Komentáre k turistickým akciám

Táto akcia sa takmer uskutočnila. Začiatok bol dobrý, už sme boli autom na ceste, keď tu zrazu Miro potreboval stihnúť viacero vecí a preto sme radšej zvolili o niečo kratšiu a menej náročnú alternatívu (najmä bez hľadania v teréne – druhá jaskyňa a Mačacia skala). Nakoniec vysvitlo, že tých viacero vecí plánuje stihnúť aj so mnou… Túto akciu absolvujeme niekedy nabudúce.

Ako Jozef správne podotkol pred akciou som neuhol, ale nebolo to úplne bez indidentu, aj keď neúmyselného. Ráno som v pohode vstal, naraňajkoval sa, kávičku dal a spokojne si čítam knižku. Zvoní mi telefón a turista Jozef ma nečakane zaskočí oznamom že už je na mieste a aké sú moje súradnice. Ja zamračene pozerám na nesynchronizované hodiny na stene kuchyne ktoré ukazujú čas 9:05 a rozmýšľam čo viedlo Jozefa k tomu aby tam bol o hodinu skôr a prečo je prekvapený že ja tam ešte niesom. Po niekolkých milisekundách prepočítavania mi docvaklo že sa menil čas a nastenné hodiny to nejak odignorovali. O tom s nimi ešte budem mať vážny rozhovor a bude ich to stáť hodinu života.

Túru ako takú zhrnul kolega vcelku v poriadku, nemám pripomienky a dávam mu 10 bodov.

A áno po stretnutí sa s priateľkou a spol. som absolvoval ešte jeden výstup na pyramídu. 

Táto turistická akcia sa zrodila v piatok poobede na inej, neturistickej akcii – doslova za 5 minút 12 (necelé 2 dni pred akciou). Za akciu vďačím Marošovi, navrhol ju a potom neuhol a zúčastnil sa. Bohatú účasť som neočakával. Tento rok je to oproti minulému roku veľká bieda. Turistických akcií je ako šafranu. Navyše nám na dvere klope apríl a máme zatiaľ iba 4 aktívnych turistov. Štvrť roka za nami. Už ani nečakám, že sa to v priebehu roka výrazne zlepší. Iba v roku 2012 sme nemali dvojciferné číslo aktívnych turistov, tento rok tento “rekord” asi znovu dosiahneme.

Na Zobori alebo na Pyramíde som bol viac krát, ale ani raz sa mi nepodarilo navštíviť Svoradovu jaskyňu. Tentoraz som ju nechcel obísť. Oproti iným jaskyniam je netradičná tým, že spred jej vchodu sú obmedzené výhľady (ale sú!) a najmä, že dostala svoj názov podľa pustovníka Svorada, ktorý v tejto jaskyni strávil časť svojho života. Budúci pustovník sa narodil okolo roku 980 v Poľsku v rodine roľníka v dedine Tropie nad Dunajcom. Pridŕžal sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý zasiahol v roku 1022 proti staroslovienskej liturgii, odišiel Svorad (Swierad) na územie Slovenska až prišiel do kláštora pod Zoborom. Prijal meno Andrej a rozhodol sa viesť pustovnícky život.

Aj keď dodržiaval pôst chodil Svorad pracovať so sekerou do lesa. Po dennej robote si dožičil odpočinok, ktorý sa dá skôr nazvať trýznením. Niektorí to nazývajú honosnejšie – askézou. Dubový klát ohradil plotom a na tento plot zo všetkých strán pripevnil ostré tŕstie. Sadol si na klát a keď jeho telo premožené spánkom sa naklonilo na akúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené precitlo. Okrem toho mal na hlave drevenú korunu, na ktroú zo štyroch strán zavesil štyri kamene. Ak sa jeho ospalá hlava naklonila na akúkoľvek stranu, udrela sa o kameň. Po jeho smrti pri umývaní jeho tela našli v ňom kovovú reťaz. Dotýkala sa už vnútorností a keď sa ju pokúsili vytiahnuť z tela, tak škŕkala o rebrá. Tieto “skutky” opísal Päťkostolský biskup Maurus.

Svorad bol pochovaný v Bazilike sv. Emeráma v Nitre. Už za života bol považovaný za Svätca pre svoj veľmi prísny spôsob života, ktorý veľmi presahoval priemernosť. Dodržiaval askézu, ktorú praktizovali “východní” mnísi. Trýznením dodržiaval regulu opáta Zosima, sýrskeho mnícha. Tieto sýrsko – palestínske asketické regule pravdepodobne prišli na naše územie spolu so solúnskymi bratmi – Metod bol predstavený v maloázijskom Olympe a mohol sa s týmito praktikami oboznámiť prostredníctvom sýrsko – palestínskych mníchov, ktorí utekali pred moslimami.

