Komentáre k turistickým akciám

Ahoj Lenka.
Konečne si dala o sebe vedieť. Už som myslel, že si na turistiku zanevrela.
Ako sa máš? A kedy sa budeš môcť zúčastniť na nejakej PATovskej a MATovskej akcii?

Rodinná túrka s ubytovaním na známom mieste v Zuberci u pani Bažíkovej.

Ako hostia boli: dcéra Sonka a novomanželia Peťka a David.
Manželka Renátka sa nezúčastnila kvôli indispozícii. Ale ona si to dolu v Zuberci tiež užila – mala pokoj od nás . A tiež sa nám postarala po príchode o kvalitné pohostenie, za čo jej veľmi pekne ďakujem 

Na túre:

Počasie bolo premenlivé – aj oblačné aj slnečné. Záver sa nám však pokazil. 20 minút pred príchodom na Ťatliakovú chatu nás chytil dosť intenzívny dážď. Dali sme si polievočku a kofolku a čakali sme, kedy prestane pršať. Keď konečne prestalo pršať tak sme sa vydali na spiatočnú cestu. Za Adamcuľou znova začalo pršať, a to až tak, že sme k autu prišli kompletne zmoknutí. Chválabohu autom do Zuberca to nie je ďaleko.

Aj keď nám akciu prekazil dážď, každí akciu chválil. Pre mňa to bol výnimočný zážitok, pretože spoločných akcií, kedy sa zídeme v takejto kompletnej rodinnej zostave nie je veľa.

Chcem týmto pochváliť Sonku, Peťku a Davida za to, že to zvládli – klobúk dole. Aj keď sa zdá, že táto túra nie je náročná, pre tých, ktorí nechodia do prírody až tak často je to celkom slušný výkon.

Táto akcia sa kvôli mojej chorobe neuskutočnila. Preto sme zvolili voľnejší program a presunuli sme sa do blízkosti letiska Sliač. Práve tam prebiehal letecký deň.

Maroš je veľký fanúšik do lietadiel a preto mu vďačíme za rozoznávanie jednotlivých lietadiel a popis jednotlivých fáz letu…

Ako dôkazový materiál prikladám zopár fotiek. Keďže som to fotil kompaktom s nie príliš výkonným zoomom, tak aj tie fotky tak vyzerajú.

Hmm, ako sa hovorí „Iný kraj, iný mrav“. Tu by sa dalo povedať „Iná partia, iné tradície“. Z úzkeho významu slova „štartovné“ (tekuté), to sme ráčili stihnúť už večer predtým pri pokri. Pre istotu viac krát.

Zo širšieho významu slova „štartovné“ sme sa ráno navzájom slovne štartovali pri turistickom rázcestí „Nad Popradským plesom“. Tu totiž ležali pokušenia rôznej hmotnosti, ktoré mohol ktokoľvek, kto sa na to cítil, vyniesť na chatu pod Rysmi.

„Vrcholovku“ už neukecám, na to som zabudol. Á, ukecám! Kto sa prihlásil na akciu? Nejaký Vincent! Kedy nám dal vedieť že nepríde? Až cez SMS keď sme sa ho pýtali v deň akcie, či mu máme objednať na chate pod Rysmi pivo! Čo keď som teoreticky podvedome počítal s tým, že vrcholovku tradične obstará Vincent?! Možno by bol zo mňa dobrý právnik.

Svojim spôsobom bola aj vrcholovka, ale nie v tradičnom fidorkovom formáte, ale v podobe tabličiek obľúbenej študentskej pečate. Keď sa môže meniť doba, prečo by sa nemohol meniť vzhľad i dôvod vrcholovky? Tentoraz členovia spolku vedeli, čo ich čaká na vrchole. Študentská pečať mala zabezpečiť, aby nik nezaváhal a ani ho nenapadlo, že na vrchol nevystúpi. Takže 2 v 1, šampón i kondicionér, pardon, motivácia i odmena.

PS: Tuším, prečo ma na chvíľu dala trochu dole choroba, ale iba trochu.

PS2: Rád by som mal po dlhej dobe na vlastných fotkách aj nejakého Vincenta. Keby sme sa spolu občas nevídali v práci, by som si začal myslieť, že tá Mirova choroba je nákazlivá a začína si vyberať svoju daň aj na iných členoch PATa a MATa.

Jozef, tuším si nespomenul ani štartovné a ani vrcholové Zdá sa, že si nedodržal tradíciu a tak ma napadá, či práve toto nebolo príčinou indispozície Tvojho zdravotného stavu 

Inak túto túrku vám tak trochu závidím. Tiež som sa hotoval na Rysy, ale rodina bola teraz prednejšia – ako vždy.
Rysy určite niekedy nabudúce.

