Komentáre k turistickým akciám

Pretože niektorým členom za posledné dva dni nestačilo a objavili v sebe ešte skryté zvyšky síl, padlo rozhodnutie ísť sa doraziť na Plačlivô. Tak aj bolo.

Znovu občas nízke oblaky, striebro, ale i kamzíky a zvedavý svišť. Takže neľutujeme. Na tejto akcii som si uvedomil, že severná strana je občas naozaj drsná, proste severná.

Niekto z nás v hlave hodnotil predpovede počasia na tento víkend a skutočnosť, ktorú sme mali tú česť okúsiť na vlastnej koži. Nakoniec vzduch preťali slová „Koľkokrát sme zrušili akciu kvôli zlému počasiu a možno tam také zlé počasie ani nebolo“. No, s počasím je to také, aké je, s predpoveďami tiež. Jedno je však isté, netreba počasie podceňovať, najmä nie v horách.

Na druhý deň bola predpoveď tiež nepriaznivá. Meteorológovia sa nevedeli dohodnúť koľko milimetrov zrážok spadne. Všetci však svorne tvrdili, že pršať bude. Preto sme si znovu privstali a už okolo 07:00 hod. sme šľapali do kopca.

Tentoraz voľba padla na okruh – Žiarska chata – Príslop – Baníkov – Hrubá kopa – Tri kopy – Žiarska chata. Zo začiatku bolo počasie lepšie ako včera. Občas sme sa obzreli aj na Baranec, ktorý mal postriebrený vrchol. Smrek tiež. Obdivovali sme ich krásu a vôbec nás nenapadlo, že aj nás to striebro čaká. Už pred Príslopom sme si uvedomili, že dnes nie je včera.

Bez rukavíc, čiapky a bundy by to veru nešlo ani včera, ani dnes. Čím vyššie sme šli a čím bližšie Baníkovu a hlavnému hrebeňu sme boli, tým viac striebra sa nám stavalo do cesty. Na vrchole Baníkova to už bola pravá zima. Skúsili sme ísť aj ďalej podľa prvotného plánu, ale nedalo sa. Zvíťazil pud sebazáchovy a preto sme to radšej otočili. Dôkazový materiál je vo fotogalérii. Za nami šli traja Česi, ktorí pokračovali ďalej. Ani im to však dlho nevydržalo a znovu sme sa stretli na Príslope.

Keďže sme mali času dosť, upravili sme trasu o dva „nižšie“ kopčeky, ktoré sú mimo turistického chodníka, ale vyšľapaný chodníček na ne vedie. Keď sme zostupovali začalo snežiť. No, lepšie ako keby pršalo. Nakoniec meteorológom predsa len niečo vyšlo. Pri konci túry nás zastihol dážď. Našťastie to už k chate nebolo až tak ďaleko.

Pôvodný plán bol trochu iný. Z domu sme mali vyraziť v piatok ráno, odparkovať vozidlo pri Žiarskej chate a absolvovať túru. Počasie však bolo proti a tak sme boli nútení zmeniť plány. Autom sme vyrazili až piatok poobede.

Dorazili sme k chate, ubytovali sa a okamžite sme zahájili prípravy na opekačku. Zo začiatku to šlo dobre, ale potom začalo pršať. Oheň zo začiatku statočne odolával, tak sme stihli všetko doopekať. V podobnom upršanom duchu však mal byť celý víkend.

Na druhý deň sme si privstali, aby sme využili počasie. Doobeda nemalo pršať. Preto padla voľba na Baranec. Vypočítali sme to tak, že dážď nás mal zachytiť až na zostupe v menej náročnejšom teréne.

Počas šľapania do Žiarskeho sedla nás obehol jeden bežec v strednom veku. Úchytkom sa nás opýtal, kam ideme. Odvetili sme „na Baranec“. Chlapík utekal ďalej a za chvíľku nám zmizol z očí v „oblaku“. Ticho sme závideli, nám to tak do kopca nešlo. O nejaký čas utekal dole, tentoraz sa na chvíľku zastavil a hovorí „Zmenil sa vietor, budete odmenení. Na Baranci budú výhľady, hentam na hrebeni nie“ a pokračoval ďalej. Len tak pre istotu sme sa obzreli okolo a vidíme nič – sme v oblakoch.

Oblačnosť mala byť dnes vysoká, aj bola. Chlapíkovi sme však verili, pretože pôsobil dôveryhodným dojmom a bolo cítiť z neho, že vie, čo hovorí. To je veru v dnešnej dobe vzácnosť. Veľa ľudí dnes netuší, čo hovorí a neraz ani nevedia čo robia. Chlapík mal pravdu. Dôkazový materiál sa nachádza vo fotogalérii. Meteorológom však predpoveď celkom nevyšla, pretože sme sa na chatu vrátili suchou nohou. Pršalo až hodne neskôr, ako sľubovali.

Takže znovu dobrý ročník! Iný, aspoň podľa skromných spomienok iných, ale dobrý!

21. ročník tejto vydarenej akcie dopadol tak ako vždy: VEĽA ZÁŽITKOV, MÁLO SPOMIENOK.

Čo k tejto akcii dodať, kolegovia spoluturisti to zhrnuli asi všetko. . Na tuto akciu som sa prihlasil na poslednú chvíľu z viacerých dovodov:

za prve: Vinco sľuboval že bude pršať. ( )

za druhe: Shmu sľubovalo ze bude pršať.

za tretie: YR sľubovalo ze bude pršať.

za štvrté: nevedel som či budem mať voľno kedže nás čakajú daľšie náročné víkendy, kde bude treba piatkové voľná.

