Komentáre k turistickým akciám

Povinnosti nás zaviedli na ďaleký východ. Rusi, Číňania či Japonci by asi tvrdili, že ďaleký východ je trochu ďalej. A to podstatne viac ďalej. No, ale na naše malé Slovenské pomery je toto ďaleký východ. Aspoň pre nás zo západu. Bol by aj bližšie, ale sa nám zatiaľ nejako nepodarilo dotiahnuť diaľnicu až tak ďaleko. A keď už ideme takú diaľku, tak chceme aj niečo vidieť! Aspoň jedným očkom. Na chvíľočku. Bezpečnosť na prvom mieste! Predsa len po pár hodinách šoférovania by mal mať šofér pauzičku! No, ale musí to byť niečo kratučké, lebo aj do cieľa treba doraziť. Pokiaľ možno z tejto strany polnoci, lebo inak nás neubytujú!

Už som raz tadiaľto pred pár rokmi išiel. A na kopci som uvidel vežu. Čo je to zač? Doma pohľadom do mapy som zistil, že sú to zvyšky Slanského hradu. Ideálna prechádzka. To nám veľa času nezaberie! Aspoň nie smerom hore. Niečo tesne vyše pol hodinky. A potom sa uvidí. Aj sa uvidelo. Výhľady celkom pekné. Aj vďaka peknému počasiu. A vraj budú aj lepšie. Ale až keď vežu hradu sprístupnia ako Turistickú vyhliadku. My však vežu až v takejto dobrej kondícii nenachádzame. Vlastne ani ja som nebol pri výstupe na hradný vrch v najlepšej kondícii a preto veži zatiaľ nič nevyčítam. Nie, výstup nie je až taký náročný, ale ja som dávno nikde nebol.

Najprv však pôjdeme okolo Sekvojovca mamutieho. Nie, nemusíme ísť do Ameriky, lebo jeden priviezli z Ameriky práve sem. Asi pred sto rokmi. Takže sa vlastne jedná o sekvojové mláďa. Sekvoje totiž ráčia dosiahnuť 3 000 – 4 000 rokov. Aspoň v Amerike. A dosahujú aj úctyhodnú výšku, pekných a hlavne neprehliadnuteľných 120 metrov. Tento náš „krpček“ ešte ani zďaleka nie je taký vysoký, ale aj tak už je neprehliadnuteľný. Ale nie z idúceho auta. Treba ísť peši okolo…

Hrad ráčil postaviť niekto z odbojného rodu Abovcov. Tí postupne po prehratej bitke pri Rozhanovciach strácajú moc. Ale ako keby predurčili osud hradu. Síce na určitý čas patril kráľovskej komore, ale mnohé protihabsburské povstania, ktoré sa prehnali aj touto časťou krajiny, neobišli ani Slanský hrad. Hrad neodolal snáď ani jednej povstaleckej armáde. Tá po čase zase neodolala cisárskym jednotkám. Po čase to prestalo cisára baviť a v roku 1679 vydal rozkaz zničiť tento hrad. Tým chcel dosiahnuť to, že hrad už neobsadí žiadna povstalecká armáda. Jednoducho preto, že žiaden hrad nebude. Tento smutný osud postretol viacero hradov na území dnešného Slovenska.

Pokračujeme ďalej. Malo by tu byť trstinové jazierko. Presnejšie dve. Prvé z nich sa volá Dolné trstinové jazierko. Môžete sa stretnúť aj s názvom Malé trstinové jazierko. Dokonca na jednej mape sa volá Maxove lajno. Nie, nezisťoval som prečo. Nemusím všetko vedieť. Odtiaľto sú vraj najkrajšie výhľady na hrad Slanec. Je to možné. My sme videli hrad odtiaľto, z lúky kúsok ďalej a hlavne z cesty vedúcej cez obec Slanec.

