Komentáre k turistickým akciám

Dúšo s nami bol naposledy na Silvestrovskej akcii, a to je veľmi dávno, pradávno. Vážne sa však nad sebou zamyslel a zmenilo sa to. Proste sme sa dohodli vtedy a vtedy niekam ideme. Kam, to som mal vymyslieť ja. Dávnejšie som pokukoval práve na tieto miesta. Viacero výhľadov, viacero jazierok a jeden hrad. Už len tá jaskyňa chýbala. A to všetko cestičkami – necestičkami. Možno tie neisté cestičky spôsobili, že sme nakoniec šli iba my dvaja. Alebo vadila tá neistota, kadiaľ vlastne pôjdeme a čo sa nám podarí navštíviť? A možno sa prejavilo obdobie letných dovoleniek…

Ráno, niečo vyše desať minút do siedmej. Zrazu cez otvorené okno počujem prísť nejaké auto. Asi sa tu iba otáča. Tak nie, vypol motor. Letmý pohľad cez okno mi prezrádza, že Dúšo už je tu. A to som si pred chvíľou pomyslel, že by mohol prísť o čosi skôr… Takto aspoň máme priestor na kávičku v Zadarmovciach. No, popravde, aj keby neprišiel skôr, by sme sa tam na tú kávu asi zastavili.

Parkujeme v Sklabinskom Podzámku. Za chvíľu prifrčí autobus, vystúpia z neho dvaja turisti a autobus sa už ďalej nehne. Nie, nepokazil sa. Proste má čas. Ďalej pôjde až o hodnú chvíľu. Autobusárovi sa nechce sedieť vo vnútri, veď sa za tým volantom ešte nasedí. Tak vystúpil aj on. Z turistov sa vykľuli 88 ročná pani a jej syn. Veľmi zhovorčivá pani. Autobusár chvíľu počúva náš rozhovor a vykľuje sa z neho miestny znalec. „Á, Katova skala… zaujímavé stúpanie.“ Pýtame sa ho, ako to vyzerá s hradom. Dokedy je otvorený. Vraj tam bývajú dlho, aj do večera. Takže stíhame a nemusíme otáčať trasu.

Pani medzitým vytiahla z ruksaku časopis „Krásy Slovenska“ a ukázala nám, prečo sem prišla. Na Katovu skalu si už netrúfa. Jej cieľom je hrad. A podľa článku práve dnes je na hrade nejaká akcia, neviem aká, lebo mne oči hneď padli na slová „hradná kuchyňa“. A je to tu. Musíme tú hradnú kuchyňu stihnúť! Zopár ďalších slov prehodených s autobusárom a už vieme, čo potrebujeme. Okomentoval to slovami „Budú mať jedlo navarené najskôr tak okolo obeda“. Takže, keď tam dorazíme niekedy poobede, tak sa nám niečo ujde!

Miestami je to slušný stupák. Autobusár veľmi dobre vedel, čo hovorí. Našťastie to nie je jeden veľký trvalý stupák, pri ktorom si človek šúcha nos o terén i keď stojí rovno na nohách. Je to ideálne miesto na potenie sa. A možno pot na vlastnom čele Dušanovi pripomenul nedávnu príhodu. Nepamätám si ju celú, ale vlastne to je jedno kde to bolo a čo sa pritom robilo, pointa je táto: Dvaja mladí trochu vypapkaní niekam šli konečne niečo robiť. Asi niečo so sebou, lebo tenučký prútik vyzerá úplne inak. Ale toto bol trochu iný pohyb, ako boli zvyknutí. Zrazu jeden z nich hovorí tomu druhému „Prosím ťa, čo to mám to mokré na tom čele?“ Neveríte? Aj Dúšo na začiatku tejto príhody povedal „Jožo, asi mi neuveríš…“ Asi sa tu prejavuje dostatok času venovaný PC, mobilu, telke, jedeniu, vyprázdňovaniu sa, sedeniu v škole… a na ostatné proste nie je čas ani chuť. Sa tak zamýšľam, v akom stave majú naši susedia to školstvo? A sme vôbec na tom lepšie? Myslím, že sa o budúcnosť nemusíme báť…

Výhľady z Katovej skaly sú pekné. Tak pekné, že sme si k nim sadli. Kam sa budeme ponáhľať? Vlastne musíme sa ponáhľať, lebo hradná kuchyňa! No nič, trasu trochu upravíme. Škrtáme ďalší vrch, jednoducho naň nepôjdeme. Veď dnes budeme mať dostatok výhľadov.