Ked som nadriadenému oznámil že budem tieto tri piatky chciet voľno, hodil na mna pohľad hodný nasratého nosorožca ale spracoval túto informáciu bez zbytočných násilností.

Počas samotnej akcie som nezistil žiadne nedostatky, Vinco znášal naše rýpanie ohľadom počasia zo zdvihnutou hlavou a hrdým vlasteneckým pohľadom. Trasa bola skutočne hore, dole a preverila naše, teda hlavne moje. sily. Náš zástup sa občas roztiahol podľa jednotlivej kondície a chuti, ale to bolo aby sme nepredstavovali taký ľahký cieľ pre nepriateľa. Hlavne blatové stúpanie na Baraniarky bolo fakt o hubu aj s palicami , nieto este bez nich. Preto obdivujem príjemnú českú rodinku s troma deťmi ktorý to dali s prehľadom a bez palíc. Ešte na Veľkom kriváni sme špekulovali poniektorý že to dáme na chatu ďalej na cez poludňový grúň. Osobne možem povedať že by som to asi zvládol, pretože som sa necítil nejak moc zničený. Ale nechceli sme to zbytočne siliť, lebo počasie nás mohlo stále prekvapiť. Pivo a lehátko na chate pod grúňom bolo príjemným zakončením. Teda nie úplne lebo nás samozrejme ešte cakal pochod k autu. za tento piatok dávam 9 z 10 bodov.. jeden bod som dal dole za nesplnenú predpoved počasia.

Začnem tým, že som na tejto akcii použil prvý krát novú nízku turistickú obuv. Sám som bol zvedavý, ako sa osvedčí.

Plánovanie akcie.

Akcia sa nerodila ľahko. Najprv sa malo ísť na oba Rozsutce, ale informácia od Maroša o uzávere zmenila trasu túry. Ešte večer deň pred odchodom na akciu mi volal Jožo, že v mieste akcie má pršať, a že spolu s Romanom navrhujú ísť do Malých Karpát. Ja som sa nedal zlomiť a vehementne som nástojil na pôvodnom pláne ísť do Malej Fatry. Ráno sa išlo do Malej Fatry.

Cestou v aute.

Celú cestu na miesto začiatku túry som od všetkých zúčastnených počúval, že je to riziko tam ísť, že tam bude pršať. Pílili mi s tým uši, až ma z toho rozboleli. Ja som si stále stál za svojim. Proste už sa nedalo uhnúť. Ja som stále veril, že počasie nás nesklame. Nakoniec – poviem vám tak, je veľké riziko vystupovať z auta za jazdy v rýchlosti 130 km/h  

K akcii.

Keď sme začali stúpať k prvej méte (Sokolie) obloha bola plná oblakov. Prezradím, že celú akciu sme mali oblačnosť. Čakali sme (teda ja skalopevne nie), ale ostatní, že z nich spŕchne. Teplota bola tak okolo 15 °C – ideálna pre pohodovú turistiku.
Kým sa človek dostane na hlavný hrebeň pekne si zatrénuje hore-dole. Do sedla Bublen to vychádza 4 krát dole a 5 krát hore. To prevýšenie je treba niekde nabrať. Bonusom bolo stúpanie na Baraniarky rozbahneným chodníkom. Tu som to skoro nezvládol a pred zraneným pravej nohy ma zachránila palica, ktorá sa pod náporom ohla. Bolo to proste náročné. Na Baraniarkach sme si dali gastronomickú prestávku a pokračovali sme ďalej. Vykúpením bol príchod na Chrapáky. Potrebovali sme si pred príchodom na hrebeň trochu „odfúknuť“. Niektorí prestávku využili na doplnenie tekutín z blízkeho prameňa. Onedlho sme dorazili do sedla Bublen a pokračovali hlavným hrebeňom na Pekelník a Veľký Kriváň.
Na najvyšší vrch sme dorazili práve včas, keď ešte boli ako také výhľady. Ani sme sa tu dlho nezdržali. Odvážlivci si dopriali tradičnú vrcholovú tekutú odmenu. Aj medaily sa rozdávali – aj to je tradícia – dovolil som si zastúpiť vedúceho expedície Romana. Po tom, čo sme si spravili pár vrcholových fotografií sme sa ponáhľali do Snilovského sedla k lanovke. Mali sme 15 minút času, a tak sme nepohrdli tekutou odmenou.
Posledná časť našej trasy viedla od spodnej stanice lanovky Vrátna na chatu pod Poludňovým Grúňom. Keď sme dorazili na chatu, najprv sme sa posilnili polievkou a nápojmi. Klincom programu bol oddych na lehátkach. Škoda len, že nesvietilo slnko. Ak áno, boli by sme sa aj opálili. Potom sme už vyrazili smer – auto. V podstate to bol už len pohodový zostup do cieľa. Cestou sme zjedli pár lesných jahôd, ktorých tu bolo dostatok.
Hodnotnou bodkou programu bol kúpeľ – osvieženie v potoku Varínka. Roman preukázal vlohy k tejto činnosti. Nikto iní sa neodvážil – nepodľahol tejto zvrhlosti. Iba Jožo a to len nohy podrobil tejto odvážnej skúške.

Na záver.

