Komentáre k turistickým akciám

Pohorie:

Čierna hora, Volovské vrchy

Vrcholy:

Kamený hrb, Kurišková, Jahodná, Kojšovská hoľa

Obce:

Kavečany, Košice, Bankov,

Vodné toky:

Idčiansky potok,

Rozhladňa:

–

Parkovať sme mali na parkovisku pri kruháči. Nie že by tam nebolo, bolo a stále je. Je tam však aj dopravná značka s informáciou, že je platené. Aj to som vedel, ale bol som v tom, že to platí iba od pondelka do piatka. Aj platí. Lenže pod to pribudla aj sobota od 08 do 12 hod. Nevadí, potiahneme to tuto kúsok k panelákom. Všade tá istá tabuľka. Skúsime cintorín, ten sa nám celkom osvedčil. Tentoraz nie. Všade tabuľka. Už sa nám však nechce voziť sa po Púchove. Veď sme prišli chodiť! Parkujeme preto úplne inde a platíme parkovné.

Vincent už nie je sám. Už aj ja mám pokazené meno medzi členmi nášho spolku. Chalani na štarte zhodnotili moje slová iba o 17-tich kilometroch slovami „jasné, taká 20-tka ako vyšitá.“ Asi si to veľmi želali, lebo sa im to splnilo. Tentoraz však za to nemôžem, ale pekne po poriadku…

Prvý kopec je dosť zalesnený, takže máme dostatok tieňa. Tempo je pohodičkové aj vďaka dostatku vhodne rozmiestnených kešiek. Takže žiaden problém. Teda až po prameň. Nie, problém s vodou nebol. Mali sme ešte so sebou dosť a aj prameň sa tešil relatívne dobrému zdraviu. Stretli sme človeka. Bol zvedavý kam ideme. Smer Holíš a potom na hviezdu. „Tak to máte problém.“ Vraví. „Cez hrádzu elektrárne sa na druhý breh Váhu nedostanete. Už niekoľko mesiacov je tam plot.“

Čo teraz? Našťastie nám hneď dal aj riešenie. Kúsok ďalej dole prúdom je novopostavený železničný most, na ktorom je aj cestička pre peších a bicyklistov. Teraz pred nami bola iba jediná otázka. Čo je to kúsok dole prúdom? Koľko? A takto nejako sa nám zo 17-tich kilometrov stalo dvadsať.

Prvý kopček máme za sebou. Čakajú nás ešte dva. Náš postup ale nejako začína viaznuť. Môže za to salaš Nimnica. Zastavíme sa už teraz? Aj by sme mohli. Veď sa blíži čas obeda. Rada do budúcna, túto poradu nerobte sediac za stolom reštauračného zariadenia. Lebo to ste potom zrelí na objednanie si. Iná možnosť je veľmi vzdialená. Presne tak sme dopadli aj my. Len čo teraz? Iba polievku a pivo, alebo aj niečo viac? Čaká nás výstup na Holíš. Síce to nie sú Tatry, ale s plným bruchom… radšej iba polievku a pivo. Kým nám ich čašníčka priniesla, chalani doterajší priebeh ohodnotili slovami „aká dovolenka, ešte sme sa poriadne nikam nedostali a už takto…“

Rozhodli sme sa správne. Polievka a pivo nemali výrazný negatívny vplyv na náš výstup na Holíš. Len pre budúce generácie chcem zaznamenať, že najkrajší výhľad na priehradu nie je zo samotného vrcholu, ale z vyhliadky za vrcholom (zo smeru od kúpeľov). Naše ďalšie kroky viedli práve do kúpeľov Nimnica. Zastavili sme sa priamo pri Kneippelovom kúpeli v parku. Takže zadarmo. Turistické topánky a ponožky dolu! A už aj sme tam boli! Hotový wellness.

Nasledovala návšteva cukrárne. A dali sme si… pivo. Priamo v cukrárni. Síce Ivana zaujala úplne iná časť ponuky, ale tak nejako sa stalo, že namiesto sladkosti mal pred sebou nealko pivo. Nakoniec však zlyhal a po ňom nasledoval nanuk. Následne nás Ivan zobral k prameňu, kde sme ochutnali vodu z prameňa. Ak by nám nechutila, neprídeme sem autom, aby sme načapovali, ale pôjdeme rovno domov. Keďže chuť nebola až taká katastrofálna, ako nám ju opísal Ivan a pomerne rýchlo sme cítili blahodárny účinok v žalúdkoch… vrátime sa autom a načapujeme si.

