Komentáre k turistickým akciám

Ledva ubehlo 24 hodín od pamätného výstupu na Poludnicu a už mi zvoní telefón. Vravím si „to im nestačilo?“ Stačilo. Nevolá nik zo zúčastnených. Je to Dušo. Vraj v nedeľu by to šlo a nech hodím akciu na stránku. Poludnica. Vysloviť meno tohto kopca však nestihol. Predbehol som ho. Takže máme cieľ a deň. Počasie a ďalší zúčastnení sa vykryštalizujú.

Blíži sa víkend. Volá mi Maroš. Aj by niekam šiel. Vravím mu nedeľa. Nemá problém. Začínam ho podozrievať z toho, že po Poludnici začína vyhľadávať akcie zamerané na bohaté zážitky rôzneho druhu. Hmm, tak Poludnica nebude. To mu nemôžem urobiť. O týždeň repete? Ešte si pamätá. Veľmi dobre pamätá. Chvíľu hľadáme vhodného kandidáta na akciu. Nakoniec sa rozhodujeme pre Drieňok. Už dva krát sme tam chceli ísť a nevyšlo to.

Deň pred akciou sa ozýva Dušo. Nepôjde, lebo auto. Už s ním nepočíta. Necháva ho v Trnave, lebo ho predáva. Lenže sa potrebuje nejako doviesť domov. Má vybaveného šoféra, ale nechce ho týrať neskorou večernou jazdou. Domov to nemá na skok. A veru z akcie neprídeme poobede. Kto vie, či by bol takýto ohľaduplný, keby cieľom zostala Poludnica?

Je skoro ráno. Budík ma zobúdza nešetrným spôsobom. Je čas vstávať. Prečo tie hodiny ukazujú taký čudný čas? Lebo som zaspal. Pretiahol som to o dvadsať minút. Ďakujem svojmu budíku, že to so mnou nevzdal a vytrvalo budil a budil až ma zobudil. Toto sa mi často nestáva. No nič, pokúsim sa stratený čas dohnať nasadením zrýchleného tempa. Vydrží mi to iba zopár sekúnd. Zrazu mi zaškŕka v žalúdku a už som zaseknutý na záchode. Toto bude zaujímavé. Na raňajky musím mať niečo jednoduché a najmä rýchle. Rýchlo to nahádzať do seba, rýchlo nahádzať veci do ruksaku, rýchlo sa obliecť, rýchlo… stále rýchlo, ale nie zbesilo. Zázrak. Do Nitry prichádzam s iba trojminútovým meškaním. Maroš už tu je.

Všetko ide podľa plánu. Do Blatnice prichádzame okolo ôsmej hodiny. Zamávame prázdnemu platenému parkovisku a pokračujeme popri ňom ďalej. Na dohľad od neho je vhodné miesto. Tu je to za vatikánsku menu. Máme šťastie, ešte je tu miesto aj pre nás. Je však len otázkou času, kedy sa zaplnia takéto miesta. Potom sa zaplní aj to platené parkovisko.

Prezúvame sa, keď tu zrazu okolo nás prefrčí teréňák so zapnutými majákmi. To sa Horská služba rúti niekam do Gaderskej doliny. Toto neveští nič dobrého. A to je ešte len osem hodín ráno. O chvíľu sa rútia späť a odbočujú do Blatnickej doliny. Ledva vstupujeme do Blatnickej doliny a už ide teréňák rýchlo späť. Môže si to dovoliť, veď je to čistokrvný teréňák. Ledva nám Horská služba zmizne z dohľadu už znovu čosi bliká. Za teréňákom šla sanitka s majákmi. Dolu dolinou však postupuje podstatne pomalšie. Prizeráme sa na toho raneného, ale nikoho nevidíme. Iba nejaké vrece a žiadna tvár. Dúfame, že dotyčný je iba podchladený a zabalený do nejakej teplej fólie. Ak by došlo k najhoršiemu, snáď by privolali aj políciu. Zrazu vidíme ísť tretie auto. Polícia to však nie je. Poľovník zastavuje kúsok od nás, zatvára a zamyká závoru. Už sa nik nepovolaný nedostane autom do Blatnickej doliny. Možno sa o pár dní dozvieme, čo sa stalo…

Potôčik veselo žblnkoce. Radosť popri ňom kráčať. Maroš prezieravo začína hľadať vhodné miesto na osvieženie, keď už pôjdeme naspäť. Je rozhodnuté. Ešte nie sme na Drieňku a nevidíme ten chodníček vedúci hrebeňom a už je jasné, že naspäť pôjdeme tadiaľto. Vďaka potôčiku a viacerým vhodným miestam na namočenie aspoň nôh. Je to síce dlhšie o 4,5 kilometra… proste potôčik.

Kráčam a kochám sa, keď ma tu zrazu nevyberaným spôsobom vyruší mobil. Zvoní. Chvíľu ho ignorujem. Nakoniec si dávam dolu ruksak a hľadám mobil. Vinco. Toto sa robí? Volať človeku, keď je uprostred matky prírody? Proste v inom svete? Informuje ma, že je kúsok od nás na welnese. Iba 12 kilometrov! To mi ako kvôli tomu volá? Jediné, čo by ho ospravedlnilo, by boli slová „chalani zvoľnite trochu, som kúsok za vami. Aby som vás dobehol.“

Cesta nám utešene ubieha. Bodaj by aj nie, veď postupujeme dolinou. Síce tu prekonáme 270 výškových metrov, ale tie sú dobre ukryté na trase dlhej 6,3 kilometra. Tam sa to stratí. Lenže prichádzame k úseku, kde sa to už nestratí. Blíži sa 295 výškových na úseku dlhom 1,4 kilometra. Istý čas postupujeme žľabom. Hore to však ide. Iba občas začujem, ako si Maroš zašomre popod nos slovo „Poludnica“. Obaja sa občas smutne obzrieme a hútame, ako tadiaľto pôjdeme dolu. Teraz to však neriešime, má to čas… až potom, keď pôjdeme dolu.