Výhľadov je naozaj dosť. Postupujeme utešeným chodníčkom z ktorého je z veľkej časti jeden veľký občas prerušovaný výhľad. A tu zisťujeme drobný problém. Cesty na mape v mobile sú trošku v rozpore s realitou. Niektoré sú, niektoré asi nie sú, a iné vedú trochu iným smerom. Zatiaľ však nič dramatické. Veď celkový smer máme dobrý.

Prichádzame k vyhliadke na kríži. Ledva sa sem zmestíme. Veľa miesta tu nie je. Je tu partia dôchodcov a rodina s deťmi. Ich prítomnosť mi napovedá, že civilizácia nie je ďaleko. Urobíme zopár záberov a v duchu „prví budú poslednými a poslední budú prvými“ a odchádzame.

Už to začína! Pomedzi stromy a listy sa leskne hladina! A stojíme na brehu. Namáhame si oči, hľadáme, ale žiadnej ryby niet. Prichádzajú ďalšie rodiny s deťmi. Je čas pohnúť sa ďalej. A sme pri ďalšom jazierku. Toto je väčšie a krajšie. A dokonca v ňom plávajú ryby! To je krása. A to netušíme, čo nás čaká ďalej.

Zostupujeme Teplickými serpentínami. Od tohto najkrajšieho jazierka totiž idú dolu spolu po serpentínach ľudia i voda. Tie serpentíny sú vlastne vodné serpentíny. Ak by som bol s deťmi tu niekde relatívne blízko, asi by ma rýchlo ukecali, aby sme šli práve sem. Ale asi by som im najprv musel povedať, že to tu vôbec je. A prečo sa tento systém jazierok a potôčikov vlastne volá Teplické serpentíny? Tentoraz za to nemôže voda, ale vrch. Ten sa totiž volá Teplica. Na jeho svahoch ráčil gróf Révay vybudovať toto dielko… Načo ďalej opisovať? Obrázky hovoria samé za seba.

Už nás čaká iba hrad s jeho kuchyňou. Možno preto máme taký rezký krok. Žalúdok zavelil. Dúšo čoraz častejšie spomína dobrú fazuľovú polievku. Čakaj kámo, čakaj, možno sa dočkáš, a možno nie… Klasika, postupujeme uzučkou cestičkou cez hustý porast. Zrazu autostráda plná blata. Asi tu niekde ťažili drevo. A čo sa v takýchto prípadoch stáva? Áno, správne, postupujeme po jednom z brehov autostrády a nevšimneme si, že náš úzky chodníček medzitým z autostrády odbočil preč. No, museli sme si všímať aj iné veci, aby sme netreskli. To vlastne nebola ani lesná cesta, ale hlboká jama plná blata… A my sme balansovali na jej okraji a pokúšali sa vyhnúť stromom. O chvíľu sme si však svoju chybu uvedomili a úspešne aj napravili.

Hrad na dohľad! Aká vlajka na ňom vlaje? Je ešte v našich rukách? Čo tam po vlajke. Podarilo sa zachrániť hradnú kuchyňu? Dymí sa z nej? Odniekiaľ sa dymí. Asi sme to stihli. A to sme sem dorazili niečo pred treťou hodinou. Kupujeme si lístky a pre istotu sa pýtame na hradnú kuchyňu. „Holúbky práve servírujú, tie sa Vám už neujdú.“ Vraví chlapík pri vchode, ale optimisticky zároveň dodáva „ale máme dobrú fazuľovú polievku a … však uvidíte.“ Zase ti to vyšlo Dúšo. Chcel si fazuľovú, máš fazuľovú.

Už nám nakladajú polievočku! A čo to tam je, to vedľa? Tá hrubá chlebová placka? To je k polievke? Asi sme v raji. Síce stredovekom, ale aj tak raji. Hádžeme pohľady po tom stredovekom chlebíku, asi ako chlap po svojej žene pred svadbou. Pohľady zabrali, namiesto jedného kúska si môžeme k polievke zobrať dva.

