Komentáre k turistickým akciám

Ani som netušil, že som naštartoval novú zberateľskú záľubu: https://hiking.sk/…okresov.html

Pripomenul si mi zimný Marhát. Takto si ho pamätám. Raz darmo, cez 700 metrov výškových je cez 700 metrov výškových. Také my v našom okrese nemáme. Nepomohlo by mi ani keby som vyliezol na komín najbližšej fabriky.

Po usedenom týždni v homeoffice sa blížil víkend, kedy by som si mohol trošku pretiahnuť kosti.
A v nedeľu má byť krásne slnečno, ale ešte stále so snehom. Človek v týchto končinách nikdy nevie, ako dlho sa tu ten sneh zdrží, nie sme predsa Kysuce.
Tak by sa mohol nazvať aj tento výlet: „Za slnkom a snehom v rámci okresu.“
V rámci okresu, pretože je Lockdown. To píšem len pre vysvetlenie, keby toto čítali niekedy v budúcnosti napríklad moje pravnúčatá… Nech si význam toho slova pozrú v dejepise.
Naskytla sa otázka – s kým, aby som sám neblúdil zasneženou krajinou. Hneď som si predstavil prudkú zmenu počasia, zotmenie, silnú fujavicu a ja nevidím ani na krok, ako Amundsen. Nájdu ma až na jar, ako v rukavici zvieram mobil.
Lenže jeden z oporných pilierov tohto spolku, Vinco, tento týždeň nemôže.
Počas dumania mi žena vraví: „Vezmi synovcov, veď sa už minule pýtali, či ich nevezmeš.“
„Malé deti budem brať.“ Tak som pre istotu skrátil plán trasy z 23 na 15 km, aby som ich neznechutil.
Lenže malými deťmi zostali len v mojej hlave (tak isto ako moje). Obaja sú už možno vyšší než ja a obaja sú športovci, hokejisti. Ten starší hrá dokonca prvú ligu za mužov. A obom nie je cudzích 15 hodín týždenne tvrdého dvojfázového tréningu plus dva zápasy cez víkend.
To som však pred túrou ešte nevedel.
Nedeľa ráno:
Idem pre chlapcov. Asi budú po prebdenej noci pri počítači spať a nikam nepôjdu. No oni už dávno čakali, tak vyrážame. V aute som im spomenul, že som mal pôvodne na pláne dlhšiu trasu a oni hneď, že poďme tú.
Fí, jak si trúfajú. Budú radi, keď prejdeme toto. Som si myslel.
S autom sme prišli na Výtoky rázcestie, ale už tam na štvormiestnom parkovisku stáli štyri autá. Nechal som auto na kraji cesty jednej vetvy, hádam nebudem nikomu zavadzať. Potešilo ma, že ešte niekomu napadlo ísť do prírody. To som ešte netušil, že keď sa poobede vrátim k autu, tak ho ledva nájdem, lebo v oboch vetvách po oboch stranách ciest boli zástupy zaparkovaných áut.
Asi bolo chlapcom chladno, lebo od auta sme začali kráčať celkom svižne. Je to asi jeden kilometer rovinky, tak to sa dá. Veď o chvíľu príde riadny stupák, tam spomalíme. Ako kto. Ešte som sa stihol chlapcom na ich povzbudenie pochváliť, že ja som túto päťhodinovú trasu nedávno prebehol za hodinu a pól.
Hmmm, nedávno! Keď sa tak teraz zamyslím, tak som bol vtedy asi o desať rokov mladší a o tridsať kíl ľahší. Ale ten čas letí…
Prišli sme na úpätie toho prudkého kopca a ja, asi ešte zotrvačnosťou, som začal šliapať rýchlo hore.
Aby som ich neuštval, pustil som ich pred seba, nech oni udávajú tempo.
Prefrnkli okolo mňa v tichosti ako tiene a vtedy som si uvedomil, že jediný, kto tu fučí, som ja. Aj som sa snažil zatajiť na chvíľu dych, aby to nepočuli, ale o to to bolo potom horšie. Našťastie sme museli spomaliť, lebo terén bol šmykľavý a členitý a museli sme si dávať pozor.
Ako sa tak pozerám pod nohy, aby som nespadol, tešil som sa z toho, že sa mi znovu vracia do tela kyslík.
Keď som sa však pozrel pred seba, ich nikde. Pozriem vyššie a chalani mali už asi päťdesiatmetrový náskok, ktorý sa zväčšoval. Zrovna, keď som mal pocit, že by to chcelo ešte trošku spomaliť. Hovorím si, toto nemôžu dlho vydržať, také tempo. A zastavili. Tak som naradovaný pridal zo všetkých síl, aby som ich dobehol. Strašne mi bolo horko. Kto to tvrdil, že bude mínus päť? Veď je asi plus tridsať. Keď som sa k nim priblížil na dvadsať metrov, začali sa pohýňať ďalej.
„Trošku ma počkajte, urobím vám dobrú fotku, tu je to pekné!“ volal som.
Keď som ich dobehol, hľadal som na ich tvárach aspoň náznak nejakej námahy. Ale výrazy ich tvárí boli také neutrálne, ako keď dievčatko venčí okolo baráku psíka a len tak znudene pozerá. Vtedy som pochopil, že nezastavili pre únavu, ale prestali počuť môj hlasný fukot. A keďže vedeli, že ja som fučať neprestal, tak asi usúdili, že sa dosť vzdialili.
Ale inak boli zlatí. Zabíjali čakací čas tým, že si vytiahli termosku s čajom a dózičku s toustami a urobili si piknik. Ja som zatiaľ piknikoval kyslík. Keď už som začal trochu ostrejšie vidieť, vydali sme sa znovu na cestu. Lenže scenár sa zopakoval ešte dvakrát. Našťastie ten tretí piknik už bol na mieste hodného zastavenia, vyhliadke na Krahulčích vrchoch.
Neviem, čím to bolo, možno menším prevýšením, alebo sme išli pomalšie, ale ďalej sa mi už išlo veľmi dobre.
Kombinácia slniečka a peknej prírody ma prinútili začať fotiť. Tak som povedal chlapcom, že nech ma nečakajú nech idú popredu, veď už sme tu, na Marháte. A keďže začal fúkať studený vietor, povedal som im, nech sa tam schovajú pod jeden z prístreškov, ktoré sú pod rozhladňou.
Po chvíli kochania som ich uvidel, ako ma opäť čakajú na horizonte. Tentokrát mali v tvári trochu prekvapený výraz.
Keď som sa vydriapal k nim uvidel som za posledným kopčekom, že tu nebudeme sami. Odhadom tam už bolo asi päťdesiat ľudí a z viacerých strán tam prichádzali skupinky ďalších, dokonca dvaja na bicykli. Hudba z repráku, dve ohniská s klobáskami, špekačkami a slaninkami…
Í bisťu, to je Lockdown! Marhát je zrovna na hranici okresov, tak tu si môžu ľudia povymieňať do zbierky rôzne mutácie covidu.
Tento náš piknik mal byť najdlhší, ale bol asi najkratší. Rýchlo na rozhľadňu a pre studený vietor rýchlo aj dole.
Mali sme za sebou sedem kilometrov a k autu nás čakalo ešte osem. Ale to už bola len príjemná nedeľná prechádzka plynule dole kopcom, v závetrí na slniečku. Skrátka pohoda.

