Dnes je: pondelok - 20.5.2024, Meniny má: Bernard
Aktualizované: 20.05.2024

Fotografie z roku 2012



On-line: 7

Akcie: 824

Foto galérie: 658

Videá: 285

Odkazy: 578

Komentáre: 1471

Login:

Heslo:

Komentáre k turistickým akciám

Turistická akcia: Z firemnej akcie potme domov #3 / Malé Karpaty / piatok - 30.06.2023
Vinco

Vinco

1
zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto

Z firemnej akcie potme domov #3

Pravidelná letná guláš partia nášho oddelenia AKOBOJE odštartovala moje nočné turistické návraty pešo domov do Vrbového. Tejto akcie sa zúčastňujú aktuálny ale aj vyslúžilí pracovníci nášho oddelenia. Je to možnosť sa aspoň raz ročne stretnúť na spoločnej akcii v príjemnom prostredí vodnej nádrže Chtelnica. Je to čas, keď sa môžeme spoločne porozprávať o rozmanitých životných príbehoch, ktoré nás postrehli a ktoré nás ešte len čakajú. My AKOBOJE, sme vynikajúca partia a túto tradíciu dobrých vzťahov každý rok v lete obnovujeme. A to je dobré.

Keď som v roku 2021 prvý krát skúsil nočný návrat z tejto akcie domov veľmi sa mi to zapáčilo. A tak som sa rozhodol, že tak ako guláš párty, bude aj pre mňa nočný návrat domov Malými Karpatami pravidelný, že z toho spravím tradíciu. A tak dnes, v roku 2023, je to pre mňa už 3. ročník nočného pochodu.

Trasu tejto tretej edície nočného pochodu som tentoraz zmenil. Miesta okolo Malej a Veľkej Pece a Tlstej hory už notoricky poznám a nechcel som sa znova opakovať. A tak som si vybral veľmi atraktívne Orlie skaly a potom Náučný chodník Šterusy – Rebro – Sprosná – Orlie skaly. Chodník však začína v obci Šterusy a tak som musel záverečnú časť domov absolvovať po štátnej ceste. Bolo tu určité riziko kvôli autám, ale až tak áut som počas cesty do Vrbového nestretol. A navyše som bol extrémne osvetlený, pretože som si nasadil dve výkonné čelovky. Myslím, že som oslňoval skôr ja vodičov ako ony mňa grin

K rázcestníku Malá Klenová som dorazil asi po hodine ešte za relatívneho svetla. Približne po polovici trasy som už musel nasadiť čelovku. Dokonca som stretol aj jedného turistu / pána, ktorý odpočíval pri turistickom prístrešku. Dokonca mi aj odpovedal na pozdrav. Od tohto miesta som to už nemal ďaleko na Orlie skaly.

Na Orlie skaly som už dorazil za tmy. Pri pohľade do okolia bol ešte náznak modrej farby. Svetlá zo smeru Atómovej elektrárne Bohunice boli jasne vidieť. Na vrchole som pobudol trocha dlhšie a využil čas na nočné video a pár nočných fotiek. Bolo to jediné výhľadové miesto na mojej trase a tak som ho chcel naplno využiť.

Z Orlích skál som ďalej pokračoval už po náučnom chodníku a postupne míňal informačné tabule. Na trase chodníka sú štyri a sú veľmi zachovalé s veľmi hodnotnými informáciami. Malá obec akou sú Šterusy tak majú čo ponúknuť aj návštevníkom / turistom. Trasa je vhodná aj pre rodiny s deťmi a preto ju vrelo odporúčam k preskúmaniu / prejdeniu.

Okrem Orlích skál je veľmi zaujímavá aj časť trasy s názvom Rebro, ktorá vedie, keď to preženiem, „kaňonom“ plných skál. Hĺbka tu dosahuje aj päť metrov a v lete je značne zarastená vegetáciou. Takže pre deti prechod týmto miestom môže byť pekným dobrodružstvom. Ja som tu videl pár svietiacich očí srnčej zvery. A keď som prechádzal časťou nad obcou Šterusy videl som aj líšky. Zaujal ma ich štekot. Nie. Neboli to psy, boli to naozaj líšky. Krátku prestávku na fotografovanie som si spravil pri druhej informačnej tabuli náučného chodníka. Potom som už príjemnou lúčkou doputoval do Šterús.

Posledná časť trasy po asfaltke už nebola taká zaujímavá. Nasadil som obidve čelovky, aby som bol riadne osvetlený. Nič som nenechal na náhodu. Túto trasu cesty som dokonale poznal pri jazde vozidlom a tak som vedel, koľko zákrut a roviniek má čaká do Vrbového. Domov som dorazil o 23:45 hod. v parádnej kondícii. Nohy boli vo výbornom stave a ani nevedeli, že vôbec niečo prešli. To je pre mňa pozitívna skutočnosť. Problémy s kŕčami nôh sú definitívne zažehnané a môžem naďalej chodiť bez obáv na turistiku.

Už teraz sa teším na ďalšiu turistickú akciu, dovtedy dovidenia.

komentár: 1397 pridaný: 02.07.2023 - 15:05
Turistická akcia: Na Velestúr z Malachova / Kremnické vrchy / sobota - 24.06.2023
Vinco

Vinco

2

Úvod

Pôvodne mala byť táto akcia komorná. Vymyslel ju Jožo, ja som ju zhmotnil v naplánovanú akciu a obaja sme nepredpokladali, že sa niekomu bude chcieť ísť do hôr. Z úžasom som napokon hľadel na stránku deň pred odchodom, keď sa nás tam objavilo päť kúskov. Ja sám som bol zvedavý, čo povie moje telo a hlavne nohy na túto trasu po poslednom fiasku na Rokošoch a na Trnavskej stovke. Už na začiatku Vám prezradím, že žiadne kondičné zlyhanie sa nestalo a tak vám môžem s radosťou oznámiť „som späť“ a v plnej sile grin

Putovanie

Na trasu, ktorú navrhol Jožo a driemala v chlieviku „túžby“ som sa veľmi tešil aj kvôli jej zaujímavosti naplánovaných mi­est.

rozhľadňa Lažtek, prvý zaujímavý bod na trase, je veľmi dostupná z dvoch miest. Z Malachova, odkiaľ sme vyrážali my, ale hlavne z obce Horné Pršany, z ktorej na rozhľadňu vedie aj náučný chodník. Počas putovania k nej sme stretli rodinku s dieťaťom, takže výstup k nej nie je vôbec náročný.

Kúsok od chodníka žltej turistickej značky sme odbočili pozrieť si zaujímavú skalu s názvom Čertova hlava. Je to vlastne kameň v podobe vajca stojací na inom kameni. Je zrejmé, že „hlava“ ešte nejaký ten čas vydrží stáť bez spadnutia, ale pre istotu ju Michal aspoň chvíľu držal rukami nad svojou hlavou, aby sa tak náhodou nestalo v čase, keď sme si ju my obzerali.

Cestou k vyhliadkam na Hornej skale sme na lúke prechádzali pomedzi ovečky. Jednej z nich som položil otázku, či je správne za „A“ alebo za „B“. Čuduj sa svete, dostal som jasnú odpoveď, že správne je za „Bééééééééééé“ grin Kto by čakal inú odpoveď, že? A potom som so sympatickým starším bačom viedol rozhovor. Dozvedel som sa, že ovečky patria jednému majiteľovi a že ich je cca 300 kusov. A dozvedel som sa aj veľmi podstatnú informáciu a to, že všetky ovečky, ktoré kopú sú z bezpečnostného hľadiska riadne označené grin tongue wink

Horná skala poskytuje dve pekné vyhliadky. My sme sa riadne kochali na obidvoch a bolo to zaslúžené, lebo vedie k nim riadne naklonená rovinka. Samotný vrchol už výhľad neposkytuje a po jeho prejdení sme opäť klesali. Najprv k Železnej bráne a od nej to bolo iba päť minút do Sedla Tri kríže. Toto sedlo je zaujímavejšie, lebo poskytuje obmedzený výhľad a dokonca je tu osadená aj mapa s pomenovanými vrchmi, ktoré sú odtiaľto vidieť.

