilo ma keď spomenuli, že sledujú našu turistickú stránku a videa na našom Youtube kanáli. Okamžite sme mali o čom rozprávať. Naše turistické zážitky sa prelínali s ich turistickými zážitkami. Celá debata a príjemná vzájomná atmosféra nakoniec vyústila v spoločnú fotografiu, ktorú si môžete pozrieť v pripnutej fotogalérii.

Pár metrov od vrcholu sa nachádza výhľadová lúčka, kde je umiestnený pamätník venovaný Ľudovítovi Štúrovi a Alexandrovi Dubčekovi. Aj na tomto príjemnom mieste sme pobudli hodnú chvíľu. Najedli sme sa, oddýchli si a kochali sa. A i tu prebehla družná debata s ďalšími tromi turistami. Tentoraz nežné pokolenie malo prevahu 2 na 1. Znova sa preberali vzájomné zážitky. Po tejto skúsenosti som len zaregistroval myšlienku od Marcelky: „na horách stretneš samých dobrých ľudí“. A má absolútnu pravdu. Marcelke sa na lúčke až tak páčilo, že si hodila šlofíka a veľmi nerada potom z tohto miesta odchádzala. Mám taký dojem, že po odchode ešte chvíľu spala za pochodu 

Nasledujúce dobrodružstvo sa udialo pri hľadaní Košútovej jaskyne. Na druhý pokus sme ju našli a teda aj riadne preskúmali. Jaskyňa má trinásť metrov a na jej konci sa nachádza aj jemná kvapľová výzdoba. Nám to spríjemnilo trasu a aj zážitok.

Od jaskyne je to na krok na posledný zaujímavý bod našej trasy. Po 250 metroch sme dorazili na výhľadovú Košútovú skalu. Z jej vrcholu je vidieť väčšinu trasy, ktorú sme išli. Aj tu sme absolvovali krátky oddych a Marcelka sa opäť „natiahla“. Bonzovať sa nemá, ale hlásiť sa to musí Na tomto mieste som nezaregistroval, či Jožo lovil kešku. Možno mi to sám prezradí.

V túto hodinu už slnko riadne pieklo. Našťastie nás chránili stromy. Od Košútovej skaly nás čakal 520 metrový zostup do Rudna. A verte, že sme si ho užili Až na ceste dedinou, keď sme išli nekrytý pred slnkom, sme ocenili výhodu lesa. Ale to sme sa už blížili do cieľa k cintorínu. Zážitok s kravičkami už spomenul Jozef a tak nič.

Úspešne sme zvládli túto vysnenú túru. Prezradím, že táto trasa mňa nezastihla v dobrej konštelácii. Už v sedle Pod Rokošom som si myslel, že trasu nedôjdem a to v dôsledku kŕčov v nohách. Dodnes si neviem vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Na pätnásť kilometrovej trase s tisíc metrovým prevýšením by sa to nemalo stávať. Ale stalo sa. Nevadí. Oklepem sa a idem ďalej.

Po ceste domov sme sa opakovane zastavili v Kolibe Solec na cesnakovú polievku, bryndzové halušky a inakosť zabezpečila Marcelka tým, že si dala sladké perky K tomu bolo mlieko, kofola a ja som si dovolil aj pivko. Musím poznamenať, že už dávno som v reštaurácii nejedol také dobré halušky ako tu. Klobúk dole a Kolibe Solec.

Záver

Ďakujem Marcelke a Jožovi za skvelú prítomnosť a atmosféru počas celej trasy. Bol som s vami rád. Jožovi ďakujem, že vymyslel túto zaujímavú trasu. Mne sa veľmi páčila a veľmi som si to užil. A verím, že sa uvidíme opäť nabudúce.

Dovidenia!

Tam, kde sa šmýkali srnky

Začíname presne tam, kde sme začínali aj vo februári pri našom prvom neúspešnom pokuse zdolať všetky Rokoše. Vtedy nám priveľa snehu zabránilo zvládnuť celý okruh. Teraz je však jar a preto je to iné. Naozaj iné. Napríklad tento elektrický ohradník za poslednými domami tu nebol. Ešte že som dostatočne vysoký. Ale čo taký Vincent? Ten si bude musieť naozaj dobre rozmyslieť, kde sa rozhodne prekročiť ten ohradník. Má niekto na sebe niečo červené? Vlastne je to jedno, lebo dobytok nevidieť.

Ohradník máme úspešne za sebou a nepodarenú asfaltovú cestičku pred sebou. Asfalt je taký čudný, hrboľatý. Nie dobre sa po ňom ide. Našťastie to dlho nebude trvať. Za necelú pol hodinku sa ho zbavíme a terén bude iný. Aj je. Tu dolu je blato. Aj mierne stúpanie má za následok šmýkanie sa. A ako tak pozerám na to blato, nešmýkali sme sa tu sami. Tu sa pred nami šmýkali srnky. Také malé stádo. Alebo to boli kravy?

Postupujeme vyššie. S láskou spomíname na chodníček, kde sa šmýkali srnky. Cez túto lesnú cestu sa totiž prehnali stroje v rámci ťažby dreva. Je to tu rozbité. Zle sa ide. Miestami ako keby neviditeľné ruky na chvíľu pridržali topánku kráčajúceho. Ale vtedy, keď ho to šmýka dolu, tak práve vtedy ako na potvoru nie. Stále sú tu aj stopy. Čo by robili kravy takto vysoko? Asi sú to predsa len srnky.

