Komentáre k turistickým akciám

Podľa starej ľudovej povesti tu kedysi žila jedna žena, ktorá prišla o oboch synov a manžela. Sadla si a plakala. Plakala tak veľmi, že jej slzy vytvorili štyri plesá. Aj preto sa vrch nad plesami volá Plačlivé.

Prechádzka okolo plies je jedna z najkrajších turistických trás. Nie je až taká náročná a keď vyjde to správne počasie, tak doslova nabíja energiou. A je jedno či ide človek sám, alebo vo dvojici, s rodinou či s partiou. Zvládne ju takmer každý, je tam veľa pekných miest na oddych a načerpanie energie.

Asi pred 2 rokmi som niekde na internete videla krásne fotky z Plačlivého. Tak sme si povedali, že tam určite musíme ísť. Doteraz nás to čakalo v túžbach, až prišiel ten správny čas. Ale keď som teraz plánovala trasu, tak som si povedala, že čo pôjdeme iba tak jeden kopec hore a dole, pridám tam ešte Baranec, podľa mapy to vyzeralo ako pekné kolečko. Ani ten profil na mape nevyzeral až tak hrozne, určite to zvládneme, veď už máme niečo pochodené.

Ale teda, už Holý vrch bol celkom zaberák a Baranec nás potrápil statočne. Ale tie výhľady stáli za to. No hlavný cieľ bolo Plačlivô, tak bolo treba pokračovať. A tu sa otvorili nádherné výhľady na celé Roháče aj s ich plesami.

Počasie sme mali na jednotku s hviezdičkou a z fotiek som nevedela vybrať ktorá je krajšia. Aj tá námaha určite stála za to.

Znovu parkujeme na takmer prázdnom parkovisku. Prachovské skály sú však podstatne známejšie ako Besedické. Preto tu nie je žiaden automat, ale parkovné vyberá človek. Zrovna, keď už po včerajších skúsenostiach máme dostatok mincí. Nevadí, zaplatíme pre istotu papierovou. Tentoraz chcú po nás rovných 100 českých korún. Podávam dvestovku. Obratom ju dostávam naspäť s tým, že už je neplatná. To snáď nie. Vraj nemá dostatočne široký pásik a už je asi rok stiahnutá z obehu. Ešte nám ju vraj v banke vymenia, ak to necháme tak, tak potom neskôr, už iba v národnej banke. No nič, vyťahujem ďalšiu papierovú v poradí. Tá už je našťastie v poriadku.

Je to tu iné ako u nás. Prídete sem niečo po deviatej a ste na parkovisku prví. Domáci majú čas. Viac menej je to v pohode. Trasy sú tu kratšie a menej náročné ako u nás. Niektorí začínajú pred obedom a sú aj takí, čo začínajú poobede. Keď sme my okolo 14tej schádzali dolu k autu, oni ešte len šli hore. Tu si to však môžu dovoliť. Aj nemať ruksak s vodou. Tu je všetko a všade na skok. Za 3 – 4 hodiny dokážu pri troche šťastia a dostatku síl obehať celé Prachovské skály a k tomu vypiť aj 1 – 2 pivá na chate ako tekutý bonus.

Znovu nás čaká množstvo vyhliadok, skalných chodieb a najmä množstvo schodov. Znovu vidíme hrad Trosky. Nabudúce ho už musíme naozaj navštíviť. Tentoraz sa nám to už nepodarí, pretože máme na to už iba pondelok a práve v tento jediný deň je hrad zatvorený. Jedna z roklín sa nazýva Myšacia diera. Názov možno dostala preto, že je v nej najužšie miesto Prachovských skál, na jednom mieste iba 40 cm priechod. Aby sme všetko stihli obehnúť sme raz hore, raz dole. Výškové rozdiely prekonávame hlavne vďaka schodom. Stále stretáme tých istých ľudí. Sa už aj miestami dôverne zdravíme ako starí známi. Deti nezabudnú nakuknúť do každej diery. Evidentne sa žiadneho obra či draka neboja.

Je to krásne miesto. Ale všetko raz končí. Aj my už končíme a klesáme k autu. Veď sa sem možno vrátime a možno v trochu inej zostave. Znovu končíme okolo 14tej a znovu je parkovisko plné. Dokonca tu majú aj trasu pre kočíky, ale neprekvapivo je to najmenej zaujímavá trasa Prachovských skál. Za to vstupné cca 180 korún (ja a jeden senior) by som radšej kočík nechal v kufri auta a šiel inakadiaľ…

Cestujeme v čase v Banskej Hodruši – tak sa nazýva internetový náučný chodník, ktorý sme si všimli, keď sme prechádzali cez Štiavnické vrchy. A vtedy sme si povedali, že sa sem musíme vrátiť a prejsť si to.

Na každej zastávke si pomocou QR kódu môžete cez svoj telefón pozrieť ako dané miesto vyzeralo v minulosti, prečítať si o ňom pár slov a dozvedieť sa zaujímavé informácie z histórie. Trasa je nenáročná, vedie chodníčkami a cestičkami, niekedy zarastenými. Putovanie zvládnu aj malé deti, alebo ju môžete absolvovať ako romantickú prechádzku vo dvojici, tak ako my. 

