Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Je druhý deň pobytu v Dedinkách. Dnes musíme vstávať oveľa skôr, ako predchádzajúci deň. Budíček nás vyháňa z postelí o šiestej hodine. Musíme sa stihnúť naraňajkovať ale aj pobaliť, pretože do chaty Nataša sa už nevrátime. Nechávame si pri nej strategicky iba Radove auto, pretože po príchode chceme absolvovať neskorý obed v Penzióne Pelle. Už v predchádzajúci deň pri jeho návšteve sme si vyberali jedlo a tak sme sa tešili na záver dnešnej túry.
Putovanie prakticky začína už pri chate Nataša, pretože na autobusovú zastávku to máme 350 metrov. Po nastúpení nás najprv autobus povláčil po Telgárte a potom už zamieril do Mlyniek a potom do Hnilca. Zvláštny spôsob jazdy už opísal Jozef vo svojom komentári. Naši dolnozemskí vodiči autobusu by pri jazde asi zažívali traumu, ale tento náš hornozemský ostrieľaný nepohol ani brvou. Tak to tu na úzkych cestách chodí. Približne po 40 minútach vystupujeme na zastávke, ktorá je najbližšia k našej zelenej turistickej značke a tá nás privedie na Cestu hrdinov SNP.

Prvá pauzička

Úvodnú časť trasy si ukrajujeme po asfalte, no na konci dediny nás cesta vyvedie konečne na príjemnú lesnú cestu a vstupujeme do lesa. Od začiatku máme zamračené počasie. Dážď visí na vlásku. No po včerajšom slnečnom úpeku by sme vodné osvieženie všetci prijali. Pán Božko nás asi vyslyšal, lebo o chvíľu na nás zaslal jemný dáždik. Ďakujeme. Než sme prišli k našej prvej pauzičke do sedla Súľová, bolo po dáždiku. Avšak sucho sme ešte hodnú chvíľu nezažili. O vlhkosť našich tiel sa postaralo niekoľko výživných stúpaní už od sedla, ktoré skončili pri smerovníku na vyhliadku Stromiš.

Druhá pauzička

Príjemne po rovinke sa ide k vyhliadke. Iba posledných asi 100 metrov si treba vyšliapať k označeniu vrcholu. Za priaznivých okolností by sme mali aj zážitok z výhľadov, no dnes žiadne nehrozili. Postarala sa o to intenzívna hmla už od sedla Súľová. Prestávku sme využili na prezlečenie. Mokré dnu, suché von. Tak asi nejak vyzerala naša činnosť s ruksakom na vrchole okrem toho, že sme doplnili aj tekutiny a niečo si zajedli. Posledné čo sme na vrchole zrobili, bola spoločná fotka. Ja som ju vyhotovil v nestráženej chvíli ostatní ani netušili.

Tretia pauzička

15 minút k zážitku. Toľko asi trvá cesta od vrcholu Stromiš po najkrajšiu útulňu na SNP-éčke – Gálová. Bol som naozaj prekvapený, ako luxusne je útulňa vybavená. Dokonca vo vnútri je o päť stupňov teplejšie ako vonku. Pri našom pobyte sa z nej stala na chvíľu aj koncertná sála. Na pričniach ležiaca gitara priam kričala „zahrajte si na mne, zahrajte“. A tak sme si najprv ja a potom Rado na nej zabrnkali. No bola to hrôza. Okrem toho kričania „zahrajte si na mne“ mala najprv kričať „nalaďte si ma“. Milá gitara sa po našich „vystúpenia“ porúčala späť na pričňu. Čas pobytu v útulni sme využili aj na občerstvenie a pred odchodom aj na preskúmanie jej okolia.

Štvrtá pauzička

Tá sa netýkala mňa. Keškárovi Jožovi sa zachcelo vystúpiť na vrch Ostrá. Po pravde ja som ho z nejakých okolností minul a vracať sa mi k nemu už nechcelo. To, že existuje som vedel iba z mapy a z rozprávania Joža, ktorý naň vystúpil iba kvôli keške.

Piata pauzička

Zo spomínaného vrchu Ostrá už viedla trasa iba zvlneným profilom prevažne klesajúcim do sediel. Najprv sme navštívili sedlo Dobšinský vrch potom sedlo Kruhová odkiaľ už trasa padala až do Dediniek. Tesne pred Dobšinským kopcom nám ponúkla svoje prekrásne scenérie na Palcmanskú mašu a obec Dedinky vyhliadka. Práve kvôli jej nádherným výhľadom sme sa na nej zastavili na trochu dlhšiu dobu. Aj tu Joža zamestnala svojou hrou „nájdi si ma“ jedna z kešiek. Hru nakoniec vyhrala, pretože sa ju Jožovi tuším nepodarilo nájsť. Do cieľa sme doputovali už po našej včerajšej známej žltej turistickej značke.

Cieľ

Naše posledné kroky doputovali do Penziónu Pelle. O tom čo si dáme na posilnenie, bolo už rozhodnuté včera. Ale nie až tak presne. Polievka bola a to kapustová a bola dobrá. Ale mne to bolo málo a tak som pridal na kalóriách a objednal si ešte „bohatú“ palacinku. Práve na tento atribút som položil zvedavú otázku milej čašníčke. A tá mi odpovedala, že palacinka je naozaj bohatá. Inak, ak by nebola, tak som mal v úmysle dať si hneď palacinky dve. Čašníčka mala pravdu. Po skonzumovaní palacinky som skonštatoval „dobré je, že bola iba jedna“. Skoro som sa nepoučil zo včera. Včera, keď som z reštaurácie odchádzal, bol som nafúknutý ako gombička 

Záver

Opäť to bola nezabudnuteľná turistická akcia na Ceste hrdinov SNP. Je dobré, že po minulom roku bol súčasťou nášho SNP-éčkarského teamu aj Rado. Nálada bola skvelá, zážitky neskutočné a spomienky zostanú nezabudnuteľné.

Ďakujem všetkým za skvelú spoločnosť, za nezištnú prítomnosť. Už teraz sa teším na jesennú edíciu Cesty hrdinov SNP na východe.

Kapitola III – Nestačilo nám

Opäť sme mali ísť vlakom. Nie že by nešiel, ale okolo dvanástej a to je už fakt neskoro. Veľmi neskoro. Preto tentoraz padá voľba na autobus. Okrem skoršieho príchodu do Hnilca to má ešte jednu výhodu. Autobus ide o jednu zastávku ďalej, ako vlak. Takže nám to troška skráti putovanie po Hnilci.

Raňajky mám klasické. Keďže včera večer bola reštaurácia otvorená, zostal mi kúsok makovníka. Aj jaj. Minimálne pol roka nebudem túžiť po makovníku. Na oklamanie žalúdka to stačí. Hlavu to možno neoklame, tak tú zaťažím niečím iným… odvediem pozornosť iným smerom!

Tu nikto neletí. Asi za to môžu úzke cesty. Osobáky neraz nielen spomalia, ale keď sú vo veľmi nevýhodnej pozícii, radšej zastavia. Blbé by bolo zraziť sa s autobusom. Ani autobusár neletí. Nemá to zmysel. Je to tu samá zákruta. Ako v horách…

Stúpame do sedla. Začína pršať. Vlastne ešte nie. Len sem tam padne nejaká kvapka. Občas ich padne viac, ale nedá sa to nazvať ani mrholením, ani dažďom. Máme šťastie. A nielen, čo sa počasia týka. Stúpanie má bližšie k miernemu, ako k riadne naklonenej rovinke.

A už som to pokazil svojou predchádzajúcou poznámkou. Za sedlom sa to zmenilo. Nie, neprší. Len ten náklon sa nejako pokazil v náš neprospech. Našťastie je to iba dočasné. Za vrcholom nás totiž čaká klesanie.

Dnes z výhľadov nebude nič. Všade vládne hmla. Nevadí. Možno sa sem niekedy vrátime. A možno nie. Totiž toto s tým vrátením síce myslíme vážne, ale tieto slová používame dosť často. A miest, kde sme ešte neboli, je tiež neúrekom.