Postupujeme ďalej k Trstinovému jazeru. Zatiaľ nič v teréne nenaznačuje tomu, že by tu nejaké bolo. Mapa si však trvá na svojom. Prichádzame na miesto, kde by malo byť. Vody takmer niet. V tom menšom nižšom jazierku jej bolo veru podstatne viac. Nevadí, aspoň sme z neďalekej lúky videli hradný kopec s hradom Slanec. Aj to je niečo. Takto sme sem nešli úplne zbytočne. Kúsok odtiaľto je ešte jedna atrakcia. Aspoň podľa jednej mapy. Má názov „Latrína nad Slancom“. No, nemusíme všade byť. Najmä, ak sme stihli latrínu navštíviť už pri hrade. Aj tam jedna bola…

Úvod

Po dlhých upršaných dňoch, keď nám intenzívny dážď nedovolil vyraziť do prírody, prišli pekné slnečné a relatívne aj teplé dni. Bolo by hriechom to nevyužiť. A tak som vbehol do našej „komory“ s názvom naše túžby a vybral si moju najmladšiu. Už pri poslednej návšteve Chočských vrchov som sníval o navštívení tretieho najvyššie vrchu tohto pohoria. Bol dostupný z toho istého miesta ako pri poslednej návšteve obce Prosiek. No a keď sobota už od pondelka sľubovala krásne slnečné a teplé počasie bolo rozhodnuté. Ako je mojim zvykom turistická akcia pribudla na našu stránku až v stredu. No zároveň je to ešte dostatočný čas na prihlásenie pre tých, ktorí sa chcú zúčastniť. Ja som len tíško čakal a deň po dni sledoval, kto sa prihlási. Bol by som išiel aj sám, ale pribúdajúci dobrodruhovia ma potešili Proste kolektív je lepší ako jednočlenná psychohygiena. I keď niekedy tá je lepšia. No dnes nie.

Na úvod ešte spomeniem, že aj dnes bola tradičná ranná káva. Každý s ňou súhlasil a tak sme zastávku na kávu absolvovali na benzínovej pumpe OMV na konci Ružomberka. A aby som nezabudol, kým dopíšem tento komentár, chcem Jožkovi poďakovať, že sa podujal zabezpečiť dopravu svojim sedem miestnym autom, kde sme mali dostatok pohodlného miesta počas cestovania. Jozef, ďakujeme.

Putovanie

Trasa na Svorad

Naplánovaný štart o 9.00 hod. sme nestihli a tak sme po excelentnej štartovacej procedúre , ktorú zabezpečila Ľudka a Jožko, do Prosieckej doliny vyrážali o pól hodinku neskôr. Pri ústi doliny sme boli za krátko a potom sa naše kroky vnorili do nádhernej tiesňavy obklopenej vysokými skalami, na ktoré sa dobre pozeralo. Parádnu scenériu a hlavne zážitok z putovania vylepšil tečúci potôčik Prosiečanka. Príjemne zurčiaci potôčik nás sprevádzal asi šesťsto metrov. Najkrajšie boli úseky, keď bolo treba stúpať po lávkach a pridržiavať sa reťazí. Najzaujímavejším miestom tejto spodnej časti doliny je mostík cez potok. Je ideálny pre fotenie. Asi po sto ďalších metroch potôčik kamsi zmizol a skaly vystriedali stromy. Putovalo sa príjemne, slniečko bolo prijateľné. Až kde tu zrazu, ocitli sme sa pri altánku s informačnou tabuľou o vodopáde Červené piesky, Sokol. Tu sme stretli prvých turistov. Bola tu mnohopočetná skupinka českých turistov, ktorá smerovala cez Svorad do obce Veľké Borové. My sme si na tomto príjemnom mieste spravili krátku prestávku na občerstvenie.

Na moju otázku, či si ideme pozrieť aj vodopád, som dostal od osadenstva kladnú odpoveď. A tak mimo náš pôvodný plán už nohy putovali k vodopádu. Bolo to iba päťsto metrov a desať minút hore dole, ale návšteva určite stála zato. Kto tadiaľto pôjde, nech určite nevynechá tento vodopád – neobanuje. Ešte moja malá poznámka na údaj 10 min., ktorý je na drevenej šípke ukazujúcej smer k vodopádu. Údaj 10 minút znamená trvanie k vodopádu a späť k altánku.

