Komentáre k turistickým akciám

Hi, v zime odporúčam Nesmeky, pretože spodná časť kopca je vyšmýkaná! Na Stážove sme nič nevideli, bola hmla…až ked sme došli dole sa vyjasnilo klasika…

Pekná akcia – túrka Lenka. Držím palce, aby ste nemali mnoho snehu.
Z Poľany výhľady nie sú. Keď budete mať dosť síl a chuti kúsok odtiaľ sú dve vyhladky (Zbojnícky tanec a Katruška). Oplatí sa tam ísť kvôli pekným výhľadom.

Prichádzame do Plaveckého Mikuláša s dostatočnou časovou rezervou a hľadáme vhodné miesto na zaparkovanie. Najbližšia križovatka nám veľkoryso ponúka tri možnosti. Viac už nemôže, pretože zo štvrtého smeru prichádzame my. Už raz sme tu boli a pamätáme si, že niekde by mala byť reštaurácia. Radi by sme pri nej zaparkovali. Dávame hlavy dokopy, spájame čriepky z našich útržkovitých pamätí. A výsledok sa dostavil. Musel, došli nám totiž možnosti. Nakoniec sa ako tá správna možnosť ukázala tá, ktorú sme skúšali ako poslednú.

Zaparkujeme vedľa reštaurácie pred obecným úradom. Volám našu pozíciu posádke druhého auta, nech sa zbytočne nehľadáme po Plaveckom Mikuláši. Podľa ich GPS navigácie by mali prísť až o 15 minút. Nevadí, počkáme, ale nie na zime. Bez pohybu by sme boli veľmi rýchlo uzimení a preto všetci skáčeme do auta. Máme dostatok času a tak si ho krátime rozhovorom. Veď kto vie kedy sa zase uvidíme? A kde? Keď nám zrazu rozhovor narušilo vedľa nás parkujúce auto. Naší! Vôbec mi to nepripadalo ako 15 minút.

Teraz začína nezvyčajná časť. To preto, že sa to málokedy stáva. Musím pochváliť Vincenta. Musím a chcem. Po nočnej navariť pre ostatných varené vínko a potom sa ešte zúčastniť akcie… klobúk dolu. Ja by som po nočnej radšej nikde nešiel, a keby aj, asi by som štekal a hrýzol… Tu pochvala končí, pretože nám pri aute nenalial. Proste Vincent. Na všetko sa pozerá svojimi očami a všetko vníma inak. Jeho pohľad má pre neho logiku. Ale iba pre neho, my ostatní ju nevidíme a to sa niektorí z nás snažia!

Nezvyčajná bola aj dnešná trasa. Stalo sa to kúsok za dedinou. Ledva stihli zmiznúť domčeky a objavili sa stromy. Ihneď stupák a vytrvalý. Dal nám zabrať. Náš rad sa roztiahol ako keby sme prechádzali úzkym prechodom cez mínové pole. Keby náhodou jeden z nás stupil na mínu, nech to neschytajú ostatní. Vincent na mňa občas čudne pozeral. Mal som pocit, ako keby ma podozrieval, že som ho týmto začiatočným stupáčikom chcel prebrať po jeho nočnej.

Na Kršlenici sme veľa turistov nestretli. Podstatne viac ich bolo na Čiernej skale. Zrazu začujeme zvuk pripomínajúci pád termosky po skalách dolu. Asi nejakému dieťaťu vypadla termoska a mamička ho teraz vyhreší. Žiadne vyhrešenie však neprichádza. Len Maroš pôsobí tak neurčito. Nakoniec sa čestne priznáva, že už rozmýšľal nad kúpou novej termosky. Asi sa termoska urazila a sama vyskočila. To je tak, keď to človek nečaká. Dával si dolu ruksak a keď ho držal za jeden popruh, tak sa mu ráčil prevrátiť. Práve tento nestrážený okamih zneužila termoska na zbabelý útek.

A je tu ďalšia pochvala. Tentoraz pre Petra. Nalieval poctivú marhuľku. Žiadna surová lavorovica. Každý z podávaných nápojov hovoril vlastnou rečou. Vincentovo varené vínko zohrialo a dodalo síl, Petrova marhuľa potešila nielen chuťové poháriky a moja medovina hrubým spôsobom naznačovala, že tá predchádzajúca medovina so zázvorom bola lepšia. Takto mám aspoň jasno, čo mám nabudúce kúpiť.

