Komentáre k turistickým akciám

Paráááááááda Maroš. Pekná akcia. A fotky sú nádherné. Ďakujem za zážitok, síce virtuálny, ale predsa 

S Vincentom sme boli dohodnutí že dáme v dohľadnej dobe nejakú akciu dokopy. Tentoraz sme sa rozhodli ísť cez týždeň. Voľba padla na štvrtok. Bola to šťastná voľba, súdim aspoň podľa počtu zúčastnených. Vincent takticky naplánovanie trasy ponechal na mňa.

Kam ísť? Nakoniec som sa rozhodol pre Veľkú Homoľu. Starú vyhliadkovú vežu nahradila nová. Tentoraz tam vyšľapeme zo smeru, z ktorého sme ešte nešli a tak uvidíme aj staré hradisko, ktoré „Modrania“ používali v čase nebezpečenstva ako útočisko. Trasu som sa snažil natiahnuť tak, aby mala aspoň 15 km.

K informáciám o starých štôlňach som sa dostal až po naplánovaní trasy doslova ako slepé kura k zrnu. Po troche pátrania som zrazu zistil, ako vhodne bola trasa naplánovaná – po ceste nás čakajú dve štôlne. Ak by sme silou mocou chceli vidieť aj tretiu štôlňu, museli by sme trochu pozmeniť trasu, ale chalani sa odmietli plaziť (prvý úsek – cez vchod sa treba plaziť, potom už je to pohodička – vraj), takže sme nakoniec k tretej štôlni nazývanej Bartolomej nešli. Ďalšie štôlne sú pri Pezinku a Perneku.

Pri hľadaní vhodného parkovacieho miesta sme v Modre – Harmónii trochu chaosili. Nie, Vincent nebol na vine, bolo to vďaka mne. Áno, je to tak, nie za všetko môže Vincent. Naštartovali sme sa a vykročili sme. Stačila chvíľka nepozornosti a už aj sme sa ešte v Modre – Harmónii otáčali späť. Tu už sa však zrazu vinník nenašiel. Našťastie to bol len kúsok, ktorý nám neublížil, dúfam.

Cestička ďalej viedla popri veselo žblnkotajúcom potôčiku. Radosťou bolo ísť popri ňom. Aj som si občas hovoril „Som ešte v Malých Karpatoch, alebo som už niekde úplne inde?“ Trochu rozvodnený potôčik nielen veselo žblnkotal, ale aj zo tri krát sa nám postavil do cesty. Museli sme ho prebrodiť. Je to tak, každý sme iní. Každý z nás si našiel svoj súkromný „brod“.

Kúsok pod Zámčiskom sa potôčik s nami rozlúčil. Hneď na to sme však objavili vchod do našej dnešnej prvej štôlne. Niektorí ju nazývajú štôlňa pod Zámčiskom, ale môžete sa stretnúť aj s názvom štôlňa Panna Mária Pomocná (Maria Hulf Stolln). Táto prieskumná štôlňa vznikla najneskôr v 17. storočí. Je pozostatkom snahy nájsť zlatú žilu. Dnes štôlňu využívajú maličké netopiere na prezimovanie. Štôlňa je 155 m dlhá a radí sa medzi „suché“.

Po vyjdení na povrch zemský som sa rozhodol naliať si z termosky čaj. Nebolo to dobré rozhodnutíe, pretože čaj bol horúci a práve nás čakal úsek jemne naklonenej roviny. Nekráčalo sa mi s tým čajom v ruke úplne ideálne, ale šlo to. Ďalšou našou dnešnou zastávkou je Zámčisko. Bežný smrteľník na dnešných hradiskách toho veľa neuvidí, pretože nevie kam sa má a ako sa má pozerať. Neraz rozozná iba zemný val. Našimi laickými očami sme toho tiež viac nevideli. Napriek tomu je to pekné miesto – lavičky, výhľady, cítil som sa tam príjemne…

Kúsok nad Zámčiskom sa k nám pridal sneh a vydržal to s nami ťahať až takmer po Zochovu chatu. Občas to bol sneh vo svojej dobrodružnejšej podobe – v podobe hrboľatého ľadu. Keď sa k tomu pripočíta jemne naklonená rovina, tak je o zábavu postarané. Kto sa šmykne a spadne, doslova dostane šancu si stupáčik vychutnať ešte raz. Nik z nás nepadol, Vincent sa síce rozcvičoval, ale ustál to.

