Komentáre k turistickým akciám

Jozef stále zabúdaš na podstatnú informáciu v tomto zimnom období ktorá sa týka logistického zabezpečenia a to konkrétne možnosti konzumácie tepelne upraveného masového výrobku nad fyzikálnym javom zvaným v našich kruhoch oheň.. 

Moje dojmy.

Ráno som sa doma podľa počasia, ktoré malo panovať na akcii rozhodoval, čo si obujem. Nakoniec vyhrali nízke turistické topánky. Neskôr z toho vznikla výborná téma pre podpichovačov Nalodenie som vykonal vo Veľkých Kostoľanoch, kde som sa stretol s ostatnými účastníkmi. Tu som aj nechal zaparkované auto.

Zahájenie v Plaveckom Mikuláši sa mi obzvlášť páčilo. I keď bolo dosť zima Roman sa postaral o úvodné zahriatie. Vytasil varené vínko, ktoré padlo ako riť na šerbeľ. Keďže zahriatie z vínka nevydržalo dlho museli sme sa dať do pohybu. Začala túra.

Po krátkom rovnom úvode sme začali stúpať k nášmu prvému cieľu k Jelenej hore. Zrazu som začal pociťovať akési teplo. Nebolo to však z vínka Keď sme vystúpili na vrchol k zime sa pridal aj „čerstvý vetrík“. Už prvé výhľady i keď neboli doďaleka stály za to, za námahu. Viem si toto miesto predstaviť za priaznivejších podmienok. Možno sa sem niekedy vrátime. Ďalší kopec bola Javorinka, aj tu boli nejaké, nijaké výhľady. Potom sme sa na Kubašovej napojili na červenú, kde sa mi vybavili myšlienky z letnej Trnavskej 100-ky. Išli sme po červenej chvíľu než sme odbočili a po zelenej vrátili sa späť do Plaveckého Mikuláša. Asi v tretine cesty sme navštívili zaujímavé miesto Deravá skala. Je to pekné miesto na odpočinok. Dá sa tu aj opekať, čo sme nevyužili. V pokynoch o akcii nebolo o potrebe mať so sebou špekáčiky ani slovko 

Po asfaltovom, ale krátkom utrpení sa nám postavilo do cesty stúpanie na Kršlenicu. Za mňa to bol najkrajší bod tejto akcie. Ideálne na navštívenie v lete. Ešte raz sa mi vrátili myšlienky z Trnavskej 100-ky, a to keď sme išli znova kúsok po červenej SNP-éčke. Záver už bol pohodový. Po modrej tretí krát do Plaveckého Mikuláša.

Túto akciu sme absolvovali skoro celú v snehu, iba na asfalte bol ujazdený sneh a to doslova od áut. Po celú dobu som počúval nemenovaných podpichovačov, že som prišiel na akciu v teniskách. Ja som sa presvedčil, že „Boulderi X“ po impregnácii zvládnu aj zimu a nízky sneh – napriek podpichovačom 

Tradične, keď sa nachádzame v týchto končinách, zakončíme akciu navštívením reštaurácie v Smoleniciach. Tak bolo aj teraz. Povesť, ktorú sme na našej stránke z minulej návštevy rozprávali o výbornej kapustnici sa potvrdila aj teraz. Výborne ochutená s chlebíkom čistá almázia. Bola to dôstojná bodka tejto akcie.

Na záver spomeniem, že ma Roman s Jožom lámali ísť s nimi do sauny. Návšteve som sa bránil úspešne. Nepomohlo ani keď Roman povedal, že ma do Kostolian k autu dovezie až po saune Vo Veľkých Kostoľanoch sme sa rozlúčili. Spolu sa uvidíme možno až na Silvestrovskej akcii. Zatiaľ dovidenia.

Podarilo sa hneď na prvý raz. Sezóna Ľakých zimných turistík je úspešne zahájená.

Dnešná akcia začína dobre. Nikto si doma nezabudol dobrú náladu. O kondičke sa to síce povedať nedá, ale nevadí. Ako sa neskôr ukázalo, dobrá nálada mala rozhodujúce slovo a aj vďaka nej všetci členovia prišli do cieľa. Prezúvame sa pri odparkovanom aute. Vonku vládne prívetivých – 4 °C. Stačí chvíľka bez pohybu a už je nám zima. Preto Roman nezaváhal a okamžite rozlieva varené víno. Nezaberá ani dvojitá dávka. Preto sa už viac nezdržujeme a vyrážame.

Už kúsok za dedinou sa nám potvrdzuje, že dnes výhľady nebudú úchvatné, ani dobré, dokonca sa nepriblížia ani k priemeru. Nevadí, čakali sme to. Trasu sme truchu upravili a viac ako vyhliadkové miesta nás dnes budú zaujímať blízke jaskyne. Na Jelenej hore sa príliš nezdržujeme. Výhľady sú obmedzené, nie kvôli porastu stromov, ale kvôli viditeľnosti. Navyše fúka štiplavý vietor.

Kúsok za Jelenou horou zbystríme pozornosť. Po pravej strane máme mať našu dnešnú prvú jaskyňu. Za chvíľku narazíme na chodníček. Vedie správnym smerom – ku skalnému masívu. V skalnom masíve objavujeme „okienko“. To je dobré znamenie, takže predsa len tu niečo bude. Na vchod do jaskyne však nie a nie naraziť. Rozhodujeme sa vystúpiť hore. Každý z nás išiel hore inou trasou. Nič sme však neobjavili. Nevadí, jaskýň nás dnes čaká viacero.

Za vrcholom Javorinka, kúsok pred Kubašovou, znovu zbystríme pozornosť. Znovu nás čaká jaskyňa. Tentoraz po našej ľavej strane a má dokonca na rozdiel od predchádzajúcej aj svoje meno – Javorinka. Uvideli sme ju z cesty. Nie je ďaleko, preto sa rozodujeme preskúmať ju. Zisťujeme, že je to taká malá puklinka. Zo stropu trčí zopár cencúľov. Roman z nás preskúmal jaskyňku najdôkladnejšie. Objavil tam niečo, čo pripomínalo čiapku neandrtálca. Trochu ju očistil, a zistil, že má pomerne moderné tvary, preto sa poctivo opýtal „Kto tam stratil čiapku?“. O zopár sekúnd si aj sám odpovedal „To je moja čiapka“. Ešte že sme sa rozhodli puklinku preskúmať, aspoň tam Roman našiel svoju čiapku.

