Komentáre k turistickým akciám

Je dobré turisti, že ste niekam išli. Je veľmi dôležité udržiavať našu stránku živú Tí, čo z rôznych dôvodov nemôžu byť teraz aktívny, sa potešia aspoň čítaním jej obsahu. Ak by sme nikam nechodili, nebolo by čo čítať A samozrejme sa to týka aj fotografií. Aj keď sme tam my ostatní nemohli byť, vďaka nim sme tam akoby boli aj my
Dĺžku trasy a miesto ste zvolili ideálne. Bola to pekná a zaujímavá túrka, škoda len, že ja som musel byť v práci. No nič. O to viac sa môžem tešiť o týždeň na Tatry.

Dnes to nie je o kilometroch ani o prevýšení, výhľadov nemáme veľa, vodopád žiadny. Podstatné je, že sme dávno nikde neboli, máme voľno a chceme ísť. Síce po 12-tej hodine má pršať, ale to nevadí. Dnes dáme krátku trasu. Čaká nás síce iba približne 10 kilometrov, ale na nich narazíme na jednu zrúcaninu hradu, jednu skalnú ihlu a dve jaskyne.

Je teplo. Nešľape sa nám dobre. Za normálnych okolností by z nás tak nelialo. To nás však neodradzuje a pokračujeme ďalej. Idem fotografovať, ale čo to? Karta mi blbne. Voľačo to hlási v jazyku nie môjho kmeňa. Na tretí pokus zvolím správnu kombináciu odpovedí. Aspoň si to myslím, pretože sa ma to konečne nič nepýta. Zato stále svieti „Please wait“. To žiaľ, svieti aj po dlhej dobe, keď dorazíme k prvej jaskyni. Musel som až vybrať kartu a vlezlý kvíz s odpoveďami absolvovať znovu. Pomohlo to. Fotoaparát reaguje, karta občas. To je prudké zlepšenie. Som z toho tak mimo, že sa celou cestou znovu učím fotografovať. Preto mi nejedna fotografia nevyšla – napríklad z prvej jaskyne a preto som do fotoalbumu žiadnu nedal.

Ak by sa mi to stalo v Nízkych Tatrách o týždeň neskôr, asi by som obrbtavel. Takto mám šancu s tým niečo urobiť. Napríklad tú kartu doma sformátovať a robiť rôzne hókusy – pokusy.

Je tu záver. Stihli sme to a nezmokli sme. Pršať začalo až keď sme mali objednané v reštaurácii pod hradom.

Pekná túrka. Výborná voľba. Malý Kriváň už dlho obchádzame a vy ste to zmenili.
Ja som tam bol iba raz v rámci túry do Strečna a dúmam, že by som si ho aj ja rád zopakoval.

Dávam palec hore

Pekné pekné páni, škoda, že ste týždeň nevydržali, mohlo nás byť viac.

Dobre mi mamička hovorila: nebehaj synáčik po silnom slniečku s holou hlavou! Keďže som v sobotu nevedel čo skôr, tak mi všeličo blúdilo hlavou. Na chvíľu privriem oči pred slnečnými lúčmi a v mysli si spomeniem na Sama. A sakra to bude chyba v programe! Veď kam len dohliadnem zo záhrady všade vidím dámy v plavkách alebo v úsporných tričkách. To bolo tým slnkom! Samo sa mi niekoľko rokov späť pochválil ako bol v horúcej letnej noci na výstupe na Kriváň(holt aj tí najlepší z nás stárnu). Pri obede som sa poradil s ujom Googlom a tetou shmu a spichol som nočný výstup na Slavkovský štít. Rýchlo som prebral potencialne obete a ako prvého som zavolal Joža. Jožo nezaváhal a poslal ma nekompromisne kadeľahšie. Ale v tradícii mafie sa vykúpil tým, že mi dal namiesto seba iné tipy na obete. Rado ihneď súhlasil, tak mu treba nemá sa v takej horúčave bicyklovať na silnom slnku! Samo sľúbil, že porozmýšľa a upadol do kómy on aj telefón. Do pol desiatej obaja nedostupní. Že vraj prepáč zaspal som a vybil sa mi telefón. Obeť za seba neponúkol ale napraví to účasťou na NT hrebeňovke. Čo už ostali sme dvaja. Kým sa pani manželka spamätala už som fotil západ slnka nad Hlohovcom. A už sme fičali do Starého Smokovca. Tam nás o jednej v noci vítala túlava líška. Plašiac medvede sme funeli na Hrebienok, kde Rado zistil, že nemá žiadnu vodu. Tak sme sa podelili a valili ďalej. Na Hrebienku ma vystrašilo zásobovacie auto, že po nás idú policajti alebo lesná stráž. Po druhej v noci Rado vraví: počul si to už zvonia do kostola! To v hlbke pod nami cúvalo zásobovacie auto. Keď o siedmej začal už poriadny randál zvonov, tak sme sa upokojovali, že to cúva iba IC vlak z Bratislavy. Túra pekná, Rado si to spestril, že si pri vrcholovom kríži zriadil kanceláriu a vybavoval vstup pre Homra Simpsona. Túra parádna, výhľady široko ďaleko. Cestou dole sme si stále gratulovali, že sme to hore absolvovali v noci a nie v tej páľave ako tie davy čo sme stretávali. Iste to nie je nudný kopec ako som niekde čítal. Do stretnutia priatelia!!!

