Komentáre k turistickým akciám

Toto bola silne zážitková trasa, lepšia ako návšteva skanzenu. K Terchovej patrí asi 68 osád a my sme navštívili iba 18 z nich. Tu sme mali pocit, že sme sa vrátili v čase. Išli sme chvíľu lesom, ale väčšinou lúkami a pasienkami a nasávali atmosféru. Niektoré osady boli v doline, k niektorým sme si museli vyšlapať. Tým, že to bol pracovný deň, po ceste sme nestretli nikoho. Občas nás prišiel pozdraviť zvedavý psík a odprevadil nás k druhej drevenici. A rozmýšľali sme, ako tam tí ľudia dokážu žiť v dnešnej dobe. Ale je pravda, že pôvodných obyvateľov je tam už veľmi málo. Väčšinou sú to chalupári, ktorí tam trávia víkendy, či dovolenky.

Okruh to bol naozaj nielen krásny ale aj poučný. Popri chodníku je rozostavaných 10 náučných informačných panelov, kde sa dočítate základné informácie o histórii obce Terchová, o prírode, folklóre, o živote na dedine, o tom ako sa stavia drevenica alebo ako sa robí syr či žinčica na salaši. Naozaj tento krát som mala problém vybrať z fotiek len „zopár“. Tam sa dalo fotiť ozaj všetko.

Úvod

Môj sen, prejsť tento legendárny pochod sa začal ráno o 5.00 hod. nástupom do vozňa metra na hlavnej stanici v Prahe a vystúpením na stanici Háje, kde prebiehala registrácia. Tomuto však predbiehala príprava, ktorá spočívala v objednaní nocľahu na dva dni a v zakúpení cestovných lístkov na vlak i metro. V súvislosti s týmito náročnými logistickými úlohami chcem poďakovať Radovi, ktorý sa tejto úlohy zhostil na profesionálnej úrovni čo potvrdil aj tým, že ubytovanie sme od hlavnej stanice mali vzdialené iba 200 metrov. Túto vzdialenosť sme ocenili ráno ale hlavne večer, keď sme sa vracali rozbití z pochodu.

Samozrejme v piatok večer, keď sme dorazili vlakom do Prahy a vybalili sa na nocľahu v ambasáde Bosny a Hercegoviny, sme vyrazili „do ulíc Prahy“. Bolo treba sa zvítať s Marekom, ktorý pricestoval do Prahy autom aj s rodinou. Stretli sme sa na „Václaváku“ a odtiaľ vyrazili prijímať vitamíny a antioxidanty, tak potrebné na zvládnutie dlhého a vyčerpávajúceho pochodu. Navštívili sme dva veľmi známe podniky U Pinkasů a Výtopnu Railway Restaurant. A ako to už býva, keď pijete kvalitné české pivo, neviete kedy prestať Do postelí sme sa dostali v sobotu o 01.00 hod. Budíček bol stanovený na 4.10 hod. Poďme už konečne putovať.

Putovanie

Registrácia

Registrácia prebiehala elektronicky už od 1. mája. No bola podmienkou, po ktorej sme obdŕžali QR kód potrebný na mieste štartu pochodu. Na základe preukázania sa QR kódom sme dostali papierovú Mapu pochodu, do ktorej sa počas trasy zaznamenávali kontroly. V rámci registrácie chcem spomenúť, že na odštartovanie sme si museli odstáť tak 100 metrovú radu. Účastníkov na túto pôvodnú a prvú Trasu Karla Kulleho bolo požehnane. A na záver mi nedá nespomenúť, že počas tejto dlhej trasy sme nešli nikdy samy. Vždy bolo okolo nás tak dvadsať až tridsať pochodníkov, ktorých sme mali na očiach. To iba pre porovnanie s našou Trnavskou stovkou, kde sa mi stávalo, že som okolo seba nikoho nevidel. Účasť na tomto 57. ročníku bola celkovo cca 20 000 pochod­níkov. To iba pre predstavu.

Putovanie do Týnca nad Sázavou (30 km)

Prvé kroky viedli Prahou a trvali až do ôsmeho kilometra, kedy sme prakticky definitívne opustili hlavné mesto. Počasie nám neprialo, pretože ustavične mrholilo. Avšak musím poznamenať, že mi to vôbec nevadilo práve naopak. Trasa k prvému kontrolnému bodu je pohodová nenáročná. Pražská plošina je jemne zvlnená a podobá sa našej Podunajskej rovine. Väčšinou sa ide po asfalte, cyklotrasách a občas sa nájde aj príjemnejší terén pre nohy v podobe lesných cestičiek.

Prvé výškové zvlnenie sa dostaví až prechodom Benešovskou pahorkatinou. Dá sa to prirovnať našej Myjavskej pahorkatine. Najvyššie prevýšenie je práve asi sedem kilometrov pred Týncom. Konečne sa to začalo v týchto miestach podobať na turistiku 

Čo chcem vyzdvihnúť je že turisti, ktorí šliapu prakticky stále s vami až do cieľa sú priateľskí. Veď ma poznáte. Ja sa dám do reči s každým, mám to v povahe. A nebolo tomu inak ani tu a počas celej trasy. Vždy som si našiel nejaké „obete“ Vždy boli ochotní sa so mnou rozprávať. S niektorými partiami som išiel aj hodinu. Moji spoločníci Rado a Marek len krútili hlavami a smiali sa. Avšak na moju obranu musím povedať, že si niektorí o to koledovali aj sami. Naši predsedovia PAT a MAT nesúci sa v mojom ruksaku budili prílišný záujem okoloidúcich. A tak prišlo na rad vysvetľovanie a propagovanie nášho spolku Mňa to veľmi tešilo, že majú taký záujem. Veď PAT a MAT sú prakticky Česi, tak záujem bol prirodzený. Najdlhšie som išiel paradoxne so Slovákmi Paľom a Tomášom. Sú to bratia a Paľo pricestoval do Čiech za bratom, aby sa spoločne vydali na tento pochod. A samozrejme stretli mňa. Tak som to využil na vzájomné a zaujímavé rozprávanie. Sú to sympatický páni a veľmi dobre sa mi s nimi išlo. Paľo a Tomáš, ak budete tento komentár čítať vedzte, že Vám chcem poďakovať za príjemnú spoločnosť a rozprávanie počas spoločného putovania.

Blížime sa do Týnca. Zrazu mi zvoní telefón. Pomyslel som si, volá Marek alebo Rado. Nie. Hádajte, kto mi volal? Zdvihnem a počujem Romana. A on, že ako je, ako sa nám ide? Tak som mu vyrozprával krátke pocity. Na jeho otázku, či si už máčame nohy v Sázave som odpovedal záporne. Len som mu odpovedal, že za chvíľku dorazíme do Týnca nad Sázavou. Ani vo sne by mi nenapadlo, že keď dorazíme ku kontrolnému bodu v Týnci stretneme Romana. On tam naozaj pred budovou Hotela Týnec stál. Nebol to žiadny sen ani fatamorgána. Tak ako to je na Romana príznačné, on tento Pochod Praha-Prčice zobral útokom, spontánne a na otočku. Šialené. To je náš Roman, tak ako ho poznám.

V Týnci nad Sázavou sme obdŕžali pečiatky a vybrali sa do prvej hospody doplniť antioxidanty. Útokom sme vzali Bar NEplecha a vliali do seba po pive. Príliš sme sa nezdržiavali. Roman odišiel napred, pretože sa ponáhľa na vlak a bál sa, že do 20.00 hod. nestihne dôjsť do cieľa. My sme sa zdržali tak 15–20 minút a vyrazili sme ďalej.