Vec nevídaná. Druhý krát musím pochváliť Vincenta! Ja som zlyhal a zase som zabudol samolepku nášho spolku doma. Vincent však nie! Jeho pamäť nemá zvučné meno, ale nezabudnúť samolepky, to mu ide! Ako hovoria bratia Česi „Ten válí!“ Ja som na Čiernej skale bezradne stál pred stĺpikom na turistickom rázcestí. Vincent však nie. Dúfam, že mu teraz nenaprší do nosa. Aby som stále nechválil, keď som sa snažil „zvečniť“ tento slávny okamih – ako Vincent víťazoslávne lepí, ten chlap mi do záberu vopchal hlavu a bolo po okamihu. Nevadí, nemusíme mať všetko. Hlavná vec, že tam máme samolepku.

Čím viac sa blížime na Mon Repos, tým viac spomienok vypadáva z Vincenta. Najmä povestný záchod. Ten za to môže, bol zamknutý a preto ho Roman obehol tak, že o tom nevedeli ani Roman ani Vincent. Musel ísť niekam kúsok do lesa. Snaží sa to hodiť na nestrážený okamih. Jeho teória je však rozbitá a odmietnutá hneď na začiatku. Na mieste a v jeho blízkom okolí vidíme tri latríny. Tá najbližšia je hneď na červenej značke, čo je pre Vincenta veľkým prekvapením. Dovolili sme si ho zvečniť v póze, ako má ruku na kľučke. Ďalšie prekvapenie prichádza vzápätí. Latrína je odomknutá! Ďalšie latríny sme ani neskúšali. Neprišli sme sem za latrínami. Kto vie, či vo veľkej tiesni za latrínu nepovažoval nejakú miniatúrnu kôlničku na náradie. Možno preto bola „latrína“ zamknutá.

Čaká nás ešte jedna dnešná malá čerešnička. Tou je jaskyňa Deravá skala. Cencúle v nej sme však nečakali. Potešili, ale na hlavy padať zrovna nemuseli. Takto tam nezostane ani jeden. Mali sme dvojnásobné šťastie, stihli sme ten najväčší odfotiť predtým, než sám odpadol a zároveň nikomu na hlavu nič nepadlo. Uzatváranie turistickej sezóny 2019 sa vydarilo. Oproti predchádzajúcim ročníkom tentoraz naozaj prebiehalo v komornej atmosfére…

Nejak si sa na konci roka rozbehla Lenka
Len tak ďalej. Fandím Ti.

Som rád, že aj v tento deň niekto z nášho spolku využil čas na akciu. Mnohí z nás by aj išli, ale objektívne povinnosti nepustili. Sila spolku je v tom, že je nás viac a vždy sa nájde niekto, kto môže plniť svoje i sny iných. Ver mi Jozef, že aj ja by som vymenil „obžerstvo a povinnosť ísť do práce“ za pohyb v prírode, no niekedy sa nedá.

Na koniec Ťa chcem pochváliť a vzdať obdiv za vtipné komentáre k fotkám z akcie. Nechápem, kde chodíš na takéto myšlienky. Rozmýšľam, či na niečom nefyčíš Poraď, nech mám aj ja také vtipné „črevo“.

P.S.: inak Jozef aj ja som išiel poobede do „roboty“, ale nie do takej ako Ty  

Takmer nik z nás už nepozná pravý význam Vianoc. Prinajlepšom je to pre nás čas vzájomného obdarovania sa, pokoja v kruhu blízkych… Niektorým však darčeky stále nosí Ježiško. A k tomu veľmi veľa chvíľ strávených na gauči pred telkou a koláčiky, celé hromady. Lenže keď je niečoho veľa, tak je toho moc. Hrozí prežieranie sa a navyše mnohé klasické rozprávky a filmy sú síce pekné, ale bežia každé Vianoce.

Čo s tým? Naordinoval som si pohyb a k tomu ako bonus čerstvý vzduch. Samému sa mi však nechce. Nech so mnou trpí aj niekto iný. O viacerých som tušil, že by niekam chceli ísť, ale tento termín im nevyhovoval. Žiaľ mne to vychádzalo iba na tento termín. Potom až na Silvestra.

Nakoniec sme sa zišli v tradičnej Štefanskej zostave, teda okrem Maroša. Aspoň za posledné roky tak bolo. Po veľmi dlhej dobe šiel aj Poppy. Určite by chcel chodievať častejšie, ale nejako sa nedá. Viacerí z nás sa vedia vcítiť do jeho kože, pretože občas majú ten istý problém.

Tentoraz sme išli mojim autom. Bolo to ako cesta v čase. Všetko o sebe dávalo vedieť drnčaním, poprípade aspoň vibráciami, motor hulákal… Zlaté 80-te roky. Všetci sme sa tešili, zo začiatku aj Poppy. Neskôr však pôsobil trochu vystrašene a hádzal po nás smutné oči. Si myslel že zastavíme. Smola. Musel vydržať. Po vystúpení z auta to však bol úplne iný Poppy. Hýril pohybom a mal veselé oči. Takto ho poznáme ako podpredsedu nášho spolku. Kráčame s dobou. Dobre, možno sme trochu popredu, ale nie je ďaleko doba, keď kone opäť budú senátormi.