Konečne dobré správy. Je tu stupák a to najpodstatnejšie, podstatne menej blata, ako dolu. Konečne sa ide lepšie. Už nám blato nechce vyzuť topánky a ani nemáme pocit, že by sme mali obuté korčule. Dosahujeme Predný Rokoš, ktorý miestni nazývajú aj Rudniansky Rokoš. Dávame si klasickú 20 – 30 minútovú pauzičku na kochanie sa, nabratie síl na ďalšiu časť túry a fotodokumentáciu.

Hlavnou myšlienkou dnešnej trasy bolo navštíviť všetky Rokoše. Počas návštevy Malého Rokoša zisťujeme, že zostane pri jednorazovej návšteve. Kto by chcel ísť túto trasu, zbytočne by šiel aj na Malý Rokoš. Zato Predný Rokoš a Rokoš za návštevu stoja. Síce z vrcholu Rokoša nie sú žiadne výhľady, ale neďaleko vrcholu a kúsok od červenej turistickej značky dokážete objaviť zopár výhľadov a z nich uvidieť trasu, ktorú máte za sebou. A na lúčku kúsok od vrcholu tuším vedie aj krátka odbočka. Z Predného Rokoša zase uvidíte, čo všetko vás ešte len čaká.

Ešte nás čaká malé dobrodružstvo. Budeme hľadať Košútovu jaskyňu. Volajú ju aj Čierny kotol. Nevedie k nej červená turistická značka, ale taká improvizovaná, slabo viditeľná svetlá farba na svetlohnedých kmeňoch stromov. Chodníček pod nohami je zo začiatku viditeľný. Potom pomaly, ale isto začína miznúť. Až zrazu vzduch preťal výkrik „Tam je diera!“. Máme ju! Ako prvý sa k nej prebojujem ja a zisťujem, že je to všetko možné, len nie jaskyňa. Takže späť a hľadáme znovu. Druhý pokus nám už vyšiel. Jaskyňa nie je veľká, asi 13 metrov dlhá, ale i tak náš dnešný program obohatila.

Košútovu skalu som dlhšie vnímal. Zatiaľ iba na mape. Vo februári, počas nášho neúspešného pokusu o absolvovanie tohto okruhu, som ju z Predného Rokoša videl aj naživo. Lenže priveľa snehu nás odradilo od pokračovania ďalej. A teraz sa už dívam z Košútovej skaly a vidím, čo všetko už máme za sebou. Odtiaľto by nás malo čakať už len klesanie.

Klesanie je riadne. Sme radi, že sme na Rokoš vystúpili cez Predný Rokoš a nie opačne. Síce sú to tie isté výškové metre, veď je to okruh, nemôže to byť inak, ale ten nášup! To je na palicu. Mali sme šťastie a šli sme zo správnej strany. Žltá značka vedie aj cez priestory motocrosu. Preto, keď sú tu preteky, sa obchádza okrajom.

Čaká nás posledný náročný úsek. Znovu elektrický ohradník. Tentoraz sú za ním aj kravičky. A kúsok ďalej človek. Pravdepodobne mu patria. Tentoraz to budeme mať asi s hubovou polievkou. A to sme chceli ísť na bryndzové halušky. Opatrne preliezame, ale tak, aby sa kravičky neplašili. Darí sa nám to tak, že aj medzi nami a nimi je ešte jeden elektrický ohradník. Postaršiemu pánovi sa však už vyhnúť nedokážeme. Teraz to príde. Pán má pokojnú tvár. Slušne pozdravíme. Čelíme otázke, kde sme boli. Popisujeme trasu. Vôbec nám nenadáva. Dokonca aj ráno nás videl. Domáci z Nitrianskeho Rudna chodivajú od Madvovej studničky po neznačenom chodníčku. To nám síce nepovedal práve tento pán, ale iní na Rokoši spomínali. Takže ak pôjdeme nabudúce znovu, tak tadiaľto…

Deň predtým: Volá Ľudka. Vraj či môžu ísť. Či nám nebudú vadiť. Vravím, že nebudú, totiž my s Dúšom nie sme až takí moderní. Možno to tak na prvý pohľad vyzerá, ale nie je to tak. Po telefonáte zisťujem, že už je čas baliť sa. Mám všetko? Vyzerá, že áno. Každá vec má svoje miesto v batohu. Ale čo to? Tuto je toho voľajako málo. Nechýba niečo? Ale čo by chýbalo! Nič nechýba.

Deň keď sa to stalo: Ideme autom po diaľnici. Dúšo sa má pýta, či nemá zapnúť GPS. Načo? Veď cestu poznáme. To nejako dáme! Počkať, prečo je na odbočke z diaľnice preškrtnutý Zvolen? Asi nejaký omyl. Alebo sa na niečo pripravujú. Pokojne schádzame z diaľnice. Čo to tam za značku? Prečo slepá ulica? Načo im je tu slepá ulica? Práve na tomto mieste ju my vôbec nepotrebujeme. Asi omyl. Už druhý po sebe. No toto! Takže to nie je omyl cestárov, ale náš. Zábrany pred nami a za nimi kus cesty chýba. Nevadí, táto cesta tú opravu naozaj potrebuje. To nejako dáme, ale teraz obchádzkou cez Trenčín.

Zaparkovali sme. Vyťahujem ruksak z auta, otváram ho a vyťahujem fotoaparát. Čo to? Prečo nič nevyťahujem? Aha, tak predsa len niečo chýbalo. A teraz už viem čo. Takže nabudúce pri zistení prázdneho miesta v ruksaku a položení otázky „Mám všetko?“ nesmiem byť lenivý a odbiť ju slovami „ale čo by chýbalo!“. No nič, budem musieť fotiť na mobil a keďže nemám žiadnu vlajkovú loď, iba ak dávno potopenú, tak aj tie fotky tak budú vyzerať. Týmto sa Vám za zníženú kvalitu obrazu dopredu ospravedlňujem.