Putovanie do Neveklova (45 km)

Pred nami sa otvorila pätnásť kilometrová príjemná trasa podobajúca sa na naozajstnú turistiku. V tejto časti nebolo priveľa asfaltu zato však blata áno. Prechádzali sme blatovými úsekmi, ktoré nás preverili. Do cesty sa nám postavili iba dve obce, ktoré nám pod nohy hodili asfalt. Nič strašné však. Najvyššie prevýšenie v tejto časti bolo stúpanie na Budákův kopec. V tomto mieste mi ušiel Rado s Marekom, pretože som si menil baterku v kamere. Šialené je na týchto diaľkových pochodoch to, že sa zastavíte na päť minút a nemáte šancu dobehnúť tých pred vami. No ja som to dokázal. Do toho spomínaného kopca som kopol do vrtule a s prehľadom ho „vybehol“. O pár chvíľ som už dýchal mojim „rýchlikom“ na krk. A Neveklov už nebol ďaleko. Opäť sme mierili na námestie.

Len čo naše „knižky“ obohatili pečiatky, tak po vypočutí rady od môjho českého parťáka kde sa dá najesť, naše kroky viedli do reštaurácie Heřmanka. Hoci tu bolo plno, naše miesto si nás našlo. Na poschodí nás privítal stôl, ale hlavne usmiatí a ochotní ženský personál nám onedlho a bez prílišného čakania, naservíroval liečivý a teplý kurací vývar. Na pivo teraz chuť nebola a tak k polievke zvíťazila kofola. Prestávka trvala tak tridsať minút a po znovu vzkriesení výborným vývarom sme s dobrým pocitom opúšťali Neveklov. Čakala na nás opäť pätnásť kilometrová trasa.

Putovanie do Kosovej Hory (60 km)

Táto trasa viedla už Vlašimskou pahorkatinou. A bola to podľa mňa najkrajšia časť trasy, najviac sa podobala našej Myjavskej pahorkatine. Naše nohy hladili príjemné trávnaté lúky, ktoré boli navyše pekne pokosené. Na horizontoch sa objavovali už aj menšie vrchy. Čo som si ja všimol na tejto trase a vlastne od začiatku až do konca je fakt, že na každom kroku sme míňali nejaký rybník. Ich koncentrácia bola hlavne v obciach a v ich okolí. A ešte jeden fakt musím spomenúť, že pri každej obci smrdelo. A to v dôsledku toho, že miestni „zemědelci“ vo veľkej miere používajú na hnojenie pôdy kravský či konský hnoj. To sa u nás až tak nevidí – teda necíti 

Dokonca na tejto trase nebolo ani toľko asfaltu, teda okrem posledných 10 kilometrov po Kosovej hore. Poslednú, ale kratšiu zastávku sme absolvovali ešte pred príchodom do Kosovej Hory v príjemnom prostredí pri rybníku Jelito. Príčinou zastávky bola Marekova vyčerpaná zásoba vody. Nepohrdli sme bazovou, bublinkovou, extrémne chladenou malinovkou. Marek ju tak z chuti vypil, že následkom bolo zachrípnutie, ale až po príchode domov. Zastávka pri rybníku trvala max 5 minút a nasledovalo pokračovanie po asfalte.

Na kontrolnom bode Kosova Hora sa nám nežiadalo prestávky. Čas nás tlačil a tak priestor na zastavenie dostala iba potreba opečiatkovania „knižky“. Po odchode nás rozptýlil iba zaujímavý prechod mostom cez potok Mastník.

Putovanie do Prčic (74 km)

Pochod touto časťou trasy bol čistý robotický. Každý sa snažil iba prekladať nohu pred nohu a držať krok a hubu, teda okrem mňa. Mne aspoň tá huba išla Ten spomínaný parťák z Neveklova (mimochodom bol z Plzne, kde som ja bol na vojne) bol mojím spoločníkom až do cieľa. Tomu som nedal pokoj Ustavične som ho zahŕňal otázkami a rozhovorom. Ale aby ste si nemysleli že som bol otravný, aj on ochotne komunikoval. Zrejme mu to pomáhalo nemyslieť na pľuzgiere, ktoré sa mu vytvorili na ľavej nohe. A zrejme som ho svojim „zdrvujúcim“ tempom aj potiahol do cieľa. Ale aj mňa davová psychóza zrejme donútila nasadiť toto pekelné tempo.

V tejto časti nám usporiadateľ prichystal aj tajnú kontrolu. Bola presne na Vyhliadkovom mieste Budka. Od tejto chvíle nás sprevádzal až do cieľa asfalt natiahnutý na dĺžku desať kilometrov. Bola to dokonalá previerka našich nôh a hlavne turistickej obuvi. Táto trasa bola čisto o hlave. Ani nechcite vedieť, aké myšlienky mi lietali hlavou 

Cestné komunikácie za obcou Jesenice vystriedal cyklistický chodník vedúci až do cieľa. Bol pre účely tohto pochodu pre cyklistov uzavretý a tak turisti po ňom bezducho putovali bez strachu so zrážky s cyklistom. Posledných cca päť kilometrov bolo tempo zdrvujúce. Vidina cieľa a hlavne na obzore sa týčiaca kostolná veža nás poháňala viac a viac. Úľava prišla, keď sme konečne dorazili na námestie plné turistov a stánkov s pohostením.

Naša vynikajúca trojka (ja, Rado a Marek) a môj parťák úspešne dorazila do cieľa. A poviem Vám, že bolo to „v hodine dvanástej“. K stánku, kde našu „knižku“ obohatila posledná pečiatka a červená botička, sme dorazili za desať minút osem. Stihli sme ešte dôjsť k stánku, kde sme boli odmenení, ako účastníci Trasy Karla Kulleho odznakom a bolo úspešne dokonané.

Záver

Keďže nás čakala ešte cesta späť do Prahy, na námestí sme sa dlho nezdržali. Po úprimnej gratulácii a rozlúčení s parťákom sa naše unavené nohy ponáhľali na autobus do obce Heřmaničky a odtiaľ naše ubolené telá doviezol do Prahy vlak.

Napriek enormnej únave sme boli šťastní a hrdí, že sme pochod hneď na prvý pokus absolvovali. Nie každému sa to podarí. Môj spomínaný parťák to dal až na tretí krát.

Ja chcem úprimne poďakovať Radovi a Marekovi za spoločnosť, spoločné zážitky a vzájomnú podpor na celej trase. Viem, nebolo to ľahké ale už o niekoľko dní, keď naše telá zregenerujú, radi pospomíname na všetko čo sme na tomto výnimočnom a legendárnom pochode zažili. Som veľmi rád, že som mohol byť s Vami pri takejto výnimočnej oslave turistiky.

Ďakujem a pri ďalšej turistickej akcii nášho spolku dovidenia.

Konečne sme sa aj my zúčastnili nejakej hromadnej akcie (okrem trnavskej 13, ktorá tu tiež býva) a zastupovali sme spolok Pata a Mata (teda keby sa náhodou niekto pýtal).

Som hrdá na našich prejdených 27,7 km , aj keď pre väčšinu z vás je to len rozcvička k nejakej 50tke, 70tke či stovečke.  

Ale užili sme si to, počasie bolo na parádu. A tu sa mi prvý krát stalo, že po 20tich kilometroch som sa resetla do štartovacieho nastavenia. Zase sa mi išlo výborne do kopca a dokonca kopec na záver som dala poklusom , čo niektorí okomentovali rôznymi expresívnymi slovami. Ale odmena na záver – guláš bola určite zaslúžená.

Jediné čo sme zabudli, bolo fotiť. Vôbec sme nemali na to čas. . Takže fotiek je tentokrát pomenej. A nabudúce sa k vám k nejakej hromadnej akcii určite pridáme, ale musí to byť nejaká „baby“ trasa aby sme to zvládli.

Parádny výkon Danka a Peťo. Smekám pomyselný klobúk a dávam Bravóóóóóóó.

Už mi viacerí hovorili o tejto turistickej akcii a tak na budúci rok si ju tiež vyskúšam. Ale ja si vyberiem asi tú päťdesiat kilometrovú trasu, veď ma poznáte. Rád sa týram a trýznim  

Teším sa na fotky Danka a hlavne na tie popisy k fotkám 

Mimochodom Marika. Celkom pekné fotky si mi poslala. Tvoj mobil robí veľmi obstojné fotografie. To môj nestojí ani za fajku tabaku. Mala si obavy, ale kľudne foť a posielaj mi fotky, ale ich vkladaj do akcie aj sama. Neboj sa toho. A ak by si nevedela ako na to? Tak Ti dám krátky kurz ako návod na vkladanie. Stačí dať vedieť a môžeme si zavolať aj cez telefón.

