Komentáre k turistickým akciám

Výprava za Perzeidami – deň prvý:

Pomaly postupujeme ohnutí pod tiažou batohov hore na chatu M. R. Štefánika. Od parkoviska je to iba cca 600 výškových metrov, ktoré podľa smerovníka máme zvládnuť za cca 1 hodinu a 50 minút. Napokon až tak pomaly nepostupujeme, pretože pomaly, ale isto dobiehame a nakoniec aj predbiehame jedného chlapíka. Chlapík má ešte viac „ohnutý“ chrbát pod ešte väčšou tiažou. Bodaj by nie, má na sebe len tak nahádzaných 75 kg. Je to horský nosič. Pot z neho padá, čo padá, leje sa, ako keby ho niekto oblieval krhlou.

Prehodili sme s ním reč. Áno, bol ešte schopný rozprávať, normálne reagoval. Vraj tých 70 – 75 kg je ideálnych. Keď má menej, takých 60 kg, tak mu to tam lieta a zle sa to nesie. Čo Vám poviem, niektorých členov výpravy inšpiroval. Na začiatku trasy bola výzva v približne takomto znení „Kto má dostatok síl a chce pomôcť, nech vynesie poleno na chatu, odmenou mu bude čaj.“ Mužskí členovia výpravy váhali, ponúkali jeden druhého, ale zatiaľ každý z nás odolal.

Lenže počas cesty boli pozahadzované polená kade tade. Bolo vidieť, že mnohí pred nami výzvu vypočuli, možno mali aj dostatok síl, aspoň na začiatku, ale nakoniec to nezvládli. Prvý podľahol Marián. Uchopil jedno poleno, prehodil si ho cez plece a davaj na chatu. Zápal ho nedržal dlho, ale stihol som ho odfotiť. Asi v polovici trasy – pri odbočke k jaskyni, bola doslova pohodená malá kopa palivového dreva. Tu začal váhať Maroš. Zamýšľal sa, rozhutoval… Od čoho sú takzvaní priatelia? Aby sme mu nedali šancu cúvnuť. Ani sa nenazdal, už mal poleno na batohu a batoh na chrbte. Neviem, ako to robil, ale ani brvou nepohol. Na našu obhajobu uvediem (takzvaných kamarátov), že poleno si mohol vybrať sám.

Ani som to netušil a ocitol som sa uprostred sociologického výskumu. Veru, čo jedno poleno v horách dokáže urobiť! Zistil som, že my Slováci sme národ prajný! Ľudia schádzajúci dole z chaty začali Maroša úprimne povzbudzovať. Jeden chlapík letmo utrúsil „Čaj na chate došiel, už nemajú.“ Keď dole zostupovala rodinka, malé dievčatko zbadalo Marošovi brvno na ruksaku a len letmo utrúsilo „Ten čaj mám ja“. Maroš na to „Ty máš môj čaj?“. Dievčatko sa mu lepšie prizrelo, odpilo si z čaju vo fľaši, spokojne sa zatvárilo a zahlásilo „Je fakt dobrý, tebe nedám!“. No, ale aby sme my Slováci až tak zle nevyzerali, čo Slováci, celkovo turisti majúci radi hory, pretože tam bolo aj veľa Čechov, tak som postrehol aj veľa obdivných pohľadov od oboch pohlaví. Niektorí Marošovi asi naozaj držali palce, pretože to poleno nakoniec k chate vyteperil.

Ubytovali sme sa, trochu odpočinuli a naľahko sme vyrazili smer Ďumbier. Od chaty to nie je ďaleko, iba niečo vyše hodinky. Užili sme si výhľady. Keď už sme boli nasýtení výhľadmi, začali sme venovať pozornosť okolitým ľuďom. Práve sa blížila nejaká žena s chlapčekom či dievčatkom, nedalo sa to identifikovať, malo to šiltovku zarazenú hlboko do čela. To násťročné išlo naboso. Tak slušne to vyzeralo až si to zrazu odpľulo taký chracheľ, ako starý morský vlk. My sme išli do kolien.

