Komentáre k turistickým akciám

Ešte by som chcel počas tejto „zimnej“ sezóny uskutočniť výpravu za snehom. Pre nás tu dolu, je už vzácny. My sme veľa snehu tentoraz nemali. Iba na jednom malom mieste len taký poprašok.

Keď sme boli na Dolnožďanskej skale, videli sme na najvyšších kopcoch Kremnických vrchov sneh. Súdim tak aspoň podľa bielej farby, ktorú bolo vidieť na najvyšších miestach Kremnických vrchov.

O 1 deň sme sa obišli. Ja som tam bol dnes.

Pri písaní článku o hrade Liptov sa mi podarilo nájsť animáciu zobrazujúcu hrad v celej jeho niekdajšej kráse a sláve – https://www.youtube.com/watch?… Čo na to vravíte nedávni návštevníci hradu? Boli sme na úplne inom mieste, však?

A ako to vyzerá z vtáčej perspektívy? Hrad tam už síce nestojí, ale je to úplne iný pohľad. Niekto si dal námahu a vyteperil tam drona – https://www.youtube.com/watch?…

Tentoraz to bolo s medzinárodnou účasťou. Bernt je totiž Rakúšan. Na Slovensku bol 2 krát, raz v Bratislave a raz v Trnave. Nevie, do čoho ide, pretože sa nemienime motať po rovinke. Prečo vlastne išiel? Dušo ho nabalamutil na kúpanie sa v Medokýši. Len tak, pod holým nebom. Kto vie čo všetko mu nasľuboval? Nech je, ako chce, nalákal ho. Lámal aj Buba, vraj mu stačia plavky a uterák, ale nezlomil ho. Bubo má totiž už nejaké skúsenosti s našimi akciami. Doteraz si vyberal samé čerešničky na torte. Som trochu v pomykove, vari sa mu trasa zdala príliš krátka, alebo nezaujímavé prevýšenie?

Tentoraz nám počasie prialo. Bol trochu opar a preto tu určite bývajú aj lepšie výhľady. Mohlo však byť aj horšie. Pretože nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. A to platí aj v tomto prípade. Mal fúkať silný vietor. Občas sa ohlásil jeho mladší brat, ale iba preto, aby dal o sebe vedieť.

Počas cesty tam sa nám podarilo z Bernta dostať, že má rád les. Veru, prišiel si na svoje. Bol aj les, aj kúpanie sa v Medokýši. Len to nebolo zadarmo. Teda vstupné sa neplatilo, ale hýbať sa bolo treba. A občas sa tá rovinka aj naklonila. Vzhľadom na to, že toto bola Bentova prvá turistika, držal sa statočne. Odmenou mu bolo na konci trasy kúpanie sa v Medokýši. Nielen on spojil príjemné s užitočným. Voda Medokýša pri Kalamenoch totiž blahodarne pôsobí práve na pohybové ústrojenstvo. Zatiaľ sa jemu i nám môže o Medokýši iba snívať, pretože stúpame k Liptovskému hradu. Nie že by sme sa už teraz nekúpali. Nemá to však zatiaľ nič s vodou Medokýša. Zatiaľ sa kúpeme iba vo vlastnom pote.

Stúpame. Navôkol samý sneh. Je to tu ako v rozprávke. Iba na stromoch je ho pomenej. Síce pomenej, ale aj tak sa nám snaží padnúť za golier. Našťastie sa mu to až tak nedarí. Možno preto, že na niektorých miestach je pomenej stromov. Aj tu platí nepriama úmera. Pomenej stromov znamená viac výhľadov a opačne. U nás si zimu pamätajú snáď už iba pamätníci. Fakt už musíme ísť na sever, aby sme niečo takéto zažili. Síce u nás tiež občas padá niečo biele. Dlho u nás však nepobudne a po pár hodinách, alebo v lepšom prípade dňoch nenávratne zmizne. Možno iba preto, aby pamätníci nezabudli.