P.S.: dúfam, že aj Tebe už prišiel email o vloženom videu z našej turistickej akcie.

Maj sa krásne a hlavne zdravo Marika. A samozrejme pozdravuje aj ostatné severanky 

Jánošíkov stôl a Prosiecka dolina: Chcem poďakovať Vincovi za zorganizovanie peknej túry, odvoz a trpezlivosť s troma ženskými. Chvíľu si od nás oddýchol, keď sme sa odpojili a išli kratšou trasou

Úvod

Ako vznikla, alebo prečo som naplánoval túto trasu? Nuž v tomto prípade sa musíme posunúť o 721 dní späť. Vtedy, keď sme už takmer končili trasu a išli práve popod Jánošíkov stôl, niekto poznamenal aby sme išli aj naň. No nestretol sa s pochopením. A práve vtedy vznikla myšlienka niekedy v budúcnosti naplánovať trasu práve na túto impozantnú výhľadovú skalu. Dnes nastal ten deň. Možno na „skalu/stôl“ ostatní zabudli, ale ja nie. A keď som v priebehu týždňa trápil webovú stránku mapy.cz, tak sa moje oči práve na túto skalu upreli. Bolo dokonané. Moja maličkosť si však trasu dovolila vylepšiť – zokruhovať o viac vzdialenú Kvačiansku dolinu. Prečo? Lebo medveď! Ale nie! Preto, lebo v ten deň sme z Pravnáča išli späť do Liptovskej Anny bližšou Prosieckou dolinou. Preto Kvačianska dolina. V neposlednom rade nám možný náhradný plán skrátenia trasy prišiel vhod. Ale o tom potom.

Putovanie

Putovanie na Jánošíkov stôl

Len čo sme zaparkovali auto pri futbalovom ihrisku v Prosieku za 3 € a naštartovali akciu parádnou medovinou, vydali sme sa na cestu. Mne s Ľudkou bola táto časť trasy známa, no Marika s Martou okúsili túto pohodovú časť prvý krát. Či napravo, či naľavo sa bolo čím kochať. Je to tu nádherný kus prírody. Výhľad na Nízke a Západné Tatry, Jánošíkov stôl s Pravnáčom a na Liptovskú Maru nás nenechal chladnými. Je to hotový balzam pre turistickú dušu.

Nad Ižipovcami sme nastúpili na náučný chodník s rovnomenným názvom, ako má spomínaná skala/stôl. Tu sa objavili aj prvé domčeky obce Ižipovce. Trasa je síce na mape označená, ale my sme žiadne značenie nevideli. Nebolo treba, vedeli sme kam máme ísť. Naozajstná „horská“ turistika začala až tesne pred Liptovskou Annou, keď sa chodník prudko stočil doprava k lesu. Chodník si nás pripravil najprv miernym stúpaním, ale potom sa do nás riadne oprel. Pľúca sa okamžite roztiahli a nohy bezprostredne pocítili naklonenú rovinu. Až na „stôl“ smeruje chodník prudko hore. Oddýchnuť nám dali iba rozumne umiestnené serpentíny. Tu sme sa vždy na chvíľu zastavili a kochali sa výhľadmi, no dobre nekochali, ale naberali dych a samozrejme fotili. Veď viete, že fotiť sa dá iba keď človek stojí Moje kvetinky to hrdinsky znášali a zatiaľ bez reptania ochotne stúpali. Veď na vrchole nás čakala sladká odmena. Ako motivácia to fungovalo parádne.

Úspešne sme dorazili na Jánošíkov stôl. Čuduj sa svete, na vyhliadke sme neboli samy. Bolo tu tak 5–6 ľudí a ďalší prišli v čase našej prestávky. A dokonca sem vyliezli aj deti. To len pre prípad, keby ste si chceli povedať, že by ste výstup sem nezvládli.

Jánošíkov stôl je rozsiahly. Zmestí sa tu veľa turistov a každý si tu nájde svoje miestečko na oddych/sedenie. Po vrchole sú rozosiate kamene na sedenie. Bonusom pri sedení nám bol prenádherný výhľad. Fotky v galérii vám už niečo naznačili, ale počkajte si na moje video. To bude paráda a bez námahy  

Naše pohostenie bolo rozmanité. Avšak prvú cenu za kvalitu si odniesli chleby vo vajíčku od Marty. Ona si dala tú námahu a večer deň pred turistikou ich pripravovala, aby nás mohla pohostiť. Boli veľmi chutné, ďakujem Marta. No moc si mi nepomohla. Moje jedlo som kompletné priniesol opäť domov. Ty si si ruksak odľahčila a môj zostal naďalej ťažký. Ďakujem Vrchol sme oslávili medovinovým prípitkom a vrcholovými medailami.

Putovanie na Svorad

Už zdola pred stúpaním je vidieť, aké kopčeky sú za Jánošíkovým stolom. No nebojte sa, cesta ďalej nepokračuje cez tieto kopčeky. Naopak je príjemná, nohám lahodiaca. Vedie po traverze, síce mierne stúpa, ale ako píšem stúpa jemne. Cestička je mäkučká a keď som po nej išiel spomenul som si na putovanie hôľnou časťou Veľkej Fatry v okolí Ploskej. Taká presne je táto cestička – veľmi príjemná. Nádherne voňajúci rozmanitý les s občasnými výhľadmi najmä na Pravnáč.

Na Čerenovej sa zmenil lesný chodník na lesnú širokú cestu. V tomto bode som neustrážil trasu a chvíľu sme išli nesprávnym smerom. Môj turistický inštinkt ma zachránil. Teda presnejšie mobil s mapou trasy. Dámy mi ani príliš nenadávali. Ochotne nasledovali svojho vodcu

Sklon trasy sa zmenil po tom, čo sme vyliezli pod Lomné. Dnes bol našim bodom návštevy naplánovaný aj vrch Špania (1100 m). Pohľad na polom, ktorý bolo potrebné prekonať na ceste k nemu nás od návštevy odradil. Ale aj tak nás polom neobišiel Pamätníci „z Pravnáča“ si na naň určite pamätajú. Cesta k Malatinskej Rovni je strastiplná, neistá, plná preliezania cez popadané stromy a suché kríky. Tento chodník nie je vôbec prešliapaný a chodník sa dá len tušiť. Dnes to bolo presne také ako vtedy. A keďže som mal kraťasy, nohy si to riadne odniesli. Na Malatinskej Rovni by som určite vyhral súťaž o najdoškriaba­nejšie nohy

Úľavou nám bola nasledujúca trasa na Svorad. Mäkučký trávnatý chodník dal zabudnúť na strasti predchádzajúceho tŕnistého zostupu. Minule „na Pravnáči“ som zmeškal pre „neodkladné záležitosti“ stretnutie s vretenicou. Tesne pred príchodom na Svorad prišla „sladká“ odmena. V poslednej chvíli som zbadal na chodníku, na slniečku vyhrievajúceho sa krásavca – vreteničiaka. Ďakujem za stretnutie vretenička. S Marikou sme spoločne chvíľu na krásavca hľadeli, než zmizol do trávy. Naše zaostávajúce spoločníčky ho už nestihli. A po tomto vzácnom stretnutí zaznelo hurááááá, lebo po chvíli nasledujúcej chôdze sa objavil rázcestník Svorad.

Putovanie na Veľké Borové (k občerstveniu)

Pamätáte si na „Ale o tom potom“? Na Svorade sa moje dámy rozhodli, že do Prosieka zostúpia Prosieckou a nie Kvačianskou dolinou. Nie žeby celú trasu nezvládli, ale zachovali sa nesebecky voči Marte. Marta mala problémy s chrbticou a ako správna bojovníčka nechcela na poslednú chvíľu účasť na akcii odvolať. A tak si myslím, že dámam prišlo vhod príjemné skrátenie trasy Prosieckou dolinou. Ja som sa zachoval sebecky a pokračoval v pôvodnej trase.

