Komentáre k turistickým akciám

Už v sobotu večer, po príchode do Ždiaru zisťujeme, že sme sa ocitli v úplne inom svete. Pri vystupovaní z auta nestačíme poriadne ani dvere zatvoriť a už máme chuť znovu rýchlo nastúpiť. Vonku je riadna kosa. V našich končinách sú večery ešte prívetivé. Každý z nás rýchlo uchmatne svojich „sedem slivák“ a už aj sme pri vchode do penziónu. Potiaľto to išlo rýchlo, takmer bezbolestne. Tu ale objavujeme nečakanú prekážku. Sú ňou dvere do penziónu. Nie také ledajaké, obyčajné… ale zamknuté! Zopár minút sme podupkávali pred dverami, telefonovali, drkotali zubami… Pri tejto príležitosti objavujeme teplomer. Ukazuje 8 °C. Zaujímavé, ja si 8 °C pamätám úplne inak. Nakoniec sa všetko vysvetlí, vraj je tam aj nezamknutý bočný vchod. Je to ideálne riešenie, lebo teraz potrebujeme pohyb na zahriatie ako soľ. Nakoniec sme sa úspešne ubytovali.

Ráno vstávame o 5 hodine. Máme na to dobrý dôvod. Chceme stihnúť raňajky, rannú stolicu a najmä autobus. Už si uvedomujeme, že ráno bude kosa. Tomu prispôsobujeme oblečenie. Obliekame si všetko, čo máme v ruksaku. Našťastie tam máme aj čiapky a rukavice. Auto nechávame v cieli na parkovisku na okraji Tatranskej Kotliny. Musíme sa stihnúť prezuť, nahodiť ruksaky a dostaviť sa na blízku autobusovú zastávku. Odchod autobusu je písaný o 06:22 hod.. Všetko ide podľa plánu, aspoň po príchod na zastávku. Sme tam prví a s dostatočným časovým predstihom, cca asi 7 minút. Máme dobrú náladu. Ešte pre istotu letmým pohľadom na vytlačený „jízdní řád“ kontrolujeme, či odtiaľto naozaj autobus pôjde a či dokonca aj dnes, v nedeľu. O chvíľu po nás na zastávku prichádza miestne dievča. Ďalší dôkaz, že sme tu dobre.

Je 06:25 hod. a my sme autobus ešte ani nevideli. Nevadí, trochu mešká, to sa stáva. O 06:32 hod. stále nič. Už desať minút mešká! Vnútorne sa pripravujem na „vykanie“ a oslovovanie „ujo. Pristúpim k mladej babe a vyzvedám. Vraj na tento autobus zvyčajne nechodieva, ale autobus chodieva aj v nedeľu. Ak nešiel skôr, tak by mal ísť. Tentoraz vyzvedá ona ako dlho sme na zastávke. Dávame hlavy spolu dokopy a zisťujeme, že autobus skôr nešiel. Nakoniec nám dievča prezradilo, že sa u nich autobusy občas pokazia. Obávam sa, že s týmto pekným zvykom sa stretávame aj v iných kútoch Slovenska.

No nič, 15 minút po odchode autobusu a my sme stále na zastávke. Čo teraz? Spolu pozeráme do cestovného poriadku a hútame. Ešte ide jeden autobus o 07:13 hod.. Až tak dlho nebudeme čakať na ďalší. Naša spokojnosť však netrvá dlho. Dievčina zrazu povie „ten ide iba cez leto“. A my podľa včerajšieho večera i dnešného rána spoľahlivo vieme, že leto už nie je! Už zvažujeme aj taxík, keď tu zrazu niekto vykríkne „už ide!“. Má pravdu. Autobus už takmer celý trčí zo zákruty a ide správnym smerom! K nám! Naša výprava dosahuje vrchol už na zastávke! Vážne uvažujem že už teraz rozdám „vrcholové“ fidorky. Nemám ich však kedy rozdať, pretože už nastupujeme.

Autobus meškal 18 minút. My sa však nehneváme. Sme šťastní, že vôbec dorazil! Navyše máme dostatok času. V autobuse niekto zahlásil, že ráno boli u nich hrejivé 2 °C. Tu už leto naozaj nie je. Možno občas cez deň, blízko poludnia, ak nefúka…

Šľapeme už asi 40 minút a tie hory nie a nie sa priblížiť. Má to však aj svoje výhody, pretože sme sa trochu rozohriali a dávame prvú vrstvu oblečenia dolu. Rukavice si však pre istotu na rukách nechávame. Zrazu to príde. Stupáčik. Celkom výživný. V jeho polovičke je na rade druhá vrstva oblečenia. Môžeme si to dovoliť, lebo sme práve dorazili do slnkom osvetlenej časti svahu. Je nádherne teplo. To sa však v blízkosti Širokého sedla zmení. Fúka tu. No nič, jedna vrstva ideš naspäť na mňa.

Bolo krásne. Výhľady slušné, modrá obloha, taká, aká má byť… Len ešte niečo tomu chýbalo. Na chate Plesnivec už nechýbalo. Kúpili sme si. Nápoj na štyri písmená. Áno správne, káva. Síce penila a mala nejakú vyblednutú farbu, ale dobre padla. Mne káva chutila, Maroš sa tváril neutrálne a Dušovi moc nechutila. Asi by si namiesto kávy dal radšej staré dobré poctivé pivo.

Tu pri chate sme zažili aj jednu nemilú vec. Naozaj platí, že čo si človek neustráži sám, to proste …, iní, najmä cudzí ľudia mu na to nedohliadnu. Pred chatou bolo plno ľudí, občas nejaký zver. Veveričiek pomenej, zato psov dostatok. Zrazu tam jeden pes len tak z ničoho nič ocikal ruksak. Taký červený. Asi sa mu páčil. Čo na to majiteľ? Nič, práve tam vtedy nebol. A čo na to majiteľ psa? Tiež nič. Tiež tam nebol. Videli to viacerí, ale každému to bolo jedno. Zato si každý viac „strážil“ svoj ruksak. Keď sa pes blížil k môjmu ruksaku, išiel som mu odhodlane v ústrety. Vravím si, tak ťa nakopem do tej tvojej psej rite! Asi to cítil, lebo hneď hodil spiatočku.