Zrazu rovinka, trochu húpavá, ale rovinka. Už sme hore na hrebeni, už je dobre. Ale len po sedlo za Drieňkom. Tu zisťujeme, že to najlepšie nás ešte len čaká. Už len 256 výškových metrov na necelom kilometri. Máme však šťastie. Dolu v kotline má dnes byť 28°C. Náš chodníček vedie väčšinou lesom a to znamená blahodarný tieň. Veľmi pomáha i osviežujúci vetrík.

Konečne vrchol! Pekné výhľady. Tu si na chvíľku zriadime základný tábor. Ale opatrne, aby sme tu nezapustili korene. A že chlapi nedokážu robiť viac vecí naraz! Kocháme sa a obedujeme naraz! Je to ľahké. Znovu zvoní mobil. Znovu Vinco. Snaží sa ma zjazdiť za to, že mu nevolám z vrcholu. Bránim sa protiútokom „to ako dokedy máme čakať na tvoj telefonát? Už na vrchole trčíme hodinu! Bez tvojho telefonátu nemôžeme zahájiť zostup!“ Moc som mu ani neklamal. Asi som tušil budúcnosť. Na vrchole sme naozaj pobudli asi hodinu.

Dolu to šlo. Občas sa niekto z nás pošmykol, ale šlo to. Len si bolo treba dávať pozor. Aj sme zopár ľudí stretli. Nie veľa. Ostatní však vystúpali na vrchol z inej strany. Tej ľahšej a prístupnejšej. My sme však chceli prejsť Blatnickou dolinou. Odmenou nám za to bolo ľadové osvieženie. Dobre padlo. Spláchlo pot a dalo dokopy unavené nohy. Zvyšok cesty sme si vykračovali, ako by sme pred chvíľkou iba vystúpili z auta.

Zbytočne sme mali dobrý medzičas. K autu sme síce prišli okolo pol štvrtej ale zlyhalo to, čo malo všetko urýchliť. Aspoň kvôli tomu to bolo vymyslené, dúfam. Už nám znovu škŕka v žalúdkoch. Nevadí, o takú polhodinu sme v Tekovskej kúrii a objednávame si jedlo. Ambiciózny plán. Bežne uskutočniteľný. Dnes však nie. Zrazu auto pred nami bliká. A nebliká samé. Marošovi nestačila práca s paličkami na túre. Ďalej posilňuje ruku. Jednotka, dvojka, brzda, stojíme, jednotka, stojíme, stojíme, jednotka… v slabších chvíľkach príde i na dvojku. Havária alebo práce na ceste? Zrazu pomedzi občas pohybujúce sa autá pred nami vidíme dopravnú značku. Keď sa k nej viac priblížime, budeme múdrejší. Omyl. Povedala nám iba toľko, čo sme už vedeli. Upozorňovala na kolóny. V kolóne už sme, ozaj, ako dlho?

Rýchlo si spomíname čo bolo na diaľnici, keď sme šli tam. A už je to jasnejšie. Videli sme práce na ceste. Teda nevideli. Nik tam nebol. Ale zúžený pruh hej. A to stačí. Na spomalenie určite. Možno rozbabrali aj druhú časť v protismere. Vyzerá to tak. Po niekoľkých minútach sa blížime k ďalšej značke. Zistíme ako ďaleko od nás tie práce vlastne sú. Maroš napne zrak do diaľky a pomedzi autá sa snaží prečítať na značke číslo. Začína to optimisticky, iba dvomi nulami. Lenže kolóna sa pohla a spoza auta sa vynorí tretia nula. To snáď nie, ešte 2000 metrov. Síce postupujeme, ale na túre sme mali lepšie tempo. Tam sme to dali za kratší čas! Tento úsek diaľnice v túto chvíľu ťahá za kratší koniec.

Neodradilo nás to. To čo sme získali v horách, sme síce stratili na diaľnici… ale v bruchách škŕka. Stojíme v Tekovskej kúrii. Domov som sa dostal niečo pred trištvrte na sedem. Ako Dušo? Bolo by to neskoro?

Príprava na akciu
Prípravy začali už v pondelok. Moja myšlienka sa stretla s Jožovou túžbou. Akciu sme resuscitovali, pretože 9.8.2020 „skapala“, kvôli protestom Dušovho auta. Jožo akciu oživil a prihlásil seba i Miriam. Avšak v piatok (deň pred akciou) zasiahla nepríjemná udalosť a tak musel Jožo svoju účasť odvolať. V piatok večer sme ostatní telefonicky potvrdili svoju účasť.

Cesta do miesta akcie
Budík mi zvoní 4.30 hod. Bez mihnutia oka vystrelím z postele. To nie ako keď idem ráno do práce nie a nie vstať. Sprcha, ranná hygiena a bez raňajok som vyrazil skôr, aby som mal nejakú časovú rezervu. Pri jazde sa riadim „čarovnou skrinkou“, ktorú som večer asi hodinu prehováral pri plánovaní cesty. Musel som vložiť do trasy zaujímavé body. A to:

• predajňu OBI v Nitre (nastupoval Maroš) a
• ja viem ktorú ulicu v Zlatých Moravciach (nastupovala Miriam). Číslo som nevedel. No telefónne číslo mi pomohlo.

