Komentáre k turistickým akciám

Akcia naplánovana na poslednú chvíľu, ktorá sa vďaka počasiu nemusela uskutočniť. Našťastie začalo pršať až po tom čo sme skaly opustili. Pretože tam bol skvelý pieskovcový povrch, tak sme asi 9 kilometrov z 12 prešli na boso. Turistické boty sa môžu schovať. Hoci to miestami bolo naročné, maly sme v nohácj väčšiu stabilitu, istotu a menej sa šmýkalo. Odporúčam! Sklay sú užasné, krásne a občas plné poliakov, preto je lepšie vyraziť skoro ráno. Po ceste späť sme sa ešte stihli pozrieť na malebné mestečko Náchod a mnoho krásnych výhľadov na polia a lúky, ktorých je na Náchodsku veľké množstvo.

Mali sme doma prázdninárov Amálku a moje krstniatko Paťka. Prejavili ochotu zasa to so mnou po roku skúsiť na turistike, tak som sa ich snažil nesklamať. Vybral som akciu na ktorej som bol začiatkom minulého roka. Pre deti veľmi vhodná túra. V prvej náročnejšej časti sa stále niečo deje a je to taká všehochuť. Jaskyne sme našli bez problémov, v malom Tibete sme si precvičili čítanie a na Visiacich skalách sme si obzerali minuloročný cieľ Zobor. Na ceste z Visiacich skál som bol trochu nesvoj a obával som sa stretnutia s poľovníkmi. Chodník bol zarastený riadnou žihľavou. Deti cez neho kráčali našťastie v dlhých nohaviciach, ale s rukami za hlavou. Ja za nimi dva metre. Z diaľky to vyzeralo že ich vediem pod puškou do lesa. No keby nás zahliadol nejaký poľovník tak asi neváha. Marhát nás odmenil krásnym výhľadom a hrdosťou, že sme zvládli strach z výšky! Pod rozhľadňou sme si dali babkine výborné koláče. Dovtedy sme chrúmali iba marhule, mali sme ich plné päťlitrové vedierko a k autu sme priniesli iba osem marhúľ. Dole sme slušne dupali a prekonali sme moje očakávanie, že k autu prídeme už potme, keďže túru sme začínali až ako 15,00 hodiny. Tma nás dobehla až na zmrzline v Hlohovci. Táto túra bola zároveň previerkou na náš plán tento rok zdolať Rysy. Vidím to pozitívne! Amálka a Paťko za výkon majú veľkú pochvalu! 

Ty sa nezdáš Roman. Vytiahnuť deti z domu sa nepodarí v dnešnej dobe hocikomu Viem, víla Amálka je niečo iné, ale že si vytiahol aj Paťa to je výkon. Či mýlim sa? Paťo tiež rád chodí do hôr?
Myslím si, že motivačná orosená zmrzlina zabrala dokonalo. Musím si to zapamätať a používať to tiež. Dúfam, že zaberie aj na moju 17-násť ročnú dcéru  

P.S.: Roman – dovidenia o týždeň

Je dobré turisti, že ste niekam išli. Je veľmi dôležité udržiavať našu stránku živú Tí, čo z rôznych dôvodov nemôžu byť teraz aktívny, sa potešia aspoň čítaním jej obsahu. Ak by sme nikam nechodili, nebolo by čo čítať A samozrejme sa to týka aj fotografií. Aj keď sme tam my ostatní nemohli byť, vďaka nim sme tam akoby boli aj my
Dĺžku trasy a miesto ste zvolili ideálne. Bola to pekná a zaujímavá túrka, škoda len, že ja som musel byť v práci. No nič. O to viac sa môžem tešiť o týždeň na Tatry.

Dnes to nie je o kilometroch ani o prevýšení, výhľadov nemáme veľa, vodopád žiadny. Podstatné je, že sme dávno nikde neboli, máme voľno a chceme ísť. Síce po 12-tej hodine má pršať, ale to nevadí. Dnes dáme krátku trasu. Čaká nás síce iba približne 10 kilometrov, ale na nich narazíme na jednu zrúcaninu hradu, jednu skalnú ihlu a dve jaskyne.

Je teplo. Nešľape sa nám dobre. Za normálnych okolností by z nás tak nelialo. To nás však neodradzuje a pokračujeme ďalej. Idem fotografovať, ale čo to? Karta mi blbne. Voľačo to hlási v jazyku nie môjho kmeňa. Na tretí pokus zvolím správnu kombináciu odpovedí. Aspoň si to myslím, pretože sa ma to konečne nič nepýta. Zato stále svieti „Please wait“. To žiaľ, svieti aj po dlhej dobe, keď dorazíme k prvej jaskyni. Musel som až vybrať kartu a vlezlý kvíz s odpoveďami absolvovať znovu. Pomohlo to. Fotoaparát reaguje, karta občas. To je prudké zlepšenie. Som z toho tak mimo, že sa celou cestou znovu učím fotografovať. Preto mi nejedna fotografia nevyšla – napríklad z prvej jaskyne a preto som do fotoalbumu žiadnu nedal.

