Jozef
Vincent mi naznačoval, aby som ako prvý napísal zopár slov o našej vydarenej akcii. Tým mi zobral moju výhovorku, že už on sám všetko napísal a ja by som si tradične vystačil zopár vetičkami.
Nuž, ako začať? Symbolika nezaberá. Jemné náznaky, proste nič. Hrubé náznaky, ani ťuk. Som proste chlap, šťastne a nevedome imúnny. Až keď mi Vinco do očí povedal, že proste píšem prvý… Dobrá výhovorka stojí groš. Mňa v tej chvíli nič nenapadlo.
Na akciu som sa tešil a zároveň som mal aj obavy. Už v dávnej minulosti som mal v hlave, že prejdem hrebeň Lúčianskej Malej Fatry, okrem ného. Našťastie dlhú dobu nebolo s kým absolvovať túto akciu. To preto, že som neveril, že to s ťažkým batohom na chrbte za dva dni prejdem šťastne do cieľa.
Zažili sme z každého rožku trošku. Aj pekné počasie, aj sme zmokli. Prechádzali sme cez les, lúky aj skaly. Výhľady čarovné. Kto nezažije, neuverí! Na hotely ubytované samé kapacity. Proste paráda. Chvíľu som bol za Rusa. Poliaci v drigoviciach a ja v trenkách a tričku. Veru mi aj bolo zima, ale ostatné veci som ma mokré. Našťastie sa spolu so mnou na Rusa hral aj Vinco. Je to kamarát, nenechal ma v tom samotného.
Asi hodinu cesty pred Kľakom doľahla na mňa ťažká kríza. Ale vďaka mnohým prestávkam som tam nejako vyšiel. Odtiaľ som uvidel náš cieľ a už to bolo dobré. Ďakujem všetkým zúčastneným, že mi robili spoločnosť a obzvlášť Vincovi za zapožičanie paličiek. Bez nich by som odkvacol už prvý deň.