Keď som vchádzal do Nitry všimol som si, že nad Zoborom bude svitať a tak som nelenil a spravil jeden záber. Spomenul som si na východy slnka na akciách s Romanom a preto som túto nádhernú scenériu nemohol obísť a pre Romana nezdokumentovať.
Obidvoch spoluturistov som úspešne „naložil“ a v zdraví doviezol do Liptovského Jána. Na miestnom parkovisku pri penzióne Horec sme zaparkovali a mohli sa vydať naproti dobrodružstvu.

Smerom hore
Začali sme šliapať. Zatiaľ iba po rovinke. A hneď na úvod sme urobili dve navigačné chyby. Na vine bola nepozornosť v čase úvodných dialógov. Je to stará bolesť, ktorá sa objaví vždy, keď sa s niekým stretnete po dlhšom čase.
Kráčame ďalej. Míňame po ľavej strane penzión Limba a tu zrazu precitnutie. Rovinka zmizla a nastúpila naklonená, hodne naklonená, brutálne naklonená rovina Pľúca sa okamžite zapojili do práce. Po vrch Javorovica nás potešil iba jeden oddych, mierna rovina. Vrch Javorovica je tak bokom, ale nepohrdli sme prvými výhľadmi ktoré ponúka.
Tesne pred sedlom Rakytovica sme využili sedenie pri poľovníckej chatke. Tu sme nabrali sil pred 420 m nepretržitým stúpaním na Prednú Poludnicu.
Približne v strede tohto stúpania nás fyzicky i morálne podporila jaskyňa Kamenné mlieko. Poskytla nám potrebný oddych a zaujala nás pri preskúmavaní jej útrob. Podarilo sa nám v nej zobudiť jedného netopiera, ktorý vystrašene poletoval na jej konci. Neboli sme tu sami. Spoločnosť v jaskyni a sporadicky aj počas túry, nám robila rodinka (muž, žena a dve asi 6–8 ročné deti).
Posledná časť tohto stúpania vrcholí na Prednej Poludnici. Zriadili sme na nej prvý vrcholový tábor. Okrem nás vrchol obsadilo ďalších šesť turistov. Prestávku sme si riadne užili. Jesť a mať takéto exkluzívne výhľady sa len tak často nepritrafí. Vrchol ponúka vidieť naraz Malú a Veľkú Fatru, Chočské vrchy, Západné a časť Vysokých Tatier? Pre mňa top výhľadové miesto a potvrdila to aj Miriam a Maroš. Takže, kto tu nebol odporúčam návštevu. Len malá poznámka – stúpanie sem bolí
Keď sme sa dostatočne nabažili krásami, vyrazili sme naproti Poludnici. Poznáte to slovné spojenie? Keď nemôže hora k turistovi, musí turista k hore pravdu povediac Poludnica nie je príliš ďaleko. Za chvíľu sme dorazili do druhého vrcholového tábora dňa. Tento kopček je o kúsok vyšší a tak svojimi výhľadmi nezaprie predchádzajúci vrchol. Aj tu sme plnými dúškami hltali impozantné výhľady. Vrchol je často navštevovaný a ani tu sme neboli sami.
Pre Maroša bude mať od tohto dňa Poludnica výnimočnú príchuť. PAT a MAT poveril Miriam, aby mu slávnostne odovzdala certifikát za celkovo odchodených 1812 km. Týmto ešte raz gratulujem Marošovi a prajem do ďalších kilometrov hodne zdaru. Po prestávke a oceňovaní vrcholovými medailami sme vyrazili ďalej.

Smerom dole
Ono nie je to až taká pravda, že smerom dole. Pred tým, kým príde klesanie je treba vystúpiť ešte na vrch Kúpeľ. Pred ním sme sa kochali krásnymi skalnými útvarmi a malými jaskynkami (otvormi), okolo ktorých sa postupuje. Tesne pred koncom je skalné okno, ktorým sa dá prejsť na druhú stranu skalného kopca. Proste nádhera.
Po Kúpeli (ale vo vlastnom pote ) už prišlo naozajstné klesanie. Je príjemnejšie vôbec nie prudké a poskytuje oddych unaveným nohám. Po ceste dole sme ešte narazili na prameň, ktorý sme využili na osvieženie. Po 100 metroch sa cesta spája v bode Rakytovica a ďalšie pokračovanie sme absolvovali už po známej ceste no v opačnom smere. A tu nastala tretia navigačná chyba ale Maroš si to včas všimol – ďakujeme. Nasledujúce klesanie sme si s radosťou vychutnávali. Do Liptovského Jána sme dorazili v neznesiteľnom „úpeku“. To sme ešte nevedeli čo nás čaká

Prekvápko
Prišli sme k autu na parkovisko. Maroš rezolútne nariaďuje Vinco otvor konečne to auto! Chytám kľúč a mačkám tlačítko a auto nič. Proste nič. Nechce sa otvoriť. Prúser. Vyberám mechanický kľúč a otváram vodičové dvere. Očakávané zvukové signály a svetielka na palubovke – nič. Auto skapalo, teda presnejšie batéria skapala. Čo teraz. No nič, volám asistenčnú službu Renault a popisujem problém. Podarilo sa. O hodinu dorazil z Ružomberka mechanik a pomohol nám naštartovať auto. Povedal, že cestou domov sa mi batéria nabije.
Bez plánovaného pohostenia a občerstvenia sme príjemné unavení a s nezabudnuteľnými zážitkami vyrazili domov.