Blíži sa okamih pravdy. Bude na hrádzi plot? Nebude? Pred nami ide sebavedomým krokom človek v sandálkach s igelitkou. Smer má jasný. Hrádza vodnej elektrárne. Lenže ešte ju nevidieť. Snáď tie Slovenské elektrárne nezlyhali a hrádza je priechodná. Ten nešťastník sa zrazu zastavil a bezradne sa začal škriabať za uchom. Takže elektrárne zlyhali. A už sú nešťastníci aj z nás. Taký kilometrík až dva navyše.

Posledný kopček. Najnižší a najkratšie stúpanie. Znie to veľmi dobre! Ale vôbec to nevyzerá dobre. Tá stena pred nami. Potíme sa viac, ako v saune. Dušan čím ďalej, tým častejšie spomína nejakú skalu z minulosti. Keby len spomína. Občas na mňa vrhne čudný pohľad. Vôbec sa mi ten pohľad nepáči.

A sme tu. Hviezda tu už dávno nie je. Už nezasvieti. Možno preto, že je úplne iná doba. Kedysi, keď stavali priehradu svietila. Ale iba vtedy, keď nemeškali so stavbou. Výhľady a zvyšky nejakej stanice tu však zostali. A keďže neboli v Lidli fidorky, namiesto nich sa rozdávajú ako vrcholová odmena trochu pomačkané banániky v čokoláde.

A sme v Púchove. Len máme tú smolu, že naša cesta vedie popri Čarovnej špajzi. Necelý kilometer pred zaparkovaným autom sme znovu zlyhali. Bodlo by niečo pod zub, veď nehorí. Slnko bude ešte nejakú tú chvíľu svietiť na ten svet. A takto nejako sa zrodil nový pojem. Práve sme zažili „wellness turistiku“…

Pohorie:

Šarišská vrchovina, Čierna Hora

Obce:

Janov, Radatice, Ľubovec, Obišovce, Kysak

Vodné toky:

Svinka, Žarinec, Ľubovec, Sopotnica, Hornád, Paldzínsky potok

Úvod

Príprava tejto akcie bola zdĺhavá. Bola to vlastne moja túžba, ktorá prišla na rad až teraz. Pôvodne som naplánoval akciu na sobotu a vložil pre záujemcov pred dvoma týždňami. Prečo? Lebo som tajne dúfal, že sa na akciu prihlási pár nič netušiacich dobrodruhom. Popravde šancu na úspech som nedával veľkú. No pamätal som si, že Maroš v minulosti „túžil“ po absolvovaní tzv. tretieho okruhu v Roháčoch a tak som Jožovi navrhol alternatívu, že do Západných Tatier pôjdeme štyria. Ja s Mišom prejdem plánovanú dlhú trasu a Jozef s Marošom spomínaný chýbajúci tretí okruh. Bol som veľmi rád, keď Maroš súhlasil. No a potom to prišlo. Prišlo moje zlyhanie. V nedeľu 10.7. som si spomenul, že v tú sobotu idem na oslavu 60-tin k sestre. Domček z karát sa mi zosypal Bolo to o to horšie, že na sobotu som mal už aj ubytovanie objednané. A tak som musel všetko meniť. A napokon sa zmenilo aj obsadenie. Išli sme len dvaja ja a Mišo. Jozef s Marošom si na sobotu našli náhradný plán.

Autom do Zuberca som išiel ja. Vyrážali sme vo štvrtok o štvrtej po práci. Cesta bola bezproblémová. Vo štvrtok ešte blaváci nemigrujú na východ a tak sa išlo parádne. Do Zuberca sme dorazili včas, tak aby sme sa ubytovali a vyrazili na večeru. Inak ubytovanie je pre niektorých našich členov známe, už sme v ňom boli ubytovaní. Večerou nás pohostila Oravská izba. Svorne s Mišom sme si dali jelení guláš a pivko. Zlatým klincom programu bola borovička do obidvoch nôh. Mišo ani dlho neprotestoval a môjmu nátlaku podľahol 

Štart

Budíček začal kikiríkať o štyroch. Pôvodne som lámal Miša na pól štvrtú, no tentoraz sa zlomiť nedal. Musím povedať, že sme zrobili dobre. Keď nás tátoš vyhodil zo sedla na parkovisku v Spálenej už bolo svetlo. Parkovisko bolo prázdne. Boli tu iba asi tri štyri auta a naše. Tí druhí čakali na štart lanovky o siedmej. My sme nelenili a vyrazili po modrej na hrebeň. Ráno na zahriatie štyri kilometre a skoro deväťsto výškových je parádnych. Inokedy je to zo stúpania všetko no dnes ani náhodou.

