Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Túto trasu, teda skôr cieľ trasy vymyslel opäť Jozef. No ja som jeho „čarbanice“ v mape trochu upravil, pretože som sa nechcel z Bartošovice vracať po žltej značke späť do Omšenia.

Veľmi výrazná Omšenská baba sa nám pripomenula pri našej poslednej návšteve Strážovských vrchov, keď sme išli na Chatu Baske. Počas prestávky na vyhliadke Žihľavník sme si ju všimli. Netušil som však, že o dva týždne práve na túto babu budem liezť Druhý krát počas dvoch týždňoch sme teda museli zákonite začínať v obci Omšenie. Tentokrát sme parkovali v strede obce pri Supermarkete, kde sa pohodlne parkuje.

Putovanie

Prvé zastavenie

Prvá časť trasy, ktorú sme si zvolili, bol vlastne modrý chodník vedúci na veľmi výraznú výhľadovú skalu s názvom Starý háj. Chodník sa s nami hneď za dedinou vôbec nehral a pripravil nám na zahriatie 240 metrové prevýšenie prevažne šmykľavým terénom. Veď dalo sa to čakať po predchádzajúcich dvoch daždivých dňoch. No my sme sa s týmto terénom zdarne popasovali. A poviem Vám stálo to za to, lebo na vrchole tohto stúpania nás privítala prvá vyhliadka – Kamenné vráta. Okrem obstojných výhľadov sme tu našli aj informačnú cyklistickú tabuľu. To znamená, že na toto miesto chodia aj vyznávači jazdy po cyklotrasách. Vyhliadka poskytuje obmedzené výhľady smerom na Baské.

Druhé zastavenie

Ďalších sto metrov výškových nás priviedlo k druhej vyhliadke, ktorá je už hodnotnejšia. Tesne pred príchodom na vyhliadku ma zaujal párik zamilovaných stromov. Naozaj to tak vyzeralo, lebo sa držali spolu za ruky. K výhľadovému miestu sme museli trochu klesať po zaujímavom chodníku, ktorý skrášľovali skaly vyrastajúce zo zeme. Vyhliadka s názvom Sokolovica má v ponuke parádny výhľad. Opäť naše oči zaujal masív vrchu Baské, no v zornom uhle už bol aj náš ďalší bod návštevy.

Tretie zastavenie

Nasledujúce kroky viedli už po hrebeni, takže to bolo celkom príjemné putovanie. Asi po tristopäťdesiatich metroch lesný ráz chodníka prerušila lúka a tá nás poslala prísne doprava. Príjemný skalnatý hrebienok končí mohutnou skalou vyrastajúcou zo zeme, ktorá je na široko-ďaleko neprehliadnuteľná. A práve na nej spočinuli naše malilinké človečie postavy. Na vyhliadke Starý háj sme pobudli asi dvadsať minút. Bolo sa čím kochať a čas sme využili aj na občerstvenie. Je to parádne skalnaté miesto na oddych, z ktorého je vidieť do celej dolinky. Prvý krát sme uvideli aj našu štartovaciu obec Omšenie a samozrejme kráľovnú týčiacu sa nad ňou – Omšenskú babu. Bol to impozantný pohľad.

Štvrté zastavenie

Po návrate z vyhliadky na červený chodník, ktorý je mimochodom súčasťou Cesty hrdinov SNP, sme išli po lúke. Bola to príjemná zmena. Tu sme stretli aj nášho prvého turistu, ktorý pravdepodobne smeroval na Starý háj. Po asi dvoch kilometroch sme doputovali k rázcestníku, kde z Omšenia prichádza žltá turistická značka vedúca na Bartošovicu. Chvíľu nám „žltá“ robila spoločníčku, no náš chtíč pozrieť si vrcholný výhľad putovania bol mocnejší. A tak sme zabočili doprava a po miernom stúpaní doputovali na našu „čerešničku na torte“ – Omšenskú babu. Na skalnatom vrchole sa s hrdosťou vypína železný dvojkríž. Súčasťou je aj vrcholová kniha, v ktorej som zanechal spomienku na našu návštevu. Na vrchole je kopec miesta na oddych, občerstvenie i pastvu pre oči. Na „babe“ sme pobudli asi tridsať minút a vychutnávali si jedinečnosť tohto prekrásneho miesta. Viem si pobyt na tomto mieste predstaviť aj v lete. Dá sa tu v pohode poležať v tráve a dosýta sa kochať jedinečnými výhľadmi. Moje odporúčanie pre ostatných je – navštívte Omšenskú babu, určite neoľutujete.

Piate zastavenie

Posledným krátkym zastavením bola vyhliadka Bartošovica, ktorá je aj cieľom žltej turistickej značky začínajúcej v Omšení. Neposkytuje také kvalitné výhľady ako jej sestry na tejto trase, ale je fér venovať jej aspoň krátku pozornosť. Vyhliadka ponúka pohľad na Omšenie. Súčasťou vyhliadky je aj drevený dvojkríž, ktorý má už svoje najlepšie roky za sebou. Aby nespadol, oporu mu robí priateľ strom. Pekná symbióza. Kto by chcel zažiť trochu adrenalínu môže ešte navštíviť aj jaskyňu, ktorá je situovaná pod vyhliadkou. My sme ju návštevou nepočastovali.

Záver

Do Omšenia sme klesali po príjemnej lesnej ceste, ktorá sa neskôr zmenila na lúčnu, približne osemsto metrov pred dedinou. Posledné putovanie nám hodnú chvíľu spríjemňoval pohľad na Omšenskú babu, ktorá sa týčila priamo nad nami. Do Omšenia sme doputovali s vedomím, že dnešný deň bol strávený zmysluplne. Nevyužiť parádne sobotné, slnečné počasie v prekrásnom prostredí Strážovských vrchov by bolo trestuhodné.

