Komentáre k turistickým akciám

Klobúk dole milí turisti. Bol to naozaj super výkon.

P.S.: plne vás chápem, že ste nevyužili služby hromadnej dopravy. Pri takej kráse ísť dole autobusom by bol hriech 

Tretia časť Tatranskej trilógie (Po stopách Vladimíra Iljiča Lenina) RYSY Takže po vzore slávnych turistov ako je náš Roman, sme vyrazili zo Štrbského plesa o 3:22:41 Zulu zulu. Nasadili čelovky a vydali sa na Popradské pleso a s družnou debatou sme plašili prítomných medveďov. Medveďa sme asi úspešne odplašili, ale je až neuveriteľné koľko obrovských pavúkov behá v noci po lese. Niektorí členovia pravdepodobne úspešne získali arachnofóbiu. Na Popradskom plese som sa zaťažil asi 5-kilovým balíkom, ktorý tam už v noci čakal na prvých šerpov. (boli tam aj 30 kilové krosná, ale nevedel som čo nás ešte čaká, tak som to neriskol) Pri odbočke nad žabím potokom sa začalo rozvidnievať. Pri žabích plesách sme skoro všetci chytili krízu z nedostatočného spánku. Inak žabie pleso pre nevyspatého človeka vyzerá úplne ako zmrznuté jazero z Hry o tróny. Normálne som čakal či sa neobjaví niekde drak a kopec nemŕtvych. Nasledujúci úsek s reťazami nás všetkých dostatočne prebral k životu. Po náročnom úseku som zbadal nad sebou autobusovú zastávku a bolo počuť naštartovaný motor. Niekomu v nevyspatej hlave preletelo, že odtiaľto až na vrchol chodí nejaký pravidelný spoj. NIE NECHODÍ. To bol generátor na chate. Na chatu pod Rysmi sme prišli práve keď ubytovaní vstávali a mali švédske stoly. Kým sme si dali čaj a pivko, tak všetci ubytovaní vyrazili na Rysy. Keď sme my vyrazili hore tak už tam bol kopec ľudí. Ale kým sme vyliezli hore, tak všetci odtiaľ odišli. S nami tam bol len jeden Poliak čo vyliezol z Poľskej strany a jeden slovenský pár, čo nás predbehol pri žabích plesách. Ale aj tí už boli na odchode. Pofotili sme čo sa dalo a šup na chatu na pivko a polievku. Tam sme stretli priateľov, ktorí čakali na svoju manželku, ktorá bola z vodcom na výlete na VYSOKEJ. Asi zaplatili vodcovi málo, lebo vodca sa tam objavil aj s jeho manželkou. Niektorí členovia ešte absolvovali svoju potrebu v kadibúdke s najkrajším výhľadom na svete, pretože pri chate platí zákaz srať a šťať. Dolu som to chcel dať na Sagana. Už som mal naštartovanú „Ukrajinu“ ale bol som odhovorený. Na spiatočnej ceste sme stretali zástupy turistov, akoby nikto z nich nepozeral predpovede počasia. Určite všetci nepekne zmokli. Okolo „jazera nemŕtvych“ sme rýchlo preleteli a zastavili sa až na kofču na Popradskom. Dlho sme sa nezdržali, lebo sa začalo zaťahovať. Po ceste dolu aj začalo popŕchať. Na Štrbské pleso sme prišli o 13:47:40 zulu zulu. Výlet to bol parádny, len stopy toho LENINA sme nevideli.

Boli ste na vrchole Rysov sami?

Druhá časť Tatranskej trilógie (oddychová) PLESÁ Na tento deň sme naplánovali niečo ľahké, pretože sme toho mali v nohách už dosť a ešte nás čakala ťažká túra. Takže Štrbské – Jamské, pohodička skoro po rovine. Tomu nasvedčovalo aj množstvo občerstvovacích pivních zástavok.

Náhodou som dnes našiel zaujímavú informáciu: První (zaznamenanou) obětí Ľadového štítu je baronka Mittnachtová ze Stuttgartu v r. 1911. Na vrcholu se samou radostí tak ožrala, že cestou zpět ztratila na hřebeni rovnováhu a spadla do rokliny. Z toho plyne ponaučení, že chlastat se musí vždy až po sestupu. Takže bacha na to

BONUSOVÁ časť Tatranskej trilógie ĽADOVÉ ŠTÍTY . Takúto „turistiku“ som pôvodne nemal v pláne. Situácia sa zvrtla tak, že kamarát ktorý mal absolvovať výstup na Ľadový štít po zhliadnutí prechodu cez ľadového koňa na youtube https://www.youtube.com/watch?… sa odmietol tejto „turistiky“ zúčastniť. Keďže bol zaplatený horský vodca a tri miesta, tak som ho v blaženej nevedomosti nahradil. Dvaja ultrabežci, profesionálny vodca Dušan Zajac a ja. (Len pre zaujímavosť, tí chalani robia Hrebienok – Slavkovský za 1 hodinu ) Z Hrebienka na Téryho chatu sme to dali za 1:45. Z Téryho na Ľadoví štít sme to dali za 2 hodiny. Pod Ľadovým štítom nás Dušan priviazal lanom k sebe. (keby niekto padol, aby mu nebolo smutno, tak by sme išli všetci štyria) Cez ľadového koňa som to dal v pohode, až keď som si doma pozrel to video, tak mi stiahlo prdelku. Na vrchole chalani vytiahli šampáňo, dali sme vrcholovú fotku a poďho dolu. Keď sme zostúpili asi 200 výškových metrov pod Ľadovým Štítom, tak nám Dušan ponúkol ako bonus vyšlapať si 200 výškových hore na Malý Ľadový Štít. To sa neodmieta Potom už len do Sedielka kde sme sa mohli odviazať. Z Téryho na Hrebienok sme to dali za 1:25 „langsam“. Ďakujem chalanom, že ma tam zobrali, bol to nezabudnuteľný zážitok a hlavne Dušanovi, super profesionálovi.

