Komentáre k turistickým akciám

Viacerí sme sa pohrávali s myšlienkou prísť podporiť našich z Pata a Mata na ich strastiplnej ceste pri zdolávaní najkratšej a zároveň najľahšej stovky na Slovensku. Slovíčka „najkratšia“ a „najľahšia“ sú trochu zavádzajúce. Až tak veľa kilometrov (tento rok 94,7 km) do magickej stovky nechýba a prevýšenie nad 3 000 metrov tiež dá zabrať. Nakoniec sme prišli podporiť naše želiezka v ohni (Romana a Vinca) iba dvaja. Ostatní váhajúci nemohli z viacerých dôvodov ísť…

Túto časť Malých Karpát sme už síce v minulosti navštívili, tentoraz sme však boli zvedaví na to, ako vyzerajú turisti, ktorí majú v nohách 60 a viac kilometrov. Zaujalo i to, že túto časť pochodu absolvujeme v noci. Aký bude nočný les? Budeme sa dobre orientovať? Všetko poukazovalo na to, že zážitky budeme mať isté.

Okolo 18:00 hod. volám Vincovi. Nič. Nevadí, ešte je tu Roman. Zdvihne mi pomerne rýchlo. Prekvapí ma hneď prvou informáciou. Vincent má pred ním náskok, pretože išli do Bratislavy každý iným spojom. Vraj vyrazil z Bratislavy asi o hodinku skôr. Teraz má stále náskok asi 20 minút. Od seba ich oddeľuje vrchol Vápennej. Kvôli tomu mu však nevolám. Chcem vedieť, kedy približne dorazia na Bukovú. Roman odhadne čas na 21:00 hod..

Následne volám Radovi a dohadujeme sa, kedy by bolo najlepšie doraziť na Bukovú. Zhodujeme sa na tom, že naše rýchliky určite dorazia skôr aj o pol hodinu. Aby na nás nečakali, rozhodli sme sa prísť na Bukovú okolo 20:00 hod.. No dobre, po pravde sme si chceli aj v kľude vypiť jedno pivo.

Podľa plánu prichádzame na Bukovú o približne 20:00 hod.. Volám Romanovi. Nedarí sa. Asi nemá signál. Nevadí, ešte je tu Vincent. Tentoraz sa mu dovolám. Zisťujem, kde sa nachádza. Vraj kúsok od Breziniek. S Radom dávame hlavy dokopy. Brezinky môžu byť od nás vzdialené odhadom tak 3 kilometre. To je tak na 40 minút. Stáli sme pred dôležitým rozhodnutím. Čo teraz? Rozhodli sme zodpovedne. Budeme čakať a popri tom si dáme jedno pivko. Medzitým máme spojenie s Romanom. Informujeme ho o tom, kde sa nachádza Vincent. Roman zahlásil, že to má ešte asi hodinu cesty k Brezinkám.

Popíjame pivko a pozorujeme prichádzajúcich turistov. Nechápavo krútime hlavami. Čakali sme, že budeme vidieť pokrivkávajúcích, unavených, doslova vyšťavených ľudí, ale krutý omyl. Nejeden z prichádzajúcich ľudí vyzeral v pohode. Niektorí mali dokonca aj úsmev na tvári. A to mali za sebou už vyše 60 kilometrov! Aj by ma dostali a nabudúce by som sa na stovku prihlásil aj ja. Mňa však nedostanú, pretože už jednu skúsenosť, neúspešný pokus o absolvovanie stovky mám za sebou.

Sedíme pri pivku a šetríme si ho. Budeme ešte dlho čakať. Už som sa začal cítiť menejcenne, keď sa konečne objavil prvý unavený a pokrivkávajúci turista. Popravde zatiaľ bolo viac turistov v pohode a pokračujúcich ako vyšťavených a končiacich svoje utrpenie. Ešte je tu miniatúrna tretia kategória – vyšťavený a ďalej pokračujúci turisti.

Pivo nám dochádza. Keď to takto ďalej pôjde, budeme si musieť kúpiť ďalšie. Popri tom, ako striehneme na Vinca skonštatujem, že prichádzajúce turistky vyzerajú veľmi dobre. Rýchlo mi docvaklo, že by ma takáto turistka uštvala! Preto sa radšej sústredím na mužov, aby mi neušiel Vincent. Aké je však naše prekvapenie, keď zrazu vidíme Romana! Roman nechcel, aby sme ho dlho s Vincentom čakali a preto zvyšok takmer celej cesty utekal. Zo začiatku nám ani nechcel veriť, že tu Vincent ešte nie je. Na Bukovú dorazil okolo 21:00 hod..

Volám Vincovi kde je. Aké je moje prekvapenie, keď mi zahlási, že asi 5 minút pred Brezinkami? Veď predtým mi hlásil kúsok pred Brezinkami. Otcovsky mi dohovorí, vraj vtedy bol asi hodinu pred Brezinkami. Nechce mi veriť, že Roman je už na Bukovej. Považuje to za nemožné. No čo už…

Poďme radšej na zážitky týkajúce sa nočného pochodu. Z Bukovej vyrážame okolo 22:15 – 22:30 hod.. Zo začiatku nemáme problém. Verejné osvetlenie pomáha. Kde končí verejné osvetlenie, tam začínajú čelovky. Všade tma. Ak chce človek niečo vidieť, musí otáčať hlavou. To je bežné aj cez deň, nič prekvapivé. Tentoraz však musí natáčať hlavu tak, aby mu bod záujmu osvetlil svietiaci kužeľ čelovky. Predtým však človek musí aspoň nejasne tušiť, že tam niekde v tej tme ten bod záujmu asi je. Je to proste iné. Ďaleko nedovidíme a svetlo je len tam, kam dosiahne spomínaný kužeľ čelovky.