Pieštany (22:00) – Starý Smokovec (01:20) – Hrebienok (02:10) – Pod Slavkovským štítom (02:35) – Slavkovská vyhliadka(03:05) – Slavkovský štít (05:50) – (06:45) – Slavkovská vyhliadka(08:55) – Pod Slavkovským štítom (09:20) – Hrebienok (09:35) – (09:58) Starý Smokovec (10:35)

Keď som deň pred odchodom na akciu zbadal, že Jožo znova čaruje prstom nad mapou hiking a freemap a vybral pohorie Javorníky nemohol som odolať. K tomuto rozhodnutiu sa priklonilo aj to, že som ešte v tomto pohorí nebol. Teda popravde bol, ale nie na túre. Taká perlička a to hlavne pre ostatných zúčastnených bolo to, že som na konci túry pri hoteli Podjavorník zahlásil, „že vlastne ja som tu už bol, ale iba na celozmenovom výjazdovom školení a že som si na to spomenul až teraz“. Vtedy, onehdá sme spolu s Mariánom a ešte jednym kolegom z práce Milanom podnikli iba takú dvoj-kilomentrovú vychádzku a tá sa nepočíta 

Po obsolvovaní tejto akcie musím poznamenať, že to bola jedna z tých lepších akcií. Totižto som prvý krát naživo videl Aďku v ostrej akcii – v teréne (akcia u Sesslera sa nepočíta). Čo sa týka Maroša, toho tiež tento rok akosi málo vídavam a tak som bol rád, že bol aj on.

Rado poznamenal tu nižšie, že je to celkom pekný kraj. A naozaj je. Akcia sa mi veľmi páčila. Nebola príliš dlhá a ani neboli brutálne prevýšenia to bolo pre mňa v tejto chvíli tak akurát. Ešte stále sa zotavujem, teda moje členky po TT100. Neverili by ste, ale na pravej nohe mám členok stále jemne opuchnutý, nie a nie sa dostať do normálu.
Hrebeň pohoria Javorník medzi obidvoma Javorníkmi (malým i veľkým) je skoro rovinatý, príjemný na rozvážnu a ničím nerušenú chôdzu. Výhľady sú tu tiež slušné, kto chce môže sa kochať do sýtosti. Veľkým plusom je aj to, že v sedlách, ktoré sme navštívili, boli prístrešky vhodné na nočné prespanie. Jožo poznamenal, že by sme sa sem mohli niekedy vrátiť a skúsiť nejakú trasu aj s prespaním. Uvidíme…

Takže na koniec. Akcia a zvolená trasa perfektná, obsadenie perfektné, priatelia z Moravy a kalíšteky na Bukovine perfektné, vrcholy na trase perfektné, počasie perfektné – proste všetko perfektné.

P.S.: ďakujem Marošovi za dovoz a odvoz až domov. Ostatným ďakujem za skvelú spoločnosť a zážitky.

Milí návštevníci našej stránky, dnes Vás nebudem trápiť dlhým príspevkom, ale pokúsim sa vystihnúť to podstatné. Najpodstatnejším bodom túry tradične býva dosiahnutie najvyššieho vrcholu akcie. Táto akcia nebola výnimkou. Len s tým malým rozdielom, že my s Vincom sme dosiahli vrchol už v sedle Bukovina. Ako sa nám to podarilo?

