Komentáre k turistickým akciám

Skvelé, že ste nezostali doma, ale vyrazili do hôr.

Ja by som spomenul pár highlightov, ktoré som si všimol na fotografiách ja:

• selfie s neoholeným Jožom
• rozhľadňa v srdiečku
• naši pod rozhľadňou
• štyria krásavci na papierových táckach, mňam

Škoda ze som to našiel aš dnes boli by sme sa k vám pridali

Čas nie je dôležitý. Dôležité sú nadšenie vo výprave a zážitky jednotlivých členov výpravy. Lenže tentoraz je aj ten čas trochu dôležitý. Proste treba byť v správny čas na správnom mieste. V našom prípade k tomu musí ešte aj slnko svietiť pod správnym uhlom. Mali sme šťastie a tak sa nám podarilo uvidieť pekne orosené a nasvietené pavučinky pod hradom.

Do hradu vchádzame ako prví dnešní návštevníci. Skoro sme zbrojnošov pri vchode nachytali nebdejúcich a nepripravených. Väčšina z nich možno, ale stačil iba jeden, ktorý sa pomerne rýchlo spamätal a stálo nás to vstupné. Vraj sprievodca ešte nie je k dispozícii. Snažíme sa s Ivanom vystrúhať najdôveryhodnejšie tváre, akých sme schopní a presvedčiť zbrojnoša, že nám to nevadí, my sa odprevadíme aj sami. Zabralo to. Ivanove presvedčovacie schopnosti sú proste úžasné. Možno je to tým, že je dostatočne dlho ženatý.

Od hradu zostupujeme po žltej. Vždy keď tadiaľto ideme, jeden z nás treskne. Aj naposledy, na Silvestra sa niekto obetoval. Sme dvaja a mne sa nechce práve teraz obetovať sa. Á, čo to? Už sa nemusím obetovať. Ivan, ešte raz, ja som to totiž nestihol natočiť! Juj, ten pohľad. Že by som radšej pridal do kroku? A to som chcel len zachovať pre budúce generácie… Niektorým ľuďom sa proste nezavďačíš.

Som zachránený. Vďačím za to potôčiku Jablonka. Po včerajšom daždi má toľko vody, že aj riečkou by som Jablonku mohol nazvať. Ivan zabudol na moju provokáciu. Ani sa nečudujem. Takto veselo si žblnkotať! A ten jarný chodníček popri Jablonke? Nádhera. Dobre, že sme niekam šli, že sme sa nenechali odradiť. Včera totiž pršalo a viacerí sa obávali, že bude veľa blata. Veď aj trochu je, ale zatiaľ je to dobré. Najviac sme sa zablatili práve v jaskyni Hladový prameň. Jaskyňa nie je síce verejnosti prístupná, ale dnes tam boli jaskyniari, ktorí ju čistia. Mohli sme nakuknúť. Aj to stačilo, aby sme už neboli blatom nedotknutí.

Stúpame. Toto je dnešný najstrmší stupáčik. Pekne to podklzuje. Ešte že ideme hore a nie dolu. Len blázon by šiel dolu. Čo to? Kto to? A smerom dolu? Stoja. Žena sa trochu zasekla. Ani hore, ani dole. Chytila sa stromu a dočiahla aj na manžela. Možno druha. My chlapi to naozaj trochu inak vnímame. On úplne v pohode. Trpezlivo čakal. A nevidel, že polovička je už naozaj zaseknutá. Ivan je gavalier. Pomohol. Chytil sa stromu namiesto nej a trochu ju poposúval k manželovi. No, vlastne sa tam kontrolovane z oboch strán došmýkala. Snáď im to ďalej pôjde dolu lepšie. Aj tak sa dostali ďaleko. My to máme našťastie ľahšie, my ideme totižto hore.

Drapliak ma príjemne potešil. Teda najprv trochu nepríjemne. Občas počujeme šajbu. Toto na vzduchovku nevyzerá. A to občas je častejšie, akoby sme si želali. Občas dávkami. Kúsok od nás je strelnica. Dôležitejšie je, koľko výškových metrov je pod nami. Dostatočne pod nami a to je hlavné. Ivan tu už bol. Vraj je tu lúčka. Zo začiatku nič tomu nenasvedčuje. Ale potom, potom to pripomína tými skalkami trochu chorvátske kopce. Krása. Aj výhľady sú. Toto by som veru na Drapliak nepovedal.

No, a už som sa rozpísal, už je to dlhé. Len v krátkosti. Myslíme si, že nás čakajú dve vyhliadky. V skutočnosti boli štyri. Dolu vo Višňovom Ivan stretáva známeho. Pripravujú registračno-občerstvovací bod na Lazovú stovku. Teda aspoň ja som to tak pochopil. Padli slová „stovka“. Rýchlo preč, lebo keď to moje kolená začujú…

Úvod

Moja potreba opakovane navštíviť Žibrid vznikla už dávno. Keď som spolu s Dúšom „krúžil“ veľkým Súľovským okruhom v septembri 2019, pridali sme si ešte Zbyňovský budzogáň a práve vrch Žibrid. No, ale vtedy sme na jeho vyhliadku vôbec nevyšli. Prešli sme len okolo vrcholovej tabuľky s nápisom a pokračovali do Sedla Patúch. Ja som vtedy vôbec netušil, že na vrchole je nádherná vyhliadka. A tak prišla teraz na rad táto trasa. A keďže som okolie na mape riadne preskúmal, vymyslel som tento parádny okruh s rozhľadňou Dubová a so Zbyňovskou skalnou ihlou.

