Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Túto trasu vymyslel Jozef. Ja som ju nakreslil. A Chvála Bohu sme nešli na túto akciu iba dvaja Popravde. Ja som na cielených skalách už raz bol. A to s Radom v zime, ale vtedy sme nenavštívili Malý Kjeragbolten. Prišli sme iba pod Hodinovú vežu.

A teda, ako sa to vyvíjalo s účasťou? Ľudka išla po tejto akcii ako pes po udenom Ona vždy vytuší, ktorá akcia je bombová, zážitková. Ale. Marcelku som tak trochu „lámal na kolene“. Večer pred akciou som jej volal a lanáril na akciu. Aj trochu odolávala, ale nakoniec som jej povedal. Keď budeš zajtra ráno o 7.30 hodín stáť pri mojom aute tak ideš. Keď nebudeš stáť, tak nejdeš.

A ešte musím zareagovať na ďalších potencionálnych účastníkov. Asi dva krát som sa pokúšal volať Marike, ale tá bola nedostupná. Z Ľudkinho rozprávania som sa dozvedel, že Marike vadilo počasie, ktoré akože malo v sobotu byť. Dnes, keď si pozrela fotografie z akcie Jozefove i moje uzná, že jej obavy z počasia boli neopodstatnené.

Putovanie

Začali sme

po zaparkovaní vozidiel na Výtoku pri chate Dolina. Ja som tu bol autom prvý krát a nevedel som, že sa dá trasa takto skrátiť. Milo ma to prekvapilo.

Už na začiatku,

keď sme sa pohli po zelenom Chodníku Jána Hollého ku „Skalám“ sme zažili nádherné jesenné scenérie v Malých Karpatoch. Nemôžem sa ubrániť pocitu ako upokojujúco na mňa táto scenéria pôsobila. Je to niečo neskutočné. Ja viem, že svojím spôsobom sú pekné všetky ročné obdobia, ale jeseň to je proste farebný zázrak prírody a nič sa mu nevyrovná.

Keď sme prichádzali

k občasnej vyvieračke pod Bacharkou tajne som dúfal, že bude „fungovať“. Z predchádzajúceho putovania s Radom som vedel, že mám hľadať strom, z pod ktorého vyvieračka vyviera. Pohodlne som ju našiel, ale zostal som smutný. Vyvieračka umrela A tak som zúčastneným aspoň vyrozprával, aká bola vtedy, keď ešte fungovala. Vtedy žiarila živou krásou umocnená zimnou kvapľovou výzdobou. Bol som z toho smutný a dúfam, že vyvieračke pod Bacharkou svitne v budúcnosti na lepšie časy.

Naše sily

preverilo následné stúpanie k Hodinovej veži a potom výstup po rebríkoch popod Kjeragbolten na jej vrchol. Stúpal som vo výprave ako posledný, ale začul som akési hlasy menšej vzbury. Nebudem tu menovať turistku, ktorá sa odvážila povedať slová, že keby vedela čo ju čaká, tak by zostala doma Ale ja viem, že to vôbec nemyslela vážne a neskôr, keď zistila aká krása nás čakala na vrchole, tak by si radšej zahryzla do jazyka 

Kjeragboltenu

sme sa dlho nevenovali. Len sme popod neho prešli a pokračovali na vrchol Hodinovej veže. Náznaky vzbury opadli a pozitívna nálada stúpla hneď po tom, čo sme sa po výstupe rozhodli, že cestu naspäť smerom dole nepodstúpime. Aj ja ortodoxný nemenič trasy som s návrhom súhlasil. Hlavná bola bezpečnosť výpravy. A nebanujem. Jozef, ako rozumnejší člen výpravy rozhodol správne.

Nasledujúcu asi pól hodinu

sme strávili oddychom, občerstveným a kochaním sa na vrchole lezeckých skál. Z tohto miesta sú nádherné výhľady. Padlo aj niekoľko vrcholových kalíškov. Zdroj „vitamínov“ sme našli v Marcelkinom ruksaku Ľudka zas hodila do pľacu výborné mini jabĺčka. No proste dosýta sme si užili chvíle na tomto nádhernom mieste.

Po odchode

už o chvíľu naši keškári niekde zmizli v lese. Ževraj hľadali akýsi závrt. A aj našli. A skoro sa doň aj zavŕtali. My s Marcelkou sme zatiaľ čakali na „keškárov“. No asi po pól hodine to Marcelka už nevydržala a išla stratených hľadať. Ja som sa zatiaľ sám pohol smerom k vrchu Vrátno.

Vrátno

ma teda privítalo samého. Asi po desiatich minútach doputovala ostatná časť výpravy. Pozreli sme si parádny Radov výtvor – drevenú vrcholovú tabuľku. Ľudka na tomto kopci udelila každému vrcholovú medailu. Pod Vrátnom sa nachádza aj malá jaskyňka a tak naše oči nazreli aj do nej. Skúste hádať, kto do nej vošiel prvý? Okrem iného sa tu nachádza aj keška, ktorú bezpečne ulovila Marcelka – nádejná keškárka. A potom už horsa ďalej.

Pri ceste na Klenovú

sme trochu improvizovali, upravovali trasu. No nakoniec, keď sme už boli blízko vrcholu vybrali sme si najrovnejšiu trasu. Nie ako ja pred časom v pohorí Burda, keď sme stúpali na vrchol Burdov Hovorí niekomu výraz „ruská sýkorka“? Keď nie. Tak nevadí 

Aj tu na vrchu Klenová sme poobdivovali parádnu Radovu vrcholovú tabuľku. Klenová nás zdržala tak pätnásť minút, možno viac. Nie sú tu parádne výhľady, ale kto chce nejaké si nájde. K rozhliadnutiu sa nám dopomohol aj Jozefov ďalekohľad a presvedčil nás, že tu na Klenovej je sa na čo pozerať.

Našou predposlednou zastávkou

bola vyhliadka pod Klenovou. Aj tu sme strávili pár minút. Proste dnes sme sa nikde neponáhľali a naplno si užívali jesennú krásu okolitej prírody. Pred odchodom sme hlasovali o našom ďalšom postupe, o skrátení pôvodnej trasy. Dočasne vyhrala jaskyňa pod Klenovou a tak sme vyrazili k nej. Netrvalo dlho a už sme nazerali do vnútra jaskyne, kde toho času už spokojne zimujú miestne netopiere. Trvalo to iba chvíľu, nechceli sme spiace osadenstvo pridlho vyrušovať. A keď bol v pláne odchod od jaskyne zrazu niekto utrúsil „a čo je to tam dole tá strieška“. S Jožom hovoríme, veď to je tá rozhľadňa, ku ktorej sme mali ísť. A bolo rozhodnuté. Pôvodne skrátená trasa sa práve stala minulosťou.