Náš predvoj (ja a Vincent) sa blížime k sedlu Bukovina. Počujeme riadny rev. Konečne sme tak blízko, že vidíme čo sa v sedle deje. A deje sa tam toho hodne. Šiesti chlapi v kruhu objímajúci sa okolo ramien. Plašia medveďa alebo spievajú? Podídeme bližšie, zapojíme našu bujnú fantáziu a prikláňame sa k tomu spevu. Ledva sme pozdravili a už sme boli pozvaní na jeden. Moravania sú naozaj družní.

Jeden z nich sa postaví k provizórnemu baru a nalieva do kalíštekov – jeden pre mňa, druhý pre Vinca a tretí sebe. Však to poznáte, aby sme neurazili. Kým stihol do sedla doraziť Maroš s Aďkou, už bol pri provizórnom bare ďalší z nich a znovu nalieval – jeden mne, druhý Vincovi a tretí sebe. A to Maroš s Aďkou išli tesne za nami! No nič, v rámci udržania dobrých medzinárodných vzťahov. Šup dnu. Navrhujeme im, či sa spolu nevyfotíme. Kým som nadstavil fotoaparát už nám i sebe stihol naliať tretí z nich. Neodmietame, ale len preto, aby bolo dobre zaostrené… Medzitým sa pri nás pristavil cyklista. Tých tu bolo dnes viac ako peších turistov. Si myslí, že vie kde je, sedlo Bukovina. Veď sa zbadá. Kým stihnem skontrolovať, či fotka vyšla, máme naliate. Správne, tentoraz úradoval štvrtý z nich. Zle je bratia. Moravanov je totiž šesť. Rýchlo sa lúčime a pridávame do kroku. To, že piaty z nich nalieva úspešne ignorujeme. A takto sme úspešne dosiahli vrchol už v sedle…

PS: Dúfame, že cyklista z Trenčína šťastne dorazil domov…

Pekný kraj to tam je

Pekné, pekné Aďka a Maroš. Otázočka – nemali ste moc teplo?
U nás v Dudinciach bolo včera 36 °C

No Rado, čo to, čo to? Žiadna fotečka turistu, ako vyzeral zničený po takej ultra náročnej akcií?  

Vidím, že ste nezaháľali. Pekná pohodová túrka. A tá lesná víla je bombová. Maroš, to len tak išla s Tebou? Nebude sa jej cnieť za lesom a horami?

Ja som tam ešte nebol. No dúfam, že na konci júla sa mi podarí navštíviť tieto miesta v rámci plánovanej akcie.