A čo ďalej? Na rad prichádza pracovníčka zo SAV a rozpráva o živote na stredovekom hrade. A my si k jej výkladu dáme stredoveké pirohy. Vyzerajú úplne inak, ako tie naše dnešné. Vraj sú najprv varené a potom pečené. Tieto sú vo vnútri plnené lekvárom a na vrchu tróni mak. Dúšovi chutila viac fazuľová polievka. Bodaj by nie. Básnil o nej už zopár kilometrov pred hradom. Aj tá polievka bola trochu iná, ako naše. Vraj dolniacka. Takže dnes sme šli z dolniakov na horniaky len preto, aby sme si tu dali dobrú dolniacku fazuľovicu…

Chceli sme si overiť, či ste s tou túrou neklamali. A neklamali. Naozaj to bola výborná voľba zvoliť túto trasu. Prešlapali sme si ju presne ako vy, iba s pár drobnými rozdielmi.

Výhoda – chata je cez víkend otvorená a fazulovička s pifkom padli veľmi, ale veľmi vhod. 

Nevýhoda – teplotu 28 °C sme mali tiež, ale v tieni. Takže nás slniečo kvalitne poopekalo

Rado si priniesol domov aj suvenír, miesto magnetky chytil pijaka.

Predbežný záujem je vysoký. Tradične. Veru hej, tradične. Ako pri všetkom, nielen turistike. Keď sa nič nedeje, posľubujeme. Naša účasť je takmer istá. A potom naše odhodlanie postupne nahlodávajú iné povinnosti. Občas poslednou ranou z milosti býva pochopenie, čo sme to vlastne sľúbili. Svoje urobí aj lenivosť a pohodlnosť. A tak sa u niektorých zo skalopevnej istoty stáva droliaca sa neistota. Odhodlanie vydržalo iba štyrom z nás. To úplne stačí. Do jedného auta akurát.

Vždy keď ideme autom po diaľnici, máme snahu zastaviť sa na kávu na pumpe v Tekovských Nemcoch. Tradícia je tradícia. Nedá sa nič robiť. Teda, dalo by sa, ale to by sme boli bez kávy. Auto sme už zaparkovali. Len dnes je to trochu iné. Neparkujeme totiž na parkovisku pri pumpe. Od kávy nás oddeľuje plot a bránička. Je odomknutá alebo sme bez kávy? Odomknutá. Výborne. Tadiaľto sme ešte na kávu nešli…

Máme po káve. Bráničku sme za sebou poctivo zatvorili. Je okolo deviatej hodiny ráno a slniečko sa do nás už opiera pomerne veľkou silou. Našťastie dnes by sme mali ísť hlavne zalesnenými úsekmi. V priebehu dňa sa teplota zdvihne na 28 °C. Počas šľapania sa všetci zhodujeme, že to už je dosť na turistiku. Veru nabudúce pôjdeme niekam ďalej na sever. A to nám dnes pomáha vietor, ktorý príjemne pofukuje a občasná blízkosť járčeka. Voda je voda. Vzduch pri nej je predsa len trochu chladnejší… a to v tom járčeku tej vody naozaj veľa niet.

Počas pozvoľného stúpania k chate pod Veľkým Inovcom živíme v sebe iskierku nádeje, že bude chata otvorená. Také pivko a polievka… to sú veci. Pri takomto prísľube sa hneď rezkejšie vystupuje hore. Dúfame, ale zároveň sme realisti. Je štvrtok. Možno cez víkend, ale počas pracovného dňa? Toto nám pomáha pomerne rýchlo prekonať sklamanie. Chata je totiž zamknutá. Tak nič. Ešte trošku jemne postúpame na samotný vrchol. Od chaty je to naozaj už len iba kúsok…

Už sa vyššie nedá ísť. Aspoň nie v tomto pohorí. V pravý čas. Lebo už sme hladní. A ako dezert si dáme výhľady z Veľkého Inovca. Síce obmedzené, ale sú. Všetci sme v kľude, okrem Vinca. Nie že by tak pažravo jedol, ale stále sa nejako ošíva a frfle. Po čase zisťujeme príčinu. Nejaká háveď ide po ňom ako pes po údenom. Iba po ňom. Nám dáva pokoj. Nejako tie lietajúce chrobáčiky priťahuje práve jeho krikľavozelené tričko. Dúfam, že si pre blaho ostatných oblečie to tričko aj nabudúce…

Vítajú nás Obycké lúky. Dúfam, že iba lúky a nie aj kliešte. Ale vzhľadom na to, čo vidím pred sebou, asi aj kliešte budú vítať. Pekne je tu. Zrazu to pekné naruší hrmot. Práve začali lúky kosiť traktory. A nezačali veru práve chodníkom. Takže kliešte budú ako bonus.