A potom sa to zrazu stalo. Naša skupina sa zúčastnila neoficiálnych pretekov. Cieľom bolo prísť z chaty Plesnivec na parkovisko, kde sme zhodou okolností aj my parkovali, v čo najkratšej možnej dobe. Cena bola lákavá. Chladnička s mrazničkou. Presné parametre si už nepamätám, ale spomínam si, že mala mať tri šuplíky. Kto by sa nepokúsil vyhrať? A navyše, keď máme nasadené tri želiezka v ohni?

Valili sme to dole. Mnohých sme obiehali. Až sme prišli k pravotočivej ostrej zákrute s neistým povrchom. Jeden z nás to nezvládol. Nohy mu šli na jednu stranu a ruksak na druhú. Proste ho vynieslo. Rýchlo sa ho pýtame, či je v poriadku. Vraj hej. „Tak to máš body dole!“, vravím mu. Práve zasadla hodnotiaca komisia. Žiadna krv, ale za ten efekt: nohy na jednu stranu a všetko ostatné na druhú sme mu nakoniec udelili 3 (slovom tri) body.

Keďže prvá cena je lákavá a nádej na víťazstvo stále žije, zbytočne sa ďalej nezdržujeme a pokračujeme. Na odbočku a hľadanie jaskyne Hučivá diera nemáme čas. Možno niekedy nabudúce. Na parkovisko sme dorazili s krásnym medzičasom. Zisťujeme, že jeden z nás vyhral. Víťazom je Dušo. Jeho víťazstvo nás neprekvapuje. Má z nás najlepšiu kondičku. Do kopca sme mu nestačili. Hnal sa tam, ako keby išiel po rovinke. Tak mu treba. Lebo my sme sa kochali a na rozdiel od neho sme videli aj svište. Síce zo začiatku som nevedel, či mi už nepíska v hlave z toho stupáka alebo čo sa deje. Nakoniec to boli svište.

S preberaním ceny bol trochu problém. Nie že by nebola, inak by sme sa tak nehnali, ale treba si ju ísť vyzdvihnúť do jednej asi 330 kilometrov vzdialenej nemenovanej obce a treba to stihnúť do 21:00 hod.. Mali sme šťastie. Zápchy takmer žiadne. Nakoniec si šťastný víťaz stihol svoju výhru vybrať. Počkať! Boli to vlastne preteky? Nezahlásil Dušo pri chate Plesnivec len tak z ničoho nič, že potrebuje vyzdvihnúť od kamaráta chladničku? Nech bolo, ako bolo, základ je, že sme mali krásny deň a neocikaný ruksak.

Úsmev na začiatok! V prvom rade ďakujem za príjemný deň, ktorý som mohol stráviť s vami chalani! K akcii: Hneď ráno som v Ilave na zastávke zastresoval, stratil som čiapku! Stres v zápätí opadol, ako som zbadal krčmičku , ktorá nám akosi zapasovala do cesty, podla mňa chalani vedeli, že tam je ! Potom mi nevadila už ani asfaltka, ktorá mi začala rabovať sily hneď na začiatku . Dážď je dobrá vec, hlavne keď sa trepem hore šmykľavým kopcom, vtedy stále ocením, že som si na túru nezobral tenisky, v ktorých chodím čo najčastejšie, mimochodom Jožo ich volá korčule , lebo sa šmýkajú takmer na každom povrchu! Toto je tým pádom výstraha pred kúpou Brooks Cascadia 13! No čo, ešte ich donosím a pôjdu het… Náš trip sme spojili tiež s hubárčinou, našli sme zopár bedlí, masliakov a modrákov, Jožo: neotrávil som sa! Chvalabohu… Ten jeleň bol tiež pekný, len škoda, že som mu nevidel akurát hlavu, asi sa hanbil, alebo sme boli taký škaredý, že nás ani vidieť nechcel Hneď po zídení z lesa sme natrafili aj na stádo kráv, ktoré podmínovalo našu cestičku, nebezpečie však nehrozilo! Stádo strážila pastierska ovca, takže sme sa neodvážili žiadnu kravu ukradnúť, pretože kravy mala zrátané Ako som aj chalanom už povedal, nabudúce treba plánovať túry už len nad 30 km, aby sme si to aj poriadne užili Howgh PS: Buff-ka(čiapka) sa našla, bola na spodku ruksaku zmiešaná s rozpučeným salámovým rožkom 

Moje postrehy a zážitky z tejto akcie.

Nebudem spomínať to, čo už spomenul Jozef. Ale nedá mi a musím vysloviť myšlienku či skôr obavy z toho, že táto akcia sa vôbec nemusela uskutočniť kvôli predpovedi počasia. Ja som stav sledoval od tretieho dňa pred začiatkom akcie. Poviem pravdu, nevyzeralo to nádejne. Ako sa blížil štart, tak sa počasie začalo zlepšovať. Povedal som si, že tých pár milimetríkov ma predsa nemôže odradiť, zvlášť potom, čo som na poslednej akcii bol približne pred mesiacom. Aj som hľadal iné destinácie na akciu, ale všade to bolo rovnaké. Tak sme sa napokon s Jozefom rozhodli, že na akciu pôjdeme. Dušovi sme ani nedali možnosť rozhodnúť sa
Toľko pár slov k plánovaniu.

Po ceste autobusom ma zaujala nielen tá príhoda s tými ovečkami, ale aj reštaurácia s príznačným názvom RESET. Pred ňou na lavičke sedeli presne traja miestny štamgasti a štvrtý práve prichádzal s porciou „tekutého chleba“. Autobus na tomto mieste stál a tak som zúčastnených pozdravil mávnutím ruky. Na prekvapenie nepohli ani brvou, žiadna mimika, žiadna odozva. Zanalyzoval som toto chovanie a vyšlo mi z toho, že páni boli po včerajšej dávke „RESETU“ a do teraz im nenabehli ešte niektoré programové časti. Proste boli ako zamrznutý operačný systém.

Keď sme v Ilave vystúpili z autobusu bez okolkov sme sa vydali na trasu. Ale kde tu, zrazu sa nám postavila do cesty malá pivárnička s neodolateľným nápisom na plagáte „Tady jsou doma Svijany“. No povedzte, kto by odolal a hlavne, keď bolo ešte len 9 hodín. Ako prvý vstúpil do pohostinstva Jožo s Dušom. Priebeh bol vystrihnutý ako z westernu.
Neznámy cowboy vstupuje do saloonu. Dovtedy hlučné prostredie sa okamžite zmení na tichú miestnosť. Každý člen saloonu uprie pozornosť na neho. A on zahlási tri krát whisky – hop teda pivo. Barman načapuje a hlučná rozprava znova pokračuje.