Dovetok 1
Bolo mi obidvoma členmi prízvukované, aby som nezabudol Jožovi poďakovať , za naplánovanie tejto výnimočnej, „nenáročnej“  akcie.

Dovetok 2
Dnes v nedeľu chodím po byte ako Pinocchio. Chôdza po schodoch je pre mňa veľká výzva. Dvojmesačná turistická prestávka sa na mne riadne podpísala. Tieto stavy som zažíval v roku 2012 na prvých mojich akciách. Ale i tak som nesmierne rád, že akciu „spískal“ a pre nás odvážnych pripravil Jožo. Zaprisahal som sa, že už nikdy nepoužijem slová „môžte banovať“, ale táto akcia si to vyžaduje porušiť.
Naozaj, kto chce zažiť vrcholný turistický zážitok, musí túto „Jožovu akciu“ absolvovať.

Úplne na koniec
Na tejto akcii Joža v roli fotografa zastúpila Miriam. Verím a bol som svedkom, že rolu zvládla na jedničku. A preto sa teším na pondelok, keď si budem môcť jej fotografie stiahnuť z pracovného disku a vložiť do galérie k akcii.

Ďakujem Miriam a Marošovi za príjemnú a nezabudnuteľnú spoločnosť na tejto akcii.

Blíži sa deň akcie. Zatiaľ jediným istým účastníkom na tejto akcii je Dušo. To preto, že má dovolenku a zopár dní strávi v Terchovej. Sám ako prst by tu veru nebol. Blíži sa víkend. Stačí ísť na Jánošíkove diery a má vystarané. Ľudí ako maku. Hodinu si počká na reťaze. Dušo na to však ide trochu inak ako bežní smrteľníci. Zavolá mi, čo mienim urobiť s tým, že on je zopár dní v Terchovej. Úprimne odpoviem, že ma to nenechalo chladným. Zrazu sme už istí dvaja.

Niečo som už pochodil v tomto kúte Slovenska. Ale zďaleka nie všetko. Už sa mi v slabšej chvíľke podarilo vystúpiť na Sokolie, ale nie z tejto strany. A zrazu máme cieľ akcie. Zbojnícky chodník. Hore od Tiesňav a dolu cez dolinu Obšívanku. Len je tu drobný problém. Trasa je na papieri nejaká slabá. Čo je to 6 kilometrov a 600 metrov prevýšenia oproti nekonečnosti vesmíru? Ambiciózne upravujem plán. Od počítača na online mape… nie je problém. Problém sa vyskytne až v teréne. Zažijeme na vlastnej koži extrémny rozdiel medzi teóriou (v tomto prípade v online prostredí) a praxou (v tomto prípade v teréne, na dnešnej akcii). Aký bol pôvodný plán? Ako som po akcii prišiel, rýchlo som ho upravil. Našťastie. Takže vedia iba tí, čo stihli kliknúť v pravý čas.

Po mne zlyháva Ivan. Letmý pohľad na mapu a parametre trasy… a je náš. Vyzdvihujem ho v Piešťanoch. Celú cestu autom je pokojný. Nie je sám. Obaja netušíme, čo nás čaká. Zatiaľ máme obavy hlavne z búrky, ktorá má prísť poobede. Vraj okolo 3 hodiny. Náš pokoj nerozptýlia ani prvé kroky. Z Terchovej do Tiesňav ide asfaltka. Síce má svoje obmedzenie, ale to sa týka hlavne áut. Podľa príkazovej značky nesmú ísť viac ako 40 km za hodinu. My ideme peši, takže prekročenie rýchlosti tentoraz nehrozí.

Prvé stúpanie. Zatiaľ s nami nerobí nič výnimočného. Lenže stúpanie začína byť nejaké vytrvalé. Nič to. Zopár vyhliadok a nejaké tie fotografické pauzičky… Zatiaľ sa dá. Vraj vyše tisíc schodov. Vyzerá to tak, že nekecajú. Už sa nám zdá, že smerom dolu nebude žiaden schod. Lenže stúpanie vyzerá byť nejaké húževnaté. Hrozí nám niečo také, ako takmer neustála fotografická pauzička. Našťastie je s nami Ivan. V pravý čas spomína počasie. Búrka. Nemali by sme to brať na ľahkú váhu. Zrazu som jeho človek. Jak sa vraví, dobrá výhovorka stojí groš. Trasu skracujeme.

My s Ivanom trasu skracujeme. Dušo však zatiaľ nič nevníma. Užíva si každého okamihu v horách. Nerušíme ho. Nemôžeme. Ledva lapáme po dychu. Je to stále do kopca. Lenže Dušo nie je slepý. Po čase vidí, že je zle a preto na jednej z vyhliadok vyťahuje svoj najväčší tromf. Pivo v plechovke. Zlatý Bažant 73. V tejto časti hôr je to „modré z neba“. Nie že by bolo málo modré, ale my sme traja a jedna plechovka je málo. Síce čiastočne vylepšil morálku výpravy, ale myšlienky na skrátenie trasy úspešne nezahnal.

Trasu upravujeme. Dušo súhlasí. Pretože ju predlžujeme o vyhliadku na zelenej značke. Krásna je. Síce som na nej už raz bol, ale vtedy veľa vidieť nebolo. Veľa hmly. Dnes to nie je ideálne, ale napriek tomu je to podstatne lepšie. Dušo sa kochá. Veľkodušne mu dávame dostatok času a medzitým zbierame sily na spiatočnú cestu. Pri pokračovaní v ceste nám pomáhajú iní turisti. Nemci. Dušo sa s nimi dáva do reči. Neviem, nakoľko si uvedomuje, že už ideme späť a Sokolie nechávame pre iné Sokoly. Veď my ho nejako odškodníme.

