Komentáre k turistickým akciám

Máš veru pravdu, nad Slovensko nie je! Pome spať do lesa! 

Na akcii sme boli dokonca traja, Matejov kamarat Honzo sa pridal. Trasa bola pohodicka, len z nicoho nic nam chodnik zmizol niekam…aha, sutove pole bolo na vine. Nejaky cas sme sa predierali kosodrevinou, ale nakoniec som cestu nasiel. Hm, napadlo ma, ze sme videli len jedno jedine zviera, srnku, ja neviem, akokeby rakusania ani zveri nemali…

A zároveň chcem pogratulovať MAJKE za dosiahnutie prvého certifikátu za celkovú prejdenú vzdialenosť 272 km. K slávnostnému odovzdávaniu dôjde pri prvej spoločnej návšteve – uskutočnenej akcie.

Ešte raz, gratulujem Ti Majka a prajem Ti do ďalších kilometrov veľa šťastia.

Zaujímavé. To som nevedel, že v chotári Dechtíc je taká zaujímavá výhľadová skala A je dobré, že ste si niekam vyšli ponaťahovať kosti a svaly 

Vincent znovu pískal. Som síce hluchší, ale dávno som nikde nebol a to mi zlepšilo sluch. Alebo ja som pískal a Vincent počul? To je jedno, jeden pískal a druhý počul. To úplne stačí.

Ale pozor!!! Vincent sa síce snaží, ale nie je plnohodnotný beduin. Preto ani on (a ani ja) nedokážeme plnohodnotne odhadnúť cenu pravej oázy. Globálne otepľovanie a naša snaha nebyť doma 365 dní v roku nás k tomu však pomaly približuje.

Našťastie platí priama úmera – väčšia teplota vonku, ale zároveň väčšie listy na stromoch v lesoch. Podľa vlastných skúseností si však myslím, že to nie je čistokrvná priama úmera. Listy síce priebehom roka rastú, ale to globálne otepľovanie rastie o trochu viac. A preto tu musíme použiť až trojrozmerný svet a tým tretím rozmerom je sever.

Niektorí namietajú, že sever už zopár rokov nie je to, čo býval. Topenie ľadovcov poukazuje na to, že asi nie. Našťastie je tu aj nadmorská výška. Trochu zlepšíme prípravu akcií a bude to znesiteľné. Aspoň ja som optimista…

Netreba hádzať flintu do žita. Mnohí si povedia, je to iba porekadlo. No nie je. A prečo nie? Napríklad preto, že žito ešte nie je v plnom klase. Chce to trpezlivosť…

Znova sme s Jožom „spískali“ tajnú operáciu. Aj keď sme boli na akcii iba dvaja, mohlo nás byť viac. Oslovil som mojich dvoch súputníkov z nedávnej nočnej akcie Borisa i Ondra. Tí však túto lukratívnu ponuku odmietli. Nevadí. Ja som bol rád, že som opäť v tejto neľahkej dobe mohol vypadnúť „do hôr“. Nehovoriac o Jožovi, ktorý bojoval za možnosť vypadnúť z domu urputnejšie. Ale nakoniec sa to podarilo, za čo som rád.

Príjazd a parkovanie som si predstavoval trochu inak. Podľa začiatku trasy „chata Ondrej“ som si predstavoval, že parkovať budeme pri nejakej chate. Určite by nebola otvorená, ale parkovanie malo byť komfortnejšie. A komfortnejšiu som si predstavoval aj cestu k chate. Cesta bola hodne kamenistá a parkovali sme nie pri chate, ale na okraji rozľahlej trávnatej lúčky.

Tekuté zahájenie akcie tradične zabezpečil Jozef. Už v úvode sa ukazovalo celkom slušné počasie a to nás nezradilo až do konca túry. Dovolím si povedať, že v určitých úsekoch (Klížske Hradište) mohlo byť čo do teploty aj miernejšie.

Prvý bod nášho záujmu bol Osečný vrch. Pred tým, ako sme odbočili k nemu sme míňali „turistickú oázu Hlboké“. Navštívili sme ju ešte raz a to pri návrate a pokračovaní k ďalšiemu bodu trasy. Prezradím, že výhody a ponuky tejto oázy sme nevyužili, pretože sme si prestávku odbyli priamo na Osečnom vrchu. Aj tu bolo zriadené sedenie, no hlavnou devízou boli výhľady do okolia, čo oáza v takej miere neponúkala. Čo sa týka stúpania to nebolo až také namáhavé. Dalo sa to vydržať. Možno nám k nevnímaniu stúpania dopomohla aj zaujímavá príhoda s veveričkami.

Po opätovnom navštívení oázy sme prvý krát zišli z turistickej značky. Dôvod stál naozaj zato. Cieľom bola Skalná brána Kopanice. Po chviľke hľadania sme ju našli na vrchole stúpania, ktoré sme absolvovali lesom len za pomoci „čarovnej skrinky“. Po návšteve a prehliadke vrelo odporúčam navštíviť. Pokračovaním tohto úseku bol vrch Kopanica. Podľa zloženia je to asi sestra Skalnej brány. Skalná brána i Kopanica majú svoje „vrcholové knihy“ a tak sme v nich zanechali zmienku o existencii nášho spolku. Na Kopanici sme sa zdržali iba krátko. Výhľady sú obmedzené a posedieť sa tu nedá.

Po klesaní z Kopanice sa nám do cesty postavila koplnka pod Veľkým Cerkom. Pri kaplnke som sa, ako hovorí Jožo pošmykol, a venoval krátku modlitbu. Toto miesto je asi dosť navštevované. Jednak je tu kaplnka, ale hlavne je tu niekoľko stolov a sedenie na chvíľu oddychu a občerstvenie. Tieto služby sme my nevyužili, pokračovali sme odholane ďalej k ďalšiemu nášmu cieľu.

Než sme odbočili na Michalov vrch sme lízli oplotenú trávnatú čistinku (oboru) s názvom Vrchora. Oznámili sme jej, nech nikde neodchádza, že mi sa vrátime. Michalov vrch bol druhým najvýšším bodom na našej trase. Má skalnatý ráz a celkom slušné výhľady. Už pred vystúpením naň bolo vidieť, že na tomto mieste bolo kedysi hradisko. Priamo pod vrcholom je taký jemný skalný previs pod ktorým je ohnisko a sedenie. Je to také príjemné miesto chránené pred slnkom. Obsolvovali sme tu obednú prestávku a samozrejme pri odchode sme využili vrcholovú knihu na autentický zápis PATa a MATa.

Cez bránu oplotenia obory sme vstúpili na plochu zvanú Vrchora. Čo sľúbila to dodržala a zostala na svojom mieste. Toto miesto je zaujímavé dvoma historickými stavbami. Renesančný kostol a kaplnku sme si s obdivom obzreli. Samozrejme, že to stálo aj za natočenie vídea. V tomto mieste sa zbieha viac cestičiek a preto sme tu stretli aj pár turistov i cykloturistov, ktorí tiež plodne využili priaznivé podmienky dňa.