My sme si to v Liptovskom Jáne tiež užili. A boli sme aj na takej krátkej vychádzke na rozhľadni (Svätojánska rozhľadňa) nad obcou. Ten výhľad za to stál.

P.S.: tie Tvoje fotografie sú pekné, pri pohľade na Vysoké Tatry som si nostalgicky spomenul na septembrovú magistrálu z roku 2016

P.S2.: prikladám pár mojich fotiek

P.S3.: v pozadí na prvej fotke by mal byť Veľký Choč

Večer, deň pred akciou padá dôležité rozhodnutie. Večierka bude o 22:00 hod., pretože sme odhodlaní ráno vstávať o 05:00 hod.. Ráno v deň akcie vstávame o 05:26 hod. pretože budík máme nadstavený od pondelka do piatku a dnes je práve sobota. Marošovi sa však našťastie ráno zazdalo, že je nejako podozrivo veľa svetla a svoje podozrenie okamžite konzultoval s hodinkami. Vyrážali sme iba o 15 minút neskôr, ako sme plánovali.

Tým zachránil akciu, aspoň sme si to vtedy mysleli. Na poobedie totiž hlásili búrky a preto okolo 14:00 hod. sme už chceli byť v blízkosti základného tábora. Neskôr sa ukázalo, že meteorológovia mali pravdu iba napoly. Poobedie síce prišlo, ale búrky nie.

Chata pod Rysmi i samotný vrchol prekvapili. Vyteperiť do výšky 2 250 m bicykel, no dobre, proste nečakaná inšpirácia, ktorej sa niekto neubránil, ale klavír? Veď to muselo bolieť!

Pri zostupe začalo niečo na mňa liezť a pekná turistka to veru nebola. Niekde nad Žabími plesami sa dostavila horúčka a bolesť hlavy. Vysporiadal som sa s tým po svojom. Začal som rozmýšľať. Do rany mi padol turistický pozdrav „Ahoj“. Ako vôbec vznikol? Podľa mňa je to skomolenina dvoch slov „Au“ a „Joj“ = „Aujoj“. Pravdepodobne to nechtiac spískali nejakí šušlavý a hluchý turista. To je tak, keď sa stretnú dvaja špecialisti. Zatiaľ pracujem s touto teóriou, je však potrebné ju ešte overiť.

Na chate sa mi polepšilo a tak sme si dali ešte prechádzku okolo Popradského plesa s odbočkou na Symbolický cintorín. Večer sa však choroba vrátila v ešte väčšej sile. Nasledujúce ráno som bol stále nemožný. Ostatní nechceli bezo mňa ísť, takže znovu odkladáme výstup na Kôprovský štít. Možno niekedy nabudúce.

Srdečne pozdravujem Máriu. Dlho sme sa nevideli – iba raz – vtedy, keď sme boli na Priečnom sedle. Ako sa máš? A kedy sa znovu pri nejakej akcii uvidíme?

Pozdravujem aj Romana a gratulujem ku zdolaniu tréningového štandardu 

Najväčšia poklona patrí našej turistickej víle Amálke. Je neskutočné, čo to dievča zvládne Roman – klobúk dole – ešte raz veľká poklona.

Prezraď Roman. Okrem tých cukríkov, aká bola ďalšia motivácia?

Ale, ale…
…čo to bola milenecká túrka?
Že ste chceli byť sami bez obecenstva?

Výprava za Perzeidami – deň tretí:

Hneď ráno sme získali ďalší legendárny pojem do zbierky – „Jožove ovsené vločky“. Tento pojem sa zaraďuje tesne za „Ivanin puding“ (zasvätení tušia). História sa takmer navlas opakovala. Potrápil som sa, menšiu časť som však bol nútený nechať na tanieri. Aj keď to tak nevyzerá, občas sa mám rád. Smiechu som sa však nezdržal, keď som videl, že chlapíkovi sediacemu blízko nás nesú to isté, s čím som bojoval ja! Potvora jedna, zatváril sa síce neutrálne, to zvládol, ale zjesť dva a pol lyžičky za 5 minút, mňa neoklame! My sme už boli pobalení a odchádzali sme z chaty a jeho som ešte zazrel v reštaurácii, ako stále zvádza márny boj.

Tentoraz sme sa rozdelili podľa zvyškov dostupných síl na dve skupiny. Tej našej skupine to nestačilo a v duchu hesla „Keď už sme tu…“ sme odhodlane vykročili vpred. Dnešnými cieľmi sú Chopok a Dereše.

