Komentáre k turistickým akciám

Pár slov k tejto akcii.

Chcem najprv poznamenať, že mi je veľmi ľúto, že s nami nemohol ísť pôvodne prihlásený Kowo. V nedeľu na futbale sa mu prihodilo zranenie achilovky, ktoré ho minimálne na pol roka odstaví od všetkých športových aktivít. Týmto mu želám, aby sa čoskoro zdarne vyliečil.

Čo k akcii?

V úvodnej časti trasy, keď sme rozvážne šliapali hore nás znenazdajky obehli dve autá. Položil som si otázku. Preboha, čo tie autá tu robia? Neskôr som dostal na ňu odpoveď. Po chvíli sme dorazili ku chate zvanej Vodopád a práve tu stáli tie oné dve autá. Boli to chatári, ktorí tesne pred nami dorazili na spomínanú chatu a tak nás mohli pohostiť. Samozrejme, že sme si dali pivečko. Povzbudila nás ochota a neskutočne nás to nakoplo do ďalších kilometrov. V súvislosti s týmto sme si spolu spomenuli na negatívnu reštauračnú skúsenosť v Štefanovej, keď sme boli na Rozsutcoch.

Ďalšie čo ma v priebehu stúpania na Chleb zaujalo bol Šútovský vodopád. Ževraj občas máva málo vody. No pre našu návštevu si prichystal vody dosť. Ako bonus bola krásna dúha, ktorú sa Jozef snažil zachytiť vo svojich záberoch. Mišo s Radom boli súčasťou ilúzie, že držia dúhu aby nespadla, keď ich Jozef fotil.

Pre mňa boli zaujímavé aj Mojžišove pramene. Neveril by som keby som nevidel, že prameň môže byť tak výdatný ako bol tento. Vodu z tohto prameňa sme použili na občerstvenie a príjemné opláchnutie.

Po prameňoch nás čakali Kopiská. Po celú nasledujúcu cestu sme už mali aj nádherné výhľady na Steny, Hromové a neskôr aj na Chleb. Keď sme dorazili na Kopiská spomenul som si, ako som na tomto mieste bol s rodinou v júni 2015. My sme vtedy išli trasu popod Stoh a potom do Štefanovej.

Na Chleb som sa dostal po troch rokoch. A musím poznamenať, že vždy je to iné. Iné myšlienky, iné spomienky, iné fotografie, iní spoločníci. Proste vždy je to iné a to je to na tom krásne, prečo sa oplatí navštíviť miesta aj opakovane.

Keď sme odišli z Chlebu začali sme rozmýšľať, či navštívime aj Veľký Kriváň. Rozhodnutie podlo po príchode do Snilovského sedla. Prehodnotili sme zostávajúci čas potrebný na zostup a jednoznačne sme rozhodli, že keď už sme tu tak na Kriváň pôjdeme. Bolo to síce namáhavé, ale spoločne sme to dokázali. Musím povedať, že sa oplatilo. Odmenou nám boli nádherné výhľady. Bonusom tohto výstupu bola fotografia „hore bez“ 9. októbra na najvyššom vrchu Malej Fatry v nádhernom počasí. To sa veľakrát neprihodí. Bol by hriech nevyužiť to.

Posledným zastavením bola chata pod Chlebom. Na toto sme sa všetci tešili asi najviac. Našou návštevou sme zistili, že chata je v stave rekonštrukcie – zveľaďovania. Rozširujú miesta na sedenie pod strechou. My sme si posedeli na stávajúcich lavičkách pri dobrej polievočke a pivečku. Iba Rado sa obetoval a vychutnal si kofolu A potom sme sa už vydali na dlhý zostup do Rieky k autu.

Jedno čo ma mrzí je to, že pre Jozefa som mal prichystaný Certifikát, ktorý som mu chcel pri aute odovzdať. No zasiahol ten „nemecký ujo“ a nestalo sa tak. Certifikát dostal Jozef až v Piešťanoch na parkovisku. Jozef sorry.

To by bolo všetko.