Benát. Mnohí návštevníci Pohronského Inovca tvrdia, že jednoznačne najkrajší vrch pohoria. Keďže som nenavštívil všetky vrchy Pohronského Inovca, neodvážim sa to tvrdiť tiež. Po tom, čo som videl, by tento vrch potenciál na titul najkrajší vrchol pohoria veru mal…

Zostupujeme dolu Čertovou dolinou. Už podľa stavu chodníčka, či skôr lesnej cestičky, vidieť, že tadiaľto mnoho ľudí nechodieva. Mňa zaujal názov, reku, prečo nie k autu práve tadiaľto? Na prvý pohľad je Čertova dolina iná. Tie kamene sú tu nejako inak porozhadzované, ako v iných dolinách pohoria. Proste iná dolina. Možno preto dostala dolina svoj názov a možno pre niečo úplne iné, ale neprišli sme na to, čo to bolo.

A sme na poslednom úseku našej cesty. Je to do kopca. Aj sme sa doteraz divili, kde my naberieme tých 760 výškových metrov, keď najvyšší vrch má iba 901 metrov? Už je nám to jasné. Našťastie to nie je žiaden drsný stupák a auto už nie je ďaleko…

Parááááááááda Lenka a Dodo.
Fandím vám A som rád, že v rannom veku Agátka už začína s turistikou. Síce zatiaľ iba v nosiči, ale začína.

Tak teda, už to naozaj začalo…

Po „vydarenej“ noci s minimom spánku som si povedal, že je načase vyraziť. Znovu som si „uvaril“ kašu, zbalil hamaku a hurá na cestu. Moje nohy však povedali, že to tak ľahko nepôjde. Po pár kilometroch začínam cítiť otlak na pravej nohe. Míňam Mon Repos a Kubašovú a otlak sa intenzívnejšie hlási o slovo.

Na Amonovej lúke, v parádnom prístrešku, si kontrolujem nohu. Pľuzgier je tam, potvora. Prelepím ho „druhou kožou“ za objavenie ktorej vďačím Radovi a pokračujem na Sedlo Uhliská. Predošlý deň si ale vyberá svoju daň a sily ubúdajú rýchlejšie ako som čakal. Trochu si oddýchnem na Mesačnej lúke a pokračujem na Vápennú.

Už je cítiť, že je sobota. V lese stretávam veľa turistov, prihovára sa mi pán z Dolán, ktorý si sem chodí každú sobotu oddýchnuť. Na Roštúne je už plno, o včerajšej samote na Záruboch môžem iba snívať. Zídem na rozcestník Pod Malou Vápennou a teším sa na vodu, ktorú sme s Dankou v zime obdivovali.

Ale aj tento prameň nepramenil. Žabu som nehľadal, radšej som pokračoval cez Sološnícku dolinu na Sedlo Skalka. Ten dvojkilometrový stupáčik ma celkom dostal. K pravej nohe sa pridal pľuzgier na ľavej nohe a hlava pomaly začína naznačovať, že dnešným dňom tento výlet končí.

Pánske Uhliská a Hubálovú pomaly nevnímam, unavený, uboľený vlečiem sa do cieľa. Keby ma teraz zjedol medveď, ani by som si to nešimol. Prichádzam na Čermák a volám priateľa na telefón. Mrzí ma to, ale necítim sa na to, aby som išiel tretí deň plánovaných 40 km do Bratislavy.

Tak už iba večera na Zochovej chate a domov do sprchy a do postele. Ale keď si dám nohy doporiadku, naberiem kondičku a zhodím ešte pár kíl, ten tretí úsek si určite dokončím.

Začínam na autobusovej stanici v Brezovej pod Bradlom o 7.00. Rezko stúpam na Bradlo, na Štefánikovu mohylu, aby som mohol regulérne začať „svoju“ Štefáničku.