Večer sme si zahrali tradičný poker a keď sa zotmelo, vybehli sme von v nádeji, že uvidíme Perzeidy. Tentoraz z toho nebolo nič pretože bola veľká oblačnosť. Nevadí, máme na to ešte jeden večer.

Chýbajú mi informácie, či perzeidy padali. Čo mi k tomu poviete Patovci a Matovci? Ak padali, boli aj nejaké želania?

Ja som sedel v práci a myslel som na vás, čo vlastne stvárate v tých Nízkych Tatrách.

Uvoľnilo sa miesto na Štefáničke, katka sa žiaľ nemôže zúčastniť, ak má niekto záujem, nech sa páči 

Kadlečíkovci a čo tak Veľký Rozsutec. Vy ste ho s kľudným svedomím obišli?  

Inak ten zostup z Malého Rozsutca po tej šotoline je zaujímavý. Keď sme tam boli my, tak to bolo dosť náročné.

Veľmi zaujímavé Maroš. To som nevedel, že v Kremnických vrchoch máme také zaujímavé ferraty. A nakoniec, čo všetko ja ešte neviem. Ďalšia inšpirácia pre mňa, kam treba ísť. Určite sa bude chcieť ešte niekto pridať, aby sme si dali repete.

Kadlečíkovci – palec hore dávam.
Zažili ste krásne výhľady. Mám aj malú poznámočku k trase. Prečo ste to nepotiahli až na Sokolie? Nedalo sa? Nožičky boleli?

Rado mi poslal komunikáciu z Facebooku ohľadne nášho psieho kamaráta, ktorý nás sprevádzal a strážil na našej akcii.

Týmto sa verejne ospradlňujem Radovi, že som nesprávne použil jeho krstné meno ako meno psieho spoločníka  

Tu je komunikácia z Facebooku ohľadne psíka:

Útulňa Andrejcová
· 27. júl, 20:00 ·
NAŠIEL SA POĽOVNÝ PES
Na útulňu prišiel dnes s turistami od Bartkovej poľovnícky pes Hanoverský farbiar ( že vraj je taká rasa ), alfa samec hnedej farby, meno nepovedal, tak neviem ako sa volá. Kto ho stratil nech si hľadá…teda, zatiaľ je u nás pokiaľ mu prestane chutiť náš Tetrov…

Pavel Paully Birka Dobrý deň,
som veľmi rád, že ste ho našli. Pes sa volá Rony a je z Telgártu. Hľadáme ho už od piatku kedy sa stratil v lese. Prikladám aj fotku, na ktorej vyzerá trocha lepšie Ďakujem všetkým za zdieľanie a dúfame, že dnes už bude spať doma.

Prichádzame na miesto, kde budeme spať. Keďže oheň nesmie chýbať, zakladáme ho. Tentoraz sa Roman o to nestihol postarať. Vyrazil za nami asi o hodinu a pol neskôr a dobehol nás až keď už sme táborili.

Pokúsili sme sa upraviť si „nocľažisko“ čo najlepšie, aby bolo vhodné na prespanie aj pri zlom počasí. Neúspešný pokus o zachytenie úpravy „nocľažiska“ som dal sem medzi fotografie (do tohto komentára). Prečo sem? Aby nebol môj komentár z predchádzajúceho dňa príliš dlhý, a aby bolo vidieť, kde sme naberali dostatok síl počas noci pred dnešnou túrou.

Pôvodne sme mali spať v tom maličkom poľovníckom domčeku. Roman to vybavoval, ale žiaľ, rekonštruujú, majú domček plný nábytku a nezmestili by sme sa tam. Ale dovolili nám zložiť naše unavené kosti vedľa v prístrešku. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o veľmi strategické miesto. Blízko bol prameň a najmä latrína! Niektorým sa tak páčila, že ju navštívili niekoľkokrát.