Pokračujeme. Vkladali sme nádeje do návštevy Chaty Hostinec. Túžba na osvieženie pivkom či kofolou bola obrovská. Stretli sme aj turistov, ktorí išli práve zo smeru od chaty a informácie od nich o chate neboli povzbudivé. Nádej však žila, ale iba do času, keď sme k chate prišli a ona bola zatvorená downer Takže sme iba využili početné sedenie pri chate na občerstvenie tým, čo sme si každý priniesol. Priznám sa, že som využil služby zariadenia pri chate, kde musia aj králi. To bolo pre mňa jediné pozitívum, ktoré mi chata priniesla. Aby som nezabudol. Pri chate je štýlový prameň, kde sa dá doplniť voda.

Pri ceste na vrch Smrečník, priamo pri stúpaní sme stretli asi šesť-sedem ľudí, ktorí kosili trávu a kroviny a práve končili s prácami na úprave starobylého náboženského miesta s názvom Kapišče Peruna. Miesto na vrchole vykosili a natreli drevené sochy, ktoré sú osadené na tomto výhľadovom mieste. Toto miesto má určite magickú silu, lebo hlavne Mišo, ako znalec rôznej histórie si to naplno užil. Jeho tiché rozjímanie bolo toho znakom. Aspoň ja som to takto videl a cítil.

Na najvyšší bod našej trasy vrch Velestúr sme doputovali za pár minút. Na najvyššie skaly tohto vrchu sme nevystúpili, ale zato kešku Jožo bezpečne našiel. Mišo dal na tomto mieste svojej tvorivosti rozlet a vytvoril kamenné dielko priamo pod skalou Velestúra. Práve toto dielko je ústrednou fotkou v mojom pripravovanom videu. Jednoznačne si to zaslúži.

Po odchode z Velestúra nás čakal iba zostup. Svoj záujem sme venovali Ortutskému jazierku a niekoľkým prameňom pri putovaní popri Malachovskom potoku. O zastavenie sa vždy postaral Jozef. Totižto pri každom prameni bola aj keška a tá v itinerári Jozefa nemohla chýbať.

Od Ortutského jazierka sme prakticky putovali po Náučnom banskom chodníku Ortúty. Posledné miesto, pri ktorom sme sa zastavili bol Malachovský vodopád. Musím povedať, že bol celkom výdatný a zaslúžil si jedinú spoločnú fotku na trase, ktorú sme venovali práve jemu. Fotka vyšla perfektne. Vodopád sa zmestil rovno medzi Jozefa a Maroša a sám neviem, ako sa mi to podarilo.

Záver

Opäť som zažil parádnu turistiku. Jedinečný ráz Kremnických vrchov ma veľmi potešil a bavil. Na tejto akcii som si spomenul, keď sme s Jožom a Mišom boli naposledy spolu v Kremnických vrchoch. Vtedy sme vyrážali s Kordíkov a navštívili sme veľmi navštevovanú Skalku. Názov „Kordíky“ však pred Jozefom príliš často nevyslovujte. Má ich veľmi hlboko vryté v pamäti grin

Početná účasť ma nakoniec veľmi potešila. A som rád, že to nebola komorná turistická akcia. Veľmi rád som opäť videl Maroša, s ktorým sa často nevídame. Michal si zaujímavé akcie vyberá, a toto zaujímavá akcia bola, a preto ma jeho účasť ani neprekvapila. Uznanie mu však patrí za to, že ju absolvoval po nočnej a pred nočnou. Dúšo sa tento rok osmelil a začal s nami chodiť a to je dobré. Joža nemusím ani spomínať. Niekedy sa mi zdá, že sme k sebe prirastený grin Bez neho by to nebolo ono.

Ďakujem všetkým za spoločnosť a za skvelú náladu. Veľmi som si to s vami užil, aj keď to niekedy navonok nedávam znať.

Nabudúce dovidenia!

komentár: 1396 pridaný: 27.06.2023 - 19:47
Dúšo

Dúšo

1

Máme síce v sobotu firemnú akciu, ale džubem na ňu! Nepustili ma na Roháče, nepôjdem na akciu wink, pôjdem radšej s vami.

komentár: 1395 pridaný: 22.06.2023 - 07:06
Turistická akcia: Trnavská stovka - 50. ročník / po Bukovú / Malé Karpaty / sobota - 03.06.2023
Vinco

Vinco

1

Úvod

Na jubilejnú päťdesiatu Trnavskú stovku som sa veľmi tešil. Avšak nezastihla ma v optimálnej fyzickej kondícii. Pred dvoma týždňami, keď sme boli na Rokošoch som asi v polovici trasy dostával kŕče do nôh. Mal som pri sebe magnézium a keď som ho požil polepšilo sa to. Okrem toho som týždeň pred štartom TT-100 navštívil ľudového chiropraktika za účelom napravenia a po tomto zásahu ma bolel celý človek. Najviac som cítil bolesť v chrbtici. Nepíšem to preto, aby som sa vyhováral ale je to holý fakt, ktorý som musel znášať. A tak som bol zvedavý, ako sa moje nohy a celé telo popasuje s týmto diaľkovým pochodom.

Putovanie

Ráno v Bratislave na hlavnej stanici som z vlaku vystúpil sám. Nikde som nevidel Romana a tak som si myslel, že on pôjde ako obvykle na neskorší vlak. Na Kamzík k registrácii som teda vyrazil sám. No tesne pred reštauráciou Slamená búda som pred sebou pri natáčaní zazrel známu postavu. Áno. Bol to Roman. Pozdravili sme sa a ďalej pokračovali spolu.

Po príchode na Kamzík ma pri čakaní na registráciu oslovil Jozef Junas, že či by som nespravil krátky rozhovor s redaktorkou RTVS Martinou, ktorá pripravuje periodickú reláciu Televíkend. Aj som sa na rozhovor tešil, ale keď som videl, že práve robí rozhovor s jedným starším pánom a bude to na dlhšiu dobu, nechcelo sa mi čakať. Veď pre časový náskok som ráno skoršie vstával na vlak a teraz som mal čakať a ten extra čas stratiť. Povedal som si, že počas celej trasy bude ešte čas a keď bude chcieť, tak si ma nájde.

Z Kamzíka sme s Roman vyrazili svorne. Roman sa medzitým telefonicky spojil s Radom a tak sme sa dozvedeli, že dvaja Marekovia a on sú asi pätnásť minút pred nami. Nebolo nám treba viac hovoriť. Kopli sme do vrtule a klesania sme využívali behom. No i tak sme ich akosi nemohli stále dobehnúť. Podarilo sa nám to až na Pezinskej Babe.

Medzitým čo sme s Romanom putovali, vždy na dohľad od seba, ma zastavovali rôzni turisti a spomínali náš turistický Youtube kanál PAT a MAT. Chválili nám videa a niektorí mi oznamovali, že len vďaka ním sa ocitli na Trnavskej stovke grin Niektorí aj po prvý krát. Mňa táto správa a tieto ohlasy veľmi potešili a náležite som sa každému za túto skvelú priazeň poďakoval. S mnohými som si aj priateľsky podal ruku. Bol to pekný pocit a povzbudenie do ďalšieho natáčania a prinášania nových videí pre priateľov turistiky.