Ešte poznámočka k Vincovmu orientačnému zmyslu a inštinktu. Mnohí z nás neveria, že ich má – vrátane mňa. Vincent je však tvrdohlavý a myslí si, že ich má. Skôr by som mu uveril, že má dezorientačný zmysel a schopnosť zabúdať. Pri hľadaní dnešnej druhej štôlne však orientačný zmysel i inštinkt uplatnil v praxi a ako prvý našiel Dvojitú štôlňu. Musel som to napísať, lebo za prvé, je to pravda a za druhé, keby to napísal Vincent, tak mu nikto neverí.

Nezabudnite si baterky alebo čelovky. Na trase nás čaká ešte jedna štôlňa (155 m dlhá) http://ciernediery.sk/…m-pri-modre/

No paráááááááááda.
Medvede konečne vstali zo zimného spánku  

Už som myslel, že budem tento rok v tabuľke iba ja a Jožo

Vo februári 2015 som bol s Renatkou na wellnesse v Trenčianských Tepliciach. Boli sme ubytovaný na Baračke v Parkhoteli. Už vtedy pri naších prechádzkach som sa obzeral po okolitých kopčekoch. A dnes na to došlo. Ocitol som sa presne na tých kopčekoch spolu s Jožom.

V jednom článku na tému náučných chodníčkoch v okolí som sa dočítal, že zaparkovať v Trenčianských Teplichiach je nemožné. Jediné možné parkovanie je pridrahé a tak sme využili parkovanie až na Baračke. Presne podľa spomínaného článku.

Kým sme išli po značke mestom využili sme služby reštaurácie pre nabudenie sa Netušil som, že polotmavý Bernát môže byť taký chutný. Ja som si naozaj pochutil. Boli sme pripravení.

Keď značka opustila mesto okamžite sa do nás oprel kopec. Myslím, že niekedy je to výhodnejšie ako zdĺhavé stúpanie na hrebeň. Mňa osobne prekvapilo množstvo súbežných značiek ako spomínal Jozef. Bez dohovárania sa a iba tak telepaticky sme sa dohodli s Jožom, že keď už sme tu, tak nevynecháme na náučnom chodníku nič zaujímavé. A tak sme postupne navštívili aj významné body náučných chodníčkoch. Napr. kaplnku Panny Márie a niektoré vyhliadky, ktoré sme nemali v itinerári trasy. Ja som vôbec neľutoval a bol som naklonený, tak ako Jožo týmto výzvam. Zážitková bola najmä Jelenská jaskyňa, vyhliadka Jeleň, vyhliadka na Bielej skale, vyhliadka Kamenne vráta a vyhladka Sokolovica, kde sme stretli asi miestnu dievčinu so psíkom, ktorá nám na horizonte poukazovala prstom významné body.

Časť trasy sme išli aj snehom, no nebolo to tragické naopak išlo sa vynikajúco. Počas prvej polovice trasy bolo počasie slnečné, príjemné. Neskôr pribudli oblaky a s nimi aj silnejší vietor. Na Omšenskej Babe bol najsilnejší. Pobyt na Babe sme si užili dosýta. Nádherné výhľady do dolinky sme nasávali plnými dúškami. Samozrejme som zanechal vo vrcholovej knihe zápis o tom, že existuje nejaký turistický spolok PAT a MAT. Prestávku sme využili aj na jedlo, ale hlavne na riadne zdokumentovanie pobytu na Babe.

Naspäť do Teplíc sme išli po Kamenné vráta tou istou trasou. Na tomto úseku je odbočka k vyhliadke Starý Háj, ktorú sme ako jedinú nenavštívili. Za Kamennými Vrátami sme sa stočili a až do Teplíc nasledovali červenú značku, ktorá je súčasťou SNP-éčky. K autu sme dorazili v zdraví, plní skvelých pocitov a dojmov. Tentoraz sme po túre neabsolvovali občerstvenie v reštaurácii. Inak som zabudol ešte spomenúť, že v jednom z nespočetných altánov sa vykonala aj tradičná pičská prestávka , ktorú som tentoraz zabezpečil ja. Dovolil som si doniesť tekutý produkt z mojej záhradky.

To by bolo všetko.
Horám zdar a turistike zvlášť.

V Trenčianskych Tepliciach si veľmi vážia návštevníkov. Finančne to ohodnotili na 10 € – toľko pýtajú za parkovné na celý deň. Buď sme hosťami nejakého penziónu, alebo platíme. Ak by pýtali nejakú rozumnejšiu cenu, vyskladáme sa a nehútame zbytočne ďalej. Lenže nepýtajú a preto sme sa rozhodli zaparkovať až v časti zvanej Baračka a vyraziť odtiaľ. Náladu nám to nepokazilo a to je hlavné.

