Komentáre k turistickým akciám

Čo teraz? Kam? Slovensko je síce našťastie hornaté, ale nie každý okres má to šťastie, že jeho súčasťou je známy vrchol. Stačil by aj vrchol s peknými výhľadmi. Čo ale v prípade, že bývate v Hlohoveckom okrese? Čo sa týka vrchov, zo susedných okresov je na tom horšie už iba okres ležiaci na juhu – Galanta.

Nech je to s vrcholmi v okolitých okresoch ako chce, my môžeme chodiť len po tom našom. Takže kam? Nebudeme trocháriť a navštívime hneď ten najvyšší! Letmý pohľad do mapy a máme ho. Je ním „Holý vrch (432 m)“ ležiaci v južnej časti pohoria Považský Inovec. Máme šťastie, kúsok od neho vedie aj turistická značka. Aj počasie je jasné. Jasno má byť, ale inde. Nevadí. Čo som počul, tak či tak, má byť Holý vrch zarastený. Ale vraj vyrúbali z neho kúsok. Ak sa zle zorientujeme, možno naň aj natrafíme!

Žiadne jemne primrznuté. Blato. Zatiaľ je to však znesiteľné. Cesta nám ubieha. Poznáme ju z HP pochodov. Nejedného sme sa aj zúčastnili, pretože ich cieľom je zdravý pohyb v prírode. Zhodou okolností náš tiež. Išiel som tadiaľto viac krát a aj tak ma občas niečo prekvapí. Roman mi ukázal chajdičku kúsok od červenej turistickej značky. Lístia niet na stromoch a preto ju tentoraz pozorný okoloidúci turista dokáže zbadať. Musí sa však pozerať na správnom úseku turistickej značky v daný moment na správnu stranu…

Čím viac kilometrov máme za sebou, tým viac blata sa nám stavia do cesty. Našťastie už odbočujeme z turistickej značky. Na úpätí Holého vrchu sú občas húštiny. Nie je nutné ísť zrovna cez ne. Zase až toľko zážitkov nepotrebujeme. Kedysi vraj bol Holý vrch naozaj holý. Mohla za to ľudská činnosť. Asi sa tu pásli ovečky. Veď kúsok vedľa je zasa „Ovčia skala“.

Dosiahli sme vrchol najvyššieho vrchu okresu! Podľa očakávaní je zarastený. Nezostupujeme tou istou trasou. A to je naše šťastie, lebo sme natrafili na výsek, čo mi prednedávnom spomínal bývalý kolega. Nekecal. Výsek je úzky a z dediny ho nevidieť. Šikovné. Vďaka nemu sú však odtiaľto aspoň obmedzené výhľady.

Pravý Holý vrch máme za sebou a teraz je načase navštíviť aj naozaj holý vrch, aby sme mali aj nejaké výhľady. Stalo sa. Trochu proti bolo blato, ale nakoniec sme to zvládli. Počasie však dnes neumožňuje ani bežné výhľady. Nevadí. Veď hlavnými cieľmi dnes boli zdravý pohyb v prírode a popri tom dosiahnuť najvyšší vrch okresu. A to sa podarilo.

DODATOK – NAJVYŠŠIE VRCHY V OKOLITÝCH OKRESOCH:

GALANTA – Je na tom horšie ako Hlohovec. Niet sa čo čudovať, väčšina okresu leží na Podunajskej rovine. Len dva malé kúsky na severe nie. Tam totiž zasahuje Podunajská pahorkatina. Práve v jednom z týchto kúskov sa nachádza najvyšší vrchol okresu Galanta. A poskytuje kruhový výhľad! Kopček v poli je proste taký. Síce naň nevedie turistická značka, ale máte na výber z viacerých poľných ciest. Ak ste ortodoxní a odmietate tento „vrchol“ uznávať lebo… nie je v zozname vrchov Geodetického a kartografického ústavu… máte šťastie. Nie je to jediný vrchol. Leží tu aj jeden zo štyroch vrchov Podunajskej roviny. Je ním „Spodný diel (122 m)“. No a ten je zapísaný aj v spomínanom zozname.

NITRA – rovnako ako v prípade Hlohovca najvyšší vrch nie je výhľadový. Je ním"Žibrica (617 m)" . Výhľady sú iba z nižšie položenej lúky vo výške 440 – 460 m. V okrese sú však aj iné vrchy, ktoré poskytujú čiastočný výhľad. Medzi najznámejšie vrchy určite patrí Zobor.

PIEŠŤANY – Najvyšší vrchol „donedávna“ tiež neposkytoval výhľady. Vďaka rozhľadni to už nie je pravda. Je ním "Marhát (748 m).

TOPOĽČANY – Najvyšším vrchom v okrese je „Panská Javorina (943 m)“, ktorá je tretím najvyšším vrchom Považského Inovca. Aj tu postavili rozhľadňu. Do okresu zasahuje aj časť pohoria Tribeč a leží tu aj jeho najvyšší vrch „Veľký Tribeč (829 m)“.

TRNAVA – Najvyšším vrcholom okresu sú „Záruby (768 m)“. Leží tu však viacero zaujímavých vrcholov Malých Karpát.

Úvod

Trasa tejto akcie nie je úplne môj nápad. Je to vlastne nápad Ivana, len štartovací bod určil z obce Šterusy. Mne sa to zdalo krátke, a tak som štartovací bod posunul o jednu obec ďalej od Vrbového.
Pôvodne mal ísť aj Ivan. Ale to len v prípade, že by nešiel aj s pani manželkou pôvodnú trasu. Naposledy som s Ivanom volal vo štvrtok o 20.00 hod. Odvtedy sa mi neozval, či ide alebo nejde. Nechal som to na náhodu a rozhodol som sa, že účasť nechám na neho. A keďže sa mi do soboty neozval išiel som sám.

Doprava

Na začiatok trasy som sa dostal ráno autobusom. Ešte za tmy som vyrážal na samostatnú púť do miesta bydliska hrebeňom Malých Karpát. Už teraz po absolvovaní tohto putovania musím povedať, že aj sólo akcia má svoje čaro. Nie že by som nemal rád spoločnosť, práve naopak, ale raz za čas je dobré byť sám so sebou Samota má niekedy neskutočnú silu. Ale opakujem iba niekedy a toto bol ten prípad.

Putovanie

Vôbec to nie je náročná túra, je to taká pohodovka. Pár krátkych zahrievacích stúpaní na celej trase. Je to neobyčajne pekná trasa s prekrásnou prírodou, striedajúcimi sa typmi drevín.

Počas trasy som si dal záväzok, že budem maximálne ticho a skúsim pozorovať nejakú lesnú zver. Hocijakú aj tú, ktorá by sa mi chcela zahryznúť do lýtka. Dnes som bol v takom rozpoložení, že by som dovolil každému všetko a zniesol by som všetko. Samozrejme okrem narážok od kolegov turistov, ktorí si niekedy zo mňa dosť uťahujú. Na to odpoviem iba „Karma je zdarma“.

