Komentáre k turistickým akciám

No veď pekný náhradný program ste mali. Len mi tam chýbala do partie Katka. Na náhradný program nemohla? Veď na sobotištskú bola prihlásená.

Maroš celkom pekné obrázky si vyhotovil. A tie originálne popisy k nim no paráda. Ty si proste „kolík“, ako hovoria Česi. „Kolík“ rozumej nie ako „koľko“, ale že si zaujímavý a originálny človek 

Na fotkách je vidieť, že príroda je už úplne rozvinutá do tých najväčších krás. Tá zeleň je ohromujúca – upokojujúca.

Palec hore.

Na tejto výprave sme hľadali odpovede na dve dôležité otázky:

1. „Bude mať ohľadom počasia pravdu SHMÚ alebo Nóri?“
2. „Je toto ešte turistika, alebo už Trnavská 13-tka?“

SHMÚ vs. Nóri: V minulosti mali Nóri ohľadom predpovedania počasia veľmi dobré meno. V poslednej dobe to však ide s nimi trochu dole z kopca. Prší vtedy, keď podľa ich predpovede pršať nemá, napr. slávna výprava za tromi vyhliadkovými vežami, keď sme približne poslednú hodinu šľapali v daždi a prestalo pršať až keď sme prišli k autu. Neprší vtedy, keď to predpovedajú, napr. akcia Pohronský Inovec, ignorovali sme ich predpoveď, veď máme pršáky a nič nebolo. V oboch uvedených prípadoch malo pravdu SHMÚ.

Sami sme boli zvedaví, ako to dnes dopadne. Norí sľubovali 2 x dážď, SHMÚ nič. Tentoraz bola pravda niekde uprostred. Keď malo prvý krát pršať, mali sme nad hlavami tmavý oblak, ale nepršalo. Druhý raz už však našťastie pršalo. Našťastie preto, že nás „ďážď“ osviežil a trochu schladil aj asfaltku, po ktorej sme zdolávali posledné kilometre.

Poučenie? Raz má pravdu SHMÚ, inokedy Nóri, občas sa aj podelia. Odporúčania? Vybrať si z ponuky predpovedí počasia to svoje podľa nálady a trasy a pre istotu si dať do batoha aj pršák.

Turistika vs. Trnavská 13-tka: Začalo sa to ako vždy, celkom nevinne. Počas cesty autom niekto poznamenal, že ten hotel Poľana asi nefunguje. Panike sa už nedalo zabrániť. To snáď nie! Budeme bez dôležitého bodu občerstvenia! Kde je ten vedúci zájazdu, čo to tu organizuje! Takýto bordel! Okamžite bolo jednohlasne prijaté krízové rozhodnutie, stojíme pri Lídli! Mnohí členovia výpravy pre istotu kúpili po 2 pivá v plechovkách. Neskôr vysvitlo, že niektorí z nich už predtým mali nejaké pivo aj v aute ako núdzovú rezervu.

Slnko svieti a tieňa v blízkosti niet. Nasadzujeme prvé dve plechovky Piva ešte v Detve. Pivá kolujú družne z ruky do ruky. Tieňa je však v prvej časti trasy málo. Po necelých dvoch hodinách prichádzame k prvej studničke. Vodu sa však piť neodvážime. Je stojatá, špinavá. Nasadzujeme ďalšie dve plechovky jemne prihriateho piva.

Prichádzame k hotelu Poľana. Naozaj vyzerá trochu ošarpane, ale pozor! Niektoré okná sú otvorené! Nádej na občerstvovací bod prudko ožíva! Naozaj, na boku je drobná prevádzka a majú chladené pivo! Okamžite zneužívame novovzniknutú situáciu vo svoj prospech. Pomerne rýchlo sa nám podarilo obnoviť sily a pokračujeme ďalej.

Konečne dosahujeme vrchol. Problém, zostalo ešte nejaké pivo. Už keď sme ho doterigali až na vrchol, čo s ním? Problému sa treba postaviť čelom, mužne a bez zbytočných rečí. Teplota nápoja sa ani omylom neblížila k ideálnej, ale dobre padlo.

Zostupujeme a robíme si vtipy z Nórov. Znovu prichádzame k hotelu Poľana. Tentoraz ale naozaj za to môže počasie! Začalo pršať. Čo teraz. Počkáme a uvidíme! Len tak počkáme? Nie, len tak, dáme aj pivo. Tu zrazu niekto prehlásil, že táto akcia nemá ďaleko od „Trnavskej 13-tky“. Slová nestihli ani poriadne doznieť a už zrazu zaznie „Spravíme z toho tradíciu!“ Obávam sa, že má pravdu.

Čo k tomu dodať? To je tak, keď vypukne panika!

Stratovulkán Poľana

Menej navštevované pohorie Slovenska – Poľana, patrí spolu s rumunským pohorím Calimani k najzachovalejším sopečným masívom v celom karpatskom oblúku. Poľana je zbytok obrovskej sopky o priemere približne 30 km. S priemerom krátera 6 km sa radí medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe. Sila sopečnej erupcie dávnej Poľany by sa dala prirovnať k slávnej sopke Krakatoa (Indonézia – výbuch v roku 1815 zahalil na tri dni celú zem do tmy).