Tak, a historické okienko máte úspešne za sebou. Od jaskyne naša cesta viedla správnym smerom – do kopca. Stretávali sme ľudí a šli do kopca. Istý čas len ľudia a do kopca. Potom sa tá naklonená rovina trochu urovnala a zrazu tu bola Pyramída, ktorú viacerí menej informovaní ľudia považujú za vrchol Zobora. Maroš bol stále v pohode, pochvaľoval si, ako sa dobre parkovalo na parkovisku a ako je dnes doobeda hore relatívne málo ľudí. Keď mi vysvetlil, kde sa parkuje poobede a koľko tu býva ľudí, začal som chápať, že je tu takmer ľudoprázdno. Proste je pekne, poobede tu bude narvané, ale my už budeme poobede niekde úplne inde. Absolvovali sme “povinné” občerstvenie v netradičnom bufete, trochu sme sa pokochali a šli ďalej.

Po chvíľke dosahujeme naozajstný vrchol Zobora. Darmo, je pekne, pretože aj tu stretáme dvojcíferný počet ľudí. Síce viditeľne menej ako na pyramíde, ale sú tu. Trochu sa pokocháme a pokračujeme ďalej. Na Trojchotári zisťujeme, že je okolo pol jednej. Aká to náhoda, akurát nám padli do oka dva pníky. Rozkladáme dočasný základný tábor (sadáme si na ne) a zahajujeme obed. Počas prežúvania zdravíme nejedného cyklistu. Evidentne kúsok poniže nás majú hniezdo. Pekné počasie robí divy. Takmer každý z nich nás pozdraví a nejeden z nich nám aj zaželá dobrú chuť.

Obed sme načasovali perfektne. S plným bruchom dole kopcom, nie je problém! Ani nebol. Kúsok od Podhorian prichádzame na pole. Zrazu pred sebou vidíme rozhľadňu. Začíname uvažovať o drobnej zmene v dnešnej trase. Pod viaduktom je to už jasné. Šípka ukazuje jasne ktorým smerom je rozhľadňa. Padá rozhodnutie neísť ďalej do Podhorian, ale hneď na Hôrku, ktorú by sme inak obchádzali. Týmto sme dosiahli, že trasa sa nám nepredĺži, len to prevýšenie trošku… Aby som to skrátil, neľutujeme.

Kúsok za Hôrkou znovu prichádzame na turistickú značku. Sme dole, ale to nevadí, lebo nám to automaticky umožní ísť hore. Stúpanie je pozvoľné. Naša cesta vedie popri chatovej oblasti. Takže minimálne po chatovú oblasť musí byť stúpanie v pohode – ako by tam autá vyšli? Náš predpoklad je správny. Avšak ani potom to nie je drsné ani príliš dlhé. Zrazu sme na Meškovom vrchu. Odtiaľ je to k liečebnému ústavu kúsok (asi 25 minút). Práve na tomto mieste zvoní Marošovi telefón. Volajúci mu oznámi, že za “chvíľku” prídu k liečebáku aj oni a asi pôjdu s deťmi na Zobor. Maroš skonštatoval, že na parkovisko prídu približne v rovnakom čase ako on a začal sa pohrávať s myšlienkou, že hodí ruksak do auta a dá Zobor s nimi bez neho ešte raz. Ako sa rozhodol netuším.

Kúsok od našej trasy je Svoradova jaskyňa. Ešte som tam nebol, ale tentoraz by som sa tam rád mrkol.

Akcia sa pre malý záujem neuskutočnila. Maroš nemohol ísť.

Vyzerá to tak, že budete mať nádherné počasie. Nechcem to zakríknuť. Za to, aby ste mali pekné počasie si dám jeden „Otčenáš“,  dobre?

Prajem príjemnú a hodnotnú turistiku.

Postrehy a zážitky z akcie od turistu Vinca.

Príprava na akciu.
Akciu sme upiekli spolu s Jozefom. Patrí do nášho dlhodobého cieľa, a to dôjsť až na Duklu po „Ceste hrdinov SNP“.
Od Joža som začul ešte pred akciou, že by sme nemuseli byť sami. Neroztrénovaný Roman si na akciu netrúfal, kvôli dĺžke. Plne ho chápem. Ale to, že pôjde s nami Mišo, v to som tajne dúfal. Nakoniec sa dúfanie nepotvrdilo. Možno sám Michal, by na tomto mieste mohol napísať, prečo to vzdal.
Možno by bolo dobré, rozmýšľal som, že dosť aktívny turisti (minuloroční), by mohli napísať aspoň ospravedlnenku. Aby sa vedelo, či všetci turisti ešte žijú , len majú nejaké iné povinnosti, alebo neodkladné úlohy, záležitosti. Alebo žeby ste zanevreli na stránku? Nechce sa mi tomu veriť.

Predpoveď počasia pred akciou.
Počasie sme seriózne začali sledovať tak dva dni pred akciou. Nevyzeralo to zle, ale dážď bol predsa len hlásený okolo 1mm – 2mm. Deň pred akciou som volal Jožovi, že z dažďa by kľudne mohol byť aj sneh. A v takom prípade mi to nevadí. V prípade nezhoršenia predpovede som ochotný ísť. Neskôr sme si už nevolali. Telepaticky sme sa rozhodli, že sa stretneme až v deň odchodu v Piešťanoch pred Tescom.