Asi po tridsiatich minútach chôdze ma privítal Hostinec Borovec. Občerstvenie v ňom mi prišlo nanajvýš vhod. Na fazuľovú polievku som sa obzvlášť tešil. Pivo a kofola nemohli chýbať. Príjemné posedenie vo vnútri, v chládku a k tomu v príjemnom prostredí pôsobilo ako balzam. Vonku na terase bolo plno a naviac tam pražilo slnko ako o život. Interiér hostinca bola lepšia voľba. Asi po tridsiatich minútach oddychu som sa vydal na poslednú časť trasy.

Putovanie Kvačianskou dolinou do Prosieka

Matne mi vychádzali spomienky na povrch pri putovaní touto dolinou, ale na niektoré časti tejto trasy som sa úspešne rozpamätal. Výhľad na Malý Roháč bol jeden z nich. Aj pri pohľade na Jánošíkovu hlavu mi zasvietila nad hlavou žiarovka Skaly, ktoré lemujú túto nádhernú dolinu sú neprehliadnuteľné, impozantné. Avšak musím poznamenať, že keď porovnám Kvačiansku a Prosiecku dolinu, tak z pohľadu zážitkovosti vyhráva Prosiecka. Počas putovania touto dolinou som si v duchu povedal, že Kvačianskej stačilo. Zvykne sa hovoriť „tri krát a dosť“, ale ja hovorím „dva krát a dosť“. Dovidenia Kvačianska dolina!

Posledná časť trasy od ústia doliny vedie popod príjemnú „horu“ medzi Kvačanmi a Prosiekom. Tomuto putovaniu dominujú nádherné výhľady na Nízke a Západné Tatry a samozrejme na Liptovskú Maru. Pre mňa bola táto trasa nekonečná. Vôbec som si nemohol rozpamätať na putovanie touto trasou z roku 2014. Nič to. No určite si budem pamätať putovanie touto časťou z dneška. Tesne pred príchodom k tabuli ústia Prosieckej doliny som pravou nohou zavadil o koreň a roztrhol si tenisku i s ponožkou. Takže opäť nezmazateľný zápis do mojej pamäte – „RAM-ky“ Moje kvetinky som vyzdvihol v bufete na futbalovom štadióne a spoločne sme sa pobrali do našich domovov.

Záver

Na túto turistiku som bol odhodlaný ísť aj sám. Píšem to v mojej reakcii na Ľudkin komentár dole. No som rád, že sa dámy ku mne pridali. Ja som si túto nádhernú trasu a hlavne Jánošíkov stôl užil. Bol to môj sen a ten sa mi splnil.

Ďakujem Ľudka, Marika a Marta za účasť a za skvelú atmosféru a hlavne za veľmi príjemné chvíle, ktoré som s Vami mohol prežiť.

Na ďalšej turistike dovidenia!

prihlasila som Martu hosťku

to by sa pýtali aj Kalameny na záver… či?

Dúšo ma provokuje. Našťastie to nerobí často. Vraj čo v sobotu? Ideme niekam? Trochu sa ostýcham, robím jemné drahoty. Reakcia na to je drsná. Vraj pôjde aj sám a hneď mi aj poslal link kam. Takýto hrubý nátlak! Tak som dal svoj návrh do pľacu. A keďže to bol Dúšov obľúbený Vtáčnik, zabralo to. Zabralo veru, už len aby aj moje kolená zabrali počas šľapania…

Až ráno, tesne pred akciou som si uvedomil, že vlastne nemusíme parkovať pred Jednotou. Je sobota a naše auto by tam mohlo niekomu vadiť. Nejakú tú minútku, či polhodinku nie, ale 7 hodín? Ďalšie tradičné parkoviská ako cintorín a obecný úrad v prípade obce Cigeľ jednoducho zlyhali. Ale je tu predsa len jedno dobré miesto. Pri lyžiarskom svahu. Koncom apríla ideálne miesto na zaparkovanie. Tu sa už nejaký ten piatok predsa nelyžuje. Tu nebudeme vadiť nikomu.

Vďaka zmene parkoviska sa naša dnešná trasa začína trochu netradične. Najprv ideme po modrej značke dolu kopcom do dediny, aby sme sa tam stočili na zelenú a konečne mohli začať stúpať. Tentoraz však po zelenej. Dobre sa dnes šľape. Zo začiatku bez nejakého fučania. Do kopca to síce bolo, ale dosť nenápadne to šlo do kopca. Ako som zistil, tých nenápadných vecí tu bolo viac. Zrazu niekto zahlási, dnes testujem nové bótky. Ako odpoveď mu zaznie, ja zase testujem nové vodky, a dotyčný v stotine sekundy zastane a vytiahne z ruksaku vodku. A nie len takú ledajakú. Melónovú. Aj jaj, kam som sa to len dostal?

Zažívame prvé výhľady po melónovej vodke. Takže metyl to nebol. Obdivujeme modravý Kľak v pozadí. Zrazu niekto položí otázku „Prečo sú vlastne kopce v pozadí modré?“ Nastáva odborná diskusia. Niekto sa snažil byť múdry a zahlásil, že je to kvôli molekulám vody v ovzduší. Objavuje sa protinávrh, čo keď za tú modravosť hôr v pozadí môže melónová vodka? Nejeden člen výpravy uznanlivo pokyvkáva hlavou nad týmto protinázorom. Začíname vedecky bádať a pracovať. Chce to nejaké hmatateľné dôkazy. Možno preto sa znovu nalieva do štamperlíkov melónová vodka.

Dosahujeme Veľký Grič. Tu stretávame prvých turistov. Máme pekné výhľady na Handlovú a jarný les pod nami. Tu majú stromy podstatne menšie listy, ako u nás. Darmo, je to ďalej na sever a i nadmorská výška je o trochu vyššia. Čaká nás časť hrebeňovky až po Bielu skalu. Zo začiatku je to pohoda. Stúpanie začína až asi 2 kilometre pred Bielou skalou. Zaujímavé, sme na Bielej skale a mne sa stále grgá melónová vodka. A to došla tesne pred vrcholom Veľkého Griča! Biela skala je zaujímavé miesto. Vidieť tu rozpadávajúce sa lávové prúdy. Preto sa radšej nederieme až na samotný okraj.

Postupujeme na Jančekovú skalu. Ja som z nej zrúcaniny hradu Sivý kameň nevidel. Môj zrak spojenie hradu so skalou nenadviazal. Jedna povesť však ponúka spojenie týchto dvoch miest. Kedysi dávno vraj v okolí rabovala skupina vyslúžilcov a dezertérov. Ich vodcom bol nejaký Janček. Trúfol si aj na samotný Sivý kameň. Obrancovia však hrad ubránili a podarilo sa im zajať útočníkov. Do Jančeka sa však zaľúbila Uliša, dcéra hradného pána. Keď prišiel deň popravy, Uliša dala Jančekovi koňa a otvorila bránu. Jančeka však prenasledovala hradná stráž, ktorá ho obkľúčila na skale. Ten v bezvýchodiskovej situácii skočil zo skaly i s koňom a zahynul. Uliša nazvala skalu po Jančekovi.

Už len drobné vysvetlenie na záver. Pôvodne sme plánovali osvieženie v Malej zelenej oáze – jazierku. Lenže tu bolo viac rybárov, ako záujemcov o osvieženie, tak sme to radšej vzdali. Bryndzové halušky v kolibe Solec sme však nevzdali. Halušky boli tradične dobré. Teda viac ako dobré, vynikajúce. Aj tak mi to však nepomohlo a za nezvládnutý záver akcie som musel čeliť vyčítavým pohľadom niektorých členov výpravy. Nie, jazierko s rybármi za to nemohlo. Stačil neškodný telefonát Dúšovej ženy. Pýtala sa, kde sme a medzi rečou spomenula, že je na koštovke vína. Tak ona je na koštovke vína a my sme kde?