Po obhliadke vodopádu pokračujeme ďalej a ráz krajiny sa mení. Pribudlo skál a na rad prišla previerka našich lezeckých zručností. Z minulosti som si na tomto úseku pamätal aj rebríky. A naozaj. Boli tam, a práve tie sa nám postavili do cesty. Prvý rebrík bol taký malý, dostatočný na rozbeh. No po tejto rozcvičke prišli dva dlhšie a vysoké. Tu už hlavne Marta zapochybovala či ich zdolá. Nakoniec to naše tri kvetinky zvládli ľavou zadnou. Za posledným rebríkom sme dostali pozvánku od prenádhernej vyhliadky na tiesňavu a okolité skaly. Nemohli sme si nechať ujsť tento silný zážitok. Fotky z tohto miesta sú ikonické a nemaj ich vo svojej čarovnej čiernej krabičke. Čím by sme sa doma potom pochválili? Po návrate z vyhliadky sme už len kúsok putovali na Svorad. Po tristo metroch sme už stáli pri ležiacom rázcestníku. Veľa sa toho zmenilo od našej poslednej návštevy tohto miesta. Vtedy, 5. mája 2024 rázcestník ešte stál. Dnes už chudák nie.

Výstup na Prosečné

Putovanie doteraz bolo pohodové. Odteraz nás čakala pravá turistika. Na troch kilometroch bezmála 460 metrov výškových nejedného turistu našej skupiny poriadne preverilo. Prvý úsek stúpania je rovný a prudký a nechce povoliť. Je potrebné vydržať 1300 metrov a príde sladká odmena – rovinka. Tu sme sa počkali, oddýchli si i občerstvili sa. A čo viac? Kochali sme sa nádherným výhľadom na Malú Fatru. Bezpečne nám ukázala svoje končiare Veľký Rozsutec, Stoh, Chleb i Veľký Kriváň. Proste nádhera. I počasie nám prialo vo výhľadoch. Vrcholom bola krásne rozpoznateľná Babia hora a Pilsko.

Ďalšie stúpanie na jasne viditeľnú Jóbovu lúku bolo príjemné, pozvoľné, idúce traverzom. Spoločnosť pri tomto stúpaní nám robili nádherné výhľady smerom na Malú Fatru, Oravskú Maguru a Oravské Beskydy. Ešte sme absolvovali dve povinné občerstvovacie zastávky a onedlho už naše chodidlá hladila trávička Jóbovej lúky. Označenie sme tu nenašli, bol tu iba rázcestník opretý o strom, ktorý ukazoval smer na Prosečné a na Svorad.

Nasledujúca časť trasy vedie hrebeňom, po ktorom sa príjemné ide. Pocit z putovania trochu kazí okolitý polom, vyschnuté a „choré“ stromy a predovšetkým vysoká vegetácia, ktorou je treba sa predierať. Dobrý pocit z putovania asi po päťsto metroch vylepší, vpravo od chodníka, parádna vyhliadka. Ponúka nádherný výhľad na Podtatranskú kotlinu s ikonickou Liptovskou Marou. Oku skúseného diváka neunikne ani parádny pohľad na celý hrebeň Nízkych Tatier. Bonusom tohto miesta je „selfie“ skala, ktorá neunikla pozornosti našej Milke. Ochotne si na ňu vystúpila a nechala sa zvečniť aj s prenádherným pozadím. Takouto fotkou by som sa aj ja rád chválil a bol na ňu hrdý. Hneď som si spomenul na podobnú „selfie“ skalu na Poludnici 

Po ďalších päťsto metroch prišla sladká odmena dňa. Ako prvý som dorazil na Prosečné ja, lebo moji spoločníci sa zdržali na vyhliadke dlhšie. No aspoň som mal čas sa pripraviť na ich slávnostný príchod. Vrch Prosečné je pekne označený a má aj kvalitne chránenú vrcholovú knihu. No čo si turista po príchode na tento menej navštevovaný vrch okamžite všimne je prekrásny výhľad na Západné Tatry. Vrchol neponúka kruhový výhľad a tak jeho dominantou je práve výhľad na východ k Západným Tatrám. Vidieť je aj už spomínaná Babia hora a Pilsko na sever. Krásny je pohľad aj na Veľké Borové, kde je jasne vidieť chodník vedúci do Kvačianskej doliny.