Spoľahol som sa na Romana. Mal ťažkú úlohu. Minulou akciou som mu spod nosa vyfúkol najvyšší vrch okresu. Tentoraz bolo na ňom, čo vymyslí v rámci okresu on. A popravde som mu vôbec nezavaril. Áno, Roman občas zvykne chodiť aj ďalej ako po najbližšie potraviny v dedine. A vymyslel vec nevídanú. Návštevu Dunajského vrchu v Podunajskej pahorkatine a to všetko v rámci iba okresu Hlohovec. Ktorým z vás to nič nehovorí, pozrite sa prosím, do mapy, aby ste videli kadiaľ tečie Dunaj. Na mne zostalo už iba trafiť sa autom pri parkovaní Romanovi do dvora. O ostatné sa totiž ako pravý Dvorníčan postaral.

Od prvej sekundy som sa cítil ako kráľ. Možno za to môže dvojité štartovné. A zo skla vážení! Nie z plastu ako bedári! Nie Vincent, nebolo do druhej nohy. Hrozilo by totiž, že sa zo základného tábora ani nedostaneme ďalej! Zapadli by sme, a tentoraz by to kvôli snehu nebolo. Druhé štartovné zabezpečila Amálka. Dostali sme na cestu cukrík. Amálka však nešla, lebo nemá zimné topánočky. Ježiško nepriniesol… Zato určite priniesol iné veci. Podľa jej širokého úsmevu súdim, že bola viac, ako iba spokojná.

Vychádzame z dediny. V iných pohoriach by sme vchádzali do lesa, alebo pokračovali po lúke. Tu nie, tu je pole, našťastie neorané. A už ho vidíme. Náš dnešný cieľ. Dunajský vrch. Roman mi ukazuje, kde má vrchol. Musel som si zobrať aj ďalekohľad, aby som aspoň tušil, kde má vrchol. Nevadí, mám v mobile mapu a na nej je bodka vrcholu. Takto vrchol nájdem a na zopár sekúnd sa naň postavím, aby bolo tradíciám nášho spolku učinené zadosť. Á tak nie, neskôr. Lebo sme odbočili. Cez Dunajský vrch sa totiž budeme vracať späť.

Ideme totiž na najvyšší bod v katastri Dvorníky. Vrchol nemá meno. V katastri sa toto územie volá „Horné Brody“. Dosahuje výšku 243 m. Napriek tomu nemá meno, zato susedný Dunajský vrch s výškou 220 m ho má, aj keď je nižší. Prečo sem ideme? Veď tam nič nie je. Naozaj? Je tu vysielač a… výhľady a keška! Tú sme síce objavili hneď, ale zem bola stuhnutá. Ja som to už chcel vzdať, ale Roman ju doslova vysekal zo zeme. Dnes sme nútení trochu zmeniť tradície. Žiadne vrcholové. Bolo by to priskoro po štartovnom.

Nasledujúca zastávka … „Vyhliadka bez mena“. A meno by si veru zaslúžila. Kým však k nej prídeme, minieme dva ohorené vraky áut. Svedčia o aktivite miestnych autíčkárov. Radšej o príjemnejších veciach, takže späť k vyhliadke. Jednoznačne najkrajšie výhľady na Vážske ostrovy z celej dnešnej trasy. Na počesť vyhliadky sme sa rozhodli pre „vyhliadkové“. Len dnes, výnimočne. Na počesť… atď. Znovu vďaka Romanovi. Zachováva stáročné zvyky. Tentoraz to bol „Varený červený čaj.“

Kto by si myslel, že to dnes bude iba o rovinke, by sa trochu prepočítal. Váh v tejto časti pri ostrovoch tečie v nadmorskej výške 129 m. Takže nejakých 114 metrov sme od vysielača sklesali. Ale potom to už bolo popri Váhu, takže po rovinke. Cestu nám spríjemňovali šipky. Ako to, že spríjemňovali? Veď je to pichľavý ker! To je, ale my sme si do úst dávali z neho iba to drobné červené. Vraj obsahuje viac vitamínu C ako citrón. Niekoľkonásobne!

Nasledovala zastávka pri pramienku, ktorý vyteká z úbočia Dunajského vrchu. Voda bola chutná. Iná nemohla byť, veď je prefiltrovaná cez pieskovec. Následne udalosti nabrali rýchly spád. Mohol za to chlapík z Beregu. Založil tu botanickú záhradu, kútik poézie a ďalšie čudá. Dokonca čistí aj okolie, kde kedysi stál hrad Szolgygor. Občas sa toto slovo prekladá aj ako hrad sluhov. Kríky odstrániť môže, stromy však nie, lebo ochrana životného prostredia. Aj archeológovia môžu prísť, ale kopať nemôžu, lebo národná kultúrna pamiatka. Môžu pobehať iba s georadarom. Na iné potrebujú povolenia. A tie nevybavia len tak… vraj to trvá vyše jeden a pol roka. Našli by sa aj dobrovoľníci, aj nejaké peniaze, ktoré by možno nestačili na všetko, ale tá byrokracia…