Cesta do miesta štartu akcie.
Išli sme mojím tátošom podľa Jožovho presne navrhnutého plánu. Pri ceste autobusmi z Hornej Poruby i Dubnice nad Váhom do Trenčína som si uvedomil, že cestovanie autobusom má svoje čaro, a že niekedy by bolo lepšie ísť bez áut a spoliehať sa iba na tento druh dopravy. Spolu s Jožom sme vyzdvihli tento fakt v súvislosti s absolvovaním častí „Cesty hrdinov SNP“ na ďalekom východe. Prezradím, že už teraz kujeme plány.
A ešte mi nedá spomenúť, zdvorilosť a úctu všetkých ľudí (mladých či starých) v obci Horná Poruba. Bol som veľmi šokovaný, že nás pozdravil každý človek, ktorý prišiel na autobusovú zastávku. Musím povedať, že ľudia vo veľkomestách úplne zdivočeli. Každý sa stará iba o seba a nikoho nepozná, nikoho si nevšíma. Z toho mi je smutno Samozrejme česť výnimkám.

Samotná akcia.

1. časť
V úvode sme si užili mestského asfaltu. Od kostolíka v Kubrej, kde sme mimochodom trochu zablúdili, sme o asfalt už nezavadili. Jedinou a logickou výnimkou boli Trenčianske Teplice a koniec túry v Hornej Porube.
Prvá časť bola celkom pohodová. Bolo síce „trochu“ blata, ale vydržať sa to dalo. Hlavne, že nepršalo. Dážď nám vkĺzol pod nohy až tesne pred vstupom do Trenčianskych Teplíc. Ako už Jozef spomenul. Použili sme to ako zámienku na schovanie pred živlom. Neuveríte ako vie s chuťou vypité pivečko naštartovať turistu a otupiť mu zmysly starajúce sa o detekciu nepriaznivého počasia. Na schovávačku sme sa zahrali ešte raz, a to na Baračke, kde sme si k zlatému moku dali aj červený mok (Toskánska polievka). To nás neskutočne nakoplo.

2. časť
„Nakoplo“ nás to až tak, že úvodné, dlhé stúpanie od Baračky na hrebeň po červenej sme ani necítili. Ja osobne som si to uvedomil až na vyhliadke Kamenné vráta. Táto časť nám bola dôverne známa približne spred mesiaca. Už dopredu sme sa s Jožom dohodli, že tentoraz „liezť na babu“ (Omšenskú) nebudeme a ani na nič, čo sme minule absolvovali. Našim cieľom, ktorý sme mali v pláne navštíviť a bol navyše nášho itinerára, bola vyhliadka „Starý háj“ a „Bartošovica“ Po návšteve sme konštatovali oprávnenosť návštevy. Okrem toho, že sme si tu spravili gastronomickú prestávku boli tu aj celkom slušné výhľady do doliny. V tom čase, keď sme tam boli sme mali nádherné počasie s vykukujucim slniečkom.
Po Bartošovici to už išlo samo sebou. Hlavným cieľom, hlavne Jožovým, sa stali všakovaké tvary stromov (duby a buky), ktoré sa neschovali pred objektívom fotoaparátu. Pred tým, než sme začali klesať do Hornej Poruby, sme sa stretli so stádom laní. Jožovi sa podarilo čiastočne natočiť krátke video. Takže krátky dôkazový materiál je k dispozícii. Inak ja som žiadne video netočil. Načo. Aj tak moje videa nik nepozerá Navštívili sme zaujímavé miesto „Santa Fe“, kde sa dá absolvovať príjemná opekačka, relax. Na tomto mieste je možnosť aj prespať.
Než sme zostúpili do cieľa zažili sme krásne výhľady na Vápeč a dolinu pod ním.

Záver.
Počas akcie sme skúšali volať Mirovi. Miro nebral telefón a ani sa nám neozval v priebehu akcie a ani po tom.
V Hornej Porube sme zažili rozhovor s jedným starším pánom, ktorý sa zaujímal kde sme boli. Myslel si, že sme boli na Vápeči. No keď sme mu odpovedali, že ideme z Trenčína bol celkom prekvapený. Dostalo sa nám uznanlivého slova. V ten moment som bol na seba a samozrejme na Joža celkom hrdý , že sme to zvládli.

V Hornej Porube žijú iní ľudia na akých sme zvyklí. Každý z nich nás ráno pozdravil bez ohľadu akej národnosti, vierovyznania, orientácie, veku, pohlavia … bol. Bilo to do očí, takže si to všimol aj Vincent. Ihneď spustil na túto tému dlhý monológ z ktorého si pamätám jedinú vetu, keď Vincent dobrovoľne prehlásil „Som nepoučiteľný.“ Síce to nemám nahraté, ale už to nezoberie späť!

Na zastávke autobusu sa ľudia radili do dvoch skupín stojacich na úplne opačných stranách zastávky. Zo začiatku nám to bolo záhadou. Keď prišiel autobus, prvá skupinka začala nastupovať. Autobusár si všimol naše dezorientované pohľady a rukou nám sám dobrovoľne naznačoval, že druhý autobus za chvíľku príde a zaradí sa za ním. Dobrovoľne bez vyzvania niekomu niečo vysvetliť, keď je do očí bijúce, že tápa, to sa tiež už dnes nenosí.