Som rád, že sa táto akcia uskutočnila, a že sa mi podarilo ostatných prehovoriť, aby nepodľahli sľubom Nórov a tipérom zo SHMÚ. Ďakujem bohu, že vyslyšal moje modlitby. A nakoniec chcem povedať, že si vážim ostatných, ktorí na konci akcie chlapsky uznali, že som mal pravdu. Preto si vás vážim, lebo sme vynikajúca partia, ktorá vždy berie všetko s humorom.

Ďakujem, že som mohol byť súčasťou tejto akcie.

Znovu sa stretla dobrá partia. Zo začiatku sme sa kvôli predpovedi počasia trochu obuli do Vinca, ktorý trval tvrdohlavo na svojom a nechcel meniť plány. Stihli sme to už cestou autom. Vincent to však dobre znášal, totiž blbo sa z auta vystupuje na diaľnici v 130 kilometrovej rýchlosti.

Trasa to bola zaujímavá. V kuse hore alebo dole, takmer vôbec nič medzi tým. Z diaľky nejeden stupák vyzeral v pohode. Po prvých desiatkach metrov šľapania do kopca sa však takmer vždy ukázalo, že to bol omyl.

Zo začiatku niektorí členovia výpravy frflali na lanovku. Vôbec sa im táto myšlienka nepozdávala. Keďže však trasa bola neskutočne zaujímavá, každý člen výpravy musel spracovať neuveriteľné množstvo dojmov, nakoniec túto myšlienku začali tolerovať. Pri nastupovaní na lanovku neprišlo k žiadnym neželaným incidentom. Nik sa nedržal zubami – nechtami zábradlia, nik nepľuval na lanovku…

Na záver trasy niektorí členovia trochu zdržovali tým, že jedli lesné jahody. Skrytým cieľom bolo oddialiť príchod k autu v márnej nádeji, že bude pršať a Vinco nebude mať pravdu ohľadom počasia. Čo k tomu dodať? Len toľko, že znovu to bolo o SHMÚ vs. Nóri. Jedni tvrdili, že bude pršať trochu, druhí, že bude pršať trochu viac. Nakoniec sa ukázalo, že ani jedna strana nemala pravdu. Tentoraz mal pravdu Vincent. Ale opatrne! Tentoraz neznamená automaticky vždy! Touto cestou sa Vincovi chcem v mene všetkých profesionálnych i amatérskych meteorológov ospravedlniť.

Maroš vďaka za informáciu. Ja som na to vôbec nemyslel, vôbec ma to nenapadlo, že tam bude uzávera. S Jozefom sme sa pozreli na to detailnejšie.
Preto sme pôvodnú trasu zmenili na túto, ktorá je teraz uložená/upravená.

Rozsutce si dáme inokedy.

Vincent bacha na uzaveru na V. Rozsutec. Pisu ze do 15.6 otazka je ci vratane alebo sa uz moze 

Pre zlé počasie sa táto akcia neuskutoční.

Výborná pripomienka Jožo! Získal si za postreh výsadu zaľahnúť bystrú Ludrovčanku priamo v teréne. Ak sa osvedčíš iste dostaneš aj repete v dedine, ale až po túre. 

U mňa si Roman šplhol. Najviac sa teším na prekonávanie potoka Ludrovčanka v teréne. To bude určite zaujímavé.

Ajeje…Romanove skratky… to si si u nás teda šplhol Ti poviem, úžasná motivácia. 

Pekná túra chalani. Vidím, že ste nezaháľali.
Ja som na tej rozhľadni už bol minulý rok v rámci jednej cyklotúry.

Nemali ale isli sme, uz som aktualizoval mapu podla gps. Musim priznat ze mojou vinou kedze sme si nepamatali mapu z hikingu a z locusu som chybne vycital ze to je niekde pod Klenovou. Ked Jozef zahlasil ze vedla rozhladne je asfaltka vedeli sme ze nieco je zle, ale nerobili sme paniku a statocne sa otocili a vyhovorili sme sa sami sebe ze to bolo kvoli jaskyni. Dazd sa nam ako Jozo spomina vyhol a obcas fukol nejaky ten vanok takze sa to dalo vydrzat.. Aj ked posledne asfaltove kilometre sa podpisali na mojich par otlakoch. :D

Veď to, nemali. To preto, že sme zablúdili. Vlastne sa to nedá nazvať zablúdením, vedeli sme, kde sme, ale na mape, ktorú sme mali, nebola znázornená rozhľadňa. Nevedeli sme, kde presne je. Preto nám trošku dlhšie trvalo, kým sme sa zorientovali a nakoniec rozhľadňu našli. Maroš už mapu upravil podľa skutočnej trasy.

Podľa mapy ste namali ísť až k jaskyni.

Netradične napíšem výsledok akcie už na začiatku – nezmokli sme! Aj malo pršať – iba trochu, aj nemalo pršať a teraz bábo raď. Ísť? Neísť? Nakoniec pršalo, a vôbec nie iba trochu. Našťastie až keď sme prišli domov. Tých 0 versus 1,1 milimetra bolo celkom zaujímavé pozorovať doma cez okno. Dnes sa už naozaj nedá veriť ničomu. Proste je to o šťastí už aj pri počasí.