Takže plody mojej tichej práce a putovania som zožal v podobe mnohých pozorovaní / spozorovaní zvery, hlavne laní. Nevadilo ani vtákmi ustavičné ohlasovanie mojej prítomnosti. Aj ten štebot i rôzne ďalšie vtáčie zvuky boli veľmi príjemné. Čo ma najviac mrzí je to, že sa mi zvieratká ani raz nepodarilo natočiť. Nuž malo to tak byť. Všetky zábery i obrázky mali zostať v mojej mysli.

Načnem tému blato a sneh.
Keď som bol pred Silvestrom aj s Ivanom na Čachtickom hrade užili sme si blata až až. No na tejto trase to bolo o dosť lepšie. Okrem asfaltky na začiatku, keď som opúšťal Lopašov som blato dá sa povedať neokúsil, ak nepočítam záver trasy. Najhoršie to bolo, keď som po Tlstej hore vyliezol z lesa a po poľných cestám prichádzal k Vrbovému. Tento posledný kus cesty mi dal jasne najavo, kto je pánom poľných ciest. Áno pánom tu bolo kvalitné blato. A tak, ako som bol počas dlhej cesty skoro čistý, nakoniec som domov prišiel po kolená od blata.
A čo sneh? Ten bol skoro všade, kde nadmorská výška vystúpila nad hranicu aspoň 400 m n.m. Sneh, zamrznuté blato a primrznuté lístie príjemne vŕzgali. Kde tu sa objavila aj zamrznutá mláčka či mláka. Proste idylka.

Zaujímavé body trasy

Prvým bodom boli Orlie skaly. Dnes som už druhý krát vystúpil na tieto skaly v zimnom období. Je čas navštíviť ich ešte raz, ale v lete. Tajne som čakal, že zažijem výhľady. No už počas putovania k nim a pribúdajúcej hmly som tušil, že z toho nič nebude. Na ich vrchole som nebol sám. Ešte pred vystúpením na vrchol som obiehal malú asi šesť člennú rodinku, ktorá sa počas môjho pobytu na vrchole na ňom zjavila. Aj som s nimi prehodil pár hrejivých slov, počas môjho neskorého raňajkovania.

Druhým bodom bol hrob baróna Wattenwyla, ktorý je súčasťou náučného chodníka začínajúceho na Prašníku. Pri hrobe som sa dlho nezdržal. Totiž neodpustil som si jednu svojku a potom som už išiel ďalej.

Tretí bod bola Veľká pec. Išiel som trasou, kde pred vylezením na jej vrchol sa vám postaví do cesty jaskyňa (skalný previs). Špekáčiky som pri sebe nemal, a tak som nevyužil opekanie na ohnisku v jej útrobách. Pobral som sa na vrchol. Pri zostupe z Veľkej pece som stretol ďalších dvoch starších turistov. Bol to starší párik, ktorým spoločnosť robil psík. Tých som stihol iba slušne pozdraviť a prehodiť pár slov.

Pri rázcestníku na Malú a Veľkú pec som stretol tlupu šiestich chlapcov, ktorí si to šibovali na Malú pec. O pár stovák metrov ďalej zas dve dámy. Mladú a starú. S tými som sa dal do dlhšieho rozhovoru. Z rozprávaní som sa dozvedel, že mladá často chodí na túry a aj to, že pred nedávnom bola na Veľkom Choči a zažila tiež krajinu Mrázika, tak ako my na Mojtíne.

Predposledným bodom na trase bola Tlstá hora. Z odbočky a tabule náučného chodníka je to iba akoby si kameňom dohodil. Na Tlstej som sa dlho neohrial. Pôvodne som chcel vyliezť aj na stožiar kvôli výhľadom, ale radšej som si to rozmyslel. Bol som sám a nechcel som riskovať niečo zlé, nebodaj úraz. Pád zo stožiara by som asi nerozchodil. Ja chcem po slovenských horách chodiť ešte dlho a toto mi za to nestálo. Nemal by mi kto pomôcť. Zvíťazil zdravý rozum. A tak som sa vydal na poslednú časť putovania.

Posledný bod? To je predsa môj milovaný domov. Tu sa rád vraciam po turistických akciách, kde ma doma čaká moja milujúca manželka. Ale zároveň je to miesto, kde ma po určitej dobe znova svrbia nohy a opäť musím niekam vyraziť, aby som nabral ďalšiu energiu. Tak ako to bolo aj v tomto prípade.

Ďakujem za fotky Lenka. Konečne som si spomenul ako vlastne vyzeráš
Inak pekná snežná túrka V dnešných časoch je to tak, že ak chceme zažiť sneh, musíme ísť do vyšších polôh. A Sněžka je ohľadne snehu dobré miesto. Veď asi preto sa vrch volá Sněžka
V novom roku vám držím palce a prajem veľa zdravia a šťastia. A samozrejme veľa pekných chvíľ a zážitkov na turistických akciách.
Pevne dúfam, že keď to bude možné, tak sa tento rok aspoň raz stretneme.

Dnes žiadna omáčka iba samé fakty

Po prvé
Trasu akcie som vymyslel výborne. S Tematínom súhlasil každý. Nik nemal výhrady. Ale treba povedať celú pravdu. Nie je to úplne celé môj výmysel. Návratovú cestu z Tematína cez Ihelník navrhol Mišo, s čím som ja a Jozef okamžite súhlasil. Chválim Miša bol to výborný nápad, len som dúfal, že sa Silvestrovskej akcie zúčastní aj polo-organizátor. No nestalo sa tak.

Po druhé
Hurááááááá. Znova som videl a zažil Mira na akcii. Od poslednej jeho účasti uplynulo 7 mesiacov. Miro sa začína lepšiť. Asi konečne dospel a prestal po Slovensku „lietať“ kade-tade. Možno má na neho vplyv jeho pôvabná a veľmi príjemná priateľka Marietka. Som rád Marietka, že som Ťa spoznal. Výborne vám to spolu „ladí“. Držím vám palce.

Po tretie
Počas celej akcie sme mali pekné počasie, ktoré vygradovalo na hrade Tematín. Od hradu bolo neuveriteľné a myslím, že znásobilo naše pozitívne pocity a zážitky zo silvestrovského doobedia.
Na hrade i potom neskôr na Ihelníku sme si vychutnali doslova HDR výhľady. Hlboké stopy vo mne zachovala trasa vedúca borovicovým lesom. Táto časť ma neskutočne nabila energiou.