A je to tu, sme na Liptovskom hrade. Zisťujeme to podľa toho, že je tu ceduľa a kovový rebrík. Z hradu sa totiž veľa nezachovalo. Bol zničený koncom 15. storočia na príkaz kráľa. Vojaci odviedli dobrú robotu. Zachovalo sa tu niekoľko základov múrov. Niekto tu postavil drevený mostík cez priekopu a turistický prístrešok. Z hradu veľa nezachovalo, ale i tak neľutujeme námahu vynaloženú na to, aby sme sem prišli. Môžu za to výhľady. Tie nám potvrdzujú, že toto bol naozaj u nás najvyššie postavený hrad.

Už nás čaká iba klesanie. Dostatok snehu a naklonená rovina nesmelo naznačujú, že to bude samý zážitok. Za zážitkami sme sem prišli, takže sme tu dobre. Cesta dolu rýchlo ubiehala. Skákali sme si z nohy na nohu, občas sme sa šmýkali ako na lyžiach… Proste zima má svoje čaro. Radosť bolo pozerať, ako naši členovia poskakujúc a šmýkajúc sa postupujú dolu. Len na Berntovi bolo vidieť, že je to jeho prvá turistika. Niekde tie skúsenosti získať musí. Podstatné je, že sme nezaznamenali žiadne straty.

A teraz zlatý kliniec – Medokýš. Bol tam, kde mal byť – na konci našej trasy. Voda mala mať 33 °C. Keďže vonku zúril február spolu so snehom, tak iba blázon by očakával číslo 33. Voda bola na dotyk vlažná. Dalo sa v nej v pohode vydržať. Tu musím pochváliť Rada. Vyskúšal vojsť do potoka ako Roman. Keď do neho vstúpil dostal zo seba iba nejaké nesúvislé zvuky. To mu však nezabránilo si do potoka ľahnúť. Zvládol to. Asi ho inšpiroval Roman. Ja som sa pokúsil tiež. Vydržal som tam stáť asi 2 – 3 sekundy. Keďže som ani otca ani mater nezabil, ďalej som vo výkone trestu nepokračoval. Nuž Roman, nabudúce musíš prísť osobne a inšpirovať ma viac.

Medokýš nevplýva priaznivo iba na pohybové ústrojenstvo. V jeho vodách sa totiž zrodila aj naša budúca akcia. Kedy? Jedine február 2021. Dáme neďaleké doliny v zimnom šate – Kvačiansku a Prosiecku a potom šup do blízkeho Medokýša snažiť sa zachrániť z pohybového ústrojenstva všetko, čo sa len zachrániť dá…

Tentokrát to bude túra s medzinárodnou účasťou! Takže začnite oprašovať nemčinu, dojde kolega Berndt, chce sa kúpať v termálnom prameni! Tak čo, ukážeme mu naše pekné Slovensko?

Trochu neskoro, ale predsa

Vždy, keď sme v minulosti prechádzali okolo tohto miesta, počúval som rovnaké hlášky „aha tam sú Vršatecké bralá“. A potom niekedy nasledovali opisy tohto pekného miesta tými, čo tam už boli. Vtedy som chytil syndróm menejcennosti. A to preto, že som tam ešte nebol.

No dnes sa syndróm vytratil. Po absolvovaní náučného chodníka okolo Vršatca, musím konštatovať, že návšteva stála zato. Hoci to nebolo pre mňa ľahké, pretože stále bojujem s respiračnými ťažkosťami, mám ťažkosti s dýchaním. Počas celej akcie som sa motal na chvoste našej skupinky. Iba na chvíľu mi robil partnera hosť Ivan a to vtedy, keď sme sa blížili ku sedlu Chotúč.

Výber trasy a vrcholov hodnotím na výbornú. Toto zvládol Jozef bravúrne.

Pri výstupe do sedla Chmeľová sme sa ocitli v úplne inom pohorí. Tečúca voda po chodníku nám na chvíľu pripomenula Slovenský Raj. V sedle sme sa vyskytli celkom tri krát, pretože sme z neho absolvovali výstupy na obidva naplánované vrcholy.
Chmeľová je krásny kopec. Aj keď sú z nej obmedzené výhľady, tie ktoré poskytuje sú impozantné. Pri návšteve Chmeľovej som naplánoval aj odovzdávanie certifikátu Dušovi, čo mi dnes vyšlo. Proste na nič som nezabudol Okrem toho sme na stožiari zanechali podpis (nálepku) spolku PAT a MAT. Nesmiem ešte zabudnúť, že sa Jožo postaral o „kvapalnú vrcholovku“ a to na každom navštívenom vŕšku. Za čo mu chcem vysloviť pochvalu.