Do dediny zostupujeme Mokrou dolinou. Podľa Freemap je tu jaskýň požehnane. V hornej časti sa nám podarilo objaviť otvory v skale, do ktorých sa človek veru nezmestí. Možno že to bola „Jaskyňa“ Hadíkova. Teraz je nám už jasné, že na Freemap má každá puklinka, či menší otvor znak jaskyne. Preto už nie sme takí dôslední pri hľadaní jaskýň. Napriek tomu nás čaká zlatý kliniec dnešnej akcie – Deravá skala.

Deravá skala sa nachádza vo výške 460 m. n. m. Je to skalný previs dlhý 26 m a vysoký 13 m. Jaskyňa vznikla vďaka podzemným vodám, priesakom a mrazovému zvetrávaniu. Osídlená bola v paleolite, neolite i v stredoveku. Našli sa tu mimo iného pazúrikové nožíky, fragmenty keramiky, kostené šidlá, kamenné sekery, hrob s deskou kostrou…

Rozhodneme sa tu chvíľku pobudnúť. Jaskyňa nás chráni pred vetrom i poletujúcim snehom. Udeľujú sa medaily podľa toho v akom poradí sme do jaskyne dorazili. Padli slová „Tu sa aj najeme.“ Vytiahol som paštétu, chlieb a už som do seba tlačil. Za chvíľku mi Roman hovorí „Ty nerozumieš žartom“. Aspoň som odtiaľ odchádzal s plným bruchom.

Prichádzame k autu, ale nekončíme. Tesne pred autom odbočujeme a pokračujeme v akcii. Sme približne v polovici. Smer Kršlenica. Je to trochu stupáčik, ale tí, čo majú dobrú náladu sa nemajú čoho báť. Z Kršlenice musia byť pekné výhľady. Preto sa sem ešte niekedy vrátime. „Jaskyňu“ zakreslenú na Freemap už ani nehľadáme. Sme dostatočne poučení z krízového vývoja. Niekedy, keď už človek nehľadá, tak mu oči padnú tam, kam treba. Znovu malý otvor.

Postupujeme podľa naplánovanej trasy i keď je nám jasné, že ďalšie jaskyne už nebudú. Susednou dolinou klesáme dole. Objavujeme zopár puklín a otvorov. Dnes sme si čelovky brali zbytočne. Konečne sme v Plaveckom Mikuláši, dnes už po tretí krát.

Upravil som trasu podľa toho ako mi nahralo GPS

Maruška prines nám fialky. A Maruška nemusela k dvanástim mesiačikom. Oni dnes samé ležali u cesty. A aj nám trocha nasnežilo. Plánované na poslednú chvílu. Samozrejme sme zablúdili. Za odmenu sme si dali polievku, dortík a kafé. Už aby som bola na Slovensku

Unavený turista ledva prepletá nohami. Marí sa mu, že vidí kameň. Lepšie sa prizrie, trochu sa zamyslí, zapojí svoju fantáziu. Zrazu na kameni rozozná lietadlo. A je to jasné. Je to pomník padlým. Blízka informačná tabuľa mu prezradí viac:

V rámci bitky o benzín sa objavili bombardovacie zväzy 15. americkej leteckej armády aj nad moravsko-slovenským pomedzím. Letecký prieskum objavil na stanici v Ostrave stovky vagónov s vojenským materiálom a veľké množstvo cisterien na pohonné hmoty. V blízkosti sa nachádzali menšie rafinérie – Přívoz, Bohumín a priemyselná zóna vo Vítkoviciach.

Skoro ráno 29.08.1944 vzlietli z talianskych letísk stovky bombardérov a stíhacích lietadiel. Nemecká protivzdušná obrana zistila, že na konci bombardovacieho zväzu zaostáva osamotená 20. peruť. K tejto peruti sa pridali ďalšie tri zaostávajúce bombardéry z iných perutí. Pred 11:45 hod. ich napadli nemeckí letci v priestore Piešťany – Trenčín – Zlín. Bolo zostrelených všetkých 7 lietadiel 20. perute a ďalšie 3 lietadlá z iných perutí. Táto udalosť bola neskôr nazvaná Leteckou bitkou nad Bielymi Karpatami.

Prvým cieľom útoku sa stala lietajúca pevnosť č. 473 „My Baby“ letiaca na pravej strane 20. perute. Strely zasiahli lietadlo do strednej strany trupu a do motorov, ktoré začali horieť. Požiar podporovaný kyslíkom, unikajúcim z poškodedných kyslíkových fliaš postupne pohltil pilotnú kabínu i priestor bombovnice, z ktorej sa bombometčík márne snažil odhodiť bomby, aby uvoľnil miesto k úniku zo zničeného stroja. Už prvá salva zabila spodného strelca. Zadný strelec bol ťažko ranený. Granát, ktorý v lietadle vybuchol, vytrhol v trupe veľkú dieru a zabil rádiotelegrafistu, ktorý bol pri guľomete v hornej veži a oboch bočných strelcov. Zasiahnuté boli i výškové stabilizátory a tri motory, ktoré už horeli. Ďalší granát zapálil palubnú dosku a kombinézu druhého pilota. Výbuch omráčil palubného mechanika. Prvý pilot vydal rozkaz k opusteniu paluby. Zranený druhý pilot silou vole opustil svoju sedačku a terigal sa k bočnému núdzovému východu. Bombometčík s predným strelcom mu pomohli vyskočiť a vzápätí ho nasledovali.

Mechanik sa prebral z bezvedomia, ale ostal v šoku ležať. Pilot zanechal márnu snahu o pilotovanie zničeného stroja a opustil svoju sedačku. Keď sa otočil, narazil na už bezvládne telo mechanika. Požiar v bombovnici uvoľnil zaseknutý mechanizmus a časť bômb opustila lietalo, ktoré hneď prešlo do vývrtky a padalo k zemi. V posledných možných sekundách dokázal prvý pilot pripnúť padák palubnému mechanikovi a keď ho vystrčil z lietadla, vyskočil za ním. To sa podarilo iba piatim z posádky lietadla. Vzápätí vybuchli palivové nádrže a zostávajúce bomby v lietadle. Horiace trosky dopadli na Slovensko.

Pilot Mc Closkey spomína: Pristál som medzi stromami a zostal visieť na strome vo výške asi 13 m nad zemou. Bol som zranený – zhorela mi väčšina vlasov a mal som popáleniny na ruke a tvári. Zranené som mal aj ľavé zápästie, krk a ramená. Dole som uvidel dvoch ľudí s puškami. Zakýval som im. Niekto priniesol rebrík. Okolo neho omotali záchranný čln z nášho lietadla. Na provizórnych nosítkach ma zniesli do údolia. Tam ma odovzdali Nemcom, ktorí ma previezli do nemocnice v Kroměříži.

