Komentáre k turistickým akciám

A je to tu. Prvé keškobranie nášho turistického spolku. A vzhľadom na účasť, veľmi úspešné. Zúčastnili sa ho všetci aktívni keškári nášho spolku. Všetci dvaja, Ivan a ja. Takú bohatú účasť hneď na prvý krát som ani nečakal. No, niekedy je život plný prekvapení…

Tentoraz nás čaká viac kešiek ako je bežné na turistickej akcii. Proste ich bude viac ako 5 – 7 kúskov. Nebudem napínať, bude to dvojciferné číslo. Nie, k číslu 99 sa nepriblížime. Nezobrali sme si čelovky a navyše… vieme sa ovládať. Aj keď to niekedy tak nevyzerá. A niekedy to tak ani nie je.

Zo začiatku sa motáme. Nie, ešte nehľadáme kešku. Motáme sa autom po ceste III. triedy č. 1877. Našťastie nie je dlhá. Má niečo cez 7 kilometrov. Potrebujeme totiž niekde zaparkovať. Prieskum z pohodlia obývačky, sediac za počítačom prostredníctvom google street view nie je zlý…, len občas šofér na mieste zistí, ž sa tam jeho auto nezmestí. No, zmestilo by sa, len by trochu trčalo.

Niekto si povie „No a čo?“ Aj tak sa dá k tomu pristupovať. Len aby sa potom nenašiel iný šofér, ktorý si povie tiež „No a čo?“. Len pri trochu inej príležitosti. Keď mu to nevydá a nechtiac si berie zo sebou spätné zrkadlo z nášho auta alebo otestuje odolnosť laku na ňom… Občas to chce aj trochu predvídavosti. Najmä v dnešnej dobe.

Úspešne sme zaparkovali v blízkosti jedného osamoteného domu. Nie sme tam sami. Vo „dvore“ stoja ďalšie štyri osobné autá. No, v blízkosti… presnejšie dostatočne vzdialení od ceduľky s nápisom „Súkromný pozemok“. Boli sme ohľaduplní. Nezavadziame šoférom z domu, ani traktoristom na poľnej ceste.

Pôvodne sme prvých zopár stovák metrov nemali ísť po značke. Ale ideme. Je to veľmi netradičná značka. A značkár asi nebol nadšený, keď mu došla farba. Totiž, to nebola farba, ale olej. Z auta. Asi niekde chytil olejovú vaňu. A celkom úspešne. Značka je miestami široká aj na pol dlane. Po prejdení prvých 200 – 300 metrov mal stále dostatok oleja na značenie… Ako ďaleko mu olej vydržal už nezisťujeme. Odbočujeme totiž na inú netradičnú značku. Už sme totiž na mieste, kadiaľ kedysi viedla úzkorozchodná lesná železnica. Trasa je označená štítkami s obrázkom železničky.

Kraj je to pekný. Les striedajú lúky, ktoré poskytujú výhľady. Občas odbočíme aj bokom kvôli keškám. Násyp miestami vidieť dodnes. Na mnohých miestach mu neuškodili ani autá, ktoré vystriedali parný rušeň s vagónmi plnými dreva. Žiadne vyjazdené koľaje od áut, ako na iných lesných cestách. Mostov tu bolo viacero. My sme dnes videli väčšinou len viac, alebo menej zachované mostné piliere. Výnimkou bol jeden „zrekonštruovaný“ most pre peších alebo cyklistov, ktorý nám urobil veľkú radosť. Ivan si zaspomínal na staré časy, kedy ho keškovanie bavilo. Lebo sa darilo. Až po určitú kešku. Ste v lese. Ukazuje vám to na miesto. Pomôcka je – dutina v strome. Ste šťastní, lebo naozaj je v strome dutina. A v nej… všetko možné, len keška nie. Nevadí. Veď to málokedy ukazuje s presnosťou na meter. Rozširujete okruh pátrania na desať metrov okolo. Dutín viacero, a nič.

Rozširujete okruh na dvadsať metrov. Občas sa takáto nepresnosť stane. Dutín požehnane, výsledok po možno polhodine rovnaký. Už zvažujete rozšíriť okruh pátrania aj do okolitých krajín. Keď však zbadáte to množstvo stromov okolo… prechádza vás chuť. A práve v tento moment si Ivan spomenul, prečo sa v poslednej dobe z neho stal vlažnejší keškár. Kešku sme nakoniec našli. Náš nový rekord nepresnosti. Vzdialenosť od bodu navádzania sa zastavila na 43 metroch.