Návšteva Javorníka bola tiež zaujímavá. Keď sme zo sedla vyrážali k nemu, tak som chlapcov nasmeroval správnym smerom – „chodte doprava zahlásil som“. Sám som sa vydal inou cestou. Myslel som si, že je „správnejšia“ a to preto, že som sa pozeral do „čarovnej skrinky“ a tá mi to tak ukazovala. No keď som musel absolvovať strmejšie stúpanie a navyše sa preplietať okolo nízkych náletových drevín, a aj tak som sa napojil na chodník, ktorým prešli ostatní konštatoval som, že to bola blbá cesta. Čo dodať – proste Vinco Aspoň bolo vzrúšo. Pobyt na Javorníku sa na 100% oplatí. Sú z neho impozantné výhľady do celej doliny. Nenavštíviť ho by bola veľká chyba. Navyše cesta k vrcholu pripomína vrcholy Roháčov. Idete po hrane chodníka a pod vami je strmí zráz. Takto sa to zdalo mne. Cestu dole do sedla sme absolvovali „mojou správnejšou trasou“ 

Trasa medzi dvoma vrcholmi (Javorník, Chotúč) bola pohodová. Smerovala najprv dole a ako je dobrým zvykom turistov následne aj hore. Než sme ale začali stúpať do sedla Chotúč navštívili sme najprv odpočívadlo pri odbočke na Červený Kameň. S odpočívadla sú pekné výhľady naň. A tu sme aj absolvovali povinnú gastronomickú a iní aj „inú“ prestávku. Oddych nám skvele padol a prispel aj k tomu, že som nemusel opäť, ako býva zvykom vláčiť všetko domov, čo som si na túru doniesol Myslím, že podobný problém majú aj ďalší členovia spolku. Nasledujúca trasa viedla príjemnou trávnatou cestou, ktorá sa neskôr zmenila na asfaltovú cestu. Ňou sme sa dostali až do sedla Chotúč.

Až pri ceste do sedla sme konečne stretli nejakých ľudí. Pred nami bol posledný z vrcholov. Pre mňa bol najnamáhavejší. Každú chvíľu som odpočíval zavesený na paličkách , veď to poznáte stáva sa z toho už legenda Výstup na Chotúč je iba povinnosťou, lebo na ňom nečakajte žiadne výhľady. Zato predvrchol a trasa k vrcholu ponúka výhľady na Vršatecké bralá. Tie som si užil iba cestou dole. Lebo spomínate? Keď som išiel hore bol som permanentne zavesený na paličkách Do dediny sa ide príjemnou asfaltkou, ktorá poskytuje oddych a prípravu na posledný výstup – výstup na hrad Vršatec.

Hrad Vršatec treba bezpodmienečne navštíviť, ak sa nachádzate v týchto miestach. Je to iba 100 metrov výškových, to zvládne každí. Výhľady zo zrúcaniny za tú námahu stoja. Hoci je na začiatku zákazová tabuľka, turistov to neodrádza vystúpiť na jej vrchol. My sme si ju dôkladne obhliadli, pokochali sa nádhernými výhľadmi na dedinu Vršatecké Podhradie a celú dolinu. Cesta do hornej časti hradu vedie cez skalnú štrbinu a úplne k najvyšším častiam cez dve skalné okná. Boli sme aj tu ale na najvyššie časti už strach nedovolil Na peknom mieste sme si spravili záverečnú spoločnú fotografiu a vydali cestou späť k autu.

Posledným bodom programu bolo uspokojiť potreby prázdneho brucha v miestom Hoteli Vršatec. Strávili sme tu príjemné posedenie pri celkom slušnom jedle a pití a rozprávaním dojmov z akcie. Za mňa hodnotím akciu ako skvele strávenú nedeľu. Počasie nám prialo a ani trasa nebola náročná, bola tak akurát.