Dopravu opäť zabezpečil Lubo s Inkou, za čom im veľmi pekne ďakujem. No a aby som bol úplný, tak štart nášho okruhu som naplánoval na parkovisku pri termálnom kúpalisku Veronika v Rajci, kde sa pohodlne parkuje. Navyše, stáli sme priamo na Náučnom chodníku Okolím Rajeckého hradu, ktorým sme zahájili naše putovanie.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Rozhľadňa Dubová

Už úvodné kroky nás vyhnali mimo mesta a to bolo dobre. Nikomu sa nechce ísť zbytočne asfaltom, keď nemusí. Cesta viedla peknou jarnou stromovou alejou a tá nás priviedla k oddychovému miestu, kde sme nepohrdli prestávkou. Bol odtiaľto parádny výhľad na Rajec a už sme videli aj kopec, na ktorom trónila rozhľadňa Dubová. V týchto miestach naše telá vhupli do blahodarne voňajúceho borovicového lesa. Počasie bolo nádherné, slnečné a tak bol náš zážitok ešte intenzívnejší. V miestach kde kopcom prechádza vysokonapäťové vedenie nám obohatila znalosti prvá informačná tabuľa spomínaného náučného chodníka. Informačné tabule nás potom sprevádzali dlhú dobu.

Pred výstupom na samotnú rozhľadňu je zriadené sedenie / oddychové miesto s pekným výhľadom a po krátkej pitnej chvíľke na nej už naše turistické topánky stúpali po kovových schodoch na samotný vrchol Rozhľadne Dubová. Výhľadom a oddychu sme venovali chvíľu a pred odchodom sme ochotne zapózovali mojej kamere.

Druhý zaujímavý bod – Žibrid

Nebolo ľahké sa k tomuto bodu „prehrýzť“. Keďže sme stále išli po náučnom chodníku nemohli sme minúť miesto, kde kedysi veľmi dávno stál Rajecký hrad. Najprv sme sa oboznámili s jeho históriou z informačnej tabule a potom sme povinne vyliezli na dominantný kopec tohto miesta, na ktorom zrejme trónil spomínaný hrad.

Od tohto bodu už naše nohy nešliapali po onom náučnom chodníku. Vybral som adrenalínovejší zostup. Celé nasledujúce klesanie nám pripravilo bahno, kamene a k tomu priamo chodníkom tečúcu vodu. Už sme si mysleli, že po predchádzajúcich dažďoch nezažijeme v Súľovských vrchoch bahnový terén. Mýlili sme sa. Vykúpením a zároveň odmenou nám bolo parádne oddychové miesto zvané Biele brehy. Slnkom zaliata „oáza ticha“ bola ideálna na oddych a občerstvenie. Ak by sme mali špekáčiky, aj opiecť si ich bolo možné. Nabudúce musím preskúmať podobné miesta ešte dôkladnejšie a nariadim do výbavy aj špekáčiky, že Inka  

Pravá turistika prišla okamžite po odchode z Bielych brehov. Zelený chodník sa čoraz viac nakláňal do nepriaznivejšieho uhla. Ani na chvíľu nám nedal vydýchnuť. Bolo treba šliapať stále hore a hore. V tento deň sa mi vôbec nešlo dobre. Bol som úplne bez energie, pretože na Veľký Piatok som podstúpil poctivý pôst iba o vode. A to bolo príčinou mojej „prázdnoty“. No i tak som si túru užíval.

Pred tým než sme dorazili do pomyselného sedla pred vrcholom, si náš kamzík Mišo ešte odskočil na vyhliadku, ktorú som nezaradil do itinerára trasy. Mišo je proste rebel a vymkol sa mi z pod kontroly Na vrchol to odtiaľto bolo šesťsto metrov Chvála Bohu. Moje bezduché telo vystúpilo na Žibrid ako posledné. Parťáci sa už opekali na vrcholovej skale. Tentoraz som sa tabuľkou s nápisom Žibrid nenechal obalamutiť a vyliezol som za asistencie reťazí za mojimi členmi výpravy. Oplatilo sa. Žibrid ponúka nádherný výhľad, avšak iba jedným smerom. Pozorovacie uhly sú tu tak 180°, ale sú nádherné. Dnes ich aj parádne počasie excelentne vylepšilo. Vrcholu sme venovali asi tridsať minút a nezabudli sme ani na spoločnú fotografiu. Bude to klenot v mojej galérii.

Tretí zaujímavý bod – Zbyňovský budzogáň

Žibrid je koncom ďalšieho náučného chodníka. Volá sa Náučný Chodník Stratený Budzogáň a ústi v neďalekých Rajeckých Tepliciach. A tak sme išli hľadať toho budzogáňa. Cesta k nemu, k tomu zázraku prírody, bola nadmieru pohodová. Išlo sa prevažne dole. Na týchto miestach sa už začali objavovať turisti, ktorí pribúdali s približujúcim sa budzogáňom. Netrvalo to dlho a po 1100 metroch putovania sme už „čupeli“ pod impozantným pánom Zbyňovským budzogáňom. Päť minút trvala naša prestávka. Toľko bolo treba na dôkladné zadokumentovanie tohto nádherného skalného skvostu, ktorý je veľmi často navštevovaný. Aj teraz tu bolo veľa návštevníkov a mnoho sme ich stretali aj pri nasledujúcej ceste dole.

Štvrtý zaujímavý bod – Zbyňovská skalná ihla

Po asi kilometri sa stretol náučný chodník so žltou turistickou značkou. Išlo sa po nej parádne. No dopriala nám iba pár sto metrov. Ešte že som sledoval odbočku. Tá nás poslala do ďalšieho kopca. Nebolo to príjemné, ale každý ochotne načrel do zásob a poslušne šliapal k tomuto zaujímavému bodu. Úprimne. Ja som sa o „ihle“ dozvedel iba z mapy.cz a považoval som jej návštevu za dobrý nápad. A ono to naozaj bol dobrý, priam vynikajúci nápad. To potvrdil, po návšteve prekrásnej vyhliadky nad Zbyňovskou skalnou ihlou, každý člen výpravy. Mišo dokonca poznamenal, že skalná ihla a jej vyhliadka má krajší výhľad ako Žibrid. A má absolútnu pravdu. Priam neskutočné počasie nám zážitok z tohto miesta niekoľkonásobne vylepšilo. Kto chce zažiť jedinečnosť tohto miesta musí ho navštíviť. Vrelo Vám to odporúčam.