My sme na Prosečnom strávili presne hodinku. Bola to parádna hodinka s nádherným počasím, úžasným prostredím s výhľadom a relaxačným oddychom. Jedinou chybou vrcholu je, že je príliš „ostrý“, ale svoje miesto na sedenie sme si aj tak našli. Ja som počas pobytu zapísal naše pocity do vrcholovej knihy a „domček“ knihy som skrášlil klubovou nálepkou. Pri toľkej kráse som aj zabudol na spoločnú fotografiu 

Zostup do Prosieka

Asi polovica zostupu je riadne prudká a hlavne zarastená s množstvom popadaných stromov. Chodník je však priechodný, nie tak ako pri zostupe z Lomného, ktorý sme si v máji tohto roku „naplno užili“. Neskôr sa už druhá polovica klesania pekne vyrovnala a išlo sa parádne. Dnes sme mali ešte navštíviť aj vrch Čierna hora, no tej sme iba „zamávali“, pri putovaní pod ňou. Pod spomínanou horou nám skočil pod nohy príjemný „modrý chodník“ traverzujúci priamo nad Kvačianskou dolinou. Konečne sa zmenil ráz krajiny. Spoločnosť nám už robili pekné zelené stromy a nie nepekný polom. „Modrý turistický kamarát“ nás po 2300 metroch bezpečne doviedol k jeho žltej kamarátke s názvom „Náučný chodník Prosiecka a Kvačianska dolina“.

No a to bola opäť pastva pre oči. Putovanie popod masív Prosečného bolo zážitkové s výhľadom na Podtatranskú kotlinu a nad ňou v diaľke sa týčiacimi končiarmi Nízkych Tatier. Záverečná cesta viedla po mäkkých lúkach nad Kvačanmi, Liptovskou Sielnicou a Prosiekom. Počas putovania do Prosieka nás obiehali bežci zúčastňujúci sa bežeckého podujatia s názvom „Gréta run“. Tesne pred príchodom do Prosieka nás ešte pohostili príjemní usporiadatelia spomínaného behu „vitamínmi“ a minerálkou. No a keď sme po poslednom vyšliapanom kopčeku uvideli futbalové ihrisko boli sme šťastní. Do cieľa sme si doniesli parádne zážitky, doplna nabité baterky a predovšetkým čistú hlavu pripravenú na ďalšie pôsobenie civilizovaného sve­ta.

Záver

Po ceste domov v Motoreste Rieka si prišli na svoje aj naše brušká. Polievočka a pivko prišlo nanajvýš vhod. Bola to parádna bodka na záver skvelo prežitého turistického dňa. Pre niekoho bol síce jeden z tých náročnejších no verím, že každý – Ľudka, Milka, Marta, Jozef i ja budeme na tento deň v dobrom spomínať a v budúcnosti aj často rozprávať, ako o vydarenom dni.

Ďakujem Vám priatelia, že ste sa zúčastnili tejto akcie, že som Vás opäť mohol vidieť, zdieľať pocity a zážitky a dúfam, že sa čoskoro uvidíme pri ďalšom výlete. Majte sa dobre a držte sa v zdraví.

