Komentáre k turistickým akciám

Troška oneskorene, ale bola to užasna akcia, ktorá preverila naše sily ďakujem všetkým zúčastneným za skvelú atomosféru a už teraz sa neviem dočkať ďalšej túry

Bolo to fantastické, z počiatku som mal obavu ale nakoniec to dopadlo na jednotku. Bol to zaujímavý zážitok to počasie tomu dodalo takú zvláštnu atmosféru, nebolo to také jednotvárne . Ďakujem aj ja, že som sa mohol zúčastniť, určite to neľutujem bol to super zážitok.

via GIPHY

Predpoveď počasia pred začatím tejto akcie nebola priaznivá. Avšak v deň výšľapu sa predpoveď polepšila. Rozhodli sme sa, že na akciu pôjdeme. Doprava do miesta „trýznenia“ padla na Radovú Hondu. Keď sme z diaľnice odbočili v Pribyline ešte dosť pršalo – reakcie boli všelijaké Rozhodli sme sa, že na chate, kde bola ubytovaná 1. skupina (Ivana, Marián, Maroš a Jožo) počkáme, či neprestane pršať. Na chate bolo veselo. Mne sa hlavne páčila vedomostná hra o našich Tatrách, ktorú sme si zahrali čakaním na lepšie počasie. Dovolím si pochváliť „vitamíny“ od Ivany a Joža, ktoré nám boli zo slušnosti ponúknuté Čakanie od 9.00 hod do 11.00 hod sa vyplatilo. Dážď ustal až na únosnú mieru a tak sme sa rozhodli, že na túru vyrazíme všetci. No pri úvodnom rázcestníku nastalo rozhodovanie, kto pôjde a kto nie. Nakoniec sa skupina č. 1 rozhodla, že nepôjde. Ony boli ubytovaní a teda mali šancu dať Jakubinú na druhý deň. A tak hore išla iba osádka auta.

Áno, začiatok túry sme mali upršaný. Nevedeli sme kedy prestane pršať. Boli sme ale veľmi potešení, keď po 1.5 kilometri dážď skončil. Mohli sme sa naplno venovať stúpaniu k vytúženému cieľu. A poviem vám bolo to únavne. Nástup tu je ihneď od začiatku a neustále, nie tak ako na Bystrú alebo Baranec. Samozrejme, že sme si robili prestávky. Bolo treba dopĺňať tekutiny, pochutiny a samozrejme aj kochať sa Naše morálno vôľové vlastnosti dostali zabrať až nad pásom kosodreviny, kde sa nám otvoril pohľad na to, čo nás ešte čaká. Prudké hore-dole, štyri kopčeky než sme prišli na Jakubinú. Vyjdeš na jeden a zbadáš, že Ťa čaká ešte ďalší a „lepší“. Ale my sme to zvládli – proste sme to dali. Moje veľké uznanie patrí Marošovi, Lenke, Mišovi a Radovi Som rád, že som to zvládol s vami – ďakujem.

Na Jakubine sme chvíľu pobudli. O obede nemôže byť reč, bol to vlastné taký olovrant. Počas neho sa akosi zhoršilo počasie. Prišli tmavé oblaky, ktoré neveštili nič dobré a tak sme sa pobalili a vyrazili ďalej. Keď sme schádzali k Račkovému sedlu zrazu začalo pršať. Jediné pozitívum bolo, že sa nám ukázala dúha, ktorá nás aspoň trochu potešila svojou krásou. Museli sme to ešte chvíľu vydržať. Len čo sme zo sedla trochu zostúpili dážď skončil. Mohli sme sa naplno venovať pochodu predlhou Račkovou dolinou. Za všetkých myslím že môžem povedať, že s vidinou blížiaceho sa cieľa sa išlo oveľa lepšie ako tomu bolo ešte pred Jakubinou. Pozvoľne klesajúci terén lahodil našim unaveným nohám. Ku koncu sme dokonca enormne zrýchlili Možno aj preto, že už cesta nebola taká kamenistá a príjemne sa po nej šliapalo. Do cieľa sme dokráčali pekne spoločne ako team.