Cesta dvomi autobusmi nám ubehla pomerne rýchlo. Zároveň sa nám podarilo aj vystúpiť na správnej zastávke. Orientovať sa nám pomohol Trenčiansky hrad. Zo začiatku cesta ubiehala pomerne rýchlo. Spomaľovali nás iba semafóry. Aj tie nás však za chvíľku nechali na pokoji. Až to prišlo samé od seba. Stalo sa to v Kubrej. Pri kostolíku bola socha s klačadlom. Vincent ho ihneď zneužil, pokľakol, prežehnal sa ihneď sme začali blúdiť. Nevšimli sme si odbočku a pokračovali sme zlým smerom. Po pár minútach sme však zistili, že ideme zle a začali sme svoj smer korigovať. Vincent išiel smerom na cintorín – stále nesprávne, ale tváril sa odhodlane s tým mobilom s mapou v ruke. Ja som sa vrátil a zistil, že odbočka je tam síce nakreslená, ale iba z jedného smeru a preto sme si ju nevšimli. Po chvíľke sme sa s Vincom znovu stretli a tentoraz na správnej cestičke.

A teraz k tomu najhlavnejšiemu, čo asi všetkých zaujíma – počasie. Malo síce pršať, ale nie veľa, iba nejaký necelý milimeter. K tomu trochu sneženia. To nás však neodradilo a počítali sme aj s blatom. Stihli sme všetko, dážď, sneh i miniatúrne krúpy. Odhadujem to však na viac, ako iba milimeter. Keď sem tam spadla na nás kvapka, nerobili sme hneď paniku a v dobrej nálade sme pokračovali ďalej. Po čase však tých kvapiek bolo trošku viac, tak sme si dali kapucne na hlavy. Na pršiplášť to stále nebolo. V Trenčianskych Tepliciach stále kvapkalo, tak reku ideme sa ukryť do pivárne. Dáme jedno pivko a medzitým to prestane. Náš odhad vyšiel napoly. Dali sme si naozaj jedno pivko ale to vonku neprestalo. Skôr naopak, intenzita pršania sa zvyšovala.

Napriek tomu sme sa rozhodli pokračovať. Pri Baračke už pršať prestávalo, my sme však už mali vetrovky mokré. Rozhodli sme sa neriskovať a dať si prestávku aby nasýtenie našich vetroviek vodou nedosiahlo kritickú hranicu! Dali sme si polievku. Tak dobre, priznávame, počítali sme najmä s pivom. Čakala nás druhá polovica trasy so zaujímavým prevýšením, takže sme to mali kde vypotiť.

V skutočnosti som od trasy nečakal veľké zázraky a kvôli počasiu takmer žiadnu viditeľnosť. Avšak som sa mýlil. Videli sme množstvo zaujímavých stromov. Na trase sme mali 4 vyhliadkové miesta. Dve sme navštívili minule a tie ďalšie dve dnes. Aj počasie nám chvíľku prialo, potom nie aby vzápätí sa na nás znovu usmievalo slniečko. To vystriedali minikrúpy… Som rád, že som išiel.

Trasu som nahral v mobile aplikáciou Strava. GPX súbor som nahral na Hiking a sk.mapy.cz a tuto sú výsledky.

Môžete porovnať.

Moje GPS v mobile je proste na kočku

Paráááááááda Maroš. Pekná akcia. A fotky sú nádherné. Ďakujem za zážitok, síce virtuálny, ale predsa 

S Vincentom sme boli dohodnutí že dáme v dohľadnej dobe nejakú akciu dokopy. Tentoraz sme sa rozhodli ísť cez týždeň. Voľba padla na štvrtok. Bola to šťastná voľba, súdim aspoň podľa počtu zúčastnených. Vincent takticky naplánovanie trasy ponechal na mňa.

Kam ísť? Nakoniec som sa rozhodol pre Veľkú Homoľu. Starú vyhliadkovú vežu nahradila nová. Tentoraz tam vyšľapeme zo smeru, z ktorého sme ešte nešli a tak uvidíme aj staré hradisko, ktoré „Modrania“ používali v čase nebezpečenstva ako útočisko. Trasu som sa snažil natiahnuť tak, aby mala aspoň 15 km.

K informáciám o starých štôlňach som sa dostal až po naplánovaní trasy doslova ako slepé kura k zrnu. Po troche pátrania som zrazu zistil, ako vhodne bola trasa naplánovaná – po ceste nás čakajú dve štôlne. Ak by sme silou mocou chceli vidieť aj tretiu štôlňu, museli by sme trochu pozmeniť trasu, ale chalani sa odmietli plaziť (prvý úsek – cez vchod sa treba plaziť, potom už je to pohodička – vraj), takže sme nakoniec k tretej štôlni nazývanej Bartolomej nešli. Ďalšie štôlne sú pri Pezinku a Perneku.

Pri hľadaní vhodného parkovacieho miesta sme v Modre – Harmónii trochu chaosili. Nie, Vincent nebol na vine, bolo to vďaka mne. Áno, je to tak, nie za všetko môže Vincent. Naštartovali sme sa a vykročili sme. Stačila chvíľka nepozornosti a už aj sme sa ešte v Modre – Harmónii otáčali späť. Tu už sa však zrazu vinník nenašiel. Našťastie to bol len kúsok, ktorý nám neublížil, dúfam.

