Komentáre k turistickým akciám

Lenka,
ja chcem vidieť fotkyyyyyyyyyyy  

Už som zabudol ako vyzeráš. Pripomeň sa mi

Minulý týždeň som stretol v zelovoci Tvojho otca a vravel, že už ani on nevie, ako vyzeráš  

Jozef, zaujímavé video. Tie zábery nad oblakmi so slniečkom sú úchvatné. Je dobré, že si kúpil drona. Človek vidí aj iný krajší rozmer turistiky. Škoda, že my ľudia nevieme lietať A možno aj dobré, že nevieme lietať, lebo by sme tento nádherný svet a prírodu ešte viac zničili No nie všetci sme rovnakí. Niektorí si prírodu aj vážia a chránia ju.

Ďakujem za skvelý zážitok z videa.

Pôjdeme sa poprechádzať do okolia Pustej Vsi. Pri tej príležitosti navštívime kameňolom, rozhľadňu, jaskyňu a vyhliadku na Klenovej. Dopredu sme sa na tom dohodli s Ivanom. Predpokladáme, že účasť nebude veľká. Tí, čo bývajú blízko, časť z toho už absolvovali a asi o kameňolom zrovna záujem mať nebudú. Navyše tam pôjdeme v pondelok. Kto by si z tých, čo bývajú ďalej bral kvôli tomu dovolenku? A prečo vlastne v pondelok? Lebo iba v pondelok má byť nebo modré. Cez víkend nič a potom tiež.

Žiadne prekvapenie. Prihlásili sme sa dvaja. Dvaja blázni. Viac sa nás tentoraz nenazbieralo. Nečudujem sa. Predsa len, tie čerešničky sú trochu kyselšie ako obvykle. Slovo kameňolom neznie príliš lákavo, rozhľadňa je postavená v hornej časti údolia, jaskyňa je bez možnosti vstúpiť do nej, lebo meter od vchodu klesá prudko dolu a vyhliadka síce je, ale nie je na vrchole Klenovej, takže nedosiahneme ani ten vrchol. Dnes je však najväčšou čerešničkou modré nebo. Pri ňom určite budú o niečo sladšie aj tie ostatné čerešničky…

Ráno vstanem a hneď kontrolujem situáciu, či je všetko tak, ako má byť. Je to tak. Modrá je presne tam, kde podľa predpovedí počasia má byť. Tentoraz im to vyšlo. Darí sa. Časový plán nezlyháva. Ešte nemá dôvod, lebo ešte len parkujeme auto. Ako prvý nás čaká kameňolom. Už je na dohľad. Ktorá z ciest však k nemu vedie? Zrazu zvoní telefón. Zastavíme, aby sme vybavili hovor a to je chyba. Deduško tým získal čas, aby sa k nám priblížil. Slušnosťou a pozdravom robíme druhú chybu. Keby sme boli drzejší, snáď by nás nechal tak. Tvári sa ako majiteľ širokého okolia a priľahlých dedín.

„Kameňolom už dávno nefunguje. Pasú sa tam naše kravy. Nevidíte ten drôt?“ Vraví. Opáčime, a čo druhý kameňolom. Ešte dôraznejšie nám prízvukuje to isté, ako sa ani tam nedá ísť. Hrubým spôsobom nám naznačuje, aby sme na to zabudli. Chyby už nemienime robiť a preto nekladieme odpor. Jeho hlas sa trochu upokojuje. Takže tváričky „dvoch anjelíkov“ zaberajú. Ochotne nám radí, kam máme ísť. Vyberá iné miesta. Zhodou okolností tým smerom aj chceme ísť. Je spokojnejší. A my si v duchu hovoríme „ty zabudni.“

Prichádzame k odbočke k druhému kameňolomu. Žiaden drôt, žiadna závora, žiadna ceduľa. Takže môžeme. Nechceme však spôsobiť škodu. Ak bude ďalej plot, nepreliezame. Plotu však našťastie niet. Postupujeme ticho. Nechceme plašiť kravy ani si vyťahovať doma broky zo zadku. Dostávame sa aj do druhého kameňolomu po jednej z jeho etáží. Druhý kameňolom je krajší. Jeho bieloba bije do očí. Ivan vraví, že cez leto, keď je všetko zelené je ten rozdiel ešte výraznejší. Fakt by tu mohli natáčať nejakú Vinnetouku.

Vraciame sa po etáži naspäť na križovatku. Odtiaľto vystúpame nad Starý kameňolom. Tu zisťujeme, že máme byť za čo deduškovi vďační. Totiž mapa lesných ciest má svoje čaro. Presnejšie, svoje virtuálne cesty. A občas sa v teréne vyskytne nezakreslená cesta. Ktorá je tá správna? Deduško sa nás snažil odtiaľ dostať a nechtiac nás naviedol na tú správnu cestu vedúcu nad kameňolom. Dosiahol pravý opak. Aj to sa občas stáva. Čo oko nevidí, to srdce nebolí. A on nás nevidí. Jedine, že by sa na nás pozeral cez puškohľad. Výstrely nepočuť. Snáď nemá tlmič.

Nie je tu jeden kameňolom, ale sústava kameňolomov, ktorá sa spoločne nazýva „Veľkolom Fajnorovci“. Tvoria ho Starý kameňolom, v ktorom ťažili kameň ešte starým spôsobom a Nový lom č. I. a II.. To už sú moderné lomy. Všetky tri lomy už dlhšie nefungujú. Nám stačí, že zhora poskytujú výhľady do okolia. Len si človek musí dávať bacha. Hore je vyšľapaný chodníček. Od veveričiek to asi nebude. Máme však rešpekt a inštinktívne sa od okraja držíme aspoň 1 – 2 metre. Kameňolom zničil aj časť hradiska, ktoré tu kedysi stálo. Neskúsené oko bežného návštevníka tu veľa nevidí. Napriek tomu sa dá tušiť, že tu hradisko stálo. Občas nejaký ten zvyšok valu či diera po bráne padne do oka. Bližšie o hradisku si môžete prečítať tu Slovanské Hradiská: http://www.hradiska.sk/…ajnorov.html .

Nechápem to. Nerozumiem. Ideme krásnym hrebeňom. Krásne ihličňany. Veľmi obmedzené výhľady zabezpečujú listnáče bez lístia. A turistická značka ide úplne inakadiaľ. Stáva sa. Nielen v tomto pohorí. Prichádzame k protipožiarnej rozhľadni pod Klenovou. Škoda, že ju nepostavili na vrchole Klenovej. Tam by bola vhodnejšie umiestnená. Prichádzame včas. V čas obeda. Čo si si priniesol, to si aj zjedz. Jeme však trochu rýchlejšie, ako by sme chceli. Čas nás až toľko netlačí. Máme čelovky. Ale Tlstá hora nejako mizne v opare. Modrá z oblohy sa neúprosne vytráca. Aj sa tým v predpovedi vyhrážali. Ale že to bude až takto rýchlo? To sme netušili.

Už sa na chvíľku zdržíme iba pri jaskyni. Len tak nakukneme, či sú vzdialení príbuzní doma. Netopieriky spia, a preto ich nerušíme. Postupujeme v opare. Toto na výhľady z vyhliadky na Klenovej nevyzerá. Aj tak je. Ivan ma odhadol na chlapíka s celkom bohatou fantáziou. Súdim aspoň podľa toho, že mi v opare ukazuje celú našu trasu a popisuje jednotlivé zaujímavosti, ktoré môžem vidieť. Áno môžem! Bohatú fantáziu mám, ale porovnať to so skutočnosťou môžem iba vtedy, keď sem prídem nabudúce. Ako sa hovorí: „dôveruj, ale preveruj,“ a preto vyťahujem drona, že si všetko, čo mi Ivan narozprával jednoducho overím. A naozaj. Po zopár desiatkach výškových metrov opar mizne… a objavuje sa modrá obloha a Slniečko. Nič viac a nič menej. Mám výhľady ako z lietadla nad oblakmi. Nič iné nie je vidieť. Popravde, takéto výhľady z Klenovej som nečakal.

Je čas ísť späť k autu. Teraz to už pôjde rýchlo. Nebudem zdržovať. Predsavzatie mi vydrží zopár minút. Občas ešte niečo cvaknem. Len tak, zo zvyku. Napriek tomu, postupujeme rýchlo a pri aute sme ešte za svetla. Dokonca sa mi podarí auto zaparkovať pred domom zarovno s poslednými zvyškami svetla. Bol to zaujímavý deň…

Milí priatelia, vždy ma bavia vaše komentáre, fotky a videa k akciám. Vedia pobaviť, potešiť a obnoviť spomienky na príjemné chvíle. Len tak ďalej, nech vám to vydrží. Mimochodom pozrela som recept a nie je tam uvedený čas a teplota pečenia. Musíme poprosiť Alenku o doplnenie informácii.

Ešte na jednu vec, ktorú som chcel spomenúť v mojom komentári som zabudol. A veľmi sa za to hanbím. Ale na moju obranu poviem iba toľko, že som si spomenul a to je u mňa obrovský úspech.

Chcel som poďakovať za úprimný Mikulášsky darček – fľaštičku, ktorú sme my chlapi dostali a teraz neviem či iba od Majky, alebo od všetkých severaniek, ale každopádne to bol milý darček.

Môžem sľúbiť, že dôstojná fľaštička bude plnená iba dôstojným obsahom. Obsahom budú iba kvalitné „vitamíny“ všetkého druhu, ale vždy kvalitné.

Ešte raz ďakujeme.

Narodila sa akcia

A to doslova. A nielen tak z ničoho. Jožko v nej zhmotnil pred dávnejším časom asi svoj sen alebo myšlienku, ktorá mu len tak preblesla hlavou, do turistickej túžby a tá až doteraz tíško spala vo svojom „chlieviku“ s názvom „naše túžby“. A dnes sa narodila. Jasajme. Pretože nám to spôsobilo neskutočný zážitok a pekné pocity, ktoré len tak nezažijete, ak nikam do prírody nepôjdete. A preto Jožovi ďakujem, že som sa jeho túžby mohol zúčastniť a stráviť čas s vynikajúcou partiou.

Cesta do Šášovského Podhradia

Cesta prebiehala pokojne bez výtržností v aute. Žiadna metalová muzika, žiadne virtuálne bubnovanie, proste nuda. Kabínou sa niesli iba slová zo všakovakých rozhovorov. Nálada ožila, až keď sme zastavili pred domom našej kvetinky Miriam. Potom to bolo už veselšie. No vrchol nálady sme dosiahli až keď Ivan volal telefónom našim severským kvetinkám a zisťoval stav ich presunu. Ivan nám spolucestujúcim oznámil, že posádka tretieho auta zažíva v aute orgazmus a panuje tam hurónsky smiech. Nie. Neprezradím vám o aký orgazmus ide. Vysvetlím to až na konci môjho komentára. Tak si počkajte
Pred príchodom do Šášovského Podhradia sme sa najprv spojili s posádkou auta číslo 2. Do kytice pribudla ďalšia kvetinka Aďka. A biedny počet chlapov obohatil Maroš. I tak to nestačilo. My muži sme znova dostali „nafrak“.
Zo severankami sme sa spojili a zažili orgazmus na nemenovanej pumpe na okraji nemenovanej obce tesne pred príchodom do Šášovského Podhradia. Boli sme kompletní. Akcia mohla začať.