Cestou stretávam domáceho bežca, ktorý si vybehol len tak ráno na Bradlo. Navzájom si pochválime turistické paličky a výhľady a pokračujem hore. Začiatok dňa sa mi celkom páči.

Na mohyle nikto nie je, tak rýchlo pár fotiek okolia, nastriekať proti hmyzu a slnku a hurá za dobrodružstvom. Zbieham nazad do Brezovej a pokračujem smerom na Dlhé Rovne.

Počasie mi praje, les mám iba sám pre seba. Pri odbočke k Dobrovodskému hradu stretám prvých turistov. Dve dievčence a SNP-čkara. Toho som bez problémov obehol. Nemal si vytriasať kamienky z topánok.

O 11-tej som už na Dobrej vode v reštaurácii nad chladeným radlerom a horúcou kapustnicou. Zajedám ju utopencami. Dojem a pri prameni si naberám zásobu vody. Dobre som spravil, lebo studničky boli väčšinou vyschnuté (alebo som si ich nevšimol). Pokračujem cez Mihalinovú a Dolnú Rakovú až na Bukovú do kameňolomu. Slniečko pečie a prach sa práši viac ako zvyčajne. Rýchlo z cesty preč do lesa, asfaltu už bolo dosť.

O 16-tej prichádzam do plánovaného cieľa dnešnej cesty na rozcestník Pod Havraňou skalou. Počasie je výborné, hodín málo, sily ešte dosť. Po krátkej porade sám so sebou sa rozhodnem pokračovať. Všetko čo je nad plán je výhoda budúceho dňa. Alebo aj nie. Stúpam na Havraniu skalu, míňam Havranicu a už som na Záruboch. Tu si „varím“ večeru – ovsennú kašu so studenou vodou. Ale som tu sám, čo sa mi ešte nestalo a užívam si krásne výhľady. Únava prichádza potajomky, zatiaľ sa ju snažím ignorovať. Pokračujem na Ostrý kameň.

Cesta začína byť náročnejšia, viac prejdenými kilometrami ako terénom. Na zrúcanine je partia, ktorá tam chce zrejme prespať. Ako ma začujú, stíchnu a tvária sa že tam nie sú. Sadám si na peň, mením suché ponožky a tvárim sa, že o nich neviem. Obom stranám sa táto hra zrejme páči.

Trochu som si ešte posedel a pomaly sa púšťam dolu kopcom na Brezinky. Voda sa míňa a tam je studnička. Na rázcestí stretám ďalšieho SNP-čkara, tentoraz z Čiech. Asi nevyzerám dobre, lebo jeho prvá otázka je, či potrebujem pomoc. Vyhováram sa na to, že hľadám studničku a on mi ochotne poradí, že aj keď je vyschnutá, kúsok vyššie je prameň priamo zo steny. Ponáhľa sa, má ešte 8 km do prístrešku a noc sa blíži. Pre mňa cesta na dnes už skončila, hľadám iba vhodné miesto, kde sa vyspím. Hodnotím, že pri poľovníckom posede a poli s elektrickým ohradníkom to bude najbezpečnejšie, tam predsa žiadna zver nepríde. Školácka chyba.

Roztiahol som hamaku a užíval si západ slnka. Keď sa zotmelo, pomaly som zaspával. Aby sa mi dobre spalo, prišiel ma najskôr pozrieť srnec, ktorý asi hodinu „štekal“ a nedal sa odplašiť ani svetlom z čelovky, ani šuchotom a ani mojím hlasom. Asi mal službu a zo služby sa neodchádza.

Potom prišli srnky, ktoré sa veselo pásli na obilí, ohradník – neohradník. Asi boli hladné, lebo sa tiež nenechali vyrušovať. Nad ránom ma ešte prišli pozrieť malé diviaky, ktoré som sa už nepokúšal plašiť, veď čo keby prišiela mama alebo tato. Návštevy skončili so svitaním.

Tak pre toto si Jozef netrúfal sobotu ráno šoférovať. 

Ajajááááááj. To je dobré, že ste si konečne vyšliapli. Už to začína.
Otázka. Bola s Vami aj Agátka? V nosiči?

Super výkon, gratulujem!

MOTTO

Trnavská stovka je ako droga. Keď ju raz ideš, potom ju chceš ísť znova a znova.