Slniečko sa začína pomaly naklánať k obzoru. Nebudeme to preťahovať. Stačilo. Dnes sme odlovili 17 kúskov na 18-tich kilometroch. Bolo to trochu náročné. Turista si sadne a odpočinie. My nie. My sa motáme okolo a hľadáme kešky. Takže sme stále na nohách. Nevadí. Aspoň sme boli na čerstvom vzduchu. Je čas ísť k autu. Našťastie nie sme od neho ďaleko.

Blížime sa k osamotenému domu. Už z diaľky počuť vrešťať uhlovú brúsku. Rozmýšľame, „Má naše auto ešte kolesá? Brúsia s uhlovou brúskou VIN číslo na motore a na karosérii?“ Našťastie sa naše obavy tentoraz ukázali ako neopodstatnené…

Ideme na Vtáčnik. Zase. Keď sme tam boli minule, výhľady neboli. Cez opar sme ďaleko nevideli. Ako bonus aj mrholilo. Dnes vystúpime na vrchol z inej strany a máme aj teoretické šance na výhľady. Veríme Slniečku. Dnes by mohlo byť dostatočne silné na to, aby si poradilo s oparom nad hrebeňom Vtáčnika.

Po pár krokoch sme sa skoro zasekli. Ale iba skoro. Do cesty sa nám totiž postavilo pohostinstvo „U Krejzinky“. No, do cesty… ale naozaj to bolo kúsok od cesty. Tentoraz sme pivu odolali. Nie, silná vôľa je v tom tentoraz nevinne. Aj by sme boli zlyhali, ale bolo zatvorené. Darmo, je nedeľa okolo deviatej hodiny doobeda.

Preto postupujeme ďalej až k Ivanovmu salašu, kde sme tiež nezlyhali a ani tu sme sa nezastavili na pivo. Nie, tu nič nebolo zatvorené. Jednoducho tu nič nebolo. Nič, čo by mohlo byť zatvorené. Preto znovu pokračujeme ďalej. Pauzičku si robíme až pri Partizánskej chate. Pauzička bez piva. Nik tu nečapuje. Je to iba chata. Zamknutá chata. V duchu hesla „čo si si priniesol, to si aj vypi a zjedz“ sme sa pustili do vlastných zásob. Dávno sa veru nespoliehame na miestne zdroje. Ak sa nejaký objaví, občas nepohrdneme, ale už sa nespoliehame… Našťastie už nie je tak teplo, ako cez leto.

Občas sme si trochu zafučali. To sa musí, veď inak by to nebol ten pravý vrchol. Choď dolu kopcom na vrchol. Možno to niektorí dokážu, ale jedine akurát tak hubou. Ale sľúbiť môžu. Ej veru, koľko sľubov sme už počuli a onakvejších, z koľkých strán… ísť dolu kopcom na vrchol, to nedokáže ani parašutista s deravým padákom…

A je tu vrchol. Slniečko nesklamalo. Výhľady sú. Zisťujeme, že už to vypuklo. V hornej časti pohoria sa už stromy začínajú sfarbovať tak, ako sa na jeseň patrí. Ešte to však nie je ono. No nič, možno o taký týždeň, či dva, možno v nejakom inom pohorí…

Ďalšou dnešnou čerešničkou je Kláštorská skala, tretí najvyšší vrchol celého pohoria. No, tá čerešnička neleží presne na vrchole, ale kúsok od neho. Je to skupina andezitových skál. Podľa internetu vraj najkrajšie a najvýraznejšie skalné mesto v celom pohorí Vtáčnika. Niektoré skaly dosahujú výšku 20 metrov. Na jednu z nich, ktorá sa nám zdala najvyššia, sme ráčili vyliezť. Výhľady za tú námahu stáli.

Koľko metrov si hore vystúpal, toľko si aj ráč sklesať dolu k autu. Niekedy to býva problém. Najmä, keď úraduje ľad či blato. V tomto prípade to boli šutre vhodne porozhadzované v úvoze. Mnoho šutrov a nahusto. V ideálne naklonenej rovinke. Nik nechcel tresknúť a byť prvý dolu. No ale tak, ako niekto musí byť posledný, tak musí byť aj niekto prvý. Náš prvý našťastie netreskol a ani nikto za ním. A tak sa nám podarilo šťastlivo doraziť dolu do dediny k autu…

Úvod

I keď som ako rodič tejto akcie menovaný ja, nevymýšľal som ju sám. Akciu som dal dokopy spolu s Jozefom.
Na Vtáčniku sme boli v novembri roku 2020 a vtedy sa nám nepodarilo kochať sa výhľadmi z tohto výhľadového kopca. Už vtedy sme si povedali, že kvôli výhľadom sa sem musíme vrátiť. A ten deň nastal práve teraz. Iná je len zostava. Romana a Ivana nahradila Miriam a Kowo.

