Už v sobotu večer, po príchode do Ždiaru zisťujeme, že sme sa ocitli
v úplne inom svete. Pri vystupovaní z auta nestačíme poriadne ani dvere
zatvoriť a už máme chuť znovu rýchlo nastúpiť. Vonku je riadna kosa.
V našich končinách sú večery ešte prívetivé. Každý z nás rýchlo
uchmatne svojich „sedem slivák“ a už aj sme pri vchode do penziónu.
Potiaľto to išlo rýchlo, takmer bezbolestne. Tu ale objavujeme nečakanú
prekážku. Sú ňou dvere do penziónu. Nie také ledajaké, obyčajné… ale
zamknuté! Zopár minút sme podupkávali pred dverami, telefonovali, drkotali
zubami… Pri tejto príležitosti objavujeme teplomer. Ukazuje 8 °C.
Zaujímavé, ja si 8 °C pamätám úplne inak. Nakoniec sa všetko vysvetlí,
vraj je tam aj nezamknutý bočný vchod. Je to ideálne riešenie, lebo teraz
potrebujeme pohyb na zahriatie ako soľ. Nakoniec sme sa úspešne
ubytovali.
Ráno vstávame o 5 hodine. Máme na to dobrý dôvod. Chceme stihnúť
raňajky, rannú stolicu a najmä autobus. Už si uvedomujeme, že ráno bude
kosa. Tomu prispôsobujeme oblečenie. Obliekame si všetko, čo máme
v ruksaku. Našťastie tam máme aj čiapky a rukavice. Auto nechávame
v cieli na parkovisku na okraji Tatranskej Kotliny. Musíme sa stihnúť
prezuť, nahodiť ruksaky a dostaviť sa na blízku autobusovú zastávku.
Odchod autobusu je písaný o 06:22 hod.. Všetko ide podľa plánu, aspoň po
príchod na zastávku. Sme tam prví a s dostatočným časovým predstihom,
cca asi 7 minút. Máme dobrú náladu. Ešte pre istotu letmým pohľadom na
vytlačený „jízdní řád“ kontrolujeme, či odtiaľto naozaj autobus
pôjde a či dokonca aj dnes, v nedeľu. O chvíľu po nás na zastávku
prichádza miestne dievča. Ďalší dôkaz, že sme tu dobre.
Je 06:25 hod. a my sme autobus ešte ani nevideli. Nevadí, trochu mešká,
to sa stáva. O 06:32 hod. stále nič. Už desať minút mešká! Vnútorne sa
pripravujem na „vykanie“ a oslovovanie „ujo. Pristúpim k mladej babe a
vyzvedám. Vraj na tento autobus zvyčajne nechodieva, ale autobus chodieva aj
v nedeľu. Ak nešiel skôr, tak by mal ísť. Tentoraz vyzvedá ona ako dlho
sme na zastávke. Dávame hlavy spolu dokopy a zisťujeme, že autobus skôr
nešiel. Nakoniec nám dievča prezradilo, že sa u nich autobusy občas
pokazia. Obávam sa, že s týmto pekným zvykom sa stretávame aj v iných
kútoch Slovenska.
No nič, 15 minút po odchode autobusu a my sme stále na zastávke. Čo
teraz? Spolu pozeráme do cestovného poriadku a hútame. Ešte ide jeden
autobus o 07:13 hod.. Až tak dlho nebudeme čakať na ďalší. Naša
spokojnosť však netrvá dlho. Dievčina zrazu povie „ten ide iba cez
leto“. A my podľa včerajšieho večera i dnešného rána spoľahlivo
vieme, že leto už nie je! Už zvažujeme aj taxík, keď tu zrazu niekto
vykríkne „už ide!“. Má pravdu. Autobus už takmer celý trčí zo
zákruty a ide správnym smerom! K nám! Naša výprava dosahuje vrchol už na
zastávke! Vážne uvažujem že už teraz rozdám „vrcholové“ fidorky.
Nemám ich však kedy rozdať, pretože už nastupujeme.
Autobus meškal 18 minút. My sa však nehneváme. Sme šťastní, že
vôbec dorazil! Navyše máme dostatok času. V autobuse niekto zahlásil, že
ráno boli u nich hrejivé 2 °C. Tu už leto naozaj nie je. Možno občas cez
deň, blízko poludnia, ak nefúka…
Šľapeme už asi 40 minút a tie hory nie a nie sa priblížiť. Má to
však aj svoje výhody, pretože sme sa trochu rozohriali a dávame prvú vrstvu
oblečenia dolu. Rukavice si však pre istotu na rukách nechávame. Zrazu to
príde. Stupáčik. Celkom výživný. V jeho polovičke je na rade druhá
vrstva oblečenia. Môžeme si to dovoliť, lebo sme práve dorazili do slnkom
osvetlenej časti svahu. Je nádherne teplo. To sa však v blízkosti
Širokého sedla zmení. Fúka tu. No nič, jedna vrstva ideš naspäť
na mňa.
