Komentáre k turistickým akciám

Pekné fotky. Začína ma to ťahať do Tatier. Netušil som, že v Rakúsku majú tiež Malý Rozsutec. Aspoň jeden kopec sa naň trochu podobal…

Po dlhom čase poriadna turistika a že som sa jej bála. Nohy nerozchodené, žalúdok tiež na nič, no čo dodať. A ešte sme spravili o 5 kilometrov viac ako sme mali v pláne.

Ale…

Stálo to za to.

Pre nás z Východných Čiech bolo najpohodlnešie ísť cez Poľsko. Cesta trvala asi hodinu a pol. Auto sme nechali na samom začiatku dediny Miedzygorze. Hoci bolo mestečko, či skôr asi dedinka ráno prázdna, po ceste späť sme usúdili, že sme spravili dobre. Mesto bolo plné nie len ľudí, ale hlavne áut. Je to dedinka za ktorou už nič nie je, ale očarí nás tu nie len architektúra, ale aj vodopády, ktoré by sme sme nevideli ak by sme parkovali na pôvodnom mieste. Samotná cesta na Králický Sněžník bola príjemná, hoci sme šli do nadmorskej výšky 1424 m n.m., stúpanie bolo pozvolné. Cestou sme obdivovali krásu krajiny a nespočet potôčikov, ktoré tu tiekli. Postupne sa nám odkrývali malebné výhľady na celé okolie.

Až sme prišli k chate v sedle, kde sme si dali malú pauzu a posílili sa pred cestou na samotný vrchol, kam sme dorazili tesne pred dvanástou hodinou. Ľudí už tu bolo veľa, ako z Poľskej, tak aj Českej strany a tu zrazu dvaja „zatúlaný“ Slováci (My).

Počasie sme mali krásne. Výhľady na všetky svetové strany a tak sme krásne videli všetky miesta, ktoré sme navštívili. Z Moravy to bol Praded, z Poľskej trany Národný park Stolové hory a z Česka Broumovskú crchovinu, Orlické hory a Krkonože so Sněžkou.

Takto pokochaný sme mohli znova zostúpiť dole po modrej ceste. V jej konci sme sa napojili na zelenú, ktorá nás zviedla do dediny z inej strany a tu sme mali možnosť obdivovať ďalšiu krásnu architektúru.

Čo dodať. Zo všetkých možností, ktoré sme na tento deň mali sme si vybrali tú najlepšiu 

Dnešným cieľom je Lysec. Podľa fotografií dostupných na internete by mal poskytovať výhľady. Či to platí i dnes zistíme až o pár hodín, pretože sme ešte len na ceste k nemu. Cesta autom nám ubieha rýchlo vďaka Romanovi. Ten dáva do pľacu jeden vtip za druhým. Pripomenulo mi to jeden večer a noc na chate pod Borišovom. A nielen ja som si na to spomenul. Sám Roman uznal, že v tú noc dal najlepší vtip Marián. V aute nezazneli iba vtipy, ale i želania. Spomínam si na dve. Dušo túžil po predĺžení trasy a želal si, aby nemali pivo Corgoň. Obe želania sa mu splnili, i keď nie tak, ako si želal.

Napriek tomu, že nemám v aute GPS trafíme kam chceme a dokonca parkujeme tam, kde sme plánovali. Môžu za to ostatní, ktorí ma napriek Romanovým vtipom a všeobecnému smiechu ustrážili. Na rade je štartovné. Lenže ja žiadne nemám. Málo medoviny mám doma. Pre dvoch akurát, ale pre piatich? To by sa traja mali iba prizerať na tých dvoch šťastnejších? Našťastie je tu Roman. Tentoraz pohotovo namiesto vtipu vytiahne štartovné. Áno, musíme všetci, tradícia je tradícia.

Tradíciám bolo učinené zadosť, je načase vyraziť. Čaká na nás pivo. Najviac sa teší Dušo, lebo hneď nasadil vražedné tempo. Na prvú príležitosť narazíme už po 300 metroch. Majú Plzeň. Je to veľmi lákavé, ale tak rýchlo po štartovnom? Veď ešte v hore zablúdime. Nie, tentoraz nič, veď po trase máme chatu Lysec, ktorá má byť otvorená celoročne. A je aj od nás vhodne ďaleko, ešte asi kilometer. Medzitým si pre pivko v bruchu vytvoríme miesto. Prichádzame k celoročne otvorenej chate. Dušovi sa jeho želanie plní, pretože nečapujú Corgoň. Proste nečapujú. Vôbec. Nemá kto, dotyčný by totiž musel najprv preliezť plot, vyliezť po lešení a nejako sa dostať dnu. To isté by museli absolvovať aj potencionálni zákazníci. Chata je v rekonštrukcii. Keby pohľady mohli vraždiť… asi by to bola moja posledná turistika.