Putujeme

Štartovací bod sme zmenili. Vybrali sme si obec Kľak. Určite si to zaslúži. Je to obec, ktorá na konci vojny v januári roku 1945 bola ťažko skúšaná. Obec bola za pomoc partizánskym skupinám pôsobiacim v pohorí Vtáčnik počas SNP úplne vypálená a fašisti v nej zavraždili 84 obyvateľov. Nezľutovali sa ani nad deťmi a tehotnými ženami. Pri miestnom pomníku SNP venovanému obetiam, ktorý sme navštívili na konci túry som ja venoval tichú modlitbu. Tak som to cítil a musel a chcel som.

Ako prvú sme na našej ceste navštívili Partizánsku chatu. Tá je situovaná v druhej tretine cesty na vrch Vtáčnik. Súčasťou priestoru pred chatou je aj sedenie a tak sme ho využili na krátku prestávku a jedlo. Chata v minulosti možno ponúkala aj nejaké pohostenie, ale to sú už zašlé časy socializmu. Dnes sme sa mohli na chatu už iba pozerať.

Najzaujímavejším bodom trasy bol vrch Vtáčnik. Mali sme šťastie, pretože dnes sme mali pekné počasie a už pred príchodom naň sme tušili, že dnes budeme odmenení krásnymi výhľadmi. Bolo presne tak, ako sme tušili. Vrchol je síce čiastočne zarastený stromami, ale jeho rozsiahli priestor sa dá obísť a vidieť aspoň na tri strany. Mali sme dostatok času, aby sme si oddýchli, najedli sa a riadne zdokumentovali naše kochanie sa do fotografií a videí. Bolo aj tradičné odovzdávanie vrcholových medailí. No pre neprítomnosť „dvorného“ víno-variča Romana sme sa „vrcholového“ nedočkali Dokonca ani tá Jožova legendárna zázvorovica, ktorá sa vtedy v novembri podávala nebola
Ja som si pred odchodom spomenul, ako sme sa pod krížom na Vtáčniku spoločne fotili a tak som všetkých vyzval, aby sme tak učinili aj teraz. Nikto neprotestoval. A preto vám môžem na porovnanie ponúknuť obidve fotografie.

Po odchode z Vtáčnika po pár sto metroch sme navštívili zaujímavé andezitové skalné zoskupenie zvané Kláštorská skala. Je to skalné mesto s mnohými zaujímavými skalnými vežami. Na niektoré sa dá bez problémov vyliezť a tak sme to využili. Jednak sme si mohli pozrieť nádherné výhľady a za druhé bolo to vhodné miesto pre štart Jožovho drona. Mne skaly tak trochu pripomenuli už skôr navštívený vrch Benát v Pohronskom Inovci. Po chvíli oddychu na tomto zaujímavom mieste sme sa pohli ďalej.

Poslednou zastávkou na trase bol Rúbaný vrch. Dostali sme sa k nemu po hrebeni a červenej turistickej značke, ktorá tvorí Ponitriansku magistrálu. Bola to veľmi príjemná nenáročná cestička, priam idylická. V súvislosti s touto magistrálou padli návrhy na jej absolvovanie. Takže niekedy nabudúce uvidíme, lebo záujem bol. Ja osobne sa rád zúčastním, pretože to môže byť zaujímavá trasa. Rád znova uvidím Handlovú, kde magistrála začína a na jej konci konečne navštívim vrch Zobor, na ktorom som ešte ja nebol.

Do cieľa, do obce Kľak sme sa po Rúbanom vrchu dostali po „zaujímavom“ teréne. Preveril nás prudký zraz tvorený kameňom a hlinou, kde si bolo treba dávať veľké bacha. Našťastie sme náročný terén prešli všetci bez úrazu. Do obce nás napokon doviedli lesné asfaltové cestičky Vicianovej doliny a v závere cesta tretej triedy vedúca do obce mierne do kopčeka. Než sme prišli k autu ešte sme navštívili spomínaný pomník SNP obetiam obce Kľak.