Blata bolo síce dostatok, ale nám to náladu nepokazilo. Tempo sme mali ležérne. Teda okrem Poppyho. Ten nabehal minimálne dvojnásobok toho, čo sme prešli. Ak nie aj viac. Hýril pohybom, odbiehal dopredu. Preto sme z neho urobili prieskumníka. A osvedčil sa.

Doslova na zopár kilometroch sme narazili na tri studničky. Aj tie poukazujú na to, že Krasín bol využívaný na pastierske účely. V prvej studničke voda nebola. Aspoň sme si tak zo začiatku mysleli. Smädný Poppy nás však pomerne rýchlo presvedčil, že tam nejaká voda je. Veľa jej však nebolo, pretože Poppymu nestačilo a dostal vodu od Lenky. V druhej studničke bola tiež nízka hladina. Až v poslednej z nich bol dostatok vody.

Hrad je pomerne nenápadný. Bodaj by aj bol nápadný, keď je vidieť iba rovné, kedysi človekom upravené miesta. Dnes sú pekne vidieť. Prednedávnom však boli pokryté krovinami a na prvý pohľad nebolo vidieť ani to. Pri rozhľadni nás čakali kvapky dažďa, dúha, sneh i vietor.. Slniečko občas osvietilo tam kopček, inde lúčku… Proste mali sme pohyb na čerstvom vzduchu a dobre nám to padlo.

Fascinujúce video Vincent. Zatiaľ tvoje najlepšie. Jaj chyba, zasa som mal asi bohatú fantáziu. Ale, chyba je aj u teba, lebo to video nejde. Aspoň teraz a mne… V poslednej dobe to nejako flákaš!

Na akciu som sa tešil hlavne z nostalgických dôvodov. Kordíky som si pamätal z leta roku 2016, keď sme do nich prichádzali s Jožom po dvoch dňoch putovania z Donoval.
Teraz sme tu mali zimu a to sme ešte netušili, čo nás čaká hore na hrebeni. Stúpanie a vlastne celá trasa ma nezastihla v dobrej kondičke. Nebol to môj deň. Celú trasu som sa trápil s nedostatkom kyslíka. Ešte že viem, zaťať zuby. Po niekoľkých sto metroch, keď sa objavil sneh som zistil, že voľba nízkych topánok nebola dobrá. Sneh bol síce iba po členky, ale bol mokrý a nepríjemný. Veľkú službu nám spravil obetavý Mišo, ktorý ako prvý prešliapaval cestičku. No na Skalke som mal nohy už celkom mokré a plánoval som výmenu suchých ponožiek. Nakoniec som si to rozmyslel a nechal si suché ponožky až na prezutie v cieli na cestu domov a bola to dobrá voľba.

Prestávočka na pivečko a zohriatie sa v penzióne Guldiner nám prišla vhod. Trochu sme sa zohriali a aj nohy nám „odmrzli“. Mne osobne sa išlo potom oveľa lepšie. Cestou sme navštívili aj vyhliadku na Kremnickej skale. Zaspomínali sme na nej na Titanic a na stĺpik sme nalepili nálepku spolku PAT a MAT. Pred zostupom do Kordíkov nás čakal ešte prechod Gergeliho tunelom. Na konci tunela som chcel natočiť ako ním prechádzame no zistil som, že som ráčil stratiť trojnožku na kameru. Škoda – putovala so mnou asi štyri roky a teraz takto dopadla. No nič kúpim novú. Po tuneli sme už len strojovo zostupovali dole a za každým horizontom hľadali Kordíky. Tak ako v roku 2016 prichádzal Jožo po útrapách do Kordíkov, tak som ja v roku 2019 prichádzal tiež. Nebol to pre mňa kondične dobrý deň, ale aj tak som rád na túto akciu išiel a nostalgicky zaspomínal na dobré staré časy.

Tentoraz pre mňa a Vinca nebolo dôležité, či bude prívetivé počasie a famózne výhľady. Chceli sme pokračovať tam, kde sme naposledy skončili. Znovu pridať kúsok do našej mozaiky cesty hrdinov SNP. Prečo teraz? Pretože teraz máme na to čas a kľudne môže vonku vládnuť i mierny nečas!

Nečakali sme, že sa k nám niekto pridá. Stalo sa a sme za to radi. Predsa len sa v trojici lepšie šľape. Rovnako sme nečakali ani až takú veľkú snehovú nádielku. Sme si mysleli, že na najvyšších miestach tejto trasy s trochou šťastia narazíme na poprašok ako v prípade poslednej akcie v Štiavnických vrchoch. V tomto omyle nás utvrdzovala aj teplota posledných dní. Mýliť sa je však ľudské.