Mohutný kráter je dnes čiastočne zachovaný, hlavnú líniu vytýčuje hrebeň najvyšších vrchov, ktoré sa stáčajú do podkovy. Pôvodne uzatvorený kráter bol na západnej strane prerazený vplyvom erózie potokom Hučava. Poľana je porastená lesmi, preto dnes nie je sopečný pôvod v teréne príliš vidieť.

Sopečná aktivita Poľany sa ukončila pred vyše 12 miliónmi rokov. V jej strede je veľká depresia. Na vonkajších svahoch je sieť chrbtov a dolín, ktoré sú charakteristické pre sopečné vyvýšeniny. Dnešná veda dokáže povedať, ktorá horninová vzorka vznikla v centre a ktorá na okraji vulkánu. Vedci hovoria, že dnes chýbajú asi dve tretiny pôvodnej hmoty sopky. Vrchol Poľany mohol preto v minulosti presahovať výšku 4 000 m, a okraje vulkánu siahali omnoho ďalej, ako dnes.

Poľana je vraj po Kriváni a Kráľovej holi najospevovanejšou slovenskou horou!

Stratovulkán: vysoký vrch sopečného pôvodu, tvorený striedaním vrstiev lávy a vulkanoklastických usadenín. Väčšinou má kužeľovitý tvar so strmými úbočiami – láva utuhne už na svahu sopky (neroztečie sa) a preto sú stratovulkány väčšinou vysoké cez 2 500 m.

Zdroje:

https://cestovani.idnes.cz/…m-sveta.aspx?…

http://www.krasy-slovenska.eu/…es/view/804/

https://www.dobrenoviny.sk/…j-pozostatky-

https://sk.wikipedia.org/…ovulk%C3%A1n http://www.quark.sk/…i-slovenska/

Čo symbolizuje pomník SNP, pri ktorom sme boli? Jeden z mnohých ťažkých bojov o Poľanu.

Povstalecká dráma na Poľane zdroj: https://www.permonrevue.sk/…a-na-polane/

V dňoch 18. – 22. 10. 1944 začali okupačné vojská generálnu ofenzívu proti Slovenskému národnému povstaniu z 11-tich smerov a zovreli územie základne SNP (trojuholník Zvolen – Banská Bystrica – Brezno).

22. 10. 1944 dostala časť povstaleckých jednotiek rozkaz zaujať pohyblivú obranu v priestore Poľana – Ľubietovský Vepor – Slovenské rudohorie. Práve na Poľane mala vzniknúť rezervná a druhá hlavná základňa povstaleckých jednotiek pre boj v horách. Toto územie malo byť zároveň vysunutým bodom smerom k postupujúcim osloboditeľským armádam.

Vedenie SNP počítalo s tým, že na týchto pozíciách sa povstalci dokážu udržať až do spojenia s postupujúcimi frontovými jednotkami Sovietskej armády, rumunskej armády a 1. Čs. armádneho zboru. Rýchly a razantný postup nemeckých jednotiek však znemožnil všetky prijaté opatrenia na organizovaný ústup do hôr a materiálnu prípravu základní.

25. 10. 1944 dokončili jednotky SS vyčisťovanie oblasti Detvianskej Huty, Detvy a Podkriváňa od povstalcov a sústredili svoju pozornosť na ich zatlačovanie do hôr a lesov Poľany a Slovenského Rudohoria. Podarilo sa im oddeliť hlavný prúd povstalcov v Nízkych Tatrách od rezervnej povstaleckej základni v horách na Poľane.

Poľana sa premenila na veľký vojenský a partizánsky tábor. Bolo tu niekoľko tisíc povstaleckých vojakov a partizánov, dostatok materiálu i zásob, ale pre chyby vojenského a partizánskeho velenia, ktoré nepredpokladalo vytrvalé útoky nepriateľa aj v horskom a lesnatom teréne, pre vyčerpanosť únavu a zlý psychický stav vojakov a partizánov po vyše dvojmesačných ústupových bojoch, sa priestor Poľany nepodarilo dlhšie udržať.

Povstalci len s veľkou námahou a za ťažkých strát odrážali útoky nepriateľa. Do 30. 10. 1944 uzatvorili jednotky SS pevnú reťaz okolo horstva Poľany. Pri postupe do hory systematicky ničili všetky staviská, chaty, koliby, senníky, humná, ktoré by mohli povstalci použiť na pobyt v zimných podmienkach v horách.

