Komentáre k turistickým akciám

Tretí deň šľapania. Človek už dávno nie je čerstvý. Bojuje s únavou a ak je to do kopca, tak aj s dychom. Popritom sa snaží kochať sa okolitou prírodou. Zrazu pomník. Ideálna príležitosť. Na pauzu a lapenie dychu. Ak budem medzi prvými čo chytia dych, za odmenu si môžem prečítať písmenká na pomníku. Už by nemali byť také roztancované.

Tentoraz sme narazili na pomník na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier len kúsok od vrcholu Košariska. Pripomína nešťastie z 09.01.1945. Za­hynuli tu piati občania z Liptovskej Lúžnej, keď sa snažili vyniesť potraviny pre partizánov. Áno, v okolí Prašivej pôsobili partizáni, a toto je aj ich príbeh…

V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v tomto priestore vysadená skupina výsadkárov na pomoc SNP. Dvanásť parašutistov s veliteľom Veličkom malo byť pôvodne vysadených v priestore Ploskej. Väčšina z nich však dopadla v priestore Liptovskej Osady a jeden z nich dokonca do Hiadelského sedla. Celý deň im trvalo, než sa dostali lesmi na hrebeň Prašivej. Ich úlohou bolo pripraviť zázemie pre ďalšie výsadky. Naviazali spojenie a zoznámili sa s ľuďmi na salašoch. Práve bačovia boli často ich prvými spojkami.

Do 09. augusta bolo v tomto priestore vysadených ďalších 61 parašutistov. Okrem nich lietadlá zhadzovali zbrane a potraviny. Obyvatelia Liptovskej Lúžnej proviant zhodený z lietadiel nosili partizánom na Prašivú. Zranení parašutisti boli liečený v domoch v Liptovskej Lúžnej. V dedine dokonca zriadili kanceláriu na nábor partizánov. Prichádzali sem dobrovoľníci až z Ružomberka. Počet obyvateľov obce sa strojnásobil. Aj mnohí obyvatelia Liptovskej Lúžnej sa hlásili do ich radov. Počas bojov v SNP padlo až 23 obyvateľov obce.

Na Prašivej mali partizáni postavené stany z padákov. Vykonávali tu aj výcvik dobrovoľníkov, ktorí sa k nim pridali dolu v dedine. Výcvik trval desať dní a zahŕňal streľbu, plazenie a politickú prednášku Rusov, ktorí už prešli bojom.

Boje sa však pre povstalcov nevyvíjali dobre. Koncom októbra 1944 ustupovali Hiadelskou dolinou partizánske a vojenské jednotky na Prašivú. 29. októbra 1944 prišlo k ťažkým bojom odohrávajúcim sa medzi horárňou a Hiadelským sedlom. Nacisti útočili na sedlo z troch strán – od obce Hiadel, Kozieho chrbta a od Korytnice a počas bojov nasadili aj mínomety. Po niekoľko hodinovom tuhom boji ustúpili nezranení partizáni a vojaci smerom na Prašivú. Nacistom sa do rúk dostalo 18 ranených partizánov a vojakov a 64 Židov. Všetkých popravili a pohádzali do štyroch masových hrobov.

Po porážke povstania ustúpili partizáni a zvyšky povstaleckej armády hlbšie do hôr. Napriek tomu, že ľuďom z okolitých obcí hrozili represálie, zásobovali ich počas zimných mesiacov potravinami a oblečením. Ak by bol niekto pristihnutý pri pomoci partizánom, nebola by potrestaná iba jeho domácnosť. Svedčí o tom osud vypáleného Kališťa, ktoré je vzdialené od Prašivej iba 10 kilometrov vzdušnou čiarou.

Ľudia boli ostražití vo dne v noci a sledovali pohyby nemeckých jednotiek po okolí. Napriek ostražitosti sa pomoc partizánom stala piatim obyvateľom Liptovskej Lúžnej osudnou. Zahynuli pri vynášaní potravín na Prašívu, keď ich v doline Banskô strhla snehová lavína. Ich príbeh pripomína pomník pri vrchole Košariska.

Deň III.