To platí na všetkých ľudí. Áno aj v prípade Nórov a ich predpovedí počasia. Tentoraz predpovedali, že nebude snežiť ani pršať. Dokonca nakreslili slniečko ako vykúka v rámci polooblačna spoza obláčikov. Vraj už od 10-tej hodiny. Takmer to tak bolo. Tých polozamrznutých kvapiek síce tak veľa nebolo, ale to slniečko nebolo takmer vôbec zvedavé čo sa deje dolu na Zemi.

Takisto sme nečakali, že toho veľa neuvidíme, aspoň čo sa výhľadov týka. Až keď sme dorazili do pásma hmly sme sa pomerne rýchlo rozlúčili s výhľadmi. Až tak nám to však nevadilo, pretože sme mali v talóne ešte jednu čerešničku. Touto čerešničkou je Gergelyho tunel.

Táto technická pamiatka (tunel) spájala dve centrá ťažby kovov Banskú Bystricu (meď) a Kremnicu (zlato). Po vzniku Turzovsko – Fuggerovskej obchodnej spoločnosti bolo potrebné spojiť tieto dve banské centrá. Vzdušnou čiarou sú od seba iba 17 – 18 km, ale okľukou sa táto vzdialenosť predlžuje na 50 – 60 km.

Bolo potrebné dostať rudu z Bystrice do tajovskej huty (meď a striebro) a odtiaľ po skrátenej ceste do Kremnickej mincovne. Dlhšia trasa si vyžadovala veľké náklady na prepravu a ochranný sprievod vzácneho nákladu. Tak vznikol koncom 15. storočia tunel na starej baníckej zlatej ceste.

Neskôr tunel často využívali pútnici idúci na púte do Starých hôr. Tunel pravdepodobne zachránil život rakúskemu cisárskemu generálovi Schlickovi, ktorý ním v roku 1703 utiekol pred Kurucmi. Počas návštevy tohto kraja v roku 1764 tunelom prechádzal samotný cisár Jozef II. v sprievode svojho brata Leopolda.

Počas bojov v revolučných rokoch 1848 – 1849 sa dostala maďarská armáda v Kremnici do obkľúčenia. Generálovi Arturovi Gergelymu nezostávalo nič iné, iba pokúsiť sa ustúpiť smerom na Skalku. Ústup prebiehal v zme za ťažkých poveternostných podmienok (fujavica). Ustupujúci vojaci museli najprv spriechodniť tunel, aby mohli prejsť delá ťahané ľuďmi a šesť vozov naložených zlatom a striebrom – uhorským zlatým pokladom. Nakoniec sa generálovi podarilo dostať sa na bystrickú stranu. Tunel neskôr dostal meno práve po ňom.

V októbri 1944 využili existenciu tunela slovenskí vlastenci. Zachránili pred nemeckými fašistami náš zlatý poklad. Z Národnej banky v Bystrici previezli cez tunel do Kremnice viac ako 180kg zlata a 4 500 kg striebra. Po vojne sa stal tento poklad základom zlatého pokladu Československa.

Tunel bol od roku 1955 zasypaný. V roku 1998 ho opravili členovia Klubu slovenských turistov. Použili smrekové drevo, ktoré neskôr zhnilo. Preto bola potrebná ďalšia oprava tunela. V toku 2016 sa do opravy pustili členovia a sympatizanti banského múzea v Kremnici. Tí už použili železo a betón. Oprava stála 25 000 €.

No, teraz ma ohľadom stohu niečo napadlo! A síce, keď som bol este taky sopliak, tak som susedovi podpalil mensi stoh sena. Chlape, to boli doma ofuky! Ja som si myslel, ze na to nedojdu, lenze sme mali zahradu cerstvo zrotavatorovanu a stopy viedli no kam hadajte, no predsa do nasho domu! A potom mi dlhsi cas neslo este do hlavy, preco nosi od nas sused cely rok hnoj na svoju zahradu 

Na internete som zistil, že vrch Heukuppe v preklade znamená kopa sena – teda presnejšie Stoh. Takže si myslím, že to je bratranec nášho Malo-Fatranského Stohu, iba že je o niečo vyšší.
Dušo, Ty si bol vlastne na Stohu, avšak nie u nás ale v Rakúsku. Gratulujem.