A čo vravím na melónovú vodku? Ak si mám vybrať medzi melónom a melónovou vodkou, vyberám si jednoznačne melón. A to možno aj v prípade, že by som ho musel vyteperiť v ruksaku na vrchol. Skúsili sme inú chuť vodky, aj to občas treba, ale v tomto prípade nech zostane pri pokuse.

Bude pokus o chytenie soplov…

Úvod

Po absolvovaní minuloročného Jesenného Pochodu HP som bol rozhodnutý, že ďalší a teda Jarný pochod HP nevynechám. A verte mi, že neboli potrebné ani Romanove intervencie Vtedy jesenná parádna turistická akcia rozhodla okamžite, že pribudne na môj každoročný „turistický list akcií“. Rozhodla o tom aj parádna až rodinná atmosféra na tomto pochode, rozhodli proste skvelí ľudia a rozhodli aj ohlasy na moje video z jesenného pochodu, ktoré som účastníkom ponúkol na našom YouTube kanáli k pozretiu.

S Romanom som si volal deň pred podujatím a oznámil mu, že na pochod idem, štartujem o 7.00 hod. a že nejdem sám. Pridal sa ku mne dobrodruh Rado. A to mu stačilo k tomu aby pochopil, že jeho plánovaný štart o 8.00 hod. nekorešponduje s našim štartom a my čas štartu nebudeme meniť. Zaželal mi veľa šťastia na pochode 

Na koniec úvodu ešte spomeniem, že ma milo prekvapilo privítanie usporiadateľov na štarte pri registrácii. Hlavne ma potešil predseda KST Hlohovec Ferko Miklovič, ktorý ma po mojom príchode priateľsky a vrúcne osobne privítal. Ferko, ďakujem a veľmi si to vážim a ver mi, že to pohladilo moju turistickú dušičku. Je to pre mňa obrovská pocta a aj najmä preto, čo som zažil v sedle Havran po mojom príchode. Ale o tom potom. Poďme putovať.

Putovanie

Prvá časť trasy – po Ovčiu skalu

Dnes sa dalo tušiť, že trasa nebude taká príjemná, ako minulý rok na jeseň. Ešte cestou autobusom z Piešťan do Hlohovca pršalo. Dalo sa tušiť, že dnes to bude totálny mokrý deň.

Na štarte sa k nám s Radom pripojil Radek. Radek je Poliak a toho času od roku 2008 žije u nás na Slovensku. Konkrétne v Hubine. A musím povedať po tom, čo prešiel s nami trasu do sedla Havran, že je to pohodový a skvelý chlapík, s ktorým sa parádne rozprávalo a zážitky s ním si budem dlho pamätať. Radek, ďakujem za Tvoju prítomnosť v našej skupine, ktorú si určite a pozitívne ovplyvnil.

Táto časť trasy bola hotová idylka. Počasie bolo obstojné a hlavne na začiatku nepršalo. Terén bol trochu mokrý, šmykľavý, ale žiadna tragédia to nebola. Radovi som počas tejto trasy spomenul, že sa teším na „mokrú“ Svrbickú lúku a verte mi, že sa z toho netešil. Až ďalšie udalosti ukázali, že to bolo nič, oproti tomu čo nás čakalo pred ňou.

V Studenej doline sa k nám na chvíľu pripojili dve ženy. Ale tie sme onedlho odbehli, no nie príliš. Šliapali ako švajčiarske hodinky. Stále nám boli v pätách, až som sa čudoval. Proste žiadne orezávatka tie ženy neboli

Na Ovčiu skalu sme doputovali medzi prvými. Oheň na opekanie sa práve rozhorieval. Radovi som spomínal, že sa tu dá opiecť špekáčik či slaninka a tak sa patrične pripravil. Len netuším, prečo si napokon neopekal, keď Radek túto možnosť využil a svoju klobásku si v pohode opiekol a sám aj zjedol. Musím spomenúť, že Radek, tak ako sa na Slováka a zrejme ja na Poliaka patrí, vytiahol na potuženie medzinárodných vzťahov parádny Rumček. Radek ďakujeme.

Na Ovčej skale som opäť zažil parádnych ľudí usporiadateľov. Je chvályhodné, že ľudia z radov usporiadateľov do tejto akcie zapájajú aj svoje deti a dávajú im takto pekný vzor, ako plodne prežiť deň v nádhernej a blahodarnej Slovenskej prírode. „Čo sa za mladi naučíš, na starosť ako by si našiel“ – sa hovorí. A je to absolútna pravda potvrdená vekmi.

Nedá mi nespomenúť, že na Ovčej skale som stretol „mojich priateľov“ z minuloročného jesenného pochodu HP. Sú to skvelí ľudia a patrične som sa s nimi zvítal. To, že som ich tu stretol ma veľmi potešilo. Dnes boli v pozmenenej zostave. Bolo ich viac a mali so sebou aj deti. Opäť im patrí moja chvála za to, že svojim deťom dávajú pekný príklad. Klobúk dole – priatelia moji.

Po asi tridsať minútovej prestávke sme sa pohli ďalej.

Druhá časť trasy – do sedla Havran

Úvodné stovky metrov po odchode z Ovčej skaly boli pohodové. Išlo sa parádne a ani nezapršalo. Zážitkové chvíle prišli, až keď sme míňali rázcestník Červená hlina. A je to teda príznačný názov, lebo od tejto chvíle až po Svrbickú lúku sme si zažili „bahnové peklo“. A to doslova. Ja viem, že sa o tom ľahko hovorí a mnohí ani nemusia mojim rečiam uveriť, ale ja mám dôkaz o tom v natočenom videu, ktoré onedlho ponúknem. Tam je jasný dôkaz, čo sme si zažili. Bola to proste sranda. Osobne som na mojich túrach také bahno ešte nezažil. No brali sme to pozitívne a s humorom. Na chvíľu to bahnové peklo zmiernila Svrbická lúka s ikonickými výhľadmi na široké okolie. Kochali sme sa pohorím Tribeč, ale aj Marhátom v Považskom Inovci. V tejto časti nám aj svietilo slniečko, takže zážitok bol o to mocnejší. Proste a jednoducho nádhera.

Poslednú „srandovnú a bahnovú“ časť sme zažili tesne pred Humništiami. S kamerou v rukách a v očakávaní skvelého záberu som točil Rada a Radeka pri zdolávaní prudkého bahnového zrázu. Škoda, nik nepadol. Ale zato ja áno. V časti Pod Hájom som sa šmykol a treskol do rozbahneného terénu. Odniesli si to moje okuliare. To, že ich nemám zavesené na karabínke som zistil až na Humništiach. Po troch pokusoch som ich konečne stratil O tom, že sa pre okuliare nevrátim rozhodlo iba to, že doma mám ešte jedny, presne také isté, len na inom ráme. Budú mi chýbať. Ale čo už – stalo sa tak, ako sa malo stať.

Cesta po asfaltke za Humništiami nám z topánok dokonale oklepala bahno. Len čo sme minuli „kríž“ pri ceste na Svrbice sa chodník premenil v príjemný povrch. Odteraz bolo putovanie až do sedla Havran parádne. Chvíľu našej pozornosti si ukradli na zemi ležiace malé krúpy. Teda na našej ceste sme zažili blato, dážď, ale krúpy nie. Škoda. Asi sme zmeškali krúpovú smršť a tým pádom to dnes mohlo byť dokonalé, či dokonané? Mohli sme zažiť skoro všetky druhy počasia. Chýbal už len sneh a tie spomínané a zmeškané krúpy  

Do sedla Havran sme prišli medzi prvými. Moje číslo 10 (desať) a Radova 9 (devina) z registrácie približne korešpondovala s počtom turistov v sedle. Radek mal tuším 7 (sedmičku). Na Havrane nás hostil Rado. Kofola, pivo a cigánska prišla vhod pre naše hladné brušká. V čase, keď sme tam boli zrovna pršalo a tak prišiel vhod prístrešok, ktorý nás ochránil pred týmto dnešným častým živlom. Nás to však neznechutilo. Pri konzumovaní jedla sme dážď úspešne prečkali.