čo sa deje Kowo? Prečo si sa odhlásil?
Výhovorka je taká neistá, nič nehovoriaca.
Veď má byť pekné počasie, aspoň podľa predpovede. A bude zas vynikajúca partia.

Rado,
celkom pekné video si natočil a zmontoval.

Ako Jozef správne nazval foto galériu k tejto akcii „Akcia na želanie“, takou bola pre mňa táto akcia. Už niekoľkokrát som bol v Malej Fatre. Už niekoľkokrát som liezol na Rozsutce, ale nikdy na obidva naraz. A práve to bolo mojím tajným snom, ktorý za mňa naplánoval Jozef. Akciu naplánoval dokonale, lebo neviem ako to zariadil, ale aj o nádherné počasie sa postaral V tento nádherný deň bolo hriechom nikam neísť. A to bolo asi aj mottom všetkých zúčastnených. Na miesto začiatku túry do Štefanovej nás doviezla Radova hnedá Honda, za čo mu chcem ešte raz poďakovať.

Keď sme začali šliapať, už v dedine sme sa chceli posilniť zlatistým mokom, ktorý dodáva nám turistom tak potrebnú energiu a morálnu podporu. No znova a znova sa presviedčame o „slovenskej nepohostinnosti“. Dobre, je skoro po sezóne, ale tak nádherný deň, keď do Jánošíkových dier prišlo toľko ľudí nevyužiť na celkom slušný zárobok za pohostenie je trestuhodné. Natíska sa mi slogáň „To je také slovenské“. Bodka. Nič to. To mi asi nezmeníme. Našťastie, keď sme dorazili na Podžiar môj dojem z dnešného dňa napravili ľudia, ktorí nás obslúžili v miestnej malej kolibe. Je neskutočné, ako malé ochotné pohostenie pozdvihne náladu človeka, ktorý si vyšiel za krásami Slovenska. Myslím, že som nebol sám s pozitívnymi pocitmi po návšteve tohto oddychového miesta.

Horné Jánošíkove diery.
Nebol som tu prvý a dúfam ani posledný krát. No vždy ma udivuje, že to nieje nikdy rovnaké. Táto časť je asi najzaujímavejšia z dier. Človek tu vždy uvidí to, čo si nevšimol predtým, keď tu bol. Chválim to, že v tejto časti stále udržujú a vymieňajú nové laná, rebríky a stúpačky.

Pod Tanečnicou.
Toto miesto je tak zvláštne. Z tieňa stromov a chladnejšej doliny sa zrazu dostanete na teplé otvorené miesto s výhľadom na Malý Rozsutec. Pri oddychu a výhľadoch človek tak trochu pookreje.

Malý Rozsutec.
Tento „malý kamienok“ sa proste nedá obísť. Viem si predstaviť Kowa, aké pocity pociťoval pri výstupe na vrchol. Mňa to tiež nenechá chladným. Zdá sa mi, že bol výstup ešte bezpečnejší, ako v minulosti vďaka novým lanám a stúpačkám. Na vrchole sme si to patrične užili. Oddych, jedlo a kochanie sa to proste musí byť, predsa nie sme žiadni pretekári. Pohľad na Veľký z Malého Rozsutca je inšpirujúci Ani na chvíľu som nezapochyboval o tom, že by som nešiel naň. Už raz sa mi to stalo. Ani fascinujúci pohľad na jeho majestátnosť ma v júli 2013, keď sme išli opačným smerom, nepresvedčil o jeho návšteve. Ešte stále aj po tých rokoch si spomínam na to, akú úbohú kondičku som mal v tom čase.