Ďalším z prvých napadnutých strojov bol „Lovely Ladies – let č. 43 – 31885“. V celom zväze letel ako posledný. Ako prvý uvidel nepriateľa zadný strelec posledného lietadla seržant Fitch. Zaradoval sa, že majú bezpečný sprievod stíhačov. Dostal prvý zásah skôr, ako si uvedomil, čo sa deje. Lietajúca pevnosť už nechránila peruť odzadu. Ďalšie strely dvadsať a tridsať milimetrových kanónov prevŕtavali trup lietadla. Trupom zasiahnutého lietadla sa nieslo pre nohých už zbytočné volanie kapitána „Vyskočte! Vyskočte“.

Kdesi vpredu si navigátor strhol zo seba protiflakovú vestu, prilbu a rýchlo si pripínal padák. Ďalší dvaja muži sa pokúšali otvoriť núdzový východ, ale tlak vzduchu, keď lietadlo prešlo do vývrtky po ďalších zásahoch, im to nedovolil. Navigátor Charles McVey sa iba s ťažkosťami predieral do prednej kabíny, tlačený gravitačnou silou padajúceho stroja späť do trupu. Konečne sa dostal k otvoru, ktorý v plexiskle prerazili projektily útočiacich lietadiel. Lietadlo sa roztočilo vo vývrtke priamo k zemi a to mu zachránilo život. Prúdiaci vzduch ho napol omráčeného nedostatkom kyslíka vytiahol z lietadla von dostatočne včas, aby stihol otvoriť padák. Ako jediný z posádky prežil.

Lietadlo vo výške asi 1 km nad zemou vybuchlo. Horiace trosky dopadli na obec Březová. Horiace trosky zapálili Šopíkovu samotu. Charles McVey pristál na slovenskej strane hranice. Podarilo sa mu vyslobodiť sa z padáku visiaceho na strome. Na druhý deň narazil na bombometčíka z lietadla „My Baby“ Wiliama W. Netzleya. Oboch zadržala pohraničná hliadka a dostali sa do nemeckého zajatia. Trosky práve tohto druhého lietadla dopadli na miesto na Vyškovci, kde dnes stojí pamätník.

Už to začína. Bolo to vidieť už cestou autom. Najprv Roman zahlásil príjemný mínus jeden stupeň celzia. Pohodička, veď sme v druhej polovičke Novembra. Za chvíľku už boli dva stupne pod nulou. Nič to, veď je ráno, slniečko sa do toho oprie a pôjde to. Vincent odparkoval na konci dnešnej našej trasy auto (pri chate Lopata na moravskej strane) a presadol si k nám. Tu sme zaznamenali na tento deň nový rekord – krásnych 5 stupňov pod nulou. Alebo to bolo šesť? To sa poddá, kým prídeme na štart – do Trenčína, žiadna panika!

V Trenčíne hľadáme vhodné miesto na parkovanie. Zadarilo sa nám ukážkovo. Stojíme rovno pred spoločnosťou Old Herold. Takto vhodne zvoliť základný tábor, to sa často nestáva. Nepobudneme tu však dlho, lebo zima. Nasadíme štartovné, nič, stále zima. Roman triezvo zvážil situáciu a rozhodol sa pre radikálny krok. Nasadil Mikulášsku čiapku a rezko sme vyrazili, lebo fakt nám bola zima. Keď sme prechádzali cez prechod pre chodcov, jeden z vodičov ako keby nič, dosť odvážne si to šinul až sme boli na pochybách. Roman len tak na okraj poznamenal „Snáď nechcel zraziť Mikuláša“.

Pomerne rýchlo sme sa rozohriali, keď tu zrazu zaúradoval Vinco. Vyhlásil, že neraňajkoval a chce si na pumpe kúpiť bagetu. S Romanom sme si povedali „Žiaden problém“. Proste pôjde dnu, zoberie do ruky bagetu, príde k pokladni, zaplatí ju a o dve minúty je pri nás vonku. No ale problém. Kým sa Vincovi podarilo kúpiť si bagetu na prázdnej pumpe, tak sme s Romanom boli na tom rovnako, ako na štarte. Zase nám bola zima. Asi tam mali dve bagety a Vincent sa nevedel rozhodnúť, ktorú si kúpi.

Našťastie po tomto incidente nám už cesta ubiehala rýchlo. Príjemným prekvapením bolo, keď sme narazili na Záblatskú kyselku. Boli sme trochu prekvapení. Sme zvyknutí na trochu iné pramene. Aby tam nič netieklo a bola tam pumpa? No, naštastie po chvíľke pumpovania sa dostavili aj výsledky. Ten, kto si doma zabudol termosku s čajom, mal konečne šancu si dať niečo teplé do úst. Kyselka mala krásnych 11,2 °C.

Na slovenskej strane sme nestretli takmer nikoho. Teda ak nerátame cyklistov. Jedného z nich sme na vrchole Machnáča zneužili na spoločnú fotku. Na štátnej hranici sme už stretli aj peších turistov, našich, nemluvili ale hovorili. Na moravskej strane to oproti našej strane žilo. Dnes sme mali šťastie, narazili sme len na zhovorčivých, dobrosrdečných a ochotných ľudí. Veru, povahou, kultúrou a čímkoľvek iným aj tí Moravania sú stále naši.

A teraz sa blížim k čerešničke na torte, k nášmu pamätnému gurmánskemu zážitku na chate Lopata. Vonku pofajčievali dvaja mladí ľudia, pár. Vincent sa tradične dral dnu. Snažil som sa ho trochu brzdiť, veď ani nevie, či sa tam dá platiť eurami. Pofajčievajúci pár zahlásil, dá sa platiť eurami, za chvíľku sme dnu a venujeme sa Vám. Plní očakávaní a najmä hladní sme si sadli za stôl. Moravania od vedľajšieho stolu sa trochu posunuli, aby sme sa zmestili a pustili sa s nami do diskusie.

A teraz to prichádza, na otázku, akú majú polievku nám obsluhujúca zahlásila – včera sme mali zabíjačku, máme zabíjačkovú polievku. Nestihol som sa ani poriadne zamyslieť a Vincent už stihol objednať tri polievky. Hútali sme spolu, čo to môže byť zač tá zabíjačková polievka. U nás také nemáme, a ak áno, je to nejaký druh kapustovej polievky. Priniesli nám nie príliš vábne vyzerajúcu kalnú tmavú tekutinu. Niektorí členovia prvé sekundy váhali, hľadali odvahu, ale nakoniec nik nezlyhal a pustili sme sa spoločne do toho. Polievka nám chutila. S kapustovou polievkou nemala nič spoločné, jedine, že by boli spolu na jednom jedálnom lístku. Nám to pripomínalo veľmi zriedenú žobrácku kašu, ktorá bola navyše dobre ochutená. Už len ten chlebík k tomu chýbal. Žiaľ, chlebík nemali. A teraz k cene – 3 x polievka, 2 x hroznovka a 1 x pivo stáli 6,12 €.