Ahoj turisti, po dlhšej dobe opäť vytúžená dovolenka! Manželka navrhla Slovenský raj, tak prečo nie. Celé doobedie som čakal na Bubovu segru, ktorá docestovávala vlakom, pretože som potreboval zdatnejšieho turistu . Mrle ma žrali a podošvy svrbeli , ale dockal som sa! Krátko po 12 tej Lenka došla a už sme si to valili z hotela Čingov, mimochodom celkom dobrý Komanč hotel, na túru, jupí… Väčšina turistov Prielom Hornádu pozná, takže sa moc rozpisovať nebudem, asi len toľko, že presne pri Letanovskom mlyne nám kvalitne zapršalo, ale to už som bol v bezpečí, t.j. sedel som v krčme na pive . Celý deň bol upršaný, samé prehánky, napriek tomu, sme mali krásny deň! Prajem príjemné čítanie…

Prvá časť Tatranskej trilógie (zahrievacia) MEĎODOLY Po tradičnej rannej káve na čerpacej stanici sme v skorých ranných hodinách vyrazili smer Monkova dolina. Chodník nám ubiehal celkom v pohode. Minulý rok sme to dali opačným smerom, zo Širokého sedla dolu, tento rok sme šlapali do kopca. Do kopca sa išlo lepšie. Chodník bol síce celý rozmočený, samé blato, čo by nebolo až také zaujímavé, pretože každý deň po 13:00 viac či menej pršalo, ale zaujalo ma to, že potok bol úplne vyschnutý. Myslel som že sa stráca v nejakej jaskyni, ale vraj v Tatrách vysychajú potoky a studničky kvôli tomu že schnú stromy napadnuté lykožrútom a voda eroduje krajinu a rýchlo odtečie. V Širokom sedle sme sa pokochali výhľadmi na jednu i druhú stranu Tatier a poďho do Kopského sedla. Táto časť Tatier je zatiaľ menej navštevovaná turistami, takže sme skoro nikoho nestretli. Ale na Kopskom sedle už odpočívalo asi 20 turistov. Tak sme sa ani nezastavili a poďme do Meďodolov. Nádherný kus prírody až po vstup do Javorovej doliny. Treba to vidieť na vlastné oči a prísť sa pokochať. Javorová dolina po veterných smrštiach neuveriteľne trpí. Ochranári nepovolili odkôrovať popadané stromy. Premnožený lykožrút napadá živé stromy a tie schnú. Prvá studnička bola bez vody, druhá ledva cvrkala. A čo je najhoršie, po prívalových dažďoch voda nevsakuje ale odteká. Javorinka, potôčik sa mení na rieku a berie zo sebou mosty, cestu, kus hory, domy. Odniesla stožiare 22kV. Do dnes sa nenašlo zopár niekoľkotonových betónových pätiek. Na konci túry nás dobiehala búrka, ale stihli sme prísť do Tatranskej Javoriny a ani sme moc nezmokli.

Manínska tiesňava: Do roku 1933 najužším miestom Manínskej tiesňavy neprešiel ani furmanský voz. Furmani museli na tomto mieste zložiť náklad, rozobrať voz, preniesť ho cez najužšie miesto, zložiť ho a znovu naložiť. V roku 1933 armáda časť skaly odstrelila. Teraz je najužšie miesto široké 3,7 metra. Tiesňava je dlhá 1 kilometer. Výškový rozdiel medzi dnom tiesňavy a vrcholom Veľkého Manína je takmer 400 metrov. Manínska úžina je najužšou tiesňavou v Strednej Európe, cez ktorú je vybudovaná asfaltová cesta.

Malý Manín: Na niektorých terasách sa zistilo osídlenie od mladšej doby bronzovej, staršej a mladšej doby železnej až po dobu rímsku (1 000 rokov pr. n. l – 100 rokov n. l.). Boli tu valy, vstupná brána kliešťového tvaru, prístupová cesta serpentínového tvaru, miestami 3 – 4 metre široká, cisterna na zachytávanie dažďovej vody. Hradisko malo rozlohu 8 ha, dlhé bolo 630 metrov a široké 80 – 120 metrov.

Našli sa tu pozostatky obydlí z mladšej doby bronzovej. Obydlia pozostávali zo zahĺbených kolov do zeme, ktoré boli asi pol metra od seba vzdialené a poprepletané palicami. Palice boli vymazané mazanicou – hlinou zmiešanou s plevami. Mierne zapustený dom bol 5 m dlhý a asi 3,5 m široký. Pokrytý bol slamou alebo trstinou. Dom nemal okná, iba malé otvory pre vzduch. Dvere pravdepodobne tvorila zavesená kožušina. V strede bývalo ohnisko a okolo neho lôžka. Odhadom na Maníne bolo 50 – 60 takýchto domov. Z časti hradiska sú obmedzené výhľady.

Je ráno, asi päť minút pred siedmou hodinou. Obaja sme v tom istom mestečku a na tej istej ulici. Na našu dnešnú cestu však vyrážame až niekoľko minút po siedmej hodine. Ako je to možné? Jednoducho. Obaja čakáme pred iným domom a na to, že každý z nás čaká inde prídeme až o pár minút. Nevadí. Hlavné je, že sme sa zorientovali a niekam dnes vôbec ideme.