Záver

Bola to zaujímavá trasa s vyvrcholením na vrchu Vtáčnik. Tentoraz za pekného počasia a s vytúženými výhľadmi a samozrejme v kruhu vynikajúcej partie nášho spolku. Ďakujem všetkým za účasť a skvelú spoločnosť.

Nabudúce dovidenia. Už teraz sa teším na ďalšiu turistiku.

Škoda že idete v piatok , ak by ste išli v sobotu, určite by sme sa pridali…

Ideme spolu. Zatiaľ iba autom. Roman s Marošom sú už pevne rozhodnutí kadiaľ pôjdu. Nás ostatných odrádza 1 800 výškových metrov. Najmä časť zo Suchého dolu k chate. Preto dáva Ivan do pľacu viacero alternatív. Nestihli sme sa prikloniť ani k jednej z nich a už parkujeme. Nevadí. Ak pôjdeme s Romanom a Marošom na lanovku, zúžime výber! No a hore na hrebeni sa uvidí…

Na hrebeni sme naozaj uvideli. Nádherné počasie a krásy prírody. Kam pôjdeme my ostatní, váhajúci, zostáva stále nejasné. Napriek tomu padá rozhodnutie ísť s Romanom a Marošom na Veľký Kriváň a potom sa uvidí. Tentoraz sa už budeme musieť rozhodnúť.

Roman s Marošom čakajú. Čakajú kým dofotíme, dodronujeme, dopijeme, a konečne sa rozhodneme čo a ako. Nakoniec sa váhavo rozhodujeme ísť opačným smerom. Predsa len tie výškové metre a niektoré časti našich tiel nie sú v úplne ideálnom stave… Roman s Marošom vyrazili. Majú dlhšiu trasu a už nemajú na čo čakať. Naše cesty sa preto rozdelili…

Je čas, aby sme sa pohli aj my. Na vrchol totiž prichádza čoraz viac ľudí. Snáď dolu v Terchovej ich je menej, ako tu hore. Pri stúpaní na Chleb zisťujeme že sem smeruje rovnako veľký dav, ako na Veľký Kriváň. Chvíľu tu zotrváme a ideme ďalej.

Zrazu nás dobieha niekto s veľkým krikom. Žeby medveď? A tu hore? Veď by všetky medvede mali byť dolu v okolí dediny v blízkosti kŕmidiel. Dospelí sa chovajú pokojne, nik neuteká, takže žiaden medveď. To na plné kolo kričí a plače maličké dievčatko. Má unavené nožičky. Nechce ísť ďalej, lebo nevládze. A tu sa stal zázrak. Ivanovi sa stačilo opýtať, či by mu dievčatko nechali, lebo sa mu páči. A zrazu to šlo. Vzduchom leteli chumáče trávy. Až tak dieťa hrabalo, len aby sa dostalo z Ivanovho dosahu. Tentoraz nevládala mamička.

Sme na Poludňovom Grúni. Pomaly naberáme dostatok psychických síl na zostup padákom dolu k chate. Zrazu z vedľa stojacej skupinky sa niekto opýta „Koľko je hodín?“ Odpoveď si už nepamätám, lebo som sa psychicky sústredil na to prázdno podo mnou a za ním na chatu. Odpoveď určite pýtajúceho uspokojila, lebo vyhlásil „tak to stíhame zísť dolu na chatu na kávu a potom späť hore na hrebeň, aby sme mohli ísť lanovkou dolu.“ Asi má niekto svojský zmysel pre humor, alebo kolená v nepomerne lepšom stave.

Slušný sklon a k tomu ako bonus občas blato a vlhko. Ideálna kombinácia na to, aby si človek pri zostupe aj ľahol a na zopár stotín sekundy si odpočinul. A veru sme si aj ľahli. Všetci. Dobrovoľne. Ku kofole pri chate. Do trávy. Lehátka boli totiž obsadené. A slniečko nám priadlo a hrialo a hrialo až tak, že keď som sa uvidel v spätnom zrkadle, zase som bol ako indián…

Dolu k autu sme došli o zopár minút skôr, ako Roman s Marošom ku kompe v Nezbudskej Lúčke. Museli na nás čakať. Ale my sme ich v tom nenechali samotných. Aj my sme čakali… v zápche smerom z Terchovej na Žilinu. Nakoniec sme si cestu trochu okorenili kompou pod Strečnom. Potrebovali sme sa dostať na druhý breh. Tam stojí totiž penzión, v ktorom sme si dali večeru…