Do cesty sa nám postavila útulňa. Teda nepostavila, ale nám sa neťažilo kvôli nej odbočiť. Veď je to iba zopár metrov. Zlomili nás aj Radove slová, že je to najlepšie vybavená útulňa na celej SNPčke. Nekecal. Útulňa dýchala novotou. Nebola to iba taká obyčajná útulňa. Počas našej návštevy sa tam hral koncert. Najprv hrala kapela „Rozladená gitara“ a po nej „Keď nezatlieskaš, budem hrať ďalej“… A som to trochu natočil, takže vo videu budete mať neopakovateľný hudobný zážitok…

Asi nás príroda chcela nejako odškodniť za to, že nemáme výhľady. Tak sa nám ukázal jeleň. Zo začiatku o nás nevedel. Mišo si ho všimol ako prvý a správne zareagoval. Vďaka tomu sa mi ho aj podarilo natočiť.

Čím sme bližšie k Palcmanskej Maši, tým máme krajšie počasie. Už sa nám ukazujú aj výhľady. Vôbec sa neschovávajú v hmle. Pekný kútik Slovenska. A ako malá čerešnička nás ešte čaká výhľad na Palcmanskú Mašu.

Do Dediniek schádzame s parádnym medzičasom. Toto vyzerá na pohodový obed a aj kávu pri Telgárte v slávnom depe. A to všetko bez toho, aby sme prišli domov neskoro v noci…

Kontrolná otázka pre zúčastnených „Čo znamená skratka Ve Ce Ha O Dé?“

Úvod

Pôvodne som chcel napísať aj o doprave a ubytovaní v Dedinkách, ale Jozef túto časť už opísal vo svojom komentári. Takže ja chcem iba veľmi pekne poďakovať Radovi, že sa podujal na dopravu do Dediniek, ale hlavne za vyčerpávajúci dovoz domov po stredajšej druhej časti SNP-éčky.

Prvý zážitok

Nikdy som sa neviezol železničkou medzi Margecanmi a Banskou Bystricou. V minulosti som na Dedinkách bol, ale bolo to ešte za slobodna, keď sme tu boli na výlete s Renátkou. Vtedy sme sa ale neviezli vláčikom ale lanovkou na Geravy. Takže teraz to bola pre mňa premiéra. Veľmi som sa na jazdu Chmarošským viaduktom a Telgártskou slučkou tešil. Môj sen sa splnil a mám z toho pekný zážitok. Unikátna je aj zastávka vláčika, hneď po výjazde z tunela Telgártskej slučky. Po vystúpení sme neodolali ponuke odfotiť sa s fotogenickým Telgártskym tunelom.

Druhý zážitok

Tento zážitok sa dostavil po pár sto metroch za Telgártom. Po pravej strane, hneď pod Chmarošským viaduktom sa nachádza unikátna kaviareň DEPO Café. Je to starodávny vagón peknej perleťovej zelenej farby so zlatými oknami a ústredným nápisom „DEPO Café“. Rannej kávičke sme nemohli odolať. A naozaj, robia tu výbornú kávu. Každému odporúčam návštevu. Vychutnáte si tu kávu v príjemnom prostredí s výhľadom na okolité kopce a hlavne na Chmarošský viadukt.

Tretí zážitok

Asi po 1.5 kilometri putovania sme prišli k prameňu rieky Hron. Pre nás chlapcov zo západu Slovenska je zážitok navštíviť prameň nejakej veľkej Slovenskej rieky. Navyše tento je iba pár metrov od cesty, takže je možné tu zastaviť aj autom pri jazde okolo. Okrem prehliadky sme mali možnosť sa aj porozprávať s pracovníkom povodia pri odpočte prietoku, ktorého sme tu práve zastihli. Chvíľu sme pri prameni pobudli a pofotili pár záberov. Ja som zapísal návštevu členov spolku do knihy „Pošta z Hrona“ a zanechal som aj na domčeku knihy nálepku spolku. Okrem toho si PAT a MAT vyžiadali jednu fotku priamo „na prameni“, tak som im vyhovel 

Štvrtý zážitok

Postupne ako sme stúpali vyššie na hrebeň, začal sa nám ukazovať zaujímavý kopček. Mali sme ho už potom ustavične pred očami a o to viac sme sa tešili na jeho návštevu. Ako každý, ani tento nie je zadarmo. Na kopček treba vystúpiť, dobre si máknuť, lebo žiadne výhľady nie sú len tak bez námahy. A poviem vám – oplatilo sa. Borovniak je krásny výhľadový kopec a pri návšteve tejto časti Slovenského raja je ho treba navštíviť. Na vrchu sme pobudli dlhšiu dobu. Jozef tradične vrchol zmapoval „lietajúcim ftákom“ On si to určite zaslúži. Súčasťou vrcholu sú lavičky, pekný drevený kríž, ale hlavne impozantné výhľady na Kráľovú hoľu a Vysoké Tatry. To treba zažiť. Počasie sme mali pekné slnečné umocňujúce zážitok. Psychicky i fyzicky sme si dokonale oddýchli, posilnili sa a návštevu oslávili pivečkom. Odchádzali sme s príjemným zážitkom a prekrásnou spoločnou fotkou, ktorú obohatila Kráľova hoľa.

Piaty zážitok

Zažil som ho ja a aj moji spolu-putujúci na najvyššom vrchu Slovenského raja na Ondrejisku. Kopec nie je výhľadový. Jeho návštevu sme pojali iba ako povinnosť, keď sme sa ocitli v jeho blízkosti. Ja som si z neho odniesol kamienok ako spomienku, keď už nebudem môcť chodiť  

Šiesty zážitok

Opäť sa nám priplietol pri hltaní trasy do zorného poľa zaujímavý kopec. Vedeli sme o ňom a nechceli ho obísť. Odbočka k nemu od červenej nebola dlhá. Pri stúpaní k vrcholu sme narazili na diviaky, ale tie sa rozpŕchli keď nás zbadali. Boli sme štyria a asi sme mali prevahu , tak nás nechali na pokoji Tým kopcom je Strmá prť. Ponúka pekný skoro 180 stupňový výhľad. Kamienok z jeho vrcholu samozrejme putoval do ruksaku a aj Jožo si prišiel na svoje. Aj tu mal prácu s hľadaním kešky, ako už pred tým na každom predchádzajúcom vrchole. Po dokochaní sa sme pokračovali.

Posledný zážitok

Kým sme prišli k tomuto zážitku, naplno sme si užili na našej trase krásne scenérie Slovenského raja – SNP-éčky. Slovenský raj je pekná oblasť s peknými lesmi, zaujímavým rastlinstvom a schovanými pred zrakom turistu zvieratkami.
Tým posledným zážitkom bol pobyt a oddych pri chate Gápel. Je to príjemné miesto s jazierkom a dá sa tu aj osviežiť studenou vodou z prameňa. My sme využili aj kryté posedenie i osvieženie. V horúcom a slnečnom počasí sa to náramne hodí. Plní energie sme potom vyrazili na poslednú časť trasy, ktorá viedla cez Dobšinský kopec dole do Dediniek.

Záver

Úspešnejší záver tejto túry sme si ani nevedeli predstaviť. Po tom, čo sme sa na chate Nataša osprchovali a zišli dole do reštaurácie Penzión Pelle zažili sme, (teda aspoň ja), gastronomické orgie. Každý si vybral jedlo dle své chuti. A ja som si vybral jedlo opäť očami a nie rozumom A tak som sa po večeri do chaty Nataša kotúľal.

Ďakujem pekne všetkým za spoločnosť a za nezabudnuteľné zážitky, na ktoré určite dlho nezabudnem a niektoré si budem pamätať aj do konca života. To viete, zo zážitkov sa rodia legendy a teda ja ich už mám na rováši dosť  

Kapitola I. – Ubytovávame sa

Plán je jasný a zatiaľ vychádza. Najprv do práce a potom, poobede ideme! Rado nás jednotlivo vyzdvihuje podľa stanoveného času doslova na minútu presne. Vyrazil o 16-tej a každých 15 minút naloží jedného z nás. Kiež by aj spoje v našej slávnej republike chodili tak načas, ako jeho auto… Sa podľa neho dali nadstavovať hodinky. Aj trasa je jasná a neodchýlili sme sa z nej ani o meter. Po Banskú Bystricu to poznáme a potom sa uvidí…

Cesta ubieha v štandardnom režime. Občas sa nejaký kamionista rozhodne, že práve teraz je tá správna chvíľa obiehať iný náklaďák idúci asi o pol kilometra nižšou rýchlosťou. To že ďalšie tri osobné autá kvôli nemu musia flekovať si snáď ani nevšimne. Veľká vďaka za takýto štandardný režim! Práve takéto situácie udržujú šoféra bdelého a nezaspí nám za volantom… Ani kávu nepotrebuje!