Za Bielym krížom som opäť dobiehal Romana a keď som sa k nemu priblíži zbadal som ho v družnej debate so starším pánom. Po dobehnutí vysvitlo, že ide o nášho bývalého parťáka Jozefa Paulena z Lazovej stovky 2019. Jozefovi je 73 rokov a stále je vo výbornej kondícii a stále chodí stovky palec hore Aj na tohtoročnej Lazovej stovke bol a to je obdivuhodné. Veľmi ma stretnutie potešilo a chvíľu sme aj putovali. Neskôr sme sa rozlúčili a s Romanom práskli do koní.

Na Pezinskej Babe sme sa stretli s Marekovcami a Radom. Avšak ony už odchádzali a my sme len začínali občerstvovanie. Po odchode z Pezinskej Baby mi ušiel aj Roman a ja som nedokázal toto manko už dobehnúť. Išiel som svojim tempom a beh som úplne vylúčil z môjho portfólia cool grin Štvoricu parťákov som dobehol až v Sološníckej doline, ale to už ony boli na odchode. A tak som na zvyšný čas zostal sám. Medzitým som zviedol niekoľko rozhovorov s okoloidúcimi stovkármi.

Cesta na Vápennú bola pre mňa veľmi namáhavá a sily mi odchádzali. V hlave to začalo „vŕzgať“ a moje druhé ja mi navrhovalo ukončiť tohtoročnú stovku na Bukovej. Počas výstupu na tento najvyšší bod trasy som sa v oddychu striedal s jednou dievčinou. Teraz už viem, že sa volá Ivetka a práve s ňou som to neskôr dokráčal na Bukovú, kde som ukončil svoju tohtoročnú púť na Trnavskej stovke. Ona išla ďalej.

Pred tým, pri výstupe na Taricové skaly som rozpoznal ďalšieho legendárneho stovkára Jiřiho Hofmana, ktorý kráčal chvíľu vedľa mňa. Minulý rok sme sa stretli na Tesláckej stovke na kontrolnom bode Chata pod lesom na Zoške, kde sme sa spolu aj vyfotili. Chvíľu sme spolu viedli rozhovor a tak som sa dozvedel, že dnešná Trnavská stovka je jeho 977. stovka v živote. Je to úctyhodný výkon a náležite som mu aj pogratuloval.

Pred príchodom ku kontrole na Ámonovej lúke som si dal veľké bacha, aby som neminul odbočku na vrch Klokoč. Priznám sa, že minulý rok som túto skrytú odbočku nechtiac minul. Na inkriminovanom mieste som podľahol davovej psychóze a nasledoval tak asi osem turistov predo mnou, ktorý pokračovali rovno po cyklotrase. Chybu som zistil až o dva kilometre neskôr a nechcelo sa mi už vracať. Dnes sa tak nestalo a tak som si vychutnal náročnejší terén cez Klokoč.

A práve po kontrole na Ámonovej lúke som sa dal do turistickej partie so spomínanou Ivetkou. Ona navrhla spoločné putovanie do Bukovej, pretože tiež bola sama. Veľmi príjemne sa s ňou rozprávalo. Prebrali sme rôzne témy, väčšinou turistické a aj vďaka tomu sa nám išlo ľahšie. Bola to veľmi príjemná časť mojej trasy, ktorá mi uľahčila dôjsť na Bukovú. Medzitým, keď sme míňali Brezinky som už volal domov manželke Renátke, aby prišla pre mňa na Bukovú.

Záver

Po príchode na Bukovú a po registrácii som sa rozlúčil z Ivetkou, ktorej medzitým manžel priniesol veci na noc a čelovku a poprial jej šťastnú a úspešnú cestu do Brezovej pod Bradlom. Ja som si potom kúpil živánsku a vychutnal si čapovaný Radegast. Príjemne unavený, ale s parádnymi pocitmi a zážitkami som sa s mojou krajšou polovičkou Renátkou vrátil domov.

To je všetko. Dúfam, že sa uvidíme na ďalšej Trnavskej stovke a v lepšej kondícii. Dovtedy dovidenia.

komentár: 1394 pridaný: 06.06.2023 - 18:50
Turistická akcia: Plato Mjeseca (Mesačná planina) - Chorvátsko, ostrov Krk / HR - Ostrov Krk / utorok - 30.05.2023
Jozef

Jozef

1

Sme tu posledný plnohodnotný deň. Tradične začíname rozcvičkou. Tentoraz máme aj divákov. Teda presnejšie diváčky. Upratovačky o dve poschodia nad nami umývajú okná a naša rozcvička spôsobí na ich tvárach úsmevy. Je to s našim cvičením také zlé? To len Dušanovi ide tak ladne? Mám podozrenie, že to Ivan natočil…

Zostali nám kopčeky naľavo od Bašky. Cestička vedie najprv po asfalte, ktorý vedie až ku kostolu sv. Ivana. Ideme okolo včelára. Predávajú aj olivový olej. Je ráno a nechce sa nám zbytočne zaťažiť ruksaky. Najmä mne nie, pretože zo sebou ťahám 5 litrov tekutín. A to som nikdy za predchádzajúce dni toľko nepotreboval. Prvý raz preto, že sme trasu skrátili a šli naspäť vodným taxíkom a druhý raz po celý čas fúkal vietor. Veď sa u včelára možno poobede zastavíme.

Pri kostole sa lúčime s Marošom. Nepokračuje ďalej, pretože ho bolia kríže. Nechce riskovať. Zajtra nás totiž čaká dostatočne dlhá cesta autom domov. Aby sa to nezhoršilo. Pokračujeme bez neho ďalej po chodníčku. Po luxusnom chodníčku! Je tu tieň! Tieň borovíc. Okrem neho aj občasné výhľady. Krásne výhľady. Až mi je ľúto tých cyklistov, ktorí len preletia okolo. Ani si ten nádherný výhľad nevšimli. My hej a rozhodli sme sa tu aj občerstviť. Idú okolo mladí. Strašné. Ani oni neotočili hlavou do boku. Proste si nevšimli výhľady. Iba šľapú a šľapú…

Celé stúpanie hore na Mesačnú planinu ideme v tieni. Zrazu borovicový les mizne a už je nám jasné, prečo sa to volá Mesačná planina. A už máme po tieni. Našťastie sú tu len mierne prevýšenia. Tá zmena krajiny je neuveriteľná. Ako keby sme boli na inej planéte…

Na najvyššom mieste dnešnej trasy, na vrchole Hlamu, nás dobieha jedna pani v stredných rokoch. Počuje našu slovenčinu a reaguje češtinou. Je tu pracovne a zároveň na dovolenkke. Pracuje pre cestovku a upratuje najmä počas výmeny turnusov, čo je jeden deň v týždni a potom si robí a chodí, kam chce. Občas poupratuje aj inokedy, ak treba. Finančný zázrak to síce nie je, ale dá sa. Najmä dobre spozná dané miesto. Chcela ísť na Elbu, ale poslali ju sem. A je to v… Ivan počul slovo Elba. A už si mali o čom rozprávať… Dlho rozprávať.

Popri klesaní si ešte odskočíme na Zakam a pozrieme si výhľady na Bašku. Výhľady ma stáli škrkanec na nohaviciach. Aspoň, že to stehno neschytalo. Takto sa potom aspoň môžem ísť kúpať. Nie že by boli výhľady zlé, ale priamo na Bašku to chcelo ešte preliezť nízky ostnatý plot. A tam som si škrtol nohavice. Ale cestou späť to šlo už bez zaváhania! A teraz poďme už dolu, aby sme sa ešte okúpali v mori…

Stojíme, včelár! Píšu tu, že predávajú aj domáci olivový olej! Zvoníme. Pozývajú nás ďalej. Medu majú dostatok, ale olej už dnes nie. Snažia sa komunikovať po nemecky, potom anglicky. Nakoniec to dáme cez naše príbuzné jazyky. Dnes už nemajú, ale zajtra ráno okolo deviatej bude. Skúsime sa tu zastaviť zajtra ráno pred odchodom. A teraz poď ho zhodiť zo seba ruksak, obliecť plavky a trochu sa schladiť do mora…

komentár: 1393 pridaný: 01.06.2023 - 14:25
Turistická akcia: Hrebeňom napravo od Bašky / HR - Ostrov Krk / pondelok - 29.05.2023
Jozef

Jozef

1

Ďalšie ráno, ďalšia rozcvička, ako keby samotná túra nestačila spáliť všetky kalórie z raňajok. Znovu počiatočné nadšenie, u niektorých snáď väčšie, ako z raňajok. Nech si len cvičia, veď dnes nad trasou nemusíme príliš rozhutovať. Tentoraz máme smer túry viac menej istý, len nevieme, koľko dokážeme prejsť. Včera nám teplo dalo trochu zabrať. No, veď uvidíme.

