Komentáre k turistickým akciám

Možno som to napísala trošku blbo, bola by som rada ak by sme sa tu dohodli len tu v skupine výzva pre všetkých. Chýba len šofér a turisti nebojte sa nie je to náročné. Samozrejme ak bude iný nápad Lysec alebo Osnica. Kopu ďalších možností ľahko zmažem túto akciu a vytvorí sa nová .

Niektorí sa dôsledne pripravovali na túto akciu. Dlho nikde neboli a tak nechtiac začali dosahovať výkonnostné parametre invalidov. To je tak, keď má niekto sedavé zamestnanie a po príchode domov pokračuje v sedení, len už pred iným monitorom a z iného dôvodu. A po 2 – 3 mesiacoch sa výsledky dostavia priam samé. Preto sme zvolili jemnejšiu túru, čo sa prevýšenia i prejdenej vzdialenosti týka. I keď na niektorých miestach, našťastie nie príliš početných a dlhých, tá jemnosť trochu zdrsnela.

Kolečka zvaného volant sa tentoraz ujal Ivan. Miesto na zaparkovanie sa v nedeľu ukázalo ako bezproblémové. Tuto prejdeme len kúsok po asfalte a hneď odbočujeme do jesenného lesa. Ešte stíhame. Dlho však jesenný už nebude. Ťažko povedať, či je viac sfarbeného lístia ešte na stromoch, alebo ho viac šuchoce pod našimi nohami. Miestami to vyzerá tak, že je to pol na pol. Dlho to však takto nerozhodné nebude.

Dnes sa budeme pohybovať chvíľku po náučnom chodníčku, ale pôjdeme i po riadne čiarkovanej poctivej lesnej ceste. Horšie je, že budeme musieť ísť aj po „slabšie“ čiarkovanej ceste a to je občas jedna veľká lotéria. To je daň za to, že sa nám podarilo trasu zokruhovať a navštívime takto dve rozhľadne. V budúcnosti tri.

Cesta po rozhľadňu na Sveredníckom vrchu je zatiaľ pohodová. A to máme za sebou aj jeden úsek slabšie čiarkovanej… Výhľady sú pekné. Stačí pozrieť na fotky. Drevenú rozhľadňu v tvare kríža dokončili v roku 2016. Je iba 10 metrov vysoká, ale nie všade okolo nej sú vysoké stromy, tak to zatiaľ toľko nevadí. Od vrcholu sme fakt iba kúsok. Rozhľadňa vraj stojí v nadmorskej výške 551 metrov a Sverednícky vrch je iba o jeden meter vyšší. Takto ma aspoň neláka ho poctivo dosiahnuť a stupiť naň nohou. Do tej húštiny sa mi moc nechce.

Teraz nás čaká cestička plná otáznikov, lebo je slabo čiarkovaná na mape. Už na prvý pohľad v teréne vidieť, že cestička pomaly zaniká. Po čase sa to na chvíľku zlepšuje, aby sa to neskôr zhoršilo a z cestičky sa stal uzučký pásik vo vegetácii. Fakt sa treba občas dobre orientovať. Nakoniec síce na mape zostáva slabo čiarkovaná, ale zato v teréne už je z nej turistická dvojprúdovka. Tu stretáme aj hubárov. Postarší pár. Naozaj sa vyznajú. Kam idete? Aha. Tak tuto kúsok a zistíte, že hríby rastú doslova kúsok od cesty. Nekecali.

Prichádzame na vrchol Dielu. Sú z neho obmedzené výhľady. Ale menej obmedzené, ako na iných vrchoch. Napriek tomu tu stojí rozhľadňa. Tá síce stojí, ale schody ešte nestoja. Nová je, nehotová. Kto ho vie, kedy ju dokončia? Možno onedlho, lebo drevo na schodíky už narezané je. Teda, aspoň si myslím, že tie kúsky sú budúce schodíky. Pri zostupe, kúsok od vrcholu sme uvideli dvojičky. Malý a Veľký Rozsutec. Paráda.

Odtiaľto už vedie poctivá riadne čiarkovaná cesta. Aspoň na mape. I v teréne je to tak. Len tých križovatiek v teréne je trochu viac, ako na mape. Napriek tomu neblúdime. Darí sa nám inštinktívne správne si vybrať. Blížime sa k druhej rozhľadni. Volajú ju aj rozhľadňa Divinka. Je vraj jedna z najvyšších v okolí. Má 19 metrov a dosť ostré schody. Dnes sú suché, takže sa dá. Dokončená bola v decembri 2019. Koľko času trvá, kým sa takáto rozhľadňa postaví? V prípade tejto to trvalo od apríla do decembra, čiže 8 mesiacov.

Pôvodne sme mali vystúpiť aj na Veľký vrch, ale už nebola vôľa, i keď na vrchol to už bolo iba asi 330 metrov. Nebojte sa, nie výškových. Výškových iba 40. Aj Slniečko sa už pomaly, ale isto približovalo k obzoru. Preto sme sa od rozhľadne rozhodli ísť rovno k autu. No, rovno, ale určite najkratšou možnou cestou…

Skoro všetci už boli na Strážove. My sme ho zatiaľ iba obchádzali a hovorili sme si, že raz určite. A keďže sme dlho hľadali peknú jesennú turistiku, aby tam bol pekný výhľad, jesenné stromy a trochu aj nejaké to kardio, padol tento tip. Ale teda tá červíková vôbec nebola jednoduchá a príjemná turistika. Kvalitne nás potrápila.  

Úvod

Túto turistickú akciu sme s Jožom pripravovali na poslednú chvíľu. No a ako Jozef už písal, tak ja som nevedel do poslednej chvíle, či tiež pôjdem. Nebudem tu písať dopodrobna dôvody, ale Jozef vie, prečo som akciu vkladal na stránku až tak neskoro.

Keď som kreslil trasu na mapy.cz pricapil som tam po vzájomnej dohode aj Ranch 13. Po prejdení trasy môžeme konštatovať, že sme zrobili dobre.

