Komentáre k turistickým akciám

Stolové hory odporùčam. Je to taký malý Adršpach. A po turistike urcite malý oddych v aquaparku v Kudowa-Zdroj, ktora je odtial asi iba 10 kilometrov.

P.S.: Poučenie na Sněžke nám nestačilo a tak sme si ho pre istotu zopakovali. Kde je lad tam nechodiť!

Iba pridám URL linky o Národnom parku Stolové hory na čítanie:
https://www.stoplusjednicka.cz/…ice-v-kanade
https://cs.wikipedia.org/…v%C3%A9_hory
https://www.region-adrspach.cz/…ory-stolowe/

A tu je krátke video o Národnom parku Stolové hory

Hneď v úvode spomeniem, že som sa konečne dostal na Malú a Veľkú pec. To, že bývam blízko vo Vrbovom ma k tomu predurčovalo. Hoci som v minulom roku pri potulkách bicyklom zablúdil na Malú pec, no do akcii sa to neráta. Lebo my turisti zvykneme ísť po svojich. A toto bolo na kolesách.

Ešte pred začiatkom akcie sa v práci všetci zúčastnení niekoľko dní pred uskutočnením dohadovali na nejakých raňajkách u Vinca. A dokonca chceli do toho namočiť aj moju manželku. No iba ja viem, ako by to u nás pri ich návšteve a dožadovania sa raňajok dopadlo  

Na miesto činu sme išli mojim vozidlom. Chcel som spraviť priateľom službu. No dočkal som sa iba frflania. Že vraj som mal studené auto a oni prišli pekne na vyhriatych autách, tak prečo sme nešli jedným z nich. Za dobrotu na žobrotu.

Samotná túrka prebiehala klasicky. Bolo treba len kráčať vpred a hore Akcia však nebola nudná, obsahovala zaujímavé body záujmu. Napr. stožiar s vysielačom na Tlstej hore. Na tomto mieste som sa ocitol už tretí krát. Dvakrát som tu bol s dcérou Sonkou, keď na ZDŠ-ke bola členkou turistického krúžku. No ani raz som nemal odvahu liezť na stožiar. Dnes to bolo iné. Keď sme chceli vidieť nejaké výhľady, museli sme proste vystúpiť vyššie. Musím povedať, že sa oplatilo.

Druhým bodom bola Malá pec. Keď sme vyliezli na ňu, bola mi akási povedomá. Iné bolo len to, že som nemusel hore tlačiť bicykel, ale iba sám seba. Keď som tu bol minule skalné okno som nenašiel. Limitoval ma bicykel a šero podvečera, ktoré sa vkrádalo medzi stromy. Teraz ho za mňa našli súpútnici. Cestou, ktorou sme prišli, museli sme aj odísť. Táto trasa na Malú pec sa nedá zokruhovať, pretože je obohnaná plotom súkromného pozemku.

Na Veľkej peci som bol prvý krát. Jaskyňa je dostatočná na ukrytie pred nečasom a dá sa v nej aj opekať, pretože obsahuje dosť veľké ohnisko. Netreba si nosiť ani papier. V jej útrobách je všade porozhadzovaný papier, ktorý sa hodí na podpálenie ohníka. Chýbali už len spekáčky alebo Romanové párky Možno nabudúce budeme aj opekať. Toto považujem za nedostatočnú prípravu na akciu.

Predposlednou zastávkou bol Barónov hrob. Ten sme s Jožom navštívili pred rokom o tomto čase, keď sme v snehu išli na Orlie skaly.

Nakoniec sa mi podarilo prehovoriť všetkých, aby sme si ešte predĺžili trasu o pamätník SNP na Pustej Vsi. Myslím si, že neľutovali túto zachádzku.

A kedže boli všetci hladní a hlavne hosť Boris, museli sme sa ešte zastaviť na Prašníku v miestnej vyhlásenej reštaurácii a dať si „Vincentove raňajky“. Černohorský rezeň a kofolka dokonale zapasovala. To bolo ale milému Borisovi málo a tak sme si vo Vrbovom ešte dopriali sladký dezert a kávičku, ako dokonalú bodku za vydarenou akciou.