V 2014 som prešiel túto trasu. O rok neskôr som sa začal venovať Geocashingu a zistil som, že na tomto hrebeni je toho dosť. Lenže priemerná rýchlosť kešera aj s hľadaním je 2km/h. Takže teraz by som potreboval asi 9 hodín. Preto tentokrát nepôjdem, ale možno by som vedel pomôcť s logistikou. Napríklad, previezť auto z Terchovej pod Starý hrad a tam si niečo pobehať

Vinco, stáva sa z teba mediálna hviezda https://kst.sk/…e-z-ustredia

Úvod

Ako som sa dostal k tejto akcii? Celkom náhodne. Pôvodne som chcel ísť do hôr v sobotu 25.9. na moje narodeniny. Síce som ešte nemal nič vybraté, ale niečo by sa našlo.
A čo sa vlastne stalo, že som sa na Tesláckej stovke ocitol? Proste otvoril som si môj email a medzi spamom som si našiel oznam o tejto akcii. Hovorím si. Čo to tu robí. Veď ja mám naše hory a turistiku rád a „niekto“ mi ho hádže do spamu? A tak sa spam pakoval do bežnej pošty. A keď som si ešte pozorne prečítal obsah správy, nemohol som odolať Oslovila ma hlavne zaujímavá trasa, ktorá bola iná ako tá na Trnavskej stovke. No ale spomenul som si ešte na Romana a tak mu volám, či nemá záujem ísť so mnou. Nakoniec to dopadlo tak, že idem sám 

V sobotu ráno 4:30 vyrážam z domu do Piešťan k vlaku. Prichádzam na stanicu a tu badám, že rýchlik už stojí na peróne a je pripravený na odjazd. Neskutočné. Ja som si zle vyrátal čas na dopravu a tak nelením a bežím k nemu. Nastúpil som doň v poslednej chvíli. Uf, uf. Vo vlaku si hľadám vhodné miesto. Idem, idem a tu zrazu nejaký chlap sedí sám v štvorke a vedľa seba položený ruksak. Zdvorilo sa ho pýtam, či má voľné miesto a on, že áno. Po pár minútach nachádzame spoločnú reč a zisťujeme, že obidvaja mierime na Teslácku stovku. Takto vzniklo jednorazové partnerstvo na spoločnej ceste Tesláckou stovkou. Môj turistický parťák sa volá Tibor (mimochodom je od Púchova) a dnes môžem povedať, že som rád za jeho spoločnosť na akcii.

Putovanie

Začíname na hlavnej železničnej stanici. Približne za hodinku sa ocitáme na Kamzíku, kde je registrácia účastníkov. Tu zrazu stretám legendárneho Ivana Kadlečíka. A tak, skôr než vyrazíme na trasu, absolvujeme traja (ja, Tibor a Ivan) spoločnú fotografiu. A potom už horsa do dobrodružstva.

Na túto prvú časť som sa veľmi tešil. Nikdy som nešiel na Pajštún z Borinky. Než sme však dorazili na Borinku stala sa nám taká nepríjemná udalosť. V horlivom rozhovore s Tiborom sme zabudli odbočiť k druhému kontrolnému bodu k bufetu Lesanka za Kačínom. Keď sme si to všimli vracať sa nám už neoplatilo. Prvé kontrolné body ešte neboli otvorené a bolo treba spraviť selfie fotografie. My sme selfie robili až na Marianke pri hostinci u Zeleného stromu. Prvej živej kontroly sme sa dožili až na Košarisku v reštaurácii Zapadnutý kút, kde sme si dopriali aj oddych a kofolu.

Za Kozím chrbátom sa nám pritrafila udalosť, ktorú je treba spomenúť. Stretli sme tri príjemné ženy, ktoré nám venovali pár hrejivých viet a samozrejme spoločnú fotografiu. Tiež išli Teslácku stovku a padla dohoda, že ak sa ešte stretneme tak platím na ďalšej občerstvovačke pivo S prianím všetkého dobrého na trase sme sa rozlúčili.

Na kontrolnom bode Zumberg sa k nám pridali dvaja súpútnici. Mladý chalan Kubo a ďalší legendárny stovkár Peter Kováč. Tí s nami putovali až na Pezinskú Babu, kde sme sa rozdelili. Zumberg bol zvláštny aj tým, že sa tu ponúkali ako občerstvenie džemové palacinky, ktoré nám dodali sily pred výstupom na Veľkú homoľu.