S orientáciou je to síce horšie, ale dá sa. Ani raz sme neblúdili. Navyše počas tejto akcie sa k nám neraz niekto pridal a určité úseky nočným lesom ideme spolu. Na kontrolnom bode Raková už doslova do očí bije ako sa Vincent trápi. Darmo, členok mal opuchnutý už na Bukovej a to na ňom stihol prejsť nejaký ten kilometer. Objednávame si pivko a sadáme si k ohňu. Nočným lesom znie diskohudba. Nie, nemáme od únavy halucinácie. Proste je tu aj dídžej, ktorý svoju úlohu neberie na ľahkú váhu.

Kúsok nad Dobrou Vodou z Romana vypadne. Jožo, musíme pridať, lebo nestihneme autobus z Brezovej pod Bradlom. Jeden nám ide o 06:15 hod., druhý až niečo pred 09:00 hod.. Už vidíme svetlá obce Dobrá Voda a preto sa pýtame Vinca, či to zvládne do obce sám. Vincent nás prepustil a my sme pridali do kroku. Po návšteve kontrolného bodu v obci vyrážame. Roman to s tým stihnutím autobusu myslí vážne. Je to zatiaľ iba mierne do kopca ale ako keby nič. Nahodil také tempo, že som mal čo robiť, aby mi nezmizol za obzorom. A to ten chlap mal v nohách niečo vyše 80 kilometrov a ja iba slabých neškodných 15! Roman to bral zostra. Všetkých sme obiehali, niektorí z nich už krívali, ako ten chlapík s gitarou.

Už sa brieždi a my sme stále nedorazili do cieľa. Nevadí. Zatiaľ máme teoretickú šancu stihnúť autobus. Aspoň je lepšie vidieť. Po absolvovaní stupáku sa Roman lepšie prizrie, kadiaľ vlastne ten autobus ide a výsledkom bolo, že sme sa ho už nesnažili stihnúť. Lenže stupáčik nie je náš hlavný problém. Zrazu je tu padák dolu a začínajú sa ozývať kolená. Tentoraz nielen moje. Roman cúva dole v duchu hesla „zadkom vpred“ a pre istotu mi oznámi „Jožo, keď zbadáš jamu povedz mi“. Ak sme boli pri stupáčiku rýchli, tak tu sme boli vyslovene za slimákov. Dobehli nás však iba krívajúci chlapík s gitarou a jeho spolupútnik. V duchu som si povedal „Veď počkajte, príde rovinka a dáme vás znovu dole“. K tomu však už neprišlo a do cieľa dorazili pred nami.

Považujem za veľmi náročné po celodennom šľapaní pokračovať ďalej aj v noci. Človek je unavený a ešte stále sa musí vypäť k výkonom. Tentoraz musí ešte k tomu venovať zvýšenú pozornosť orientácií pretože rýchlo sa mu môže stať, že zle odbočí, alebo pre istotu neodbočí keď treba.

PS: Mám podozrenie, že Rado prišiel na záver Trnavskej stovky hlavne trénovať na Trnavskú Trinástku. Popravde, nechtiac som trénoval aj ja.

Niet za čo Vincent. Niekedy sa proste nedá i keď robíme čokoľvek. Môžeme sa aj rozkrájať a nestačí to. Niekedy si za to môžeme sami, inokedy proste okolnosti jedna za druhou sa pospájajú tak, až je to nemožné…

Jozef, ďakujem Ti za podporu a nezištnú pomoc počas pre mňa najťažšej časti stovky.

Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí vo mňa verili. Kvôli opuchnutému členku na pravej nohe som to tesne pred cieľom na Dobrej Vode vzdal. Nedalo sa!

Pekná akcia, je čo závidieť.
Jozef, ja som Ti prízvukoval, že na Ostrú Malenicu chcem ísť aj ja. Ty ma vôbec nepočúvaš Čo chceš s tým robiť ha?

S Romanom si voláme a spoločne konštatujeme, že sme dávno nikde neboli a treba s tým urýchlene niečo robiť. Ale kam? Voľba padla na Ostrú Malenicu. Keď sme tam boli minule, Roman s nami chcel ísť, ale nevyšlo to. Nezávisle od toho mi na druhý deň volá Maroš. Ako vysvitlo, trpí tou istou chorobou ako my – dávno nikde nebol. Voľba destinácie mu vyhovuje. Síce sme tam my dvaja už boli, ale tentoraz tam pôjdeme v inom ročnom období. Predsa len to bude trochu iné.