Meteorológovia chvíľu nesmelo naznačovali, že by mohlo aj trošku spŕchnuť. Ale iba trošku. No a keďže my sme chlapi a chlapi a symbolika…, to moc nejde k sebe, proste ani ťuk, chlap nezaberie, ani si nevšimne, jemnými náznakmi u nás dopadnete ako pri symbolike a na hrubé náznaky by som sa radšej tiež stopercentne nespoliehal…, skrátim to, proste sme šli. A dobre sme spravili. Mali sme krásny jarný deň. Ani ten vetrík toľko nepofukoval, ako pôvodne mal. Slniečko pekne svietilo, ale väčšinou sme postupovali v tieni, takže pohoda. No, na dvoch – troch miestach pohoda nebola, ale za to môžu stupáčiky. Tak je tu krásne, také video by som natočil! Také pekné fotky by boli! A ja mám foťák doma.

Rozdiel medzi jednotlivými krajmi Slovenska: To by ženy neboli ženami, aby sa na niečo neopýtali. Tentoraz na Vinca. Ako sa mu darí? Dobre. Veselé príhody sa mu tradične nevyhýbajú. Čo sa mu prihodilo naposledy? Zabudol na poslednej akcii v penzióne na východe drigovicu. Keď to zistil, tak majiteľke napísal. Tá v izbe hľadala drigovicu, hľadala ale nenašla. Tak radšej zavolala svojim známym. Lenže nik na východe ešte drigovicu nepil. Nepoznajú také. A to si vravia východniari! Keď zlyhala rodina, zostal ešte internet. A tam zistila, čo vlastne slovo drigovica znamená. Je to nárečové slovo z okolia Trnavy a Trenčína, ktoré označuje bundu, mikinu. Toto slovo ešte poznajú aj na Spiši. Možno chodia Trnaváci a Trenčania často do Slovenského raja. To proste nevymyslíš, to musíš zažiť. A Vincent túto perlu vo svojom komentári nespomenie! Aspoň že už má naspäť svoju drigovicu. Toto musíme zachovať pre budúce generácie. Nech sa táto príhoda naďalej šíri od jedného táborového ohňa k druhému!

Rozdiel medzi ženským a mužským myslením: Okrem prírody objavujeme aj rozdiel medzi ženským a mužským myslením. Môže za to jarná dubina, ktorou sme práve prechádzali. Chlapi, zle je, ženy začali spomínať. Opatrne musíme zistiť, čo spomínajú. Nejakú dubinu? Uff, to bolo tesné. Však dubina je práve tu. Nie táto? A aká? A kde? Aha, takže spomíname a lovíme v pamäti, že kde, na akom kopčeku. Takže sme sa niekam posunuli. Roviny si môžeme škrtnúť. Zostalo nám len asi osem tisíc kopčekov. Dubiny nám škrtajú možno aj polovicu z nich. Veď u nás rastú aj iné stromy. Lenže aj tak nám zostalo zopár tisíc kopčekov. Čo teraz? Ahá, takže sme tam zažili to a to… Tak toto si nepamätám, toto sme ešte nikdy nezažili. Vraj áno? A kde? Aha, práve názov tohto kopčeka hľadáme? A boli tam tí a tí? Veď tí sú na každej druhej akcii! Baby, aspoň pohorie mi povedzte. Možno by to potom šlo. Tribeč. Jasné, Malá Ostrá.

Na kávičku na Jankov vŕšok: Tentoraz sa pýtame žien my. Predĺžime našu trasu? Dúšo nenápadne našepkáva správnu odpoveď. Nemusel. Baby ju poznajú. Samé chcú dolu na Jankov vŕšok. Na kávičku. Toľko chýb v slove pivo dokážu spraviť snáď len ženy. Zostupujeme dole a zisťujeme, že od pondelka do stredy majú zatvorené! To máme ale šťastie! Dnes je zrovna štvrtok! Tak toto bolo tesné. Nakoniec baby prichádzajú na svoju chybu v slove kávička a dve z nich si objednávajú ten správny nápoj. Tretia trvala na kávičke.

A čo s bryndzovými haluškami?: K autám sme prišli s prázdnymi bruchami. Našťastie Koliba Solec nie je ďaleko. Objavili sme ju s Vincentom na jednej z našich potuliek po Slovensku. Len či bude otvorené? Uvidíme, vyskúšame šťastie. Prichádzame. Dvere majú otvorené dokorán. Varíte? Výborne, bryndzové halušky! A keďže sme dosť hladní, tak aj polievočku… Sedem hodín preč. Ešte by bodla kávička. Keď už sme sa ku káve na tom Jankovom vŕšku nedostali. Boli iné priority. Už majú vypnutý kávostroj, tak iba zalievanú. Tak nič, tentoraz bez kávy. Docvaklo nám to až pri nasadaní do áut. Prišli sme sem asi na poslednú chvíľu. Už zatvárali. Ale obslúžili nás. Najdôležitejšie je, že na bryndzových haluškách nebolo vidieť blízkosť fajrontu. Sem sa ešte určite vrátime, a nebude to iba kvôli tomu, aby sme okoštovali kávu!