Ak by sa mi to stalo v Nízkych Tatrách o týždeň neskôr, asi by som obrbtavel. Takto mám šancu s tým niečo urobiť. Napríklad tú kartu doma sformátovať a robiť rôzne hókusy – pokusy.

Je tu záver. Stihli sme to a nezmokli sme. Pršať začalo až keď sme mali objednané v reštaurácii pod hradom.

Pekná túrka. Výborná voľba. Malý Kriváň už dlho obchádzame a vy ste to zmenili.
Ja som tam bol iba raz v rámci túry do Strečna a dúmam, že by som si ho aj ja rád zopakoval.

Dávam palec hore

Pekné pekné páni, škoda, že ste týždeň nevydržali, mohlo nás byť viac.

Dobre mi mamička hovorila: nebehaj synáčik po silnom slniečku s holou hlavou! Keďže som v sobotu nevedel čo skôr, tak mi všeličo blúdilo hlavou. Na chvíľu privriem oči pred slnečnými lúčmi a v mysli si spomeniem na Sama. A sakra to bude chyba v programe! Veď kam len dohliadnem zo záhrady všade vidím dámy v plavkách alebo v úsporných tričkách. To bolo tým slnkom! Samo sa mi niekoľko rokov späť pochválil ako bol v horúcej letnej noci na výstupe na Kriváň(holt aj tí najlepší z nás stárnu). Pri obede som sa poradil s ujom Googlom a tetou shmu a spichol som nočný výstup na Slavkovský štít. Rýchlo som prebral potencialne obete a ako prvého som zavolal Joža. Jožo nezaváhal a poslal ma nekompromisne kadeľahšie. Ale v tradícii mafie sa vykúpil tým, že mi dal namiesto seba iné tipy na obete. Rado ihneď súhlasil, tak mu treba nemá sa v takej horúčave bicyklovať na silnom slnku! Samo sľúbil, že porozmýšľa a upadol do kómy on aj telefón. Do pol desiatej obaja nedostupní. Že vraj prepáč zaspal som a vybil sa mi telefón. Obeť za seba neponúkol ale napraví to účasťou na NT hrebeňovke. Čo už ostali sme dvaja. Kým sa pani manželka spamätala už som fotil západ slnka nad Hlohovcom. A už sme fičali do Starého Smokovca. Tam nás o jednej v noci vítala túlava líška. Plašiac medvede sme funeli na Hrebienok, kde Rado zistil, že nemá žiadnu vodu. Tak sme sa podelili a valili ďalej. Na Hrebienku ma vystrašilo zásobovacie auto, že po nás idú policajti alebo lesná stráž. Po druhej v noci Rado vraví: počul si to už zvonia do kostola! To v hlbke pod nami cúvalo zásobovacie auto. Keď o siedmej začal už poriadny randál zvonov, tak sme sa upokojovali, že to cúva iba IC vlak z Bratislavy. Túra pekná, Rado si to spestril, že si pri vrcholovom kríži zriadil kanceláriu a vybavoval vstup pre Homra Simpsona. Túra parádna, výhľady široko ďaleko. Cestou dole sme si stále gratulovali, že sme to hore absolvovali v noci a nie v tej páľave ako tie davy čo sme stretávali. Iste to nie je nudný kopec ako som niekde čítal. Do stretnutia priatelia!!!

Pieštany (22:00) – Starý Smokovec (01:20) – Hrebienok (02:10) – Pod Slavkovským štítom (02:35) – Slavkovská vyhliadka(03:05) – Slavkovský štít (05:50) – (06:45) – Slavkovská vyhliadka(08:55) – Pod Slavkovským štítom (09:20) – Hrebienok (09:35) – (09:58) Starý Smokovec (10:35)

Keď som deň pred odchodom na akciu zbadal, že Jožo znova čaruje prstom nad mapou hiking a freemap a vybral pohorie Javorníky nemohol som odolať. K tomuto rozhodnutiu sa priklonilo aj to, že som ešte v tomto pohorí nebol. Teda popravde bol, ale nie na túre. Taká perlička a to hlavne pre ostatných zúčastnených bolo to, že som na konci túry pri hoteli Podjavorník zahlásil, „že vlastne ja som tu už bol, ale iba na celozmenovom výjazdovom školení a že som si na to spomenul až teraz“. Vtedy, onehdá sme spolu s Mariánom a ešte jednym kolegom z práce Milanom podnikli iba takú dvoj-kilomentrovú vychádzku a tá sa nepočíta 

Po obsolvovaní tejto akcie musím poznamenať, že to bola jedna z tých lepších akcií. Totižto som prvý krát naživo videl Aďku v ostrej akcii – v teréne (akcia u Sesslera sa nepočíta). Čo sa týka Maroša, toho tiež tento rok akosi málo vídavam a tak som bol rád, že bol aj on.