Bolo krásne. Výhľady slušné, modrá obloha, taká, aká má byť… Len
ešte niečo tomu chýbalo. Na chate Plesnivec už nechýbalo. Kúpili sme si.
Nápoj na štyri písmená. Áno správne, káva. Síce penila a mala nejakú
vyblednutú farbu, ale dobre padla. Mne káva chutila, Maroš sa tváril
neutrálne a Dušovi moc nechutila. Asi by si namiesto kávy dal radšej staré
dobré poctivé pivo.
Tu pri chate sme zažili aj jednu nemilú vec. Naozaj platí, že čo si
človek neustráži sám, to proste …, iní, najmä cudzí ľudia mu na to
nedohliadnu. Pred chatou bolo plno ľudí, občas nejaký zver. Veveričiek
pomenej, zato psov dostatok. Zrazu tam jeden pes len tak z ničoho nič ocikal
ruksak. Taký červený. Asi sa mu páčil. Čo na to majiteľ? Nič, práve tam
vtedy nebol. A čo na to majiteľ psa? Tiež nič. Tiež tam nebol. Videli to
viacerí, ale každému to bolo jedno. Zato si každý viac „strážil“ svoj
ruksak. Keď sa pes blížil k môjmu ruksaku, išiel som mu odhodlane
v ústrety. Vravím si, tak ťa nakopem do tej tvojej psej rite! Asi to cítil,
lebo hneď hodil spiatočku.
A potom sa to zrazu stalo. Naša skupina sa zúčastnila neoficiálnych
pretekov. Cieľom bolo prísť z chaty Plesnivec na parkovisko, kde sme zhodou
okolností aj my parkovali, v čo najkratšej možnej dobe. Cena bola lákavá.
Chladnička s mrazničkou. Presné parametre si už nepamätám, ale spomínam
si, že mala mať tri šuplíky. Kto by sa nepokúsil vyhrať? A navyše, keď
máme nasadené tri želiezka v ohni?
Valili sme to dole. Mnohých sme obiehali. Až sme prišli k pravotočivej
ostrej zákrute s neistým povrchom. Jeden z nás to nezvládol. Nohy mu šli
na jednu stranu a ruksak na druhú. Proste ho vynieslo. Rýchlo sa ho pýtame,
či je v poriadku. Vraj hej. „Tak to máš body dole!“, vravím mu. Práve
zasadla hodnotiaca komisia. Žiadna krv, ale za ten efekt: nohy na jednu stranu
a všetko ostatné na druhú sme mu nakoniec udelili 3 (slovom tri) body.
Keďže prvá cena je lákavá a nádej na víťazstvo stále žije,
zbytočne sa ďalej nezdržujeme a pokračujeme. Na odbočku a hľadanie jaskyne
Hučivá diera nemáme čas. Možno niekedy nabudúce. Na parkovisko sme
dorazili s krásnym medzičasom. Zisťujeme, že jeden z nás vyhral.
Víťazom je Dušo. Jeho víťazstvo nás neprekvapuje. Má z nás najlepšiu
kondičku. Do kopca sme mu nestačili. Hnal sa tam, ako keby išiel po rovinke.
Tak mu treba. Lebo my sme sa kochali a na rozdiel od neho sme videli aj svište.
Síce zo začiatku som nevedel, či mi už nepíska v hlave z toho stupáka
alebo čo sa deje. Nakoniec to boli svište.
S preberaním ceny bol trochu problém. Nie že by nebola, inak by sme sa
tak nehnali, ale treba si ju ísť vyzdvihnúť do jednej asi 330 kilometrov
vzdialenej nemenovanej obce a treba to stihnúť do 21:00 hod.. Mali sme
šťastie. Zápchy takmer žiadne. Nakoniec si šťastný víťaz stihol svoju
výhru vybrať. Počkať! Boli to vlastne preteky? Nezahlásil Dušo pri chate
Plesnivec len tak z ničoho nič, že potrebuje vyzdvihnúť od kamaráta
chladničku? Nech bolo, ako bolo, základ je, že sme mali krásny deň a
neocikaný ruksak.