Štartovné

Áno bolo a vždy musí byť a vždy bude, pokiaľ bude čo piť. Je to naša tradícia a nielen naša ale celonárodná. Mierne pitie s mierou a v malých množstvách a po kvapkách neškodí. Tak nemudrujte. Áno vy. Vy zarytí abstinenti – nemudrujte.

A už kráčame – 1. časť

Prvý bod záujmu bol hrad Šášov. Od obce nie je vôbec ďaleko a cesta k nemu vedie iba miernym stúpaním. Hrad je skvelým terčom pre prieskum. Je veľmi zachovalý o čo sa zaslúžili aj ľudia zo spoločnosti Obnova.eu jeho obnovovaním. A verte, že plody ich poctivej práce je na hrade vidieť. Patrí im za to veľká vďaka.
My sme hrad prešli zo severu na juh i zo západu na východ. Proste sme ho celý „prelašovali“. Jozef si dokonca na pomoc povolal svojho „orla bzučivého dotieravého“. Zhodnotil, že vietor ktorý panoval na hrade nie je príliš silný a tak ho do vzduchu vypustil. Mobily i fotoaparáty dostali zabrať. No stálo to za to, lebo na hrade je čo obdivovať.

Pohli sme sa ďalej – 2. časť

Cestou na vrch Suť sme si traja spestrili prieskumom blízkeho vŕšku, ktorý sa nazýva Zábaštie. Na vŕšku stála bašta, ktorá zvrchu chránila hrad pred útočníkmi. Jej základy sú ešte viditeľné a tiež je viditeľná aj priekopa, ktorá bola vybudovaná okolo bašty.
Hlavný program prišiel na vrchu Suť. Tu sme svorne rozložili základný tábor. Priamo z vrchu výhľady nie sú, ale neďaleko asi 30 metrov je skalná vyhliadka, z ktorej sú dostupné polkruhové výhľady. Tých sme sa dosýta nabažili. A nabažili sme sa aj gastronomicky, pri pobyte na Suti. Pobudli sme tu pár desiatok minút. Každý vytiahol čo mal, každý každého poponúkal. Hlavným programom bolo vrcholové tekuté i vrcholové medaily. Ako vždy bolo aj kopec srandy. No orgazmus nebol , ten zostal dole.

Pokračujeme ďalej – 3. časť

Hlavnou činnosťou tejto časti bola hra „nájdi si svoju neznačenú lesnú cestičku“. A ja viem o čom hovorím. Pretože dve takéto „hry“ som zažil prednedávnom a dopadli spektakulárne. No dnes to nebol tento prípad, pretože sme svoju dôveru v navigačné schopnosti vložili do rúk Ivana. Až na jeden zádrheľ to zvládol uspokojivo. Iba raz zlyhal. No na jeho obranu musím povedať, že to spôsobili jeho ústa, ktoré mu neprestajne mleli. V spoločnosti kvetiniek sa ani nečudujem. Muž vždy chce ohúriť ženu a to je Ivanov prípad Jeho historky, ktoré počas akcií hovorí si niektoré už aj ja pamätám Je to proste bavič a takých ľudí mám aj ja rád. Aspoň je vždy sranda a tak to má byť.

Ale na niečo som zabudol.
Zabudol som na výživný a strmý klesáčik z vrchu Suť. Počas zostupu snáď iba jeden náš člen nepadol. Bol to Jozef, ako sa nám priznal a tak nemohol zasiahnuť do súťaže o náčelnícke funkcie s názvom „náčelník dunivý pád“ alebo „náčelník šmykľavá noha“. Sám som zvedavý, ako dopadlo interné hodnotenie a kto tieto čestné náčelnícke funkcie získal.

Znova skrátenie trasy – 4. časť

Počas ďalšieho putovania sme zistili, že pôvodnú trasu musíme skrátiť. Tlačil nás pokročilý čas. K autu sme chceli dôjsť ešte za svetla a preto sme dali „kapustové hlavy“ dokopy a dohodli vhodnú trasu. Ivana sme vo funkcii navigátora nechali „vykúpať“ až do konca. No tentoraz nezlyhal. Bezpečne nás viedol najprv lesným „bambusovým porastom“ a nakoniec príjemnou cyklo a turistickou trasou s názvom Barborská cesta. Cesta do obce bola pokojná a počas nej sa vytvorili štyri debatné krúžky. Než sme dorazili k autám, nemohli sme si nevšimnúť hrad Šášov týčiaci sa nad obcou a tak sme posledný krát vytiahli „elektronické krabičky“ a zhmotnili jeho krásu do digitálnych núl a jedničiek.

Sme v cieli

Znova orgazmus. Už druhý krát. Nebláznite. Toľko slasti na jednej akcii 

A teraz to spomínané vysvetlenie, o aký orgazmus na tejto akcii vlastne išlo.
Pre nezasvätených orgazmus je zákusok s týmto názvom, ktorý doniesla a nás ním ponúkla kvetinka Alenka. Ďakujeme za Tvoju námahu Alenka. Vidno, že zákusok bol pečený s láskou a jeho vynikajúca chuť mala skoro také účinky, ako má ten naozajstný… Táto časť je iba pre dospelých 

V závere mojej slohovej práce
chcem všetkým zúčastneným poďakovať za skvelú spoločnosť
a za to, že každý prispel svojou prítomnosťou a pôsobením k tomu, aby sme si túto akciu dlho pamätali.

Ešte raz ďakujem všetkým a niekedy nabudúce dovidenia.

Tentoraz padla voľba na nedeľu. To znamená, že na regeneráciu budeme mať iba noc. Nasledujúce ráno sa dostaneme do pazúrov našich možno odpočinutých kolegov. Za to riziko to stojí. Síce budeme mať na rozdiel od nich unavené nohy, ale zato budeme mať vyčistenú hlavu. Má byť totiž veterno. No a vietor zvykne urobiť svoju prácu. Pomáhať mu bude čerstvý vzduch, ospalé lesy, občasné výhľady, romantická ruina hradu a dobrá nálada. Uznajte sami, pri pozeraní telky sa tá hlava moc nečistí, skôr naopak. A návšteva nejakého obľúbeného člena, trebárs aj rodiny, tomu neraz tiež moc nepridá.

Celková situácia sa zastavila na čísle 93. Zrovna také isté číslo mám vyšité aj na čapici. Viacerí sa ma pýtali, čo to znamená. Čo sa týka čapice, neviem, ale čo sa týka akcie, tak je to jasná 93. Je nás 9 a ideme na 3 autách. Po tomto vyčerpávajúcom vysvetlení tajomstva ukrývajúceho sa za číslom 93 na mojej čapici môžeme pokojne prejsť k samotnému dianiu… A dialo sa toho veruže dosť.

Zle som odbočil z diaľnice. Priskoro. Malo to byť o jednu výpadovku neskôr. Toto sa Vincentovi nemôže stať. Teda môže, čo môže, stáva sa. Lenže ja som zle odbočil a zároveň som urobil dobre! Nechtiac, ale dobre. A to sa Vincovi nestáva. Zo severu šlo totiž ďalšie auto plné budúcich nádejných účastníčok našej akcie. K štartu prichádzali z iného smeru. A toto auto malo na nás niekde čakať. To niekde sa malo vykryštalizovať akurát počas jazdy tam. A práve vtedy som zle odbočil a ono sa to zároveň vykryštalizovalo. Asi som mal šťastie v tom, že som dopredu poriadne nepozeral mapu. Inak by som sa možno domotal.

Prichádzame na neznámu pumpu na okraji nemenovanej obce. Auto našich Severaniek je už tu. Tie kolesá však vyzerajú nejako čudne. Síce je ich akurát toľko, koľko zvykne byť, ale… toho vzduchu v nich by mohlo byť aj viac. V tom prednom od vodiča o hodne viac… My chlapi preto dávame rýchlo hlavy dokopy a hútame. Čo by to tak mohlo byť? Je to defekt? Nie je to defekt? A na čo sme prišli ako prvé? Že Vincenta niet. Zmizol. Ale iba na chvíľu. Pomerne rýchlo zaznamenávame zvýšený pohyb okolo pumpy. Môže za to Vincent. Odniekiaľ sa mu podarilo získať hadicu na dofukovanie kolies. Medzičas má veľmi slušný. My sme si stihli položiť tak zo tri otázky a k odpovediam sme ani nedostali. On za tú dobu už má to, čo potrebuje v rukách. Snáď o tom vie aj pumpárka.

Na rade je ďalšie prekvapenie. A je ním… orgazmus. Severanky ho vytiahli priamo z kufra auta. Len tak, na pumpe. Zodpovedne sa pripravovali na dnešnú akciu. Ušlo sa každému z nás. Mnohí dosiahli vrchol. Ten gastronomický. Neskôr nám dali… ako sa to volá, jáj recept. Elektronickou formou. Naozaj sa ten koláč tak volá. Orgazmus zabral. Po jednom – dvoch orgazmoch zrazu nie je problém dosiahnuť vrchol hradného kopca. Obávam sa, že sa odteraz mnohí členovia budú na akciách hlasno a vytrvalo dožadovať orgazmu. Nám je jasné, o čo ide, ale náhodní okoloidúci môžu zostať v šoku… Ostýchavejší z nich v trvalom.

Po viacnásobnom dosiahnutí orgazmu to už bolo také bežné… Na hrade sme stretli čerta s Mikulášom. Len tak na chvíľu sa v jednom z okien objavil Cézar s jeho gestom. Občas fučalo, že až osamelo stojace stromy vydávali praskavý zvuk. Pri zostupe z vrcholu Sute málokto netreskol. To preto, že každý očakával, že keď sa to volá Suť, tak je tam suť. Možno tam niekde… vo vnútri. Na povrchu bolo blato, kopa lístia… akurát na úseku, kde je padák ako prasa. No a najviac pripravení na suť padali ako prví. Malá časť trasy viedla aj mimo turistického chodníčka. To asi preto, aby nám občas zrazu zmizol chodník spod nôh… Proste nuda. Vincent ani neminul všetky svoje baterky…

Huraaaa tešíme sa!!!!

Ladislav Škultéty-Gabriš. Kto to bol? Mnohí z nás už v dnešnej dobe netušia. Nejeden Slovák si myslí, že Slováci nemajú históriu ani významné osobnosti. A čo ak je to iba naša neznalosť? Komu z nás niečo hovorí meno Ladislav Škultéty-Gabriš? Tí, čo navštívia Mojtín a zablúdia aj k jeho pomníku… už majú jasnejšie. Na kúsok kameňa sa však toho veľa nezmestí. Preto skúsim napísať to, čo sa mi podarilo zistiť.