Marta hosťka 1 tešíííme saaa

Po absolvovaní Trnavskej stovky Radovi vzišla myšlienka na absolvovanie Špačinskej stovky. Tak snáď nenechám diaľkového parťáka na holičkách, nakoniec parťák išiel ležať na pláž, ale predtým nezabudol odpísať Vincove nohy na Rudnej magistrále . Rodinná záloha Ondrej, si na tréningu zranil členok a zostal som na štarte od Pat a Mat sám. Ondrej ma však ráno na šiestu hodinu zaviezol na štart do Nového Mesta nad Váhom. Tam som dostal mapu a odznak k jubilejnému 40. ročníku a vyrazil na trasu. Trasa po žltej značke po prvý kontrolný bod na Čachtickom hrade Z hradu som pokračoval po zelenej značke do obce Lubina, kde som sa zastavil v potravynách na občerstvenie. Z Lubiny sa pokračuje po chodníku kpt. Miloša Uhra (modrá značka), vystúpil som na Pamätník SNP ROH. Výstup na Veľkú Javorinu bol náročný, slniečko pekne pieklo a na asfaltových úsekoch sa nedalo schovať do tieňa. Druhý kontrolný bod Holubyho chata, rada na pivo bola dlhá a tak som chcel pokračovať ďalej a tu som stretol kolegu Maroša na bicykli, vravel pôjdeš hore lúkou napojíš sa na červenú značku. Tak som po lúke vystúpil na vrchol a pustil sa po červenej dolu lúkou a lesom dolu, až po pár kilometroch som zistil, že táto červená nie je Cesta hrdinov SNP ale česká Cesta hrdinů SNP, Cesta Českem a musel som sa vrátiť, stálo ma to cca dve hodiny času a musel som späť nastúpať 380m.
Po druhom výstupe na Veľkú Javorinu som sa už pustil správne smer kontrola č.3 autobusové zástavky Myjava. Chcel by som sa poďakovať pani ktorá mi po videný z lesa na Starej Myjave – Uhliská doplnila vodu priamo zo studne. Na Myjave na kontrole ešte čakali 41 turistov v supermarkete sa dajú doplniť zásoby a pokračovať celou Myjavou smer Mohyla Milana Rastislava Štefánika (Bradlo) kontrolný bod č.4. Na kontrolu som dorazil rovno pred zotmením a prvý krát na trase z V. Javoriny stretol turistov na trase. (Z Bradla až po Mihalinovú za Dobrou Vodou bola trasa dobre označená reflexnými terčikmi.) Z Brezovej pod Bradlom som si užil stúpanie na Dlhé rovné a pokračoval na Dobrú Vodu. V dedine bola Reštaurácia ešte otvorená. Po malej prestávke nasledovali posledné dva dlhšie výstupy trasy . Výstupom na Mihalinovú som odbočil po žltej značke smer Prekážka kontrola č.5. Po kontrole kilometre asfaltu smer Horná Krupá a za Dolnou Krupou, na poľnú prašnú cestu až do cieľa v Špačinciach. Pozdravujem všetkých turistov ktorých som stretol. Ďakujem organizátorom pochodu. Super zážitok.

Tie končiare navôkol nie sú tak vysoké ako Zugspitze, ale i tak sú parádne vysoké. Taká menšia výzva pre členov spolku PAT a MAT  

Tak to je poriadna výška. Zaujímavé by to bolo vyšliapať to celé zdola až hore  

Paráda Aďka a Maroš. Mňa zaujíma, či boli v orlom hniezde aj nejaké mladé orly
Škoda, že ste nemali lepšie výhľady. Ale i tak kráááááása.

Trasa chodníka začína na Zbojníckom dvore, teda miestnom salaši. Najprv ide súbežne s Rudnou magistrálou popri vyhliadkovej veži na nenápadný vrch Remetisko. Tu opúšťa Rudnú magistrálu a pokračuje cez dolinku Makovo koryto, schádza popod cestu (tzv. Masarykovu cestu) a unikátnu ozubnicovú železničnú trať (viadukt Čertov most), postavenú koncom 19. storočia. Ďalej smeruje k ústiu malebnej Čertovej doliny, prechádza jej nádhernou tiesňavou a napokon stúpa lesom a pasienkami späť na salaš. Vedie divokou prírodou kde kedysi lúpil legendárny tisovský zbojník Jakub Surovec a jeho družina. Miestami pripomína známe rokliny Slovenského raja. a nachádza sa v chránenom území 5. stupni ochrany. Miestami to bola ozajstná divočina, ale krásna.