Zhrnutie pre tých, čo majú problém s dlhými príspevkami: „zo začiatku našťastie nevidíme kde sú Donovaly, pretože sú ďaleko. Potom, žiaľ vidíme kde sú Donovaly, pretože ich obchádzame a vchádzame do nich z inej svetovej strany“.

V Chate Ďurková sme spali na matracoch všetci vedľa seba – muži, ženy i deti. V úzkych uličkách boli ruksaky. Ísť na záchod sa len tak nedalo. Nebolo kadiaľ. Vlastne bolo – cez mnoho spiacich ľudí na matracoch. Všetci sa snažili byť ohľaduplní a zo začiatku nik v noci nechcel ísť na záchod. Viacerí sa však intenzívne prehadzovali, až to jeden nevydržal a proste šiel. Spustil tým lavínu udalostí. Hneď za ním vyrazili ďalší dvaja dovtedy váhajúci.

V noci viacerí chrápali, ale nebolo to nič hrozného. Ráno sa zopár spáčov začalo viac mrviť. Vstali, začali šramotiť a pripravovať sa na odchod. O chvíľku už vstávala celá chata. To je tak, keď v jednej „izbe“ naraz spí niekoľko desiatok ľudí. Nám to však nevadí, pretože chceme vyraziť na našu dnešnú dlhú cestu najneskôr o 07:00 hod.. To sa nám aj podarilo a to aj napriek tomu, že niektorí členovia výpravy boli na záchode tri krát. To je tak, keď tá slanina má podozrivú farbu a vy to úspešne ignorujete.

Počasie máme rovnaké ako včera – občas nevidíme dlhú dobu nič, neskôr sem tam výhľady, ale dlho nebolo vidieť doďaleka. Bránilo tomu veľké množstvo vodnej pary v ovzduší. Najlepšie výhľady sme mali paradoxne až keď sme opustili Nízke Tatry a vyšľapali sme na najvyšší vrchol Starohorských vrchov – Kozí chrbát.

Pred padákom z Prašivej dole do Hiadelského sedla sme mali všetci rešpekt. Veď aj bolo prečo, na približne 2,5 kilometra dlhej trase nás čaká strata viac ako 500 výškových metrov. Našťastie si tento padák nevybral v našich radoch žiadnu obeť.

Kto si myslí, že keď opúšťa Nízke Tatry a čakajú ho už iba viditeľne podstatne nižšie Starohorské vrchy, tak už má vyhrané, takéhoto turistu stupáčik z Hiadelského sedla na vrchol Kozieho chrbta prekvapí. Stupáčik je veľmi záživný a aj šmykľavý. Našťastie nie je nejako extra dlhý, na niečo jemne viac ako 1 kilometer pripadá niečo cez 200 výškových metrov. Našťastie nasledujúci úsek trasy už bol v pohode, žiadne brutálne stúpanie či klesanie. Čakalo nás však ešte jedno prekvapenie. Bol ním asfalt pred Donovalmi. Je dlhý iba necelé 2 kilometre, ale aj napriek tomu si vyberá svoju daň. Pri tom úpeku, ktorý tu teraz vládne, pri tom rozpálenom asfalte, keď sa kamienky prilepujú na podrážky topánok… Tak nás pália šľapy! Auto je však už na dohľad a každý z nás cíti koniec trýznenia.

Na tejto akcii sme mali veľa šťastia. Nikoho nezradilo zdravie i počasie nám vyšlo. A veru to počasie malo byť všelijaké. Občas chýbala kondička, ale tú sme dokázali nahradiť zdravým zaťatím sa. Ďakujem prírode, že sa na nás nevyzúrila a ostatným zúčastneným členom za príjemnú spoločnosť.

Deň II.

Pre tých, čo nemajú radi dlhé príspevky zhrnutie dňa: „striedavo, oblačno, občas nevidíme nič okrem „bieleho mlieka“ , neskôr „biele mlieko“ zmizne ako šibnutím čarovného prútika… Ale nezmokli sme. Členovia tejto výpravy versus SHMÚ 1:0.