Tohto Slováka za čias Rakúska – Uhorska poznala celá armáda. História si väčšinou pamätá veliteľov, náčelníkov štábu, generálov… a na radových vojakov sa nedostáva. Ladislav Škultéty-Gabriš patrí medzi výnimky. Síce bol iba radovým husárom, ktorých bolo veľa… Stal sa však najslávnejším husárom. Medzi husármi sa vraj hovorievalo príslovie „Buď trpezlivý ako Gabriš.“ V armáde odslúžil neuveriteľných 81 rokov. Preto je považovaný za jedného z najdlhšie slúžiacich vojakov v histórii. Zúčastnil sa 22 vojenských ťažení (12 proti Francúzom, 7 proti Prusom, 2 proti Turkom a 1 proti Rusom) a prežil 256 bitiek. Stal sa jedným z hrdinov románov Jána Martiša „Cisársky večný vojak"a "V službách štyroch cisárov.“

Narodil sa v roku 1738 v Pružinskom Mojtíne. Jeho otec, Juraj Gabriš, slúžil v husárskom pluku baróna Jána Gilániho. Po matkinej smrti v roku 1750 sa k tomuto pluku pridáva aj jeho syn ako dobrovoľník. Vtedy mal iba 12 rokov. V tej dobe to však nebolo nezvyčajné. Tieto deti považovali za synov pluku. Slúžievali najmä u husárov. Povinnosti si však plnili ako ostatní dospelí vojaci. Po smrti baróna Jána Gilániho preberá husársky pluk legendárny Andrej Hadik. Hadik ako jediný Slovák neskôr dosiahol maršálsku hodnosť v Rakúsko-Uhorsku.

Hadik sa preslávil za sedemročnej vojny (1756 – 1763), ktorú Winston Churchill nazval ako prvú svetovú vojnu. Zúčastnili sa jej takmer všetky veľmoci Európy a bojovalo sa aj v kolóniách v severnej Amerike a v Indii. Podľa odhadov počas tejto vojny zahynulo 900 000 – 1 400 000 ľudí. Vojna skončila až vtedy, keď sa obe bojujúce strany vyčerpali.

Husár Škultéty-Gabriš zažil bojový krst už v bitke pri Lovosiciach v roku 1756. V roku 1757 bol v bitke pri Kolíne ranený do ruky. To mu však nezabránilo, aby sa zúčastnil slávneho Hadikovho dobitia Berlína. Hadik si na Berlín trúfol s iba 3 500 husármi. Nezobral však všetkých, ale iba najviac odhodlaných ísť do tak riskantnej akcie. Berlín sa mu podarilo obsadiť s minimálnymi stratami. Padlo iba 10 mužov a ďalších 18 bolo ranených. Medzi ranenými je i Ladislav Gabriš, ktorému pruský bajonet prepichol ľavé líce. Mesto Berlín sa vykúpilo za 300 000 toliarov. Výkupné zaplatili práve včas, pretože k Berlínu sa rýchlym pochodom blížili pruské útočné roty. Hadik si veľmi dobre uvedomuje, že s hŕstkou mužov Berlín pred nimi neubráni a preto ustupuje. Vďaka tejto úspešnej bojovej akcii vznikol pojem „husársky kúsok“ označujúci riskantný odvážny čin.

V roku 1768 bol 6. husársky pluk zrušený. Jazdecká švadrona, v ktorej slúžil aj Škultéty-Gabriš bola ako jediná zo zanikajúceho pluku presunutá do neskoršieho 8. husárskeho pluku. Tento pluk pôsobil na Balkáne, kde vykonával strážnu službu. Počas vojny proti Turkom v rokoch 1787 – 1791 bol tento pluk na celé dva roky nasadený do boja. Počas bojov bol Ladislav Škultéty-Gabriš viac krát ranený. V roku 1790 bol vymenovaný za zástavníka pluku. Túto funkciu zastával až do svojej smrti. Zástavník je stále na očiach, aj nepriateľových…

Ostatným európskym monarchiám sa neveľmi pozdávala Veľká francúzska revolúcia. Vládcovia sa obávali, že udalosti odohrávajúce sa vo Francúzsku môžu prísť aj k nim. Prusko a Rakúsko-Uhorsko sa v roku 1792 dohodli, že obnovia absolutistickú monarchiu vo Francúzsku. Francúzi to pochopili po svojom a začali drancovať Rakúske dŕžavy v dnešnom Holandsku. Počas francúzskych revolučných vojen a následných napoleonských vojen prebiehali kruté bitky. Svedčí o tom i početný stav 8. husárskeho pluku. Keď bol pluk na začiatku leta roku 1792 nasadený proti nepriateľovi, mal 2 324 mužov a 2 268 koní. Na konci roka už mohol do boja nasadiť iba 1 298 mužov a 1 163 koní. Pluk stratil polovicu mužov a koní za iba 6 mesiacov. A to nebol nasadený v žiadnej väčšej bitke. Zúčastnil sa iba menších šarvátok.

Škultéty-Gabriš sa dokonca ako 74 ročný zúčastnil Napoleonovho ťaženia do Ruska. Rakúsko – Uhorsko tentoraz ako Napoleonov spojenec vyslalo do Ruska armádny zbor o sile 30 000 mužov. Väčšina husárov a mužov pochádzala práve z Uhorska. Za jeho veliteľa bol vymenovaný Karol Filip Emanuel, knieža Schwarzenberg. Zbor sa zo začiatku sa nestretával s ruským odporom.

Prechádzka ružovým sadom to však napriek tomu nebola. Mužstvo po dennom pochode v prudkom slnečnom žiari dorazilo večer k miestu, kde sa velenie rozhodlo rozložiť tábor. Muži jednoducho popadali na zem a upadli do hlbokého spánku bez toho, aby sa pokúsili uvariť si čokoľvek na večeru. Na hliadku sa museli postaviť samotní dôstojníci. Inak by celý zbor ráno jednoducho nevstal. Vojakom táborením splesniveli plášte, nie každý z nich mal celé nohavice a mnohým vďaka dlhým pochodom chýbali čižmy.

Po porážke saského zboru postupujúceho na južnom krídle Grand armee 3. ruskou armádou generála Tormasova im bol na pomoc vyslaný rakúsky zbor. Schwarzenberg v bitke pri Gorodečne poráža armádu generála Tormasova. Bitku rozhodol až bodákový útok, ktorý vytlačil Rusov z najdôležitejšieho postavenia. Rusi sa jednoducho stiahli k Poddubnu a čakali. Na druhý deň znovu kládli húževnatý odpor. Boj to bol tvrdý. Trubači a budeníci, ktorých nástroje boli zničené, brali do rúk pušky padlých vojakov a strieľali namiesto nich… Spojený Rakúsko-saský zbor znovu víťazí. Za tento úspech dostáva knieža Schwarzenberg od samotného Napoleona 300 000 frankov a z Viedne na Napoleonov popud maršalsku hodnosť.

Generál Tormasov znovu ustupuje. Jeho armáda je však stále bojaschopná. Navyše mu na pomoc pochoduje celá Dunajská armáda admirála Čičagova. Tentoraz ustupuje spojený Rakúsko-saský zbor. Nájde si vhodné miesto. Močiare, hrádza… a strhne prístupové mosty. Čelný útok Rusov stroskotá. Majú síce presilu, ale terén výrazne napomáha obrancom. Preto sa admirál Čičagov rozhodol nepriateľa jednoducho obísť. Rakúšania sa však aj tak držia. Dlho sa však neudržia a znovu ustupujú. Bojujú a ustupujú. Napriek tomu ako tak držia celé južné krídlo Grand armee. Pomoc od Francúzov nedostanú, tí majú svojich problémov dosť. A z Rakúsko-Uhorska posily neprídu. Cisár sa čím ďalej, tým viac pohráva s myšlienkou, že znovu zmení stranu.

Vzťahy medzi Francúzmi a Rakúšanmi sú už také zlé, že knieža Schwarzenberg sa o ich ústupe z Moskvy ani nedozvie. Viac informácii má z nemeckých novín ako od spojenca. Vojaci zažívajú neuveriteľné útrapy. Jedlo je čím ďalej, tým vzácnejšie, oblečenie rozodranejšie a neistota ohľadom osudu Grand armee čím ďalej, tým väčšia. Vlhké chladno sa strieda s mrazom. Dážď so snehom. Po cestách sa takmer nedá ísť a to mnohí vojaci nemajú topánky. Nedostatok riešia ako najlepšie vedia. Niektorí majú dokonca popské sutany či ženské šaty. Sú aj takí, čo si priviazali k svojim telám prikrývky a kože. Ustupujúci vojaci viac pripomínajú cigánsku bandu ako vojsko. Neraz museli ísť peši aj jazdci. Kone nedokázali kráčať po po zľadovatelej zemi.

Po bitke pri Berezine nezostáva veľa jednotiek bojaschopných. Jednou zo svetlých výnimiek je spojený Rakúsko-saský zbor. Tomu však ustupujúci Napoleon nevydáva žiadne rozkazy. Teploty klesajú pod mínus 28 °C. Ranení zomierajú a zdraví sa obliekajú do všetkého, čo nájdu. Medzi vojakmi sa začínajú šíriť fámy. Jednou z nich je, že rakúsky cisár poslal Napoleonovi na pomoc 100 000 vojakov. Pravdu o tom, že Grande armee prestala existovať, sa Schwarzenberg dozvedel až z novín. Napoleon svoj odchod od armády tajil. Dokonca nechal rozšíriť fámu, že pochoduje späť práve so Schwarzenbergovým zborom. Rakúsko-saský zbor nakoniec ustúpil z Ruska ako posledný.

Je zázrak, že taký starý vojak, ako Ladislav Škultéty – Gabriš vôbec prežil obdobie napoleonských vojen, počas ktorých padlo len z Uhorska pochádzajúcich 350 000 vojakov. Nielen že prežil, ale získal aj dve najvyššie vyznamenania habsburskej armády, určené pre rádové mužstvo – striebornú medailu za hrdinstvo ešte v roku 1790 a delový kríž, ktorý bol odlievaný z ukoristených francúzskych diel.

V roku 1825 vykonával 8. husársky pluk palácovú strážnu službu. Cisár František I. si medzi nastúpenou čestnou strážou všimol 87 ročného zástavníka, ktorý bez pohnutia držal štandardu pluku. Keď sa dozvedel, že starý vojak odslúžil 75 rokov, dal si ho zavolať do pracovne. Ponúkol mu hodnosť dôstojníka a výsluhový dôchodok. Ladislav Škultéty-Gabriš ponuku odmietol a požiadal, aby mohol zostať zástavníkom pluku. Zlatky, ktoré mu cisár ponúkal, žiadal poslať do rodného Mojtína. Dal za ne postaviť kostol a školu, aby jeho rodáci nemuseli chodiť do sveta negramotní ako on.