Ja som si túto turistiku nesmierne užil. Je mi tak trochu záhadou a aj ľúto, že sa nikto iný nepridal. Každopádne Ti chcem Michal poďakovať, že sme spolu aspoň mi dvaja mohli stráviť pekné chvíle v prírode.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

POMOOOOC ZASE SOM SA SLUBILA INDE DUFAM, žE BUDú OPAKOVAčKY TýCHTO TúRIčIEK

Idem vám ukázať krásnu atmosféru z rozprávky, do ktorej sme mali dopriate vstúpiť a užiť si ju v plnej svojej kráse. Boli sme pozrieť Beskydy a známe miesto s názvom Pustevny. . Počasie nám prialo, bolo príjemne až do momentu kedy sme prišli na vrchol . To už bola trocha iná zima, vietor a mínusová teplota nám dali zabrať a cestou ku kaplnke a vysielaču na vrchole sme sa riadne drkotali . Tu sa ukázalo teplé funkčné oblečenie ako skvelá voľba .Na vrchole stezky je sklenená plošina, ktorá sľubuje určitý adrenalín , keďže má priehľadnú sklenenú podlahu , avšak bola komplet zamrznutá a pod nohy si si nevidela, no mne to pripadalo aj tak adrenalínové, zdalo sa mi ako keby stojím na kuse ľadu, ktorý sa môže každú chvíľu odlomiť. Veľmi pekný zážitok to bol… a my sme ako bonus dostali pohľad na zapadajúce slniečko … a úprimne, bol to najkrajší moment z celého výletu. ozaj, ochutnajte vrelú medovinu v Libušíne, zahreje vás a poteší zvnútra

Danka a Peter.
Vybrali ste si peknú trasu, ale ten čas výberu, to je niečo neskutočné. Trafili ste ho bombovo – waw. Inverziu sa tak často nepodarí vystihnúť. Tá Vaša inverzia v Malej Fatre bola fascinujúca až dychberúca. Ďakujem, že som si mohol na našej stránke pozrieť také pekné fotky.

P.S.: ja som podobnú inverziu zažil s rodinou, keď sme boli vo Vysokých Tatrách na Chate pod Soliskom.

Ukončenie jesennej sezóny a prechod do zimnej sa nám podaril v Malej Fatre. Hlásili slnečné počasie, tak sme chceli prejsť aspoň kúsok hrebeňa, teda iba pár vrcholov. Pretože už je skoro tma, na viac si už netrúfneme, tak sme sa vyviezli lanovkou. Aleže takúúúú inverziu sme ani nečakali. Bolo to nádherné!!!

Úvod

Už v úvode pracovného týždňa som Jozefa „otravoval“ otázkou. Čo s prichádzajúcim víkendom? Po trojtýždňovej turistickej prestávke sa mi zachcelo do hôr. No a ja presne viem čo Jozef zrobí, keď mu položím spomínanú otázku. Jednoducho, vymyslí nejakú zaujímavú trasu. Keď mi spomenul vrch Baské tak som si pomyslel, veď na Baské sme už raz boli, je ešte toľko miest na ktorých sme neboli. Tak prečo Baské? Avšak keď som uvidel nakreslenú trasu ani na chvíľu som nezaváhal. A dnes už môžem povedať „Kto zaváhal, neurobil dobre“ 

Od stredy som pozorne sledoval ďalších dobrodruhov. Úprimne som čakal viac záujemcov o pohodovú turistiku s oddychom a občerstvením na príjemnej chate. No čo už. Ale musím a chcem úprimne poznamenať, že prihlásenie Aďky a Maroša ma veľmi potešilo. S nimi sa až tak často na akciách nestretám. A tento štatút (ukrývajúcich sa turistov pred Vincentom) majú aj mnohí iní naši členovia Snáď Boh dá a do konca roka sa s niektorými stretnem.

Putovanie

Prvé zastavenie

Po úvodných asi osemsto metroch sme opustili obec Omšenie a naše nohy začala hladiť trávička lúk. Tu sa nám už naskytli aj prvé výhľady na obec, ale hlavne na protiľahlý hrebeň s neprehliadnu­teľnou Omšenskou babou. S Jozefom máme na túto babu pekné spomienky a tak sme o nej utrúsili pár slov. Ja mám z tej túry aj hmatateľnú spomienku – ohnutú termosku, keď som na Omšenskej babe spadol na ruksak a práve termoska si to odniesla.

Po príchode k výklenkovej kaplnke sme mali odbočiť k vyhliadke s názvom Vyhliadka Vŕšok, no návštevu sme svorne zavrhli. Určite by nezatienila výhľady z vyhliadky, ktorá nás čakala neskôr vyššie. Ja som Vám ešte zabudol povedať, že prvé štyri kilometre nám robil spoločníka červený chodník s názvom Po skale na Baske. No a práve on sa do nás poriadne oprel po 2700 metroch putovania. Nasledujúcich 125 metrov výškových od úpätia viedlo chvalabohu po serpentínach. Ako viete, serpentíny poskytujú body na oddych a práve tie sme my nekompromisne využili Za prvé, bolo treba si vydýchnuť a za druhé, miesta s nádhernými skalami týčiacimi sa nad našimi hlavami si pýtali našu pozornosť. Ochotne sme im túto právom zaslúženú pozornosť venovali. Pred vrcholom stúpania sa cestička akosi vyrovnala. Aj skaly už neboli vysoko nad našimi hlavami. To sme už tušili sladkú odmenu na Vyhliadke Žihľavník. Vyhliadke sme venovali tak 15 až 20 minút a príjemne si oddýchli, dosýta sa pokochali jej peknými výhľadmi a samozrejme niečo sme aj pojedli a popili. Aďka a Maroš nás pohostili chutnými pagáčikmi, boli výborné – ďakujeme.

Po prejdení tohto kúska červeného chodníka po serpentínach musím poznamenať, že je to zaujímavejšia trasa na Baské, ako tá zo Slatinky nad Bebravou po žltej.

Druhé zastavenie

Po prestávke sme pokračovali po trase červeného chodníka ešte asi kilometer v jemne stúpavom profile. No nič strašné horolezecké to nebolo. Skôr také oddychové. Striedali sa tu listnaté s ihličnatými stromami, čo bolo príjemné aj pre náš nos. Presne po štyroch kilometroch naše nohy doputovali na koniec červeného chodníka. To nás už s otvorenou náručou privítal jej modrý brat prichádzajúci sprava na mieste zvanom Žihľavník – Dolná lúka. Bolo dobré sa s nim skamarátiť, pretože na spiatočnej ceste pôjdeme práve po ňom. No skôr než ho využijeme pri návrate dovedie nás ešte na Baské a očakávanú chatu.