PS: Platil Vincent, pretože rada starších rozhodla, že nezaparkoval ideálne a to si zaslúži trest! Podarilo sa mu hneď na prvý krát zaparkovať auto na parkovisku najďalej od chaty Lopata. Ďalej sa už nedalo, to by nestál na parkovisku, ale na ceste.

rekonštrukcia hradu: http://www.studiuo.com/…n/4569847459

keď to bude hotové, určite tam pôjdem

Hrad Uhrovec:

Uhrovec vznikol v priebehu 60. rokov 13. storočia. Jeho výstavba sa pripisuje trenčianskemu županovi Bášovi, ktorý nadobudol v okolí rozsiahle majetky a mohol túto stavbu realizovať. Prvou písomnou správou o existencii už vybudovaného hradu a panstva je listina Ostrihomskej kapituly z roku 1295. V nej sa konštatuje, že Matúš Čák s rozhodol vymeniť svoje majetky v Tekove za hrad Uhrovec a priľahlé dediny. Aj keď Matúš Čák pôvodnému majiteľovi panstva Petrovi synovi magistra Báša priplatil sumu 50 hrivien, išlo o zjavne nerovnocennú majetkovú výmenu. V listine Ostrihomskej kapituly z roku 1297 sa sťažuje Mikuláš, že Matúš Čák prinútil jeho a jeho otca Petra pod hrozbou smrti k výmene ich panstva Uhrovec za niekoľko bezcenných dedín v Tekove. Majiteľom Uhrovca sa v roku 1295 stal jeden z najvýznamnejších oligarchov v Uhorsku. Matúš Čák vlastnil hradné panstvo Uhrovec až do svojej smrti roku 1321, kedy prešiel do vlastníctva kráľa Karola Róberta.

V kráľovských rukách zostal hrad Uhrovec až do roku 1389, kedy ho kráľ Žigmund Luxemburský daroval svojmu obľúbencovi Štiborovi zo Štiboríc a Beckova a jeho bratom. K hradu patrilo mesto Bánovce a 21 dedín v povodí potoka Radiše a na hornom toku Bebravy. Štiborovcom patrilo panstvo až do roku 1434. Keďže išlo o najvýznamnejších a najbohatších magnátov Uhorska, nemožno vylučovať ani ich stavebné aktivity na hrade. Po smrti Štibora mladšieho hrad Uhrovec pripadol kráľovi. Ten ho roku 1435 udelil svojej žene kráľovnej Barbore. Tá ho vlastnila do roku 1439, keď jej hrad odobral uhorský kráľ Albrecht Habsburský a udelil ho svojej manželke Alžbete.

Začiatkom 40. rokov 15. storočia sa novým držiteľom hradného panstva stal vplyvný magnát z Liptova Pongrác zo Sv. Mikuláša. Okolnosti získania hradu bližšie nepoznáme, ale existujú doklady, že Pongrác na Uhrovci sídlil. Roku 1453 legalizoval Pongrácovu držbu hradu kráľ Ladislav V. Pohrobok za preukázané verné služby a udelil mu ho do dedičnej drržby. Ako majiteľ hradu sa po Pongrácovej smrti spomína Ján Pongrác. Jánovi a jeho dcéram hrad patril aj v priebehu 80. rokov 15. storočia. S Pongrácovcami tiež možno spájať savebné aktivity, najmä zvyšovanie obranyschopnosti hradu, pretože po smrti kráľa Albrechta vypukla v krajine feudálna anarchia. Pongrácovci sú spájaní aj s faľšovateľskými ativitami na hrade.

Roku 1483 sa ako záložný vlastník panstva uvádza Ondrej Danffy z Dobozu. Ako ďalší spoludržiteľ hradu sa na prelome 15. a 16. storočia spomína aj Ondrej Kolár z Výčap. Roku 1506 vdova po Ondrejovi Danffym dala hradné panstvo do zálohu za 7000 zlatých Vavrincovi Salczerovi zo Záblatia, ktorý Uhrovec držal až do začiatku 30. rokov 16. storočia.

Roku 1530 získal hradné panstvo Uhrovec Peter zvaný Doktor de Zylagy, správca kráľovských príjmov. Roku 1533 mu potvrdil držbu panstva Ferdinand I. Peter Doktor sa oženil s Brigitou so Slopného a po roku 1533 sa rozhodol pre dôkladnú prestavbu hradu. Práve v tomto čase (1533 – 1546) sa dobudoval tzv. Dolný hrad a prístup do hradu po moste popod delovú baštu. Manželstvo Petra Doktora zostalo bezdetné. Kráľ Ferdinand I. v roku 1547 udelil hradné panstvo Uhrovec Františkovi Zayovi z Čemeru. uvedenie nového majiteľa do držby nebolo jednoduché. Proti tomu protestovali vdova Brigita a ďalší okolití šľachtici. Kráľ uznal nároky vdovy po Petrovi Doktorovi a prikázal Františkovi Zayovi primerane ju odškodniť. Roku 1549 preto nariadil Nitrianskej kapitule, aby odhadla výšku finančných nákladov, ktoré Peter Doktor vložil do prestavby hradu. Zástupca Kapituly spoločne s murármi, kamenármi, tesármi a lámačmi kameňa odhadli výdavky Petra Doktora nasledovne: hodnota postavených múrov na dolnom i hornom hrade a hodnota použitého materiálu (kameňa, vápna, železa, dreva) bola stanovená na 4000 zlatých dukátov. Hodnota tesárskych prác bola odhadnutá na 500 dukátov, vyhĺbenie priekopy a cisterny na dolnom hrade na 100 zlatých. Suma 5500 zlatých je veľmi vysoká a svedčí o výraznej prestavbe hradu.

František Zay až do svojej smrti roku 1570 nemal čas realizovať žiadny významnejší stavebný počin na Uhrovci, pretože sa neustále zdržiaval v kráľovských službách ďaleko od domova. Po roku 1570 sa hradné panstvo rozdelilo medzi synov Františka Zaya. Význam hradu stúpol v nasledujúcom 17. storočí, keď v časoch stavovských povstaní a tureckého nebezpečenstva slúžil ako útočisko pre Zayovcov a okolitú šľachtu. Mnohí si na hrade nechali uschovať svoje cennosti a donačné listiny. V druhej polovici 17. storočia sa množili spory medzi Zayovcami o údržbu hradu. Roku 1680 si napríklad Štefan nechal vyhotoviť svedectvo Trenčianskej stolice, že iba on sám sa riadne stará o údržbu hradu, kým ostatní jeho bratia túto povinnosť zanedbávajú.