Veľký Rozsutec.
To je proste kráľ tejto časti pohoria. Vždy tu dosiahnem vrchol mojej slasti. Samozrejme turistickej, lebo sú aj iné slasti. Vystúpiť na Veľký nieje až také jednoduché. Turista si musí svoje zaslúžiť, niečo zo seba vydať, ale to asi pri každom takomto dominantnom vrchole. O to ma viac tešilo, keď sme dorazili na jeho vrchol. Keď si každý myslí, že vrchol dosiahol už na „Malom“ tak sa mýli. Na „Veľkom“ som si uvedomil, aký malý je „Malý“. Ten pohľad je proste fascinujúci. A to som ešte nepovedal o pohľade do Medziholia. Natíska sa otázka „tam dole mám teraz zostúpiť?“. Áno tam dole. Zostup dole je ozajstný zážitok. Najprv kamene, laná, reťaze. Potom časť po šotoline, až nakoniec hlina a na konci tráva.

Sme na Medziholí.
Je to posledná zastávka, ktorá sa dá využiť na oddych a my sme ju do bodky využili. V tejto časti sa nachádza aj prameň, ktorého služby chcel využiť Rado, no zistil, že prameň je „mŕtvy“. Škoda. Premene nám nejak vysýchajú. To nieje dobré. Po oddychu sme vyrazili na poslednú časť túry smerujúcu do Štefanovej. Prezradím, že na začiatku akcie sme sa pohrávali s myšlienkou pokračovať ďalej cez Stoh na Poludňový grúň a potom dole cez chatu na Grúni do Štefanovej. K hlasovaniu na Medziholí ani nedošlo. Chýbali fyzické a morálno-vôľové sily. Stačil nám únavný a zdĺhavý zostup do dediny. Priznám sa sám za seba – dnes by som to nedal Ale. Som pripravený sa s touto možnosťou popasovať niekedy nabudúce 

Čo na koniec?
Len to, že ja, Rado a Mišo sme dole v Štefanovej stihli kofolu, než Jožo s Kowom dorazili do cieľa. Obdivujem Kowa, že to zvládol a Jožovi vyslovujem veľké vďaka, že sa obetoval a nenechal Kowa ísť samého dole. Je prirodzené, že nie všetci máme rovnakú kondíciu. Niekto lepšiu, niekto slabšiu. Kondička sa buduje krok za krokom. Priznám sa, ja som toho mal dosť, bývali aj lepšie časy. No nikto nám nezoberie, že sme vynikajúca partia so skvelou náladou a rovnakým „postihnutím“, čo eliminuje chýbajúce sily a dodáva pozitívnu energiu.

Ďakujem, že som mohol byť súčasťou tejto „mini-expedície“.

Jozef, na mapy.cz to udáva: Trasa 12 km – 5:36 h

https://sk.mapy.cz/s/32MMS

Ahoj Lenka.
Konečne si dala o sebe vedieť. Už som myslel, že si na turistiku zanevrela.
Ako sa máš? A kedy sa budeš môcť zúčastniť na nejakej PATovskej a MATovskej akcii?

Rodinná túrka s ubytovaním na známom mieste v Zuberci u pani Bažíkovej.

Ako hostia boli: dcéra Sonka a novomanželia Peťka a David.
Manželka Renátka sa nezúčastnila kvôli indispozícii. Ale ona si to dolu v Zuberci tiež užila – mala pokoj od nás . A tiež sa nám postarala po príchode o kvalitné pohostenie, za čo jej veľmi pekne ďakujem 

Na túre:

Počasie bolo premenlivé – aj oblačné aj slnečné. Záver sa nám však pokazil. 20 minút pred príchodom na Ťatliakovú chatu nás chytil dosť intenzívny dážď. Dali sme si polievočku a kofolku a čakali sme, kedy prestane pršať. Keď konečne prestalo pršať tak sme sa vydali na spiatočnú cestu. Za Adamcuľou znova začalo pršať, a to až tak, že sme k autu prišli kompletne zmoknutí. Chválabohu autom do Zuberca to nie je ďaleko.

Aj keď nám akciu prekazil dážď, každí akciu chválil. Pre mňa to bol výnimočný zážitok, pretože spoločných akcií, kedy sa zídeme v takejto kompletnej rodinnej zostave nie je veľa.

Chcem týmto pochváliť Sonku, Peťku a Davida za to, že to zvládli – klobúk dole. Aj keď sa zdá, že táto túra nie je náročná, pre tých, ktorí nechodia do prírody až tak často je to celkom slušný výkon.