Naše nohy ochotne nastúpili na modrý chodník a veľmi ho pochvaľovali, lebo bol príjemný, rovný, voňajúci po striedajúcom sa listnato-ihličnatom lese. Proste išlo sa po ňom nádherne. Bol to priam balzam na ľudské vnemy. A k týmto príjemným pocitom u mňa prispela aj vidina stále sa približujúcej Chaty Baske. Keď sme neskôr vyliezli z lesa na rozľahlú lúku už vykukla spoza stromov strecha chaty. Bol to dobrý pocit. Lúčkou k chate sa išlo parádne. Trochu nás počas príchodu k chate zneistil „nefungujúci komín“, ale dvere chaty boli otvorené a to bolo dobré znamenie. Do vyhriatej Chaty Baske sme ochotne vhupli a hodinu využívali jej útulnú pohostinnosť. Aj traja chatári boli veľmi príjemní a hlavne komunikatívny, čo sme patrične využili Spoločníka cez víkend im robí aj príjemný psík (poľovný stavač), ktorý sa celý čas okolo nás „obšmietal“ a spríjemňoval nám pobyt na chate. Jozef neodolal a pred odchodom si kúpil aj tričko s logom Chaty Baske. Príjemne strávené chvíle sme spečatili spoločnou fotografiou s chatármi.

Tretie zastavenie

Boli to vlastne dve zastavenia v jednom. Najprv sme povinne navštívili vyhliadku vrchu Baské. Panujúce počasie nám neukázalo všetky krásy tejto vyhliadky, ktorú si pamätáme z predchádzajúcej návštevy a tak bol náš pobyt na nej krátky. Modrá značka na nás už volala a my sme poslúchli. Neradno sa priečiť. A tak sme dva a pól kilometra putovali tou istou už známou trasou k rázcestníku Žihľavník – Dolná lúka.

Po ďalších dvesto metroch nám na strome značka ponúkla ďalšiu vyhliadku. Už nám aj dosť fúkalo, no ani to nám nezabránilo sadnúť si na chvíľu na lavičku, ktorá je na tomto mieste ako päsť na oko postavená k vyhliadke. Ochotne si naše ritky sadli a oči kochali sa ponúknutým výhľadom. Jediným negatívom bolo slnko svietiace priamo do očí, takže dojem z vyhliadky nebol úplne dokonalý. Čo už.

Nasledujúci zostup sa uskutočnil opäť serpentínami. Trvali o niečo dlhšie ako pri výstupe, ale dali sa v pohode prejsť. Počas putovania dole, mi ich skalnatý charakter pripomínal zostup pred časom z Malej Ostrej v pohorí Tribeč. Tesne pred tým, než sme „vyliezli z lesa“ na príjemné lúky, sme stretli ženu s dcérou a prehodili s ňou pár viet. No a potom nám zostup do Omšenia spríjemňovali parádne slnkom zaliate ničím nerušené výhľady do širokého okolia. V pohode a so skvelými zážitkami sa putovalo dedinkou Omšenie až do cieľa.

Záver

Možno sa budem na záver iba opakovať. Ale musím to vysloviť, lebo každá absolvovaná turistika vo mne zanecháva hlboké zárezy. Opäť to Jozef vymyslel na parádu. Opäť to bola vynikajúca a nezabudnuteľná udalosť. A už teraz sa teším na ďalšiu, na ďalšie stretnutie s Vami priatelia.

Dovtedy dovidenia!

Síce je oficiálne ešte jeseň, ale dni sú už viditeľne kratšie. Slniečko nám zapadá už okolo 16-tej hodiny. Aj teploty už pomaly, ale isto klesajú. Preto zvykneme v tomto období chodiť niekam „bližšie“ a na kratšie túry. A tak sa nám darí dostať sa do menej známych kútov Slovenska. Baske sme už raz navštívili. A teraz ideme znovu. Tentoraz z inej strany. Vystúpime po chodníku zvanom „Po skale na Baske“, na chate dáme polievku a pivo a k autu sklesáme po modrej značke. Prejdeme necelých 13 kilometrov a prekonáme niečo cez 600 výškových metrov. Na toto ročné obdobie tak akurát. Plán je jasný.

Prvé mikrotrhliny dostáva plán už v aute. Vincent totiž navrhuje, aby sme sa zastavili na kávu v Zamarovciach. Vraví, že platí. Mikrotrhliny si ešte môžeme dovoliť, veď nemrzne, a navyše, keď on platí… Ledva máme kde zaparkovať. Vo vnútri ďalšia skupinka v turistickom. Asi sa tu cestou na turistiku nezvykneme zastaviť iba my.

Parkujeme pred ihriskom v ideálnu dobu. Nemal by sa hrať žiaden zápas a reštauráciu otvárajú až o 15-tej hodine. My sa stihneme vrátiť skôr a tak by sme nemali nikomu zavadzať. Snáď. Kúsok za dedinou prekonávame malé stúpaníčko, dobre padne, aspoň sa trochu rozohrejeme. Prichádzame k výklenkovej kaplnke pod vŕškom. Smerovníček sa nás snaží lákať, aby sme vyšli aj hore na vŕšok, že vraj je na ňom vyhliadka. Ostatným sa moc nechce. Stačila im rozcvička za dedinou. Navyše, vŕšok pôsobí ako zalesnený a neveríme, že by tam vyhliadka bola. Mňa ešte chvíľku láka keška na vŕšku. Nakoniec to vzdávam. Možno nabudúce, ak pôjdem aj s Ivanom. Ak vôbec pôjdem.

A sme na úpätí Žihľavníka. Tu už prestáva všetka sranda. Oblbovanie ostatných, že to je len trochu naklonená rovina stráca účinok. Čakajú nás serpentíny, vyššie budú viesť pomedzi skaly. Hore, nad skalami nás čaká vyhliadka. Kiež už by sme tam boli! Trvalo to iba zopár pauzičiek a trochu poctivého šľapania po zbojníckom chodníčku. Ale šlo to. Len si nie úplne viem predstaviť, že by som tadiaľto šiel cez zimu, ak by bolo nasnežené a miestami ľad.

Kocháme sa z vyhliadky a vytešujeme sa, ako sme už vysoko. Mizne mi úsmev z pier. Práve mi oči padli na ukazovateľ nadmorskej výšky na ceduľke. To sme fakt ešte len prešli iba 300 výškových metrov? Baske je ešte o minimálne ďalších 300 výškových metrov vyššie! Snáď si to nikto iný okrem mňa nevšimol. Už by to také strmé nemalo byť. A naozaj, miestami síce trochu fučíme, ale oproti tým serpentínam je to pohoda.