Ledva som si sadol do auta a Dušo hodil rýchlosť, už sme viedli družnú debatu. Takú družnú, že až vo vedľajšej dedine spozorujem, že nie sme na diaľnici. Nevadí, do Piešťan prejdeme aj po starej ceste. Počas šľapania to snáď bude lepšie a nebudeme robiť takéto drobné chyby.

Parkujeme pred autokempom. Závora je hore, parkovné je 1 € a my to máme zatiaľ zadarmo. To preto, že tam nikto nie je, takže nemáme komu zaplatiť. Teda máme, ale nechceme toho človeka zobudiť. Spí, hubu ani neotvoril a ja tuším, k akej národnosti patrí. Veď kto iný by spal zadarmo pred autokempom v hamake? V autokempe majú asi brutálne ceny. Neskôr zisťujeme, že ani nie – celodenné parkovanie 1 €, vstup na kúpalisko 1 €… No dobre, pivo stálo viac ako 1 €. Možno šetril na pivo.

Zo začiatku sa nám šľape dobre, iba mierne naklonená rovinka, veľká oblačnosť. Za chvíľku sa to však zmení. Kvapká zo mňa ako keby pršalo. A to je pod mrakom! Začínam sa diviť, že mi chalani nevynadali, keď tu boli bezo mňa. Naplánoval som akciu a potom som na ňu nemohol ísť. Oni toľko „šťastia“ nemali.

Počas stupáčiku má Dušo dostatok energie. Doslova ňou srší. Ledva s ním stíham držať krok. On popritom stíha rozprávať o všeličom. Práve v týchto miestach ma zlomil na detoxikáciu pečene. V októbri sa na to vrhnem spolu s ním.

Odbočku na vrchol Veľkého Manína nachádzame bez problémov. Že sme na vrchole nám prezrádza kamenná mohylka s ceduľkou. Vyťahujem fidorku a gratulujem Dušovi k dosiahnutiu najvyššieho bodu dnešnej túry. Zo začiatku na mňa nechápavo pozerá. Preto ho začínam zasväcovať do tradícií nášho spolku. Spomínam aj bodovanie za pády.

Zatiaľ sme nestretli žiadneho turistu. Znovu odbočujeme mimo turistický chodník. Máme na to vážne dôvody – tri vyhliadkové body a jedno skalné okno zvané aj „Oko“. Na prvom vyhliadkovom mieste konečne stretáme prvých turistov. Frflú, nadávajú. Iste sú to naši, Slováci. Aj tak je. Nadávajú na biedne značenie. Napriek tomu sem trafili. Veľmi rýchlo však stíchnu. Krásne výhľady ich umlčali. Prehodíme s nimi zopár slov. Sú od Žiliny. Zanechávame ich tu v podstatne lepšej nálade.

Od skalného okna už stretáme turistov častejšie. Tu niekde Dušo prvý krát spadol. Pôvodne som mu chcel dať menej bodov, nakoniec som mu však udelil až 6 bodov. Mal som na to dva dôvody. Pri páde mu efektne vyletela jedna palička z ruky. A navyše, tradície spolku mu nie sú ľahostajné. Svoj prvý pád absolvuje do pol hodiny od toho, ako sa o tejto tradícii dozvedel.

Vstupujeme do 21 m dlhej Partizánskej jaskyne, ktorú predtým nazývali Hrubá diera. Novší názov „Partizánska“ získala jaskyňa počas SNP, keď slúžila za dočasný úkryt pre partizánov. Čím nižšie klesáme, tým viac turistov stretáme. Nakoniec pozeráme, ako vysoko ten Kostolecký Dóm je. Slnko už dosť páli. Ideme hore, sme hladní, aspoň sa najeme v tieni. Cesta hore je celkom slušný záhul. Smerom dole to bude sila. Tešíme sa na pivo, ale až tak rýchlo nechceme byť dole. Predsa len sa to pivo lepšie pije nedolámanému človeku.

Už sa tak dobre nešľape ako ráno. Slniečko viditeľne páli. A my máme pred sebou akurát tú časť s asfaltom. Nakoniec zdarne trafíme hneď na prvý krát aj na Bosmany. Cestou späť pri vstupe do Manínskej tiesňavy vidíme hore visieť nejakého chlapíka na lane. Pre istotu počkáme, kým to prelezie. Nebol by som veru rád, keby mi niečo padlo za krk.

Na symbolickom cintoríne vidíme na strome značku lákajúcu na návštevu vyhliadkového miesta. Lezieme, lezieme, a zďaleka nie sme sami a vyhliadkový bod nikde. Boli tam síce malé vyhliadkové body a značenie dávno zmizlo, ale nevadí. Aspoň sme našli ďalšiu jaskyňu. Tabuľka hlásala, že sa volá Jaskyňa pod Černokňažníkom. Dnu však bol iba fúrik. Kto a načo vytrepal hore fúrik? Na to sme neprišli a aj tabuľka o tom nič neprezradila.

Konečne prichádzame k autu. Len tak vložím ruku do potoka a zisťujem, že teda nič moc. Rýchlo zavrhnem kúpanie sa v potoku a mysliac si, aký som chytrý, rýchlo navrhujem kúpanie sa v autokempe. Ten bazén vyzerá lákavo. Dušo sa rýchlo nechal ukecať. Keď už máme zo sebou tie plavky… Vstupné 1 € a voda teplá ako za 1 € a to doslova.