Asfalt. Vhodne umiestnený. Hneď na začiatku. Aspoň to budeme mať rýchlo za sebou. Pomerne rýchlo sa však ukazuje, že asfalt bude našim spoločníkom trochu dlhšie. Dušo s Romanom sa rozhodli kopnúť do vrtule. Chcú si totiž predĺžiť trasu a ísť až na Kľak. Dušo je jeden veľký úsmev, pretože sa mu plní jeho druhé želanie, v podobe predĺženia trasy. Dohodneme sa, že ich vyzdvihnem v Podhradí. Ich okruh je však dvojnásobne dlhší a trvať im to bude o 4 hodiny dlhšie ako nám. Pridajú do kroku a za chvíľku nám miznú z dohľadu.

Začíname pochybovať. Potok nie je tam, kde má byť. Nikde nikoho. Myslím peších, lebo auto nás už obehlo a oproti išli tri štvorkolky. No konečne. Niekto ide oproti! Počkať, tie dve osoby utekajú. Bacha, možno prúser! Nenaháňa ich medveď? Žiadny medveď. Ešte väčší prúser. To sú naši! Idú totiž zle. Lenže ak oni idú zle, tak musíme ísť aj my! Otočka a môžeme ísť naspäť. Utekajú, aby nás tentoraz už naozaj predbehli. Snáď im to vydrží. My sa dnes tej asfaltky len tak nezbavíme.

Konečne nachádzame odbočku. Ak by sme mali toľko kilometrov za sebou a odbočili správne, boli by sme už niekde tesne pod vrcholom. Takto sme stále na úpätí Lysca, kde sme takmer zopakovali tú istú chybu a znovu zle odbočili. Lenže Aďka nám už neverí a stráži nás. Našťastie. Lebo modrá ide znovu trochu iným smerom. Tým správnym, do toho väčšieho kopca. A nezmení sa to až po samý vrchol.

Zisťujeme, že každý z nás vníma rovinku trochu inak. A už to ide. Inštinktívne založíme komisiu posudzujúcu jednotlivé rovinky. Členovia komisie sa na každom kúsku zastavujú a prísnym pohľadom skúmajú jednotlivých kandidátov na rovinku. Musia siahnuť až na dno svojich skúseností, pretože nejedna z roviniek je umne skrytá v teréne. Doslova s ním splýva. Ale pozorné oko člena komisie ju dokáže odhaliť. Teda, ak sa mu stihne pred ďalším záhulom do kopca vrátiť zrak. Neraz sme sa zhodli, že toto by sme veru za rovinku nepovažovali. Vzhľadom na ráz okolitého terénu to však rovinka je. Síce má iba 2 – 3 metre… Ako sa hovorí „Darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj“ alebo v tomto prípade „Rovinke v príliš naklonenom teréne sa na oblúčiky nepozeraj“.

Občas niekoho pri posudzovaní roviniek napadne „Kde asi tak môžu byť Roman s Dušom? Možno už aj za Lyscom. Raz darmo, keby ich bežný smrteľník neupozornil, že rovinka už dávno skončila… snáď by si to ani nevšimli. Človek si len pomyslí, a už je to tu. Za nami tenký chlapík a uteká do kopca. Vzhľadom na to, že za ním nebeží medveď má celkom slušné tempo. Lepšie sa prizrieme a … to snáď nie je pravda. Tak oni nie sú za Lyscom, ale pred Lyscom a ešte k tomu znovu sú za nami. Dušo! Zase ho nikto neupozornil na to, že je to strmo do kopca. To je tak, zle informovaný človek robí rôzne prekvapivé a najmä nelogické rozhodnutia…

Aj oni zle odbočili, ale nemali zo sebou Aďku. Kto vie, kde to zistili a kadiaľ vlastne šli… ale vraj mohli vyberať vtákom hniezda, taký strmák to bol. Za to našli zopár dubáčikov. No, keď sa darí, tak sa darí. Dušo chcel predĺženie trasy a už behom prvej hodiny dostal hneď dve. Šťastný to muž, sa mu tie priania plnia ako na bežiacom páse… Stále mu však nestačí a stále nevie, že je to do kopca. Aj by sme mu to povedali, ale nejako nestačíme s dychom. Kým lapíme dych, Dušo už je na svojich nožičkách a aj 20 metrov pred nami… Síce Roman mu to mohol povedať, ale z ničoho nič začal byť solidárny s našou výkonnostnou skupinou. Prestal ho ten Kľak mátať. Za to ho očaril Lysec.