Konečne klesáme. Ale čo to? Zase schody? A to tú tisícku schodov nemáme za sebou? Evidentne nie. Začína mi hrkotať v kĺboch. Zatiaľ to však ide. Zrazu na dohľad Terchová. V duchu hesla, aby nebola ani koza celá a ani vlk sýty, meníme trasu. Prezieravo sme ju skrátili kvôli „búrke“. Teraz sme však iba kúsok od dediny. Preto trasu predlžujeme o kalváriu nad Terchovou. Dušan neprotestuje. Dnes nejako podozrivo vôbec neprotestuje. Je nejaký pružný a najmä prvý na vrchole. A prečo by sme si tu nesadli? Vyženú nás odtiaľto až prvé kvapky dažďa.

Chalani kopli do vrtule aby nezmokli. Tiež by som pridal, ale odišlo mi koleno. Dolu kopcom som schopný postupovať iba pohodičkovým tempom. Mám šťastie. Prvé kvapky síce padli, ale ostatné si to rozmysleli. Možno preto si to chalani rozmysleli a čakajú ma pri moste v Terchovej. Postupujeme popri potoku, keď tu zrazu… vidíme taký welness, že nás to nenechalo chladnými. Ani nemohlo, pretože sme boli rozhorúčení a najmä spotení. Ako sa vraví „darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj.“ A kde inde by sme mali welness zadarmo?

Zrazu sme na brehu potoka. Kúsok od nás je umelá kaskáda. Pre nás je to plnohodnotný vodopád. Dušo sa nejako podozrivo usmieva. Bodaj by aj nie. Je po kolená vo vode. Po ňom vchádzam do vody ja a začínam chápať jeho tajomný úsmev. Zisťujem rozdiel medzi ľadovou a studenou vodou. A táto voda je veru teplejšia, ako ľadová. Takže dá sa.

Popravde, dobre to padlo. Občas išli okolo nejakí ľudia. Nedalo sa nevšimnúť si nás. Ich tváre hovorili jasnou rečou. To čo mali na tvári, malo bližšie k úsmevu ako k úškrnu. Možno nám aj ticho závideli. A veru mali aj čo.

Znovu nám na nosy občas dopadne kvapka. Končíme. Welnessu bolo dosť. Čaká nás presun k autu. Stíhame to. Dušo nás pozýva na niečo dobré do Haluškárne. Lenže tam je plno. Majiteľ nám hovorí, nech trochu počkáme, že za chvíľu bude mať voľný stôl. Na čo by sme čakali, keď si zatiaľ môžeme kúpiť pivo na Vŕškoch? Nápad to nebol zlý, ale nepodarilo sa. Kúsok od autobusovej zastávky nás chytil lejak. Aspoň sa máme kde schovať. Pred dažďom možno, ale pred autami nie. Čakali sme na ten povestný kamión, ktorý by nás ošpliechal. Vody na ceste mal veru dosť. Už len od osobných áut sa k nám špliechajúca voda z barín dostávala čím ďalej bližšie.

Našťastie prestáva pršať. Rýchlo sa vraciame do Haluškárne. Tu nás čaká prekvapenie. Majiteľ s dáždnikom a ceduľka na stole s názvom „Reserve“. Náš stôl. Majiteľ náš výkon ohodnotil slovami „To som ešte nevidel, idú pre pivo a prídu bez piva.“ Ledva sme si sadli a objednali, už znovu prší. Nie neprší, doslova leje.

Dojeme, dopijeme a stále prší. Sme nútení si dať aj kávu. Zabralo to. Po káve namiesto dezertu prestáva pršať. To je naša chvíľa. Bol by hriech ju nezneužiť. K autu prichádzame so suchou nohou. Do auta však už nenastupujeme so suchou nohou. Teda aspoň ja. Mám na nohách tradičné české sandálky a okolo auta barinu úctyhodných rozmerov. Nakoniec sa do auta dostávam dverami spolujazdca. Všetci sme spokojní. Vyvetrali sme sa a k tomu ešte našťastie aj pršalo v pravý čas…

Hmm, zbojnícky chodník, vraj 1100 schodov, nepočítal som ich ale za tie výhľady to stálo. Tak nech máte dobré počko

Vzhľadom na to, že sme prihlásení iba dvaja a Dušovi vypovedalo auto službu, akcia sa nekoná.

Jaskyňa Kamenné mlieko

V jaskyni sa na prelome rokov 1944/1945 ukrývalo 45 židov, ktorí prežili vďaka pomoci obyvateľov zo Závažnej Poruby. Židov chránil iba vchod jaskyne zamaskovaný kameňmi, drevom, čečinou a snehom.

Nešťastníci mali šťastie v nešťastí. Boje o blízky Liptovský Mikuláš trvali 2 mesiace. Blízku dedinu Iľanovo ovládali Nemci. V Závažnej Porube už boli československí vojaci. Židov do oslobodeného Liptovského Jána previedol Maroš Piatok, ktorý pred nimi postupoval 50 – 100 m a dával im palicou znamenie, aby ho nasledovali. Podarilo sa zachrániť všetkých ukrývaných Židov. Maroša Piatka odvtedy prezývali „Mojžiš“.