Posledným zaujímavým bodom bol románsky kostolík v obci Klížske Hradište. Už pri vstupe do obce nám „oskar“ jasne dal najavo, kto je pánom na oblohe. Kostolík, ktorý je situovaný na miestnom cintoríne sme si riadne obzreli zvonka u zvnútra. Oplatí sa tiež vidieť. Celý tento úsek až po auto sme okúsili hrejivé slnečné lúče. Oskar si proste povedal, že z nás vysaje aj posledné sily. Na chvíľu sme sa síce pred ním schovali v lese, ale posledný úsek viedol po lúčnej časti, ktorý bol z tohto pohľadu najhorší. Už od Klížskeho Hradišťa Jožo do mňa hustil myšlienku navštíviť ešte „Babylon“ v obci Brodzany, ale vzhľadom na moju únavu som mu uspešne odolal. Za pochvalu stojí to, že Jožo nepoužil žiadne donucovacie prostiedky a s mojím rozhodnutím sa zmieril. Aspoň bude mať dôvod sa sem v budúcnosti vrátiť.

Pravidlom býva, že sa po akcii zastavíme niekde na jedlo. Ale vzhľadom na cituáciu, že je všetko zatvorené sme toto pravidlo nenaplnili. Som rád, že som opäť „vitiahol päty“ a že to bolo práve s Jožom. Z môjho pohľadu to bola vydarená a príjemná akcia a ďakujem Jožovi za príjemnú spoločnosť.

Koniec

Nemôžem inak. Chválim vás oboch Vincent, video i teba. Ohľadom videa – je vidieť zlepšenie oproti prvým nesmelým pokusom z dávnej minulosti. Nezaspi na vavrínoch a pokračuj ďalej. Len tie jelene, veľa z nich vidieť nie je. Taká blikajúca šípka ukazujúca na ne s textom, za nimi je medveď preto sú také rozlietané… No, asi som sa tradične nechal uniesť fantáziou…

Dlho som bol iba doma a šúchal nohami, lebo vírus. Mnohé dni strávené doma boli krásne, nebo bolo modré, teplúčko, ale nie horúčava… Neraz bolo ťažké vydržať doma. Našťastie sa to trochu zmenilo. Stačilo v telke zopár krát odporúčať najprv nesmelo pobyt na čerstvom vzduchu, neskôr už na plnú hubu aj pohyb v prírode. Celé týždne doma bez pohybu na turistike si určite vyžiadajú svoju daň. Proste tých 20 kilometrov a občasné prevýšenie bude pre mňa asi nárez. Aj tak idem, hýbať sa treba. Nečakal som však, že sa spotím už hneď ráno. A to som sa ešte nedostal ani z domu. Zmenšili sa mi nohavice a gombík nie a nie zapnúť. Opasok vôbec nepotrebujem, ale dávam si ho len tak pre istotu. Náhodou odstrelí gombík…

K starým dobrým akciám sa však zatiaľ vrátiť nemôžeme. Preto sme sa dopredu dohodli, že akciu na stránku dáme až po jej uskutočnení. Vyrazili sme iba vo dvojici na menej turisticky známe a tým pádom aj menej navštevované miesto. Šľape nám to jedna radosť, keď tu zrazu ďalšia radosť. Teda dve. Rýchle, opatrné i zvedavé. Veveričky. Rýchlo a zároveň sebaisto lezú po stromoch. Jedna z nich nám dokonca predviedla aj skok z vrcholu jedného stromu na druhý. Bolo na nich vidieť, že sa lepšie cítili bez našej prítomnosti a preto sme sa pri nich dlhšie nezdržiavali. Ako sa hovorí „odtiaľ potiaľ.“

Vincent túžil uvidieť Jelene. Splnilo sa mu to, len asi natočiť ich nestihol. Tvrdil mi, že nestihol zapnúť kameru.Lenže u neho jeden nevie, vlastne mnohí. Čo mnohí, všetci, vlastne nikto a ani on sám. Musel natáčať aj vtedy, keď o tom nevedel, pretože v kamere postupne použil všetky 4 batérie čo má. A zima veru nebola. Takže nádej žije a musíme si počkať na jeho slávne dlhé video. S trochou šťastia v 10 minútovom videu bude aj 3-sekundový záber aspoň kopýtka či parohu jeleňa.

Jednou z hlavných čerešničiek akcie bol kostolík sv. Michala z 12. storočia postavený pre miestnych zemepánov. Kostolík slúžil až do začiatku 19. storočia. V roku 1801 v dedine postavili nový a najmä väčší kostol. Odvtedy kostolík začal pomaly chátrať. V 30-tych rokoch minulého storočia už ani strechu nemal. Fresková výmaľba stien sa stala obeťou dažďa. O obnovu kostolíka sa postaral historik umenia a pamiatkár Václav Mencl. Bol to Čech, ale mal rád aj slovenské pamiatky. Nepozeral sa na svet spôsobom „my“ a „vy“. Vďaka nemu od roku 1936 získal kostolík novú strechu. Kto vie, ako by kostolík bez neho dopadol. K novej výzdobe interiéru už však kvôli pohnutým rokom 1938 – 39 nedošlo.

Tušíme, kde má kostolík stáť a preto nemáme problém ho nájsť. Vyzerá nádherne, tentoraz internet neklamal. Zažívame veľké prekvapenie, pretože vstupné dvere nachádzame otvorené. U mnohých iných stavieb je to naopak. Popravde, nečudujem sa. Žiaľ, sme všelijakí. Niektorí z nás sa ešte stále učia vážiť si kultúrne pamiatky. A nielen tie, týka sa to snáď všetkého. A žiaľ, nejeden z nás sa to nenaučí ani do konca svojho života. Ale teraz je podstatné, že dvere sú otvorené! Ako sa hovorí „príležitosť robí zlodeja.“ Vo vnútri, v blízkosti dverí vidíme metlu. Opatrne nakúkame a nakoniec vstupujeme dnu. Sme tu sami. Vincent sa tradične pošmykne a ja fotím. Kostolík je síce malý, ale čaro má veľké. Sme vďační za otvorené dvere a nemienime nič poškodiť ani sa neprimerane správať. Len neviem, či kostolík niekto iba vetral a odskočil si, alebo je bežne otvorený. Škoda, že mnohé iné naše kultúrne pamiatky nemôžu byť takto otvorené bez dozoru, inak by to schytali…

Blížime sa k autu. Lenže ja som nezabudol. Pôvodne táto akcia obsahovala ešte jednu čerešničku a tou bol letohrádok Babylon. Akciu sme však trochu kvôli terajšej situácii s vírusom upravili a parkujeme nie v dedine, ale za dedinou v lese. Vincent pôvodnú akciu upravil a beťár jeden zabudol tam zakomponovať aj Babylon. Prekonávame posledné stovky metrov k autu a ja už Vincenta pokúšam. A čo Babylon? Vincent je však poriadkumilovný a stále trval na tom, že keď si on sadne do auta, tak už pôjde rovno domov a žiadne znovu vysadať a zase dakde šľapať. Keď šľapem, tak šľapem a keď sedím v aute, tak idem autom a hotovo. No nič, veď sem hádam ešte niekedy pôjdeme a potom, milý Babylon navštívime aj teba! Tak sa zaradíme k malému počtu Slovákov, ktorí o sebe budú môcť povedať, že boli v Babylone! Síce v trochu inom, ale boli. Po pár minútach strávených v aute som bol vďačný za Vincentovu zásadovosť už aj ja. Ale pst! Nehovorte mu to!

