Komentáre k turistickým akciám

Akcia Minčol, ktorú sme mali naplánovanú na sobotu, sme museli presunúť, pretože ráno sme čítali výstrahy pred búrkou a silným dažďom. A spravili sme dobre. Bolo vidieť, že v sobotu veľmi pršalo. V nedeľu sme už mali počasie parádne, miestami až horúce (hlavne keď sme šlapali do kopca). Bolo to kardio cvičenie spojené so saunou, čiže taký wellness.  

Ale Minčol stál za tú námahu. Výhľady boli na všetky strany a hlavne to bol kopec s históriou. Ďakujem Jozef za Tvoj komentár, to bol tiež jeden z dôvodov, prečo sme tam chceli ísť.

Pekné fotky Danka a Peter. A samozrejme trasa nádherná. Zaspomínal som si, keď sme tam boli my.

Ja si dovolím poznamenať na margo toho stola v altánku. Ja si myslím, že ten stôl bol myslený ako v bufete na stojáka. Má sa pri ňom stáť a jesť a nie sedieť  

Úvod

Potreba niekam vyraziť na hory sa mi touto akciou splnila. Na minulej turistickej akcii som sa presvedčil, že príliš dlhá turistická prestávka mi nerobí dobre. Boli časy, keď som po štyridsať, päťdesiat kilometrovom pochode bol na druhý deň úplne v pohode. Nevedel som čo je to „svalovica“. Po poslednej uskutočnenej akcii sa moje nohy tri dni dávali „dokopy“. Aj chôdza po schodoch mi pripadala, ako výstup na Gerlach 

O tom, že pôjdem iba s Mišom som vedel. Veď akciu sme si plánovali prakticky spolu. Ale…
…tajne som dúfal, že sa nejaký odvážlivec ešte pridá. Nepridal sa nik. Nevadí. Turistika aj vo dvojici bola parádna. Pre návštevu pohoria Poľana sme sa rozhodli aj s ohľadom na to, že náš spolok toto pohorie často nenavštevuje. Nie sú to Malé Karpaty A keď načriem do histórie tak okamžite zistím, že to bolo doteraz iba dva krát Poľanská 13-ka a Silvester na Poľane. Takže bolo načase ísť do Poľany.

Pred tým, než sme docestovali do obce Strelníky sme sa tradične zastavili na benzínke v Tekovských Nemciach na pravidelnú rannú kávičku a dokúpili sme si proviant. Než sme zaparkovali auto pri futbalovom ihrisku v Strelníkoch vôbec sme si nevšimli asi 150 m vzdialenú Kolibu pod Vartou Ale o nej až na koniec 

Putovanie

Miest na parkovanie pri futbalovom ihrisku je dostatok. A navyše, parkoviskom vedie aj cyklistický chodník, ktorým sme začali cupitať k nášmu prvému bodu a to ku Chate pod Hrbom. Je to príjemná, jemne stúpajúca trasa s peknými postupne sa odkrývajúcimi výhľad do širokého okolia tohto nádherného kúsku Poľany.

Než dorazíme na Chatu ešte spomeniem, že počasie nám neuveriteľne prialo. Na oblohe cestovali obláčiky, niektoré aj tmavé – potencionálne „nebezpečné“, vetríček neustále povieval a spaľujúce slniečko sa veľkú časť nášho putovania schovávalo práve za nimi. Občas sme začuli zahrmieť hrom, ale našťastie bol ďaleko a my sme tak jeho silu chvalabohu neokúsili 

Cesta k chate sa za rázcestnikom Vlčinec viac naklonila, avšak pot na našich čelách značne eliminovali vysoké stromy, ktoré v tejto časti putujú až k chate. Práve v týchto miestach sme stretli rodinku idúcu asi práve na chatu. Dve deti vo veku tak tri štyri roky si veselo kráčali hore netušiac, čo ich v naklonenejších miestach čaká Pomysleli sme si a hodnotili, či to vôbec zvládnu. Možno áno, veď chata bude zrejme ich cieľ a majú na to celý deň 

Po príchode na Chatu pod Hrbom sme rozmýšľali, či si doprajeme aj nejakú poživeň. Rozumej jedlo, polievku atď… Prezradím, že Mišo odolal „pokušeniu“ a dal si iba vineu. Lebo čapovanú kofolu nemali. A ja? Ja som si nedal pivo, za čo by ma Rado nepochválil , ale dal som si tiež vineu, a nakoľko ja ráno neraňajkujem tak som si objednal a aj slávnostne zjedol kapustovú polievku. Prezradím, že mi kapustnica prišla vhod a nakopla ma.