Jéj, už sme v Banskej Bystrici. Počkať, ale na R1 už nie sme. Jáj, to je tá blbá križovatka. Tak nie, žiaden omyl. To sme chceli. Odbočili sme správne, lebo Lidl. Niektorí nemajú čo jesť na raňajky a aj na túru by bolo niečo vhodné, pokiaľ možno ľahké, malé a dostatočne výživné…

Tak, a v Lidli to nenakúpime. Nie, že by sme nešli okolo, ale sa nám k nemu nepodarilo odbočiť. Môže za to blbé značenie. Alebo naša chvíľková nepozornosť? Blbé značenie znie lepšie. Čím bližšie k Lidlu, tým menej tabúľ informujúcich o tom. Nemal by to byť až taký problém, veď Lidl je dosť veľký a budova má charakteristický tvar. Má, ale nie tu. V tej budove je narvaných podstatne viac obchodov. O tom, že tam je Lidl informuje iba malá tabuľka. Vidieť sme ju videli, ale na rozhodnutie či už tu odbočiť sme mali iba zopár sekúnd. No nič. Bystrica je na Slovenské pomery veľké mesto. Snáď tu ešte nejaká možnosť bude.

Teória o Banskej Bystrici ako o „veľkom“ meste vychádza. Parkujeme ani neviem pri čom, ale vo vnútri je okrem iného aj Billa. Ja mám síce všetko, čo potrebujem, ale zo zvedavosti idem s ostatnými dnu. A vraciam sa s makovníkom. Kúpil som ho pre istotu. Zicher je zicher.

Práve večeriam zicher zakúpený v Banskej Bystrici. Drobná odchýlka od pôvodného plánu. Počítali sme totiž s večerou v reštaurácii. Nie, že by kúsok od nášho ubytovania nebola, ale má neúprosné otváracie hodiny. Otvorené iba do 20-tej. Nevadí, otvárajú ráno o 08-mej. Raňajky budú tam.

Keďže zajtra ráno nevstávame tak skoro, je priestor na jednu partičku farára. Kto prehrá, má o kartu menej. Väčšinou prehráva Vincent. Nie však tu. Celkovo hru vyhral! Asi ešte stále na neho pôsobí košický amulet. Fyzicky ho tu síce nemá zo sebou, ale pred očami určite! Rozmýšľam, či v Košiciach vyhral aj niekto iný ako Vincent. Nejako si neviem spomenúť… No, ale už je dosť hodín, treba ísť spať.

Kapitola II. – Tri najvyššie vrchy Slovenského raja

Vlak nám ide až o 09:30 hod., takže sa s raňajkami môžeme poihrať. Máme času dosť! Osem hodín! Šup, šup! Ideme do reštaurácie! Raňajky volajú! Prázdny žalúdok sa už teší! Zase jem bystrický makovník. Zostala mi ešte polovica z večere. Reštaurácia bola totiž zatvorená. Napriek tým všetkým uisteniam na dverách. Zamknutých dverách. Asi nefunguje. Kľučka so zámkom možno, ale reštaurácia asi nie. Radšej si kúsok makovníka nechám pre istotu aj na večeru.

Čakáme na vlak. Tešíme sa ako malé deti. Nik z nás dávno necestoval vlakom. Už si ani nevieme spomenúť, aké to je. A vraj na trati je niekoľko tunelov! Už sa blíži vlak! Naša radosť nemá konca. Máme však vážnu konkurenciu. Sú tu aj rodinky s deťmi. Jedno malé dievčatko od radosti tak zvýsklo… Toto nedáme. Takto výskať, to nie. Takýto potenciál proste chlapské hrdlo nemá. Prehrali sme v súťaži o väčšiu radosť z jazdy na vlaku s deťmi. Ale bolo to tesné!

Pozor! Už to bude! Blíži sa tunel! Tak nie. Podľa mapy na mobile ešte v tuneli nie sme. Počkať. Prečo tak zle vidím na mapu? Ahá! Tunel! Vo vagóne to žije. Vypukla veľká nespútaná radosť. A Vincent natáča… a vlastne nenatáča našu radosť. Nestíha. Má niečo dôležitejšie na práci. Natáča totiž tmu v tuneli. Snáď to dá aj do videa…

Takto neskoro sme ešte túru snáď ani nezačínali. Už je desať hodín. Žiadne flákanie! Nastupuje rázne tempo. Už len to tempo udržať. A je po tempe. Vydržalo nám celých 200 metrov. Môže za to „Depo Café“. Sifón ku káve nemali, tak si niektorí z nás dali pivo. Tak nakoniec mylná informácia. Sifón je, ale ja už mám pivo. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré…

Hmm, toto nevyzerá dobre. Dvanásť hodín preč a my sme ešte neboli ani na jednom z troch najvyšších vrcholov Slovenského raja. Do Dediniek asi ráčime prísť až po tme a budeme asi znovu bez večere. Ešte, že som si prezieravo nechal kúsok bystrického makovníka ako železnú rezervu. A na raňajky ma čaká orechovník.

Zlepšuje sa to! Ešte nie sú ani dve hodiny a my už sme na druhom najvyššom vrchu, na samotnom Borovniaku (1 268 m). Sú odtiaľto pekné výhľady na Kráľovu hoľu a dokonca vidieť aj kúsok z našich Vysokých Tatier. Síce sme na vrchole pobudli trochu dlhšie, ale teraz to začne mať rýchly spád. Teda, nie hneď, najprv trochu sklesáme, aby sme mohli vystúpať na najvyšší vrch Slovenského raja Ondrejisko (1 270 m). Tento vrch, na rozdiel od Borovniaka, patrí do kategórie „vystúpili sme naň, aby sme mali fajku, že sme na ňom boli.“

Strmá prť s nadmorskou výškou 1 199 m je tretím najvyšším vrchom Slovenského raja a ani nie je ďaleko od Ondrejiska. Dokonca je od samotnej červenej značky ešte bližšie ako Ondrejisko. Z jej skaly na okraji sú pekné výhľady. Oplatilo sa sem odbočiť.

Časť výpravy si pri pohľade do mapy stále myslí, že prídeme do cieľa potme. Ale prejdené kilometre nepustia. Už to nemáme až tak ďaleko. Doteraz sme sa vrteli, motali…, ale teraz to už bude pekne odsýpať. A aj sa tak stalo. K autu prichádzame okolo 18-tej hodine večer a stíhame večeru v reštaurácii. Takže ten kúsok makovníka si nechám na zajtra na raňajky…

Vincent fučí. Nie, nejdeme do kopca. Už sme na chate . On fučal v reštaurácii, cestou k chate a i teraz. Dal si totiž polievku i rebrá. My ostatní sme si prezieravo polievku nedali. Vyzerala síce dobre, ale aj dosť husto a nebolo jej veru málo. O to ťažšie sa mu budú hrať karty…

A je po Košickom talizmane. Jeho čaro nenávratne vyprchalo. Vincent si počas prvej hry ani neškrtol a v druhej je prvý z nás na jednej karte. My s Mišom ho pomaly, ale isto dobiehame. Len Rado sa drží. Má stále päť kariet. Vincent nakoniec odolal tlaku. Zato my s Mišom už sme dohrali. Má to však ťažké. Rado má ešte štyri karty. Štyri proti jednej. Cíti sa sebaisto. Možno preto v nestráženom okamihu sľúbil Vincentovi v prípade jeho víťazstva niečo neuváženého… a Vincenta to naštartovalo.

Radovi zamrzol úsmev na tvári. Práve prehral tretí raz po sebe. Stav je teraz 1:1. Vincent od radosti urobil nečakaný „kotúľ“. Raduje sa však predčasne. Je tu ešte posledná hra. A v nej nakoniec víťazí Rado, ktorému spadol obrovský balvan zo srdca. Mohla to byť pekná čerešnička na konci videa. Mohla, ale nebude. Nenatáčalo sa totiž žiadne časozberné video…

Úvod

Priznám sa, že ísť na Pravnáč nebol úplne môj nápad. Inšpirovalo ma video Annymárie Uhrinovej z Youtube kanála MTHIKER_SK. Ísť však dole po tej istej trase sa mi nepáčilo, preto som trasu zokruhoval cez Lomné a pôsobivú Prosieckú dolinu.

Pôvodne som mal zabezpečiť dopravu ja na Renátkinom aute, ale po príchode do Piešťan som sa dozvedel, že na akciu ide aj Ľudka. Jej prihlásenie v nedeľu o 6.02 hod. som zaregistroval až v aute pri kontrole našej webovej stránky To znamená, že sme opäť použili Jožovho tátoša. Jozef ďakujeme za tradičnú bezpečnú dopravu.