Táto akcia sa kvôli mojej chorobe neuskutočnila. Preto sme zvolili voľnejší program a presunuli sme sa do blízkosti letiska Sliač. Práve tam prebiehal letecký deň.

Maroš je veľký fanúšik do lietadiel a preto mu vďačíme za rozoznávanie jednotlivých lietadiel a popis jednotlivých fáz letu…

Ako dôkazový materiál prikladám zopár fotiek. Keďže som to fotil kompaktom s nie príliš výkonným zoomom, tak aj tie fotky tak vyzerajú.

Hmm, ako sa hovorí „Iný kraj, iný mrav“. Tu by sa dalo povedať „Iná partia, iné tradície“. Z úzkeho významu slova „štartovné“ (tekuté), to sme ráčili stihnúť už večer predtým pri pokri. Pre istotu viac krát.

Zo širšieho významu slova „štartovné“ sme sa ráno navzájom slovne štartovali pri turistickom rázcestí „Nad Popradským plesom“. Tu totiž ležali pokušenia rôznej hmotnosti, ktoré mohol ktokoľvek, kto sa na to cítil, vyniesť na chatu pod Rysmi.

„Vrcholovku“ už neukecám, na to som zabudol. Á, ukecám! Kto sa prihlásil na akciu? Nejaký Vincent! Kedy nám dal vedieť že nepríde? Až cez SMS keď sme sa ho pýtali v deň akcie, či mu máme objednať na chate pod Rysmi pivo! Čo keď som teoreticky podvedome počítal s tým, že vrcholovku tradične obstará Vincent?! Možno by bol zo mňa dobrý právnik.

Svojim spôsobom bola aj vrcholovka, ale nie v tradičnom fidorkovom formáte, ale v podobe tabličiek obľúbenej študentskej pečate. Keď sa môže meniť doba, prečo by sa nemohol meniť vzhľad i dôvod vrcholovky? Tentoraz členovia spolku vedeli, čo ich čaká na vrchole. Študentská pečať mala zabezpečiť, aby nik nezaváhal a ani ho nenapadlo, že na vrchol nevystúpi. Takže 2 v 1, šampón i kondicionér, pardon, motivácia i odmena.

PS: Tuším, prečo ma na chvíľu dala trochu dole choroba, ale iba trochu.

PS2: Rád by som mal po dlhej dobe na vlastných fotkách aj nejakého Vincenta. Keby sme sa spolu občas nevídali v práci, by som si začal myslieť, že tá Mirova choroba je nákazlivá a začína si vyberať svoju daň aj na iných členoch PATa a MATa.

Jozef, tuším si nespomenul ani štartovné a ani vrcholové Zdá sa, že si nedodržal tradíciu a tak ma napadá, či práve toto nebolo príčinou indispozície Tvojho zdravotného stavu 

Inak túto túrku vám tak trochu závidím. Tiež som sa hotoval na Rysy, ale rodina bola teraz prednejšia – ako vždy.
Rysy určite niekedy nabudúce.

My sme si to v Liptovskom Jáne tiež užili. A boli sme aj na takej krátkej vychádzke na rozhľadni (Svätojánska rozhľadňa) nad obcou. Ten výhľad za to stál.

P.S.: tie Tvoje fotografie sú pekné, pri pohľade na Vysoké Tatry som si nostalgicky spomenul na septembrovú magistrálu z roku 2016

P.S2.: prikladám pár mojich fotiek

P.S3.: v pozadí na prvej fotke by mal byť Veľký Choč

Večer, deň pred akciou padá dôležité rozhodnutie. Večierka bude o 22:00 hod., pretože sme odhodlaní ráno vstávať o 05:00 hod.. Ráno v deň akcie vstávame o 05:26 hod. pretože budík máme nadstavený od pondelka do piatku a dnes je práve sobota. Marošovi sa však našťastie ráno zazdalo, že je nejako podozrivo veľa svetla a svoje podozrenie okamžite konzultoval s hodinkami. Vyrážali sme iba o 15 minút neskôr, ako sme plánovali.