Mala to byť nenáročná akcia. Čo sa týka prevýšenia i vzdialenosti aj bola. Trochu zabrať dala až „vyhliadková“ vežička na Tlstej hore. I to je však zvládnuteľné. Väčšinou to bola rovinka, alebo mierne stúpanie. Prudšie stupáčiky by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Aj to by mi zostali niektoré prsty neobsadené. Stupáčiky boli navyše pomerne krátke.

Tentoraz nebolo ani veľa výhľadov. Ak boli, tak obmedzené. To neplatí pre „vyhliadkovú“ vežičku. Navyše bol opar, najmä v doline Váhu. Nemrzí nás to však, pretože hlavnými lákadlami výpravy boli skalné okno (Malá Pec) a jaskyňa majúca veľmi blízko ku skalnému previsu (Veľká Pec).

O ďalšie lákadlo sa postaral Vincent. Do trasy zakomponoval partizánsky bunker. Podozrievam ho z toho, že to urobil len preto, aby predĺžil trasu. Potrestal však iba sám seba. Súdim aspoň podľa toho, že pri vstávaní od obedného stola vydával najviac čudesných zvukov zo všetkých zúčastnených.

Tentoraz sme po jedle mali aj kávu a dezert. Síce úplne na inom mieste, ale všetko bolo. Vo Vrbovom je malý obchodík so šiškami. Je naozaj malý! Dnu vojde jeden zákazník a hneď majú plno! Nakoniec sme sa v pokoji rozišli domov. Vlastne Vincent nemusel, ten už doma bol…

Túto akciu pridávam ako malú inšpiráciu pre turistov na výlet do Poľska.

Prešli sme si údolím rieky Polesnica, okolo zámku Kzias. Je to nenáročná trasa, ale za to je na nej čo obdivovať. Takmer celý čas je výhľad na zámok, ktorý je najväčší v Dolnom Sliezku. Jednou zo zastávok je aj zrúcanina starého hradu, ktorý pôsobí veľmi romanticky.

Veľkým prekvapením je určite spôsob akým sa starajú o les. Staré spadnuté stromy tam nechávajú, aby sa rozložili a tým prispievajú k obnove ekosystému. Rieka mala aj vďaka prítomností železnej rudy krásnu červenú farbu.

Jedinou škodou bolo to množstvo odpadkov, ktoré sa v rieke nachádzali.

Za návštevu určite stojí aj neďaleké mesto Valbrzych. Kedy hornícke mesto, kde sa bolo veľa tkáčských dielní, ale predovšetkým bolo známe pre svoj porcelán, ktorý sa tam vyrába dodnes a neďaleko radnice a Rynku sa nachádza aj menšie múzeum Porcelánu.

Nakoniec, celé okolie je popretkávané rôznymi turistickými trasami a jeden deň na prejdenie nestačí.

Pravá zimná turistika. Mali sme plno snehu, niekedy až priveľa, ale aj slniečka, vetra a ľadu. Poučenie do budúcnosti ak je niekde tabuľa Nevstupovať ľad, tak tam už nepôjdem. Sněžku si zopakujeme znova cez leto.

„Vysokýýý Iiiiinoooovec, vysokýýý aaako jaaa“.

Inovec je relatívne vysoký, ale jeho výška nám ani tak nevadila. V pohode sa dala zdolať. Úvodný stupák nám pomohlo nevnímať Jožove štartovné na parkovisku. Väčšie vrásky ako výška, nám narobila náročnosť výstupu po zľadovatelom chodníku. Boli sme nútení pre dodržanie bezpečnosti ísť väčšinou vedľa chodníka. No boli aj úseky kde sa to nedalo a tu bolo treba ísť pomaly a maximálne opatrne. No napriek tomu sa nám podarilo nepár krát dotknúť sa pri páde telom zeme. Našťastie sa nikomu nič nestalo – prežili sme celú akciu bez ujmy na zdraví.

Väčšinou cesty sme išli v bielom opare, iba kde tu sa na chvíľu ukázal nejaký výhľad. Cestou hore sme ani netušili, že sa na vrchole dočkáme obmedzených výhľadov. Než sme ale dorazili na vrchol postavila sa nám do cesty chata pod Inovcom. A to bola pre mňa príjemná chvíľa. Myslím, že nielen pre mňa. Chata zvnútra je útulná, teplá a pohostinná. Ja som bol v nej prvý krát a preto takéto vyjadrenia – hodnotenia. Tmavé pivo a teplá cesnačka nás pozitívne nakopla.