Rado poznamenal tu nižšie, že je to celkom pekný kraj. A naozaj je. Akcia sa mi veľmi páčila. Nebola príliš dlhá a ani neboli brutálne prevýšenia to bolo pre mňa v tejto chvíli tak akurát. Ešte stále sa zotavujem, teda moje členky po TT100. Neverili by ste, ale na pravej nohe mám členok stále jemne opuchnutý, nie a nie sa dostať do normálu.
Hrebeň pohoria Javorník medzi obidvoma Javorníkmi (malým i veľkým) je skoro rovinatý, príjemný na rozvážnu a ničím nerušenú chôdzu. Výhľady sú tu tiež slušné, kto chce môže sa kochať do sýtosti. Veľkým plusom je aj to, že v sedlách, ktoré sme navštívili, boli prístrešky vhodné na nočné prespanie. Jožo poznamenal, že by sme sa sem mohli niekedy vrátiť a skúsiť nejakú trasu aj s prespaním. Uvidíme…

Takže na koniec. Akcia a zvolená trasa perfektná, obsadenie perfektné, priatelia z Moravy a kalíšteky na Bukovine perfektné, vrcholy na trase perfektné, počasie perfektné – proste všetko perfektné.

P.S.: ďakujem Marošovi za dovoz a odvoz až domov. Ostatným ďakujem za skvelú spoločnosť a zážitky.

Milí návštevníci našej stránky, dnes Vás nebudem trápiť dlhým príspevkom, ale pokúsim sa vystihnúť to podstatné. Najpodstatnejším bodom túry tradične býva dosiahnutie najvyššieho vrcholu akcie. Táto akcia nebola výnimkou. Len s tým malým rozdielom, že my s Vincom sme dosiahli vrchol už v sedle Bukovina. Ako sa nám to podarilo?

Náš predvoj (ja a Vincent) sa blížime k sedlu Bukovina. Počujeme riadny rev. Konečne sme tak blízko, že vidíme čo sa v sedle deje. A deje sa tam toho hodne. Šiesti chlapi v kruhu objímajúci sa okolo ramien. Plašia medveďa alebo spievajú? Podídeme bližšie, zapojíme našu bujnú fantáziu a prikláňame sa k tomu spevu. Ledva sme pozdravili a už sme boli pozvaní na jeden. Moravania sú naozaj družní.

Jeden z nich sa postaví k provizórnemu baru a nalieva do kalíštekov – jeden pre mňa, druhý pre Vinca a tretí sebe. Však to poznáte, aby sme neurazili. Kým stihol do sedla doraziť Maroš s Aďkou, už bol pri provizórnom bare ďalší z nich a znovu nalieval – jeden mne, druhý Vincovi a tretí sebe. A to Maroš s Aďkou išli tesne za nami! No nič, v rámci udržania dobrých medzinárodných vzťahov. Šup dnu. Navrhujeme im, či sa spolu nevyfotíme. Kým som nadstavil fotoaparát už nám i sebe stihol naliať tretí z nich. Neodmietame, ale len preto, aby bolo dobre zaostrené… Medzitým sa pri nás pristavil cyklista. Tých tu bolo dnes viac ako peších turistov. Si myslí, že vie kde je, sedlo Bukovina. Veď sa zbadá. Kým stihnem skontrolovať, či fotka vyšla, máme naliate. Správne, tentoraz úradoval štvrtý z nich. Zle je bratia. Moravanov je totiž šesť. Rýchlo sa lúčime a pridávame do kroku. To, že piaty z nich nalieva úspešne ignorujeme. A takto sme úspešne dosiahli vrchol už v sedle…

PS: Dúfame, že cyklista z Trenčína šťastne dorazil domov…

Pekný kraj to tam je

Pekné, pekné Aďka a Maroš. Otázočka – nemali ste moc teplo?
U nás v Dudinciach bolo včera 36 °C

No Rado, čo to, čo to? Žiadna fotečka turistu, ako vyzeral zničený po takej ultra náročnej akcií?  

Vidím, že ste nezaháľali. Pekná pohodová túrka. A tá lesná víla je bombová. Maroš, to len tak išla s Tebou? Nebude sa jej cnieť za lesom a horami?

Ja som tam ešte nebol. No dúfam, že na konci júla sa mi podarí navštíviť tieto miesta v rámci plánovanej akcie.