Až od chaty začala pravá turistika s kopčekmi. Stúpanie na Hrb je veľmi výživné a veľmi zaujímavé. Nachádzajú sa tu doslova aj kamenné schody, ktoré vyžadujú gymnastickú zručnosť. Strmosť výstupu je udržaná až na samotný vrch Hrbu, ale oddych a kochanie sa výhľadmi na tomto Geografickom strede Slovenska stojí za námahu. Vrch ponúka dve vyhliadky s nádhernými panorámami. My sme navštívili obidve. Zapísať do vrcholovej knihy sme sa zabudli, ale za to sme na tomto významnom mieste zanechali klubovú nálepku a spravili svojku. Mišo ma presvedčil, vzhľadom na to že som mal poslednú nálepku, že to bude vhodnejší bod ako vrch Vepor.

Od tohto bodu sa prakticky šliape po hrebeni a stále je čo obdivovať. Poľana je jedinečné pohorie. Je iné ako moje rodné Malé Karpaty. Počas putovania po hrebeni sme nezažili brutálne zvlnenia. Vrch Vepor ku ktorému sme práve pokračovali je štvrtým najvyšším kopcom Poľany. Je zalesnený a z jeho vrcholu nie je nič vidieť. No pár sto metrov pred vrcholom je dosť rozsiahla vyhliadka. Vyhliadku sme trochu dlhšie hľadali a museli sme sa aj kúsok vrátiť, ale nechceli sme ju obísť. Absencia výhľadov na Vepore bola dobrou zámienkoch k návšteve spomínanej vyhliadky. Po odchode z Vepora sme navštívili ešte jednu peknú vyhliadku.

Následný zvlnený terén nás onedlho priviedol k Hájnemu Grúňu. Zhodou okolností je tento nižší sused Vepora slávnejší. A to tým, že tento kopec je zároveň Geometrickým stredom Slovenska. Kto by povedal, že počas trasy navštívime dva takéto významné body z pohľadu našej krajiny.

Keď sme dorazili na Krížne zobrala si nás do opatery modrá turistická značka a tá nás prevažne po príjemných lúkach doviedla k rázcestník Bukovina. Toto miesto je rovno pod Poľanou. Nie je to však tá najvyššia Poľana. Je to len jej nižšia menovkyňa. I tu sme menili farbu turistickej značky. Neodolali sme zelenej.

Ako tak putujeme lúkami s peknými výhľadmi naľavo napravo zrazu košiar s ovečkami. Ohradník s mlieko a syrodarkyňami bol ďalej od chodníka a tak sme návštevu zamietli. Za to po pár stovkách metroch oddych pri Ondrišovej chate nie. Ruksaky sa porúčali z pliec a naše zadky potešili svojou prítomnosťou lavičky pod prístreškom. Stala sa aj úsmevná príhoda. Keď som zbadal, že Mišo vyťahuje tyčinku z ruksaka dal som sa do natáčania časozberného videa. Už, už som išiel zapínať kameru keď mi vtom Mišo oznámil, že si tyčinku vybral na cestu. No nič. Smola. Ide sa ďalej bez videa.

Posledný rázcestník s názvom Minca nás poslal po kamenistom podklade dole do dediny. Nie je to žiadny brutálny sešup, ale jemne naklonená rovinka. Po asi trištvrte hodinke sme bezpečne dorazili do Strelníkov. Posledná cesta k autu viedla asfaltkou. Až teraz, keď sme išli pešo sme si všimli, že 150 m od nášho zaparkovaného auta je Koliba pod Vartou. Nebolo nám viac treba. Nezlákalo nás ani otvorené kúpalisko, ktoré je v areály futbalového parkoviska. Navštívime ho možno nabudúce, keď pôjdeme nalepiť chýbajúcu klubovú nálepku na Vepor 

Záver

Inak ako lepšiu gastronomickú bodku v neďalekej Kolibe pod Vartou si neviem ani predstaviť. Snáď by to tromflo len predchádzajúce kúpanie v spomínanom kúpalisku a potom občerstvenie v Kolibe.

Bola to naozaj parádna túra s vynikajúcim počasím a s nádherným prostredím. Neviem si predstaviť ísť celú trasu v spaľujúcom slnku. My sme mali šťastie, lebo väčšinu trasy sa slniečko schovávalo za obláčiky a tak nás šetrilo. Je to trasa, ktorá má čo ponúknuť a vrelo ju odporúčam všetkým členom nášho spolku. Naozaj neoľutujete. Bonusom je fungujúca turistická Chata pod Hrbom, ktorá vás nakopne do ďalších kilometrov. Najkrajší a najzaujímavejší je výstup na Hrb, ale ani ostatné časti trasy si v kráse nezadajú.