Neustále boje v obkľúčení, dážď zo snehom, rozpad velenia a niektorých jednotiek, ťažký psychický a fyzický stav vojakov a partizánov, to všetko napomáhalo nepriateľovi zužovať povstalecký priestor na Poľane. 11.11.1944 sa nemeckým jednotkám podarilo prechodne prebojovať sa až na samý vrchol masívu. Partizánom sa podarilo prebojovať sa z obkľúčenia. Po ich odchode pokračovali vojaci v boji až do 14.11.1944, kedy ich odpor bol zlomený. Preživší povstaleckí vojaci a partizáni pokračovali v boji proti nemeckým a maďarským okupantom až do príchodu osloboditeľských vojsk Sovietskej a rumunskej armády a 1. Čs. armádneho zboru.

Odpor na Poľane sa podarilo zlomiť až takmer tri týždne po dobití Banskej Bystrice (27.10.1944) a asi 18 dní po dobití a obsadení prvej a hlavnej základne povstalcov v horách na Donovaloch.

Spomienky tých, čo prežili:

• Ústupové cesty na Poľanu zaplnené vojenskými autokolónami, trénmi a ustupujúcimi pešími a delostreleckými jednotkami, ku ktorým sa pridávajú evakuovaní a utekajúci civili. Je to neorganizovaný pohyb. Nikto nevie, kde ide, ale všetci vedia, že utekajú pred Nemcami.
• Nepreskúmané horské cesty, nepripravené prechody, batérie uviazli na úpätí hôr, nastali zápchy na cestách. Nemecké jednotky využívajú situáciu a ničia batérie na presune koncentrovanou paľbou. pechota, ktorá mala kryť batérie pri presune do masívu Poľany, nevydržala nápor, a tak prestal organizovaný boj.
• Na začiatkoch lesných ciest horia autá. nálada ťažká, smutná. Senníky a chaty sa premenili na domčeky. Nikdy nebolo na Poľane toľko ľudí. Nemci obsadili všetky podhorské dediny a obkolesili celú Poľanu. Prečesávajú hory, zajatci neexistujú. Je potrebné prebiť sa cez nepriateľský kruh na Vepor a Klenovské vrchy s roztrúsenými laz­mi.

A to máš Rado proviant iba pre seba, alebo pre všetkých? Ak pre všetkých, tak tým pádom si nič na jedenie a pitie nemusím brať 

Ja už som pripravený.

V pohorí Poľana leží aj geografický stred Slovenska. Je ním vrch Hrb (1255 m). K nemu sa však na tejto akcii ani nepriblížime. Možno niekedy nabudúce.

Chválim, vydarený záber vretenice.

Dojmy z akcie:

Zaparkovali sme auto, vystupujeme. Snažíme sa zorientovať kadiaľ máme ísť. Pomáha Romanová rada – do kopca je správne. Tabuľa „koniec obce“ nás varuje – opúšťate známu civilizáciu! S nami to dnes však nehne a odhodlane pokračujeme ďalej.

Všade naokolo zúri nedeľa. Je to vidieť aj na pohybe v horách. Krátka štatistika vedená do približne polovice pôvodne plánovanej trasy (Obyckých lúk), stretávame:

• peších turistov 0 ks
• cykloturistov 2 ks
• akýchkoľvek vozidiel 4 ks

Trochu prekvapivé výsledky. Vozidlá zatiaľ vyhrávajú, ale to sa zmení. Asi preto, že sme zmenili aj trasu. Môže za to chvíľková neistota a zakolísanie v našich radoch. Proste neboli sme na to pripravení! Posúďte sami. Je 10 hodín doobeda a vy ste už približne v polovici vašej dnešnej trasy. Zrazu sa dozvedáte, že k najvyššiemu vrchu celého pohoria je to iba niečo cez hodinku peši? Čo teraz? To sa nám ešte nestalo, aby sme takto skoro boli uprostred trasy. To ako o 12-tej máme byť pri aute v dedine, alebo čo? A tak sme zaváhali a už to bolo, zrazu sme sa pristihli ako šľapeme popri Malom Inovci na ten Veľký.

No, občas sa proste stane, že trasa sa za pochodu upraví podľa miestnych prírodných krás. Život je zmena nie? A tie krásy tam proste jednoducho boli! Dobre, priznávam, svoju nepatrnú úlohu zohrala aj chata pod Veľkým Inovcom, kde hrozilo, že narazíme na polievku a pivo, ale na našu obhajobu podotýkam, že to vôbec nebolo isté!

Pôvodnú plánovanú trasu – nevinných 15,8 km s decentným prevýšením 570 m je možné vidieť tu – https://mapy.hiking.sk/?…

Pri chate už v rámci štatistiky „stretnutí rôznych foriem života v pohybe“ sa začali vozidlá akéhokoľvek druhu prepadávať na posledné miesto a tam aj nakoniec zostali.

Ešte nás čaká dnešná čerešnička na torte – vrchol Benátu, ktorý mimochodom nie je vysoký 702 m ako uvádzajú niektoré mapy a zdroje, ale v skutočnosti má 692 m. Je najnavštevovanejším miestom pohoria Pohronský Inovec. Na vrchole Benátu sa nachádzajú pozostatky lávového prúdu, ktoré tvoria skalné mesto. Neľutujeme, že sme ho navštívili. Dokonca sme si mysleli, že to bude nič moc a sme príjemne prekvapení. Niektorí návštevníci považujú výhľady z jeho vrcholu za najkrajšie v rámci tohto pohoria.