Putovanie

Už od začiatku putovania sme mali ideálne jesenné počasie. Prvé výhľady sme zažili po vystúpaní prvého „kopčeka“ nad Horné Srnie. Tu sa naplno prejavila nádherná jeseň. Okolité lesy Bielych Karpát boli odeté do nádherného jesenného šatu. Krásne výhľady nám umocnilo slniečko presvitajúce cez oblaky. Tu som poznamenal, že ide o Božie oko. Fakt to tak vyzeralo. Na fotkách je to zrejmé.

Než sme vstúpili na Náučný poľovnícky a lesnícky chodník Nemšová – Ľuborčianska dolina vydali sme sa na Ranch 13. Bol to pre nás nevídaný zážitok. Celé toto country miesto – doslova country mestečko žije koňmi, pretekmi na nich a kovbojským životom. Ako ste mali možnosť vidieť na fotkách sú tam reálne drevené budovy na štýl divokého západu – u nás vlastne divokého východu. Je sa tu naozaj na čo pozerať. Len tú kantínu sme akosi nemohli nájsť. Pivečko by bodlo. Vstup na toto miesto je voľný a tak musím poznamenať, že na výlet s deťmi je to zaujímavé miesto. Treba vyskúšať – navštíviť.

Ďalšie krásne chvíľky sme zažili pri putovaní po náučnom chodníku, ktorý viedol bývalou lesnou železničkou. Najkrajšie vyzeral chodník v časti, kde sme našli pozostatky koľajníc s lokomotívou a vagónom s drevom. Na mieste je aj turistický altánok a studnička, miesto je ideálne na oddych.

Nasledujúca návšteva poľovníckeho Kaštieľa Antonstál mi doslova vyrazila dych. Najprv sme si kaštieľ prezreli dopodrobna zvonku. Ku kaštieľu vedie asfaltka, ale aj chodník pre peších v serpentínach so zaujímavými drevenými artefaktami. Ísť po tomto chodníku bola dobrá voľba. Keď sme sa dostali pred vchod do kaštieľa zbadal som, už teraz viem, poľských poľovníkov – chlapov, ako hodujú pod miestnym prístreškom. Pôvodne som sa ich išiel spýtať, či je v kaštieli nejaká reštaurácia. Ako to dopadlo už písal Jozef. Ja som len drzo vbehol do kaštieľa a hľadal spomínanú reštauráciu. Vďaka mojej drzosti sme napokon zažili to, o čom už písal Jozef. Proste ja som z návštevy kaštieľa a toho čo sme dostali a zažili bol nesmierne prekvapený. Spoločne s Jožom pri konzumácii gulášiku sme konštatovali, že všetko sa deje tak ako má a tento výnimočný zážitok sme dostali ako odmenu.

Počas stúpania jediným ozajstným kopčekom na trase sme sa pristavili pri pietnom mieste Pomníka pádu bombardéra. V truhlici s pozostatkami lietadla sme našli aj informačný materiál. Žltá turistická značka, ktorá nás viedla stúpaním nás doviedla až na rázcestník Grófová. Od tejto chvíle to bola pohodová, najprv rovná a potom klesajúca cestička do cieľa.

Keď sme s Jožom pretli rázcestník červenej s modrou turistickou značkou s názvom Pod Hrachovým stretli sme dvoch turistov idúcich presne opačným smerom. Príjemne sme sa s nimi porozprávali. Po tomto stretnutí už dlho netrvalo putovanie na jediný vrcholový výhľad na trase. Lipovec nám na chvíľu poskytol sedenie a oddych. Ako bonus boli výhľady. Neboli ideálne, no i tie nám stačili. Jednoznačne sme v diaľke spoznali vykúkajúce Vršatské bradlá. Pri pohľade na „bradlá“ mi v hlave ihneď vyskočila spomienka na ich návštevu vo februári 2020

Pri nasledujúcej ceste späť do Horného Srnia sme naplno nasávali krásy jesenných Bielych Karpát. Posledná trasa viedla miestnou zaujímavou záhradkárskou oblasťou s peknými výhľadmi do okolia. Posledný z nich, tesne nad obcou, nás ohromil a priviedol k dumaniu, čo je to za veľký podnik nad dedinou. Nakoniec sme skonštatovali, že je to cementáreň. A bola teda naozaj veľká.

Záver

Opäť som sa presvedčil, že Jožo vždy vymyslí zaujímavú trasu, aj keď na prvý pohľad tak nevyzerá. Na začiatku a ešte neznalý a neovplyvnený zážitkami z tejto trasy by som nečakal, že po prejdení tejto turistiky budem mať toľko silných zážitkov a budem spoločne s Jožom konštatovať, že to bola naozaj výnimočná a parádna akcia. Jožo ďakujem.

Parkujeme kúsok od dodávky, z ktorej práve vystupuje chlapík. Nevystupuje sám, ale za ním idú pekne zoradené vešiaky, šľapky, papuče… Vincent sa začal škriabať za uchom. Pre istotu sa pýta, či tam môže nechať auto. Chlapík sa nášmu autu prizrie a hovorí, že mu to nevadí. Odchádzame za jeseňou do Bielych Karpát. Pre istotu sa Vincenta pýtam, či sa nebojí, že mu chlapík okrem papúč predá aj jeho auto. Buď ma Vincent nepočul, možno prepočítava… proste moja poznámka ho necháva chladným.

Postupujeme po cyklochodníku, aby sme sa dostali do vedľajšej doliny. Krásny nový asfalt, takmer radosť ísť na bicykli. Takmer kvôli 120 výškovým metrom, ktoré prekonáme. Pre odhodlaného cyklistu je to hračka. Pre nás ostatných sú tu záludné miesta v podobe 12 % stúpania. Som rád, že idem peši. Vďaka prevýšeniu majú cyklisti aspoň pekné výhľady na okolité kopce. Fakt pekné.