Prvý bod

Hore sme stúpali od začiatku v hmle. Výhľady skoro žiadne. Malú prestávku sme absolvovali na Prednom Salatíne – hrebeň, kde ústi zelená značka, prichádzajúca od hornej stanice lanovky. Les i kosodrevina zmizla z nášho okolia až na Brestovej. Bol to náš prvý záchytný bod. Tu sa modrá napája na červenú prichádzajúca od známeho Sivého vrchu. Od teraz pôjdeme náš vytúžený hrebeň Roháčov.

Druhý bod

Doteraz sme sa iba zahrievali Teraz na nás čumeli tri kopce – Salatín, Spálená a Pachoľa. Ja som síce pár krát Mišovi povedal, že „krtince“. Ale v duchu jednej českej rozprávky musím povedať, že odvolávam co sem odvolal a slibuji co sem slíbil na margo tých kopcov-krtincov. Moje nohy po ich prejdení nesúhlasia, že sú to krtince. Ale aj tak sú nádherné a nie len ony. V tomto úseku sme aj prvýkrát „okoštovali“ reťaze a zažili aj prvé a pravé výhľady na najkrajšie pohorie Slovenska. Po prejdení posledného kopca tohto úseku, čim je Pachoľa, sme z plošinky uvideli náš druhý záchytný bod – Baníkovské sedlo. Až tu sme stretli prvých turistov. Niektorí prišli zdola, iní práve zostúpili z Baníkova. Absolvovali sme iba krátku prestávku a pokračovali ďalej.

Tretí bod

Prvý úsek bol asi iba na zahriatie. Baníkov, Hrubá Kopa a Tri Kopy je už vyšší level. Keď spomínam Baníkov tak vedzte, že to je štvrtý najvyšší vrch Západných Tatier, no v hlavnom hrebeni Roháčov je najvyšší. Reťaze na tomto úseku sú už na dennom poriadku. Nehovoriac o kolmých skalných stenách, ktoré treba ustavične vyliezať a zliezať. Náš postup sa prirodzene spomalil. Až som sa čudoval, že nevieme dosiahnuť dva kilometre za hodinu. Ale nech vás to nemýli. Proste na tomto úseku je to tak. Hlavným atribútom nie je rýchlosť, ale obozretnosť pri lezení. Netreba nič podceniť a vždy si dávať pozor kam stúpam, kde sa chytím. Odmenou za tú všetku námahu nám bolo Smutné sedlo. V Smutnom sedle už bol pohyb. Bolo tu pár turistov. A aj na práve prejdenom druhom úseku sme ich pár stretli. Krátka rozprava s inými turistami vždy príde vhod, duša pookreje. V sedle sme dali chvíľu odpočinúť našim nohám, občerstvili sa a odľahčili oblečenie. Bundy putovali do ruksakov. Jednak bolo teplejšie a ani vietor už tak nefúkal, ako doteraz. Po prestávke na nás čakali tri najnavštevovanejšie kopce Roháčov.

Štvrtý bod

Už zo sedla je vidieť ich majestátnosť. Jeden z nich je však legendárny. Ale po poriadku. Najprv nás preverila Nohavica. Po jej prejdení si poviete „som za vodou“. Omyl. Spoza poslednej skaly na vás vykukne Plačlivô. Poviete si paráda. Znova omyl. Najprv treba ešte zostúpiť a až potom sa ide hore. Privítajú vás kolmé skaly a reťaze. Znova sme spomalili postup. Hlavná nie je rýchlosť, ale obozretnosť. Výhľady ale za to stoja. Na tomto úseku sme zažili najkrajšie výhľady podporené neskutočným počasím. Nostalgia vo mne vyvolala spomienky. To musí človek zažiť. Vrcholom však je nasledujúci a legendárny Ostrý Roháč. Podľa neho dostal vlastne meno tento hrebeň a myslím si, že zaslúžene. Ostrý Roháč je „vrchol“ tejto trasy a my sme si ho naplno užili. Pri kochaní sa na jeho vrchole človek zažije nádherné pocity a ja som si v tejto chvíli spomenul na všetkých mojich priateľov zo spolku, s ktorými som tu bol.