Konečne hore. Toľká krása! To si musíme vychutnať a preto najbližšiu hodinu strávime tu. Výhľady sú slušné. Nejeden kopec je nám známy podľa mena. Vidíme i Kriváň v Tatrách, dokonca i Chopok a Ďumbier. Na blízkom Borišove, Ploskej a Rakytove rozoznávame ďalekohľadmi i ľudí… Je tu i pekná lúčka… Hodina ubehne ako nič. A teraz dolu, stále dolu. Roman ide bosý… váham, a zrazu už neváham. Nemám prečo, lebo už som tiež bosý. Zisťujem, že pichľavých rastlín je trochu viac, ako som si pôvodne myslel. Objavujem kamienky aj tam, kde by som ich nečakal… Nie každý krok je však nepríjemný. Tam kde bola tráva a na zem svietilo slnko, sme kráčali po pohodlnom koberčeku. Na Medzijarkoch sme však už mali toho koberčeka dosť, najmä preto, že už dávno zmizol. Čím nižšie sme šli, tým menej koberčeka bolo. Preto nastal ten pravý čas znovu sa obuť. A ostatné už poznáte z iných túr – príchod k autu, tekutiny, polievka…

Zasadne nesuhlasim so skratenim trasy, prave naopak!

Pripomienky k parkovaniu nám trochu zmenili trasu. Kašová vyzerá byť vhodnejšia na parkovanie ako Belá – Dulice. Trasu nám to síce skrátilo, ale nebojte sa, výškových metrov zase pribudlo…

Ešte boli pripomienky k trase dopravy, uvidíme podľa počtu zúčastnených… Najneskôr v sobotu budeme mať jasno i v tomto…

Jozef mi čítal myšlienky tentoraz, už som skoro držal v ruke telefon že mu idem volať ako to vidí na víkend a kuknem na stranku a hele.. nova akcia. Pred hodinou tam žiadna nebola. To znie ako ponuka ktorá sa neodmieta tak čo iné mi ostávalo ako sa pridať. Uvidíme ako sa s tým popasuje moja úbohá kondička. Ale pracuje sa nej už som bol raz behať tento rok, takže dám aj everest. 

Gratulujem Maroš a Aďka. Konečne nejaká akcia. Už som si myslel, že ste zaspali 

P.S.: Maroš, píšeš, že si testoval topánky. A kde je priložená fotografia topánok? Ako mám uveriť, že si nebol iba v teniskách  

AĎKA prepáč. Maj som nepríjemný minulý týždeň. Bol som štyri dni v nemocnici a Tvoje meniny mi tak trochu ušli.
Dodatočne Ti želám k meninám všetko najlepšie a prajem Ti veľa zdravia, šťastia a úspechov.

V dnešnej dobe je máločo isté. Naša akcia nie je výnimkou. Jedna z mála vecí, ktorá je dnes istá, je počasie. Má pršať. Na akejkoľvek inej akcii by nás to odradilo, ale tentoraz nie. Ako sa hovorí, všetko je raz po prvý raz. Tentoraz môže za to občasný vodopád nazývaný Hlbočiansky, menej známy pod menom Padlá voda. Proste tu nie je celý rok. Má rád topenie snehu a výdatné dažďe a nemá rád suché obdobie. Nič prekvapivé. Nevieme, či nás poteší svojou prítomnosťou i dnes, alebo si povie, že toto ešte nie je výdatný dážď. Čo je to výdatný dážď? Každý sa na to pozerá inak. Cez okno vykúrenej izby to vnímame inak ako keď sme priamo v teréne a prší na nás. Ak chceme zistiť či bol za posledné dni výdatný dážď, musíme prísť po vlastných nohách až k miestu, kde sa vodopád občas vyskytuje.

Dobre, počasie je jasné. Teda nie je, je zamračené, opar a prší. Ale vieme, aké bude a sme s tým zmierení. Čo je teda nejasné? Trasa. Nie že by sme nevedeli kam chceme ísť, ale mokré kamene, korene, blato… nás môžu donútiť trasu skrátiť. Aj tak bolo. Dnes to bude bez Ostrého kameňa. Boli sme tam viac krát, takže nik veľmi neľutuje. Vincent sa chvíľu pokúšal, ale nakoniec to vzdal, pretože by sa musel k ruine hradu kĺzať sám. A nielen to, potom by sa musel kĺzať hore na Záruby, a ako je všeobecne známe, smerom hore sa ťažko kĺže. Mnohí sa pokúšali, a nakoniec skončili dole…