No a po tomto zážitku sme konečne a naozaj začali našu púť na tejto akcii. Čo ešte spomenúť a neopakovať Jozefa? Iba to, že počas tejto akcie sme videli taký počet rôznych zvierat, že ja som to na akciách kde som bol ešte nezažil.

• po prvé – vyrovnali sme rekord v počte nájdených salamandier, bolo ich celkom päť
• po druhé – zazreli sme jednu veveričku, ako si to trieli po spadnutom strome
• po tretie – na tom istom mieste, kde bola veverička nám vybehla z krytu nádherná líška. Konštatovali sme spolu, že líška striehla na veveričku
• po štvrté – o niečo neskôr sme zbadali jeleňa – paroháča. Bol však dosť ďaleko, aby sa dala spraviť obstojná fotografia

Čo na koniec? Aby som nebol príliš dlhý. Táto túra je pre mňa nová skúsenosť s množstvom dažďa. Bolo ho naozaj dosť. Ani náhodou nebola podľa predpovede počasia. Milimetre si môžme kľudne vynásobiť desiatimi. Skúsenosť pre mňa – pokiaľ prší, a môže aj tak ako na tejto akcii, ale je relatívne teplo – dá sa to vydržať a netreba sa toho báť. Budem citovať Jozefa „každé počasie má svoje čaro“. Ale… Ak by som pred začiatkom tejto akcie vedel, že bude pršať až takto, tak by som zrejme na akciu nešiel. Bundu a čiastočne aj nohavice som mal mokré, ale keď prestalo pršať a neskôr vykuklo aj slniečko, všetko na mne uschlo. Až na topánky, ktoré to nezvládli a boli mokré až domov a riadne som to cítil na nohách. Takže do budúcna – lepšie sa postarať o chodidlá.

Napriek všetkým slovám, ktoré som tu napísal o daždi musím povedať, že vôbec nebanujem, že som sa tejto akcie zúčastnil. Obzvlášť, keď som spoznal v Dušovi naozaj zanieteného turistu a priateľa, ktorého neodradí nič, tak ako mňa a Joža.

Príhody a skúsenosti z tejto akcie

Už zopár dní pred akciou vážne hrozilo, že nebude dobré počasie. Deň pred akciou sme ešte s Vincom dávali hlavy dokopy a hútali či vôbec pôjdeme. Boli tu nesmelé náznaky, že sa počasie zlepšuje, ale stále to nebolo ono. Sľubovali nejakých 4 – 5 mm zrážok, a dokonca iba časť z toho spadala na tých cca 8 hodín, keď sme tam mali byť. Síce väčšia časť z toho, ale I tak to poteší. No proste a jednoducho “Topiaci sa aj slamky chytá”.

Hovoríme si, že neraz im predpoveď počasia nevyšla a budú sa mýliť aj tentoraz. Aj tak bolo. To čo sme zažili malo podstatne bližšie ku 40 – 50 mm ako ku 4 – 5 mm predpovedaných zrážok. Možno sme si to aj sami privolali, lebo ešte v aute padla reč tradične aj na počasie. Reku, keby hlásili 20 – 30 mm nevytiahneme z domu ani päty. Ale nejakých 4 – 5mm, to môže byť omyl. To sa ľahko vstrebe! A veru aký to bol bol omyl, úplne iný, ako sme dúfali. A vstrebanie? Ani omylom. Pôda občas nestíhala, sem tam potôčik na turistickom chodníčku. Sme si aj vraveli, to ešte nemôžeme byť v Slovenskom raji, až také tempo nemáme!

Auto sme nechali podľa plánu v Zliechove. Cesta autobusom to bola zaujímavá. Kto by čakal, že uvidíme na ceste stádo ovečiek? My, občasní cestujúci nie, ale šofér bol na to asi zvyknutý. Nepohol ani brvou a ani nevykazoval žiadne znaky nervozity. My sme vôbec nefrfľali. Nejaká tá minuta hore dole. Takéto stádo by sme čakali v inej krajine. Nakoniec sme sa dočkali “u nás doma”.

Po vystúpení z autobusu v Ilave sme sa rýchlo zorientovali. Valíme si to odhodlaným krokom, keď tu zrazu narazíme na netradičné značenie. Čo to? Dnes nás nič nesmie zaskočiť! Preskúmame to! Narazili sme priamo na zdroj. Čapované Svijany. Vravíme si “tak aby sme neurazili, dáme jedno a pokračujeme ďalej.” Nie, nebola to lož. Niektorí možno poznáte ten vtip: “Aké sú tri klamstvá Slováka? 1: Idem iba na jedno. 2: Dopijem a idem. 3: Od zajtra už nepijem.” My sme zlyhali, dali sme si iba jedno. To je tak, keď si človek spomenie, že má pred sebou 29 km. To jedno pivo zapasovalo. Dobre sa nám začínalo. Neskôr sme zistili, že to je možno aj preto, že ešte neprší.

Zrazu mi zvoní telefón. Volá Roman. Našiel si neprijatý hovor. Pýta sa ma, čo som vlastne chdel. Už nič. Som mu volal, či s nami pôjde. Má šťastie, nestíha to. Počas rozhovoru je zvedavý či sme vôbec šli a aké je vlastne počasie. Vzhľadom na predpoveď máme ideálne počasie. Iba mrholí. Ukončíme hovor a už nemrholí. Začína riadne pršať. Pohrávam sa s myšlienkou, že si oblečiem akože nepremokavú bundu. Urkyjem sa pod strom a vyťahujem bundu. Medzitým sa situácie tak mení, že ani nestihnem poriadne vytiahnuť bundu a svoje rozhodnutie mením na pršiplášť.

A to nás zrovna čaká stúpanie na Sokol. Nevadí, nejako pomaly, opatrne… Aj tak bolo. Ale nezdalo sa mi to až tak pomaly. Zrazu je pred nami vrchol Sokola. A výhľady? Ako naposledy – zapoj svoju bohatú fantáziu a niečo uvidíš. Čo uvidíš? To závisí od tvojej bohatej fantázie. Napriek tomu zatiaľ nik neľutuje, že tu je.

