Vrbovce – Hate Klvače – Žalostiná rozhľadňa – Kněžské hory št. hr. – Koválovské lúky – Chvojnica Šifflovci – Senné diely – Vrbovce
Na Žalostinú nevedie tur. značka (1.7 km, 0:45, +100m, –100m)
Tradične je odchod z Vrbového o 8.00 hod. Jožo príde
ku mne autom (kto chce, môže sa pridať k nemu)
Do Vrboviec pôjdem autom ja (samozrejme podľa počtu prihlásených
turistov – zoberiem troch pasažierov).
Cesta trvá 40 min. cez Krajné → Myjava → Vrbovce
Dakujem Vincovi, ze mi dakuje. Zaroven dakujem praotcovi Slovenovi, ze sa mu tu zapacilo a zbytocne sa netrepal dalej na zapad… Fakt uz ine sa napisat neda, Vincent vsetko podstatne i nepodstatne uz napisal.
Ked som rano pozrel na oblohu nevyzeralo to prilis dobre. Zamracene nebo vyvolalo vo mne negativne myslienky. No i tak som sa snazil udrzat v pozitivnej hladine. Snad by nechceli prirodne zivly znemoznit nase stretnutie s Lenkou po dlhej dobe. A kedze aj Lenka sa na tuto akciu velmi tesila (povedala mi to) pocasie sa umudrilo. Kym sme dorazili do Vrboviec slniecko uz vitazilo v pretlacani s oblakmi. Auto sme zaparkovali pri kostole a vyrazili sme.
Cim viac sme sa blizili k rozhladni, tym slnecnejsie bolo no o to veternejsie. Vrchol nastal, az ked sme vystupili po schodikoch na rozhladnu. To sa proste nedalo vydrzat. Lenka vytiahla z batoha capicu a rukavice, ja ciapku a Jozo ten si musel riadne drzat zalesacky klobuk inak by bolo po nom. Ani sme sa tu dlho nezdrzali, len sme spravili par zaberov a trielili sme dalej. Vietor nevadil iba miestnemu radistovi v maringotke, ktory prave „isiel zavod“. Ked sme zostupili trochu nizsie bolo to ovela lepsie.
Postupne sme sa dostali az na hranice s Ceskom a i hodnu chvilu sme ich „strazili“. Pri chodzi sme lemovali oplotenie obory az do nutenej odbocky. Tu sme stretli troch turistov a aj ti boli Slovaci. Ked sme opustali cervenu a napojili sa na zltu znacku dopriali sme si chvilu oddychu.
Sadli sme si do travicky na okraji lesa a dopriali si prijemne slnecne luce.
Pred sebou sme mali velku zelenu plochu ako na dlani a este sme netusili, co na
nej zazijeme. Ked sme sa dostatocne posilnili vyrazili sme dalej. Po chvilke
chodze sme zbadali na okraji lesa pod stromami nejake hnede skvrny. Jozov
dalekohlad nam prezradil, ze je to velke stado srniek. Tolko sme sa kochali az
sme skoro zabudli srnky natocit a odfotit. Ale podarilo sa 
Nebolo to vsak
jedine stretnutie s tymito obyvatelmi lesa. Boli sme odmeneni este tri krat a
pritom boli uz fotaky v pohotovosti 
Tak sme boli nadseni, ze sme neskor stratili „zltu“ a tak prisla na radu
mapa. Doveru pri citani sme s Jozom vlozili do ruk Lenky. Nie a nie najst zltu
tak sme nasledovali modru cyklotrasu. Bola to srandistka, lebo nas priviedla
naspat az k hraniciam. A tak nasledovala otocka. Ved preco nespravit par
kilometrov navyse, ked sme taki roztrenovani? 
Napokon sme prisli az
do Chvojnice a cuduj sa svete – objavila sa zlta.
Posledna etapa trasy pokracovala uz len po asfaltke rovno do Vrboviec. Lenkin
napad pohrdnut asfaltom a ist vedla cesty sa ujal. I pocas tejto cesty sa
naskytli pekne vyhlady, uvaznili sme ich do fotakov. Slniecko nam stale dodavalo
energiu a tu sme naplno vyuzili, aby sme splnili plan, ciel, ktory bol uz na
dosah. Do dedinky sme vkrocili spolocnou nohou Pred odchodom sme este
zaparkovali v miestnom pohostinstve a pocastovali nase zaludky studenou
kofolkou. Asi takto sme spolocne prezili par nadhernych chvil – dakujeme
priroda, dakujeme zvieratka. A ja dakujem mojim dvom spolocnikom Jozovi a
Lenke, ze som mohol byt sucastou tejto vydarenej akcie.
Ahoj Lenka u mna prekvapenie 
Vazne uvazujem, ze tuto akciu presuniem na nedelu 16.4.2017. Dohodnem sa
s Jozom a termin zmenim, ked to Jozovi nebude s niecim kolidovat. Je lepsie
ist aspon traja jak dvaja to je bez debaty 
Ak by to bolo v nedelu, isla by si?
Rozhladna Zalostina je na kote 622. Je 6 m vysoka. Vyhliadkova plosina je vo vyske 4 m.
Povest o Zalostinej z internetu- raz mati dcerku na studnicku po vodu poslala. Lenze svarne dievca sa pri studnicke s milym zahovorilo. Ked dlho nechodilo, mati dcerku prekliala slovami ,,bodaj by si tam skamenela“. Len co to vyriekla, kliatba sa splnila a zo spanilej devy chladny kamen zostal. Mati sa vybrala dcerku hladat, chodila po vrchu, vlasy si trhala a zalostne nariekala: Ach ja zalostna prezalostna, co som to porobila. Jej plac a stonanie sa dodnes, najma v zime stale ozyva a kvili…