Náš plán práve dostáva ďalšie trhliny. Práve zaznel výstrel. Je tu poľovačka. Počuť aj krik. Našťastie nie postreleného. Asi honci. Takže sú od nás asi 200 metrov. Ďalšia rana. Takže sú asi tamto. Ideme po turistickom chodníku a sme vyššie ako oni. Nemal by byť problém. Ani nie je. O chvíľku vidíme dvoch, asi honcov, ako sú pod nami. Je ich dobre vidieť, lebo majú oranžové vesty i čapice. O chvíľku inú oproti nám poľovníci, všetci majú oranžové vetrovky. Nenechali nič na náhodu. A čo máme oblečené my? Ja mám červenú farbu a Aďka modrú. Takže časť výpravy má veľkú šancu prežiť.

Blížime sa k chate. Z komína sa nedymí. Toto nevyzerá dobre. Visí tu ceduľka, dnes je poľovačka. A už je možno aj po nej. Vo vnútri je nejaký pohyb! Kto sa obetuje a ide zistiť, či práve chatu nevykrádajú? Nie, nevykrádajú? Vo vnútri je príjemné teplo. Pivko je už objednané, o chvíľku prinesú kapustnicu. Veru, Vincent, to je vyjednávač! A ja som ako na potvoru šofér. Vyjednal ako pozornosť podniku aj po jednej slivovičke. A to ani ústa neotvoril! Vlastne otvoril, ale až kvôli naliatej slivovici.

Dozvedáme sa novinky. To, že chata býva zvyčajne cez víkend otvorená pre nás novinkou nie je. Ale že tu bude stáť rozhľadňa už áno! Vraj je už všetko schválené, i prachy a boli ju už tu hore vymerať! A máme zase dôvod sem niekedy znovu zavítať. A ako bonus dostávame aj tip, vraj celkom pekný výstup sem hore je po hrebienku od sedla Homôľka po modrej. Nuž, uvidíme, ale až niekedy nabudúce.

Považský hrad – Mapy Google

Považský hrad – Mapy Google

Klapy – Mapy Google

Klapy – Mapy Google

Možno som to napísala trošku blbo, bola by som rada ak by sme sa tu dohodli len tu v skupine výzva pre všetkých. Chýba len šofér a turisti nebojte sa nie je to náročné. Samozrejme ak bude iný nápad Lysec alebo Osnica. Kopu ďalších možností ľahko zmažem túto akciu a vytvorí sa nová .

Niektorí sa dôsledne pripravovali na túto akciu. Dlho nikde neboli a tak nechtiac začali dosahovať výkonnostné parametre invalidov. To je tak, keď má niekto sedavé zamestnanie a po príchode domov pokračuje v sedení, len už pred iným monitorom a z iného dôvodu. A po 2 – 3 mesiacoch sa výsledky dostavia priam samé. Preto sme zvolili jemnejšiu túru, čo sa prevýšenia i prejdenej vzdialenosti týka. I keď na niektorých miestach, našťastie nie príliš početných a dlhých, tá jemnosť trochu zdrsnela.

Kolečka zvaného volant sa tentoraz ujal Ivan. Miesto na zaparkovanie sa v nedeľu ukázalo ako bezproblémové. Tuto prejdeme len kúsok po asfalte a hneď odbočujeme do jesenného lesa. Ešte stíhame. Dlho však jesenný už nebude. Ťažko povedať, či je viac sfarbeného lístia ešte na stromoch, alebo ho viac šuchoce pod našimi nohami. Miestami to vyzerá tak, že je to pol na pol. Dlho to však takto nerozhodné nebude.

Dnes sa budeme pohybovať chvíľku po náučnom chodníčku, ale pôjdeme i po riadne čiarkovanej poctivej lesnej ceste. Horšie je, že budeme musieť ísť aj po „slabšie“ čiarkovanej ceste a to je občas jedna veľká lotéria. To je daň za to, že sa nám podarilo trasu zokruhovať a navštívime takto dve rozhľadne. V budúcnosti tri.

Cesta po rozhľadňu na Sveredníckom vrchu je zatiaľ pohodová. A to máme za sebou aj jeden úsek slabšie čiarkovanej… Výhľady sú pekné. Stačí pozrieť na fotky. Drevenú rozhľadňu v tvare kríža dokončili v roku 2016. Je iba 10 metrov vysoká, ale nie všade okolo nej sú vysoké stromy, tak to zatiaľ toľko nevadí. Od vrcholu sme fakt iba kúsok. Rozhľadňa vraj stojí v nadmorskej výške 551 metrov a Sverednícky vrch je iba o jeden meter vyšší. Takto ma aspoň neláka ho poctivo dosiahnuť a stupiť naň nohou. Do tej húštiny sa mi moc nechce.

Teraz nás čaká cestička plná otáznikov, lebo je slabo čiarkovaná na mape. Už na prvý pohľad v teréne vidieť, že cestička pomaly zaniká. Po čase sa to na chvíľku zlepšuje, aby sa to neskôr zhoršilo a z cestičky sa stal uzučký pásik vo vegetácii. Fakt sa treba občas dobre orientovať. Nakoniec síce na mape zostáva slabo čiarkovaná, ale zato v teréne už je z nej turistická dvojprúdovka. Tu stretáme aj hubárov. Postarší pár. Naozaj sa vyznajú. Kam idete? Aha. Tak tuto kúsok a zistíte, že hríby rastú doslova kúsok od cesty. Nekecali.

Prichádzame na vrchol Dielu. Sú z neho obmedzené výhľady. Ale menej obmedzené, ako na iných vrchoch. Napriek tomu tu stojí rozhľadňa. Tá síce stojí, ale schody ešte nestoja. Nová je, nehotová. Kto ho vie, kedy ju dokončia? Možno onedlho, lebo drevo na schodíky už narezané je. Teda, aspoň si myslím, že tie kúsky sú budúce schodíky. Pri zostupe, kúsok od vrcholu sme uvideli dvojičky. Malý a Veľký Rozsutec. Paráda.

Odtiaľto už vedie poctivá riadne čiarkovaná cesta. Aspoň na mape. I v teréne je to tak. Len tých križovatiek v teréne je trochu viac, ako na mape. Napriek tomu neblúdime. Darí sa nám inštinktívne správne si vybrať. Blížime sa k druhej rozhľadni. Volajú ju aj rozhľadňa Divinka. Je vraj jedna z najvyšších v okolí. Má 19 metrov a dosť ostré schody. Dnes sú suché, takže sa dá. Dokončená bola v decembri 2019. Koľko času trvá, kým sa takáto rozhľadňa postaví? V prípade tejto to trvalo od apríla do decembra, čiže 8 mesiacov.