Veľká homoľa bol kontrolný bod s príjemnou pani. Tá sa nebránila mojej prosbe opečiatkovať mi aj čelo. Doložiť dôkaz však nemôžem, lebo som udalosť nezdokumentoval fotografiou a pečiatka sa mi vplyvom potenia z čela vytratila
Pobyt na Veľkej homole sme využili aj na návštevu rozhľadne a kochaním sa jej nádhernými výhľadmi.

Guláš a kofola bola predmetom oddychového času na ďalšom kontrolnom bode. A tým bola Chata pod Lesom na Zoške. Aj tu sa stala milá udalosť. Niekoľko minút po nás sem dorazil Jiří Hofman z Prahy, ktorý absolvoval už 924. stovku. Neodpustil som si s ním spoločnú fotografiu. Človek sa často nestretá s takýmito aktívnymi turistami. Pre mňa to bola neskutočná česť. Už len vysloviť to číslo je namáhavé, že „deväťstodvad­saťštyri“ , nie to aj odchodiť. Všetci štyria sme potom pokračovali ďalej.

Trasu k ďalšiemu kontrolnému bodu na Hubalovej nám neúnavne spríjemňoval svojím zaujímavým rozprávaním Peter. Je neuveriteľné, ako má Peter prechodené Karpaty a čo všetko pozná v tomto pohorí. O niektorých veciach som ani len nepočul. Bolo zaujímavé ho počúvať. Po príjemnej kontrole na Hubalovej nás čakali stupáčiky na Skalnatú a na Čmeľok. Po 60. kilometroch sme si ich s „radosťou“ vychutnali. No zaťali sme zuby, lebo nás čakal vytúžený oddych aj s občerstvením na Pezinskej Babe.

Chata Korenný vrch sa stala na chvíľu bezpečným útočiskom. O povznesenie nálady sa postarali okrem oddychu aj párky a kofola. Navyše bolo tu aj príjemné obsadenie kontroly. Mladý chlapec (člen kontroly) nám už z diaľky pri príchode ukazoval smer „k pečiatke“, ktorú sme potrebovali do záznamníka Ja som si s ním a typujem s jeho mamou spravil spoločnú fotografiu. Po oddychu sme sa vydali na poslednú časť trasy.

Táto trasa bola pre mňa rozhodujúca. Pravá noha už štrajkovala (pľuzgier), no povedal som si, že to musím dobojovať. Čakali nás už len dva kontrolné body. Prvý na Bielom kríži, kde bolo treba odpísať nadmorskú výšku zo smerovníka a druhý na Kamzíku, kde bolo treba odpísať názov bufetu na ľavej strane. Takže žiadna živá kontrola, ale mŕtva kontrola
Od tejto chvíle to bolo čisté utrpenie. Monotónne prekladanie nôh. Za tmy sa mi zdal chodník všade rovnaký, to bol ďalší demotivujúci článok. Vôbec som nevedel identifikovať kde som. Za svetla je to úplne iné. Čo je však pozitívne, že hlava fungovala. Tá neúnavne vravela nohám „choď ďalej, len choď“ a ja som odhodlane išiel 

Poznáte ten prípad, keď vám hádžu polená pod nohy? Tak presne som vnímal poslednú trasu, ktorou nás organizátori tohto pochodu poslali až do ústredia KST po asfaltkách mesta Bratislava. Toto asfaltové utrpenie trvalo presne tri kilometre. Vykúpením bol konečný rázcestník modrej turistickej značky, ktorý je osadený priamo pred budovou ústredia KST. Hurááááááááááááá. My sme to dokázali, povedal som si v duchu za mňa aj za Tibora, môjho turistického parťáka. Vo vnútri nás všetci privítali úprimným potleskom a vtedy mi došlo, čo sa mi podarilo uskutočniť. Na prvý krát prejsť trasu Tesláckej stovky. Bol to pre mňa úžasný pocit. Tí, čo chodia pravidelne stovky vedia o čom hovorím.

Záver

Opäť to bol nezabudnuteľný zážitok. Počas poslednej časti trasy sa mi honili hlavou rôzne myšlienky. Dokonca aj také, že už nikdy stovku nepôjdem. Ale ja viem, že to dlho nevydržím a príde čas, keď si poviem „nikdy nehovor nikdy“ 

Na koniec chcem poďakovať môjmu „Tesláckemu“ parťákovi Tiborovi, že som ho mohol spoznať a že sme spolu prežili nezabudnuteľné chvíle na tejto trase.

Milí turisti – dovidenia nabudúce.