Ešte pridám jeden úrivok textu z jednej akcie na Hiking.sk (zdroj), ktorý hovorí o tom, aké tam niekedy panujú podmienky, ktoré zažil Dušo. Po tomto mu asi uveríte 

Úrivok textu:
„Vybehli sme na Heukuppe (2007 m). Pred tromi rokmi som tu bojoval s víchricou, ktorá mi hnala do očí ľadové ihličky, dnes je však krásne. Kúsok pod vrcholom sa vyvaľoval jeden turista, inak bol kopec prázdny.“

Dakujem za opatovne vlozenie akcie Vincovi! Pocasie bolo na vrchole krute, viditelnost minimalna, vietor hardcore, ostre a tvrde snehove vlocky lietali vysokym speedom do tvare…bez gps neviem neviem! Tura vynikajuca, ako zvycajne s Matejom nevyspytatelna! Moje motto: Netreba pustit do gati, ked ide do tuheho , sak nas to nezabilo  Howgh

Úvod

Na túto akciu som sa tešil. Poviem aj, že to nebola čisto Jozefova túžba, ako si myslí on sám.
Minulý rok som bol s Renátkou a švagrovcami v Banskej Štiavnici na wellnesse. Už vtedy pri prechádzkach nádherným mestom som vzhliadal hore na okolité kopce a všimol si kríž na jednom z nich. Vtedy som ešte netušil, že to je Paradajs, ale tajne som túžil k nemu vystúpiť v rámci nejakej našej turistiky. A pozrite sa i moja túžba sa stala skutočnosťou.
Na čo som sa ešte tiež tešil? No predsa na účasť Mira. Keď som deň pred akciou pozrel na zoznam prihlásených neveril som vlastným očiam. Z našej štatistiky som vyčítal, že som bol s Mirom naposledy na akcii v decembri 2016. To je už poriadne dlhý čas. Takže, keď sme s Mišom dorazili ráno autom k Jožovi a bol tam aj náš Mirec bol som veľmi rád.

Akcia

Prvý zážitok sme zažili už na začiatku, keď som si pri parkovaní nevšimol, že vbieham autom do zákazu vjazdu a parkujem ho pod múrmi Starého zámku. Celú cestu na akcii som sa modlil, aby som po príchode nenašiel na kolese papučku, alebo pozdrav od mestskej polície.

Druhý zážitok priebehal kontinuálne od parkoviska až po pobyt pri jazere Veľká Vodárenská. Tu sme riešili, či opustíme pôvodný plán túry, alebo sa necháme zlákať ponukou na „prechádzku“ po pamiatkách Banskej Štiavnice. Nakoniec sme traja odolali, už aj preto, že to bol tretí pokus o absolvovanie tejto akcie. Ako Jožo poznamenal, túto možnosť sme celkom nezavrhli. Môžeme ju absolvovať niekedy v lete, ale dnes nie! Ďalej už viete ako to dopadlo.

Ostatné zážitky sme zažili po celej trase tejto vydarenej akcie. Na začiatku sme zažili dosť veterné počasie. Na hrebeni po Červenej studni to bolo miestami citeľné. V kombinácii s teplotou okolo nuly to bolo až zážitkové. Postupom času sa počasie vylepšilo a po návšteve Paradajsu, sme boli svedkami krásnej modrej oblohy s minimom obláčikov. Proste idylka, nádherné počasie a výborná nálada, ktorá sa vylepšila za Farárovou hôrkou, kde sa k nám pripojil „rukojemník“ Miro.
Môj zážitok s chlapíkom v hornej časti lyžiarskeho areálu Salamandra rezort vám už vylíčil Jozef. Nebudem sa opakovať. Ale to, že ma rozladil, zopakovať musím! Aby sme sa na Slovensku nedostali do takého stavu, ako v Amerike. Ľudia chodia iba tam kde je to povolené. No hrôza. Toho sa máme dožiť na Slovensku?

Poznámka k technike

Ako vždy, ráčil som vytvárať foto a video dokumentačný materiál. Získal som skúsenosť aj vďaka počasiu na tejto akcii. Po prvé – foťák som nechal doma. Predsa nebudem nosiť do lesa dve drevá. Po druhé – zistil som, že moja kamera GoPro sa správa trochu inak pri nízkej teplote blížiacej sa nule, ako keď je relatívne teplo. Ale to je asi normálne. Po nafotení pár fotografii a natočení pár videí mi klesla kapacita na 25%. Udialo sa to už na Paradajsi a tak nastal najvyšší stav núdze. Ako zmenežovať dokumentovanie? Robil som iba krátke videa a kameru som po každom použití vypínal. Neskôr som si vyčítal, že som si so sebou nezobral powerbanku a kameru priebežne nedobíjal. Vrchol sklamania som zažil doma, keď som zistil, že niektoré zábery boli vplyvom úspory nedotočené. Proste zažil som veľké rozčarovanie. A preto som sa rozhodol, že na akcie si budem vždy brávať powerbanku. Veľmi ma mrzí, že niektoré zážitky, ktoré sme na tejto akcii absolvovali som na SD karte nenašiel. Kamera to odmietla natočiť.