Pozdravujem vás a držte sa hôr

Ďakujem za gratulácie priatelia! Dal som sa nahovoriť Vincom, že na priblíženie do BA na štart sa treba prepraviť výhradne hromadnou prepravou. Následne vznikol prvý informačný šum, že mám tradične auto v cieli v Brezovej. V piatok som mal toho veľa postíhať a tak som sa na prepravu auta vykašľal, napriek tomu, že môj spoľahlivá šoférka pani Amálka bola pripravená ma prenasledovať do Brezovej na druhom aute. Týmto jej veľmi ďakujem za ochotu a vsadila mi chrobáka do hlavy, či to s tou ochotou nepreháňa. Vinco ma už od štartu držal pod tlakom, keďže vyštartoval o hodinu a 26 minút skôr. Ťažky optimistický plán bol, že ho dobehnem na Vápennej. Keď som takmer umieral v poslednej tretine Vápennej Vinco mi zavolal, že on už teda fotiek z Vápennej má dosť a ide ďalej. To ma dosť dohnalo k zamysleniu či ho vôbec dotiahnem po Bukovú. Ono je to síce ešte 22 km do Bukovej, ale trasa je to už veľmi pohodová a každý kto nemá akútny zdravotný problém tam valí ako guľa. Prepracovaný plán znel: Všetky dolu briežky bežať až kým nedostihnem Vinca. Dokonca som vynechal aj môj obľúbený Klokoč, čo následne ľutujem, lebo traverz bol plný vody a bahna. Každého koho som predbehol som spôsobne zdravil a vyzeral Vinca. Niekde pre Brezinkami mi volal Jožo, kdeže to som, že oni už pivo vypili. Zároveň ma informoval, že Vinco to má ešte na 20 až 25 minút, čo ma teda značne šokovalo. Zmobilizoval som všetky sily a nasadil som splašený beh. Každú skupinku pred sebou som skenoval, kedy zazriem Vinca, žiaľ neúspešne, čo ma nútilo stále pridávať. V Bukovej ma vítali Jožo s Radom, ale Vinca nikde. Jožo nažhavil spojenie a zistil druhý komunikačný šum akcie. Vinco sa ešte len blíži k Brezinkám, čiže má pred sebou ešte viac než hodinu! V tej chvíli som to s mojim pokračovaním videl veľmi nepriaznivo. V minulosti som sa zdržal v Bukovej vždy len na dve cigánske, dve kofoly, fernet a rýchlo prehodiť ponožky a tričko. Následne postaviť sa a zistiť, že síce som po rokoch zabudol a nemohol chodiť, ale môžem bežať. Behával som to pod kameňolom a tam čakal parťákov. Dnes ale na prekvapenie aj po hodine sedenia som vedel chodiť. Ach to bolo radosti! S Vincom sme riešili ako je možné, že sme sa minuli. Po zopár invektívach z Vincovej strany sme dospeli k záveru, že Vinco sa na mňa doslova vysral na odpočívadle Mon Repons. Vysvetlené a zabudnuté, ideme ďalej. Vinco to napriek opuchnutému členku nechcel vzdať a dotiahol to nad svoje zdravotné limity do Dobrej Vody. Ja by som to zabalil najneskôr na Rakovej. S Jožom sme potom rezkejšie vykročili do Brezovej. Stúpania nám išli skvelo a deklasovali sme všetko pre sebou. Dúfam, že nemáme na svedomí žiadne samovraždy našich súperov! Ale záverečný klesák ma takmer zrazil na kolená. Nasadil som moju tajnú zbraň: turistická chôdza na cúvaka. Musím sa pochváliť išlo mi to rýchlejšie ako dopredu! Ale dali sme to! Chcem poďakovať spoluputujúcemu Vincovi a doprovodu Jožovi a Radovi. Za skvelú spoločnosť Ivanovi a Aďke. A naposledy som si nechal velmi inšpiratívneho človeka Jožka, súputníka z Lazovej stovky a gratulujem mu k absolvovaniu Pražského maratónu.

Je aj za čo. Ten chlap je nezmar. Keď sme odchádzali z Dobrej Vody (Roman mal už v nohách niečo cez 80 km) len zahlásil, že máme čo robiť aby sme stihli autobus v Brezovej pod Bradlom a nahodil také tempo… Mal som čo robiť aby mi nezmizol za obzorom. A to som bol oproti nemu podstatne čerstvejší.

Čaro bolo v tom, že keď sme už konečne mali za sebou posledný stupák, tak sa Roman lepšie pozrel na mobil a zistil kadiaľ ten autobus vôbec ide a už sme sa ho nesnažili stihnúť. Aj tak nám to nepomohlo, pretože by sme ho stihli – mali sme rezervu odhadom 15 – 20 minút.

V cieli sme obaja vyzerali rovnako – vôbec som nevyzeral v lepšom stave. Takže pripájam sa k Vincovi…

Gratulujem Ti Roman a snímam pred Tebou klobúk.