Keď je človek v horách, vždy dostane príležitosť objaviť niečo nové, dôvod zamyslieť sa. Posúďte sami. Keď sme stúpali po asfaltovej cestičke smerom na Klenovú, dole kopcom sa rútil chlapček na bicyklíku s pomocnými kolieskami. Vysmiaty a s úprimnou radosťou na tvári, že ho tatinko naháňa a nemôže chytiť. Tatinko už takým nadšením nežiaril a mal čo robiť, keď sa hnal dole kopcom. Ledva nás odzdravil. Držali sme tatinkovi palce a nerobili sme paniku. Križovatka bola dostatočne ďaleko a kopec bol čím ďalej miernejší. Hneď ma napadlo, že chlap po 50-tke, ktorý má malé dieťa si v lepšom prípade koleduje o vážny zdravotný problém a v horšom prípade hazarduje so životom. Asi o 5 – 7 minút sme stretli spokojnú mamičku, ako si vykračuje zarozprávaná s asi kamarátkou.

Neboli sme sebci a keď sme prišli k autu, zavolali sme ďalšiemu členovi nášho spolku – Vincovi, ktorý sa dnes tiež trápil na turistike. Dlho som rozmýšľal, čo mu povedať, ako ho motivovať, aby to nevzdával, pookrial, pokračoval ďalej… Veď toľko kilometrov, čo ho dnes čakalo, to nie je len tak! Chcel som mu povedať niečo stručné, jasné a najmä povzbudivé! Pripravenú som mal krásnu vetičku – „Kde sa flákaš Vincent, my sme dnes už druhý krát v Brezovej pod Bradlom a o tebe ani vidu ani slychu“. Žiaľ nedovolal som sa.

A to je všetko priatelia.

Znovu som lámal Mira. Keďže som za približne posledný rok a pol v tejto činnosti totálne neúspešný – Miro sa za túto dobu zúčastnil „0“ (slovom „nula“) akcií nášho spolku, rozhodol som sa rázne zmeniť taktiku.

Tentoraz som mu neprezradil dátum akcie, ale nechal ho, nech sa mi vyhovorí na najbližšie dva týždne, kedy akú akciu má! Nevyšlo to. Chalanisko je obsadený minimálne na dva týždne dopredu. Pri tej jeho pamäti, no neviem…

Tentoraz som ani v úspech nedúfal. Po toľkých neúspechoch som ani iné nečakal. Navyše, tentoraz lokalita pre neho nie je vyslovene lákavá. Prúser je v tom, že už ho neviem dostať ani na pohorie zvučného mena.

Miro sa však nedal a začal lámať on mňa na jeho akcie! Beťár jeden! To sa stalo po prvý krát. Nečakal som to, avšak odolal som! No nič. Asi budeme musieť na neho nasadiť niekoho iného, lebo ja v poslednej dobe iba zlyhávam. Už ani neviem, ako ten chlap vyzerá, dúfam, že aspoň meno som trafil.

S trochou šťastia by sa nám mohlo podariť vyhnúť sa dažďu. Pre váhajúcich pridávam fotku rozhľadne…

Bulletin z roku 1978 – na titulke Vinco aj s otlakom 

http://www.tt100.cunder.sk/…-z-roku-1978

zopár historických fotiek: http://www.tt100.cunder.sk/g/1/historicke

To boli inakší borci keď to dali v takej výstroji

Ďakujem všetkým srdečne za pochvalu. Veľmi si to vážim.

Vincent co dodat, velka gratulacia a mas veru aj moj obdiv.. 

Tak ja ešte raz zopakujem to čo aj na STRAVE, gratulujem Vincent výborný výkon aj napriek tým otlakom, klobúk dole aj za tých necelých 70km, máš môj obdiv.

Vinco, dobrý výkon. Ja som počítal že prídeš až na Bukovú. Mal som na pláne, že tam prídem a odtial pojdem nočný pochod na Brezovú. Spolu by sme to dali ako štafetu.

Gratulujem nášmu malému skrytému talentu – Vincovi. Slušné, veľmi slušné. Stal sa z neho čerstvý 60-tnik, teda, aspoň čo sa prejdených kilometrov na jednu šupu týka.

Na začiatok: nedal som celú Trnavskú 100-ku. Došiel som iba po Bukovú.

Začiatok – Bratislava hl.st. (0 km) – 6.15 hod

Po zaregistrovaní som začal šliapať. Turistov bolo okolo mňa neúrekom. Ráno ešte bolo z hľadiska teploty príjemne. Bolo síce pod mrakom, ale zima nebola. Modlil som sa, aby podmienky vydržali čo najdlhšie. Šliapalo sa mi vynikajúco. Proste som si išiel svoje tempo a zrejme bolo rýchlejšie ako tempo iných. Čudoval som sa, že ja občas aj niekoho predbehnem.

K1 – Biely kríž (13.2 km) – 8.27 hod.

Prišiel som na Biely kríž. Turistami sa to tu len hemžilo. Ihneď som išiel do „Včelína“. Veľká a malá kofola bola veľmi žiadúca. Malú som vypil hneď. Tá len tak zmizla v mojich útrobách. K veľkej kofče som si dal horalku a prvú dávku magnézia. Podľa Romanových hodnotných rád som si prvý krát natrel nohy vazelínou a vymenil ponožky. Dlho som sa nezdržiaval a vyrazil som vpred. Okolo mňa ešte stále dosť turistov. Kopčeky dole som ešte plný síl zbiehal. Stále sa mi išlo fajn – nohy poslúchali.

K2 – Pezinská Baba (28.7 km) – 11.35 hod.

Prišiel som sem ešte plný síl. Aj tu bolo ešte dosť turistov. Navštívil som miestny bufet. Pol hodiny som si vystál na veľkú a malú kofolu. Proste typická „rýchla“ slovenská obsluha. Pri odpočinku som atakoval pašteku a chleba. Znova som si fukol magnézium. Druhý krát som si natrel nohy vazelínou a vymenil ponožky. Bez ďalšieho zdržiavania som pokračoval ďalej. Turistov akosi poriedlo, ale ešte stále som mal vizuálny kontakt s niekym. Občas som aj prehodil pár slov.