Oproti predchádzajúcemu dňu malo ísť o „pohodičku“. Po prvom dni to však bol zaberák. Plecia kvôli ťažkému batohu pálili, šľapy občas tiež. Prišli sme k prvému turistickému rázcestníku, kde nás veľmi potešilo, že už je to iba 4 hodiny a 40 minút na Čertovicu. Potom sme sa lepšie prizreli a úsmev nám zmizol z tváre. Niekto pripísal pod časový údaj „+ cca 2 hodiny“. Ako sme neskôr zistili, ten niekto bol veľmi dobre informovaný, alebo proste si to odšľapal na vlastnej koži.

Táto časť hrebeňa Nízkych Tatier je tuším najviac zarastená. Výhľadov je pomenej, ale sú! Čiastočne mi táto časť hrebeňa pripomínala skôr Fatru. Za Kolesárovou už neboli také výrazné a najmä dlhé stupáky. Napriek tomu sa nám podarilo nabrať niekde vyše 800 výškových metrov.

Síl bolo už pomenej, slniečko pálilo viac ako včera, Vincenta som začínal upodozrievať z toho, že je Indián, niektorí začínali nenávidieť batoh… Nakoniec sme však napriek čiastočnému emocionálnemu, psychickému a fyzickému vyčerpaniu zdarne došli do cieľa. Keď je dobrá partia, tak to proste ide…

PS: boli aj nejaké pády. Vylepšili sme trochu bodovanie. Naokolo bol dostatok čučoriedok. Kto padne a počas pádu mu zostanú v zuboch dve čučoriedky, má automaticky bod navyše. Čučoriedky však nesmú byť nahryznuté.

Úvod

Znovu sa zopakovala situácia z poslednej mojej akcie v Malej Fatre. A to, že počasie štyri dni pred začiatkom bolo katastrofálne. Piatok až nedeľu malo pršať. Dokonca v prvý deň túry (sobotu) sľubovali až 32 mm zrážok. Zahájil som intenzívne modlitby k bohu za pekné počasie. Dokonca som nabádal aj ostatných členov výpravy k tomu istému. Poprosil som ich minimálne o jeden Otčenáš než príde deň D. Vo štvrtok večer, keď sa záväzne rozhodovalo či pôjdeme alebo ne-pôjdeme sa predpoveď zmenila v náš prospech. Rozhodli sme sa, že akciu absolvujeme.

Nultý deň

Na Čertovicu sme dorazili Radovým autom v dostatočnom predstihu, tak aby sme stihli autobus do Brezna. Počasie nás privítalo dažďom. Prezradím, že to bol prvý a posledný dážď počas celej akcie. Prípoj v Brezne, ktorý smeroval do Telgártu sme o cca tri minútky nestihli. A tak sme si museli počkať hodinu na ďalší spoj. Keď sme dorazili do Telgártu ubytovali sme sa v penzióne Zubrovica. A kedže sme boli už hladní nezaváhali sme a navštívili Horehronskú kúriu. Každí si dal to, na čo mal chuť, ale pivom nikto nepohrdol. Po návrate do penziónu sme stanovili budíček na 5.15 hod. s odchodom na akciu o 6.00 hod. Čas do večierky sme strávili v spoločnej kuchynke hraním kariet (Faraón) a striedmym popíjaním.