Kopce v okolí Trenčianskych Teplíc nie sú len také obyčajné. Ich “čaro” spočíva v niečom, s čím sme sa doteraz ešte nestretli – ísť po chodníku, ktorým vedie 5 značiek súčasne! Štyri z toho síce náučné chodníky, ale aj tak. Na iných akciách si strážime značku, aby nám nezmizla. Tu máme trochu iný problém, iba si strážiť značku je žalostne málo. Tu sa môže ľahko stať, že si veselo vykračujeme, ale zrazu zistíme, že sme na úplne inom chodníku, ako sme chceli byť. My sme sa však s Vincom navzájom ustrážili a blúdiť sme neblúdili.

Čakalo nás ďalšie prekvapenie. Zrazu mi zvoní telefón. Neisto zdvihnem a na druhej strane linky vysmiaty Miro. Do éteru znie otázka “Čo dnes robíš?” Škoda, dnes to bolo tesné, ale žiaľ to nevyšlo. Po 2 rokoch bol Miro takmer s nami na akcii. Obávam sa, že to ešte dlho potrvá, kým s nami niekam pôjde, ak vôbec…

Ešte spomeniem poslednú vec – najdôležitejšiu a potom nechám slovo Vincovi. Vincent sa tesne pred príchodom na jednu vyhliadku rozhodol vytiahnuť svoju kameru a natáčať. Dlho to netrvalo a už aj išiel k zemi. To je tak, keď natáča a nepozerá poriadne pod nohy. Pardón, musím tú vetu poopraviť – keď nepozerá poriadne pod nohy, pretože v skutočnosti nenatáčal I keď si to myslel. Áno, správne, to znamená, že nemáme zaznamenaný jeho pád. Potom sa snažil rečičkami oblbnúť hodnotiacu komisiu – čiže mňa. Skúšal to tým “určite som roztrieskal mobil, rozbil som termosku…” Hodnotiaca komisia mu to nezhltla a kvôli týmto pokútnym pokusom mu udelila iba jeden bod – predsa len pád je pád. Ale body navyše? Za čo? Termoska sa teší dobrému zdraviu a mobil nemá ani škrabanec. Nakoniec mu porota dodatočne udeliila ďalší bod, pretože tá termoska to jemne odniesla – trochu ju ohlo.

Nejde mi vkladať obrázky – pustí ma k tomu, ale potom nič nevykoná. Takže musíte byť trpezliví…

Čerešničky akcie:

Jelenská jaskyňa (Jaskyňa pod Jeleňom): Je 25 – 27 m dlhá (rôzne zdroje – rôzna dĺžka) puklinová jaskyňa, ktorú vytvorila erózna činnosť podzemnej vody. Síce nemá kvapľovú výzdobu, ale sú tu malé krasové útvary a na svoje si prídu aj milovníci netopierov, pavúkov a nočných motýľov.

Omšenská Baba: Umožňuje pekný výhľad do okolia. Na vrchole je umiestnený dvojkríž. Žije tu u nás vzácny a prísne chránený chrobák fúzač alpský.

Keď som v pondelok Jozefovi povedal, že k akcii napíšem aj ja pár viet povedal mi, že to je zbytočné, že po takej dobe po akcii to už nebude nikto čítať.
No ja som sa aj tak rozhodol, že k nej niečo napíšem. Sám som zvedavý, či bude mať pravdu.

Túto akciu sme „upiekli“ spoločne s Jozefom. Tajne sme dúfali, že nebudeme jediní účastníci. Určité nádeje som vkladal do Romana, ale Jozef ma informoval, že Roman ešte nie je fit. Také malé váhanie som pozoroval aj u Rada, avšak nepotvrdilo sa. Zostali sme sami dvaja 

Keď som v to ráno vstal nažhavil som sporák a už sa vínko varilo. Však viete – škorica, klinčeky – všetko muselo byť tip-top. Romanovu latku kvality treba dodržať. Ešte som si voľačo energetické hodil do ruksaku a bol som pripravený. Nezabudol som na návleky, ktoré som si pred časom zaopatril a dnes mali premiéru. Potom už prišiel Jozef a mohli sme vyraziť.