Už nás čaká iba zostup dole do dediny k autu. To nebude problém! To ešte netušíme, že možno problém to nebude, ale trasa sa nám trochu predĺži. Tentoraz bez nášho rozhodnutia a nedobrovoľne. Už je to raz tak. Ako sa hovorí „Papier znesie“ a mapa je svojim spôsobom tiež papier. Proste a jednoducho, aj na mape sú občas chyby a nepresnosti. My sme si jednu z nich vyžrali dnes pri konci trasy. Z bodu „Žitavany, vŕšky“ sme mali ísť cestou – skratkou mimo turistického chodníka priamo do Machuliniec. Aj by sme šli, ak by tam tá cesta aj v skutočnosti bola. Nemôžem povedať, že nič tam nebolo, pretože tam boli býky a spol., ale cesta nie. Dodnes neviem, či som mal ich bučanie považovať za priateľské, alebo nie. Reku nič sa nedeje, zídeme nižšie, tam sú podľa mapy ďalšie dve poľné cesty. Tie zneužijeme ako skratky. Tak nejak tam tie cesty neboli, až sme sa ocitli priamo v obci Žitavany. Nič hrozného, len sme mali auto odparkované vo vedľajšej dedine. Našťastie tieto dediny nie sú až tak ďaleko od seba.

S výletom som spokojný, len sme spolu s Marošom skonštatovali, že sme nestihli ročné obdobie Jar pretože sme priamo zo zimných turistických akcií vhúpli rovno do letných. Teplo bolo, dole v dedine 28 °C! V kopcoch bolo o niečo chladnejšie (typujem 24 °C) a zvládať teplotu pomáhal aj príjemný slabý vietor, za čo sme mu vďační. Svoju úlohu zohralo aj to, že veľká časť trasy viedla cez les – tieň. No nič, nabudúce musíme ísť jednoznačne viac na sever!

Skoro som zabudol, podľa Nórov malo pršať. Ich predpoveď nevyšla. Tentoraz malo pravdu SHMÚ, ktoré tvrdilo, že ani náhodou nebude pršať. A veru nie je to prvý krát, kedy malo pravdu SHMÚ a nie Nóri.

Na úvod spomeniem, že ma opakovane mrzí, že sme boli iba dvaja i keď bola akcia naplánovaná na weekend. Aká taká šanca bola v podobe Maroša, ale ten sa na nešťastie ospravedlnil kvôli pľuzgierom. Veľká škoda. pretože Maroš si z väčšej časti mohol trasu zopakovať, ale opačným smerom. Úprimne som čakal väčšiu účasť.

Túto trasu som zvolil, teda Jozef zvolil z určitého dôvodu. A to preto, lebo keď sme tu boli na jeseň minulého roku s Marošom on nemohol ísť. Hlavným a zároveň tajným našim (s Jožom) cieľom je prejsť celú trasu cesta hrdinov SNP a jemu táto trasa chýbala do tohto itinerára. Slovom – nemohli by sme sa pohnúť bez toho ďalej na východ Prezradím, že už teraz spriadame plány na ďalšie pokračovanie uvedenej cesty.

Čo k tejto akcii?

Začiatok trasy sme zvolili cielene a to chatu Jana. Aj preto, že z poslednej návštevy tejto chaty som mal ja i Maroš pozitívne dojmy. V neposlednom rade sme sa chceli na konci túry v tejto „oáze pokoja a mieru“ najesť a napiť.

Opäť vynikajúca akcia s vydareným počasím. Bolo teplé a slnečné počasie. Tentoraz nás slnko neprekvapilo a obidvaja svorne sme na začiatku túry vytiahli opaľovacie krémy a riadne sa natreli Urobili sme dobre, to môžem potvrdiť. Na konci sme neboli červení ako raci A ešte jednu vec sme urobili dobre, a to, že sme sa namazali aj zvnútra – jedno pivečko „Čierna hora“ nás pozitívne naladila i ochránila

Trasa bola pohodová. Najvyšší bod trasy sa vyšliape už krátko po zahájení. Sú to iba štyri kilometre a 240 metrov výškových – proste pohoda. Väčší zážitok je to potom dole na „Novú horu“, na 5.8 kilometroch 550 metrov výškových. Jožo poznamenal, že je rád, že to nemusel ísť hore. Maroš vie o čom Jožo hovorí Z „Novej hory“ to už je klasika. Do cieľa už iba hore. Ja som si túto trasu zopakoval opačným smerom. O tejto trase (Nová hora – Březová bus.) by vedeli hovoriť aj Kadlečíkovci, že? Opäť aj s Jožom sme rozhľadňu „u Křížku“ obišli. Hovorí sa „dva krát do tej istej rieky nevstúpiš“. Na trase k „Trojáku“ som si všimol, a zaujalo ma to, že drevenú schránku „Pošta turistů“, ktorú som na spomínanej akcii na jeseň vyfotil, nejaký turistický spolok zhodil, a na miesto nej dal novú plechovú aj s kľúčom. Dnes som do nej spravil aj zápis, a tak som prezentoval náš turistický spolok PAT a MAT. Minule som tak neurobil. V súvislosti s týmto rozmýšľam, že vytvorím, vytlačím nálepky s našim logom a budeme ho v podobných prípadoch lepiť do týchto a iných vrcholových kníh.