Pri bazéne sa hlučne baví skupinka mladých z autokempu. Pijú nejakú starú pokazenú kofolu. Súdim aspoň podľa toho, že je nejaká vyblednutá a na kofolu dosť pení. V náladičke sa vrhnú do bazéna. Zrazu počujeme výkriky „Čo ti J..e!“ Už nemáme pochybnosti o teplote vody. Veru teplejšia od tej v potoku nebude. Lepšie sa obzriem a zisťujem, že slnko sa tej vody za celý deň ani nedotklo. Zabránil mu v tom Veľký Manín a okolité stromy.

No, čo už, v duchu hesla „Keď už sme tu…“ sa pokúšame vrhnúť do vody. Len akosi sa nedarí. Po kolená to síce rýchlo do bazéna, potom to však ide rýchlo z bazéna von. Čo teraz? Pri predstave, že by nás vstupné stálo 5 € na hlavu sa začíname s Dušom smiať. Zlepší nám to náladu a ideme na druhý pokus. Dušovi sa zadarilo. Rýchlo mu zakričím, že idem pre fotoaparát. Zdá sa mu, že som pomalý, pretože na mňa kričí „Rýchlo, lebo druhý krát ma do tohto bazéna nedostaneš.“ Nakoniec sa aj mne podarí vliezť do bazéna a trochu si zaplávať. Síce sa mi plávať nechcelo, ale musel som, inak by som zamrzol. Kúpanie nás osviežilo, takže z dnešného dňa neľutujeme nič.

Ááááá. Čo to vidím. Čistokrvné Repete, teda skoro. Iné je iba obdobie. Prajem všetkým účastníkom, aby si to riadne užili. Len ma zarazilo, že neabsolvujete kúpanie v miestnom jazierku, ako sme to urobili my, avšak pod prísnym dohľadom Romana Dúfam, že budete mať krajšie výhľady, ako sme mali my v januári 2018.

Aha, nová akcia! „Klik“ a je to, som prihlásený. Týmto na dlhé dni skončila moja zodpovedná a detailná príprava na akciu. S takouto prípravou som si vystačil až do piatku, kedy sa vo mne zrazu niečo pohlo. Reku, idem sa pozrieť na čo som sa to vlastne prihlásil. Čo ma to vlastne čaká? Aký veľký bič som si na seba uplietol tentoraz? V dnešnej dobe, keď sa na internete dá vygúgliť takmer čokoľvek sa človek zorientuje pomerne rýchlo. Keby len text, ale tie obrázky! Moc dobre sa mi na niektoré z nich veru nepozeralo. No nič, odhlasovať sa len tak pre nič – za nič nebudem.

Je sobota ráno. Budík žiaľ nezlyhal. Teraz, keď to potrebujem ako soľ! To si s ním ešte vybavím! Pokúšam si umyť tvár, v rámci raňajok niečo do seba dostať… Proste motkám sa. Nepomáha to, pretože na miesto zrazu (HC, 06:15 hod.) prichádzam o 10 minút skôr. Nový člen spolku Dušan, už tam je. Pri vykladaní vecí z auta zisťujem, že som doma zabudol turistické topánky. Podarilo sa! Som zachránený! Musím sa vrátiť pre ne a čas odchodu stopercentne nestíham! Krutý omyl. Takzvaní „kamaráti“ sa rozhodli na mňa počkať. Túto „radostnú“ novinu mi neváhajú oznámiť telefonicky. No nič, ale bolo to tesné…

Kvôli mojím topánkam prichádzame na parkovisko pri Skalke ako druhí. Maroš tam už je. Dokonca už stihol vyzdvihnúť z požičovne môj ferratový set. To ako keby všetci tušili, že budem mať zajačie úmysly! Tak nič, nedá sa nič iné robiť, ideme do toho. Zostupujeme na štart. Po ceste vidíme Tibetský mostík. Zlaté obrázky na internete! V reáli je to ešte horšie. Nevadí, len tak na rozcvičenie si dáme niečo ľahšie. Á tak nie, začneme trochu ostrejšie a dáme si chodníček triedy náročnosti „D“ kým máme ešte dostatok síl.

Ako sa ukázalo, bola to správna voľba. Pri sieti sme boli prví a čakať sme museli iba jeden na druhého. Skoro ráno vyraziť sa oplatilo. Síce pri tibetskom mostíku už bola malá rada, ale tu nie. Tu si iba „Ty a tvoja sieť!“ Veľmi mi to pripomína vojnové filmy, kde sa námorníci hore na loď štverajú po lanovej sieti. Aspoň si vyskúšam, aké je to byť námorníkom. Zopár krát sa zhlboka nadýchnem a vyrážam na sieť. Smer mám zatiaľ dobrý, idem iba hore. Niekde vo výške, asi uprostred, som si uvedomil, že som sa zabudol báť. Zase absolvujem zopár dychových cvičení a poďho hore, tam je moja záchrana a spása.

Podarilo sa. Nesmelé zoznamovanie sa máme za sebou. Čo nás čaká teraz? Ale čo to? Chalani zle odbočili, veď tá cesta vedie k tibetskému mostu! Pomoc! Našťastie som to vykríkol iba vo svojom vnútri, lebo by som sa musel pred okolitými ženami a deťmi hanbiť. Pred nami je skupinka, jej členovia jednotlivo a pomaly postupujú po mostíku. Chalani si medzitým zvedavo obzerajú mostík. V nestráženej chvíli nenápadne zmiznem! Á, tak nič, za mnou je už rada. Hútam čo ďalej. Zrazu si všimnem že nie všetci majú na sebe feratový set. Začínam im ponúkať svoj, samozrejme čisto z nezištných dôvodov! Nepodarilo sa. A tak nádejne to vyzeralo.