Za seba konštatujem, že to bola parádna akcia v spoločnosti vynikajúcich a húževnatých spoločníkov. Bola síce náročná a nesmierne preverila naše sily ale ukázala nám, že sa ešte vieme zaprieť a popasovať sa s náročnými výzvami 

Ďakujem všetkým.

P.S.: tak trochu ma mrzí , že sme na Jakubinú nemohli ísť všetci zúčastnení členovia. No plne chápem rozhodnutie 1. skupiny aj s ohľadom na to, že na akciu mali o deň viac

Neboj Maroš. Veď táto akcia nie sú preteky. Ideme si užívať a kochať sa. Kým to príde už budeme aj v lepšej kondícii. Dačo ešte potrénujeme dovtedy 

Ak ma tych 1560 nezabije, dufam ze ma aspon posilni. :D

Ako Host _1 je predbezne prihlaseny moj kolega z prace Miso G. Sice je to skoro, ale urcite pojde, alebo teda chce ist. Nepojde, iba ak by mu do toho voslo nieco nepredvidatelne.

Tak sa nam to zaplna To som velmi rad. Myslim si, ze to bude zas bombova akcia. Hlavne pre tych, ktori maju vysliapane tie dva predchadzajuce vrsky. Citim to v kostiach A v neposlednom rade, by bola velka skoda toto neabsolvovat.

Viem, mozno ste si pomysleli, preco ten Vinco vklada tuto akciu tak skoro? A ja vravim, ze to nie je tak skoro. Iba som dal dlhsi casovy usek na premyslanie, na naplanovanie inych akcii (nie turistickych) pri zachovani priority tejto akcie. A dalej si myslim, ze bez rozdielu na termin su tu taki, ktori si tuto akciu ujst za ziadnych okolnosti nenechaju 

Moje turisticke srdce plesa

Ivana nám verila. Netrúfli sme si to odfláknuť a jednoznačne sme si naložili i sľúbený prídavok. Akcia vydarená. Počasie prekvapivo dobré – občas pod mrakom, aspoň sme sa nesaunovali.

Na Poludňovom Grúni sme stretli 2 ročné dievčatko, ktoré dokázalo po svojich nožičkách vyliezť hore od chaty dole. Bolo v lepšom stave ako jej staršia sestra. U staršej pomáhala iba nádej na kolotoč pri chate dole, aj to len občas. A to dievčatko pôsobilo dojmom, že za sebou nemá vôbec žiadny výstup cez strmák hore!

Pri chate sme stretli množstvo ľudí. Zistili sme, že mali bežecké preteky Chata – Poludňový Grúň. Prišli sme práve včas. Vyhlasovali výsledky. Trasa trvá turistickým tempom 01:35 hod. Zrazu počujeme „a v kategórii ženy nad 60 rokov…“. Chvíľu som viac od vyhlasovateľa výsledkov nepočul, pretože priestorom zaznelo „Koho táto kategória žien zaujíma?“ Žiaľ znovu bolo počuť vyhlasovateľa – „na druhom mieste s časom 45 minút…“. Ešte že sme ležali na lehátkach, lebo asi by som klesol k zemi. Takýto čas by som nedosiahol ani keby ma naháňal medveď, mal by som sračku, alebo za prvé miesto by udeľovali právomoci prezidenta Zemegule. Najvýkonnejší chlapi to dávali za 33 – 34 minút. Rekord je niečo tesne cez 30 minút.

A teraz zopár slov k sľúbenému prídavku. S Romanom sme naozaj pridali a naložili sme si dvojnásobný čas v polohe ležiaceho strelca na zaslúženom lehátku s občerstvovacími tekutinami v ruke.