Po štvrté
Neslobodno zabudnúť na pitný režim. Ten neškodný i ten slávnostný.
Na začiatku akcie sa postaral o tradičné štartovné Jozef. Vytiahol z klobúka znova tú vynikajúcu zázvorovicu. Väčšinou ma ostrejšie štartovné tekutiny posadia na zadok a trvá mi hodnú chvíľu kým sa dostanem do tempa. Ale Jožova zázvorovica je unikát Je to lahodný nápoj, ktorý mi ešte nikdy neublížil.
Na hrade Tematín opäť nezlyhal Roman. Udivuje ma, kde Roman nachádza tú inšpiráciu, lebo ešte ani raz sa nestalo, že by doniesol nekvalitný nápoj. Aj tentokrát to bolo vynikajúce varené vínko s láskou a úctou vyberané ohľadom na dôstojnosť a vážnosť akcie. Roman ďakujeme
A ešte jeden nápoj musím spomenúť. Bylinný extrakt Jagermajster, ktorý doniesol Dušan. Nijak neublížil našim žalúdkom ba naopak, pôsobil liečivo. Ďakujeme

Po piate
Veľmi pozitívne hodnotím zastavenie v jaskyni pod Tematínom. Túto odbočku navrhol Ivan. Je vidno, že je to znalec miestnych pomerov. Nepochybne jemu i Jožovi k tomuto počinu pomohlo aj to, že v jaskyni sa nachádza keška. Ktorú sme však nedokázali nájsť, aj keď sme sa do hľadania zapojili skoro všetci. Bola to príjemná zachádzka, ktorú som ja rád absolvoval.

Po posledné
Veľmi upokojujúco a relaxačne na mňa pôsobila aj spiatočná cesta na Lúku. Viedla doslova po lúkach, z ktorých boli nádherné výhľady na hrad Tematín, Považské podolie, Biele Karpaty s Veľkou Javorinou a Malé Karpaty s vyčnievajúcimi Zárubami. Diaľnica D1 pod nami pôsobila ako tečúca rieka, v ktorej sa leskne nízko položené slniečko.
Proste bol to pre mňa nádherne strávený Silvester v spoločnosti výnimočných priateľov. Ďakujem, že som sa mohol tejto akcie zúčastniť. Dáva mi to nesmiernu energiu. Sú to chvíle, na ktoré budem veľmi dlho spomínať.

Prajem všetkým všetko dobré, hlavne pevné zdravie a dovidenia v novej turistickej sezóne 2021.

Čo sa týka Silvestrovského výstupu, tak to už je v našom spolku tradícia. Tradíciou je tiež, že zo začiatku netušíme, kam pôjdeme. Veď to sa do Silvestra vykryštalizuje. Snažíme sa vyberať miesta, kde nepredpokladáme nejaký Silvestrovský výstup. Zároveň to musí byť relatívne blízko a krátka trasa, aby sme sa príliš nezničili. Aby to bola taká pohodovka. To znamená, že každý rok navštívime iné miesto. Tentoraz padla voľba na Tematín.

Konečne to vyšlo. Po mnohých odmietnutiach a dvoch – troch nesmelých prísľuboch, ktoré sa neskôr ukázali ako plané, prišiel aj Miro. Nič sa nezmenilo, stále je vysmiaty, kondičku má dobrú a jesť mu chutí ako jeho otcovi. Vlastne trochu sa zmenilo. Pôsobil na mňa o kúštik pokojnejším dojmom. Jeho účasť bola prekvapením pre ostatných, najmä Vinca. Ten už chcel vyraziť, ale stopol som ho. Čakáme ešte ďalšie auto. Nechápal, neveril… ale uveril, hneď po Mirovom príchode.

Zo začiatku bolo stúpanie také nenápadné. Postupne metrík k metríku hore dolinkou. Pri konci to už bol stupáčik ako má byť keď sa človek potrebuje zohriať. My sme to ale nepotrebovali, pretože niekto sa neovládol už v dolinke a nasadil tempo. My ostatní sme si to všimli, až keď z nás lial pot. Aj to nie hneď. Ideálny to dôvod v stupáčiku poľaviť tempo a tak byť schopní komunikovať naďalej. Občas to vyzeralo tak, že si človek nebol istý… to tak hlasno hovoriaci dýcha, alebo práve dokončil vetu? Možno za tento stav môžu vianočné koláčiky…

Predpoklad nám vyšiel. Síce okolo hradu je nejaký pohyb, ale nie je to ako na tradičných silvestrovských výstupoch na Marhát či Záruby. Podstatne menej ľudí, navzájom si nezavadziame, nemusí sa čakať na výstup na rozhľadňu… Aj tu horí ohník. Okolo neho je najviac ľudí. Raz darmo, zima je. Síce žiaden sneh, ale zato fúka.

Po Tematíne navštevujeme Tematínsku jaskyňu. Je síce maličká, ale poteší. Trénujú tu horolezci. Až doma som zistil vďaka internetu, že sme zlyhali. Občas sa to stáva. Kúsok od jaskyne je skalná veža, na ktorú sa dá vyjsť a je z nej pekná vyhliadka na Malé Karpaty a Považie. Tak to chcel osud. Budem sem musieť ísť ešte raz a pri tej príležitosti už nájdem aj kešku v Tematínskej jaskyni. Možno.

Ihelník je mimo turistického chodníka. Nezaslúžene. Aspoň že cyklisti čiastočne napravili túto neprávosť a potiahli tadiaľto cyklochodník. Utešený hrebienok, pekné borovice a občas nádherné výhľady. No a teraz tam nechoď. Nedá sa. Časti výpravy sa jedna lúčka páčila až tak, že nebyť decembra a zimy, snáď tam aj zostanú a založia základný tábor.

A to je z mojej strany všetko, aby mohol Vincent polepiť čriepky svojej pamäte a tiež sa mohol od srdca vyjadriť. Aspoň budeme mať iný uhoľ pohľadu. Veď každý z nás vníma inak a všíma si iné veci… A nebude to len tým, že on má GoPro kameru a ja foťák!

Keď ma Vinco pozval na prechádzku z Vrbového na Plešivec, tak som sa potešil, lebo toľko sladkého, čo som ešte aj pred sviatkami pojedol by sa patrilo aspoň trochu spáliť. No večer pred odchodom som sa necítil dobre + večerné správy o šíriacej sa chorobe mi pridali placebo ďalšie príznaky. A do toho ten neutíchajúci dážď ma primäli k odvolaniu mojej účasti. Na druhý deň ma o pol desiatej zobudili silné slnečné lúče predierajúce sa aj cez sklopené žalúzie. A príznaky choroby nikde. Hovoril som si: Keďže to Púchovčanky tiež odvolali, tak už šiel len Vinco s Jožom. Škoda, že som nešiel s nimi. Lenže potom som si všimol SMS od Jozefa, že ani on nejde. Chudák Vinco, nik neprišiel s ním zdieľať jeho túžbu. Pre istotu som mu napísal SMS, či náhodou nešiel. Už bol za Šípkovým, je to bojovník. V tom mi skrsla myšlienka: „Ošmek!“. Malá osada na hrebeni Malých Karpát, do ktorej sa dá prísť autom a je na trase medzi Šípkovým a Plešivcom. Hneď som si vypočítal za koľko minút sa tam môžem dostať a kedy tam asi príde Vinco. Stíham. Hneď som sa prezliekol z pyžama, vypil pohár vody a utekal. Žena mi ešte pri výťahu podáva aspoň banán. Načo, veď z Ošmeku je to na Plešivec asi len dva kilometre, o chvíľu som späť, tak načo jedlo. Ale zobral som ho. Keď som dorazil na Ošmek, Vinco tam už bol. Dnes je nejaký rýchly. Keď som vystupoval z auta, cítil som sa trochu trápne, že som si prišiel zlíznuť smotanu a bez námahy, potu a skoro bez zablatenia by som dosiahol cieľ, ale aspoň tam bude mať kto Vincovi pogratulovať k dosiahnutému vrcholu. Keď tu Vinco povedal, že on ide až na Čahtický hrad. Najprv som si myslel, že to kvôli mne, aby som nedostal medailu grátis, ale potom povedal, že sa pre to rozhodol už večer. Hoci som bol nalačno a nemal som batoh, takže okrem krpatého banánu som nemal nič jesť ani piť, ihneď som s hradom súhlasil. Veď od sviatkov pociťujem veľkú zásobu energie. Okrem toho sa na hrade Vincent so mnou podelil o jeho výborný zázvorový čaj s medom a dal mi aj polovicu svoj chutného rohlíka. Trasu už poznám za posledných desať rokov naspamäť, ale dnes sa mi zdala výnimočne pekná. Dík za super prechádzku. Nakoniec z očakávaných štyroch kilometrov sa stalo skoro sedemnásť. Som zvedavý čo sa dnes doma varilo. Ale to už je iný príbeh 