Záver

V prvom rade som rád, že sme na akcii boli štyria. Ani vo sne by ma nenapadlo, že pôjde s nami aj Miro. Aj keď nebol celú cestu s nami, neskôr sa k nám pripojil a už sa nás nepustil. Využili sme v počasí „oko tornáda“ a naplno sme si to užili v prostredí nádherných vrchov a prekrásneho prostredia Banskej Štiavnice.
Bodkou za akciou bola návšteva v pizzerii Meštianská pizza v centre mesta, kde sme si svorne objednali pizzu. Pôvodne sme mali ísť na Počúvadlianské jazero, kde sa „u Blaškov“ konala zabíjačka. Kedže akcia sa začínala už o 11.00 hod. a my sme do cieľa dorazili o 15.00 hod., usúdili sme, že po „zabíjačke sa zaprášilo“ a nám sa už nič neujde. Prehlasovali sme aj Mira, ktorý vehementne presadzoval svoj plán návštevy zabíjačky. My ostatní sme sa zachovali pragmaticky a riadili sme sa heslom „lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche“. A tak sa s dobrým koncom a plným bruchom skončila táto akcia.

Dovidenia nabudúce.

Je nahlásený aj Miro. Niektorí z nás ho nevideli 3 dlhé roky. Za tieto tri roky dával prednosť všetkému ostatnému a nám dával košom. Príde na štart? Nepríde? Časť výpravy o jeho príchode vážne pochybuje. Miro nakoniec nesklamal a prišiel. Ale to by nebol Miro, aby všetko išlo tak, ako ísť má. Ale pekne po poriadku. Tentoraz nás viezol Vincent a predtým už bol v Banskej Štiavnici. Možno práve táto kombinácia spôsobila, že sme obkrúžili jedno námestie 2 krát. Asi nám chcel spôsobiť väčší pôžitok a nezabránila mu v tom ani skupinka turistov stojaca na námestí.

Nakoniec vysvitlo, že to krúženie na námestí bol len taký neželaný vedľajší efekt. Taký bonus navyše. Vincent si totiž myslel, že už sme na parkovisku. Nejaké parkovisko tam síce bolo, ale nebolo našim cieľovým parkoviskom. Nakoniec všetko dobre dopadlo a zaparkovali sme pod Starým zámkom. Ledva sme vystúpili z auta a už sa pri nás zastavil jeden chlapík. Sme si zo začiatku mysleli, že nám ide vynadať za parkovanie. Nakoniec vysvitlo, že nás láme na svoju akciu. Odhadol nás letmým pohľadom na naozajstných turistov a veru nemýlil sa. Mal malú skupinku s ktorou išiel po technických pamiatkach. Jeho trasa bola dlhá asi 8 km a viedla spodnou časťou. Mira hneď namotal. Dokonca tak, že mu v prehováraní pomáhal už aj Miro.

My sme sa však bránili. Zdvorilo sme opakovali „Niekedy nabudúce.“ Mali sme totiž svoj plán – našich 17,5 km s výhľadmi a tajchami. Chlapík to však stále nevzdával a poukazoval na to, že to budeme mať bez vysvetľujúceho popisu a nebude to ono. Chvíľu ideme s nimi, pretože začiatok máme spoločný. Dlho to však netrvá, pretože máme lepšie tempo. Miro je stále nerozhodný a nevie, ku ktorej skupinke by sa pridal. Zo začiatku ide s nami, potom začína zaostávať s nimi. Nakoniec to vzdá a dobehne nás.

Už z chodníka vidíme jazero (tajch) Veľká vodárenská. Zastavujeme sa tu, obdivujeme a fotíme. Netrvalo dlho a druhá skupinka dorazila tiež k jazeru. Miro zase váha. Veľmi by s nimi chcel ísť. Nakoniec sa rozhodujem ísť ku chlapíkovi. Prvé sekundy ticho počúvam. Naozaj dokáže rozprávať pútavo a jeho popis oživuje dané miesto. Človek sa naň dokáže pozerať inými očami. Vraj do hrádze zamurovali jedného mnícha, aby bola bezpečná a nepretrhla sa. Nakoniec s ním hodím reč. Je z občianskeho združenia „Červená studňa“. Rozbiehajú takú akciu pre turistov „za technickými pamiatkami.“ Zatiaľ však len sondujú záujem.