Ďakujem ostatným, za príjemnú spoločnosť, i keď dá sa o tom polemizovať, keď som bol stále na chvoste výpravy a iba sem tam sme sa spojili v nejakom bode  

Pekná túrka. Aj ja mám v albume fotku s Vršateckým hradom 

Jasne hlásili dážď. Neskrývali to pred nami. My sme však objavili okno. Presnejšie Vincent. Podarilo sa mu zistiť od kedy do kedy nebude pršať a dokonca v slabšej chvíľke prezradil, že aj kde. Viac nám nebolo treba. Nič to, že bude napršané. Nebude to po prvý krát čo budeme čeliť blatu. Úplne nám postačí, keď sa s trochou šťastia vyhneme dažďu. To sa nám nakoniec aj podarilo.

Cestou autom do dnešného „základného“ tábora padlo rozhodnutie zastaviť sa na káve na osvedčenej pumpe. Svietiť sa tam svietilo, ale dvere na fotobunku nie a nie sa otvoriť. Nakoniec z toho nič nebolo, pretože pani majúca na starosti kaviareň Viva sa nedostavila do práce včas. Mala na to dobrý dôvod. Pokazilo sa jej totiž auto. Vraj dorazí až za 20 minút. Rozhodli sme sa nečakať.Aj tak má byť veterno, to nás preberie. Výsledok zastávky na pumpe bol – žiadna káva, ale zato bola výprava obohatená o dve bagety a 5 fidoriek.

Zo začiatku to vyzeralo s výhľadmi všelijako. Aj by sme pridali do kroku, ale nešlo to, pretože to celkom slušne šmýkalo. Nik neľutoval, že si zobral aj paličky. Na Chmeľovej citeľne dul vietor. Potom ako keby sa zabil a už len sem tam dal o sebe vedieť. Nakoniec sme vzhľadom na to, aké bolo počasie, mali celkom slušné výhľady. Bolo ich aj treba, pretože sme sa vytrepali na tri vrchy a jedno hradné bralo. Bola to celkom dobre strávená nedeľa.

Stolové hory odporùčam. Je to taký malý Adršpach. A po turistike urcite malý oddych v aquaparku v Kudowa-Zdroj, ktora je odtial asi iba 10 kilometrov.

P.S.: Poučenie na Sněžke nám nestačilo a tak sme si ho pre istotu zopakovali. Kde je lad tam nechodiť!

Iba pridám URL linky o Národnom parku Stolové hory na čítanie:
https://www.stoplusjednicka.cz/…ice-v-kanade
https://cs.wikipedia.org/…v%C3%A9_hory
https://www.region-adrspach.cz/…ory-stolowe/

A tu je krátke video o Národnom parku Stolové hory

Hneď v úvode spomeniem, že som sa konečne dostal na Malú a Veľkú pec. To, že bývam blízko vo Vrbovom ma k tomu predurčovalo. Hoci som v minulom roku pri potulkách bicyklom zablúdil na Malú pec, no do akcii sa to neráta. Lebo my turisti zvykneme ísť po svojich. A toto bolo na kolesách.

Ešte pred začiatkom akcie sa v práci všetci zúčastnení niekoľko dní pred uskutočnením dohadovali na nejakých raňajkách u Vinca. A dokonca chceli do toho namočiť aj moju manželku. No iba ja viem, ako by to u nás pri ich návšteve a dožadovania sa raňajok dopadlo  

Na miesto činu sme išli mojim vozidlom. Chcel som spraviť priateľom službu. No dočkal som sa iba frflania. Že vraj som mal studené auto a oni prišli pekne na vyhriatych autách, tak prečo sme nešli jedným z nich. Za dobrotu na žobrotu.