Blížime sa k Ranču 13. Tu sme plánovali fotografickú pauzičku a pivo. Z fotografickej pauzičky sa nakoniec vykľula riadna pauza a k pivu sme sa vôbec nedostali. Kovboji i barman asi vyspávali včerajšiu opicu. Niet sa čo čudovať, prišli sme sem relatívne skoro ráno. Už okolo ôsmej. To už je každý poctivý kovboj dávno v sedle v teréne a nepoctivý ešte v posteli. Aj sme chvíľu zvažovali, či nepočkáme, ale mademoiselle Kiki nebola doma…

Teraz nás čaká najsmutnejší a najťažší úsek cesty, asfalt. Nakoniec to až také zlé nebolo, lebo tomu asfaltu sa nám aspoň zo začiatku podarilo vyhnúť. Šli sme totiž po koľajach. Obvykle sa po koľajach chodí zle, ale tu už žiadne neboli. Zostal len násyp v doline. Kedysi tadiaľto viedla lesná železnička. Slúžila na prepravu dreva z lesa do depa v Luborči. Prázdne vozíky vytiahli hore kone. Naspäť už šla mašinka. Zo začiatku bez motora, samospádom. Vlakovú súpravu obsluhovali traja hamovkári. Jeden v mašinke, druhý na konci a tretí v strede „vlaku“. Dnes už hamovkárov nepotrebujeme. Možno preto je dnešná doba taká uponáhľaná. Nemá kto hamovať.

Blížime sa k poľovníckemu zámočku Antonstal. Postavili ho vo rokoch 1937 – 1943. Nevieme o ňom nič. Je verejnosti prístupný? Uvidíme. Brána je otvorená. Chodníček dostatočne široký a pohodlný. Stúpame hore do svahu. Pred zámočkom je skupinka ľudí. Vincent začína vyjednávať. Urobil obrovské pokroky, to pôvodné „dobrý deň, máte pekné dvere“ je dávno ta tam. Veru nevyjednáva zle. Už máme aj naliate. Vraj je to mocné, takže opatrne. Vypijeme a na otázku, či je to mocné odpovedáme, že dobré, ale nie mocné. Poliaci sú trochu sklamaní. Vincent sa z nich snaží dostať, či tam je reštaurácia. Áno, reštaurácia tam…

Sme dnu. Žiadne ceduľky, či smerovníky. V recepcii ani noha. Vincent ma presvieča, že asi tadiaľto po schodoch na prvé poschodie. Ideme a zisťujeme, že sú tam izby. Ja už nedúfam, ale Vincent si stále ide tvrdohlavo za svojim. Tuto musíme po tomto schodisku zostúpiť dole a tam bude reštaurácia! Voľačo tam určite je, lebo sa odtiaľ ozýva hluk. Po chvíľke zisťujeme, že zariadenie funguje iba pre objednané akcie. Práve tam majú poľských poľovníkov, ktorí tu majú skúšky poľovných psov. Vincent je však vo švungu a pokračuje vo vyjednávaní. A pivko by ste nám nenatočili? Vyšlo to. Teraz neviem, že by sa tie Vincentove vyjednávacie schopnosti tak prudko zlepšili, ale sme vyzerali tak veľmi smädno?

Sadli sme si k Poliakom v jedálni. Oni majú kávu, my pivo. Mali toho menej, skôr dopili a odišli. Za chvíľku sa nás čašníčka pýta, a gulášik by ste si nedali? Sme v raji! Takéto šťastie! Sem s ním! A tamto čo je? Fľaštičky vínka. Toto bude drsné. Čaká nás najväčšie stúpanie na trase. To jedno pivo by až tak nevadilo, ale brucho plné gulášu bude trochu problém. A keď ešte o niečo viac zaťažím ruksak fľaštičkou vínka, hmm bude to viac, ako zaujímavé… Chýba tu Dušan. Aj Vincent by rád kúpil, ale práve zistil, že nemá peňaženku. Teda má, možno, v aute. Jemne do neho rýpem, že už tam nebude a auto bude mať namiesto nej plné papúč. Aby to nebola sprostá krádež, ale obyčajný poctivý obchod. Ani toto s ním nič nerobí. Je toto možné? To som v rýpaní v poslednej dobe taký slabý?

Neviem čo sa deje, ale do kopca to ide. Že by ten čarovný poľský nápoj bol predsa len mocný a dodal potrebných síl? A už sme pri pamätníčku. Pripomína pád bombardéra B-24 s trupovým číslom 313. Dopadol na miesto zvané Smutný jarok. K továrni na tanky v Moravskej Ostrave sa ani nedostal. Tristotrinástka sa oneskorila kvôli poruche na motore. Nemeckí stíhači na stroj neútočili, lebo mu už kvôli poruche horel motor. Asi pokladali stroj za vybavený. Na horiacom motore sa navyše nedarilo zapraporovať vrtuľu. Lietadlo núdzovo zhodilo bomby. Keď sa oheň sa približoval ku krídelným nádržiam, posádka vyskočila s padákmi von. Andrew Solock mal skákať ako posledný, ale asi nebol schopný vyskočiť, lebo jeho telo sa našlo v troskách lietadla.

Jeho strach sa dá pochopiť. Bol to skok do riadneho neznáma a navyše spojený s veľkým rizikom. O tom dobre vypovedajú aj osudy jeho spolubojovníkov. Z lietadla vyskočili deviati. Prvý pilot poručík Ray si pri dopade poranil chrbticu a zranil pľúca a panvu. Druhý pilot poručík Nisely si pri tvrdom dopade zlomil rebrá a poranil hlavu. Bombometčík poručík Leon si zase poranil členok a koleno. Palubný mechanik seržant Garett si zlomil členok na ľavej nohe. Navigátor, rádiooperátor a traja strelci z guľometov síce dopadli nezranení, ale aj tak bola celá posádka bombardára zajatá. Teda okrem zadného strelca seržanta Sollocka, ktorý zahynul v troskách lietadla.

V ten deň počas leteckej bitky nad Bielymi Karpatami Nemci zostrelili deväť strojov B-17. Sedem sa zrútilo na Morave, jedno na Slovensku a jedno v Maďarsku. Prišli aj o 5 B-24, z ktorých jeden havaroval na Slovensku, keď dopadol asi 300 metrov od poľovníckeho zámočku Antonstál. Straty mali aj Nemci. Prišli o 9 Fw 190 a 7 Me 109. Nemci boli takmer denne masakrovaní v tvrdých stretnutiach s 8. a 15. leteckou armádou. Nejeden z nich mal za sebou aj 5 zoskokov padákom. Mladí vycvičení letci na tom boli ešte horšie. Ich životnosť bola tri štarty proti nepriateľovi.