K3 – Čermáková lúka (36.4 km) – 13.55 hod.

Než som prišiel na tento kontrólny bod som absolvoval parádny klesák zo Skalnatej. Prvý krát som začal pociťovať otlačené nohy. No nevenoval som tomu veľkú pozornosť. Na Čermákovej lúke bol zriadený tábor, kde bolo mnoho ľudí. Boli tu turisti a asi aj rodinný členovia, ktorí prišli podporiť „šialencov“. Keď som sa zaregistroval išiel som pozrieť zdroj vody – prameň, že si naberiem vodu. Šóra na vodu však bola príliš dlhá a tak som pokračoval ďalej. Čakala ma čerešnička na torte – Vápenná. Po absolvovaní tohto úseku musím potvrdiť, že je to riadna previerka fyzických a morálnych síl. Je pravda, že to je o hlave. Počas tohto úseku som išiel v kontakte s viacerými turistami. Ťahali sa hore tak ako ja – pomaly a rozvážne s prestávkami. Neviete si predstaviť tú úľavu, keď dorazíte na vrchol. Proste je to náročná previerka. Na vrchole bolo veľa turistov, ktorí tu odpočívali. Ja som si tu tretí krát mastil nohy a menil ponožky. Posilnil som sa Marskou a hroznovým cukrom. Zostalo mi pol litra vody a tak som nutne potreboval doplniť zásoby. Oprávnenosť doplniť vodu na Čermákovej lúke je pravdivá. Z Vápennej som zostupoval v spoločnosti troch chalanov, ktorí tiež básnili o doplnení vody.

K4 – Vápenná – Mesačná lúka (50.6 km) – 17.52 hod.

Pre mňa to bol bolestivý zostup. Začal som silnejšie pociťovať tvorbu otlakov. Áno – boli to už otlaky a snažil som sa na to nemyslieť. Zatiaľ ma to až tak neobmedzovalo. Na uvedenej kontrole bol chvalabohu prameň a tak som si doplnil zásoby. Tu som sa nezdržal dlho a už sám som pokračoval ďalej. Za Amonovou lúkou ma dobehla mladá žena, s ktorou som sa zoznámil na Pezinskej Babe pri čakaní v rade na kofolu. Najprv sme išli nemo za sebou, ale keď sa priblížila ku mne tak som ju oslovil. Išli sme spolu asi dve hodiny a debatovali o veciach turistických. Tiež patrí do nejakého turistického oddielu a tak sme mali o čom hovoriť. Išla mojím tempom, lebo si tiež potrebovala oddýchnuť a prišla jej vhod nejaká spoločnosť. Pod Čiernou skalou sme sa rozlúčili a ona pridala do kroku. Ja som už silne pociťoval otlaky a tak som spomalil. Po Brezinky sa to ešte dalo zniesť, ale potom tá asfaltka do Bukovej má už odrovnala. Rozhodol som sa, že na Bukovej končím. Pred Brezinkami som volal Romanovi, či nepríde pre mňa. Už predtým mi volal a keď som mu spomenul, že na Bukovej asi skončím pre otlaky tak sa mi priateľsky ponúkol, že príde pre mňa. Asfaltku som silou vôle úspešne zdolal.

K5 – Buková (66 km) – 21.15 hod.

Toto je môj cieľ. Roman ma už čakal na kontrolnom bode v reštaurácii. Keď sme sa zvítali išiel som si kúpiť niečo pod zub a kofolu. Pri stole sme družne debatovali. Obidvaja sme hovorili o svojich pocitoch z tejto akcie. Ja z tejto a Roman o svojich minulých. Roman mal snahu lámať ma, aby som išiel ďalej ale ja som už na to nemal. Poviem vám tak. Hlava chcela neochvejne ďalej, ale nohy hovorili stačí. Tie otlaky sa proste zdolať nedali. Áno musím priznať, že som zlyhal. Chodidlá nemám ešte pripravené na takúto dlhú túru. Kondička bola v pohode a hlava ani nehovorím – tá proste ťahala ďalej. Nechápem, že nepomohli ani výmeny ponožiek. Čo už. Asi potrebujem experimentovať z ponožkami, alebo s obuvou.

Aj keď som to nedal celé som so sebou spokojný. Zistil som, že môj limit nateraz je do 70 km.
Je to veľká výzva a kto sa chce otestovať vrelo odporúčam túto akciu.

To by bolo všetko k tejto akcii.

P.S.: v prílohe prikladám dôkaz, že som aspoň niečo dokázal.

Jeden z našich členov dal veľmi zaujímavý návrh do pľacu. Ak naši najlepší znovu budú vymýšľať a pôjdu znovu na Malokarpatskú 100-ku, tak ich prídeme do Bukovej podporiť. Neprídeme s prázdnymi rukami a len tak, ale s čelovkami na hlavách a spolu svorne vykročíme na nočný pochod a posledný úsek absolvujeme s nimi až do Brezovej pod Bradlom. No nič, Romanovi sa musí dať noha do poriadku.

Ja sa neobávam, že by som to nedal. Po Sobotišskej 50-tke mám v tom úplne jasno. 

Zúčastneným budem z gauča držať palce!