Ako som už spomínal dlho som sa sem chystal a oplatil sa veru. Mal som trocha obavy či sa tam neuškvaríme ale prišlo mi to ako chabá výhovorka na zrušenie akcie . Skorý budík (5:00) spravil svoje a pred pol osmou sme už začali šlapať, ale aj tak sme tam sami veru neboli. Asi 90 percent turistov čo sme stretli tvorili naši bratia Česi. Prvotný stupák na Ostrú sa dal zvládnuť celkom v pohode, kedže bolo pomerne skoro a trasa šla v tieni. Pred sedlom sme sa hrdinsky pustili neznačených chodníkom reku skratka, šak značky sú pre amatérov. Ocitli sme sa na nejakej peknej skalnej vyhliadke na Tlstú kde sme sa trocha neplánovane pokochali a potom sme nabrali zhruba smer vrchol Ostrej. Tam to začalo byť adrenalínovejšie čo ocenila hlavne Adka aj patričným komentárom. Na vrchole, resp. tesne pod ním, sme založili chvíľkový výškový tábor a posilnili sa. Prekvapila trochu turistka so psom na vrchole Ostrej, kde ho asi vyniesla v batohu. Po presune na Tlstú sme založili daľší tábor, kde sme skonzumovali zvyšok zásob a rozumne dlhú dobu povegetili v tieni osamoteného ihličnanu. Odtade to už bolo iba samospádom rovno dolu a úprimne sme súcitili s ľudmi čo išli ešte len hore, na otázky ktorých typu „koľko to ešte je na Tlstú“ sme dávali diplomatické odpovede. Aj sme plánovali sa niečoho napiť v reštike pri aute, ale dav prítomných ľudí nás odradil a vyriešili sme to na najbližšej pumpe. 

Počasie Vám prialo. Modrá bola taká, aká má byť. Ani kúsok z nej nechýbal. A ešte ste sa stihli poobhliadnuť za Lyscom…

Nezabudnite si zobrať čelovky do jaskyne

Pomník. Občas okolo nejakého prejdeme. Nie každý sa pri ňom pristaví a prečíta si čo nám, žijúcim ľuďom pomník svojou tichou prítomnosťou pripomína. A veru každý z nich pripomína nejaký ľudský príbeh. Väčšinou tragický príbeh. Neraz zaujímavý.

Tentoraz som šiel okolo pomníka Františka Vicenu. Narodil sa v roku 1891 ako syn stolára. V Prahe úspešne ukončil štúdium práva a nastúpil do verejnej správy na rôzne pozície v rôznych mestách severovýchodných Čiech. Počas II. Svetovej vojny sa od roku 1939 zapojil do protinacistického odboja.

V máji 1941 sa stal okresným hejtmanem v Mladej Boleslavi. Darilo sa mu mierniť dopady represívnych nariadení okupačnej správy na obyvateľstvo. Snažil sa o také opatrenia, aby čo najmenej uškodili českým záujmom. V roku 1941 sa na Mladoboleslavsku začali objavovať hanlivé protinemecké nápisy a letáky. Vicena sa snažil zahladzovať stopy a odvracať dôsledky na obyvateľov okresu. Gestapo bolo neoblomné a tlačilo na okresného hejtmana, aby odhalil autorov protinemeckých letákov a odovzdal ich gestapu. Vicena namiesto toho odbojárov varoval. Kryl aj partizánov, ktorí prerušili železničnú trať pri Bakove.

29. novembra 1941 bol sám varovaný, že po ňom ide gestapo. Obával sa, že by nevydržal mučenie a prezradil by informácie o odboji. Aby nesklamal odboj, radšej toho istého dňa skočil pod vlak. Na tomto mieste pri trati stojí pomník a pripomína tento tragický príbeh.

Jeho syn František Vicena sa stal hercom a pôsobil postupom času vo viacerých divadlách. Bol aj významným dabingovým hercom, recitátorom a rozhlasovým hercom. V československom filme hrával skôr v malých rolách. Zhodou okolností stvárnil Adolfa Hitlera vo filme „Zítra ráno vstanu a opařím se čajem“.

Kolegovia si preto z neho robievali srandu, že taký dobrák vyfasoval práve takúto rolu. Menšík, Brodský a Sovák pred jedným z natáčaní tohto filmu hrali karty v kumbále. Keď šiel okolo Vicena v civile do maskérne, znovu začali do neho zapárať a pokračovali v hre. Naraz sa rozleteli dvere a v nich stála kópia Hitlera, ktorý na nich začal revať po nemecky a zúrivo gestikulovať. Menšík sa vraj schoval pod gauč a Brodský nebol schopný slova.

Vicena túžil po veľkej hlavnej roli, ktorou chcel na seba upozorniť. Tá však neprichádzala, pretože režiséri sa ho začali báť obsadzovať do rolí. Kvôli čím ďalej väčšiemu pitiu ho začali považovať za nespoľahlivého. Kolovali o ňom historky, že prášky zapíja vodkou. Postupom času mal čím ďalej, tým väčšie problémy s alkoholom. V roku 1984 sa obesil doma v kúpeľni.

Ojojooooj, to by účastníci slávnej Poľanskej 13-ky prudko viedli štatistiku 

Konečne idem do Čiech. Navštíviť tetu. Na tri dní (cestu tam a späť nepočítam). Tak dlho zatvorený v paneláku určite nevydržím. Takže akcia, možno dve. Viac nebude, lebo v nedeľu má pršať. Pôvodne som žiadnu z akcií nechcel dať na stránku, lebo som tu z nášho spolku sám. No pri tejto akcii urobím výnimku. Síce Český ráj navštívili už dve naše výpravy, ale buď fotodokumentácia úplne chýba, alebo je nedostatočná. Akékoľvek miesto, ktoré sa volá „Raj“ si zaslúži množstvo fotiek. Nech to aj iných pokúša navštíviť raj.