1. deň

Pekne nabalení sme vyrazili. Na začiatku sa nezdal ruksak taký ťažký, čo sa rapídne zmenilo neskôr. Kráľova hoľa z Telgártu, to je naozajstná výzva pre tých, ktorí túžia po trýzneni a brutálnej námahe. Naozaj. Bola to riadna fuška prísť na vrchol. Kto nezažil – nepochopí. Náročné bolo stúpanie pod vedením vysokého napätia, kde sme vplyvom vysokej trávy po pás premokli od rosy. Neskôr sa to polepšilo, ale naklonená rovina sa naďalej nevzdávala. Samozrejme, že sme si na vrchole dali prestávku. Bolo treba si oddýchnuť a riadne sa pokochať. Akurát výhľady neboli až také dokonalé ako v septembri 2014. Vtedy boli nádherné výhľady na Vysoké Tatry.
Po tom čo sme si oddýchli pokračovali sme ďalej. Kým sme prišli po Andrejcovú útulňu, našu ďalšiu prestávku, nám najviac dalo zabrať klesanie z Bartkovej do Ždiarského sedla. Na tomto úseku Marek pocítil bolesť v krížnom väze ľavej nohy a musel si nohu obviazať elastickým obväzom.
Vykúpenie pre nás bola prestávka na Andrejcovej útulni. Boli sme milo prekvapení pohostinnosťou personálu tejto celkom slušnej útulne. Podáva sa tu pivo Tetrov (iba tu nikde inde), čaj, káva, voda so sirupom. Za dobrovoľný príspevok (v prospech opravy strechy) tu podávajú aj šošovicovú polievku s klobáskou. Ďalej rôzne sladkosti (horalky atď…). A je možné si zakúpiť aj suveníry (odznak, mapu a pod.). Po hodinovom oddychu sme vyrazili ďalej. Než sme vyrazili všimli sme si, že v blízkosti útulne pobehuje nejaký pes (Bavorský farbiar). Ja som len tak z prče zapískal na píšťalu. Pes pribehol k nám a odvtedy išiel s nami skoro až po Čertovicu. Našim cieľom bola poľovnícka chata pod Kolesárovou, kde nám Roman doporučil prespať namiesto sedla Priehyba. Bombónikom na tomto úseku bol výstup na Veľkú Vápenicu, ale hlavne aj zostup do sedla Priehyba, ktorý robil problémy nielen Marekovi ale aj nám ostatným. Rozhodnutie prespať v poľovníckej chate malo výhodu aj v tom, že ráno na druhý deň nás už nečakal dlhý výstup na Kolesárovu.

Večer a noc

Poľovnícku chatu sme chvíľu hľadali. Mne sa ju ale nakoniec podarilo nájsť aj vďaka tomu, že som si cestu k nej uložil do mobilu. Na miesto nocľahu sme dorazili za svetla. Asi po hodine nášho príchodu na miesto dorazil šiesty člen výpravy – Roman. Do tmy zostávali približne tri hodiny. Tento čas sme využili na rozloženie ohňa, jedlo a prípravu nocľahov na spánok. V blízkosti chaty je latrína a neďaleko je aj prameň, ktorý nám poslúžil aj ako chladnička pre naše pivo. Takže žiadny problém. Noc sme prežili bez ujmy a bezpečne – psíček nás príkladne strážil.

2. deň

Tento deň nás už nečakali také brutálnosti ako predchádzajúci deň. Ráno, keď sme vstali, čakalo nás slnečné bezoblačné počasie. Po raňajkách a zbalení sa sme vyrazili. Samozrejme psík išiel s nami. Najviac si obľúbil Miša. On bol jeho najlepší kamarát Poslednú dlhšiu prestávku sme si dali na útulni Ramža. V blízkosti je aj prameň a pre otužilých je možnosť aj okúpať sa. Roman tejto brutalite nepodľahol, aspoň čo ja viem, lebo ja som pri prameni nebol. Ak to nie je pravda opravte ma prosím. Po oddychu sme vyrazili na poslednú časť trasy. Čakal nás už len nenáročný terén a dve sedielka. S približujúcim sa cieľom stúpala v kolektíve aj dobrá nálada, hoc sme boli dosť unavení. Najväčšie problémy robili ubolené ramená po ťažkých ruksakoch. No najväčšie uznanie musím vysloviť najmä Marekovi a aj Romanovi, ktorí boli tak trochu handicapovaní. Chlapi – klobúk dole za to, čo ste dokázali.
A chcem vysloviť veľkú pochvalu a uznanie aj ostatným členom, vlastne nám všetkým, lebo prejsť z Telgártu na Čertovicu je drina – žiadne lízanie medu.

