Dnes je: štvrtok - 28.3.2024, Meniny má: Soňa
Aktualizované: 28.03.2024

Fotografie z roku 2012



On-line: 6

Akcie: 809

Foto galérie: 646

Videá: 280

Odkazy: 576

Komentáre: 1449

Login:

Heslo:

Komentáre k turistickým akciám

Turistická akcia: Výprava do krajiny 1000 jazier a tajchov / Štiavnické vrchy / sobota - 30.11.2019
Vinco

Vinco

2

Úvod

Na túto akciu som sa tešil. Poviem aj, že to nebola čisto Jozefova túžba, ako si myslí on sám.
Minulý rok som bol s Renátkou a švagrovcami v Banskej Štiavnici na wellnesse. Už vtedy pri prechádzkach nádherným mestom som vzhliadal hore na okolité kopce a všimol si kríž na jednom z nich. Vtedy som ešte netušil, že to je Paradajs, ale tajne som túžil k nemu vystúpiť v rámci nejakej našej turistiky. A pozrite sa i moja túžba sa stala skutočnosťou.
Na čo som sa ešte tiež tešil? No predsa na účasť Mira. Keď som deň pred akciou pozrel na zoznam prihlásených neveril som vlastným očiam. Z našej štatistiky som vyčítal, že som bol s Mirom naposledy na akcii v decembri 2016. To je už poriadne dlhý čas. Takže, keď sme s Mišom dorazili ráno autom k Jožovi a bol tam aj náš Mirec bol som veľmi rád.

Akcia

Prvý zážitok sme zažili už na začiatku, keď som si pri parkovaní nevšimol, že vbieham autom do zákazu vjazdu a parkujem ho pod múrmi Starého zámku. Celú cestu na akcii som sa modlil, aby som po príchode nenašiel na kolese papučku, alebo pozdrav od mestskej polície.

Druhý zážitok priebehal kontinuálne od parkoviska až po pobyt pri jazere Veľká Vodárenská. Tu sme riešili, či opustíme pôvodný plán túry, alebo sa necháme zlákať ponukou na „prechádzku“ po pamiatkách Banskej Štiavnice. Nakoniec sme traja odolali, už aj preto, že to bol tretí pokus o absolvovanie tejto akcie. Ako Jožo poznamenal, túto možnosť sme celkom nezavrhli. Môžeme ju absolvovať niekedy v lete, ale dnes nie! Ďalej už viete ako to dopadlo.

Ostatné zážitky sme zažili po celej trase tejto vydarenej akcie. Na začiatku sme zažili dosť veterné počasie. Na hrebeni po Červenej studni to bolo miestami citeľné. V kombinácii s teplotou okolo nuly to bolo až zážitkové. Postupom času sa počasie vylepšilo a po návšteve Paradajsu, sme boli svedkami krásnej modrej oblohy s minimom obláčikov. Proste idylka, nádherné počasie a výborná nálada, ktorá sa vylepšila za Farárovou hôrkou, kde sa k nám pripojil „rukojemník“ Miro.
Môj zážitok s chlapíkom v hornej časti lyžiarskeho areálu Salamandra rezort vám už vylíčil Jozef. Nebudem sa opakovať. Ale to, že ma rozladil, zopakovať musím! Aby sme sa na Slovensku nedostali do takého stavu, ako v Amerike. Ľudia chodia iba tam kde je to povolené. No hrôza. Toho sa máme dožiť na Slovensku?

Poznámka k technike

Ako vždy, ráčil som vytvárať foto a video dokumentačný materiál. Získal som skúsenosť aj vďaka počasiu na tejto akcii. Po prvé – foťák som nechal doma. Predsa nebudem nosiť do lesa dve drevá. Po druhé – zistil som, že moja kamera GoPro sa správa trochu inak pri nízkej teplote blížiacej sa nule, ako keď je relatívne teplo. Ale to je asi normálne. Po nafotení pár fotografii a natočení pár videí mi klesla kapacita na 25%. Udialo sa to už na Paradajsi a tak nastal najvyšší stav núdze. Ako zmenežovať dokumentovanie? Robil som iba krátke videa a kameru som po každom použití vypínal. Neskôr som si vyčítal, že som si so sebou nezobral powerbanku a kameru priebežne nedobíjal. Vrchol sklamania som zažil doma, keď som zistil, že niektoré zábery boli vplyvom úspory nedotočené. Proste zažil som veľké rozčarovanie. A preto som sa rozhodol, že na akcie si budem vždy brávať powerbanku. Veľmi ma mrzí, že niektoré zážitky, ktoré sme na tejto akcii absolvovali som na SD karte nenašiel. Kamera to odmietla natočiť.

Záver

V prvom rade som rád, že sme na akcii boli štyria. Ani vo sne by ma nenapadlo, že pôjde s nami aj Miro. Aj keď nebol celú cestu s nami, neskôr sa k nám pripojil a už sa nás nepustil. Využili sme v počasí „oko tornáda“ a naplno sme si to užili v prostredí nádherných vrchov a prekrásneho prostredia Banskej Štiavnice.
Bodkou za akciou bola návšteva v pizzerii Meštianská pizza v centre mesta, kde sme si svorne objednali pizzu. Pôvodne sme mali ísť na Počúvadlianské jazero, kde sa „u Blaškov“ konala zabíjačka. Kedže akcia sa začínala už o 11.00 hod. a my sme do cieľa dorazili o 15.00 hod., usúdili sme, že po „zabíjačke sa zaprášilo“ a nám sa už nič neujde. Prehlasovali sme aj Mira, ktorý vehementne presadzoval svoj plán návštevy zabíjačky. My ostatní sme sa zachovali pragmaticky a riadili sme sa heslom „lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche“. A tak sa s dobrým koncom a plným bruchom skončila táto akcia.

Dovidenia nabudúce.

komentár: 618 pridaný: 01.12.2019 - 18:17

Reakcie na komentár: 618

Mišo

Mišo

1

Odsudzovať celý svetadiel kvôli nepríjemnému zážitku asi nie je úplne korektné… Neviem z čoho posudzuješ, či z osobnej skúsenosti ak si tam bol, alebo z filmov. Každopádne väčšinou za to môžu jednotliví hlupáci a je jedno či sedia v Bielom dome v D.C., alebo na hornej stanici vleku na Slovensku, ale netreba odsudzovať prirýchlo a globálne. Peace.

komentár: 620 pridaný: 01.12.2019 - 22:32
Jozef

Jozef

1

Je nahlásený aj Miro. Niektorí z nás ho nevideli 3 dlhé roky. Za tieto tri roky dával prednosť všetkému ostatnému a nám dával košom. Príde na štart? Nepríde? Časť výpravy o jeho príchode vážne pochybuje. Miro nakoniec nesklamal a prišiel. Ale to by nebol Miro, aby všetko išlo tak, ako ísť má. Ale pekne po poriadku. Tentoraz nás viezol Vincent a predtým už bol v Banskej Štiavnici. Možno práve táto kombinácia spôsobila, že sme obkrúžili jedno námestie 2 krát. Asi nám chcel spôsobiť väčší pôžitok a nezabránila mu v tom ani skupinka turistov stojaca na námestí.