V tomto raji sú pieskovcové veže a skalné bloky, ktoré vytvárajú skalné mestá. Nie skalné mesto, ale mestá! To znamená, že ich je viac. Je ich až päžnásť. My dnes navštívime najväčšie a najnavštevovejenšie z nich – Hruboskalsko. Mnoho skál zároveň znamená ideálne miesto na postavenie hradu. Aj hradov je v raji dostatok. Majú tu i Zlatú stezku. Tá na rozdiel od hradov nie je starobylá. Táto cesta vznikla v 30. rokoch 20. storočia a názov „Zlatá stezka“ dostala v roku 1937. Spája tie najkrajšie a najzaujímavejšie kúty Českého ráje. Jedným z nich je aj jedno z najstarších Arborét v strednej Európe. Arborétum na Bukovine založil slobodný pán z Aehrenthalu v roku 1860. Bola to jedna z prvých pokusných plôch na pestovanie severoamerických drevín v Strednej Európe. Áno, nejeden strom má viac ako 150 rokov.

Klasika. Pred parkoviskom závora a pred ňou výberčí. Zastavíme, zaplatíme a ideme parkovať. Zamkneme auto a hop sa hej sa k turistickému rázcestníku. Pri ňom búdka a v nej dvaja ľudia. Nejako na nás pozerajú. Kto vie prečo? Že by kvôli tomu, že nemáme na nohách tradičné sandálky? Kto ho vie? Priblížim sa k nim. Je to jasné. I totopoznáme z nášho Slovenského raja. Pri vstupe do rokliny treba zaplatiť. Vyťahujem peňaženku. Ak som si doteraz myslel, že na nás čumia, tak to bol omyl. Po vytiahnutí peňaženky im doslova spadly sánky. Nechápali. Ani ja som zo začiatku nechápal. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že to nie je ako u nás v raji. Tu sa okrem parkovného už neplatí za vstup na turistický chodník ako u nás pri ústi rokliny. Jak sa vraví, nie je raj ako raj. Skoro som spôsobil zmenu pomerov aj v tomto raji, lebo sa dvaja dotyční začali so smiechom domáhať zaplatenia… Naštastie použili úsmev a nie hmaty chvaty…

Naozaj je to tu iné. Úplne iné hory ako u nás. Na rodinky s kočíkmi som vďaka jednému rozhovoru s Čechmi na salaši pod Suchým už bol pripravený (pamätná akcia vo Veľkej Fatre). No ale vozíčkara na elektrickom vozíku na hlavnom hrebeni som teda nečakal. To proste na hrebeni Veľkej Fatry nezažiješ. Už začínam tušíť čo mysleli slovami „U Vás je to taký divoký.“ Týmito slovami odpovedali na našu otázku prečo chodia do našich hôr.

Cedule na turistických chodníkoch neuvádzajú čas, ale kilometre. Na to som bol pripravený, ale že to tu bude doslova na skok, som nečakal. Často nás podľa smerovníka čakalo niečo pekné už o 0,5 kilometra, ale stretli sme sa aj s údajmi 0,3 a raz dokonca 0,2 kilometra. Proste neskutočné. Hneď som si spomenul na príhodu z hlavného hrebeňa Nízkych Tatier, keď ceduľa tvrdila, že sedlo Čertovica je od nás už iba 4 hodiny. Lenže niekto tam dopísal, alebo skôr vyškriabal „+2 hod.“ a veru neklamal. Vtedy to zamávalo morálkou celej výpravy. Tu sa človek zopár krát nadýchol a vydýchol a už bol tam…

No, ale aby som zase až tak nepreháňal, občas smerovník hlásal, že bod záujmu je 1, 1,5 či 2 kilometre. Proste naozajstný raj. Najdrsnejší údaj, s ktorým som sa dnes stretol bol 10,5 kilometra. Toľko to bolo k hradu Trosky. Aj sme ho z jednej z vyhliadok videli, lenže ho nenavštívime. Je už ďaleko. Je to síce zvládnuteľné, ale my niekam chceme ísť aj na ďalší deň.

Ako prvý na nás čaká hrad Valdštejn. Od nášho zaparkovaného auta je iba 0,5 kilometra. Zopár krokov trochu do kopca a sme tam. Pýtajú vstupné 80 korún na hlavu. Síce to nie je v prepočte na eurá veľa, lenže ja už som za parkovné zaplatil 60 korún a na zámku Hrubá skála budeme platiť 20 korún na hlavu. A pivo tiež nezvyknú čapovať zadarmo. Proste nemám pri sebe veľa českých korún a neviem kde všade čo bude stáť. Navyše na prvý pohľad vyzerá hrad Valdštejn nejaký malý. Zvíťazilo pivo. Presnejšie veľké pivo. Proste som zlyhal. Doslova. Pretože až neskôr som zistil, že Valdštejn nie je až taký malý, ako som si pôvodne myslel a dokonca by aj korún bolo dosť. Síce by to bolo tesné, ale dosť.