Do cieľa

Z ihly najprv po žltej, naše kroky viedli k rázcestníku Pod Kamenným dielom. A nasledujúce putovanie hlavne príjemnými lúkami, bolo ako balzam na nohy a výhľady z týchto lúk zas pastva pre oči. V diaľke nám pózovali končiare Krivánskej a Lúčanskej časti Malej Fatry. Nemohli sme si nevšimnúť náš minulotýždňový navštívený kopec Čipčie. Barančeky na oblohe tomu všetkému dali punc kvality. Tento obraz, ktorý sme mali nasledujúce putovanie do cieľa pred očami, sa mi intenzívne vypálil do hlavy. Na túto akciu si naozaj budem dlho pamätať, lebo bola výnimočná trasou, počasím, ale hlavne mojimi skvelými spoločníkmi – Inkou, Lenkou, Lubom a Mišom.

Záver

Ďakujem Vám priatelia za účasť. Že ste nezaváhali ani na chvíľu a išli so mnou, do tento peknej časti Súľovských vrchov a zažili spoločné a miestami aj úsmevné chvíle.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Úvod

Prečo a ako vznikla trasa tejto turistickej akcie? Tak ja Vám to teda prezradím. Pred časom som na Youtube pozeral turistické videa a hľadal typ na akciu. No a našiel som toto video jedného sympatického páru, ktorý mi ukázal nádherný skalnatý kopec s názvom Kozol. To by som nebol ja, aby som trasu zo spomínaného videa neobohatil o niečo ďalšie zaujímavé a tak v mojich turistických predstavách a napokon aj na mapách.cz vznikla moja verzia veľmi zaujímavej trasy vylepšená o pekný výhľadový kopec Čipčie s ikonickou lavičkou na jeho vyhliadke. Vo štvrtok, keď som akciu práve na základe tejto mojej vylepšenej trasy pripravoval som zbadal, že časť z nej je v tomto jarnom období v smere na Kozol neprístupná. A tak vznikol tento upravený okruh cez Čipčie na ikonický Minčol. Bol síce náročnejší, ale tiež zaujímavý a Minčol je jeden z tých kopcov, na ktorý sa oplatí ísť aj viac krát. Na skalnatý Kozol sa pozriem niekedy v budúcnosti a možno to bude ešte tento rok, keď skončí uzávera. No a napokon táto akcia postrádala ešte nejakých šialencov, ktorí by boli ochotní podstúpiť túto nie bežnú turistiku a prihlásiť sa. Stalo sa. Pár odvážnych šialencov sa našlo a tak sme mohli po dlhej dobe vyraziť do Lúčanskej časti Malej Fatry.

Putovanie

Prvé zastavenie – Čipčie

Auto sme zaparkovali v obci Turie blízko modrej turistickej značky, ktorá nás viedla na vytúžený vrchol s vyhliadkou. Trasa si nás najprv pripravila príjemným putovaním popod dolomitový a vápencový lom. Neskôr sme zbadali, že do hry vstúpili serpentíny to sme už tušili, že naklonená rovina sa pred nás postaví mocnejšie. A naozaj tak bolo. Stúpačik na Čipčie je taký šťavnatý, výživný, no nie krutý. Dva krát nás stúpanie nechalo vydýchnuť. Vždy na peknom mieste nám ponúklo krásy výhľadu. Presne dva krát, než sme dorazili na ten správny vrchol, si naše pľúca oddýchli a oči „natiahli“ nádherné scenérie.

Na Čipčie sme doputovali správne zahriatí. Michal si okamžite sadol na ikonickú lavičku a nikoho k sebe v ten moment nepustil. Neskôr, keď už bola lavička voľná som zabudol, že som mal v pláne tiež sa na ňu posadiť Čo už. Možno nabudúce to dám. Na vyhliadke sme absolvovali možno desať až pätnásť minút a občerstvili sa pri súčasnom vstrebávaní toľkej krásy na vôkol. Každý si pobyt na tomto peknom vrchole vychutnával po svojom. Po prestávke sme pokračovali ďalej. No mrzí ma, že som si neustrážil akt spoločného fotografovania. Proste z Čipčieho sme odišli bez spoločnej fotografie Zato klubovú nálepku s mojim požehnaním na domček vrcholovej knihy nalepil s láskou Dúšo.

Druhé zastavenie – Skalka

Zostup z kopca bol tiež zážitkový, avšak nie tak dlhý ako výstup. Po chvíli sme už cupitali príjemným terénom popod Ostrú. Tesne pred príchodom k rázcestníku Pod Ostrým v čase, keď sme putovali traverzom Ostrej, náš predvoj začal miznúť v hlbokom lístí. Naše telá sa zabárali až po hrudník do lístia a my sme konečne zažili niečo zaujímavé a úsmevné. Úspešne a hlavne všetci prišli k spomínanému rázcestníku odkiaľ už na nás zízalo a vyzývalo k výstupu parádne stúpanie. Aj uši si prišli pri nasledujúcom putovaní na svoje. Sprevádzal nás pri tom príjemne zurčiaci potôčik a občas si vyžiadal pri jeho prekonávaní od nás aj gymnastické prvky.

Po vrchole stúpania sa chodník opäť zmenil v príjemné putovanie traverzom popod vrch Kobylie. Táto časť trasy nebola vôbec príjemná pre naše oči. Naše nohy si to užívali, len tie oči – chúdence. Až po rázcestník Kobylie sme videli plody ľudskej práce. Celé stráne oholené ťažbou dreva. Hrôza, ako sa dá zničiť kus lesa len pre peňažný zisk. Nenechali ani jeden živý strom. Všetko „zobrali“ , len aby sa mali ony dobre. Mal som divný pocit a moje srdce plakalo. Moja otázka. Dá sa s tým niečo robiť?

Po tomto nepríjemnom zážitku sme vystúpali na hôľnu časť chodníka. Privítal nás s otvorenou náručou vrch Skalka. Jeho láskavosť sme opätovali prestávkou. Pobudli sme tu tak desať minút. Už len preto, že na tomto mieste sme prvý krát uvideli hlavný hrebeň Lúčanskej Malej Fatry z blízka s ešte zasneženými stráňami. Už teraz sa dalo tušiť, ako bude vyzerať putovanie červeným hrebeňovým chodníkom.