Raňajky máme objednané na 07:00 hod., chceme totiž vyraziť čo najskôr. V ponuke bola ešte ôsma hodina, ale nezaujala. Niektorí SNP-čkári si raňajky neobjednali a vyrážali už o 06:00 hod.. Vtedy sa totiž odomyká chata. My však plánujeme na rozdiel od nich doraziť „iba“ na Ďurkovú.

Prvý úsek je nám zo začiatku známy. Včera sme ho absolvovali bez ruksakov, keď sme šli naľahko na Ďumbier. Vidíme, ako sa o vrchol Chopku začína obtierať mrak. A veru že tam vydrží dlho. Až keď budeme za Derešmi sa začne zdvíhať. To však zatiaľ nevieme.

Keď sa blížime k vrcholu Chopku, stretávame oproti idúcich prvých lanovkárov. Mnohí na nás čudne pozerajú. Napokon jedno dieťa nevydrží a Vinca sa opýta: „Ujo a Vám nie je zima?“ My na rozdiel od nich máme krátke tričká. Veď on zistí, keď pôjde tak ako my hore kopcom. Určite sa zapotí viac, ako v lanovke. Inak zlatí boli, zdravili. Na horných staniciach lanovky a v ich tesnej blízkosti to nebýva zvykom.

Dali sme si nevyhnutnú pivnú pomoc. Zrazu si pri vedľajšom stole všimneme starého známeho. Tentoraz je na cestách – necestách už desiaty deň. Stihol už aj Ďumbier a Chopok a dokonca i väčšinu svojho piva zvládol. Už nevyzeral taký odpočinutý ako včera na chate Generála Štefánika. Pôsobil tak trochu…, ako to opísať…, ako keby mu niekto vypil pivo.

„Naľahko“ absolvujeme výstup na vrchol Chopku. Všade navôkol vidíme iba mlieko. Naša cesta ďalej vedie popri výstupe z lanovky. Jeden z českých turistov sa nás zrazu pýta „Kudy vede cesta na Chopok?“ Prekvapil. Na jeho ospravedlnenie môžeme uviesť, že biela „hmla“ naokolo bola impozantná. Zároveň dúfame, že ďalej nešiel.

Konečne sa blížime k chatke. Už ju je vidieť zhora z hrebeňa. Ale čo to? Je nejako dolu, hodne dolu. Ešte k tomu aj to značenie, nejaké nedostatočné… Po chvíli zistíme, že nie sme tam, kde si myslíme, že sme. Stáva sa. V skutočnosti nie sme na Chabenci, ale to oproti nám je Chabenec. Tak nás to nas…, nasrdilo, že sme za chvíľku boli aj tam hore oproti. Zároveň nás potešilo, že tá búdka hlboko dole nie je náš dnešný nocľah. Všetko sa vysvetlilo. Radosť bolo pozerať, ako je chata Ďurková blízko pod hrebeňom!

Kto by si o našom Vincovi myslel, že je to len taký obyčajný chalanisko, kruto by sa prepočítal. Náš Vincent je iný káder. Dokázal to na chate Ďurková poriadne roztočiť a to s iba deviatimi eurami vo vačku! A aby toho nebolo málo, tak ubytovanie stálo sedem eur. Neskôr našťastie vysvitlo, že sme členovia toho správneho turistického spolku a dostali sme zľavu na 4 eurá na osobu. Pravdepodobne to Vinca zachránilo.

Už len taká poznámočka: vstupujete do chaty, ale nejako sa vám to na prvý pokus nedarí. Pokúsite sa so svojim telom zahrať si tetris a zrazu ste dnu. To je tak, keď si nejaké indivíduum sadne do dverí do chaty a varí si v ešuse sáčkovú polievku. Môžete hádať akej národnosti bolo dané indivíduum. A to na chate varia polievku! Proste niektorí jedinci dokážu pokaziť meno svojim súkmeňovcom. Národnosť Vám neprezradím, pretože verím, že v každom národe žijú dobrí i zlí, všímaví i ignoranti, majúci aspoň trochu chochmesu alebo proste a jednoducho ani ťuk…

Tuesday 30/07/2019

08:00–14:00 Heavy rain. 9.3 mm 17°

14:00–20:00 Heavy rain. 8.4 mm 20°

Tak, a je to tu. Mnohí to tušili. Rady tých, čo dúfali, boli veľmi riedke. Stál tam vôbec niekto?