Trasu sme mali pripravenú dokonale. Nakoľko neviedla po turistických značkách, zahrali sme sa na kresliča trás na Hikingu. Vytýčili sme si veľkolepé ciele – až štyri vrcholy a skoro 20 kiláčov. Odvážne. No realita bola úplne iná.

Vyrážame. Po uličkách mestečka pohoda. Sneh ujazdený, udupaný. Opúšťame Vrbové. 3800 m až po Baraní dvor ešte stále pohoda – ušliapaný, ujazdený sneh. Tu zrazu pred nami brána a „súkromný pozemok“. Sme nútení odbočiť a ísť popri plote. Pohodička skončila. Od tejto chvíle sa my stávame prešľapávačmi cestičky. Náš spoločník sneh nám nič nedaroval zadarmo. Jeho veličenstvo sa miestami vyšplhalo až pod kolená. Ale s tým sme rátali. Preto sme si dva krát urobili vínnu zastávku. Jozef poznamenal, že vínne zastávky boli za účelom oblbnutia našich zmyslov, aby sme nevnímali namáhavý sneh. Musím priznať, že to určitý čas pomáhalo, ale neskôr sa účinky akosi vytratili. Ponaučenie – nabudúce brať so sebou väčšie množstvo oblbováku 

Hoci sme mali trasu dokonale nakreslenú, ani náhodou sa nám nedarilo sa ju dodržať. Našim hlavným priateľom bola improvizácia a samozrejme moja GPS v mobile a prirodzená navigačná schopnosť. Dúfam, že to bolo teraz bez smiechu Nejakým zázrakom sme našli prvý vŕšok Kamenicu. O trochu neskôr nám pomohla lesná cestička. Aj na nej sme spáchali jeden omyl – nesprávne sme odbočili. V tejto chvíli nezištne pomohla GPS, ktorá nás doviedla až na Orlie skaly – najkrajší bod našej trasy. Pekné výhľady sme si patrične užili. Nakoniec to boli jediné, ako sa neskôr ukázalo.

Pokračovali sme ďalej. Div sa svete. Stretli sme dvoch šialencov, ako spomínal Jozef, neozbrojených poľovníkov. Po družnom rozhovore nám poradili, aby sme na „obe Pece“ nešli. Po prvé zle sa hľadajú a po druhé sneh bude hlboký. Nechali sme si poradiť. Ešte nám poradili na spiatočnej ceste využiť ich stopy. Vykúpenie pre nás bol príchod na cestu pred Baraním dvorom. Odtiaľ to bolo až ku mne iba dole a to bolo dobré, lebo Jozef už pociťoval problémy s kolenom. Aj ja som mal už toho dosť. Ten sneh nám obom dal zabrať. Už dlho ma nohy z turistiky tak neboleli ako teraz. Cítil som sa, ako by som celý deň šliapal kapustu I tak som rád, že sme na akcii boli.

Ďakujem Jožovi za spoločnosť.

Dnes nebolo takmer nič tak, ako malo byť, snáď okrem základného tábora – Vrbového:

• aby sme sa vôbec dostali z Vrbového, nasadili sme nejaký ten meter pred vyjdením z mestečka paličky
• čakali sme, že sa budeme už hneď za mestečkom brodiť v snehu, ani omylom, odhrnuté až po Baraní majer
• pri obchádzaní Baranieho majera sme sa už brodili, sneh nám v priemere siahal do poly lýtok, občas menej, občas až pod kolená
• myslíte si, že Baraní majer je majer? Omyl, je to obora, a preto sme ho mali problém obísť – veľmi dlhý plot!
• podľa mapy na hikingu nie je vrch Kamenica zalesnený, doteraz si neviem vysvetliť, ako to, že pri snehu do poly lýtok mi občas tá „tráva“ udierala do očí
• Orlie skaly boli tam, kde mali byť, tu niet čo vytknúť
• Za Orlími skalami sme stretli dvoch neozbrojených polovníkov na prechádzke, ktorí nás poučili, že Baraní majer nie je majer a ak by sme ho chceli obchádzať z druhej strany, je to ešte dlhšie… Zároveň nás upozornili na množstvo snehu a ak nepoznáme Veľkú pec, teraz keď je všetko zasnežené, ani tam netrafíme… Preto sme sa rozhodli dnešnú trasu skrátiť
• takže namiesto 4 cieľov sme dosiahli 2 (Vrch Kamenica a Orlie skaly), ostatné si nechávame na jar alebo leto s tým, že základný tábor bude trochu na inej svetovej strane

Po prvé.