Tým zachránil akciu, aspoň sme si to vtedy mysleli. Na poobedie totiž hlásili búrky a preto okolo 14:00 hod. sme už chceli byť v blízkosti základného tábora. Neskôr sa ukázalo, že meteorológovia mali pravdu iba napoly. Poobedie síce prišlo, ale búrky nie.

Chata pod Rysmi i samotný vrchol prekvapili. Vyteperiť do výšky 2 250 m bicykel, no dobre, proste nečakaná inšpirácia, ktorej sa niekto neubránil, ale klavír? Veď to muselo bolieť!

Pri zostupe začalo niečo na mňa liezť a pekná turistka to veru nebola. Niekde nad Žabími plesami sa dostavila horúčka a bolesť hlavy. Vysporiadal som sa s tým po svojom. Začal som rozmýšľať. Do rany mi padol turistický pozdrav „Ahoj“. Ako vôbec vznikol? Podľa mňa je to skomolenina dvoch slov „Au“ a „Joj“ = „Aujoj“. Pravdepodobne to nechtiac spískali nejakí šušlavý a hluchý turista. To je tak, keď sa stretnú dvaja špecialisti. Zatiaľ pracujem s touto teóriou, je však potrebné ju ešte overiť.

Na chate sa mi polepšilo a tak sme si dali ešte prechádzku okolo Popradského plesa s odbočkou na Symbolický cintorín. Večer sa však choroba vrátila v ešte väčšej sile. Nasledujúce ráno som bol stále nemožný. Ostatní nechceli bezo mňa ísť, takže znovu odkladáme výstup na Kôprovský štít. Možno niekedy nabudúce.

Srdečne pozdravujem Máriu. Dlho sme sa nevideli – iba raz – vtedy, keď sme boli na Priečnom sedle. Ako sa máš? A kedy sa znovu pri nejakej akcii uvidíme?

Pozdravujem aj Romana a gratulujem ku zdolaniu tréningového štandardu 

Najväčšia poklona patrí našej turistickej víle Amálke. Je neskutočné, čo to dievča zvládne Roman – klobúk dole – ešte raz veľká poklona.

Prezraď Roman. Okrem tých cukríkov, aká bola ďalšia motivácia?

Ale, ale…
…čo to bola milenecká túrka?
Že ste chceli byť sami bez obecenstva?

Výprava za Perzeidami – deň tretí:

Hneď ráno sme získali ďalší legendárny pojem do zbierky – „Jožove ovsené vločky“. Tento pojem sa zaraďuje tesne za „Ivanin puding“ (zasvätení tušia). História sa takmer navlas opakovala. Potrápil som sa, menšiu časť som však bol nútený nechať na tanieri. Aj keď to tak nevyzerá, občas sa mám rád. Smiechu som sa však nezdržal, keď som videl, že chlapíkovi sediacemu blízko nás nesú to isté, s čím som bojoval ja! Potvora jedna, zatváril sa síce neutrálne, to zvládol, ale zjesť dva a pol lyžičky za 5 minút, mňa neoklame! My sme už boli pobalení a odchádzali sme z chaty a jeho som ešte zazrel v reštaurácii, ako stále zvádza márny boj.

Tentoraz sme sa rozdelili podľa zvyškov dostupných síl na dve skupiny. Tej našej skupine to nestačilo a v duchu hesla „Keď už sme tu…“ sme odhodlane vykročili vpred. Dnešnými cieľmi sú Chopok a Dereše.

Hrebeň znovu plný, žeby zase výpredaj? Čím bližšie sa blížime ku Chopku, tým menej ľudí odzdravuje. Môže za to lanovka. Vyvezie kdekoho akokoľvek oblečeného alebo obutého. Niektorí išli fakt na nejaký výpredaj do obchodného centra. Akože len tak podpätok a nejakú šnúrku cez nohu a valím ho po skalách… No nevalila to dievčina, visela celú dobu na frajerovi. Ani jeden krok sama nevedela urobiť. Ďalší pár schádzal z Chopku, keď tu zrazu z junáka vypadlo „Po takejto náročnej túrke si zaslúžime koláčik a kávičku“. Začínam mať obavy o budúcnosť našej krajiny.