Aj ja by som tu rád zostal spolu s Mirom a chlapíkovou skupinou. Lenže nám sem trvá cesta 1,5 hodiny a toto je už tretí pokus o absolvovanie našej dnešnej trasy. Preto sa rozhodujem urobiť kompromis. Chlapíkovi nechávame ako rukojemníka Mira, ktorý je z toho veľmi natešený. My ostatní však ideme svojou cestou. Chlapík zaujal. Zdvorilé „niekedy nabudúce“ sa zmenilo na naozajstné niekedy nabudúce. Prečo by sme to neabsolvovali niekedy v budúcnosti? A spojili by sme to aj s návštevami starého a nového zámku. Michal tento nápad rozvinul do dokonalosti, keď navrhol – v lete, s plavkami a kúpaním sa v jednom z tajchov.

Naša trasa viedla aj popri hornej časti lyžiarskeho areálu Salamandra resort. Zvedavému Vincentovi sa nelenilo prejsť zopár desiatok metrov a obzrieť si lyžiarsky svah. Narazil však na chlapíka od lanovky, ktorý ho odtiaľ vykázal. Nik iný tam nebol, svah nebol zasnežený, lanovka nešla…, ale Vincent mu tam vadil. Stačil sotva minutový kontakt a bolo po Vincentovej nálade. Vrátil sa odtiaľ dosť rozladený. Bol to dosiaľ krásny deň. Vincent ho už takmer beznádejne strácal, ale my s Michalom sme si veru nechceli nechať zobrať náš krásny deň. Začal som do Vincenta hustiť „Ty si s ním bol iba chvíľku, ale uvedm si, že on sám so sebou musí žiť 24 hodín!“ Michal ma podporoval svojim súhlasom. Proste sme všelijakí, niektorí už len tým, že ráno vstanú, už majú po dobrej nálade. Pre istotu sme nasadili aj vrcholovú fidorku a tekutú vrcholovú odmenu. Neviem čo nakoniec z toho zabralo ale výsledkom bolo, že sa nám nakoniec spojenými silami podarilo zachrániť Vincentovu dobrú náladu.

Nakoniec sa nám vrátil aj náš stratený syn Miro. Dobehol nás akurát na Farárovej hôrke. Práve včas. Ak by sa nám pred chvíľou nepodarilo zachrániť Vincentovu náladu, bol by Miro našou poslednou šancou. To už sme našťastie nepotrebovali. Ale aj tak zohral dôležitú úlohu, proste nedal šancu Vincentovi čo i len spomenúť si na chlapíka od lanovky. A to netušil, čo sa pred zopár minútami odohralo. Veď viete, aký je Miro. Radšej už nechám priestor aj ostatným…

V piatok si s Marošom voláme a padá dôležitá otázka „A či pôjdeme niekam v túto nedeľu?“ Dohodli sme sa, že sa dohodneme zajtra. Rozhodnutie nepadá napriek tomu, že sme dlho nikde neboli, buď povinnosti, alebo počasie, aspoň čo sa novembra týka. Nie je to až také zlé, ako by sa zdalo, pretože nádej žije, aspoň dozajtra. Nakoniec rozhodnutie padlo až v sobotu podvečer. Bolo to správne rozhodnutie, pretože „áno“ sa dobre počúva. Proste má krajší zvuk ako „nie“. Aspoň mne sa tak zdá. I keď aj to je relatívne, záleží od okolností.

V nedeľu ráno sa všetci stretávame „u mňa“. Cestou tipujeme, akému silnému vetru budeme dnes čeliť. V správach o počasí sa totiž vyhrážali silným vetrom, ale toľko toho už doteraz stihli nasľubovať a my sme dávno nikde neboli… Dopredu prezradím, že v hore sa nepohol ani lístok na strome. Asi preto, že na stromoch už žiadne listy neboli.

O miesta na parkovanie v dedine nie je núdza. S Marošom sa pokúšame otvoriť dvere. Nejako to však nejde. Asi Michal na aute zamkol počas jazdy dvere a nestihol ich ešte odomknúť. Á tak nie. Keď to nejde silou, pôjde to ešte väčšou silou. Aj šlo, ale my by sme radšej šli naspäť do auta. Vetrisko riadne dul a rýchlo nám bral naše telesné teplo. Ak si myslíte, že chlapíci meniaci kolesá na formule v boxoch sú rýchli, ste na omyle. My sme dnes boli v obliekaní sa rýchlejší, lebo sme proste museli byť. Tentoraz nikto neodmietol štartovné. Nastal opačný problém. A či zostane niečo aj na vrchol?

Zdržoval som to len ja, lebo som v ruksaku hľadal fotoaparát. Tentoraz som bol neúspešný, nebolo ho. To je tak, keď sa ráno balím v polosvetle. Neskôr som ho našiel položený na posteli, kde som sa ráno ráčil baliť. Ostatní si mysleli, že už nebude žiadna fotodokumentácia. Našťastie tu mám ešte mobil. Síce sa nevyrovná fotoaparátu, ale lepšie ako nič. Preto, prosím, ospravedlnte zníženú kvalitu fotografií.