Nevadí, akcia sa posunula. Prajem skoré uzdravenie Roman. Ozaj, stojí za úvahu posunúť akciu na neskorú jeseň kvôli porastu všelijakému – časť trasy je mimo turistický chodník. Veď uvidíme, máme dostatok dní na hútanie, dumanie a spol..

Dnes som si začal liečiť pätnú ostrohu a na doporučenie lekárky už do tretice prekladám túru na 25.6.2017.

Ospravedlňujem sa, túru plánovanú na 14.5.2017 som presunul pre chorobu mňa aj Amálky o týždeň neskôr na 21.5.2017. 

Jasné že repete. Ale poprosím už aj so mnou

Veru Vinco, bolo úžasne… Lúky plné rôznych druhov kvetov, pekné výhlady, slniečko, mierny vetrík pofukoval… síce sme mali väčšiu spotrebu opaľovacieho krému, ale povedala by som, taký ideálny stav. Hneď by som dala repete.

Vidím podľa fotogafií, že bola vynikajúca akcia. Zaujala ma nádherná, momentálna Malofatranská príroda.

Palec hore zaľúbenci

Hodnotiť a súdiť počasie je podľa mňa ešte predčasné Ivana. Relevantné to bude 2 alebo 1 deň pred akciou. Počkajme času ako hus klasu 

Ale s tým Otčenášom súhlasím. Ten je povinný pre každého! |:( A každý deň, až do začiatku akcie 

Súkromná ani nie, skôr by som to nazvala spontánnou akciou. Ako väčšina tých našich výjazdov s Mariánom je. Večer niečo vymyslíme a ráno cestujeme. Ani tento krát to nebolo nič, čo by sme dlho plánovali. Len sme zistili, že má byť krásne počasie, v práci sa dalo uvoľniť a ako lepšie osláviť narodeniny ako niekde vysoko, s batohom na pleci a celodenným kochaním?! O pár dní sa dúfam, budeme kochať na Jakubíne už všetci, aj keď vyhliadky počasia sú zatiaľ zlé… až príliš zlé. Takže- večer pred spaním, každý povinne jeden Otče náš a hádam sa počasíčko umúdri 

Ako vždy. Nové a horné Jánošíkové diery sú proste fascinujúce. Tak trochu vám závidím, že ste to mohli pri tak peknom počasí absolvovať. Presviedčam sa, že táto časť Slovenska je v každom ročnom období neskutočná.

Škoda. Nemohol som sa zúčastniť. Mal som prácu okolo prerábky domu. A nakoniec ani ste ma nepozvali 

Asi to bola taká súkromná akcia, že?

Vincent mi naznačoval, aby som ako prvý napísal zopár slov o našej vydarenej akcii. Tým mi zobral moju výhovorku, že už on sám všetko napísal a ja by som si tradične vystačil zopár vetičkami.

Nuž, ako začať? Symbolika nezaberá. Jemné náznaky, proste nič. Hrubé náznaky, ani ťuk. Som proste chlap, šťastne a nevedome imúnny. Až keď mi Vinco do očí povedal, že proste píšem prvý… Dobrá výhovorka stojí groš. Mňa v tej chvíli nič nenapadlo.

Na akciu som sa tešil a zároveň som mal aj obavy. Už v dávnej minulosti som mal v hlave, že prejdem hrebeň Lúčianskej Malej Fatry, okrem ného. Našťastie dlhú dobu nebolo s kým absolvovať túto akciu. To preto, že som neveril, že to s ťažkým batohom na chrbte za dva dni prejdem šťastne do cieľa.

Zažili sme z každého rožku trošku. Aj pekné počasie, aj sme zmokli. Prechádzali sme cez les, lúky aj skaly. Výhľady čarovné. Kto nezažije, neuverí! Na hotely ubytované samé kapacity. Proste paráda. Chvíľu som bol za Rusa. Poliaci v drigoviciach a ja v trenkách a tričku. Veru mi aj bolo zima, ale ostatné veci som ma mokré. Našťastie sa spolu so mnou na Rusa hral aj Vinco. Je to kamarát, nenechal ma v tom samotného.