Čo ešte nie je jasné? Účasť. Zo začiatku mala byť jasná. Vraj som ignorant a Dušanovi je to občas tiež jedno. Dlho to vyzeralo tak, že pôjdeme sami dvaja. Po čase zlyhal Vincent. Alebo sa iba neubránil pokušeniu? Neviem, to musí sám povedať. Takže nakoniec traja. Nie tak celkom. Volám Mirovi a pokúšam ho. Stáva sa vec nevýdaná! Som zrazu úspešný a Miro ide! Tento stav trvá asi dva dni. Potom sa situácia zmení a Miro nejde. Nevadí, znovu traja. Volá Dušan, ide i syn. Takže štyria. Volá Maroš, idú aj oni. Takže šiesti. Ráno, v deň odchodu to už neplatí. Nejdú. Ale nie sme štyria, lebo je prihlásený i Mišo. Takže piati. Čo k tomu dodať? Situácia sa menila každým okamihom…

Zlatý klinec. Zvyčajne býva hore, neraz na najvyššom mieste trasy. Tentoraz nie. Je v doline. Teda nie vždy, iba občas. Vodopád. Bude tam? Nikomu sa nechce dolu priamo k nemu. Je to prudké a vyzerá to klzko. Blbá kombinácia. Čo teraz? Nič, ideme ďalej. Nakoniec si niekto všimne, že smerom k miestu, kde má byť vodopád, predsa len tečie malý pramienok vody. Čo tam po blbej kombinácii, skúsime šťastie, keď už sme tu. Zázrak. Nik netreskol. Šancí bolo dosť, ale tak nejak sme sa ovládali. Tečie! Naozaj! Síce nie je vo svojej najlepšej kondícii, ale to dnes nie sme ani my a preto sme tolerantní. Bacha aby vás vodopád nezamokril! Aha, už to nestihne, lebo to stihol dávno pred ním dážď. Takže pohoda, ako keby sme boli suchí…

Turisti v minulosti nemuseli takto tŕpnuť, či vodopád bude na svojom mieste. Platil o to približne do roku 1890 – 1895, kedy ráčil gróf Pálfy pre účely lesného vodovodu znížiť prítok do doliny na minimum. Nuž, a odvtedy je občasný…

Ďalšie prekvapenie. Najvyšší vrch pohoria Záruby je hore. To nie je prekvapenie. Vedie tam však suchá roklina Čertov žľab. Lenže dnes nie je suchá, takže bacha na každý krok. Už je čas. Už by nemalo tak pršať. Iba sem tam kvapka. Podľa predpovede určite, podľa prírody nie. Možno už tak neprší, ale za to fúka. A listy sú mokré. Čo to znamená? Ako keby pršalo. A zďaleka to nie je tá spomínaná iba sem tam kvapka. Kadencia je trošku väčšia. Stále je to však znesiteľné.

Dosahujeme vrchol, aspoň čo sa výšky týka. Nič nie je vidieť. Nám to však nevadí. Sme síce mokrí, ale ako keby sme stále boli na vrchole. Že by za to mohlo to blaho? Alebo príroda, ktorá nám ukazuje svoju tvár, ktorú nie každý turista pozná? Veď kto by chodil do hory, keď prší? Nie, neboli sme sami. Dážďovky nerátam. Stretli sme dvoch turistov. Evidentne dobrodruhovia. Alebo jednoducho neveria predpovediam počasia?

Prestáva pršať. By sa po tých dňoch pršania aj patrilo. Blížime sa k hradisku Molpír. Zrazu plno ľudí. V skutočnosti takmer nik, ale oproti tým dvom v lese sú to celé zástupy. Presnejšie rodinka s deťmi a ešte niekto. Aspoň v tom opare sa mi niečo zazdalo. Z Molpíru vidíme zámok Smolenice i kostol, pri ktorom parkujeme. Blízkosť civilizácie preberá Dušana k ráznemu činu a vyťahuje svoj najväčší tromf. Šnicle. Má ich dosť. Presnejšie, už ich má dosť. To je tak, keď ich máte deň pred tým na obed i večeru a dnes na raňajky a niekto zodpovedný vám ich pribalí i na turistiku. Dušan je ochotný sa podeliť. Ako sa hovorí, v núdzi poznáš priateľa a preto mu ochotne pomáhame.