A tu sa od chlapíka dozvedáme zaujímavú vec. A to, že názov Dunajský vrch je omyl. Na mapách sa tak síce volá, ale je to omyl. Vraj sa kedysi volal Dunový vrch. To dáva logiku. Týči sa nad riekou Váh. Vlastne celý vrch je riečna terasa. A nielen tento Dunajský – Dunový vrch je na terase. Cestou na Dunajský vrch sme s Romanom hútali a možno sme našli vysvetlenie, ako k omylu prišlo. Počas silnej maďarizácie sa násilne menili názvy miestnych pomenovaní z vjacjazyčného do maďarčiny. Pre miesta, ktoré neboli v minulosti známe pod maďarskými názvami boli tieto maďarské mená jednoducho vymyslené. Za prvej ČSR v dvadsiatich rokoch to bolo zase naopak. A takto nejako sa mohol z Dunového vrchu stať Dunajský…

Stalo sa to na Dunajskom vrchu. Na chvíľu spustím oči z Romana a už mi za zadkom horí oheň, párky a chlebík nakrájané… Áno, fotografoval som. A ako dezert tvarohový koláč… Roman je pravý Dvorníčan, alebo skôr Dvorník? Totižto hrad Szolgygor nebol len taký obyčajný. Keď kráľ putoval po krajine, zastavil sa tu. Medzitým dvorníci po celý rok makali. Keď prišiel kráľ s družinou, mal od nich full servis. To bola ich úloha. Kráľ často putoval po kráľovstve a vykonával svoj úrad, napríklad čakali na neho aj súdne spory. Keď už sme pri súde, ten pravdepodobne môže za to, prečo z hradu zostalo máličko. Z Hlohovca sa totiž stalo okresné mesto a čo by to bolo okresné mesto bez okresného súdu? Grófska tehelňa nemala problém vyrobiť tehly na novú stavbu, len tá cena. Aj jaj. Radšej rozobrali zvyšky hradu a materiál z neho použili na stavbu nového okresného súdu.

Hrad v 13. storočí a z tehly? Nie príliš bežné. Archeologický výskum tu však ešte neprebehol. A poznáme príklad aj z blízkeho okolia. Je ním mesto Trnava a jeho mestské opevnenie, ktoré je na Slovensku jedinečné tým, že je z tehly. To preto, že kameňolomy boli relatívne ďaleko a tehla bola stavebný materiál regiónu. Takže logiku to má. No nič, ešte sa niekedy na hrade zastavím, aby som vyspovedal chlapíka. Tentoraz to nešlo, lebo behom zopár minút nám bolo zima… Na záver ešte poďakujem dvorníkovi Romanovi za Full servis…

Pekná zimná túrka Danka a Peter.
Je zaujímavé, že keď niekto vidí, že iní zo spolku chodia na akcie, tak ich to vytiahne tiež. A to je na tom to dobré. Je lepšie sa ísť poprechádzať do nádhernej prírody, načerpať sily, vyčistiť hlavu, ako sedieť doma pri peci.
Takže za mňa. Výborná práca a zároveň aj osvetová, pretože aj ja som si už naplánoval ďalšiu akciu.

Len tak ďalej.

Čo teraz? Kam? Slovensko je síce našťastie hornaté, ale nie každý okres má to šťastie, že jeho súčasťou je známy vrchol. Stačil by aj vrchol s peknými výhľadmi. Čo ale v prípade, že bývate v Hlohoveckom okrese? Čo sa týka vrchov, zo susedných okresov je na tom horšie už iba okres ležiaci na juhu – Galanta.

Nech je to s vrcholmi v okolitých okresoch ako chce, my môžeme chodiť len po tom našom. Takže kam? Nebudeme trocháriť a navštívime hneď ten najvyšší! Letmý pohľad do mapy a máme ho. Je ním „Holý vrch (432 m)“ ležiaci v južnej časti pohoria Považský Inovec. Máme šťastie, kúsok od neho vedie aj turistická značka. Aj počasie je jasné. Jasno má byť, ale inde. Nevadí. Čo som počul, tak či tak, má byť Holý vrch zarastený. Ale vraj vyrúbali z neho kúsok. Ak sa zle zorientujeme, možno naň aj natrafíme!

Žiadne jemne primrznuté. Blato. Zatiaľ je to však znesiteľné. Cesta nám ubieha. Poznáme ju z HP pochodov. Nejedného sme sa aj zúčastnili, pretože ich cieľom je zdravý pohyb v prírode. Zhodou okolností náš tiež. Išiel som tadiaľto viac krát a aj tak ma občas niečo prekvapí. Roman mi ukázal chajdičku kúsok od červenej turistickej značky. Lístia niet na stromoch a preto ju tentoraz pozorný okoloidúci turista dokáže zbadať. Musí sa však pozerať na správnom úseku turistickej značky v daný moment na správnu stranu…

Čím viac kilometrov máme za sebou, tým viac blata sa nám stavia do cesty. Našťastie už odbočujeme z turistickej značky. Na úpätí Holého vrchu sú občas húštiny. Nie je nutné ísť zrovna cez ne. Zase až toľko zážitkov nepotrebujeme. Kedysi vraj bol Holý vrch naozaj holý. Mohla za to ľudská činnosť. Asi sa tu pásli ovečky. Veď kúsok vedľa je zasa „Ovčia skala“.

Dosiahli sme vrchol najvyššieho vrchu okresu! Podľa očakávaní je zarastený. Nezostupujeme tou istou trasou. A to je naše šťastie, lebo sme natrafili na výsek, čo mi prednedávnom spomínal bývalý kolega. Nekecal. Výsek je úzky a z dediny ho nevidieť. Šikovné. Vďaka nemu sú však odtiaľto aspoň obmedzené výhľady.

Pravý Holý vrch máme za sebou a teraz je načase navštíviť aj naozaj holý vrch, aby sme mali aj nejaké výhľady. Stalo sa. Trochu proti bolo blato, ale nakoniec sme to zvládli. Počasie však dnes neumožňuje ani bežné výhľady. Nevadí. Veď hlavnými cieľmi dnes boli zdravý pohyb v prírode a popri tom dosiahnuť najvyšší vrch okresu. A to sa podarilo.