Veľká gratulácia!!! Prajem Ti nech rovnako osláviš aj svoje sté narodeniny

Waau Vinco si borec!!! Uži si to v zdraví !!

Táto akcia vznikla ako doplnok k hlavnej atrakcii dňa – Via ferrata Dve veže.

Táto akcia vznikla na predchádzajúcej akcii. Aj to sa stáva. Aďka začala nenápadne. Čo vraj robíme v stredu, cez sviatok. Mohli by sme ísť na Veľký Rozsutec. Ešte tam totiž nebola. Asi sme ju v Slovenskom raji dostatočne nezničili. Úprimne, tie krátke trasy nezničili ani Hanku. Trampolína pri chate vie o tom svoje. Ale tá dlhšia, Suchá Belá – Kláštorisko – Letanovský mlyn – polovica prielomu Hornádu už mohla. Mohla, ale Aďku nezničila. A tak sme si na minulej akcii dohodli nasledujúcu…

Vstávame skoro. Naozaj skoro. Ako niektorí do práce. Sviatok, nesviatok. Budík začína byť dotieravý o 05:15 hod. Okolo šiestej chceme totiž už vyraziť. Vtedy by malo byť už dostatok svetla. Kontrolný pohľad z okna nám tento predpoklad potvrdzuje. Síce nebolo nutné až takto skoro stávať, ale my sme chceli. Chceli sme sa vyhnúť návalu turistov pri šľapaní hore a … aby sme sa aj na ten vrchol zmestili.

Kúsok za dedinou to začalo byť trochu dobrodružné. Medveďa bolo počuť. Našťastie iba počuť a nie aj vidieť. Chvíľu sme váhali, „Je to medveď? Nie je to medveď?“ Padla aj teória o jeleňovi. Veď pokiaľ nevidíme zvuky vydávajúceho, tak to môže byť aj jeleň. Radšej jeleň. Tejto teórii ale nik z nás úprimne neverí Preto pre istotu búchame turistickými paličkami o seba.

Neviem, ako sa to stalo, ale prišla reč aj na to, čo urobíme, keď medveďa uvidíme. Sme to my ale partička. Nik z nás by nepobehol. Toto rozhodnutie však nemá s odvahou nič spoločné. Kĺby a kríže by naše odhodlanie utekať asi dlho nezdieľali. Toto konštatovanie spúšťa ďalšie kolo klepania paličiek o seba…

Do sedla to už nie je ďaleko. Znovu počuť nejakú zver. Úplne iný zvuk. Takže to dole bol predsa len medveď. Toto hore je totiž jeleň. Nech bolo, ako bolo, my sme už v sedle. Pohľad doľava nám však hovorí, že sme iba v sedle. Týči sa tam k nebu Veľký Rozsutec. Naozaj veľký.

Na vrchol prichádzame okolo deviatej. Už sú tu nejakí ľudia, ale nie je to zatiaľ až také dramatické. Pofotíme, ponatáčame, pojeme, popijeme, nájdeme čo treba… Keď ľudí začína povážlivo pribúdať, rozhodneme sa pohnúť ďalej. Dnes sa tak stalo okolo 09:30 hod…

Rozhodli sme sa správne. Čím nižšie klesáme, tým viac ľudí ide hore na vrchol Rozsutca. Dnes tu bude narvané. Pod tanečnicou je viac poľného kvietia ako ľudí. Zatiaľ. Ľudia ale stále prichádzajú. Nečakáme na to, aby sme zistili, koho tu bude viac… Dnes musia byť Jánošíkove diery beznádejne zaplnené!

Aj sú. Chceli sme sa im vyhnúť, ale podarilo sa nám to iba čiastočne. Reku tuto kúsok pôjdeme po modrej a potom od „pod Pálenicou“ to stočíme na zelenú smerom na sedlo Vrchpodžiar… Plán to bol dobrý, len sme si niektoré úseky trochu zle zapamätali. V hornej časti modrej značky je totiž vodopád i zopár rebríkov a reťazí. No nič, aspoň sme si trochu zaspomínali na Slovenský raj. Len ľudí veľa. Prví čakajú dolu na druhých zmiešaných s tretími niekde v strede vodopádu. Tí spolu čakajú na štvrtých hore, kým sa pohnú. Tí by sa aj hli, ale hore sú reťaze, po ktorých zostupujú piati opačným smerom. A kto vie, či za nimi nejdú šiesti? Idú, a tými šiestimi sme my. Nakoniec sme sa tadiaľ nejako preštrikovali a bez ujmy sme dorazili k autu…