Blížime sa k Vápeču. Proste Idilka. Už snáď aj 15 – 20 minút neprší a preto odvážne vyzliekam pršiplášť. Vincent zrazu vyhlási, že budú výhľady z vrcholu Vápča. On sa za to pomodlí. Pomerne rýchlo to zabralo. Snáď 10 – 15 minút. Začína znovu liať. Tentoraz na nezvyčajnom mieste. Kto by čakal v týchto zemepisných šírkach nejakých 200 m pod vrcholom nejaké jazierko.Dážď prichádza znovu na ideálnom mieste. Chodník sa začína nejako prudko zdvíhať. Asi aby sa nám to viac šmýkalo. Tu prvý krát v živote vidím, ako po kmeni stromu steká prúdom voda dolu ku koreňom. Aj som to odfotografoval, ale nie je to ono. A to si človek hovorí “prší, schovaj sa pod strom.” Tak to určite! Možno pri tých meteorológmi sľubovaných 03 – 0,7 mm za hodinu. Teraz však ani omylom.

Vincentove modlidby asi zabrali. Výhľady z vrcholu Vápča sú v odborných kruhoch známe ako “okamihové.” Vidíme biele mlieko, ale občas na zopár sekúnd, hlavne smerom na juh… zrazu, len tak z ničoho nič. Veľmi prekvapivé, až tak, že sme z výhľadov toho veľa nenatočili ani nenafotografovali. To, že konečne neprší zneužívame na “obed.”

Pri zostupe, doslova kúsok pod vrcholom znovu začína pršať. Ukrývame sa v malej jaskyňke. Ostatní by nemuseli, ale ja som si dal optimisticky dole pršiplášť. Preto sa rýchlo ukrývam v jej útrobách a nahadzujem na seba pršiplášť. Dnešok je priam ideálny. Veľmi priaznivý na to, aby sa človek naučil ako na seba a svoj ruksak na chrbte navliecť pršiplášť. Počas druhej polovičky dňa mi to ide priam ukážkovo. Ako na vojne pri rozkaze “Postrek”. Zbytočne by dnes na mňa ziapali “Plyn”. Masku nemám, ak nerátam svoju vlastnú tvár.

Už je to veľmi dlhé. Skrátim to. Keby som vedel, ako dnes bude pršať, tak sa dnešnej akcie nezúčastním. To ale automaticky neznamená, že ľutujem svoju dnešnú účasť! Všetko zlé je na niečo dobré. Príjemným prekvapením je, že sme síce odšľapali polovicu cesty v daždi, ale… dá sa to prežiť. Síce nie suchou nohou, ale dnes nefúka silný studený vietor a teplota má relatívne ďaleko od nuly. Prekvapilo ma, ako “rýchlo” sa dokážu veci na mne vysušiť. Za vysušenie pršiplášťa ďakujem vetríku v sile niečo medzi vánkom a vetríkom a za vysušenie nohavíc vlastnému telu. Keby som tu dnes nebol, neveril by som, že moja telesná teplota dokáže za taký “krátky” čas vysušiť moje mokré nohavice. Neboli síce príliš mokré, ale miestami som tú tažobu už pri chôdzi cítili – od kolien dole. Pri aute však boli takmer suché.

Možno niekedy nabudúce, keď sa dlhý čas nezúčastním žiadnej akcie, budem mať dobrú náladu, plne nabitú batériu vo fotoaparáte, pôjdeme na zaujímavé miesto a ďalších milión splnených podmienok… tak ma možno zlomíte na akciu aj v takomto počasí. Vincent, povedal som možno!Ale musí to byť veľmi blízko leta a nie v novembri. Až taký dobrodruh nie som.

Dnes, keď sme boli u nás s Jožom a pozreli počasie na zajtrajšiu akciu, rozhodli sme sa, že na ňu pôjdeme.

Konečný verdikt – zajtra ideme.

Kto sa chce pridať, nech tak vykoná a prihlási sa.

No zatiaľ to s počasím na túto akciu nevyzerá dobre. Počkáme a uvidíme, či nezmeníme destináciu.

To ste sa pokúšali vystúpiť aj na vrchol Tupej?

Tak to gratulujem, že sa vám to podarilo bez ujmy. Nebolo by dobré, keby sa naše turistické rady zriedili Narážam na tie udalosti v Tatrách. Je veľmi rozumné ísť v Tatrách skoro ráno na túru. Majstrom týchto skorých štartov je Roman a Rado Otázkou je, či ¼ na deväť je skoro 

P.S.: ešte jedna malá otázka. Na aké to nadávky počúva Aďka, keby som ju chcel na túre povzbudiť a dodať energiu  

Pôvodcom tejto akcie bola Aďka, ktorej ako viac násobnej návštevníčke Popradského plesa, ležala táto provokatívna cikcaková cestička hore dlhšie v žalúdku. Ja ako správny turista som sa nenechal dlho presviedčať a tak sme vyrazili do akcie. Aby sme sa vyhli nejakým búrkam šli sme značne skoro. Značne znamená že šlapať sme začali nejak o štvrť na 9. Dopredu prezradím že búrke sme sa nevyhli a poslednú hodinu sme premokli do nitky všade kam nesiahal pršiplášť. K tomu nás chvíľu aj otĺkali krúpy. Ale pekne poporiadku. Na popradské sme dorazili asi o hodinu a výskyt turistov bol ešte dosť úbohý. Vonku ich bolo síce viac, ale vnútri chaty som napočítal presne 1 (slovom jedného) turistu. Toto číslo sa malo radikálne zmeniť, keď sme chatou prechádzali cestou späť. Cesta hore prebehla bez incidentov, až na občasné Aďkine nadávanie samej sebe že čo to bol za nápad. Ale podľa jej vyjadrenia som si to nemal všímať lebo jej to dodáva energiu. :D. Hore bolo krásne, motali sme sa okolo ostrvy, bolo tam kvantum hríbov. Potom sa ale prihlásili o slovo búrky, ktoré dali o sebe vedieť hrmením zhruba zo smeru poľskej strany tatier a východnej strany nízkych tatier. To nás prinútilo sa obrátit na odchod. Po príchode naspäť na popradské som si chcel dať nejaký ten nealkoholický nápoj ale vzdal som to po 5 minútach státia v rade ktorý nejavil známky toho že by sa chcel pohnúť. Tak sme išli kade ľahšie. Už chvíľu po odchode z chaty sa búrka rozzúrila naplno, blýskalo sa hrmelo všade okolo nás, preto sme šli v daždi až na štrbské.