DODATOK – NAJVYŠŠIE VRCHY V OKOLITÝCH OKRESOCH:

GALANTA – Je na tom horšie ako Hlohovec. Niet sa čo čudovať, väčšina okresu leží na Podunajskej rovine. Len dva malé kúsky na severe nie. Tam totiž zasahuje Podunajská pahorkatina. Práve v jednom z týchto kúskov sa nachádza najvyšší vrchol okresu Galanta. A poskytuje kruhový výhľad! Kopček v poli je proste taký. Síce naň nevedie turistická značka, ale máte na výber z viacerých poľných ciest. Ak ste ortodoxní a odmietate tento „vrchol“ uznávať lebo… nie je v zozname vrchov Geodetického a kartografického ústavu… máte šťastie. Nie je to jediný vrchol. Leží tu aj jeden zo štyroch vrchov Podunajskej roviny. Je ním „Spodný diel (122 m)“. No a ten je zapísaný aj v spomínanom zozname.

NITRA – rovnako ako v prípade Hlohovca najvyšší vrch nie je výhľadový. Je ním"Žibrica (617 m)" . Výhľady sú iba z nižšie položenej lúky vo výške 440 – 460 m. V okrese sú však aj iné vrchy, ktoré poskytujú čiastočný výhľad. Medzi najznámejšie vrchy určite patrí Zobor.

PIEŠŤANY – Najvyšší vrchol „donedávna“ tiež neposkytoval výhľady. Vďaka rozhľadni to už nie je pravda. Je ním "Marhát (748 m).

TOPOĽČANY – Najvyšším vrchom v okrese je „Panská Javorina (943 m)“, ktorá je tretím najvyšším vrchom Považského Inovca. Aj tu postavili rozhľadňu. Do okresu zasahuje aj časť pohoria Tribeč a leží tu aj jeho najvyšší vrch „Veľký Tribeč (829 m)“.

TRNAVA – Najvyšším vrcholom okresu sú „Záruby (768 m)“. Leží tu však viacero zaujímavých vrcholov Malých Karpát.

Úvod

Trasa tejto akcie nie je úplne môj nápad. Je to vlastne nápad Ivana, len štartovací bod určil z obce Šterusy. Mne sa to zdalo krátke, a tak som štartovací bod posunul o jednu obec ďalej od Vrbového.
Pôvodne mal ísť aj Ivan. Ale to len v prípade, že by nešiel aj s pani manželkou pôvodnú trasu. Naposledy som s Ivanom volal vo štvrtok o 20.00 hod. Odvtedy sa mi neozval, či ide alebo nejde. Nechal som to na náhodu a rozhodol som sa, že účasť nechám na neho. A keďže sa mi do soboty neozval išiel som sám.

Doprava

Na začiatok trasy som sa dostal ráno autobusom. Ešte za tmy som vyrážal na samostatnú púť do miesta bydliska hrebeňom Malých Karpát. Už teraz po absolvovaní tohto putovania musím povedať, že aj sólo akcia má svoje čaro. Nie že by som nemal rád spoločnosť, práve naopak, ale raz za čas je dobré byť sám so sebou Samota má niekedy neskutočnú silu. Ale opakujem iba niekedy a toto bol ten prípad.

Putovanie

Vôbec to nie je náročná túra, je to taká pohodovka. Pár krátkych zahrievacích stúpaní na celej trase. Je to neobyčajne pekná trasa s prekrásnou prírodou, striedajúcimi sa typmi drevín.

Počas trasy som si dal záväzok, že budem maximálne ticho a skúsim pozorovať nejakú lesnú zver. Hocijakú aj tú, ktorá by sa mi chcela zahryznúť do lýtka. Dnes som bol v takom rozpoložení, že by som dovolil každému všetko a zniesol by som všetko. Samozrejme okrem narážok od kolegov turistov, ktorí si niekedy zo mňa dosť uťahujú. Na to odpoviem iba „Karma je zdarma“.

Takže plody mojej tichej práce a putovania som zožal v podobe mnohých pozorovaní / spozorovaní zvery, hlavne laní. Nevadilo ani vtákmi ustavičné ohlasovanie mojej prítomnosti. Aj ten štebot i rôzne ďalšie vtáčie zvuky boli veľmi príjemné. Čo ma najviac mrzí je to, že sa mi zvieratká ani raz nepodarilo natočiť. Nuž malo to tak byť. Všetky zábery i obrázky mali zostať v mojej mysli.

Načnem tému blato a sneh.
Keď som bol pred Silvestrom aj s Ivanom na Čachtickom hrade užili sme si blata až až. No na tejto trase to bolo o dosť lepšie. Okrem asfaltky na začiatku, keď som opúšťal Lopašov som blato dá sa povedať neokúsil, ak nepočítam záver trasy. Najhoršie to bolo, keď som po Tlstej hore vyliezol z lesa a po poľných cestám prichádzal k Vrbovému. Tento posledný kus cesty mi dal jasne najavo, kto je pánom poľných ciest. Áno pánom tu bolo kvalitné blato. A tak, ako som bol počas dlhej cesty skoro čistý, nakoniec som domov prišiel po kolená od blata.
A čo sneh? Ten bol skoro všade, kde nadmorská výška vystúpila nad hranicu aspoň 400 m n.m. Sneh, zamrznuté blato a primrznuté lístie príjemne vŕzgali. Kde tu sa objavila aj zamrznutá mláčka či mláka. Proste idylka.

Zaujímavé body trasy

Prvým bodom boli Orlie skaly. Dnes som už druhý krát vystúpil na tieto skaly v zimnom období. Je čas navštíviť ich ešte raz, ale v lete. Tajne som čakal, že zažijem výhľady. No už počas putovania k nim a pribúdajúcej hmly som tušil, že z toho nič nebude. Na ich vrchole som nebol sám. Ešte pred vystúpením na vrchol som obiehal malú asi šesť člennú rodinku, ktorá sa počas môjho pobytu na vrchole na ňom zjavila. Aj som s nimi prehodil pár hrejivých slov, počas môjho neskorého raňajkovania.

Druhým bodom bol hrob baróna Wattenwyla, ktorý je súčasťou náučného chodníka začínajúceho na Prašníku. Pri hrobe som sa dlho nezdržal. Totiž neodpustil som si jednu svojku a potom som už išiel ďalej.