Znovu nás trápi otázka „aké bude počasie?“. Tradične sa SHMÚ a Nóri nie a nie dohodnúť. Jeden tvrdí „čihi“, druhý zase „hota“. A teraz si vyber. Keďže sme dávno nikde neboli, tak sme si vybrali a proste sme šli. Mal som na sebe hrubé nohavice. Počítal som s dažďom a miernym ochladením. Lenže celú cestu autom sa do nás opieralo slniečko. Preto ma Roman pri aute ukecal na krátke nohavice, ale ja som žiadne nemal. Nezištne mi požičal svoje.

Keď som fotil ovečky hneď za dedinkou, zdalo sa mi, že sú príliš ďaleko. Tak som šiel bližšie. Roman mi nenápadne hrubým spôsobom naznačil, že kraťasy, ktoré mám na sebe sú jeho, a keď mu ich ovčiarsky pes dotrhá, tak nech beriem pri náhrade škody do úvahy, že sú od Armaniho, alebo toho druhého – podľa toho, čo je drahšie!

Roman to má vymakané. Keď Amálka nevládze do kopca, príde na pomoc čokoľvek vhodné. Roman odrezal halúzku. Amálka behom sekundy z nej urobila draka. Lietal vzduchom sem a tam. Doslova bol všade. A ako nám išiel po nohách! Mali sme čo robiť, aby sme mu ušli z dosahu. Ak drak nestačí, Roman vymyslí vláčik. Urobí zo seba rušeň, palička je spojkou a Amálka veselý vagónik. Len tentoraz to nedomyslel, pretože vagóniky ťahal dva – v jednom bola Amálka a v druhom drak.

Na akcii nás čaká príjemné prekvapenie, tzv. vrcholová odmena. Napriek tomu, že teplota sa v tieni pohybuje okolo 22 °C, tak nám pivo v ruksaku vydržalo pomerne studené. Proste a jednoducho, na tom vrchole dobre padlo. Na kráse mu neubralo ani niekoľko hodín v ruksaku. Lúče slnka však naň priamo nedosiahli! Za tento úspech vďačíme Marošovi, ktorý pivko kúpil cestou ku mne (v Tescu v Hlohovci). A prezieravo bral z chladničky. Keďže Amálka pivo nemôže, bola okrem tradičnej medaile odmenená šľahačkou. Veru nešetrila. Šľahačka jej doslova trčala z úst. To je tak, keď sa niekto inšpirovaný horami pokúša si vytvoriť v ústach kopček.

Pri potôčiku si nájdeme vhodné miesto na opekanie. Potrebujeme blízko vodu, aby sme ňou zahasili oheň. O chvíľku miesto máme. Stačí prejsť cez chatrne vyzerajúcu drevenú lávku. Zopár šteblíkov na nej chýba. Ale nevadí. Veď ten potok nie je až taký rozvodnený. O chvíľku sú nalámané malé vetvičky. Roman vyťahuje pepo a ideme na to. Ale čo to? Pepo má bližšie k nehorľavej látke ako k podpaľaču. Horí iba vtedy, keď je pri ňom zapálená zápalka. Proste nič moc. Roman zhodnotí dnešný výkon pepa slovami „netušil som, že aj pepo môže vyprchať.“ I keď sa pepu moc nechcelo, tak nakoniec sa chytilo od ohňa. Proste keď už horel oheň, muselo horieť aj pepo!

Kúsok pred jaskyňou dobiehame už po niekoľký krát skupinku cyklistov. Majú to do kopca a nie a nie nám zdrhnúť. Majú medzi sebou asi 6 ročného chlapca, tak sa mu musia prispôsobiť. Do kopca však už chlapček nevládze. Preto otec tlačí aj jeho bicykel. Dcéra už má toho tiež dosť. Preto sa Roman ponúkol, že jej pomôže. Tlačí zopár metrov bicykel, ale mladej sa to príliš nepozdáva. Nepomôže ani Romanovo upokojujúce „neboj sa, ešte dnes uvidíš svoj bicykel“. Preto sa Roman rozhodne pomôcť otcovi a tlačí do kopca bicykel jeho syna. Pri odbočke k jaskyni sa rodinka rozhodne navštíviť jaskyňu s nami. Jeden z nás zostáva pri ruksakoch a bicykloch a my ostatní hor sa smer jaskyňa. Pri jaskyni otec skonštatuje „Vy nie ste odtiaľto a poznáte to tu lepšie ako ja, čo bývam kúsok odtiaľto“.

Neboli by sme to my, keby sme akciu počas jej priebehu nemenili. Je to taký neduh. Človek sa v dobrej viere prihlási na akciu a potom ju nedokáže absolvovať! Len preto, že sa tradične neplánovane zmení! Ale neľutujeme a to je to hlavné. Akcia by sa jednoducho dala zhodnotiť slovami „Z každého rožku trošku“. Mali sme výhľady, lúčky, potôčik i jaskyňu. A ešte k tomu sa aj opekalo. Nechýbalo nič, ani dobrá nálada.

K tejto akcii odomňa iba krátko-telegraficky.

Predovšetkým som rád, že sme s Jožom nešli ako obvykle sami dvaja a že sa k nám pridal Mišo.
Deň pred akciou mi volal Jozef, že sa na tú 27 km trať necíti, že ho nejak pobolieva koleno. A tak vymyslel túto akciu. Pravdu povediac, ja som sa tešil na tú pôvodnú akciu no nechal som sa prehovoriť. Plne chápem Jozefa.