Cestička ďalej viedla popri veselo žblnkotajúcom potôčiku. Radosťou bolo ísť popri ňom. Aj som si občas hovoril „Som ešte v Malých Karpatoch, alebo som už niekde úplne inde?“ Trochu rozvodnený potôčik nielen veselo žblnkotal, ale aj zo tri krát sa nám postavil do cesty. Museli sme ho prebrodiť. Je to tak, každý sme iní. Každý z nás si našiel svoj súkromný „brod“.

Kúsok pod Zámčiskom sa potôčik s nami rozlúčil. Hneď na to sme však objavili vchod do našej dnešnej prvej štôlne. Niektorí ju nazývajú štôlňa pod Zámčiskom, ale môžete sa stretnúť aj s názvom štôlňa Panna Mária Pomocná (Maria Hulf Stolln). Táto prieskumná štôlňa vznikla najneskôr v 17. storočí. Je pozostatkom snahy nájsť zlatú žilu. Dnes štôlňu využívajú maličké netopiere na prezimovanie. Štôlňa je 155 m dlhá a radí sa medzi „suché“.

Po vyjdení na povrch zemský som sa rozhodol naliať si z termosky čaj. Nebolo to dobré rozhodnutíe, pretože čaj bol horúci a práve nás čakal úsek jemne naklonenej roviny. Nekráčalo sa mi s tým čajom v ruke úplne ideálne, ale šlo to. Ďalšou našou dnešnou zastávkou je Zámčisko. Bežný smrteľník na dnešných hradiskách toho veľa neuvidí, pretože nevie kam sa má a ako sa má pozerať. Neraz rozozná iba zemný val. Našimi laickými očami sme toho tiež viac nevideli. Napriek tomu je to pekné miesto – lavičky, výhľady, cítil som sa tam príjemne…

Kúsok nad Zámčiskom sa k nám pridal sneh a vydržal to s nami ťahať až takmer po Zochovu chatu. Občas to bol sneh vo svojej dobrodružnejšej podobe – v podobe hrboľatého ľadu. Keď sa k tomu pripočíta jemne naklonená rovina, tak je o zábavu postarané. Kto sa šmykne a spadne, doslova dostane šancu si stupáčik vychutnať ešte raz. Nik z nás nepadol, Vincent sa síce rozcvičoval, ale ustál to.

Ešte poznámočka k Vincovmu orientačnému zmyslu a inštinktu. Mnohí z nás neveria, že ich má – vrátane mňa. Vincent je však tvrdohlavý a myslí si, že ich má. Skôr by som mu uveril, že má dezorientačný zmysel a schopnosť zabúdať. Pri hľadaní dnešnej druhej štôlne však orientačný zmysel i inštinkt uplatnil v praxi a ako prvý našiel Dvojitú štôlňu. Musel som to napísať, lebo za prvé, je to pravda a za druhé, keby to napísal Vincent, tak mu nikto neverí.

Nezabudnite si baterky alebo čelovky. Na trase nás čaká ešte jedna štôlňa (155 m dlhá) http://ciernediery.sk/…m-pri-modre/

No paráááááááááda.
Medvede konečne vstali zo zimného spánku  

Už som myslel, že budem tento rok v tabuľke iba ja a Jožo

Vo februári 2015 som bol s Renatkou na wellnesse v Trenčianských Tepliciach. Boli sme ubytovaný na Baračke v Parkhoteli. Už vtedy pri naších prechádzkach som sa obzeral po okolitých kopčekoch. A dnes na to došlo. Ocitol som sa presne na tých kopčekoch spolu s Jožom.

V jednom článku na tému náučných chodníčkoch v okolí som sa dočítal, že zaparkovať v Trenčianských Teplichiach je nemožné. Jediné možné parkovanie je pridrahé a tak sme využili parkovanie až na Baračke. Presne podľa spomínaného článku.

Kým sme išli po značke mestom využili sme služby reštaurácie pre nabudenie sa Netušil som, že polotmavý Bernát môže byť taký chutný. Ja som si naozaj pochutil. Boli sme pripravení.

Keď značka opustila mesto okamžite sa do nás oprel kopec. Myslím, že niekedy je to výhodnejšie ako zdĺhavé stúpanie na hrebeň. Mňa osobne prekvapilo množstvo súbežných značiek ako spomínal Jozef. Bez dohovárania sa a iba tak telepaticky sme sa dohodli s Jožom, že keď už sme tu, tak nevynecháme na náučnom chodníku nič zaujímavé. A tak sme postupne navštívili aj významné body náučných chodníčkoch. Napr. kaplnku Panny Márie a niektoré vyhliadky, ktoré sme nemali v itinerári trasy. Ja som vôbec neľutoval a bol som naklonený, tak ako Jožo týmto výzvam. Zážitková bola najmä Jelenská jaskyňa, vyhliadka Jeleň, vyhliadka na Bielej skale, vyhliadka Kamenne vráta a vyhladka Sokolovica, kde sme stretli asi miestnu dievčinu so psíkom, ktorá nám na horizonte poukazovala prstom významné body.