V súvislosti v búrkou a minulo týždňovými úrazmi bleskami, ma stále udivuje ľahkovážnosť kopy turistov čo sme postretali. Napriek tomu že už hore bolo očividné a uchočujné že sa blíži búrka ešte v strede zostupu sme videli ľudí čo si to veselo hasili hore často s dosť chabou výbavou. Do očí mi padla mladá holka v halovkách a iba s mobilom v ruke. Rovnako otecko s asi 6 ročným synom si asi dosť užili nasledujúce krúpy kedže mali doslova holé ruce a ešte aj iba v kraťasoch. Ale čo už, zodpovednosť v dnešnej dobe nieje moderná.

Klobúk dole milí turisti. Bol to naozaj super výkon.

P.S.: plne vás chápem, že ste nevyužili služby hromadnej dopravy. Pri takej kráse ísť dole autobusom by bol hriech 

Tretia časť Tatranskej trilógie (Po stopách Vladimíra Iljiča Lenina) RYSY Takže po vzore slávnych turistov ako je náš Roman, sme vyrazili zo Štrbského plesa o 3:22:41 Zulu zulu. Nasadili čelovky a vydali sa na Popradské pleso a s družnou debatou sme plašili prítomných medveďov. Medveďa sme asi úspešne odplašili, ale je až neuveriteľné koľko obrovských pavúkov behá v noci po lese. Niektorí členovia pravdepodobne úspešne získali arachnofóbiu. Na Popradskom plese som sa zaťažil asi 5-kilovým balíkom, ktorý tam už v noci čakal na prvých šerpov. (boli tam aj 30 kilové krosná, ale nevedel som čo nás ešte čaká, tak som to neriskol) Pri odbočke nad žabím potokom sa začalo rozvidnievať. Pri žabích plesách sme skoro všetci chytili krízu z nedostatočného spánku. Inak žabie pleso pre nevyspatého človeka vyzerá úplne ako zmrznuté jazero z Hry o tróny. Normálne som čakal či sa neobjaví niekde drak a kopec nemŕtvych. Nasledujúci úsek s reťazami nás všetkých dostatočne prebral k životu. Po náročnom úseku som zbadal nad sebou autobusovú zastávku a bolo počuť naštartovaný motor. Niekomu v nevyspatej hlave preletelo, že odtiaľto až na vrchol chodí nejaký pravidelný spoj. NIE NECHODÍ. To bol generátor na chate. Na chatu pod Rysmi sme prišli práve keď ubytovaní vstávali a mali švédske stoly. Kým sme si dali čaj a pivko, tak všetci ubytovaní vyrazili na Rysy. Keď sme my vyrazili hore tak už tam bol kopec ľudí. Ale kým sme vyliezli hore, tak všetci odtiaľ odišli. S nami tam bol len jeden Poliak čo vyliezol z Poľskej strany a jeden slovenský pár, čo nás predbehol pri žabích plesách. Ale aj tí už boli na odchode. Pofotili sme čo sa dalo a šup na chatu na pivko a polievku. Tam sme stretli priateľov, ktorí čakali na svoju manželku, ktorá bola z vodcom na výlete na VYSOKEJ. Asi zaplatili vodcovi málo, lebo vodca sa tam objavil aj s jeho manželkou. Niektorí členovia ešte absolvovali svoju potrebu v kadibúdke s najkrajším výhľadom na svete, pretože pri chate platí zákaz srať a šťať. Dolu som to chcel dať na Sagana. Už som mal naštartovanú „Ukrajinu“ ale bol som odhovorený. Na spiatočnej ceste sme stretali zástupy turistov, akoby nikto z nich nepozeral predpovede počasia. Určite všetci nepekne zmokli. Okolo „jazera nemŕtvych“ sme rýchlo preleteli a zastavili sa až na kofču na Popradskom. Dlho sme sa nezdržali, lebo sa začalo zaťahovať. Po ceste dolu aj začalo popŕchať. Na Štrbské pleso sme prišli o 13:47:40 zulu zulu. Výlet to bol parádny, len stopy toho LENINA sme nevideli.

Boli ste na vrchole Rysov sami?

Druhá časť Tatranskej trilógie (oddychová) PLESÁ Na tento deň sme naplánovali niečo ľahké, pretože sme toho mali v nohách už dosť a ešte nás čakala ťažká túra. Takže Štrbské – Jamské, pohodička skoro po rovine. Tomu nasvedčovalo aj množstvo občerstvovacích pivních zástavok.

Náhodou som dnes našiel zaujímavú informáciu: První (zaznamenanou) obětí Ľadového štítu je baronka Mittnachtová ze Stuttgartu v r. 1911. Na vrcholu se samou radostí tak ožrala, že cestou zpět ztratila na hřebeni rovnováhu a spadla do rokliny. Z toho plyne ponaučení, že chlastat se musí vždy až po sestupu. Takže bacha na to

BONUSOVÁ časť Tatranskej trilógie ĽADOVÉ ŠTÍTY . Takúto „turistiku“ som pôvodne nemal v pláne. Situácia sa zvrtla tak, že kamarát ktorý mal absolvovať výstup na Ľadový štít po zhliadnutí prechodu cez ľadového koňa na youtube https://www.youtube.com/watch?… sa odmietol tejto „turistiky“ zúčastniť. Keďže bol zaplatený horský vodca a tri miesta, tak som ho v blaženej nevedomosti nahradil. Dvaja ultrabežci, profesionálny vodca Dušan Zajac a ja. (Len pre zaujímavosť, tí chalani robia Hrebienok – Slavkovský za 1 hodinu ) Z Hrebienka na Téryho chatu sme to dali za 1:45. Z Téryho na Ľadoví štít sme to dali za 2 hodiny. Pod Ľadovým štítom nás Dušan priviazal lanom k sebe. (keby niekto padol, aby mu nebolo smutno, tak by sme išli všetci štyria) Cez ľadového koňa som to dal v pohode, až keď som si doma pozrel to video, tak mi stiahlo prdelku. Na vrchole chalani vytiahli šampáňo, dali sme vrcholovú fotku a poďho dolu. Keď sme zostúpili asi 200 výškových metrov pod Ľadovým Štítom, tak nám Dušan ponúkol ako bonus vyšlapať si 200 výškových hore na Malý Ľadový Štít. To sa neodmieta Potom už len do Sedielka kde sme sa mohli odviazať. Z Téryho na Hrebienok sme to dali za 1:25 „langsam“. Ďakujem chalanom, že ma tam zobrali, bol to nezabudnuteľný zážitok a hlavne Dušanovi, super profesionálovi.