Nakoniec vysvitlo, že to krúženie na námestí bol len taký neželaný vedľajší efekt. Taký bonus navyše. Vincent si totiž myslel, že už sme na parkovisku. Nejaké parkovisko tam síce bolo, ale nebolo našim cieľovým parkoviskom. Nakoniec všetko dobre dopadlo a zaparkovali sme pod Starým zámkom. Ledva sme vystúpili z auta a už sa pri nás zastavil jeden chlapík. Sme si zo začiatku mysleli, že nám ide vynadať za parkovanie. Nakoniec vysvitlo, že nás láme na svoju akciu. Odhadol nás letmým pohľadom na naozajstných turistov a veru nemýlil sa. Mal malú skupinku s ktorou išiel po technických pamiatkach. Jeho trasa bola dlhá asi 8 km a viedla spodnou časťou. Mira hneď namotal. Dokonca tak, že mu v prehováraní pomáhal už aj Miro.

My sme sa však bránili. Zdvorilo sme opakovali „Niekedy nabudúce.“ Mali sme totiž svoj plán – našich 17,5 km s výhľadmi a tajchami. Chlapík to však stále nevzdával a poukazoval na to, že to budeme mať bez vysvetľujúceho popisu a nebude to ono. Chvíľu ideme s nimi, pretože začiatok máme spoločný. Dlho to však netrvá, pretože máme lepšie tempo. Miro je stále nerozhodný a nevie, ku ktorej skupinke by sa pridal. Zo začiatku ide s nami, potom začína zaostávať s nimi. Nakoniec to vzdá a dobehne nás.

Už z chodníka vidíme jazero (tajch) Veľká vodárenská. Zastavujeme sa tu, obdivujeme a fotíme. Netrvalo dlho a druhá skupinka dorazila tiež k jazeru. Miro zase váha. Veľmi by s nimi chcel ísť. Nakoniec sa rozhodujem ísť ku chlapíkovi. Prvé sekundy ticho počúvam. Naozaj dokáže rozprávať pútavo a jeho popis oživuje dané miesto. Človek sa naň dokáže pozerať inými očami. Vraj do hrádze zamurovali jedného mnícha, aby bola bezpečná a nepretrhla sa. Nakoniec s ním hodím reč. Je z občianskeho združenia „Červená studňa“. Rozbiehajú takú akciu pre turistov „za technickými pamiatkami.“ Zatiaľ však len sondujú záujem.

Aj ja by som tu rád zostal spolu s Mirom a chlapíkovou skupinou. Lenže nám sem trvá cesta 1,5 hodiny a toto je už tretí pokus o absolvovanie našej dnešnej trasy. Preto sa rozhodujem urobiť kompromis. Chlapíkovi nechávame ako rukojemníka Mira, ktorý je z toho veľmi natešený. My ostatní však ideme svojou cestou. Chlapík zaujal. Zdvorilé „niekedy nabudúce“ sa zmenilo na naozajstné niekedy nabudúce. Prečo by sme to neabsolvovali niekedy v budúcnosti? A spojili by sme to aj s návštevami starého a nového zámku. Michal tento nápad rozvinul do dokonalosti, keď navrhol – v lete, s plavkami a kúpaním sa v jednom z tajchov.

Naša trasa viedla aj popri hornej časti lyžiarskeho areálu Salamandra resort. Zvedavému Vincentovi sa nelenilo prejsť zopár desiatok metrov a obzrieť si lyžiarsky svah. Narazil však na chlapíka od lanovky, ktorý ho odtiaľ vykázal. Nik iný tam nebol, svah nebol zasnežený, lanovka nešla…, ale Vincent mu tam vadil. Stačil sotva minutový kontakt a bolo po Vincentovej nálade. Vrátil sa odtiaľ dosť rozladený. Bol to dosiaľ krásny deň. Vincent ho už takmer beznádejne strácal, ale my s Michalom sme si veru nechceli nechať zobrať náš krásny deň. Začal som do Vincenta hustiť „Ty si s ním bol iba chvíľku, ale uvedm si, že on sám so sebou musí žiť 24 hodín!“ Michal ma podporoval svojim súhlasom. Proste sme všelijakí, niektorí už len tým, že ráno vstanú, už majú po dobrej nálade. Pre istotu sme nasadili aj vrcholovú fidorku a tekutú vrcholovú odmenu. Neviem čo nakoniec z toho zabralo ale výsledkom bolo, že sa nám nakoniec spojenými silami podarilo zachrániť Vincentovu dobrú náladu.

Nakoniec sa nám vrátil aj náš stratený syn Miro. Dobehol nás akurát na Farárovej hôrke. Práve včas. Ak by sa nám pred chvíľou nepodarilo zachrániť Vincentovu náladu, bol by Miro našou poslednou šancou. To už sme našťastie nepotrebovali. Ale aj tak zohral dôležitú úlohu, proste nedal šancu Vincentovi čo i len spomenúť si na chlapíka od lanovky. A to netušil, čo sa pred zopár minútami odohralo. Veď viete, aký je Miro. Radšej už nechám priestor aj ostatným…

komentár: 617 pridaný: 01.12.2019 - 11:33

Reakcie na komentár: 617

Mišo

Mišo

1

Jozef, veľmi ma pobavilo tvoje spracovanie foto č.50 v aktuálnom duchu GDPR… LOL LOL LOL

komentár: 619 pridaný: 01.12.2019 - 22:17
Jozef

Jozef

2

Popravde mohli by sa spoznať iba podľa oblečenia, ale už keď som nechtiac absolvoval to GDPR školenie. Kým si ešte niečo z toho pamätám…

komentár: 621 pridaný: 02.12.2019 - 09:13
Turistická akcia: Vápenná a Plavecký hrad / Malé Karpaty / nedeľa - 24.11.2019
Jozef

Jozef

1

V piatok si s Marošom voláme a padá dôležitá otázka „A či pôjdeme niekam v túto nedeľu?“ Dohodli sme sa, že sa dohodneme zajtra. Rozhodnutie nepadá napriek tomu, že sme dlho nikde neboli, buď povinnosti, alebo počasie, aspoň čo sa novembra týka. Nie je to až také zlé, ako by sa zdalo, pretože nádej žije, aspoň dozajtra. Nakoniec rozhodnutie padlo až v sobotu podvečer. Bolo to správne rozhodnutie, pretože „áno“ sa dobre počúva. Proste má krajší zvuk ako „nie“. Aspoň mne sa tak zdá. I keď aj to je relatívne, záleží od okolností.

V nedeľu ráno sa všetci stretávame „u mňa“. Cestou tipujeme, akému silnému vetru budeme dnes čeliť. V správach o počasí sa totiž vyhrážali silným vetrom, ale toľko toho už doteraz stihli nasľubovať a my sme dávno nikde neboli… Dopredu prezradím, že v hore sa nepohol ani lístok na strome. Asi preto, že na stromoch už žiadne listy neboli.