Na protipožiarnej monitorovacej veži Klenová

sme sa zdržali iba chvíľu. Tí čo chceli vidieť jej výhľad vyliezli hore a kochali sa. Ja som zostal dole. A to preto, že pri mojom cyklistickom výjazde v stredu 1.11. som na veži už bol. Veža ponúka iba obmedzený výhľad smerom na Vrbové a Piešťany.

Posledná trasa

do cieľa už bola pohodová, klesavá a nenáročná. Trochu sme aj kopli do koní, aby Ľudka v Piešťanoch stihla vlak domov. A tak sme spokojní, plní silných zážitkov doputovali na Výtok. Neotáľali sme s rozlúčkou a s vedomím, že sa stretneme nabudúce sme sa rozišli do domovov.

Záver

Ďakujem jesennej prírode, že som mohol zažiť silný jesenný zážitok. Ďakujem mojim zúčastneným spoločníkom za účasť a skvelú náladu a spoločné prežité chvíle. Chcem pochváliť kvetinky, že sa nezľakli výstupu na Hodinovú vežu a že dokázali, aké sú silné ženy.

Ja pevne dúfam, že sa čoskoro stretneme na ďalšej oslave turistiky. Dovtedy Dovidenia!

Nechcelo sa mi aj v sobotu stávať tak, ako do roboty, preto som chcel na Vincenta zapôsobiť, aby čas zrazu posunul o hodinu. Našťastie sa to nepodarilo. Zraz bol nechtiac zladený s príchodom vlaku, ktorým cestovala Ľudka, ktorá sa prihlásila až po Vincentovom určení času. Prichádzame na miesto zrazu. Všade vládne ranná hmla. Kto ho vie? Keď budeme mať šťastie, vystúpime hore na Hodinovú vežu a zažijeme inverziu, alebo aj tam bude stále hmla, takže žiadne výhľady nebudú. Necháme sa prekvapiť.

Na začiatku túry Vincent sľubuje toho veľa. Vraj vyvieračka, vraj ak budeme mať šťastie, tak bude tiecť. Docielil tým jediné. Postupujeme v tichosti, aby sme už z diaľky počuli, či tečie. A práve niečo počujeme! Vyzerá to nádejne, vlastne nevyzerá, lebo cez hmlu nie je ďaleko vidieť. Presnejšie, znie to nádejne. Sme tam a už je po nádeji. Zázrak sa nekoná, aspoň dnes nie. Jarok je suchý. Vodu nevidel poriadne dlho. Čo sme to vlastne počuli? Vlastne to je jedno. A teraz hore, aby sme stihli inverziu. A je po rýchlosti. Je mokro, kamene sa občas šmýkajú. Je to to miestami o držku. Výprava síce opatrne postupuje ďalej, ale vo vzduchu cítiť zárodky vzbury.

Hore za roklinou vypukla otvorená vzbura. Roklina to síce je krátka, malá, ale zato vyžaduje veľa odvahy. Najmä ak je mokro. Hore to ešte ako tak šlo. Ale máme tadiaľto ísť aj dole. Vincent je donútený zmeniť trasu, žiaden autobus dnes nebude. A podľa toho, že Vincent bez slova zmenil trasu, je jasné, že to bola plnohodnotná vzbura. Na strane vzbúrencov som bol aj ja. Kým sa jednotlivé pozície vyjasnili, bolo jasno. Z inverzie sme stihli len jej chvost. Aj ten mizol rýchlo.

Kráčali sme jesennými Malými Karpatami. Nikam sme sa neponáhľali. Kde sme chceli, pobudli sme. Koho čo zaujalo, tam odbočil. Stihli sme sa prizrieť aj na hríby. Neboli sme sami. Stretli sme viac hubárov ako turistov. Vlastne aj naše tempo bolo skôr hubárske. Preto sme po vyhliadke na Klenovej chceli navštíviť už iba jaskyňu a skrátiť trasu, aby sme stihli prísť za svetla k autu. Lenže ako na potvoru sa niekto pri jaskyni opýtal, čo je to tam? Spomedzi stromy vytŕčal kúsok protipožiarnej veže. A už bolo po skrátení. To nejako zvládneme.

Aj sme zvládli, lebo k „rozhľadni“ je to dolu kopcom. Vybehli sme na rozhľadňu, porovnali výhľady s výhľadmi z vyhliadky na Klenovej a šli ďalej. Lenže už sa nezdržujeme nikde. Ku kamenným hríbom i blízkemu prameňu už neodbočujeme. Možno niekedy nabudúce. Tentoraz má prednosť to, aby sme prišli za svetla k autám a Ľudka stihla vlak. Ešte, že sme zraz akcie neposunuli na neskôr…

Jozef,
vybral si a vložil krásne fotografie a vytvoril si pekný časový príbeh. Pre mňa si pán majster fotograf a doplnil si to veľmi dobrým až vtipným komentárom. Ja som si Tvoje fotografie užil dá sa povedať v 3-déčku. Ďakujem.

predbežne prídem vlakom do PN 7,02… ale možno pôjdu aj ďalšie dievčatá, dam tel. info večer vyzerá to na krááásnu túričku moooc tešíím

Do pozornosti a k nahliadnutiu dávam trasu aj v obrazovej forme.

Úvod

Je päť hodín ráno. Budí ma „ukikiríkaný“ mobil. Aj by som po ňom niečo hodil ale viem, že musím vstávať. Presne 6.10 hod. mi ide z autobusovej stanice v Piešťanoch spoj do Hlohovca. Tak sa musím ponáhľať, aby som ho nezmeškal. Ráno po zobudení, veď viete ako to chodí, ranná hygiena, ranná stol… posledné prípravy a vyrážam autom do Piešťan. Autobus ma príchod do Hlohovca za desať minút sedem a to je práve čas, keď sa začína registrácia na Jesenný Pochod HP. Po príchode na štart ešte volám Romanovi, lebo som ho nenašiel na štarte. Viete aká bola jeho odpoveď po mojej otázke „Kde si?“ Som ešte v posteli Tak ja vstávam ráno o piatej, aby som stihol štart a on sa ešte vyvaľuje na lôžku. No nič. Vyrážam sám a niekde ho počkám. Nohy len tak ledabolo šúľam pred sebou a idem…

Putovanie

Dnes má byť

pekné počasie a tak sa na tento prvý môj Pochod HP veľmi teším. Vychutnávam si každý krok, každý pohľad doprava či doľava na prírodu. Jeseň v Považskom Inovci je naozaj kúzelná a zafarbené listy stromov to iba umocňujú.