Samotná túrka prebiehala klasicky. Bolo treba len kráčať vpred a hore Akcia však nebola nudná, obsahovala zaujímavé body záujmu. Napr. stožiar s vysielačom na Tlstej hore. Na tomto mieste som sa ocitol už tretí krát. Dvakrát som tu bol s dcérou Sonkou, keď na ZDŠ-ke bola členkou turistického krúžku. No ani raz som nemal odvahu liezť na stožiar. Dnes to bolo iné. Keď sme chceli vidieť nejaké výhľady, museli sme proste vystúpiť vyššie. Musím povedať, že sa oplatilo.

Druhým bodom bola Malá pec. Keď sme vyliezli na ňu, bola mi akási povedomá. Iné bolo len to, že som nemusel hore tlačiť bicykel, ale iba sám seba. Keď som tu bol minule skalné okno som nenašiel. Limitoval ma bicykel a šero podvečera, ktoré sa vkrádalo medzi stromy. Teraz ho za mňa našli súpútnici. Cestou, ktorou sme prišli, museli sme aj odísť. Táto trasa na Malú pec sa nedá zokruhovať, pretože je obohnaná plotom súkromného pozemku.

Na Veľkej peci som bol prvý krát. Jaskyňa je dostatočná na ukrytie pred nečasom a dá sa v nej aj opekať, pretože obsahuje dosť veľké ohnisko. Netreba si nosiť ani papier. V jej útrobách je všade porozhadzovaný papier, ktorý sa hodí na podpálenie ohníka. Chýbali už len spekáčky alebo Romanové párky Možno nabudúce budeme aj opekať. Toto považujem za nedostatočnú prípravu na akciu.

Predposlednou zastávkou bol Barónov hrob. Ten sme s Jožom navštívili pred rokom o tomto čase, keď sme v snehu išli na Orlie skaly.

Nakoniec sa mi podarilo prehovoriť všetkých, aby sme si ešte predĺžili trasu o pamätník SNP na Pustej Vsi. Myslím si, že neľutovali túto zachádzku.

A kedže boli všetci hladní a hlavne hosť Boris, museli sme sa ešte zastaviť na Prašníku v miestnej vyhlásenej reštaurácii a dať si „Vincentove raňajky“. Černohorský rezeň a kofolka dokonale zapasovala. To bolo ale milému Borisovi málo a tak sme si vo Vrbovom ešte dopriali sladký dezert a kávičku, ako dokonalú bodku za vydarenou akciou.

Mala to byť nenáročná akcia. Čo sa týka prevýšenia i vzdialenosti aj bola. Trochu zabrať dala až „vyhliadková“ vežička na Tlstej hore. I to je však zvládnuteľné. Väčšinou to bola rovinka, alebo mierne stúpanie. Prudšie stupáčiky by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Aj to by mi zostali niektoré prsty neobsadené. Stupáčiky boli navyše pomerne krátke.

Tentoraz nebolo ani veľa výhľadov. Ak boli, tak obmedzené. To neplatí pre „vyhliadkovú“ vežičku. Navyše bol opar, najmä v doline Váhu. Nemrzí nás to však, pretože hlavnými lákadlami výpravy boli skalné okno (Malá Pec) a jaskyňa majúca veľmi blízko ku skalnému previsu (Veľká Pec).

O ďalšie lákadlo sa postaral Vincent. Do trasy zakomponoval partizánsky bunker. Podozrievam ho z toho, že to urobil len preto, aby predĺžil trasu. Potrestal však iba sám seba. Súdim aspoň podľa toho, že pri vstávaní od obedného stola vydával najviac čudesných zvukov zo všetkých zúčastnených.

Tentoraz sme po jedle mali aj kávu a dezert. Síce úplne na inom mieste, ale všetko bolo. Vo Vrbovom je malý obchodík so šiškami. Je naozaj malý! Dnu vojde jeden zákazník a hneď majú plno! Nakoniec sme sa v pokoji rozišli domov. Vlastne Vincent nemusel, ten už doma bol…

Túto akciu pridávam ako malú inšpiráciu pre turistov na výlet do Poľska.

Prešli sme si údolím rieky Polesnica, okolo zámku Kzias. Je to nenáročná trasa, ale za to je na nej čo obdivovať. Takmer celý čas je výhľad na zámok, ktorý je najväčší v Dolnom Sliezku. Jednou zo zastávok je aj zrúcanina starého hradu, ktorý pôsobí veľmi romanticky.