Ešte spomeniem, že sme sa tradične zastavili na rannú kávičku na benzínke v Žiline.

Štart

Už pri príchode do Liptovskej Anny nás vítal majestátny kopec Pravnáč vypínajúci sa rovno nad dedinou. Po chvíľke hľadania miesta na parkovanie, sme bezpečne odstavili Jožovu Toyotu na trávičke blízko potoka a vydali sa na cestu. Štartovné som nestihol pre neodkladné záležitosti  

Po chvíľke šliapania sme prišli k peknému drevenému rázcestníku, ktorý nám jednoznačne a správne ukázal smer cesty. To, že hneď od začiatku pôjdeme do prudkého kopca nám povedať zabudol. Koťuha jeden. To znamená, že po pár krokoch sa spodné vrstvy oblečenia porúčali do ruksakov. Chcem ale povedať, že tento druh trasy, kde sa značná časť stúpania absolvuje na začiatku je príjemná.

Prvé zastavenie

Ak nerátam drobné zastavenia na oddych, tak prvá ozajstná zastávka bola až na Pravnáči. Je to naozaj prekrásny kopec. Mňa zaujal pekný a originálny drevený kríž na jeho vrchole. Povesť o tom, že sú z kopca nádherné výhľady do Liptova a nie len do Liptova sa potvrdili. Duša turistu zažije krásne pocity. My sme tu absolvovali dlhšiu prestávku na oddych a občerstvenie. A samozrejme výhľadmi sa snáď ani nedá nabažiť. Kam človek pozrie tam sú krásne. Proste nádhera. Vôbec neľutujem, že som sem išiel. Len ma mrzí, že som si z Pravnáča neodniesol kamienok do zbierky. Čo to znamená? No že budem sem musieť ísť ešte raz Po spoločnej fotke sme pokračovali.

Druhé zastavenie

Našim ďalším cieľom bol vrch Lomné (Lômy). Cesta k nemu bola pohodová, príjemná s peknými občasnými výhľadmi. Po ceste moji parťáci naďabili na vretenicu. A ja som opäť pri tom nebol Viete prečo? Pre neodkladné záležitosti Tie som v úvode nakoniec neabsolvoval, prišli na rad až teraz, v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Škoda. Potešil som sa aspoň Jožovou fotografiou, na ktorej vreteničku zvečnil. Záverečný stúpačik sme zavŕšili na avizovanom Lomnom. Vrchol je tvorený dvoma kopcami. Ten, na ktorom sme absolvovali prestávku má názov Lômy. Bola to príjemná prestávka. Zastihlo nás tu bezvetrie a pekné slnečné počasie. Rado vydoloval z ruksaku pivko. Nás neponúkol. Jozef vydoloval z ruksaku zázvorovicu. Nás ponúkol.

Vrchol sme zmapovali aj dronom takisto ako aj Pravnáč, to som zabudol spomenúť. Tešme sa na krásne video zábery. Veľmi príjemne sa tu sedelo a odpočívalo, ale my sme museli ďalej.

Tretie zastavenie

Pôvodne sme na trase mali navštíviť vrch Špania a jaskyňu Andaházyho diera. Táto návšteva bola jednohlasne zamietnutá. Náhradnou návštevou sa stal vodopád Červené piesky. No najprv naše kroky doputovali k rázcestníku Svorad. Tento bod je vrcholom Prosieckej doliny, ktorou nasledovali naše kroky. Po pár sto metroch nás privítala informačná tabuľa spomínaného vodopádu a tu prišlo to rozhodnutie navštíviť ho. Nik neprotestoval. Cesta k nemu trvá tam a späť dvadsať minút. Návšteva sa oplatila. Vodopád tiekol avšak máva aj lepšiu kondíciu ako tú, ktorú nám predviedol. Nám i to stačilo, aby naše dušičky pookriali. Aj Jožo mal z návštevy úžitok. Odlovil pri ňom kešku.

Štvrté zastavenie

Bolo v obci Prosiek. Vydržte! Dozviete sa prečo a kde.

Dovtedy nás zamestnalo putovanie prekrásnou Prosieckou dolinou. I tu Jožo ulovil kešku, ale s Radovou pomocou. Naplno sme si vychutnali scenériu doliny, jej rebríky, reťaze a okolité skaly. Zážitok mohol byť aj lepší, ak by dolinou tiekla voda. V tomto období je tu sucho, ale má to aj výhody. Aspoň sa nešmýkalo. Je to úsek kde si na svoje prídu rôzne záznamové zariadenia. Mobily, foťáky i kamera boli v permanencii. Krásne zábery si môžete vychutnať vo foto galérii.

Každá dolina má svoj koniec a tak i táto. A už sa dostávame k tomu avizovanému zastaveniu. Už pred príchodom do ústia Prosieckej doliny som začul plány na kofolu, pivo. Plány nezostali len v našich hlavách ale zhmotnili sa do tekutín, ktoré nám ponúkol bufet na futbalovom ihrisku miestneho futbalového klubu. Ani si neviete predstaviť ako občerstvenie pomohlo. Okamžite zdvihlo morálku. Veď Oskar riadne hrial a odčerpával nám energiu. Z Prosieka do Liptovskej Anny sme odchádzali ako vymenení.

Záver

Posledná časť trasy bola oddychová a viedla po cyklotrase a po náučnom chodníku Jánošíkov stôl. Užili sme si výhľady na Liptovskú Maru a na obzore usmievajúce sa Nízke Tatry. Našim pohľadom neušla ani vyhliadka Jánošíkov stôl vypínajúca sa priamo nad nami. Dali sme si prísľub, že pri ďalšej návšteve už bude našim cieľom, ako aj iné zaujímavé miesta tu nachádzajúce sa.

Pri spiatočnej ceste sme sa zastavili za Ružomberkom v Krajinke na energiu dodávajúcu polievku. Zažil som opäť skvelú akciu, skvelé miesta v prítomnosti skvelej partie. Načerpal som množstvo energie, po ktorej môžem ďalej fungovať a tešiť sa na ďalšie dobrodružstvo, ktoré príde určite onedlho.

Ďakujem všetkým za účasť a skvelú atmosféru. Chodím aj sám, ale niekedy to bez vás nejde.

Dovidenia nabudúce.

Konečne sme absolvovali našu túžbu, ktorá sa už 2 krát z nejakých – už neznámych dôvodov zrušila. Asi to mal byť presne tento deň – bolo krásne počasie, všetko bolo krásne sýto zelené a bolo veľmi málo turistov.

Pôvodne bol síce plán Homolu obísť, pretože sme tam už boli. Ale rezervovali sme si ju na 9.45 hod aby bola úplne bez turistov, tak sme ju predsa len do plánu zaradili. Užili sme si to bez jediného turistu, ktorého by sme po ceste tam stretli. Až keď sme odchádzali, prichádzala z bratislavskej strany partia ľudí.

Takmer všetky tieto kopce boli bez výhľadov, zato cesta k nim bola krásna a veľmi sme si to užili. Našli sme lúku s parohom, koleso vrastené do stromu, či kameň z roku 1925. Cestu nám skrížili zvedavé srnky, jašterice či pracovitý hovnivál. 

Na Zochovej chate sme objavili informácie o histórii huncokárov, ktorí sa v tejto oblasti vo veľkom počte nachádzali. Bola to turistika s históriou a to je pre mňa veľké plus.

Čiže odporúčame. My sa sem určite ešte vrátime, ale už to bude na bicykli po cyklistických trasách.

Pre väčší zážitok sa dá pridať ešte Veľká homoľa (709m), ktorá je kúsok od cesty a zvýšiť tak počet sedemstoviek na šesť.

Asi mi nik neuverí, ale tentoraz to bolo trochu náročnejšie. Vravíte si, čo také náročné mohlo byť na tých šiestich kilometroch v Malých Karpatoch? No, napríklad to, že to vôbec nemuselo byť šesť kilometrov a už vôbec nie v Malých Karpatoch. Kam vlastne pôjdeme sme zistili v sobotu poobede – deň predtým. A koľko km to bude? To sme zistili v nedeľu poobede – na konci šľapania. Výlety s deťmi proste bývajú také.