O miesta na parkovanie v dedine nie je núdza. S Marošom sa pokúšame otvoriť dvere. Nejako to však nejde. Asi Michal na aute zamkol počas jazdy dvere a nestihol ich ešte odomknúť. Á tak nie. Keď to nejde silou, pôjde to ešte väčšou silou. Aj šlo, ale my by sme radšej šli naspäť do auta. Vetrisko riadne dul a rýchlo nám bral naše telesné teplo. Ak si myslíte, že chlapíci meniaci kolesá na formule v boxoch sú rýchli, ste na omyle. My sme dnes boli v obliekaní sa rýchlejší, lebo sme proste museli byť. Tentoraz nikto neodmietol štartovné. Nastal opačný problém. A či zostane niečo aj na vrchol?

Zdržoval som to len ja, lebo som v ruksaku hľadal fotoaparát. Tentoraz som bol neúspešný, nebolo ho. To je tak, keď sa ráno balím v polosvetle. Neskôr som ho našiel položený na posteli, kde som sa ráno ráčil baliť. Ostatní si mysleli, že už nebude žiadna fotodokumentácia. Našťastie tu mám ešte mobil. Síce sa nevyrovná fotoaparátu, ale lepšie ako nič. Preto, prosím, ospravedlnte zníženú kvalitu fotografií.

Prvú časť dediny riadne fučalo. Ťažko sa nám šlapalo vpred. Navyše vietor občas dorážal v zosilených nárazoch. Občas sme museli postupovať riadne nahnutí dopredu, aby to ako tak šlo vpred. Som mal aj trochu onbavy – ak ten vietor zrazu prestane fúkať, tak si tu niekto riadne rozbije držku. To sa však nakoniec nestalo. Občas niekoho vietor trochu sfúkol o krok doboku. Tackali sme sa vo vetre, keď tu niekto poznamenal „Veď to štartovné vôbec také silné nebolo!“ Všetci sme sa však zhodli „keď už sme tu…“, aspoň budeme mať zaujímavú skúsenosť. Opovážil by sa niekto nezhodnúť! Do auta by sa pred vetrom neschoval. To ale teraz automaticky neznamená, že budeme musieť čakať na uragán, aby sme mohli ísť na ďalšiu akciu.

Pod horou sa to zlepšilo, pretože sme sa dostali do závetria. Trochu s obavami sme odhadovali, čo nás asi čaká na hrebeni Vápennej. Zrazu to prišlo. „Vidím turistický rázcestník!“ Viac dotyčný nestihol, pretože ho prerušil vietor. Keď sme sa hýbali, nebolo to také zlé. Občas to niekoho hodilo o krok doboku a fotografovalo sa trochu naprd, ale dalo sa. Horšie to bolo, keď sme sa prestali hýbať kvôli spolkovým tradíciám a povinnej fotografii na vrchole. Veľmi rýchlo sme sa zhodli, že čaj si dáme v závetrí. Vietor tak hučal, že som občas mal pocit, že v Malých Karpatoch je vodopád veľkosti Niagary. Ak nie po celý rok, tak dnes určite.

Výhľady dnes boli nijaké alebo slabé. Zlepšilo sa to až poobede. Keďže sú už dni krátke, nepomohol by nám ani neskorší nástup na štart. Teda pomohol, ale chcelo by to v druhej časti trasy čelovky. A Plavecký hrad absolvovať s čelovkami? To sa nám nechcelo. Zato sme zažili jedno príjemné prekvapenie. Teda ja. Vincent by prístrešok na Amonovej lúke veru nespoznal. Jednoducho preto, že starý tam nie je. Latky z neho sú nahádzané na kope asi ako budúce palivo na oheň. Stojí tu nový prístrešok a nie je tu sám! V jeho blízkosti je latrína. Takáto vybavenosť tu je!

Hrad sme si vo vetre príliš neužili, takže ho budeme musieť navštíviť aj niekedy inokedy. Vietor bol miestami nepríjemný. Znovu sme mali problém fotografovať. Ako keby nás hradný pán nechcel prijať. Možno nechcel, ale nakoniec musel. Zato dosiahol svoje, návšteve síce nezabránil, ale podarilo sa mu ju skrátiť. Keď som sa blížil k bráne, tak mi zrazu do chrbta tak zadulo, že ani neviem ako, zrazu som bol vonku.

Vydržíte toho veľa. Gratulujem, úspešne sa Vám podarilo dočítať môj príspevok dokonca.

komentár: 616 pridaný: 24.11.2019 - 18:30
Turistická akcia: Výprava do krajiny 1000 jazier a tajchov / Štiavnické vrchy / štvrtok - 21.11.2019
Jozef

Jozef

3

Táto akcia je podľa mňa vhodnejšia na obdobie, keď budú dlhšie dni a nie teraz. By sme sa len hnali.

Vnímam to tak, že by sme Babiu horu mohli navštíviť začiatkom mája zneužitím jedného zo sviatkov – 01. alebo 08. mája.

My tu dole si už na sneh ani nespomenieme, ale tu možno naň ešte na kúsku narazíme – https://www.dobrodruh.sk/…ticky-vystup

komentár: 614 pridaný: 21.11.2019 - 11:27

Reakcie na komentár: 614

Rado

Rado

1
zobraziť foto

Len aby ste mali predstavu ako to vyzera na vrchole cheese

komentár: 615 pridaný: 21.11.2019 - 18:13
Vinco

Vinco

2

Jožo mi nahlásil, že on nepôjde, kvôli nevyhovujúcemu počasiu. Ja sám nepôjdem, takže aj náhradný plán sa ruší.

komentár: 613 pridaný: 20.11.2019 - 23:19
Vinco

Vinco

1

S Jožom sme sa po telefonáte dohodli, že táto akcia sa opäť (už druhy krát) neuskutoční kvôli počasiu. Iba ak by sa predpoveď rapídne zmenila k lepšiemu.


Dohodli sme sa na tejto náhradnej akcii, kde je počasie na štvrtok oveľa priaznivejšie. Odchod na túto akciu by bol ale skorší a to o 5.30 hod. z Piešťan.

Ak sa do začiatku akcie počasie oproti predpovedi nezhorší na akciu ideme. Rozhodne sa v stredu.

Aktuálny stav 20.11.2019 o 13­.30 hod.:

Predpoveď pre Oravská Polhora od SHMÚ, WindyYR.no

komentár: 612 pridaný: 19.11.2019 - 19:08
Turistická akcia: Vierjochkogel / AT - Wienerwald / nedeľa - 10.11.2019
Dúšo

Dúšo

1

Len tak sme vybehli s Matejom a Elou do okolitych lesov…

komentár: 622 pridaný: 04.12.2019 - 14:02
Turistická akcia: NP Grand Canyon / US - NP Grand Canyon / sobota - 09.11.2019
Mišo

Mišo

3

Pekné. Ale ako prečo si takú akciu nespravíme aj spoločne question question question Ja mám stále dosť dovolenky tongue wink

komentár: 610 pridaný: 15.11.2019 - 11:58

Reakcie na komentár: 610

Vinco

Vinco

1

Som za Michal grin LOL grin LOL
Pridá sa ešte niekto question Nech to môžme naplánovať.

komentár: 611 pridaný: 15.11.2019 - 14:45
Jozef

Jozef

2

Hmm, pekne, slušné, proste veľmi dobre. Vidieť rieku Colorado bol môj sen. Keďže mám tých snov neúrekom, proste veľa – ja za to nemôžem, že každý deň má aj časť, ktorú tradične zvykneme nazývať noc… Jednoducho mi je jasné, že sa mi mnohé sny nesplnia.