Asi hodinu cesty pred Kľakom doľahla na mňa ťažká kríza. Ale vďaka mnohým prestávkam som tam nejako vyšiel. Odtiaľ som uvidel náš cieľ a už to bolo dobré. Ďakujem všetkým zúčastneným, že mi robili spoločnosť a obzvlášť Vincovi za zapožičanie paličiek. Bez nich by som odkvacol už prvý deň.

76,2 mm divízne delo (ZSSR) v sedle Okopy

Obsluha: 6, Prepravná hmotnosť: 1 840 kg, Bojová hmotnosť: 1 150 kg, Maximálny dostrel: 13 290 m, Kadencia: 12 – 25 rán/min, Hmotnosť explozívnej strely: 6,2 kg, Vyrobených: 103 000 ks.

Delo bolo používané ako protitankové, ničilo ľahké a stredné tanky nepriateľa a delo priamej podpory. Nemci ho prezývali „Rač – Bum“, pre veľmi krátky čas medzi zvukom výstrelu a dopadom strely pri priamej paľbe.

Delo v sedle Okopy patrilo 1. ČS. armádnemu zboru, ktorý sa v tejto časti Malej Fatry zúčastnil ťažkých bojov. Cieľom bolo obísť strečiansku tiesňavu a oslobodiť Žilinskú kotlinu.

Ťažiskom obrany Nemcov boli vrchy Polom, Minčol, Grúň a kóta 924. K fanatickému odporu Nemcov prispel aj príkaz Himmlera zastreliť každého, kto ustúpi zo svojho miesta. Od Žiliny závisel osud ustupujúcich nemeckých vojsk na Považí a Morave.

Na kopcoch napadol sneh, celé dni vial silný vietor, zásobovanie bolo veľmi ťažké, smädní a hladní vojaci nesmeli plytvať muníciou. Nemci takmer každý deň podnikali výpady proti krídlam útočiacich jednotiek. Velitelia jednotiek hlásili úplné vyčerpanie mužstva z terénu a z hladu.

„Nemci z guľometných hniezd v skalných otvoroch ostreľovali naše jednotky po celom úseku. Bolo treba, aby zasiahli delostrelci a poskytli pešiakom podporu. Spolu so ženistami upravili takmer neschodné horské cesty, aby po nich mohli prejsť aspoň poťahy. Šesť až desať párov volov vyťahovalo kanóny a mínomety do hôr. Aj sami delostrelci si naložili súčiastky mínometov na chrbty a vyniesli ich do postavení na vrchoch. Spolu s civilistami nosili aj míny a strelivo. Naše batérie umlčali guľometné hniezda nepriateľa v skalách. Pechota potom vyrazila k útoku a zmocnila sa dôležitých bodov nepriateľskej obrany.“ Viac informácií na http://zilina-gallery.sk/…C3%ADli_1945

Video, ako fungovalo delo – https://www.youtube.com/watch?…

Hosť 2 je môj kolega z práce Michal G. (ten čo ide s nami aj na Jakubinu). Ide s nami na obidva dni 

Grand hotel PARTYZÁN – podkrovie

Grand hotel PARTYZÁN – prízemie

Grand hotel PARTYZÁN

Hosť 1 je môj kolega z práce Marek M. Ide s nami na obidva dni.

Držíme palce Lenka. Ešte jemne opravím Vinca. To nie je hocijaká bežná útulňa! To je „Grand Hotel Partizán“! Aspoň turisti to tak volajú.

Lenka,
prajem Ti veľa úspechov a vedomostí na skúške. Držím Ti palce, aby si skúšku úspešne spravila a aby Ťa prijali 

Toto je partizánska útulňa na Hornej lúke kde prečkáme noc, aby sme ráno mohli plní energie šliapať do cieľa 

Aby som to uviedol na pravú mieru. Pre nezasvätených to vyzeralo, ako keby som dospával. V skutočnosti som sa zohrieval na slniečku ako jašterica.