Miro nemôže ísť. Stál pred ťažkým rozhodnutím. Buď nebude jesť a pôjde s nami, alebo bude jesť a nepôjde s nami. Keďže mu od prírody veľmi chutí, vybral si. Je mu to však ľúto.

Má v ústach dieru ako svet. Zubárka mu tam dala dočasnú vložku, ktorá vydrží tak týždeň. Snaží sa mu zub liečiť. No a ďalší termín mu dala na utorok. Aj to len tak – tak, pretože má plno.

Tentoraz som na Mirovi postrehol prudké zlepšenie. Akciu mal zapísanú v kalendári a sám mi volal, že nemôže ísť. Lenže je to náš Miro a zase stratil heslo na našu stránku. Takže ma požiadal, aby som ho ospravedlnil. Napriek tomu je to zlepšenie.

No, ale ja sa tak ľahko nedám. Takže pondelok a utorok sú stratené. Ale je tu ešte streda! Prečo by Miro nemohol v utorok večer vyliezť k nám a prespať s nami na Ďurkovej? V stredu by potom s nami pokračoval smer ďaleké Donovaly. Nalomil som ho a teraz je to na ňom. Uvidíme!

PS1: Dal som to sem ako komentár, pretože do ospravedlnenia turistu sa to síce zmestilo, ale čitateľné to kvôli rozsahu textu nebolo.

PS2: Vinco, ďalšia chyba – síce ospravedlním iného turistu, ale už nedokážem ospravedlnenku opraviť. Chcel som ju skrátiť. Malo by platiť pravidlo „Čo si napíšem, to si dokážem upraviť“.

PS3: Do tretice, reku skúsim odstrániť ospravedlnenku a napíšem novú. Ani to nedokážem. Dnes som nejaký slabý… Malo by platiť pravidlo „Čo si napíšem, dokážem odstrániť.“ Môže sa to hodiť, čo keď sa niekomu stane, že sa ospravedlní a stále je v tom, že nemôže ísť na akciu a potom zrazu v deň akcie sa mu podarí nenápadne zmiznúť cez malé úzke záchodové okienko? Nepovažoval by som to za nemožné, pretože policajtom (a nielen našim) sa to už zopárkrát stalo. U nás sa zatiaľ udialo sedem takýchto incidentov. Najznámejšie sú prípady vydierača Pavla Egreckého a bankového lupiča Romana Červenku. Možno preto, že ich na rozdiel od ostatných polícia nezaistila do pár hodín po úteku. A to vám poviem, niektorí z nich boli borci – z piateho poschodia po hromozvode, ďalší spútaný, iný pripútaný o železnú úchytku v miestnosti so zamrežovaným oknom… Mreža evidentne nebola v najlepšej kondícii.

Deň I.

Komu sa nechce čítať dlhý príspevok ponúkam zhrnutie dňa: „Pivo – Lajštroch – Pivo – Ďumbier – Pivo“.

Počas cesty autom na Donovaly máme dostatočnú časovú rezervu. V pohode stíhame doplniť zásoby v Kauflande i kávu na jednej osvedčenej pumpe. V pohode sa zmestíme i do autobusu – smer Banská Bystrica. Zatiaľ vládne dobrá nálada. Až do chvíle, keď niekoho napadne, že v Bystrici prestupujeme na diaľkový autobus. Ak bude plný, nezoberie nás. Rýchlo hľadáme riešenia. Nikto sa totiž nechce zmieriť s tým, že budeme musieť zmeniť miesto štartu z Čertovice na Banskú Bystricu. Je tu jedna alternatíva. Pôjdeme na autobus do Brezna a odtiaľ buď stopom alebo ukecáme nejakého domáceho za „zopár“ euro. Je však pondelok a autobus má dostatok voľných sedadiel.