Čerpal som z informačných tabúľ a odtiaľto: https://kronika-airwarsk.blogspot.com/…l/1944.08.29

Podľa vašich fotiek to vyzerá na peknú a veľmi zaujímavú trasu. Len škoda, že bola zverejnená tak neskoro a nedali ste nám šancu sa na ňu pripraviť. Takto to vyzerá ako keby to mala byť súkromná akcia pre dvoch.

Úvod

Moja účasť na Jesennom pochode HP bola do poslednej chvíle otázna. Už som si myslel, že na túto tradičnú oslavu turistiky nepôjdem. Posledných šestnásť dní bolo pre mňa, moju manželku a celkovo pre moju rodinu veľmi stresových a plných strachu o najmladšiu dcéru Soničku. Ona totižto najprv v Piešťanoch podstúpila „nenáročnú“ operáciu žlčníka, ktorá sa skomplikovala a zmenila sa na boj o jej zdravie či život. Bola vrtuľníkom prevezená do Martina kde podstúpila ešte ďalšie dve operácie. A ja s manželkou sme boli celých tých šestnásť dní v strachu o jej život Našťastie po tretej operácii sa všetko „pokazené“ opravilo a Sonka sa do piatku (18.10.) dostala do stavu, keď sme si ju mohli konečne relatívne zdravú odviesť domov.

A tak som sa ocitol v sobotu na tejto parádnej turistickej akcii s očakávaním, že sa môžem konečne psychicky uzdraviť – zregenerovať. Poviem tak ako je pravdu, že som od manželky i dcéry Sonky dostal požehnanie k účasti na jesennom Pochode HP. Porozumeli tomu, že na turistike sa zbavím všetkých negatívnych myšlienok a z Pochodu HP prídem domov psychicky uzdravený.

Ráno som tradične absolvoval cestu autom do Piešťan na autobusovú stanicu odkiaľ ma autobus dopravil na železničnú stanicu do Hlohovca, kde prebieha registrácia na pochod a odkiaľ sa vyráža na 28. kilometrovú púť, ktorú som si tento rok vybral. Na stanici v Piešťanoch som zažil aj prekvapenie, kde čakal na ten istý autobus môj „jarný“ spoločník z Pochodu HP Radek a mal so sebou aj priateľa Viktora. Mohli sme teda spoločne všetci traja vyraziť na jesennú turistickú oslavu v Považskom Inovci.

Na železničnej stanici v Hlohovci sme sa riadne zaregistrovali a dostali Preukaz účastníka. Veľmi ma potešilo, že som sa opäť mohol pozdraviť s jedinečnými usporiadateľmi pochodu HP. Sú to prakticky pre mňa už známi a skvelí ľudia, ktorí spoločne organizujú toto výnimočné, tradičné a veľmi navštevované turistické podujatie. Chcel som sa pozdraviť aj s Ferkom Miklovičom, ale od jeho dlhoročného kolegu Petra Miljkoviča som sa dozvedel, že nie je teraz zdravotne fit a na štart nemohol prísť. Ale, že príde na štart neskôr a potom aj do cieľa do Sedla Havran. A tak som nevedel, či sa s ním stretnem. A preto pri tejto príležitosti Ti Ferko každopádne prajem, aby si sa čo najskôr úplne uzdravil a zdravíčko Ti pevne naďalej slúžilo. Nech Ti Ferko Pán Boh pomáha.

Putovanie

Prvá časť trasy – po Ovčiu skalu

Už od ráno, čo sme vyrazili, nás sprevádzalo parádne turistické počasie. Hoci bolo skoro ráno o 7.00 hod. ešte chladno, no len čo vyšlo slniečko vzduch sa postupne ohrieval a nám sa išlo lepšie a lepšie. Ani oblaky nám nerobili vrásky. Pri pohľade hore na oblohu nám bolo jasné, že nám dažďové kvapky nebudú otravovať putovanie, ako sa tomu stalo na jar. Proste neboli hore žiadne, iba slniečko pôsobilo a to bolo dobre.

Dnes bola aj účasť dva krát vyššia ako na jar a to spôsobovalo, že v žiadnej časti putovania sme neboli samy. Vždy sme niekoho stretli a ak ma poznáte „bola to voda na môj papuľnatý mlyn“ Ja sa vždy niekomu prihovorím a bolo tomu aj dnes. Ak nedostanem svojou úprimnosťou a zhovorčivosťou po papuli je to dobré. Našťastie počas celého putovania som nemal „červené líca“ od rúk, ak tak, možno len pri zdolávaní stúpačikov.

Moji parťáci boli v pohode a stále mi stíhali Možno aj preto, že som veľa natáčal a veľa krát sa vracal pre kameru. Cítil som sa ako pes, ktorý tiež ako ja pri turistikách toho nabehá oveľa viac ako jeho pán. Mne to však nevadilo. Veď od poslednej mojej turistiky ubehlo už 28 dní a pravdu povediac takúto námahu som už potreboval.

Asi po deväť a pól kilometroch sme dorazili na Ovčiu skalu. Bolo tu už pár turistov. Veď ja som vyrážal ako 23. turista. Na Ovčej skale bolo opäť parádne usporiadateľské zoskupenie. Chcem vysloviť pochvalu a uznanie všetkým, ktorí na Ovčej skale pôsobili.

Ohník už horel a tak si záujemci už mohli opekať špekáčiky či slaninku. Postupne počas tridsiatich minút nášho pobytu na tomto výnimočnom mieste pribúdalo viac a viac účastníkov a za chvíľu bola Ovčia skala „plná“ turistov. Bola tú tradičná a nezabudnuteľná atmosféra. Ja som sa tu opäť stretol s mojimi „HP-éčkarskými“ priateľmi, s ktorými som sa práve na HP-éčku zoznámil. Spoločne sme sa zvítali a ja som mal veľkú radosť, že som ich opäť videl. Myslím, že radosť bola obojstranná. Je to skvelá partia dobrých ľudí a ja sa s takými bezprostrednými ľuďmi rád stretávam. Dnes mali aj posilu o dvoch členov v mojom veku s ktorými som sa rád zoznámil.