To ale neznamená, že sa niektoré nesplnia sprostredkovane. Síce to má ďaleko od skutočného navštívenia, meral by som to vo svetelných rokoch, ale aj tak… Krásne fotky, nádherná príroda, neopakovateľná atmosféra a tým nemyslím iba tú modrú oblohu…

Som v stave, že si viem predstaviť ako ideme trebárs do Chorvátska. Rodinných príslušníkov necháme povaľovať sa kade – tade po pláži a my ostatní… niekde na zaujímavé miesto. Nesmie to však byť čistokrvná rovina. No, asi tie fotky mali na mňa priveľký vplyv a nechal som sa príliš uniesť.

komentár: 608 pridaný: 12.11.2019 - 16:39
Vinco

Vinco

1

Rado, fotky nádhernej a jedinečnej prírody. Dá sa na ne pozerať donekonečna. Je neuveriteľné, čo za milióny rokov dokázala vytvoriť voda rieky Colorado.

Tak trocha Ti závidím, že si sa mohol prechádzať Grand Canyonom a chytiť rukou vody Colorada. Ale je to pozitívna závisť. Bola by škoda od Teba, keby si NP Grand Canyon nenavštívil, keď už si bol tak blízko. Za mňa palec hore.

Zhodou okolností som včera pozeral info o NP Grand Canyon a pozeral som si aj možné trasy a aj tie, ktoré si išiel Ty.

komentár: 607 pridaný: 12.11.2019 - 13:15
Turistická akcia: Babčino údolí / CZ - Krkonošské podhůří / nedeľa - 03.11.2019
Lenka

Lenka

1

Malá náhrada za nerealizované Poľsko. Kto neskoro vstáva a chce niekam ísť musí trocha improvizovať cool hmm tak snáď na budúce exclaim

komentár: 606 pridaný: 03.11.2019 - 17:23
Turistická akcia: Východ slnka na Kôprovskom štíte / Vysoké Tatry / nedeľa - 27.10.2019
Jozef

Jozef

5

Pri písaní komentára k tejto akcii som na jednu z najdôležitejších vecí takmer zabudol. A to som si viac krát hovoril „Jožo, pri písaní komentáru na toto nezabudni!“ A podarilo sa. Síce až pri písaní komentára ku Coloradu o nejaký ten týždeň neskôr. Proste beriem to tak, že pamäť nezlyhala. Už som sa zľakol, že si budem musieť písať poznámky ako iní bežní zábudlivci. Uff, ale bolo to tesné!

Takže okrem Romanovych nočných tu máme aj Vincentovu nočnú kávu. Je niečo po polnoci. Nachádzame sa niekde na diaľnici kúsok za Liptovským Mikulášom. Hútame, ako sa nám bude dariť vydržať tak dlho hore. Sme síce plní síl a nikto zatiaľ okato nezíva, ale spať pôjdeme až niekedy… nevieme kedy. Možno to bude mať blízko k polnoci, ale nie tej, ktorú máme už teraz úspešne za sebou.

Ani neviem kto zrazu povedal čarovné slovo „Káva.“ Síce sme si neboli istí, či to bol návrh, ale aj tak sme ho jednohlasne schválili, pre istotu. Behom chvíľky Roman odbočoval na pumpu. Ale čo to? Vyjdeme z auta a… proste teplo som si predstavoval trochu inak.

Vstupujeme na pumpu a postavíme sa k pultu. Tu však nie je o nič teplejšie ako vonku. Súdim aspoň podľa prístupu obsluhy. Mali za chrbtom síce kávostroj, ale nasmerovali nás k automatu. No nič, tentoraz bude dobrá káva aj z automatu.

Prvý sa k automatu dostal Vincent. Však viete aký je, aktívny. Displej prívetivo svietil, obrázky pekné, písmenká by mohli byť väčšie. A k tomu Vincent nemal okuliare…

Nemáme drobné. Vincenta to však nezaskočilo a každému členovi výpravy podáva 2 € mincu. Optimisticky si vyberá z troch veľkostí pohárikov strednú veľkosť. V dobrej viere tam niečo stláča a čaká a čaká, stále čaká… až pochopí, že bol príliš veľkým optimistom a tá trocha kávy na dne pohárika je všetko, čo za svoje 2 eurá dostane. Na Vincentovu obranu len toľko, sme fakt nevedeli, či mu stroj ráčil naliať kávu, alebo ešte len iba umýva pohárik.

Tentoraz som na rade ja. Optimisticky si tiež vyberám strednú veľkosť pohárika. Keďže si našťastie pamätám, čo Vincent postláčal, radšej stlačím niečo iné. Ide to dobre. Pohárik sa rýchlo napĺňa. Ale zrazu problém. Rýchlo upozorňujem Vinca nech tam podsunie svoj pohárik, lebo môj je už takmer plný.

Vincenta to potešilo. Bez zaváhania vkladá svoj pohárik namiesto môjho. Množstvo kávy v jeho poháriku neúmerne stúplo. Teraz už má pohárik plný až do tretiny. Môj pokus dopadol lepšie.

Na rade je Roman. Ten si tiež vyberá pohárik strednej veľkosti a asi jeho šiesty zmysel zaúradoval, pretože ako jediný tam postláčal niečo, čo mu dodalo aj správne množstvo kávy.

Všetkým nám káva chutila a aj sme sa tvárili, že nám zaberá. Len Vincent tuším ešte v peňaženke hľadal ďalšie 2 eurá.

komentár: 609 pridaný: 12.11.2019 - 17:21
Mišo

Mišo

4

Pekná akcia páni. Len ma mrzí, že bohužiaľ doslova zorganizovaná bleskovo a tí čo sme boli sobotu, nedeľu v práci sme boli bez šance sa tak narýchlo zúčastniť…

komentár: 604 pridaný: 30.10.2019 - 20:13
Maroš

Maroš

3

Chvilkami som sa pohrával s myšlienkou, že sa tejto akcie zúčastním, kedže mi v zozname Kôprovský stále chýba. Ale po zhodnotení mojej tohtoročnej kondičky, toho že som bol celkom nevyspatý a mal som pocit že na mna nieco lezie som zo toho bohužial upustil. grin Snád nabudúce. Ak by som nastúpil k Romanovi do auta pravdepodobne by ste ma zobudili až telefonátom že prídi po nás na tri studničky. grin

komentár: 602 pridaný: 30.10.2019 - 06:36

Reakcie na komentár: 602

Vinco

Vinco

1

To je v poriadku Maroš. Každý robí to, na čo sa dobre cíti. Už aj mne sa stalo, že by som nevyšiel ani doma po schodoch. Je nežiaduce preceňovať svoje momentálne sily. Čo si cením ja, je že bola u Teba pozitívna snaha. A čo sa týka Kôprovského štítu, myslím si, že neutečie.

komentár: 603 pridaný: 30.10.2019 - 15:07
Jozef

Jozef

2

Táto akcia naozaj mala byť v nedeľu, ale mali sme ísť úplne niekam inam. V piatok volám Romanovi a lámem ho. Odpovedá mi dosť vyhýbavo. Vôbec to nevyzerá dobre, pretože v podobnom duchu odpovedajú aj ďalší. V sobotu ráno mi z ničoho nič zvoní telefón. Na druhej strane sa ozve Romanov hlas „Si ma nasral. Stále mi pred víkendom vyvolávaš, či niekam nepôjdem! Od skorého rána gúglim a vymyslel som túto akciu, aby som ťa riadne unavil. Snáď sa tak aspoň na chvíľu zbavím tvojich telefonátov!“ Proste som nemohol Romana sklamať.To si len tak kamaráti nerobia. Musel som mu dať šancu zbaviť sa aspoň na chvíľu mojich telefonátov. Veď čo by som to bol za kamaráta.