Tretie zastavenie – Dlhá lúka

Nasledujúcich 1600 metrov chôdze k rázcestníku Pod Krížavou bolo krásne príjemných. Mäkučká tráva chodníka jemne hladila naše chodidlá. Sem tam sa objavila ochutnávka snehu. Tenisky občas šliapli do mokrej mláky. Aj vysušené medvedie hovienko sa nám vystavilo na obdiv. Bohu vďaka, že bolo už vysušené. Neviem ako by sme dopadli, keby sa z neho ešte parilo To by sme sa asi smiechu nezdržali. V tom čase som išiel na konci kolony, kvôli natáčaniu. A poznáte to pravidlo? Vždy to schytá ten najpomalší, alebo najposlednejší člen výpravy. Vďaka Bohu živí a v poriadku sme doputovali Pod Krížavu. Rozmýšľali sme, že si spravíme na tomto mieste prestávku, no myšlienka sa neujala. A dobre sme spravili. Oddych prišiel na rad neskôr, avšak na oveľa príjemnejšom mieste.

Nasledujúci hrebeň nám pripravil pod nohy súvislú pokrývku snehu. Odhadujem tak desať až dvadsať centimetrov mäkkého a mokrého snehu. No putovanie bolo aj napriek tomu príjemné. Stopku nám vystavilo veľmi vhodné miesto na oddych. Toto privilégium si zaslúžila práve Dlhá lúka, ktorá sa nachádza tesne pred Sedlom Prašivé. Dlhá lúka vyhrala ponúknutými podmienkami. Príjemnou trávou na sedenie, celkom slušným výhľadom na Martin, ale hlavne slnečným teplým lúčom, ktoré na „lúku“ dopadali sa nedalo odolať. Príjemnému oddychu sme venovali asi tak pätnásť minút. Jedlo a tekutiny bolo treba minúť. S ľahším ruksakom sa ide lepšie predsa. Dokonca sa tu dalo aj pospať, také tu boli vhodné podmienky na teplom a záveternom mieste.

Štvrté zastavenie – Minčol

Cez Sedlo Prašivé, kde mala byť pôvodne naša oddychová prestávka, sme pristúpili k poslednému stúpavému úseku trasy. Šesťsto metrov stúpania prešlo ako nič. Vrchol Minčola nás pritiahol ako magnet. Je to naozaj magnet, lebo sme tu neboli samy. Vďaka priaznivému počasiu sme si pobyt na Minčole mohli naplno užiť aj s ďalšími návštevníkmi. Vždy, keď som vystúpil na Minčol, bol som odmenený nádhernou okolitou scenériou. Aj dnes nesklamal. Naši prvonávštevníci na Minčole si tak mohli hneď na prvý krát vychutnať výhľady tohto ikonického vrchu. Sú kopce, na ktoré sa musí chodiť aj niekoľko krát kvôli výhľadom. Minčol je proste istota. Na Čipčí moja hlava ohľadom fotografie zlyhala No na Minčole sa faux pas nekonalo.

Do cieľa

Žltá turistická značka nám robila spoločnosť až do cieľa. Do putovania „žltou“ sa vloudila iba jedna chybička. Chvála Bohu, teda presnejšie Chvála Inke, iba na začiatku. To by nebol spolok PAT a MAT, že? Úvodná časť cez rúbanisko išla prevažne cik-cak (rozumej serpentínami). Pred vrcholným klesaním sme si ešte obzreli novú turistickú útulňu. Krásne voňala čerstvým drevom. Na svoje prvé „použitie“ si však musí ešte počkať. V dobe našej návštevy bola zamknutá, nebola daná do užívania.

No a potom to prišlo. Na také klesanie si už dlho nespomínam. Stehienka mi riadne zahoreli, ale napokon to dali a úspešne ma doniesli k rázcestníku Pod výstupom. A úspešne doniesli aj ostatných. Počas počítania členov výpravy, či sa niekto nestratil, som tu nahlas rozmýšľal, či by nebolo vhodné doplniť aj tabuľku Pod zostupom 

Do cieľa k autu nás doviedla po asfaltovej ceste Turská dolina sprevádzaná Turianskym potokom. Navôkol z doliny do výšky vystupovali nádherné skaly, ktoré nám spríjemňovali putovanie. Už počas chôdze dolinou som spriadal plány ako tieto skaly, ktoré majú svoje meno, v budúcnosti navštívim. Dajte mi trochu času.

Za zmienku stojí ešte spomenúť, že naše dva rýchliky – Mišo a Dúšo v obci Turie netrafili parkovisko s našim autom a prešli sa po žltej do dediny. Ony síce tvrdili že boli na pive, ale ja im to neverím Ony si chceli iba pridať pár sto metrov navyše.

Záver

Nebola to bežná túra. Bola taká výživnejšia, pre silnejšie povahy. A tak ďakujem mojim spoločníkom Inke, Mišovi, Dúšovi a Lubovi za odvahu, za prítomnosť a spoločne nadobudnuté zážitky.

Na záver ešte spomeniem, že spoločný a príjemne strávený turistický deň sme zavŕšili návštevou Reštaurácie Mlynárka v Rajeckých Tepliciach. A aby som nezabudol. Lubo a Inka, ďakujeme za dopravu.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Už bola dohodnutá Poludnica škoda inak by som sa pridala Hádam už čoskoro sa podarí. Krásnu trasu ste dali.