Čo ešte dodať. Snáď iba to, že zažili sme aj asfaltku cestou na „Troják“. Asfalt to musí byť Mali sme aj krásne výhľady, no neboli celkom ideálne. Celú akciu sme zakončili papanicou (vyprážaný syr s hranolkami) a chlastanicou (domáca malinovka) na chate Jana. Tradične musím poznamenať, že kto nebol môže banovať. Bolo výborne. Trasa sa dala v pohode zvládnuť, nebol to žiadny extrém.

Teším sa na ďalšie spoločné akcie.

P.S.: iba pripomínam spomínanú drevenú poštovú schránku

Je ráno. Parkujeme pri chate Jana. Akciu sme odhodlaní začať dôstojne, polievkou a pivom, pretože Vincent neraňajkoval. Drobný problém. Na chate vydávajú hosťom raňajky a polievku majú až od 10-tej hodiny. Pivo nám však načapujú. No nič. Aj to sa dá v krízovej situácii považovať za polievku.

V dobrej nálade pokračujeme. Po Lopenícke sedlo pohodička. Potom trochu stupáčik, ale dá sa. Po jeho zdolaní znovu pohodička až po Veľký Lopeník. Nie sme tu sami. Na vrchole sa nachádza partia Moravákov. Prehodíme s nimi slovko, dve. Zisťujeme, že tam prespali. Ukazujú nám prístrešok – hotový hotel. Vo vnútri je dokonca aj gauč. To sme veru ešte nevideli. Niektorým mohla už len telka chýbať, no dobre, možno aj internet.

Vincent v altánku zahajuje obedňajšie raňajky. Medzitým k nám prichádza jeden z Moravákov a podáva nám fľašku neotvoreného piva zo slovami „to už nedáme, dajte si“. Aspoň niečo v takom duchu povedal. Najmä ja vďačne poďakujem. V minulosti na rozhľadni predávali aj pivo. Teraz je však rozhľadňa v rekonštrukcii. Celú cestu som sa na to pivo tešil a na mieste som zistil, že nič nebude. No, asi myšlienky naozaj majú svoju silu, keď som sa nakoniec k tomu pivu dostal.

Z Veľkého Lopeníka je to dole riadny padák. Aj som si v duchu hovoril „Vincent s Marošom ma museli riadne spomínať, keď tadiaľto minule išli“. Totiž vymyslel som jednu trasu, ktorej som sa nakoniec nemohol zúčastniť. Oni dvaja to však nevzdali a šli tým padákom hore.

Potom to už bolo takmer stále do kopca, ale relatívne mierne, čiže dalo sa. Už sa radšej ďalej nerozpíšem, lebo zase to bude veľmi dlhé – to znamená, takmer nik to nebude čítať. Proste bol krásny jarný deň a užili sme si ho.

Na úvod musím nažalovať/oznámiť/ na Sama, že to po zrelej úvahe v piatok zrušil. Je to však akcia na ktorú som sa veľmi tešil, takže moja neúčasť nepripadala do úvahy. Počasie nádherné, cez deň malo byť tričkovo v noci jasno s meteoritmi nad hlavou. Chrti sa mali prehrievať, už som sa tešil na bežkyne iba v opasku s energy gelmi . Atmosféra na štarte výborná, našli sa i niektorí bývalí parťáci čo sa ku mne aj opakovanie prihlásili . Štart klasický, kým som sa vykecával opretý o školský plot, chrti boli 3 km vpredu. Po 7 km som podľahol davovej psychóze a dole sa skláňajúcej lesnej cestičke a tiež sa pokúsil o beh. Moji parťáci si neboli istí čože to má byť a pre istotu zväčšili rozostupy. Niekde na 9 km som zle stúpil a pocítil som dvojité zachrapčanie v členku, ešte som spravil dva kroky a švihol so sebou na zem. Hneď mi bolo jasné, že lazovka pre mňa skončila. Snažil som sa využiť čas a prekrivkal som 3 km k asfaltke. Na dva stopy som sa dostal nazad do Vrbového. Musel som vyzerať úboho lebo vždy sa na stope zľutovali nado mnou milé dámy. začo im veľmi ďakujem. Krátka zastávka na traumatológii v Trnave a už so uháňal s fešáckou ponožkou domov. Koniec hlásenia!!!