Celú trasu so zástavkami si môžete pozrieť tu: https://hodrusa.ekopolis.sk/

Parkujeme na platenom parkovisku v Besedicích. Žiaden pohyb. Nik tu nič nevyberá. Je tu len stojan, cez ktorý sa dá zaplatiť parkovné a ceduľka, že priestor je monitorovaný policií ČR. Parkovné stojí 50 českých korún. Vo vačku mám 45 v minciach a papierové stojan neberie. Kartou sa zaplatiť nedá. SMSka neprešla. Čo teraz? Otec išiel rozmeniť papierovú za kovové. Reštaurácia je ráno zatvorená. Obchod nevidieť. Konečne nejaký pohyb. Miestni nám nakoniec nerozmenili, ale dovolili zaparkovať na ich súkromnom pozemku. Peniaze za to nechceli. Prudko v mojich očiach vylepšili obraz o Čechoch.

Začíname šľapať. Môže byť tak okolo 25 °C a bude ešte horšie, lebo je ešte len ráno niečo po deviatej hodine. Okolo obeda však bude atakovaná tridsiatka a asi sa neubráni. Našťastie väčšina trasy vedie cez les a pomedzi skaly, takže budeme mať blahodarny tieň. Ako zisťujeme, tak skaly robia doslova pivničné prostredie, aspoň čo sa teploty týka. Ideálna turistika na leto. Si neviem predstaviť šľapať niekde hore na slnkom zaliatom hrebeni počas takýchto teplôt.

Začína to nevinne. Najprv kde tu skalka či balvan. Neskôr celé kamenné stĺpy. Je sa kde pozerať. Prichádzame k bludisku. Naozaj je to bludisko. Človek musí dávať pozor kam má ísť ďalej. Dieťa by sa tu mohlo aj stratiť. A nielen dieťa. Trochu opatrnosti a dostatočné obzeranie sa však na orientáciu stačí. Kedysi sa sem chodievali modliť Českí Bratříci. Inde len tak nemohli. Našťastie sú už tieto časy, keď prenasledovali za inú vieru preč. Aj sa tu dajú nájsť dôstojné miesta. O jednom si myslím, že to mohla byť aj staroveká pohanská svätyňa. Aspoň na mňa tak to miesto pôsobilo.

Všetko je tu len na kúsok. Po 100, 200, 300 či 500 metroch dosahujete zakaždým nejaký cieľ, nejaké zaujímavé miesto. Keďže trasa by bola príliš krátka, predlžujeme si ju o návštevu zrúcaniny hradu Zbirohy. Z hradu sa veľa nezachovalo. Postavili ho na miestnych skalách. A čo sa týka histórie, takmer klasika. Miestny pán, majiteľ hradu sa nedohodol s niekým podľa vlastných predstáv, tak začal prepadávať ich obchodné „karavány“. A keď už toho bolo priveľa, prišlo kráľovské vojsko a urobilo s ním poriadok. Zmenilo sa vôbec niečo odvtedy? Aj dnešní mocní si kopu vecí vysvetľujú a chápu po svojom a tak aj činia, dokiaľ nenahnevajú niekoho mocnejšieho.

Vraciame sa späť k Českým Bratřím a pokračujeme skalami. Čaká nás viacero vyhliadok, z ktorých jedna sa volá „Kde domov múj“. Je odtiaľto vidieť aj vrch Ještěd a ďalšie výrazné a legendami opradené vrchy. Aj v tomto skalnom bludisku sa pri troche snahy dá na chvíľu stratiť, či aspoň zle odbočiť.

Zostáva nám posledný bod, vrchol Sokola. To ešte netušíme, že navštevujeme najvyšší vrch Jičínské pahorkatiny. Je z neho výhľad na Suché skály. Je načase ísť k autu, lebo už je poobede a slniečko sa čím ďalej, tým viac ozýva a treba naplánovať aj zajtrajšiu akciu. Pri pohľade na preplnené parkovisko začíname chápať ceduľky o tom, že priestor obce monitoruje policie ČR i tie pásky a kužele domácich, aby im tam turisti neparkovali. Naozaj s tým majú miestni problém. Niekto menej ohľaduplný zaparkuje bárskde a domáci sa autom z vlastného domu nedostane…

Keďže sa Jozef o tejto výnimočnej akcii celkom slušne rozpísal, ja spomeniem moje dojmy iba telegraficky.

Pre mňa a Joža to bola prakticky iba povinná jazda. Dôvod je, že akonáhle sme začali podnikať takéto, pre iných netradičné turistické akcie, sme v nich našli akúsi záľubu. Nie sú to brutálne výstupy, alebo diaľkové mrzačenia tiel, proste je to o pohode. Je to o tom, navštíviť každé pohorie v našom prekrásnom Slovensku a pri tom minimálne vystúpiť na najvyšší vrch navštíveného pohoria. Už minule, keď sme navštívili tri najvyššie vrchy Borskej nížiny alebo päť najvyšších vrchov Podunajskej pahorkatiny, sme sa presvedčili, že aj takéto akcie majú svoje čaro a význam. A tak sa z týchto našich prvých nesmelých začiatočníckych putovaní stala akási záľuba či povinnosť. Preto dnes Chvojnická pahorkatina a jej päť najvyšších vrchov. Pôvodne ich malo byť šesť, ale ako Jozef počas túry poznamenal, nebudeme dehonestovať prácu poľnohospodárov tým, že hlava nehlava pôjdeme na vrch, ktorý je v strede pšeničného či slnečnicového poľa. A tak sme Novú horu úplne vynechali, lebo cez slnečnicové pole by sa nám išlo veľmi ťažko. K vrchu Požihov sme sa kvôli pšeničnému poľu priblížili asi tak na sto metrov. Čo už. Presvedčili sme sa, že v takýchto jemne zvlnených pohoriach to tak býva.