Pôvodne sme mali vystúpiť aj na Veľký vrch, ale už nebola vôľa, i keď na vrchol to už bolo iba asi 330 metrov. Nebojte sa, nie výškových. Výškových iba 40. Aj Slniečko sa už pomaly, ale isto približovalo k obzoru. Preto sme sa od rozhľadne rozhodli ísť rovno k autu. No, rovno, ale určite najkratšou možnou cestou…

Skoro všetci už boli na Strážove. My sme ho zatiaľ iba obchádzali a hovorili sme si, že raz určite. A keďže sme dlho hľadali peknú jesennú turistiku, aby tam bol pekný výhľad, jesenné stromy a trochu aj nejaké to kardio, padol tento tip. Ale teda tá červíková vôbec nebola jednoduchá a príjemná turistika. Kvalitne nás potrápila.  

Úvod

Túto turistickú akciu sme s Jožom pripravovali na poslednú chvíľu. No a ako Jozef už písal, tak ja som nevedel do poslednej chvíle, či tiež pôjdem. Nebudem tu písať dopodrobna dôvody, ale Jozef vie, prečo som akciu vkladal na stránku až tak neskoro.

Keď som kreslil trasu na mapy.cz pricapil som tam po vzájomnej dohode aj Ranch 13. Po prejdení trasy môžeme konštatovať, že sme zrobili dobre.

Putovanie

Už od začiatku putovania sme mali ideálne jesenné počasie. Prvé výhľady sme zažili po vystúpaní prvého „kopčeka“ nad Horné Srnie. Tu sa naplno prejavila nádherná jeseň. Okolité lesy Bielych Karpát boli odeté do nádherného jesenného šatu. Krásne výhľady nám umocnilo slniečko presvitajúce cez oblaky. Tu som poznamenal, že ide o Božie oko. Fakt to tak vyzeralo. Na fotkách je to zrejmé.

Než sme vstúpili na Náučný poľovnícky a lesnícky chodník Nemšová – Ľuborčianska dolina vydali sme sa na Ranch 13. Bol to pre nás nevídaný zážitok. Celé toto country miesto – doslova country mestečko žije koňmi, pretekmi na nich a kovbojským životom. Ako ste mali možnosť vidieť na fotkách sú tam reálne drevené budovy na štýl divokého západu – u nás vlastne divokého východu. Je sa tu naozaj na čo pozerať. Len tú kantínu sme akosi nemohli nájsť. Pivečko by bodlo. Vstup na toto miesto je voľný a tak musím poznamenať, že na výlet s deťmi je to zaujímavé miesto. Treba vyskúšať – navštíviť.

Ďalšie krásne chvíľky sme zažili pri putovaní po náučnom chodníku, ktorý viedol bývalou lesnou železničkou. Najkrajšie vyzeral chodník v časti, kde sme našli pozostatky koľajníc s lokomotívou a vagónom s drevom. Na mieste je aj turistický altánok a studnička, miesto je ideálne na oddych.

Nasledujúca návšteva poľovníckeho Kaštieľa Antonstál mi doslova vyrazila dych. Najprv sme si kaštieľ prezreli dopodrobna zvonku. Ku kaštieľu vedie asfaltka, ale aj chodník pre peších v serpentínach so zaujímavými drevenými artefaktami. Ísť po tomto chodníku bola dobrá voľba. Keď sme sa dostali pred vchod do kaštieľa zbadal som, už teraz viem, poľských poľovníkov – chlapov, ako hodujú pod miestnym prístreškom. Pôvodne som sa ich išiel spýtať, či je v kaštieli nejaká reštaurácia. Ako to dopadlo už písal Jozef. Ja som len drzo vbehol do kaštieľa a hľadal spomínanú reštauráciu. Vďaka mojej drzosti sme napokon zažili to, o čom už písal Jozef. Proste ja som z návštevy kaštieľa a toho čo sme dostali a zažili bol nesmierne prekvapený. Spoločne s Jožom pri konzumácii gulášiku sme konštatovali, že všetko sa deje tak ako má a tento výnimočný zážitok sme dostali ako odmenu.

Počas stúpania jediným ozajstným kopčekom na trase sme sa pristavili pri pietnom mieste Pomníka pádu bombardéra. V truhlici s pozostatkami lietadla sme našli aj informačný materiál. Žltá turistická značka, ktorá nás viedla stúpaním nás doviedla až na rázcestník Grófová. Od tejto chvíle to bola pohodová, najprv rovná a potom klesajúca cestička do cieľa.

Keď sme s Jožom pretli rázcestník červenej s modrou turistickou značkou s názvom Pod Hrachovým stretli sme dvoch turistov idúcich presne opačným smerom. Príjemne sme sa s nimi porozprávali. Po tomto stretnutí už dlho netrvalo putovanie na jediný vrcholový výhľad na trase. Lipovec nám na chvíľu poskytol sedenie a oddych. Ako bonus boli výhľady. Neboli ideálne, no i tie nám stačili. Jednoznačne sme v diaľke spoznali vykúkajúce Vršatské bradlá. Pri pohľade na „bradlá“ mi v hlave ihneď vyskočila spomienka na ich návštevu vo februári 2020

Pri nasledujúcej ceste späť do Horného Srnia sme naplno nasávali krásy jesenných Bielych Karpát. Posledná trasa viedla miestnou zaujímavou záhradkárskou oblasťou s peknými výhľadmi do okolia. Posledný z nich, tesne nad obcou, nás ohromil a priviedol k dumaniu, čo je to za veľký podnik nad dedinou. Nakoniec sme skonštatovali, že je to cementáreň. A bola teda naozaj veľká.

Záver

Opäť som sa presvedčil, že Jožo vždy vymyslí zaujímavú trasu, aj keď na prvý pohľad tak nevyzerá. Na začiatku a ešte neznalý a neovplyvnený zážitkami z tejto trasy by som nečakal, že po prejdení tejto turistiky budem mať toľko silných zážitkov a budem spoločne s Jožom konštatovať, že to bola naozaj výnimočná a parádna akcia. Jožo ďakujem.