Som rád, že som mohol byť v prírode, na horách. Potrebujem to ako soľ, aby som psychicky i fyzicky zregeneroval.
Mišo, ďakujem Ti za skvelú spoločnosť. Išlo sa mi s Tebou parádne, proste ako vždy

Priatelia turistiky uvidíme sa nabudúce. Už teraz sa teším na ďalší výlet. Dovidenia!

Síce reagujem neskoro, ale predsa.
Klobúk dolu a pred tým, že to mládež zvládla. Určite majú v podobe Tvojej Roman, ten najlepší vzor. Ja len poznamenám, že v tom treba vytrvať. Vytrvať vo vedení mladých k pohybu, k láske k našim krásnym Slovenským horám.

Ideš po mojich stopách?

Úvod

Ako a prečo som sa ocitol na tejto turistickej akcii? No ako? Tak, že som si v telefóne otvoril Telegram a v ňom som našiel správu od Dúša. Oznamoval mi, že ide na pravidelnú akciu s názvom Turistika pre všetkých, ktorú organizuje turistický klub KST Doľany. A čujte. Mal to byť už 37. ročník, takže akcia má celkom dlhú tradíciu. Mňa nebolo treba viac prehovárať. No a prečo? Pretože od 6. júna som kvôli zdravotným problémom nikde nebol. A navyše sa u mňa začali objavovať abstinenčné turistické príznaky. Mal som trochu obavy z dĺžky, pretože sme si z troch dĺžok trás vybrali tú najdlhšiu – 40 kilometrovú. Ale povedal som si, že to vyskúšam a preverím svoju kondičku.

V nedeľu ráno vstávam o 5.20 hod. V tom mi zvoní telefón. Pomyslel som si, kto mi môže tak skoro ráno volať veď s Dúšom som dohodnutý, že sa stretneme až v Doľanoch na štarte. Verte, neverte to mi volal Rado, že či prídem pre neho, lebo on ide tiež. A na koniec úvodu iba perlička, Rado sa na akciu prihlásil dvanásť minút po polnoci. To by mňa ani nenapadlo. Ale to je Rado. A že ja som čudák a nevyspytateľný človek.

Putovanie

Už registrácia mala veľkú úroveň. Parádne zorganizovaná. Pri registrácii som sa stretol s pár známymi turistami, ktorí chodia na takéto akcie. S Peťom a so Štefanom, ktorí už majú čo to odchodené. Štefan sa stal aj mojim hlavným spoločníkom na tejto trase, lebo Dúšo s Radom mali o dosť väčšie tempo v prvých dvoch tretinách pochodu. Prakticky prvú polovicu a záverečnú časť som išiel so Štefanom a vôbec nebanujem. Štefan má mimochodom 70 rokov a stále chodí na takéto akcie. Počas putovania som spoznal v ňom veľmi dobrého človeka, ktorý miluje prírodu. Počas putovania sme viedli nezpočet rozhovorov na rôzne témy.

Už na prvom kontrolnom bode K1 – Lúka pod Jasenky sme sa presvedčili, že akcia je perfektne organizačne pripravená aj z pohľadu občerstvenia. Kontrolu zabezpečovali tri milé dámy. Ponúkli nám pivo a dva druhy domácich koláčikov. Proste paráda. Určite zahrali na nôtu hlavne Radovi. Pri pohľade na plné debničky piva mu žiarili oči, ako malému chlapcovi. Pivom som nepohrdol ani ja a Dúšo.

Netrvalo dlho a dorazili sme na ďalší kontrolný bod. K2 – Kolovrátok bol obsadený milou dámou a dvomi pánmi. Znova občerstvenie a znova pivo. Rado bol v siedmom nebi. Ani sa nám nechcelo pokračovať ďalej, ale museli sme.

Pred výstupom na Klokoč sme sa míňali s dvomi milými dámami a tak nám prišlo vhod porozprávať sa o rôznych témach. Od tejto chvíle sme prakticky až do cieľa išli akosi „popri sebe“. Na Klokoči sme absolvovali aj krátku prestávku na oddych a jedlo. Od tejto chvíle sme kopírovali červenú trasu Cesty hrdinov SNP.