No a tým štvrtým záchytným bodom je Volovec. Pohľad z Ostrého Roháča naň vám dodá sily do poslednej etapy. Už jemný výstup naň je upokojujúci a povzbudzujúci. Už žiadne kolmé skaly a reťaze, len jemný kopček, áno taký „krtinec“. Síce dvojtisícový, ale „krtinec“ Chvalabohu.

Keď som prišiel na Volovec bol som šťastný. Neveril som vlastným očiam, že som to dokázal, prísť až sem. Posledné kochanie sa, posledné pocity, posledné fotky. Posledné obzretie sa za hrebeňom, ktorý sme práve prešli. Čakal nás len zostup.

Záver

Pred príchodom do sedla Zábrať sme s Mišom ešte rozmýšľali, či absolvovať zostup k Ťatliačke a potom 4.5 kilometrový úsek asfaltkou, alebo ísť plánovanou Látanou dolinou. Nakoniec zvíťazila Látaná dolina. Možno aj preto, že ňou som ešte nikdy nešiel a útrapy spomínanej asfaltky som zažil už niekoľkokrát

Napokon sme s Mišom úspešne dorazili do cieľa, na parkovisko v Spálenej. Chcem povedať, že som rád za splnenie túžby. Nebolo to ľahké. Nič nie je zadarmo. No nikdy nebudem banovať, že som sa na túto cestu dal. Bol to pre mňa neskutočný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem.

Michal, chcem Ti veľmi pekne poďakovať, že si išiel so mnou. Sám by som to mal veľmi ťažké a neviem, či by som to dokázal.
Ďakujem Ti Michal. Si skvelý spoločník, rád som s Tebou išiel a zažil prekrásny príbeh v nádhernom pohorí.

Viňo ty sa nezdáš!!! Smekám pred Tebou a ticho závidím, ale pozri aj do občianskeho…

Pohorie:

Čergov, Ondavská vrchovina, Beskydské predhorie, Spišsko-šarišské medzihorie, Šarišská vrchovina

Obce:

Hradisko, Terňa, Kanaš, Veľký Šariš, Malý Šariš, Cemjata, Janov

Vodné toky:

Potocký potok, Ternianka, Kanašský potok, Dzikov, Torysa, Šarišský potok, Bzenovský potok, Svinka

Pohorie:

Ondavská vrchovina, Čergov

Vrcholy:

Žobrák, Bukový vrch, Priehybky, Čergov

Obce:

Bardejov, Miháľov, Hervartov

Vodné toky:

Kamenný potok, Topľa, Miháľovský potok, Richvaldský potok, Valalský potok

Rozhladňa:

Žobrák

Pohorie:

Ondavská vrchovina, Busov

Vrcholy:

Kohútov, Spálený vrch, Stebnícka Magura , Kamenná Hora,

Obce:

Kurimka, Andrejová, Zborov, Bardejovské Kúpele

Vodné toky:

Javorník, Andrejovský potok, Spálený potok, Kamenec, Stebníček, Zbojnícky potok

Rozhladňa:

Kamenná Hora

Hrad:

Zborov

Pohorie:

Ondavská vrchovina

Vrcholy:

Hrabníky, Hora, Ostrý vrch, Čierna Hora, Široká Hora, Makovica,

Obce:

Kapišová, Nižná Jedľová, Svidník, Kurimka

Vodné toky:

Kapišovka, Jedľovský potok, Ondava, Javorník

Rozhladňa:

Čierna Hora

Pohorie:

Laborecká vrchovina, Ondavská vrchovina

Vrcholy:

–

Obce:

Vyšný Komárnik, Medvedie, Vyšná Pisaná, Nižná Pisaná

Vodné toky:

Duklianka, Hlboký potok, Hrišov, Kapišovka, Žabí potok, Levkovec

Rozhladňa:

Údolie smrti

Dúšo s nami bol naposledy na Silvestrovskej akcii, a to je veľmi dávno, pradávno. Vážne sa však nad sebou zamyslel a zmenilo sa to. Proste sme sa dohodli vtedy a vtedy niekam ideme. Kam, to som mal vymyslieť ja. Dávnejšie som pokukoval práve na tieto miesta. Viacero výhľadov, viacero jazierok a jeden hrad. Už len tá jaskyňa chýbala. A to všetko cestičkami – necestičkami. Možno tie neisté cestičky spôsobili, že sme nakoniec šli iba my dvaja. Alebo vadila tá neistota, kadiaľ vlastne pôjdeme a čo sa nám podarí navštíviť? A možno sa prejavilo obdobie letných dovoleniek…