Tretí bod bola Veľká pec. Išiel som trasou, kde pred vylezením na jej vrchol sa vám postaví do cesty jaskyňa (skalný previs). Špekáčiky som pri sebe nemal, a tak som nevyužil opekanie na ohnisku v jej útrobách. Pobral som sa na vrchol. Pri zostupe z Veľkej pece som stretol ďalších dvoch starších turistov. Bol to starší párik, ktorým spoločnosť robil psík. Tých som stihol iba slušne pozdraviť a prehodiť pár slov.

Pri rázcestníku na Malú a Veľkú pec som stretol tlupu šiestich chlapcov, ktorí si to šibovali na Malú pec. O pár stovák metrov ďalej zas dve dámy. Mladú a starú. S tými som sa dal do dlhšieho rozhovoru. Z rozprávaní som sa dozvedel, že mladá často chodí na túry a aj to, že pred nedávnom bola na Veľkom Choči a zažila tiež krajinu Mrázika, tak ako my na Mojtíne.

Predposledným bodom na trase bola Tlstá hora. Z odbočky a tabule náučného chodníka je to iba akoby si kameňom dohodil. Na Tlstej som sa dlho neohrial. Pôvodne som chcel vyliezť aj na stožiar kvôli výhľadom, ale radšej som si to rozmyslel. Bol som sám a nechcel som riskovať niečo zlé, nebodaj úraz. Pád zo stožiara by som asi nerozchodil. Ja chcem po slovenských horách chodiť ešte dlho a toto mi za to nestálo. Nemal by mi kto pomôcť. Zvíťazil zdravý rozum. A tak som sa vydal na poslednú časť putovania.

Posledný bod? To je predsa môj milovaný domov. Tu sa rád vraciam po turistických akciách, kde ma doma čaká moja milujúca manželka. Ale zároveň je to miesto, kde ma po určitej dobe znova svrbia nohy a opäť musím niekam vyraziť, aby som nabral ďalšiu energiu. Tak ako to bolo aj v tomto prípade.

Ďakujem za fotky Lenka. Konečne som si spomenul ako vlastne vyzeráš
Inak pekná snežná túrka V dnešných časoch je to tak, že ak chceme zažiť sneh, musíme ísť do vyšších polôh. A Sněžka je ohľadne snehu dobré miesto. Veď asi preto sa vrch volá Sněžka
V novom roku vám držím palce a prajem veľa zdravia a šťastia. A samozrejme veľa pekných chvíľ a zážitkov na turistických akciách.
Pevne dúfam, že keď to bude možné, tak sa tento rok aspoň raz stretneme.

Dnes žiadna omáčka iba samé fakty

Po prvé
Trasu akcie som vymyslel výborne. S Tematínom súhlasil každý. Nik nemal výhrady. Ale treba povedať celú pravdu. Nie je to úplne celé môj výmysel. Návratovú cestu z Tematína cez Ihelník navrhol Mišo, s čím som ja a Jozef okamžite súhlasil. Chválim Miša bol to výborný nápad, len som dúfal, že sa Silvestrovskej akcie zúčastní aj polo-organizátor. No nestalo sa tak.

Po druhé
Hurááááááá. Znova som videl a zažil Mira na akcii. Od poslednej jeho účasti uplynulo 7 mesiacov. Miro sa začína lepšiť. Asi konečne dospel a prestal po Slovensku „lietať“ kade-tade. Možno má na neho vplyv jeho pôvabná a veľmi príjemná priateľka Marietka. Som rád Marietka, že som Ťa spoznal. Výborne vám to spolu „ladí“. Držím vám palce.

Po tretie
Počas celej akcie sme mali pekné počasie, ktoré vygradovalo na hrade Tematín. Od hradu bolo neuveriteľné a myslím, že znásobilo naše pozitívne pocity a zážitky zo silvestrovského doobedia.
Na hrade i potom neskôr na Ihelníku sme si vychutnali doslova HDR výhľady. Hlboké stopy vo mne zachovala trasa vedúca borovicovým lesom. Táto časť ma neskutočne nabila energiou.

Po štvrté
Neslobodno zabudnúť na pitný režim. Ten neškodný i ten slávnostný.
Na začiatku akcie sa postaral o tradičné štartovné Jozef. Vytiahol z klobúka znova tú vynikajúcu zázvorovicu. Väčšinou ma ostrejšie štartovné tekutiny posadia na zadok a trvá mi hodnú chvíľu kým sa dostanem do tempa. Ale Jožova zázvorovica je unikát Je to lahodný nápoj, ktorý mi ešte nikdy neublížil.
Na hrade Tematín opäť nezlyhal Roman. Udivuje ma, kde Roman nachádza tú inšpiráciu, lebo ešte ani raz sa nestalo, že by doniesol nekvalitný nápoj. Aj tentokrát to bolo vynikajúce varené vínko s láskou a úctou vyberané ohľadom na dôstojnosť a vážnosť akcie. Roman ďakujeme
A ešte jeden nápoj musím spomenúť. Bylinný extrakt Jagermajster, ktorý doniesol Dušan. Nijak neublížil našim žalúdkom ba naopak, pôsobil liečivo. Ďakujeme

Po piate
Veľmi pozitívne hodnotím zastavenie v jaskyni pod Tematínom. Túto odbočku navrhol Ivan. Je vidno, že je to znalec miestnych pomerov. Nepochybne jemu i Jožovi k tomuto počinu pomohlo aj to, že v jaskyni sa nachádza keška. Ktorú sme však nedokázali nájsť, aj keď sme sa do hľadania zapojili skoro všetci. Bola to príjemná zachádzka, ktorú som ja rád absolvoval.

Po posledné
Veľmi upokojujúco a relaxačne na mňa pôsobila aj spiatočná cesta na Lúku. Viedla doslova po lúkach, z ktorých boli nádherné výhľady na hrad Tematín, Považské podolie, Biele Karpaty s Veľkou Javorinou a Malé Karpaty s vyčnievajúcimi Zárubami. Diaľnica D1 pod nami pôsobila ako tečúca rieka, v ktorej sa leskne nízko položené slniečko.
Proste bol to pre mňa nádherne strávený Silvester v spoločnosti výnimočných priateľov. Ďakujem, že som sa mohol tejto akcie zúčastniť. Dáva mi to nesmiernu energiu. Sú to chvíle, na ktoré budem veľmi dlho spomínať.

Prajem všetkým všetko dobré, hlavne pevné zdravie a dovidenia v novej turistickej sezóne 2021.