Dnes je to cesta do neznáma. Presnejšie do menej známych kútov Malých Karpát. Aspoň pre nás menej známych. Chceme ešte zastihnúť jar v lesoch. To sa nám aj darí. Že to dnes bude hlavne o stromoch, ešte nevieme. Zatiaľ vidíme bežné stromy s mladými lístkami. Pri vyhliadke skalka sa objavujú prvé stromy s netradične pokrútenými konármi. Pred nami práve prebehla skupinka srniek. Blízko je obora, asi prišli na návštevu k príbuzným…

Pri vystúpení na ďalší vrchol objavujeme rozprávkový úsek. Veru dívať sa na tieto tvary stromov v noci… to by teda bolo. Horor by tu mohli natáčať. To ešte netuším, že na Egreši je tiež jeden z malých obrov. Už moc nevyrastie. Je dutý. A tu niekde má byť aj keška. Spodným otvorom sa dostávam dnu. Až keď som celý dnu, napadne mi, či tu nie je had. Nebol ani had, ani keška…

Vidíme ďalšiu zver. Teraz už vieme, že sme v obore i keď sme nepreliezali žiaden plot a ani neprechádzali cez žiadnu bránku. Proste miestami niet plota. Aspoň tak povedali domáci, ktorí si tiež vybehli na Egreš. Veru, toľkoto zveri sme ešte na jednej turistickej akcii nevideli. Natočiť ju, alebo čo i len odfotiť je trochu problém. Moc neobstojí. Iba chvíľu placho pozerá a mizne. Ako na potvoru tak, aby som nemal žiaden poriadny záber…

Na záver nás čaká čerešnička. Je ňou najstarší a najväčší gaštan jedlý v Malých Karpatoch, a možno aj na Slovensku. Jeho vek odhadujú na 500 rokov. Najodvážnejší až na 750 rokov. Obvod kmeňa vyše 800 centimetrov. Gaštany k nám vraj priniesli Turci. Ak ho priniesli oni, nemôže mať tento strom 750 rokov.

Gaštan rastie pri obci Častá. Tých gaštanov je tu viac, ale tento je naj. Niektorí sú názoru, že samotný názov obce Častá pochádza z latinského názvu gaštanu „Castanea sativa“. Lenže písomné pramene ešte pred príchodom Turkov poznali Častú ako Chuzthu, Chezthey, Chastuc či Chastue. Asi budeme musieť pôvod názvu obce hľadať inde. Alebo že by sa k nám gaštan dostal skôr? Je to strom veľmi užitoční. Vedeli to už starí Rimania, ktorí gaštany mleli na múku a piekli z nej koláče.

Nová Baňa je staré banské mestečko, ktoré má bohatú históriu spojenú s baníctvom. Je tu niekoľko trás náučných chodníkov a my sme si spravili taký mix so zaujímavými miestami. Určite sa sem oplatí prísť, prejsť sa, vidieť a zažiť trochu histórie.

Úvod

Prečo som zvolil túto trasu, keď som na Veľkom Griči už bol? No preto, lebo ma zaujali na trase tie dve výhľadové skaly (Jančekova a Biela), ktoré naši navštívili v apríli minulého roku. Navyše, Veľký Grič je tak ikonický vrch, že sa ho oplatí navštíviť aj viac krát.

Čo sa týka počasia, už od vloženia turistickej akcie na stránku som mal obavy, či sa vôbec bude dať ísť. Verte či neverte v priebehu týždňa sa počasie začalo vylepšovať. Dokonca malo počas dňa vykuknúť aj slniečko, ale naopak vietor ten nie a nie si dať povedať. Rýchlosť okolo 9 m/s neveštila nič príjemné. Nakoniec „Nóri“ to na svojej stránke upravili na 6 m/s, čo bolo nádejné. No prezradím Vám priatelia, že ja som bol rozhodnutý na túto akciu ísť stoj čo stoj, či budú traktory padať či nie 

No a na koniec úvodu spomeniem, že Inka a Lubo potvrdili moje slová z predchádzajúceho komentára, že práve ony budú tí čo mi nedajú košom, ak pôjde o turistiku pre silnejšie povahy. Cesta do obce Cígeľ bola pohodová a parkovanie bolo presne na tom mieste, o ktorom som zamýšľal už pri plánovaní akcie.

Štartovanie turistickej akcie prebiehalo presne podľa Romanových zvyklostí a inštrukcií. Dal som si tu námahu pripraviť si pre túto jedinečnú procedúru kvalitné varené vínko, ktoré nám v chladnejšom a veternejšom počasí prišlo nanajvýš vhod.

Putovanie

Prvé zastavenie – Jančekova skala

Putovať sme začali hneď po žltej turistickej značke a priamo k miestnej zjazdovke, ktorú sme už pri parkovaní jasne videli. Prvé stovky metrov boli jemnejšie a viedli popod spomínanú zjazdovku a neskôr aj vedľa vodnej nádrže, ktorej názov som nezistil. Po tom, čo sa nám vodná hladina stratila z očí prišla tá pravá turistika. Od tejto chvíle sme čelili prakticky až na hrebeň ustavičnému stúpaniu. Mali sme vystúpať 520 metrov výškových a poviem Vám nebol to med lízať. Oddych nám poskytla práve Jančekova skala. Už pri záverečnom stúpaní k nej bola naďaleko vidieť a lákala nás svojim prekrásnym výhľadom. My sme jej ponuku neodmietli a pobudli na nej tak 10–15 minút.

Vrchol skrášľuje vysoký chrómový dvojkríž a miesto obsahuje aj sedenie/lavičku. Bol to naozaj plodne strávený čas. Z vrcholu je parádny výhľad na Hornonitriansku kotlinu. „Vetrík“, ktorý v čase nášho pobytu na Jančekovej skale jemne povieval , nám nedovolil dlhší pobyt. Nalepenie klubovej nálepky a spoločnú fotografiu sme si neodpustili a vydali sa ďalej na hrebeň k „červenej“ Ponitrianskej magistrále.