Poznámka k prameňu v Trenčianskych Miticiach: Cestou späť hovorím Dúšovi, že si môžeme načapovať vody z prameňa. Mitická je dobrá. Dostatočne vychvaľujem a má to úspech. Dúšo odbočuje z hlavnej cesty. Kto vie, či bude voda tiecť? Predsa len, už je dosť hodín. Tečie. Na ceduľke majú napísané že do 21:00 hod. Toľko som vychvaľoval, že musím tú vodu pre istotu okoštovať. Aj Dúšo koštuje. Je spokojný. Ja nie. Veď tá Mitická naposledy chutila lepšie! Kde je zrada? Pod „otváracími hodinami“ prameňa. Nie každý deň tečie Mitická. Tak len do budúcnosti, Mitická tečie v pondelok, piatok, sobotu a v nedeľu. Minera tečie v utorok, stredu a vo štvrtok.

Idem! Prečo aj nie! O týždeň bude po dovolenke a môžem zasa zarezávať 

Meteorológovia sľubovali na dnes krásne počasie, tak prečo to nevyužiť na ďalšiu túžbu v Karpatoch – na Somára. Ale celý vesmír bol dnes proti nám, tak sme radšej Somára vynechali (aj tak je tam vojenská uzávera). Ale to vôbec nevadilo, spravili sme si aj tak krásnych a nenáročných 12 km.

Pri konci sme mali naplánovanú fazulovú polievku na Pezinskej Babe, na ktorú som sa veľmi tešila. Ale POZOR!!! V reštaurácii Doma na babe si NIKDY, ale ozaj NIKDY nedávajte fazulovú polievku. Polievka z konzervy a ešte aj bez chleba  

Ale našťastie dobrý pocit z turistiky nám zostal, ten sme si zobrať nedali. 

Úvod

Dobré ráno. Vstávame, keď slnko zasvietilo do okien útulne. Cez noc sa vietor zabil. Popravde ja som sa v noci vôbec nevyspal. Už som spomenul, že spal som asi desať minút. Ostatný čas som driemal. Z minulých prespaní v prírode viem, že aj to driemanie mi stačilo a dnes tomu bolo rovnako. Vôbec som nepociťoval únavu a ak ma trochu po včerajšku boleli nohy tak bolesť ráno ustúpila. Zdá sa to smiešne po takmer iba dvadsiatich kilometroch, ale realita bola taká. Ja som raňajky neabsolvoval a nevšimol som si, žeby niekto z mojich sú pútnikov raňajkoval. Dozaista však viem, že sme pri prameni Smolníka absolvovali rannú hygienu. Rado pri prameni odlovil nečakane aj kešku. Potom sme sa už vydali na druhú trasu našej púte na Ceste hrdinov SNP. Privítalo nás počasie ako z rozprávky, ešte krajšie ako včera.

Putovanie

Ako prvé

sme dorazili do Uhornianskeho sedla, z ktorého nám včera vozidlom dopravili večernú pizzu. Dnes nás čakalo menšie stúpanie ako včera. Vrcholom mal byť vrch Skalisko, na ktorý som sa veľmi tešil.

Už za Panským vrchom

sa nám začali naskytovať impozantné výhľady na Vysoké a Nízke Tatry. Terén bol jemne zvlnený a tak duša turistu sa mohla naplno kochať krásnymi výhľadmi. Tieto nádherné výhľady sme prakticky mali k dispozícii až po vrch Peklisko, kde sme začali klesať do sedla Súľová.

Ešte pred Bielymi skalami

sa nám prvý krát ukázala legendárna korba AVIE, ktorú v dnešnej dobe iba núdzovo v zlom počasí využívajú SNP-éčkari. Práve Útulňa SNP Úhorná teraz zastala jej funkciu hlavne na nocľah. Po tom čo sme dorazili do sedla Krivé sme „AVIU“ mali už jasne pred očami a o chvíľu k nej dorazili.

Legendárna AVIA

nás prichýlila na pár desiatok minút. Spravili sme si pri nej gastronomickú prestávku. A nielen to, ale z tohto miesta je nádherný výhľad na hrad Krásna hôrka, ktorá je toho času už po rekonštrukcii. Aj tu Rado zalovil v pamäti a poriadne dávnej, do čias detských, keď Krásnu hôrku navštívil. Inak Radovi išla „papuľa“ celú dobu , ale jeho rozprávanie zážitkov z minulého roka bolo veľmi poučné hlavne pre toho, kto chce SNP-éčku absolvovať. Dokonca pred odchodom prišiel k AVII pár okolo šesťdesiatnikov, ktorý putovali červenou asi päť dní. Prehodili sme s nimi pár plodných viet a pokračovali ďalej.

Časť po Skalisko

bola najnáročnejšia. Ešte som nezažil a to už relatívne dlho chodím, toľko polomu ako v tejto časti. Kto nie je gymnasticky založený, alebo nemá kondičku a kolená v poriadku zažije peklo. Nechápal som, ako môže byť v hustom lese toľko stromov pováľaných. Vyzeralo to otrasne. Ustavičné preskakovanie a obchádzanie povalených stromov. Čistá gymnastika. Ak sme neprešli o dva kilometre navyše tak ani meter. Zmenilo sa to až s príchodom na Skalisko.

Skalisko

je impozantný a nádherný kamenistý vrch s kovovým krížom na jeho vrchole a miestom na oddych a kochanie sa. Ak by som mal porovnať výhľady z už navštívených vrcholov, tak by som ho dal na úroveň Veľko-Fatranského Kľaku, Nízko-Tatranského vrchu Poludnica, alebo Chočského vrchu Pravnáč. Proste nádhera. Keď sa mi zdali impozantné výhľady na Vysoké a Nízke Tatry spred Panského vrchu tak tu boli dovedené do dokonalosti. Tu sú výhľady kruhové a neskutočné. Proste nedalo sa nimi dostatočne nabažiť. Na Skalisku sme absolvovali aj obednú prestávku, dostatočný oddych a na vrchu som zanechal aj klubovú nálepku. Skalisko si to s určitosťou zaslúžilo.