Čo sa týka celej trasy musím spomenúť, že osobne sa mi páčila iba prvá polovica. Prvá polovica bola zážitková. Na kopce sa dalo vystúpiť. Boli čiastočne zalesnené, alebo boli na okraji nejakej poľnohospodárskej plodiny. Druhá časť trasy už bola iba o vôli a strastiach. Druhá časť bola aj čo sa týka podmienok ťažšia. Pálilo viac slnko a aj toho asfaltu bolo viac. A tak musím potvrdiť to, čo písal Jozef ako odporučenie, ak by zo spolku chcel niekto podstúpiť toto trýznenie, tak odporúčame iba tri najvyššie vrchy tohto pohoria.

Pri stúpaní na Holý vrch nás zaujala tristo ročná lipa. Ja som o nej nevedel a tak ma príjemne prekvapila. Ja milujem tieto historické stromy, lebo majú magickú silu a históriu. Je veľmi zvláštne sa takého starého stromu dotknúť, alebo byť v jeho blízkosti. Ten pocit sa nedá opísať, to musí zažiť každý sám.

Príjemným spestrením je Lipová aleja smerujúca k Rozhľadni Lipky a samotná rozhľadňa. Aj najvyšší kopec Zámčisko je veľmi zaujímavé historické miesto. Sú tu lavičky, miesto je tienené stromami a sú tu aj dva kríže. Takže kto chce potrápiť svoje kolená kľačaním a tichou modlitbou, príde si na svoje 

Po Zámčisku nasledoval tretí najvyšší. Cestička príjemná, krytá stromami viedla k nemu. Vrchol je na okraji lesa a zároveň bol aj na okraji pšenice. Proste paráda. Žiadne „brodenie“. A bonusom boli nádherné výhľady na Biele Karpaty. A tu tie klady skončili. Ešte chvíľu sme šli lesom. Míňali sme križovatku, ktorou sme išli na Zámčisko. Posledné príjemné miesto, ktoré sa mi kladne zapísalo do hlavy bola horáreň. A potom už nič. Nič pozitívne. Dobre. Aby som neklamal. Ešte jedno pozitívne miesto bolo. Ale iba miesto. Nie trasa. Keď sme sa na okraji obce Lopašov od jednej dotazovanej pani dozvedeli, že krčma je zatvorená a aj obchod otvárajú neskoro popoludní svetielko nádeje svitlo v Motoreste Havran. Ako písal Jozef, zachránila nás benzínová pumpa Shell.

Posledná kladná udalosť, ktorá sa nám prihodila, bolo sledovanie početnej danielej čriedy, pri putovaní k vrchu Požihov. To asi bolo všetko, čo by som v rámci tejto trasy vyzdvihol. Nepočítam už návštevu Miléniového kríža nad Smrdákmi, ktorá bola pred záverom túry už iba povinnosť. No a zabudol som ešte na Úskovú studničku. To bolo tiež príjemné miesto. Tienené stromami a s blahodarnými ochladzovacími účinkami vody zo studničky. Ja som sa zo studničky iba napil, ale Jožo lial studenú vodu na hlavu ako zmyslov zbavený. Zrejme mu to robilo dobre, lebo nasledujúcu časť trasy už absolvoval skoro bez reči. Bol so všetkým zmierený.

A tak sme s Jožom zvládli túto 36 kilometrovú trasu pahorkatinou. Konštatovali sme aj napriek tomu, že nás dobre vytrápila, že mala zmysel a posilnila nás. Nečakal som, že by sa našiel nejaký ďalší šialenec z radov nášho spolku, ktorý by s nami išiel. A to je dobré. Zvykol som si, že na podobné typy trás chodíme iba dvaja. Bez urážky. Kto iný by sa chcel takto dobrovoľne trápiť, ako my dvaja s Jožom?

Takže nabudúce dovidenia.

Mali sme ísť niekam inam. Ale tam má pršať. Dosť pršať. A možno k tomu aj nejaký ten blesk, ako bonus. Vincent je však už nastavený na turistiku a zmena do pokojového stavu už v jeho prípade jednoducho nie je možná. Volá mi, pokúša sa ma spracovať. „Predsa nebude pršať v celej republike! Našiel som jedno miesto! Je to síce veľa kilometrov, ale trasu som skrátil! A navyše má byť pod mrakom. Bude sa dobre kráčať!“ Podobné argumenty sa na mňa valili zo slúchadla telefónu. Zlomil ma. Najprv na účasť na tejto akcii a potom aj priamo na akcii.

Zaparkovali sme pri cintoríne. Vincent nekecal. Naozaj je pod mrakom. Takto budeme mať tieň aj mimo lesa. A veruže dnes bude toho lesa málo. Bude sa nám dobre kráčať. Naše prvé kroky vedú popri asi 300 ročnej lipe. Nad dedinou máme prvé výhľady. Užívame si ich, lebo zo Zámčiska nič neuvidíme. Má totiž zarastený vrchol. Cestička zrazu končí. Na mape síce je, ale v teréne je obilné pole. Našťastie približne našim smerom traktor vyjazdil koľaje.

Dosahujeme náš prvý dnešný vrchol. Holý vrch so svojimi 371 metrami je druhý najvyšší vrch Chvojnickej pahorkatiny. Volá sa síce holý, ale polovica z neho je zalesnená. Tak máme aspoň polovičné výhľady. Okrem Malých Karpát vidíme aj ako nám oblačnosti pribúda. Občas padne aj nejaká tá kvapka. Po zopár krokoch zisťujeme, že okrem oblačnosti pribúda aj kvapiek. Možno kvôli tomu nás srnka odhalila dosť neskoro. Sa nám podarilo priblížiť sa na fotografickú vzdialenosť. S tým pršaním to Vincentovi dnes nevyšlo. Nie je to po prvý ani posledný krát.