Počasie bolo hlásené všakovaké. Malo dokonca ráno aj pršať. Nakoniec celú akciu sme mali celkom pekné a aj slnečné počasie bez dažďových kvapiek. Dalo by sa povedať, že na toto obdobie bolo až príliš teplo a hlavne pre mňa dusno. Nechcem si predstaviť pri tomto trende, čo bude v lete. Na dolniakoch sa asi turistikovať nebude dať. Ale nechajme sa prekvapiť.

Trasu vybral Jozef celkom dobre. Najprv sme si vyšliapli na výhľadové skaly Veľkého Lysca. A potom sme navštívili legendárnu zrúcaninu hradu Gýmeš. Tento hrad som zatiaľ poznal iba z rozprávaní našich turistických matadorov , ktorí tu už boli niekoľkokrát. Tak som bol zvedavý, čo to je za zrúcaninu. Je to naozaj veľký objekt na ktorom stále pracujú dobrovoľní reštaurátori. Chvála ich poctivej práci. Je to naozaj vidieť, že sa tam pracuje. Na hrade sme pobudli hodnú chvíľu. Bolo čo pozerať a fotografovať.

Po ceste do cieľa sme naďabili na dve užovky stromové. Na jednu sa mi skoro podarilo šliapnuť a druhú som ledva stihol odfotiť, keď už zaliezala do trávy. Je čiastočne zdokumentovaná na mojich vložených fotografiách.

Na koniec chcem pochváliť citlivý výber akcie. Najprv som bol nastavený na tú dlhšiu trasu, ale po prejdení tejto kratšej som bol aj rád, že sme išli túto. Totižto ani po necelých dvoch týždňoch po Lazovej stovke nemám achilovky úplne v poriadku. Cítil som hlavne tú potvoru na ľavej nohe. Takže musím uznať Jožov citlivý a pragmatický výber dĺžky trasy.

Toľko som chcel k tejto akcii moji milí turisti.

Horám zdar a turistike zvlášť!

Teda chlapi, dve akcie v jeden deň, vy ste nejak pri sile 

A ďalší vysoký vŕšok vo vašich nohách. Opäť nádherné počasie a ešte krajšie výhľady.
Rodičia zvládli ďalšiu cez dvadsať kilometrovú túru. Ani nemám toľko klobúkom na snímanie za pochvalu.

Otázočka? Kedy sa Lenka stretneme na slovenských horách?

Maj sa pekne a drž sa. Naďalej ako doteraz a kvalitne reprezentuj svoj materský turistický klub PAT a MAT 

Pustevny. Po Lysej trocha zabiják. Niektorý viac unavený a menej zdatný sy vyviezli lanovkou. Docela dobrý nápad. Ja som si mákla a hoci som miestami išla na doraz, tak som to zvládla a som na seba hrdá. Po kocháni sa Pustevnami, nás čakal príjemná cesta po hrebeni Radhoštu k soche Radegasta a nakoniec sa samotný Radhošť. Sami sme tam neboli. Všetkých vytiahlo krásne počasie a tak sa tam v ten deň mohlo premlieť aspoň 1000 ludí. Na vrchole Radhoštu sa nachádza krásny derevený kostolík z 19. storočia. Ale za všetko stoja tie užasné a krásne výhlady.

Bravóóóóóóóóóóó.
Ľadové medvede na Morave sa konečne zobudili zo zimného spánku  

Lenka konečne si začala turistickú sezónu 2019 bolo načase.
Je obdivuhodné, že sa na turistiku nechali nahovoriť aj Tvoji rodičia a zvládli dosť náročné túrky. Patrí im moja poklona.

Inak. Mali ste celkom pekné počasie a nádherné výhľady. Tak trochu Ti závidím. Aj na Morave sa dá niečo pochodiť a ja dúfam, že sa tam raz dostanem.

Pekne pokračuj v tom naďalej, čo si dnes začala

Priznám sa, že som sa trocha viac bála výstupu na Lysú. V okolí o nej kolujú rôzne legendy. Dalo by sa povedať, že to až bájny kopec. Počasie nám prialo a tak sme sa s chuťou pustili do chôdze. Všetko bolo v pohode až pokým sme sa nedostali do časti medzi turistami zvanej Mordor. Ako ju opísať. Jednoducho cesta hore po kameňoch. Po jeho prechode nás čakala cesta snehom a potom už iba na vrchol. To však nebolo také jednoduché. Cesta viedla strmím a ešte k tomu aj zasneženým svahom. Ako odmenu sme dostali krásne výhlady na celé okolie a trocha toho piva. Ale zvládli sme to. A musím pochváliť aj pojich rodičov. Držali sa veľmi statočne.

https://ultra.hiking.sk/…vka2019.html?…

Na začiatku ďakujem všetkým za gratulácie. Veľmi si to vážime.

Ešte než začnem. Áno. príprava na vrcholné podujatie je veľmi dôležitá – to uznávam. Nikdy by sa nemala podceniť. Ale človek má také zaujímavé vlastnosti a to odhodlanie, presvedčenie, tvrdohlavosť, vytrvalosť… Tieto a ešte ďalšie vlastnosti robia divy. To bol aj nielen môj prípad, že Roman a Jozef 

Úvod:

S Romanom sme sa stretli v telocvični na štarte vo Vrbovom. Do úplného štartu sme čakali radšej vo vnútri, lebo vonku mrholilo. A mrholilo nám skoro polovicu Lazovky, čo bolo možno lepšie, ako keby malo piecť slnko. Proste dalo sa to vydržať. Pred oficiálnym štartom pred štartovou bránou mi Roman spomenul, aby som si všimol ako vyštartujú mladí holuby, chrti. A presne tak bolo po odpískaní 70 % účastníkov bolo po štarte fuč, z dohľadu. My sme išli svojím tempom.