Ladislav Škultéty-Gabriš zomrel v roku 1831 v plukovnom lazarete v obci Svätý Mikuláš (Sanicolau Mic), ktorá je dnes súčasťou mesta Arad v Rumunsku. Zomrel zopár dní po odchode jeho husárskeho pluku do Viedne. On sám už nebol schopný tejto cesty. Jeho hrob v Arade bol desiatky rokov nenavštevovaný a pustol. Preto hrozilo jeho zrušenie. Správca Aradského cintorína sa rozhodol kontaktovať kňaza v Mojtíne. Prevoz jeho pozostatkov na Slovensko zabezpečil vojenský letecký špeciál. Jeho telesné pozostatky sa tak vrátili do rodnej dedinky…

V piatok som bol na služobnej ceste na strednom Slovensku. Na vlastné oči som videl čo mi hrozí v sobotu. Hmla + zima + stromy = inovať. Možno preto som mal problém zaspať. To je tak, keď je človek veľmi natešený. Spím a a zároveň sa bojím, že zaspím. Nedá sa to? Ako u koho. Záleží od toho, ako veľmi ste natešení. Možno preto stávam skôr, ako to odo mňa chce budík. Som síce nevyspatý, ale aspoň mi nehrozí, že zaspím na akciu. Už mi nič nezabráni, aby som šiel na akciu.

Stalo sa to pri umývaní zubov. Asi som prvý, komu sa to stalo pri tejto činností. Možno ospalosť spôsobila, že som sa nad umývadlo nahýňal pod blbým uhlom. Zrazu zažívam v krížoch známy pocit. Našťastie nie je veľmi intenzívny. Navyše je veľmi krátky. Trochu ma seklo. Len tak ma lízlo. Čo teraz? Skúsim si ľahnúť na zem, či to pôjde. Šlo to. K zemi to proste ide… Pri tej príležitosti som si pocvičil jeden uvoľňovací cvik. Síce hneď neodstráni všetko, čo sa stalo počas seknutia, ale pomáha…

Poučenie je jednoduché. Už nikdy si netreba myslieť, ako mi už nič nezabráni… Zvyčajne v krátkej chvíli sa udeje nejaká drobnosť, ktorá zabráni. Tentoraz bol však osud milostivý a zodvihol iba varovný prst.

Chalani sa mi v aute smiali. Nečudujem sa im. Aspoň im cesta autom veselo ubiehala. Vincent sa zastrájal, že to určite spomenie v komentári. Dušuje sa, že toto treba zachovať aj pre budúce generácie. Len tá jeho pamäť. Zisťujem, že mu môžem povedať akékoľvek tajomstvo. Čím viac sa ho bude snažiť si zapamätať, tým skôr ho zabudne. Pokojne by mohol robiť spovedníka. Nikto by z neho nič nevymlátil, teda okrem zubov…

Ako prvý sa v aute zháčil Ivan. Predpovedal svoj pád. „My sa ti smejeme, určite za to niekde treskneme.“ Boli to prorocké slová. Termoska riadne zahrkotala. Rýchlo vstal a tváril sa, akože nič. Veď sa aj nič nestalo. Jemu. Keď sa to tak vezme, každý poriadny turista musí mať aspoň trochu ohrkanú termosku.

A je tu prvá jaskyňa. Len je trochu nevhodne umiestnená. Je mimo turistického chodníka. Aj jaj, blbá kombinácia, do kopca a šmykľavé. Akurát teraz si s mojimi krížami nemôžem dovoliť tresknúť. Prví odvážlivci už vyrazili k jaskyni. Kým si rozmyslím, čo vlastne urobím, zisťujem, že dobieham odvážlivcov. Mám šťastie. Z jaskyne sa vykľuje poctivá plazivka. Parádička. Moje kríže potrebujú práve takúto jaskyňu. Dám sa opatrne na štyri a urobím mačací chrbátik. To je ono. Toto potrebujú moje kríže! To je lahoda. Zažívam uvoľňujúci pocit. Aspoň v krížoch. Počkať. Niečo tu chýba. Aha. Čelovku treba zapnúť. Práve včas. Lebo plazivka je plazivkou aj nejaký ten meter vo vnútri…

A je to tu. Treskol som. O ďalšie dve jaskyne ďalej. To miesto sa volá Mojtínska jaskyňa. Táto udalosť však má opačný efekt na moje kríže, ako by som čakal. Kríže sú na tom zasa o niečo lepšie. To síce nemôžem povedať o boku, ale ako sa hovorí „niečo za niečo…“ Keby som to nezažil, tak tomu neuverím. Možno som mal šťastie. Svoje zohral aj ruksak, ktorý som mal na chrbte. Popruhy boli stiahnuté. Dobre fixovali chrbát i kríže. Aspoň niečo v tejto republike funguje. Aj som sa na ruksak spoliehal. Inak by som si nedovolil niekam ísť… Navyše, nie som prvý, čo šľapal na našej akcii seknutý. Jedného nášho člena seklo na nízkotatranskom Salatíne. Počas akcie. Tiež blbý pohyb. Nasledovaný blbým úsmevom. Inak sa proste nedá. Lepšie ako plakať. A jak pekne mu to šlo… k autu sa dostal bez cudzej pomoci. A jeho veru seklo viac.

Stromy, kríky, tráva… a inovať. Veľa. Celú cestu takmer až do dediny. Takto má zima vyzerať. U nás dolu si ju takto pamätajú už asi iba pamätníci. Do toho občas nejaký výhľad. Vhodne umiestnený. Proste nádhera…

Na záver ešte jedna moja skúsenosť. Kvôli drobnému seknutiu v krížoch som asi mal trochu iné držanie tela ako zvyčajne. Inak si neviem vysvetliť, prečo sa kolená vôbec neozývali…

Zrodenie akcie
V pondelok v robote stretám Joža a hovorím mu „ako som sľúbil, a keďže som nebol minule, tento weekend chcem niekam ísť a aj pôjdem, či s vami, či bez vás, ale pôjdem – a basta“. Padol súhlas a otázkou bolo. Kam? Hovorím, však ja do konca týždňa niečo vymyslím. Avšak Jozef túto novinku „zavesil“ na nos Ivanovi a ten nelenil. Ivan si asi spomenul na nejakú svoju „turistickú túžbu“ a vybral okruh okolo Mojtína. Pozrel som si navrhnutý okruh, zoznámil sa s čerešničkami a vyslovil súhlas. Bolo rozhodnuté. A keď v priebehu týždňa pribúdal zoznam prihlásených tušil som, že to znova bude nezabudnuteľná akcia 

Cesta do Mojtína
Dopravu som tentoraz zabezpečil ja. No kľudne to mohlo byť celkom inak. Pretože do soboty prenikali na povrch rôzne šumy o zúčastnených. Mal ísť Dušan, nemala ísť Majka. Hneď to bolo inak. Dušan nejde, Majka ide. A tak doprava zostala na mne.
Tradične sme sa po ceste zastavili v Zadarmovciach na menší nákup. Od určitého času sme kávičku vynechali a teraz to bolo rovnako – bez kávičky.
Naše turistické „kvetinky“ sme stretli v Beluši na dohodnutom mieste a odtiaľ už spolu doputovali do Mojtína. Našli sme si exkluzívne parkovacie miesto vedľa reštaurácie.

Začiatok akcie
Než sme vyrazili na túru vykonali sme neodkladné štartovacie procedúry Za prvé to boli dva druhy kvapalného štartovacieho paliva a za druhé palivo v pevnom skupenstve v podobe vynikajúcich koláčikov od pozornej a s láskou pečúcej Ivanovej manželky. Ivan hovoril, že koláčiky piekol on, ale my vieme, že ruku k dielu priložil iba pri miešaní cesta a potom silovo odkvacol. Darmo, koláčiky pri príprave a pečení potrebujú nežnú ženskú dušu a cit, ktorý nám chlapom chýba. My muži vieme koláčiky iba s láskou „zožrať“. A preto chcem Ivanovej manželke pekne poďakovať za námahu a výbornú chuť koláčikov.

Začíname šliapať
Keď sme po chvíli opustili obec naša noha vstúpila na nenávidený terén – asfalt. Chvála bohu netrvalo to tak dlho a pri rázcestí označujúcom smer k Mojtínskej jaskyni sme asfaltke dali zbohom. Už po pár metroch lesnou cestičkou zo zeme vystúpili do výšky skaly masívu Mojtínskej jaskyne. Najprv sme preskúmali pár jej menších sestier, ktoré patrili do kategórie „plazivky“ a „lezivky“. Plazivku sme preskúmali, ale na plnohodnotný prieskum lezivky z nás nikto nemal odvahu. Bolo pár odvážnych, ale keď im srdiečko padlo do gatí, od pokusu upustili.
To naopak prieskum Mojtínskej jaskyne bol z inej kategórie odvahy. Do jej útrob sme nabehli všetci. A ani sa nečudujte. Je to priestranná jaskyňa so soškou Svätého Jozefa, ktorá donedávna plnila rolu kostola a kde sa konali sväté omše. Nebolo treba sa do nej plaziť a ani k nej liezť. Proste bolo treba len do nej vstúpiť a s pokorou obdivovať jej krásu. Jaskyňa obsahuje aj časť, kde zimujú netopiere. Aj ony sa stali terčom našej zvedavosti. No v záujme nerušenia netopierov sme túto časť v krátkom čase opustili.
Pred odchodom od jaskyne nasledovala súťaž. Bola vyhlásená pre koláčiko-zákusko jedáčov. O našu priazeň a kladné hodnotenie okrem koláčikov Ivanovej manželky zabojovali aj výborné zákusky od Majky. Po zhodnotení všetkých prísnych kritérií konštatujem, že víťazom sa stali… chvíľa napätia… ešte vás ponaťahujem… víťazom sa stávajú… koláčiky aj zákusky. Obidva cukrárske výrobky splnili naše extrémne prísne kritéria a veľmi náročné jazýčky.

Čas pre Jožovho drona
Čas pre „orla bzučivého dotieravého“ nastal po pár stovkách metroch, keď sa nám otvorili prvé výhľady na okolité vrchy. Mali sme šťastie, pretože sa v rovnakom čase na chvíľu rozplynula hmla a vrchy sa nám ukázali v čiastočnej svojej kráse. Bol to čas pre všetky dokumentačné zariadenia. Dron, foťáky a mobily boli v permanencii. Nemohli sme sa nabažiť toľkej krásy.

Kultúrny a humoristický program
Ten nastal, keď sme dorazili k prameňu Mazačka. Zriadili sme tu základný tábor. Najprv bolo treba „poupratovať“, rozumejte poometať stôl a stoličky od snehu a potom to mohlo začalo. Jedlo sa, pilo sa, kecalo sa, smialo sa a aj rehotalo. Prosím pekne Alenka sa rehotala. Na jej úprimný a permanentný smiech asi do konca života nezabudnem. Ale tak to má byť, na akcii musí byť príjemne a veselo, iba vtedy to má zmysel.