Netušil som, do čoho idem. Jasnejšie mi to bolo až po absolvovaní akcie, keď som si prečítal Radovú výhovorku. Zúčastnil som sa „Romanovej nočnej.“ Za posledné roky sa nám nejako podarilo zbaviť sa „Romanovych skratiek“. Keď tu zrazu na dvere klopú „Romanove nočné.“ Obávam sa, že v budúcnosti o tento typ akcií bude záujem. Dopredu upozorňujem, že je to ale veľký zaberák, pretože v noci sa nespí, ale šľape. A aby toho nebolo málo, tak cez deň tiež! Následná cesta autom domov vysaje posledné zvyšky síl.

Auto odstavujeme okolo 01:00 hod. v noci na zastávke Popradské pleso. Zapíname čelovky a hoj sa hej sa… do tmy. Aby to nebolo veľmi dlhé, tak to skrátim. Môj skrátený text sa rovná normálnemu dlhému textu ostatných ľudí. Vyjadrím sa iba k tomu z môjho pohľadu najdôležitejšiemu.

Na vrchol Kôprovského štítu sme dorazili približne o hodinu a „niečo“ skôr, ako vychádzalo slnko. To sme však nevedeli. Minúta za minútou ubiehala a stále nič. Čo budeme okrem mrznutia a čakania robiť? Tak som sa rozhodol získať čo najviac bodov. Nádej som mal veľkú, pretože v môj prospech hovoril i blížiaci sa východ slnka. Chcel som využiť okamih na rozhraní svetla a tmy pre celkový efekt. Celkom slušne tresknem. Dva prsty ma bolia ako čert a Vincent si natáča východ slnka! No verili by ste tomu? A taká veľká nádej to bola. Hodnotiaca komisia si však ráči čumieť na východ slnka!

Achilovou pätou tejto akcie bolo to, že štart a cieľ boli od seba nejaký ten kilometer (Zastávka Popradské pleso vs. Tri studničky). Roman bol síce optimista ohľadom stopovania, ale mne sa to nezdalo. Popravde, nebolo to až také zlé. Až tak dlho sme nestopovali. Možno nejakých 10 – 15 minút. Na zvýšenie šance pri stopovaní sme sa rozdelili na dve skupiny. Roman bol jedna skupina a my s Vincom druhá. Na tri skupiny sme sa nemohli deliť, pretože sme mali iba dva kľúče od auta. Vyhlásenú súťaž o najkrajšieho fešáka vyhral Vincent. Väčšina áut išla opačným smerom. A tých zopár áut idúcich našim smerom sa ani neunúvalo. Keď tu zrazu vychádzalo z parkoviska auto s poľskou ŠPZ. Som si pomyslel „Poliak mu nezastaví.“ Vincent si to však nemyslel a uspel!

O Poliakoch som si doteraz myslel svoje, ale teraz som mal príležitosť zažiť na vlastnej koži, že v každom národe sú dobrí i zlí ľudia. Nič nie je čiernobiele. Však viete, aký je Vincent. Prihovorí sa každému. Nič si z toho nerobil, že vedľa neho sedí Poliak. Vytiahol z neho, že bol na Kriváni. Poliak medzi rečou povedal, aby sme si strážili odbočku, kde nás má vyhodiť, lebo on nevie, kde to je. Padla aj reč o počasí. Poliak ho vystihol slovami „Ani chmurki.“

Po opisnej časti akcie prechádzam k ďakovnej časti. Ďakujem Vincovi:

  • že nás s Romanom v tom nenechal samotných
  • že na ceste domov sa občas chytil aj volantu
  • že sa mu podarilo aj niečo natočiť

Romanovi ďakujem za to:

  • že sa ma pokúsil zničiť
  • že je autorom „Romanových nočných“
  • že mi požičal čelovku, lebo ja som svoju zabudol doma
  • že zo mňa urobil živánsku
  • že je nezmar a vydrží šoférovať aj po takomto zaberáku

Romanovi sa to podarilo. Na chvíľu sa zbavil mojich telefonátov. Ale iba na chvíľu, pretože tento rok ešte určite zavolám! Domov som prišiel „grogy“ ale zato plný dojmov. Takže v budúcnosti úplne nezavrhujem „Romanove nočné.“ Viem si predstaviť tak 1 – 2 takéto akcie za rok.

komentár: 601 pridaný: 29.10.2019 - 19:45
Vinco

Vinco

1

V sobotu doobeda mi volá Jožo, že pôvodné plány na túru, ktoré spriadal sa menia. Kto ich zmenil, kto si ich dovolil zmeniť pýtam sa? No predsa dobrodruh Roman. No keď mi Jožo vylíčil, k akej zmene došlo iba nemo som závidel, lebo som vôbec nedúfal, že pôjdem aj ja. V sobotu doobeda bola u nás asi priaznivá klíma. Keď som o tejto akcii povedal Renátke (mojej najkrajšej polovičke), a že by som na túto jedinečnú akciu chcel ísť, povedala áno. A tak som večer o 21.15 hod. v Piešťanoch pred Tescom nastupoval do auta k Romanovi a Jožovi. Cesta k zastávke na Popradskom Plese trvala približne tri a pol hodiny. Na parkovisku sme neboli sami. Už tu stálo pár aut, čo dalo tušiť, že dnes nebudeme na horách sami.

Pred odchodom sme absolvovali povinný a zaužívaný rituál. Neviem ako to Roman robí, ale vždy ma prekvapí niečím novým. Tentoraz naštartovala našu túžbu a nebojácnosť popasovať sa s tmou – broskyňovica. Priznám sa pil som ju prvý krát a chutila výborne.