Prvú časť dediny riadne fučalo. Ťažko sa nám šlapalo vpred. Navyše vietor občas dorážal v zosilených nárazoch. Občas sme museli postupovať riadne nahnutí dopredu, aby to ako tak šlo vpred. Som mal aj trochu onbavy – ak ten vietor zrazu prestane fúkať, tak si tu niekto riadne rozbije držku. To sa však nakoniec nestalo. Občas niekoho vietor trochu sfúkol o krok doboku. Tackali sme sa vo vetre, keď tu niekto poznamenal „Veď to štartovné vôbec také silné nebolo!“ Všetci sme sa však zhodli „keď už sme tu…“, aspoň budeme mať zaujímavú skúsenosť. Opovážil by sa niekto nezhodnúť! Do auta by sa pred vetrom neschoval. To ale teraz automaticky neznamená, že budeme musieť čakať na uragán, aby sme mohli ísť na ďalšiu akciu.

Pod horou sa to zlepšilo, pretože sme sa dostali do závetria. Trochu s obavami sme odhadovali, čo nás asi čaká na hrebeni Vápennej. Zrazu to prišlo. „Vidím turistický rázcestník!“ Viac dotyčný nestihol, pretože ho prerušil vietor. Keď sme sa hýbali, nebolo to také zlé. Občas to niekoho hodilo o krok doboku a fotografovalo sa trochu naprd, ale dalo sa. Horšie to bolo, keď sme sa prestali hýbať kvôli spolkovým tradíciám a povinnej fotografii na vrchole. Veľmi rýchlo sme sa zhodli, že čaj si dáme v závetrí. Vietor tak hučal, že som občas mal pocit, že v Malých Karpatoch je vodopád veľkosti Niagary. Ak nie po celý rok, tak dnes určite.

Výhľady dnes boli nijaké alebo slabé. Zlepšilo sa to až poobede. Keďže sú už dni krátke, nepomohol by nám ani neskorší nástup na štart. Teda pomohol, ale chcelo by to v druhej časti trasy čelovky. A Plavecký hrad absolvovať s čelovkami? To sa nám nechcelo. Zato sme zažili jedno príjemné prekvapenie. Teda ja. Vincent by prístrešok na Amonovej lúke veru nespoznal. Jednoducho preto, že starý tam nie je. Latky z neho sú nahádzané na kope asi ako budúce palivo na oheň. Stojí tu nový prístrešok a nie je tu sám! V jeho blízkosti je latrína. Takáto vybavenosť tu je!

Hrad sme si vo vetre príliš neužili, takže ho budeme musieť navštíviť aj niekedy inokedy. Vietor bol miestami nepríjemný. Znovu sme mali problém fotografovať. Ako keby nás hradný pán nechcel prijať. Možno nechcel, ale nakoniec musel. Zato dosiahol svoje, návšteve síce nezabránil, ale podarilo sa mu ju skrátiť. Keď som sa blížil k bráne, tak mi zrazu do chrbta tak zadulo, že ani neviem ako, zrazu som bol vonku.

Vydržíte toho veľa. Gratulujem, úspešne sa Vám podarilo dočítať môj príspevok dokonca.

Táto akcia je podľa mňa vhodnejšia na obdobie, keď budú dlhšie dni a nie teraz. By sme sa len hnali.

Vnímam to tak, že by sme Babiu horu mohli navštíviť začiatkom mája zneužitím jedného zo sviatkov – 01. alebo 08. mája.

My tu dole si už na sneh ani nespomenieme, ale tu možno naň ešte na kúsku narazíme – https://www.dobrodruh.sk/…ticky-vystup

Jožo mi nahlásil, že on nepôjde, kvôli nevyhovujúcemu počasiu. Ja sám nepôjdem, takže aj náhradný plán sa ruší.

S Jožom sme sa po telefonáte dohodli, že táto akcia sa opäť (už druhy krát) neuskutoční kvôli počasiu. Iba ak by sa predpoveď rapídne zmenila k lepšiemu.

Dohodli sme sa na tejto náhradnej akcii, kde je počasie na štvrtok oveľa priaznivejšie. Odchod na túto akciu by bol ale skorší a to o 5.30 hod. z Piešťan.

Ak sa do začiatku akcie počasie oproti predpovedi nezhorší na akciu ideme. Rozhodne sa v stredu.

Aktuálny stav 20.11.2019 o 13­.30 hod.:

Predpoveď pre Oravská Polhora od SHMÚ, Windy a YR.no