Počas môjho pochodu

stretávam veľmi milých ľudí s rovnakou diagnózou, ako mám ja. Tí, čo ma poznajú vedia, že som papuľa a s každým sa dám do reči. Ani dnes tomu nebolo inak. Mne sa tak príjemnejšie išlo a samozrejme počas pochodu som si neodpustil propagovať náš skvelý turistický spolok PAT a MAT.

Kým som prišiel

k prvému kontrolnému bodu, som „pootravoval“ pár turistov. Súdiac z toho, že ma neukameňovali za moju dotieravosť, verím, že aj im konverzácia prospela. Opakovane som sa tešil chvále na našich predsedov, ktorí sa nosia ako grófi na mojom ruksaku. Cítil som sa ako atrakcia a mňa to pravdaže potešilo.

Ovčia skala

je prvým kontrolným bodom na tomto tradičnom pochode. Je to veľmi živé miesto. V čase môjho príchodu a pobytu tu boli desiatky turistov. Po tom čo som absolvoval zápis do Preukazu účastníka som si našiel miestečko pri stole, vhodné na občerstvenie a oddych.

Toto miesto žilo históriou Pochodu HP. Naokolo medzi stromami boli rozvešané fotografie, diplomy a informačné letáky z minulých pochodov. Naozaj magické miesto, ktoré ožíva svojou mýtickosťou iba počas konania tohto pochodu. Po tom čo som sa najedol, som si pozrel pozorne všetky fotografie. Mimoriadnu pozornosť som venoval fotografiám z prvých ročníkov. Neubránil som sa nostalgii pri spomienkach, aké to bolo pekné v sedemdesiatych rokov minulého storočia. Akí boli ľudia spokojní, slobodní a zanietení pre dobrú vec. Ako si užívali nádherný život, trávenie v prírode ďaleko od civilizácie. Až mi bolo ľúto, že som sa objavil na tomto veľmi navštevovanom pochode až teraz, hoci som mohol sem zavítať už skôr. Nevadí. Stalo sa tak dnes. Asi to tak malo byť.

Počas toho čo som konzumoval poživeň, som sedel v blízkosti jednej početnej partie. No a moja „papuľa“ sa opäť zaplietla do rozhovoru. Ako inak. Bol som prekvapený, že títo skvelí ľudia opätovali záujem o konverzáciu. Našli sme si spoločné slová a koniec koncov mi k tomu pomohli aj naši predsedovia. Tí sa opäť stali bodom záujmu. Po tejto skúsenosti teda môžem konštatovať, že vlastne PAT a MAT spájajú ľudí. Sú to možno silné slová ale presvedčil som sa, že je to tak.

No a keď táto prvá partia odišla, prišla ďalšia. Dva sympatické mladé páry si ku mne sadli. Mne nebolo treba viac hovoriť. Keď vytiahli poháriky a začali nalievať nejaké „vitamíny“ moja papuľa opäť prehovorila Povedal som iba tri nevinné slová „mám vytiahnuť pohárik“? A bolo dokonané. Už sa nalieval môj pohárik a ďalšia konverzácia začala. Paráda.

Než som odišiel z tohto parádneho miesta spomeniem, lebo musím. Tesne pred mojim príchodom na Ovčiu skalu mi volá Roman. Iba pripomeniem, že ja som na pochode už hodinu a pól. Pýtam sa ho kde je. A on, že práve vyrážame z Hlohovca. No zbohom, tak ja tu mám čakať ešte hodinu a pól? Vtedy som si povedal, že nie. Nemôžem stratiť tento čas, lebo do Piešťan prídem za tmy. A tak som sa rozhodol, že tento pochod doputujem sám.

Vyrazil som sám.

Počas putovania do sedla Havran som stretal ďalších a ďalších ľudí a aj tie dve spomínané partie, s ktorými som sa priebežne striedal vo vedení v čele. Konverzácia s nimi bola veľmi príjemná, išli slušným tempom, tak nebol dôvod sa im vzďaľovať. Bolo to príjemné vzájomné putovanie. Aspoň takto som to cítil ja.

Prvú skvelú partiu som „otravoval“ pri oddychu na lúke nad Svrbicami. Idem si tak a natáčam, keď tu zrazu počujem „nalejeme aj do tretej nohy“? Do dvoch nôh bolo na Ovčej skale. Neuspokojená zostala tretia noha Čo už. Dlho ma nemuseli prehovárať. Sadol som si k nim a debatoval o ďalších turistických „veciach“. Naživo som im predstavil našu webovú stránku a Youtube kanál. Potešilo ma, že mali záujem o tieto informácie. Výsledkom je, že dnes už mám ďalších nových Youtube odberateľov a návštevníkov našej stránky.

Druhú skvelú partiu som „otravoval“ pri klesaní zaujímavou roklinou pred Humništiami. Chcel som, ako minule pri mojich účastiach na predchádzajúcich diaľkových pochodoch, natočiť čo najviac ľudí. A ony boli nanajvýš zaujímavým zoskupením hodným zvečnenia na video. Vôbec sa natáčaniu nebránili a ja som tak prišiel k ďalšiemu peknému príbehu skvelých ľudí do môjho pripravovaného vi­dea.

Už pred príchodom

do sedla Havran bolo zďaleka počuť, že to v sedle „žije“. Na mieste vyhrávala muzika, počul som spev na nôtu ľudovej pesničky. Na mieste boli osadené stoly a stoličky, na ktorých už sedeli turisti, ktorý predo mnou dorazili do cieľa. Bavili sa, hostili sa. Cieľ pre najviac preferovanú trasu bol dôstojný. Parádne organizovaný. Na kontrolnom bode skvelí ľudia. Obdržal som diplom a pozvánku, že ak sa pripraveným autobusom vrátim do Hlohovca, môžem využiť občerstvenie v podobe gulášu a pivečka. Musel som však ponuku odmietnuť. Mladej milej dievčine som oznámil, že ja idem ďalej. Nebola nadšená, ale musela to prijať.

V sedle bol aj stánok s občerstvením. V ponuke bolo pivko, kofola a pod zub živánska a Hot dog. Zaspávajúci turisti sa mohli zobudiť kávičkou. Ja som si zvolil pivko a Hot dog.

Pred odchodom zo sedla som sa ešte rozlúčil so skvelou partiou. Parádny spoločný zážitok sme spečatili spoločnou fotografiou.

Poslednú časť trasy

som započal sám. Asi v polovici trasy na Čertovu pec som sa pri telefonovaní s manželkou zarozprával až tak, že som minul odbočku na modrej turistickej značke. Bol to osud, aby som sa pri návrate stretol s ďalším milým mladým párikom. Tiež si nevšimli odbočku a tak som sa stal nechtiac ich „vodcom“ Nasledujúce putovanie bolo spoločné, plné zaujímavých rozhovorov. Spoločne sme doputovali na Čertovu pec. Pozreli sme si mini ZOO s pobehujúcimi malými prasiatkami a obzreli si jaskyňu Čertova pec.