Úvod
Za vznik môjho malého sna vďačím ranným pohľadom cez okno. Síce je vrch schovaný medzi panelákmi no je neprehliadnuteľný. Dnes, navštívením Veľkého Plešivca priamo z domu, som si môj malý sen splnil.
Keď som v sobotu akciu vložil na stránku a prihlásilo sa pár odvážlivcom bol som rád. No čím viac sa deň D blížil, tým viac odvážlivci „odpadávali“. V pondelok už bol stav taký, že idem sám. A tak aj bolo.

Vyrážam
Celú noc pršalo. Vo Vrbovom dážď ustál asi o 4.00 hod. Ani to ma neodradilo od splnenia sna. Súhlasil som aj s Jožovým tvrdením, že bude blato a mal pravdu. Mňa však blato nezastaví. Koľko krát na túre sme zažili blato? Veľakrát. Toto by ma malo zastaviť?
Vyrazil som teda okolo 8.00 hod. a išlo sa mi parádne. Za pár minút som opúšťal Vrbové a mieril si to po asfaltke do Šípkového.

Prvé zastavenie
Za 45 minút intenzívnej chôdze som dorazil na námestie v obci Šípkové. Dal som si krátku pauzu pri miestnej krčmičke. Keďže posledných 10 minút som pociťoval divnú bolesť na pravej päte preskúmal som príčinu. A zistil, že po 5.5 km sa mi vytvoril na nej pľuzgier. Neskutočné. Zle obutá ponožka dokonala svoju prácu. Bol som nútený ponožky si prezuť a na pätu nalepiť náplasť. A pomohlo to, lebo počas ďalšej cesty som už bolesť necítil. Ešte som stihol občerstviť sa čajom a vyrazil som ďalej.

Druhá zastávka
Vychádzam z obce Šípkové a predo mnou kvalitné blato. No nič musím aj toto zvládnuť. Tak idem ďalej blato-neblato. Veď nie som žiadna padavka. Zrazu esemeska. Vyberám mobil a tu Ivan. Pýta sa ma, že kde som. Píšem „za Šípkovým“. Či sa môže pridať ku mne. Píšem „ako myslíš“. Po tejto komunikácii pokračujem ďalej, cieľom je Ošmek. Chvíľu nato, ako som dorazil do Ošmeku počujem v diaľke auto. Hneď mi hlavou prebehlo, či to nie je náhodou Ivan. A on to bol Ivan. Bez ruksaku, bez vody s jedným banánom v ruke. Veď na 6 km a 1.30 hod. cesty to stačí. No Ivan ešte nevedel, že ja som sa rozhodol ísť aj na Čachtický hrad. Keď som mu to povedal ani neprotestoval. Ďalej som teda mal parťáka. Ivan bol ku mne najbližšie a keď videl aké počasie vykúzlila príroda nelenil a vyskočil z postele.

Tretia zastávka
Pravdu poviem, že vo dvojici sa ide lepšie. A Ivan to je iná káva. Skoro som sa nemohol ani k slovu dostať tak mu išli ústa. Musím sa opýtať Ivanovej manželky, ako to majú doma
Kilometríky ubúdali akosi ľahšie. Počasie krajšie a krajšie až vygradovalo priamo na Veľkom Plešivci. Tie nádherné výhľady. Mali by ste ich vidieť.
Po chvíli na vrch dorazila trojčlenná turistická rodinka. Prehodili sme pár viet a dozvedeli sa, že ani ony nemohli obsedieť doma na gauči. Pred odchodom sme sa spoločne odfotili a zaželali si príjemný deň.
Počas tohto pobytu a nasávania krásnych výhľadom neušiel našim pohľadom ani Čachtický hrad. A práve tam smerovali naše ďalšie kroky.

Čachtický hrad
Úspešne sme dorazili na hrad. Tušil som, že tu nebudeme samy. Hrad v tak pekný deň navštívila asi desiatka ďalších ľudí. Hoci bol pre verejnosť uzatvorený k vyhliadkam sa dostať dalo. A tie sme si riadne užili. Občerstvili sme sa, spravili pár fotografií a vyrazili na spiatočnú cestu. Moja „čarovná krabička“ ukazovala 18.8 km a to je len polovica trasy. Verte mi, že na tú druhú som sa tešil. Veď v spoločnosti Ivana ide všetko ľahšie.

Malý Plešivec
Nikdy som na ňom nebol. Keď sme sa blížili k jeho veľkému bratovi, zrazu Ivan zastal pri nejakej odbočke a pýta sa ma. Mohol by som si splniť aj môj sen? Hovorím určite. Som za každú srandu. A musím povedať, že oplatilo sa. Už pri chôdzi k nemu mi Ivan opisoval, že je krajší ako Veľký. Mal pravdu. Výhľady má rovnako pekné ako väčší brat, ale prostredie má krajšie – skalnaté. Navyše sa dá v okolí aj pobudnúť, poležať, popiknikovať na tráve, lebo aj tá je tu prítomná.
Potom sme druhý krát dorazili na Veľký Plešivec. Stihli sme si len vzájomne odovzdať vrcholové fidorky a pohli sme sa ďalej. Totižto sa medzičasom zdvihol vietor a aj obláčiky pribudli. Takže pobyt tu nebol taký príjemný, ako prvý krát.

Posledné zastavenie
Nie pre mňa ale pre Ivana. Kde sa v Ošmeku Ivan ku mne pripojil tam sa aj odpojil. Mal v nohách nechtiac skoro 17 km a to stačilo. Rozlúčili sme sa. Ivan nastúpil do auta a už bol preč. Stihol mi už len zamávať z auta.
Ivan bol naozaj rád, že v tento deň nezostal doma na gauči. Myslím, že by som sa zachoval rovnako. Počasie, ktoré sa vylepšilo, by ma nenechalo chladným.