Posledné dni zvažujem či sa zúčastním, na jednej strane ma to naoazj veľmi, veľmi láka, je tu však jedno veľké ALE a síce, že skuškové ma vyčerpalo po psychickej stránke viac ako som čakala a obávam, sa že by som to nedala. je to dilemam ale nechcem sa celkom odrovnať

Ivka, s tým „preťahovaním“ to nebude až také drsné
V žiadnom prípade sa nebudem dávať „preťahovať“. Ja si pôjdem svojim tempom a uvidí sa kam až dôjdem. Motivácie aj bez Romana mám dosť, nemusí ma nikde popoháňať alebo povzbudzovať. Dokázať sám sebe na čo mám, je dostatočná motivácia Ja som sa už poučil z chýb iných a nespravím rovnakú chybu ako jeden nemenovaný člen Na Romana alebo Sama proste nemám a nemienim klamať sám seba

Ja si to zatiaľ iba myslím, ale počítam, že Lenka bude rovnakého názoru a keď naozaj na akciu pôjde, tak budeme tvoriť pri tejto akcii turistický pár Ak sa mýlim, nech ma Lenka sama poopraví.

Musím napísať, že som plný očakávaní ako to dopadne. Na akciu sa teším.

P.S.: Ivka, inak ďakujem za upozornenie (teplý bonz)  

Juuj, ale sa Vás prihlásilo… držím palce odvážlivci. Vincent, ty sa maj extra na pozore, práve sa Roman tuto v slabej neuváženej chvíľke po obede priznal, že sa na Teba chystá… citujem Romana: " pojdem večer od Bukovej a pretiahnem Vinca… ďalej"… neskôr dodal že ťa má v pláne preťahovať až po Bradlo  

No Vincent presne ako vravis .moj pud sebazachovy zvitazil .. minulorocne absolvovanie 37 km ma presvedcilo ze mi nestoji za to sa takto nicit a tak som si stanovil limit na 30km, v najhoršom prípade este 35.. No a lahká matematika vravi ze toto sa limitu nevoslo .

Úvod

Vo štvrtok sa moja turistická túžba stala skutočnosťou. Najprv som si myslel, že na túto akciu pôjdem sám, ale Jozef ma ako vždy nenechal na holičkách. Je známe, že Jozef má rád výzvy a veľmi rád sa trýzni. Týmto mu chcem poďakovať za spoločnosť, i keď som tajne dúfal, že nebudeme len dvaja. Nádeje som vkladal minimálne do Maroša. No nestalo sa tak. Marošov pud sebazáchovy bol silnejší ako moja túžba
Musím povedať, že som rád za absolvovanie poslednej edície z trojlístka Sobotištskej 15-ky (15 km, 30 km, 50 km).

Časť prvá

Keď sme dorazili do Sobotišta mali sme pozitívnu náladu. Krátkym pohľadom na oblohu sme zistili, že aj počasie má dobrú náladu. A tak sme mohli vyraziť. Ihneď na začiatku nastala v našej navigácii malá chybička. Zle sme pochopili smer modrej značky, no včas sme túto anomáliu napravili. Neskôr, keď sme opustili štartovnú destináciu sme zistili, že je problém s hľadaním „modrej“. Začiatok trasy nie je dokonale čitateľný. Riadili sme sa inštinktom a postupovali sme najviac vyšliapanou cestičkou von z dediny. Značky boli príliš ďaleko od seba. Značenie je dobré až po príchode na asfaltku, ktorá vedie na Podbranč. Od tejto chvíle je to už bezproblémové. Na tomto mieste som ja začal vnímať trasu pozitívne a cítil som sa ako na turistike. K dobrej nálade nám prispel i pohľad na približujúci sa hrad Branč. Už v aute cestou mi Jožo prízvukoval, že hrad nechce obísť – ja som súhlasil. Naozaj sa oplatí spraviť kilometrík navyše a navštíviť túto zrúcaninu. Sú z nej zaujímavé výhľady do celého okolia.

Časť druhá

Časť trasy medzi hradom a Turou Lúkou môžem hodnotiť ako typickú turistiku – skoro žiadny asfalt. Keď sme sa blížili k Turej Lúke začali sme snívať o čapovanom pive. Potrebovali sme „turistický reset“. Jedného náhodného obyvateľa sme sa opýtali, kde by sme mohli „natankovať palivo“. Dozvedeli sme sa, že dve z troch „čerpacích staníc“ sú zrušené a tá posledná čapuje až od 15.00 hod. Nálada klesla. Záchranné koleso nám napokon poskytli miestne potraviny, kde sme si opatrili plechovkové „73 oktanové palivo“. Nohy sa nám akosi znova rozbehli.

Časť tretia

V časti Turá Lúka – Vrbovce naše nohy preveril poctivý asfalt. Bol to nekonečný príbeh, ktorý končil v osade Zimovci. Od Zimovcov po Vrbovce chválabohu žiadny asfalt. Po celú dobu sme mali na obzore veternú elektráreň umiestnenú na Ostrom vrchu, ktorá sa neustále zväčšovala a zväčšovala. Chýbalo len málo, aby sme prechádzali pod ňou. Príjemným spestrením trasy je vodná nádrž pred Vrbovcami. Pre nás mala ale najväčší význam občerstvovacia zastávka v pohostinstve. Konečne sme si mohli dopriať vytúžené čapované palivo. Mali ste vidieť ako sme ožili A veru potrebovali sme to, lebo sme vedeli čo nás v nasledujúcich kilometroch čaká. No čo? Predsa asfalt – to úmorné čierne hov… medzi Vrbovcami a Chvojnicou.