Keď odbila prvá hodina nového dňa vyrazili sme. Čakal nás tri a štvrť hodinový výstup na Kôprovský štít po tme. Už som zažil pochod v tme, ale tento prekonal všetky moje predchádzajúce zážitky. Iba my, svetlo z našich čeloviek a černo-černá tma. A tá krása oblohy s hviezdami sa nedá opísať. To treba zažiť. Bolo to niečo podobné, ako pred časom sledovanie perzeidov našimi členmi v Nízkych Tatrách grin Po dvoch hodinách sme dorazili k Hincovmu plesu. Zistili sme, že naše tempo, vzhľadom na čas východu slnka je zdrvujúce cool grin a tak sme citeľne spomalili. Vliekli sme sa kamenistým chodníčkom vyššie a vyššie slimačím tempom. Robili sme všetko preto, aby sme nedorazili na štít príliš skoro. Priebežné oddychové zastávky nám v tom výdatne pomáhali. Až napokon sme vo svetle čeloviek zazreli na jednom kameni červený kruh. Bolo jasné, že sme dorazili na vrchol.

Na vrchole sme strávili asi hodinu dvadsať, než sme sa dočkali východu slnka. Dlhú chvíľu sme si krátili rôznymi činnosťami. Ako prvé prišlo na rad Romanove prekvápko. Vytiahol termosku s vareným vínkom. Neviete si predstaviť, ako nám v tomto trochu veternom a chladnejšom počasí prišlo vhod. Ďalšie nasledovali vrcholové medaily. V odmeňovaní sme pokračovali. Odovzdávanie certifikátov za dosiahnutú vzdialenosť Jožovi a Romanovi na tomto exkluzívnom mieste bude v mojej mysli dlho rezonovať. Čo si budem dlho pamätať je aj balenie Joža do hliníkovej termofólie. Bola mu zima a Roman ju mal prezieravo po ruke. Než sme sa dočkali „oskara“ natočili sme pár videí a vyfotili pár fotiek. Prepásť tieto výnimočné a jedinečné chvíle by bolo nerozumné. Výsledok môžete vidieť vo fotogalérii a onedlho aj vo videu.

Keď sme si všetko vychutnali do sýta, vydali sme sa na cestu k Trom studničkám, najprv Hlinskou a potom Kôprovou dolinou. A čo sme zažili počas tohto zostupu? Videli sme početné stádo kamzíkov. Išli sme väčšinou v tieni, a tak nebola núdza o úseky s námrazou na tráve i stromoch. Boli úseky, na ktorých sa aj slušne šmýkalo. Bola to celkom iná krajina ako tam hore. Povedľa nás zurčal často potôčik. Slniečko sa do nás oprelo a zohrialo až v ústi Hlinskej doliny. Tu sme využili čas na oddych, sušenie vecí a jedlo. Od tohto miesta sme začali stretať ľudí, ktorí sa vydali na turistiku pravdepodobne z Podbanského a smerovali buď späť, alebo na Temnosmrečinské plesá. Aj my sme pôvodne mali ísť k nim, no vzhľadom na únavný zostup sme si to rozmysleli. Poslednou zastávkou tejto časti bol Kmeťov vodopád. Musím konštatovať, že návšteva vodopádu sa oplatila. Než sme dorazili do cieľa, postavil sa nám do cesty ešte jeden výšľap, ktorý nám odčerpal aj posledné sily.

Keď sme dorazili na Tri studničky, čakala nás avizovaná súťaž o „najlepšieho fešáka“. Spočívala v tom, komu sa prvému podarí chytiť stopa na Popradské pleso k autu a doviesť auto na Tri studničky. Boli vytvorené dve skupiny. Prvá skupina – Roman a druhá ja s Jožom. Roman zostal na Troch studničkách a pokúšal šťastie pri stopovaní tam. My sme sa peši presunuli až na parkovisko a tu sme skúšali svoje šťastie. Napokon sa mne „najlepšiemu fešákovi“ grin grin grin podarilo odchytiť jedného poliaka, ktorý bol ochotný zobrať nás až k odbočke na Popradské pleso. Posledný trip k autu som už absolvoval ja sám a Joža a Romana som postupne naložil do auta. Bolo dobojované.

Vydarenú a nezabudnuteľnú akciu sme obohatili o občerstvenie v Krajinke, kde sme si svorne objednali fazuľovú polievku a kofolku. Čo dodať nakoniec? Pre mňa to bol zatiaľ najsilnejší zážitok počas pôsobenia v našom spolku. Nočné pochody na Lazovke a Trnavskej stovke boli iba slabým odvarom toho, čo som zažil na tejto akcii. Preto sa chcem poďakovať najprv mojej Renátke, že povedala „áno“. A takisto Romanovi a Jožovi za vymyslenie bláznivej túry a spoločnosť na tejto akcii.

Ďakujem.

komentár: 600 pridaný: 29.10.2019 - 19:38
Turistická akcia: Na Veľký Javorník z hotela Podjavorník / Javorníky / pondelok - 21.10.2019
Vinco

Vinco

1

Čo napísať k tejto akcii?

Na Podjavorníku sme sa ocitli v rámci výjazdového školenia z práce. Už pri plánovani sa rozhodlo, že prvý deň sa pôjde na túru. V pôvodnom pláne bolo za cieľ navštíviť Malý Javorník a s Javoričia ísť neznačeným chodníkom a po zjazdovke naspäť do hotela. Ale plány sa zmenili a zvíťazila alternatíva vybehnúť na najvyšší vrch pohoria – Veľký Javorník. Akcie sa zúčastnilo trinásť osôb, z toho štyria členovia nášho spolku. Nasadené tempo nebolo vôbec vražedné, ako na niektorých našich akciách. Naopak bolo pohodové, prispôsobené členom, ktorí až tak často nechodia do hôr ako my. Česť ženskému pokoleniu zachránila naša kolegyňa Ľudka.

Prvá časť túry bola náročnejšia, stúpavá. No potom, čo sme sa vyšplhali do sedla Stratenec a dostali sa na hrebeň už to išlo samo. Pekné počasie a príjemná teplota na toto ročné obdobie iba umocňovalo zážitky. Na prvom nižšom vrchole trasy Stratenci sme sa zdržali dlhšie. Každý využil ideálne výhľadové podmienky na fotografovanie a kochanie sa. Niektorí si vyliezli aj na rozhľadňu, ktorá je súčasťou vrcholu a pokochali sa ešte vylepšenými výhľadmi. Tradične sme absolvovali skupinové fotografovanie. A potom sme sa už vydali k hlavnému cieľu našej trasy.

Keď sme dorazili do sedla Gežov postupne sme počkali všetkých opozdencov. Padol návrh na zostup dole, s čím som sa ja nestotožnil. Predsa byť tak blízko vrcholu Veľký Javorník a nenavštíviť ho, to by bol priam hriech grin To je tak blízko, zahlásil som, a dodal, že na vrchol sa dá aj vybehnúť. A to som nemal hovoriť. Rado ma hneď podpichol, že to nevybehnem. A čo spraví Vinco, keď ho niekto podpichne? To je otázka na vás. Predsa pokúsi sa na vrchol vybehnúť. Ale prezradím všetkým nezúčastneným, že som to na koniec o chlp nezvládol. Došiel my dych a tak som posledných 50 metrov dokončil krokom. Čo ma prekvapilo a zároveň potešilo bolo, že som v tom nebol sám. Postupne to behom vyskúšalo a aj úspešne absolvovalo niekoľko zúčastnených členov. Najvyšší vrchol pohoria bohužiaľ nieje výhľadový. Má iba obmedzené výhľady, takže pobyt na ňom nebol tak dlhý ako na Stratenci. Aj tu sme absolvovali povinnú spoločnú fotografiu. Vykonali sme zápis do vrcholovej knihy a nalepili nálepku spolku. Potom sme sa vydali na cestu späť do hotela. Ja som navrhoval neznačenú trasu medzi vrcholom a sedlom Gežov, ale bol som prehlasovaný a zostup sa uskutočnil tiež po neznačenom chodníku, ale zo sedla Gežov. Ja som tým pádom absolvoval obidva zostupy. Prvý ešte v júni tohto roku a musím poznamenať, že ten v júni bol príjemnejší. Zo sedla Gežov je to až dole prudké a zostup vedie dosť kamenistou cestou. Čo je hlavné, aj napriek náročným podmienkam, sa k hotelu dostali všetci zdraví a bez újmy. A to bolo cieľom tejto akcie.