Naozaj som očakával početnejšiu účasť Trasa nebola až taká náročná. Ľúto mi je, že choroba skolila dosť aktívnych členov Romana a Maroša. Tiež som očakával, že sa zúčastnia aj Ivanka s Mariánom, no nestalo sa tak pre nejaké príčiny. Očakával som aj ďalších no pracovné povinnosti nepustili. Veľká škoda, ale čo sa dá robiť.
Naopak potešilo ma, že pribudol neplánovane jeden člen výpravy. Rado priviedol sestru Danku a plánovaného Petra. Bolo to skvelé oživenie radov nášho spolku. A musím poznamenať, že boli veľmi zdatní. Klobúk dole. Z rozprávaní počas túrky bolo počuť, že aj ony majú čo to odchodené.

Po druhé.

Absenciu Romanových služieb som dôstojne zastúpil. Počas trasy sme mali dve vínne zastavenia. Na zimných turistikách sa osvedčila Romanova tradícia podávať varené vínko. Bol som poverený dodržať túto tradíciu. Prvé vínne zastavenie bolo už na začiatku pri zámku Smolenice. Mňa osobne toto zastavenie riadne nakoplo, ale hlavne zahrialo. A zahrialo až tak, že som neskôr vytiahol mobil a pasoval sa do role „navigátora“. Chcel som ukazovať ostatným správny smer postupu. Podaktorí, hlavne znalí členovia navigačnej problematiky už tušili, čo bude nasledovať Nejeden člen si spomenul na dezorientačný beh za spevom ruskej sýkorky v pohorí Burda Ale hlavne že bolo veselo, že?

Po třetí.

Po výživnom stúpaní Čertovým žľabom sme dorazili do sedla Záruby. Doteraz sme stretali húfy turistov. Ale to sa zmenilo hneď, ako sme odbočili smerom na Čelo a Veterlín. Chvíľku sme museli stúpať než sme dorazili na Čelo. Čakalo nás tu prekvapenie. Nachádza sa tu zakrytý vstup do druhej najdlhšej jaskyne na Slovensku, ako poznamenala Danka. Zápis do vrcholovej knihy obstarala tiež Danka – ďakujeme. Ozaj nespomenul som Lenku a jej psíka Poppyho. To je štvornohý člen spolku, ktorý má tento rok viac odšliapané v rámci akcií spolku ako „náš Miro“
Počas hrebeňovky z Čela na Veterlín sme zažili aj krúpo-sneženie, silný vietor a nádherne hrejúce slniečko. Proste všetko na čo si spomenieš.

Po štvrté.

Dorazili sme na najvyšší bod trasy Veterlín. Zároveň to bolo naše druhé vínne zastavenie a prvé medovinové zastavenie. Z Veterlína sú za priaznivého počasie nádherné výhľady. My sme boli nimi odmenení. Nevadil nám ani silný vietor. V zákryte stromov sa dalo prežiť aj to. Prestávku sme využili aj na posilnenie. Peter s Dankou nás ponúkli vianočnými koláčikmi, Lenka zase vynikajúcimi oškvarkovými pagáčikmi. Rado vytiahol sušené ovocie a Jozef spomínaný „tekutý med“ Každí prispel niečim a vytvoril tak výbornú atmosféru na tejto silvestrovskej akcii, ktorá sa nám určite vryje do pamäti.

Po páté.

Čakal nás len zostup dole. Absolvovali sme ho bez ujmy na zdraví. Pár udelených bodov za umelecké dojmy pri rôznych malých nehodách nestoja za reč. Nič veľkého na tomto poli sa neudialo. Hoci bolo vďaka mäsovému výstupu na Záruby na chodníčkoch blata dosť, my sme sa nijak „eroticky“ neprejavili. „Eroticky“ – rozumej pošmyknutie na blate a následný pád doň. Vari ste si nemysleli niečo iné
A tak sme vo výbornej nálade a s príjemnými pocitmi dorazili do nášho cieľa k autám pri kostole. Cestou domov sme sa ešte zastavili tradične na kapustnicu v Smolenickej reštaurácii Dvor u Sedliaka plus. Tu sme však nepochodili, lebo práve zatvárali. Zostalo nám len sa rozlúčiť, zaželať si všetko dobré do Nového roku a pobrať sa domov.

Po závěr

Ďakujem všetkým za účasť, skvelú náladu a príjemne prežitý turistický deň. Za mňa – som rád, že som sa zoznámil s ďalšími príjemnými ľuďmi, ktorí sú pozitívne naklonení turistickým aktivitám. Ešte raz ďakujem.