Miestni sa pokúšajú hradisko udržať v nezarastenom stave. Preto ho oplotili a dali tam kozy. Vo Vincentovi sa objavil… ako sa to volá? Zoo… asi zoológ, lebo začal kozy vedecky skúmať. Zrazu si všímal, ktorá z nich je označená, a ktorá nie. Potom si niečo v mobile gúglil a tváril sa záhadne… Príjemné to zistenie, mobil mu nezmokol a baterka sa tvári, že je v lepšej kondícii ako my…

Klzko, blato, občas dole kopcom… a strieskal sa vôbec niekto? Jasné. My pristupujeme k turistike zodpovedne! Ako prvý sa pokĺzol Vincent. Ale bolo to také nejaké nemastné, neslané. Navôkol prebohato blata a on sa ráči pokĺznuť na mokrých kameňoch? Musel som to zodpovedne zobrať na seba a ráčil som sa bleskurýchlo priblížiť k zemi na blatistom úseku. Ale len preto, že ma tam dolu niečo zaujalo! Len som to nestihol odfotiť. A čo je dôležitejšie, ani nikto iný nestihol odfotiť mňa. Bodov som za to dostal nula. Chalani dokonca frfľali a kvôli dokumentácii sa dožadovali rekonštrukcie. Obávam sa, že práčka je trochu iného názoru a nejaký ten bodík by mi dopriala. Áno, musel som sa prezliecť. Sám seba by som do svojho auta takého zablateného nemohol vpustiť!

Akcia sa pre zlé počasie neuskutoční. Náhradný program z toho istého dôvodu zlyhal tiež. Tentoraz sme nedosiahli ani základný tábor. Snáď budeme mať viac šťastia koncom budúceho týždňa.

Kto sa zúčastnil tejto legendárnej 4. dňovej akcie si moc dobre pamätá https://www.youtube.com/watch?…  

Včerajšie večerné chladenie šliap o podlahu v izbe pomohlo. Neriskujem a obúvam si topánky z predchádzajúceho dňa. Svalovica zostáva, pálenie šliap je o niečo miernejšie, kolená držia. Proste ideálne podmienky na pokračovanie v šľapaní i na štvrtý deň. Zisťujem, že sa dá. Dokonca si v nestráženom okamihu uvedomujem, že by to možno šlo i piaty deň. Čo piaty!? Aj šiesty! Našťastie tentoraz nie. Také pokusy zatiaľ prenechávam budúcnosti. No, ale siedmy deň nič nebude! Teda bude, ale deň odpočinku. Veď by ma nohy zabili…

Ide to aj dnes a celkom dobre. No dobre, ešte sme nevyšli z dediny. Ale ide to. Zrazu vleky a zjazdovky. To je neklamný signál, že hrozí kopec. Našťastie šľapeme iba do sedla. Potom už síce nie, ale pôjdeme na ten nižší kopec. Aspoň niečo. Čakal som, že tu bude terén viac pripomínajúci rovinku. Mýlil som sa. A ako bonus sú tu i medvede. Nielen sú, jeden z nich tu pred rokom – dvomi zabil jedného turistu. Pri turistickom chodníčku má i kríž. Tu sa to však nestalo. Chodieval i mimo turistický chodník. Mal v pláne vystúpiť na všetky vrchy Strážovských vrchov. Chýbali mu už iba tri posledné, keď narazil na medveďa. Bolo to v húštine…

Dnes prejdeme iba 11 kilometrov. Pôvodný plán mal 14 kilometrov a bol v ňom zahrnutý i prameň rieky Nitra. To sme však stihli už včera. Aspoň ten pravý prameň. K murovanému sa už nikomu nechce. Som tomu rád, lebo posledný klesáčik po zjazdovke dal mojim kolenám zabrať. Štyri dni. Zvládli sme šľapať štyri dni. Na začiatok to nie je vôbec zlé. Vlastne už je koniec. Tak niekedy inokedy…

super, teším sa!

Dnes nás čaká tretí deň šľapania. Čakáme čo bude, ale nie s vyloženými nohami. Trochu sa pri tom budeme hýbať. Pred nami je tretia dvadsiatka v poradí. Dobrou správou je, že to aspoň klesá. Prvý deň vyše 27 kilometrov, druhý deň 25 kilometrov a dnes niečo kúsok cez 22 kilometrov. Na lýtkach mám svalovicu a pália ma šľapy. Nemal som si včera obúvať tie mokré ponožky. Urobím nevyhnutné opatrenia. Dám si nové ponožky a obúvam si druhé topánky. Len nohy zostávajú tie isté. Nevadí, to rozchodím, lebo musím. Chalani, nezabudnite si pršiplášte. Vyrážame!

Vonku je citeľne chladnejšie ako predchádzajúce dni. Oblaky hrozia, že nám spadnú na hlavu. Neočakávame výhľady, napriek tomu ich budeme mať. Očakávame, že zmokneme, napriek tomu na nás nepadne ani kvapka. Teda padne, ale iba zopár. Nebolo to však žiadne mrholenie ani mierny dážď. Nechceme ísť k prameňu rieky Nitry, napriek tomu ho navštívime. Medzi nami a prameňom rieky Nitra malo byť 200 výškových metrov. Tým sme sa však chceli vyhnúť. Aj sa nám to podarilo. Ako? Ľahko. Totiž prameň rieky Nitra je trošku inde, ako sa traduje a je zobrazované na mapách.