Na Čertovicu dorazíme okolo 14:00 hod.. Objednáme si polievku a pivo. Čašníčky sa pýtame, či tu dnes pršalo. Vraj ešte nie. Keď odchádzame, zisťujeme, že pri vedľajšom stole sedí rodina z Trnavy.

Neprší a predsa sme mokrí. To preto, že začíname pekne z ostra – cez lyžiarsky svah a ešte ďalej, až… až na chatu Generála Štefánika. Po ceste sa občas obzrieme a zisťujeme, že na Čertovici už prší. Tak predsa len tá predpoveď SHMÚ vyšla. Dážď prišiel o nejakú hodinku neskôr, ale prišiel. Občas počuť aj hrom. O chvíľku aj nás osvieži dážď. Čudujeme sa odkiaľ to prší, pretože nad nami je modrá obloha.

Po príchode riešime veci pekne po poriadku. Najprv objednávame pivo a potom sa ubytujeme. Zhodíme ruksaky do izby a poďho smer Ďumbier. Znovu nás chytá dážď, ale iba na chvíľu a len na osvieženie. Inak by sme to otočili. Tentoraz hrmí niekoľko kilometrov pred nami. Pozeráme, kadiaľ fúka, kam vietor zaveje tú búrku pred nami. Našťastie to ide iným smerom a pokračujeme vo výstupe.

Zrazu na nás čumí kamzík. Je trávu a čumí. Zatiaľ mu vôbec nevadíme. Sme ticho, postupujeme pomaly a fotografujeme rýchlo. Paličkami nemlátime o zem, aby sme ho nevyplašili. Zo začiatku sa zdá, že mu je jedno, čo sa deje okolo neho. Keď už sme relatívne blízko, predsa len sa v ňom niečo pohne a pomaly odchádza.

Cestou späť už vidíme aj blesk. Búrka je však dostatočne ďaleko od nás. Zostupujeme a vidíme, že tu celkom slušne pršalo. Mali sme šťastie, síce tu pršalo, ale my sme vtedy boli akurát na Ďumbieri. Asi aby nám nebolo ľúto, tak cestou späť znovu na nás padlo zopár kvapiek.

Počas večere a hrania kariet hodíme reč s našim spolustolovníkom. Zisťujeme, že je to SNP-čkar. Je na ceste už deviaty deň a každý deň sa mu podarilo zmoknúť. Na Čertovicu dorazil práve, keď tam začalo pršať. Preto sa mu tam podarilo vypiť dve pivá. Po druhom pive prestalo pršať. Mal síce v nohách mnoho kilometrov počas tých deviatych dní, no napriek tomu vyzeral v lepšom stave ako my po prvom dni. To preto, že vyzeral, ako keby všetkých deväť dní strávil na chate.

prevýšenie

časy

Akcia naplánovana na poslednú chvíľu, ktorá sa vďaka počasiu nemusela uskutočniť. Našťastie začalo pršať až po tom čo sme skaly opustili. Pretože tam bol skvelý pieskovcový povrch, tak sme asi 9 kilometrov z 12 prešli na boso. Turistické boty sa môžu schovať. Hoci to miestami bolo naročné, maly sme v nohácj väčšiu stabilitu, istotu a menej sa šmýkalo. Odporúčam! Sklay sú užasné, krásne a občas plné poliakov, preto je lepšie vyraziť skoro ráno. Po ceste späť sme sa ešte stihli pozrieť na malebné mestečko Náchod a mnoho krásnych výhľadov na polia a lúky, ktorých je na Náchodsku veľké množstvo.