Pozdravujem vás a držte sa hôr

Ďakujem za gratulácie priatelia! Dal som sa nahovoriť Vincom, že na priblíženie do BA na štart sa treba prepraviť výhradne hromadnou prepravou. Následne vznikol prvý informačný šum, že mám tradične auto v cieli v Brezovej. V piatok som mal toho veľa postíhať a tak som sa na prepravu auta vykašľal, napriek tomu, že môj spoľahlivá šoférka pani Amálka bola pripravená ma prenasledovať do Brezovej na druhom aute. Týmto jej veľmi ďakujem za ochotu a vsadila mi chrobáka do hlavy, či to s tou ochotou nepreháňa. Vinco ma už od štartu držal pod tlakom, keďže vyštartoval o hodinu a 26 minút skôr. Ťažky optimistický plán bol, že ho dobehnem na Vápennej. Keď som takmer umieral v poslednej tretine Vápennej Vinco mi zavolal, že on už teda fotiek z Vápennej má dosť a ide ďalej. To ma dosť dohnalo k zamysleniu či ho vôbec dotiahnem po Bukovú. Ono je to síce ešte 22 km do Bukovej, ale trasa je to už veľmi pohodová a každý kto nemá akútny zdravotný problém tam valí ako guľa. Prepracovaný plán znel: Všetky dolu briežky bežať až kým nedostihnem Vinca. Dokonca som vynechal aj môj obľúbený Klokoč, čo následne ľutujem, lebo traverz bol plný vody a bahna. Každého koho som predbehol som spôsobne zdravil a vyzeral Vinca. Niekde pre Brezinkami mi volal Jožo, kdeže to som, že oni už pivo vypili. Zároveň ma informoval, že Vinco to má ešte na 20 až 25 minút, čo ma teda značne šokovalo. Zmobilizoval som všetky sily a nasadil som splašený beh. Každú skupinku pred sebou som skenoval, kedy zazriem Vinca, žiaľ neúspešne, čo ma nútilo stále pridávať. V Bukovej ma vítali Jožo s Radom, ale Vinca nikde. Jožo nažhavil spojenie a zistil druhý komunikačný šum akcie. Vinco sa ešte len blíži k Brezinkám, čiže má pred sebou ešte viac než hodinu! V tej chvíli som to s mojim pokračovaním videl veľmi nepriaznivo. V minulosti som sa zdržal v Bukovej vždy len na dve cigánske, dve kofoly, fernet a rýchlo prehodiť ponožky a tričko. Následne postaviť sa a zistiť, že síce som po rokoch zabudol a nemohol chodiť, ale môžem bežať. Behával som to pod kameňolom a tam čakal parťákov. Dnes ale na prekvapenie aj po hodine sedenia som vedel chodiť. Ach to bolo radosti! S Vincom sme riešili ako je možné, že sme sa minuli. Po zopár invektívach z Vincovej strany sme dospeli k záveru, že Vinco sa na mňa doslova vysral na odpočívadle Mon Repons. Vysvetlené a zabudnuté, ideme ďalej. Vinco to napriek opuchnutému členku nechcel vzdať a dotiahol to nad svoje zdravotné limity do Dobrej Vody. Ja by som to zabalil najneskôr na Rakovej. S Jožom sme potom rezkejšie vykročili do Brezovej. Stúpania nám išli skvelo a deklasovali sme všetko pre sebou. Dúfam, že nemáme na svedomí žiadne samovraždy našich súperov! Ale záverečný klesák ma takmer zrazil na kolená. Nasadil som moju tajnú zbraň: turistická chôdza na cúvaka. Musím sa pochváliť išlo mi to rýchlejšie ako dopredu! Ale dali sme to! Chcem poďakovať spoluputujúcemu Vincovi a doprovodu Jožovi a Radovi. Za skvelú spoločnosť Ivanovi a Aďke. A naposledy som si nechal velmi inšpiratívneho človeka Jožka, súputníka z Lazovej stovky a gratulujem mu k absolvovaniu Pražského maratónu.

Je aj za čo. Ten chlap je nezmar. Keď sme odchádzali z Dobrej Vody (Roman mal už v nohách niečo cez 80 km) len zahlásil, že máme čo robiť aby sme stihli autobus v Brezovej pod Bradlom a nahodil také tempo… Mal som čo robiť aby mi nezmizol za obzorom. A to som bol oproti nemu podstatne čerstvejší.

Čaro bolo v tom, že keď sme už konečne mali za sebou posledný stupák, tak sa Roman lepšie pozrel na mobil a zistil kadiaľ ten autobus vôbec ide a už sme sa ho nesnažili stihnúť. Aj tak nám to nepomohlo, pretože by sme ho stihli – mali sme rezervu odhadom 15 – 20 minút.

V cieli sme obaja vyzerali rovnako – vôbec som nevyzeral v lepšom stave. Takže pripájam sa k Vincovi…

Gratulujem Ti Roman a snímam pred Tebou klobúk.

Viacerí sme sa pohrávali s myšlienkou prísť podporiť našich z Pata a Mata na ich strastiplnej ceste pri zdolávaní najkratšej a zároveň najľahšej stovky na Slovensku. Slovíčka „najkratšia“ a „najľahšia“ sú trochu zavádzajúce. Až tak veľa kilometrov (tento rok 94,7 km) do magickej stovky nechýba a prevýšenie nad 3 000 metrov tiež dá zabrať. Nakoniec sme prišli podporiť naše želiezka v ohni (Romana a Vinca) iba dvaja. Ostatní váhajúci nemohli z viacerých dôvodov ísť…

Túto časť Malých Karpát sme už síce v minulosti navštívili, tentoraz sme však boli zvedaví na to, ako vyzerajú turisti, ktorí majú v nohách 60 a viac kilometrov. Zaujalo i to, že túto časť pochodu absolvujeme v noci. Aký bude nočný les? Budeme sa dobre orientovať? Všetko poukazovalo na to, že zážitky budeme mať isté.