Spomenuli sme si na slová Rada. Prečo iba spomenuli? Lebo dnes s nami Rado nie je, dnešný úsek trasy pôjdeme oproti sebe. A mal pravdu. Kúsok pod červenou značkou na okraji lesa zrazu rovnú lúčku narúšajú drny. A medzi nimi kvapôčky… jedna sa pridáva k druhej… malé sú, a napriek tomu to ťahajú spolu jedným smerom a vytvárajú najprv jarček, potom potôčik… až je z toho naša 4. najdlhšia rieka s tokom dlhým 196,7 kilometra. A to v minulosti bola ešte dlhšia. Jej tok dosahoval 243 kilometrov. Ale v roku 1950 sa niekto rozhodol vybudovať kanál z Nových Zámkov do Váhu. Mohli by sme si z týchto kvapôčiek zobrať príklad. Najmä my Slováci, málo sme súdržní, rozhádaní… Oficiálny prameň je nižšie, je murovaný a je v ňom podstatne viac kvapôčiek. Navyše, je dostupnejší aj pre tých jedincov, ktorí z nejakého dôvodu nie sú schopní vzdialiť sa od vlastného zaparkovaného auta na viac, ako na 50 metrov.

Návšteva pravého prameňa nám mnoho síl neubrala. Náš dnešný cieľ je od nás ďaleko. Čo s ním? Dnes žiadne hry. Budem vedecky bádať a pracovať. Budem overovať hypotézu, ktorou sa na mňa vytasil už ani neviem kto. Bol to nejaký diaľkár. Chodil celé týždne, alebo mesiace? Stovky alebo tisíce kilometrov? Neviem, už si nespomínam. Spomínam si však na jeho vetičku. Keď sa ho niekto s obdivom pýtal, ako to dokáže, odpovedal „Jednoducho kladiem jednu nohu pred druhú a ono to ide“. Skrátim to, dospel som k tomu istému záveru.

Niečo tu je. Tam, medzi stromami. Je to oranžové a čumí to na nás! Jéj, Rado, čau! Varuje nás. Vraj nás čaká zaujímavý úsek. Dal mu zabrať, ale je rád, že to šiel hore, lebo keby šiel dole, asi by bol podstatne rýchlejšie dolu, ako by chcel. Dali sme mu kľúče od izby, aby sa mohol trochu s tou civilizáciou vžiť, kým sa vrátime autom z Jasenova. Po ceste vidíme posed, kde Rado strávil predchádzajúcu noc.

Posledný úsek bol najnáročnejší. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ten posledný úsek býva tradične najnáročnejší. Možno preto, že to je priama úmera. Je totiž zároveň najďalej od štartu. Zato zase najbližšie k cieľu. Ak je to dolu kopcom a držia kolená, pohoda. Aj tu to bolo dolu kopcom, ale najprv poctivo hore. Našťastie nejdeme úplne na vrchol, pretože sme to stihli už včera. Rýchlo vymýšľam dostatok dôvodov na pauzičky. Presnejšie fotografické. To ostatné, čo prinášajú je bonus. Fotím zvieratká. Nie, medveď tam nebol. Blízko je farma, takže koníky, niečo rohaté… Mám už plno záberov, mnohé sa opakujú. Aj by stačilo, ale nestačí. Dych nejako nestačí. Preto každú chvíľku poctivo zastavím a fotografujem znovu. Tentoraz som to zobral na seba ja a kvôli mne sa stojí. Aspoň my slabšie kusy vo výprave máme dôvod zastaviť… Keďže nič nemôže trvať večne, ani to zlé, ale ani to dobré…, aspoň čo sa hmotných vecí týka, ani ten stupáčik nevydržal. Teda vydržal, stále je tam, ale my sme ho zvládli. Tak a teraz pohodovým tempom dolu… Zdá sa mi, že Mišo po nás pokukuje a myslí si, že aj do kopca sme mali pohodové tempo… Nuž a krásny turistický deň je za nami… Alebo, dáme ešte karty?