Naše kroky sa rozišli pri rázcestníku Plešiny a odtiaľ už moje nohy kráčali sami. Dobre ma niesli, stále poslúchali, nereptali. Proste paráda. Až som sa sám čudoval. Keď som dorazil na Banku už som vedel, že to do Piešťan nemám ďaleko. Prešiel som cez dva mosty, preplazil sa Piešťanskými uličkami a doputoval spokojne na železničnú stanicu k autu. Dorazil som úspešne do cieľa.

Záver

Nevedel som, že Pochod HP je tak skvelá turistická akcia a teraz banujem, že som sa pochodu zúčastnil až teraz. Stretol som veľa skvelých turistov, ľudí s ktorými som spoločne vytvoril nádherný príbeh. Ten príbeh sa mi usadil v pamäti tak pevne, že mi zostane od teraz už na celý život.

Ďakujem všetkým, ktorých som mohol stretnúť a s ktorými som mohol zažiť parádny turistický deň.

Dovidenia nabudúce!

Jesenný Pochod HP je pre mňa a Amálku po troch rokoch návratom na obľúbenú akciu. Kráľ dažďa si to na poslednú chvíľu rozmyslel a doprial nám skvelé počasie. Základný plán bol vyraziť v trojici. Po niekoľkých personálnych obmenách sa nás nazberalo šesť odhodlaných turistov. Po vizuálnom zhodnotení účastníkov som sa rozhodol pre plný variant nádielky kilometrov bez úľav. Zaradil som aj dve skratky a tie teda boli!!! Prvé stúpanie sme si „ skrátili“ cez Hlohovecký kras po Enduro trial. Pre veľký úspech /nenadávali/, sme sklesali do Studenej doliny po cyklotrase. Ďalej sme už putovali iba po turistickom chodníku. Na Ovčiu skalu sme prišli pripravený s paličkami na opekanie párkov. Prezreli sme si výstavku fotografií z histórie pochodov a ako sme zistili, boli sme prichytení kameramanom. Pozdravili sme sa so známymi a valili ďalej. Po chvíli sme opekali opäť. Prestávka na Svrbickej plešine bola vo veľkom štýle – strelili sme dve fľaše šampusu. Počasie parádne, hodinu sme sa vyvaľovali v tráve. Po dvoch hodinách chôdze sme boli pripravení opekať v cieli v sedle Havran. Ďakujem mojim parťákom a už sa teším na jarný Pochod HP.

Ahoj Roman.
Nakoľko som ešte ani raz nešiel Pochod HP prihlasujem sa do vašej partie. No pôjdem s Vami iba po Havran, lebo chcem pokračovať do Piešťan a prejsť si tú 37 kilometrovú tra­su.

Zajtra o 7.00 hod na štarte sa uvidíme.

Úvod

Hneď v úvode vám spomeniem, že táto nádherná trasa nie je čisto mnou vymyslená. Nechal som sa inšpirovať jedným turistickým Youtube kanálom, ktorý som tu už niekde spomínal a často pozerám ich videa z turistík. Asi pred dvoma týždňami som si pozrel toto inšpiratívne video a okamžite ma oslovilo svojou zaujímavou a krásnou trasou. Avšak ja som smer zmenil a rozhodol som sa, že ju naplánujem opačným smerom. Prečo? No lebo predchádzajúca akcia v Nízkych Tatrách mala približne rovnaký charakter a zdalo sa mi lepšie si stúpanie odbiť v prvej polovici trasy a druhú časť si užívať zostupom príjemnou dlhou dolinou. Tak ako to bolo vtedy pred mesiacom, keď sme boli na Krakovej holi.

Popravde som očakával väčšiu účasť aj vďaka naplánovaniu akcie na sobotu. Asi týždeň som sa rozhodoval, či dňom akcie bude sobota alebo nedeľa. Nakoniec to dopadlo z pohľadu počasie lepšie pre sobotu. V nedeľu malo v okolí Ružomberka už pršať. Inak bol som odhodlaný ísť na túru aj sám. Nezastavil by ma ani tank či buldozér. Ale. Dúšo ma príjemne potešil, že sa rozhodol takto plodne využiť svoj voľný čas v prekrásnej prírode.

Posledné čo v úvode spomeniem je, že dnes sa tradičná ranná káva nekonala v „Zadarmovciach“, ale na Slovnaftke vo Sverepci. Bola to príjemná zmena, po toľkých návštevách „kávy zadarmo“ 

Ak by chcel v budúcnosti niekto zo spolku túto trasu absolvovať tak spomeniem, že parkovanie na konci dediny Ludrová pri miestnom salaši je najlepšia voľba.

Putovanie

Orientácia na začiatku

je veľmi jednoduchá. Hneď na mieste parkovania je turistický rázcestník s informáciami o trase. Mali sme na výber. No naša voľba bola: po zelenej hore na Salatín a po červenej dolu z neho. Začali sme šliapať po obidvoch, lebo značky kúsok putujú spolu. Avšak ako to býva, keď sa človek zarozpráva, išli sme ešte za ďalšími dvoma turistami ďalej po červenej. Chvalabohu som si to asi po 500 metroch všimol a tak nasledoval návrat na zelenú Odteraz to bolo už bez straty bodu.

Začiatok trasy

bol taký jemný. Nič nenaznačovalo tomu, že budeme doslova potiť krv. Áno priatelia. Táto časť trasy nie je pre žiadne padavky. Asi po kilometri povie trasa „a dosť bolo flákaniu“ poďme sa zabaviť. Od tejto chvíle až po Salatín sa riadne zapotíte. Vydýchnuť nám dali iba rázcestníky, lebo pri každom sme sa povinne zastavili. A nielen preto, že sme si ich čítali. Bolo treba polapať dych.

Asi na 4.5 kilometri

stojí na trase drevený Salaš na Behúňove. Samozrejme, že sme doň nazreli a zvonku obhliadli. V čase núdze, hlavne keď príde búrka, to je ideálne miesto na ukrytie. Prespať na salaši by som však nechcel. Myši v ňom by ma do rána asi „zožrali“ 

Cesta k časti

s názvom Úplazy je hotová džungľa. Vyložene terén a porasty pre medveďa. Aj preto sme každú chvíľku preventívne pískali na píšťalku. Ale napriek týmto obavám sme si prírodu Behúňova naplno užívali. Hneď som si spomenul na moje samostatné putovanie Veľko-Fatranskou magistrálou v máji 2021, kde bol charakter presne rovnaký. Zážitky z džungle sa zmenili, keď sme dorazili na klenot tejto trasy a to na Úplazy. Je to proste bomba.