Čo sa týka Silvestrovského výstupu, tak to už je v našom spolku tradícia. Tradíciou je tiež, že zo začiatku netušíme, kam pôjdeme. Veď to sa do Silvestra vykryštalizuje. Snažíme sa vyberať miesta, kde nepredpokladáme nejaký Silvestrovský výstup. Zároveň to musí byť relatívne blízko a krátka trasa, aby sme sa príliš nezničili. Aby to bola taká pohodovka. To znamená, že každý rok navštívime iné miesto. Tentoraz padla voľba na Tematín.

Konečne to vyšlo. Po mnohých odmietnutiach a dvoch – troch nesmelých prísľuboch, ktoré sa neskôr ukázali ako plané, prišiel aj Miro. Nič sa nezmenilo, stále je vysmiaty, kondičku má dobrú a jesť mu chutí ako jeho otcovi. Vlastne trochu sa zmenilo. Pôsobil na mňa o kúštik pokojnejším dojmom. Jeho účasť bola prekvapením pre ostatných, najmä Vinca. Ten už chcel vyraziť, ale stopol som ho. Čakáme ešte ďalšie auto. Nechápal, neveril… ale uveril, hneď po Mirovom príchode.

Zo začiatku bolo stúpanie také nenápadné. Postupne metrík k metríku hore dolinkou. Pri konci to už bol stupáčik ako má byť keď sa človek potrebuje zohriať. My sme to ale nepotrebovali, pretože niekto sa neovládol už v dolinke a nasadil tempo. My ostatní sme si to všimli, až keď z nás lial pot. Aj to nie hneď. Ideálny to dôvod v stupáčiku poľaviť tempo a tak byť schopní komunikovať naďalej. Občas to vyzeralo tak, že si človek nebol istý… to tak hlasno hovoriaci dýcha, alebo práve dokončil vetu? Možno za tento stav môžu vianočné koláčiky…

Predpoklad nám vyšiel. Síce okolo hradu je nejaký pohyb, ale nie je to ako na tradičných silvestrovských výstupoch na Marhát či Záruby. Podstatne menej ľudí, navzájom si nezavadziame, nemusí sa čakať na výstup na rozhľadňu… Aj tu horí ohník. Okolo neho je najviac ľudí. Raz darmo, zima je. Síce žiaden sneh, ale zato fúka.

Po Tematíne navštevujeme Tematínsku jaskyňu. Je síce maličká, ale poteší. Trénujú tu horolezci. Až doma som zistil vďaka internetu, že sme zlyhali. Občas sa to stáva. Kúsok od jaskyne je skalná veža, na ktorú sa dá vyjsť a je z nej pekná vyhliadka na Malé Karpaty a Považie. Tak to chcel osud. Budem sem musieť ísť ešte raz a pri tej príležitosti už nájdem aj kešku v Tematínskej jaskyni. Možno.

Ihelník je mimo turistického chodníka. Nezaslúžene. Aspoň že cyklisti čiastočne napravili túto neprávosť a potiahli tadiaľto cyklochodník. Utešený hrebienok, pekné borovice a občas nádherné výhľady. No a teraz tam nechoď. Nedá sa. Časti výpravy sa jedna lúčka páčila až tak, že nebyť decembra a zimy, snáď tam aj zostanú a založia základný tábor.

A to je z mojej strany všetko, aby mohol Vincent polepiť čriepky svojej pamäte a tiež sa mohol od srdca vyjadriť. Aspoň budeme mať iný uhoľ pohľadu. Veď každý z nás vníma inak a všíma si iné veci… A nebude to len tým, že on má GoPro kameru a ja foťák!

Keď ma Vinco pozval na prechádzku z Vrbového na Plešivec, tak som sa potešil, lebo toľko sladkého, čo som ešte aj pred sviatkami pojedol by sa patrilo aspoň trochu spáliť. No večer pred odchodom som sa necítil dobre + večerné správy o šíriacej sa chorobe mi pridali placebo ďalšie príznaky. A do toho ten neutíchajúci dážď ma primäli k odvolaniu mojej účasti. Na druhý deň ma o pol desiatej zobudili silné slnečné lúče predierajúce sa aj cez sklopené žalúzie. A príznaky choroby nikde. Hovoril som si: Keďže to Púchovčanky tiež odvolali, tak už šiel len Vinco s Jožom. Škoda, že som nešiel s nimi. Lenže potom som si všimol SMS od Jozefa, že ani on nejde. Chudák Vinco, nik neprišiel s ním zdieľať jeho túžbu. Pre istotu som mu napísal SMS, či náhodou nešiel. Už bol za Šípkovým, je to bojovník. V tom mi skrsla myšlienka: „Ošmek!“. Malá osada na hrebeni Malých Karpát, do ktorej sa dá prísť autom a je na trase medzi Šípkovým a Plešivcom. Hneď som si vypočítal za koľko minút sa tam môžem dostať a kedy tam asi príde Vinco. Stíham. Hneď som sa prezliekol z pyžama, vypil pohár vody a utekal. Žena mi ešte pri výťahu podáva aspoň banán. Načo, veď z Ošmeku je to na Plešivec asi len dva kilometre, o chvíľu som späť, tak načo jedlo. Ale zobral som ho. Keď som dorazil na Ošmek, Vinco tam už bol. Dnes je nejaký rýchly. Keď som vystupoval z auta, cítil som sa trochu trápne, že som si prišiel zlíznuť smotanu a bez námahy, potu a skoro bez zablatenia by som dosiahol cieľ, ale aspoň tam bude mať kto Vincovi pogratulovať k dosiahnutému vrcholu. Keď tu Vinco povedal, že on ide až na Čahtický hrad. Najprv som si myslel, že to kvôli mne, aby som nedostal medailu grátis, ale potom povedal, že sa pre to rozhodol už večer. Hoci som bol nalačno a nemal som batoh, takže okrem krpatého banánu som nemal nič jesť ani piť, ihneď som s hradom súhlasil. Veď od sviatkov pociťujem veľkú zásobu energie. Okrem toho sa na hrade Vincent so mnou podelil o jeho výborný zázvorový čaj s medom a dal mi aj polovicu svoj chutného rohlíka. Trasu už poznám za posledných desať rokov naspamäť, ale dnes sa mi zdala výnimočne pekná. Dík za super prechádzku. Nakoniec z očakávaných štyroch kilometrov sa stalo skoro sedemnásť. Som zvedavý čo sa dnes doma varilo. Ale to už je iný príbeh 

Úvod
Za vznik môjho malého sna vďačím ranným pohľadom cez okno. Síce je vrch schovaný medzi panelákmi no je neprehliadnuteľný. Dnes, navštívením Veľkého Plešivca priamo z domu, som si môj malý sen splnil.
Keď som v sobotu akciu vložil na stránku a prihlásilo sa pár odvážlivcom bol som rád. No čím viac sa deň D blížil, tým viac odvážlivci „odpadávali“. V pondelok už bol stav taký, že idem sám. A tak aj bolo.