Archeologický objav roka, v Máji sme tam boli. https://www.aktuality.sk/…ornej-nitre/

Včera večer Rado zostal v horách. My sme z hrebeňa zišli dolu, mali teplé jedlo, čapované pivo, sprchu a pohodlnú posteľ. A zabralo to. Dobre sme sa vyspali a najedli. Moje kolená z toho boli také nadšené, že pôsobili ako nové. Cenou za to bolo to, že na druhý deň ráno musíme znovu vystúpiť na hrebeň a dostať sa tam, kde sme skončili včera. To Rado nemusel. Neľutujeme však. Stálo nám to za to. Aspoň budeme po dosiahnutí hrebeňa zahriati na prevádzkovú teplotu.

Vincent si to možno nevšimol, vlastne možno si to nik nevšimol…, ale Vincent je dieťa šťasteny. Prečo? Lebo on je vo štvrtok ráno na Remate a jeho bunda je od neho vzdialená asi 25 kilometrov pešej chôdze cez hory, v aute zaparkovanom v obci Jasenovo. Proste smola, ale zároveň i šťastie v nešťastí, pretože znovu úraduje počasie. Na ráno je celkom teplo a zo začiatku ideme do kopca. Síce do kopca, ale mierneho, pretože postupujeme po cyklotrase. Len tú bundu už druhý krát nesmie zabudnúť, inak mu bude všelijako a najmä zima. Zajtra sa totiž má zhoršiť počasie. Má fúkať a najmä už by sme mali aj trochu zmoknúť.

Dnes nás nečaká hore na hrebeni iba Rado, ale i dlhý úsek. Cesta pomaly ubieha. Terén je voči nám mierny. Občas rovinka, a keď nie ona, tak iba mierne hore alebo dole, skrátene hore dole. Výhľady iba občas. Máme ležérne tempo. Všetky tieto faktory spôsobili, že sa Michal začal trochu nudiť. Preto vymyslel hru a nie len takú hocijakú. Nekráčal iba po medvedích šľapajach, ale doslova po vychodenom chodníku. Šiel po stopách doktora Coopera. Áno, hrali sme jeho obľúbenú hru s prvkami. Áno, dopadlo to podobne ako vo Veľkom tresku. Michal šiel prvý. Povedal prvok z periodickej tabuľky a ďalší z nás mal povedať iný prvok začínajúci na písmeno predchádzajúceho prvku. O chvíľu sme mali problém. Nedalo sa mu vyhnúť. Viacero prvkov končí koncovkou „ium“. Podstatne pomenej prvkov však začína na písmenko „M“. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak nie som si istý, či sa iba nudil, alebo to bral ako prevenciu voči medveďom. Predsa len hovorené slovo je hlučnejšie ako fučanie pri chôdzi do kopca…

O chvíľku sme hrali ďalšiu hru. Tentoraz boli prvky vystriedané štátmi. Museli byť, lebo naša pamäť zlyhávala. Zo zúfalstva sme uznávali i latinské názvy prvkov. Tie nás však ďaleko neposunuli. A my sme potrebovali ísť ďalej. Veď auto máme až hen, v Jasenove. So štátmi to šlo lepšie, ale tiež to nemohlo ísť večne. Mnoho z nich v slovenčine končí na „ko“ – Nórsko, Portugalsko, Rusko, Grécko… len tak na ukážku z každého rožku Európy, keď už sme boli včera v jednom zo symbolických stredov Európy na Slovensku. Mimochodom názov nášho štátu tiež končí na „ko“. Lenže tých štátov začínajúcich na „O“ je nejako pomenej. Dobre, Omán, a čo ďalej? Oklahoma, Oregon, Južné Osetsko? Zabudnite. Nie sú to samostatné štáty. To síce už ani my, ale oficiálne, na papieri sme… V globalizačnom svete nik nie je úplne nezávislý a mnohí vo viacerých oblastiach nerozhodujú samostatne…

My sme si však poradili. Keď to už nejde cez posledné písmenko, pôjde to cez predposledné. V našom prípade je to veľmi často „K“. Na toto písmenko už začína viac štátov. Po čase máme znovu problém nájsť štát, ktorý ešte nik nespomenul. Čím viac sa namáhame spomenúť si, tým častejšie nám na rozum chodia slová klobása, kapustnica, kaša, kura, koláč… Je to síce na „K“, ale štáty to nie sú. Začíname si uvedomovať, že by bolo vhodná pauzička na obed. Chvíľu to potrvá, ale nakoniec na vhodné miesto na obed natrafíme. Sú nimi Štyri chotáre. Aj my sme štyria. Aká náhoda. To ešte netušíme, že s číslom štyri budeme mať ešte dočinenia.