Druhé zastavenie – Biela skala

Nasledujúca časť trasy neviedla po turistickom chodníku. K správnej orientácii mi zdarne pomáhali moje „múdre“ hodinky. Musím konštatovať, že pre mňa majú neoceniteľný význam. Počas celej trasy som sa pomýlil iba dva krát. Áááááá. Vlastne len raz. Lebo prvý krát, hneď za vodnou nádržou, mi zapípali pre zlý smer. Nakoniec to nebol zlý smer, my sme striktne išli po žltej. To som si len ja pri plánovaní skrátil krátky úsek, ktorý na chvíľu odbočil zo spomínanej žltej. A druhý krát to bola vyložene moja chyba. Po tom, čo sme dorazili pri zostupe na „zelenú“ poslal som náš konvoj zlým smerom. Vďaka pípajúcim hodinkám som to rýchlo zbadal. Pred tým som zabudol trasu skontrolovať. To bolo všetko. Naozaj! Prisahám!

Trasa na hrebeň, presnejšie do miesta s názvom Pod Bielym kameňom, bola výživná. Ani na chvíľu stúpanie nepovolilo. Táto trasa sa mi veľmi páčila. Bola rozmanitá čo sa týka typov lesov/stromov. Ihličnany sa striedali s listnáčmi. Po krajoch chodníka sa konečne ukázali aj skaly, ktoré boli vďačným objektom na filmovanie a fotenie. Dokonca nám aj prvý krát spoza oblakov vykuklo teplé hrejivé slniečko. Tento fakt sme vďačne prijali. Putovali sme prevažne lesom, takže vietor sa do nás nemohol naplno oprieť, čo bolo dobré. Prakticky sme si ani nerobili prestávky a zastavili sa až v spomínanom mieste pod Bielym kameňom. Tu sme dokonca stretli troch ultra trialistov (dvaja chlapi a žena). Pribehli zrejme tiež z Cígeľa, smerovali na Bielu skalu a potom po modrej cez Dierovce zbehli späť.

Rázcestník Pod Bielym kameňom sa nachádza už na „červenej“ Ponitrianskej magistrále. Tá sa stala našou spoločníčkou na ďalšej trase. No najprv nás potešila svojimi neskutočnými výhľadmi Biela skala. Od rázcestníka je vzdialená iba štyristo metrov a nenavštíviť ju by bol smrteľný turistický hriech. My sme si návštevu a jej výhľady užili plným dúškom. Moje turistické srdce plesalo od radosti a tej krásy sa nedalo nabažiť. Na „skale“ sme si opäť odbili cca 15 minútovú gastronomickú a pitnú prestávku. Skalu sme dôkladne preskúmali a pozreli aj časť, kde bol zakázaný vstup, kvôli odtrhnutej skale. Je to časť skaly, ktorá to má zrejme už spočítané a o pár desiatok či stovkách rokov spadne na les čupiaci pod ňou. My sme na exponovanú časť odtrhnutej skaly z bezpečnostných dôvodov neliezli. Pred odchodom som samozrejme ukryl naše postavičky do čiernej skrinky.

Tretie zastavenie – Veľký Grič

Nasledujúca trasa na Veľký Grič viedla výhradne po Ponitrianskej magistrále. Bola to taká pohodová ustavične klesajúca časť trasy. Asi po kilometri chôdze sme spozorneli pri čítaní tabuľky na strome, kde bolo napísané červeným písmom: POZOR!! Náročný úsek. Neviem, čo to malo znamenať, ale nasledujúci úsek bol síce prudší a kamenistý, ale čo do náročnosti slabší. Po ľavej strane nás sprevádzal taký pekný kamenistý val. Proste zážitok a nie „Náročný úsek“. My, čo máme za sebou tých zážitkov niekoľko sme si to skôr užívali. Po Dierovce červenú magistrálu sprevádzala aj modrá, no tá odbočila na tomto mieste práve dole do Cígeľa.

Pred posledným klesavým úsekom sme na päť minút zastavili. Dôvodom bolo príjemne hrejivé slniečko na peknom mieste. Malý hlinený kopček na tomto mieste sme zneužili ako podnos, pre naše nerezové poháriky, ktoré na plné hrdlo kričali „naplňte nás!“ Čo myslíte? Poslúchli sme? Jasne že áno Zbavili sme sa posledného obsahu blahodarnej a povzbudzujúcej tekutiny Viete, ako sa parádne išlo potom na Veľký Grič? Ani neviem, ako nám ubehlo nasledujúcich 35 minút a už sme cupitali pod tabuľkou s nápisom Veľký Grič.

Naše kroky zastavila až jeho neďaleká časť s ikonickým výhľadom opäť na Hornonitriansku kotlinu, s čupiacou Handlovou priamo pod Malým Gričom. Bola to naozaj pastva pre oči. Na vyhliadke dokonca ani nebol silný vietor, ktorý by nám znepríjemňoval pobyt. Oplatilo sa tu stráviť tridsať minút oddychom a kochaním sa. Dokonca boli aj ďaleké výhľady. V popredí sme videli Kremnické vrchy a hneď nad nimi sa týčila Veľká Fatra. Proste nádhera.

Počas nášho pobytu dokonca „dobehol“ na vyhliadku aj starší pán, ktorý trasu z Cígeľa práve na Veľký Grič často absolvuje behom. Chvíľu sme spolu kecali a aby nevychladol, pokračoval ďalej. My sme sa chvíľu po ňom pobrali tiež. Stihli sme spoločnú fotku na vyhliadke a na tyčku vrcholovej tabuľky nalepiť klubovú nálepku. Predstavte si, že na domčeku vrcholovej knihy odoláva drsným poveternostným podmienkam naša stará klubová nálepka, ktorú som tu pred piatimi rokmi nalepil. Obdivuhodné, že vydržala.

Do cieľa

Záverečná časť trasy najprv viedla prudkým klesaním mimo turistický chodník, na ktorom bolo množstvo popadaných stromov/stromčekov. Ešte že máme vo výbave aj základné gymnastické schopnosti a preto táto výzva bola pre nás hračkou. Asi po sedemsto metroch si nás vzala pod patronát zelená turistická značka. Nádhernou dolinou s množstvom do výšky vystupujúcich skalných brál a v závere po príjemných lúkach nás úspešne doviedla do cieľa k autu.