Prestáva pršať. Práve včas, lebo sa blížime k rozhľadni Lipky. Predsa len budú nejaké výhľady. Odtiaľto to už k najvyššiemu vrchu Zámčisko nemáme ďaleko. Asi 15 minút. Na vrchole stretáme nášho prvého medveďa v podobe nálepky iného turistického spolku. Stále je pod mrakom a my postupujeme ďalej k tretiemu najvyššiemu vrchu Dubník. Ten je tiež na rozhraní lesa a polí. Preto sú z vrcholu nejaké výhľady.

Vychádzame z lesa a zároveň aj vychádza slniečko spoza oblakov. Ani táto predpoveď Vincentovi nevyšla. Vytrvalo postupujeme ďalej, ale aj slniečko je vytrvalé. A už má aj spojenca. Asfalt sa pridal na jeho stranu a sála z neho teplo. Našťastie je do dedinky Oreské už len kúsok. Tam si dáme jedno orosené a ideme ďalej. O pár minút zisťujeme, že orosené nebude. V dedine nemajú šenk. Našťastie sú tuto kúsok potraviny, tak aspoň v plechovke. A už máme aj po plechovkovom pive. Obchod otvárajú až o 14-tej. A ešte len je dvanásť. No nič. Ideme po asfalte ďalej do Lopašova, tam je reštaurácia, a keby aj tá zlyhala, kúsok ďalej je motorest Havran. To je proste istota!

Slnečnicové pole. Tak nič, šiesty najvyšší vrch nedáme. Tadiaľ sa predierať nebudeme. Treba mať aj úctu voči práci poľnohospodárov a šetriť sily, ktoré dochádzajú. O to skôr budeme v Lopašove vychutnávať pivko. A je to tu! Lopašov, ale bez piva. Z reštaurácie sa vykľul šenk, ktorý otvárajú až večer. S obchodom to je tiež bieda. A naša istota motorest Havran? Už nie je. Predávajú tam domáce vajíčka. Napriek tomu, že slniečko neúprosne páli, nálada vo výprave klesá k bodu mrazu…

Už len tak prešľapujeme z nohy na nohu po tom nepodarenom asfalte. Keď tu zrazu zbadáme pumpu. Už som chcel zanadávať, keď mi svitlo. Pivo v plechovke. Dotankujeme! Síce nie je čapované, ale darovanému koňovi na zuby nepozeraj! Pre istotu si kupujem hneď dve. Jedno zabalím do košele a vložím do ruksaku, aby vydržalo čo najdlhšie studené. Druhé okamžite používam čisto pre liečebné účely. Pivo okamžite zaberá. Nič, žiadnu trasu neskracujeme! Ten piaty najvyšší vrch dáme. To je jedno, že je to 5 kilometrová zachádzka.

Vďaka odbočke k Požihovu sme uvideli snáď aj stokusové stádo danielov. Tu niekde, asi po 25 – 28 kilometroch sa začína ozývať moja päta. Staré zranenie. A ozýva sa čoraz nástojčivejšie. Je čas si dať druhé pivo. Na chvíľu zaberá. Lenže v ceste nám stojí posledný vrchol zvaný Za bôrom. A vedie tam dosť pochybná cesta. Koľaje od traktora, ale tentoraz v kukuričnom poli. Po tých poliach sa mi kráča čím ďalej, tým ťažšie. Celé šľapy ma pália ako šľak. Do toho sa začína ozývať aj pravý bedrový kĺb. Aspoň päta si dala na chvíľu pauzu.

Kukuričné pole vystriedalo už ani neviem aké pole. Pre moje nohy je to jedno. Žiadna úľava. Prichádzame na cestičku z betónových panelov. Nohám je to jedno. Ich stav sa nemení. Ďalšia zmena povrchu. Tentoraz asfalt. Nepomohol ani neublížil. Asi už nič iné nepomôže, iba prísť do cieľa.

Blížime sa k Smrdákom. Vincent sa zrazu otočí ku mne a hovorí „sľúbil si mi, že pôjdeme aj k miléniovému krížu“. Ej veru, sľúbil, na začiatku. A teraz pri konci? No, nejako to prejdem, možno. Asi nevyzerám vôbec dobre, lebo pri kríži mi Vincent hovorí, že by sem aj pre mňa prišiel autom. Tak to nie. Smrdáky sú na dohľad a tadiaľto som ešte nešiel. To nejako dám. Oproti idú turisti. Sú zvedaví. Pýtajú sa odkiaľ kam ideme. Na prvý pohľad nás odhadli podľa unavenej chôdze, že ideme zďaleka. Postupujem čoraz pomalšie, ale k autu sa mi nakoniec nejako podarí dostať.

Ak trasa niekoho zaujala, nemusí sa až tak trápiť ako my. Stačili by aj tri najvyššie vrchy. Človek by sa vyhol časti asfaltu i časti polí. Ale nie úplne. Predsa len je to Chvojnická pahorkatina. Za tým menej asfaltu a polí je jednoduchý dôvod, lebo celú trasu by ste mali kratšiu… Ale skráťte si to inak, ako Vincent. On to skrátil z 33 na 35 kilometrov. Nabudúce si pred jeho sľubmi dám väčší pozor.

Po ceste domov som pristavil auto pri predajcoch melónov. Videli ma vystupovať i ako kráčam k nim. Pani, dôchodkyňa, s neposlúchajúcim kolenom sa na mňa nemohla dívať a sama mi odniesla melón do auta. Tak to teda musím vyzerať! Doma bude na večeru hubová polievka…

nuž, škoda len, že túrička nebola v sobotu!