Ráno, niečo vyše desať minút do siedmej. Zrazu cez otvorené okno počujem prísť nejaké auto. Asi sa tu iba otáča. Tak nie, vypol motor. Letmý pohľad cez okno mi prezrádza, že Dúšo už je tu. A to som si pred chvíľou pomyslel, že by mohol prísť o čosi skôr… Takto aspoň máme priestor na kávičku v Zadarmovciach. No, popravde, aj keby neprišiel skôr, by sme sa tam na tú kávu asi zastavili.

Parkujeme v Sklabinskom Podzámku. Za chvíľu prifrčí autobus, vystúpia z neho dvaja turisti a autobus sa už ďalej nehne. Nie, nepokazil sa. Proste má čas. Ďalej pôjde až o hodnú chvíľu. Autobusárovi sa nechce sedieť vo vnútri, veď sa za tým volantom ešte nasedí. Tak vystúpil aj on. Z turistov sa vykľuli 88 ročná pani a jej syn. Veľmi zhovorčivá pani. Autobusár chvíľu počúva náš rozhovor a vykľuje sa z neho miestny znalec. „Á, Katova skala… zaujímavé stúpanie.“ Pýtame sa ho, ako to vyzerá s hradom. Dokedy je otvorený. Vraj tam bývajú dlho, aj do večera. Takže stíhame a nemusíme otáčať trasu.

Pani medzitým vytiahla z ruksaku časopis „Krásy Slovenska“ a ukázala nám, prečo sem prišla. Na Katovu skalu si už netrúfa. Jej cieľom je hrad. A podľa článku práve dnes je na hrade nejaká akcia, neviem aká, lebo mne oči hneď padli na slová „hradná kuchyňa“. A je to tu. Musíme tú hradnú kuchyňu stihnúť! Zopár ďalších slov prehodených s autobusárom a už vieme, čo potrebujeme. Okomentoval to slovami „Budú mať jedlo navarené najskôr tak okolo obeda“. Takže, keď tam dorazíme niekedy poobede, tak sa nám niečo ujde!

Miestami je to slušný stupák. Autobusár veľmi dobre vedel, čo hovorí. Našťastie to nie je jeden veľký trvalý stupák, pri ktorom si človek šúcha nos o terén i keď stojí rovno na nohách. Je to ideálne miesto na potenie sa. A možno pot na vlastnom čele Dušanovi pripomenul nedávnu príhodu. Nepamätám si ju celú, ale vlastne to je jedno kde to bolo a čo sa pritom robilo, pointa je táto: Dvaja mladí trochu vypapkaní niekam šli konečne niečo robiť. Asi niečo so sebou, lebo tenučký prútik vyzerá úplne inak. Ale toto bol trochu iný pohyb, ako boli zvyknutí. Zrazu jeden z nich hovorí tomu druhému „Prosím ťa, čo to mám to mokré na tom čele?“ Neveríte? Aj Dúšo na začiatku tejto príhody povedal „Jožo, asi mi neuveríš…“ Asi sa tu prejavuje dostatok času venovaný PC, mobilu, telke, jedeniu, vyprázdňovaniu sa, sedeniu v škole… a na ostatné proste nie je čas ani chuť. Sa tak zamýšľam, v akom stave majú naši susedia to školstvo? A sme vôbec na tom lepšie? Myslím, že sa o budúcnosť nemusíme báť…

Výhľady z Katovej skaly sú pekné. Tak pekné, že sme si k nim sadli. Kam sa budeme ponáhľať? Vlastne musíme sa ponáhľať, lebo hradná kuchyňa! No nič, trasu trochu upravíme. Škrtáme ďalší vrch, jednoducho naň nepôjdeme. Veď dnes budeme mať dostatok výhľadov.

Výhľadov je naozaj dosť. Postupujeme utešeným chodníčkom z ktorého je z veľkej časti jeden veľký občas prerušovaný výhľad. A tu zisťujeme drobný problém. Cesty na mape v mobile sú trošku v rozpore s realitou. Niektoré sú, niektoré asi nie sú, a iné vedú trochu iným smerom. Zatiaľ však nič dramatické. Veď celkový smer máme dobrý.