A účasť tiež haprovala. Vo štvrtok nešiel takmer nik. V piatok sa ozvali prví odvážlivci. V sobotu ich pribúdalo, ale len preto, aby v nedeľu ráno niektorí znovu odpadli. Ešte že sa nám tak radikálne nemenilo počasie počas akcie. Z akcie sa odhlásil Ivan, lebo je ohľaduplný. Aj po toľkých rokoch. Tak dobre, ale občas je! Žena sa necítila dobre. Ale zároveň chcel pozdraviť Ľudku, keď už prišla vlakom z takej diaľky. Ako to vyriešiť?

Ivan jednoducho prišiel so ženou do Dobrej Vody na štart. Chce nás pozdraviť a oficiálne oznámiť, že s nami nejde. Prvá časť jeho zámeru mu vyšla. Druhú mu trochu pokazila blízkosťou skalného zárezu, občas zvaného aj Dobrovodská roklina. Zárez vysekali robotníci ešte koncom Rakúsko – Uhorska pre trať lesnej železničky. Ivanova žena tušila takýto vývoj a preto si obula poriadne topánky. Veď je to len tuto, kúsok…

Naozaj je to kúsok. Aspoň pre nás, čo sme zostali v „rokline“. Dalo sa totiž aj nezostať. Deti na to prišli pomerne rýchlo a ešte rýchlejšie tomuto pokušeniu podľahli. No, deti, nie je to úplne presné… Po jednom zo stromov, rastúcich pri stene skalného zrázu sa dalo vyliezť hore a potom ísť niekam do neznáma… a odtiaľ sa vrátiť do už teraz nám známeho skalného zrázu.

Ivan s manželkou sa znovu pokúšajú rozlúčiť sa s nami a zaželať nám všetko dobré. Znovu sa im to nedarí. Tentoraz za to môže blízkosť zrúcaniny hradu Dobrá Voda. Veď všetko dobré nám môžu zaželať aj tam. Veď je to len tuto, kúsok…

A sme na hrade. Musíme ho dôkladne preskúmať. Ale najprv musíme nájsť kešku. Chvíľu to trvá, ale nakoniec sa pred nami potvorka malá, nedokázala stále ukrývať. A máme ju. A teraz hor sa hej sa do preskúmania hradu! Prieskum chvíľu prebiehal trochu živelne, ale zato sme nazreli do každého kúta.

Navštívili sme aj to najdôležitejšie miesto na hrade! Len ten toaletný papier sa z nejakého dôvodu nezachoval. Ivan mi vysvetlil prečo. Lebo jednoducho vtedy ešte nebol. Vraj na inom hrade od sprievodcu počul, že vtedy používali niečo iné. Pozor! Je to drsné! Kto nechce vedieť, nech tento odstavec nedočíta do konca! Tak, a teraz, keď už túto časť deti nečítajú, môžeme pokračovať. Pán gróf na nemenovanom hrade používali malé mačiatka.

Ivan sa s nami môže rozlúčiť aj dolu pod hradom. Môže, ale nejako sa nedarí. Veď tá vyhliadka je len tuto, kúsok. Dnes je to tu samý kúsok a samá chvíľka. Všade. Lenže deťom niečo v slabšej chvíľke sľúbil. Už na hrade chceli lietať s dronom. Dostali prísľub a už sa nevedia dočkať lúky. Tej správnej lúky. Toto ešte ona nie je. Nevidíme odtiaľto hrad! Naozaj vnímame čas trochu inak. Pre nás dospelých sú to presne tri chvíľky a ani o sekundu viac (chvíľka od hradu dolu k asfaltke, chvíľka po asfalte a chvíľka hore k vyhliadke). Deti napočítali snáď aj 15 chvíľok! Nakoniec sa však dočkali.

Toto je tá správna lúka! Hurá, lietame! Najprv pekne po poriadku. Nájdite kešku! Našli. Veru našli. Väčší dron pilotuje väčšia a menší menšia. No, neviem. Nie som si istý, kto pri riadení drona má väčšiu radosť. Či deti, alebo ja s Ivanom. To dokáže posúdiť iba nezaujatý pozorovateľ. A čaká nás cesta dolu. No, najprv ju treba nájsť. A potom nestratiť. O chvíľu sme boli pri tom nestratiť. A teraz kadiaľ? Deti v tom majú jasno, my dospelí tiež. Kým sa s nimi stihneme dohodnúť, už nám miznú po „ich“ chodníčku.

Čím ďalej deti postupujú po nimi vybranom chodníčku, tým viac sa im páči. Nám dospelým čím ďalej menej. Pribúda porastu, rovina je čím ďalej, tým viac naklonená a pribúda aj tŕňov. Deti sa naozaj na svet pozerajú inými očami. V poraste je už iba malý otvor. Oni sa do neho ľahko zmestia. Ale čo my dvaja s Ľudkou? No čo? Už nič, už musíme ísť ďalej, lebo nám deti zmiznú v zeleni. Zrazu som začul „a taký pekný deň to bol… Už len toto som potrebovala.“ Domy sú už blízko. Kto ho vie, z ktorého z nich to zaznelo…

Deti nemajú dosť. Užívajú si preliezok. A to by chceli ešte nejaké kešky, k tomu skalné okno… a ešte jedna z bateriek na drone má akú takú kapacitu. Len zajtra sa ide do školy. Musíme tak nejak opatrne. Diplomaticky. Preto vymýšľam pascu. „Deti. Keška alebo zmrzlina?“

PS: Vincent na takúto akciu nemôže ísť. Nie že by občas nebol veľké dieťa…, ale trochu ťažšie sa zmieruje s čo i len menšou zmenou naplánovanej akcie. A tu to je jedna veľká zmena. Jedinou istotou na takejto akcii je staré známe „vycikať sa, umyť zuby a spať!"

Toto zrovna nebola „bežná“ turistická akcia. Skôr sme chceli ukázať jednu z mnohým zaujímavostí, ktoré na našom krásnom Slovensku máme.

Ide o najnevšednejší hudobný nástroj, tzv. Trúbiaci kameň. Je to vlastne mohutná sopečná skala s dvomi otvormi na vrchnej strane. Pri správnom fúknutí do jedného z otvorov sa ozve silné, prenikavé zatrúbenie, ktoré sa rozlieha po všetkých okolitých dolinách. Len málokto však dokáže na skalu správne zatrúbiť, obyčajným fúknutím sa tón nevylúdi. Trúbiaci kameň využívali podľa povesti v dávnych dobách Turci, ktorí ním zvolávali svojich ľudí z rabovačiek po okolí, preto sa balvan niekedy nazýva i Tureckou píšťalou. Podľa inej verzie slúžil naopak domácemu obyvateľstvu, ktoré ho rozozvučiavalo na výstrahu pred blížiacimi sa pohanmi.

Aj my sme ho samozrejme vyskúšali, ale teda, neboli by z nás dobrí turci. Vôbec to neznelo ako trúbenie.  

Úvod

Táto akcia patrila do edície mojich túžob, ktoré sa mi splnili. Prvou bola túžba prejsť z domu trasu na Veľký Plešivec a tou druhou je táto tiež uskutočnená prejsť z domu na Veľkú Javorinu a pokiaľ možno aj vrátiť sa späť V úvode spomeniem, že mi dala poriadne zabrať a prešiel som ju iba s odrenými ušami. Nebola vôbec ľahká. Bol som rozbitý na šrot a pripisujem to nedostatočnému tréningu pred akciou. Tohto roku je to iné ako to bolo v minulom roku, keď počas prvých štyroch mesiacov v roku 2021 počas korony som mal nachodených „mnoho“ kilometrov. Čo už, čo som chcel, to som dostal Ale verím, že ja sa z toho dostanem a na Trnavskú stovku budem pripravený.

Prvá zastávka

Zastávku som si spravil pri odbočke do Šípkového. Zastavil ma tu úžasný úkaz, akým je východ slnka. Do červena sfarbené zore nad Považským Inovcom ma nenechalo chladným. Východ slnka som si riadne „vychutnal“ a potom už pokračoval do obce Šípkové, kde začína modrá turistická značka smerujúca až na Čachtický hrad.

Druhá zastávka

Táto zastávka sa konala na vrchu Veľký Plešivec. Bolo to po prvý krát, keď som tu nezažil vietor, inak vždy tu fúka a niekedy aj poriadne. Čas som využil na raňajky, spravení pár foto i video záberov.