To je dobre, že ste sa Aďka a Maroš išli vyvetrať. V týchto časoch je to vonkoncom potrebné. Nie je nič príjemné stále byť doma i keď niektorí chodia do práce, ale príroda je príroda. Takže za mňa

Ako vznikla táto akcia? Ja by som priam povedal, že vznikla potrebou po náročnom pracovnom tripe niekde konečne vypadnúť a vyčistiť si hlavu. Vybrali sme si nedeľu, ktorá sľubovala neskutočné podmienky. Tie sa počas tejto akcie aj potvrdili.

Je večer 21.30 hod. a stretáme sa v Hlohovci na Inoveckej ulici. Ústi tu červená turistická značka, ktorou za pár hodín dorazíme k autu. Druhým autom smerujeme do Piešťan. Pred príchodom do miesta štartu padá otázka, kde zaparkujeme. Padli rôzne návrhy, no nakoniec zvíťazil návrh parkovať pri nemocnici poblíž Kolonádového mosta. A tu sa aj začína naša nočná púť.

Kto to pozná vie, že ihneď od úvodu sa postaví do cesty naklonená rovina. Miestami sa to zmierni no za „Furmanom“ sa to opäť jemne pokazí až po hrebeň. Pri ceste po Havran – rázcestie sme spoločne spomínali Miša, ako on v pohode túto časť vybieha. My sme však na žiadny beh nemali. Ani sily a ani chuť. Tento druh trýznenia necháme na mladších. Počas tohto úseku sme si plnými dúškami vychutnávali čerstvý vzduch, svit mesiaca ale aj impozantné večerné výhľady na Piešťany. A to preto, že sú jediné, ktoré na tejto trase sú.

Počas cesty hrebeňom sme sa radili, kde si dáme prvú prestávku. Áno správne tušíte, tých prestávok malo byť viac. Presne dve. Prvá pred Humništiami bola originálna. Kedže vo svojich radoch sme mali pôžitkára Borisa nieje možné nedopriať mu chvíľu na jedlo či kávu. Pánko sa stále vyvíja, rastie preto niet sa čomu čudovať. Ale musím uznať, že prestávka na jedlo a hlavne na kávičku, ktorá bola spôsobom full servis bola vynikajúca. Veľmi padla vhod. Nezabudol ani na mňa rozmaznaného, keď do kávy mám rád cukor a smotánku. Dokonalú idylku nám prekazil iba poľovník, ktorý sa znenazdajky vynoril z tmy. Padli otázky z jeho úst, že čo tu robíme a prečo sme takí hluční. Role hovorcu som sa zhostil ja a „milému“ poľovníkovi som vysvetlil, že sme turisti, ideme po turistickej značke a vôbec nie sme hluční iba sa bežne bavíme počas cesty. Spomenul som si na Jozefa a jeho spracovanú časť „odhad vzdialenosti“. A vysvetlil „milému“ poľovníkovi, že aj obyčajný rozhovor sa v lese a v tme šíri na väčšiu diaľku, ako obyčajne. Asi polhodinu pred týmto incidentom sme počuli z jeho smeru streľbu z guľovej zbrane. Pýtam sa sám seba. Bol to poľovník, alebo to bol pytliak prezlečený za poľovníka? Je dovolené strieľať v noci mimo splnu? Vidím to tak, že sme mu vôbec nie hlučným správaním odplašili zver, ktorú chcel nezákonne uloviť. Musím povedať, že sa ma to dotklo. Nikto nám nebude zakazovať turistikovať v noci po riadne značených turistických chodníčkoch. Pánko chcel byť iba zaujímavý – spoločne sme skonštatovali.

Pod Holým vrchom došlo na druhú zastávku – zastávku opekaciu. Pôvodne sme chceli opekať na Ovčej skale, ale keď sme zbadali, aký komfort (ohnisko, sedačky a stolík) nám poskytovalo nájdené miesto zostali sme tu. O opekací „materiál“ sa postaral Ondro. Priniesol slaninku a jelenie klobásky. Ja som doniesol chleba, drevo do lesa a Pepo. Zriadili sme ohnisko iba také, aby sme ho boli schopní zahasiť a zároveň stihli opiecť poživeň. Chuť klobások a slaninky bola excelentná, za čo sa chcem Ondrovi poďakovať. Zároveň ďakujem aj Borisovi za vynikajúci nápad s kávou. Káva na túrach nebýva často a preto tá vďaka.

Po tom, čo sme opustili pôžitkárske miesto, sme pokračovali ďalej. Keď sme prechádzali okolo Ovčej skaly utvrdili sme sa v tom, že rozhodnutie na skoršie opekanie bolo správne. V poslednej etape sa už nič zaujímavé nestalo. Nemé zostupovanie do Hlohovca a občasne reptanie od únavy sa do zaujímavosti neráta. Musím konštatovať, že do cieľa sme dorazili unavení ale v zdraví a plní všakovakých pocitov. Za mňa hodnotím akciu na výbornú. Očakávanie v plnom rozsahu naplnila. Hlavné moto vypadnúť niekam v noci a vyčistiť hlavu bolo naplnené.

Ďakujem Borisovi a Ondrovi za skvelú spoločnosť a načerpané zážitky.

Hanba Vám, že ste sa nepriznali, že idete.

Je sobota pol štvrtej. Volá mi Jožo, že Roman vymyslel nočnú akciu – tzv. Romanovku Dostal som ihneď otázku, či pôjdem. Hovorím neviem. No stal sa zázrak a dostal som vychádzku Neváhal som a pridal som sa k dvom dobrodruhom. Za hodinu mi volá opäť Jožo, že zasiahla vyššia moc a na akciu nejde. Škoda. Ja to však rešpektujem. Rozhodnutím nahlodal aj moje mozgové bunky. Tie ale odolali. V mysli som si povedal, že keď už som vychádzku dostal, tak ju aj využijem 

S Romanom sme sa po dohovore stretli v Trstíne o 22.30 hod., kde som ja zanechal auto. Do Plaveckého Podhradia sme pokračovali na Romanovom tátošovi.