Fotím prvé zábery a zisťujem, čo som zabudol. Tentoraz nič fyzického. Všetko mám, aj 5 litrov tekutín. Len som po včerajšej plavbe na lodičke zabudol vyčistiť objektív fotoaparátu. No nič, už sa neotočím na ubytovanie. Už je neskoro. Budem s tým musieť vydržať a ľudia pozerajúci fotogalériu tiež…

Cestička najprv viedla popri a potom aj vytrvalo ponad pobrežie. Pri konci to už ale šlo prudko hore. Sedlo je totiž asi 150 metrov nad morom. Nie je to také zlé. Že by sme sa už čiastočne aklimatizovali? V sedle sa rozhodujeme čo ďalej. Všetci sa chcú kúpať. Takže pôjdeme znovu k nule, k plážičke tam dole.

Zostupuje sa dobre. Možno preto, že cieľ je lákavý. Kúpanie sa na plážičke. Len to nebude na prvý pokus, lebo najprv pôjdeme popri nej až na najjužnejší cíp ostrova. Je tam červený majáčik a celkom dobre sa na ňom sedí a obeduje. No, obeduje… orechy musia stačiť a tekutiny. Tie nesmú chýbať.

Kúpeme sa! Konečne! Všetci majú šťastné výrazy na tvárach. Ale čo to? Dušanovi sa mení výzor tváre zo šťastného na zdesený! Rýchlo trieli k brehu. Rýchlo vyťahuje z vačku fotoaparát a potom aj baterku. Necháva ho sušiť na brehu. Ako je to možné? Ľahko. Mal počas turistiky na sebe kraťasové plavky s vačkami. Ušetril tým čas, že sa nemusel prezliekať. Teraz by sa asi aj rád prezliekol. Ako sa hovorí, každá minca má dve strany… Dobre, nemusíš sa prezliekať, ale skontroluj si vačky! To je tá druhá strana mince. Fotoaparát sa pokúsi zapnúť o deň – dva.

A teraz hore. Čo to s nami spraví? Uvidíme v sedle, keď tam znovu budeme. Keď sa budeme cítiť a mať dostatok zásob tekutín, pohneme sa ďalej po hrebeni. Naozaj je to iné ako včera. Asi sme si na to teplo trochu zvykli. Veľa tieňa sme dnes nemali a napriek tomu sa nám chce ísť ďalej.

Výhľady sú krásne, len občas za nimi treba ísť do boku. To preto, že čím ďalej ideme, tým širším horským chrbátom postupujeme. Stúpanie je pomerne mierne. Občas postupujeme popri kamennom múriku. Tentoraz sa dostávame do inej situácie. Pokračovanie už nezávisí od dostatku síl a tekutín, ale od času. Znovu sa chceme navečer kúpať. A čas je neúprosný. Radšej už pôjdeme dolu, aby sme sa okúpali v mori, osprchovali sa a stihli aj večeru v reštaurácii.

Zostup je čarovný. Výhľady sú pekné i na more, i do údolia Bašky. A tentoraz budeme mať aj trochu tieňa. Cestička o chvíľu totiž pokračuje borovicovým lesíkom, ktorý neskôr vystriedajú listnaté stromy. A tam dolu po rovinke to už pôjde takmer samé. Paradoxne najťažšou časťou bola asi tá cieľová rovinka. Začalo sa to teplo prejavovať. Nech sa len prejavuje. O to s väčšou chuťou budeme vchádzať do mora…

komentár: 1392 pridaný: 01.06.2023 - 13:07
Turistická akcia: Kaňon Vržlenica / HR - Ostrov Krk / nedeľa - 28.05.2023
Jozef

Jozef

1

Už to začalo. Nie, žiadne prudké prevýšenie. To len Dušan začal cvičiť pred raňajkami. Si myslí, že nás strhne, že vstaneme od stola a pridáme sa. Zabudni! Tak nie, niektorých predsa len strhol. Aspoň na chvíľku. To je tak, keď má niekto slabšiu chvíľku. A teraz šup šup, treba raňajkovať a popri tom sa dohodnúť, kam vlastne dnes pôjdeme.

Voľba padla na kaňon Vržlenica. Cestička vedie cez prístav. Ale čo to? Kam zmizol? Takto si Bašku nepamätám. Pekné staré úzke uličky… Ešte, že sme sa pomýlili. Aspoň sa trochu pokocháme. A aby nám nebolo ľúto, tak nás to stočilo na koniec prístavu. Takže nechtiac máme z každého rožku trošku…

Postupujeme po pobreží. Nachádzame jedno krásne miesto za druhým. To je dobrá správa. Lebo naspäť od Vela Luka chceme ísť po pobreží. Len máme drobný problém. Na jednej mape cestička po pobreží je a na druhej nie je. Ako to bude v skutočnosti? Snáď to nezistíme prineskoro.

Slnko páli. Zásoby vody sa míňajú. Ostatní sa mi doteraz smiali, že zo sebou vláčim 5 litrov tekutín. Už sa nesmejú a na pauzičky vyhľadávajú tienisté miesta v kaňone. Tu v kaňone ich ešte občas nájdu, ale tam hore to bude horšie. To teplo nám naozaj dáva zabrať. Toto bude zaujímavé. A to nás predbehla skupinka mladých. Šli dosť naľahko, hore bez. Škoda, že samí chlapi. Aspoň vodu si mohli zobrať. Asi majú kratšiu trasu ako my a spoliehajú sa na pivo v Baške.

Sme hore. Konečne. Ale výhra to nie je, pretože tu nie je žiaden tieň. Aspoň, že sú výhľady. Veď sa my dole osviežime. Pri mori i pri pive. Dolu je totiž chajdička. S trochou šťastia tam budú čapovať! Práve stretáme idúcich oproti. Pýtajú sa po anglicky, či idú dobre na Bašku. Idú. Aj my sme zvedaví a majú na naše otázky dve odpovede. Jednu dobrú a jednu zlú. Začnem tou zlou. Dolu čapujú, ale až od 01.06. takže dnes z toho nič nebude. A teraz tá dobrá. Na Vela Luka sa dostali cestičkou popri pobreží. Vraj jedno krajšie miesto od druhého. Takže cestička existuje. Len pri tom našom stave neviem, či aj táto odpoveď sa tentoraz výnimočne neradí medzi tie zlé…

Vyťahujeme z ruksakov teplé pivo. Teda nie všetci. Ja som si ho ráno vytiahol z chladničky a prezieravo zabalil do uteráka. Nech drží teplotu. A čuduj sa svete, celkom to pomohlo. Medzitým sme vyslali prieskumníka k lodnému taxi. Vraj o hodinu a pol ide ďalší. A je rozhodnuté. Naspäť sa ide taxíkom. A máme hodinku a pol na kúpanie. Voda je studená. Nech má 15 – 16 stupňov. Preto pre istotu do nej dávame druhé pivo a obkladáme ho kameňmi. Keď voda môže chladiť nás, môže chladiť aj pivo.