Tretia zastávka

Keď som sklesal po zelenej značke do obce Višňové popod Čachtický hrad, do cesty sa mi postavil hostinec Škulec. Na priľahlom detskom ihrisku boli lavičky a tak som ich najprv využil na prezutie ponožiek a potom „vyskúšal“ či je hostinec otvorený. Bohu vďaka bolo otvorené, ale iba pre mňa , lebo oficiálne sa otváralo až o 15.00 hod. Milá mladá slečna mi napriek tomu načapovala pivo Urpiner a ja som bol rád. Padlo ako riť na šerbeľ a oddych po prvých sedemnástich kilometroch tiež.

Štvrtá zastávka

Túto zastávku som absolvoval v Country Saloone v obci Cetuna. Než som sem dorazil pri stúpaní na vrch Roh, kde je pamätník SNP, stretol som dve milé dámy – turistky z Trenčína, ktoré boli navštíviť pamätník. Prehodili sme pár viet spravili spoločné foto i video a rozlúčili sa.

V Country Saloone bolo „narvávo“. Miestnych ľudí popíjajúcich pivko pri vedľajšom stole som sa spýtal ako tu varia a odpoveď bola, že vynikajúco. Mne stačilo tankové 10° pivo Starobrno, lebo s plným bruchom by sa mi na Veľkú Javorinu zle stúpalo. Pri pohľade na jedlo, ktoré mladá čašníčka roznášala mi tiekli riadne slinky. Dal som si záväzok, že keď nabudúce pôjdem s rodinou na výlet na Veľkú Javorinu, určite sa tu zastavím na jedlo.

Piata zastávka

Stúpanie na Veľkú Javorinu bolo úmorné a nekonečné a do toho pieklo celkom slušné slniečko. Moje nohy dostali riadne zabrať vďaka asfaltu a tak moja radosť nemala konca kraja, keď som uvidel stožiar vysielača ale hlavne Holubyho chatu. Bruško už hodnú chvíľu kvičalo „som hladnéééééééé­ééééé“.

Na chate som stretol aj Jozefa Junasa, ktorý organizuje okrem iného aj Trnavskú a Teslácku stovku, ktorú som minulý rok išiel. Jozef ma spoznal podľa čiernej tyčky, na konci ktorej je kamera Vedel o mne aj vďaka videám z obidvoch podujatí na našom Youtube kanály.

Chvíľu sme spolu kecali, než mi čašník doniesol jedlo. Z ponuky som si vybral hríbovú polievku a bryndzovým haluškám som tradične nedokázal odolať. Ako bonus bola kofola, lebo cukor bolo treba. S plným bruchom a po rozlúčke s Jozefom som sa vydal na ďalšiu cestu, teraz už po červenej turistickej značke, po Ceste hrdinov SNP.

Šiesta zastávka

Táto prestávka bola na Myjave. No než ma nohy sem doniesli pristavil som sa pri Dibrovovom pomníku, kde zrovna hasili oheň dvaja sympatický český turisti – Martin a Ondro. Pri pohľade na ich veľké a ťažké ruksaky mi okamžite z úst vykĺzla otázka „Ste SNP-éčkari ?“ A ony že čo? Nepoznali výraz turista na Ceste hrdinov SNP Tak som im vysvetlil, že to sú turisti, ktorí putujú z Dukly na Devín po červenej značke. Opäť sme prehodili pár viet a bolo aj spoločné foto.

Dlhá, predlhá je cesta Myjavou. Pre SNP-éčkarov je to určite utrpenie. A aj pre mňa to bolo utrpenie. Doľahol na mňa hlad a únava. Nohy už neposlúchali, bolo ich treba prehovárať. Ale bol aj pozitívny záblesk. V centre Myjavy mi ponúkol jedlo „hamburgerý stánok“. Príprava pokrmu majiteľovi trvala aj desať minút, ale stála za to. Do rúk som dostal vineu a kusisko jedla a trápil sa s ním až k cintorínu, kde som zahadzoval do kontajnera mastné servítky po utretí rúk a úst. Zastihlo ma to na najmenej vhodnom mieste. Plné brucho a kopec nejdú akosi do seba. Ale aj tak moja radosť bola obrovská, po tom čo brucho opäť kvičalo od hladu. Na tom istom mieste ma zastihol aj krásny západ slnka. Od tejto chvíle už nad dňom víťazilo najprv šero a potom tma. Vytiahol som čelovku.

Posledná zastávka

Žiadna už nebola. Ak nepočítam intervalové postátie a preťahovanie nôh. Únava už bola riadna a ja som išiel iba silou vôle. Bola až taká, že som dva krát menil pôvodnú trasu, aby bola kratšia. Obišiel som aj Mohylu M. R. Štefánika. Nedostatočný tréning sa podpísal pod môj výkon.

Jedna udalosť ma však donútila k behu aj napriek unaveným nohám. Za Dlhým Vŕškom sa pri prechádzaní lesom na chodníku objavilo stádo diviakov. Bolo odo mňa tak päťdesiat metrov. Spustil som hurhaj, piskot i krik a stádo sa rozpŕchlo. Zrazu počujem asi tri metre odo mňa šuchot pozriem, a to malé pásikavé prasiatko. Kurňa, povedal som si a dal sa do behu – mal som šťastie, nik po mne „nešiel“. Pud sebazáchovy mi velil – utekaj! Tá prasnica na chodníku bola vo veľkosti pól chodníka.

Záver

Poslednú časť trasy som veľmi trpel. Nohy boleli – štrajkovali, ale hlava velila choď ďalej a podržala ma aj v tých najslabších chvíľach. Myšlienky na cieľ, na sprchu a odpočinok majú magickú silu. Posledných zhruba 15 kilometrov bolo po asfalte a nekonečných. Keď som dorazil domov moja radosť bola obrovská a neopísateľná. I keď bola trasa náročná vôbec neľutujem, že som na Veľkú Javorinu išiel. Splnil som si ďalšiu túžbu, veď túžby sú na to, aby sa plnili.

Idem si dať ďalšiu túžbu…

Chcela som len dať emotikon ako sa držím rukami za hlavu, … Tak si zamakajte, kto sa cíti, smekám a myslím na vaše nožičky a fyzičku…

Dnes nie je cieľom samotný cieľ, ale cesta. Kadiaľ bude viesť ešte nevieme. Včas sa to však dozvieme. Aspoň dúfam. Sprevádza nás miestny znalec. Naozaj pozná svoje okolie. Má o ňom závideniahodný prehľad. Ledva som zaparkoval, už ma zdraví a hovorí „šiel si ku mne tadiaľ a tadiaľ… ale rovnou cestou si nešiel. Odbočil si tam a tam…“ Pravdu vraví, keška bola bokom. Zhodou okolností prišiel k svojmu rodičovskému domu ako prvý a po ceste stretol nás…

Ďalšie prekvapenie. Síce tu parkujeme, ale odtiaľto neštartujeme. Odvezieme sa autom do vedľajšej dediny. Naozajstným veteránom. Chlapov narodených v roku výroby tohto terénneho vozítka viac zaujíma dôchodok ako ženy. Dezén, ako má byť a tá svetlosť! Šikovné autíčko. Aj sa doňho všetci zmestíme. Len musím trošku skláňať hlavu. Asi bývali ľudia pred šesťdesiatymi rokmi nižší ako my.

Prvé stúpanie, prvý kopček, prvá keška. Vlastne nie. Nenašli sme tu žiadnu kešku. Dokonca ani výhľady. Nevadí, veď je to len prvý kopček zvaný Kostrín. A tuto, kúsok vedľa, je zase Predný brloh. Kto vie prečo sa Predný brloh volá brloh a Kostrín nazvali Kostrínom? Hmm, radšej my na ten brloh nejdeme a z Kostrína čo najskôr odídeme!

Konečne vyhliadka. Meno nemá. Pauzička. Je tu Roman aj Samo. Takže pauzička s množstvom vtipov. My ostatní sme hlavne počúvali a smiali sa… Po vyhliadke sa nám do cesty postaví drobný problém. Chodníček tak nejak zmizol. Zato sa objavila pred nami hotová priepasť. Po detailnejšom prieskume daného problému zisťujeme, že to pôjde. Celkovo to dolu chodieva, občas takmer samé. Gravitácia rada pomôže…

A sme znovu hore. Tentoraz na vrchole zvanom Vres. Utešený kopček. Tu dub, tam kamienok, opodiaľ výhľad… Znovu máme dôvod na prestávku. Tentoraz je vtipov pomenej. Do popredia sa dostávajú spomienky.