Čo na záver?
Bola to príjemná a početná akcia v ideálnom slnečnom a teplom počasí. Ja som si to užil a dúfam, že aj ostatní zúčastnení členovia.

komentár: 598 pridaný: 24.10.2019 - 02:37
Turistická akcia: Žarnov - Buchlov / Vtáčnik / nedeľa - 20.10.2019
Jozef

Jozef

1

Navečer, deň pred odchodom si dohadujeme čas stretnutia na štarte. Voľba padá na 09:30 hod.. Dni sa skracujú a my takto neskoro, po pansky? Môžeme si to dovoliť, pretože nás čaká krátka trasa, iba 12 kilometrov. To asi zabralo a úspešne pomýlilo viacerých, pretože sme sa zišli v hojnom počte – až 6 členov spolku. Trasa bola síce krátka, ale zato veľmi výživná. Kto by čakal stupáčik iba na začiatku, bol by príjemne prekvapený!

Obe posádky vozidiel pristupujú k celej akcii zodpovedne. Dorážame na štart niečo tesne pred 09:15 hod. Navzájom si voláme. Aj Maroš je už na štarte, takže môžeme vyraziť skôr. Len ho nejako nevidíme a nie je to kvôli hmle. Nie je ani hmla, ani Maroš. Pri mládežníckom tábore sme boli sami. Padne doplňujúca otázka „Kde ste?“ Bodaj by sme ich aj videli, keď posádka druhého auta bola síce tiež na štarte, ale v obci Rudica. Ako to vyriešiť? Jedno auto bude musieť prísť k druhému, ale ktoré? Začali preteky v opisovaní oboch štartov. „My máme krajšie parkovisko, aj autobus sa tu otočí…“ Nakoniec to Maroš vzdal a i keď netušil, kde je mládežnícky tábor, odhodlane vyrazil a… trafil k nám! Vyrážame podľa plánu okolo 09:30 hod..

Počas našej dnešnej akcie pôjdeme chodníčkami od výmyslu sveta. Začneme zľahka asfaltkou. Voľba je to dobrá, pretože sa jej zbavíme hneď na začiatku. Potom zvoľna pokračujeme po lesnej ceste, ktorá ďalej pokračuje ako lúčna cesta. Zvažujeme, že si to skrátime, a nepôjdeme dole až do dediny Rudica, ale elektrický ohradník je proti. Pozostáva z dvoch „drôtov“ akurát tak blbo umiestnených, že to človek ani nepodlezie ani neprekročí. To je ale doba! Žiaden dobrovoľník, aby zistil, či je tam naozaj elektrina. Bližšie k dedine je nad elektrickým ohradníkom umiestnený už aj ostnatý drôt. Na chvíľku sa vráti asfalt. No nič, aspoň máme príležitosť pozrieť si, kde to vlastne Maroš parkoval. Môžem skonštatovať, že pri opise parkovacieho miesta vôbec nepreháňal. Otočiť by sa tam zvládol aj opitý autobusár, a to bez nehody!

Asfalt znovu strieda lúčna cestička. Tú za chvíľku nahradí lesná cesta, z ktorej sa neskôr vykľuje turistický chodník. A tu to začína. Zisťujeme, že Žarnov je naozaj hore. Fučíme a šľapeme do kopca. Šľapeme do kopca a fučíme. A takto sa to pekne u nás strieda. Občas medzi šľapanie a fučanie dáme aj prestávku, aby to nebolo také jednotvárne. Očakávame všelijaké skaly, pretože Vtáčnik je sopečného pôvodu a zrovna táto časť pohoria je známa svojou krásou. Zo začiatku som si myslel, že nie je známa, ale podľa počtu ľudí a vzhľadom na to, že sa bavíme o pohorí Vtáčnik…

Žarnov nesklamal, len keby tak nefučalo. Aj oblakov vraj malo byť menej. Maroš to stihol ešte ráno zhodnotiť slovami „Jediný oblak je nad republikou a aj to zrovna tu.“ Zo začiatku to tak aj vyzeralo. Neskôr, asi aby nám nebolo ľúto, už boli oblaky všade. Postupne však oblačnosti ubúdalo a na oblohe začala víťaziť modrá farba. Len vietor to stále nevzdával.

Pokračujeme bočným hrebeňom na Sladnú skalu a Buchlov. Turistický chodník miestami viac pripomína prť (chodníček vyšľapaný zverou) ako riadny turistický chodník. Neskôr zistíme, že sme sa mýlili a tu na hrebeni sme postupovali pohodlnou širokou turistickou autostrádou. Povinnú zastávku, ktorá sa zvrhla na štandardnú prestávku, sme absolvovali pri chránenom strome. Môžete si vygúgliť „Jaseň pod Buchlovom“. Podľa blízkej tabuľky má 250 rokov.

Buchlov nesklamal, pretože Buchlov jednoducho nemôže sklamať. Proste nádhera. Aj tu fučalo, ale my sme sa po povinnom fotografovaní ukryli kúsok pod vrchol. Práve tu sme odovzdali dva certifikáty udelené za prejdenú vzdialenosť. Odstránili sme tým resty, ktoré sme mali. Obaja šťastní majitelia certifikátov ich mali dostať už pred pár mesiacmi. Jednému z ocenených dokonca vznikol nárok na certifikát už v roku 2018. Vincent, dohovor prosím PATovi a MATovi, poprípade pre istotu aj generálnemu sekretárovi a pokladníkovi v jednej osobe.

Zostup z Buchlova touto stranou je jednoznačne zážitkový! Zo začiatku mali niektorí členovia výpravy obavy, ale keď zistili, že tie rebríky nie sú upevnené, ale sú tam iba položené… Na obavy proste nezostal čas. Jediné, čo sa dá vytýkať tomuto úseku cesty je to, že bol príliš krátky.

Na Zadnej lúke opúšťame žltú turistickú značku a zahajujeme zostup po zelenej. Teda, aspoň by sme chceli, len ju akosi nemôžeme nájsť. Dolu smeruje i pohodlná lesná cesta, len nie je taká krátka ako turistická. Po asi 200 – 300 metroch máme tú smolu, že objavujeme zelenú turistickú značku. Stalo sa to takto: Pozeráme, oči si ideme vyočiť keď tu zrazu na okraji lesnej cesty vidíme stĺpik a na ňom zelenú turistickú značku! Lenže, čo to? Za ňou je ďalšia zelená! Riadne zelená hradba vegetácie! Mačetu z nás nemal nik. Lepšie sa prizrieme a všimneme si v zelenej hradbe štrbinku. Kto nemá predstavivosť, nech sa tam ide pozrieť a uvidí ako vyzerá prť (chodníček vyšľapaný zverou).