Časť štvrtá

Asfaltové utrpenia a to doslova. Na fotkách je vidieť od Vrboviec tiahnuca sa kľukatá cestička cez Chvojnicu až po Nečasovcov. Na tejto ceste som sa cítil ako robot. Jožo by povedal seno – slama, seno – slama… Jediným spestrením na tejto trase je snáď iba stále viditeľná rozhľadňa Žalostiná. Myslím si, že nielen ja v duchu, ale aj Jožo zaspomínal na poslednú návštevu tejto rozhľadne. Ešte pred príchodom do Chvojnice naše zmysli pookriali pohľadom na stádo srniek, ktoré sme vyrušili pri obednom odpočinku. Jedinú stravovaciu prestávku sme absolvovali vo Chvojnici pred OÚ.

Časť posledná

Pre mňa asi najpríjemnejšia časť trasy. Tesne pred Nečasovcami sme sa rozlúčili s nenávideným asfaltom. Zažili sme pozitívne a povzbudzujúce chvíle pri návšteve a rozhovore s pánom, ktorý nás pozval do dvora na bezdušové pivko. Naše duše pookriali, čo malo pozitívne účinky do poslednej trasy. Na Havrane sme si spravili poslednú prestávku, po ktorej sme už nasledovali značku vedúcu do cieľa. Postupne sa približujúce Sobotište nás potešilo. Je zaujímavé, akú magickú silu má približujúci sa cieľ. Verte, neverte my sme to napokon zvládli. Náročnú akciu sme si spestrili jedlom a kofolou v pohostinstve Matulov dvor. Pri vzájomnej výmene pocitov a dojmov z tejto akcie som skonštatoval, že táto akcia sa opakovať už nebude  Áno. Bola to moja túžba, uvedomujem si to. Aj to je pravda, že sme ju s Jožom so cťou absolvovali, čo som veľmi rád. Avšak dĺžka trasy v asfaltovom skupenstve ma presvedčila o porekadle „Dva krát do tej istej rieky nevstúpiš“. Nabudúce do Sobotišťa maximálne tak do 30 km. Najdlhšia trasa tejto májovej akcie je pre tých, ktorí sa radi trýznia. Viem aj o iných a príjemnejších metódach tríznenia. Takže Sobotište 50 – radšej už nie.

To by bolo všetko. Horám zdar a turistike zvlášť.

P.S.: pre zaujímavosť prikladám výstup (obrázok), ako trasu spočítal program Strava v mobile. GPX súbor si podľa seba upravila mapa na Hikingu.

Moje dojmy, ktoré píšem deň po akcii:

V minulosti som sa pohrával s myšlienkou, že absolvujem Sobotišskú 50-tku v plnej paráde 08. mája počas „neoficiálneho turistického sviatku v Sobotišti“. Už sa s touto myšlienkou nepohrávam.

Príjemným prekvapením je, že napriek prejdenej vzdialenosti (40 km) mám na druhý deň iba jemnú svalovicu, ktorá ma neobmedzuje v pohybe. Je tu však veľké ale, ktorého si na rozdiel odo mňa a Vinca bol dobre vedomý Michal. Tým „ale“ je asfalt. A veruže ho bolo dosť.

Dal som si tú námahu a napočítal som 9 asfaltových úsekov na tejto trase. Dobrá správa je, že najkratší asfaltový úsek má iba 190 m. Tu dobré správy končia, pretože asfaltové úseky sú spolu dlhé 21,62 km. Vzhľadom na celkovú vzdialenosť trasy – 40,71 km je to viac ako 50 % z celkovej dĺžky!

Najdlhším asfaltovým úsekom bola trasa Vrbovce – Chvojnica – pod lazovský kostolík. Tento úsek je dlhý 8,55 km, asfalt v kuse bez prestávky!. A verte tomu, že asfalt si vyžiada svoju daň! Na konci tohto najdlhšieho asfaltového úseku nás však čakala odmena – posledný stupák na trase práve keď máme v nohách niečo vyše 30 kilometrov.

Zopár poznámok k trase:

Na začiatku sme trochu zablúdili už v Sobotišti. Nedáme si nejakých zopár stovák metrov navyše už na začiatku trasy? Veď dnes nás čaká iba 40 kilometrov! Rýchlo sme sa však zorientovali a mimo obce to už bolo relatívne lepšie.

Relatívne preto, že prvá časť modrej turistickej značky smerom na Podbranč je jednoducho „občasná turistická značka“. Tie slová to vystihujú presne. Také drobnosti, ako iba hľadám, kde je turistická značka, poprípade kde je turistický chodník, to by nás už ani nevzrušovalo. Trasu v minulosti nebol problém nájsť – trasa vlastne 08. mája je jednoducho vykosený úzky pás. Lenže od 08. mája sa nám vegetácia jemne rozbujnela a nás čakalo brodenie sa cez celkom slušnú lúku, prechod cez hrachové pole… s vedomím „tuším, kde som“… a podobné disciplíny. No nič, zistili sme kde je sever, úsmev nám z tvári nezmizol, asi preto, že to bolo ešte na začiatku.