Pokračujeme ďalej
A to ďalej bol vstup do krajiny Mrázika a to doslova. Stromy, kríky i rastliny sa obliekli do nádherných šiat. Tu, kde Mrázik švihol „zimnou bakuľou“ vládla inovať. A tá obliekla všetko navôkol. Mohli sme si aj krky vykrútiť pri pozorovaní všetkej tej krásy. Naše SD karty v mobiloch a foťákoch kričali „už dosť, už dosť, už sme skoro plné“. Neskončilo to. Čím vyššie sme išli, tým krajšia príroda sa nám ukazovala. Vrchol krásy nastal, keď pribudol aj sneh na zemi.

Odovzdávanie vrcholových medailí
Túto výsadu si na dnešnej akcii zaslúžili Gábrišské vrchy. Súčasťou miesta je chatka a sedenie a tak sme čas tu strávený využili na posilnenie. A keďže aj Jožov dron bol „hladný“ neváhal ho Jožo vypustiť do vzduch, aby zdokumentoval okolitú prírodu. Hlavným programom bolo odovzdávanie medailí a fotenie. Po pár minútach sme pokračovali ďalej, pretože vrch neposkytuje výhľady. Čakala nás už len posledná čerešnička na torte.

Vyhliadka na Červenej skale
Právom sa stala našou dnešnou čerešničkou. Už počas príchodu na miesto sme videli, čo skala ponúka. Bezpečné miesto na pozorovanie a nebezpečný zraz, ktorým sa skala týči do výšky. Nádherné zimné počasie ten pocit z výhľadov iba umocnilo. Znova dostali zabrať naše foťáky, mobily ale aj Jožov dron. Jožo nemohol toľkej kráse odolať a ani volaniu drona „pusť ma!, pusť ma!“. Verím, keď uzriem fragmenty Jožových video záberov z drona, že budú ohromujúce. Už teraz sa na zábery teším. Keď sme sa dosýta pokochali „čerešničkou na torte“ posunuli sme sa ďalej.

Skrátenie trasy a príchod do cieľa
Pri pokračovaní našou naplánovanou trasou sme hodnotili naše možnosti splniť plány. Pokročilý čas a zdravý rozum rozhodol, že sme sa svorne vydali najkratšou cestou do Mojtína. Cesta dole nebola obyčajná tuctová. Stále nás pani zima odmeňovala za našu vynaloženú námahu svojimi krásami. S pekným pocitom, znesiteľnou únavou a dobrou náladou, ktorá nás neopúšťala počas celej akcie sme dorazili k autu. Bodkou za príjemne stráveným dňom boli nezištne odložené „Ivanove“ koláčiky, ktorými sme sa s chuťou ponúkli.
Nasledovalo iba rozlúčenie s „kvetinkami“ a so želením všetkého dobrého a skorého stretnutia sme sa rozleteli do domovov.

Ďakujem všetkým zúčastneným za skvelú, humornú a zážitkovú účasť.

Dovidenia nabudúce.

Chlapci, klobúk dole. Také nádherné zasnežené zábery prírody som už dlho nevidela. Radosť pozerať .

A možno príde aj kúzelník – Dušan. A možno aj nie. Ak príde a budem vedieť, že ide aj hosť Boris, idem na svojom aute. Ak budem v blaženom nevedomí, Vincent riešiš…

Lenka,
nezabudni urobiť aj pár foto záberov. Nech sa aj mi pokocháme 

Zvykol som popisovať lákadlá (čerešničky) akcie ešte pred jej uskutočnením. V poslednej dobe však zisťujem, že to nie je vždy možné. Občas sa totiž stane, že počas akcie narazíme na nejakú ďalšiu čerešničku. Neplánovanú. Preto dve z čerešničiek, alebo skôr ich históriu opíšem až teraz. Tretia bude popísaná neskôr v časti týkajúcej sa hradov…

Neskorobarokový kaštieľ v Horných Lefantovciach

V roku 1369 si na tomto mieste Pavlíni postavili malý gotický kláštor. Kláštory sa v tých dobách zvykli stavať v peknom prostredí uprostred lesov, ale zároveň blízko dedín. Donátorom kláštora bol miestny zemepán Michal Lefantovský (Mihály Elefánti). Lefantovský kláštor bol prvým pavlínskym kláštorom na území Slovenska.

V roku 1530 sa sťahujú Pavlíni z ohrozených častí Uhorska práve do Lefantovského kláštora. Utekajú pred tureckými nájazdmi. Tie sa vďaka tureckému postupu nakoniec nevyhnú ani tomuto kláštoru. Okolo roku 1597 bol kláštor počas tureckého vpádu zničený. Kvôli neistým časom je v rokoch 1636 – 1687 kláštor opevnený. Počas posledného stavovského povstania kláštor v roku 1708 vyrabovaný cisárskym vojskom. V rokoch 1760 – 1774 bol kláštor upravený v barokovom štýle do takmer dnešnej podoby.

Od roku 1764 bola súčasťou kláštora aj lekáreň slúžiaca pre stovky ľudí zo širokého okolia. Pavlíni vybudovali aj knižnicu, v ktorej okrem teologickej literatúry bolo aj 28 zväzkov medicínskej odbornej literatúry vydaných od roku 1590. Rakúsky cisár Jozef II. v roku 1782 zrušil rád pavlínov v celej ríši. Poslední Pavlíni odtiaľto odišli v roku 1796. Po zrušení kláštora bol objekt málo využívaný a postupne chátral.

V roku 1809 v čase napoleonských vojen bola v bývalom kláštore zriadená vojenská nemocnica pre asi 500 zranených poľských vojakov, bojujúcich na francúzskej strane. Potom sa priestory bývalého kláštora využívali ako skladisko.

V roku 1836 od Správy náboženských obcí kúpil ruiny bývalého kláštora s priľahlými majetkami sedmohradský šľachtic František Gyulai (1798 – 1868 minister vojny Rakúska – Uhorska. Ten nemal mužského potomka a preto si v roku 1866 adoptoval Leopolda Edelsheima (1826 – 1893), čím založil rod Edelsheim – Gyulai. Jeho syn, Lepolod Edelsheim – Gyulai (1863 – 1928) začal v roku 1894 prestavovať bývalý kláštor na šľachtickú rezidenciu. Ďalším majiteľom v poradí bol Leopold František von Edelsheim – Gyulai (1888 – 1981).

Po vojne bol kaštieľ vyrabovaný miestnym obyvateľstvom. Prázdna budova pripadla štátu. Bývalý kaštieľ dostal nové určenie. Od roku 1947 priestory začala využívať Masarykova liga proti tuberkulóze a od roku 1948 tu sídlil Liečebný ústav pre liečbu pľúcnych chorôb pre ženy. V roku 2010 bol liečebný ústav presťahovaný do vhodnejších priestorov. Napríklad len také vykurovanie starého kaštieľa stálo veľa finančných prostriedkov. V súčasnosti kaštieľ znovu čaká na svoje ďalšie využitie a pomaly chátra. Majiteľom je Špecializovaná nemocnica sv. Svorada Zobor v Nitre, ktorá kaštieľ nemôže podľa zákona do roku 2024 predať.

Hrobka rodiny Edelsheim – Gyulai

Tento šľachtický rod žil do konca vojny v kaštieli v Horných Lefantovciach. Gróf Leopold František von Edelsheim – Gyulai (1888 – 1981), maďarsky Lipót Ferencz Edelsheim-Gyulai, odišiel v roku 1945 s rodinou do Švajčiarska. Zomrel vo Francúzsku vo veku 92 rokov. Mal 4 dcéry Ilonu, Máriu, Évu a Alicu. Ilona bola takmer 2 roky vydatá za syna admirála Horthyho, ktorý zahynul pri havárii lietadla na východnom fronte v roku 1942. Alica zomrela v Monte Carle, Ilona v Anglickom Lewes, Mária v Kolne v Nemecku a Éva v belgickom Bruseli. Grófove dcéry sa zaujímali o miesto, kde vyrastali. V pokročilom veku Horné Lefantovce aj navštívili. Neobišli ani kaštieľ, v ktorom sa s vychovávateľkami učili cudzie jazyky, náboženstvo a etiketu.

O záchranu hrobky sa pokúsil budúci učiteľ a riaditeľ školy vo Štvrtku na Ostrove Peter Mézsáros. Postupne vypátral všetky štyri dcéry, ktorým napísal. Stretol sa s nimi aj niekoľko krát v zahraničí. Ukázal im fotografie a film, na ktorých bol vidieť žalostný stav hrobky. Obnova hrobky by však stála niekoľko miliónov slovenských korún. Dcéry však toľko peňazí nechceli investovať do nechráneného objektu na okraji lesa, ktorému hrozilo, že ho vandali znovu zničia.

Dcéry boli ochotné zaplatiť 50 000 korún na záchranu pozostatkov zosnulých. Vyzbieraných bolo 300 kostí, ktoré sa dnes nachádzajú v spoločnej truhle v krypte miestneho kostola.

A je to jasné. Jasno má byť v sobotu. Deň by sme mali. Ale kam? Padne zopár návrhov. Nie sú zlé, ale dni sú kratšie. Chce to niečo trochu bližšie a trochu kratšie. Máme to. Oponický hrad. Len ho treba nejako zokruhovať. Mám. Ale Ivan má krajší okruh. Pýchu odkladám stranou a súhlasím s Ivanom. Proste lepší návrh. Nemusím mať vždy pravdu. A ani ju vždy nemám. Nikto z nás, len niektorí o tom nevedia…

Máme plán. Ohľadom dopravy. Je trochu zložitejší, ale snáď nezlyhá. Dvaja z nás pôjdu spojmi. Jeden z nich dokonca prestupuje. Nasadíme tri autá. Na štart však prídeme dvomi. To vyjde. Proste budeme mať šťastie. Aj sme ho mali. Trochu viac, ako sme si pôvodne mysleli.

Plán sa začína rúcať hneď na začiatku. Ľudka zaspala. Nie že by nevstala na budík, ktorý si nadstavila. Napriek tomu zaspala. Ako to? Ľahko. Žiaden problém. Stačí si budík nastaviť na nesprávny čas. Ostatné už ide samo… Vstala. Aj vlak by stíhala. Ale spoj, ktorý ju mal doviesť na železničnú stanicu už nie. Ani omylom.

Našťastie sú tu dobré susedské vzťahy. Sused, bývajúci pod ňou je kamionista. To síce zatiaľ netuší, ale v pravý čas to zistí. Šťastena jej praje ešte viac. Kamionista ide správnym smerom. Takže tentoraz dokonca netreba ani vlak. Do Piešťan prichádza včas. Lenže k Tescu. No a Ivan ju čaká na stanici. Drobná chybička. Stáva sa. A to sa poistila. Napísala mu SMSku. Lenže tá prišla, až keď s Ivanom prišli k autu. Na konci turistiky. To proste nevymyslíš. To musíš jednoducho zažiť.