Priebeh:

Pozitívne bolo, že sme neboli poslední. Pred nami v dohľade i za nami išli „normálni turisti“ Na prvej nultej kontrole chýbala fixka na zaznamenanie kontroly do záznamníka, tak sme si ju proste vyfotili. Stále bolo také sychravé počasie s jemnou hmlou.

Prvá živá kontrola bola na Bradle, kde sme sa aj riadne občerstvili. Ďalšia kontrola – občerstvovačka bola na Podbranči. Kým sme tam s Romanom prišli tak sme okúsili prvý asfalt. Ešte pred kontrolou na Podbranči sa k nám pripojil Jozef (69 ročný účastník z Ivánky pri Dunaji) a od vtedy išiel s nami až do cieľa. V trojici sa nám išlo oveľa lepšie ako vo dvojici, hlavne po tme. Na ceste nás čakali aj tri tajné kontroly. Bolo treba do záznamníka nalepiť príslušnú nálepku.

Na ďalšej kontrole vo Vrbovciach sme si dali aj teplú polievku. Doplnili sme aj potrebné cukry. Boli tu aj celkom milé ženy, ktoré nás obsluhovali a tak som si dovolil s nimi spraviť pár fotiek.

Ďalší cieľ bola rozhľadňa Žalostiná K-6. Dôverne známa Jozefovi a Lenke Moja skúsenosť z roku 2017 sa potvrdila. Opäť nám tu brutálne fúkal vietor a k tomu hmla, pre ktorú sme videli tak na dvadsať metrov.

Posledná kontrola, ktorú sme stihli ešte za svetla bola Nad Kuželákom K-7. Potom už slnko zašlo a my sme vytiahli čelovky.

Možno aj tma spôsobila, že sme ďalšiu kontrolu – reštauráciu vo Filipovskom údolí chvíľu hľadali. Roman si myslel, že našu skupinku zle navigujem a tak sme sa asi 500 metrov vrátili – kontrolu sme nenašli. Nakoniec bola moja navigácia správna. Vrátili sme sa do bodu „pochybnosti“ a odtiaľ o 200 metrov po trase mojej navigácie sme kontrolu našli. A bolo načase, lebo sme boli riadne hladní a smädní. Aj tu bola milá mužská ale hlavne ženská podpora a tak som sa s nimi vyfotil.

Nočnú časť Lazovky som nefotil. Aj tak by fotografie nestáli za nič. Po tme sme dorazili na kontrolu Veľká Javorina – Saloon Cetuna K-10, kde bola živá kontrola s občerstvovačkou. Tu sme hlad odohnali vynikajúcou kapustnicou a tradičnou kofolou. Tiež sme potrebovali „prebaliť“ svoje nohy do „nových šiat“.

Až s „novým dňom“ sme dorazili na predposlednú živú kontrolu priamo pod Čachtickým hradom. Nakoľko nás tlačil časový limit, tak sme sa pod hradom dlho nezdržali a pálili sme v rámci fyzickým možností ďalej. Kontrola K-14 čo bol Veľký Plešivec som mal stále pred očami. A pred sebou som mal aj treliaceho Romana, ktorý sa mi stále viac vzdiaľoval. On si pomýlil hodiny a myslel si, že časový limit, čo bolo 30 hodín nestihneme. Lenže namiesto 9.00 bolo 8.00 hod. a po príchode na Veľký Plešivec som mu to oznámil, čim som ho ukľudnil. Odvtedy sme už išli všetci traja pokope.

Posledná živá kontrola aj s občerstvením bola v Šípkovom. Čakala nás posledná etapa do Vrbového, ktorá bola pre mňa najťažšia. Pociťoval som bolesti v ľavom kolene a túto trasu som zvládol iba silou vôle.

Do Vrbového sme všetci traja prišli svorne. Riadne unavení ale maximálne spokojní, že sme to nakoniec zvládli.

Ďakujem Romanovi a Jozefovi za spoločnosť, podporu a skvelú atmosféru počas celej akcie. Som rád, že som mohol byť súčasťou našej skupinky šialencov.

Páni, bravó. Úprimne som neveril, že to zvládnete celé až do konca. Rovnako ako Jozef som nepostrehol adekvátnu prípravu na podujatie v danom rozsahu, aby ma to presvedčilo o opaku. Každopádne si zaslúžite poklonu.

Tak, a máme výsledok. Viacerí ste asi zvedaví ako to dopadlo. Chalani to zvládli a dokázali doraziť do cieľa v časovom limite (do 30 hodín) bez toho, aby ich naháňal medveď.

Priznávam sa, neveril som, že to Vincent zvládne a príde až do cieľa. Myslel som si to najmä preto, že nemal žiadnu prípravu pred touto drsnosťou. Áno Vincent, jedna akcia pred mesiacom nie je plnohodnotná príprava! Keďže je dostatočne tvrdohlavý, tak to dokázal. Vraj majú málo fotiek a chýbal im dvorný fotograf. Mňa však nedostanú!