Zopár poznámok k ľuďom, ktorých sme stretli. Neviem, asi sme mali šťastie, ale na tejto akcii nám skrížil cestu samý slušný človek, ktorý bol navyše dobre naladený. Všetci zvládali také náročné veci ako je pozdrav, úsmev… Niektorí sa dokonca aj prihovorili! V dnešnej dobe, keď sa výlučne prihovára neznámym ľuďom iba na facebooku (poprípade inej čarovnej sociálnej sieti)! Jeden z nich nás dokonca pozval na svoj pozemok a ponúkol nás nealko pivom! No to sme museli vyzerať dosť unavene, že nás pozval! Môžeme mu len ďakovať.

Doteraz som si myslel, že proste v horách sa k sebe správame inak. Na turistike sa zdravíme, sme ohľaduplnejší… Ten pohostinný pán ma vyviedol z omylu, vravel, že sme výnimka, mnoho ľudí vôbec nepozdraví. Nechcem prísť o svoj sen – ohľaduplnosť ľudí voči sebe v horách a ako výhovorku použijem, že to bolo na najdlhšom asfaltovom úseku a okrem 08. mája mohol zriedkavo stretnúť turistov. Prúser je v tom, že tadiaľ pešo takmer nik okrem turistov asi nepôjde.

Posledná poznámka – Vincent je malý nezmar, akciu končil v lepšom stave ako ja.

Vinco, ešte neviem, či sa už tento rok pokúsim o Sobotišskú 50-tku. Nejako ma občas pichá v ľavom kolene. Zakaždým to síce na istý čas rozchodím, ale pri vstávaní zo stoličky sa znovu ozve. Ak sa to nezlepší, nebudem si trúfať na toľko veľa kilometrov. Zatiaľ sa ešte neospravedlňujem, ale pre istotu uvažujme aj o kratšej alternatíve. Navrhujem trasu Myjava – Veľká Javorina (okolo 20 km), odvoz zatiaľ vybavujem.

Ak by som sa náhodou neovládol, bola by to moja prvá 10-tka. Mojim kolenám radšej zatiaľ nepoviem, že im hrozí neopakovateľný zážitok. V poslednej dobe sa roztrhlo vrece s túžbami. Nejaké by sa občas mali splniť, aby ostatní túžiaci videli, že ich túžby nie sú márne! Len tie kilometre! Musíme k tejto túžbe pristupovať zodpovedne! Nádej žije.

Ako už kolega poslanec spomenul, hlasovaním sme pozmenili pôvodný plán – Nízkotatranský Salatín sme ráčili ľudovým hlasovaním prehlasovať na Veľký Choč. Človek sa musí vedieť obetovať pre verejné blaho!

Zopár poznámok k dôvodom, na základe ktorých sme hlasovali tak, ako sme hlasovali. Celou cestou autom sme obdivovali krásne počasie! Rozhodli sme sa ho proste viac zneužiť, ako sme pôvodne chceli! Zároveň sme zneužili fakt, že dnes naši hokejisti nehrajú! Medvede hrali v našom rozhodnutí naozaj iba okrajovú úlohu! To je tak, keď sa človek poneviera lesmi neozbrojený a naši páni si medveďov asi šetria na zahraničné platené poľovačky.

Chránime medveďa, ktorý je u nás na vrchole potravinového reťazca a ochráni sa veľmi úspešne aj sám. Keď sú medvede premnožené, tak silnejšie jedince vytláčajú mladé medvede do okrajovejších pohorí a do zahraničia, kde už dávno nevedeli, že niečo také ako medveď existuje. Potom prichádza k rôznym „úsmevným“ príhodám, ako napr. keď kamión zrazí medveďa 20 – 30 km od Bratislavy. Máme zatiaľ jediné šťastie, že medvede „zvyknú“ jesť turistov veľmi zriedkavo.

Akciu napriek nízkej účasti hodnotím ako vydarenú. Výhľady perfektné. Počasie vyšlo ako málokedy. Ľudia v horách sú voči sebe iní, milší, ohľaduplnejší, ochotnejší, zhovorčivejší… Ale asi to po návrate domov znovu zabudnú, pretože na cestách, v dedinách a mestách to už vôbec nie je vidieť (česť výnimkám). Dnes to však bolo iné. Keď sme parkovali v obci Valaské Dubové, tak sa nás miestny farár s úsmevom opýtal, či chceme fotku. Otázka to bola prekvapivá, veď sme sa k vrcholu ani nepriblížili. Ako sme neskôr zistili, mal na tú otázku dobrý dôvod a boli sme radi, že nás upozornil. Fotka by to totiž bola dosť drahá. V obci je zakázané len tak parkovať a preto sme podľa jeho rady preparkovali auto nižšie pred cintorín.

Tak, a je to tu. Miro nejde. Rok a pol práce na tom, aby som ho nejako dokopal k tomu, aby išiel s nami na turistickú akciu je v prdeli. Žiaľ, žiadne krajšie slovo nedokážem použiť. Drsnejšie slovo by som mohol použiť, ale to by ste museli tento príspevok všetci čítať až po 22:00 hod., čo nedokážem zabezpečiť.

Samozrejme lámal som ho tak, aby to vyzeralo na prvý i druhý pohľad, že to bolo z jeho strany dobrovoľné. Použil výhovorku, ktorú mu musím uznať, inak by som bol ja tá sviňa, a to nechcem.

No nič. Začínam viac veriť našim hokejistom ako tomu, že tento rok Miro s nami pôjde na turistiku. A to je už čo povedať. Ani tento rok to už nevidím ružovo. Nový negatívny rekord. Miro s nami nepôjde nikam druhý rok po sebe. Aspoň tí naši hokejisti dnes celkom prekvapili a pôsobili sympatickým dojmom.