Z firemnej akcie potme domov #3

Pravidelná letná guláš partia nášho oddelenia AKOBOJE odštartovala moje nočné turistické návraty pešo domov do Vrbového. Tejto akcie sa zúčastňujú aktuálny ale aj vyslúžilí pracovníci nášho oddelenia. Je to možnosť sa aspoň raz ročne stretnúť na spoločnej akcii v príjemnom prostredí vodnej nádrže Chtelnica. Je to čas, keď sa môžeme spoločne porozprávať o rozmanitých životných príbehoch, ktoré nás postrehli a ktoré nás ešte len čakajú. My AKOBOJE, sme vynikajúca partia a túto tradíciu dobrých vzťahov každý rok v lete obnovujeme. A to je dobré.

Keď som v roku 2021 prvý krát skúsil nočný návrat z tejto akcie domov veľmi sa mi to zapáčilo. A tak som sa rozhodol, že tak ako guláš párty, bude aj pre mňa nočný návrat domov Malými Karpatami pravidelný, že z toho spravím tradíciu. A tak dnes, v roku 2023, je to pre mňa už 3. ročník nočného pochodu.

Trasu tejto tretej edície nočného pochodu som tentoraz zmenil. Miesta okolo Malej a Veľkej Pece a Tlstej hory už notoricky poznám a nechcel som sa znova opakovať. A tak som si vybral veľmi atraktívne Orlie skaly a potom Náučný chodník Šterusy – Rebro – Sprosná – Orlie skaly. Chodník však začína v obci Šterusy a tak som musel záverečnú časť domov absolvovať po štátnej ceste. Bolo tu určité riziko kvôli autám, ale až tak áut som počas cesty do Vrbového nestretol. A navyše som bol extrémne osvetlený, pretože som si nasadil dve výkonné čelovky. Myslím, že som oslňoval skôr ja vodičov ako ony mňa 

K rázcestníku Malá Klenová som dorazil asi po hodine ešte za relatívneho svetla. Približne po polovici trasy som už musel nasadiť čelovku. Dokonca som stretol aj jedného turistu / pána, ktorý odpočíval pri turistickom prístrešku. Dokonca mi aj odpovedal na pozdrav. Od tohto miesta som to už nemal ďaleko na Orlie skaly.

Na Orlie skaly som už dorazil za tmy. Pri pohľade do okolia bol ešte náznak modrej farby. Svetlá zo smeru Atómovej elektrárne Bohunice boli jasne vidieť. Na vrchole som pobudol trocha dlhšie a využil čas na nočné video a pár nočných fotiek. Bolo to jediné výhľadové miesto na mojej trase a tak som ho chcel naplno využiť.

Z Orlích skál som ďalej pokračoval už po náučnom chodníku a postupne míňal informačné tabule. Na trase chodníka sú štyri a sú veľmi zachovalé s veľmi hodnotnými informáciami. Malá obec akou sú Šterusy tak majú čo ponúknuť aj návštevníkom / turistom. Trasa je vhodná aj pre rodiny s deťmi a preto ju vrelo odporúčam k preskúmaniu / prejdeniu.

Okrem Orlích skál je veľmi zaujímavá aj časť trasy s názvom Rebro, ktorá vedie, keď to preženiem, „kaňonom“ plných skál. Hĺbka tu dosahuje aj päť metrov a v lete je značne zarastená vegetáciou. Takže pre deti prechod týmto miestom môže byť pekným dobrodružstvom. Ja som tu videl pár svietiacich očí srnčej zvery. A keď som prechádzal časťou nad obcou Šterusy videl som aj líšky. Zaujal ma ich štekot. Nie. Neboli to psy, boli to naozaj líšky. Krátku prestávku na fotografovanie som si spravil pri druhej informačnej tabuli náučného chodníka. Potom som už príjemnou lúčkou doputoval do Šterús.

Posledná časť trasy po asfaltke už nebola taká zaujímavá. Nasadil som obidve čelovky, aby som bol riadne osvetlený. Nič som nenechal na náhodu. Túto trasu cesty som dokonale poznal pri jazde vozidlom a tak som vedel, koľko zákrut a roviniek má čaká do Vrbového. Domov som dorazil o 23:45 hod. v parádnej kondícii. Nohy boli vo výbornom stave a ani nevedeli, že vôbec niečo prešli. To je pre mňa pozitívna skutočnosť. Problémy s kŕčami nôh sú definitívne zažehnané a môžem naďalej chodiť bez obáv na turistiku.

Už teraz sa teším na ďalšiu turistickú akciu, dovtedy dovidenia.

Úvod

Pôvodne mala byť táto akcia komorná. Vymyslel ju Jožo, ja som ju zhmotnil v naplánovanú akciu a obaja sme nepredpokladali, že sa niekomu bude chcieť ísť do hôr. Z úžasom som napokon hľadel na stránku deň pred odchodom, keď sa nás tam objavilo päť kúskov. Ja sám som bol zvedavý, čo povie moje telo a hlavne nohy na túto trasu po poslednom fiasku na Rokošoch a na Trnavskej stovke. Už na začiatku Vám prezradím, že žiadne kondičné zlyhanie sa nestalo a tak vám môžem s radosťou oznámiť „som späť“ a v plnej sile 

Putovanie

Na trasu, ktorú navrhol Jožo a driemala v chlieviku „túžby“ som sa veľmi tešil aj kvôli jej zaujímavosti naplánovaných mi­est.