Podľa legiend sa po našom Slovensku potuluje viacero bezhlavých postáv. O svoju hlavu prišli z viacerých dôvodov – zo zloby iného, za zradu, pre chamtivosť…

Jedna z legiend sa týka aj Mlynskej doliny. V bratislavskej Mlynskej doline vraj vídať bezhlavého mnícha, ktorého zabili zbojníci. Mních šiel dať posledné pomazanie umierajúcemu, pričom v rukách niesol zlatý kalich. Kalich zaujal lúpežníkov, ktorí sa skrývali v miestnom mlyne. Mnícha sťali a odvtedy ho občas vídať pri mlyne. Vedľa seba má položenú svoju hlavu.

Dnes už však Mlynská dolina vyzerá úplne inak. Ani stopy po Mlyne, namiesto doliny vidieť iba budovy, cesty, kopu áut, mestský ruch…

Na úvod mojich pár viet k tejto akcii chcem pogratulovať Jožovi za dosiahnutie ďalšieho certifikátu za odchodenú vzdialenosť 1812 km. Znie to neuveriteľne, ale Jožo práve na tejto akcii dorazil do MOSKVY Prajem Ti mnoho ďalších bezproblémových kilometrov Jozef.

K akcii.

Čoraz častejšie sa presviedčam, že v našom hlavnom meste žijú iní ľudia, ľudia s inými hodnotami a iným správaním. Pritom sa považujú za výkvet Slovenskej republiky. Aby som bol konkrétny. Nemajú čas sa na chvíľu zastaviť a reagovať na slušnú prosbu o fotenie. Čo už – karma to zabezpečí 

Akcia mala plynulý bezproblémový priebeh. Počasíčko nám vyšlo na výbornú. Počas celej túry bolo vidno, že jar je v plnom prúde. Dokonca aj výhľady boli úchvatné, hlavne tie nad Devínom. Trochu sa mi nepáčilo, že trasa vedie cez Bratislavské ulice (asfaltky), ale to je asi daň za to, že Devínu a Kamzíku sa do cesty postavilo mesto. Nič to, aj tak to bolo zaujímavé. Asfaltový hrebeň sa len tak ľahko nevidí. Čo mňa osobne mrzí je, že keď sme už aj boli v meste, nebolo sa kde občerstviť. Nikde žiadna krčma, piváreň. Až na poslednú chvíľu, tesne pred začiatkom stúpania na Kamzík, sme našli „oázu pokoja a mieru“ Reštaurácia ma prekvapila expresne rýchlou obsluhou, pivo sme mali na stole v mžiku. Toto sme potrebovali. Jedno pivo nás tak naštartovalo do ďalšej trasy, že sme s týmto pocitom vydržali až na koniec túry. Pomohlo mi aj vyliezť na rozhľadňu na Americkom námestí. Bez neho by som to asi nedal
Keď sme dorazili na Kamzík chceli sme sa ešte raz občerstviť, ale kedže na Kolibu to bolo len dvadsať minút, dohodli sme sa, že občerstvenie absolvujeme v reštaurácii Slamená búda. Tak sa aj stalo. Dali sme si cesnačku a tekutiny podľa toho, kto na čo mal chuť.

Takže čo na koniec? Bola to znova veľmi vydarená akcia s celkom slušnou účasťou. Klobúk dole Kowovi, ktorý to znova bez problémov, ľavou zadnou dal

To je už všetko. Nabudúce pri ďalšej akcii dovidenia.

Pokus o zhodnotenie akcie:

Začalo to dobre, takmer žiadna zápcha. Auto sme odparkovali na Kolibe skôr, ako sme dúfali. Zostupujeme dole z Koliby. Odhodlane miestami kopírujeme zelenú turistickú značku. Tempo slušné, nálada dobrá, výhľady miestami obstojné, šofér trolejbusu asi umyl aj okná. Blíži sa miesto prestupu. Zavelím, „Vystupujeme!“. Zrazu z Vincových úst počujem „Vystupujeme, pošli ďalej“. No čo Vám poviem, skoro vystúpil aj šofér.

Len pre informáciu, treba počítať s tým, že v Bratislave majú svojské turistické križovatky. Zvyčajne zabúdajú udávať farbu turistickej značky a smer kadiaľ ísť. Zato nezabudnú spomenúť čas, síce iba odchodu, ale k tomu ako bonus aj číslo autobusu. A to sa priatelia ukázalo ako dosť podstatné.

Zažili sme aj typickú „slovenskú“ prívetivosť. Chvíľu sme mali čas, ďalší autobus nám išiel až o 20 minút. Ráčili sme to zneužiť na spoločnú fotku. Vincent požiadal okoloidúceho „Pane, prosím, mohli by ste nás…“ Ďalej nestihol dokončiť, pretože jeho vysokoblahorodie a jasnosť dosahujúca nebotyčné výšky v jednej osobe Vincentovi milostivo odpovedala „Nemám čas“. To ten chlap ani nespomalil, ani nepohol brvou a ani nepozrel našim smerom. Asi sme mali byť poctení už len tým, že nám vôbec odpovedal. Nám však náladu nepokazil.