Druhá časť trasy – do sedla Havran

Asi po tridsať minútovom oddychu sme s Radekom a Viktorom pokračovali ďalej. Počasie bolo stále parádne a aj parádne sa išlo. Stále sa bolo čím kochať. Jeseň v Považskom Inovci je proste čarovná. Už som spomínal, že vďaka účasti boli vždy navôkol nejakí turisti. To sa nemenilo až do sedla Havran. Počas putovania medzi Ovčou skalou a sedlom Havran je podľa mňa rozmanitejšia príroda a hlavne terén. Za Holým vrchom je jediné miesto s výhľadom, ktoré ponúka nádherný výhľad na Marhát a Zobor so Žibricou v pohorí Tribeč. Tým miestom je Svrbická plešina. Je to lúka, ktorá zároveň ponúka oddychové miesto so sedením stvorené na oddych a občerstvenie. Na tomto mieste v spoločnosti pár desiatok turistov sme strávili príjemných 15 až 20 minút.

Po tomto oddychu prišlo pár náročnejších chvíľ. Červený chodník vedie zaujímavými miestami so stúpaniami. Na jar sa tento exponovaný terén riadne šmýkal a my sme si tu zažili nejedno šmykľavé dobrodružstvo. Posledné stúpanie ústi na poľnej cestičke, ktorá nás po asi desiatich minútach doviedla na Humništia. Tu nám na chvíľu pod nohy červená turistická značka hodila tvrdý asfalt. Asfaltové putovanie trvalo len šesťsto metrov a opäť naše telá vhupli do príjemného lesa. Ja som sa na chvíľu zastavil pri miestom kríži a poďakoval za všetko dobré Pánovi Ježišovi. Či už na tomto Pochode HP, alebo aj za uzdravenie dcéry Sonky. Ja som už raz taký – priatelia.

Od kríža po sedlo Havran je to na hodinu šliapania. Aj v tejto časti sa počty turistov skoncentrovali na väčší počet. Každého poháňala vidina cieľa. Cieľ už nebol ďaleko a terén našim nohám v tejto časti doprial putovanie po rovinke. Bola to proste paráda. Hlavne keď sme uvideli posledný rázcestník Havran, rázc.. V diaľke boli počuť autá idúce cez sedlo a neskôr bolo počuť už aj ľudské hlasy. Zrazu sa nám pred očami zjavilo sedlo Havran a naše kroky viedli rovno pred Hostinec Havran, kde mali rozložený „stan“ usporiadatelia pochodu. Tu sme obdŕžali diplomy za účasť a mohli sa oddať poslednému oddychu a občerstveniu pred záverečnou časťou trasy do Piešťan.

Pri konečne obnovenom Hostinci Havran sú miesta na sedenie. Boli už značne obsadené turistami, ktorí prišli pred nami. No my sme si to svoje našli a mohli si tak vychutnať pivko a fazuľovú polievku. Oddych a konzumáciu nám spríjemňovala country hudba v podaní skupiny Banda Zlého Vojta. Proste v sedle Havran to naplno žilo. Každý sa bavil. Naše unavené nohy si mohli dostatočne oddýchnuť.

Pred odchodom do Piešťan sme poďakovali organizátorom za skvelú prácu a pri transparente Pochodu HP sme zvečnili naše postavy v spoločnej fotografii. Budeme mať možnosť znovu spomínať na ďalšiu vydarenú turistickú akciu.

Tretia časť trasy – do Piešťan

Posledná šesť kilometrová trasa do Piešťan bola pohodová, klesajúca s pekným výhľadom na Sĺňavu, Piešťany a pozorný divák rozpoznal v diaľke aj kopce v Malých Karpatoch. Najvýraznejšie sú určite Záruby. Trochu vzruchu sme absolvovali pozorovaním danielov v obore reštaurácie Furman. Okolo Červenej veže nás úplne dole k asfaltke doviedli kamenné schody. Nasledujúca trasa vedie po Piešťanoch. Najprv sme „pozdravili“ rieku Váh pri krátkom putovaní Krajinským mostom. Krajší prechod Kolonádovým mostom nás čakal už o chvíľu. Neviem, či spomínať putovanie pešou zónou v Piešťanoch a chodníkmi na železničnú stanicu je dôležité, ale aj túto nezáživnú časť sme museli absolvovať, aby sme sa dostali do nášho cieľ.

Po sedem a trištvrte hodinách sme úspešne s Radekom a Viktorom doputovali k našim autám na stanici. Ja a myslím, že aj moji súpútnici mali z dnešného skvelého dňa výborný pocit. Ja určite. Pozitívne som si „vyčistil“ hlavu, príjemne sa unavil a hlavne nabil energiou do ďalších dní.

Záver

Na záver chcem poďakovať mojim spoločníkom Radekovi a Viktorovi za skvelú atmosféru a čas spolu strávený na tejto skvelej turistickej akcii.

Ďakujem všetkým organizátorom, ktorí pre nás turistov pripravili túto skvelú oslavu turistiky. Na kontrolných bodoch Ovčia skala a v sedle Havran zabezpečili skvelú a nezabudnuteľnú atmosféru. Sú to príjemné atribúty, pre ktoré sa my turisti budeme na Pochod HP vždy rady vracať.

Priatelia, na ďalšom HP-éčku dovidenia!

Keďže patamat nezverejnil na sobotu žiadnu akciu, vymysleli sme si svoju. Teda vymyslená bola už dávno, len čakala na vhodný čas. A ten nastal práve teraz.

Škoda chlapi, že som nemohol ísť s Vami. Ohnište a Slemä ešte nemám.
Hlavne, že ste si to užili a trochu pretiahli stuhnuté nohy. A som rád Jozef, že kolená vydržali. Takže nabudúce môže prísť ďalšia tisícovka
Pozdravujem aj Romana. V poslednej dobe si musím občerstvovať pamäť Tvojou fotkou Roman, aby som nezabudol ako vyzeráš. Dúfam, že keď u mňa pominú starosti tak sa pridám v Vám.