Nakoniec som bol nútený absolvovať aj toto kolo. Rôzni dobrodruhovia predo mnou to zvládli. Medzi nimi aj 14 – 15 ročné dievčatko. To si po tom mostíku vykračovalo ako niekde na promenáde. Keď to zvládlo ono, musím aj ja! Odhodlane vykročím na mostík a ide to! Mám zopár šteblíkov za sebou! A zrazu neviem ako stúpať ďalej. Našťastie absolvujem ďalšie dychové cvičenia a sám seba nevyberavo poučujem: „Keď si sa sem trepal, tak už ani nemusíš rozmýšľať. To si mal predtým! Láskavo klaď nohy na šteblíky tak, aby boli uprostred chodidla a o iné sa nestaraj!“ Zabralo to. Nevydržalo mi to síce do konca mostíka, ale keď som videl ceduľku „Stred mostíka“ už to nemalo zmysel otáčať.

Výborne, to najhoršie máme za sebou. Čo teraz. Dáme niečo odpočinkové, náročnosť iba „B“. Znelo to veľmi dobre, ale nebolo to tak. Takmer po vrchol toho výhľadu s krížom pohodička. Ale potom zrazu nejaký špagátik. To akože po tom mám ako baleťák…? Niektorí odvážnejší to nazvali lanom, ale aj tak, proste špagátik… Na tomto úseku zisťujem, že sa zo mňa stáva majster dychových cvičení.

Náročnosť „E“ sme ani neskúšali. Chvíľu sme sa s tou myšlienkou pohrávali, ale nakoniec sme ju triezvo zavrhli. A urobili sme dobre. Iná skupinka taká rozumná nebola a precenila svoje sily. Asi v jednej tretine pochopili, že to je priveľa a zostúpili dole. Zostúpili dole až na jedného. Ten zostal zaseknutý a nešlo to ani hore, ani dole. Museli mu zavolať horských záchranárov a tí ho nakoniec úspešne „zvesili“ zo steny dole.

Aby som to skrátil je tu krátky záver:

• dá sa to prežiť, len človek nesmie príliš rozmýšľať a musí sa sústrediť na to podstatné,
• dá sa tam ísť aj cez sezónu, setov na požičanie vraj majú dosť,
• rady sa tam síce tvorili, ale ak pôjdeme hneď zrána, je to znesiteľné, aspoň si pri krátkom čakaní odpočinieme,
• a to najhlavnejšie, nový člen Dušan sa osvedčil.

Duso, host na feratu: prosim vas dajte mi vediet, kedy a ako sa ide, mozeme ist aj mojim autom…mail: dusokovo@gmail.com, tel. +43 660 507 47 37

Osobne by som si túto ferratu veľmi rád prešiel. Ale ísť tam cez sezónu, v sobotu a čakať tam v rade na rôznych spomalených, zaseknutých jedincov, neviem či to je to pravé orechové.

Máme trochu problém, nemám výstroj, budem si ju musieť požičať. A to isté asi aj ostatní, ak sa rozhodnú ísť.

Tretí deň šľapania. Človek už dávno nie je čerstvý. Bojuje s únavou a ak je to do kopca, tak aj s dychom. Popritom sa snaží kochať sa okolitou prírodou. Zrazu pomník. Ideálna príležitosť. Na pauzu a lapenie dychu. Ak budem medzi prvými čo chytia dych, za odmenu si môžem prečítať písmenká na pomníku. Už by nemali byť také roztancované.

Tentoraz sme narazili na pomník na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier len kúsok od vrcholu Košariska. Pripomína nešťastie z 09.01.1945. Za­hynuli tu piati občania z Liptovskej Lúžnej, keď sa snažili vyniesť potraviny pre partizánov. Áno, v okolí Prašivej pôsobili partizáni, a toto je aj ich príbeh…

V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v tomto priestore vysadená skupina výsadkárov na pomoc SNP. Dvanásť parašutistov s veliteľom Veličkom malo byť pôvodne vysadených v priestore Ploskej. Väčšina z nich však dopadla v priestore Liptovskej Osady a jeden z nich dokonca do Hiadelského sedla. Celý deň im trvalo, než sa dostali lesmi na hrebeň Prašivej. Ich úlohou bolo pripraviť zázemie pre ďalšie výsadky. Naviazali spojenie a zoznámili sa s ľuďmi na salašoch. Práve bačovia boli často ich prvými spojkami.

Do 09. augusta bolo v tomto priestore vysadených ďalších 61 parašutistov. Okrem nich lietadlá zhadzovali zbrane a potraviny. Obyvatelia Liptovskej Lúžnej proviant zhodený z lietadiel nosili partizánom na Prašivú. Zranení parašutisti boli liečený v domoch v Liptovskej Lúžnej. V dedine dokonca zriadili kanceláriu na nábor partizánov. Prichádzali sem dobrovoľníci až z Ružomberka. Počet obyvateľov obce sa strojnásobil. Aj mnohí obyvatelia Liptovskej Lúžnej sa hlásili do ich radov. Počas bojov v SNP padlo až 23 obyvateľov obce.

Na Prašivej mali partizáni postavené stany z padákov. Vykonávali tu aj výcvik dobrovoľníkov, ktorí sa k nim pridali dolu v dedine. Výcvik trval desať dní a zahŕňal streľbu, plazenie a politickú prednášku Rusov, ktorí už prešli bojom.