Na Havrane sme sa rozlúčili s našim parťákom Radekom, ktorý ďalej pokračoval do Hubiny. Patrične sme sa s ním rozlúčili a zaželali mu veľa šťastia.

No a ja som pri odovzdávaní diplomu za účasť zažil tú milú udalosť, ktorú som Vám spomínal na začiatku. Páni organizátori mi pri zápise odovzdali odznak s logom pochodu HP, na ktorom bol napísaný aj text „PAT A MAT“. Je to pre mňa a zároveň aj pre nás, členov nášho spolku, veľká pocta. Ďakujem a veľmi si to vážim.

Tretia časť trasy – do Piešťan

Tesne pred odchodom nám pršalo a tak sa dalo tušiť, čo nás na ďalšej trase čaká. Keď som Radovi spomenul, že sa budeme pri ceste na Čertovu pec predierať hustým „křovím“ vôbec z toho nebol nadšený. A ani ja. Išiel som totižto ako prvý a všetku vodu z listov a trávy som mal okamžite na sebe. Už dlho a neviem si spomenúť kedy, som bol taký mokrý ako teraz. Bol to proste zážitok. A vôbec. Dnešný pochod bol iba o zážitkoch 

Keď sme minuli Čertovu pec a po obhliadke jaskyne, pustili sme sa do dlhého stúpania na Svinský vrch. Bolo to posledné stúpanie, po ktorom prišla úľava v podobe zostupu do obce Banka. A keď sme prešli cez dva mosty a ulicami Piešťan ocitli sme sa na konci nášho putovania. Unavení ale šťastní, že sme to v dnešných neľahkých podmienkach zvládli.

Záver

Na záver chcem poďakovať nášmu Poľskému spoločníkovi Radekovi a Slovenskému Radovi za skvelú atmosféru a čas spolu strávený na tejto skvelej turistickej akcii.

Ďakujem všetkým organizátorom, ktorí pre nás turistov pripravili túto skvelú oslavu turistiky.

Na ďalšom HP-éčku dovidenia!

Nuž, pekne si to napísal bratku. Potešenie aj na mojej strane…

Úvod

Na túto sobotu som mal pripravené dve trasy. Prvou bola približne 62 km dlhá trasa hrebeňom Považského Inovca. Je to vlastne moje dokončenie putovania celým hrebeňom, ktoré som započal v auguste 2022. Ale vzhľadom na to, že som nechcel tlačiť na pílu pred Jarným pochodom HP som túto trasu odložil a pripravil inú – trasu vo Veľkej Fatre. Každopádne o obidvoch trasách som informoval Dúša a s obidvoma súhlasil. Neprotestoval ani nad touto náročnejšou, ale o to zážitkovejšou túrou. Som rád, že som nemusel do hôr ísť sám. Dúšo práve takéto pikošky obľubuje a tak sa prirodzene pridal.

A ešte. Prečo som vybral Šípsku Veľkú Fatru? Lebo je veľmi zaujímavá a aj značne populárna. Hrebeň, ktorý vedie cez Zadný Šíp a Šíp som už v minulosti absolvoval. A tak ma zaujal susedný hrebeň, ktorý vedie cez Havran a Ostré. Je extrémne zážitkový, ale aj náročný. A keďže je dobré trasu zokruhovať tak vznikla táto trasa.

Autom dnes išiel Dúšo, za čo mu chcem aj tu poďakovať. Samozrejme, že bola zastávka na kávu a bola vo Sverepci. Ranná kávička s kroasanom nám prišla vhod. Nakoniec, potrebovali sme si dokúpiť aj tekutiny a nejaké to štartovné A teraz pozor! Vybrali sme si Jägermeistra v objeme 0.04l, ale jeho cena na tejto benzínke nás posadila na zadok. Nakoniec sme dve fľaštičky kúpili utvrdení, že to nie je každý deň. Ako by sme začali šliapať, keby nebolo tradičné štartovné? Bez toho to nejde. A teraz tá cena. Fľaštička stála presne 5 €

Putovanie

Prvý hrebeň

Od parkoviska pri cintoríne je úvodná trasa rovinatá, taká rozbehová. Už od začiatku je sa čím kochať. Kopce tu vyrastajú doslova z obce Stankovany okamžite do výšky. Výhľady na prekrásne okolité horstvo sú k nahliadnuti­u ihneď.

Stúpanie na tento hrebeň začína pri spojnici tejto cesty s prichádzajúcou žltou turistickou značkou, ktorá začína na železničnej stanici v Ľubochni. V tomto bode končia všetky srandičky. Ešte chvíľu nás chodník pripravoval na pravú turistiku pozvoľne stúpajúcim sklonom. Po asi 560 m nám chodník ponúkol prvú parádnu vyhliadku. A potom to už začalo. Prudké stúpanie nás doslova vyzlieklo zo zbytočného odevu. Nohavice i tričko plynulo prešli do svojich kratších veľkostí 

Neverili by sme, že dnes stretneme toľko turistov i na tomto menej navštevovanom hrebeni. Doslova so to tu hemžilo turistami. Stretli sme Poliakov i Čechov a samozrejme aj Slovákov. Ale o tom neskôr.

Okrem toho, že stúpanie na hrebeň je náročne je aj pekné skalnaté. Chodník sa miestami doslova prediera pomedzi impozantné a hlavne fotogenické skaly. Využili sme na trase každý výhľad, ktorý len mimochodom vykukol. Pohľad do doliny, ktorou preteká rieka Váh je dych berúci. Tými výhľadmi sa proste nedá nabažiť. To treba zažiť. A dnes po absolvovaní tejto túry už môžem povedať, že za tú námahu to absolútne stálo.

Než sme dorazili k nášmu prvému „vysokému“ oddychovému miestu, sme narazili na prvých, slovenských turistov šplhajúcich sa na hrebeň. Bola to početná skupina aj s deťmi. Bolo ich tak cca dvanásť, už neviem presne. Pár sme ich míňali, hlavne tých starších. A napokon sme zakotvili v ich kruhu na vrchole s názvom Havran.

Havran je skalnatý vrchol s parádnym výhľadom, tak trochu nebezpečným. Hlavne jeho najkrajnejšia skala, ktorá je stvorená pre selfie fotografie a kochanie sa výhľadmi. Samozrejme, že sme dodržali všetky bezpečnostné postupy pre lezenie na takéto skaly Čas na vrchole sme využili na oddych, občerstvenie, ale aj na debatu so spomínanou slovenskou skupinou. Z vrcholu sme odchádzali ako prvý.

Nasledujúcich 1800 metrov do Sedla pod Ostrým vedie parádnym zvlneným profilom. Všade navôkol prekrásne skaly, sem tam výhľad, proste pravá turistická idylka. Nakoniec chodník spadol dole až do príjemne chladného sedla, kde miestečko ponúka sedenie na oddych. Sedlo je zároveň križovatkou ciest. A oddych ten je naozaj treba. Tí, ktorí idú na vrch Ostré to určite potrebujú. Zhlboka sa nadýchnuť a napumpovať svaly pred nadchádzajúcim výkonom.

Po asi 600 metroch a nastúpaných prudkých cca 200 metroch sme dorazili na náš druhý „vysoký“ cieľ zvaný Ostré. Na vrchole som pochopil, prečo ľudia v minulosti dali tomuto vrchu takýto názov Je to parádne miesto na oddych a kochanie sa. Tvorí ho doslova malá náhorná plošina. Na vrchole sú dva stromy, ktoré zabezpečujú v slnečných dňoch parádny tieň. My sme tento tieň využili.