Do cieľa
Keď som sa s Ivanom rozlúčil pridal som do kroku. Znova som zažil úsek blato-neblato. Medzi Ošmekom a obcou Šípkové to bolo z tohto pohľadu najhoršie. No ja som to prežil a keď som dorazil do dediny už to bolo dobré. Väčšinou na akciách preklínam asfalt, no dnes ho musím chváliť. Sprevádzal ma až domov a za to mu verejne ďakujem. Moje hodnotenie asfaltu musím prehodnotiť.
Keď som vyšliapal Šípkovský kopec zbadal som Vrbové. Čakal má už len strojový krok. Ešte som stihol pár fotografií pri zapadajúcom slniečku. Za šera som dorazil domov. V zdraví a s peknými pocitmi.

Ďakujem sám sebe, že som to zvládol, aj keď to nebolo jednoduché. Som rád, že som si malý sen splnil.
A tiež ďakujem Ivanovi, že na polovici trasy mi robil príjemnú a nezištnú spoločnosť.

Niekoľko dní po sebe bolo počasie smutné. Obloha zatiahnutá, občas sychravo. Lenže nič nemôže trvať večne. Ráno sa zobudím na príliš veľa svetla v izbe. Inštinktívne pozriem do okna a vidím krásnu modrú oblohu a vysmiate slniečko. Chvíľu musím počkať. Je ešte len ráno. Najprv hygiena, raňajky, zorientovanie sa ohľadom počasia na najbližšie dni… a potom rozhodím siete. Volám Romanovi. Prajem mu pokojné prežitie zvyšku sviatkov. Ihneď ma odhalil: „Takže pohľad z okna ťa nenechal na pokoji?“ No nenechal. Nemá zmysel zapierať. Priznanie sa je poľahčujúca okolnosť. Aspoň tak ľudia tvrdia. A ja vravím „ako u koho.“ A podľa tejto skúsenosti u Romana určite. Až na túre sa mi Roman priznal, že môj telefonát ho zastihol za počítačom, ako pozerá nejakú trasu na zajtra. A takto sa zrodila táto akcia…

Roman vybral Vápennú s Plaveckým hradom. Síce sme tam boli viac krát, ale… je to blízko a táto časť Malých Karpát patrí medzi najkrajšie. Navyše by to mala byť vzdialenosťou i prevýšením nenáročná trasa. Roman chce totiž zobrať na turistiku aj brata. Ten s ním bol niekde na turistike naposledy pred dvadsiatimi rokmi. Takže možno v minulom storočí, alebo na prelome storočí. Nechce brata zničiť nejakou brutálnou trasou.

Parkujeme na zvyčajnom mieste. Štartujeme zvyčajným spôsobom. Nezvyčajné je iba veľké množstvo vody v potoku. Takto si to nepamätám. Ponad strechy domov vidieť, že na vyšších miestach v kopcoch panuje Mrázik. Prvé vážnejšie stúpanie. V duchu si vravím „Pohodička, Roman dávno nikde nebol a brata nechce zničiť.“ Omyl. Roman nasadzuje stovkárske tempo a jeho brat stíha počas šľapania do kopca ešte aj vybavovať telefonáty. Vôbec nepôsobí zadychčane. Na rozdiel odo mňa.

Blížime sa k červenej značke. To znamená, že vrchol Vápennej už nie je ďaleko. Roman začína bratovi farbisto opisovať, kadiaľ vedie trnavská stovka, kde sú kontrolné body… Nezabúda spomenúť aj rôzne zážitky. Asi ste si všimli, že Romanovho brata stále oslovujem brat. Trúfol som si na to až po vrcholovej odmene. Dúfal som, že „brat“ mi bude po nej viac naklonený. Oslovenie „Hej ty“ by asi nebolo vhodné. Rovno som sa ho tu opýtal, ako sa vlastne volá. V aute som to buď prepočul, alebo som stihol zabudnúť ako Vinco. Volá sa Peter. Neurazil sa. Je to chlap a my chlapi z toho až takú vedu nezvykneme robiť.

Na Vápennej vládol Mrázik a do toho občas zadulo. Výhľady žiadne. Preto sme sa tu dlho nezdržali a pobrali sme sa ďalej. Vtom mi niekto volá. Vincent zvykne takto volávať. Vlastne nik iný, iba Vincent. Pohľad na displej potvrdzuje moje podozrenie. Zdvihnem to. Zvedavý je. Pýta sa kde sme. „Kde by som bol? Doma na gauči pred telkou. Veď sú sviatky.“ Toto nečakal. Chvíľu ticho. Asi mu systém prepočítaval. Nejako mi neverí. Opakuje otázku. Odpoveď sa nemení. Doplňuje otázku „A kde je Roman?“ No a tu som zlyhal. V rýchlosti ma nič lepšieho nenapadlo ako to, že Roman pozerá telku so mnou. A hneď mal Vincent vo všetkom jasno. Potom mi chalani hovorili, že som mal povedať, že v telke dávajú Mrázika a tak reálne je to natočené, že keď zaduje, tak cítime padajúcu inovať až v očiach. No proste rozlíšenie 16k.

A po tomto telefonáte sa to stalo. Peter zlyhal. Roman totiž pokračoval vo farbistom opisovaní trnavskej stovky. Stačila krátka vetička, že by to možno aj vyskúšal… a už to bolo. Romanovi stačí „áno“ v akejkoľvek slovnej forme. Rýchlo som ho upozornil, že prihlásiť sa u Romana na stovku nie je problém, ale odhlásiť sa, to sa ešte nikomu nepodarilo. Je to jeho brat. Vyrastal s Romanom odmalička. Mal by ho poznať. Nuž, aj majster tesár sa občas utne, alebo má rovnako tuhý koreň ako Roman a tým pádom nemá problém.

Peter nie je jediný, čo sa nachytal. Takých je viac. Aj ja medzi nich patrím. Tiež ma Roman dostal svojimi farbistými opismi. Dva krát. Raz na trnavskú stovku. Túto skúsenosť zo mňa len tak niečo nevymaže. A druhý krát na vodácku akciu. Tu som Romanovi vďačný, že ma dostal a že som šiel. Aké je z toho poučenie? Ak začujete Romana farbisto rozprávať, tak rýchlo utekajte. Radšej neutekajte, lebo on vás ľahko dobehne. Čo dobehne, predbehne! Ako Vinca na trnavskej stovke. Áno, aj Vincent patrí do zoznamu Romanových obetí. Alebo Vincent jednoducho chcel?

Lenka,
ja chcem vidieť fotkyyyyyyyyyyy  

Už som zabudol ako vyzeráš. Pripomeň sa mi

Minulý týždeň som stretol v zelovoci Tvojho otca a vravel, že už ani on nevie, ako vyzeráš  

Jozef, zaujímavé video. Tie zábery nad oblakmi so slniečkom sú úchvatné. Je dobré, že si kúpil drona. Človek vidí aj iný krajší rozmer turistiky. Škoda, že my ľudia nevieme lietať A možno aj dobré, že nevieme lietať, lebo by sme tento nádherný svet a prírodu ešte viac zničili No nie všetci sme rovnakí. Niektorí si prírodu aj vážia a chránia ju.