Boje sa však pre povstalcov nevyvíjali dobre. Koncom októbra 1944 ustupovali Hiadelskou dolinou partizánske a vojenské jednotky na Prašivú. 29. októbra 1944 prišlo k ťažkým bojom odohrávajúcim sa medzi horárňou a Hiadelským sedlom. Nacisti útočili na sedlo z troch strán – od obce Hiadel, Kozieho chrbta a od Korytnice a počas bojov nasadili aj mínomety. Po niekoľko hodinovom tuhom boji ustúpili nezranení partizáni a vojaci smerom na Prašivú. Nacistom sa do rúk dostalo 18 ranených partizánov a vojakov a 64 Židov. Všetkých popravili a pohádzali do štyroch masových hrobov.

Po porážke povstania ustúpili partizáni a zvyšky povstaleckej armády hlbšie do hôr. Napriek tomu, že ľuďom z okolitých obcí hrozili represálie, zásobovali ich počas zimných mesiacov potravinami a oblečením. Ak by bol niekto pristihnutý pri pomoci partizánom, nebola by potrestaná iba jeho domácnosť. Svedčí o tom osud vypáleného Kališťa, ktoré je vzdialené od Prašivej iba 10 kilometrov vzdušnou čiarou.

Ľudia boli ostražití vo dne v noci a sledovali pohyby nemeckých jednotiek po okolí. Napriek ostražitosti sa pomoc partizánom stala piatim obyvateľom Liptovskej Lúžnej osudnou. Zahynuli pri vynášaní potravín na Prašívu, keď ich v doline Banskô strhla snehová lavína. Ich príbeh pripomína pomník pri vrchole Košariska.

Deň III.

Zhrnutie pre tých, čo majú problém s dlhými príspevkami: „zo začiatku našťastie nevidíme kde sú Donovaly, pretože sú ďaleko. Potom, žiaľ vidíme kde sú Donovaly, pretože ich obchádzame a vchádzame do nich z inej svetovej strany“.

V Chate Ďurková sme spali na matracoch všetci vedľa seba – muži, ženy i deti. V úzkych uličkách boli ruksaky. Ísť na záchod sa len tak nedalo. Nebolo kadiaľ. Vlastne bolo – cez mnoho spiacich ľudí na matracoch. Všetci sa snažili byť ohľaduplní a zo začiatku nik v noci nechcel ísť na záchod. Viacerí sa však intenzívne prehadzovali, až to jeden nevydržal a proste šiel. Spustil tým lavínu udalostí. Hneď za ním vyrazili ďalší dvaja dovtedy váhajúci.

V noci viacerí chrápali, ale nebolo to nič hrozného. Ráno sa zopár spáčov začalo viac mrviť. Vstali, začali šramotiť a pripravovať sa na odchod. O chvíľku už vstávala celá chata. To je tak, keď v jednej „izbe“ naraz spí niekoľko desiatok ľudí. Nám to však nevadí, pretože chceme vyraziť na našu dnešnú dlhú cestu najneskôr o 07:00 hod.. To sa nám aj podarilo a to aj napriek tomu, že niektorí členovia výpravy boli na záchode tri krát. To je tak, keď tá slanina má podozrivú farbu a vy to úspešne ignorujete.

Počasie máme rovnaké ako včera – občas nevidíme dlhú dobu nič, neskôr sem tam výhľady, ale dlho nebolo vidieť doďaleka. Bránilo tomu veľké množstvo vodnej pary v ovzduší. Najlepšie výhľady sme mali paradoxne až keď sme opustili Nízke Tatry a vyšľapali sme na najvyšší vrchol Starohorských vrchov – Kozí chrbát.

Pred padákom z Prašivej dole do Hiadelského sedla sme mali všetci rešpekt. Veď aj bolo prečo, na približne 2,5 kilometra dlhej trase nás čaká strata viac ako 500 výškových metrov. Našťastie si tento padák nevybral v našich radoch žiadnu obeť.

Kto si myslí, že keď opúšťa Nízke Tatry a čakajú ho už iba viditeľne podstatne nižšie Starohorské vrchy, tak už má vyhrané, takéhoto turistu stupáčik z Hiadelského sedla na vrchol Kozieho chrbta prekvapí. Stupáčik je veľmi záživný a aj šmykľavý. Našťastie nie je nejako extra dlhý, na niečo jemne viac ako 1 kilometer pripadá niečo cez 200 výškových metrov. Našťastie nasledujúci úsek trasy už bol v pohode, žiadne brutálne stúpanie či klesanie. Čakalo nás však ešte jedno prekvapenie. Bol ním asfalt pred Donovalmi. Je dlhý iba necelé 2 kilometre, ale aj napriek tomu si vyberá svoju daň. Pri tom úpeku, ktorý tu teraz vládne, pri tom rozpálenom asfalte, keď sa kamienky prilepujú na podrážky topánok… Tak nás pália šľapy! Auto je však už na dohľad a každý z nás cíti koniec trýznenia.

Na tejto akcii sme mali veľa šťastia. Nikoho nezradilo zdravie i počasie nám vyšlo. A veru to počasie malo byť všelijaké. Občas chýbala kondička, ale tú sme dokázali nahradiť zdravým zaťatím sa. Ďakujem prírode, že sa na nás nevyzúrila a ostatným zúčastneným členom za príjemnú spoločnosť.

Deň II.