Ahoj turisti, po dlhšej dobe opäť vytúžená dovolenka! Manželka navrhla Slovenský raj, tak prečo nie. Celé doobedie som čakal na Bubovu segru, ktorá docestovávala vlakom, pretože som potreboval zdatnejšieho turistu . Mrle ma žrali a podošvy svrbeli , ale dockal som sa! Krátko po 12 tej Lenka došla a už sme si to valili z hotela Čingov, mimochodom celkom dobrý Komanč hotel, na túru, jupí… Väčšina turistov Prielom Hornádu pozná, takže sa moc rozpisovať nebudem, asi len toľko, že presne pri Letanovskom mlyne nám kvalitne zapršalo, ale to už som bol v bezpečí, t.j. sedel som v krčme na pive . Celý deň bol upršaný, samé prehánky, napriek tomu, sme mali krásny deň! Prajem príjemné čítanie…

Prvá časť Tatranskej trilógie (zahrievacia) MEĎODOLY Po tradičnej rannej káve na čerpacej stanici sme v skorých ranných hodinách vyrazili smer Monkova dolina. Chodník nám ubiehal celkom v pohode. Minulý rok sme to dali opačným smerom, zo Širokého sedla dolu, tento rok sme šlapali do kopca. Do kopca sa išlo lepšie. Chodník bol síce celý rozmočený, samé blato, čo by nebolo až také zaujímavé, pretože každý deň po 13:00 viac či menej pršalo, ale zaujalo ma to, že potok bol úplne vyschnutý. Myslel som že sa stráca v nejakej jaskyni, ale vraj v Tatrách vysychajú potoky a studničky kvôli tomu že schnú stromy napadnuté lykožrútom a voda eroduje krajinu a rýchlo odtečie. V Širokom sedle sme sa pokochali výhľadmi na jednu i druhú stranu Tatier a poďho do Kopského sedla. Táto časť Tatier je zatiaľ menej navštevovaná turistami, takže sme skoro nikoho nestretli. Ale na Kopskom sedle už odpočívalo asi 20 turistov. Tak sme sa ani nezastavili a poďme do Meďodolov. Nádherný kus prírody až po vstup do Javorovej doliny. Treba to vidieť na vlastné oči a prísť sa pokochať. Javorová dolina po veterných smrštiach neuveriteľne trpí. Ochranári nepovolili odkôrovať popadané stromy. Premnožený lykožrút napadá živé stromy a tie schnú. Prvá studnička bola bez vody, druhá ledva cvrkala. A čo je najhoršie, po prívalových dažďoch voda nevsakuje ale odteká. Javorinka, potôčik sa mení na rieku a berie zo sebou mosty, cestu, kus hory, domy. Odniesla stožiare 22kV. Do dnes sa nenašlo zopár niekoľkotonových betónových pätiek. Na konci túry nás dobiehala búrka, ale stihli sme prísť do Tatranskej Javoriny a ani sme moc nezmokli.

Manínska tiesňava: Do roku 1933 najužším miestom Manínskej tiesňavy neprešiel ani furmanský voz. Furmani museli na tomto mieste zložiť náklad, rozobrať voz, preniesť ho cez najužšie miesto, zložiť ho a znovu naložiť. V roku 1933 armáda časť skaly odstrelila. Teraz je najužšie miesto široké 3,7 metra. Tiesňava je dlhá 1 kilometer. Výškový rozdiel medzi dnom tiesňavy a vrcholom Veľkého Manína je takmer 400 metrov. Manínska úžina je najužšou tiesňavou v Strednej Európe, cez ktorú je vybudovaná asfaltová cesta.

Malý Manín: Na niektorých terasách sa zistilo osídlenie od mladšej doby bronzovej, staršej a mladšej doby železnej až po dobu rímsku (1 000 rokov pr. n. l – 100 rokov n. l.). Boli tu valy, vstupná brána kliešťového tvaru, prístupová cesta serpentínového tvaru, miestami 3 – 4 metre široká, cisterna na zachytávanie dažďovej vody. Hradisko malo rozlohu 8 ha, dlhé bolo 630 metrov a široké 80 – 120 metrov.

Našli sa tu pozostatky obydlí z mladšej doby bronzovej. Obydlia pozostávali zo zahĺbených kolov do zeme, ktoré boli asi pol metra od seba vzdialené a poprepletané palicami. Palice boli vymazané mazanicou – hlinou zmiešanou s plevami. Mierne zapustený dom bol 5 m dlhý a asi 3,5 m široký. Pokrytý bol slamou alebo trstinou. Dom nemal okná, iba malé otvory pre vzduch. Dvere pravdepodobne tvorila zavesená kožušina. V strede bývalo ohnisko a okolo neho lôžka. Odhadom na Maníne bolo 50 – 60 takýchto domov. Z časti hradiska sú obmedzené výhľady.

Je ráno, asi päť minút pred siedmou hodinou. Obaja sme v tom istom mestečku a na tej istej ulici. Na našu dnešnú cestu však vyrážame až niekoľko minút po siedmej hodine. Ako je to možné? Jednoducho. Obaja čakáme pred iným domom a na to, že každý z nás čaká inde prídeme až o pár minút. Nevadí. Hlavné je, že sme sa zorientovali a niekam dnes vôbec ideme.

Ledva som si sadol do auta a Dušo hodil rýchlosť, už sme viedli družnú debatu. Takú družnú, že až vo vedľajšej dedine spozorujem, že nie sme na diaľnici. Nevadí, do Piešťan prejdeme aj po starej ceste. Počas šľapania to snáď bude lepšie a nebudeme robiť takéto drobné chyby.

Parkujeme pred autokempom. Závora je hore, parkovné je 1 € a my to máme zatiaľ zadarmo. To preto, že tam nikto nie je, takže nemáme komu zaplatiť. Teda máme, ale nechceme toho človeka zobudiť. Spí, hubu ani neotvoril a ja tuším, k akej národnosti patrí. Veď kto iný by spal zadarmo pred autokempom v hamake? V autokempe majú asi brutálne ceny. Neskôr zisťujeme, že ani nie – celodenné parkovanie 1 €, vstup na kúpalisko 1 €… No dobre, pivo stálo viac ako 1 €. Možno šetril na pivo.

Zo začiatku sa nám šľape dobre, iba mierne naklonená rovinka, veľká oblačnosť. Za chvíľku sa to však zmení. Kvapká zo mňa ako keby pršalo. A to je pod mrakom! Začínam sa diviť, že mi chalani nevynadali, keď tu boli bezo mňa. Naplánoval som akciu a potom som na ňu nemohol ísť. Oni toľko „šťastia“ nemali.