Tými výhľadmi na široké okolie sa nedá nabažiť. Práve na tomto mieste sme prvý krát zbadali našu výzvu, majestátny Salatín. Ale ten bol od nás ešte riadne ďaleko a hlavne vysoko 

Presne podľa Romanovho vzoru sme Úplazmi aj putovali. Pomaly a rozvážne s maximálnym „nasávaním“ energie zo širokého okolia, kochaním sa ďalekými a prekrásnymi výhľadmi. Niet sa kam ponáhľať, prízvukoval vtedy Roman. Takto presne sme to aplikovali aj pred mesiacom, keď sme putovali popod Pusté na Krakovu hoľu. A Roman vie čo hovorí.

Za Úplazmi

sme dorazili do Sedla pod Malým Salatínom. Rázcestník písal na Malý Salatín iba 10 minút. Avšak my sme jeho návštevu odmietli. A bola to škoda, lebo pri stúpaní na jeho väčšieho brata sme videli zboku aký atraktívny je. Je to krásny, priam fotogenický skalnatý kopec. Škoda. Ale aspoň je dôvod na návrat.

Od spomínaného sedla

prišiel zlatý klinec programu. Moje pľúca kvičali „od radosti“, moje lýtka horeli „od radosti“ taký pekný stúpak to je na SALATÍN. Je to proste boj. Treba to vydržať, lebo príde sladká odmena. A ona naozaj prišla. Aká úľava je vystúpiť na vrchol. Čo viac si priať, ako zaslúženú odmenu v podobe neopísateľných výhľadov, čerstvého vzduchu a potravy pre turistickú dušu. To musíte zažiť. To sa nedá písmenkami opísať. Takýto bol pobyt na tomto krásnom kopci. Trvalo to asi tridsať minúť, ale mne sa to zdalo ako večnosť.

Zostup dole

zo Salatína je prudký, až by som povedal „zážitkový“. Tie prudké nekončiace svahy nás riadne preverili. Niekoľko krát počas zostupu som si opakoval slová: „aké je dobré, že sme nešli tadiaľto hore“. A neviem si ani predstaviť, ako by to vyzeralo za dažďa. Jemný štrk až piesok a k tomu hlina. Proste paráda za dažďa. No my sme to prešli bez ujmy na zdraví. A možno aj tým, že sme sa neponáhľali a občas sme sa zastavili. Tie výhľady na hlavný hrebeň Nízkych Tatier s týchto miest, zastávky priam prikazovali. A my sme ich ochotne dodržiavali.

Klesavé dobrodružstvo

ukončil až rázcestník Žliebky. Od tejto chvíle nás sprevádzal pozvoľný zostup lúčnou a lesnou scenériou. Mohli sme sa posledný krát pokochať výhľadmi na Salatín, avšak z iného uhlu pohľadu. Bola to príjemná nenamáhavá príprava na posledné dobrodružstvo, ktoré nás čakalo.

Putovanie

roklinou Hučiaky je extrémne zážitková trasa. Na škodu bolo len, že bola takmer bez vody. Svoju „hučavú“ povesť teda roklina nemohla naplniť. Kde tu sa objavil veľmi jemný potôčik a opäť zmizol v útrobách zeme. Viem si predstaviť prechod roklinou na jar, keď sa topí sneh a ľady. Dovolím si poznamenať, vzhľadom na charakter „koryta“, že keď sa valí voda je roklina skoro nepriechodná. Iné by to bolo v zime za snehu. Každopádne bolo by to treba vyskúšať.

Pekné je dno rokliny. Tu sa však oko turistu kochá aj skalnými stenami, ktoré z dna vystupujú až k oblakom. Skalné previsy siahajú až do stredu koryta. Až si človek myslí, že mu nejaký kameň z nich padne „za golier“. Počas celej cesty až do ústia sme hľadeli na nádherné skalné útvary. Dovolím si poznamenať že to bolo krajšie, ako v Doline Vyvierania z minulého mesiaca.

No a po tejto nádhernej kráse

prišlo Ústie Hučiakov. Balvany, kamene a popadané stromy vystriedala príjemné a pozvoľne klesajúca lesná cesta. Išlo sa po nej príjemne, upokojujúco. Svaly na nohách dostali odmenu. Mohli regenerovať pomalou chôdzou a pritom my sme sa kochali okolitou krajinou Ludrovskej doliny.

Ako posledné sme sa zastavili ešte pri miestnom Pamätníku SNP a vzdali hold našim osloboditeľom. A potom sme už v kľude doputovali k spomínanému salašu, kde bolo zaparkované naše auto.

Občerstvenie,

ktoré tentoraz bolo, sme zažili v Motoreste Rieka. Dali sme si kotlíkový guláš, ktorý bol mimochodom výborný, a k tomu tradičnú kofolu. Bola to dôstojná bodka za touto veľmi vydarenou turistickou akciou.

Záver

Opäť som zažil turistický orgazmus. Načerpal som množstvo energie a získal nádherné zážitky, ktoré táto prekrásna časť Nízkych Tatier ponúka. A ja len môžem na záver Dúšovi veľmi pekne poďakovať, že sa pridal ku mne a zažil túto krásu so mnou.

A ešte vyslovujem Bohu vďaka, že mi bolo umožnené tieto nádherné miesta navštíviť a vidieť.

Priatelia turistiky, členovia nášho turistického spolku dúfam, že sa uvidíme čoskoro. Dovtedy dovidenia!

prevetráme trubice?

Úvod

Do štartu akcie, do obce Krahule sme sa schádzali z dvoch smerov. Nežná časť výpravy prišla zo severu. Veď z akého smeru by mali prísť severanky keď nie zo severu? A my chlapi dolniaci samozrejme z juhu. Síce ja a Kowo sme z juhu, ale nie až tak z juhu, pretože sme príliš málo opálený na južanov.

Tradične, keď ideme na tento smer po R1, sa vždy zastavíme na rannej káve v Tekovských Nemciach. Bolo tomu tak aj teraz a Kowo vôbec neprotestoval, keď som mu túto zastávku avizoval. Určite si spomenul rád na obdobnú prestávku, keď sme tadeto cestovali vo februári 2022 do Strážovských vrchov aj s jeho manželkou Renátkou. Ja si na túto akciu vždy rád spomeniem.

Po príchode na parkovacie miesto v Krahuliach nás severanky už čakali. My sme prišli s pätnásť minútovým meškaním. No hubovú polienku sme nedostali Po zaplatení parkovania v neďalekom automate sme vyrazili naproti dobrodružstvu. Ešte spomeniem, že nás čakalo ideálne slnečné počasie s teplotami tak okolo 24 °C.