V priebehu 18. storočia hrad pomaly strácal svoju funkčnosť a okrem niekoľkých drábov na ňom majitelia trvalo nesídlili. Využíval sa ako väznica. Zayovci z piety k svojmu rodovému sídlu nechali ešte roku 1802 núdzovo poopravovať časť striech hradu, ktoré boli strhnuté počas výchrice. V júli 1848 bol hrad podpálený a začal pustnúť.

Zdroj: tabuľa inštalovaná na hrade

Je ráno. sme všetci? Áno, tak vyrážame! Niektoré naše tradície poznajú takmer všetci členovia. Také štartovné, vrcholovka či poctivá hustá polievka po turistike… Z niektorou s týchto tradíci sa snáď stretli všetci naši členovia. Ak už nie osobne, snáď aspoň vrabce čvirikali, dúfam. Prečo hneď začínam tradíciami? Pretože sa bavíme o jednej z našich tradícií – kávička po ceste na akciu! Pre mnohých ľudí bez kávy snáď ani nezačal nový deň. Pre ďalších je to spôsob, ako ukončiť makrospánok trvajúci hneď od vstania z postele po úspešný príchod do práce…

Možno si niektorí členovia spolku hovoria „ako to, že nás tá alebo oná tradícia nezastihla?“ Je to možno preto, že tradície vznikajú podľa prevládajúceho „rídzeho charakteru“ zúčastnených! No dobre, priznávam, rozhodujúce slovo má šofér. Tak na rovinu, priznávam farbu, rozdohuje frajerka/žena šoféra. Raz na cestu vyrazí jedna skalná skupinka s prevládajúcim rýdzim charakterom, inkokedy druhá… A každá z týchto skupiniek dáva možnosť vzniknúť iným tradíciám.

A teraz späť ku káve. Nie vždy sa nám podarí zastaviť sa niekde na kávu. Niekedy je čas neúprosný (nie je ho nazvyš), občas majú zatvorené (nie každý otvára o 05:30 hod…) a sem tam nenarazíme na vhodné miesto (o kávu z automatu nejeden z nás nestojí. Ak chcem počuť vysávač, pustím si ho doma a nemusím si privstať a trepať sa niekam ďaleko… preč…).

Tentoraz padla voľba na Mc´Donald v Laugaríciu. Mali sme ho po ceste. Odhodlane vchádzame dnu. Pri vchode sedí partia. Niektorí majú dokonca aj kravaty. Zrazu vzduch pretne potlesk. Nasledujú slová, čo ďalšie ich dnes čaká. Hmm, pracovná porada, teraz, ráno, v nedeľu… Necháme ich s ich nadšením a ticho závidíme. Objednávame si kávu a sadáme si dostatočne ďaleko od skupinky pri vchode. Vychutnávame si čarovný nápoj. Teraz neviem, či ide o tradíciu alebo nevyhnutnosť, pretože Mc´Donald opúšťame v podstatne lepšej nálade ako tí neštastníci na pracovnom mítingu. Ich míting stále nekončí, už nikto netlieska a mnohí z nich sa tvária dosť kyslo…

Keďže sa mi podarilo napísať dostatočne dlhý „román“ bez toho, aby sme začali skutočne šľapať, skrátim to a spomeniem už len to, čo na fotkách neuvidíte. Parkujeme v bývalom malom kameňolome na okraji dediny. Je ráno, a už je tu zopár áut. Hmm, zaujímavé. Takže na hrade bude už asi dosť turistov. Netušil som, že hrad bude až tak navštevovaný. Neváhame a začíname šľapať. Takmer hneď je to do kopca. Nevadí, aspoň je nám jasné, že ideme správnym smerom. Len tak, z ničoho nič, zrazu pred nami stojí hrad. Z turistov na hrade (súdiac podľa zaparkovaných áut) sa nakoniec vykľuli dobrovoľníci, ktorí reštaurovali hrad. Dokonca ich bolo na hrade viac, ako nás turistov. Takmer všade samé lešenie, niečo rozrobené, ťažko sa mi fotilo… Fakt, ten stupák s tým nemal nič spoločné!

Hrad to je zaujímavý. Zazneli slová „Bolo by zaujímavé navštíviť toto miesto o také 2 – 3 roky“. Nedá sa nesúhlasiť. Dovtedy dobrovoľníci určite vykonajú veľa práce! Aj Roman bol nadšený! Možno podľahol čaru miesta. Predsa len tam takmer hmatatelne dýchala história. Alebo že by za to mohlo to krásne nedeľné ráno? Neviem, netuším, ale do očí bilo, že nemôže odtrhnúť oči od toho fúrika na elektrický pohon. Dobrovoľníci to veru vzali zhurta.

A konečne sa dostávam ku skúsenostiam našich predkov. Mnohí možno ani netušia, že mali nejakých predkov. Možno nimi pohŕdajú, pretože nemali mobily, internet, chodili spávať so sliepkami… Ale veru sprostejší od nás napriek týmto nedostatkom neboli. Začnem tak zľahka. Malé prekvapenie pre nás. Pivo na hrade. Síce iba v plechovke a Corgoň, ale ako sa vraví „Darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj.“ I keď sme si za to zaplatili. V jednej zo sál hradu mali dobrovoľníci komodu. Stačilo otvoriť komodu, vytiahnuť z nej patričný počet pív… A veru, keď som to pivo pil, tak som váhal, vytiahli ho z chladničky, alebo nie?… A vážení, bez elektriky! To ani google bez elektriky nefunguje!

Keď sme sa ráno autom presúvali do Sološnice, tak nás niekde medzi Plaveckým Petrom a Mikulášom prekvapil intenzívny dážď. Sám som začal pochybovať o počasí, ktoré predpovedali Nóri. Už som myslel, že dnešnú akciu budeme musieť zrušiť. Avšak Roman neprestal veriť mojim „zázračným schopnostiam“ vybaviť (vymodliť) pekné počasie. Veril im o to viac, keď sa už niekoľkokrát presvedčil pri akciách minulých Áno – je dobré a zásadné páni, že ste ma mali so sebou Počasie sa nakoniec tak parádne upravilo, že vydržalo celú akciu. Mrzí ma len to, že moje modlitby nezafungovali na silný vietor, ktorý nás sprevádzal celú akciu. Nám to však až tak nevadilo.