Na záver klasika: „Jéj, my tu stále máme auto! Nespoznávame náš rodný kraj.“ „Dobrý deň, čo si dáte?“ „Akú máte polievku?“ „Fazuľová sa už minula…“

komentár: 596 pridaný: 21.10.2019 - 09:38

Reakcie na komentár: 596

Mišo

Mišo

1
zobraziť foto

Jozef veľmi pekné fotky a rovnako aj veľmi vtipné komenty, palec hore, aj od ľudí mimo sekty wink

komentár: 597 pridaný: 23.10.2019 - 07:25
Jozef

Jozef

2

Ďakujem Michal. Tradične sa snažím. Nikdy neviem, ako moje snaženie dopadne a preto som občas rovnako prekvapený, ako ostatní:

  • Ku komentárom a popisu akcie: na každú akciu sa mi nepodarí zobrať si zo sebou kondičku. To isté sa týka inšpirácie pri písaní komentov a popisov akcie. Múza sa neráči dostaviť každý deň
  • K fotografiám: mnoho fotiek nevyjde. Odhadom je to v pomere 4 – 5 zlých ku 1 dobrej. Občas horší pomer. Ale to je môj pohľad, pretože každému sa páči niečo iné. Niekedy nestíham fotografovať (veľmi rýchle tempo), inokedy zistím, že oko to vníma podstatne lepšie ako fotoaparát (radšej necvaknem, ak cvaknem, výsledkom je des a hrôza), občas sa stáva, že nie som schopný vnímať okolie (napr. nestačím s dychom a som rád že som neodpadol, alebo sa sústredím na vlastné kolená, aby som sa vôbec dostal k cieľu)…
komentár: 599 pridaný: 25.10.2019 - 18:20
Turistická akcia: Jesenný pochod HP / Považský Inovec / sobota - 19.10.2019
Jozef

Jozef

1

Je ráno okolo 08:30 hod. Prichádzam na železničnú stanicu v Hlohovci. Dá sa tu očakávať viac ľudí ako zvyčajne. Práve tu je štart 41. ročníka jesenného HP-čka. U nás na okolí dobre známa turistická masovka. Nájdem si vhodné miesto na pozorovanie okolia a čakám. Roman má prísť s dvomi deťmi. Načas nemá šancu prísť. Mohol by sa však zmesiť do tzv. „akademickej štvrťhodinky“. Čakanie si krátim pozorovaním okolia. Kúsok od registračného miesta stojí verklíkar a vyhráva. Je aj dobovo oblečený. Má na hlave klobúk. Občas ním nejakej skupinke vydávajúcej sa na cestu aj zamáva. Najmä deťom.

Zrazu si všimnem chlapíka s na dnešnú dobu veľkou kamerou na pleci. Okamžite spozorniem. Za chvíľku je pri ňom blondínka s mikrofónom. To nevyzerá dobre. Teda, ona vyzerá dobre, ale celková situácia nie. Snažím sa tváriť nenápadne i keď mám na sebe „oblečenú“ červenú farbu. Darí sa mi. Kameraman i reportérka ma míňajú. Zamieria si to rovno k početnejšej skupinke stojacej neďaleko mňa. Behom okamihu zo skupinky zostal na mieste jeden jediný. Ten, čo stál najbližšie k mikrofónu. Ostatní sa rozleteli do okolia ako vrabce. Nie však ďaleko. Z bezpečnej vzdialenosti sledujú, ako si ich kamarát poradí s otázkami. Zvládol to celkom dobre. Pôsobil prirodzene a podarilo sa mu i zavtipkovať.

Ako nečakane rozhovor začal, tak nečakane i skončil. Ja sa našťastie stále tvárim nenápadne a som prehliadaný. Iní v okolí toľko šťastia nemajú. Zrazu sa rozhodnem poobzerať sa okolo, či už nejde Romanova skupinka. Takmer okamžite sa mi to stáva osudným. Zrazu mám pred ústami mikrofón. Pohyb ma prezradil. Netuším, ako zvládam rozhovor. Možno celkom v pohode, pretože reportérka sa netvári pohoršene. Rozhovor je našťastie krátky. Aspoň to mám už za sebou a nemusím sa už tváriť nenápadne.

Roman dorazil chvíľku po vypršaní akademickej štvrťhodinky. Ledva zaparkoval a už skupinka uteká. Majú na to dobrý dôvod. Autobus už stojí na zastávke. Rýchla registrácia a šup dnu. Ušli sa nám štartovné čísla od 483 po 487. Pri Ifkovej chate sme vystúpili a už to šlo. Na nudenie sa nám proste nezostal čas. Nálada nám vydržala až … proste celý deň a nezabudli sme si ju zobrať aj do auta, keď sme už šli domov.

Z Paťka sa nám vykľul celom schopný zved. Kúsok pred Svrbickou plešinou šiel zrazu k zemi. Nevedeli sme či zapracovala iba zemská príťažlivosť, alebo išiel sám dole, dobrovoľne. Ak sám, tak mal veľmi dobrý medzičas. I celkový čas bol neuveriteľný, takmer sa rovnajúci rýchlosti gravitácie. Zo zvedavosti sa ho pýtam či počuje toho koňa, čo sme videli na Ovčej skale. Ucho mal pritlačené k zemi. A o chvíľu prišiel aj kôň. Chalanisko má neskutočne vyvinutý inštinkt. Nevrhá sa len tak bárskedy na zem a nenačúva každú chvíľku. Tentoraz mu to vyšlo ukážkovo (Právo na bodovanie si ponecháme my dospelí).

Skrátim to, medaile za absolvovanie pochodu sme podrobili náročnej skúške overujúcej ich pravosť. Žiadna z nich sa neukázala ako falošná. Amálke bol udelený certifikát za prejdenie vzdialenosti 272 km – čo sa rovná vzdialenosti medzi našou najjužnejšou a najsevernejšou obcou. A keďže sme turistický spolok, tak žiadnou imaginárnou vzdušnou čiarou! To si leťte lietadlom! Ale pekne peši! O chvíľku mnohí ľudia z okolia vedeli, že dostala certifikát aj o existencii nášho spolku. Zopár krát som si všimol ako Amálka na mňa ukazuje a hovorí „Aj on patrí do toho spolku.“ Dnes mi to s tou nenápadnosťou veľmi nevychádza.

Keďže sa jednalo o hromadnú akciu, tak sa proste stane, že sa niektorí trochu pripijú. Pri nastupovaní do autobusu v sedle Havran z jednej trochu viac veselšej skupinky zrazu niekto zakričal „Najprv ženy a deti!“ Zaujímavé myšlienkové pochody…

komentár: 595 pridaný: 19.10.2019 - 21:33