Ďakujem za skvelý zážitok z videa.

Pôjdeme sa poprechádzať do okolia Pustej Vsi. Pri tej príležitosti navštívime kameňolom, rozhľadňu, jaskyňu a vyhliadku na Klenovej. Dopredu sme sa na tom dohodli s Ivanom. Predpokladáme, že účasť nebude veľká. Tí, čo bývajú blízko, časť z toho už absolvovali a asi o kameňolom zrovna záujem mať nebudú. Navyše tam pôjdeme v pondelok. Kto by si z tých, čo bývajú ďalej bral kvôli tomu dovolenku? A prečo vlastne v pondelok? Lebo iba v pondelok má byť nebo modré. Cez víkend nič a potom tiež.

Žiadne prekvapenie. Prihlásili sme sa dvaja. Dvaja blázni. Viac sa nás tentoraz nenazbieralo. Nečudujem sa. Predsa len, tie čerešničky sú trochu kyselšie ako obvykle. Slovo kameňolom neznie príliš lákavo, rozhľadňa je postavená v hornej časti údolia, jaskyňa je bez možnosti vstúpiť do nej, lebo meter od vchodu klesá prudko dolu a vyhliadka síce je, ale nie je na vrchole Klenovej, takže nedosiahneme ani ten vrchol. Dnes je však najväčšou čerešničkou modré nebo. Pri ňom určite budú o niečo sladšie aj tie ostatné čerešničky…

Ráno vstanem a hneď kontrolujem situáciu, či je všetko tak, ako má byť. Je to tak. Modrá je presne tam, kde podľa predpovedí počasia má byť. Tentoraz im to vyšlo. Darí sa. Časový plán nezlyháva. Ešte nemá dôvod, lebo ešte len parkujeme auto. Ako prvý nás čaká kameňolom. Už je na dohľad. Ktorá z ciest však k nemu vedie? Zrazu zvoní telefón. Zastavíme, aby sme vybavili hovor a to je chyba. Deduško tým získal čas, aby sa k nám priblížil. Slušnosťou a pozdravom robíme druhú chybu. Keby sme boli drzejší, snáď by nás nechal tak. Tvári sa ako majiteľ širokého okolia a priľahlých dedín.

„Kameňolom už dávno nefunguje. Pasú sa tam naše kravy. Nevidíte ten drôt?“ Vraví. Opáčime, a čo druhý kameňolom. Ešte dôraznejšie nám prízvukuje to isté, ako sa ani tam nedá ísť. Hrubým spôsobom nám naznačuje, aby sme na to zabudli. Chyby už nemienime robiť a preto nekladieme odpor. Jeho hlas sa trochu upokojuje. Takže tváričky „dvoch anjelíkov“ zaberajú. Ochotne nám radí, kam máme ísť. Vyberá iné miesta. Zhodou okolností tým smerom aj chceme ísť. Je spokojnejší. A my si v duchu hovoríme „ty zabudni.“

Prichádzame k odbočke k druhému kameňolomu. Žiaden drôt, žiadna závora, žiadna ceduľa. Takže môžeme. Nechceme však spôsobiť škodu. Ak bude ďalej plot, nepreliezame. Plotu však našťastie niet. Postupujeme ticho. Nechceme plašiť kravy ani si vyťahovať doma broky zo zadku. Dostávame sa aj do druhého kameňolomu po jednej z jeho etáží. Druhý kameňolom je krajší. Jeho bieloba bije do očí. Ivan vraví, že cez leto, keď je všetko zelené je ten rozdiel ešte výraznejší. Fakt by tu mohli natáčať nejakú Vinnetouku.

Vraciame sa po etáži naspäť na križovatku. Odtiaľto vystúpame nad Starý kameňolom. Tu zisťujeme, že máme byť za čo deduškovi vďační. Totiž mapa lesných ciest má svoje čaro. Presnejšie, svoje virtuálne cesty. A občas sa v teréne vyskytne nezakreslená cesta. Ktorá je tá správna? Deduško sa nás snažil odtiaľ dostať a nechtiac nás naviedol na tú správnu cestu vedúcu nad kameňolom. Dosiahol pravý opak. Aj to sa občas stáva. Čo oko nevidí, to srdce nebolí. A on nás nevidí. Jedine, že by sa na nás pozeral cez puškohľad. Výstrely nepočuť. Snáď nemá tlmič.

Nie je tu jeden kameňolom, ale sústava kameňolomov, ktorá sa spoločne nazýva „Veľkolom Fajnorovci“. Tvoria ho Starý kameňolom, v ktorom ťažili kameň ešte starým spôsobom a Nový lom č. I. a II.. To už sú moderné lomy. Všetky tri lomy už dlhšie nefungujú. Nám stačí, že zhora poskytujú výhľady do okolia. Len si človek musí dávať bacha. Hore je vyšľapaný chodníček. Od veveričiek to asi nebude. Máme však rešpekt a inštinktívne sa od okraja držíme aspoň 1 – 2 metre. Kameňolom zničil aj časť hradiska, ktoré tu kedysi stálo. Neskúsené oko bežného návštevníka tu veľa nevidí. Napriek tomu sa dá tušiť, že tu hradisko stálo. Občas nejaký ten zvyšok valu či diera po bráne padne do oka. Bližšie o hradisku si môžete prečítať tu Slovanské Hradiská: http://www.hradiska.sk/…ajnorov.html .

Nechápem to. Nerozumiem. Ideme krásnym hrebeňom. Krásne ihličňany. Veľmi obmedzené výhľady zabezpečujú listnáče bez lístia. A turistická značka ide úplne inakadiaľ. Stáva sa. Nielen v tomto pohorí. Prichádzame k protipožiarnej rozhľadni pod Klenovou. Škoda, že ju nepostavili na vrchole Klenovej. Tam by bola vhodnejšie umiestnená. Prichádzame včas. V čas obeda. Čo si si priniesol, to si aj zjedz. Jeme však trochu rýchlejšie, ako by sme chceli. Čas nás až toľko netlačí. Máme čelovky. Ale Tlstá hora nejako mizne v opare. Modrá z oblohy sa neúprosne vytráca. Aj sa tým v predpovedi vyhrážali. Ale že to bude až takto rýchlo? To sme netušili.

Už sa na chvíľku zdržíme iba pri jaskyni. Len tak nakukneme, či sú vzdialení príbuzní doma. Netopieriky spia, a preto ich nerušíme. Postupujeme v opare. Toto na výhľady z vyhliadky na Klenovej nevyzerá. Aj tak je. Ivan ma odhadol na chlapíka s celkom bohatou fantáziou. Súdim aspoň podľa toho, že mi v opare ukazuje celú našu trasu a popisuje jednotlivé zaujímavosti, ktoré môžem vidieť. Áno môžem! Bohatú fantáziu mám, ale porovnať to so skutočnosťou môžem iba vtedy, keď sem prídem nabudúce. Ako sa hovorí: „dôveruj, ale preveruj,“ a preto vyťahujem drona, že si všetko, čo mi Ivan narozprával jednoducho overím. A naozaj. Po zopár desiatkach výškových metrov opar mizne… a objavuje sa modrá obloha a Slniečko. Nič viac a nič menej. Mám výhľady ako z lietadla nad oblakmi. Nič iné nie je vidieť. Popravde, takéto výhľady z Klenovej som nečakal.