Úvod

Na Trnavskú stovku som sa veľmi tešil. Myslel som si, že pôjdem na stovku sám, lebo Roman zostal utajený, ja som mu nevolal, nevedel som či ide. A keď už som sa chystal akciu vložiť na stránku, zrazu už tam bola vložená. Roman ma predbehol Ani sekundu som neváhal s prihlásením sa. No tento rok to malo byť iné ako po roky minulé. Prvý krát v histórii sme nemali byť len dvaja. Účasť prisľúbili aj ďalší naši členovia. A tak samy vidíte, že sa nás na TT-100 zišlo neúrekom – až osem kusov. Nevadilo, že niektorí dopredu avizovali, že ju nepôjdu celú, väčšia partia je lepšia.

1. Kontrolný bod – Kamzík registrácia (3 km)

Po vystúpení z vlaku v Bratislave na hl. st. sme sa pokope presúvali na Kamzík k registrácii. Roman a Samo ešte chýbali. Pred príchodom vlaku do Leopoldova som volal Romanovi, aby vedel v ktorom vozni sme a on mi odpovedal, že vlakom nejdú, ale do Bratislavy sa dopravia autom. Predbehnem a poviem, že so Samom a Romanom sme sa zvítali až na Pezinskej Babe.

Pri ceste na Kamzík som sa zoznámil aj naživo s Máriom. Je to správny chlapík, ktorý ide Trnavskú stovku prvý krát a inšpirovalo ho moje video z predchádzajúceho ročníka. V komentári mi písal, že by sa chcel som mnou stretnúť a tak sa mu to na začiatku trasy podarilo.

Na Kamzíku, keď si všetci splnili psiu povinnosť a zaregistrovali, ochotne zapózovali pre pamätnú spoločnú fotografiu a potom už vyrazili hltať prvé kilometre Trnavskej stovky.

2. Kontrolný bod – Biely kríž (13 km)

Na Bielom kríži bola prvá prestávka. Mnohí tu absolvovali raňajky a ten kto chcel mohol si dopriať aj pivečko či kofolu. Osobne som si dal kofolku, lebo pivečko by mi tak skoro asi ublížilo. Od tejto chvíle sa dá povedať, že každý išiel sám za seba. Je to aj prirodzené, lebo každý má svoje tempo. Ja už z minulých ročníkov viem, že Trnavská stovka sa ide rezko. Tu nie je čas na kochanie sa, ako si predstavoval Rado. Bol veľmi prekvapený ako rezko všetci idú. Proste na stovke je to tak. Limit je limit. Máš 24 hodín na to, aby si sa pokúsil dôjsť na Brezovú a priestor na nejaké dlhé prestávky nie je.

3. Kontrolný bod – Pezinská Baba (26 km)

Aj na Pezinskej Babe sme ešte boli pokope. Dorazili sme postupne, ale čas oddychu nás na chvíľu spojil. Ako som spomínal tu sme sa spojili aj s Romanom a Samom. Všetci sme sa riadne občerstvili. Ja som sa posilnil fazuľovicou a prvý krát okoštoval aj pivo. Kofola bola samozrejmosťou.

Na Pezinskej Babe skončili naši mladí. Marietka a Miro. Marietka mala nejaké zdravotné problémy a tak to nechceli siliť. My ostatní sme sa postupne vydali na ďalšiu trasu.

Ja som išiel vpredu a postupne sa pridával na chvíľu k partiám ľudí. S každým som si dobre pokecal a dozvedel, že už mnohí vedia o našom spolku a našich predsedoch a niektorí si už aj všimli nalepené naše klubové nálepky na vrcholoch. Mňa táto správa potešila a hlavne to, že si už aj pozreli moje video z predchádzajúcej Trnavskej stovky.

4. Kontrolný bod – Čermáková lúka – (37 km)

Na Čermák som už prichádzal sám. Ani neviem o koľko boli ostatní vzadu. Ja som na kontrolných bodoch nechcel dlho stáť, lebo viem ako to chodí. Čím viac kilometrov má človek v nohách, o to ťažšie sa po prestávke rozbieha. Na Čermáčke som si chcel doplniť vodu, ale keď som zbadal, koľko turistov tam čaká pri prameni v rade na vodu, vzdal som to. Vrátil som sa ku kontrole a nechal si opečiatkovať Kontrolný list. A bez váhania som vyrazil.