Majte sa dobre a držte sa. Hlavne Ty Roman, lebo s Jožom mám možnosť byť skoro každý deň.

Akcia vznikla v piatok poobede. Teda nevznikla, Roman ju plánoval inak a inokedy. Pokúšať ma však začal až v piatok poobede. Keďže to bol jeden z mojich malých snov, netrvalo dlho a podľahol som. O niektorých som vedel, že nemôžu ísť, ďalším, na ktorých som si v rýchlosti spomenul, som volal, ale len preto, aby som zistil, že ani oni nemôžu ísť. Tak pôjdeme dvaja a vychutnáme si Ohnište i Slemä sami. Šli sme sem kvôli krásam prírody. To sme ešte netušili, že pôjdeme doslova po stopách SNP. I Keď o havarovanom lietadle na vrochole Slemä sme vedeli.

Zaparkovali sme pri ústi do Svidovskej doliny. Kúsok od nás je pamätník SNP – delo. Asi má pripomínať, čo sa tu odohrávalo. Po vypuknutí povstania v tomto priestore (Kráľova Lehota – Malužiná – Čertovica) budovali povstalci obranný úsek „Kosatec“. Cieľom bolo prehradiť Nemcom postup z údolia Váhu na Brezno a Banskú Bystricu. Delostrelci z Kosatca narúšali manévrovanie Nemcov v údolí Váhu a prísun ich záloh. Sústavným tlakom a účinnou delostreleckou paľbou sa jednotkám obranného úseku Kosatec nakoniec podarilo obnoviť kontrolu nad údolím Váhu a prerušiť prepravu v smere Žilina – Poprad. Zásoby na východný front tak istý čas šli len cez Poľsko a Maďarsko. 01. 09.1944 pov­stalci prisunuli delo do doliny Michalovo a uskutočnili úspešný prepad letiska Mokraď pri Liptovskom Petri. 04.10.1944 de­lostrelci z Kosatca zničili nemecký pancierový vlak, ktorý chránil rekonštrukciu strategického železničného mosta nad sútokom Bieleho a Čierneho Váhu. 25.10.1944 Nemci postupujúci od Telgártu obsadili Brezno. Obrana Čertovice tak stratila zmysel. Delo asi pripomína tieto udalosti a úspechy povstaleckých vojakov.

Postupujeme Svidovskou dolinou. Svidovský potok je nám utešeným spoločníkom. Čaká nás 400 výškových metrov, kým sa dostaneme hore do Svidovského sedla. Tu je ďalší pomník SNP. Tentoraz pripomína miesto, kde padol v boji 24.10.1944 poručík Ján Daniel. Aká udalosť sa skrýva za týmto pamätníkom? 22.10.1944 v sko­rých ranných hodinách napadli Nemci z troch strán za podpory delostrelectva postavenia povstaleckej jednotky Kosatec v Malužinskej doline. Po dvoch dňoch neúspešných bojov sa rozhodli zmeniť smer hlavného útoku. Cez Jánsku dolinu a Svidovské sedlo sa chceli dostať do chrbta povstaleckých síl v Malužinej. V Liptovskom Jáne si vyžiadali 30 mužov na úpravu cesty. V skutočnosti ich použili ako živý štít pri postupe Jánskou dolinou. Keď sa dostali k mínovému zátarasu pred Stanišovú, prikázali civilistom cestu odmínovať. Jeden z nich mal pyrotechnické znalosti z vojenčiny a podarilo sa im míny z cesty odstrániť. Keď obrancovia videli, že Nemci pred sebou ženú civilistov, ustúpili hlbšie do doliny a cestu pred Bystrú uvoľnili. Nemecký útok pokračoval cez Svidovské sedlo. Tu počas bojov padol poručík Daniel a ďalších 9 mužov. Veliteľ roty poručík Kemka a ďalších 9 mužov boli ranení. Časť Nemcov pokračovala smerom na Červený jarok a časť sa vrátila do Liptovského Jána.

Čaká nás ďalších vyše 300 výškových metrov. Už v sedle sme boli varovaní turistom čo tadiaľ prešiel, že sú tam popadané stromy, je to tam mokré a je to nič moc smerom dolu. Smerom hore to až také zlé nebolo. Aj hore o popadané stromy nie je núdza. Nejeden je pekne porastený machom. Máme občasné výhľady. Dúfali sme, že slniečko mraky nakoniec rozoženie, ale nestalo sa tak. Už je jeseň. Skaly už nie sú teplé a slniečku tak už nepomáhajú. Tu už je to takmer rovinka. Na Slemä to máme niečo cez 100 výškových metrov. Tu na nás čaká vrak lietadla. Lisunov Li-2.

Stalo sa to v piatok 13-teho. Boje prebiehali nielen na zemi, ale aj vo vzduchu. V túto noc nasadili Sovieti na podporu SNP 90 transportných lietadiel. Dvadsať z nich do cieľa nedorazilo.. V tú noc na Tri Duby prepravili ťažko skúšanej povstaleckej armáde 473 príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády a 56 ton materiálu. Zo Slovenska zase odišlo 104, väčšinou ranených povstaleckých vojakov a rodinných príslušníkov velenia SNP. Nemeckí noční stíhači napadli 5 lietadiel. Jedným z nich bol aj Li-2, ktorý havaroval na Slemä. Okrem 6 členov posádky zahynulo aj 13 výsadkárov, príslušníkov veliteľskej batérie delostreleckého oddielu. Keď nastupovali do lietadla zakričal na nich zo srandy doktor ppor. Dobrý „Sakra do toho nesadajte, lebo to havaruje.“ Pôvodne malo nastúpiť 15 delostrelcov, ale veliteľ delostreleckého oddielu prikázal rtm. Magadovi, aby opustil lietadlo a premiestnil sa do jeho stroja, pretože s ním potrebuje niečo prebrať.