Prvý náš cieľ bol Veľký Petrklín. Je to taká chuťovka. Ihneď po odbočke na modrú, ktorá vedie na Petrklín sa do nás obula riadne naklonená rovina. Vďaka tomu, že sme boli ešte čerství sme to ale zvládli. Na jeho vrchole je vojenský stožiar s plošinou slúžiacou na kochanie sa. V tento deň bol vietor natoľko intenzívny, že húpanie sa stožiara bolo citeľné. Ja osobne som na plošine dlho nevydržal. Trochu som sa bál. Bol som ochotný vyfotografovať iba pár fotiek a trielil som dolu. Pred odchodom som spravil spoločnú fotku, aby boli dôkazy Neskôr, keď sme boli na ceste na Sklený vrch má napadlo, že som na stožiari zabudol natočiť video, ale odvahu povedať chlapcom, aby sme sa vrátili, som už nenašiel 

Cesta na Sklený vrch bola pre mňa príliš zdĺhavá a navyše viedla asfaltom. Už som myslel, že tam ani nedôjdem. Zbadal som, že akosi začínam byť alergický na asfalt. Nakoniec som to zvládol. Útechou bol odpočinok na lavičke, ktorá sa na ňom nachádza. Po prestávke sme pokračovali na Mesačnú lúku po už príjemnejšom teréne. Asfalt zmizol a už sa neukázal – až na úplnom konci, keď sme sa vracali do Sološnice.

Keď sme prechádzali Mesačnou lúkou a zamierili po červenej na náš najvyšší bod akcie, spomenul som si na chvíle, keď som tadeto prechádzal v júni v rámci „Trnavskej stovky“. Spomienky boli naozaj veľmi živé Onedlho sme dorazili na Vápennú. V tento pekný deň sme tu neboli sami. Bolo tu viac ľudí s rovnakým „postihnutím“ ako máme my členovia PATa a MATa. Zabudol som spomenúť, že tu i na Veľkom Petrklíne bol dodržaný „vrcholový pitný režim“, ktorý tentoraz obstaral Jožo. A samozrejme odovzdávali sa aj vrcholové medaile. Príchod ako aj pobyt sme zdokumentovali na videu i fotkách. Samozrejmosťou bola spoločná fotografia, hoc bolo náročné nemať v zábere cudzieho turistu.

Cestou späť do Sološnice sme sa ešte pobavili staviteľským umením Miša a navštívili vŕšok Malej Vápennej. Bodkou za touto vydarenou akciou bolo občerstvenie v Smolenickej reštaurácii Dvor u Sedliaka plus. Kapustová polievka a pivečko iba znásobili moje pozitívne dojmy z tejto bombovej akcie.

P.S.: Romanovi ďakujem v mene ostatných za dopravu

Dnes som podľahol čaru prírody, žiaľ iba myšlienkami. Všimol som si, že jeseň sa už blíži. Niektoré stromy sú už jesenné. Dorazil ma západ slnka. 0 čo mi vlastne ide?

Dnešný deň – krásy naokolo na mňa pôsobili, pôsobili a pôsobili, až som si uvedomil, že tento sen je veľmi vhodný ako jesenná akcia! Keď budú listnaté stromy krásne žlté a červené, chcel by som navštíviť Veľký Petrklín i Vápennú. Vôbec nevadí, ak bude ráno hmla. Len aby boli výhľady a rukavice – skúsenosti z Jelenca.

My na to, že je to naozaj vhodný termín, ktorý zneužijeme na turistiku! Len žiaľ asi každý na inej akcii. Skupinka od Hlohovca ráči ísť na celú Veľkú noc do Ždiaru a tam podľa síl, chuti a počasia postvárať veci nevídané.

Podľa môjho pracovného harmonogramu vychádza pre mňa ako najvhodnejší termín 30.3.2018 na Veľký piatok – pred mojou prvou nočnou zmenou.
Čo vy na to?

Áno, navštívime aj Veľký Petrklín. Žiadne obchádzanie! Tu je zopár informácií prečo – http://www.planetslovakia.sk/…lky-petrklin

Presúvame sa autom. Nálada dobrá. Všetci štyria sme v pohode. Počkať, bicykel je nejako ticho, ako keby tušil, čo mu na dnes pripravujeme. Niekto z nás totiž bude musieť na tom bicykli prejsť k autu. Dnes totiž máme v pláne neurobiť okruh. Roman celú cestu autom básni, ako je to dole kopcom a ako sa dobre na tom bicykli pôjde. Ako keby tým niečo nesmelo, nenápadne naznačoval. V rýchlosti rozmýšľam koľko je vlastne u nás miest, kde tečie voda hore kopcom. Bicykel na určenom mieste vykladáme a pre istotu aj uzamykáme, aby nám nezdrhol.

Teraz prišiel rad na auto a odparkujeme ho hneď pod turistický rázcestník. Keďže tradície treba dodržiavať, Roman vytiahne bororo. Šup s ním dnu, nasadiť úsmev a vpred rovno za nosom. Začiatok je v pohode. Postupujeme dolinkou popri potôčiku. Pri konci sa to trošku pokazí. Našťastie iba relatívne malý úsek pred sedlom. Dorážame do sedla a máme šťastie. Je hmla, takže nevidíme do čoho ideme.

Marošovi to nedá, vytiahne čarovnú skrinku a študuje mapu. Roman ako keby to tušil, nečaká na žiadne informácie o nasledujúcej trase a hneď si vylepšuje paličku páskou. Za chvíľku z Maroša vypadne „Chalani, čaká nás cca 400 m prevýšenia. Typnite si, ako ďaleko je od nás vrchol?“ Len tak z brucha tresnem – 2 kilometre. Z Maroša vypadne číslo 860 metrov. Nálada sa prudko zhoršuje. Našťastie z Maroša vypadne, že sa pomýlil. Výdychy členov výpravy prehlušujú aj vietor, ktorý fučí v sedle. Pomýlil sa, to sa stáva. Samozrejme, iste, taká blbosť 400 výškových metrov na 860 metrovú vzdialenosť. To by predsa vychádzalo na 2 metre takmer 1 výškový meter! Čakáme na nové priaznivejšie číslo. Tak, chalani, nie je to 860 metrov ale 880 metrov.

No čo Vám poviem? Bola to krásna čerešnička na torte, z ktorej sa vykľul riadny melón. Proste slušné sústo. Síce to vzdialenosťou ani prevýšením nie je náročný kopec, ale … Začnem trochu inak. O nízkotatranskom Salatíne som dodnes počul viacero vecí:

• je mimo hlavného hrebeňa a preto je to zabudnutý vrch, takmer nik tam nechodí
• je to dosť zanedbaný zarastený chodník
• pri konci je dosť drsné stúpanie
• na konci trasy má človek šancu zažiť slávnu šutolinu

Takže pekne jedno po druhom. Možno je to zabudnutý vrch, ale my sme na ňom neboli sami. Stretli sme tam dve partie, jedna bola na vrchole pred nami a druhá prišla po nás. Zažil som podstatne zanedbanejšie a zarastenejšie chodníky, dokonca aj v Nízkych Tatrách. Tento chodník sa mi zdal v pohode. Tú drsnosť na konci asi najlepšie vystihnú čísla z Hikingu – na 1 km pripadlo 264 výškových metrov (cca 1,5 km versus 396 výškových metrov). Šutolina tam bola, ale podľa niektorých internetových článkov som jej tam čakal hory – doly. Nebolo to až také dramatické, ale človek si musel dávať pozor kam šľape a ako šľape.