Pri Hubalovej som stretol ďalšieho skvelého chlapíka a prehodil počas desiatok minút pár viet. Pri stúpaní a hlavne pri zliezaní Taricových skál sa hovoriť príliš nedá a tu sme sa aj rozdelili.

5. Kontrolný bod – Sološnicka dolina (45 km)

V Sološnickej doline to žije. Veľa ľudí tu odpočíva a aj veľa končí svoju púť. Pochopiteľne, lebo strašiakom im je asi výstup na Vápennú po 45 kilometroch v nohách. Čas na prestávku som využil na doplnenie vody a dovolil som aj jednému zlatému moku – pivu ponoriť sa do mojich hlbín. Zapasovalo náramne. Pravidlo, nikde nestoj dlho, lebo sa nepohneš mi zavelilo „už choď“. A ja som poslúchol.

Vápenná – nie je to kontrolný bod, ale dá zabrať

Na Vápennú sa mi stúpalo opäť ako minulý rok parádne. Dnes som potreboval tri kratučké zastávky na malý oddych. A možno som sa zastavoval aj preto, že za mnou išla pekná dievčina – Monika a ja som ju chcel potiahnuť Ale nie fyzicky ale imaginárne. Veď viete. Je dobre, keď niekoho pred sebou vidíte a ťahá vás aspoň „za oči“.

V pohodičke ma privítala Vápenná plná turistov. Moje nohy boli vo vynikajúcom stave. Stále ma ochotne niesli. Krátka prestávka mi poslúžila na občerstvenie a atmosféru Vápennej som si schoval do krabičky s názvom GoPro. Aj preto ste si mohli pozrieť fotky a video.

Po naozaj krátkej prestávke som pokračoval ďalej. Možno ma z vrcholu vyhnali aj tmavé oblaky, ktoré sa nebezpečne blížili a kopili. Zažiť dážď pri zostupe chrbáta Vápennej po klzkých kameňoch nie je to pravé orechové.

6. Kontrolný bod – Amonova lúka (53 km)

Vykúpením po trmácaní cez kamene Vápennej je Amonova lúka. Organizátori tu pripravili klasické občerstvenie chlieb so šmaľcom a cibuľou. Smola. Mne sa neušiel. A dokonca niektorým sa ušiel aj guláš, ktorý tu jedna partia varila. Zase nič. Odchádzam bez guláša, ale s pečiatkou v Kontrolnom liste a čaká ma nekonečný zostup do Bukovej. Aj tu pred Brezinkami kecám s partiou chlapíkov. Tesne pred Bukovou ma dobehol dážď. No nič strašné to nebolo aspoň ma schladil.

7. Kontrolný bod – Buková (65 km)

Na Bukovú prichádzam ešte za svetla. Je to prvý krát, čo chodím na stovku. Opäť to v reštaurácii U Štvrťáka žilo. Aj tu niektorí turisti končia svoju púť a asi viac ako inde. I tak je to parádny výkon – dôjsť až sem. Ale ja dnes nemienim tu končiť. Hlava by mi to nedovolila a nohy tiež, lebo sú vo vynikajúcom stave.

Od Romana viem, že na Bukovej sa treba poriadne najesť. Presvedčil som sa o tom už minulý rok a tak som Romana poslúchol. Gulášik, pivko a kofola do mňa padli ako do bezodnej jamy. Bruško mi okamžite hlásilo – som plnééééééééé, môžeme ísť. No nie hneď. Už dopredu bolo rozhodnuté, že na Bukovej sa „prebalím“ a vymením ponožky. Učinil som tak na záchode, nikde inde sa to nedá. Možno by organizátori mali porozmýšľať, či by sa na tieto účely nedala vyčleniť nejaká miestnosť. Na záchode s mokrou podlahou je to o hubu.

8. Kontrolný bod – Dolina Raková (75 km)

Vyrazil som už za tmy. Čelovku je treba mať na sebe, aby bola cesta po asfaltke bezpečná. Vodiči áut si to na tomto úseku až po kameňolom s nami turistami riadne užijú. Asi po pár sto metroch som dobehol chlapíka. Išiel sám a potichu a tak som sa mu prihovoril. Pomyslel som si, že vo dvojici sa to lepšie na noc táhne. Peter, tak sa volal, veľmi neprotestoval a dovolil mi moju prítomnosť. Po pár metroch sme už boli kamaráti. Dozvedeli sme sa spoločne, že obidvaja robíme na atómke a hneď boli rozhovory „otvorenejšie“. Z odstupom času môžem konštatovať, že spoločná cesta mala prínos. A nešli sme len dvaja. Lebo v tom čase, keď sme sa dali dokopy pridal sa k nám aj tretí. V trojici sme išli až do cieľa.