Záver

Na Čertovici sme svorne podľahli kofole. Romana sme zviezli k autu do Podbrezovej. Po ceste domov sme sa ešte spoločne zastavili na jedlo pri Budči v Čertovskej Kolibe.

Podľa môjho hodnotenia to bola vydarená akcia, na ktorú ja osobne budem dlho spomínať.

Ďakujem ostatným za skvelú spoločnosť.

Je ráno, vyrážame z Telgártu. Miestami tušíme, kadiaľ ísť. Miestami nám trčia z porastu iba hlavy. A to ideme po medzinárodnej turistickej trase! Mokrí sme až po uši. Pred niekoľkými rokmi som tadiaľto išiel na Kráľovu holu. Vtedy tu bol polom. Ten medzitým zmizol, ale chodník odvtedy značne zarástol.

Tentoraz z Kráľovej hole neboli očarujúce výhľady na Tatry kvôli oblačnosti. Môžeme byť radi aj za také výhľady, aké boli. Pretože malo pršať a nezmokli sme. Trochu sme si na vrchole odpočinuli a pokračujeme ďalej.

Pred sebou máme stále dlhú cestu. Miestami nám oblačnosť zabraňuje vo výhľadoch. Napriek tomu však máme šťastie. Raz prší za nami, potom pred nami, nakoniec pod nami. Kúsok pred útulňou Andrejcová pridávame do kroku, aby sme nezmokli. Máme šťastie, nepršalo.

Na útulni nás čakalo prekvapenie – pivo a polievka. Dobrovoľníci tam čapujú už 3 roky. Zbierajú tak peniaze na opravu strechy, zväčšenie útulne… Dohovoril som, aby aj ostatní mali čo povedať…

Túto akciu som si naplánoval ešte doma pred dovolenkou ako tip zo stranky dotyčnej oblasti. Časť trasy som si troška neplánovane oťukal 3 dni predtým ked som navštívil najvyšší vrchol nemecka bohužial iba lanovkou kedže je tam vyžadovaná horolezecká výstroj. Akciu sme zahájili s bratom z malebnej dedinky Hammersbach, kde sme sa po nevyhnutnom čase strávenom sledovaním potoka a príslušnom stúpaní dostali k chatke pri vstupe do rokliny. Tá bola umiestnená zaujímavo v takmer kolmej stene. Tam sme sa patrične posilnili a hurá do rokliny. Chodník v nej je vačšinou zasekaný do skaly prípadne sa ide sem tam priamo tunelom s občasným okienkom von. Vzhľadom k výške stien a tomu že bola dosť úzka pôsobila dosť klastrofobicky. Po nej sme pokračovali chodníčkom až k chate s nádhernými výhľadmi. Nestačilo nám tak sme ešte pokračovali chodníkom pokým to bolo únosné po bod kde začínal horolezecký terén. Vracali sme sa okolo chaty a asi na polceste medzi chatou a roklinou sme odbočili na vrchný chodník smerom nazad, ktorý bol ozaj zaujímavý tým že občas ozaj stačil chybný krok a nasledoval by pád niekoľko desiatok metrov do rokliny. Musím pochváliť brata že napriek tomu že na túry nechodí to zvládol celkom v pohode. Čo sa prostredia týka k tomu nemám čo dodať alpy sú proste krásne. Ale aby som len nechválil napr. chodníky máme lepšie značené. Nemci to majú skôr by som povedal prakticky. Sú tam rozcestníky s rovnakými údajmi ako u nás ale namalované značky po ceste nehrozia. Mal som pocit že až ked sme sa dostali do horolezeckého terénu boli tam nejaké náznaky značiek ale kedže sme nepokračovali dalej nemohol som si to overit v praxi.