Zaparkovali sme a poď ho do dobrodružstva. Tieto Romanovky sú naozaj zážitok. Od začiatku až do konca. Mali sme času a času a tak sme sa príliš nehnali, išli sme pohodovým tempom. Ani som necítil, že ideme. Hoci je to po Vápennú ustavične hore išlo sa mi neskutočne ľahko. Už som to dlho nezažil. Určite k tomu prispelo ležérne tempo. Išli sme tak preto, aby sme na Plavecký hrad neprišli príliš skoro a potom dlho čakali na vytúžený východ slnka.

S Romanom sme sa už dlho nevideli, a tak počas chôdze prišli na pretras rôzne témy. Keby som ich tu mal všetky vymenovať ani si nespomeniem. Hodnotu mali práve v tej a iba v tej chvíli. Počas výstupu na Vápennú sa dá aj za tmy pozorovať veľa vecí. Mňa zaujal chudák bútľavý strom. Ihneď som si spomenul na Joža. Hovorím Romanovi, musím ho odfotiť ten bude pre Joža. Roman zas naďabil na „kŕdeľ“ snežienok. Znova mi preblesla myšlienka na Joža. Kvietok pre Joža musí byť. Galéria bez kvietkov a zaujímavých stromov nie je galéria a ja som chcel priniesť aj hodnotu.

Ani nevieme, ako sme sa s Romanom dostali na Vápennú. Isté je, že sme dorazili, ale dlho sme sa nezdržali. Na hrebeni bol citeľný vietor a teplota tiež nebola príjemná. Tak sme iba zanechali odkaz vo vrcholovej knihe a nedošlo ani na spoločnú fotku, lebo Roman trielil ďalej. Iba ja som stihol prilepiť svoj ksicht k tabuľke „Roštún“ a vykonať jeden cvak fotoaparátom. A potom som už pádil za Romanom. Z Vápennej sa ide dlho po hrebeni, kým sa začne klesať na Mesačnú lúku. Počas tejto doby bol mesiac na oblohe vysvietený a výhľady do diaľky boli nádherné. Bol by som sa na to díval ustavične, keby nebolo treba pozerať tiež pod nohy. Na tomto úseku je cesta plná skál, opatrnosť bola na mieste.

Prišli sme na Mesačnú lúku. Roman zavelil pauza! Nechápal som. Začal sa rozkladať a tu zrazu prekvapenie. Roman dodržal svoje tradície a priniesol varené vínko. Musím povedať, že bolo výborné. Hlavnou devízou tohto nápoja bolo, že nás perfektne zahrial. Po požití sme boli pripravený pokračovať.

Ďalšou zastávkou mala byť Amonová lúka. Už počas cesty k nej, som Romanovi spomenul informáciu od Joža, že prístrešok na nej bol zrekonštruovaný, a tak sme sa dohodli, že prístrešok navštívime a obzrieme si ho. Kráčame po lúke a tu zrazu som si všimol medzi stromami dve malé svetielka. Rozmýšľam, čo to môže byť? Keď tu zrazu štekot psa a následne ľudské hlasy. V prístrešku spali nejakí tiež turisti. Obhliadku prístrešku sme teda neabsolvovali. Turisti by mali byť ohľaduplní a to sme my dodržali.

Čakala nás posledná etapa našej trasy. Tesne pred Plaveckým hradom sme prišli k prameňu. Okolo prameňa plno dreva, tu pohodený fúrik, tu stôl, tu lavičky. Navyše bolo toto miesto na záveternej strane. Rozhodujeme, že miesto využijeme na plánované opekanie slaninky. V okolí však nevidíme žiadne ohnisko. Musíme si teda založiť svoje. Poblíž je prameň, takže žiadny problém s likvidovaním ohniska. Pri lavičkách som zbadal kopu kameňov, tak ju hádžem na miesto, kde chceme zriadiť ohnisko. Zrazu zisťujem, že odhadzované kamene maskujú nejaké predošlé ohnisko. Paráda, pôvodné ohnisko obnovujeme. Majster Roman rozložil ohník za pár sekúnd. Dreva bolo habadej a tak mohutný plameň už za chvíľu plnil svoje dve poslania. A to, zohrievať uzimených návštevníkov a kvalitne opekať slaninku. Moje prázdne brucho, ktoré sa už hodnú chvíľu ozývalo „daj mi najesť!“ dostalo svoje. Kým sme sa po jedle posilnili čajom zrazu badáme, že sa nejak rozvidnieva. Hovoríme si. Však nestihneme východ slnka. Mali ste vidieť tú rýchlosť, s akou sme nosili od prameňa dávky vody a zalievali ohnisko. Podarilo sa.

Včas sme dorazili na Plavecký hrad. Vystúpili na jeho najvyšší bod a tu čakali na klinec programu – východ slnka. Postupne bolo svetlejšie a svetlejšie až po polhodinovom čakaní sme sa dočkali. V tú chvíľu som zažil nádherný pocit. V duchu som si povedal, že kvôli tomuto pocitu sa oplatilo ísť. V tej chvíli mi prebehla hlavou myšlienka: „nočné Romanovky“ majú svoju čarovnú silu.
Po východe slnka sme ešte chvíľu zostali a kochali sa výhľadmi, ale potom už Roman zavelil na odchod a ja som poslúchol. Pri odchode sme si spravili spoločnú fotku a ja som ešte zriadil pár dokumentačných záberov do databázy hradov. Poslednou zastávkou na ceste do cieľa bol zber okolitého medvedieho cesnaku. Roman má rád výzvy, a tak nepoučený tým, že celú trasu prepr… od predchádzajúcej konzumácie, si nadobudol dostatočné zásoby do ďaších dní.

No milí moji turisti spolku PAT a MAT. To by bolo v krátkosti asi všetko, čo som vám chcel napísať o tejto znovu výnimočnej akcii, ktorú zažijete iba a vždy iba s Romanom.

Romanovi ďakujem za spoločnosť a za to, že ma vytiahol v týchto časoch do povedzme si tak príjemnej karantény. Prečo do karantény? Pretože počas cesty autom a aj počas túry sme stretli minimum áut (3) a presne 1 (slovom jedného) človeka.

A je to tu. Pridávam komentár k akcii, ktorej sa nezúčastním. Aj to sa dá? S trochou dobrej vôle dá! Ako sa hovorí, všetko je raz po prvý krát. Veľmi ma to mrzí, ale po dlhšom uvažovaní to tentoraz vzdávam. Bolo to tesné, Roman to tak podal, že som zo začiatku nemohol jeho pokušeniu odolať. Nakoniec som sa však rozhodol, že tentoraz veru budem poslúchať. Nech sa však rodinní príslušníci predčasne neradujú, pretože nabudúce… keď sa situácia i vírus upokojí, tak si to vynahradím. Bohato, prebohato…

Roman dlho nikde nebol. A veru že sa to aj prejavilo v nápade na túto turistickú akciu. Nočný pochod pri relatívne bezoblačnej oblohe. Na trase bude viacero miest, z ktorých sa hviezdne nebo bude dať vychutnať. A to v miestach, kde by nemalo byť veľa svetelného smogu. Nepochybujem, že nočná obloha bude túto noc nádherná.