Putovanie

Prvé zastavenie

Po príjemnej rovinatej trase, po lúkach nad obcou Krahule sa nám išlo parádne. Už v začiatkoch trasy sme sa kochali pri výhľadoch nádhernou okolitou prírodou Kremnických vrchov. Mäkká tráva hladila naše nohy. Pripomínalo mi to jemnú masáž chodidiel. Proste hotové labužo. Jemné stúpanie, vôbec nenáročné, nám vstúpilo pod nohy až v záverečnej časti na Krahulský vrch, či štít, ako to písali na drevených tabuľkách počas putovania k turistickej rozhľadni na ňom postavenej.

Čas oddychu pri rozhľadni sme naplno využili. Na rad prišlo občerstvenie, doplnenie tekutín, ale hlavne kochanie sa peknými výhľadmi na Kremnicu, ktorá je rovno pod „štítom“. Z rozhľadne je vidieť široké okolie. No asi najbližšie je Kremnica a Skalka. Jej televízny vysielací stožiar je neprehliadnuteľný. Ja tu teraz nevymenujem všetko, čo je z rozhľadne vidieť, ale je toho dosť. No minimálne k rozhľadni sa oplatí vydať, či z Krahúľ, alebo zdola z Kremnice, len tak kvôli výhľadom. Pod rozhľadňou je drevená vyhliadka a je tu aj piknikové miesto na sedenie. Ideálne miesto na oddych a kochanie sa.

Druhé zastavenie

Kým sme prišli k nášmu druhému zastaveniu, museli sme si riadne máknuť. Zostup dole do Kremnice je v niektorých častiach dosť prudký a k bezpečnosti nepridá ani miestami vlhký a šmykľavý povrch. Proste treba si dávať v týchto miestach pozor.

Druhá polovica zostupu je už príjemná. Vedie lúčnymi chodníkmi s výhľadom na Kremnicu a tie sa zmenia iba tesne pred vstupom na okraji mestečka. Počas putovania dole týmito lúkami sa môžete donekonečna otáčať za nádherným výhľadom na Krahulský vrch s rozhľadňou. Nedá sa toho nabažiť. A tak ako je napísané v poznámkach k tejto akcii, že je to čisto zážitková akcia, tak je aj do bodky splnené.

O následnom putovaní baníckym mestečkom Kremnica snáď ani netreba hovoriť. Možno ste už v Kremnici niektorí boli, ja áno a tak viete, že je to nádherné miesto s peknými historickými pamiatkami. Najkrajšie je námestie, kde je situovaný aj morový stĺp a mnoho historických domov. My sme si toto putovanie veľmi užili a mohli sme si oči vyočiť toľkou krásou. Na škodu však bolo, že na námestí sme nenašli otvorenú reštauráciu, kde by sme sa mohli občerstviť. Kvetinky túžili po kávičke a ja som sníval o pivečku. Nič z toho nám nebolo dopriate 

Tretie zastavenie

Kremnicu sme opúšťali po schodoch. Po schodoch, ktoré lemovali smerové tabuľky s nápisom Kalvária a smerovou šípkou. Nebolo ako zablúdiť. Stúpanie na vrchol ku Kalvárii je príjemné, ale ustavične stúpavé po serpentínach. Príjemné je, že sa serpentína otáča práve v mieste očíslovanej kaplnky – „zastavenia“ a turista si tu môže zároveň aj oddýchnuť a tí nábožnejší aj krátko pomodliť Cesta ku Kalvárii vedie o to príjemnejšie, že celá trasa „putuje“ pod stromami. Až na vrchole sa priestor otvára.

Aj tu sa dá príjemne oddychovať. Nad Kalváriou je malý kopček, na vrchole ktorého je kamenný kruh s lavičkami. Je to ideálne miesto na oddych a občerstvenie. A to nehovorím o výhľadoch. Tie sú tiež parádne. Z tohto miesta bolo okrem iného vidieť aj miesto nášho posledného zastavenia. Kostol svätého Jána Krstiteľa s výraznou bielou fasádou je na ďaleko viditeľný a nedá sa prehliadnuť. V jeho susedstve sa nachádza Geograficky stred Európy a to bol náš posledný bod zastavenia.

Štvrté zastavenie

Po čase strávenom oddychom naše kroky viedli naďalej Barborskou cestou. Neopomenuli sme ani návštevu blízkeho jazierka, na ktorom rástli biele lekná. Priznám sa, už dávno som ich nevidel. Cesta do Kremnických Baní je mega príjemná, bez brutálnych stúpaní. Na každom kroku je nejaká zaujímavosť banského charakteru. Navštívili sme dva banské historické kríže, jeden chránený strom a jednu zavalenú štôlňu. Je tu toho oveľa viac a preto sa sem oplatí ísť znova a riadne to tu pochodiť. Je možná aj iná trasa. Drevených informačných a smerových tabuliek tu bolo neúrekom a navštívenie každého „prezentovaného“ miesta stojí za samostatnú návštevu týchto miest. Pouvažujte o tom.

A čo to štvrté zastavenie? No predsa tým je Geografický stred Európy, ktorý sa tyčí nad Kremnickými Baňami v susedstve spomínaného kostola a Kláštora kapucínov. Tu sme absolvovali posledný oddych. Miesto je zvláštne a stojí za návštevu. Dokonca je tu prístup od štátnej cesty. Takže ak pôjdete tadiaľto niekedy v budúcnosti na aute, určite sa tu zastavte. My sme si tu tak dvadsať minút posedeli, niečo pojedli a popili a vydali sa na poslednú stúpavú časť trasy po asfalte do Krahúľ.

Záver

Po tom, čo sme dorazili do cieľa boli sme odmenení. Tesne pri parkovisku, v strede obce, bol otvorený Šenk pod Svahom, ktorý nám vlial novú energiu do žíl. Kvetinky si dali vysnívanú kávičku. Ja šofér som musel oželieť pivko a tak musel stačiť radler pomelo-grep. Ale aj ten ma dostatočne postavil na nohy. Kowo zostal pri svojej dobrej vode.

Na záver konštatujem a vyslovuje Bohu vďaka, že som sa mohol tejto parádnej zážitkovej akcie zúčastniť.

Alenke, Ľudke a Kowovi ďakujem za účasť a za skvelú a tradične dobrú náladu a zážitky, ktoré sme spoločne zažili. Kremnické vrchy sú nádherné pohorie a touto akciou som sa len utvrdil v tom, že sa sem kedykoľvek oplatí zavítať.

Priatelia, dúfam že sa čoskoro uvidíme pri ďalšej skvelej turistickej akcii nášho spolku.

Dovidenia!

Áááááááále čo to. Spiaci turisti sa zobudili
To som rád Lenka, Dodo a Agátka, že ste si konečne vyšliapli do hôr. Dúfam, že to bude už pravidelnosťou.

Majte sa krásne a držte sa.