Pripájam ešte jednu zaujímavosť pre milovníkov histórie. Ak by mal niekto cestu okolo, môže sa zastaviť. Náučná lokalita SNP – Bojisko Dielik vedie po miestach bojov pešieho práporu Prvosienka z Tisovca, ktorý tu dňa 21.10.1944 zviedol ťažké boje proti postupujúcej nemeckej Kampfgruppe Schäfer. Tento boj si vyžiadal obete na obidvoch stranách a jeho detailný priebeh, ako aj to čo mu predchádzalo, sa návštevníci dozvedia na štyroch informačných tabuliach. Texty sú doplnené o priame svedectvá účastníkov bojov z radov pešieho práporu Prvosienka. Celkovú atmosféru dotvára obnovená, vyše 100 metrov dlhá, zákopová línia a veliteľská zemľanka, ktorú si návštevníci môžu prejsť a vcítiť sa do ťažkej situácie našich predkov.

S rodinou sme sa vybrali na akciu Turistika pre všetkých do obce Doľany, keďže sme s manželkou zobrali aj 9 ročnú dcéru zvolili sme trasu 20km. Na trase sme dva krát zle odbočili. Preto na koniec komentáru pridávam trasu pre budúcich účastníkov pochodu. Ďakujem Vincovi že ma upozornil na túto akciu, bola to veľmi príjemná nedeľná turistika. https://mapy.cz/s/fanezapoho

8. deň putovania na Rudnej magistrále

Narodilo sa posledné ráno a pred nami je posledný ôsmy deň putovania na Rudnej magistrále. Novú Baňu zalievajú prvé slnečné lúče a mi o 5.30 vstávame. Cieľ, vyraziť o šiestej musíme dodržať. Chceme stihnúť autobus o 14.50 hod. v Zlatých Moravciach. A preto vynechávame ponúknuté raňajky a aj odvoz na červenú turistickú značku z príbytku nášho hostiteľa Juraja.

Do ulíc „Bane“ vstupujeme za zvonenia kostolného zvonu, ktorý pozíva miestnych k svätej omši. Na červenú značku nás počkalo 1.5 kilometra. Nič strašné. Ráno plní síl a oddýchnutí ľahko kráčame a už o chvíľu putujeme po „rudnej“. Dnes nás čaká 28 kilometrov prevažného klesania s jedným kopčekom na trase a to s Veľkým Inovcom. Je sobota a tak žije nádej, že chata pod Veľkým Inovcom bude otvorená. Po úvodných mestských asfaltoch sme vošli do lesa a aj cestička mierne stúpala. Ráno panovalo zamračené počasie, no bez dažďa a tak sme sa nemuseli báť, že sa upečieme na slnku ako v prvé dni na „rudnej“.

Po návšteve osady Bukovina sme vstúpili na lúky, z ktorých bol už na dohľad Veľký Inovec. Už táto prvá lúka nám pri pohľade hore dala najavo, že na výhľady z Veľkého Inovca môžeme zabudnúť Po troch hodinách putovania prichádzame na tento 901 metrov vysoký kopec – na Veľký Inovec. Posledný kopec na našej trase. Vzhľadom na nepriateľské počasie na vrchole znemožňujúce si vychutnať jeho výhľady mu venujeme iba spoločnú fotografiu so smerovníkom. Hneď po tom sa ponáhľame na Chatu pod Veľkým Inovcom. Ako sme dúfali a zbožne si priali tak sa aj stalo. Chata bola otvorená a privítala nás s otvorenou a teplou náručou. Vo vnútri horel kozub a domáci práve dovárali fazuľový guláš. Bolo to ako odmena za doterajšiu dnešnú námahu. Výbornú polievku sme vylepšili dvoma pivečkami. A dobrú náladu zas vytvorili veľmi zaujímavou debatou s dvoma domácimi pánmi. Na oddych nám stačilo 30 minút. Pred odchodom som nalepil klubovú nálepku na drevené obloženie chaty k ďalším nálepkám. Domácim sme sa poďakovali a vyrazili na poslednú klesajúcu časť trasy.