Pekná akcia. Vyhovujúce počasie, nebolo zbytočne horúco, ako to zvykne byť v nižších polohách v mesiaci Máj.

Príjemné prekvapenie v podobe výhľadov zo strednej časti hrebeňa Považského Inovca. Už som raz tadiaľ išiel pred dlhými rokmi, ale dokopy som si veľa z toho nepamätal, ak nerátam únavu, bolesť a prekvapenie na záver, že som sa doterigal až do sedla Havran.

Keď sa človek dostatočne kochal a sem tam si pri vzdialených tajomne vyzerajúcich objektoch pomohol ďalekohľadom, zistil, že dokáže vidieť napr. Mohylu generála Štefánika na Bradle. Voľným okom boli rozoznateľné objekty ako Čachtický hrad, Tematín, vyhliadková veža na Panskej Javorine…

Aby to nebola taká nudná akcia, dovolili sme si aj dočasne zablúdiť. Vincent nakoniec, keď ho toto dobrodružstvo omrzelo, ráčil zapnúť svoj inštinkt a uhádol svetovú stranu, kde máme hľadať pokračovanie turistickej značky.

Turistike zdar, a robote obzvlášť! Alebo opačne?

Do Piešťan na autobusovú zástavku sme kupodivu prišli obidvaja načas. Jožo síce na lavičke ešte dospával , ale keď prišiel autobus vystrelil z nej ako struna.
Hneď na začiatok akcie nás postihlo šťastie, bolo to také dobré znamenie a síce, že lístok nám vydával veselý, vysmiaty autobusár. To sa nestáva tak často, aby mal vodič dobrú náladu. Na Bezovec sme dorazili asi za 45 minút. Keď sme vystúpili a pozreli na oblohu postihlo nás ďalšie šťastie a to skvelé počasie. Nechcem to zakríknuť, ale tohto roku to zatiaľ s počasím vychádza.

Túrku sme začali obligátne Jožova malinovica nás patrične naštartovala. Po oficialitách sme mohli seriózne začať šliapať a tak sa aj stalo. Hneď prvý kontrolný bod túry sme mali nadohľad. Vŕšok Marhát je z Bezovca neprehliadnuteľný, horšie je to s približovaním k nemu. Treba si čo to odšliapať kým k nemu dôjdeš. My však máme radi výzvy

Desiatu sme si naplánovali presne pod rozhľadňou na Marháte. Doteraz sme na ceste nestretli nikoho, no na tomto mieste sa to zmenilo. Po jedle sme chvíľu pobudli na rozhľadni a kochali sa peknými výhľadmi. A keď sme už boli na odchode zrazu sa zjavili dve ženy s ktorými sme sa stihli iba pozdraviť. Museli sme pokračovať. Neskôr sme stretli ešte cykloturistov, ktorí mierili z Havrana na Bezovec. Aj s nimi sme utrúsili pár slov popri oddychu a pokračovali sme ďalej.

Posledná väčšia zastávka nás čakala už iba v sedle Havran. Keď sme sem dorazili, otvorenou reštauráciou sme boli príjemne prekvapení. Keď sme sa dozvedeli, že v ponuke majú aj polievky neodmietli sme. Teplá polievka a studená kofolka mala pre nás cenu zlata. Bolo to príjemné posilnenie do poslednej etapy túry. Ozvláštnením trasy bola aj prehliadka Furmanskej obory s danielmi. Posledným bodom, ktorý nám znásobil zážitky bol výhľad na vodnú nádrž Sĺňava. Ešte sme chvíľu klesali dolu, kým sme nezostúpili až na cestu. Potom nás na Piešťanskú stanicu sprevádzal už iba asfalt. Úspešne sme dorazili do cieľa. Ako odmena za námahu nám boli medaily, ktoré Jožo vytiahol z ruksaku.

Jozef, ďakujem za medailu a za spoločnosť na tejto akcii.