Ako pohorie som pridal USA kedze dotycne pohorie tam nieje tak poprosim Admina aby to dodatocne opravil 

Pekné, pekné
Naši najaktívnejší chlapci opäť nezaháľali. V poslednom čase ukazujete obdivuhodné výkony. Klobúk dole.
Avšak musím spomenúť, že príroda so svojim počasím vám nieje príliš naklonená. To je tak trochu smola Ale ja si myslím, že to nebude len tak. Ona určite tuší, že na tie túry, na ktorých ste boli, mohla a chcela byť aj väčšia účasť. A tak to proste zariadila, aby bolo možné akcie zopakovať s väčším počtom akcie-chtivých nemenovaných turistov Myslím si, že vy dvaja týmto repete tiež nepohrdnete. Alebo sa mýlim?

Na parkovisku Kežmarská Biela voda vyberal parkovné chlapisko ako hora. Povedal sumu a hneď sa opýtal „Vy idete na Jahňací štít, však?“ Už som si začínal myslieť, že tak dobre vyzeráme, ale neskôr môj mylný úsudok poopravil Maroš poznámkou „tipol si správne, pretože sme skoro ráno parkovali“.

Chlapík sa s nami dal do reči a hovorí „Mohli ste si vybrať aj krajší deň, ako je dnes. Dnes tam výhľady nebudú“. Ako sa neskôr ukázalo, mal pravdu. Hovoril, že včera tam vyšli iba štyria z mnohých, vraj bolo ešte horšie počasie.

Aj sme sa mu pochválili, že minule sme boli na Východnej Vysokej. Ten chlap bol snáď všade vylezený. Len utrúsil „Jahňací štít je náročnejší“. Znovu sa ukázalo, že mal pravdu. Nakoniec vyhlásil, že najkrajšie štíty sú tie neznačkované. Dal nám aj typy – Ľadový štít a Pyšný štít.

Celkom pekná akcia. Na vrchole sme už boli zmiernení s tým, že dnes výhľady nebudú. Len tak pre istotu som zdržoval a vytiahol som slaninu. Reku po tej paštéte si dám ďalší chod. Zrazu ma Maroš okríkol, že je tu okno v oblakoch. Trvalo to iba chvíľku, ale stihli sme to zdokumentovať. My sme stihli, ale ten Čech vedľa nás nie. Ten práve telefonoval a len postrehol, že niečo bolo.

Keď sme schádzali dole, stretli sme domácich, ako odhodlane kráčajú hore. Sme sa im pochválili s našim oknom a oni vyhlásili „Keď je takéto počasie, výhľady z Jahňacieho štítu nie sú. My tiež dúfame v také okno“.

Keď sme schádzali dole, pridala sa k nám jemná distingvovaná dáma. Klesala spolu s nami. Keď už mala úspešne za sebou úsek reťazí, vypadlo z nej „Oproti tomuto sú Rysy hovno“. Asi jej tie reťaze trochu pošramotili jej psychické zdravie.

Nakoniec na Chate pri Zelenom plese sa nám prihodilo to, čo posledné akcie zažívame často. Mali sme trochu času, nakukli sme do mapy a za pochodu sme trochu upravili trasu. Dobre sme spravili, aspoň sme na vlastné oči videli, aké rozdielne sú Vysoké a Belianske Tatry. Napriek obmedzeným výhľadom si trúfam povedať, že sa akcia vydarila.

PS: Pôjdeme tam niekedy nabudúce ešte raz aj s Vincom.

Obrázok: Aj zo starých vecí sa dá urobiť zaujímavá výzdoba.

Pekná akcia – túrka Kadlečíkovci. Dávam palec hore Ja som musel pracovať a tak musím povedať, že vám tak trochu závidím.

P.S.: Rado – pekné fotky. Súľov je proste nádherný.