Nuž, chlapi, dovolím si Vám pogratulovať ako prvý takto oficiálne a snímam z mojej hlavy imaginárny klobúk pred Vašim výkonom.

Vincent a kde je Myjavská pahorkatina? Tam neurobíte ani krok? Podľa mňa viac krokov ako v Malých Karpatoch.

Jozef, Ty si šťastný človek. Úplne Ti závidím. Konečne a iba Tebe sa podarilo Mira dostať na turistickú akciu spolku PAT a MAT. Ja naozaj ľutujem, že som zmeškal túto jedinečnú príležitosť byť s Mirom na horách. Naposledy, keď som bol ja s ním to bolo 17.12.2016 na Ostrej vo Veľkej Fatre a to je už pekne dávno. Keď toto bude Miro čítať dúfam, že sa aj zahanbí Ešte, že sa zúčastnil spoločnej neturistickej akcie u Sesslera v Trnave, inak by som aj zabudol ako vyzerá. Týmto aktom sa mi našťastie pamäť opäť obnovila, vrátila a už viem, kto to je to ten Miro 

Keď som Mirovi v piatok večer volal či nemá chuť navštíviť v nedeľu zrkadlisko a bahnisko v piešťanských kúpeľoch, našťastie nemal čas sa so mnou rozprávať a zároveň mi zabudol zavolať naspäť. V sobotu večer som však už mal v hlave na nedeľu iný plán – ľahkú turistiku. Miro sa chvíľu povinne bránil a niečo splietal o skialpoch vo Vysokých Tatrách, ale nakoniec kapituloval. Konečne po vyše dvoch rokoch som ho ukecal na akciu.

Cestou autom na turistiku som sa mu neprezievavo priznal, že pôvodne som chcel ísť do zrkadliska a bahniska. To som nemal robiť, pretože túto myšlienku som už z Mirovej hlavy nedostal. Na pôvodnej trase sme mali ísť aj mimo turistický chodník a hľadať Mačaciu skalu a druhú jaskyňu. Kľudne nám to mohlo trvať dlhšie, ako by sme si želali. Preto sme sa rozhodli zmeniť cieľovú destináciu, aby sme stihli zrkadlisko a bahnisko, ktoré Mira stále mátalo. Keby len mátalo, on vstup pre dve osoby stihol objednať na 16:15 hod..

Zaparkovali sme pri ranči pod Babicou. Ďalšia moja hrubá chyba. Miro zistil, že tam varia a zrazu si uvedomil, že je hladný. Tentoraz mal v hlave tri veci – som hladný, zrkadlisko a bahnisko. Nič sa nedalo robiť. Už som si zvykol, že keď som niekde s Mirom, všetko je úplne inak a napriek tomu je to dobre. Síce si zvykneme niekam sadnúť na polievku až po absolvovaní turistickej akcie, tentoraz sme to absolvovali hneď po vystúpení z auta ešte pred akciou. Ako sa neskôr ukázalo, tradíciu sme dodržali a na polievku sme si boli sadnúť aj po odšľapaní potrebných kilometrov.

Prišla čašníčka, objednávame. Pýta sa nás či je to všetko. Zrazu z Mira vypadne „môžem si pohladkať vtáka?“ Čašníčka na nás chvíľu nechápavo pozerá. Ja už som čiastočne zvyknutý, takže mňa Miro nešokoval. Sedeli sme totiž kúsok od klietky s papagájom. Miro spresnil svoju prosbu „Opereného“. Tentoraz už viditeľne upokojená čašníčka povedala Mirovi „áno“. Povedala to síce trochu dlhšou verziou „ak vás neďobne“, čo pre Mira automaticky znamenalo „áno“. Musím uznať, že Miro je rýchly a šikovný. Dlho papagája hladkal a tomu sa ho za tú dobu podarilo iba raz ďobnúť.

Pri ranči je trochu problém s parkovaním. Pred rančom je dovolené parkovať len hosťom ranča a vo dvore iba ubytovaným hosťom. Hádajte, kde sme parkovali? Správne, vo dvore. Po absolvovaní druhých raňajok sme sa spokojne presunuli k autu na dvore, vytiahli turistické paličky, ruksaky, topánky a začali sa obúvať. Ja som sa obzeral, či nám niekto nepríde vynadať a vyhodí nás aj s autom. Miro sa tváril ako keby sa nič nedialo. Zvládal to so samozrejmosťou jemu vlastnou. Nič sa nestalo a na aute sme si nenašli ani papuču.

Toto som ešte nezažil. Kúsok za dedinou ide oproti nám z hory pupkatý chlapík na babete. Lepšie sa prizrieme a on má na pleci drevo ako hrom. Na babete zvážať drevo a navyše takýmto spôsobom som ešte nevidel. Podarilo sa mi ho odfotiť len keď išiel s drevom druhý krát. Babeta by sa trápila aj keby mala iba jeho samotného viezť, nie to ešte drevo. Asi na to prišiel aj sám, keď tretí raz viezol drevo, tak mu zdochla. Presnejšie zhasol motor. S takým jedom šmariť hrubú haluz o zem som dávno nevidel. Evidentne nemal náladu, tak som radšej ani foťák nevyťahoval.