Keď sme sa po prestávke rozhodli pokračovať zistili sme, že na vrchol nešliapeme sami. Zrazu sa okolo nás objavilo množstvo turistov. Neboli tu iba ľudia, ktorí sa na aute vyviezli po ceste k chate. Ako sme sa blížili k Inovcu pribúdalo snehu a chodník bol šmykľavejší. No pozitívne bolo, že sa začalo objavovať medzi stromami slniečko. Tesne pred vrcholom sme zistili, prečo sa Inovec volá Inovcom. Ustavične na nás padala inovať, ale nebolo to nepríjemné, práve naopak. Inovať sa na zemi ligotala, ako v rozprávke Mrázik.

Väčšie množstvo návštevníkov pritiahol Inovec aj vďaka svojej kovovej rozhľadni, ktorá sa týči nad stromami. Vďaka nej a aj vďaka zlepšenému počasiu boli ako také výhľady. Inovec si viem predstaviť aj v lete. Môže to byť predmetom mojej túžby. Každopádne budem chcieť Inovec navštíviť niekedy v lete. Cez nalepenú nálepku na stožiari sme zanechali odkaz pre ostatných, že jestvujeme 

Cestou späť sme sa nezastavili opäť v chate na pivo, ako sme pôvodne plánovali, ale pokračovali sme ďalej. Znova sme zažili nebezpečné zľadovatené úseky, ktoré boli o to horšie, že boli pri zostupe. Aj túto pasáž sme prežili bez ujmy. Spadol som iba ja a Mišo. Jožo sa pádu tentokrát vyhol. Preto Jožových 2–2–1. A už viete, ktoré číslo kto je 

Vydarenú akciu sme zakončili nákupom domácich produktov v predajni na parkovisku. Syrové nite, korbáčiky, žinčica a klobásky nám čiastočne vyprázdnili peňaženky. Nebanovali sme však, lebo sme zaplatili za kvalitné domáce výrobky vyrábané tradičným domácim spôsobom.

P.S.: ešte musím spomenúť, že sme pred chatou stretli a rozprávali sa s chlapíkom, turistom, SNP-éčkarom, ktorého sme stretli v lete na chate M.R. Štefánika a na chate pod Chopkom. Prehodili sme s ním pár hrejivých slov a zaspomínali na stretnutie v Nízkych Tatrách a spoločne sme sa vyfotili (fotka je vo foto galérii).

Čaj je zaliaty. O chvíľu pôjdem „hádzať“ veci do ruksaku. Na záver ma čaká škriabanie okien na aute. Zrazu mi zvoní telefón. Mišo sa práve prihlásil na akciu. Inak by som ani netušil, že ide. Jasné, vyzdvihnem ho na našom osvedčenom mieste…

Klasika, z Piešťan ide autom Vinco. Z diaľnice obdivujeme hrad Tematín. Rozmýšľam nahlas. Kto vie, kedy tam bude sneh, aby sme ho mohli navštíviť. Mišo je síce po nočnej, ale reaguje pohotovo. Rýchlo ma vrátil do reality „To tam budeš musieť ísť v stroji času“. Má pravdu. Posledné zimy sú tu dolu slabé. Iba zopár dní je tuhších, s dostatkom snehu. To asi len preto, aby pamätníci nezabudli.

Zrazu sa bavíme na tému globálne otepľovanie. Vincent sa vytasil aj s následným globálnym ochladením kvôli narušeniu Golfského prúdu. Toto som potreboval. Tak Tematín navštívime, keď bude globálne ochladenie! Chalani ma rýchlo zobudili z môjho sna „To si počkáš 500 rokov!“ Aspoň nám cesta rýchlo ubehla.