Určite to bude zase jedna zo slávnych Romanových nočných. Východ slnka na Plaveckom hrade, opekačka… Hotový raj na zemi. No, nevadí. Tentoraz bezo mňa. Veď ten Roman ešte odpíska nejakú nočnú na tento rok! Vidíme sa v príhodnejšom čase. Ja idem zatiaľ poslúchať, aby som na toto obdobie mohol potom celý zvyšok roka poukazovať.

Reklamné okienko: máte vo svojej spoločnosti problémy obsadiť nočné zmeny? Pošleme Vám ako manažéra ľudských zdrojov nášho Romana!

Klasicky dvojdňová a ako bonus aj nočná

Rýchly prehľad: ponúkam tu pre tých, čo nemajú radi dlhé texty. Akcia prebiehala doslova a do písmena ako u PATa a MATa. Na vrchol Veľkého Griča sme vystúpili takmer dva krát. Prečo? Lebo sme chceli naň vyjsť cez feratu. Keď je blato a sneh… nie je to úplne ideálny nápad. Pod vrcholom nám mala posledný skalný úsek pomôcť prekonať reťaz. Hľadali sme, hľadali, lenže sme ju nenašli. Vzdali sme to nejakých 100 – 120 výškových metrov pod vrcholom. Začiatok feraty sme síce našli, ale koniec už nie. Takže naspäť dolu a znovu hore. Tentoraz po poctivej turistickej značke. Keďže je veľa hodín, Malý Grič nestíhame. Ale pôjdeme okolo neho, nech neideme rovnakou trasou. Aj by sme šli len okolo, keby sme zle neodbočili a do cesty sa nám nepostavil „masív“ Malého Griča. No nič, osud tak chce. Lezieme si hore, lezieme, keď tu zrazu reťaze. Máme ich! Počkať. Nemali byť na Veľkom Griči? Nech je ako chce, my sme mali pekný deň.

Veľmi dlhá verzia: Vo filme ich bolo sedem. My sme síce iba traja, ale rovnako statoční. Ešte to síce nevieme, ale odvahy dnes budeme potrebovať veľa. Ale nepredbiehajme. Cestou dodržiavame tradície a stojíme v Tekovských Nemcoch na kávu. My sme síce moc nechceli, ale Vincent nemal zo sebou jedlo. A aký býva chlap, keď je hladný? Preto pre dobro všetkých zúčastnených stojíme, Vincent si spokojne kupuje bagetu a pri tej príležitosti si dáme aj tú kávu. Po Handlovú ubieha cesta rýchlo a bez zbytočných chýb. V Handlovej sa zase točíme aj tam, kde nie je kruháč. Len tak, pre istotu. Nevadí, veľa času nás to nestálo. Zastavujeme pred panelákmi. Vincent pohľadom skúseného stopára pátra po okolí. Snaží sa z blízkych stôp vyčítať či sme náhodou neprenikli na územie nám nepriateľského kmeňa. Nič však o tom nesvedčí a preto po chvíľke zaťahuje ručnú brzdu. Nech sa páči, vysadať! Odtiaľto už len peši.

Prechádzame popri potôčiku. Zurčí si jedna radosť. Mocný prúd má. Silu mu dodáva možno ten spád. Sme síce ešte stále v meste, ale už je to do kopca. Radosť je naň pozerať. Krásny je. Ťažšie sa už pozerá na ľudské obydlia. Mnohé domy svedčia o chudobe. Bordelu a odpadu okolo nich ako v kolónii však nie je. V minulosti tu však kolónia žila. Banícka kolónia. Chudobní boli stáročia dozadu a chudobní sú aj dnes. Mnoho sa pre týchto ľudí nezmenilo. Až z toho zabolí pri duši. Našťastie už vychádzame von z mesta. Konečne je okolo nás znovu všetko pekné.

Vincent zrazu vyhlási „Pôjdeme okolo jazera“. Má pravdu, ale len čiastočne. Nie že by tam tá voda nebola. Je tam, ale zároveň je to aj bývalý povrchový lom. Dnes tam „ťažia“ už iba kačice. Aj to len vodné rastliny, ktorými sa živia. Ľudia žijúci pred 200 rokmi by toto miesto asi nespoznali. Nie je to ani ďaleko od turistického chodníka. Neťažilo sa nám odbočiť k dnešnému jazierku. Dokonca sme si dali aj okruh okolo neho. Nášmu hosťovi to vôbec nevadilo. Vykľul sa z neho totiž zapálený „geocachingista“. No a zápal nie a nie ustúpiť. Jednu kešku dokonca našiel i pri jazierku. Náš lovec kešiek sa vďaka svojej záľube naučil s istotou pohybovať sa mimo turistického chodníka. A dnes sa nám to veru zišlo.

Opúšťame turistickú značku. Dobrovoľne. Máme na to dobrý dôvod. Na vrchol Veľkého Griča vedie totiž neoficiálna ferata. Prečo to neskúsiť keď už sme tu? Kto vie kedy sem zase zavítame? Tak sme šli a šli… všelikade… Malo to však aj svoje výhody. Uvideli sme napríklad kamenné more. Nakoniec sa nám to podarilo a našli sme začiatok feraty. Výborne, sme tu a odteraz to už pôjde ako po masle. Krutý omyl. Ono to je do kopca. Stále. Totiž býva dobrým zvykom, že vrchol kopca býva tradične tam niekde hore. Navyše blato strieda sneh. Na chodníčku sú listy. Človek nevidí čo je pod nimi. Stačí jeden zradný kameň, konár alebo koreň a je zle. Značenie je biedne. Aspoň je to orientačne jednoduché, správna cesta je tá, čo vedie hore. Lenže problém, obe cesty vedú hore. Teraz ktorou? Ľavou alebo pravou? Nachodili sme sa ako takí somári. Teda skôr ako capy, lebo ten chodníček neraz pripomínal skôr kozí chodníček. Chvíľku cestička relatívne dobrá. Lenže za najbližšou zákrutou doslova mizne. Zopár neistých metrov a chodníček máme znovu pred sebou.

Stálo nás to veľa síl. Nielen fyzických, ale najmä psychických. Hľadáme tú poondiatu reťaz naľavo i napravo. Bezradných pohľadov pribúda… Odhodlanie nenávratne mizne. Čím vyššie sme, tým horšie to je. Nakoniec dávame hlavy dokopy a zhodnocujeme situáciu. Jedla i pitia máme dosť. Síl síce pomenej, ale zatiaľ to stačí. Nakoniec o pokračovaní rozhoduje vec, o ktorej by ste to nepovedali. Pre jedného je dostatok, pre troch, ak to príde na všetkých, žalostný nedostatok. Máme málo toaletného papiera. Aj ten pud sebazáchovy sa začína čím ďalej hlasnejšie ozývať. No nič, ideme dole. Za to nám to nestojí. Ivan má ako jediný člen výpravy obuté „nešmeky“. Vďaka nim pri zostupe má kontakt so zemou iba prostredníctvom nôh. My s Vincentom máme šťastie a každý z nás padá iba 2 krát. Padáme však s rozvahou a správnym smerom. Iba na chodník a iba na zadok.