Veľkým prekvapením je určite spôsob akým sa starajú o les. Staré spadnuté stromy tam nechávajú, aby sa rozložili a tým prispievajú k obnove ekosystému. Rieka mala aj vďaka prítomností železnej rudy krásnu červenú farbu.

Jedinou škodou bolo to množstvo odpadkov, ktoré sa v rieke nachádzali.

Za návštevu určite stojí aj neďaleké mesto Valbrzych. Kedy hornícke mesto, kde sa bolo veľa tkáčských dielní, ale predovšetkým bolo známe pre svoj porcelán, ktorý sa tam vyrába dodnes a neďaleko radnice a Rynku sa nachádza aj menšie múzeum Porcelánu.

Nakoniec, celé okolie je popretkávané rôznymi turistickými trasami a jeden deň na prejdenie nestačí.

Pravá zimná turistika. Mali sme plno snehu, niekedy až priveľa, ale aj slniečka, vetra a ľadu. Poučenie do budúcnosti ak je niekde tabuľa Nevstupovať ľad, tak tam už nepôjdem. Sněžku si zopakujeme znova cez leto.

„Vysokýýý Iiiiinoooovec, vysokýýý aaako jaaa“.

Inovec je relatívne vysoký, ale jeho výška nám ani tak nevadila. V pohode sa dala zdolať. Úvodný stupák nám pomohlo nevnímať Jožove štartovné na parkovisku. Väčšie vrásky ako výška, nám narobila náročnosť výstupu po zľadovatelom chodníku. Boli sme nútení pre dodržanie bezpečnosti ísť väčšinou vedľa chodníka. No boli aj úseky kde sa to nedalo a tu bolo treba ísť pomaly a maximálne opatrne. No napriek tomu sa nám podarilo nepár krát dotknúť sa pri páde telom zeme. Našťastie sa nikomu nič nestalo – prežili sme celú akciu bez ujmy na zdraví.

Väčšinou cesty sme išli v bielom opare, iba kde tu sa na chvíľu ukázal nejaký výhľad. Cestou hore sme ani netušili, že sa na vrchole dočkáme obmedzených výhľadov. Než sme ale dorazili na vrchol postavila sa nám do cesty chata pod Inovcom. A to bola pre mňa príjemná chvíľa. Myslím, že nielen pre mňa. Chata zvnútra je útulná, teplá a pohostinná. Ja som bol v nej prvý krát a preto takéto vyjadrenia – hodnotenia. Tmavé pivo a teplá cesnačka nás pozitívne nakopla.

Keď sme sa po prestávke rozhodli pokračovať zistili sme, že na vrchol nešliapeme sami. Zrazu sa okolo nás objavilo množstvo turistov. Neboli tu iba ľudia, ktorí sa na aute vyviezli po ceste k chate. Ako sme sa blížili k Inovcu pribúdalo snehu a chodník bol šmykľavejší. No pozitívne bolo, že sa začalo objavovať medzi stromami slniečko. Tesne pred vrcholom sme zistili, prečo sa Inovec volá Inovcom. Ustavične na nás padala inovať, ale nebolo to nepríjemné, práve naopak. Inovať sa na zemi ligotala, ako v rozprávke Mrázik.

Väčšie množstvo návštevníkov pritiahol Inovec aj vďaka svojej kovovej rozhľadni, ktorá sa týči nad stromami. Vďaka nej a aj vďaka zlepšenému počasiu boli ako také výhľady. Inovec si viem predstaviť aj v lete. Môže to byť predmetom mojej túžby. Každopádne budem chcieť Inovec navštíviť niekedy v lete. Cez nalepenú nálepku na stožiari sme zanechali odkaz pre ostatných, že jestvujeme 

Cestou späť sme sa nezastavili opäť v chate na pivo, ako sme pôvodne plánovali, ale pokračovali sme ďalej. Znova sme zažili nebezpečné zľadovatené úseky, ktoré boli o to horšie, že boli pri zostupe. Aj túto pasáž sme prežili bez ujmy. Spadol som iba ja a Mišo. Jožo sa pádu tentokrát vyhol. Preto Jožových 2–2–1. A už viete, ktoré číslo kto je 

Vydarenú akciu sme zakončili nákupom domácich produktov v predajni na parkovisku. Syrové nite, korbáčiky, žinčica a klobásky nám čiastočne vyprázdnili peňaženky. Nebanovali sme však, lebo sme zaplatili za kvalitné domáce výrobky vyrábané tradičným domácim spôsobom.