Na vrchole sme neoddychovali samy. Stretli sme tu osem člennú skupiny sympatických poľských turistov. Dokázali sme sa spolu dohovoriť. Najväčšiu zábavu zažili poliaci po tom, čo zbadali našich predsedov PAT-a a MAT-a na mojom ruksaku. Okamžite si ich požičali a na vrchole sa strhla bitka o možnosť sa s predsedami odfotiť. Čo málo stačí k radosti. My sme im ju úprimne dopriali. Ďakovačiek nebolo konca kraja Pred odchodom Poliakov sme spečatili stretnutie spoločnou fotografiou.

My sme na vrchole pobudli o chvíľu dlhšie, ale potom sme pred zostupom do sedla ešte navštívili Vyhliadku na Švošov, ktorá je od vrcholu vzdialená iba pätnásť minút. Tiež stojí za návštevu a netreba ju vynechať.

Po návrate z vyhliadky a po prudkom zostupe z Ostrého naše kroky viedli do Žaškovského sedla. Je to bod, od ktorého sa stúpa na „Šípsky hrebeň“. Príchod do sedla je po príjemných oddychových lúkach s nádhernou scenériou. Žaškovské sedlo je tiež križovatkou ciest. I tu sme pri oddychu v miestnom altánku stretli množstvo turistov.

Druhý hrebeň

Keď sme od sedla vyrazili obával som sa stúpania na tento hrebeň. Moje obavy boli však neoprávnené. Až na vrchol hrebeňa vedie príjemné pozvoľné stúpanie. Občas sa rovina naklonila viac, ale to bolo všetko, čo nám táto časť trasy hodila pod nohy.

Tento hrebeň začína presne pri Okrúhlej skale. My sme túto skalu nenavštívili. Zastavili sme až na impozantnom Šípe. Bol to náš najvyšší bod trasy a patrične sme si ho vychutnali. Aj tu sme neboli samy. Proste dnes tu bolo kopec turistov. Až sme o nich zakopávali 

Zo Šípu je nádherný výhľad. A aj tá spomínaná jedinečná Okrúhla skala je z neho vidieť. Celá dolina ako na dlani. Hotová pastva pre oči. Kto nebol na Šípe musí sem ísť. To je moje odporúčanie pre členom nášho spolku. Návštevu určite neoľutujete.

Na tomto hrebeni je veľa zaujímavých miest, výhľadov a ponúkajú sa až po Zadný Šíp, ktorý svoju pozornosť púta aj svojim vysokým železným krížom už zďaleka. Jeho návšteva je povinnosťou. Než sa k nemu doputuje človek sa ukochá k smrti. Skala na skale, výhľad za výhľadom a k tomu úzke zaujímavé miesto s názvom Šípska úžina, ktorou je treba preliezť. Iba moja drobná poznámka k tejto úžine. Nebojte sa, preleziete ju aj vy. Keď ju Ivan preliezol, tak potom každý Ivan, sorry za poznámku.

Nasledujúca zostupová časť trasy bola sprvu dosť prudká, popravde, dnes by som ju nechcel ísť opačne. Zostup končí až v idylickej horskej osade Podšíp. Je to príjemné oddychové miesto s výhľadmi v susedstve pekných dreveníc. Impozantný je hlavne výhľad na notoricky známe vrcholy krivánskej časti Malej Fatry – Veľký Rozsutec, Stoh, Chleb a Veľký Kriváň.

Od tejto chvíle si naše unavené nohy na chvíľu oddýchli. Po asi osemsto metroch sa sklon prudko naklonil a skončil až v časti s názvom Rybka. Asfalt, ktorý nám až do cieľa spadol pod nohy, som tentokrát velebil I keď je známe, že mi asfalt „nechutí“, teraz bol pre moje nohy vykúpením. Pred tým, než sme dorazili k autu, zapadli sme do staničnej krčmičky ako smädné ťavy. Pivo a kofola mali atribút živej vody. Spomeniem to iba kvôli tomu, že dnes som nezvládol množstvo tekutín a na konci mi chýbalo aspoň pol litra vody. Určite sa z toho musím ponaučiť.

Záver

Pri ceste domov sme s Dúšom tradične navštívili Motorest Rieka Fazuľová polievka a kofola nám úplne stačila na vzkriesenie. Príjemne unavení, s množstvom zážitkov a vzájomným upevnením priateľstva sme spolu s Dúšom prežili nádherný, slnečný, nezabudnuteľný turistický deň. Ďakujem Pánu Bohu, že som dnes mohol byť v prekrásnej Slovenskej prírode, a že bol so mnou môj priateľ Dúšo

Priatelia spolku PAT a MAT dúfam, že sa čoskoro uvidíme a už spoločne vyrazíme na ďalšie skvelé dobrodružstvo. Dovtedy dovidenia!

Toto je krásna trasa, hlavne osada Podšíp. My sme si ju prešli minulý rok na bicykloch, ale rada by som sa tam ešte raz vrátila. Ale bohužiaľ túto sobotu sa nám nedá. Snáď nám to už nabudúce vyjde. 

Úvod

Táto akcia vznikla na podnet Romana. A keď mi o nej Jozef v práci povedal, tak som ho hneď nahnal do kreslenia tejto trasy. Bol som v tom, že vzhľadom na nezaujímavú destináciu pôjdeme na turistiku iba traja. No mýlil som sa. Trasa oslovila svojimi miernymi parametrami prekvapujúco viac turistov. A to je dobre. Na tejto túre sme prakticky navštívili najsevernejšiu časť pohoria Tribeč. Vzhľadom na to, že štartovacia dedina Klátova Nová Ves je neďaleko rodnej obce Sama, už chápem jeho účasť 

Putovanie

Dve jaskyne

Mali sme a aj sme na trase navštívili dve jaskyne. Ale než sme k nim prišli zaujala nás prekvapivo, dá sa povedať architektonická stavba, dnes už chátrajúca Vápenka Cibajka. Postaviť ju dal zať Leopolda Haupt-Stummera – barón Tibor Biedermann von Turony a fungovala len rok / od roku 1929 do roku 1930. Podľa znaleckých slov Sama táto vápenka hasila a dodávala hasené vápno do cukrovaru. Nezapamätal som si však do ktorého.

Prvá Jaskyňa v lome je malá a nedá sa do nej ani vliezť. Navyše je situovaná v prudkom kopci. Naši chlapci (Roman, Samo a Dušan) síce vyliezli k dvom „dieram“, ale ako som povedal, do dier nevliezli.

Druhá Jaskyňa Brloh je o dosť väčšia. Zmestí sa do nej pár ľudí. Výzdobu má skúpu no nám i to stačilo. To, že sa jaskyňa volá Brloh svedčí aj to, že na zemi v jaskyni je množstvo zajačích bobkov a sú v nej vyhĺbené menšie diery/brlohy.

Vrchy – Brlohy

Ako prvý sme navštívili Predný Brloh. Je v susedstve jaskyne a cesta k nej vedie priamo cez tento vrchol. Na vrchol sme vystúpili aj pri návrate od jaskyne a pokračovali tak k druhému vrcholu na našej trase.

Ja som bol v tejto fáze putovania na konci kolóny. Pod Zadným Brlohom mi Jozef niečo nezrozumiteľne mrmlal, ale ja som ho vôbec nepočul. Až neskôr som pochopil, čo mal na mysli. Zdalo sa, že na tento kopec ani nepôjdeme, no mýlil som sa. Keď som dorazil k mojim čakajúcim kolegom a po pokarhaní, že obišli kopec som dostal odpoveď, že ony vôbec nechcú kopec obísť a že ma len čakali. A tak sme vystúpili aj na Zadný Brloh a čo viac, spravili sme si na ňom aj krátku gastronomickú a pitnú prestávku. Prišla nám vhod.