Pre tých, čo nemajú radi dlhé príspevky zhrnutie dňa: „striedavo, oblačno, občas nevidíme nič okrem „bieleho mlieka“ , neskôr „biele mlieko“ zmizne ako šibnutím čarovného prútika… Ale nezmokli sme. Členovia tejto výpravy versus SHMÚ 1:0.

Raňajky máme objednané na 07:00 hod., chceme totiž vyraziť čo najskôr. V ponuke bola ešte ôsma hodina, ale nezaujala. Niektorí SNP-čkári si raňajky neobjednali a vyrážali už o 06:00 hod.. Vtedy sa totiž odomyká chata. My však plánujeme na rozdiel od nich doraziť „iba“ na Ďurkovú.

Prvý úsek je nám zo začiatku známy. Včera sme ho absolvovali bez ruksakov, keď sme šli naľahko na Ďumbier. Vidíme, ako sa o vrchol Chopku začína obtierať mrak. A veru že tam vydrží dlho. Až keď budeme za Derešmi sa začne zdvíhať. To však zatiaľ nevieme.

Keď sa blížime k vrcholu Chopku, stretávame oproti idúcich prvých lanovkárov. Mnohí na nás čudne pozerajú. Napokon jedno dieťa nevydrží a Vinca sa opýta: „Ujo a Vám nie je zima?“ My na rozdiel od nich máme krátke tričká. Veď on zistí, keď pôjde tak ako my hore kopcom. Určite sa zapotí viac, ako v lanovke. Inak zlatí boli, zdravili. Na horných staniciach lanovky a v ich tesnej blízkosti to nebýva zvykom.

Dali sme si nevyhnutnú pivnú pomoc. Zrazu si pri vedľajšom stole všimneme starého známeho. Tentoraz je na cestách – necestách už desiaty deň. Stihol už aj Ďumbier a Chopok a dokonca i väčšinu svojho piva zvládol. Už nevyzeral taký odpočinutý ako včera na chate Generála Štefánika. Pôsobil tak trochu…, ako to opísať…, ako keby mu niekto vypil pivo.

„Naľahko“ absolvujeme výstup na vrchol Chopku. Všade navôkol vidíme iba mlieko. Naša cesta ďalej vedie popri výstupe z lanovky. Jeden z českých turistov sa nás zrazu pýta „Kudy vede cesta na Chopok?“ Prekvapil. Na jeho ospravedlnenie môžeme uviesť, že biela „hmla“ naokolo bola impozantná. Zároveň dúfame, že ďalej nešiel.

Konečne sa blížime k chatke. Už ju je vidieť zhora z hrebeňa. Ale čo to? Je nejako dolu, hodne dolu. Ešte k tomu aj to značenie, nejaké nedostatočné… Po chvíli zistíme, že nie sme tam, kde si myslíme, že sme. Stáva sa. V skutočnosti nie sme na Chabenci, ale to oproti nám je Chabenec. Tak nás to nas…, nasrdilo, že sme za chvíľku boli aj tam hore oproti. Zároveň nás potešilo, že tá búdka hlboko dole nie je náš dnešný nocľah. Všetko sa vysvetlilo. Radosť bolo pozerať, ako je chata Ďurková blízko pod hrebeňom!

Kto by si o našom Vincovi myslel, že je to len taký obyčajný chalanisko, kruto by sa prepočítal. Náš Vincent je iný káder. Dokázal to na chate Ďurková poriadne roztočiť a to s iba deviatimi eurami vo vačku! A aby toho nebolo málo, tak ubytovanie stálo sedem eur. Neskôr našťastie vysvitlo, že sme členovia toho správneho turistického spolku a dostali sme zľavu na 4 eurá na osobu. Pravdepodobne to Vinca zachránilo.

Už len taká poznámočka: vstupujete do chaty, ale nejako sa vám to na prvý pokus nedarí. Pokúsite sa so svojim telom zahrať si tetris a zrazu ste dnu. To je tak, keď si nejaké indivíduum sadne do dverí do chaty a varí si v ešuse sáčkovú polievku. Môžete hádať akej národnosti bolo dané indivíduum. A to na chate varia polievku! Proste niektorí jedinci dokážu pokaziť meno svojim súkmeňovcom. Národnosť Vám neprezradím, pretože verím, že v každom národe žijú dobrí i zlí, všímaví i ignoranti, majúci aspoň trochu chochmesu alebo proste a jednoducho ani ťuk…

Tuesday 30/07/2019

08:00–14:00 Heavy rain. 9.3 mm 17°

14:00–20:00 Heavy rain. 8.4 mm 20°

Tak, a je to tu. Mnohí to tušili. Rady tých, čo dúfali, boli veľmi riedke. Stál tam vôbec niekto?

Miro nemôže ísť. Stál pred ťažkým rozhodnutím. Buď nebude jesť a pôjde s nami, alebo bude jesť a nepôjde s nami. Keďže mu od prírody veľmi chutí, vybral si. Je mu to však ľúto.

Má v ústach dieru ako svet. Zubárka mu tam dala dočasnú vložku, ktorá vydrží tak týždeň. Snaží sa mu zub liečiť. No a ďalší termín mu dala na utorok. Aj to len tak – tak, pretože má plno.

Tentoraz som na Mirovi postrehol prudké zlepšenie. Akciu mal zapísanú v kalendári a sám mi volal, že nemôže ísť. Lenže je to náš Miro a zase stratil heslo na našu stránku. Takže ma požiadal, aby som ho ospravedlnil. Napriek tomu je to zlepšenie.