Vincent síce nie je prihlásený, ale bude. Na jednej z predchádzajúcich akcií totiž zadrel, že ak na 1. ročníku Silvestrovského výstupu nebude varené víno, on nepôjde. Týmto sa dobrovoľne prihlásil, že sa postará o varené vínko. Opovážil by sa chýbať!

Malá otázka, môže aj Poppy?

Ďalšia z nekonečnej série Ľahkých zimných turistík:

Ďeň pred akciou dávam pre istotu nabíjať batérie do fotoaparátu. Veď človek nikdy nevie. A ajhľa, čo sa nestalo. Dobíjanie batérie spôsobilo mnohým známy efekt zapálenej cigarety. Keď autobus nie a nie prísť, stačí si zapáliť a tak zo dva krát potiahnuť a autobus len tak prifrčí. Do pol hodiny som mal telefón od Maroša na tému ako ráčim využiť svoj zajtrajší deň. Zlomil ma pomerne rýchlo. Očakávali sme síce blato, ale tak dávno sme nikde neboli, že toto riziko proste akceptujeme. S opekaním tentokrát nepočítame, pretože netušíme, koľko snehu bude v hore – bojíme sa, aby sme mali s čím zahasiť oheň.

Auto zaparkujeme na tradičnom mieste. Začíname výstup. Pri dosiahnutí asi 400 výškových metrov nás začína sprevádzať sneh. Zatiaľ je to dobre, príliš zablatení nie sme a teraz nás sneh očistí aj od toho mála blata. Navštívime Veľkú Dolnosokolskú jaskyňu. Hľadanie netopierov nie je úspešné. Nám to však na nálade neuberie. Odtiaľ je to už len kúsok do Malého Tibetu.

Postupujeme zasneženou krajinou. Cítime sa ako v rozprávke. Toto nik z nás nečakal. Rýchlo si zvykáme na novú situáciu. Zvykáme si tak rýchlo a intenzívne, že pohľad z Visiacich skál dole do doliny nás šokuje. Vidíme priepastný rozdiel medzi oblasťou snehu, kde vládne zima a dolinou, kde vládne zeleň. Tam asi stále vládne jeseň, alebo že by už jar?

Zamrznutý a veľmi pekný bol úsek medzi Trhovičnou lúkou a Marhátom. Je to síce do kopca, ale chýbajúci dych nás aspoň nútil viac obdivovať to čaro naokolo. Na vrchole Marhátu sme ani omylom neboli prví. O to nám ani nešlo. Čakali sme, že tam niekto bude, ale nie okolo 20 ľudí. Keďže sme mali zo sebou Popiho, ktorý dokázal dávať naraz pozor iba na dvoch členov výpravy, tak sme sa rozdelili na dve skupinky a na vyhliadkovej veži sme sa prestriedali.

Keďže vonku vládne zima, aspoň tam hore, v horách, tak sme sa zbytočne nezdržiavali a zahájili sme zostup. O kultúrny program sa nám postarala príroda. Pod čerstvým snehom bola vrstva staršieho a čiastočne zľadovatelého snehu. Takže na svoje si prišla aj hodnotiaca komisia. Samozrejme najdôležitejší bol umelecký dojem a vážnosť zranenia.

Cestou dole sme čakali, kedy príde to blato. Boli sme s týmto faktom zmierení. Pri zostupe máme šťastie. Kde nebol sneh, boli kamienky, tráva alebo lístie. Občas zriedkavo bolo aj blato, aby sa nepovedalo. Asi to príroda tak zariadila, keď už sme to my ľudia očakávali. Takže tí, čo ste kvôli blatu nešli, urobili ste dobre, pretože predsa len na malých úsekoch bolo blato.

Túru v aute som ukončil poznámkou „počas celej akcie som si hovoril Jožo toto si zapamätaj, to napíšeš do popisu akcie“, žiaľ zakaždým som si zapamätal iba tú prvú vetu (aby som si niečo zapamätal), preto mi prepáčte, že som zase varil iba z vody a fotodokumentácie.

Takže čo dodať k tejto akcii. Snehu bolo požehnane, tiež hmly a nevedomosti. Rozhladnu sme ani len neuvideli a o ceste na Klenovú sa nám mohlo snívať. Tak sme si to obišli a išli domov. Na jar nám zostáva výzva túto zradnú horu pokoriť opäť.