Niektorí členovia výpravy začínajú byť unavení. Preto sme sa rozhodli trasu trochu skrátiť. Ale, aby to nebolo na úkor dobrodružstva, musíme prekonať dva vodné toky. Ponad jeden vedie lávka. No, slovo lávka je dosť honosné pre tú drevenú dosku. Roman sa rozhodol obetovať. Pôjde posledný. Musí, inak by sa mohlo stať, že po jeho pokuse o prechod by tam bola zlomená doska. A ostatní za ním by už museli preskakovať.

Za zmienku stoja aj miestne duby. Je ich viac. Takí malí pamätníci. Aspoň hrúbka ich kmeňov napovedá, že majú viac ako sto rokov. Len sú trochu bokom turistického chodníčka. Vďaka Samovi sa však k ním dostávame…

Musíme preskakovať. Nie, Roman za to nemôže. Do cesty sa nám postavil ďalší vodný tok. Tentoraz bez drevenej dosky. Veru, túto časť musíme niekedy zaradiť do nejakej z budúcich akcií…

Musím opäť pochváliť Vinca za video. Už som si myslel, že sa nemá kam posunúť, lebo predchádzajúce videá sa mi zdali dokonalé, ale vidím, že má stále nové dobré nápady. Ten spomalený sneh s Dušanom je hodný Hollywoodu. Super.

Každá akcia je niečím iná. Doslova výnimočná. Aj pri tejto tak bolo. Stalo sa to už na ceste autom. Zrazu auto oproti mne 2 – 3 x zablikalo. Vravím si, tu niekde musia číhať policajti. Ale za najbližšou zákrutou nič. Len cesta vedúca lesom. Po pár kilometroch na blikanie zabúdam. Spomeniem si naň až o asi 5 – 6 kilometrov ďalej v obci Valaská Belá. Vďaka policajtom, ktorí ma zastavili.

Doklady chceli. Tie som však mal vzadu v ruksaku. Tak som vystúpil, otvoril kufor a vytiahol peňaženku s dokladmi. Hneď čelím otázke „Vy ste turisti?“. „Áno, takí malí,“ vravím. „A kam idete?“ stále sú zvedaví. „Na Temešskú skalu“. Poznali to, vraj je to kúsok. Vyvádzam ich z omylu, žiaden kúsok. Aspoň nie pre nás. My sme si to zokruhovali a čaká nás asi 17 kilometrov.

Kým sme sa dostali k občianskemu a vodičskému preukazu, postupne vystupujú z auta ostatní turisti. Asi sú zvedaví na moju dychovú skúšku, alebo im je už dlho v aute? Aj oni sa dávajú do reči s policajtami. Všetko prebieha v priateľskom duchu, vrátane dychovej skúšky. Asi som niektorých sklamal, lebo som mal samé nuly.

Zaparkovali sme v Nevidzanoch. Zokruhovať sme to zokruhovali, ale za tú cenu, že sme šli po cyklotrase cez polia a lesíky. Dnes by však táto trasa nebola vhodná ani pre tie bicykle. Mohlo za to blato. Našťastie sme si to odtrpeli hneď na začiatku a potom už snáď bude dobre.

Nie je až tak dobre ako sme si mysleli. Síce blato zmizlo, ale vystriedal ho strmák. Ten drobný prechod medzi blatom a strmákom v podobe asfaltu v obci Temeš nepočítam. A pri konci stupáčika pilčíci. Pekný výkon. My sme hore vytrepali iba seba. Oni okrem toho aj motorové píly a bandasky s palivom. Teda okrem jednej. Tú mali „kúsok“ dolu svahom, kde naposledy dopĺňali palivo. Medzitým sa však prepílili trochu vyššie. Zbytočne po mne kričali. Bandasku som videl, ale pred pár minútami. Mali kričať skôr. Preto kričím po za mnou idúcom Dušanovi. Aj on už bandasku minul.

Ďalším želiezkom v ohni je Vincent. Čiže zase nič. Nezlyhal až posledný z nás. Mal ideálne podmienky. Informácia o bandaske s palivom ho zastihla tesne pri nej. Možno sa na jej odnesenie cítil aj preto, že bol doslova obklopený ženskou časťou našej výpravy. Za takýchto podmienok by som si možno trúfol i ja. Za vynesenie bandasky sme boli patrične potrestaní. Jabĺčkovicou. Tej, na rozdiel od benzínu, mali pri sebe dostatok. A keďže sme obetaví a radi pomáhame dobrým ľuďom, rozhodli sme sa im pomôcť s jabĺčkovicou…

A sme hore. Naozaj pekné výhľady. Vlastne už zdola sme videli, že Temešská skala bude naozaj krásnou čerešničkou turistickej akcie. Ideálne miesto. Pohľad na hodinky naznačuje, že aj ideálny čas dať si k výhľadom aj niečo pod zub. Asi sme tu naozaj dlho, lebo pilčíci už polom na turistickom chodníku vyčistili a práve prichádzajú na vrchol Temešskej skaly. Vďaka nim sme vlastne prví turisti, ktorí nejdú cez polom. Ten kraľoval na turistickom chodníku dlhé roky. Prehodíme medzi sebou zopár slov, kalíštekov, k tomu spoločná fotka a ideme ďalej.

V ďalšej časti trasy to šlo takmer samé. Najväčšie stúpanie sme mali za sebou. V najvyšších miestach trochu spomalil postup sneh. Nám to však nevadilo. Aspoň máme viac času na obdivovanie zasneženého hrebeňa. Potešil aj prístrešok, ktorý na mape nenájdete. Napriek tomu stojí a sú od neho pekné výhľady na Rokoš a Nitrianske Rudno.

Poslednou čerešničkou boli výhľady z Chotej hory. Čarovné miesto. Až tak čarovné, že si Ľudka k tým výhľadom aj vyložila nohy na stôl a Ivan netypicky hýril pohybom. Síce pri tom sedel, ale ruky mu lietali všetkými smermi. Až tak sa snažil ukazovať všetko, čo sa mu páčilo. Snáď sa všetkým páčilo a nikoho sme nechtiac na tejto akcii neuštvali…

Úvod – úvodný

Ako vznikla táto akcia? Jednoducho. V auguste 2021 ma s manželkou pozval sused Peter na víkendový pobyt na chatu na konci Valaskej Belej. V sobotu večer som len tak rozjímal a náhodou som pohľadom zablúdil na ďaleký horizont. A viete čo som uvidel? Áno správne tušíte – Temešskú skalu. Už vtedy som si povedal, že tak pekné miesto musím navštíviť. Keď som potom v práci stretol Jozefa, spomenul som mu môj „zážitok“ so skalou. Čuduj sa svete, proti jej návšteve vôbec neprotestoval.

No a práve v týždni, pred uskutočnením tejto akcie, som si na milú skalu znovu spomenul a Jozefovi som navrhol jej návštevu. Musela ho zaujať, lebo vzápätí prišiel za mnou už s nakreslenou trasou – okruhom. Bolo len treba určiť deň. Voľba padla na nedeľu, lebo v sobotu malo ešte pršať. A tak sa stalo.

Úvod – záverečný

Chcem poďakovať Jozefovi, že sa opäť podujal dopravou do miesta turistického harašenia. A samozrejme Ivanovi, lebo ten nás zas dopravil do Piešťan pred Tesco.

Na tomto mieste, ešte než začnem opisovať pre nezúčastnených zážitky z akcie chcem spomenúť, že akcie sa zúčastnila aj priateľka našich severaniek Marienka. Marienka dúfam, že sme Ťa touto túrou nevystrašili, ale že si si ju poriadne užila. A keď už nič iné, aspoň si spoznala nových ľudí, ktorí sú postihnutí chorobou / úchylkou zvanou „turistika“. Je už na Tebe, ako s tým naložíš a aké ponaučenie si z tejto akcie odnesieš.

PUTUJEME

Prvé zastavenie

Nebolo turistické. Bolo také zásobovacie. Pretože sme sa museli so severankami niekde stretnúť, určili sme spoločne, že tým bodom bude Lidl v Ilave. Severanky už na mieste boli, keď sme dorazili k Lidlu. Tentoraz sme kávičku v Zadarmovciach odmietli. Využili sme služby kávového automatu v útrobách Lidlu, kým niektorí robili v ňom nákup proviantu. Keď nás naštartovala kofeínová bomba, vyrazili sme do Nevidzian – štartu našej akcie.

Druhé zastavenie

Kým sme sa na chvíľu na trase zastavili, užili sme si medzi Nevidzanmi a obcou Temeš trochu blata. Pred nástupom na žltú značku našim bodom záujmu bol Pamätník padlým sovietskym vojakom, ktorý je situovaný nad obcou Temeš. Pre tých, čo tam neboli spomeniem, že Pamätník je venovaný dvom neznámym sovietskym vojakom, ktorí padli pri oslobodzovaní obce Temeš.