Mali sme doma prázdninárov Amálku a moje krstniatko Paťka. Prejavili ochotu zasa to so mnou po roku skúsiť na turistike, tak som sa ich snažil nesklamať. Vybral som akciu na ktorej som bol začiatkom minulého roka. Pre deti veľmi vhodná túra. V prvej náročnejšej časti sa stále niečo deje a je to taká všehochuť. Jaskyne sme našli bez problémov, v malom Tibete sme si precvičili čítanie a na Visiacich skalách sme si obzerali minuloročný cieľ Zobor. Na ceste z Visiacich skál som bol trochu nesvoj a obával som sa stretnutia s poľovníkmi. Chodník bol zarastený riadnou žihľavou. Deti cez neho kráčali našťastie v dlhých nohaviciach, ale s rukami za hlavou. Ja za nimi dva metre. Z diaľky to vyzeralo že ich vediem pod puškou do lesa. No keby nás zahliadol nejaký poľovník tak asi neváha. Marhát nás odmenil krásnym výhľadom a hrdosťou, že sme zvládli strach z výšky! Pod rozhľadňou sme si dali babkine výborné koláče. Dovtedy sme chrúmali iba marhule, mali sme ich plné päťlitrové vedierko a k autu sme priniesli iba osem marhúľ. Dole sme slušne dupali a prekonali sme moje očakávanie, že k autu prídeme už potme, keďže túru sme začínali až ako 15,00 hodiny. Tma nás dobehla až na zmrzline v Hlohovci. Táto túra bola zároveň previerkou na náš plán tento rok zdolať Rysy. Vidím to pozitívne! Amálka a Paťko za výkon majú veľkú pochvalu! 

Ty sa nezdáš Roman. Vytiahnuť deti z domu sa nepodarí v dnešnej dobe hocikomu Viem, víla Amálka je niečo iné, ale že si vytiahol aj Paťa to je výkon. Či mýlim sa? Paťo tiež rád chodí do hôr?
Myslím si, že motivačná orosená zmrzlina zabrala dokonalo. Musím si to zapamätať a používať to tiež. Dúfam, že zaberie aj na moju 17-násť ročnú dcéru  

P.S.: Roman – dovidenia o týždeň

Je dobré turisti, že ste niekam išli. Je veľmi dôležité udržiavať našu stránku živú Tí, čo z rôznych dôvodov nemôžu byť teraz aktívny, sa potešia aspoň čítaním jej obsahu. Ak by sme nikam nechodili, nebolo by čo čítať A samozrejme sa to týka aj fotografií. Aj keď sme tam my ostatní nemohli byť, vďaka nim sme tam akoby boli aj my
Dĺžku trasy a miesto ste zvolili ideálne. Bola to pekná a zaujímavá túrka, škoda len, že ja som musel byť v práci. No nič. O to viac sa môžem tešiť o týždeň na Tatry.

Dnes to nie je o kilometroch ani o prevýšení, výhľadov nemáme veľa, vodopád žiadny. Podstatné je, že sme dávno nikde neboli, máme voľno a chceme ísť. Síce po 12-tej hodine má pršať, ale to nevadí. Dnes dáme krátku trasu. Čaká nás síce iba približne 10 kilometrov, ale na nich narazíme na jednu zrúcaninu hradu, jednu skalnú ihlu a dve jaskyne.

Je teplo. Nešľape sa nám dobre. Za normálnych okolností by z nás tak nelialo. To nás však neodradzuje a pokračujeme ďalej. Idem fotografovať, ale čo to? Karta mi blbne. Voľačo to hlási v jazyku nie môjho kmeňa. Na tretí pokus zvolím správnu kombináciu odpovedí. Aspoň si to myslím, pretože sa ma to konečne nič nepýta. Zato stále svieti „Please wait“. To žiaľ, svieti aj po dlhej dobe, keď dorazíme k prvej jaskyni. Musel som až vybrať kartu a vlezlý kvíz s odpoveďami absolvovať znovu. Pomohlo to. Fotoaparát reaguje, karta občas. To je prudké zlepšenie. Som z toho tak mimo, že sa celou cestou znovu učím fotografovať. Preto mi nejedna fotografia nevyšla – napríklad z prvej jaskyne a preto som do fotoalbumu žiadnu nedal.

Ak by sa mi to stalo v Nízkych Tatrách o týždeň neskôr, asi by som obrbtavel. Takto mám šancu s tým niečo urobiť. Napríklad tú kartu doma sformátovať a robiť rôzne hókusy – pokusy.

Je tu záver. Stihli sme to a nezmokli sme. Pršať začalo až keď sme mali objednané v reštaurácii pod hradom.