Pred odchodom zo Skaliska

sme mali navštíviť neďalekú chatu Volovec, ktorá sa nachádza asi 150m výškových pod Skaliskom. Návštevu sme však zavrhli na úkor prestávky pri legendárnej AVII. Ak by sme tam nestáli, možno by sme ju navštívili. Párik, ktorý sme stretli pri AVII nás informoval, že práve z chaty idú a že tam podávajú guláš. Škoda. Ale nás by to neúmerne zdržalo po tom, čo sme absolvovali predchádzajúcu prestávku.

Po odchode zo Skaliska

sme opäť zápasili so značným polomom, ktorý mne konkrétne uberal dosť síl. Čo už, gymnastika nie je moje hoby. Keď sme po krkolomnej polomovej ceste dorazili do sedla Pod Čertovou hoľou polom skončil. Pred očami nám vyrástol vysoký vrch Čertova hoľa. Čakalo nás úmorné stúpanie pod riadne páliacim slnkom. Asi v trištvrte kopca pred odbočkou sme stretli lesníka a pár ľudí a dali sa do reči. Dozvedeli sme sa o medveďoch a vlkoch, ktorých tu často vidieť. My sme také šťastie chvalabohu nemali Zostávajúca časť trasy už bola otvorená bez stromov a slnko nás kvalitne opieklo.

Za vrchom Peklisko

sme prvý krát uvideli obec Hnilec náš cieľ. Vrch zároveň spôsobil, že naša trasa nabrala klesavý charakter. Áno, už žiadny kopec ani stúpanie, len príjemné klesanie do Sedla Súľová, ktoré nám bolo už dôverne známe z pred roka, keď sme tu začínali cestu z Hnilca do Dediniek. V sedle po príchode sme strávili pár minút oddychom a potom už hor sa do Hnilca po zelenej turistickej značke k autu. Našťastie auto bolo na svojom mieste, tak ako sme ho pred dvoma dňami zanechali. Rád bol hlavne jeho majiteľ Dúšo 

Záver

Aj trasa tejto časti sa mi veľmi páčila a zanechala vo mne značné spomienky. Hlavne na „kvalitný polom“ dlho nezabudnem. Dúfam, že do doby, keď bude chcieť túto časť absolvovať Jozef, ju dajú dobrí ľudia do poriadku a cesty vyčistia od popadaných stromov.

Som rád, že som mohol byť súčasťou tejto výpravy na Ceste hrdinov SNP na východe našej krajiny a na zážitky z nej asi nikdy nezabudnem. Ďakujem všetkým zúčastneným za skvelú a neopakovateľnú atmosféru. Myslím si, že ešte dlho budeme spomínať na všetko čo sme spoločne zažili a niektoré fragmenty z cesty sa stanú legendárnymi zážitkami 

Informácia na koniec pre Jozefa. Po akcii a vzhľadom na dlhé a úmorné cestovanie na východ sme sa dohodli, že nasledujúca akcia na Ceste hrdinov SNP na východe bude taká, aby sme zostávajúcu časť z Dukly do Kysaku absolvovali naraz. Podľa výpočtu a skúseností Rada to vychádza na päť dní.

Dovidenia na ďalšej trase Cesty hrdinov SNP.

Úvod

V stredu ráno, v deň odchodu na dvoj-dňovku, prišiel v práci za mnou Jozef a mal divný výraz. Už som vedel, že niečo nie je v poriadku. A v tom z neho vypadlo, že on na SNP-éčku nemôže ísť kvôli boľavému zubu. Zostal som ako obarený. Tak isto obarený / prekvapený / smutný mal výraz aj Mišo, keď sme ho s Radom nakladali do auta v Piešťanoch. Popravde, Jožo nám chýbal počas dvoch nasledujúcich dní a veľmi často sme ho na túre spomínali.

Cesta do Smolníka nám trvala sedem a pól hodiny. Bola to nekonečná cesta. Najprv sme sa zdržali na kávičke v Tekovských Nemciach, kde sme mali zraz. V Banskej Bystrici sme sa zdržali nákupom v Kauflande a nakoniec nám cestu predĺžila večera. Pôvodne mala byť zastávka v Telgárte v legendárnej Horehronskej kúrii, ale tá bola zatvorená a v ďalšej destinácii bola ako na potvoru uzavretá spoločnosť. Večeri sme sa dočkali až v Hostinci Stará krčma v obci Stratená.

Po večeri nás ešte čakala cesta do Hnilca, kde sme nechali Dušanove auto za „úsmevných okolností“, ktoré tu nebudem rozoberať a do Smolníka sme dorazili o pól desiatej. Po príchode do Penziónu Mach nás milo privítala majiteľka. Spať sme išli o pól jednej, kým sme nedohrali karty a nedopili vynikajúci rum Heffron. Ráno pri raňajkách sme si od majiteľky vypočuli zaujímavé rozprávanie o histórii Smolníka.

Putovanie

Autobus ráno zo Smolníka

nás doviezol do kúpeľov Štós. Ranná kávička v kaviarni Caffé Komporday nás dobre naladila a samozrejme vyplavila spomienky spred dvoch rokov, keď sme tu 30. júna s Jožom a Mišom začínali trojdňovú púť na Ceste hrdinov SNP do Kysaku. Po prehliadke blízkeho jazierka a okolia sme odštartovali trasu k Útulni SNP Úhorná.