Vyrážam
Celú noc pršalo. Vo Vrbovom dážď ustál asi o 4.00 hod. Ani to ma neodradilo od splnenia sna. Súhlasil som aj s Jožovým tvrdením, že bude blato a mal pravdu. Mňa však blato nezastaví. Koľko krát na túre sme zažili blato? Veľakrát. Toto by ma malo zastaviť?
Vyrazil som teda okolo 8.00 hod. a išlo sa mi parádne. Za pár minút som opúšťal Vrbové a mieril si to po asfaltke do Šípkového.

Prvé zastavenie
Za 45 minút intenzívnej chôdze som dorazil na námestie v obci Šípkové. Dal som si krátku pauzu pri miestnej krčmičke. Keďže posledných 10 minút som pociťoval divnú bolesť na pravej päte preskúmal som príčinu. A zistil, že po 5.5 km sa mi vytvoril na nej pľuzgier. Neskutočné. Zle obutá ponožka dokonala svoju prácu. Bol som nútený ponožky si prezuť a na pätu nalepiť náplasť. A pomohlo to, lebo počas ďalšej cesty som už bolesť necítil. Ešte som stihol občerstviť sa čajom a vyrazil som ďalej.

Druhá zastávka
Vychádzam z obce Šípkové a predo mnou kvalitné blato. No nič musím aj toto zvládnuť. Tak idem ďalej blato-neblato. Veď nie som žiadna padavka. Zrazu esemeska. Vyberám mobil a tu Ivan. Pýta sa ma, že kde som. Píšem „za Šípkovým“. Či sa môže pridať ku mne. Píšem „ako myslíš“. Po tejto komunikácii pokračujem ďalej, cieľom je Ošmek. Chvíľu nato, ako som dorazil do Ošmeku počujem v diaľke auto. Hneď mi hlavou prebehlo, či to nie je náhodou Ivan. A on to bol Ivan. Bez ruksaku, bez vody s jedným banánom v ruke. Veď na 6 km a 1.30 hod. cesty to stačí. No Ivan ešte nevedel, že ja som sa rozhodol ísť aj na Čachtický hrad. Keď som mu to povedal ani neprotestoval. Ďalej som teda mal parťáka. Ivan bol ku mne najbližšie a keď videl aké počasie vykúzlila príroda nelenil a vyskočil z postele.

Tretia zastávka
Pravdu poviem, že vo dvojici sa ide lepšie. A Ivan to je iná káva. Skoro som sa nemohol ani k slovu dostať tak mu išli ústa. Musím sa opýtať Ivanovej manželky, ako to majú doma
Kilometríky ubúdali akosi ľahšie. Počasie krajšie a krajšie až vygradovalo priamo na Veľkom Plešivci. Tie nádherné výhľady. Mali by ste ich vidieť.
Po chvíli na vrch dorazila trojčlenná turistická rodinka. Prehodili sme pár viet a dozvedeli sa, že ani ony nemohli obsedieť doma na gauči. Pred odchodom sme sa spoločne odfotili a zaželali si príjemný deň.
Počas tohto pobytu a nasávania krásnych výhľadom neušiel našim pohľadom ani Čachtický hrad. A práve tam smerovali naše ďalšie kroky.

Čachtický hrad
Úspešne sme dorazili na hrad. Tušil som, že tu nebudeme samy. Hrad v tak pekný deň navštívila asi desiatka ďalších ľudí. Hoci bol pre verejnosť uzatvorený k vyhliadkam sa dostať dalo. A tie sme si riadne užili. Občerstvili sme sa, spravili pár fotografií a vyrazili na spiatočnú cestu. Moja „čarovná krabička“ ukazovala 18.8 km a to je len polovica trasy. Verte mi, že na tú druhú som sa tešil. Veď v spoločnosti Ivana ide všetko ľahšie.

Malý Plešivec
Nikdy som na ňom nebol. Keď sme sa blížili k jeho veľkému bratovi, zrazu Ivan zastal pri nejakej odbočke a pýta sa ma. Mohol by som si splniť aj môj sen? Hovorím určite. Som za každú srandu. A musím povedať, že oplatilo sa. Už pri chôdzi k nemu mi Ivan opisoval, že je krajší ako Veľký. Mal pravdu. Výhľady má rovnako pekné ako väčší brat, ale prostredie má krajšie – skalnaté. Navyše sa dá v okolí aj pobudnúť, poležať, popiknikovať na tráve, lebo aj tá je tu prítomná.
Potom sme druhý krát dorazili na Veľký Plešivec. Stihli sme si len vzájomne odovzdať vrcholové fidorky a pohli sme sa ďalej. Totižto sa medzičasom zdvihol vietor a aj obláčiky pribudli. Takže pobyt tu nebol taký príjemný, ako prvý krát.

Posledné zastavenie
Nie pre mňa ale pre Ivana. Kde sa v Ošmeku Ivan ku mne pripojil tam sa aj odpojil. Mal v nohách nechtiac skoro 17 km a to stačilo. Rozlúčili sme sa. Ivan nastúpil do auta a už bol preč. Stihol mi už len zamávať z auta.
Ivan bol naozaj rád, že v tento deň nezostal doma na gauči. Myslím, že by som sa zachoval rovnako. Počasie, ktoré sa vylepšilo, by ma nenechalo chladným.