Počas stupáčiku má Dušo dostatok energie. Doslova ňou srší. Ledva s ním stíham držať krok. On popritom stíha rozprávať o všeličom. Práve v týchto miestach ma zlomil na detoxikáciu pečene. V októbri sa na to vrhnem spolu s ním.

Odbočku na vrchol Veľkého Manína nachádzame bez problémov. Že sme na vrchole nám prezrádza kamenná mohylka s ceduľkou. Vyťahujem fidorku a gratulujem Dušovi k dosiahnutiu najvyššieho bodu dnešnej túry. Zo začiatku na mňa nechápavo pozerá. Preto ho začínam zasväcovať do tradícií nášho spolku. Spomínam aj bodovanie za pády.

Zatiaľ sme nestretli žiadneho turistu. Znovu odbočujeme mimo turistický chodník. Máme na to vážne dôvody – tri vyhliadkové body a jedno skalné okno zvané aj „Oko“. Na prvom vyhliadkovom mieste konečne stretáme prvých turistov. Frflú, nadávajú. Iste sú to naši, Slováci. Aj tak je. Nadávajú na biedne značenie. Napriek tomu sem trafili. Veľmi rýchlo však stíchnu. Krásne výhľady ich umlčali. Prehodíme s nimi zopár slov. Sú od Žiliny. Zanechávame ich tu v podstatne lepšej nálade.

Od skalného okna už stretáme turistov častejšie. Tu niekde Dušo prvý krát spadol. Pôvodne som mu chcel dať menej bodov, nakoniec som mu však udelil až 6 bodov. Mal som na to dva dôvody. Pri páde mu efektne vyletela jedna palička z ruky. A navyše, tradície spolku mu nie sú ľahostajné. Svoj prvý pád absolvuje do pol hodiny od toho, ako sa o tejto tradícii dozvedel.

Vstupujeme do 21 m dlhej Partizánskej jaskyne, ktorú predtým nazývali Hrubá diera. Novší názov „Partizánska“ získala jaskyňa počas SNP, keď slúžila za dočasný úkryt pre partizánov. Čím nižšie klesáme, tým viac turistov stretáme. Nakoniec pozeráme, ako vysoko ten Kostolecký Dóm je. Slnko už dosť páli. Ideme hore, sme hladní, aspoň sa najeme v tieni. Cesta hore je celkom slušný záhul. Smerom dole to bude sila. Tešíme sa na pivo, ale až tak rýchlo nechceme byť dole. Predsa len sa to pivo lepšie pije nedolámanému človeku.

Už sa tak dobre nešľape ako ráno. Slniečko viditeľne páli. A my máme pred sebou akurát tú časť s asfaltom. Nakoniec zdarne trafíme hneď na prvý krát aj na Bosmany. Cestou späť pri vstupe do Manínskej tiesňavy vidíme hore visieť nejakého chlapíka na lane. Pre istotu počkáme, kým to prelezie. Nebol by som veru rád, keby mi niečo padlo za krk.

Na symbolickom cintoríne vidíme na strome značku lákajúcu na návštevu vyhliadkového miesta. Lezieme, lezieme, a zďaleka nie sme sami a vyhliadkový bod nikde. Boli tam síce malé vyhliadkové body a značenie dávno zmizlo, ale nevadí. Aspoň sme našli ďalšiu jaskyňu. Tabuľka hlásala, že sa volá Jaskyňa pod Černokňažníkom. Dnu však bol iba fúrik. Kto a načo vytrepal hore fúrik? Na to sme neprišli a aj tabuľka o tom nič neprezradila.

Konečne prichádzame k autu. Len tak vložím ruku do potoka a zisťujem, že teda nič moc. Rýchlo zavrhnem kúpanie sa v potoku a mysliac si, aký som chytrý, rýchlo navrhujem kúpanie sa v autokempe. Ten bazén vyzerá lákavo. Dušo sa rýchlo nechal ukecať. Keď už máme zo sebou tie plavky… Vstupné 1 € a voda teplá ako za 1 € a to doslova.

Pri bazéne sa hlučne baví skupinka mladých z autokempu. Pijú nejakú starú pokazenú kofolu. Súdim aspoň podľa toho, že je nejaká vyblednutá a na kofolu dosť pení. V náladičke sa vrhnú do bazéna. Zrazu počujeme výkriky „Čo ti J..e!“ Už nemáme pochybnosti o teplote vody. Veru teplejšia od tej v potoku nebude. Lepšie sa obzriem a zisťujem, že slnko sa tej vody za celý deň ani nedotklo. Zabránil mu v tom Veľký Manín a okolité stromy.

No, čo už, v duchu hesla „Keď už sme tu…“ sa pokúšame vrhnúť do vody. Len akosi sa nedarí. Po kolená to síce rýchlo do bazéna, potom to však ide rýchlo z bazéna von. Čo teraz? Pri predstave, že by nás vstupné stálo 5 € na hlavu sa začíname s Dušom smiať. Zlepší nám to náladu a ideme na druhý pokus. Dušovi sa zadarilo. Rýchlo mu zakričím, že idem pre fotoaparát. Zdá sa mu, že som pomalý, pretože na mňa kričí „Rýchlo, lebo druhý krát ma do tohto bazéna nedostaneš.“ Nakoniec sa aj mne podarí vliezť do bazéna a trochu si zaplávať. Síce sa mi plávať nechcelo, ale musel som, inak by som zamrzol. Kúpanie nás osviežilo, takže z dnešného dňa neľutujeme nič.

Ááááá. Čo to vidím. Čistokrvné Repete, teda skoro. Iné je iba obdobie. Prajem všetkým účastníkom, aby si to riadne užili. Len ma zarazilo, že neabsolvujete kúpanie v miestnom jazierku, ako sme to urobili my, avšak pod prísnym dohľadom Romana Dúfam, že budete mať krajšie výhľady, ako sme mali my v januári 2018.

Aha, nová akcia! „Klik“ a je to, som prihlásený. Týmto na dlhé dni skončila moja zodpovedná a detailná príprava na akciu. S takouto prípravou som si vystačil až do piatku, kedy sa vo mne zrazu niečo pohlo. Reku, idem sa pozrieť na čo som sa to vlastne prihlásil. Čo ma to vlastne čaká? Aký veľký bič som si na seba uplietol tentoraz? V dnešnej dobe, keď sa na internete dá vygúgliť takmer čokoľvek sa človek zorientuje pomerne rýchlo. Keby len text, ale tie obrázky! Moc dobre sa mi na niektoré z nich veru nepozeralo. No nič, odhlasovať sa len tak pre nič – za nič nebudem.