Odvážne sa pustíme do obeda, keď k nám dorazia dvaja cyklisti. Dlho nepotrvá a vykľujú sa z nich zhovorčiví cyklisti. Vraj majú iba pauzičku na obed a idú iba tuto kúsok po horách, lebo majú robotu. Zaujímavé, len tak si odskočiť v rámci obednej prestávky na chvíľočku… Ale ako sa hovorí, všetko je raz po prvý raz. Zrazu jeden z nich vytiahol mobil, aby nám ukázal miesto, na ktorom práve sme a obedujeme. Na čo nám ukazuje to, čo môžeme vidieť na vlastné oči a ešte k tomu v reálnom čase? To čo vidíme však stojí za to. Ukazuje nám štyri medvede. A zase je tu to číslo štyri. Vykľuli sa z nich aj veselí cyklisti. Posúďte sami podľa jedného z ich príbehov, ktorý sa pokúsim prerozprávať vlastnými slovami: Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a za siedmimi dolinami bola na lesnej ceste jedna zákruta. Jeden z nich do nej šiel trochu rýchlejšie a nevyšlo mu to. Zrazil medveďa, lebo ho trochu vynieslo. Praskol mu s kolesom priamo do chrbta. Keby chcel, tak ho takto netrafí. Medveď okamžite prestal jesť lesné plody a tak sa vyľakal, že zabudol zaútočiť. Zato nezabudol okamžite zdrhať. Tentoraz to dopadlo dobre, ale neberme medvede na ľahkú váhu, predsa len patria do trochu inej váhovej kategórie.

Stojíme! Je tu odbočka! Ale veď tam nevedie turistická značka! Ale tu je na ceduľke napísané „Bunkre“. Ideme. Ja nejdem. A takto nejako sme sa rozdelili na dve skupinky – na Vincenta a na nás ostatných. Sme si povedali, veď je to len tuto, kúsok… Vincent ako keby tušil. Doteraz som ho vôbec neupodozrieval z toho, že má šiesty zmysel. Z toho kúska sa vykľul nakoniec snáď kilometer. Ale po tom kilometri! To ste mali vidieť. Tá bravúrna práca z drevom! Len škoda, že sa to vôbec nepodobalo na bunker. Ten sa totiž nezachoval. Zostala tam len akási jama. Prístrešok sme vyhodnotili ako vhodný na prespanie. Dnes plánujeme spať, nie však tu. Trochu sklamane si hovoríme „kilometer sem, kilometer tam.“ V tomto prípade „kilometer tam“ znamená kilometer naspäť.

Vincenta niet! Aha, tak ty si ho poslal pomaly napred, nech na nás nečaká. Veď by aj dlho čakal. Kým prídeme k turistickej križovatke „Pod stĺpom“, určite ho dobehneme. Tak nie, stále platí, že Vincenta niet. Voláme mu či je pred stĺpom, alebo za stĺpom, lebo my sme pod stĺpom. Zaskočila nás jeho odpoveď „ja som pod stĺpmi.“ No, ale kde si, keď my sme Pod stĺpom a ty pod stĺpmi? Vincent neklamal, nezvykne klamať. Naozaj bol pod stĺpmi, ale elektrického vedenia. Rýchlo pozeráme do mapy a hľadáme stĺpy elektrického vedenia. Už je to jasné, je pred nami. Stačilo zopár zhôd okolností – bunker ďalej, ako sme očakávali, stĺp v názve, elektrické vedenie a už bol zmätok. Tentoraz z toho bola veselá príhoda, žiaľ, nie vždy to tak býva. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ten bunker nebol ďaleko, ten tam vlastne vôbec nebol, teda už nebol…

Už o niečo menej veselšou príhodou bolo, keď Vincentovi zazvonil mobil a dozvedeli sme sa, že sa ubytovať na Fačkovskom sedle musíme do 18-tej. Sú však ochotní na nás v prípade nutnosti počkať do 19-tej. Dlhšie nie. My uprostred hôr. Veľa s tým nedokážeme urobiť, jedine to, že sa nebudeme flákať a pokúsime sa pridať do kroku. Síce čas máme dobrý a autom z Jasenova to do Fačkovského sedla nie je ďaleko, ale my máme druhé auto na Skalke a musíme ísť preň. Nakoniec sme to stihli pred 18-tou a vďaka tomu sme mali aj teplú večeru. Do 18-tej totiž varia. Aspoň v tejto Koronadobe. Poučenie do budúcna pre plánovača akcií znie – vždy sa treba opýtať, do kedy sa môžeme ubytovať…

Snáď už aj slepý vidí, že Dušo ráči absolvovať samé lahôdky. Niekto je tu labužník, komu sa to slovo nepáči, ešte je tu slovo gurmán. Keď to takto pôjde ďalej, máš nás na krku a niekedy v budúcnosti ideme s tebou. Potrebujeme nájsť už iba nejaké vhodné ubytovanie…