Aby som ale nebol jednostranný, musím uviesť aj nasledovné: nie každý Bratislavčan je takýto prívetivý. Na Slavíne nám na požiadanie urobil spoločnú fotku jeden chlapec. Vôbec nedával najavo, že by sme ho nejako obťažovali. A aby sme čiastočne očistili meno aj starších obyvateľov nášho hlavného mesta – keď sme stúpali po občerstvení sa v „oáze pokoja a mieru“ do kopca na Slavín, pristavilo sa pri nás auto, otvorilo sa okienko a chlapík spustil „Šľapete po červenej však? Kam idete?“ Po odpovedi, že ráčime ísť z Devína na Slavín a ďalej na Kamzík sústrastne povedal „To máte ešte štreku, držím Vám palce“. Vôbec mu nevadilo, že za ním sa vytvorila malá kolóna vozidiel, síce iba tri, ale … Ale ak by som bol vodičom za ním, asi by ma to tak nepotešilo ako teraz, keď som bol peši.

Bola to cesta plná pokušení, ktorým bol problém odolať. Mnohých teraz asi napadne slovo Pivo. Neuhádli ste, krutý omyl. Mali sme problém na červenej značke nájsť miesto, kde by mali pivo. Na prvom mieste ráno v Devíne mali ešte zatvorené. Potom dve miesta vedľa seba takmer uprostred trasy a až na konci trasy na Kamzíku. Pokušenia boli iného charakteru. Veru nebýva zvykom, aby sme po ceste na hrebeni narazili na toľko zastávok MHD. Zastávky priam ponúkali unaveného pútnika „Sadni si, odpočiň si, autobus už je na ceste a ide, je jedno kam ide, ale ide, to znamená, nemusíš ísť ďalej pešo!“ Nik však nepodľahol vábeniu, preto si začínam myslieť, že na akcii bol so mnou samý charakter.

Pretože ostatné zážitky sme celkom obstojne zachytili na fotkách, len v krátkosti na záver malá rada – „nepohŕdajme asfaltom“. Proste ak je to do kopca, asfalt – neasfalt, všetko jedno a zapotíme sa celkom slušne. My sme to zistili cestou na Slavín, za ktorým nás čakala ešte jedna perlička – výstup na Kamzík.

Skoro som zabudol: Kowo si zaslúži pochvalu. Ten chlap naozaj vydrží veľa a vôbec sa nesťažuje – nefňuká ako iní takzvaní chlapi. No dobre, možno takých je viacero, ale nepoznám nikoho iného, ktorý by si napriek tomu udržal dobrú náladu až do konca.

Bratislava začala pripravovať projekt vyhliadkovej plošiny, ktorá má byť umiestnená v areáli bývalej raketovej základne. Vysoká má byť 21,27 metra a konštruovaná je pre maximálne 15 ľudí

Tak ja tam pôjdem až keď to tam postavia

Ešte jeden člen váha, či sa prihlási a pôjde s nami. Aby sa mohol správne rozhodnúť, ponúkam nielen jemu materiály na študovanie – http://www.planetslovakia.sk/…pod-kamzikom (sľubujú výhľady síce iba na juh – severná časť Bratislavy, ale vraj uvidíme aj Slavín a Hrad). Rozhľadňa stojí na Americkom námestí, čo je v skutočnosti lúka.

Rozhodol som sa to skúsiť a ísť, keď pôjdem pomaly, mám teoretickú nádej, že prídem do cieľa. Ak nie, veď predsa ideme cez mesto, netradične nastúpim uprostred túry na MHD a hotovo.

PS: Bratislava nie je ďaleko, na tú chvíľu sa vzadu traja najštíhlejší potlačíme. Trochu nám to môže Vincent neplánovane sťažiť tým, že nevedomky nám urobí vyhliadkovú cestu autom po Bratislave.

Na túto akciu som prihlásil Hosťa 1.
A čuduj sa svete je ním znova Kowo. Posledná akcia na Burde ho evidentne nenabažila dostatočne, tak sa rozhodol opätovne potrápiť svoje telo a hlavne svoje nôžky 

Kowo: tie vložky do topánok, ktoré si mal naposledy na túre si prosím Ťa nechaj doma

V minulosti (1947) stála na vrchole Devínskej kobyly dvojposchodová drevená vyhliadková veža. V súčasnosti kompetentní plánujú na vrchole výstavbu novej 20 m vysokej vyhliadkovej veže, z ktorej by mal byť vidieť Zobor, Viedeň aj Alpy. V súčasnosti sú vo fáze projektu. Nemali by sme preto príliš odkladať návštevu našej terajšej rarity – rakety.

Turistická značka síce obchádza vrchol Devínskej kobyly, ale my by sme ho obísť nemali. Stojí na ňom netradičná vyhliadková veža, aspoň zatiaľ.

Na vrchole stála v minulosti vojenská základňa – 6. palebný oddiel 186. protilie­dadlovej raketovej brigády. Areál je v dezolátnom stave.

Na vrchole je lúka, na ktorej sa nachádza „vyhliadková vežička“ – asi 6 m vysoká kovová rúra, na ktorej bola plošina s pozorovateľňou. Po pozorovateľni zostala iba klietka. Rúru tvorí obal z rakety, v ktorom sa nachádza rebrík. „Rozhľadňu“ odporúčajú navštíviť, keď nemajú stromy listy, pretože listy obmedzujú výhľady.