Časť trasy sme išli aj snehom, no nebolo to tragické naopak išlo sa vynikajúco. Počas prvej polovice trasy bolo počasie slnečné, príjemné. Neskôr pribudli oblaky a s nimi aj silnejší vietor. Na Omšenskej Babe bol najsilnejší. Pobyt na Babe sme si užili dosýta. Nádherné výhľady do dolinky sme nasávali plnými dúškami. Samozrejme som zanechal vo vrcholovej knihe zápis o tom, že existuje nejaký turistický spolok PAT a MAT. Prestávku sme využili aj na jedlo, ale hlavne na riadne zdokumentovanie pobytu na Babe.

Naspäť do Teplíc sme išli po Kamenné vráta tou istou trasou. Na tomto úseku je odbočka k vyhliadke Starý Háj, ktorú sme ako jedinú nenavštívili. Za Kamennými Vrátami sme sa stočili a až do Teplíc nasledovali červenú značku, ktorá je súčasťou SNP-éčky. K autu sme dorazili v zdraví, plní skvelých pocitov a dojmov. Tentoraz sme po túre neabsolvovali občerstvenie v reštaurácii. Inak som zabudol ešte spomenúť, že v jednom z nespočetných altánov sa vykonala aj tradičná pičská prestávka , ktorú som tentoraz zabezpečil ja. Dovolil som si doniesť tekutý produkt z mojej záhradky.

To by bolo všetko.
Horám zdar a turistike zvlášť.

V Trenčianskych Tepliciach si veľmi vážia návštevníkov. Finančne to ohodnotili na 10 € – toľko pýtajú za parkovné na celý deň. Buď sme hosťami nejakého penziónu, alebo platíme. Ak by pýtali nejakú rozumnejšiu cenu, vyskladáme sa a nehútame zbytočne ďalej. Lenže nepýtajú a preto sme sa rozhodli zaparkovať až v časti zvanej Baračka a vyraziť odtiaľ. Náladu nám to nepokazilo a to je hlavné.

Kopce v okolí Trenčianskych Teplíc nie sú len také obyčajné. Ich “čaro” spočíva v niečom, s čím sme sa doteraz ešte nestretli – ísť po chodníku, ktorým vedie 5 značiek súčasne! Štyri z toho síce náučné chodníky, ale aj tak. Na iných akciách si strážime značku, aby nám nezmizla. Tu máme trochu iný problém, iba si strážiť značku je žalostne málo. Tu sa môže ľahko stať, že si veselo vykračujeme, ale zrazu zistíme, že sme na úplne inom chodníku, ako sme chceli byť. My sme sa však s Vincom navzájom ustrážili a blúdiť sme neblúdili.

Čakalo nás ďalšie prekvapenie. Zrazu mi zvoní telefón. Neisto zdvihnem a na druhej strane linky vysmiaty Miro. Do éteru znie otázka “Čo dnes robíš?” Škoda, dnes to bolo tesné, ale žiaľ to nevyšlo. Po 2 rokoch bol Miro takmer s nami na akcii. Obávam sa, že to ešte dlho potrvá, kým s nami niekam pôjde, ak vôbec…

Ešte spomeniem poslednú vec – najdôležitejšiu a potom nechám slovo Vincovi. Vincent sa tesne pred príchodom na jednu vyhliadku rozhodol vytiahnuť svoju kameru a natáčať. Dlho to netrvalo a už aj išiel k zemi. To je tak, keď natáča a nepozerá poriadne pod nohy. Pardón, musím tú vetu poopraviť – keď nepozerá poriadne pod nohy, pretože v skutočnosti nenatáčal I keď si to myslel. Áno, správne, to znamená, že nemáme zaznamenaný jeho pád. Potom sa snažil rečičkami oblbnúť hodnotiacu komisiu – čiže mňa. Skúšal to tým “určite som roztrieskal mobil, rozbil som termosku…” Hodnotiaca komisia mu to nezhltla a kvôli týmto pokútnym pokusom mu udelila iba jeden bod – predsa len pád je pád. Ale body navyše? Za čo? Termoska sa teší dobrému zdraviu a mobil nemá ani škrabanec. Nakoniec mu porota dodatočne udeliila ďalší bod, pretože tá termoska to jemne odniesla – trochu ju ohlo.

Nejde mi vkladať obrázky – pustí ma k tomu, ale potom nič nevykoná. Takže musíte byť trpezliví…

Čerešničky akcie:

Jelenská jaskyňa (Jaskyňa pod Jeleňom): Je 25 – 27 m dlhá (rôzne zdroje – rôzna dĺžka) puklinová jaskyňa, ktorú vytvorila erózna činnosť podzemnej vody. Síce nemá kvapľovú výzdobu, ale sú tu malé krasové útvary a na svoje si prídu aj milovníci netopierov, pavúkov a nočných motýľov.

Omšenská Baba: Umožňuje pekný výhľad do okolia. Na vrchole je umiestnený dvojkríž. Žije tu u nás vzácny a prísne chránený chrobák fúzač alpský.

Keď som v pondelok Jozefovi povedal, že k akcii napíšem aj ja pár viet povedal mi, že to je zbytočné, že po takej dobe po akcii to už nebude nikto čítať.
No ja som sa aj tak rozhodol, že k nej niečo napíšem. Sám som zvedavý, či bude mať pravdu.