Obrat v trase nastal, keď sme museli zísť z červenej na žltú. Táto časť nám pripomenula, že turistika je predovšetkým o výstupoch na kopce. Čierna skala, na ktorú sme stúpali nám čelo riadne pokropila. Avšak výstup na tento výhľadový kopec stojí za námahu. Z polovice je pokrytý stromami, ktoré prídu vhod ako tieň pred spaľujúcim slnkom. Na Čiernej skale sme absolvovali ďalšiu gastronomickú prestávku a oddych. Nezabudli sme sa pokochať parádnymi výhľadmi. Čierna skala je zároveň aj kontrolným bodom K4. Samokontrolu sme vykonali zápisom a opečiatkovaním Kontrolného listu.

Nasledujúca časť trasy bola príjemná klesavá a vrcholila na Jahodníku. Tesne pred tým, než sme zapadli do miestnej reštaurácie sme sa zaregistrovali na poslednom kontrolnom bode K5 – Jahodník. Opäť milá dáma a pán. Občerstvenie však nebolo treba. Spomínaná reštaurácia nás prichýlila. Veď bolo treba doplniť stratené tekutiny, ktoré sme vypotili pri výstupe na Čiernu skalu. Jedlo nebolo, pretože Rado navrhol zastaviť sa na Majdáne.

Priamo na trase, na Majdáne, je situovaná reštaurácia. Nemohli sme odolať. Pivo je silný magnet. A keďže ozval sa aj hlad nepohrdli sme fazuľovou polievkou. Mne veľmi chutila a dodala mi ďalšie sily do poslednej etapy putovania. Čakal nás náročný výstup do Orešianskeho sedla a tak bola polievka povinnosťou. Výstup do Sedla som pojal ako previerku morálno-vôľových vlastností a zdá sa, že som obstál.

Poslednú časť som znovu absolvoval so Štefanom. Stretli sme sa náhodou. Mojich spoločníkov som dobehol až v úplnom závere pri prudkom klesaní z modrej turistickej značky po vlastnom značení trasy. Po desiatich hodinách a dvadsiatich minútach sme spolu dorazili do cieľa, do kameňolomu v Doľanoch. Už z diaľky bolo počuť hlasnú hudbu a hlučnú zábavu masy ľudí. Na pódiu hrala akási hudobná skupina, ľudia posedávali pri stoloch a konzumovali guláš a pili nápoje. Po tom, čo sme obdržali diplomy za absolvovanie pochodu, sadli sme si a tiež doplnili tekutiny. Kofola prišla nanajvýš vhod.

Záver

Bola to celkom slušná akcia. Chcem vyzdvihnúť výbornú organizáciu a všetkých obetavých ľudí, ktorí sa na akcii podieľali. Počas celej trasy som sa veľmi dobre cítil a nič na tom nezmení ani spaľujúce slnko, ktoré nám sťažilo druhú polovicu putovania. Opäť som stretol skvelých turistov, ktorí zdieľajú rovnaké nadšenie ako my v spolku.

Ďakujem Radovi a Dúšovi za parádnu atmosféru a spoločné zážitky, ktoré si budem určite ešte dlho pamätať 

Nabudúce, v horách dovidenia!

A ide sa do lesa…

Je mi ľúto, že som sa z tejto akcie odhlásila, ale nič sa nedá robiť. Moja telesná schránka sa prudko bráni akémukoľvek pohybu do kopca. Dohováram, prosím, hrozím nech sa umúdri a ona nič. Takže dúfam, že o rok mi bude dopriate nejaké túry absolvovať Zatiaľ sa budem sa tešiť z komentárov a fotiek, ktoré na stránke pribudnú 

A ja že sa pôjde v máji! Takže opäť nič…

Kurník šopa, chcel som pricestovať aspon na 1 den a ani to nevyslo! Nasúkali mi v sobotu sluzbu! Zeby som do toho najradsej kopol…

Mám ešte jednu záujemkyňu, no tá sa dozvie, či má voľno až po 1. auguste

hosťka1 + hosť1 = manželia Rypplovi z Otrokovic, milí ludia

zažiadal som o dodatočnú dovolenku… Sme malá firma, šoféri sú po dovolenkách, tak uvidíme, zázraky sa dejú…

Podľa starej ľudovej povesti tu kedysi žila jedna žena, ktorá prišla o oboch synov a manžela. Sadla si a plakala. Plakala tak veľmi, že jej slzy vytvorili štyri plesá. Aj preto sa vrch nad plesami volá Plačlivé.

Prechádzka okolo plies je jedna z najkrajších turistických trás. Nie je až taká náročná a keď vyjde to správne počasie, tak doslova nabíja energiou. A je jedno či ide človek sám, alebo vo dvojici, s rodinou či s partiou. Zvládne ju takmer každý, je tam veľa pekných miest na oddych a načerpanie energie.