Záver

Už pri plánovaní tejto akcie a pri sledovaní vývoja počasia som mal jemné obavy. Tie sa však našťastie po absolvovaní tejto nádhernej trasy Chvála Bohu nepotvrdili. Áno bol vietor. Bol aj silnejší, ale dalo sa to vydržať. Zato oblačnosť, ktorú blázniví „Nóri“ predpovedali, zostala ich zbožným prianím a nič z ich predpovede sa nepotvrdilo. Len ten vietor. Ten sa potvrdil. A to bolo málo na odradenie našich brutálnych turistických túžob.

Chcem poďakovať INKE a LUBOVI, za jedinečnú spoločnosť, za krásne strávené spoločné chvíle v pohorí Vtáčnik. Ďakujem, že ste boli so mnou.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Marečku, ako som Ti už spomínal, ja tento rok na Železného pútnika nejdem.
Ty si to každopádne mierou vrchovatou uži. Budem na Teba myslieť.

Túto časť trasy Železného pútnika som sa rozhodol absolvovať za účelom rozmiestnenia reflexných značiek na trasu.

Po tom, čo som na našu stránku dal nové zostrihané video z tejto turistickej akcie, chcem tu na tomto mieste napísať pár poznámok k obsahu. V žiadnom prípade moje dielo nechcem hodnotiť. To musia spraviť predovšetkým tí, ktorí na tejto akcii boli, alebo aj ďalší tí, ktorí si toto video len tak pozreli.

A čoho sa tieto poznámky týkajú? Chcem tu len postupne od každého spomenúť ich pár viet, ktoré vyslovili počas putovania na rôznych miestach. Spomeniem ich chronologicky tak, ako plynul čas na turistike.

1. Po tom, čo sme vystúpali na Rovienky sme sa na chvíľu zastavili a INKA vyslovila tieto slová: Vyhodzím ty špekačky? Malo to zrejme súvis s prebiehajúcim počasím (dážď a vietor) a s nemožnosťou opekania, alebo nie? 
2. Pred tým, než sme prišli na Kňažinové lúky sme sa zastavili k prípitku a po mojej výzve „Na zdravie“ padlo pár slov. Oslovila ma hlavne LUBOVA hláška: Už sme aj déžď odehnali A naozaj, po prípitku prestalo pršať.
3. Po tom, čo sme dorazili od rázcestníka Pod Čihocom na Veľký Čihoč JOŽO poznamenal k neúplnému turistickému značeniu: Ale ani na tom hríbiku tam nebola vôbec šípka hneď… 
4. Keď sme vystúpali na Zengove bôry, tak pri odchode z debaty medzi Dúšom a Lubom vypadli z DÚŠA tieto slová: Musel som sám ísť oné zase na Schnéberg 
5. Po príchode do Sedla Rokoš na moje slová „Sedlo Rokoš si predstav. Je to ono? Je!“ vyriekla MILKA tieto slová: je to ono, hen máš napísané 

Toľko mojich pár postrehov z tejto parádnej, netypickej, nie pre všetkých vhodnej akcie.
To že si vážim zúčastnených tejto akcie, som už napísal dole v komentári. Ak sa najdú iní, ktorí chceli s nami ísť, ale mali objektívne dôvody, teda okrem nepriaznivého počasia, nech zdvihnú ruky  

Úvod

Tak ako som písal v „Poznámke k akcii“, ja som sa návštevy Uhrovského hradu a Veľkého Čihoča nemohol zúčastniť. A preto vznikla táto akcia. Od stredy, keď som turistiku vložil na stránku som sledoval vývoj počasia a tajne dúfal, že sa pôvodná predpoveď zmení. Ona sa napokon zmenila, ale nie až tak rapídne ako som si zbožne prial. Čo už, pomyslel som si, asi pôjdem konečne na akciu sám. Na moje prekvapenie sa na akciu prihlásilo pár dobrodruhov, ktorí chceli otestovať svoje limity  

Prezradím Vám, lebo som do soboty testoval neoblomnosť prihlásených, že s Inkou, Dúšom a Lubom počasie ani nehlo. Telefonát s Jožom bol trochu o prehováraní. Ale len trochu. Stačilo do slúchadla „zavrčať“, že je to na nich, že ja nikoho neprehováram len aby potom nebanovali, keď uvidia fotky z akcie A tak napokon naša partia vyrazila na toto dobrodružstvo v plnom obsadení, tak ako sme sa prihlásili.

Putovanie

Prvé zastavenie – Uhrovský hrad a Hradná jaskyňa

Už keď sme prichádzali na parkovisko v Uhrovskom Podhradí, na predné sklo auta dopadali akési dažďové kvapky. A bolo to správne Veď „Nóry“ predpovedali zrážky, ktoré mali trvať do 10.00 hod. My sme navzdory kvapkám dôstojne naštartovali akciu a vyrazili na trasu.

Za Čerešňovou po tom, čo sme prešli po mostíku nad Podhradským potokom sme zle odbočili. Išli sme rovno po príjemnej štrkovej ceste. Ja som v tom čase robil úvodný príhovor do videa a tak som si nevšimol chybu. Nápravu prakticky vykonali moje „múdre hodinky“, ktoré ma okamžite po sto metroch upozornili na omyl. A tak sa nám podarilo správne odbočiť na zelenú až na druhý krát.

Zelená, to bola teda koťuha. Tá predchádzajúca štrková bola príjemnejšia. Táto zelená? Postavila sa pred nás ako hradba a od začiatku nám dala pocítiť, že výstup na hrad nie je med lízať. Na rozbeh to bolo lepšie ako štartovné na parkovisku. Výstup nám sťažovalo aj blatko a mokré korene stromov, ktorých bolo na chodníku neúrekom. 1600 metrový kardio tréning nás priviedol najprv k tabuli a potom sme už vstupnou bránou vhupli do útrob Uhrovského hradu.

My sme si hrad individuálne pozreli skoro celý. Vliezli sme takmer do každej ďúry. A teda bolo sa čím kochať. Na hrade sa intenzívne pracuje na obnove a skvelá práca ľudí je vidieť na každom kroku. Klobúk dole a Naše fotoaparáty a kamery sa riadne zapotili. Pred odchodom sme si pred hradom spravili spoločnú fotku.