Je čas ísť späť k autu. Teraz to už pôjde rýchlo. Nebudem zdržovať. Predsavzatie mi vydrží zopár minút. Občas ešte niečo cvaknem. Len tak, zo zvyku. Napriek tomu, postupujeme rýchlo a pri aute sme ešte za svetla. Dokonca sa mi podarí auto zaparkovať pred domom zarovno s poslednými zvyškami svetla. Bol to zaujímavý deň…

Milí priatelia, vždy ma bavia vaše komentáre, fotky a videa k akciám. Vedia pobaviť, potešiť a obnoviť spomienky na príjemné chvíle. Len tak ďalej, nech vám to vydrží. Mimochodom pozrela som recept a nie je tam uvedený čas a teplota pečenia. Musíme poprosiť Alenku o doplnenie informácii.

Ešte na jednu vec, ktorú som chcel spomenúť v mojom komentári som zabudol. A veľmi sa za to hanbím. Ale na moju obranu poviem iba toľko, že som si spomenul a to je u mňa obrovský úspech.

Chcel som poďakovať za úprimný Mikulášsky darček – fľaštičku, ktorú sme my chlapi dostali a teraz neviem či iba od Majky, alebo od všetkých severaniek, ale každopádne to bol milý darček.

Môžem sľúbiť, že dôstojná fľaštička bude plnená iba dôstojným obsahom. Obsahom budú iba kvalitné „vitamíny“ všetkého druhu, ale vždy kvalitné.

Ešte raz ďakujeme.

Narodila sa akcia

A to doslova. A nielen tak z ničoho. Jožko v nej zhmotnil pred dávnejším časom asi svoj sen alebo myšlienku, ktorá mu len tak preblesla hlavou, do turistickej túžby a tá až doteraz tíško spala vo svojom „chlieviku“ s názvom „naše túžby“. A dnes sa narodila. Jasajme. Pretože nám to spôsobilo neskutočný zážitok a pekné pocity, ktoré len tak nezažijete, ak nikam do prírody nepôjdete. A preto Jožovi ďakujem, že som sa jeho túžby mohol zúčastniť a stráviť čas s vynikajúcou partiou.

Cesta do Šášovského Podhradia

Cesta prebiehala pokojne bez výtržností v aute. Žiadna metalová muzika, žiadne virtuálne bubnovanie, proste nuda. Kabínou sa niesli iba slová zo všakovakých rozhovorov. Nálada ožila, až keď sme zastavili pred domom našej kvetinky Miriam. Potom to bolo už veselšie. No vrchol nálady sme dosiahli až keď Ivan volal telefónom našim severským kvetinkám a zisťoval stav ich presunu. Ivan nám spolucestujúcim oznámil, že posádka tretieho auta zažíva v aute orgazmus a panuje tam hurónsky smiech. Nie. Neprezradím vám o aký orgazmus ide. Vysvetlím to až na konci môjho komentára. Tak si počkajte
Pred príchodom do Šášovského Podhradia sme sa najprv spojili s posádkou auta číslo 2. Do kytice pribudla ďalšia kvetinka Aďka. A biedny počet chlapov obohatil Maroš. I tak to nestačilo. My muži sme znova dostali „nafrak“.
Zo severankami sme sa spojili a zažili orgazmus na nemenovanej pumpe na okraji nemenovanej obce tesne pred príchodom do Šášovského Podhradia. Boli sme kompletní. Akcia mohla začať.

Štartovné

Áno bolo a vždy musí byť a vždy bude, pokiaľ bude čo piť. Je to naša tradícia a nielen naša ale celonárodná. Mierne pitie s mierou a v malých množstvách a po kvapkách neškodí. Tak nemudrujte. Áno vy. Vy zarytí abstinenti – nemudrujte.

A už kráčame – 1. časť

Prvý bod záujmu bol hrad Šášov. Od obce nie je vôbec ďaleko a cesta k nemu vedie iba miernym stúpaním. Hrad je skvelým terčom pre prieskum. Je veľmi zachovalý o čo sa zaslúžili aj ľudia zo spoločnosti Obnova.eu jeho obnovovaním. A verte, že plody ich poctivej práce je na hrade vidieť. Patrí im za to veľká vďaka.
My sme hrad prešli zo severu na juh i zo západu na východ. Proste sme ho celý „prelašovali“. Jozef si dokonca na pomoc povolal svojho „orla bzučivého dotieravého“. Zhodnotil, že vietor ktorý panoval na hrade nie je príliš silný a tak ho do vzduchu vypustil. Mobily i fotoaparáty dostali zabrať. No stálo to za to, lebo na hrade je čo obdivovať.

Pohli sme sa ďalej – 2. časť

Cestou na vrch Suť sme si traja spestrili prieskumom blízkeho vŕšku, ktorý sa nazýva Zábaštie. Na vŕšku stála bašta, ktorá zvrchu chránila hrad pred útočníkmi. Jej základy sú ešte viditeľné a tiež je viditeľná aj priekopa, ktorá bola vybudovaná okolo bašty.
Hlavný program prišiel na vrchu Suť. Tu sme svorne rozložili základný tábor. Priamo z vrchu výhľady nie sú, ale neďaleko asi 30 metrov je skalná vyhliadka, z ktorej sú dostupné polkruhové výhľady. Tých sme sa dosýta nabažili. A nabažili sme sa aj gastronomicky, pri pobyte na Suti. Pobudli sme tu pár desiatok minút. Každý vytiahol čo mal, každý každého poponúkal. Hlavným programom bolo vrcholové tekuté i vrcholové medaily. Ako vždy bolo aj kopec srandy. No orgazmus nebol , ten zostal dole.

Pokračujeme ďalej – 3. časť

Hlavnou činnosťou tejto časti bola hra „nájdi si svoju neznačenú lesnú cestičku“. A ja viem o čom hovorím. Pretože dve takéto „hry“ som zažil prednedávnom a dopadli spektakulárne. No dnes to nebol tento prípad, pretože sme svoju dôveru v navigačné schopnosti vložili do rúk Ivana. Až na jeden zádrheľ to zvládol uspokojivo. Iba raz zlyhal. No na jeho obranu musím povedať, že to spôsobili jeho ústa, ktoré mu neprestajne mleli. V spoločnosti kvetiniek sa ani nečudujem. Muž vždy chce ohúriť ženu a to je Ivanov prípad Jeho historky, ktoré počas akcií hovorí si niektoré už aj ja pamätám Je to proste bavič a takých ľudí mám aj ja rád. Aspoň je vždy sranda a tak to má byť.