Je sobota ráno. Budík žiaľ nezlyhal. Teraz, keď to potrebujem ako soľ! To si s ním ešte vybavím! Pokúšam si umyť tvár, v rámci raňajok niečo do seba dostať… Proste motkám sa. Nepomáha to, pretože na miesto zrazu (HC, 06:15 hod.) prichádzam o 10 minút skôr. Nový člen spolku Dušan, už tam je. Pri vykladaní vecí z auta zisťujem, že som doma zabudol turistické topánky. Podarilo sa! Som zachránený! Musím sa vrátiť pre ne a čas odchodu stopercentne nestíham! Krutý omyl. Takzvaní „kamaráti“ sa rozhodli na mňa počkať. Túto „radostnú“ novinu mi neváhajú oznámiť telefonicky. No nič, ale bolo to tesné…

Kvôli mojím topánkam prichádzame na parkovisko pri Skalke ako druhí. Maroš tam už je. Dokonca už stihol vyzdvihnúť z požičovne môj ferratový set. To ako keby všetci tušili, že budem mať zajačie úmysly! Tak nič, nedá sa nič iné robiť, ideme do toho. Zostupujeme na štart. Po ceste vidíme Tibetský mostík. Zlaté obrázky na internete! V reáli je to ešte horšie. Nevadí, len tak na rozcvičenie si dáme niečo ľahšie. Á tak nie, začneme trochu ostrejšie a dáme si chodníček triedy náročnosti „D“ kým máme ešte dostatok síl.

Ako sa ukázalo, bola to správna voľba. Pri sieti sme boli prví a čakať sme museli iba jeden na druhého. Skoro ráno vyraziť sa oplatilo. Síce pri tibetskom mostíku už bola malá rada, ale tu nie. Tu si iba „Ty a tvoja sieť!“ Veľmi mi to pripomína vojnové filmy, kde sa námorníci hore na loď štverajú po lanovej sieti. Aspoň si vyskúšam, aké je to byť námorníkom. Zopár krát sa zhlboka nadýchnem a vyrážam na sieť. Smer mám zatiaľ dobrý, idem iba hore. Niekde vo výške, asi uprostred, som si uvedomil, že som sa zabudol báť. Zase absolvujem zopár dychových cvičení a poďho hore, tam je moja záchrana a spása.

Podarilo sa. Nesmelé zoznamovanie sa máme za sebou. Čo nás čaká teraz? Ale čo to? Chalani zle odbočili, veď tá cesta vedie k tibetskému mostu! Pomoc! Našťastie som to vykríkol iba vo svojom vnútri, lebo by som sa musel pred okolitými ženami a deťmi hanbiť. Pred nami je skupinka, jej členovia jednotlivo a pomaly postupujú po mostíku. Chalani si medzitým zvedavo obzerajú mostík. V nestráženej chvíli nenápadne zmiznem! Á, tak nič, za mnou je už rada. Hútam čo ďalej. Zrazu si všimnem že nie všetci majú na sebe feratový set. Začínam im ponúkať svoj, samozrejme čisto z nezištných dôvodov! Nepodarilo sa. A tak nádejne to vyzeralo.

Nakoniec som bol nútený absolvovať aj toto kolo. Rôzni dobrodruhovia predo mnou to zvládli. Medzi nimi aj 14 – 15 ročné dievčatko. To si po tom mostíku vykračovalo ako niekde na promenáde. Keď to zvládlo ono, musím aj ja! Odhodlane vykročím na mostík a ide to! Mám zopár šteblíkov za sebou! A zrazu neviem ako stúpať ďalej. Našťastie absolvujem ďalšie dychové cvičenia a sám seba nevyberavo poučujem: „Keď si sa sem trepal, tak už ani nemusíš rozmýšľať. To si mal predtým! Láskavo klaď nohy na šteblíky tak, aby boli uprostred chodidla a o iné sa nestaraj!“ Zabralo to. Nevydržalo mi to síce do konca mostíka, ale keď som videl ceduľku „Stred mostíka“ už to nemalo zmysel otáčať.

Výborne, to najhoršie máme za sebou. Čo teraz. Dáme niečo odpočinkové, náročnosť iba „B“. Znelo to veľmi dobre, ale nebolo to tak. Takmer po vrchol toho výhľadu s krížom pohodička. Ale potom zrazu nejaký špagátik. To akože po tom mám ako baleťák…? Niektorí odvážnejší to nazvali lanom, ale aj tak, proste špagátik… Na tomto úseku zisťujem, že sa zo mňa stáva majster dychových cvičení.

Náročnosť „E“ sme ani neskúšali. Chvíľu sme sa s tou myšlienkou pohrávali, ale nakoniec sme ju triezvo zavrhli. A urobili sme dobre. Iná skupinka taká rozumná nebola a precenila svoje sily. Asi v jednej tretine pochopili, že to je priveľa a zostúpili dole. Zostúpili dole až na jedného. Ten zostal zaseknutý a nešlo to ani hore, ani dole. Museli mu zavolať horských záchranárov a tí ho nakoniec úspešne „zvesili“ zo steny dole.

Aby som to skrátil je tu krátky záver:

• dá sa to prežiť, len človek nesmie príliš rozmýšľať a musí sa sústrediť na to podstatné,
• dá sa tam ísť aj cez sezónu, setov na požičanie vraj majú dosť,
• rady sa tam síce tvorili, ale ak pôjdeme hneď zrána, je to znesiteľné, aspoň si pri krátkom čakaní odpočinieme,
• a to najhlavnejšie, nový člen Dušan sa osvedčil.

Duso, host na feratu: prosim vas dajte mi vediet, kedy a ako sa ide, mozeme ist aj mojim autom…mail: dusokovo@gmail.com, tel. +43 660 507 47 37

Osobne by som si túto ferratu veľmi rád prešiel. Ale ísť tam cez sezónu, v sobotu a čakať tam v rade na rôznych spomalených, zaseknutých jedincov, neviem či to je to pravé orechové.

Máme trochu problém, nemám výstroj, budem si ju musieť požičať. A to isté asi aj ostatní, ak sa rozhodnú ísť.