Jozef
Bola to dobrá akcia, ale istý čas som mal zmiešané pocity. Túru sme zahájili jedným štartovným oroseným vŕškom na konci Štefanovej. Naozaj mal ten sládok z dokumentu o pive pravdu, že to je výživa. Mali sme dobré tempo a pod Tanečnicou sme boli asi za hodinu a pol. Kolená mi jemne naznačovali „neblázni, opatrnejšie“.
V Dierach plno ľudí. Darmo, ešte sú prázdniny. Nevadí, aspoň som sa mohol nafotografovať do sýtosti. A keby ste videli, aké zábery sa mi podarili! Žiaľ neuvidíte. Pod Tanečnicou som si na displeji všimol „No card“. Už som tušil, že je zle. Rýchlo som zisťoval, či to až teraz si foťák postavil hlavu, alebo to ráčil spraviť už od rána. Od rána. Namiesto krásnych záberov mám nič, nula záberov. Skoro ma natiahlo. Ostatným ľuďom pod Tanečnicou hrozilo, že niečo zažijú. Našťastie som sa ovládol. Fotoaparát mal veľké šťastie. Ešte som ho potreboval. Karta v ňom síce je, ale občas sa zatne.
Nabudúce ma pre istotu niekto upozornite keď budem fotiť, že nech si to skontrolujem, či naozaj fotím, alebo sa len pozerám cez fotoaparát. Našťastie bolo okolo dostatok krás a spomenul som si na pokutu za šťavnaté výrazy, tak som to rozchodil.
Naozaj sa nám šľapalo veľmi dobre. Ani sme sa nenazdali a už sme boli na vrchole Malého Rozsutca. Trošku nám skočil do úsmevu pohľad na Veľký Rozsutec. Proste naozaj je Veľký. Reku nebudeme sa zdržovať a ideme ďalej.
Výstup na Veľký Rozsutec už taký pohodičkový nebol. Do kopca stúpalo veľa ľudí. Nejeden z nich mal dokonca rovnaký nápad, ako my. Išli na Malý aj Veľký Rozsutec. Ak sme aj potrebovali občas pauzičku, tak sme ju spájali s kochaním sa. Už cestou hore sme videli, že Malý Rozsutec je naozaj malý. Pomaly, ale isto sa zmenšoval. Dosiahli sme vrchol Veľkého Rozsutca. Ľudí tam bolo naozaj dosť. Viac, ako treba. Odmenili sme sa kozlom, dali obed a šup dole, lebo okolo 15tej hodiny malo trošku pršať.
Zostup dole je fakt nášup. Vôbec som nezávidel tým ľuďom, čo s tejto strany stúpali hore na Veľký Rozsutec. Nejako podozrivo rýchlo sme boli dole v sedle Medziholie. Mali sme dosť času a cítili sme sa stále prekvapivo dobre, tak sme rozmýšľali, čo s načatým večerom. Padla voľba na Osnicu. Tam sme ešte neboli a nie je to taký nárez, ako Stoh. Tak sme šli.
Už nám to síce do kopca tak rýchlo nešlo, ale ten stupáčik na hrebeň Osnice sme prekvapivo zvládli celkom dobre. Na Osnici bol trochu problém pózovať aj fotofrafovať, pretože tam mali mravci svoje územie. A dávali to aj najavo. Vo vzduchu nad nimi poletovalo neviem čo. Bolo to krpaté a dosť drzé. Preto sme sa tam dlho nezdržovali a išli sme kúsok naspäť, aby sme si dali zaslúženú pauzičku a pokochali sa Veľkým Rozsutcom.
Cestou dole do Štefanovej mi trochu odišlo pravé koleno a tesne pred Štefanovou sa začalo ozývať aj ľavé. Tradične sme sa zastavili v reštaurácii na polievku – fazuľovicu. Tam nás už čakal Roman so sestrou a s Amálkou. Trochu sme pokecali, občerstvili sa a šup do Terchovej na nákup piva do terchovského pivovaru.
Nechajte sa
prekvapiť 