P.S.: ešte musím spomenúť, že sme pred chatou stretli a rozprávali sa s chlapíkom, turistom, SNP-éčkarom, ktorého sme stretli v lete na chate M.R. Štefánika a na chate pod Chopkom. Prehodili sme s ním pár hrejivých slov a zaspomínali na stretnutie v Nízkych Tatrách a spoločne sme sa vyfotili (fotka je vo foto galérii).

Čaj je zaliaty. O chvíľu pôjdem „hádzať“ veci do ruksaku. Na záver ma čaká škriabanie okien na aute. Zrazu mi zvoní telefón. Mišo sa práve prihlásil na akciu. Inak by som ani netušil, že ide. Jasné, vyzdvihnem ho na našom osvedčenom mieste…

Klasika, z Piešťan ide autom Vinco. Z diaľnice obdivujeme hrad Tematín. Rozmýšľam nahlas. Kto vie, kedy tam bude sneh, aby sme ho mohli navštíviť. Mišo je síce po nočnej, ale reaguje pohotovo. Rýchlo ma vrátil do reality „To tam budeš musieť ísť v stroji času“. Má pravdu. Posledné zimy sú tu dolu slabé. Iba zopár dní je tuhších, s dostatkom snehu. To asi len preto, aby pamätníci nezabudli.

Zrazu sa bavíme na tému globálne otepľovanie. Vincent sa vytasil aj s následným globálnym ochladením kvôli narušeniu Golfského prúdu. Toto som potreboval. Tak Tematín navštívime, keď bude globálne ochladenie! Chalani ma rýchlo zobudili z môjho sna „To si počkáš 500 rokov!“ Aspoň nám cesta rýchlo ubehla.

Netradične to veľmi skrátim, aby sa konečne po dlhšej dobe mohol aj Vincent vyjadriť k akcii, pretože v poslednej dobe je nejaký tichý. Proste ani ťuk. Snáď nemá pokazenú klávesnicu. Akciu zhrniem takto:

Výhľady z rozhľadne: Počas šľapania hore sa doslova beznádej striedala s nádejou a opačne. Nakoniec to dopadlo tak napoly. Modrá obloha síce bola, ale oblaky – „inverzia“ zakrývala všetko nižšie. Takže sme mali výhľady ako z lietadla letiaceho nad oblakmi.

Bude sneh? Bol, aj nebol. Najviac však bolo ľadu. Aspoň čo sa turistického chodníčka týka. Občas sa vyskytlo blato. Niekedy sme boli doslova vďační za blato. Tu by sa veru „nešmeky“ zišli. Kto nemal paličky sa doslova pokúšal o samovraždu. Kto nemal nešmeky bol dnes za dobrodruha.

A čo pády? Boli. Prekvapivo počas prvého kola pádov padol ako posledný Vincent. A to býval doteraz veľmi často našim najväčším želiezkom v ohni. Dlho to vyzeralo na vyrovnaný výsledok… Úroveň bodovania bola nízka. Všetky pády mali dokopy 10 bodov. Pre nedostatok času uvádzam iba celkový výsledok 2:2:1. No nie je to prekvapenie? Vzhľadom na ten terén?

Tri dni za sebou sme túrovali, nemenil by som Slovensko za nič na svete! Každá jedna túra sa mi vrýva hlboko do duše…

Ahojte, snehu bolo tak po lýtka by som povedal, pekná túra! Stretli sme aj zopár cyklistov, ktorý trepali bicykle na Vtáčnik, následne sa spúšťali z kopca… Vtáčnik je pre mňa niečím neobyčajným, krásnym…Howgh