Jozef stále zabúdaš na podstatnú informáciu v tomto zimnom období ktorá sa týka logistického zabezpečenia a to konkrétne možnosti konzumácie tepelne upraveného masového výrobku nad fyzikálnym javom zvaným v našich kruhoch oheň.. 

Moje dojmy.

Ráno som sa doma podľa počasia, ktoré malo panovať na akcii rozhodoval, čo si obujem. Nakoniec vyhrali nízke turistické topánky. Neskôr z toho vznikla výborná téma pre podpichovačov Nalodenie som vykonal vo Veľkých Kostoľanoch, kde som sa stretol s ostatnými účastníkmi. Tu som aj nechal zaparkované auto.

Zahájenie v Plaveckom Mikuláši sa mi obzvlášť páčilo. I keď bolo dosť zima Roman sa postaral o úvodné zahriatie. Vytasil varené vínko, ktoré padlo ako riť na šerbeľ. Keďže zahriatie z vínka nevydržalo dlho museli sme sa dať do pohybu. Začala túra.

Po krátkom rovnom úvode sme začali stúpať k nášmu prvému cieľu k Jelenej hore. Zrazu som začal pociťovať akési teplo. Nebolo to však z vínka Keď sme vystúpili na vrchol k zime sa pridal aj „čerstvý vetrík“. Už prvé výhľady i keď neboli doďaleka stály za to, za námahu. Viem si toto miesto predstaviť za priaznivejších podmienok. Možno sa sem niekedy vrátime. Ďalší kopec bola Javorinka, aj tu boli nejaké, nijaké výhľady. Potom sme sa na Kubašovej napojili na červenú, kde sa mi vybavili myšlienky z letnej Trnavskej 100-ky. Išli sme po červenej chvíľu než sme odbočili a po zelenej vrátili sa späť do Plaveckého Mikuláša. Asi v tretine cesty sme navštívili zaujímavé miesto Deravá skala. Je to pekné miesto na odpočinok. Dá sa tu aj opekať, čo sme nevyužili. V pokynoch o akcii nebolo o potrebe mať so sebou špekáčiky ani slovko 

Po asfaltovom, ale krátkom utrpení sa nám postavilo do cesty stúpanie na Kršlenicu. Za mňa to bol najkrajší bod tejto akcie. Ideálne na navštívenie v lete. Ešte raz sa mi vrátili myšlienky z Trnavskej 100-ky, a to keď sme išli znova kúsok po červenej SNP-éčke. Záver už bol pohodový. Po modrej tretí krát do Plaveckého Mikuláša.

Túto akciu sme absolvovali skoro celú v snehu, iba na asfalte bol ujazdený sneh a to doslova od áut. Po celú dobu som počúval nemenovaných podpichovačov, že som prišiel na akciu v teniskách. Ja som sa presvedčil, že „Boulderi X“ po impregnácii zvládnu aj zimu a nízky sneh – napriek podpichovačom 

Tradične, keď sa nachádzame v týchto končinách, zakončíme akciu navštívením reštaurácie v Smoleniciach. Tak bolo aj teraz. Povesť, ktorú sme na našej stránke z minulej návštevy rozprávali o výbornej kapustnici sa potvrdila aj teraz. Výborne ochutená s chlebíkom čistá almázia. Bola to dôstojná bodka tejto akcie.

Na záver spomeniem, že ma Roman s Jožom lámali ísť s nimi do sauny. Návšteve som sa bránil úspešne. Nepomohlo ani keď Roman povedal, že ma do Kostolian k autu dovezie až po saune Vo Veľkých Kostoľanoch sme sa rozlúčili. Spolu sa uvidíme možno až na Silvestrovskej akcii. Zatiaľ dovidenia.

Podarilo sa hneď na prvý raz. Sezóna Ľakých zimných turistík je úspešne zahájená.

Dnešná akcia začína dobre. Nikto si doma nezabudol dobrú náladu. O kondičke sa to síce povedať nedá, ale nevadí. Ako sa neskôr ukázalo, dobrá nálada mala rozhodujúce slovo a aj vďaka nej všetci členovia prišli do cieľa. Prezúvame sa pri odparkovanom aute. Vonku vládne prívetivých – 4 °C. Stačí chvíľka bez pohybu a už je nám zima. Preto Roman nezaváhal a okamžite rozlieva varené víno. Nezaberá ani dvojitá dávka. Preto sa už viac nezdržujeme a vyrážame.