Už rozhľadňa Lažtek, prvý zaujímavý bod na trase, je veľmi dostupná z dvoch miest. Z Malachova, odkiaľ sme vyrážali my, ale hlavne z obce Horné Pršany, z ktorej na rozhľadňu vedie aj náučný chodník. Počas putovania k nej sme stretli rodinku s dieťaťom, takže výstup k nej nie je vôbec náročný.

Kúsok od chodníka žltej turistickej značky sme odbočili pozrieť si zaujímavú skalu s názvom Čertova hlava. Je to vlastne kameň v podobe vajca stojací na inom kameni. Je zrejmé, že „hlava“ ešte nejaký ten čas vydrží stáť bez spadnutia, ale pre istotu ju Michal aspoň chvíľu držal rukami nad svojou hlavou, aby sa tak náhodou nestalo v čase, keď sme si ju my obzerali.

Cestou k vyhliadkam na Hornej skale sme na lúke prechádzali pomedzi ovečky. Jednej z nich som položil otázku, či je správne za „A“ alebo za „B“. Čuduj sa svete, dostal som jasnú odpoveď, že správne je za „Bééééééééééé“ Kto by čakal inú odpoveď, že? A potom som so sympatickým starším bačom viedol rozhovor. Dozvedel som sa, že ovečky patria jednému majiteľovi a že ich je cca 300 kusov. A dozvedel som sa aj veľmi podstatnú informáciu a to, že všetky ovečky, ktoré kopú sú z bezpečnostného hľadiska riadne označené  

Horná skala poskytuje dve pekné vyhliadky. My sme sa riadne kochali na obidvoch a bolo to zaslúžené, lebo vedie k nim riadne naklonená rovinka. Samotný vrchol už výhľad neposkytuje a po jeho prejdení sme opäť klesali. Najprv k Železnej bráne a od nej to bolo iba päť minút do Sedla Tri kríže. Toto sedlo je zaujímavejšie, lebo poskytuje obmedzený výhľad a dokonca je tu osadená aj mapa s pomenovanými vrchmi, ktoré sú odtiaľto vidieť.

Pokračujeme. Vkladali sme nádeje do návštevy Chaty Hostinec. Túžba na osvieženie pivkom či kofolou bola obrovská. Stretli sme aj turistov, ktorí išli práve zo smeru od chaty a informácie od nich o chate neboli povzbudivé. Nádej však žila, ale iba do času, keď sme k chate prišli a ona bola zatvorená Takže sme iba využili početné sedenie pri chate na občerstvenie tým, čo sme si každý priniesol. Priznám sa, že som využil služby zariadenia pri chate, kde musia aj králi. To bolo pre mňa jediné pozitívum, ktoré mi chata priniesla. Aby som nezabudol. Pri chate je štýlový prameň, kde sa dá doplniť voda.

Pri ceste na vrch Smrečník, priamo pri stúpaní sme stretli asi šesť-sedem ľudí, ktorí kosili trávu a kroviny a práve končili s prácami na úprave starobylého náboženského miesta s názvom Kapišče Peruna. Miesto na vrchole vykosili a natreli drevené sochy, ktoré sú osadené na tomto výhľadovom mieste. Toto miesto má určite magickú silu, lebo hlavne Mišo, ako znalec rôznej histórie si to naplno užil. Jeho tiché rozjímanie bolo toho znakom. Aspoň ja som to takto videl a cítil.

Na najvyšší bod našej trasy vrch Velestúr sme doputovali za pár minút. Na najvyššie skaly tohto vrchu sme nevystúpili, ale zato kešku Jožo bezpečne našiel. Mišo dal na tomto mieste svojej tvorivosti rozlet a vytvoril kamenné dielko priamo pod skalou Velestúra. Práve toto dielko je ústrednou fotkou v mojom pripravovanom videu. Jednoznačne si to zaslúži.

Po odchode z Velestúra nás čakal iba zostup. Svoj záujem sme venovali Ortutskému jazierku a niekoľkým prameňom pri putovaní popri Malachovskom potoku. O zastavenie sa vždy postaral Jozef. Totižto pri každom prameni bola aj keška a tá v itinerári Jozefa nemohla chýbať.

Od Ortutského jazierka sme prakticky putovali po Náučnom banskom chodníku Ortúty. Posledné miesto, pri ktorom sme sa zastavili bol Malachovský vodopád. Musím povedať, že bol celkom výdatný a zaslúžil si jedinú spoločnú fotku na trase, ktorú sme venovali práve jemu. Fotka vyšla perfektne. Vodopád sa zmestil rovno medzi Jozefa a Maroša a sám neviem, ako sa mi to podarilo.

Záver

Opäť som zažil parádnu turistiku. Jedinečný ráz Kremnických vrchov ma veľmi potešil a bavil. Na tejto akcii som si spomenul, keď sme s Jožom a Mišom boli naposledy spolu v Kremnických vrchoch. Vtedy sme vyrážali s Kordíkov a navštívili sme veľmi navštevovanú Skalku. Názov „Kordíky“ však pred Jozefom príliš často nevyslovujte. Má ich veľmi hlboko vryté v pamäti 

Početná účasť ma nakoniec veľmi potešila. A som rád, že to nebola komorná turistická akcia. Veľmi rád som opäť videl Maroša, s ktorým sa často nevídame. Michal si zaujímavé akcie vyberá, a toto zaujímavá akcia bola, a preto ma jeho účasť ani neprekvapila. Uznanie mu však patrí za to, že ju absolvoval po nočnej a pred nočnou. Dúšo sa tento rok osmelil a začal s nami chodiť a to je dobré. Joža nemusím ani spomínať. Niekedy sa mi zdá, že sme k sebe prirastený Bez neho by to nebolo ono.