U druhej partie každý prichádza tak, ako má. Napriek tomu je tu drobný zádrheľ. No, drobný. Trochu väčší. Problém je ho na ceste obehnúť. Kombajn má proste svoju šírku. A ako na just oproti samé auto. V sobotu ráno. Stáva sa. Kombajn má dobré počasie na žatvu a my zase na turistiku. Mnoho škody nenarobil. Strácame iba 5 minút. Navyše, už nám Ivan stihol zavolať, že budú meškať. Pôvodne nás mali na štarte čakať oni, ale bude to naopak.

Parkujeme a čakáme. Zrazu vidím, ako sa veľkou rýchlosťou približuje niečo bordové. Ivan! Kým stihnem vyskočiť z auta má Ivan šancu ma zbadať už iba v spätnom zrkadle. Kričím a mávam, aby som zvýšil šance. Ostatným sa to veľmi páčilo. Len Ivanovi nie, lebo ma jednoducho nevidel. Raz darmo. Burácajúci motor je hlučnejší a spätné zrkadielko malé… Ivana zastavil až zákaz. Teda nezastavil, ale rampa ho donútila otočiť sa…

Zo začiatku je to pohoda. Pravá rovinka. Tú práve teraz nepotrebujeme. Je totiž ráno a zima. Námraza je toho dôkazom. Potrebujeme trochu viac času, aby sme sa zohriali. Kým do kopca by nám stačil kúsok, tentoraz na zohriatie potrebujeme takmer 2 kilometre.

Dosahujeme prvý dnešný cieľ, Neskorobarokový kaštieľ v Horných Lefantovciach. Tu sa dozvedáme, že je tu aj cintorín a krypta. Keď je to už tu, a my tiež, proste neváhame. V tomto prípade možno svoju úlohu zohral omyl. Aspoň ja som si myslel, že to bude niekde v parku pri kaštieli. Ono to aj všetko bolo pri kaštieli, len nie v parku. Bolo treba prejsť asi kilometer ďalej od okraja parku. Po príchode na dané miesta neľutujeme.

Cestou späť sa nám do cesty postavili lukostrelci. Vlastne nepostavili, ale im to nepomohlo. Už bol pri nich Ivan. Práve včas. Pomohol im nasadiť tetivu na luk. Za odmenu si smel vystreliť. Viac krát. Vystrelil som si aj ja. Ivan môj výkon ohodnotil slovami „To si ten šíp mohol do toho terča hodiť, by sa do neho zapichol väčšou silou.“ Na svoju obranu poviem, že ten oblúčik, ktorý za letu šíp vytváral, bol naozaj elegantný! Posledná z nás strieľala Ľudka. Ako jediná z nás trafila do žltého. A týmto pádom máme víťaza neoficiálnych lukostreleckých pretekov nášho spolku určeného. My chlapi by sme aj pre vylepšenie celkového imidžu pokračovali v súťaži, no ale nedalo sa. Nie že by nám to majitelia lukov nedovolili, ale bol čas pobrať sa ďalej.

Veľká skala nie je zase až tak veľká, aby sa na ňu nedalo vyšľapať. Síce si trochu človek zafučí a občas padne aj nejaká kvapka potu… najmä ak človek dávnejšie nikde nebol. Zo samotného vrcholu výhľady nie sú. Treba ísť kúsok ďalej. Skaly, tie neraz sľubujú výhľady. Síce obmedzené, ale potešia.

Hrad nesklamal. Nemohol. Už od roku 2001 ho zachraňujú ľudia z občianskeho združenia Apponiana. Proste 19 rokov prác, aj keď stredovekým spôsobom, to proste vidieť musí byť. Niet lepšieho dôkazu, že sa hrad páčil našej novej dvornej fotografke, ako to, že už nemala voľné miesto na karte na ďalšie fotky.

Čaká nás posledná čerešnička, kaštieľ v Oponiciach a park pri ňom. Vlastne nečaká. Nie že by tam nestál, ale časť, veľká časť výpravy je už plná dojmov. Potrebujú čas, aby ich spracovali. Preto, keď idem autom okolo, už neodbočujem ku kaštieľu. Ivan však o tom nevie a odbočí. Zbytočne sa obzerá pri kaštieli. Nás tentoraz neuvidí. Možno niekedy nabudúce…

Fotky a video dnes nebudú. Možno zajtra… Preto sem dám pre účastníkov výpravy aspoň video chlapíka, ktorý sa dostal dovnútra kaštieľa – https://www.youtube.com/watch?…

Pozerám, že zatiaľ to je remíza, čo sa týka pohlaví
Muži držte sa, nech vás ženy neprevalcujú

Jozef mi číta myšlienky, akurát rozmýšlam že mu volám či sa niečo nekoná, ale reku predtým skontrolujem mail a hele. nová akcia.. klik. 

Ak by sme sa toľko nehrali s parkovaním v podhradí alebo nešuchtali sa pri skalnej ihle či vodopáde… proste ak by sme na hrad Hričov dorazili o cca niečo vyše 400 rokov skôr, videli by sme asi toto https://www.youtube.com/watch?…

Až teraz som sa dostal k písaniu komentára

Takže ako začať?

Najprv tradične o zrode tejto akcie
Tentoraz sa akcia nezrodila výhradne v hlave Joža. Podstatne mu v tom pomáhal Ivan. Vlastne „zbúchali ju“ spoločne. Keď som v sobotu pozrel kto je na akciu prihlásený, zistil som, že to bude v nedeľu zaujímavé Štyri hostky, z toho som tušil, že jedna z nich asi bude „nová“ Ľudka.
Minule na akcii „ženy prevalcovali“ chlapov. Bol to historický zápis do knihy PAT-a a MAT-a. Nikdy doteraz sa to nestalo. Teraz to vyzeralo na čistú remízu, ale len vyzeralo, ako som sa neskôr v Hričovskom Podhradí presvedčil. Totižto jedna žena zlyhala. A tak sme my chlapi tradične a znova vyhrali.

Cesta do Hričovského Podhradia
Odvíjala sa pokojne a tentoraz na Ivanovom „tátošovi“. Áno myslím pokojne až do chvíle, keď Ivan v aute nepustil metalovú muziku. Akosi sme všetci ožili. Aj Dušan. Len ten z nás svojim oblečením a výzorom pripomínal najviac metalového fanúšika. Vyzeral, akoby sa z jedného koncertu presúval na druhý Keď zaznela skladba Hells Bells od AC/DC vošlo do nás sto čertov Ja som si zaspomínal na časy, keď som hrával v hudobnej skupine a spoločne s Ivanom sme to rozohrali na imaginárne bicie. Nikomu nevadilo, že volant zostal na chvíľu bez záujmu I tak sme úspešne a bez ujmy dorazili do Hričovského Podhradia, kde nás už čakali naše „kvetinky“.

Proste začiatok
Len čo sme sa zvítali a v mojom a Dušanovom prípade aj zoznámili pre nás s novými ženami (Alenkou a Majkou) zahájili sme tradičné štartovné rituály. Snáď ste si nemysleli, že nebudú Jozef opäť z „klobúka“ vytiahol tú vynikajúcu zázvorovicu. Konkurovať tak kvalitnému štartovnému môže len Romanove varené vínko. Štartovné padlo ako uliaté a potom sme sa už vydali na cestu.

Prvá časť trasy
Najprv sme chvíľu išli dedinou, ale potom sa nám už do cesty postavila naklonená rovina. No nebolo to také strašné. Už som zažil oveľa prudšie začiatky. Vidno, že dnešnú celú trasu chlapci naplánovali s citom. Ušili ju presne na seba.
Keď sme opustili obec išlo sa príjemne po lesnej ceste. Mierny stupáčik nás doviedol až k našej prvej zastávke Hričovskej skalnej ihle. Aby sme miesto dôkladne preskúmali chvíľu sme sa zdržali. Bolo na čo pozerať. Skalná ihla je veľmi zaujímavý objekt. Jožo neváhal a „skalku“ preskúmal aj svojim pomocníkom. Do vzduchu vypustil svojho „orla bzučivého dotieravého“, ktorý na miesto nalietaval, ako keby nás chcel uloviť.
Ivan ten zas nezaprel svojho „keškárskeho“ ducha a neďaleko od skalnej ihly ulovil jednu kešku pod odborným dohľadom Alenky a mňa, teda „filmárika a filmušky“
Ľudka tá sa zas snažila vyliezť na skalku a preliezť jej okom ako niť. No nepodarilo sa jej to
Pokračujeme ďalej.

Druhá časť trasy
Po pár stovkách metrov sme dorazili na príjemnú lúku s jemným stúpaním. Na nej boli celkom pekné výhľady, kde ústredným bodom záujmu bol hrad Hričov, týčiaci sa na ďalekej hradnej skale. K nemu smerovali naše kroky.
Prestávkou tejto časti bola miestna piváreň zvaná „Pod Vŕbou“ v obci Hlboké nad Váhom. Piváreň nás na chvíľu pritúlila. Majiteľ nás nenechal na „holičkách“, má dobré srdce. Dovolil nám na terase posedieť a ponúkol nám čapované pivko, kávičku a čajíček, každému na čo mal chuť. Hádajte na čo som mal chuť ja Čas prestávky sme využili i na posilnenie jedlom a Majka nás pohostila jej vynikajúcimi makovými koláčikmi. Mňaaaaam. Ďakujeme Majka.
Pokračujeme ďalej.

Tretia časť trasy
Než sme k hradu Hričov prišli užili sme si najprv krásnu scenériu Hlbockého vodopádu. Dnes sme pri ňom neboli samy. Je to zaujímavé miesto a preto je cieľom mnohých turistov. My sme vodopád dôkladne preskúmali zospodu i zvrchu. Áno na vrch vodopádu vystúpili z nás tí odvážnejší Z vrchu je impozantný pohľad na okolité skaly, tak typické pre Súľovské vrchy. Traja z nás sa odvážili ísť ďalej po tiesňave, ktorú zrejme časom vyhĺbil potôčik, ktorý kŕmil nenásytný vodopád. Touto časťou som išiel spoločne s Ľudkou a bola to naozaj zaujímavá cesta. Keď sme prišli na spojnicu so zelenou turistickou značkou vystúpili sme ešte do miest, skál, ktoré sa nachádzajú nad vodopádom. Je to úchvatné miesto. Z najvyššieho bodu zažijete nádherné výhľady. Ja s Ľudkou sme mali to šťastie si ich naplno vychutnať. Ďakujem príroda za takéto miesta.