Hrebeň znovu plný, žeby zase výpredaj? Čím bližšie sa blížime ku Chopku, tým menej ľudí odzdravuje. Môže za to lanovka. Vyvezie kdekoho akokoľvek oblečeného alebo obutého. Niektorí išli fakt na nejaký výpredaj do obchodného centra. Akože len tak podpätok a nejakú šnúrku cez nohu a valím ho po skalách… No nevalila to dievčina, visela celú dobu na frajerovi. Ani jeden krok sama nevedela urobiť. Ďalší pár schádzal z Chopku, keď tu zrazu z junáka vypadlo „Po takejto náročnej túrke si zaslúžime koláčik a kávičku“. Začínam mať obavy o budúcnosť našej krajiny.

Na Chopku sa mi to nepáčilo. Ľudí ako v mravenisku. Jedného mladého som pristihol, ako začudovaným pohľadom pozerá na moje nohy. Na tvári mal údiv, že čo to mám na nohách?! Necítil som sa tam dobre. Hneď som si spomenul na tých Čechov, ktorých sme stretli na salaši pod Suchým a ich slová „U Vás je to taký divoký. U nás každý na nás čumí, co to máme na nohách“. Tak reagovali na otázku, prečo chodia do našich hôr. No, a už to máme miestami aj tu doma. Teplo je, v sandalkách to dáme!

Po absolvovaní povinnej jazdy – jedno točené na Kamennej chate, sme sa rýchlo radšej pobrali ďalej. Smer Dereše. Vrchol je trochu bokom turistického chodníka, ale nič dramatické, fakt iba kúsok. Terén dokonca o niečo menej náročnejší ako posledný úsek na Kriváň.

S Marošom sme sa zhodli, že hrebeň od Ďumbiera po Dereše je asi najkrajšou časťou hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. I keď ani tá časť po Čertovicu nebola zlá. I tá časť za Derešmi vyzerala veľmi lákavo. No nič, máme čo robiť…

PS: Vincent veľmi chýbal, nemal kto prehrávať v pokri, musel som to zobrať na seba.

Milenci vás vyhnali na samostatnú túrku?
Alebo ste sa potrebovali trochu sami vytrápiť?

Dúfam, že ste na mňa mysleli. Ja pracujúci ľud, som musel na vás robiť 

Výprava za Perzeidami – deň druhý:

A už to vypuklo. Dole v reštaurácii zúria raňajky. Raňajky sú totiž v cene ubytovania. Ako jediný mám na raňajky krupicovú kašu s čučoriedkami. Grankom nešetrili. Jedna drobná rada. Na záchod sa vyberte v pravý čas, alebo dúfajte v šťastie, vytvárajú sa tam totiž rady.

Konečne vyrážame. Na hlavnom hrebeni je národa. Že by bol niekde blízko výpredaj? Turistický národ sa medzi sebou zdraví. Keď sme sa s jednou partiou navzájom obiehali už asi štvrtý krát, jeden nemenovaný skúsený člen Pata a Mata ich pri pozdrave predbehol a poučil všetkých zúčastnených slovami „Kašlite na to, to nemá význam“.

Cestička na hlavnom hrebeni miestami úzka, ale miestami doslova štvorprúdovka. Zato niektoré vedľajšie turistické chodníčky skôr pripomínali zbojnícke chodníčky. Miestami sme hútali, je toto ešte turistický chodníček, alebo už je to plnohodnotná húština?

Cestička na Rovnú hoľu je smutná, neveselá. Nie je to pre nedostatok síl, aspoň nie u všetkých členov výpravy, ale kvôli umierajúcej kosodrevine. Celé časti kosodreviny vyschýnajú. Dokonca miestami aj tráva a čučoriedky schnú. V asi polovici cesty na Rovnú hoľu doľahla smutná atmosféra na Ivanu a Mariána až tak, že si povedali, že už ďalej nejdú. My s Marošom sme váhali, ale nakoniec sme si povedali, že keď už sme tu… A šli sme ďalej. Chodníček je to miestami veľmi zarastený, preto musíme počítať, že chodníčky na mnohých bočných hrebeňoch nebudú v lepšom stave.

Áno, správne, večer znovu tradičný poker. A výsledky? Ako dopadli jednotliví členovia? Mali sme dobré počasie, pivo ideálne, jedlo sme zvládli… Áno, a konečne sa dostávame k zlatému klincu večera – tentoraz bola oblačnosť podstatne nižšia a videli sme! Želania však neprezradíme!