Ešte jedno zastavenie sme si spravili. A to pri Hradnej jaskyni. Bolo obtiažne ju nájsť, ale aj zostup k nej bol takpovediac zábavný. Napokon som ju našiel, ale veľké nadšenie jaskyňa vo mne nevzbudila. Je to prakticky puklina v skale a za puklinou taký malý priestor, do ktorého by sme sa všetci snáď zmestili. No to by bolo všetko. Žiadny iný rozsiahly priestor jaskyňa neponúka.

Druhé zastavenie – Veľký Čihoč

Po tom, čo sme sa vrátili od jaskyne na chodník, sa pred nás postavilo prudké stúpanie na Rovienky. Dovolím si skonštatovať, že tento úsek putovania až na Kňažinové lúky bol najveternejší a najdaždivejší. V tomto úseku som išiel prvý a vždy, keď som sa s kamerou otočil dozadu, uvidel som zachmúrené tváre Možno to neboli zachmúrené tváre, možno len ten prudký vietor a dážď šľahajúci do tvári ich tak vymodeloval. A napokon, nikto sa nesťažoval, keď sa ku mne, ako k tvorcovi akcie priblížil 

Ja to vidím tak.
Sú akcie pohodové, slnečné, nenáročné, ako v perinke. Ale naopak sú akcie dobrodružné, upršané a ufúkané, plné nepohody, ktoré preveria našich turistov spolku, že to s tou turistikou myslia vážne a že nie sú žiadne padavky a že ich ani takéto drsnejšie podmienky neodradia od závislosti zvanej – turistika. A to si vážim od dnes u tých, ktorí sa tejto akcie nezľakli a išli a majú u mňa VEĽKÉ UZNANIE

Rázcestník Kňažinové lúky, ku ktorému sme prišli, nás nasmeroval na červenú turistickú značku, ktorá tvorí Chodník Alexandra Dubčeka smerujúci na Rokoš. Asi po kilometri nás doviedla k odbočke Pod Čihocom. Na Veľký Čihoč to bolo iba kúsok. Také príjemné putovanie to bolo. Zastavili sme sa až pri vyhliadke, ktorá nám dnes výhľad neponúkla. Navôkol samá hmla, takže čo by sme chceli. Ďalšie dve vyhliadky, ktoré som mal v pláne sme oželeli a vrátili sa späť. Už pri vyhliadke som z mapy zistil, že sme Veľký Čihoč minuli. A tak nás Veľký Čihoč privítal až na spiatočnej ceste. Ani sa nečudujem, že sme si ho nevšimli. Je to nenápadný kopec s kamením na vrchole a označenie vrcholu je na strome otočené opačným smerom. Je ho vidieť iba pri návrate z vyhliadok. Takže vrcholu sme venovali iba spoločnú fotku a pobrali sa ďalej.

Tretie zastavenie – Zengove bôry

Toto pekné zoskupenie skál nás riadne preverilo. No najprv nás uchlácholilo mierne klesanie, aby nám tie výškové metre ešte pribudli. To záverečné stúpanie k nim bolo naozaj výživné. „Paličkári“ to vyhrali, my ostatní bez paličiek sme si to riadne zlizli Avšak vrchol Zengových bôrov za tú námahu určite stál. Na tomto mieste sme si chvíľu oddýchli. A čo bolo podstatné, otvorili sa nám parádne výhľady na Rokoš. Počasie sa medzitým umúdrilo, presne podľa predpovede. Nóry nás teda nenechali v štichu a druhú časť putovania nám vylepšili. Po spoločnej fotografii aj na tomto mieste, sme sa pohli ďalej.

Štvrté zastavenie – Rokoš

Putovanie na Rokoš bolo najpríjemnejšou časťou trasy. Dážď zmizol a vietor? Ten sa tiež umúdril. Už žiadny brutálny kopec netestoval naše morálno-vôľové schopnosti. Príjemný zvlnený terén nás najskôr priviedol do Sedla Rokoš a keď sme prešli okolo rázcestníka Pod Rokošom už sme cupitali k nášmu poslednému bodu. Vrcholovú tabuľku Rokoš som pohladil len z povinnosti a na domček vrcholovej knihy nalepil klubovú nálepku. Naše spoločné kroky viedli hlavne k turistickému prístrešku, ktorý je situovaný opodiaľ vrcholu.

Pod prístreškom sme absolvovali nevyhnutnú gastronomickú a oddychovú prestávku. Škoda, že na Rokoši ožil vietor a znepríjemňoval nám pobyt a zároveň zážitok z návštevy. Kvôli vetru sme nenavštívili ani nádhernú vyhliadku pri pamätníku Alexandra Dubčeka. Čo sme však neopomenuli bola spoločná fotka na Rokoši.

Do cieľa

Po odchode sme sa museli vrátiť do Sedla Rokoš a odtiaľ sme už po modrej zahájili zážitkový zostup k Podhradskej doline. Bol to naozaj prudký zostup po lístí, ktoré ukrývalo pod sebou rôzne prekvapenia, ako kamene a konáre. Nohy mali čo robiť aby to všetko vykryli. Občas sa niekto pošmykol ale i padol, no nič vážne sa nestalo. V zdraví sme doputovali na lesnú štrkovú cestu, ktorá nás v prítomnosti zurčiaceho Podhradského potoka priviedla najprv ku Chate Zengová a potom na parkovisko pod kameňolomom kde oddychovali naše autá.

Záver

Na záver Vám chcem Milka, Inka, Dúšo, Jožo a Lubo poďakovať, že ste našli odvahu a pustili sa do tohto nie bežného dobrodružstva. Do veterného a daždivého počasia často nechodíme. To môže vymyslieť iba taký magor ako je Vinco. No som rád, že ste ma v tom nenechali samého a išli si so mnou otestovať svoje limity. Nabudúce viem že práve od Vás, ak príde na takúto túru, nedostanem košom  

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.