Prichádzame k vyhliadke na kríži. Ledva sa sem zmestíme. Veľa miesta tu nie je. Je tu partia dôchodcov a rodina s deťmi. Ich prítomnosť mi napovedá, že civilizácia nie je ďaleko. Urobíme zopár záberov a v duchu „prví budú poslednými a poslední budú prvými“ a odchádzame.

Už to začína! Pomedzi stromy a listy sa leskne hladina! A stojíme na brehu. Namáhame si oči, hľadáme, ale žiadnej ryby niet. Prichádzajú ďalšie rodiny s deťmi. Je čas pohnúť sa ďalej. A sme pri ďalšom jazierku. Toto je väčšie a krajšie. A dokonca v ňom plávajú ryby! To je krása. A to netušíme, čo nás čaká ďalej.

Zostupujeme Teplickými serpentínami. Od tohto najkrajšieho jazierka totiž idú dolu spolu po serpentínach ľudia i voda. Tie serpentíny sú vlastne vodné serpentíny. Ak by som bol s deťmi tu niekde relatívne blízko, asi by ma rýchlo ukecali, aby sme šli práve sem. Ale asi by som im najprv musel povedať, že to tu vôbec je. A prečo sa tento systém jazierok a potôčikov vlastne volá Teplické serpentíny? Tentoraz za to nemôže voda, ale vrch. Ten sa totiž volá Teplica. Na jeho svahoch ráčil gróf Révay vybudovať toto dielko… Načo ďalej opisovať? Obrázky hovoria samé za seba.

Už nás čaká iba hrad s jeho kuchyňou. Možno preto máme taký rezký krok. Žalúdok zavelil. Dúšo čoraz častejšie spomína dobrú fazuľovú polievku. Čakaj kámo, čakaj, možno sa dočkáš, a možno nie… Klasika, postupujeme uzučkou cestičkou cez hustý porast. Zrazu autostráda plná blata. Asi tu niekde ťažili drevo. A čo sa v takýchto prípadoch stáva? Áno, správne, postupujeme po jednom z brehov autostrády a nevšimneme si, že náš úzky chodníček medzitým z autostrády odbočil preč. No, museli sme si všímať aj iné veci, aby sme netreskli. To vlastne nebola ani lesná cesta, ale hlboká jama plná blata… A my sme balansovali na jej okraji a pokúšali sa vyhnúť stromom. O chvíľu sme si však svoju chybu uvedomili a úspešne aj napravili.

Hrad na dohľad! Aká vlajka na ňom vlaje? Je ešte v našich rukách? Čo tam po vlajke. Podarilo sa zachrániť hradnú kuchyňu? Dymí sa z nej? Odniekiaľ sa dymí. Asi sme to stihli. A to sme sem dorazili niečo pred treťou hodinou. Kupujeme si lístky a pre istotu sa pýtame na hradnú kuchyňu. „Holúbky práve servírujú, tie sa Vám už neujdú.“ Vraví chlapík pri vchode, ale optimisticky zároveň dodáva „ale máme dobrú fazuľovú polievku a … však uvidíte.“ Zase ti to vyšlo Dúšo. Chcel si fazuľovú, máš fazuľovú.

Už nám nakladajú polievočku! A čo to tam je, to vedľa? Tá hrubá chlebová placka? To je k polievke? Asi sme v raji. Síce stredovekom, ale aj tak raji. Hádžeme pohľady po tom stredovekom chlebíku, asi ako chlap po svojej žene pred svadbou. Pohľady zabrali, namiesto jedného kúska si môžeme k polievke zobrať dva.

A čo ďalej? Na rad prichádza pracovníčka zo SAV a rozpráva o živote na stredovekom hrade. A my si k jej výkladu dáme stredoveké pirohy. Vyzerajú úplne inak, ako tie naše dnešné. Vraj sú najprv varené a potom pečené. Tieto sú vo vnútri plnené lekvárom a na vrchu tróni mak. Dúšovi chutila viac fazuľová polievka. Bodaj by nie. Básnil o nej už zopár kilometrov pred hradom. Aj tá polievka bola trochu iná, ako naše. Vraj dolniacka. Takže dnes sme šli z dolniakov na horniaky len preto, aby sme si tu dali dobrú dolniacku fazuľovicu…