Výprava za Perzeidami – deň prvý:

Pomaly postupujeme ohnutí pod tiažou batohov hore na chatu M. R. Štefánika. Od parkoviska je to iba cca 600 výškových metrov, ktoré podľa smerovníka máme zvládnuť za cca 1 hodinu a 50 minút. Napokon až tak pomaly nepostupujeme, pretože pomaly, ale isto dobiehame a nakoniec aj predbiehame jedného chlapíka. Chlapík má ešte viac „ohnutý“ chrbát pod ešte väčšou tiažou. Bodaj by nie, má na sebe len tak nahádzaných 75 kg. Je to horský nosič. Pot z neho padá, čo padá, leje sa, ako keby ho niekto oblieval krhlou.

Prehodili sme s ním reč. Áno, bol ešte schopný rozprávať, normálne reagoval. Vraj tých 70 – 75 kg je ideálnych. Keď má menej, takých 60 kg, tak mu to tam lieta a zle sa to nesie. Čo Vám poviem, niektorých členov výpravy inšpiroval. Na začiatku trasy bola výzva v približne takomto znení „Kto má dostatok síl a chce pomôcť, nech vynesie poleno na chatu, odmenou mu bude čaj.“ Mužskí členovia výpravy váhali, ponúkali jeden druhého, ale zatiaľ každý z nás odolal.

Lenže počas cesty boli pozahadzované polená kade tade. Bolo vidieť, že mnohí pred nami výzvu vypočuli, možno mali aj dostatok síl, aspoň na začiatku, ale nakoniec to nezvládli. Prvý podľahol Marián. Uchopil jedno poleno, prehodil si ho cez plece a davaj na chatu. Zápal ho nedržal dlho, ale stihol som ho odfotiť. Asi v polovici trasy – pri odbočke k jaskyni, bola doslova pohodená malá kopa palivového dreva. Tu začal váhať Maroš. Zamýšľal sa, rozhutoval… Od čoho sú takzvaní priatelia? Aby sme mu nedali šancu cúvnuť. Ani sa nenazdal, už mal poleno na batohu a batoh na chrbte. Neviem, ako to robil, ale ani brvou nepohol. Na našu obhajobu uvediem (takzvaných kamarátov), že poleno si mohol vybrať sám.

Ani som to netušil a ocitol som sa uprostred sociologického výskumu. Veru, čo jedno poleno v horách dokáže urobiť! Zistil som, že my Slováci sme národ prajný! Ľudia schádzajúci dole z chaty začali Maroša úprimne povzbudzovať. Jeden chlapík letmo utrúsil „Čaj na chate došiel, už nemajú.“ Keď dole zostupovala rodinka, malé dievčatko zbadalo Marošovi brvno na ruksaku a len letmo utrúsilo „Ten čaj mám ja“. Maroš na to „Ty máš môj čaj?“. Dievčatko sa mu lepšie prizrelo, odpilo si z čaju vo fľaši, spokojne sa zatvárilo a zahlásilo „Je fakt dobrý, tebe nedám!“. No, ale aby sme my Slováci až tak zle nevyzerali, čo Slováci, celkovo turisti majúci radi hory, pretože tam bolo aj veľa Čechov, tak som postrehol aj veľa obdivných pohľadov od oboch pohlaví. Niektorí Marošovi asi naozaj držali palce, pretože to poleno nakoniec k chate vyteperil.

Ubytovali sme sa, trochu odpočinuli a naľahko sme vyrazili smer Ďumbier. Od chaty to nie je ďaleko, iba niečo vyše hodinky. Užili sme si výhľady. Keď už sme boli nasýtení výhľadmi, začali sme venovať pozornosť okolitým ľuďom. Práve sa blížila nejaká žena s chlapčekom či dievčatkom, nedalo sa to identifikovať, malo to šiltovku zarazenú hlboko do čela. To násťročné išlo naboso. Tak slušne to vyzeralo až si to zrazu odpľulo taký chracheľ, ako starý morský vlk. My sme išli do kolien.

Večer sme si zahrali tradičný poker a keď sa zotmelo, vybehli sme von v nádeji, že uvidíme Perzeidy. Tentoraz z toho nebolo nič pretože bola veľká oblačnosť. Nevadí, máme na to ešte jeden večer.

Chýbajú mi informácie, či perzeidy padali. Čo mi k tomu poviete Patovci a Matovci? Ak padali, boli aj nejaké želania?

Ja som sedel v práci a myslel som na vás, čo vlastne stvárate v tých Nízkych Tatrách.

Uvoľnilo sa miesto na Štefáničke, katka sa žiaľ nemôže zúčastniť, ak má niekto záujem, nech sa páči 

Kadlečíkovci a čo tak Veľký Rozsutec. Vy ste ho s kľudným svedomím obišli?  

Inak ten zostup z Malého Rozsutca po tej šotoline je zaujímavý. Keď sme tam boli my, tak to bolo dosť náročné.