Do cieľa
Keď som sa s Ivanom rozlúčil pridal som do kroku. Znova som zažil úsek blato-neblato. Medzi Ošmekom a obcou Šípkové to bolo z tohto pohľadu najhoršie. No ja som to prežil a keď som dorazil do dediny už to bolo dobré. Väčšinou na akciách preklínam asfalt, no dnes ho musím chváliť. Sprevádzal ma až domov a za to mu verejne ďakujem. Moje hodnotenie asfaltu musím prehodnotiť.
Keď som vyšliapal Šípkovský kopec zbadal som Vrbové. Čakal má už len strojový krok. Ešte som stihol pár fotografií pri zapadajúcom slniečku. Za šera som dorazil domov. V zdraví a s peknými pocitmi.

Ďakujem sám sebe, že som to zvládol, aj keď to nebolo jednoduché. Som rád, že som si malý sen splnil.
A tiež ďakujem Ivanovi, že na polovici trasy mi robil príjemnú a nezištnú spoločnosť.

Niekoľko dní po sebe bolo počasie smutné. Obloha zatiahnutá, občas sychravo. Lenže nič nemôže trvať večne. Ráno sa zobudím na príliš veľa svetla v izbe. Inštinktívne pozriem do okna a vidím krásnu modrú oblohu a vysmiate slniečko. Chvíľu musím počkať. Je ešte len ráno. Najprv hygiena, raňajky, zorientovanie sa ohľadom počasia na najbližšie dni… a potom rozhodím siete. Volám Romanovi. Prajem mu pokojné prežitie zvyšku sviatkov. Ihneď ma odhalil: „Takže pohľad z okna ťa nenechal na pokoji?“ No nenechal. Nemá zmysel zapierať. Priznanie sa je poľahčujúca okolnosť. Aspoň tak ľudia tvrdia. A ja vravím „ako u koho.“ A podľa tejto skúsenosti u Romana určite. Až na túre sa mi Roman priznal, že môj telefonát ho zastihol za počítačom, ako pozerá nejakú trasu na zajtra. A takto sa zrodila táto akcia…

Roman vybral Vápennú s Plaveckým hradom. Síce sme tam boli viac krát, ale… je to blízko a táto časť Malých Karpát patrí medzi najkrajšie. Navyše by to mala byť vzdialenosťou i prevýšením nenáročná trasa. Roman chce totiž zobrať na turistiku aj brata. Ten s ním bol niekde na turistike naposledy pred dvadsiatimi rokmi. Takže možno v minulom storočí, alebo na prelome storočí. Nechce brata zničiť nejakou brutálnou trasou.

Parkujeme na zvyčajnom mieste. Štartujeme zvyčajným spôsobom. Nezvyčajné je iba veľké množstvo vody v potoku. Takto si to nepamätám. Ponad strechy domov vidieť, že na vyšších miestach v kopcoch panuje Mrázik. Prvé vážnejšie stúpanie. V duchu si vravím „Pohodička, Roman dávno nikde nebol a brata nechce zničiť.“ Omyl. Roman nasadzuje stovkárske tempo a jeho brat stíha počas šľapania do kopca ešte aj vybavovať telefonáty. Vôbec nepôsobí zadychčane. Na rozdiel odo mňa.

Blížime sa k červenej značke. To znamená, že vrchol Vápennej už nie je ďaleko. Roman začína bratovi farbisto opisovať, kadiaľ vedie trnavská stovka, kde sú kontrolné body… Nezabúda spomenúť aj rôzne zážitky. Asi ste si všimli, že Romanovho brata stále oslovujem brat. Trúfol som si na to až po vrcholovej odmene. Dúfal som, že „brat“ mi bude po nej viac naklonený. Oslovenie „Hej ty“ by asi nebolo vhodné. Rovno som sa ho tu opýtal, ako sa vlastne volá. V aute som to buď prepočul, alebo som stihol zabudnúť ako Vinco. Volá sa Peter. Neurazil sa. Je to chlap a my chlapi z toho až takú vedu nezvykneme robiť.

Na Vápennej vládol Mrázik a do toho občas zadulo. Výhľady žiadne. Preto sme sa tu dlho nezdržali a pobrali sme sa ďalej. Vtom mi niekto volá. Vincent zvykne takto volávať. Vlastne nik iný, iba Vincent. Pohľad na displej potvrdzuje moje podozrenie. Zdvihnem to. Zvedavý je. Pýta sa kde sme. „Kde by som bol? Doma na gauči pred telkou. Veď sú sviatky.“ Toto nečakal. Chvíľu ticho. Asi mu systém prepočítaval. Nejako mi neverí. Opakuje otázku. Odpoveď sa nemení. Doplňuje otázku „A kde je Roman?“ No a tu som zlyhal. V rýchlosti ma nič lepšieho nenapadlo ako to, že Roman pozerá telku so mnou. A hneď mal Vincent vo všetkom jasno. Potom mi chalani hovorili, že som mal povedať, že v telke dávajú Mrázika a tak reálne je to natočené, že keď zaduje, tak cítime padajúcu inovať až v očiach. No proste rozlíšenie 16k.

A po tomto telefonáte sa to stalo. Peter zlyhal. Roman totiž pokračoval vo farbistom opisovaní trnavskej stovky. Stačila krátka vetička, že by to možno aj vyskúšal… a už to bolo. Romanovi stačí „áno“ v akejkoľvek slovnej forme. Rýchlo som ho upozornil, že prihlásiť sa u Romana na stovku nie je problém, ale odhlásiť sa, to sa ešte nikomu nepodarilo. Je to jeho brat. Vyrastal s Romanom odmalička. Mal by ho poznať. Nuž, aj majster tesár sa občas utne, alebo má rovnako tuhý koreň ako Roman a tým pádom nemá problém.

Peter nie je jediný, čo sa nachytal. Takých je viac. Aj ja medzi nich patrím. Tiež ma Roman dostal svojimi farbistými opismi. Dva krát. Raz na trnavskú stovku. Túto skúsenosť zo mňa len tak niečo nevymaže. A druhý krát na vodácku akciu. Tu som Romanovi vďačný, že ma dostal a že som šiel. Aké je z toho poučenie? Ak začujete Romana farbisto rozprávať, tak rýchlo utekajte. Radšej neutekajte, lebo on vás ľahko dobehne. Čo dobehne, predbehne! Ako Vinca na trnavskej stovke. Áno, aj Vincent patrí do zoznamu Romanových obetí. Alebo Vincent jednoducho chcel?