Tu niekde som skoro prišiel o fotoaparát. Zle sa mi ide naboso po tých kamienkoch na pláži. Preto som si na okraj pláže, dostatočne ďaleko položil fotoaparát, nech nemusím ísť až k sedadlám v búde, kde sme si nechali veci. Po asi siedmych vlnách zisťujem, že som fotoaparát nedal dostatočne ďaleko. Jedna vlna sa mi cezeň prehnala. A sakra, rýchlo k brehu! Čo teraz? Funguje? Tá potvora stále funguje! Neskutočné. Tak takéto veci zvláda! Takže je to ideálny fotoaparát pre mňa.

Prečo náš taxík ide k mólu? To už tá hodinka a pol ubehla? Poplach! Rýchlo von z vody! Utrieť, obliecť, rýchlo pobaliť a nasadať! Stíhame. To bude jazda! A tu niekde počas jazdy mi zašpinili kvapky objektív. Nevadí, doma vyčistím handričkou na optiku. A teraz nás čaká ešte kúpanie sa na pláži v Baške.

komentár: 1391 pridaný: 01.06.2023 - 11:55
Turistická akcia: Výstup na všetky Rokoše v Strážovských vrchoch / Strážovské vrchy / sobota - 20.05.2023
Vinco

Vinco

2

Úvod

Na túto túru som sa tešil. Očakával som však hojnejšiu účasť, čo sa nestalo. Viem, že keď sme sa pokúsili o ňu minule, mali záujem Danka s Petrom. Škoda. Na druhú stranu som rád, že sme nešli len my dvaja s Jožom, ale pridala sa kvetinka Marcelka. Ona netušila do čoho ide a popravde ani my dvaja. To sme zistili až potom, keď sme konečne dorazili do cieľa.

Putovanie

Je pekné zažiť tú istú trasu v dvoch rôznych ročných obdobiach. Mohli sme naživo sledovať a porovnávať rozdiely. Časť na Predný Rokoš bola rovnako namáhavá ako vo februári. Darmo. Je to cca 550 m výškových na 4 a pól kilometroch. Ale za námahu to určite stojí. Dnes bolo nádherné teplé počasie. Nie ešte letné, ale teplo bolo a bolo sa potrebné chrániť opaľovacím krémom pred spálením. Mali sme aj šťastie, že ustavične pofukoval príjemný ochladzujúci vetrík.

Na Prednom Rozkoši hop Rokoši grin sme absolvovali dlhšiu prestávku. Ja som ju využil na raňajko-obed, Jozef ulovil nejakú kešku a Marcelka využila čas na opaľovanie. Každopádne všetci sme si užili nádherné výhľady, ktoré Predný Rokoš poskytuje.

Po minulom nepodarenom pokuse som bol zvedavý, čo bude na trase ďalej. Do sedla Pod Rokošom sme išli príjemným a utešeným hrebienkom. Naplno sme sa kochali faunou a flórou. Ani sme nezbadali a prešli vrchom Plevňa, z ktorého je to len na krok do sedla Pod Rokošom. Až v sedle, ktorým „putuje“ červená turistická značka Chodníka Ľ. Štúra a A. Dubčeka, sme prvý krát stretli skupinky turistov. S každou sme s radosťou prehodili pár viet. Bolo príjemné niekoho stretnúť.

Zo sedla vedie cesta na Rokoš doprava, ale Jožove kešky nepustia a ani názov akcie nepustí. Veď píšeme „Výstup na všetky Rokoše“ a to sa musí dodržať. Hoci cez Malý Rokoš nevedie turistická značka, nás to nezastavilo a vystúpili sme naň. Keška na Malom Rokoši dala Jožovi zabrať, ale po výdatnej pomoci od Marcelky bol napokon úspešný.

Pred nami bol ústredný cieľ našej trasy Rokoš. Museli sme sa vrátiť do sedla Pod Rokošom a odtiaľ je to už len čo by kameňom dohodil. Pri spiatočnej ceste sme opäť stretli turistický párik, ktorý sa vracal medzitým z Rokoša. Moji parťáci znova prehodili pár viet, no ja som pokračoval ďalej sám a sám som aj dorazil na Rokoš. Čas na čakanie som využil na oddych na lavičke v príjemnej horizontálnej polohe a takmer som zaspal.

Kúsok od vrcholu je turistický altánok. Sedeli tu už jedna dáma a traja páni – kolegovia turisti. Do reči sme sa s nimi dali po tom, čo si všimli názov PAT a MAT na mojom tričku a predsedov visiacich na mojom ruksaku. Potešilo ma keď spomenuli, že sledujú našu turistickú stránku a videa na našom Youtube kanáli. Okamžite sme mali o čom rozprávať. Naše turistické zážitky sa prelínali s ich turistickými zážitkami. Celá debata a príjemná vzájomná atmosféra nakoniec vyústila v spoločnú fotografiu, ktorú si môžete pozrieť v pripnutej fotogalérii.

Pár metrov od vrcholu sa nachádza výhľadová lúčka, kde je umiestnený pamätník venovaný Ľudovítovi Štúrovi a Alexandrovi Dubčekovi. Aj na tomto príjemnom mieste sme pobudli hodnú chvíľu. Najedli sme sa, oddýchli si a kochali sa. A i tu prebehla družná debata s ďalšími tromi turistami. Tentoraz nežné pokolenie malo prevahu 2 na 1. Znova sa preberali vzájomné zážitky. Po tejto skúsenosti som len zaregistroval myšlienku od Marcelky: „na horách stretneš samých dobrých ľudí“. A má absolútnu pravdu. Marcelke sa na lúčke až tak páčilo, že si hodila šlofíka a veľmi nerada potom z tohto miesta odchádzala. Mám taký dojem, že po odchode ešte chvíľu spala za pochodu grin

Nasledujúce dobrodružstvo sa udialo pri hľadaní Košútovej jaskyne. Na druhý pokus sme ju našli a teda aj riadne preskúmali. Jaskyňa má trinásť metrov a na jej konci sa nachádza aj jemná kvapľová výzdoba. Nám to spríjemnilo trasu a aj zážitok.

Od jaskyne je to na krok na posledný zaujímavý bod našej trasy. Po 250 metroch sme dorazili na výhľadovú Košútovú skalu. Z jej vrcholu je vidieť väčšinu trasy, ktorú sme išli. Aj tu sme absolvovali krátky oddych a Marcelka sa opäť „natiahla“. Bonzovať sa nemá, ale hlásiť sa to musí grin Na tomto mieste som nezaregistroval, či Jožo lovil kešku. Možno mi to sám prezradí.

V túto hodinu už slnko riadne pieklo. Našťastie nás chránili stromy. Od Košútovej skaly nás čakal 520 metrový zostup do Rudna. A verte, že sme si ho užili tongue rolleye Až na ceste dedinou, keď sme išli nekrytý pred slnkom, sme ocenili výhodu lesa. Ale to sme sa už blížili do cieľa k cintorínu. Zážitok s kravičkami už spomenul Jozef a tak nič.

Úspešne sme zvládli túto vysnenú túru. Prezradím, že táto trasa mňa nezastihla v dobrej konštelácii. Už v sedle Pod Rokošom som si myslel, že trasu nedôjdem a to v dôsledku kŕčov v nohách. Dodnes si neviem vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Na pätnásť kilometrovej trase s tisíc metrovým prevýšením by sa to nemalo stávať. Ale stalo sa. Nevadí. Oklepem sa a idem ďalej.

Po ceste domov sme sa opakovane zastavili v Kolibe Solec na cesnakovú polievku, bryndzové halušky a inakosť zabezpečila Marcelka tým, že si dala sladké perky grin K tomu bolo mlieko, kofola a ja som si dovolil aj pivko. Musím poznamenať, že už dávno som v reštaurácii nejedol také dobré halušky ako tu. Klobúk dole a palec hore Kolibe Solec.