Ako tak pozerám históriu, Vtáčnik je velice sympatický vrch. Toľko PatoMatových akcií sa tu už konalo a pritom je každá iná. Sú tu fotky so snehom, s hmlou, so slnkom, s blatom, ale všetky majú jedno spoločné. Vyšekerení a spokojní turisti pri kríži.

Na 14.9.2023 som mal s horským vodcom a synom naplánovaný výstup na Gerlachovský štít. Keď že sa výstup pre počasie zrušil, na druhý deň sme sa s rodinou vybrali na rodinnú prechádzku na Štrbské preso. Postupne sa prechádzka rozšírila o pochod po červenej značke na Popradské pleso. Keďźe sa nám zo synom nechcelo rodinku čakať na chate pri Pp začali sme stúpať na Ostrvu, na vrchole sme sa zhodli, že sa nám nechce zase zostupovať po tej istej trase, zvolili sme nový cieľ Batizovské pleso a zostup cez Batizovskú dolinu na železničnú stanicu Vyšné Hágy.

Chodievame občas do Nórska na ryby. Teda ostatní. Ja len trochu a vždy pritom po očku pokukávam po okolitých kopcoch. U ostatných majú ryby prednosť pred čímkoľvek. Preto sem prišli. Nezvyknem to kaziť, ale ak máme po pár dňoch už niečo nachytané, proste vyzerá to sľubne s úlovkami a splnením kvóty, nepôjdeme domov naprázdno a aj počasie dovolí, už ma v člne ani na chate neudržia. Doteraz som chodieval na blízke kopčeky sám. Len na tento najvyšší v okolí som si sám netrúfal.

Tentoraz je to však iné. Je tu s nami jeden nový. A je tiež tak trochu turista. Keď sme po 2 700 kilometroch dorazili zo Slovenska na chatu pri fjorde, jeho prvý pohľad patril moru. Predsa len, je to rybár. Ale po chvíľke sa ma pýta „na ktorý kopec si to chcel ísť?“ Má šťastie, kopec vidieť z terasy našej chaty. Je spokojný aj s fjordom, aj s kopcom. Bál sa, že to bude také nič. Pohľad na majestátny štítik ho presvedčil o opaku. Bodaj by aj nie. Heilhornet nie je zaujímavý iba pre turistov, ale kedysi býval aj dôležitým orientačným bodom pre námorníkov. Teraz, vo svete satelitov a GPS je to už trochu inak…

Šťastie nám praje. Niekoľko dní sa z mora či fjordu vraciame s úlovkami. A každý deň sú o niečo bohatšie. S počasím až také šťastie nemáme, ale mohlo to byť horšie. Nie mohlo, podľa predpovede aj malo byť horšie. Aspoň čo sa dažďa týka. Každý deň nám ukazovalo okno pár hodín bez dažďa. Lenže okno sa oproti predpovedi posúvalo. Prišlo skôr, ale sa aj skôr zatvorilo. Preto nás občas dážď zastihol na mori. Niekedy sa dažďu dalo vyhnúť tým, že sme potiahli o 2 – 3 kilometre s člnkom ďalej a mrak na nás nedočiahol. Inokedy sme jednoducho zmokli a mohli sme ísť na breh.

Blíži sa štvrtok. Má byť najkrajšie počasie za celý náš pobyt. Toto sa nedá. Už som rozhodnutý ísť na Heilhornet aj sám. Kamarát našťastie nezlyhal a rozhodol sa ísť so mnou. Po prvom stupáku máme toho dosť, ale to dokážeme rozdýchať. Čaká nás prechod „bažinami“. Hovorím kamarátovi, dávaj pozor, kde stúpaš, je to tu močaristé. Dá sa prejsť, ale človek musí trochu rozmýšľať a dávať pozor na každý krok. Inak sa mu môže prihodiť to, čo kamarátovi. Zmizla mu noha v bahne. Rýchlo stihol prehodiť váhu na druhú nohu. Dno prvou nohou nedosiahol, a to ju mal v bahne dopoly lýtka. Keby mal obuté tenisky, tak je bosý. Našťastie mal na nohách kanady.

Konečne máme to trasovisko za sebou. Situáciu nám to však príliš nezlepšilo. Skala je síce pevná, ale miestami vďaka vode aj dosť šmykľavá. Našťastie takýchto úsekov tu veľa niet. Dokážu nás však prinútiť zísť z „chodníka“ a ísť kúsok pomimo. Inak by sme neprešli. Keby som šiel sám, na týchto miestach by som to veru vzdal a otočil k parkovisku.

Máme za sebou druhé stúpanie. Zatiaľ nám stále nie je jasné, kadiaľ sa dostaneme hore. Teda mapa hovorí, že odzadu, ale už prestávam veriť všeličomu. Bodla by pauzička. Lenže máme časový sklz. Neskoro sme vyrazili na túru. A my musíme zostúpiť k autu za svetla, lebo tu budeme nocovať. A to sa nám nechce. By sme tu zablúdili. Síce majú turistické značenie, ale nie je také výrazné ako naše. Aj chodníček tu je, ale dosť často ho nevidieť na tej skale. Preto sa nám stáva, že sme častejšie mimo chodníka, ako na ňom. Vyzerá to tak, že sem veľa turistov nechodí.

Pred vrcholom nás čaká najnebezpečnejší úsek. Dokonca sem na kúsok dali aj reťaze. Skala je studená, občas na nej trochu snehu a ja mám rukavice na chate. Tam im je dobre. Konečne dosahujeme vrchol. Pohľady okolo nás utvrdili v tom, že sme urobili dobre, keď sme to nevzdali. Sám by som sem však nevyliezol.

Na vrchole fúka. Mám oblečené na sebe všetko, čo som mal v ruksaku. Pofotíme, ponatáčame, odlovíme kešku a rýchlo dole, ale opatrne. Na počudovanie sa ide cesta dolu lepšie, ako sme čakali. Na niektorých úsekoch smerom hore sme si totiž hovorili, ako my tadiaľto pôjdeme len dole? A šlo to dobre. Dokonca smerom dolu sme viac na chodníku, ako mimo neho. Podľa turistickej mapy cz nám celá túra mala trvať asi 4 hodiny a 25 minút. Smerom hore 2 hodiny a 12 minút. To iste! Sme makali, pot z nás stekal ako z vodopádu pri parkovisku a aj tak sme sa hore dostali až za tri hodiny. Najpodstatnejšie je, že k autu prichádzame za svetla. S veľkou časovou rezervou.