Prvá zastávka

na oddych bola v Štóskom sedle, kde je aj Kaplnka Navštívenia Panny Márie. Zvyknú tu núdzovo prespávať SNP-éčkari, ako nám povedal Rado. Po oddychu viedla cesta príjemným lesom a na chvíľu nás zastavila pri rázcestníku Skorušina. Inak Rado celú cestu rozprával svoje zážitky z minulého roka, keď tadiaľto išiel. A pretože ja som išiel ustavične posledný, len málo z toho som počul. Zachránili ma iba zastávky, kde sme boli vždy pokope.

Ďalšou takou zastávkou

bolo miestečko z názvom Osadník-Bodovka. Tu sme sa zdržali aj pól hodinu. Bolo nádherné slnečné počasie, vietor skoro žiadny a k dispozícii bola lavička. Proste ideálne miesto na oddych.

Úsek od Osadníka až po Zelenú skalu

moje srdce plakalo. Celé pláne bez stromov, kde tu nejaký pahýľ. Nemyslel som si, že v tejto časti budú Volovské vrchy tak zdevastované. Stúpanie na legendárnu Pipitku bolo tiež rovnaké. Len na jej vrchole boli stromy a inak pod vrcholom všetko holé, iba kde tu nejaký pahýľ. Najsmutnejšie je, že nebolo vidno ani novo zasadené stromčeky. V duchu som porovnal lesy Volovských vrchov od kúpeľov Štós po Košice a od kúpeľov Štós po Hnilec. Čakal som krásu, akú sme videli minulý rok a dočkal som sa zdevastovanej prírody. Proste sa ma zhostila hrôza a každý, kto má rád prírodu a turistiku musí zaplakať nad skutočnosťou, ktorú videl na tomto úseku.

Keď sme obkrúžili celú Pipitku

prvý krát sa nám ukázal krátky hrebeň a na jednom z jeho vrchov sme uvideli telekomunikačný stožiar. Z Radových rozprávaní sme vedeli, že práve pod stožiarom je postavená a čaká na nás Útulňa SNP Úhorná. Keď som sa lepšie prizrel, naozaj tam útulňa bola. Hneď sa veselšie išlo. Môj ruksak nebol najľahší a počas celej tejto trasy som rozmýšľal čo v ňom mám navyše a čo by som teoreticky nepotreboval, čo by sa dalo vyhodiť.

Asi o štvrť na štyri

sme slávnostne dorazili k útulni. Počas celej trasy som rozmýšľal, či bude voľná. Mali sme šťastie nikto pri nej nebol. Prebehla medzi nami debata, či sme nemali ísť zo Smolníka neskoršie, aby sme tu neboli tak skoro. Stačil by nám aj autobus s odchodom 11.35 hod. Čo už. Aspoň sme si okolie útulne poriadne poprezerali a pokochali sa výhľadmi od nej. Od útulne je vidieť celý hrebeň, ktorým sme išli až od Pipitky.

Mali sme čas

sa vyložiť, pripraviť si nocľah, ale hlavne objednať si pizzu, kofolu a pivo v reštaurácii U Vodnára a kvalitne sa najesť a napiť, kým pôjdeme spať. Nebýva zvykom a ani nie sú také miesta na Ceste hrdinov SNP, kde by sa dala objednať poživeň. Tu na útulni Úhorná je to zázrak, ktorý každý turista privíta. Keď sme si vychutnali pizzu prišiel na útulňu ešte jeden turista. To bol asi maximálny počet turistov, ktorých by vedela útulňa na noc ukryť. Možno by sa vošiel ešte jeden, ale bolo by po komforte.

Čas do večierky

sme využili už tradične hraním kariet a popíjaním vynikajúceho Heffronu. Už ani neviem kedy sme zaľahli, ale viem že sa vonku rozfúkal silný vietor a cez dve okná útulne presvital celú noc mesiac v splne. Viem to preto, že som spal v noci tak asi desať minúť, čo mi ostatní neveria. A ráno sa viedli okolo toho ďalekosiahle debaty.

Záver

Bola to relatívne krátka a nenáročná trasa. Možno sme mali naozaj vyrážať neskôr, aby sme na útulni neboli tak skoro. Zarazili ma v tejto časti poničené lesy Volovských vrchov. Radosť mi urobila návšteva kúpeľov Štós a kávička v kaviarni Caffé Komporday. Pri spomienke na toto miesto mi ešte viac chýbala prítomnosť Jozefa a veľmi som opäť ľutoval, že nemôže byť s nami. A nakoniec, videl som vrch Pipitka, na ktorý som sa tiež tešil, už z rozprávaní Rada pri počúvaní jeho zážitkov aj z týchto miest.

Zajtra dovidenia!

Ako som takmer išiel s chalanmi na túto slávnu dvojdňovku

Voňavé ráno. Kávička s koláčikom v kúpeľoch Štós. Už sa teším. K tomu keška venovaná prvej saune v našej republike. A potom nás pohltí les… Len sa najprv musím zbaliť. Aké to má byť počasie? Hodinu mi trvá, kým sa konečne rozhodnem pre teplejší spacák. Nechcel som ho brať, lebo je veľký a ťažký. Ale mrznúť v noci sa mi tiež nechce. Asi tri minúty sa pokúšam narvať spacák do ruksaku značky Zajo. Nakoniec sa mi to podarí. A teraz jedlo. Ale jedine plátkový syr, alebo nakrájaný salám a tenučký krajec chleba. Iné tam nedostanem. Radšej mením ruksak za síce starší, ale za to ťažší model. Samé výhody. Už sa niekam dostávame. Takto po tých rožkoch aspoň nebudem musieť poskákať, aby sa zmestili do ruksaku.