Je to posledná časť Štefánikovej magistrály, ktorá nám s Vincom chýba. Zopár údajov:

• Začiatok: Bradlo (pri mohyle generála Štefánika)
• Koniec: hrad Devín
• Dĺžka: 120,7 km
• Stúpanie: 4 434 m
• Klesanie: 4 799 m
• Čas: 34:25 h

Je to jedna z ôsmich magistrál, ktoré u nás existujú, teda aspoň ja som postrehol osem.

Po dlhom rozhodovaní som zúčastnila turistickej akcie v Jeseníku. Predpovede nám hlasili škaredé počasie a miestami ešte zvyšky snehu. Občas som v tom snehu stále až po pás, ale akcia sa vydarila a všetci sme odchádzali patrične unavený. 

P.S.: Nezabudla som šíriť dobré meno nášho spolu aj u našich českých susedov  

Deň piaty – balíme sa a odchádzame:

Chýba Vám deň štvrtý? Nám nie. Neboli sme totiž na turistickej akcii – počasie nevyšlo, stáva sa. Navštívili sme totiž areál „Terma – Bukovina“ v Poľsku. Chceli sme ísť do Vrboviec na Slovensku, ale nemali kryté bazény a pršalo. Kúpili sme si štvorhodinové lístky a veru bolo toho až – až. Celodenný lístok je snáď už pre vodníkov a rusalky. Nič počas tohto víkendu ma viac nevyčerpalo ako táto akcia. Po vyše troch hodinách vo vode som mal doslova roztrasené kolená. To turistika tentoraz nedokázala.

Pobalili sme sa, počkali na chatára, zaplatili a rozlúčili sa. Tentoraz žiadne hútanie a dohadovanie sa o cieli. Je to jasné, ideme domov a, … a polievku si dáme na chate Plesnivec.

Túra je to pohodová, nenáročná. My sme to mali trošku horšie, trochu blata, trochu snehu a občas trochu nepríjemný ľad, ale nič tragického, proste dalo sa.

Táto akcia mi vnukla myšlienku na ďalšiu akciu. Bude musieť spolupracovať Vinco i jeho rodina. Keď spojíme sily, dá sa to. Tu je môj plán:

• Prespíme u Vincovho krstného
• Vincov bratranec nás odvezie do Tatranskej Kotliny autom
• absolvujeme viacdňovú túru cez chatu Plesnivec na chatu pri Zelenom plese (tu spíme), ráčime vyliezť na Jahňací štít a budeme pokračovať cez Svišťovku na Skalnaté pleso. Potom zídeme do Tatranskej Lomnice a odtiaľ sa dostaneme spojmi do Popradu
• a potom šup domov alebo sa uvidí

Deň tretí – má pršať, hľadáme program:

Ako sa hovorí, kto hľadá, nájde. Je to tak. Ivana toľko hľadala, až našla „oko tornáda“. Všade malo pršať, ale pri Dunajci malo začať až večer. A kde my už budeme večer? Ako sa neskôr ukázalo, stále tam. Ale to sme nemohli vedieť.

Začalo to nevinne. Ideme iba na prechádzku. Pomotáme sa okolo Dunajca. Bolo s nami totiž malé asi 5 ročné dievčatko. Keď už okolo rieky, tak aj možno objavíme nejaké prúty. Veru aj hej, ale na Poľskej strane.

Maličká už za chvíľku bola unavená. Už hrozilo, že ďalej nepôjde, keď tu zrazu vyhlásila preteky a už sa bežalo. Zaujímavé. To už som niekde počul "Keď nevládzem, tak pobehnem (utekám) ďalej. A veru dieťa to nehovorilo.

No čo Vám poviem, toľko porážok v pretekoch v sérii za sebou som dávno neabsolvoval. Ale dievčatko bolo charakter a raz ma nechalo vyhrať. Ako sa neskôr tradične ukázalo, na prechádzke maličká často nevládala, pokiaľ nebola niečím zaujatá a večer to bola hotová neriadená strela, tak lietala po chate.

Toto mi asi nik neuverí, pretože sa to asi dosiaľ ani nestalo. Niekto iný nafotil viac fotiek na akcii ako ja! Bola to maličká. A urobila tých fotiek veru dosť. Dokonca jej niektoré celkom vyšli. S takým zápalom pristupovať k fotografii, to sa veru často nevidí, teda, ja to často nevidím.

Nakoniec sme si po prútiky museli ísť na poľskú stranu. Marián s Marošom si zaspomínali ako to bolo v minulosti a už aj plietli. Samozrejme pod poctivým odborným dohľadom Ivany.

Na záver už len dodám, že nás veľmi lákali „Tri koruny“, ale tentoraz to nevyšlo. Tentoraz možno nie, ale jedného krásneho dňa ich pridám do túžob a ešte krajšieho dňa tam pôjdeme.