Zo začiatku sme verili, že sa slnko pustí do hmly a budeme mať výhľady. Roman si zaspomínal na príhodu z detstva, keď s tetou išli na lúku hľadať huby – šampióny. Ako hľadali, tak hľadali, stále nemohli nič nájsť. Až boli unavení a hladní, sadli si na zem a Teta im dala tvarohové koláče. Keď sa posilnili, zrazu z každého kúta na nich pozerali huby. Teta vtedy zahlásila, že zacítili tvarohové buchty. Maroš si hneď spomenul na príhodu, keď sme boli na Jahňacom štíte v podobnej situácii. Slniečko na chvíľku urobilo dieru do hmly až vtedy, keď som vytiahol slaninu. No, dnes slniečko nebolo veľkým maškrtníkom. To je tak, keď sa Vincent málo modlí.

Nakoniec sme sa rozhodli zmeniť pôvodný plán. Mali sme ísť aj mimo turistického chodníka (Pôvodná trasa dostupná tu https://mapy.hiking.sk/?… ). Hmla a námraza nás od toho odradili a preto sme zmenili plán. Vrátili sme sa tou istou cestou. Bicykel bol určite rád. Ešte radšej my ostatní. Pri pomyslení, že po absolvovaní tohto by som mal ešte šľapať na bicykli niekde do kopca 9 km, asi by som stopoval ako o život. Malá Amálka proste chýbala. Dá hore prštek a autá doslova flekujú!

Keďže sme sa museli vrátiť po bicykel, rozhodli sme sa navštíviť v duchu hesla „Keď už sme tu“ aj Brankovský vodopád. Našli sme ho v nie úplne ideálnej kondícii. Taktne sme mu to odpustili, pretože aj nás vrch Salatín nezastihol v ideálnej kondícii.

PS: Vrch Salatín i Brankovský vodopád by som rád navštívil aj niekedy nabudúce. Ideálne keď bude lepšie počasie (proste a jednoducho výhľady) a viac vody.

Toto bola akcia, ktorú som skoro zrušila, hoci je Pálava prekrásne miesto. Ale predstava 4 dní na nohách ma nelákala, keďže niekoľko týždňov predtým ma zradilo koleno a obávala som sa, že to nerozchodím. Koleno som rozchodila turistiku zvládla, aj napriek tomu, že som pár dní predtým ležala s teplotami.

Každopádne sme mali krásne počasie a určite odpoúčam každému turistovi aby sa na pálavu pozrel.

P.S.: Budúci rok na jar by sme chceli s kamarátkou a jej priateľom prejsť Pálavu. Ak by mal niekto záujem nech sa hlási a môžeme naplánovať víkendovú akciu. Tá krajina za to určite stojí 

Pár slov k tejto akcii.

Chcem najprv poznamenať, že mi je veľmi ľúto, že s nami nemohol ísť pôvodne prihlásený Kowo. V nedeľu na futbale sa mu prihodilo zranenie achilovky, ktoré ho minimálne na pol roka odstaví od všetkých športových aktivít. Týmto mu želám, aby sa čoskoro zdarne vyliečil.

Čo k akcii?

V úvodnej časti trasy, keď sme rozvážne šliapali hore nás znenazdajky obehli dve autá. Položil som si otázku. Preboha, čo tie autá tu robia? Neskôr som dostal na ňu odpoveď. Po chvíli sme dorazili ku chate zvanej Vodopád a práve tu stáli tie oné dve autá. Boli to chatári, ktorí tesne pred nami dorazili na spomínanú chatu a tak nás mohli pohostiť. Samozrejme, že sme si dali pivečko. Povzbudila nás ochota a neskutočne nás to nakoplo do ďalších kilometrov. V súvislosti s týmto sme si spolu spomenuli na negatívnu reštauračnú skúsenosť v Štefanovej, keď sme boli na Rozsutcoch.

Ďalšie čo ma v priebehu stúpania na Chleb zaujalo bol Šútovský vodopád. Ževraj občas máva málo vody. No pre našu návštevu si prichystal vody dosť. Ako bonus bola krásna dúha, ktorú sa Jozef snažil zachytiť vo svojich záberoch. Mišo s Radom boli súčasťou ilúzie, že držia dúhu aby nespadla, keď ich Jozef fotil.

Pre mňa boli zaujímavé aj Mojžišove pramene. Neveril by som keby som nevidel, že prameň môže byť tak výdatný ako bol tento. Vodu z tohto prameňa sme použili na občerstvenie a príjemné opláchnutie.

Po prameňoch nás čakali Kopiská. Po celú nasledujúcu cestu sme už mali aj nádherné výhľady na Steny, Hromové a neskôr aj na Chleb. Keď sme dorazili na Kopiská spomenul som si, ako som na tomto mieste bol s rodinou v júni 2015. My sme vtedy išli trasu popod Stoh a potom do Štefanovej.

Na Chleb som sa dostal po troch rokoch. A musím poznamenať, že vždy je to iné. Iné myšlienky, iné spomienky, iné fotografie, iní spoločníci. Proste vždy je to iné a to je to na tom krásne, prečo sa oplatí navštíviť miesta aj opakovane.

Keď sme odišli z Chlebu začali sme rozmýšľať, či navštívime aj Veľký Kriváň. Rozhodnutie podlo po príchode do Snilovského sedla. Prehodnotili sme zostávajúci čas potrebný na zostup a jednoznačne sme rozhodli, že keď už sme tu tak na Kriváň pôjdeme. Bolo to síce namáhavé, ale spoločne sme to dokázali. Musím povedať, že sa oplatilo. Odmenou nám boli nádherné výhľady. Bonusom tohto výstupu bola fotografia „hore bez“ 9. októbra na najvyššom vrchu Malej Fatry v nádhernom počasí. To sa veľakrát neprihodí. Bol by hriech nevyužiť to.

Posledným zastavením bola chata pod Chlebom. Na toto sme sa všetci tešili asi najviac. Našou návštevou sme zistili, že chata je v stave rekonštrukcie – zveľaďovania. Rozširujú miesta na sedenie pod strechou. My sme si posedeli na stávajúcich lavičkách pri dobrej polievočke a pivečku. Iba Rado sa obetoval a vychutnal si kofolu A potom sme sa už vydali na dlhý zostup do Rieky k autu.