Netradične to veľmi skrátim, aby sa konečne po dlhšej dobe mohol aj Vincent vyjadriť k akcii, pretože v poslednej dobe je nejaký tichý. Proste ani ťuk. Snáď nemá pokazenú klávesnicu. Akciu zhrniem takto:

Výhľady z rozhľadne: Počas šľapania hore sa doslova beznádej striedala s nádejou a opačne. Nakoniec to dopadlo tak napoly. Modrá obloha síce bola, ale oblaky – „inverzia“ zakrývala všetko nižšie. Takže sme mali výhľady ako z lietadla letiaceho nad oblakmi.

Bude sneh? Bol, aj nebol. Najviac však bolo ľadu. Aspoň čo sa turistického chodníčka týka. Občas sa vyskytlo blato. Niekedy sme boli doslova vďační za blato. Tu by sa veru „nešmeky“ zišli. Kto nemal paličky sa doslova pokúšal o samovraždu. Kto nemal nešmeky bol dnes za dobrodruha.

A čo pády? Boli. Prekvapivo počas prvého kola pádov padol ako posledný Vincent. A to býval doteraz veľmi často našim najväčším želiezkom v ohni. Dlho to vyzeralo na vyrovnaný výsledok… Úroveň bodovania bola nízka. Všetky pády mali dokopy 10 bodov. Pre nedostatok času uvádzam iba celkový výsledok 2:2:1. No nie je to prekvapenie? Vzhľadom na ten terén?

Tri dni za sebou sme túrovali, nemenil by som Slovensko za nič na svete! Každá jedna túra sa mi vrýva hlboko do duše…

Ahojte, snehu bolo tak po lýtka by som povedal, pekná túra! Stretli sme aj zopár cyklistov, ktorý trepali bicykle na Vtáčnik, následne sa spúšťali z kopca… Vtáčnik je pre mňa niečím neobyčajným, krásnym…Howgh

Hi, v zime odporúčam Nesmeky, pretože spodná časť kopca je vyšmýkaná! Na Stážove sme nič nevideli, bola hmla…až ked sme došli dole sa vyjasnilo klasika…

Pekná akcia – túrka Lenka. Držím palce, aby ste nemali mnoho snehu.
Z Poľany výhľady nie sú. Keď budete mať dosť síl a chuti kúsok odtiaľ sú dve vyhladky (Zbojnícky tanec a Katruška). Oplatí sa tam ísť kvôli pekným výhľadom.

Prichádzame do Plaveckého Mikuláša s dostatočnou časovou rezervou a hľadáme vhodné miesto na zaparkovanie. Najbližšia križovatka nám veľkoryso ponúka tri možnosti. Viac už nemôže, pretože zo štvrtého smeru prichádzame my. Už raz sme tu boli a pamätáme si, že niekde by mala byť reštaurácia. Radi by sme pri nej zaparkovali. Dávame hlavy dokopy, spájame čriepky z našich útržkovitých pamätí. A výsledok sa dostavil. Musel, došli nám totiž možnosti. Nakoniec sa ako tá správna možnosť ukázala tá, ktorú sme skúšali ako poslednú.

Zaparkujeme vedľa reštaurácie pred obecným úradom. Volám našu pozíciu posádke druhého auta, nech sa zbytočne nehľadáme po Plaveckom Mikuláši. Podľa ich GPS navigácie by mali prísť až o 15 minút. Nevadí, počkáme, ale nie na zime. Bez pohybu by sme boli veľmi rýchlo uzimení a preto všetci skáčeme do auta. Máme dostatok času a tak si ho krátime rozhovorom. Veď kto vie kedy sa zase uvidíme? A kde? Keď nám zrazu rozhovor narušilo vedľa nás parkujúce auto. Naší! Vôbec mi to nepripadalo ako 15 minút.

Teraz začína nezvyčajná časť. To preto, že sa to málokedy stáva. Musím pochváliť Vincenta. Musím a chcem. Po nočnej navariť pre ostatných varené vínko a potom sa ešte zúčastniť akcie… klobúk dolu. Ja by som po nočnej radšej nikde nešiel, a keby aj, asi by som štekal a hrýzol… Tu pochvala končí, pretože nám pri aute nenalial. Proste Vincent. Na všetko sa pozerá svojimi očami a všetko vníma inak. Jeho pohľad má pre neho logiku. Ale iba pre neho, my ostatní ju nevidíme a to sa niektorí z nás snažia!