Okolo 18:00 hod. volám Vincovi. Nič. Nevadí, ešte je tu Roman. Zdvihne mi pomerne rýchlo. Prekvapí ma hneď prvou informáciou. Vincent má pred ním náskok, pretože išli do Bratislavy každý iným spojom. Vraj vyrazil z Bratislavy asi o hodinku skôr. Teraz má stále náskok asi 20 minút. Od seba ich oddeľuje vrchol Vápennej. Kvôli tomu mu však nevolám. Chcem vedieť, kedy približne dorazia na Bukovú. Roman odhadne čas na 21:00 hod..

Následne volám Radovi a dohadujeme sa, kedy by bolo najlepšie doraziť na Bukovú. Zhodujeme sa na tom, že naše rýchliky určite dorazia skôr aj o pol hodinu. Aby na nás nečakali, rozhodli sme sa prísť na Bukovú okolo 20:00 hod.. No dobre, po pravde sme si chceli aj v kľude vypiť jedno pivo.

Podľa plánu prichádzame na Bukovú o približne 20:00 hod.. Volám Romanovi. Nedarí sa. Asi nemá signál. Nevadí, ešte je tu Vincent. Tentoraz sa mu dovolám. Zisťujem, kde sa nachádza. Vraj kúsok od Breziniek. S Radom dávame hlavy dokopy. Brezinky môžu byť od nás vzdialené odhadom tak 3 kilometre. To je tak na 40 minút. Stáli sme pred dôležitým rozhodnutím. Čo teraz? Rozhodli sme zodpovedne. Budeme čakať a popri tom si dáme jedno pivko. Medzitým máme spojenie s Romanom. Informujeme ho o tom, kde sa nachádza Vincent. Roman zahlásil, že to má ešte asi hodinu cesty k Brezinkám.

Popíjame pivko a pozorujeme prichádzajúcich turistov. Nechápavo krútime hlavami. Čakali sme, že budeme vidieť pokrivkávajúcích, unavených, doslova vyšťavených ľudí, ale krutý omyl. Nejeden z prichádzajúcich ľudí vyzeral v pohode. Niektorí mali dokonca aj úsmev na tvári. A to mali za sebou už vyše 60 kilometrov! Aj by ma dostali a nabudúce by som sa na stovku prihlásil aj ja. Mňa však nedostanú, pretože už jednu skúsenosť, neúspešný pokus o absolvovanie stovky mám za sebou.

Sedíme pri pivku a šetríme si ho. Budeme ešte dlho čakať. Už som sa začal cítiť menejcenne, keď sa konečne objavil prvý unavený a pokrivkávajúci turista. Popravde zatiaľ bolo viac turistov v pohode a pokračujúcich ako vyšťavených a končiacich svoje utrpenie. Ešte je tu miniatúrna tretia kategória – vyšťavený a ďalej pokračujúci turisti.

Pivo nám dochádza. Keď to takto ďalej pôjde, budeme si musieť kúpiť ďalšie. Popri tom, ako striehneme na Vinca skonštatujem, že prichádzajúce turistky vyzerajú veľmi dobre. Rýchlo mi docvaklo, že by ma takáto turistka uštvala! Preto sa radšej sústredím na mužov, aby mi neušiel Vincent. Aké je však naše prekvapenie, keď zrazu vidíme Romana! Roman nechcel, aby sme ho dlho s Vincentom čakali a preto zvyšok takmer celej cesty utekal. Zo začiatku nám ani nechcel veriť, že tu Vincent ešte nie je. Na Bukovú dorazil okolo 21:00 hod..