Začína to byť veľmi dlhé, tak to skrátim. Dnes sme s Mirom stihli:

• zmeniť akciu už počas cesty autom na akciu
• absolvovať polievku ešte pred samotnou akciou (Miro bol hladný)
• skamarátiť sa s papagájom počas druhých raňajok (prvé sme stihli doma)
• absolvovať samotnú akciu
• pospať si na vale (Miro cítil pozitívne vibrácie hradiska a tie ho dostali)
• nájsť kúsok za hradiskom koníka, ktorého stratilo dieťa (položili sme – ho na viditeľné miesto, aby sa mu potešilo nejaké iné dieťa)
• na poslednom kilometri akcie kúsok pred dedinou stopnúť traktor (aby sme stihli zrkadlisko a bahnisko)
• Miro za tú chvíľu stihol z traktoristu vytiahnuť či ľudia bežne na tejto ceste stopujú (áno, najmä ženy)
• do sekundy po vystúpení z traktora sa Miro stihol skamarátiť s koňom, ktorý stál v neďalekej ohrade
• cestou do Piešťan zastaviť sa v reštaurácií na polievku (Miro bol zase hladný)
• zaparkovať auto na pokútnom mieste v Piešťanoch (dopravná značka to moc neodporúčala)
• kúpiť si kúpelné oblátky na sklenom moste (Miro mal ešte na ne chuť)
• absolvovať zrkadlisko a bahnisko
• navštíviť korytnačky v jazierkach (Mirovi sa podarilo jednu chytiť a vytiahnuť z vody)
• obdivovať pouličnú speváčku na sklenom moste
• sadnúť si na pizzu u nás doma

A to všetko sme stihli napriek tomu, že Miro ráno meškal pol hodiny. Nezvykne meškať a tentoraz mal na to aj svoj dôvod. Základ je, že Miro bol spokojný a sám dobrovoľne vyhlásil, že je rád za túto akciu. Pochopil, že ak by išiel na skyalpy do Vysokých Tatier prišiel by neskoro a unavený – predsa len je to ďaleko. Kto ho vie, možno pôjde niekam s nami aj nabudúce…

Koho hradisko zaujalo má k dispozícii viac informácií napr. Tu: https://www.youtube.com/watch?… http://www.hradiska.sk/…bojna-i.html

Táto akcia sa takmer uskutočnila. Začiatok bol dobrý, už sme boli autom na ceste, keď tu zrazu Miro potreboval stihnúť viacero vecí a preto sme radšej zvolili o niečo kratšiu a menej náročnú alternatívu (najmä bez hľadania v teréne – druhá jaskyňa a Mačacia skala). Nakoniec vysvitlo, že tých viacero vecí plánuje stihnúť aj so mnou… Túto akciu absolvujeme niekedy nabudúce.

Ako Jozef správne podotkol pred akciou som neuhol, ale nebolo to úplne bez indidentu, aj keď neúmyselného. Ráno som v pohode vstal, naraňajkoval sa, kávičku dal a spokojne si čítam knižku. Zvoní mi telefón a turista Jozef ma nečakane zaskočí oznamom že už je na mieste a aké sú moje súradnice. Ja zamračene pozerám na nesynchronizované hodiny na stene kuchyne ktoré ukazujú čas 9:05 a rozmýšľam čo viedlo Jozefa k tomu aby tam bol o hodinu skôr a prečo je prekvapený že ja tam ešte niesom. Po niekolkých milisekundách prepočítavania mi docvaklo že sa menil čas a nastenné hodiny to nejak odignorovali. O tom s nimi ešte budem mať vážny rozhovor a bude ich to stáť hodinu života.

Túru ako takú zhrnul kolega vcelku v poriadku, nemám pripomienky a dávam mu 10 bodov.

A áno po stretnutí sa s priateľkou a spol. som absolvoval ešte jeden výstup na pyramídu. 

Táto turistická akcia sa zrodila v piatok poobede na inej, neturistickej akcii – doslova za 5 minút 12 (necelé 2 dni pred akciou). Za akciu vďačím Marošovi, navrhol ju a potom neuhol a zúčastnil sa. Bohatú účasť som neočakával. Tento rok je to oproti minulému roku veľká bieda. Turistických akcií je ako šafranu. Navyše nám na dvere klope apríl a máme zatiaľ iba 4 aktívnych turistov. Štvrť roka za nami. Už ani nečakám, že sa to v priebehu roka výrazne zlepší. Iba v roku 2012 sme nemali dvojciferné číslo aktívnych turistov, tento rok tento “rekord” asi znovu dosiahneme.

Na Zobori alebo na Pyramíde som bol viac krát, ale ani raz sa mi nepodarilo navštíviť Svoradovu jaskyňu. Tentoraz som ju nechcel obísť. Oproti iným jaskyniam je netradičná tým, že spred jej vchodu sú obmedzené výhľady (ale sú!) a najmä, že dostala svoj názov podľa pustovníka Svorada, ktorý v tejto jaskyni strávil časť svojho života. Budúci pustovník sa narodil okolo roku 980 v Poľsku v rodine roľníka v dedine Tropie nad Dunajcom. Pridŕžal sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý zasiahol v roku 1022 proti staroslovienskej liturgii, odišiel Svorad (Swierad) na územie Slovenska až prišiel do kláštora pod Zoborom. Prijal meno Andrej a rozhodol sa viesť pustovnícky život.