Úvod

Síce navrhol túto trasu Mišo, ale túžba navštíviť majestátnu Krakovu hoľu sa narodila v mojej hlave. A nebolo to dnes, či pred pár dňami. Túžba vo mne driemala už od októbra 2020, keď som „popod“ Krakovu hoľu išiel s Dúšom, ako oddelená dvojka zo štvorky. Ľudka s Ivanom vtedy chceli ešte zažiť po túre kúpanie v termálnom prameni Kaďa v Liptovskom Jáne a tak sa späť vydali skôr po zelenej značke. No a my sme pokračovali ďalej do Sedla Predných. Už vtedy som na Krakovu hoľu hľadel so závisťou a vravel si sám pre seba, že na ňu raz pôjdem. A prosím pekne, stalo sa tak dnes. Mňa teší, že som v tom nebol sám a pridali sa ďalší dobrodruhovia.

Hoci je sem cesta z Piešťan dlhá a trvá dve a pól hodiny oplatí sa sem ísť. Možno by bolo lepšie sa tu niekde ubytovať a pobehať toho viac, ale to možno niekedy nabudúce. Je to časť Nízkych Tatier, ktorá nie je až tak navštevovaná a dajú sa tu podniknúť zaujímavé túry.

Putovanie

Auto sme zaparkovali na platenom parkovisku pri Demänovskej jaskyni Slobody za 8€. A chodník s modrou turistickou značkou, ktorá prakticky smeruje až na vrchol, začína už pri miestnej informačnej tabuli. Už od začiatku sa pripravte na pekný stúpačik. Ak ste príliš oblečený, putovanie po serpentínach na Pusté a do Sedla Machnaté, vás okamžite vyzlečie No musím povedať, že je to nádherná cesta. Hlavne vyššie položené jej časti vám odkryjú prvé nádherné výhľady. Počasie sme mali vynikajúce a to zážitky ešte umocnilo.

Než sme prišli do Sedla Machnaté putovali sme popod obnažené skaly vrchu Pusté. Ako povedal Roman nie je sa na týchto miestach kam ponáhľať. Treba si ich poriadne užiť a my sme tak urobili. Je to nádherná časť trasy, ktorá sa ďalej neopakuje. Iba ak by ste sa rovnakou cestou aj vracali. Náš pôvodný plán ísť naspäť cez Sedlo Javorie a cez Krčahovo zavrhol už na začiatku túry Roman. On navrhol ísť späť cez Iľanovské sedlo a ďalej zážitkovou trasou po zelenej turistickej trase. A musím konštatovať, že sme sa nechali správne prehovoriť. Potvrdili to všetci účastníci výletu.

Od Sedla Machnaté je to ustavične do kopca, ale nie až také strmé, ako na začiatku. Dá sa to v pohode aj s prestávkami vydržať. Zo Sedla pod Krakovou hoľou je na vrchol čoby kameňom dohodil. Po chodníku medzi hustou kosodrevinou sme dokráčali za šesť minút na vrchol. Musím povedať, že za tie prekrásne výhľady tá námaha stojí. Veď pre takéto zážitky chodíme na hory. To nás napĺňa. Teda mňa určite áno.

Na Krakovej holi sme absolvovali približne tridsať minútovú prestávku. Bolo treba doplniť energiu, tekutiny a samozrejme ukojiť aj turistickú dušičku. Čas strávený na vrchole sme využili aj k odovzdaniu ďalšieho certifikátu Romanovi. Musím povedať a som rád, že som na Romanov certifikát nezabudol, lebo Krakova hoľa je dôstojným miestom na takéto udalosti. Keď sme naplnili oddychový čas a uzavreli všetky zábery do čarovných krabičiek pohli sme sa ďalej.

Bolo treba zísť dole do Sedla Machnaté po tej istej trase, kde nás už čakala žltá turistická značka. Bola to tá, ktorú navrhol už v začiatku Roman. Ona nám robila spoločníčku iba do Iľanovského sedla, kde si nás prevzala zelená značka. A dobre spravila. Zelená bola veľmi príjemná, zaujímavá a zážitková. Už po pár sto metroch pri klesaní sa začali objavovať pramienky a vodopádiky. My sme jeden taký výdatnejší využili na osvieženie a pitie. A tu sa práve stalo niečo zaujímavé, ale o tom neskôr.

Pramienkov pribúdalo, potôčik napájaní prameňmi silnel a cesta bola príjemná v chládku a vlhku. Proste paráda. A k tomu ušiam lahodiaci zvuk potôčika. Dobre sme spravili, že sme tade išli.

Ako si tak idem, zrazu mi niečo nesedí. Ako viete, v poslednej dobe používam okuliare. Drahé okuliare. Ani nechcete vedieť, koľko stály. No a keď ich zrovna nemám na očiach, vešiam si ich na karabínku na popruhu ruksaku. Pri chôdzi ony tak pekne cinkajú, proste prirodzený plašič medveďov. A čo to, zrazu nepočuť cinkot. Pozriem na karabínku a okuliare nikde Kde som ich pre boha stratil, pýtam sa sám seba. Ale spomenul som si. Keď som sa pri prameni nakláňal spadli mi asi do vody. No nič musím sa pre ne vrátiť. Ale nemusel. Naozajstného priateľa poznáš v núdzi. A dobre je, keď je mladší ako ja, keď má viac sily ako ja, a keď je pre neho pomáhať samozrejmosťou. Áno. Pre moje okuliare mi zabehol Mišo a ja mu zato veľmi pekne ďakujem a vážim si to. Na takéto nezištné chvíle, keď ti priateľ pomôže sa nedá nikdy zabudnúť. Michal, ešte raz, úprimne Ti ďakujem.

Koniec zážitkovej doliny je prakticky po rovine. Po tom, čo sa malý potok vlial do mohutnejšej Demänovky nasledovali sme jej tok. No a ten nás priviedol do cieľa, kde nás už čakal Roman, ktorý väčšiu polovicu putovania dolinou odchodil sám. Spolu sme konštatovali neobyčajnosť tejto turistickej akcie a Vám, ktorí ste na nej nemohli byť ju vrelo odporúčam.

Záver

Bola to naozaj parádna túra v Nízkych Tatrách. Na miestach, ktoré nie sú príliš navštevované ale o to čarovnejšie. Krakova hoľa je impozantný kopec a určite si zaslúži návštevu. Kto na Krakovu hoľu pôjde neoľutuje.

Pri ceste domov sme dali zadosť aj svojim hladným bruškám. Návštevu Salaša Dechtáre sme si užili a pochutili si na dobrom jedle. Bola to dôstojná bodka za touto vydarenou turistickou akciou.

Ďakujem Romanovi, Mišovi a Dúšovi za účasť a za skvelé zážitky, ktoré sa mi dúfam na dlho zapíšu do mojej RAM-ky 

Dovidenia nabudúce!

Ahojte, na túru v nedelu 10.9. som sa síce nahlásila, ale mám aj iné aktivity, takže kludne prenechám miesto v aute zdatnejším alebo odvážnejším z nás… Zdravím všetkých