Túto akciu sme „upiekli“ spoločne s Jozefom. Tajne sme dúfali, že nebudeme jediní účastníci. Určité nádeje som vkladal do Romana, ale Jozef ma informoval, že Roman ešte nie je fit. Také malé váhanie som pozoroval aj u Rada, avšak nepotvrdilo sa. Zostali sme sami dvaja 

Keď som v to ráno vstal nažhavil som sporák a už sa vínko varilo. Však viete – škorica, klinčeky – všetko muselo byť tip-top. Romanovu latku kvality treba dodržať. Ešte som si voľačo energetické hodil do ruksaku a bol som pripravený. Nezabudol som na návleky, ktoré som si pred časom zaopatril a dnes mali premiéru. Potom už prišiel Jozef a mohli sme vyraziť.

Trasu sme mali pripravenú dokonale. Nakoľko neviedla po turistických značkách, zahrali sme sa na kresliča trás na Hikingu. Vytýčili sme si veľkolepé ciele – až štyri vrcholy a skoro 20 kiláčov. Odvážne. No realita bola úplne iná.

Vyrážame. Po uličkách mestečka pohoda. Sneh ujazdený, udupaný. Opúšťame Vrbové. 3800 m až po Baraní dvor ešte stále pohoda – ušliapaný, ujazdený sneh. Tu zrazu pred nami brána a „súkromný pozemok“. Sme nútení odbočiť a ísť popri plote. Pohodička skončila. Od tejto chvíle sa my stávame prešľapávačmi cestičky. Náš spoločník sneh nám nič nedaroval zadarmo. Jeho veličenstvo sa miestami vyšplhalo až pod kolená. Ale s tým sme rátali. Preto sme si dva krát urobili vínnu zastávku. Jozef poznamenal, že vínne zastávky boli za účelom oblbnutia našich zmyslov, aby sme nevnímali namáhavý sneh. Musím priznať, že to určitý čas pomáhalo, ale neskôr sa účinky akosi vytratili. Ponaučenie – nabudúce brať so sebou väčšie množstvo oblbováku 

Hoci sme mali trasu dokonale nakreslenú, ani náhodou sa nám nedarilo sa ju dodržať. Našim hlavným priateľom bola improvizácia a samozrejme moja GPS v mobile a prirodzená navigačná schopnosť. Dúfam, že to bolo teraz bez smiechu Nejakým zázrakom sme našli prvý vŕšok Kamenicu. O trochu neskôr nám pomohla lesná cestička. Aj na nej sme spáchali jeden omyl – nesprávne sme odbočili. V tejto chvíli nezištne pomohla GPS, ktorá nás doviedla až na Orlie skaly – najkrajší bod našej trasy. Pekné výhľady sme si patrične užili. Nakoniec to boli jediné, ako sa neskôr ukázalo.

Pokračovali sme ďalej. Div sa svete. Stretli sme dvoch šialencov, ako spomínal Jozef, neozbrojených poľovníkov. Po družnom rozhovore nám poradili, aby sme na „obe Pece“ nešli. Po prvé zle sa hľadajú a po druhé sneh bude hlboký. Nechali sme si poradiť. Ešte nám poradili na spiatočnej ceste využiť ich stopy. Vykúpenie pre nás bol príchod na cestu pred Baraním dvorom. Odtiaľ to bolo až ku mne iba dole a to bolo dobré, lebo Jozef už pociťoval problémy s kolenom. Aj ja som mal už toho dosť. Ten sneh nám obom dal zabrať. Už dlho ma nohy z turistiky tak neboleli ako teraz. Cítil som sa, ako by som celý deň šliapal kapustu I tak som rád, že sme na akcii boli.

Ďakujem Jožovi za spoločnosť.

Dnes nebolo takmer nič tak, ako malo byť, snáď okrem základného tábora – Vrbového:

• aby sme sa vôbec dostali z Vrbového, nasadili sme nejaký ten meter pred vyjdením z mestečka paličky
• čakali sme, že sa budeme už hneď za mestečkom brodiť v snehu, ani omylom, odhrnuté až po Baraní majer
• pri obchádzaní Baranieho majera sme sa už brodili, sneh nám v priemere siahal do poly lýtok, občas menej, občas až pod kolená
• myslíte si, že Baraní majer je majer? Omyl, je to obora, a preto sme ho mali problém obísť – veľmi dlhý plot!
• podľa mapy na hikingu nie je vrch Kamenica zalesnený, doteraz si neviem vysvetliť, ako to, že pri snehu do poly lýtok mi občas tá „tráva“ udierala do očí
• Orlie skaly boli tam, kde mali byť, tu niet čo vytknúť
• Za Orlími skalami sme stretli dvoch neozbrojených polovníkov na prechádzke, ktorí nás poučili, že Baraní majer nie je majer a ak by sme ho chceli obchádzať z druhej strany, je to ešte dlhšie… Zároveň nás upozornili na množstvo snehu a ak nepoznáme Veľkú pec, teraz keď je všetko zasnežené, ani tam netrafíme… Preto sme sa rozhodli dnešnú trasu skrátiť
• takže namiesto 4 cieľov sme dosiahli 2 (Vrch Kamenica a Orlie skaly), ostatné si nechávame na jar alebo leto s tým, že základný tábor bude trochu na inej svetovej strane

Po prvé.