Tretie zastavenie

Toto zastavenie nebolo ešte vrcholové, aj keď niektorí to mohli považovať za vrchol Tesne pred príchodom do Temešského sedla sme stretli šesť chlapov pilčíkov, ktorí čistili žltý turistický chodník od štvorročného popadaného dreva po veternej kalamite. Veľmi záslužná práca chlapi – ďakujeme vám, že my turisti môžeme potom chodiť po bezpečných chodníkoch.

Na tomto mieste sme sa chvíľu zdržali. Čo sme mali robiť keď po tom, čo im Ivan spravil službu tým, že im zdola priniesol bandasku s benzínom do píl a ony sa nám chceli odvďačiť „vitamínmi“ Aj sme si trochu s nimi pokecali, občerstvili sa a doplnili tekutiny Napokon po rozlúčke sme pokračovali ďalej.

Štvrté zastavenie

Temešská skala si zaslúži dlhšie zastavenie. Jednak ponúka nádherné výhľady a navyše po výživnom stúpaní na ňu je treba si oddýchnuť. Na jej vrchole sme pobudli možno aj hodinu. Na vine sú spomínaní chlapi pilčíci, ktorí asi polhodinu po nás tiež dorazili na „skalu“. Znova sa rozohral rovnaký scenár ako pod Temešským sedlom. Všakovaká debata o všeličom a každý s každým. Kvalitné občerstvenie, opätovné dopĺňanie potrebných „vitamínov“ a kochanie sa nádhernými scenériami vrcholu nás na „skalu“ prikovali. Jožo dopodrobna zmapoval Temešskú skalu dronom a vy ostaní onedlho budete môcť vidieť výsledok jeho tvrdej pilotnej práce.

Za nedostatok by som považoval, že sme nevyužili služby ohniska na skale, lebo pilčíci prišli poriadne „vyzbrojení“ proviantom. Už počas prvých minút pobytu zakladali ohník, aby si opiekli prinesené dobroty. My sme len pozerali a sliny nám tiekli z úst – teda aspoň mne. To by som považoval za vážny nedostatok organizácie tejto akcie a treba sa nad tým poriadne zamyslieť.

A keď vzájomné rozhovory utíchli a všetka činnosť ustála posledným aktom, ktorý sme na „skale“ vykonali, bolo spoločné fotenie s príjemnými chlapmi pílčikmi. Rozlúčka na seba dlho čakať nenechala.

Piate zastavenie

Dá sa povedať, že tých zastavení bolo viac, ale zhrniem to do jedného. Prakticky sme sa zastavili vždy, keď sme dorazili na nejaký vrchol na našej trase. Postupne sme navštívili Malú Maguru. Potom prišiel na rad druhý najvyšší vrch Strážovských vrchov Magura. Tu sme pobudli o niečo dlhšie. Ďalším zastavením boli vrchy Hlboký vrch a Vojtková.

Posledným vrchom, kde sme dali odpočinúť svojim nohám bola Chotá hora. No ja som sa stal vinníkom, že sme jej výhľady nevyužili všetci. Tesne pred výstupom na Chotú horu sme zle odbočili zo žltej turistickej značky na čo nás upozorňoval Ivan. Nie všetci toto varovanie počuli. Ja – vinník – som Mariku a Marienku omylom poslal samé po nesprávne nastúpenej lesnej cestičke. V omyle, že Jozef odbočil iba kvôli keške a nepočujúc Ivanove varovania o zlom smere som bol v tom, že som ich poslal správne. Moja chyba, moja chyba, moja chyba. A preto sa chcem ešte raz ospravedlniť Marike i Marienke za tento omyl – prosím – Marika a Marienka prepáčte. Už sa to viac nestane – dúfam 

Záver

Do cieľovej obce Nevidzany sme dorazili neskoro večer. Ešte nebola tma, ale slniečko už uvažovalo, že zapadne. Po ceste domov sme sa chceli ešte niekde občerstviť aspoň teplou polievkou, ale situácia s reštauráciami bola katastrofálna. Všetko bolo zatvorené – hrôza. Takto sa z krízy gastronómia nedostane. No čo už. Asi si budeme musieť na podobné situácie zvyknúť. Len dúfam, že nie všade je to tak a občas naďabíme na výnimky.

Chcem tradične všetkým poďakovať za účasť. Bolo my s vami dobre. Užil som si pekné chvíle a znova načerpal nových síl, ktoré príroda, lesy a hory poskytujú.

Ďakujem a nabudúce dovidenia.

Ľudka mi včera písala, že ony idú svojim autom a že od 8.00 hod. nás čakajú v ILAVE pri Lidli.

Naša cesta z Piešťan k Lidlu v Ilave podľa Google mapy trvá 36 min.

ak by ste šli cez Ilavu, o 7,30 mi tam prichádza bus,…

…k bodu číslo jedna: Ty sa pokloníš padlým vojakom a ja im podám správu, čo stvárajú ich pravnuci

S Ivanom prichádzame na vytipované parkovisko v Doľanoch takmer na sekundu presne. Na križovatke mu takmer dávam prednosť pri odbočovaní na vedľajšiu cestu. Iba takmer. Asi z mojej strany fúkal o niečo priaznivejší vietor. Obaja totiž prichádzame z inej svetovej strany. Ivan cestou vedúcou popod Malé Karpaty a ja zase od Trnavy.

Prichádzame na parkovisko, ale neparkujeme. Nie, že by tam nebolo dostatok miesta. Parkovisko bolo prázdne. Len ceduľka na budove predajne náboženskej literatúry bola proti. Keby len proti, vyhrážala sa odtiahnutím. Chvíľu sme zvažovali, či až tak budeme vadiť, veď je nedeľa… nakoniec sme sa radšej rozhodli nájsť nejaké iné parkovisko.

A je to tu. Cintorín zlyhal. V jeho blízkosti sa tradične nachádza parkovisko. Nie že by tomu nebolo tak i v Doľanoch… Lenže my sme dve autá. A nechceme napoly zaplniť celé parkovisko na takmer celý deň. Ďalším želiezkom v ohni je kostol. Je to dobré želiezko, ale aj omša je. Práve teraz. Takže zase nič. Začínam rozmýšľať, či sme sem prišli šľapať a hľadať kešky, alebo sa voziť autami po dedine.

Konečne nejaké miesto. Dostatok miesta na uličke. Tráva vyjazdená, udupaná, čiastočne vysypaná kamienkami. Toto miesto jednoznačne slúži domácim ako parkovisko. Slúži, ale nie dnes! Je voľné! Domáci by ani okom nestihol mrknúť a už sme parkovali.

Napriek tomu to ešte nebolo to posledné miesto. Našťastie iba pre jedno z našich vozidiel. Ivan musel svoje auto posunúť, ale iba o zopár metrov ďalej. Z jedného z neďalekých domov totiž vyšla pani a požiadala ho, nech sa radšej trochu posunie. To aby sa jej ľahšie vychádzalo z garáže. A Ivan auto radšej posunul. Keď si pani nie je istá, treba radšej posunúť. Nech nie sú plechy na aute zbytočne vlnitejšie, ako je treba…

Úspešne postupujeme. Zrazu kríž. Tu niekto umrel. Má tu aj fotku. Rozmýšľame. Čo sa asi mohlo stať? Lesník, na ktorého padol strom? Alebo poľovník? Či turista? Ivan je čoraz viac zachmúrenejší. Zrazu z neho vypadlo „bol o rok mladší ako ja“.

Už sme zistili, čo sa stalo. Tentoraz robím na tejto akcii Vincenta ja. Dostal som to z okoloidúceho. Bol to športovec. Rád v týchto miestach bicykloval. Zdravo sa stravoval. A zrazu infarkt. Aspoň pri činnosti, ktorú mal rád. Svedčil o tom aj úsmev, ktorý mu zostal na tvári. Ako je to možné? Veď športoval, zdravý životný štýl preferoval… No nič, keď prídem domov, tak si preventívne urežem zo slaninky.

A teraz na veselšiu tému. Chlapík nám dal aj typ na turistiku. Výstup na Vápennú z tejto strany. Vraj pekne vidieť kamenný masív Vápennej. Tu to je: https://sk.mapy.cz/s/maramuhedu Nuž porozmýšľame. Možno na jednej z budúcich akcií…