Záver

Ďakujem Marcelke a Jožovi za skvelú prítomnosť a atmosféru počas celej trasy. Bol som s vami rád. Jožovi ďakujem, že vymyslel túto zaujímavú trasu. Mne sa veľmi páčila a veľmi som si to užil. A verím, že sa uvidíme opäť nabudúce.

Dovidenia!

komentár: 1390 pridaný: 23.05.2023 - 19:24
Jozef

Jozef

1

Tam, kde sa šmýkali srnky

Začíname presne tam, kde sme začínali aj vo februári pri našom prvom neúspešnom pokuse zdolať všetky Rokoše. Vtedy nám priveľa snehu zabránilo zvládnuť celý okruh. Teraz je však jar a preto je to iné. Naozaj iné. Napríklad tento elektrický ohradník za poslednými domami tu nebol. Ešte že som dostatočne vysoký. Ale čo taký Vincent? Ten si bude musieť naozaj dobre rozmyslieť, kde sa rozhodne prekročiť ten ohradník. Má niekto na sebe niečo červené? Vlastne je to jedno, lebo dobytok nevidieť.

Ohradník máme úspešne za sebou a nepodarenú asfaltovú cestičku pred sebou. Asfalt je taký čudný, hrboľatý. Nie dobre sa po ňom ide. Našťastie to dlho nebude trvať. Za necelú pol hodinku sa ho zbavíme a terén bude iný. Aj je. Tu dolu je blato. Aj mierne stúpanie má za následok šmýkanie sa. A ako tak pozerám na to blato, nešmýkali sme sa tu sami. Tu sa pred nami šmýkali srnky. Také malé stádo. Alebo to boli kravy?

Postupujeme vyššie. S láskou spomíname na chodníček, kde sa šmýkali srnky. Cez túto lesnú cestu sa totiž prehnali stroje v rámci ťažby dreva. Je to tu rozbité. Zle sa ide. Miestami ako keby neviditeľné ruky na chvíľu pridržali topánku kráčajúceho. Ale vtedy, keď ho to šmýka dolu, tak práve vtedy ako na potvoru nie. Stále sú tu aj stopy. Čo by robili kravy takto vysoko? Asi sú to predsa len srnky.

Konečne dobré správy. Je tu stupák a to najpodstatnejšie, podstatne menej blata, ako dolu. Konečne sa ide lepšie. Už nám blato nechce vyzuť topánky a ani nemáme pocit, že by sme mali obuté korčule. Dosahujeme Predný Rokoš, ktorý miestni nazývajú aj Rudniansky Rokoš. Dávame si klasickú 20 – 30 minútovú pauzičku na kochanie sa, nabratie síl na ďalšiu časť túry a fotodokumentáciu.

Hlavnou myšlienkou dnešnej trasy bolo navštíviť všetky Rokoše. Počas návštevy Malého Rokoša zisťujeme, že zostane pri jednorazovej návšteve. Kto by chcel ísť túto trasu, zbytočne by šiel aj na Malý Rokoš. Zato Predný Rokoš a Rokoš za návštevu stoja. Síce z vrcholu Rokoša nie sú žiadne výhľady, ale neďaleko vrcholu a kúsok od červenej turistickej značky dokážete objaviť zopár výhľadov a z nich uvidieť trasu, ktorú máte za sebou. A na lúčku kúsok od vrcholu tuším vedie aj krátka odbočka. Z Predného Rokoša zase uvidíte, čo všetko vás ešte len čaká.

Ešte nás čaká malé dobrodružstvo. Budeme hľadať Košútovu jaskyňu. Volajú ju aj Čierny kotol. Nevedie k nej červená turistická značka, ale taká improvizovaná, slabo viditeľná svetlá farba na svetlohnedých kmeňoch stromov. Chodníček pod nohami je zo začiatku viditeľný. Potom pomaly, ale isto začína miznúť. Až zrazu vzduch preťal výkrik „Tam je diera!“. Máme ju! Ako prvý sa k nej prebojujem ja a zisťujem, že je to všetko možné, len nie jaskyňa. Takže späť a hľadáme znovu. Druhý pokus nám už vyšiel. Jaskyňa nie je veľká, asi 13 metrov dlhá, ale i tak náš dnešný program obohatila.

Košútovu skalu som dlhšie vnímal. Zatiaľ iba na mape. Vo februári, počas nášho neúspešného pokusu o absolvovanie tohto okruhu, som ju z Predného Rokoša videl aj naživo. Lenže priveľa snehu nás odradilo od pokračovania ďalej. A teraz sa už dívam z Košútovej skaly a vidím, čo všetko už máme za sebou. Odtiaľto by nás malo čakať už len klesanie.

Klesanie je riadne. Sme radi, že sme na Rokoš vystúpili cez Predný Rokoš a nie opačne. Síce sú to tie isté výškové metre, veď je to okruh, nemôže to byť inak, ale ten nášup! To je na palicu. Mali sme šťastie a šli sme zo správnej strany. Žltá značka vedie aj cez priestory motocrosu. Preto, keď sú tu preteky, sa obchádza okrajom.

Čaká nás posledný náročný úsek. Znovu elektrický ohradník. Tentoraz sú za ním aj kravičky. A kúsok ďalej človek. Pravdepodobne mu patria. Tentoraz to budeme mať asi s hubovou polievkou. A to sme chceli ísť na bryndzové halušky. Opatrne preliezame, ale tak, aby sa kravičky neplašili. Darí sa nám to tak, že aj medzi nami a nimi je ešte jeden elektrický ohradník. Postaršiemu pánovi sa však už vyhnúť nedokážeme. Teraz to príde. Pán má pokojnú tvár. Slušne pozdravíme. Čelíme otázke, kde sme boli. Popisujeme trasu. Vôbec nám nenadáva. Dokonca aj ráno nás videl. Domáci z Nitrianskeho Rudna chodivajú od Madvovej studničky po neznačenom chodníčku. To nám síce nepovedal práve tento pán, ale iní na Rokoši spomínali. Takže ak pôjdeme nabudúce znovu, tak tadiaľto…

komentár: 1389 pridaný: 21.05.2023 - 12:56
Turistická akcia: Veľký Čihoc a jeho vyhliadky / Strážovské vrchy / streda - 10.05.2023
Jozef

Jozef

2

Deň predtým: Volá Ľudka. Vraj či môžu ísť. Či nám nebudú vadiť. Vravím, že nebudú, totiž my s Dúšom nie sme až takí moderní. Možno to tak na prvý pohľad vyzerá, ale nie je to tak. Po telefonáte zisťujem, že už je čas baliť sa. Mám všetko? Vyzerá, že áno. Každá vec má svoje miesto v batohu. Ale čo to? Tuto je toho voľajako málo. Nechýba niečo? Ale čo by chýbalo! Nič nechýba.

Deň keď sa to stalo: Ideme autom po diaľnici. Dúšo sa má pýta, či nemá zapnúť GPS. Načo? Veď cestu poznáme. To nejako dáme! Počkať, prečo je na odbočke z diaľnice preškrtnutý Zvolen? Asi nejaký omyl. Alebo sa na niečo pripravujú. Pokojne schádzame z diaľnice. Čo to tam za značku? Prečo slepá ulica? Načo im je tu slepá ulica? Práve na tomto mieste ju my vôbec nepotrebujeme. Asi omyl. Už druhý po sebe. No toto! Takže to nie je omyl cestárov, ale náš. Zábrany pred nami a za nimi kus cesty chýba. Nevadí, táto cesta tú opravu naozaj potrebuje. To nejako dáme, ale teraz obchádzkou cez Trenčín.

Zaparkovali sme. Vyťahujem ruksak z auta, otváram ho a vyťahujem fotoaparát. Čo to? Prečo nič nevyťahujem? Aha, tak predsa len niečo chýbalo. A teraz už viem čo. Takže nabudúce pri zistení prázdneho miesta v ruksaku a položení otázky „Mám všetko?“ nesmiem byť lenivý a odbiť ju slovami „ale čo by chýbalo!“. No nič, budem musieť fotiť na mobil a keďže nemám žiadnu vlajkovú loď, iba ak dávno potopenú, tak aj tie fotky tak budú vyzerať. Týmto sa Vám za zníženú kvalitu obrazu dopredu ospravedlňujem.