Konečne turistická značka. Už nám aj trochu chýbala. Týmto neúspešným pokusom sme stratili odhadom 2 hodiny. Začíname sa lúčiť s Malým Gričom. Dnes to proste nestihneme. Veľký Grič však stíhame. S výškovými metrami pomaly, ale isto pribúda aj snehu. Konečne vrchol. Prichádzame naň síce z inej svetovej strany ako sme chceli, ale sme tu a to je to hlavné. Ani zvrchu reťaz nevidieť. Výhľady síce nie sú kruhové, ale majú svoje čaro. Žiaľ, nemôžeme tu byť pridlho. Musíme dolu k autu. Čas tlačí. Radi by sme k nemu dorazili za svetla. Veľmi vhodne sa nám ponúka trasa náučným chodníkom popod Malý Grič. Aspoň nepôjdeme naspäť tou istou trasou. Stačilo napriasť zaujímavý rozhovor a už to bolo. Náučný chodník nám doslova zmizol spod nôh. Teda nejaký chodník tam bol, ale už nebol náučný. Možno do budúcna poučný, ale náučný už nie. Značenie ešte horšie ako na ferate. Nevadí, skrátime si cestu ešte viac. Len pri tom naberieme trochu viac výškových metrov ako sme pôvodne chceli. To preto, že sa nám do cesty postavil masív Malého Griča. Lezieme si hore, lezieme keď tu zrazu reťaze! Máme ich! Je to tu páni! Vlastne nie je. Sme o kopec vedľa. Reťaze mali byť na Veľkom a nie Malom Griči. Nevadí, na počty to sedí. Na nálade nám to neuberá a to je podstatné. Navyše výhľady z Malého Griča sú ešte krajšie ako z jeho väčšieho brata.

A teraz šup dolu k autu, aby sme to stihli ešte za svetla. Nasadzujeme rýchle tempo. Aj sa nám ho darí držať. A to aj napriek tomu, že tu dolu je ten sneh celý nejaký čudný. Farba hnedá, topánku občas drží ako keby nám ju chcel vyzuť… ale klzký je ako jeho biela verzia. Tempo nám vydržalo až po prvý kolotoč. Vincent z toho nadšený síce nebol, ale zastaviť sa musel. Čo iné mu zostávalo, keď sa obzrel cez plece dozadu a výprava nikde. Všetci ostatní na kolotoči. Veľmi neochotne nás na veľké prehováranie ledva odfotil. Potom však vyrazil. Musel, lebo my sme ešte k Handlovej nedorazili. Kolotoč stál na turistickej križovatke asi 2 – 3 kilometre od mesta. Nad našimi hlavami sa vznášali slová „za svetla!“. Stihli sme to. A teraz šup domov…

Darmo, náš Jozef je básnické črevo! Bravo!

Túto akciu som vymyslel pre jedného nemenovaného bakalára, ktorý tak mal šancu vystúpiť na vrch Bakalár. Rozhodol sa však inak a uprednostnil „verejné“ blaho pred svojim vlastným. Zároveň mu bola, vzhľadom na počasie ponúknutá možnosť vedecky bádať a pracovať. Priamo v teréne by získaval odpoveď na otázku „Čo so mnou a mojim odhodlaním urobí niekoľkohodinový dážď v mesiaci február?“ Aspoň že Dušo nezlyhal a šiel. Bol za to bohato odmenený. Aspoň je vidieť, kto je zapálený pre vedu a je ochotný sa aj obetovať.

Do Dušovho myslenia sa dostávam iba postupne. Zatiaľ je pre mňa malou záhadou. Vedel, že má pršať. Spustiť to malo síce až okolo jednej hodiny poobede, ale jeden nikdy nevie. Preto sme šli dvaja. Dušo sa neubránil dobrému nápadu a chcel trasu predĺžiť. Tak sa stalo, že sme sa dostali z niečo vyše 13-tich kilometrov na vyše 18. Asi sa bál, že to rýchlo prebehneme a ten dážď nestihneme. Všetko bolo, dnes sme toho stihli neúrekom.

Ako prvé sme stihli kúsok za Čachticami zle odbočiť. Až tak zle to nebolo, pretože smer to malo dobrý, len sme odbočili trochu skôr, ako sme mali. Zistili sme to pomerne rýchlo, pretože pomerne rýchlo zmizol chodníček. Nevadí, vrchol Bakalára by mal byť hore, takže to máme orientačne jednoduché. Orientačne to aj relatívne jednoduché bolo, ale to predieranie sa cez občas veľmi hustý porast už také jednoduché nebolo. Občas sa mi nejaký konár pokúsil ukradnúť termosku. Zo začiatku len také nesmelé poťukanie po termoske, či za to stojí a potom nasledoval drzý pokus…

Podľa mapy mal byť vrchol Bakalára zalesnený. Aj bol, ale boli tam aj veľmi obmedzené výhľady. Kto sa snažil a dostatočne dlho hľadal, tak uvidel aj Čachtický hrad. Popri tom hľadaní sme našli aj kešku. Na samom vrchole Bakalára bol Dušo poklepaný po pleci turistickou paličkou a povýšený do stavu bakalárov spolku PATa a MATa. Ak by niekto chcel vyjsť na vrch Bakalár kvôli výhľadom na Čachtický hrad, tak to robiť nemusí. Krajšie výhľady, ktoré neobmedzujú stromy má aj z úpätia Bakalára, presnejšie z lúčky kúsok nad údolím, ktorým ide žltá značka od hradu za Višňové.

Hrad bol otvorený i keď ešte nemal byť. Otvárajú síce neskôr, ale chlapík prišiel skôr, je víkend a ľudia chodia i keď má pršať. Keďže nie je sezóna, vstupné je dobrovoľné. Síce nám hovoril, že nerobí sprievodcu a dal nám do ruky letáčik s textom… Asi zabrali Dušove smutné oči, lebo sme mali čiastočný sprievod. Dozvedeli sme sa, že pod nohami máme 6 – 7 metrový nános, ktorý toho môže ukrývať ešte veľa. Vraj Česi majú takú mašinku, ktorá dokáže presvietiť steny i iný materiál do hĺbky niekoľkých metrov. Vyzerá to tak, že odhalenie viacerých tajomstiev nás ešte len čaká. Cestou z Čachtíc až po hrad je to samé kŕmidlo pre vtáčiky. Vraj deti ich robili a poctivo nosievajú do nich aj krmivo. Aj na hrade bolo jedno kŕmidlo. Lenže deti sú deti. Často sa im vraj stáva, že kým prídu na hrad, už žiadne krmivo nemajú. Stihnú to porozdávať a pre hradné kŕmidlo sa často nič neujde. Dozvedeli sme sa aj niečo o vetre. Na Čachtickom hrade vzniká dokonca vzdušný vír. Ten občas máva takú silu, že porozhadzuje dosky, ak sú zle uskladnené. My sme dobrovoľne prispeli do prasiatka. Bolo v ňom veľa mincí, pretože tá mnou vložená minca trčala von. Musel som prasiatko chytiť do ruky a potriasť ním, aby tam celá vošla. Také ťažké prasiatko som veru ešte v rukách nedržal.