Štvrtá časť trasy
Viedla úplne iným svetom ako doteraz. Spoločnosť nám robili „holé stromy“ príjemný listnatý povrch a dobrá nálada každého člena výpravy. Po chvíli sme dorazili na miesto, kde sme sa otáčali o 180°. Jedná sa o červenú turistickú značku vedúcu k rázcestníku Pod Roháčom. Odtiaľ je to už iba kúsok k zaujímavej skale s názvom Brada. Tú sme mali počas putovania niekoľkokrát na očiach. Dnes však naša cesta k nej nesmerovala. Dnes sme si naplánovali návštevu hradu Hričov. A ten už nebol tak ďaleko.

Piata časť trasy
Áno bol ňou hrad. Avšak tesne pod hradným kopcom, na ktorom sa týči je odpočinkové miesto, ktoré sme s vďačnosťou využili. Kryté útulné sedenie nám poskytlo čas na oddych a posilnenie. Majkine koláčiky už neboli. Pamätáte sa? Zjedli sme ich „Pod Vŕbou“. Ponaučenie pre Majku! Treba napiecť viac koláčikov Mlsných jazýčkov je veľa.
Po pauze sme konečne navštívili vytúžený hrad Hričov. Poviem vám je to zážitok. Síce je hrad malý, ale ten výhľad, ktorý poskytuje je o to krajší. Na hrade bola návšteva ako na „Václaváku“. Áno neboli sme tu samy. Všetci prítomní boli ohľaduplní. Dávali si prednosť a oplývali trpezlivosťou, pri čakaní na uvoľnenie pri lezení po rebríkoch. Najkrajšie je najvyššie miesto hradu. Predstavuje plošinku so sedením a peknú atmosféru vylepšuje borovica vyrastajúca na jej vrchole. Proste rozprávka. Hodné miesto na vypustenie „orla bzučivého dotieravého“. A Jožo nelenil. Vypustil ho, aby toto krásne miesto zdokumentoval. Aj odovzdávanie vrcholových medailí stojí za to. Ja som ešte na koniec nalepil nálepku spolku na vrcholovú schránku a potom sme už šli ďalej.

Šiestu časť trasy
trochu skrátim, lebo som sa s písaním príliš rozkokošil a nikto to nebude také dlhé čítať. No tí, čo došli až sem vedzte, že sme cestou dole do cieľa navštívili celkom tri jaskyne.
Jedna bola podľa Joža takzvaná „plazivka“.
Druhá bola nádherná. Jožo trefne poznamenal, že bola ako jaskynný amfiteáter. Jej obyvateľom bol aj jeden netopier, ktorého sme na chvíľku vyrušili.
Tretia mala tvar banskej štôlne a na jej konci bolo do kameňa zrejme vytesané sedenie.
Keď sme preskúmali všetky jaskyne očakával nás už iba cieľ. Do dediny sme prišli rozdelení do dvoch skupín. Ja, Dušan a Alenka sme nasledovali náučný chodník ústiaci práve v dedine. Druhá skupinka si vybrala nezáživné putovanie po asfaltke Stretli sme sa až v dedine a to bol koniec nášho skvelého prežitého dňa. Do cieľa sme dorazili už za začínajúceho súmraku. Stihli sme sa rozlúčiť a dať si sľub, že sa takto za vynikajúcej partie zídeme niekedy nabudúce.

Ďakujem všetkým za skvelú účasť. Ďakujem tiež, že som mohol spoznať skvelých ľudí Alenku a Majku. My všetci máme radi prírodu, dobre sa v nej cítime a bavíme a dúfam, že to takto zostane naveky 

Ešte raz ďakujem a dovidenia.

Tentoraz sme zaznamenali bohatú účasť. Že by za ňu mohli tri čerešničky, ktoré na nás čakali? Posúďte sami. Šampus, Frankovka Modrá Rosé a dobre chmelené pivo APA. Počkať. Omyl. Iné čerešničky som mal na mysli. O týchto sme ešte nevedeli. Tu sú tie správne:

Hričovská skalná ihla je viac ako 10 metrov vysoká. Kedysi ju bolo vraj vidieť aj z cesty, pretože bola na lúke. Dnes je takmer zo všetkých strán obklopená stromami. Je to jediná skalná ihla u nás, ktorá má aj uško (skalné okno) na navlečenie nite.

Hlbocký vodopád v minulosti nazývaný aj Súľovský. Kaskádový vodopád má výšku 14 metrov. Očaril aj filmárov, ktorí ho radi obsadzovali do svojich rozprávok. Vodopád si zahral v rozprávkach Perinbaba, Soľ nad Zlato, Sokoliar Tomáš a Dúhenka.

Hrad Hričov je jedným z našich najstarších a rozlohou najmenších hradov. Pre panstvo sa stal časom nepohodlným. Navyše pre nedostatok miesta ho nemohli upraviť, aby zodpovedal pokroku vo vojenskej technike. V roku 1605 nedostatočne strážený hrad obsadili a vyplienili Bočkajovi povstalci. Pôvodní majitelia hrad neobnovili a odvtedy pustne.

Dnes s nami ide aj Dušan. Na sebe má iba dve turistické veci. Topánky. Obe. Možno aj turistickú dušu má. Inak je skôr oblečený, ako keby išiel práve na koncert. Napriek tomu sa jeho rifle, kožený kabát i dlhé vlasy hodia na našu akciu. Presnejšie na jednu jej časť. Síce malú… Hovorím o ceste autom do Hričovského Podhradia. Ivan totiž pustil svoju obľúbenú muziku. Takže ten koncert by aj prítomný bol. V tejto chvíli bol najvhodnejšie oblečený Dušan. Keď sa to tak zoberie… vlastne sme prišli z koncertu.

Kúštik za dedinou sa nám niečo postavilo do cesty. Aha, naklonená rovinka. Trochu fučíme, ale ide to. Zrazu skalná ihla. Dron sa bráni, nechce vzlietnuť. Vraj nemôže. Dolu, za diaľnicou je totiž letisko. Dokonca medzinárodné, Žilina – Dolný Hričov. Pýta si to odo mňa telefónne číslo. Mám. Zrazu mi prichádza kód. Lenže na ten istý mobil, cez ktorý ovládam dron. A appku i SMS s kódom naraz otvorené nedokážem mať. Čo teraz? Chalani, pamätajte si! Každý dostal svoju časť kódu. Pre istotu 3 krát opakujem kód. Chalani nezlyhali. Zrazu je dron schopný letu.

A tu sa to zrazu stalo. Dušan otvára svoj nenápadný vak. Všetci sa nestíhame diviť, ako sa mu to všetko zmestilo do takého malého vaku. Ponuka je široká. Nestačíš do kopca a potrebuješ posilniť? Nech sa páči Red bull. Máš suché pery, alebo len tak zo špásu? Nie je nič lepšie a mastnejšie ako konopný olej. Aspoň v ruksaku nie. Dosiahol si konečne vrchol? Šampus. Kvári ťa smäd? Pivo. Stretol si známeho z Pezinka či Modry? Frankovka modrá rosé. Keď ju miluješ, nieje čo riešiť. A máš v batohu i kofolu. Dušan sa naozaj pripravoval zodpovedne. Dokonca zobral zo sebou aj ústnu vodu. Len tak pre istotu. Asi aby medveďovi nesmrdelo toľko z papule. Keby sme ho náhodou stretli a dali sa s ním do reči. Jeho ruksak automaticky dostal prezývku „pojazdný bar.“ Na jedenie má toho podstatne menej. Vak plný tekutín. Kde by sa tam ešte aj jedlo zmestilo? Jedine klobáska mala ten správny tvar. A kúsok chleba na vrch.

Zo začiatku sa držíme relatívne pokope. Len Vincent je raz vpredu a inokedy zase niečo stvára vzadu. Niečo stratil? Alebo hľadá? Hríby? Kľúče od auta? Autom je Ivan, takže pohoda. Nech robí to, čo potrebuje urobiť. Niekedy je lepšie nevedieť. Celkovo. Tentoraz to nemyslím konkrétne. Jednoducho taká obyčajná ľudská skúsenosť. Keď my spravíme 12 kilometrov on ich určite prejde minimálne o 2 – 3 viac.

Prichádzame do susednej dediny. Zrazu vŕba. Takú hrubú som jakživ ešte nevidel. Zaujala. Čiste náhodou pod ňou šenk. Vyzeral taký smutný, opustený. Zopár drobností však svedčilo o tom, že prednedávnom to tak nebolo. Ako vyjednávača vysielame najskúsenejšieho z nás. Áno, správne, Vincent šiel. Búcha na dvere. Len či na tie správne? O chvíľu zistíme. Vychádza chlapík. Nedôverčivo si nás obzerá. Hodnotí nás. Vincent! Úspech dnešnej výpravy máš pevne vo svojich rukách! Zlyhanie by vážne zamávalo s morálkou výpravy. I keď tentoraz o trochu menej. Predsa len máme k dispozícii pojazdný bar. Ale je tu veľké ALE! Čapované je jednoducho čapované.

Chvíľu to trvá, ale predsa len sa nedôverčivý pohľad chlapíka pomaly mení na prívetivejší. Čo k tomu dodať? Vincent sa tentoraz poučil zo svojho veľkého neúspechu v Kunešove. Stačilo začať prvú vetu inými slovami ako „Dobrý deň, máte pekné dvere!“ Vincent dnes zaznamenal veľký, pamätný úspech! Máme povolené sedieť vonku na čerstvom vzduchu. Načapuje nám, čaj i kávu urobí. Hneď je všetko krajšie. Aj slniečko vykuklo. Asi bolo zvedavé, či sa Vincentovi zadarí. Je čas platiť. Už netreba. Vincent sa v nestráženej chvíli nenápadne vzdialil a zaplatil. Asi postupoval v duchu starého vyjednávačského hesla „Čo si si vyjednal, to si aj zaplať!“ No ale nabudúce ho už musíme ustrážiť!

Blížime sa k ďalšej čerešničke. Vodopád. Tečie. Sme aj čakali, že niečo bude. Járček pod vodopádom nám to pošepkal. Otázna bola však jeho mohutnosť. Mocnosť a výdatnosť jeho prúdu. To bola otázka. Či ako keď dvaja chlapi naraz si potrebujú trochu odpustiť, a či viac? Mali sme šťastie, bolo to podstatne viac. Toto by dvaja chlapi nedali… Vyťahujem dron. Trochu vzlietol, ale na obrazovke nič nevidím. Bráni sa potvora. Vraj stiesnené podmienky. Nedokážem s ním nič urobiť. Ide k zemi a vypínam ho. Lenže ostatní sa medzitým niekam rozliezli. Aspoň ten vodopád zostal a tak ho cvakám. No nič. Idem nad vodopád aj ja. Tam stretám Ivana. Vincent s Ľudkou vraj šli po koryte potôčika ďalej. Oficiálne tadiaľ cesta nejde, ale vraj sa prejsť dá. Nekecali. Síce to bolo na 2 miestach trochu o hubu, ale dalo sa. Ivan sa však vrátil pod vodopád. Podozrievam ho, že takticky nechal paličky pod vodopádom, aby mal dôvod vrátiť sa. Pridal sa k časti výpravy a pokračoval turistickým obchvatom vodopádu po značke.