Asi pred 2 rokmi som niekde na internete videla krásne fotky z Plačlivého. Tak sme si povedali, že tam určite musíme ísť. Doteraz nás to čakalo v túžbach, až prišiel ten správny čas. Ale keď som teraz plánovala trasu, tak som si povedala, že čo pôjdeme iba tak jeden kopec hore a dole, pridám tam ešte Baranec, podľa mapy to vyzeralo ako pekné kolečko. Ani ten profil na mape nevyzeral až tak hrozne, určite to zvládneme, veď už máme niečo pochodené.

Ale teda, už Holý vrch bol celkom zaberák a Baranec nás potrápil statočne. Ale tie výhľady stáli za to. No hlavný cieľ bolo Plačlivô, tak bolo treba pokračovať. A tu sa otvorili nádherné výhľady na celé Roháče aj s ich plesami.

Počasie sme mali na jednotku s hviezdičkou a z fotiek som nevedela vybrať ktorá je krajšia. Aj tá námaha určite stála za to.

Znovu parkujeme na takmer prázdnom parkovisku. Prachovské skály sú však podstatne známejšie ako Besedické. Preto tu nie je žiaden automat, ale parkovné vyberá človek. Zrovna, keď už po včerajších skúsenostiach máme dostatok mincí. Nevadí, zaplatíme pre istotu papierovou. Tentoraz chcú po nás rovných 100 českých korún. Podávam dvestovku. Obratom ju dostávam naspäť s tým, že už je neplatná. To snáď nie. Vraj nemá dostatočne široký pásik a už je asi rok stiahnutá z obehu. Ešte nám ju vraj v banke vymenia, ak to necháme tak, tak potom neskôr, už iba v národnej banke. No nič, vyťahujem ďalšiu papierovú v poradí. Tá už je našťastie v poriadku.

Je to tu iné ako u nás. Prídete sem niečo po deviatej a ste na parkovisku prví. Domáci majú čas. Viac menej je to v pohode. Trasy sú tu kratšie a menej náročné ako u nás. Niektorí začínajú pred obedom a sú aj takí, čo začínajú poobede. Keď sme my okolo 14tej schádzali dolu k autu, oni ešte len šli hore. Tu si to však môžu dovoliť. Aj nemať ruksak s vodou. Tu je všetko a všade na skok. Za 3 – 4 hodiny dokážu pri troche šťastia a dostatku síl obehať celé Prachovské skály a k tomu vypiť aj 1 – 2 pivá na chate ako tekutý bonus.

Znovu nás čaká množstvo vyhliadok, skalných chodieb a najmä množstvo schodov. Znovu vidíme hrad Trosky. Nabudúce ho už musíme naozaj navštíviť. Tentoraz sa nám to už nepodarí, pretože máme na to už iba pondelok a práve v tento jediný deň je hrad zatvorený. Jedna z roklín sa nazýva Myšacia diera. Názov možno dostala preto, že je v nej najužšie miesto Prachovských skál, na jednom mieste iba 40 cm priechod. Aby sme všetko stihli obehnúť sme raz hore, raz dole. Výškové rozdiely prekonávame hlavne vďaka schodom. Stále stretáme tých istých ľudí. Sa už aj miestami dôverne zdravíme ako starí známi. Deti nezabudnú nakuknúť do každej diery. Evidentne sa žiadneho obra či draka neboja.

Je to krásne miesto. Ale všetko raz končí. Aj my už končíme a klesáme k autu. Veď sa sem možno vrátime a možno v trochu inej zostave. Znovu končíme okolo 14tej a znovu je parkovisko plné. Dokonca tu majú aj trasu pre kočíky, ale neprekvapivo je to najmenej zaujímavá trasa Prachovských skál. Za to vstupné cca 180 korún (ja a jeden senior) by som radšej kočík nechal v kufri auta a šiel inakadiaľ…

Cestujeme v čase v Banskej Hodruši – tak sa nazýva internetový náučný chodník, ktorý sme si všimli, keď sme prechádzali cez Štiavnické vrchy. A vtedy sme si povedali, že sa sem musíme vrátiť a prejsť si to.

Na každej zastávke si pomocou QR kódu môžete cez svoj telefón pozrieť ako dané miesto vyzeralo v minulosti, prečítať si o ňom pár slov a dozvedieť sa zaujímavé informácie z histórie. Trasa je nenáročná, vedie chodníčkami a cestičkami, niekedy zarastenými. Putovanie zvládnu aj malé deti, alebo ju môžete absolvovať ako romantickú prechádzku vo dvojici, tak ako my. 

Celú trasu so zástavkami si môžete pozrieť tu: https://hodrusa.ekopolis.sk/