Výhľadové kopce

Trniny
Mali byť pôvodne iba dva, no napokon boli tri. Ale pekne poporiadku. K prvému z nich bolo treba prejsť štyri kilometre. Cesta bola príjemná, dá sa povedať hrebeňová a sem tam sa ukázali aj prvé výhľady. Táto časť trasy už mala charakter kamenistý. Prvým vrchom tohto hrebeňa, ktorý sme navštívili bol vrch s názvom Trniny. Ponúkal výhľady iba na jednu stranu, no i tie boli parádne. Podunajská pahorkatina je domovom viacerých obcí, no nášmu výhľadu dominovalo mesto Topolčany.

Kozlica
K ďalšiemu kopcu to nebolo ďaleko. Po sedemsto metroch nás privítala čerešnička dnešného programu Kozlica. Na jej vrchole boli aj výrazné a väčšie kamene vhodné na pózovanie. Mnohí z našej výpravy kamene využili na imidžové fotografie. Na Kozlici sme chvíľu pobudli a dali si prestávku. Nie však príliš dlhú, lebo na vrchole fúkal svižný vietor. Kopec obsahuje aj ohnisko, tak ako aj kopce predchádzajúce. My sme ich služby nevyužili. Dnes sme na opekanie neboli pripravení.

Vres
No a práve na Kozlici, na poslednom kopci podľa nášho naplánovaného itinerára sme sa svorne rozhodli, že vystúpime aj na tretí. Nik neprotestoval, to musím spomenúť. Čakal nás relatívne prudší zostup i výstup na posledný kopec takisto posiaty kamením. Vres tiež ponúka obmedzené výhľady. O tri kopce opodiaľ je miestečko s turistickým posedením. Tiež sme ho využili na oddych a posilnenie. Ale iba krátko, kvôli sviežemu vetríku, ktorý tu tiež panoval. Všeobecne dnes okolo dvanástej mal vietor zosilnieť a to sa potvrdili. Zato počasie nám prialo viac. Avizovaná oblačnosť sa dostavila nie o dvanástej, ale až na konci našej trasy a to bolo fajn.

Záver

Záverečná časť trasy bola pohodová, pozvoľne klesajúca. S vedomím, že nás čaká občerstvenie v miestnej Pizzérii pod Kostrínom sa nám išlo ľahšie. Tak ako som spomenul. Záver patril posedeniu v príjemnom prostredí pizzérie a s plnými bruškami sme sa po rozlúčení rozišli do svojich domovov.

Tradične, ďakujem všetkým zúčastneným za účasť a za to, že svojou nezištnou prítomnosťou obohatili atmosféru tejto vynikajúcej turistickej akcie. Ešte raz všetkým veľká vďaka a nabudúce DOVIDENIA.

Akcia vznikla na poslednú chvíľu. Doslova o 5 minút 12-sť. V našom prípade večer pred jej uskutočnením. Preto sa nedala očakávať bohatá účasť. Viac menej šli tí, čo tento večer z nejakého dôvodu spolu priamo komunikovali. Proste zhoda okolností, ktorá dopadla tak, že sme sa našli traja. Veľa? Málo? Možno tak akurát. Tentoraz sme navštívili najjužnejší cíp Strážovských vrchov. Ten nepatrí medzi najvyššie a ani najnavštevovanejšie časti tohto pohoria. Preto som už večer ani „nežhavil“ telefónnu linku, aby som na akciu upozornil ďalších potencionálnych záujemcov.

Parkujeme v obci pri kostole. Je to tradične jeden z tipov na parkovanie pri plánovaní akcie. Nie vždy však tento tip vyjde. Neraz je v podhorskej dedinke pri kostole málo miesta. A keď je ešte k tomu ranná omša, môžeme plynulo pokračovať a hľadať ďalej. Dnes je sobota ráno, nemal by to byť problém. Ani nie je. V Skačanoch sa dá parkovať pri kostole z oboch strán. Je tu toľko miesta, že mám podozrenie, že tu kedysi bolo letisko.

Niekto by možno mal podozrenie, že ide o akciu „Železný pútnik II“. V tomto prípade má trasa síce iba 15 kilometrov, ale parkujeme pri kostole, trasa vedie popri kaplnke sv. Barbory, bez výrazného zapotenia sa dostaneme ku kaplnke sv. Anny, navštívime ruiny kostola sv. Juraja a pred príchodom k autu ideme okolo kaplnky Sedembolestnej Panny Márie. Vincenta by možno z toho aj rozboleli kolená. Nás nie. My sme sem šli z iných dôvodov. My sme sem šli hlavne preto, že je to neokukané miesto, ktoré turisti nepoznajú a blízko je koliba Solec, kde robia veľmi dobré bryndzové halušky.

Zo začiatku má trasa pahorkatinový charakter. Nie je to prekvapivé. Skačany a ich blízke okolie, patrí ešte do severnej časti Podunajskej pahorkatiny. Až niekde kúsok za Sviňou horou začínajú Strážovské vrchy. Napriek tomu, že sú aj v tejto časti Strážovské vrchy vyššie ako Podunajská pahorkatina, my sme sa stihli zapotiť ešte v pahorkatine pri výstupe na Veľký Zobor. Neviem si to vysvetliť. Že by bola zima taká dlhá a tuhá, keď nemáme kondičku?

Vďaka lúkam máme odtiaľto výhľady. Tie trvajú od posledných domov dedinky až po Sviniu horu. Síce iba jedným smerom, ale sú. Definitívne vstupujeme do lesa. A je už aj po obmedzených výhľadoch. Nevadí nám to však, lebo je tu celkom pekný zmiešaný les. Ihličňany pekne voňajú. Listnaté stromy ešte nemajú listy. Iba niektorým z nich rašia prvé lístky. Prichádzame na miesto zvané Varta. Dnes je to križovatka turistických chodníčkov Dá sa odtiaľto vystúpiť aj na vrchol Stráže. Výhľady tu však nenájdete.

A sme znovu na lúkach. Vďaka nim máme znovu výhľady. Jéj, ale veď tam sme boli minule! To je predsa Jankov vŕšok i Veľký Čihoc. A tam dole? Veď to je koliba Solec! Dymí sa im z komína? Snáď je koliba otvorená. Čo to tam skáče na nožičkách, ako keby to boli pružinky? Srnka? Jéj, aký kŕdeľ? Čo sú to za krúžiace dravce? Asi tam je zdochlina, keď tam tak vytrvalo krúžia. Netrvá nám to viac, ako 150 – 200 metrov a zisťujeme, prečo tak vytrvalo krúžia. Toto nám viac ako iba vyrazilo dych. Zapchalo nám to aj nosy a pokazilo nám to celkový dojem z akcie. Tu hore v kopcoch. Čerstvý vzduch zmizol a nahradil ho zápach smetiska. Taký, že som mal snahu zbehnúť dole, len aby som to mal čím skôr za sebou.

Máme to šťastne za sebou. Síce smetisko je len túto kúsok, ale vietor fúka tak, že už to máme úspešne za sebou. Teraz nás čakajú dva pramene. Jeden z nich je blízko. Veľmi blízko. Iba asi 1500 metrov vzdušnou čiarou od smetiska. Cestou k nemu rozmýšľam, či nájdem v sebe dostatok odvahy, aby som sa z neho napil. Nájsť otázku na túto odpoveď sa mi podarilo až po príchode k prameňu. Veru, nenapijem sa. Voda je stojatá a nevyzerá čisto. Veď po ceste budeme míňať ešte jeden prameň.

Ani tentoraz motyka nevystrelila. Druhý prameň, zvaný pod Skalou, je na tom čo sa týka vody a jej čistoty, ešte horšie, ako ten prvý. Nevadí, aj tak to už k autu nemáme ďaleko. Jedným očkom sa aspoň pokocháme pohľadom na vody rieky Nitrica. Svojou dĺžkou 51,4 km Je našou 31 najdlhšou riekou. Uvidíme síce z nej iba nepatrnú časť, ale na urobenie predstavy to bude stačiť. Pred vlievaním sa do rieky Nitry ešte Nitrica stihla kúsok pod Skačanmi vytvoriť riečny ostrov. Ten sme však nenavštívili, lebo som o ňom nevedel. A možno by sme tam nič takého ani neuvideli. Kto ho vie?