Les, šuchotajúce lístie pod nohami… Občas výhľady či oproti idúci turisti. Nejaký ten rozhovor… a zrazu sme pri tretej čerešničke. Hrad Hričov. Presnejšie to, čo sa z neho dodnes zachovalo. Zrazu ceduľka s nápisom „Pomôž vyniesť piesok, vodu, kameň do hradu! Po schodoch až ku miešačke. Ďakujeme!!! ZPHH.“ Piesok zmizol. Voda sa asi vyparila. Zostali iba kamene. Každý chytá do ruky nejaký kameň. Vyberáme si taký, aký sa nám páči. Teda aspoň ja. Dúfam, že ostatní mali viac rozumu a vybrali si taký, na aký sa cítili. Odhodlane vystupujeme na hrad. Tam zisťujeme, že okrem piesku a vody zmizla aj miešačka. Proste jej niet. Jednoducho položíme kamene na kopu. Týmto aktom ako keby šibnutím čarovného prútika sa meníme z robotníkov na turistov. Veru, poviem vám, že to nie je med lízať. Kým ten kameň vynesiete v rukách hore… Aj jaj, mal som sa trochu viac ovládať.

Juj, znovu som sa neovládol. Môj príspevok je dlhý. Preto už spomeniem iba povesť. Tentoraz sa netýka hradu, ale vodopádu. Ľuďom sa vraj zjavujú víly z Hlbockého vodopádu, ale iba keď ich zmáha veľká bieda. Tá navštívila i Janka. Neurodilo sa mu ani za hrsť zemiakov. Zbytočne sa od svitu do mrku k zemi skláňal, iba čo prach do hrste zbieral. V črevách mu vyhrávalo od hladu a v očiach mu černelo od márnej driny na poli. Bol taký ukonaný, že si šiel do horičky hlavu ochladiť. Nabral vodu z miesta, na ktorom tancovali víly a tou vodou pokropil hrudy na poli. Ešte ani poriadne na zem tie kvapky nedopadli a hrudy sa premenili na zlato. Mal si za čo Janko chleba kúpiť a hlad zahnať, ba aj na novú chalupu mu zostalo. Hovorí sa, že odvtedy sa víly z Hlbockého vodopádu nikomu neukázali. Prídu až vtedy, keď bude ľudí veľká bieda zmáhať. Potom sa voda z ich šľapají premení na zlato… (prevzaté z https://dromedar.zoznam.sk/…ch-rozpravok )

Terapia prírodou…

Názov tejto turisticky je zároveň jej cieľom. Potrebovali sme vypnúť od neustáleho bytia v práci a doma. Pretože, čo iné sa dá v dnešných dňoch robiť.
Nasadili sme turistické topánky, naštartovali auto a vybrali sme sa do Olešnice. Malo svietiť slnko. Miesto toho nás chytil dážď. Nevadí. Ideme. Na samom začiatku sme sa kochali krásnymi roubenými domčekmi dedinky Olešnice. Po jej prechode sme cez lúku zamierili do lesa. Tam už toľko nepršalo. A zahájili sme našu terapiu. Ako vyzerala?
Celú turistiku sme nevytiahli mobil z batohov. Čo znamená, prepáč Vincent, že nemáme ani jednu fotku. Navyše…na každej by boli vydieť nejasné tvary v hmle. Po ceste sme si vychutnávali prírodu a to doslova. Jedli sme lišajníky, ojedali púčiky stromov a vrcholo všetkého bola kyslička. Po Vrchmezí sme spolu neprehovorili ani slovo. Stačilo nám ticho prírody. Na Vrchmezí sme učinili zápis do vrcholovej knihy a tu sme už stretli prvých bežzcov, turistov, ale aj takých čo sa na turistov iba hrali. Tu už sme prestali mlčať a cesta veselo pokračovala až na Šerlich. Určite by tam boli krásne výhladi. V tej hmle sme ledva videli Masarykovu chatu, ktorá sa tu nachádza.
A už nás čakala cesta späť. Okolo mlyna po rozbahnených cestách. Hm…blatíčko. To bolo dnes kamarátom. Čo na tom, že na prezutie nič nemáme. Auto znesie. A po ceste späť sme medzi Olešnicou a Slavoňovom stihli navštíviť pivovar Agent. Počuli sme o ňom prvý krát a keďže radi vyhľadávame lokálne pivovary a špeciálne pivá ihneď sme sa rozhodli ich podporiť. Vďaka bohu mali otvorené. Teraz už si ideme vychutnávať to pivo.

Znovu som prehral. Na svoju obhajobu poviem len toľko, že som ani len netušil, že som účastníkom súťaže. Prvý krát súťaž vyhlásil Roman. Najkrajším členom spolku bude ten, kto stopne auto. Parkovali sme totiž o nejaký ten kilometer ďalej, ako sme skončili. Áno Vincent. Vtedy prišla tvoja hviezdna chvíľa. Stopol si Poliaka. A možno si len pomýlil brzdový pedál s plynovým? Kto ho vie? Po druhý krát mi niečo podobné vyviedol Ivan. Ja som na akciu dotiahol jednu babu a on hneď štyri. Znovu čestne priznávam svoju porážku.

Ide o veľmi netradičnú akciu. Po prvý krát je prítomných viac žien, ako mužov. Dva a pol násobne. Netradičné bolo aj ráno. Po prvý krát sa stalo, že niekto ku mne netrafil. Presnejšie, Ivan netrafil. Zrazu mi zvoní telefón s inštrukciami, kde sú. Obec trafili, takže žiaden problém. Je nás veľa. Do jedného auta sa nezmestíme. Ivan sa cítil v aute plnom žien ako maharadža. Maharadža je chlapík, ktorého príkazy sa jednoducho plnia. A keď maharadža rozhodol, ktoré dve presadnú do môjho auta, nik nenamietal… By sa niekto opovážil namietať.

Toto som dávno nezažil. K Miriam je to od nás asi hodinka autom. Celú hodinu vydržali ženy v mojom aute hovoriť. Som si musel dávať pozor, aby som správne odbočil na Zlaté Moravce. Chvíľka nepozornosti a sme vo Zvolene. Je to síce na „Z“ ako Zlaté Moravce, ale nechcel by som odtiaľ ísť peši na Hrušov. Tentokrát zlyhávam ja. Netrafil som číslo domu. Ale ulica sedela! Tesne vedľa, o 5 domov…

Síce som v Topoľčiankach ešte nebol, ale to mi nezabránilo, aby som mal jasno v tom, kde zaparkujeme. Našťastie bol s nami aj Ivan. Ten mal ešte jasnejšie. Neparkovali sme však ani tam. Šla s nami „domorodka“, ktorá tieto miesta pozná ako vlastnú dlaň. Pri parkovaní sme boli len radi, že išla s nami aj Miriam.

Iba zopár metrov od auta a už Miriam zlyhala. Nie, nezablúdili sme. Vytiahla foťák. A veru ona len tak bez dôvodu nevyťahuje foťák. Výborne, nebudem sám zdržovať. Prvá časť trasy bola menej záživná. Preto sme si ju zvolili ako prvú. Na zohriatie sa na prevádzkovú teplotu. Prvý kilometer a pol bol po asfalte. Síce aj potom bol asfalt prítomný, ale to už bol cyklochodník vedúci popri vinici. Neskôr nám poskytol aj výhľady do blízkeho okolia. Asfalt vydržal až po turistický chodník. Tam taktne zmizol. Práve včas.

Les, rovinka, pohodička… Ako na nedeľnej vychádzke. Trochu stúpania sme absolvovali snáď iba pri výstupe na hradný vrch. Možno tam boli niekde ukryté aj iné drobné a nenápadné stúpania. Tie si však nikto nevšimol. Tentoraz nie je vinný iba Ivan. Všetci rozprávali. Teraz nasleduje veselá príhoda. Pre ostatných. Majiteľka batoha veru veselá nebola. Pôvodne som to nechcel spomínať, ale nakoniec, ako varovanie pre ostatných. Jedna nemenovaná členka našej výpravy nás chcela niečim ponúknuť. Zdvihla batoh a … nevidela nič. Zato cítila. Hxvno. A to mala batoh položený na lavičke. Musíme si dávať bacha. Inak sa nám môže stať, že zažijeme niečo podobné. V dnešnej dobe je bežné, že ľudia chodia so psami kdekoľvek. Od tohto okamihu bol každý pes podozrivý. Zrovna išiel jeden malý okolo. Príliš malý, ten by toľko zo seba nedostal.

Bola to pekná vychádzka. Čo pekná! Očarujúca. Až tak, že Ivan zabudol hľadať kešky. Spomenul si na ne až v polovici trasy. Vlastne toto je výnimočná výprava aj kvôli tomu, že tentoraz nenašiel ani jednu. Bol však za to odškodnený. Zo začiatku som nechápal, ako to, že od hradu po Žrebčín je to 4 kilometre, ktoré sme prešli za 45 minút a od žrebčína do Topoľčianok tiež 4 kilometre, ale na tabuli sa vyhrážajú 1 hodinou a 5 minútami. O chvíľu som pochopil. Tento rébus mi pomohol vyriešiť Ivan. Z okolitých jabloní zhadzoval jabĺčka mojimi paličkami. Zo začiatku kŕmil jabĺčkami iba kone. Keď tie najchutnejšie minul, skúsil jabĺčka okoštovať tiež. No nič, aspoň mal úspech u koní.

Znovu sme radi, že je Miriam s nami. Poprevádzala nás snáď po všetkých kútoch parku. Spomenula aj pstruháreň. Ivana však neprekvapila. Zodpovedne sa pripravoval na túto akciu a bol zorientovaný. Navyše, dva krát mu nebolo treba hovoriť. Nám ostatným tiež. Lámali sme si hlavy len nad jedinou vecou. Budú mať otvorené? V dnešnej dobe totiž býva kvôli korone takmer všetko zatvorené. Zavážilo to, že pstruháreň bola od nás iba 3 kilometre. Tak prečo neskúsiť šťastie? Vyšlo to. Mali sme šťastie nielen na pstruháreň, ale aj na milých ľudí, pekné počasie, zaujímavý hrad, kone, park, nádhernú jeseň…

Táto akcia bola pridaná – presnejšie pôvodná bola rozdelená na dve časti, lebo chtíč po dobrodružstve Romana a Miša bol väčší, ako nás troch – Vinca, Joža a Ivana.
Najprv vyliezli na Salamandru a potom až k Volkovmu zubu. A kedže už bol pokročilí čas a začalo sa stmievať a my sme išli napred, tak sa Mišo s Romanom rozhodli, že zavŕšia svoju akciu nie v Podhradí ale vo vedľajšej obci Lehota pod Vtáčnikom. My sme ich tam po ceste potom „naložili“ do auta.