Nezvyčajná bola aj dnešná trasa. Stalo sa to kúsok za dedinou. Ledva stihli zmiznúť domčeky a objavili sa stromy. Ihneď stupák a vytrvalý. Dal nám zabrať. Náš rad sa roztiahol ako keby sme prechádzali úzkym prechodom cez mínové pole. Keby náhodou jeden z nás stupil na mínu, nech to neschytajú ostatní. Vincent na mňa občas čudne pozeral. Mal som pocit, ako keby ma podozrieval, že som ho týmto začiatočným stupáčikom chcel prebrať po jeho nočnej.

Na Kršlenici sme veľa turistov nestretli. Podstatne viac ich bolo na Čiernej skale. Zrazu začujeme zvuk pripomínajúci pád termosky po skalách dolu. Asi nejakému dieťaťu vypadla termoska a mamička ho teraz vyhreší. Žiadne vyhrešenie však neprichádza. Len Maroš pôsobí tak neurčito. Nakoniec sa čestne priznáva, že už rozmýšľal nad kúpou novej termosky. Asi sa termoska urazila a sama vyskočila. To je tak, keď to človek nečaká. Dával si dolu ruksak a keď ho držal za jeden popruh, tak sa mu ráčil prevrátiť. Práve tento nestrážený okamih zneužila termoska na zbabelý útek.

A je tu ďalšia pochvala. Tentoraz pre Petra. Nalieval poctivú marhuľku. Žiadna surová lavorovica. Každý z podávaných nápojov hovoril vlastnou rečou. Vincentovo varené vínko zohrialo a dodalo síl, Petrova marhuľa potešila nielen chuťové poháriky a moja medovina hrubým spôsobom naznačovala, že tá predchádzajúca medovina so zázvorom bola lepšia. Takto mám aspoň jasno, čo mám nabudúce kúpiť.

Vec nevídaná. Druhý krát musím pochváliť Vincenta! Ja som zlyhal a zase som zabudol samolepku nášho spolku doma. Vincent však nie! Jeho pamäť nemá zvučné meno, ale nezabudnúť samolepky, to mu ide! Ako hovoria bratia Česi „Ten válí!“ Ja som na Čiernej skale bezradne stál pred stĺpikom na turistickom rázcestí. Vincent však nie. Dúfam, že mu teraz nenaprší do nosa. Aby som stále nechválil, keď som sa snažil „zvečniť“ tento slávny okamih – ako Vincent víťazoslávne lepí, ten chlap mi do záberu vopchal hlavu a bolo po okamihu. Nevadí, nemusíme mať všetko. Hlavná vec, že tam máme samolepku.

Čím viac sa blížime na Mon Repos, tým viac spomienok vypadáva z Vincenta. Najmä povestný záchod. Ten za to môže, bol zamknutý a preto ho Roman obehol tak, že o tom nevedeli ani Roman ani Vincent. Musel ísť niekam kúsok do lesa. Snaží sa to hodiť na nestrážený okamih. Jeho teória je však rozbitá a odmietnutá hneď na začiatku. Na mieste a v jeho blízkom okolí vidíme tri latríny. Tá najbližšia je hneď na červenej značke, čo je pre Vincenta veľkým prekvapením. Dovolili sme si ho zvečniť v póze, ako má ruku na kľučke. Ďalšie prekvapenie prichádza vzápätí. Latrína je odomknutá! Ďalšie latríny sme ani neskúšali. Neprišli sme sem za latrínami. Kto vie, či vo veľkej tiesni za latrínu nepovažoval nejakú miniatúrnu kôlničku na náradie. Možno preto bola „latrína“ zamknutá.

Čaká nás ešte jedna dnešná malá čerešnička. Tou je jaskyňa Deravá skala. Cencúle v nej sme však nečakali. Potešili, ale na hlavy padať zrovna nemuseli. Takto tam nezostane ani jeden. Mali sme dvojnásobné šťastie, stihli sme ten najväčší odfotiť predtým, než sám odpadol a zároveň nikomu na hlavu nič nepadlo. Uzatváranie turistickej sezóny 2019 sa vydarilo. Oproti predchádzajúcim ročníkom tentoraz naozaj prebiehalo v komornej atmosfére…