Volám Vincovi kde je. Aké je moje prekvapenie, keď mi zahlási, že asi 5 minút pred Brezinkami? Veď predtým mi hlásil kúsok pred Brezinkami. Otcovsky mi dohovorí, vraj vtedy bol asi hodinu pred Brezinkami. Nechce mi veriť, že Roman je už na Bukovej. Považuje to za nemožné. No čo už…

Poďme radšej na zážitky týkajúce sa nočného pochodu. Z Bukovej vyrážame okolo 22:15 – 22:30 hod.. Zo začiatku nemáme problém. Verejné osvetlenie pomáha. Kde končí verejné osvetlenie, tam začínajú čelovky. Všade tma. Ak chce človek niečo vidieť, musí otáčať hlavou. To je bežné aj cez deň, nič prekvapivé. Tentoraz však musí natáčať hlavu tak, aby mu bod záujmu osvetlil svietiaci kužeľ čelovky. Predtým však človek musí aspoň nejasne tušiť, že tam niekde v tej tme ten bod záujmu asi je. Je to proste iné. Ďaleko nedovidíme a svetlo je len tam, kam dosiahne spomínaný kužeľ čelovky.

S orientáciou je to síce horšie, ale dá sa. Ani raz sme neblúdili. Navyše počas tejto akcie sa k nám neraz niekto pridal a určité úseky nočným lesom ideme spolu. Na kontrolnom bode Raková už doslova do očí bije ako sa Vincent trápi. Darmo, členok mal opuchnutý už na Bukovej a to na ňom stihol prejsť nejaký ten kilometer. Objednávame si pivko a sadáme si k ohňu. Nočným lesom znie diskohudba. Nie, nemáme od únavy halucinácie. Proste je tu aj dídžej, ktorý svoju úlohu neberie na ľahkú váhu.

Kúsok nad Dobrou Vodou z Romana vypadne. Jožo, musíme pridať, lebo nestihneme autobus z Brezovej pod Bradlom. Jeden nám ide o 06:15 hod., druhý až niečo pred 09:00 hod.. Už vidíme svetlá obce Dobrá Voda a preto sa pýtame Vinca, či to zvládne do obce sám. Vincent nás prepustil a my sme pridali do kroku. Po návšteve kontrolného bodu v obci vyrážame. Roman to s tým stihnutím autobusu myslí vážne. Je to zatiaľ iba mierne do kopca ale ako keby nič. Nahodil také tempo, že som mal čo robiť, aby mi nezmizol za obzorom. A to ten chlap mal v nohách niečo vyše 80 kilometrov a ja iba slabých neškodných 15! Roman to bral zostra. Všetkých sme obiehali, niektorí z nich už krívali, ako ten chlapík s gitarou.

Už sa brieždi a my sme stále nedorazili do cieľa. Nevadí. Zatiaľ máme teoretickú šancu stihnúť autobus. Aspoň je lepšie vidieť. Po absolvovaní stupáku sa Roman lepšie prizrie, kadiaľ vlastne ten autobus ide a výsledkom bolo, že sme sa ho už nesnažili stihnúť. Lenže stupáčik nie je náš hlavný problém. Zrazu je tu padák dolu a začínajú sa ozývať kolená. Tentoraz nielen moje. Roman cúva dole v duchu hesla „zadkom vpred“ a pre istotu mi oznámi „Jožo, keď zbadáš jamu povedz mi“. Ak sme boli pri stupáčiku rýchli, tak tu sme boli vyslovene za slimákov. Dobehli nás však iba krívajúci chlapík s gitarou a jeho spolupútnik. V duchu som si povedal „Veď počkajte, príde rovinka a dáme vás znovu dole“. K tomu však už neprišlo a do cieľa dorazili pred nami.

Považujem za veľmi náročné po celodennom šľapaní pokračovať ďalej aj v noci. Človek je unavený a ešte stále sa musí vypäť k výkonom. Tentoraz musí ešte k tomu venovať zvýšenú pozornosť orientácií pretože rýchlo sa mu môže stať, že zle odbočí, alebo pre istotu neodbočí keď treba.

PS: Mám podozrenie, že Rado prišiel na záver Trnavskej stovky hlavne trénovať na Trnavskú Trinástku. Popravde, nechtiac som trénoval aj ja.

Niet za čo Vincent. Niekedy sa proste nedá i keď robíme čokoľvek. Môžeme sa aj rozkrájať a nestačí to. Niekedy si za to môžeme sami, inokedy proste okolnosti jedna za druhou sa pospájajú tak, až je to nemožné…

Jozef, ďakujem Ti za podporu a nezištnú pomoc počas pre mňa najťažšej časti stovky.

Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí vo mňa verili. Kvôli opuchnutému členku na pravej nohe som to tesne pred cieľom na Dobrej Vode vzdal. Nedalo sa!