Cestou z hradu sme videli divé svine. Počuli náš rozhovor. Asi sa im nepáčil, lebo si to trielili po našej ľavej strane. Keby sme sa zvedavo neobzerali okolo seba, ani si ich nevšimneme. My sme však od prírody zvedaví a tak sme ich zazreli.

Znovu sa potvrdilo, že to, čo platilo pred 15-timi rokmi neplatí dnes. V dobe dávno minulej sme sa dostali do jaskyne Hladový prameň. Dnes nám v tom zabránila mreža. Podarilo sa nám nájsť aj Čachtickú. Na internete píšu, že je verejnosti neprístupná. Niektoré informácie na internete spomínali, že je verejnosti prístupná prvá časť jaskyne. Nevieme, ako to je, ale na mieste sme zistili, že jaskyňa verejnosti prístupná nie je. „Kúsok“ od vchodu do jaskyne sme objavili ďalší vlez, ktorý nebol zabezpečený. Dnu sa dalo dostať, ale dolu je to dosť šikmé a šmykľavé. To je síce dobrá kombinácia na to, aby sme sa rýchlo dostali dolu, ale veľmi zlá na to, aby sme sa dostali naspäť. Preto sme nepokúšali šťastie a šli sme ďalej.

Kúsok pred Višňovým sme uvideli medzi stromami skupinku srniek. Dôkazy nemáme. Nemal som šancu stihnúť vytiahnuť fotoaparát, zapnúť ho, zaostriť a stlačiť spúšť. Srnky boli proste rýchlejšie. Radosť bola pozerať na to, ako rýchlo a zároveň sebaisto zdrhajú. Jediný, kto by to z nás dokázal, ba dokonca by ich aj natočil, je Vincent. Ani sám by nevedel, aký úlovok má. Až doma by zistil, že má srnky natočené. To preto, že občas zabudne vypnúť kameru. Ten tu však s nami dnes nebol.

A na záver si odpovieme na otázku „Čo so mnou a mojim odhodlaním urobí niekoľkohodinový dážď v mesiaci február?“ Odpoveď je „nič.“ Aspoň my sme prišli k takémuto výsledku. Pršať nám začalo až poobede niečo po 12-tej hodine. Neboli sme mu vystavení celý deň, možno posledné 3 hodiny. Dážď nebol intenzívny, bol voči nám mierny. Navyše sme sa stále hýbali. Preto sme nemali problém. Ten vznikol až vtedy, keď sme dlhšiu dobu stáli. Vtedy nám za pár minút začala byť zima. Našťastie máme na to recept. Stačí sa znovu hýbať. Ako ideálny pohyb sa ukázala chôdza. Malo to aj vedľajší nechcený efekt, zrazu bolo pred nami naše zaparkované auto.

Aby sme si trasu aspon troska stazili odporucím rano Jozovi, celu turu odbehnut!  

Kilometráž volaako nestimuje, sak nieco pridame!

Už minule som ti hovoril, že ťa pojdem vypytať!

Výber zaujímavého miesta a navyše dobre zachytený fotografiami. Hm, Lenka nás asi naozaj chce dostať na nejaký výlet do Čiech. Keď to takto ďalej pôjde, aj sa jej to niekedy podarí.

Gratulujem Lenka. Vidno, že sa vyznáš. Vyberáš si iba zaujímavé túrky.
Peknééééé, peknéééé, len tak ďalej.

Zaujímavé je miesto Adamovo lože – len nie pre mňa.
Mňa by zaujalo Evino lože  

Kto si počká, ten sa dočká

Je ráno, vyrážam z domu. Po ceste v Piešťanoch naberám benzín, pri Kauflande naberám Miša, v Leopoldove naberám Joža a Duša. Odchádzame na akciu tentoraz Renátkiným autom. Prečo? Lebo som zvedavý, ako zvládne Clio jazdu po diaľnici plne naložené. Aj pre auto to bude nová skúsenosť, tak ako pre mňa skúsenosť s novou trasou, ktorú vymyslel roztúžený Jozef.

Pred odchodom z Leopoldova som si do navigácie narýchlo nastavil obec Bzenica. Keď som v cieli obišiel odbočku na Revištské Podzámčie zrazu v aute vypukla nespokojnosť. Až potom som si uvedomil svoj omyl a musel sa pri Furmanskej kolibe otočiť. Táto navigačná chyba však mala aj svoju výhodu. Vedeli sme, kde po túre pôjdeme na jedlo.

A teraz o akcii.
Nebudem sa príliš rozpisovať. Napíšem iba to, čo ma zaujalo. Každý vie, koľko slov padne na akcii pri rozhovoroch jednotlivých aktérov. Počas trasy sa to akosi pomieša a každý hovorí z každým. A preto nikdy nie je možné opísať všetky postrehy alebo závery z týchto rozhovorov. Myslím si, že by to ani nikoho nebavilo to potom čítať.

Mňa osobne zaujala rozmanitá príroda a množstvo vody počas celej trasy. Voda tiekla vedľa nás, tiekla pod nohami, proste všade. Pri tomto som si uvedomil, aké je Slovensko bohaté na vodu. Mysľou mi prebehli informácie z médií, ktoré hovorili, kto a kde nám chce túto vodu „zobrať“. Robme všetko preto, aby sme o vodu neprišli. Je to jedno z bohatstiev, ktoré naša krajina má a musíme si ju všemožne chrániť.

Zaujali má tiež rozmanité stromy. Dušan by vám vedel rozprávať práve o stromoch, s ktorými mal úzky kontakt. Dodnes tieto stromy zanechali v ňom hlbokú emocionálnu stopu.

Fascinujúci výhľad sme zažili z Dolnoždanskej skaly. Je to naozaj impozantná skala. Na jej vrchole sme si spravili dlhšiu prestávku. Čas sme využili na jedlo, fotenie, ale aj odovzdávanie certifikátu Mišovi, ktorý práve na tejto akcii dosiahol vzdialenosť 540 km. Predstavuje je to šírku našej republiky. Účasť sme zaznamenali vo vrcholovej knihe, kde sme okrem zápisu nalepili aj nálepku spolku PAT a MAT.