Od Inoveckého sedla sme putovali prevažne lesom. Asi po troch kilometrov sme vstúpili na Obycké lúky, ktorých sme sa ráno obávali, že budú mokré. Vďaka Bohu neboli. Po včerajšom daždivom dni tu nebolo ani zmienky po daždi a to bolo dobré. Neviem si predstaviť ten masaker ísť po mokrej tráve. Za Machulinským Škripcom sme posledný raz vstúpili do lesa a potom sa už otvorili pohľady na Žitavany a vytúžené Zlaté Moravce. Posledných šesť kilometrov viedlo výhradne po asfaltke. Naše unavené nohy túto skutočnosť už vôbec nevnímali. Len kráčali a kráčali. Na Námestí Andreja Hlinku sme si dopriali osviežujúcu zmrzlinu, s ktorou sa určite lepšie kráčalo.

Záver

Presne o 13.45 hod. sme po ôsmych dňoch doputovali do cieľa našej Rudnej magistrály. Naše pocity boli zmiešané, no radosť, šťastie a zadosťučinenie prevládalo nad všetkým. Pred tým, než sme vyrazili na „rudnú“ som na Youtube sledoval pár videí z tejto najdivokejšej magistrály na Slovensku. Každý, kto ju prešiel ju označil za najdobrodružnejšie putovanie a mal absolútnu pravdu. I keď je táto trasa náročná a turista si na nej zažije ľahšie i ťažšie dni, každý na konci videa vysloví len odporúčanie si ju prejsť. A ja, teda my s Radom toto odporúčanie len zopakujeme. Kto chce zažiť nádherné chvíle v najdivokejšej prírode Slovenska, spoznať najmenej navštevované pohoria, nech vyrazí na Rudnú magistrálu, nech vyrazí na nezabudnuteľné dobrodružstvo, ktoré si bude pamätať do konca svojho života.

Na záver chcem poďakovať svojmu parťákovi Radovi za možnosť spoločne zdieľať osem dni zážitkov a nádherných chvíľ na jedinečnej Rudnej magistrále.

7. deň putovania na Rudnej magistrále

Dnes zakikiríkal budíček o 6.30 hod. Aj keď sme s Radom išli spať neskoro o druhej i tak sme sa parádne vyspali. Je to asi tým, že sme spali skoro pod holým nebom, kryli nás len velikánske Radegast slnečníky. Pozitívom bol kontinuálny prísun čerstvého vzduchu, no najväčším benefitom bola blízka prítomnosť vody tajchu a tá na tomto útulnom mieste vytvárala parádny dýchateľný chladný vzduch. Tentoraz naše prípravy na odchod netrvali ani príliš dlho. Rannú hygienu sme kúpaním v tajchu ráno nechceli absolvovať. A tak som aspoň ja, tradične vždy ráno, vyskúšal služby blízkej Toi-toiky Dnes sme mali v pláne dôjsť do Rudna nad Hronom a tam prespať pod prístreškom na futbalovom ihrisku.

Prvých 1700 metrov sme absolvovali po príjemnej lesnej a lúčnej cestičke. To sa zmenilo, keď naše nohy doputovali do Sedla pod Pinkovým vrchom. Chvíľu nás potrápil asfalt no ten občas vystriedala paralelná lesná cestička po traverze. Sedlo Krížna bolo našim vykúpením. Smerovník v tomto sedle nám prísne prikázal odbočiť doprava opäť na príjemnejšiu lesnú cestu. Prevažne otvorený lúčny chodník lahodil našim chodidlám a dokonca nám ponúkol aj pár výhľadov. Pod Hatlobovým vrchom chodník začal klesať a vyústil opäť na asfaltke rovno pri Veľkom Richňavskom tajchu. V mobile na mapách sme zistili, že pri Malom Richňavskom tajchu kraľuje Bufet u Goja. Vidina ranného pivečka a absolvovanie raňajok bola silná. Navyše radar SHMÚ hlásil dážď a tak by prišlo vhod sa na nejaký čas schovať pod striešku bufetu. Opäť sme podstúpili kilometrovú zachádzku, no po príchode k spomínanému bufetu sme zistili, že otváracie hodiny nám hatia plány. Hodinu bolo treba čakať. Mne sa nechcelo a tak ako pomalší člen výpravy som sa dal do pokračovania v ceste.