Parkujeme kúsok od dodávky, z ktorej práve vystupuje chlapík. Nevystupuje sám, ale za ním idú pekne zoradené vešiaky, šľapky, papuče… Vincent sa začal škriabať za uchom. Pre istotu sa pýta, či tam môže nechať auto. Chlapík sa nášmu autu prizrie a hovorí, že mu to nevadí. Odchádzame za jeseňou do Bielych Karpát. Pre istotu sa Vincenta pýtam, či sa nebojí, že mu chlapík okrem papúč predá aj jeho auto. Buď ma Vincent nepočul, možno prepočítava… proste moja poznámka ho necháva chladným.

Postupujeme po cyklochodníku, aby sme sa dostali do vedľajšej doliny. Krásny nový asfalt, takmer radosť ísť na bicykli. Takmer kvôli 120 výškovým metrom, ktoré prekonáme. Pre odhodlaného cyklistu je to hračka. Pre nás ostatných sú tu záludné miesta v podobe 12 % stúpania. Som rád, že idem peši. Vďaka prevýšeniu majú cyklisti aspoň pekné výhľady na okolité kopce. Fakt pekné.

Blížime sa k Ranču 13. Tu sme plánovali fotografickú pauzičku a pivo. Z fotografickej pauzičky sa nakoniec vykľula riadna pauza a k pivu sme sa vôbec nedostali. Kovboji i barman asi vyspávali včerajšiu opicu. Niet sa čo čudovať, prišli sme sem relatívne skoro ráno. Už okolo ôsmej. To už je každý poctivý kovboj dávno v sedle v teréne a nepoctivý ešte v posteli. Aj sme chvíľu zvažovali, či nepočkáme, ale mademoiselle Kiki nebola doma…

Teraz nás čaká najsmutnejší a najťažší úsek cesty, asfalt. Nakoniec to až také zlé nebolo, lebo tomu asfaltu sa nám aspoň zo začiatku podarilo vyhnúť. Šli sme totiž po koľajach. Obvykle sa po koľajach chodí zle, ale tu už žiadne neboli. Zostal len násyp v doline. Kedysi tadiaľto viedla lesná železnička. Slúžila na prepravu dreva z lesa do depa v Luborči. Prázdne vozíky vytiahli hore kone. Naspäť už šla mašinka. Zo začiatku bez motora, samospádom. Vlakovú súpravu obsluhovali traja hamovkári. Jeden v mašinke, druhý na konci a tretí v strede „vlaku“. Dnes už hamovkárov nepotrebujeme. Možno preto je dnešná doba taká uponáhľaná. Nemá kto hamovať.

Blížime sa k poľovníckemu zámočku Antonstal. Postavili ho vo rokoch 1937 – 1943. Nevieme o ňom nič. Je verejnosti prístupný? Uvidíme. Brána je otvorená. Chodníček dostatočne široký a pohodlný. Stúpame hore do svahu. Pred zámočkom je skupinka ľudí. Vincent začína vyjednávať. Urobil obrovské pokroky, to pôvodné „dobrý deň, máte pekné dvere“ je dávno ta tam. Veru nevyjednáva zle. Už máme aj naliate. Vraj je to mocné, takže opatrne. Vypijeme a na otázku, či je to mocné odpovedáme, že dobré, ale nie mocné. Poliaci sú trochu sklamaní. Vincent sa z nich snaží dostať, či tam je reštaurácia. Áno, reštaurácia tam…

Sme dnu. Žiadne ceduľky, či smerovníky. V recepcii ani noha. Vincent ma presvieča, že asi tadiaľto po schodoch na prvé poschodie. Ideme a zisťujeme, že sú tam izby. Ja už nedúfam, ale Vincent si stále ide tvrdohlavo za svojim. Tuto musíme po tomto schodisku zostúpiť dole a tam bude reštaurácia! Voľačo tam určite je, lebo sa odtiaľ ozýva hluk. Po chvíľke zisťujeme, že zariadenie funguje iba pre objednané akcie. Práve tam majú poľských poľovníkov, ktorí tu majú skúšky poľovných psov. Vincent je však vo švungu a pokračuje vo vyjednávaní. A pivko by ste nám nenatočili? Vyšlo to. Teraz neviem, že by sa tie Vincentove vyjednávacie schopnosti tak prudko zlepšili, ale sme vyzerali tak veľmi smädno?

Sadli sme si k Poliakom v jedálni. Oni majú kávu, my pivo. Mali toho menej, skôr dopili a odišli. Za chvíľku sa nás čašníčka pýta, a gulášik by ste si nedali? Sme v raji! Takéto šťastie! Sem s ním! A tamto čo je? Fľaštičky vínka. Toto bude drsné. Čaká nás najväčšie stúpanie na trase. To jedno pivo by až tak nevadilo, ale brucho plné gulášu bude trochu problém. A keď ešte o niečo viac zaťažím ruksak fľaštičkou vínka, hmm bude to viac, ako zaujímavé… Chýba tu Dušan. Aj Vincent by rád kúpil, ale práve zistil, že nemá peňaženku. Teda má, možno, v aute. Jemne do neho rýpem, že už tam nebude a auto bude mať namiesto nej plné papúč. Aby to nebola sprostá krádež, ale obyčajný poctivý obchod. Ani toto s ním nič nerobí. Je toto možné? To som v rýpaní v poslednej dobe taký slabý?

Neviem čo sa deje, ale do kopca to ide. Že by ten čarovný poľský nápoj bol predsa len mocný a dodal potrebných síl? A už sme pri pamätníčku. Pripomína pád bombardéra B-24 s trupovým číslom 313. Dopadol na miesto zvané Smutný jarok. K továrni na tanky v Moravskej Ostrave sa ani nedostal. Tristotrinástka sa oneskorila kvôli poruche na motore. Nemeckí stíhači na stroj neútočili, lebo mu už kvôli poruche horel motor. Asi pokladali stroj za vybavený. Na horiacom motore sa navyše nedarilo zapraporovať vrtuľu. Lietadlo núdzovo zhodilo bomby. Keď sa oheň sa približoval ku krídelným nádržiam, posádka vyskočila s padákmi von. Andrew Solock mal skákať ako posledný, ale asi nebol schopný vyskočiť, lebo jeho telo sa našlo v troskách lietadla.