Pilot naštartoval motory, keď v blízkosti lietadla dopadol delostrelecký granát. Veliteľ lietadla rýchlo vypol motory, prikázal opustiť lietadlo a zaľahnúť na letiskovú plochu. Slobodník Janík odbehol ďalej od lietadla. V tej dobe už bolo vonku šero. Keď sa vrátili vojaci do lietadla Ppor. Tomčány čítal zoznam priezvisk, zbadal čatára Beťku, ktorý tam nemal byť. Musel za posmešku kamarátov opustiť lietadlo. Za ním hneď zatvorili dvere lietadla a odišli bez slobodníka Janíka. Lietadlo s trupovým číslom 28 vzlietlo z letiska Iwonicz. O 21:30 hod. lietadlo ohlásilo prílet do priestoru mesta Poprad. Tu niekde na lietadlo zaútočil nemecký nočný stíhač na Ju-88. Ku smole tých, čo boli na palube lietadla sa stroj zachytil o stromy, prevrátil podvozkom hore a značne sa deformoval, čo spôsobilo smrť vojakov. 19 padlých vojakov bolo z miesta havárie znesených partizánmi do obce Nižná Boca, kde boli pochovaní za účasti generálov Viesta a Goliana.

Keď slobodník Janík zistil, že jeho lietadlo odletelo bez neho. Zaklopal automatom na dvere vedľajšieho štartujúceho lietadla. Kapitán ho najprv nechcel zobrať, lebo už mal preťažený stroj, nakoniec mu povedal „sadaj.“ A tak si výsadkár sadol k delu a jeho posádke a tešil sa, že ide späť na Slovensko. Pri prelete frontu lietadlo zachytili svetlomety a strely lietali všade naokolo. Kvôli veľkej hmle nakoniec lietadlo nemohlo pristáť na letisku Tri Duby. Počas spiatočného letu boli napadnutí nemeckým nočným stíhačom a lietadlo sa začalo rútiť dolu. Pilotovi sa podarilo lietadlo vyrovnať, ale motory už pracovali akosi ťažko. Lietadlo stále klesalo, preto guľometčíci otvorili dvere a vyhadzovali z lietadla všetko, čo sa dalo. Nakoniec lietadlo pristálo na letisku Jasionka. Počas pristávania sa odlomil podvozok, ale vojakom sa nič nestalo. Vo valcoch ľavého motora boli tri diery z veľkorážneho guľometu Ju-88. Späť sa dostali len s jedným pracujúcim motorom.

Zo Slemä sme zostupovali serpentínami dolu. Na zostup ideálne. Cestou míňame pozorovací bunker. Naozaj kúsok odtiaľto vidieť do blízkej Vážskej doliny. Asi tu bol delostrelecký pozorovač a hlásil čo sa dalo a delá strieľali a občas zasiahli. Už nám nezostáva iné ako šľapať k autu. Našťastie jeseň už kreslí svojimi farbičkami a stále je na čo pozerať…

Toto sa skrýva za pamätníkmi. Čerpal som odtiaľto:

https://www.vhu.sk/…iles/568.pdf

https://eknizky.sk/…izky.sk_.pdf

http://kronika-airwarsk.blogspot.com/…3101944.html

Táto turistika bola súčasťou jednej rodinnej dovolenky. Pôvodný plán bol prejsť Prosiecku a Kvačiansku dolinu, pretože sme bývali hneď pred Prosiekom. Ale to nám nejako nevyšlo. Rána na chate bývajú niekedy celkom náročné , takže sme zvolili ľahšiu „pivnú“ turistiku z Prosieka do Kvačian za účelom obeda. Hlavne nás zaujalo žihlavové pivo , čo mne celkom chutilo.

Včera sme v práci trochu potiahli dlhšie, aby sme mali dnes priestor na vymýšľanie. Dnes totiž cestujeme domov. Aj to počasie je na našej strane. Pršať síce má, ale v pravý čas sa má objaviť aj okno bez dažďa a dokonca bude dostatočne dlhé na to, aby sme dokázali vystúpiť na najvyšší vrch Zemplínskych vrchov zvaný Rozhľadňa. Postavenú rozhľadňu na jeho vrchole však nečakajte. A vlastne ani výhľady z neho nečakajte. Proste sa nechajte unášať atmosférou a len tak prekvapiť.

Dopršalo. Parkujeme na blate. Na turistickom chodníčku to zo začiatku trochu šmýka. Postupujeme voňavou dubinou. Iné stromy zatiaľ nevidieť. Po chvíľke sa objaví medzi stromami priestor. Z jednej strany vyplnený poľom a z druhej vinohradom. Tak to má byť, veď sme v Tokajskej oblasti a zároveň aj v Zemplínskych vrchoch. A vŕšky viniču pomáhajú. Tokajské víno je preto také aké je, pretože v pôde sú sopečné tufy a vládne tu dlhá a suchá jeseň. A o tú sa tu stará bariéra zvaná Zemplínske vrchy, ktoré bránia dažďovým oblakom preniknúť na juhozápad. Síce dnes tu pršalo, ale viac na druhej strane vrchov. Tam sa dokonca doteraz drží hmla.

Netuším, prečo sa najvyšší vrch volá Rozhľadňa. Žiadna na ňom nestojí a či dakedy stála, neviem. A možno odtiaľto kedysi pozorné oči pozerali do diaľav. Túto oblasť totiž spustošil Mongolský vpád. Neschytali to iba ľudia, ale aj vinič. Znovu sa tu všetko muselo obnoviť. Prichádzal však ďalší vpád, tentoraz hrozili odbojní Osmani. Ráčili sem prísť na návštevu v roku 1528. Vďaka Turkom vznikli hlboké pivnice v tufoch, ktoré boli pôvodne budované ako úkryty pre ľudí a ich majetok pred nájazdami nepriateľa. Časom sa však zistilo, že dlhoročné dozrievanie vína v pivniciach veľmi priaznivo pôsobí na chuť a celkovú kvalitu vínka.