Ďakujem všetkým za spoločnosť a za skvelú náladu. Veľmi som si to s vami užil, aj keď to niekedy navonok nedávam znať.

Nabudúce dovidenia!

Máme síce v sobotu firemnú akciu, ale džubem na ňu! Nepustili ma na Roháče, nepôjdem na akciu , pôjdem radšej s vami.

Úvod

Na jubilejnú päťdesiatu Trnavskú stovku som sa veľmi tešil. Avšak nezastihla ma v optimálnej fyzickej kondícii. Pred dvoma týždňami, keď sme boli na Rokošoch som asi v polovici trasy dostával kŕče do nôh. Mal som pri sebe magnézium a keď som ho požil polepšilo sa to. Okrem toho som týždeň pred štartom TT-100 navštívil ľudového chiropraktika za účelom napravenia a po tomto zásahu ma bolel celý človek. Najviac som cítil bolesť v chrbtici. Nepíšem to preto, aby som sa vyhováral ale je to holý fakt, ktorý som musel znášať. A tak som bol zvedavý, ako sa moje nohy a celé telo popasuje s týmto diaľkovým pochodom.

Putovanie

Ráno v Bratislave na hlavnej stanici som z vlaku vystúpil sám. Nikde som nevidel Romana a tak som si myslel, že on pôjde ako obvykle na neskorší vlak. Na Kamzík k registrácii som teda vyrazil sám. No tesne pred reštauráciou Slamená búda som pred sebou pri natáčaní zazrel známu postavu. Áno. Bol to Roman. Pozdravili sme sa a ďalej pokračovali spolu.

Po príchode na Kamzík ma pri čakaní na registráciu oslovil Jozef Junas, že či by som nespravil krátky rozhovor s redaktorkou RTVS Martinou, ktorá pripravuje periodickú reláciu Televíkend. Aj som sa na rozhovor tešil, ale keď som videl, že práve robí rozhovor s jedným starším pánom a bude to na dlhšiu dobu, nechcelo sa mi čakať. Veď pre časový náskok som ráno skoršie vstával na vlak a teraz som mal čakať a ten extra čas stratiť. Povedal som si, že počas celej trasy bude ešte čas a keď bude chcieť, tak si ma nájde.

Z Kamzíka sme s Roman vyrazili svorne. Roman sa medzitým telefonicky spojil s Radom a tak sme sa dozvedeli, že dvaja Marekovia a on sú asi pätnásť minút pred nami. Nebolo nám treba viac hovoriť. Kopli sme do vrtule a klesania sme využívali behom. No i tak sme ich akosi nemohli stále dobehnúť. Podarilo sa nám to až na Pezinskej Babe.

Medzitým čo sme s Romanom putovali, vždy na dohľad od seba, ma zastavovali rôzni turisti a spomínali náš turistický Youtube kanál PAT a MAT. Chválili nám videa a niektorí mi oznamovali, že len vďaka ním sa ocitli na Trnavskej stovke Niektorí aj po prvý krát. Mňa táto správa a tieto ohlasy veľmi potešili a náležite som sa každému za túto skvelú priazeň poďakoval. S mnohými som si aj priateľsky podal ruku. Bol to pekný pocit a povzbudenie do ďalšieho natáčania a prinášania nových videí pre priateľov turistiky.

Za Bielym krížom som opäť dobiehal Romana a keď som sa k nemu priblíži zbadal som ho v družnej debate so starším pánom. Po dobehnutí vysvitlo, že ide o nášho bývalého parťáka Jozefa Paulena z Lazovej stovky 2019. Jozefovi je 73 rokov a stále je vo výbornej kondícii a stále chodí stovky Aj na tohtoročnej Lazovej stovke bol a to je obdivuhodné. Veľmi ma stretnutie potešilo a chvíľu sme aj putovali. Neskôr sme sa rozlúčili a s Romanom práskli do koní.

Na Pezinskej Babe sme sa stretli s Marekovcami a Radom. Avšak ony už odchádzali a my sme len začínali občerstvovanie. Po odchode z Pezinskej Baby mi ušiel aj Roman a ja som nedokázal toto manko už dobehnúť. Išiel som svojim tempom a beh som úplne vylúčil z môjho portfólia Štvoricu parťákov som dobehol až v Sološníckej doline, ale to už ony boli na odchode. A tak som na zvyšný čas zostal sám. Medzitým som zviedol niekoľko rozhovorov s okoloidúcimi stovkármi.

Cesta na Vápennú bola pre mňa veľmi namáhavá a sily mi odchádzali. V hlave to začalo „vŕzgať“ a moje druhé ja mi navrhovalo ukončiť tohtoročnú stovku na Bukovej. Počas výstupu na tento najvyšší bod trasy som sa v oddychu striedal s jednou dievčinou. Teraz už viem, že sa volá Ivetka a práve s ňou som to neskôr dokráčal na Bukovú, kde som ukončil svoju tohtoročnú púť na Trnavskej stovke. Ona išla ďalej.

Pred tým, pri výstupe na Taricové skaly som rozpoznal ďalšieho legendárneho stovkára Jiřiho Hofmana, ktorý kráčal chvíľu vedľa mňa. Minulý rok sme sa stretli na Tesláckej stovke na kontrolnom bode Chata pod lesom na Zoške, kde sme sa spolu aj vyfotili. Chvíľu sme spolu viedli rozhovor a tak som sa dozvedel, že dnešná Trnavská stovka je jeho 977. stovka v živote. Je to úctyhodný výkon a náležite som mu aj pogratuloval.