Pekná túrka. Výborná voľba. Malý Kriváň už dlho obchádzame a vy ste to zmenili.
Ja som tam bol iba raz v rámci túry do Strečna a dúmam, že by som si ho aj ja rád zopakoval.

Dávam palec hore

Pekné pekné páni, škoda, že ste týždeň nevydržali, mohlo nás byť viac.

Dobre mi mamička hovorila: nebehaj synáčik po silnom slniečku s holou hlavou! Keďže som v sobotu nevedel čo skôr, tak mi všeličo blúdilo hlavou. Na chvíľu privriem oči pred slnečnými lúčmi a v mysli si spomeniem na Sama. A sakra to bude chyba v programe! Veď kam len dohliadnem zo záhrady všade vidím dámy v plavkách alebo v úsporných tričkách. To bolo tým slnkom! Samo sa mi niekoľko rokov späť pochválil ako bol v horúcej letnej noci na výstupe na Kriváň(holt aj tí najlepší z nás stárnu). Pri obede som sa poradil s ujom Googlom a tetou shmu a spichol som nočný výstup na Slavkovský štít. Rýchlo som prebral potencialne obete a ako prvého som zavolal Joža. Jožo nezaváhal a poslal ma nekompromisne kadeľahšie. Ale v tradícii mafie sa vykúpil tým, že mi dal namiesto seba iné tipy na obete. Rado ihneď súhlasil, tak mu treba nemá sa v takej horúčave bicyklovať na silnom slnku! Samo sľúbil, že porozmýšľa a upadol do kómy on aj telefón. Do pol desiatej obaja nedostupní. Že vraj prepáč zaspal som a vybil sa mi telefón. Obeť za seba neponúkol ale napraví to účasťou na NT hrebeňovke. Čo už ostali sme dvaja. Kým sa pani manželka spamätala už som fotil západ slnka nad Hlohovcom. A už sme fičali do Starého Smokovca. Tam nás o jednej v noci vítala túlava líška. Plašiac medvede sme funeli na Hrebienok, kde Rado zistil, že nemá žiadnu vodu. Tak sme sa podelili a valili ďalej. Na Hrebienku ma vystrašilo zásobovacie auto, že po nás idú policajti alebo lesná stráž. Po druhej v noci Rado vraví: počul si to už zvonia do kostola! To v hlbke pod nami cúvalo zásobovacie auto. Keď o siedmej začal už poriadny randál zvonov, tak sme sa upokojovali, že to cúva iba IC vlak z Bratislavy. Túra pekná, Rado si to spestril, že si pri vrcholovom kríži zriadil kanceláriu a vybavoval vstup pre Homra Simpsona. Túra parádna, výhľady široko ďaleko. Cestou dole sme si stále gratulovali, že sme to hore absolvovali v noci a nie v tej páľave ako tie davy čo sme stretávali. Iste to nie je nudný kopec ako som niekde čítal. Do stretnutia priatelia!!!

Pieštany (22:00) – Starý Smokovec (01:20) – Hrebienok (02:10) – Pod Slavkovským štítom (02:35) – Slavkovská vyhliadka(03:05) – Slavkovský štít (05:50) – (06:45) – Slavkovská vyhliadka(08:55) – Pod Slavkovským štítom (09:20) – Hrebienok (09:35) – (09:58) Starý Smokovec (10:35)

Keď som deň pred odchodom na akciu zbadal, že Jožo znova čaruje prstom nad mapou hiking a freemap a vybral pohorie Javorníky nemohol som odolať. K tomuto rozhodnutiu sa priklonilo aj to, že som ešte v tomto pohorí nebol. Teda popravde bol, ale nie na túre. Taká perlička a to hlavne pre ostatných zúčastnených bolo to, že som na konci túry pri hoteli Podjavorník zahlásil, „že vlastne ja som tu už bol, ale iba na celozmenovom výjazdovom školení a že som si na to spomenul až teraz“. Vtedy, onehdá sme spolu s Mariánom a ešte jednym kolegom z práce Milanom podnikli iba takú dvoj-kilomentrovú vychádzku a tá sa nepočíta 

Po obsolvovaní tejto akcie musím poznamenať, že to bola jedna z tých lepších akcií. Totižto som prvý krát naživo videl Aďku v ostrej akcii – v teréne (akcia u Sesslera sa nepočíta). Čo sa týka Maroša, toho tiež tento rok akosi málo vídavam a tak som bol rád, že bol aj on.