Jedno čo ma mrzí je to, že pre Jozefa som mal prichystaný Certifikát, ktorý som mu chcel pri aute odovzdať. No zasiahol ten „nemecký ujo“ a nestalo sa tak. Certifikát dostal Jozef až v Piešťanoch na parkovisku. Jozef sorry.

To by bolo všetko.

čo sa deje Kowo? Prečo si sa odhlásil?
Výhovorka je taká neistá, nič nehovoriaca.
Veď má byť pekné počasie, aspoň podľa predpovede. A bude zas vynikajúca partia.

Rado,
celkom pekné video si natočil a zmontoval.

Ako Jozef správne nazval foto galériu k tejto akcii „Akcia na želanie“, takou bola pre mňa táto akcia. Už niekoľkokrát som bol v Malej Fatre. Už niekoľkokrát som liezol na Rozsutce, ale nikdy na obidva naraz. A práve to bolo mojím tajným snom, ktorý za mňa naplánoval Jozef. Akciu naplánoval dokonale, lebo neviem ako to zariadil, ale aj o nádherné počasie sa postaral V tento nádherný deň bolo hriechom nikam neísť. A to bolo asi aj mottom všetkých zúčastnených. Na miesto začiatku túry do Štefanovej nás doviezla Radova hnedá Honda, za čo mu chcem ešte raz poďakovať.

Keď sme začali šliapať, už v dedine sme sa chceli posilniť zlatistým mokom, ktorý dodáva nám turistom tak potrebnú energiu a morálnu podporu. No znova a znova sa presviedčame o „slovenskej nepohostinnosti“. Dobre, je skoro po sezóne, ale tak nádherný deň, keď do Jánošíkových dier prišlo toľko ľudí nevyužiť na celkom slušný zárobok za pohostenie je trestuhodné. Natíska sa mi slogáň „To je také slovenské“. Bodka. Nič to. To mi asi nezmeníme. Našťastie, keď sme dorazili na Podžiar môj dojem z dnešného dňa napravili ľudia, ktorí nás obslúžili v miestnej malej kolibe. Je neskutočné, ako malé ochotné pohostenie pozdvihne náladu človeka, ktorý si vyšiel za krásami Slovenska. Myslím, že som nebol sám s pozitívnymi pocitmi po návšteve tohto oddychového miesta.

Horné Jánošíkove diery.
Nebol som tu prvý a dúfam ani posledný krát. No vždy ma udivuje, že to nieje nikdy rovnaké. Táto časť je asi najzaujímavejšia z dier. Človek tu vždy uvidí to, čo si nevšimol predtým, keď tu bol. Chválim to, že v tejto časti stále udržujú a vymieňajú nové laná, rebríky a stúpačky.

Pod Tanečnicou.
Toto miesto je tak zvláštne. Z tieňa stromov a chladnejšej doliny sa zrazu dostanete na teplé otvorené miesto s výhľadom na Malý Rozsutec. Pri oddychu a výhľadoch človek tak trochu pookreje.

Malý Rozsutec.
Tento „malý kamienok“ sa proste nedá obísť. Viem si predstaviť Kowa, aké pocity pociťoval pri výstupe na vrchol. Mňa to tiež nenechá chladným. Zdá sa mi, že bol výstup ešte bezpečnejší, ako v minulosti vďaka novým lanám a stúpačkám. Na vrchole sme si to patrične užili. Oddych, jedlo a kochanie sa to proste musí byť, predsa nie sme žiadni pretekári. Pohľad na Veľký z Malého Rozsutca je inšpirujúci Ani na chvíľu som nezapochyboval o tom, že by som nešiel naň. Už raz sa mi to stalo. Ani fascinujúci pohľad na jeho majestátnosť ma v júli 2013, keď sme išli opačným smerom, nepresvedčil o jeho návšteve. Ešte stále aj po tých rokoch si spomínam na to, akú úbohú kondičku som mal v tom čase.

Veľký Rozsutec.
To je proste kráľ tejto časti pohoria. Vždy tu dosiahnem vrchol mojej slasti. Samozrejme turistickej, lebo sú aj iné slasti. Vystúpiť na Veľký nieje až také jednoduché. Turista si musí svoje zaslúžiť, niečo zo seba vydať, ale to asi pri každom takomto dominantnom vrchole. O to ma viac tešilo, keď sme dorazili na jeho vrchol. Keď si každý myslí, že vrchol dosiahol už na „Malom“ tak sa mýli. Na „Veľkom“ som si uvedomil, aký malý je „Malý“. Ten pohľad je proste fascinujúci. A to som ešte nepovedal o pohľade do Medziholia. Natíska sa otázka „tam dole mám teraz zostúpiť?“. Áno tam dole. Zostup dole je ozajstný zážitok. Najprv kamene, laná, reťaze. Potom časť po šotoline, až nakoniec hlina a na konci tráva.

Sme na Medziholí.
Je to posledná zastávka, ktorá sa dá využiť na oddych a my sme ju do bodky využili. V tejto časti sa nachádza aj prameň, ktorého služby chcel využiť Rado, no zistil, že prameň je „mŕtvy“. Škoda. Premene nám nejak vysýchajú. To nieje dobré. Po oddychu sme vyrazili na poslednú časť túry smerujúcu do Štefanovej. Prezradím, že na začiatku akcie sme sa pohrávali s myšlienkou pokračovať ďalej cez Stoh na Poludňový grúň a potom dole cez chatu na Grúni do Štefanovej. K hlasovaniu na Medziholí ani nedošlo. Chýbali fyzické a morálno-vôľové sily. Stačil nám únavný a zdĺhavý zostup do dediny. Priznám sa sám za seba – dnes by som to nedal Ale. Som pripravený sa s touto možnosťou popasovať niekedy nabudúce 

Čo na koniec?
Len to, že ja, Rado a Mišo sme dole v Štefanovej stihli kofolu, než Jožo s Kowom dorazili do cieľa. Obdivujem Kowa, že to zvládol a Jožovi vyslovujem veľké vďaka, že sa obetoval a nenechal Kowa ísť samého dole. Je prirodzené, že nie všetci máme rovnakú kondíciu. Niekto lepšiu, niekto slabšiu. Kondička sa buduje krok za krokom. Priznám sa, ja som toho mal dosť, bývali aj lepšie časy. No nikto nám nezoberie, že sme vynikajúca partia so skvelou náladou a rovnakým „postihnutím“, čo eliminuje chýbajúce sily a dodáva pozitívnu energiu.

Ďakujem, že som mohol byť súčasťou tejto „mini-expedície“.

Jozef, na mapy.cz to udáva: Trasa 12 km – 5:36 h

https://sk.mapy.cz/s/32MMS