Po návrate na asfaltku som nahodil nepremokavú bundu a nepremokavo som „obliekol“ aj ruksak a dal sa do robotického putovania do obce Vysoká. Počas nasledujúcich päť kilometrov mi ustavične pršalo. Dážď ustál až príchodom do obce. Moje prvé kroky viedli na námestí so zvoničkou do malých potravín. Tu na múriku sedeli traja miestny štamgasti. Keď som prechádzal okolo nich všimol si, čo pijú a popri nákupe raňajok som kúpil blahodarné „tekutiny“ aj im. Neviete si predstaviť čo spôsobia dobré móresy. Akonáhle som ich ponúkol zakúpeným pivkom nebol problém sa s nimi zoznámiť a parádne si pohovoriť. Tak za dvadsať minút doputoval aj Rado a debata sa mohla naplno otvoriť Presne podľa našich zvykov na „rudnej“ raňajky boli medzi jedenástou a dvanástou hodinou. Počas týchto raňajok sme zažili veľmi plodnú a aj úsmevnú debatu, ktorú si budem dlho pamätať.

Pred odchodom nás mámili obavy, či ďalšia trasa nebude po daždi mokrá. Čakalo nás putovanie po lese a lúkach a tak boli obavy na mieste. Neviem si predstaviť kráčanie po mokrej lúke, to by nás zrejme zabilo. Nič z toho sa nestalo. Cestičky boli suché a dokonca aj tie, ktoré viedli po tráve. Mali sme šťastie. Postupne sme minuli Sedlo Lachtriská i Sedlo na Plese. Bola to príjemná klesavá časť trasy, pretože nám občas ukázala výhľady na približujúce sa Rudno nad Hronom. Boli to parádne výhľady so stúpajúcou hmlou po doobednom daždi. Dobre sa na to pozeralo.

Keďže dnes bolo našim plánom prejsť iba minimalistických 25 km a malilinké prevýšenie a fakt, že po prejdení odbočky na Hrad Rudno nás cesta poslala prudko dole, sme ako po masle doputovali do Rudna nad Hronom. Nasledujúca dvoj kilometrová asfaltka nás doviedla na futbalové ihrisko. Bufet na ihrisku bol ešte zatvorený, ale o chvíľu sa na mieste zjavil majiteľ a ten nám oznámil, že o hodinu otvorí. Nám to bolo už jedno, pretože to bola naša konečná. Čakalo sa len na začiatok futbalového tréningu. Keď dorazili všetci futbalisti na pľac mohlo sa čapovať. Hneď na náš stôl pristáli parádne „čapice“. A dostali sme aj odmenu. Po mojom dotaze u majiteľa či sa môžeme osprchovať, sme dostali kladnú odpoveď. Paráda. Aj prespať pod prístreškom nám domáci dovolil. Čo viac sme si mohli priať. Len bolo treba počkať na ukončenie tréningu.

Poznáte to porekadlo? Človek mieni, Pán Boh mení. A práve to sa stalo. Keďže sme boli hladní a zhodou okolností vo vedľajšej Novej Bani býva náš priateľ z práce, tak sme mu zavolali, či nám neprinesie pizzu. Opäť sme dostali odmenu. Juraj, tak sa volá, prišiel aj s detičkami a v rukách priniesol rozvoniavajúcu pizzu. Počas jedenia a debaty nakoniec padol nápad, že by sme mohli prespať aj u neho na „Bani“. A tak sme po večeri poctivo odpochodovali zostávajúcich šesť kilometrov na Baňu. Je to veľká výhoda osprchovať sa, nechať si vyprať smradľavé veci a ľahnúť si do mäkučkej postele. Takto parádne sme zakončili siedmi deň putovania na Rudnej magistrále u priateľa Juraja. Týmto chcem Jurajovi, ale hlavne jeho manželke, ale aj ich deťom veľmi pekne poďakovať, že vo svojom dome strpeli dvoch návštevníkov. Juraj – ďakujeme.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->