Už kúsok za dedinou sa nám potvrdzuje, že dnes výhľady nebudú úchvatné, ani dobré, dokonca sa nepriblížia ani k priemeru. Nevadí, čakali sme to. Trasu sme truchu upravili a viac ako vyhliadkové miesta nás dnes budú zaujímať blízke jaskyne. Na Jelenej hore sa príliš nezdržujeme. Výhľady sú obmedzené, nie kvôli porastu stromov, ale kvôli viditeľnosti. Navyše fúka štiplavý vietor.

Kúsok za Jelenou horou zbystríme pozornosť. Po pravej strane máme mať našu dnešnú prvú jaskyňu. Za chvíľku narazíme na chodníček. Vedie správnym smerom – ku skalnému masívu. V skalnom masíve objavujeme „okienko“. To je dobré znamenie, takže predsa len tu niečo bude. Na vchod do jaskyne však nie a nie naraziť. Rozhodujeme sa vystúpiť hore. Každý z nás išiel hore inou trasou. Nič sme však neobjavili. Nevadí, jaskýň nás dnes čaká viacero.

Za vrcholom Javorinka, kúsok pred Kubašovou, znovu zbystríme pozornosť. Znovu nás čaká jaskyňa. Tentoraz po našej ľavej strane a má dokonca na rozdiel od predchádzajúcej aj svoje meno – Javorinka. Uvideli sme ju z cesty. Nie je ďaleko, preto sa rozodujeme preskúmať ju. Zisťujeme, že je to taká malá puklinka. Zo stropu trčí zopár cencúľov. Roman z nás preskúmal jaskyňku najdôkladnejšie. Objavil tam niečo, čo pripomínalo čiapku neandrtálca. Trochu ju očistil, a zistil, že má pomerne moderné tvary, preto sa poctivo opýtal „Kto tam stratil čiapku?“. O zopár sekúnd si aj sám odpovedal „To je moja čiapka“. Ešte že sme sa rozhodli puklinku preskúmať, aspoň tam Roman našiel svoju čiapku.

Do dediny zostupujeme Mokrou dolinou. Podľa Freemap je tu jaskýň požehnane. V hornej časti sa nám podarilo objaviť otvory v skale, do ktorých sa človek veru nezmestí. Možno že to bola „Jaskyňa“ Hadíkova. Teraz je nám už jasné, že na Freemap má každá puklinka, či menší otvor znak jaskyne. Preto už nie sme takí dôslední pri hľadaní jaskýň. Napriek tomu nás čaká zlatý kliniec dnešnej akcie – Deravá skala.

Deravá skala sa nachádza vo výške 460 m. n. m. Je to skalný previs dlhý 26 m a vysoký 13 m. Jaskyňa vznikla vďaka podzemným vodám, priesakom a mrazovému zvetrávaniu. Osídlená bola v paleolite, neolite i v stredoveku. Našli sa tu mimo iného pazúrikové nožíky, fragmenty keramiky, kostené šidlá, kamenné sekery, hrob s deskou kostrou…

Rozhodneme sa tu chvíľku pobudnúť. Jaskyňa nás chráni pred vetrom i poletujúcim snehom. Udeľujú sa medaily podľa toho v akom poradí sme do jaskyne dorazili. Padli slová „Tu sa aj najeme.“ Vytiahol som paštétu, chlieb a už som do seba tlačil. Za chvíľku mi Roman hovorí „Ty nerozumieš žartom“. Aspoň som odtiaľ odchádzal s plným bruchom.

Prichádzame k autu, ale nekončíme. Tesne pred autom odbočujeme a pokračujeme v akcii. Sme približne v polovici. Smer Kršlenica. Je to trochu stupáčik, ale tí, čo majú dobrú náladu sa nemajú čoho báť. Z Kršlenice musia byť pekné výhľady. Preto sa sem ešte niekedy vrátime. „Jaskyňu“ zakreslenú na Freemap už ani nehľadáme. Sme dostatočne poučení z krízového vývoja. Niekedy, keď už človek nehľadá, tak mu oči padnú tam, kam treba. Znovu malý otvor.

Postupujeme podľa naplánovanej trasy i keď je nám jasné, že ďalšie jaskyne už nebudú. Susednou dolinou klesáme dole. Objavujeme zopár puklín a otvorov. Dnes sme si čelovky brali zbytočne. Konečne sme v Plaveckom Mikuláši, dnes už po tretí krát.

Upravil som trasu podľa toho ako mi nahralo GPS