Na Chopku sa mi to nepáčilo. Ľudí ako v mravenisku. Jedného mladého som pristihol, ako začudovaným pohľadom pozerá na moje nohy. Na tvári mal údiv, že čo to mám na nohách?! Necítil som sa tam dobre. Hneď som si spomenul na tých Čechov, ktorých sme stretli na salaši pod Suchým a ich slová „U Vás je to taký divoký. U nás každý na nás čumí, co to máme na nohách“. Tak reagovali na otázku, prečo chodia do našich hôr. No, a už to máme miestami aj tu doma. Teplo je, v sandalkách to dáme!

Po absolvovaní povinnej jazdy – jedno točené na Kamennej chate, sme sa rýchlo radšej pobrali ďalej. Smer Dereše. Vrchol je trochu bokom turistického chodníka, ale nič dramatické, fakt iba kúsok. Terén dokonca o niečo menej náročnejší ako posledný úsek na Kriváň.

S Marošom sme sa zhodli, že hrebeň od Ďumbiera po Dereše je asi najkrajšou časťou hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. I keď ani tá časť po Čertovicu nebola zlá. I tá časť za Derešmi vyzerala veľmi lákavo. No nič, máme čo robiť…

PS: Vincent veľmi chýbal, nemal kto prehrávať v pokri, musel som to zobrať na seba.

Milenci vás vyhnali na samostatnú túrku?
Alebo ste sa potrebovali trochu sami vytrápiť?

Dúfam, že ste na mňa mysleli. Ja pracujúci ľud, som musel na vás robiť 

Výprava za Perzeidami – deň druhý:

A už to vypuklo. Dole v reštaurácii zúria raňajky. Raňajky sú totiž v cene ubytovania. Ako jediný mám na raňajky krupicovú kašu s čučoriedkami. Grankom nešetrili. Jedna drobná rada. Na záchod sa vyberte v pravý čas, alebo dúfajte v šťastie, vytvárajú sa tam totiž rady.

Konečne vyrážame. Na hlavnom hrebeni je národa. Že by bol niekde blízko výpredaj? Turistický národ sa medzi sebou zdraví. Keď sme sa s jednou partiou navzájom obiehali už asi štvrtý krát, jeden nemenovaný skúsený člen Pata a Mata ich pri pozdrave predbehol a poučil všetkých zúčastnených slovami „Kašlite na to, to nemá význam“.

Cestička na hlavnom hrebeni miestami úzka, ale miestami doslova štvorprúdovka. Zato niektoré vedľajšie turistické chodníčky skôr pripomínali zbojnícke chodníčky. Miestami sme hútali, je toto ešte turistický chodníček, alebo už je to plnohodnotná húština?

Cestička na Rovnú hoľu je smutná, neveselá. Nie je to pre nedostatok síl, aspoň nie u všetkých členov výpravy, ale kvôli umierajúcej kosodrevine. Celé časti kosodreviny vyschýnajú. Dokonca miestami aj tráva a čučoriedky schnú. V asi polovici cesty na Rovnú hoľu doľahla smutná atmosféra na Ivanu a Mariána až tak, že si povedali, že už ďalej nejdú. My s Marošom sme váhali, ale nakoniec sme si povedali, že keď už sme tu… A šli sme ďalej. Chodníček je to miestami veľmi zarastený, preto musíme počítať, že chodníčky na mnohých bočných hrebeňoch nebudú v lepšom stave.

Áno, správne, večer znovu tradičný poker. A výsledky? Ako dopadli jednotliví členovia? Mali sme dobré počasie, pivo ideálne, jedlo sme zvládli… Áno, a konečne sa dostávame k zlatému klincu večera – tentoraz bola oblačnosť podstatne nižšia a videli sme! Želania však neprezradíme!