Nie je to však jediné dnešné zlyhanie. Nezvyknem čítať informačné tabule. Zvyčajne si ich iba vyfotím a sám seba sa snažím oklamať, že si to prečítam doma. Niekedy v budúcnosti. Málokedy sa tak stane. Lenže tentraz je večer, nemám internet, v telke nič nedávajú. A spať sa mi ešte nechce. Tak čítam vyfotené informačné tabule z Českého ráje. Čítam a žasnem. Uvediem jeden príklad:

V 19. storočí nestíhal les pokrývať dopyt po dreve. Preto začali vysádzať rýchlo rastúce ihličnany aj tam, kde predtým prirodzene nerástli. Lenže monokultúrna výsadba ihličnanov prináša celý rad negatívnych zmien. Výsadba je často veľmi hustá a vytvára trvalý tieň. To neumožňuje rast bylín a kerov. Celkovo klesá druhová rozmanitosť, ktorú je najviac vidieť na úrovni živočíchov a rastlín. Zato v bukovom lese žije množstvo vtákov i savcov. Tie však do hustého jednodruhového porastu zablúdia iba občas a aj to iba niektoré z nich. Na mieste, kde stojíte, je vidieť rozdiel medzi prírode blízkym lesom a lesnou monokultúrnou výsadbou. Odtrhnem oči od informačnej tabule a obzerám sa. Vidím samé drevo. A je to tu! Rozdiely doslova bijú do očí! Obývačková stena je z úplne iného dreva ako dvere. Proste neskoro. Nie som už na tom správnom mieste – v lese pri tabuli, ale u tety v byte v paneláku. Aspoň že tie výhľady z okna mám, býva totiž na 4. poschodí.

Občas pozerám ľuďom na nohy. Hľadám povestné sandálky. Hľadám, ale nenachádzam. Za to vidím niečo, čo veľmi vzdialene pripomína rukavice. Aspoň mne, pretože každý prst je zvlášť. Lenže chlapík to má natiahnuté na nohách a veselo si vykračuje po Českom ráji. Mladá trojčlenná rodinka. Medzi sebou komunikujú po anglicky. A sú vnímaví voči svojmu okoliu, takže nenápadne to neodfotím. Rýchlo si spomínam na zopár anglických slov a lámanou angličtinou sa ho pýtam, či si môžem odfotiť jeho topánky. Nezaznelo stručné, jasné, výstižné a najmä jednoduché „Yes“, ale aj tak ma nedostal. Porozumel som jeho kladnej odpovedi. Rýchlo fotím, kým si to chlapík nerozmyslí. Ten však ochotne spolupracuje a ukazuje mi aj protišmykovú podrážku. Topánky popisuje záplavou slov, v ktorej sa miestami strácam. Ale iba miestami. Moja slovná zásoba je síce veľmi malá, ale zvedavosť a bohatá fantázia robia čo sa dá… i nedá. Nakoniec som našiel aj sandálky. Mala ich na nohách mladá mamička. V náručí mala malé dieťatko, ktoré uspávala. A aby toho nebolo málo, tak sa pohybovala mimo turistických chodníkov. Šla niekam medzi skalné ihly. Asi sa chcela vyhnúť ruchu turistického chodníka.

Zámok Hrubá skála. Vstupné 20 korún na prehliadku exteriéru bez sprievodcu, alebo 50 korún aj s interiérom a so sprievodcom. Lenže na sprievodcu treba čakať. Chodí síce pravidelne, každú hodinu. Nám sa však trištvrte hodiny čakať nechce. Kupujeme lacnejší lístok a ideme dnu. Časť zámku dnes funguje ako hotel. Zaujímavé. Preto neprekvapí, že je tu aj reštaurácia, ktorá po 17-tej slúži výhradne pre potreby ubytovaných hostí. Čapujú Plzeň. Za malé pivo pýtajú 38 korán a za veľké 50. Za veľké pivo necelé 2 € nie je až tak veľa. Veď sme v Českom ráji a navyše na zámku. Ja som však už pivo mal pri Valdštejne. Veľké pivo Rohozec tam stálo 38 korún.

Čo také by som Vám ešte povedal? Už asi nič. Slová nestačia. Proste treba sem ísť osobne a uvidieť to na vlastné oči a zažiť na vlastnej koži…

Dobre že vravíš Roman! Za chvíľku vložím fotky k akcii. Len drobný problém. Netrafil som pohorie ani republiku. Ale deň sedí! Snáď na najbližšej akcii už budeme spolu…

Klobúk dole Roman a Samo. Roman, ďalšia z Tvojich pikošiek. Myslel som si, že ma už ničím neprekvapíš, opak je však pravdou. Dúfam, že si na akciu nevolal iba Joža. Píš si, že keby som bol zdravotne fit, tak by som sa pridal aj ja. No musím počkať na výsledky kontroly. Dovtedy to nechcem unáhliť. Ver mi, že sa mi už nohy trasú a zažívam turistický absťák.

Topili sme sa v zosuvoch asi od stredu az po vrchol!V hornej časti sme už liezli po 4 roch, myslím na 2 ruky a 2 nohy A aby nebola nuda, tak som dostaval krce do stehien STEREO, moje telo ale vie, že nerobím kompromisy, takže muselo fičať ďalej…Kedze ma to nezabilo, ideme dalej…

Nádhera!!! jedna z mojich srdcoviek

V noci som dumal ako ďalej druhý deň. Bolo mi jasné, že na Ramži bude minimálne spať polovica z nich a s jednou celtou pre oboch sa mi nechcelo spať vonku. Naviac v piatok už malo pršať. Zvolil som variantu do sedla Priehybka a po modrej do Heľpy. Však nepôjdem do sedla Priehyba, veď tam je asfaltka až dole. Amálka sa rozcvičila a poďme ho. Cesta zarastená tak, že jelene a medvede čo tadiaľ chodia už sa nemnožia. Nakoniec som poblúdil aspoň dva kilometre a vyšiel v polovici asfaltky . Amálka dve minúty pred príchodom autobusu stopla veľmi láskavého pána, ktorý nás odviezol až do Brezna. Doma sme skočili do bazéna a ani svalovicu sme nemali