Jeho strach sa dá pochopiť. Bol to skok do riadneho neznáma a navyše spojený s veľkým rizikom. O tom dobre vypovedajú aj osudy jeho spolubojovníkov. Z lietadla vyskočili deviati. Prvý pilot poručík Ray si pri dopade poranil chrbticu a zranil pľúca a panvu. Druhý pilot poručík Nisely si pri tvrdom dopade zlomil rebrá a poranil hlavu. Bombometčík poručík Leon si zase poranil členok a koleno. Palubný mechanik seržant Garett si zlomil členok na ľavej nohe. Navigátor, rádiooperátor a traja strelci z guľometov síce dopadli nezranení, ale aj tak bola celá posádka bombardára zajatá. Teda okrem zadného strelca seržanta Sollocka, ktorý zahynul v troskách lietadla.

V ten deň počas leteckej bitky nad Bielymi Karpatami Nemci zostrelili deväť strojov B-17. Sedem sa zrútilo na Morave, jedno na Slovensku a jedno v Maďarsku. Prišli aj o 5 B-24, z ktorých jeden havaroval na Slovensku, keď dopadol asi 300 metrov od poľovníckeho zámočku Antonstál. Straty mali aj Nemci. Prišli o 9 Fw 190 a 7 Me 109. Nemci boli takmer denne masakrovaní v tvrdých stretnutiach s 8. a 15. leteckou armádou. Nejeden z nich mal za sebou aj 5 zoskokov padákom. Mladí vycvičení letci na tom boli ešte horšie. Ich životnosť bola tri štarty proti nepriateľovi.

Čerpal som z informačných tabúľ a odtiaľto: https://kronika-airwarsk.blogspot.com/…l/1944.08.29

Podľa vašich fotiek to vyzerá na peknú a veľmi zaujímavú trasu. Len škoda, že bola zverejnená tak neskoro a nedali ste nám šancu sa na ňu pripraviť. Takto to vyzerá ako keby to mala byť súkromná akcia pre dvoch.

Úvod

Moja účasť na Jesennom pochode HP bola do poslednej chvíle otázna. Už som si myslel, že na túto tradičnú oslavu turistiky nepôjdem. Posledných šestnásť dní bolo pre mňa, moju manželku a celkovo pre moju rodinu veľmi stresových a plných strachu o najmladšiu dcéru Soničku. Ona totižto najprv v Piešťanoch podstúpila „nenáročnú“ operáciu žlčníka, ktorá sa skomplikovala a zmenila sa na boj o jej zdravie či život. Bola vrtuľníkom prevezená do Martina kde podstúpila ešte ďalšie dve operácie. A ja s manželkou sme boli celých tých šestnásť dní v strachu o jej život Našťastie po tretej operácii sa všetko „pokazené“ opravilo a Sonka sa do piatku (18.10.) dostala do stavu, keď sme si ju mohli konečne relatívne zdravú odviesť domov.

A tak som sa ocitol v sobotu na tejto parádnej turistickej akcii s očakávaním, že sa môžem konečne psychicky uzdraviť – zregenerovať. Poviem tak ako je pravdu, že som od manželky i dcéry Sonky dostal požehnanie k účasti na jesennom Pochode HP. Porozumeli tomu, že na turistike sa zbavím všetkých negatívnych myšlienok a z Pochodu HP prídem domov psychicky uzdravený.

Ráno som tradične absolvoval cestu autom do Piešťan na autobusovú stanicu odkiaľ ma autobus dopravil na železničnú stanicu do Hlohovca, kde prebieha registrácia na pochod a odkiaľ sa vyráža na 28. kilometrovú púť, ktorú som si tento rok vybral. Na stanici v Piešťanoch som zažil aj prekvapenie, kde čakal na ten istý autobus môj „jarný“ spoločník z Pochodu HP Radek a mal so sebou aj priateľa Viktora. Mohli sme teda spoločne všetci traja vyraziť na jesennú turistickú oslavu v Považskom Inovci.

Na železničnej stanici v Hlohovci sme sa riadne zaregistrovali a dostali Preukaz účastníka. Veľmi ma potešilo, že som sa opäť mohol pozdraviť s jedinečnými usporiadateľmi pochodu HP. Sú to prakticky pre mňa už známi a skvelí ľudia, ktorí spoločne organizujú toto výnimočné, tradičné a veľmi navštevované turistické podujatie. Chcel som sa pozdraviť aj s Ferkom Miklovičom, ale od jeho dlhoročného kolegu Petra Miljkoviča som sa dozvedel, že nie je teraz zdravotne fit a na štart nemohol prísť. Ale, že príde na štart neskôr a potom aj do cieľa do Sedla Havran. A tak som nevedel, či sa s ním stretnem. A preto pri tejto príležitosti Ti Ferko každopádne prajem, aby si sa čo najskôr úplne uzdravil a zdravíčko Ti pevne naďalej slúžilo. Nech Ti Ferko Pán Boh pomáha.

Putovanie

Prvá časť trasy – po Ovčiu skalu

Už od ráno, čo sme vyrazili, nás sprevádzalo parádne turistické počasie. Hoci bolo skoro ráno o 7.00 hod. ešte chladno, no len čo vyšlo slniečko vzduch sa postupne ohrieval a nám sa išlo lepšie a lepšie. Ani oblaky nám nerobili vrásky. Pri pohľade hore na oblohu nám bolo jasné, že nám dažďové kvapky nebudú otravovať putovanie, ako sa tomu stalo na jar. Proste neboli hore žiadne, iba slniečko pôsobilo a to bolo dobre.

Dnes bola aj účasť dva krát vyššia ako na jar a to spôsobovalo, že v žiadnej časti putovania sme neboli samy. Vždy sme niekoho stretli a ak ma poznáte „bola to voda na môj papuľnatý mlyn“ Ja sa vždy niekomu prihovorím a bolo tomu aj dnes. Ak nedostanem svojou úprimnosťou a zhovorčivosťou po papuli je to dobré. Našťastie počas celého putovania som nemal „červené líca“ od rúk, ak tak, možno len pri zdolávaní stúpačikov.

Moji parťáci boli v pohode a stále mi stíhali Možno aj preto, že som veľa natáčal a veľa krát sa vracal pre kameru. Cítil som sa ako pes, ktorý tiež ako ja pri turistikách toho nabehá oveľa viac ako jeho pán. Mne to však nevadilo. Veď od poslednej mojej turistiky ubehlo už 28 dní a pravdu povediac takúto námahu som už potreboval.