Z Internetu:

Názov „Marhát“ pravdepodobne súvisí s názvom obyvateľov západného Slovenska a južnej Moravy v dobách Veľkej Moravy, ktorá bola vo franských písomných prameňoch uvádzaná ako „Merhária“ alebo „Merehari“.

Už v mladšej dobe kamennej na Marháte existovalo valmi opevnené hradisko, ktorého terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch kopca. V dobe Veľkomoravskej ríše tu bola osada, ktorej obyvatelia sa špecializovali na ťažbu a spracovanie železnej rudy. V tej dobe tu viedla dôležitá cestná komunikácia spájajúca Ponitrie s Považím a ďalšími hradiskami na Morave.

Osídlenie tu skončilo v 13. – 14. storočí, kedy sa pravdepodobne vyčerpali zásoby železnej rudy a osada sa premiestnila nižšie do úrodnejšieho kraja. Cestná komunikácia naprieč horami tiež zmenila smer a od tej doby až dodnes vedie cez sedlo Havran.

Súkromne som už Kadlečíkovcov poznal, no na tejto akcii som sa s nimi zoznámil aj turisticky. Musím po tejto akcii potvrdiť, že Kadlečíkovci majú k turistike kladný vzťah.

Neviem čím to je, ale keď ja idem na akciu, tak počasie je k turistom priaznivé. I v tento deň tak bolo a ďakujem prírode za to. Chcem odkázať ostatným kolegom zo spolku, že sa nemusia tejto 30-kovej trasy báť a dávam na zváženie či v 36. ročníku nestojí táto trasa za vyskúšanie. Stúpania, ktoré sme na trase absolvovali neboli až také náročné. Užili sme si aj kvalitné výhľady, ktoré stáli za to. Najkrajší výhľad bol z vŕšku Pecková (576 m). Navštívili sme aj osadu „u Kadlečíkov“.

Na kontrolnom bode č. 2 (Havran) sme sa spojili s druhou prieskumnou skupinou. Tu sme absolvovali obednú prestávku s opekaním špekáčikov a párkov. Pobudli sme tu možno aj hodinku, než sme vyrazili smerom na Sobotište do cieľa. Trasa už bola pohodová a išlo sa len dole. No pre niekoho až taká pohodová nebola. Nášho benjamínka Jožka sme museli, teda ženy museli ošetrovať po páde, ktorý sa mu pritrafil. Svoje remeslo zdravotnej sestry naplno predviedla Katka.

Za zmienku stojí ešte brodenie potoka v Sobotišti a taký malý incident s rozzúrenou ženou na jednej ulici, ktorou sme prechádzali, než sme dorazili ku kultúrnemu domu v dedine. Odmenou za absolvovanie trás nám bol udelený diplom v mieste cieľa.

Za mňa chcem konštatovať, že táto akcia sa maximálne vydarila a vrele odporúčam nevynechať budúci ročník Kvitujem a chválim aj početnú účasť z radov nášho spolku.

Tak a az teraz som to pochopil Mam dlhe vedenie. Ty si myslel, ze pojdete okrem nas vsetci styria Kadlecikovci, ze Rado?

Normalne som sa zahambil

Zatial sme Rado traja. Prezrad kto je ten stvrty

Vinco, ked Kadlecikovci, tak Kadlecikovci, ale pojdeme hned styria.

Michal, neverim, ze nedas 15 km. Ved tato akcia, co si pamatam z roku 2015 je taka nenarocna prechadzka
Ale ked chces, tak zoberiem z domu nejake nositka a ked bude najhorsie, tak Ta odnesieme na tych nositkach. A Lucka pojde vedla nositok a bude Ta hladkat a povzbudzovat 

Michal, nemusis predsa absolvovat celu trasu, prides nas aspon podporit a mozes nam ist oproti, kolko si trufnes 

Zeber nejaky terenny segway ci jak sa ta 3,14kovina vola :D

A kurnik, moja srdcovka :( To ma extra mrzi ze budem chybat…