Meteorológovia chvíľu nesmelo naznačovali, že by mohlo aj trošku spŕchnuť. Ale iba trošku. No a keďže my sme chlapi a chlapi a symbolika…, to moc nejde k sebe, proste ani ťuk, chlap nezaberie, ani si nevšimne, jemnými náznakmi u nás dopadnete ako pri symbolike a na hrubé náznaky by som sa radšej tiež stopercentne nespoliehal…, skrátim to, proste sme šli. A dobre sme spravili. Mali sme krásny jarný deň. Ani ten vetrík toľko nepofukoval, ako pôvodne mal. Slniečko pekne svietilo, ale väčšinou sme postupovali v tieni, takže pohoda. No, na dvoch – troch miestach pohoda nebola, ale za to môžu stupáčiky. Tak je tu krásne, také video by som natočil! Také pekné fotky by boli! A ja mám foťák doma.

Rozdiel medzi jednotlivými krajmi Slovenska: To by ženy neboli ženami, aby sa na niečo neopýtali. Tentoraz na Vinca. Ako sa mu darí? Dobre. Veselé príhody sa mu tradične nevyhýbajú. Čo sa mu prihodilo naposledy? Zabudol na poslednej akcii v penzióne na východe drigovicu. Keď to zistil, tak majiteľke napísal. Tá v izbe hľadala drigovicu, hľadala ale nenašla. Tak radšej zavolala svojim známym. Lenže nik na východe ešte drigovicu nepil. Nepoznajú také. A to si vravia východniari! Keď zlyhala rodina, zostal ešte internet. A tam zistila, čo vlastne slovo drigovica znamená. Je to nárečové slovo z okolia Trnavy a Trenčína, ktoré označuje bundu, mikinu. Toto slovo ešte poznajú aj na Spiši. Možno chodia Trnaváci a Trenčania často do Slovenského raja. To proste nevymyslíš, to musíš zažiť. A Vincent túto perlu vo svojom komentári nespomenie! Aspoň že už má naspäť svoju drigovicu. Toto musíme zachovať pre budúce generácie. Nech sa táto príhoda naďalej šíri od jedného táborového ohňa k druhému!

Rozdiel medzi ženským a mužským myslením: Okrem prírody objavujeme aj rozdiel medzi ženským a mužským myslením. Môže za to jarná dubina, ktorou sme práve prechádzali. Chlapi, zle je, ženy začali spomínať. Opatrne musíme zistiť, čo spomínajú. Nejakú dubinu? Uff, to bolo tesné. Však dubina je práve tu. Nie táto? A aká? A kde? Aha, takže spomíname a lovíme v pamäti, že kde, na akom kopčeku. Takže sme sa niekam posunuli. Roviny si môžeme škrtnúť. Zostalo nám len asi osem tisíc kopčekov. Dubiny nám škrtajú možno aj polovicu z nich. Veď u nás rastú aj iné stromy. Lenže aj tak nám zostalo zopár tisíc kopčekov. Čo teraz? Ahá, takže sme tam zažili to a to… Tak toto si nepamätám, toto sme ešte nikdy nezažili. Vraj áno? A kde? Aha, práve názov tohto kopčeka hľadáme? A boli tam tí a tí? Veď tí sú na každej druhej akcii! Baby, aspoň pohorie mi povedzte. Možno by to potom šlo. Tribeč. Jasné, Malá Ostrá.

Na kávičku na Jankov vŕšok: Tentoraz sa pýtame žien my. Predĺžime našu trasu? Dúšo nenápadne našepkáva správnu odpoveď. Nemusel. Baby ju poznajú. Samé chcú dolu na Jankov vŕšok. Na kávičku. Toľko chýb v slove pivo dokážu spraviť snáď len ženy. Zostupujeme dole a zisťujeme, že od pondelka do stredy majú zatvorené! To máme ale šťastie! Dnes je zrovna štvrtok! Tak toto bolo tesné. Nakoniec baby prichádzajú na svoju chybu v slove kávička a dve z nich si objednávajú ten správny nápoj. Tretia trvala na kávičke.

A čo s bryndzovými haluškami?: K autám sme prišli s prázdnymi bruchami. Našťastie Koliba Solec nie je ďaleko. Objavili sme ju s Vincentom na jednej z našich potuliek po Slovensku. Len či bude otvorené? Uvidíme, vyskúšame šťastie. Prichádzame. Dvere majú otvorené dokorán. Varíte? Výborne, bryndzové halušky! A keďže sme dosť hladní, tak aj polievočku… Sedem hodín preč. Ešte by bodla kávička. Keď už sme sa ku káve na tom Jankovom vŕšku nedostali. Boli iné priority. Už majú vypnutý kávostroj, tak iba zalievanú. Tak nič, tentoraz bez kávy. Docvaklo nám to až pri nasadaní do áut. Prišli sme sem asi na poslednú chvíľu. Už zatvárali. Ale obslúžili nás. Najdôležitejšie je, že na bryndzových haluškách nebolo vidieť blízkosť fajrontu. Sem sa ešte určite vrátime, a nebude to iba kvôli tomu, aby sme okoštovali kávu!

Poznámka k prameňu v Trenčianskych Miticiach: Cestou späť hovorím Dúšovi, že si môžeme načapovať vody z prameňa. Mitická je dobrá. Dostatočne vychvaľujem a má to úspech. Dúšo odbočuje z hlavnej cesty. Kto vie, či bude voda tiecť? Predsa len, už je dosť hodín. Tečie. Na ceduľke majú napísané že do 21:00 hod. Toľko som vychvaľoval, že musím tú vodu pre istotu okoštovať. Aj Dúšo koštuje. Je spokojný. Ja nie. Veď tá Mitická naposledy chutila lepšie! Kde je zrada? Pod „otváracími hodinami“ prameňa. Nie každý deň tečie Mitická. Tak len do budúcnosti, Mitická tečie v pondelok, piatok, sobotu a v nedeľu. Minera tečie v utorok, stredu a vo štvrtok.

komentár: 1388 pridaný: 11.05.2023 - 11:41
Dúšo

Dúšo

1

Idem! Prečo aj nie! O týždeň bude po dovolenke a môžem zasa zarezávať wink

komentár: 1381 pridaný: 07.05.2023 - 20:09
Turistická akcia: Konské hlavy na Babe / Malé Karpaty / nedeľa - 07.05.2023
Danka

Danka

1

Meteorológovia sľubovali na dnes krásne počasie, tak prečo to nevyužiť na ďalšiu túžbu v Karpatoch – na Somára. Ale celý vesmír bol dnes proti nám, tak sme radšej Somára vynechali (aj tak je tam vojenská uzávera). Ale to vôbec nevadilo, spravili sme si aj tak krásnych a nenáročných 12 km.