Naozaj som očakával početnejšiu účasť Trasa nebola až taká náročná. Ľúto mi je, že choroba skolila dosť aktívnych členov Romana a Maroša. Tiež som očakával, že sa zúčastnia aj Ivanka s Mariánom, no nestalo sa tak pre nejaké príčiny. Očakával som aj ďalších no pracovné povinnosti nepustili. Veľká škoda, ale čo sa dá robiť.
Naopak potešilo ma, že pribudol neplánovane jeden člen výpravy. Rado priviedol sestru Danku a plánovaného Petra. Bolo to skvelé oživenie radov nášho spolku. A musím poznamenať, že boli veľmi zdatní. Klobúk dole. Z rozprávaní počas túrky bolo počuť, že aj ony majú čo to odchodené.

Po druhé.

Absenciu Romanových služieb som dôstojne zastúpil. Počas trasy sme mali dve vínne zastavenia. Na zimných turistikách sa osvedčila Romanova tradícia podávať varené vínko. Bol som poverený dodržať túto tradíciu. Prvé vínne zastavenie bolo už na začiatku pri zámku Smolenice. Mňa osobne toto zastavenie riadne nakoplo, ale hlavne zahrialo. A zahrialo až tak, že som neskôr vytiahol mobil a pasoval sa do role „navigátora“. Chcel som ukazovať ostatným správny smer postupu. Podaktorí, hlavne znalí členovia navigačnej problematiky už tušili, čo bude nasledovať Nejeden člen si spomenul na dezorientačný beh za spevom ruskej sýkorky v pohorí Burda Ale hlavne že bolo veselo, že?

Po třetí.

Po výživnom stúpaní Čertovým žľabom sme dorazili do sedla Záruby. Doteraz sme stretali húfy turistov. Ale to sa zmenilo hneď, ako sme odbočili smerom na Čelo a Veterlín. Chvíľku sme museli stúpať než sme dorazili na Čelo. Čakalo nás tu prekvapenie. Nachádza sa tu zakrytý vstup do druhej najdlhšej jaskyne na Slovensku, ako poznamenala Danka. Zápis do vrcholovej knihy obstarala tiež Danka – ďakujeme. Ozaj nespomenul som Lenku a jej psíka Poppyho. To je štvornohý člen spolku, ktorý má tento rok viac odšliapané v rámci akcií spolku ako „náš Miro“
Počas hrebeňovky z Čela na Veterlín sme zažili aj krúpo-sneženie, silný vietor a nádherne hrejúce slniečko. Proste všetko na čo si spomenieš.

Po štvrté.

Dorazili sme na najvyšší bod trasy Veterlín. Zároveň to bolo naše druhé vínne zastavenie a prvé medovinové zastavenie. Z Veterlína sú za priaznivého počasie nádherné výhľady. My sme boli nimi odmenení. Nevadil nám ani silný vietor. V zákryte stromov sa dalo prežiť aj to. Prestávku sme využili aj na posilnenie. Peter s Dankou nás ponúkli vianočnými koláčikmi, Lenka zase vynikajúcimi oškvarkovými pagáčikmi. Rado vytiahol sušené ovocie a Jozef spomínaný „tekutý med“ Každí prispel niečim a vytvoril tak výbornú atmosféru na tejto silvestrovskej akcii, ktorá sa nám určite vryje do pamäti.

Po páté.

Čakal nás len zostup dole. Absolvovali sme ho bez ujmy na zdraví. Pár udelených bodov za umelecké dojmy pri rôznych malých nehodách nestoja za reč. Nič veľkého na tomto poli sa neudialo. Hoci bolo vďaka mäsovému výstupu na Záruby na chodníčkoch blata dosť, my sme sa nijak „eroticky“ neprejavili. „Eroticky“ – rozumej pošmyknutie na blate a následný pád doň. Vari ste si nemysleli niečo iné
A tak sme vo výbornej nálade a s príjemnými pocitmi dorazili do nášho cieľa k autám pri kostole. Cestou domov sme sa ešte zastavili tradične na kapustnicu v Smolenickej reštaurácii Dvor u Sedliaka plus. Tu sme však nepochodili, lebo práve zatvárali. Zostalo nám len sa rozlúčiť, zaželať si všetko dobré do Nového roku a pobrať sa domov.

Po závěr

Ďakujem všetkým za účasť, skvelú náladu a príjemne prežitý turistický deň. Za mňa – som rád, že som sa zoznámil s ďalšími príjemnými ľuďmi, ktorí sú pozitívne naklonení turistickým aktivitám. Ešte raz ďakujem.

Vincent síce nie je prihlásený, ale bude. Na jednej z predchádzajúcich akcií totiž zadrel, že ak na 1. ročníku Silvestrovského výstupu nebude varené víno, on nepôjde. Týmto sa dobrovoľne prihlásil, že sa postará o varené vínko. Opovážil by sa chýbať!

Malá otázka, môže aj Poppy?