Dolina Raková to je kontrolný bod, kde to vždy žije naplno. Aj teraz tomu tak bolo. Neskutočný diskdžokej, milá mladá dievčina za pivnou pipou a chlapíci, čo pre nás pripravili cesnačku a živánsku. Proste parádna partia. Ja som si tu parádne oddýchol, porozprával sa s nimi a pojedol cesnačku. Kriticky však musím ohodnotiť cesnačku – musím! Chlapci do nej dali stráááááááááááášne množstvo cesnaku. Strúčiky v celku (asi osem som ich mal v polievke) a keď som jeden dal do úst a rozhrýzol, skoro som sa došťal. Brŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ. Pravdu? Nedojedol som ju. Ešte že som mal pivo, poslúžilo ako hasivo požiaru v mojich ústach. Ešte, že som si neprdol, to by bolo zle Hoc nerád musel som pokračovať. Z Doliny Rakovej sa ťažko odchádza 

9. Kontrolný bod – Dobrá Voda (85 km)

Dlhá, predlhá je cesta na Dobrú Vodu. A hlavne výstup na Mihalinovú. Ale potom to je dole kopcom a to sa dá. Keď som zbadal prvé svetielka domov pookrial som. Nohy už boli unavené no nie na odpis. To v žiadnom prípade a hlava všetko to riadiaca v perfektnej kondícii. Ukončenie na Dobrej Vode by som s hlavou neuhádal. Ani pomyslieť. Vynikajúco som sa cítil. Pomohlo mi aj pivko. Zasyčalo v mojich útrobách a banujem, že som si dal iba jedno. Po krátkej prestávke sme s Petrom vyrazili.

10. Kontrolný bod – chata Ostrá Úboč (97 km)

Kto už išiel Trnavskú stovku vie, že posledných 10 kilometrov je najťažších. A toľko presne chýba do cieľa. Posledné stúpanie na Slopy vás preverí, ale potom príde sladká odmena – pozvoľný zvlnený terén dá oddýchnuť vašim nohám. Adrenalín s blížiacim sa úspechom robí divy.

V tejto časti a aj kúsok pred, po našom boku išiel, odhadujem 70. ročný pán a veľmi dobre mu to šliapalo. Klobúk dole Pane. Pomyslel som si, či aj ja budem v jeho rokoch takto chodiť. Ja by som chcel, ale uvidím čo život a Pán Božko prinesie.

Chatu na Ostrej Úbočí sme navštívili iba kvôli pečiatkam a pokračovali ďalej.

Cieľ – Brezová pod Bradlom, R. S. Matejková (100 km)

Posledné dva kilometre som išiel už v tranze. Dokonca sa nohy dali aj do behu a to akosi automaticky. Veď viete, že dole veľmi rád bežím. Ja sa niekedy, keď sa to dá, riadim priamou úmerou: „únava nôh je priamo úmerná času pobytu na nohách“. To mi prebleskne vždy hlavou, keď sa cestička zvažuje dole. Dobojované. Ešte za tmy prichádzam na Matejkovú do Brezovej pod Bradlom.

Záver

Som unavený ale nesmierne šťastný. Opäť som to dokázal. Ale hlavné, čo je na tejto akcii, je jedinečná atmosféra, priateľskí ľudia počas celej trasy a vynikajúci organizátori a všetci, čo sa na Trnavskej stovke podieľajú.

Škoda, že som do cieľa prišiel sám, že ostatní skončili na Bukovej. Búrka a dážď im zhatili plány. Nevadí, aj tak to je parádny výkon.

Na budúci rok bude jubilejný 50. ročník Trnavskej stovky tak pevne dúfam, že nám zdravie dovolí opäť vyraziť na trasu výnimočnej Trnavskej stovky.

Ďakujem Pánu Bohu a o rok dovidenia.

Parádny výkon, gratulujem!