Posledným bodom trasy bol zaujímavý hrad Revište. Príchod naň sme si trochu zkomplikovali. Na hrad zo značky vedie cesta okolo veže dvoma smermi. Samozrejme, že sme si vybrali tú komplikovanejšiu možnosť.
Hrad Revište je jeden z hradov, kde prebieha rozsiahla rekonštrukcia. Poctivú prácu je vidno na každom jeho kúsku. Ľudom, ktorí sa na oprave podieľajú patrí veľká vďaka. Z hradu sú kvalitné výhľady, ktoré sme využili na obohatenie zážitkov. Ja osobne si ich budem dlho pamätať.

Naplniť ozývajúce sa prázdne bruchá sme išli, do spomínanej Furmánskej koliby, ktorú sme si pred akciou „cielene“ obzreli. Svorne, okrem Miša, sme si dali divinový guláš, ktorý mne osobne veľmi chutil. Návštevu vrelo odporúčam. Pohostenie sme ukončili palacinkami, na ktoré nás nahovoril Dušo. Nakoniec on sám bol ten, ktorý ich nemohol zvládnuť.
Pri príležitosti objednávania jedla sme zažili úsmevnú príhodu, ktorú už pohotovo spomenul Jožo. To preto, aby sa na ňu náhodou nezabudlo 

Suma, sumáru. Bola to opäť kvalitná akcia čo do miesta i zážitkov. Bol som rád, že som sa akcie zúčastnil. Ďakujem ostatným zúčastneným za spoločnosť.

Všetko je jasné, účastníci, cesta autom vrátane pauzičky na kávu, dnešná túra vrátane čerešničiek a dokonca i počasie… Aspoň zo začiatku to tak vyzerá. Schádzame na chvíľku z diaľnice na pumpu Tekovské Nemce. Na rozdiel od Zamaroviec si neviem spomenúť, kedy sa nám tu stalo, že by bola kaviareň zatvorená. Fakt, nespomínam si ani na jeden prípad. Zato čo sa týka Zamaroviec, spomínam si hneď na dva prípady, kedy proste káva nebola. Oba tento rok a to je ešte len polovička februára za nami! Niekto môže namietať „Čo by si chcel v nedeľu ráno?“ Moja odpoveď je stručná, jasná a výstižná „Kávu by som si dal!“ Veď Nedeľa ráno bola aj v Tekovských Nemcoch. Asi si budeme musieť nájsť inú pumpu keď pôjdeme niekam po D1 na sever.

Znovu schádzame z diaľnice. Dokonca už vidíme aj zrúcaninu hradu Revište. Všetko je ako má byť. Prechádzame cez most ponad Hron na druhú stranu. Vincent sebaisto drží smer. Navigácia proste nepustí. Niektorým z nás tu však niečo nesedí. Presnejšie nestojí na tom správnom mieste. Prečo je zrúcanina hradu na opačnej strane brehu ako my? Kam to vlastne ideme? Preplávanie Hrona na druhú stranu v rámci dnešnej akcie nebolo v pláne. Teda aspoň o tom nič neviem. Plavky nemám a navyše takéto prekonávanie Hrona sa mi vo februári nezdá veľmi vhodné. Vincent začína čeliť našim zvedavým otázkam. Snaží sa, ale nepomáha mu to. Jeho sebaistý výraz v tvári nenávratne mizne. Hľadá chybu. Aj ju našiel, ale vysvetliť ju už nedokázal. Do navigácie zadal ako cieľové miesto „Bzenicu“. Okres trafil, ale podľa plánu máme parkovať na druhom brehu rieky tam niekde oproti. A to miesto sa volá trošku inak ako Bzenica. Všetko zlé je však na niečo dobré. Aspoň si chalani mohli zvonka obzrieť kúriu, kde sa zastavíme na neskorý obed. To sme však ráno ešte nevedeli.

Parkujeme pri reštaurácii pod hradom. Chalani sa prezúvajú a ja medzitým obdivujem 114-ty kilometer rieky Hron. Aspoň tak je to napísané na online českej mape. Darmo, Česi sú vodáckym národom a nezaprú to ani na ich turistickej mape. Výborne, všetci sme obutí. Vyrážame! Tak nie, Vincent ešte urobí spoločnú fotku. Kým montuje trojnožku, my ostatní si obzeráme okolie. Všimneme si pohyb pri neďalekom kostole. Asi bude omša, lebo ľudia začínajú prichádzať. A je to. Vincent je pripravený. Pozor, vyletí vtáčik. Pozor! Auto! No nič, musí počkať, kým vyletí vtáčik. Stojíme mu totiž čiastočne v ceste. Snáď to nie je farár a stihne omšu. Nakoniec nepočká a podarí sa mu nás obísť. Vincent má proste cit na miesto a kompozíciu svojich dielok.

A teraz už vyrážame naozaj. Už z parkoviska bolo vidieť hrad. Fakt je to kúsok. Za chvíľku sme tam. No, za chvíľku asi nie, lebo ten hrad niekam zmizol a nie na chvíľku, ale na dlhé hodiny! Zaparkujete auto pod hradom a idete. Síce idete a už dávno ste tam mali byť, ale vy na hrad dorazíte až po nejakých 17-tich kilometroch! No čo Vám poviem? To sa Vám môže stať iba na akcii turistického spolku PAT a MAT! Morálku mužstva to však nerozhodilo. Naši členovia sú odolní a navyše sú už zvyknutí na akcie nášho spolku. Nik ani nehol brvou, proste šiel a kochal sa…

A bolo čo obdivovať. Samý jarok, bystrinka, potôčik… Zurčalo to z každej strany. Proste krása. Potôčiky boli aj tam, kde by nemali byť. Aspoň podľa mapy. Toľko vody som ešte na takom malom kúsku nevidel. „Je to bohatý kút na vodu.“ poznamenal som. Mišo ma pomerne rýchlo poopravil: „Pozri sa na podložie. Hneď je tam skala. Voda nemôže vsiaknuť, tak tečie.“ Mal pravdu. Ale všadeprítomný mach poukazoval aj na veľkú a najmä často prítomnú vlhkosť.

Ešte sa vyjadrím aspoň k veselej príhode z neskorého obeda. Len tak, aby zostala zachovaná pre budúce generácie. K nášmu stolu prichádza čašníčka. Čelíme očakávanej otázke „Želáte si?“ Na to od nášho stola zaznie „Ahoj Láska!“ Všetci sme trochu v pomykove. Teda okrem Vinca. Pretože tie slová vyslovil práve on. Čašníčka až o chvíľku pochopí, že s niekým telefonuje. Mobil má totiž na opačnom uchu a nie je ho vidieť. Všetci sme sa uškŕňali, teda okrem Vinca, ten si nič nevšimol a telefonoval ďalej. Proste keď nezažiješ, tak máš problém uveriť. Nech je ako chce, platí, že s Vincentom je zábava. Akcie, ktorých sa zúčastní patria k najveselším a automaticky spadajú do kategórie pamätných!

Pekné fotečky. Pridám aj ja jednu historickú z minulého tisícročia.

Mám ísť, nemám ísť, ale je to Vtáčnik…asi pôjdem…