Rýchlo šup do postele. Treba sa dobre vyspať. Ráno treba ešte ísť do práce a poobede nás čaká takmer nenáročný asi 4 hodinový presun do Smolníka. Ale čo to? Nejako ma to líce začína pobolievať. Ľahnem si na druhé, veď to sa poddá. Nepomáha. Od bolesti sa v noci prechádzam po dome. Á už je lepšie. Znova rýchlo šup do postele. Znovu bolesť. Znovu nočná prechádza po dome. Asi hodinu mi trvalo, kým som pochopil, že možno zaberie, keď si dám hlavu vyššie. Trochu pomohlo. Ešte vyššie. Kradnem vankúšiky v nočnej tme kde sa len dá. Konečne som ulahodil správnu výšku.

Koľko som spal? Bolo to aspoň 15 minút? Znovu prechádzka, nasledovaná popravovaním vankúšov. Toto kolo som bol nútený zopakovať viac krát. Ale už sa mi zdalo, že spím určite viac ako iba 15 minút. Nadránom prišiel zlatý klinec noci, parádne sa mi podarilo zaspať. Radosť mi kazí budík, treba ísť do roboty. Toto nevyzerá dobre. No, uvidíme doobeda, čo to urobí.

Raňajky som nedojedol. Nevadí, veď len občas sa ten zub ozýva. To mäkšie som dal, s tým tvrdším som radšej nebojoval. Keď stojím, je to celkom dobré. Veď na turistike sa zvykne hlavne stáť. Teda chodiť, ale to ako keby človek stál. Po jabĺčku, čo som mal na desiatu, som sa asi desať minút spamätával. Chodil som miestami po kancelárii ako lev. Začínam sa lúčiť s touto akciou. Toto nedám. Na obede striedavo, oblačno. Polievka ma pekne doriadila. Zato druhé, našťastie som si prezieravo vybral mäkké, bola takmer v pohode. Nádej nesmelo ožíva! Ale iba do chvíle, keď som si skúsil dať kávu. A je po nádeji.

Cesta autom domov mi dáva za pravdu. Tie štyri hodiny v aute na turistickú akciu by som nedal. Musím sa dobre pripraviť, táto noc bude ťažká. Asi okolo 17-tej som vzdal prípravu na ťažkú noc a rýchlo googlim zubárske pohotovosti v okolí. Rýchlo do Trnavy. Cítil som snáď každý hrb na ceste. Toto nie je dobre. A to som chcel vydržať do ďalšieho rána. To by som bol ale somár. A veľký. Zrazu vidieť Malé Karpaty. Pekne nasvietené. Blahodárne pôsobia na môj zub. Neurobil som chybu, že som nešiel? Nie, neurobil. Najbližšie nerovnosti na ceste ma rýchlo o tom presviedčajú.

Konečne zubná pohotovosť. Dvere odomknuté, vo vnútri už sedia nejakí pacienti. Sestrička pri recepcii už niekoho zapisuje na zákrok. Som zachránený! Tak nie, záchrana sa odkladá až na zajtra 20:30. Teda ak si medzitým nezoženiem niekoho iného. Rýchlo volám Marekovi, ktorý ma nasmeruje správnym smerom. Druhý pokus. Doktor na mňa na chodbe pozerá, pýta sa na meno. Nie, nie som objednaný. Vraví, dobre, pacient mešká, aspoň sa na to pozriem. Nechce mi veriť, že mám problém. Vraj ten zub dobre vyzerá. Možno vyzerá dobre, ale ja už mám celé líce ubolené. Klepká mi po zube. Moje jojkanie ho presviedča o tom, že mám pravdu. Po klepkaní ma už nebolí celé líce, ale pol hlavy. Aspoň že nie celá. Doktor niekam odbehne a o chvíľu sa vráti. Doktorka vedľa sa ti na to pozrie. Len budeš čakať asi pol hodinku. To mi nevadí. Pol hodinka lepšia, ako celá noc!

Aj doktorke sa môj zub páči. Nevidí problém. Mňa práve prestala bolieť tá polovica hlavy. Aj zub sa zľakol doktorky a tvári sa, že je v pohode. Znovu poklepkávanie. Aký jednoduchý spôsob zisťovania. A účinný. Takéto metódy mám rád. Jednoduché a celkom presné. Len keby ma zase pol hlavy nebolelo. Doktorka sa pýta, čo budeme robiť. Trhať. Ja tu veru hodinu hubu otvorenú nedokážem mať. „Taký pekný zub?“ vraví. Vyčistíme kanáliky, ešte sa dá zachrániť. Nie, ja chcem trhať. Začne pracovať. Bolí. Je tam dosť hnisu. Stále chcem trhať, len mi to nepomáha, lebo doktorka chce stále zachraňovať. Nakoniec ma presviedča. To už mám hubu asi 20 minút otvorenú a ide to. Len to občas bolí. Po asi 50 minútach už nespoznávam sám seba. Zub je síce trochu ubolený, ale to je nič, oproti tomu, čo bolo predtým. Dnes sa vyspím! A takto som zažil zázrak! Veľký zázrak! V našom zdravotníctve určite! Lebo u môjho zubára som mal termín na 10. mája! Len mi trochu kazí radosť, že som nemohol ísť s chalanmi. Nevadí, nie všetko sa podarí. Aj tak to bol dnes zázrak!

Akurát mám 2 týždne dovolenku, tak zoberieme saky-paky a vhupneme do lesov! Teším sa!