Ale na niečo som zabudol.
Zabudol som na výživný a strmý klesáčik z vrchu Suť. Počas zostupu snáď iba jeden náš člen nepadol. Bol to Jozef, ako sa nám priznal a tak nemohol zasiahnuť do súťaže o náčelnícke funkcie s názvom „náčelník dunivý pád“ alebo „náčelník šmykľavá noha“. Sám som zvedavý, ako dopadlo interné hodnotenie a kto tieto čestné náčelnícke funkcie získal.

Znova skrátenie trasy – 4. časť

Počas ďalšieho putovania sme zistili, že pôvodnú trasu musíme skrátiť. Tlačil nás pokročilý čas. K autu sme chceli dôjsť ešte za svetla a preto sme dali „kapustové hlavy“ dokopy a dohodli vhodnú trasu. Ivana sme vo funkcii navigátora nechali „vykúpať“ až do konca. No tentoraz nezlyhal. Bezpečne nás viedol najprv lesným „bambusovým porastom“ a nakoniec príjemnou cyklo a turistickou trasou s názvom Barborská cesta. Cesta do obce bola pokojná a počas nej sa vytvorili štyri debatné krúžky. Než sme dorazili k autám, nemohli sme si nevšimnúť hrad Šášov týčiaci sa nad obcou a tak sme posledný krát vytiahli „elektronické krabičky“ a zhmotnili jeho krásu do digitálnych núl a jedničiek.

Sme v cieli

Znova orgazmus. Už druhý krát. Nebláznite. Toľko slasti na jednej akcii 

A teraz to spomínané vysvetlenie, o aký orgazmus na tejto akcii vlastne išlo.
Pre nezasvätených orgazmus je zákusok s týmto názvom, ktorý doniesla a nás ním ponúkla kvetinka Alenka. Ďakujeme za Tvoju námahu Alenka. Vidno, že zákusok bol pečený s láskou a jeho vynikajúca chuť mala skoro také účinky, ako má ten naozajstný… Táto časť je iba pre dospelých 

V závere mojej slohovej práce
chcem všetkým zúčastneným poďakovať za skvelú spoločnosť
a za to, že každý prispel svojou prítomnosťou a pôsobením k tomu, aby sme si túto akciu dlho pamätali.

Ešte raz ďakujem všetkým a niekedy nabudúce dovidenia.

Tentoraz padla voľba na nedeľu. To znamená, že na regeneráciu budeme mať iba noc. Nasledujúce ráno sa dostaneme do pazúrov našich možno odpočinutých kolegov. Za to riziko to stojí. Síce budeme mať na rozdiel od nich unavené nohy, ale zato budeme mať vyčistenú hlavu. Má byť totiž veterno. No a vietor zvykne urobiť svoju prácu. Pomáhať mu bude čerstvý vzduch, ospalé lesy, občasné výhľady, romantická ruina hradu a dobrá nálada. Uznajte sami, pri pozeraní telky sa tá hlava moc nečistí, skôr naopak. A návšteva nejakého obľúbeného člena, trebárs aj rodiny, tomu neraz tiež moc nepridá.

Celková situácia sa zastavila na čísle 93. Zrovna také isté číslo mám vyšité aj na čapici. Viacerí sa ma pýtali, čo to znamená. Čo sa týka čapice, neviem, ale čo sa týka akcie, tak je to jasná 93. Je nás 9 a ideme na 3 autách. Po tomto vyčerpávajúcom vysvetlení tajomstva ukrývajúceho sa za číslom 93 na mojej čapici môžeme pokojne prejsť k samotnému dianiu… A dialo sa toho veruže dosť.

Zle som odbočil z diaľnice. Priskoro. Malo to byť o jednu výpadovku neskôr. Toto sa Vincentovi nemôže stať. Teda môže, čo môže, stáva sa. Lenže ja som zle odbočil a zároveň som urobil dobre! Nechtiac, ale dobre. A to sa Vincovi nestáva. Zo severu šlo totiž ďalšie auto plné budúcich nádejných účastníčok našej akcie. K štartu prichádzali z iného smeru. A toto auto malo na nás niekde čakať. To niekde sa malo vykryštalizovať akurát počas jazdy tam. A práve vtedy som zle odbočil a ono sa to zároveň vykryštalizovalo. Asi som mal šťastie v tom, že som dopredu poriadne nepozeral mapu. Inak by som sa možno domotal.

Prichádzame na neznámu pumpu na okraji nemenovanej obce. Auto našich Severaniek je už tu. Tie kolesá však vyzerajú nejako čudne. Síce je ich akurát toľko, koľko zvykne byť, ale… toho vzduchu v nich by mohlo byť aj viac. V tom prednom od vodiča o hodne viac… My chlapi preto dávame rýchlo hlavy dokopy a hútame. Čo by to tak mohlo byť? Je to defekt? Nie je to defekt? A na čo sme prišli ako prvé? Že Vincenta niet. Zmizol. Ale iba na chvíľu. Pomerne rýchlo zaznamenávame zvýšený pohyb okolo pumpy. Môže za to Vincent. Odniekiaľ sa mu podarilo získať hadicu na dofukovanie kolies. Medzičas má veľmi slušný. My sme si stihli položiť tak zo tri otázky a k odpovediam sme ani nedostali. On za tú dobu už má to, čo potrebuje v rukách. Snáď o tom vie aj pumpárka.

Na rade je ďalšie prekvapenie. A je ním… orgazmus. Severanky ho vytiahli priamo z kufra auta. Len tak, na pumpe. Zodpovedne sa pripravovali na dnešnú akciu. Ušlo sa každému z nás. Mnohí dosiahli vrchol. Ten gastronomický. Neskôr nám dali… ako sa to volá, jáj recept. Elektronickou formou. Naozaj sa ten koláč tak volá. Orgazmus zabral. Po jednom – dvoch orgazmoch zrazu nie je problém dosiahnuť vrchol hradného kopca. Obávam sa, že sa odteraz mnohí členovia budú na akciách hlasno a vytrvalo dožadovať orgazmu. Nám je jasné, o čo ide, ale náhodní okoloidúci môžu zostať v šoku… Ostýchavejší z nich v trvalom.

Po viacnásobnom dosiahnutí orgazmu to už bolo také bežné… Na hrade sme stretli čerta s Mikulášom. Len tak na chvíľu sa v jednom z okien objavil Cézar s jeho gestom. Občas fučalo, že až osamelo stojace stromy vydávali praskavý zvuk. Pri zostupe z vrcholu Sute málokto netreskol. To preto, že každý očakával, že keď sa to volá Suť, tak je tam suť. Možno tam niekde… vo vnútri. Na povrchu bolo blato, kopa lístia… akurát na úseku, kde je padák ako prasa. No a najviac pripravení na suť padali ako prví. Malá časť trasy viedla aj mimo turistického chodníčka. To asi preto, aby nám občas zrazu zmizol chodník spod nôh… Proste nuda. Vincent ani neminul všetky svoje baterky…

Huraaaa tešíme sa!!!!