Tokajská oblasť nejaký ten čas ešte bude rodiť vínko. Vraj totiž ak vlastník vinohradníckeho honu ho neužíva ako vinicu, je povinný ho zameniť, prenajať, alebo predať za primeranú cenu. Týmto spôsobom tu chcú zachovať vinice a dlhú tradíciu výroby vína. Veruže je to dlhá tradícia. Založili ju už Rimania počas ich nadvlády nad Panóniou. Po nich v pestovaní viniča pokračovali starí Slovania. Z tohto obdobia podľa wikipédie pochádza aj pomenovanie oblasti, ktoré je odvodené od staroslovanského slova „stokaj“, čo znamená sútok dvoch riek, v tomto prípade Bodrogu a Tisy.

Bola to taká prechádzka. Tak akurát. Ale ešte máme nejaký priestor na vymýšľanie! Preto navštevujeme vyhliadkovú vežu Tokaj pri Malej Tŕňi. Nie sme tu sami. V neďalekom turistickom prístrešku sedia postarší turisti. Teda podstatne skúsenejší ako my. A tá ich turistická výbava! Môžeme len závidieť. Fľaštička tokaja na stole… A my sme tu autom. Nie je to hrubá chyba? Navnadili nás. Už keď sme tu, mohli by sme v dedine kúpiť nejaké vínko. Pokiaľ možno od nejakého menšieho výrobcu, možno domáceho, čo má vinohradík pri dome. Nechceli by sme niečo príliš komerčné. Ako tak hútame, inštinktívne odbočujem k tomu komerčnému. Ale k nemu sa nedostaneme. Lebo kúsok od neho boli dvere do pivničky. Veľmi hlbokej pivničky. A tam zamierili naše kroky. Pivnička už bola plná, aspoň čo sa miest na sedenie týka. Niekto práve absolvuje degustáciu. Domáci nás napriek tomu obslúžil a tak si vezieme malé skromné zásoby tokajského domov. Kto vie, ako dlho vydržia?

Povinnosti nás zaviedli na ďaleký východ. Rusi, Číňania či Japonci by asi tvrdili, že ďaleký východ je trochu ďalej. A to podstatne viac ďalej. No, ale na naše malé Slovenské pomery je toto ďaleký východ. Aspoň pre nás zo západu. Bol by aj bližšie, ale sa nám zatiaľ nejako nepodarilo dotiahnuť diaľnicu až tak ďaleko. A keď už ideme takú diaľku, tak chceme aj niečo vidieť! Aspoň jedným očkom. Na chvíľočku. Bezpečnosť na prvom mieste! Predsa len po pár hodinách šoférovania by mal mať šofér pauzičku! No, ale musí to byť niečo kratučké, lebo aj do cieľa treba doraziť. Pokiaľ možno z tejto strany polnoci, lebo inak nás neubytujú!

Už som raz tadiaľto pred pár rokmi išiel. A na kopci som uvidel vežu. Čo je to zač? Doma pohľadom do mapy som zistil, že sú to zvyšky Slanského hradu. Ideálna prechádzka. To nám veľa času nezaberie! Aspoň nie smerom hore. Niečo tesne vyše pol hodinky. A potom sa uvidí. Aj sa uvidelo. Výhľady celkom pekné. Aj vďaka peknému počasiu. A vraj budú aj lepšie. Ale až keď vežu hradu sprístupnia ako Turistickú vyhliadku. My však vežu až v takejto dobrej kondícii nenachádzame. Vlastne ani ja som nebol pri výstupe na hradný vrch v najlepšej kondícii a preto veži zatiaľ nič nevyčítam. Nie, výstup nie je až taký náročný, ale ja som dávno nikde nebol.

Najprv však pôjdeme okolo Sekvojovca mamutieho. Nie, nemusíme ísť do Ameriky, lebo jeden priviezli z Ameriky práve sem. Asi pred sto rokmi. Takže sa vlastne jedná o sekvojové mláďa. Sekvoje totiž ráčia dosiahnuť 3 000 – 4 000 rokov. Aspoň v Amerike. A dosahujú aj úctyhodnú výšku, pekných a hlavne neprehliadnuteľných 120 metrov. Tento náš „krpček“ ešte ani zďaleka nie je taký vysoký, ale aj tak už je neprehliadnuteľný. Ale nie z idúceho auta. Treba ísť peši okolo…

Hrad ráčil postaviť niekto z odbojného rodu Abovcov. Tí postupne po prehratej bitke pri Rozhanovciach strácajú moc. Ale ako keby predurčili osud hradu. Síce na určitý čas patril kráľovskej komore, ale mnohé protihabsburské povstania, ktoré sa prehnali aj touto časťou krajiny, neobišli ani Slanský hrad. Hrad neodolal snáď ani jednej povstaleckej armáde. Tá po čase zase neodolala cisárskym jednotkám. Po čase to prestalo cisára baviť a v roku 1679 vydal rozkaz zničiť tento hrad. Tým chcel dosiahnuť to, že hrad už neobsadí žiadna povstalecká armáda. Jednoducho preto, že žiaden hrad nebude. Tento smutný osud postretol viacero hradov na území dnešného Slovenska.

Pokračujeme ďalej. Malo by tu byť trstinové jazierko. Presnejšie dve. Prvé z nich sa volá Dolné trstinové jazierko. Môžete sa stretnúť aj s názvom Malé trstinové jazierko. Dokonca na jednej mape sa volá Maxove lajno. Nie, nezisťoval som prečo. Nemusím všetko vedieť. Odtiaľto sú vraj najkrajšie výhľady na hrad Slanec. Je to možné. My sme videli hrad odtiaľto, z lúky kúsok ďalej a hlavne z cesty vedúcej cez obec Slanec.

Postupujeme ďalej k Trstinovému jazeru. Zatiaľ nič v teréne nenaznačuje tomu, že by tu nejaké bolo. Mapa si však trvá na svojom. Prichádzame na miesto, kde by malo byť. Vody takmer niet. V tom menšom nižšom jazierku jej bolo veru podstatne viac. Nevadí, aspoň sme z neďalekej lúky videli hradný kopec s hradom Slanec. Aj to je niečo. Takto sme sem nešli úplne zbytočne. Kúsok odtiaľto je ešte jedna atrakcia. Aspoň podľa jednej mapy. Má názov „Latrína nad Slancom“. No, nemusíme všade byť. Najmä, ak sme stihli latrínu navštíviť už pri hrade. Aj tam jedna bola…