Týždňová dovolenka sa chýlila ku koncu, domáce práce ma už nebavili a bolo treba potrénovať na TT100. Narýchlo som si vymyslel trasu, ráno zobudil syna, aby ma zaviezol do Sološnice. Počasie vyšlo, šlapalo sa dobre.

Mali sme jeden termín, viacero plánov i záujemcov o turistickú akciu. Tentoraz o cieli akcie rozhodli viac tí, čo nemohli ísť, ako zúčastnení. Rokoš i Krivín počkajú. Neutečú. Snáď. Tak sme sa na pol škody rozhodli pre návštevu najvyššieho vrchu pohoria Tribeč.

Na vrchol sme postupovali príjemným jarným lesom. Vďaka občasným lúčkam sme mali aj výhľady. Z vrcholu už však nie. Síce na vrchole nás čakala krásna jarná lúčka, ale je obkolesená lesom. Dnes bola trávička zaliata slnkom. Dobre sa v nej sedelo. A ako to tradične býva, na čerstvom vzduchu aj lepšie chutí. Tak sme to zneužili a najedli sa.

Kedysi na vrchole stálo hradisko. Aj to bolo vidieť. Kúsok od vrcholu sme prechádzali cez val. A už sme na hradisku! Čo to? Ďalší val? Žeby akropola? Nie. Prvý val totiž nepatril k samotnému hradisku. Stál pred hradiskom na mieste, odkiaľ je najľahší prístup. Až z domnelej akropoly sa vykľulo samotné hradisko. V hradisku objavili skalnú stavbu, ale pravdepodobne to nebola budova. Mala príliš veľké základy. Toto strechu nemohlo mať. Bol to asi múrik. Možno ohrada pre kone či iné zvieratá. Kto ho vie? Ťažko povedať, pretože archeologický výskum tu ešte neprebehol.

Veľa o hradisku nevieme, ale predsa len zopár drobností vieme. Bolo to výšinné hradisko o rozlohe 17,8 ha. Iné hradiská chránili prudké svahy, toto bolo skryté hlboko v kopcoch uprostred hustého lesa. Opevnenie malo z kameňa a zeminy. Kamenná hradba dosahovala 6 až 7 metrov a mala šírku 12 až 25 metrov. Hradisko malo 4 brány 8 – 10 metrov široké a viedli k nemu 4 cesty. Jedna z juhu k Velčiciam a tri na sever k Solčanom. V hradisku nebol prameň ani studňa. Prameň je len v sedle medzi Veľkým a Malým Tribečom. Preto sa predpokladá, že hradisko nebolo vybudované na trvalé bývanie. Hradisko asi patrilo do systému predveľkomoravských obranných hradísk Zobor – Žibrica – Tribeč.

Ľudia kedysi žili v malých dedinkách so 6 až 10 domami. Jedna rodina obývala jeden zrub. Pretože nebývalo vždy bezpečne, stavali si hradiská. Hradisko bývalo väčšou opevnenou osadou pre stovky a tie najväčšie až pre tisíce ľudí. Hradiská neboli hradmi ani mestami plnými domov. Vo vnútri sa zvyčajne nachádzali poľnohospodárske usadlosti s ohradami pre dobytok a drobné políčka. Pri bránach stávali zhluky menších zrubov, v ktorých žili rodiny kupcov a remeselníkov, ktorí nevlastnili pôdu. Remeselníkov zastupovali kováči, hutníci, šperkári, nechýbala textilná dielňa a možno aj hrnčiar. Ten však mohol bývať aj mimo hradiska, pri vode. Ak bolo hradisko sídlom kniežaťa, našli ste vo vnútri ďalšiu hradbu.

V čase vojny sa do hradiska sťahovalo obyvateľstvo z okolia i zo svojim majetkom. Niektoré hradiská boli vybudované iba za týmto účelom. Ukrývalo sa to najcennejšie – státa kráv, oviec a koní. Ak chcel nepriateľ hradisko dobiť, mal dve možnosti. Priamy útok, alebo blokáda hradiska spojená s plienením okolia. V prípade priameho útoku musel útočník kvôli minimálne 3 metre vysokým múrom hradiska použiť pomocné prostriedky. Kvôli tomu nemohol dostatočne využiť svoju početnú prevahu, bol vystavený streľbe z lukov a prakov a pri priamom boji bojoval v nevýhodnom postavení. Nepriateľ však mohol palisádu zapáliť a priekopu zasypať. Ak nepriateľ prenikol na korunu hradby, ochodza široká niekoľko metrov umožňovala obrancom na ohrozenom úseku sústrediť dostatok obrancov a získať tam početnú prevahu. Predpokladá sa, že v dobách Veľkej Moravy na jedného obrancu pripadal 5 metrový úsek opevnenia. Pomer však mohol byť úplne iný, keď sa do veľkého hradiska stiahla časť kniežacieho vojska.

Pred asi 80-timi rokmi žil pod vrcholom Veľkého Tribeča pustovník. Dodnes tu môžete vidieť pozostatky jeho kamenného domčeka. Neďaleko nej dodnes vyviera pramienok, ktorý volajú pustovníkova studnička. Pred skromným domčekom z kameňa, dreva a slamy mal kúsok poľa. Bol vraj plachý. Keď videl prichádzajúceho človeka, ušiel do húštin. Naposledy ho videli počas druhej svetovej vojny. Jeho pozostatky sa nikdy nenašli. Možno preto je občas vydávaný za jednu z obetí pohoria Tribeč.

Vinco, vytiahol si našu túžbu?