Rado poznamenal tu nižšie, že je to celkom pekný kraj. A naozaj je. Akcia sa mi veľmi páčila. Nebola príliš dlhá a ani neboli brutálne prevýšenia to bolo pre mňa v tejto chvíli tak akurát. Ešte stále sa zotavujem, teda moje členky po TT100. Neverili by ste, ale na pravej nohe mám členok stále jemne opuchnutý, nie a nie sa dostať do normálu.
Hrebeň pohoria Javorník medzi obidvoma Javorníkmi (malým i veľkým) je skoro rovinatý, príjemný na rozvážnu a ničím nerušenú chôdzu. Výhľady sú tu tiež slušné, kto chce môže sa kochať do sýtosti. Veľkým plusom je aj to, že v sedlách, ktoré sme navštívili, boli prístrešky vhodné na nočné prespanie. Jožo poznamenal, že by sme sa sem mohli niekedy vrátiť a skúsiť nejakú trasu aj s prespaním. Uvidíme…

Takže na koniec. Akcia a zvolená trasa perfektná, obsadenie perfektné, priatelia z Moravy a kalíšteky na Bukovine perfektné, vrcholy na trase perfektné, počasie perfektné – proste všetko perfektné.

P.S.: ďakujem Marošovi za dovoz a odvoz až domov. Ostatným ďakujem za skvelú spoločnosť a zážitky.

Milí návštevníci našej stránky, dnes Vás nebudem trápiť dlhým príspevkom, ale pokúsim sa vystihnúť to podstatné. Najpodstatnejším bodom túry tradične býva dosiahnutie najvyššieho vrcholu akcie. Táto akcia nebola výnimkou. Len s tým malým rozdielom, že my s Vincom sme dosiahli vrchol už v sedle Bukovina. Ako sa nám to podarilo?

Náš predvoj (ja a Vincent) sa blížime k sedlu Bukovina. Počujeme riadny rev. Konečne sme tak blízko, že vidíme čo sa v sedle deje. A deje sa tam toho hodne. Šiesti chlapi v kruhu objímajúci sa okolo ramien. Plašia medveďa alebo spievajú? Podídeme bližšie, zapojíme našu bujnú fantáziu a prikláňame sa k tomu spevu. Ledva sme pozdravili a už sme boli pozvaní na jeden. Moravania sú naozaj družní.

Jeden z nich sa postaví k provizórnemu baru a nalieva do kalíštekov – jeden pre mňa, druhý pre Vinca a tretí sebe. Však to poznáte, aby sme neurazili. Kým stihol do sedla doraziť Maroš s Aďkou, už bol pri provizórnom bare ďalší z nich a znovu nalieval – jeden mne, druhý Vincovi a tretí sebe. A to Maroš s Aďkou išli tesne za nami! No nič, v rámci udržania dobrých medzinárodných vzťahov. Šup dnu. Navrhujeme im, či sa spolu nevyfotíme. Kým som nadstavil fotoaparát už nám i sebe stihol naliať tretí z nich. Neodmietame, ale len preto, aby bolo dobre zaostrené… Medzitým sa pri nás pristavil cyklista. Tých tu bolo dnes viac ako peších turistov. Si myslí, že vie kde je, sedlo Bukovina. Veď sa zbadá. Kým stihnem skontrolovať, či fotka vyšla, máme naliate. Správne, tentoraz úradoval štvrtý z nich. Zle je bratia. Moravanov je totiž šesť. Rýchlo sa lúčime a pridávame do kroku. To, že piaty z nich nalieva úspešne ignorujeme. A takto sme úspešne dosiahli vrchol už v sedle…

PS: Dúfame, že cyklista z Trenčína šťastne dorazil domov…

Pekný kraj to tam je

Pekné, pekné Aďka a Maroš. Otázočka – nemali ste moc teplo?
U nás v Dudinciach bolo včera 36 °C