Aj keď dodržiaval pôst chodil Svorad pracovať so sekerou do lesa. Po dennej robote si dožičil odpočinok, ktorý sa dá skôr nazvať trýznením. Niektorí to nazývajú honosnejšie – askézou. Dubový klát ohradil plotom a na tento plot zo všetkých strán pripevnil ostré tŕstie. Sadol si na klát a keď jeho telo premožené spánkom sa naklonilo na akúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené precitlo. Okrem toho mal na hlave drevenú korunu, na ktroú zo štyroch strán zavesil štyri kamene. Ak sa jeho ospalá hlava naklonila na akúkoľvek stranu, udrela sa o kameň. Po jeho smrti pri umývaní jeho tela našli v ňom kovovú reťaz. Dotýkala sa už vnútorností a keď sa ju pokúsili vytiahnuť z tela, tak škŕkala o rebrá. Tieto “skutky” opísal Päťkostolský biskup Maurus.

Svorad bol pochovaný v Bazilike sv. Emeráma v Nitre. Už za života bol považovaný za Svätca pre svoj veľmi prísny spôsob života, ktorý veľmi presahoval priemernosť. Dodržiaval askézu, ktorú praktizovali “východní” mnísi. Trýznením dodržiaval regulu opáta Zosima, sýrskeho mnícha. Tieto sýrsko – palestínske asketické regule pravdepodobne prišli na naše územie spolu so solúnskymi bratmi – Metod bol predstavený v maloázijskom Olympe a mohol sa s týmito praktikami oboznámiť prostredníctvom sýrsko – palestínskych mníchov, ktorí utekali pred moslimami.

Tak, a historické okienko máte úspešne za sebou. Od jaskyne naša cesta viedla správnym smerom – do kopca. Stretávali sme ľudí a šli do kopca. Istý čas len ľudia a do kopca. Potom sa tá naklonená rovina trochu urovnala a zrazu tu bola Pyramída, ktorú viacerí menej informovaní ľudia považujú za vrchol Zobora. Maroš bol stále v pohode, pochvaľoval si, ako sa dobre parkovalo na parkovisku a ako je dnes doobeda hore relatívne málo ľudí. Keď mi vysvetlil, kde sa parkuje poobede a koľko tu býva ľudí, začal som chápať, že je tu takmer ľudoprázdno. Proste je pekne, poobede tu bude narvané, ale my už budeme poobede niekde úplne inde. Absolvovali sme “povinné” občerstvenie v netradičnom bufete, trochu sme sa pokochali a šli ďalej.

Po chvíľke dosahujeme naozajstný vrchol Zobora. Darmo, je pekne, pretože aj tu stretáme dvojcíferný počet ľudí. Síce viditeľne menej ako na pyramíde, ale sú tu. Trochu sa pokocháme a pokračujeme ďalej. Na Trojchotári zisťujeme, že je okolo pol jednej. Aká to náhoda, akurát nám padli do oka dva pníky. Rozkladáme dočasný základný tábor (sadáme si na ne) a zahajujeme obed. Počas prežúvania zdravíme nejedného cyklistu. Evidentne kúsok poniže nás majú hniezdo. Pekné počasie robí divy. Takmer každý z nich nás pozdraví a nejeden z nich nám aj zaželá dobrú chuť.

Obed sme načasovali perfektne. S plným bruchom dole kopcom, nie je problém! Ani nebol. Kúsok od Podhorian prichádzame na pole. Zrazu pred sebou vidíme rozhľadňu. Začíname uvažovať o drobnej zmene v dnešnej trase. Pod viaduktom je to už jasné. Šípka ukazuje jasne ktorým smerom je rozhľadňa. Padá rozhodnutie neísť ďalej do Podhorian, ale hneď na Hôrku, ktorú by sme inak obchádzali. Týmto sme dosiahli, že trasa sa nám nepredĺži, len to prevýšenie trošku… Aby som to skrátil, neľutujeme.

Kúsok za Hôrkou znovu prichádzame na turistickú značku. Sme dole, ale to nevadí, lebo nám to automaticky umožní ísť hore. Stúpanie je pozvoľné. Naša cesta vedie popri chatovej oblasti. Takže minimálne po chatovú oblasť musí byť stúpanie v pohode – ako by tam autá vyšli? Náš predpoklad je správny. Avšak ani potom to nie je drsné ani príliš dlhé. Zrazu sme na Meškovom vrchu. Odtiaľ je to k liečebnému ústavu kúsok (asi 25 minút). Práve na tomto mieste zvoní Marošovi telefón. Volajúci mu oznámi, že za “chvíľku” prídu k liečebáku aj oni a asi pôjdu s deťmi na Zobor. Maroš skonštatoval, že na parkovisko prídu približne v rovnakom čase ako on a začal sa pohrávať s myšlienkou, že hodí ruksak do auta a dá Zobor s nimi bez neho ešte raz. Ako sa rozhodol netuším.

Kúsok od našej trasy je Svoradova jaskyňa. Ešte som tam nebol, ale tentoraz by som sa tam rád mrkol.