No, ale ja sa tak ľahko nedám. Takže pondelok a utorok sú stratené. Ale je tu ešte streda! Prečo by Miro nemohol v utorok večer vyliezť k nám a prespať s nami na Ďurkovej? V stredu by potom s nami pokračoval smer ďaleké Donovaly. Nalomil som ho a teraz je to na ňom. Uvidíme!

PS1: Dal som to sem ako komentár, pretože do ospravedlnenia turistu sa to síce zmestilo, ale čitateľné to kvôli rozsahu textu nebolo.

PS2: Vinco, ďalšia chyba – síce ospravedlním iného turistu, ale už nedokážem ospravedlnenku opraviť. Chcel som ju skrátiť. Malo by platiť pravidlo „Čo si napíšem, to si dokážem upraviť“.

PS3: Do tretice, reku skúsim odstrániť ospravedlnenku a napíšem novú. Ani to nedokážem. Dnes som nejaký slabý… Malo by platiť pravidlo „Čo si napíšem, dokážem odstrániť.“ Môže sa to hodiť, čo keď sa niekomu stane, že sa ospravedlní a stále je v tom, že nemôže ísť na akciu a potom zrazu v deň akcie sa mu podarí nenápadne zmiznúť cez malé úzke záchodové okienko? Nepovažoval by som to za nemožné, pretože policajtom (a nielen našim) sa to už zopárkrát stalo. U nás sa zatiaľ udialo sedem takýchto incidentov. Najznámejšie sú prípady vydierača Pavla Egreckého a bankového lupiča Romana Červenku. Možno preto, že ich na rozdiel od ostatných polícia nezaistila do pár hodín po úteku. A to vám poviem, niektorí z nich boli borci – z piateho poschodia po hromozvode, ďalší spútaný, iný pripútaný o železnú úchytku v miestnosti so zamrežovaným oknom… Mreža evidentne nebola v najlepšej kondícii.

Deň I.

Komu sa nechce čítať dlhý príspevok ponúkam zhrnutie dňa: „Pivo – Lajštroch – Pivo – Ďumbier – Pivo“.

Počas cesty autom na Donovaly máme dostatočnú časovú rezervu. V pohode stíhame doplniť zásoby v Kauflande i kávu na jednej osvedčenej pumpe. V pohode sa zmestíme i do autobusu – smer Banská Bystrica. Zatiaľ vládne dobrá nálada. Až do chvíle, keď niekoho napadne, že v Bystrici prestupujeme na diaľkový autobus. Ak bude plný, nezoberie nás. Rýchlo hľadáme riešenia. Nikto sa totiž nechce zmieriť s tým, že budeme musieť zmeniť miesto štartu z Čertovice na Banskú Bystricu. Je tu jedna alternatíva. Pôjdeme na autobus do Brezna a odtiaľ buď stopom alebo ukecáme nejakého domáceho za „zopár“ euro. Je však pondelok a autobus má dostatok voľných sedadiel.

Na Čertovicu dorazíme okolo 14:00 hod.. Objednáme si polievku a pivo. Čašníčky sa pýtame, či tu dnes pršalo. Vraj ešte nie. Keď odchádzame, zisťujeme, že pri vedľajšom stole sedí rodina z Trnavy.

Neprší a predsa sme mokrí. To preto, že začíname pekne z ostra – cez lyžiarsky svah a ešte ďalej, až… až na chatu Generála Štefánika. Po ceste sa občas obzrieme a zisťujeme, že na Čertovici už prší. Tak predsa len tá predpoveď SHMÚ vyšla. Dážď prišiel o nejakú hodinku neskôr, ale prišiel. Občas počuť aj hrom. O chvíľku aj nás osvieži dážď. Čudujeme sa odkiaľ to prší, pretože nad nami je modrá obloha.

Po príchode riešime veci pekne po poriadku. Najprv objednávame pivo a potom sa ubytujeme. Zhodíme ruksaky do izby a poďho smer Ďumbier. Znovu nás chytá dážď, ale iba na chvíľu a len na osvieženie. Inak by sme to otočili. Tentoraz hrmí niekoľko kilometrov pred nami. Pozeráme, kadiaľ fúka, kam vietor zaveje tú búrku pred nami. Našťastie to ide iným smerom a pokračujeme vo výstupe.

Zrazu na nás čumí kamzík. Je trávu a čumí. Zatiaľ mu vôbec nevadíme. Sme ticho, postupujeme pomaly a fotografujeme rýchlo. Paličkami nemlátime o zem, aby sme ho nevyplašili. Zo začiatku sa zdá, že mu je jedno, čo sa deje okolo neho. Keď už sme relatívne blízko, predsa len sa v ňom niečo pohne a pomaly odchádza.

Cestou späť už vidíme aj blesk. Búrka je však dostatočne ďaleko od nás. Zostupujeme a vidíme, že tu celkom slušne pršalo. Mali sme šťastie, síce tu pršalo, ale my sme vtedy boli akurát na Ďumbieri. Asi aby nám nebolo ľúto, tak cestou späť znovu na nás padlo zopár kvapiek.

Počas večere a hrania kariet hodíme reč s našim spolustolovníkom. Zisťujeme, že je to SNP-čkar. Je na ceste už deviaty deň a každý deň sa mu podarilo zmoknúť. Na Čertovicu dorazil práve, keď tam začalo pršať. Preto sa mu tam podarilo vypiť dve pivá. Po druhom pive prestalo pršať. Mal síce v nohách mnoho kilometrov počas tých deviatych dní, no napriek tomu vyzeral v lepšom stave ako my po prvom dni. To preto, že vyzeral, ako keby všetkých deväť dní strávil na chate.

prevýšenie

časy