Cestou domov sa chceme niekde zastaviť. Ja som dosiaľ nebol na Spišskom hrade. Ostatní tam už síce boli, ale nič nevedeli o skalnom meste a Dreveníku v blízkosti hradu. A je to jasné. Ideme na Spišský hrad a budeme sa motať aj v jeho blízkom okolí…

Prichádzame na parkovisko. Práve otvárajú hrad. Chvíľu rozmýšľame, kam skôr. Či na hrad, alebo radšej do skalného mesta? Parkovisko zaplnené asi do jednej tretiny nám nakoniec našepkáva, aby sme radšej šli najprv na hrad…

Rozhodli sme sa správne. Na hrade pribúda ľudí. Navyše, spodná časť hradu je verejnosti prístupná iba do 12-tej. Potom tam má byť nejaký koncert. Ľudia, čo prídu poobede, však nebudú až takí ukrátení. Ako kompenzáciu za neprístupnú spodnú časť hradu im je ponúknutá návšteva veže zadarmo. Tí doobeda si za návštevu veže museli priplatiť.

Zostupujeme z hradu na parkovisko. Zisťujeme, že je už komplet plné a návštevníci hradu už parkujú na prístupovej ceste k parkovisku. My plynulo pokračujeme ďalej. Čaká nás totiž skalné mesto. Nie je to ďaleko. Nie sme tu sami. Pred nami sem dorazili lezci. Na nejdenu skalu sa bez výstroje a skúseností bežný človek nedostane. My sme však predsa len jednu trochu viac prívetivejšiu skalu nakoniec našli.

Zostáva vyšľapať na vrch Dreveník. Kedysi tu bývalo slovanské hradisko. Dreveník má tú smolu, že je v tieni Spišského hradu. Po hradisku tu toho veľa nezostalo. Vlastne pre bežného smrteľníka nič. Ten pri návšteve tohto miesta o bývalom hradisku ani len netuší. Jedine, že by si o tom niekde prečítal.

A keďže dnešná akcia mala byť krátka, tak žiadne zdržovanie a čo najkratšou cestou k autu…

Pôvodne som sa chcel opýtať čo tam čapovali. Len teraz je to problém, lebo pivá som videl na 4 – 5 fotkách. Hmm, takže náročnosť trasy bola tentoraz ukrytá niekde inde, ako vo vzdialenosti či v prevýšení…

Tentoraz chceme ísť niekam všetci spolu. Preto padla voľba na Tomášovský výhľad. Hanka má však iba dva roky. Preto vyrážame od blízkeho rekreačného strediska Ďurkovec. Odtiaľ je to iba necelé dva kilometre. Hanke sa chce aj nechce. Ako maličké dieťa. Treba ju vedieť zaujať. Po ceste stíhame nájsť aj zopár hríbov.

Kúsok pred Tomášovským výhľadom vidíme zaparkované vozidlo záchranárov. Tipujeme, že je tu kvôli lezcom. Aj tak je. Stačí na to jediný pohľad. Zvedavý pohľad, čo je dolu pod skalou. Je tam všeličo a jeden pán v modrom tričku. Na tvári sa mu zračí pokoj. Musí. Keby panikáril, je už asi dávno dolu. Ale rýchlejšie, ako by chcel…

Je sobota. Niečo medzi desiatou a jedenástou hodinou. A je to aj vidieť. Zďaleka tu nie sme sami. Aspoň sme si potvrdili zistenia zo včerajšku. Papá sa. To mi dáva šancu odloviť blízku kešku. A šancami sa nemá len tak pohŕdať…

Vraciame sa tou istou cestou. Inú možnosť nemáme. Nevadí nám to však. Nepotrvá to dlho a sme znovu na Ďurkovci. V minulosti sme túto schátralú oblasť považovali za bývalý pioniersky tábor. Ide o rekreačnú oblasť, ktorá vznikla niekedy v 60-tych rokov minulého storočia a vraj fungovala do roku 2009! Dnes sme tu videli aj niekoľko nových stavieb. Niekto sa rozhodol oprášiť zašlú slávu tohto strediska.

Pri parkovisku sme uvideli drevenú sochu hvezdára. Trochu ma to prekvapilo. Hvezdár a zrovna tu? A vraj tu nebol jediný. Občas sa tu vyskytnú aj hvezdári z mäsa a kostí, pretože Ďurkovec je v určitých kruhoch známy ako prírodná hvezdáreň. V tejto oblasti je totiž veľmi nízky svetelný smog.