Pri konci sme mali naplánovanú fazulovú polievku na Pezinskej Babe, na ktorú som sa veľmi tešila. Ale POZOR!!! V reštaurácii Doma na babe si NIKDY, ale ozaj NIKDY nedávajte fazulovú polievku. Polievka z konzervy a ešte aj bez chleba shut eye shut eye shut eye

Ale našťastie dobrý pocit z turistiky nám zostal, ten sme si zobrať nedali. smile

komentár: 1382 pridaný: 07.05.2023 - 20:46

Reakcie na komentár: 1382

Rado

Rado

1

Keď som tade išiel SNPčku, tak mi nejaký turista hovoril: „Keď budeš na BABE tak hlavne nechoď k talianovi“ Nebol som tam a dobre som spravil. Už viem aj prečo.

komentár: 1386 pridaný: 10.05.2023 - 10:55
Turistická akcia: Cesta hrdinov SNP na východe #7 / Útulňa SNP Úhorná - Sedlo Súľová / Volovské vrchy / piatok - 05.05.2023
Vinco

Vinco

1

Úvod

Dobré ráno. Vstávame, keď slnko zasvietilo do okien útulne. Cez noc sa vietor zabil. Popravde ja som sa v noci vôbec nevyspal. Už som spomenul, že spal som asi desať minút. Ostatný čas som driemal. Z minulých prespaní v prírode viem, že aj to driemanie mi stačilo a dnes tomu bolo rovnako. Vôbec som nepociťoval únavu a ak ma trochu po včerajšku boleli nohy tak bolesť ráno ustúpila. Zdá sa to smiešne po takmer iba dvadsiatich kilometroch, ale realita bola taká. Ja som raňajky neabsolvoval a nevšimol som si, žeby niekto z mojich sú pútnikov raňajkoval. Dozaista však viem, že sme pri prameni Smolníka absolvovali rannú hygienu. Rado pri prameni odlovil nečakane aj kešku. Potom sme sa už vydali na druhú trasu našej púte na Ceste hrdinov SNP. Privítalo nás počasie ako z rozprávky, ešte krajšie ako včera.

Putovanie

Ako prvé

sme dorazili do Uhornianskeho sedla, z ktorého nám včera vozidlom dopravili večernú pizzu. Dnes nás čakalo menšie stúpanie ako včera. Vrcholom mal byť vrch Skalisko, na ktorý som sa veľmi tešil.

Už za Panským vrchom

sa nám začali naskytovať impozantné výhľady na Vysoké a Nízke Tatry. Terén bol jemne zvlnený a tak duša turistu sa mohla naplno kochať krásnymi výhľadmi. Tieto nádherné výhľady sme prakticky mali k dispozícii až po vrch Peklisko, kde sme začali klesať do sedla Súľová.

Ešte pred Bielymi skalami

sa nám prvý krát ukázala legendárna korba AVIE, ktorú v dnešnej dobe iba núdzovo v zlom počasí využívajú SNP-éčkari. Práve Útulňa SNP Úhorná teraz zastala jej funkciu hlavne na nocľah. Po tom čo sme dorazili do sedla Krivé sme „AVIU“ mali už jasne pred očami a o chvíľu k nej dorazili.

Legendárna AVIA

nás prichýlila na pár desiatok minút. Spravili sme si pri nej gastronomickú prestávku. A nielen to, ale z tohto miesta je nádherný výhľad na hrad Krásna hôrka, ktorá je toho času už po rekonštrukcii. Aj tu Rado zalovil v pamäti a poriadne dávnej, do čias detských, keď Krásnu hôrku navštívil. Inak Radovi išla „papuľa“ celú dobu grin, ale jeho rozprávanie zážitkov z minulého roka bolo veľmi poučné hlavne pre toho, kto chce SNP-éčku absolvovať. Dokonca pred odchodom prišiel k AVII pár okolo šesťdesiatnikov, ktorý putovali červenou asi päť dní. Prehodili sme s nimi pár plodných viet a pokračovali ďalej.

Časť po Skalisko

bola najnáročnejšia. Ešte som nezažil a to už relatívne dlho chodím, toľko polomu ako v tejto časti. Kto nie je gymnasticky založený, alebo nemá kondičku a kolená v poriadku zažije peklo. Nechápal som, ako môže byť v hustom lese toľko stromov pováľaných. Vyzeralo to otrasne. Ustavičné preskakovanie a obchádzanie povalených stromov. Čistá gymnastika. Ak sme neprešli o dva kilometre navyše tak ani meter. Zmenilo sa to až s príchodom na Skalisko.

Skalisko

je impozantný a nádherný kamenistý vrch s kovovým krížom na jeho vrchole a miestom na oddych a kochanie sa. Ak by som mal porovnať výhľady z už navštívených vrcholov, tak by som ho dal na úroveň Veľko-Fatranského Kľaku, Nízko-Tatranského vrchu Poludnica, alebo Chočského vrchu Pravnáč. Proste nádhera. Keď sa mi zdali impozantné výhľady na Vysoké a Nízke Tatry spred Panského vrchu tak tu boli dovedené do dokonalosti. Tu sú výhľady kruhové a neskutočné. Proste nedalo sa nimi dostatočne nabažiť. Na Skalisku sme absolvovali aj obednú prestávku, dostatočný oddych a na vrchu som zanechal aj klubovú nálepku. Skalisko si to s určitosťou zaslúžilo.

Pred odchodom zo Skaliska

sme mali navštíviť neďalekú chatu Volovec, ktorá sa nachádza asi 150m výškových pod Skaliskom. Návštevu sme však zavrhli na úkor prestávky pri legendárnej AVII. Ak by sme tam nestáli, možno by sme ju navštívili. Párik, ktorý sme stretli pri AVII nás informoval, že práve z chaty idú a že tam podávajú guláš. Škoda. Ale nás by to neúmerne zdržalo po tom, čo sme absolvovali predchádzajúcu prestávku.

Po odchode zo Skaliska

sme opäť zápasili so značným polomom, ktorý mne konkrétne uberal dosť síl. Čo už, gymnastika nie je moje hoby. Keď sme po krkolomnej polomovej ceste dorazili do sedla Pod Čertovou hoľou polom skončil. Pred očami nám vyrástol vysoký vrch Čertova hoľa. Čakalo nás úmorné stúpanie pod riadne páliacim slnkom. Asi v trištvrte kopca pred odbočkou sme stretli lesníka a pár ľudí a dali sa do reči. Dozvedeli sme sa o medveďoch a vlkoch, ktorých tu často vidieť. My sme také šťastie chvalabohu nemali cool grin Zostávajúca časť trasy už bola otvorená bez stromov a slnko nás kvalitne opieklo.

Za vrchom Peklisko

sme prvý krát uvideli obec Hnilec náš cieľ. Vrch zároveň spôsobil, že naša trasa nabrala klesavý charakter. Áno, už žiadny kopec ani stúpanie, len príjemné klesanie do Sedla Súľová, ktoré nám bolo už dôverne známe z pred roka, keď sme tu začínali cestu z Hnilca do Dediniek. V sedle po príchode sme strávili pár minút oddychom a potom už hor sa do Hnilca po zelenej turistickej značke k autu. Našťastie auto bolo na svojom mieste, tak ako sme ho pred dvoma dňami zanechali. Rád bol hlavne jeho majiteľ Dúšo grin

Záver

Aj trasa tejto časti sa mi veľmi páčila a zanechala vo mne značné spomienky. Hlavne na „kvalitný polom“ dlho nezabudnem. Dúfam, že do doby, keď bude chcieť túto časť absolvovať Jozef, ju dajú dobrí ľudia do poriadku a cesty vyčistia od popadaných stromov.

Som rád, že som mohol byť súčasťou tejto výpravy na Ceste hrdinov SNP na východe našej krajiny a na zážitky z nej asi nikdy nezabudnem. Ďakujem všetkým zúčastneným za skvelú a neopakovateľnú atmosféru. Myslím si, že ešte dlho budeme spomínať na všetko čo sme spoločne zažili a niektoré fragmenty z cesty sa stanú legendárnymi zážitkami tongue wink

Informácia na koniec pre Jozefa. Po akcii a vzhľadom na dlhé a úmorné cestovanie na východ sme sa dohodli, že nasledujúca akcia na Ceste hrdinov SNP na východe bude taká, aby sme zostávajúcu časť z Dukly do Kysaku absolvovali naraz. Podľa výpočtu a skúseností Rada to vychádza na päť dní.

Dovidenia na ďalšej trase Cesty hrdinov SNP.

komentár: 1385 pridaný: 08.05.2023 - 21:35