Asi po deväť a pól kilometroch sme dorazili na Ovčiu skalu. Bolo tu už pár turistov. Veď ja som vyrážal ako 23. turista. Na Ovčej skale bolo opäť parádne usporiadateľské zoskupenie. Chcem vysloviť pochvalu a uznanie všetkým, ktorí na Ovčej skale pôsobili.

Ohník už horel a tak si záujemci už mohli opekať špekáčiky či slaninku. Postupne počas tridsiatich minút nášho pobytu na tomto výnimočnom mieste pribúdalo viac a viac účastníkov a za chvíľu bola Ovčia skala „plná“ turistov. Bola tú tradičná a nezabudnuteľná atmosféra. Ja som sa tu opäť stretol s mojimi „HP-éčkarskými“ priateľmi, s ktorými som sa práve na HP-éčku zoznámil. Spoločne sme sa zvítali a ja som mal veľkú radosť, že som ich opäť videl. Myslím, že radosť bola obojstranná. Je to skvelá partia dobrých ľudí a ja sa s takými bezprostrednými ľuďmi rád stretávam. Dnes mali aj posilu o dvoch členov v mojom veku s ktorými som sa rád zoznámil.

Druhá časť trasy – do sedla Havran

Asi po tridsať minútovom oddychu sme s Radekom a Viktorom pokračovali ďalej. Počasie bolo stále parádne a aj parádne sa išlo. Stále sa bolo čím kochať. Jeseň v Považskom Inovci je proste čarovná. Už som spomínal, že vďaka účasti boli vždy navôkol nejakí turisti. To sa nemenilo až do sedla Havran. Počas putovania medzi Ovčou skalou a sedlom Havran je podľa mňa rozmanitejšia príroda a hlavne terén. Za Holým vrchom je jediné miesto s výhľadom, ktoré ponúka nádherný výhľad na Marhát a Zobor so Žibricou v pohorí Tribeč. Tým miestom je Svrbická plešina. Je to lúka, ktorá zároveň ponúka oddychové miesto so sedením stvorené na oddych a občerstvenie. Na tomto mieste v spoločnosti pár desiatok turistov sme strávili príjemných 15 až 20 minút.

Po tomto oddychu prišlo pár náročnejších chvíľ. Červený chodník vedie zaujímavými miestami so stúpaniami. Na jar sa tento exponovaný terén riadne šmýkal a my sme si tu zažili nejedno šmykľavé dobrodružstvo. Posledné stúpanie ústi na poľnej cestičke, ktorá nás po asi desiatich minútach doviedla na Humništia. Tu nám na chvíľu pod nohy červená turistická značka hodila tvrdý asfalt. Asfaltové putovanie trvalo len šesťsto metrov a opäť naše telá vhupli do príjemného lesa. Ja som sa na chvíľu zastavil pri miestom kríži a poďakoval za všetko dobré Pánovi Ježišovi. Či už na tomto Pochode HP, alebo aj za uzdravenie dcéry Sonky. Ja som už raz taký – priatelia.

Od kríža po sedlo Havran je to na hodinu šliapania. Aj v tejto časti sa počty turistov skoncentrovali na väčší počet. Každého poháňala vidina cieľa. Cieľ už nebol ďaleko a terén našim nohám v tejto časti doprial putovanie po rovinke. Bola to proste paráda. Hlavne keď sme uvideli posledný rázcestník Havran, rázc.. V diaľke boli počuť autá idúce cez sedlo a neskôr bolo počuť už aj ľudské hlasy. Zrazu sa nám pred očami zjavilo sedlo Havran a naše kroky viedli rovno pred Hostinec Havran, kde mali rozložený „stan“ usporiadatelia pochodu. Tu sme obdŕžali diplomy za účasť a mohli sa oddať poslednému oddychu a občerstveniu pred záverečnou časťou trasy do Piešťan.

Pri konečne obnovenom Hostinci Havran sú miesta na sedenie. Boli už značne obsadené turistami, ktorí prišli pred nami. No my sme si to svoje našli a mohli si tak vychutnať pivko a fazuľovú polievku. Oddych a konzumáciu nám spríjemňovala country hudba v podaní skupiny Banda Zlého Vojta. Proste v sedle Havran to naplno žilo. Každý sa bavil. Naše unavené nohy si mohli dostatočne oddýchnuť.

Pred odchodom do Piešťan sme poďakovali organizátorom za skvelú prácu a pri transparente Pochodu HP sme zvečnili naše postavy v spoločnej fotografii. Budeme mať možnosť znovu spomínať na ďalšiu vydarenú turistickú akciu.

Tretia časť trasy – do Piešťan

Posledná šesť kilometrová trasa do Piešťan bola pohodová, klesajúca s pekným výhľadom na Sĺňavu, Piešťany a pozorný divák rozpoznal v diaľke aj kopce v Malých Karpatoch. Najvýraznejšie sú určite Záruby. Trochu vzruchu sme absolvovali pozorovaním danielov v obore reštaurácie Furman. Okolo Červenej veže nás úplne dole k asfaltke doviedli kamenné schody. Nasledujúca trasa vedie po Piešťanoch. Najprv sme „pozdravili“ rieku Váh pri krátkom putovaní Krajinským mostom. Krajší prechod Kolonádovým mostom nás čakal už o chvíľu. Neviem, či spomínať putovanie pešou zónou v Piešťanoch a chodníkmi na železničnú stanicu je dôležité, ale aj túto nezáživnú časť sme museli absolvovať, aby sme sa dostali do nášho cieľ.

Po sedem a trištvrte hodinách sme úspešne s Radekom a Viktorom doputovali k našim autám na stanici. Ja a myslím, že aj moji súpútnici mali z dnešného skvelého dňa výborný pocit. Ja určite. Pozitívne som si „vyčistil“ hlavu, príjemne sa unavil a hlavne nabil energiou do ďalších dní.

Záver

Na záver chcem poďakovať mojim spoločníkom Radekovi a Viktorovi za skvelú atmosféru a čas spolu strávený na tejto skvelej turistickej akcii.

Ďakujem všetkým organizátorom, ktorí pre nás turistov pripravili túto skvelú oslavu turistiky. Na kontrolných bodoch Ovčia skala a v sedle Havran zabezpečili skvelú a nezabudnuteľnú atmosféru. Sú to príjemné atribúty, pre ktoré sa my turisti budeme na Pochod HP vždy rady vracať.

Priatelia, na ďalšom HP-éčku dovidenia!