Pred príchodom ku kontrole na Ámonovej lúke som si dal veľké bacha, aby som neminul odbočku na vrch Klokoč. Priznám sa, že minulý rok som túto skrytú odbočku nechtiac minul. Na inkriminovanom mieste som podľahol davovej psychóze a nasledoval tak asi osem turistov predo mnou, ktorý pokračovali rovno po cyklotrase. Chybu som zistil až o dva kilometre neskôr a nechcelo sa mi už vracať. Dnes sa tak nestalo a tak som si vychutnal náročnejší terén cez Klokoč.

A práve po kontrole na Ámonovej lúke som sa dal do turistickej partie so spomínanou Ivetkou. Ona navrhla spoločné putovanie do Bukovej, pretože tiež bola sama. Veľmi príjemne sa s ňou rozprávalo. Prebrali sme rôzne témy, väčšinou turistické a aj vďaka tomu sa nám išlo ľahšie. Bola to veľmi príjemná časť mojej trasy, ktorá mi uľahčila dôjsť na Bukovú. Medzitým, keď sme míňali Brezinky som už volal domov manželke Renátke, aby prišla pre mňa na Bukovú.

Záver

Po príchode na Bukovú a po registrácii som sa rozlúčil z Ivetkou, ktorej medzitým manžel priniesol veci na noc a čelovku a poprial jej šťastnú a úspešnú cestu do Brezovej pod Bradlom. Ja som si potom kúpil živánsku a vychutnal si čapovaný Radegast. Príjemne unavený, ale s parádnymi pocitmi a zážitkami som sa s mojou krajšou polovičkou Renátkou vrátil domov.

To je všetko. Dúfam, že sa uvidíme na ďalšej Trnavskej stovke a v lepšej kondícii. Dovtedy dovidenia.

Sme tu posledný plnohodnotný deň. Tradične začíname rozcvičkou. Tentoraz máme aj divákov. Teda presnejšie diváčky. Upratovačky o dve poschodia nad nami umývajú okná a naša rozcvička spôsobí na ich tvárach úsmevy. Je to s našim cvičením také zlé? To len Dušanovi ide tak ladne? Mám podozrenie, že to Ivan natočil…

Zostali nám kopčeky naľavo od Bašky. Cestička vedie najprv po asfalte, ktorý vedie až ku kostolu sv. Ivana. Ideme okolo včelára. Predávajú aj olivový olej. Je ráno a nechce sa nám zbytočne zaťažiť ruksaky. Najmä mne nie, pretože zo sebou ťahám 5 litrov tekutín. A to som nikdy za predchádzajúce dni toľko nepotreboval. Prvý raz preto, že sme trasu skrátili a šli naspäť vodným taxíkom a druhý raz po celý čas fúkal vietor. Veď sa u včelára možno poobede zastavíme.

Pri kostole sa lúčime s Marošom. Nepokračuje ďalej, pretože ho bolia kríže. Nechce riskovať. Zajtra nás totiž čaká dostatočne dlhá cesta autom domov. Aby sa to nezhoršilo. Pokračujeme bez neho ďalej po chodníčku. Po luxusnom chodníčku! Je tu tieň! Tieň borovíc. Okrem neho aj občasné výhľady. Krásne výhľady. Až mi je ľúto tých cyklistov, ktorí len preletia okolo. Ani si ten nádherný výhľad nevšimli. My hej a rozhodli sme sa tu aj občerstviť. Idú okolo mladí. Strašné. Ani oni neotočili hlavou do boku. Proste si nevšimli výhľady. Iba šľapú a šľapú…

Celé stúpanie hore na Mesačnú planinu ideme v tieni. Zrazu borovicový les mizne a už je nám jasné, prečo sa to volá Mesačná planina. A už máme po tieni. Našťastie sú tu len mierne prevýšenia. Tá zmena krajiny je neuveriteľná. Ako keby sme boli na inej planéte…

Na najvyššom mieste dnešnej trasy, na vrchole Hlamu, nás dobieha jedna pani v stredných rokoch. Počuje našu slovenčinu a reaguje češtinou. Je tu pracovne a zároveň na dovolenkke. Pracuje pre cestovku a upratuje najmä počas výmeny turnusov, čo je jeden deň v týždni a potom si robí a chodí, kam chce. Občas poupratuje aj inokedy, ak treba. Finančný zázrak to síce nie je, ale dá sa. Najmä dobre spozná dané miesto. Chcela ísť na Elbu, ale poslali ju sem. A je to v… Ivan počul slovo Elba. A už si mali o čom rozprávať… Dlho rozprávať.

Popri klesaní si ešte odskočíme na Zakam a pozrieme si výhľady na Bašku. Výhľady ma stáli škrkanec na nohaviciach. Aspoň, že to stehno neschytalo. Takto sa potom aspoň môžem ísť kúpať. Nie že by boli výhľady zlé, ale priamo na Bašku to chcelo ešte preliezť nízky ostnatý plot. A tam som si škrtol nohavice. Ale cestou späť to šlo už bez zaváhania! A teraz poďme už dolu, aby sme sa ešte okúpali v mori…

Stojíme, včelár! Píšu tu, že predávajú aj domáci olivový olej! Zvoníme. Pozývajú nás ďalej. Medu majú dostatok, ale olej už dnes nie. Snažia sa komunikovať po nemecky, potom anglicky. Nakoniec to dáme cez naše príbuzné jazyky. Dnes už nemajú, ale zajtra ráno okolo deviatej bude. Skúsime sa tu zastaviť zajtra ráno pred odchodom. A teraz poď ho zhodiť zo seba ruksak, obliecť plavky a trochu sa schladiť do mora…