Komentáre k turistickým akciám

Paráda Marek, Ondrej a Hanička Pekne strávený deň.

Vinco bol to super víkend,super partia parádne počasie výborná pálenka a ako si napísal určite sa tam ešte vrátime dakujeme

Úvod

Je ráno. Narodil sa nový deň. Po včerajšej náročnej túre u niektorých z nás nastala dilema. Spočívala v tom, či dnes ísť na túru hoci je krátka, nenáročná a s malým prevýšením. Ja som ani na chvíľu nezaváhal. Ako by som vyzeral v očiach iných, keď som druhý deň naplánoval a by som nešiel? To že človek a jeho telo zvládne čokoľvek som sa presvedčil už minulý rok, keď som osem dní putoval na Rudnej magistrále a bol schopný každý deň pokračovať ďalej a ďalej napriek únave.

Ja Vám teraz nebudem prezrádzať, kto s účasťou váhal ale jedno je isté, že sme napokon všetci (okrem Dúša, ktorý musel odísť domov) vyrazili na ďalšie dobrodružstvo v Roháčoch a to konkrétne na parádny okruh cez Roháčsky vodopád a Roháčske plesá k Ťatliakovej chate. Každopádne vyslovujem uznanie a dávam všetkým, ktorí na toto ďalšie dobrodružstvo vyrazili.

Budíček bol dnes o 6.30 hod. a začínali sme tak ako včera na parkovisku Spálená. Na parkovisko sme sa dopravili Jožovým autom a po príchode bez zbytočných zdržiavaní vyrazili smer Adamcuľa.

Putovanie

Trasa k – Roháčskemu vodopádu

Prvé kroky putovania viedli príjemným lesom a po mostíku nad Studeným potokom. Keď sme vystúpali po hlinených schodoch k Rázcestiu Šindľovec pokračovali sme po asfalte. Nie. Nedalo sa tomuto asfaltovému utrpeniu vyhnúť. Bolo to nutné zlo, ktoré sme si museli vytrpieť. 1700 metrov asfaltu nás priviedlo k odbočke Adamcuľa. Akonáhle sme prešli opäť ponad Studený potok vnorili sme sa do príjemného a chladivého lesa. Dnes bolo dôležité ísť schovaný v lese, pretože nedeľa mala byť ešte teplejšia, ako včerajší deň. A aj bola

Od teraz nás viedla modrá turistická značka. A poviem Vám, nič nám nedarovala. Okamžite sa zodvihla a nafúkla nám pľúca ako balón. Kto si túto trasu už prešiel vie, že na trase k vodopádu sú doslova schody. Je to taká výživná cesta, ktorá určite rozpáli stehná a zapáli lýtka Radosť z úľavy sa dostavila ihneď po príchode k odbočke k vodopádu. Najprv prechod po drevenom mostíku a potom príjemným terénom sme vo veľkej sláve prišli k majestátnemu Roháčskemu vodopádu. Dnes bol výnimočne výdatný a prekrásny. Inka a Lubo ho navštívili prvý krát a boli veľmi nadšení. Ani sa nečudujem. Taká krása padajúcej vody z výšky ohromí kdekoho. Zvlášť toho, kto miluje prírodné krásy a prírodu. Vodopád bol vďačným spoločníkom pri fotení a natáčaní. Ja viem, že tu vznikajú ikonické zábery. A také sme si my všetci ukryli do našich čarovných krabičiek. Samozrejmosťou bola pred odchodom spoločná fotografia.

Trasa na – Roháčske plesá

Nasledujúce putovanie už nebolo také schované pod stromami, ako to predošlé. Predsa len výškové metre nepustia. Terén sa otvoril, ale s ním aj prvé výhľady na okolité kopce. Do cesty sa nám postavili serpentíny. Vďaka Bohu za ne. No a tie nás priviedli k nášmu prvému oddychovému miestu s názvom Rázcestie pod Predným zeleným. Vybrali sme si voľný piknikový stôl a oddychovali. Aj naše brušká dostali kus svojho „žvance“. A keďže bolo veľmi teplo na rad prišli aj potrebné tekutiny. Je to miesto, z ktorého je vidieť nasledujúca stúpajúca trasa k plesám. Pri pohľade na „mravce“ stúpajúce hore sme tušili, čo nás čaká. Je to ešte hodný kus hore.

Po odchode nás na štvrtom kilometri z celkovej trasy privítalo malé Zelené pliesko. Venovali sme mu pozornosť i pár fotografií. Je zaujímavé, že po toľkých rokoch existencie a pretrvávajúcich teplých obdobiach ešte nevyschlo.

Už za prvým nasledujúcim rohom nás pozvali do putovania šťavnaté serpentíny. Krok sem, krok tam a už sme stáli a chvíľu oddychovali pri Rázcestí pod Troma kopami. Nasledujúcich päť otočiek serpentín (kto neverí, nech si ich zráta) nás konečne priviedlo na vrchol stúpania. To bolo radosti, keď sme uvideli tabuľku s nápisom Roháčske plesá.

Ako prvé sa nám svojou krásou popýšilo Štvrté Roháčske pleso. My sme si ho len pozreli a išli k ďalšiemu plesu. K dvom nasledujúcim plesám sa prichádza z výšky a tak dojem z ich krásy je ešte väčší. Ja som si z minulosti pamätal, že pri niektorom plese sú aj lavičky, len za toho frasa som si nemohol spomenúť pri ktorom Napokon boli pri tom poslednom pri Veľkom Roháčskom plese. No a práve tu na opustenej a smutnej lavičke sme založili druhý oddychový tábor. Studená voda plesa si priam pýtala návštevu našich ubolených nôh Ponožky sa porúčali dole a už sme chladili chodidlá. Bola to neskutočná úľava. Posedeli sme tu tak 15 minút. Po prestávke nás čakala záverečná časť trasy.

Trasa na – Ťatliakovu chatu

Nenáročný chodník nás asi po desiatich minútach priviedol k Rázcestiu Smutná dolina. Tu sme sa stretali s množstvom turistov, ktorí smerovali na Roháčske plesá opačným smerom, alebo prichádzali zo Smutného sedla po modrej turistickej značke. Aj na Roháčskych plesách bolo dnes množstvo návštevníkov. Ani sa nečudujem. Počasie ideálne, teplota znesiteľná, náročnosť nižšia. Kto by sedel doma na gauči. Obzvlášť keď mu v krvi koluje turistická DNA. Tak ako nám.

Táto trasa je veľmi navštevovaná a zvládnu ju aj deti. Je nenáročná. Pri mojej poslednej návšteve v septembri 2018, keď som tu bol s mojou rodinou, potvrdili nenáročnosť tejto trasy aj Česi, ktorý trasu zvládali aj v žabkách

Počas putovania k chate sme už nič zvláštne nezažili, ak opomeniem ikonické výhľady na okolité končiare Roháčov. Tu Plačlivô, tu Ostrý Roháč, tu Volovec. A na každom „mravce“. Veď viete. Na chvíľu sme sa ešte zastavili pri studničke, ktorej vody odchádzajú a vlievajú sa do Ťatliakovho jazera. Jazero je od studničky vidieť a je dokonalým oporným bodom, že cieľ už nie je ďaleko. My sme po príchode k Ťatliakovej chate okamžite obsadili piknikový stôl a objednali si jedlo a pitie. Mali sme asi 130 minút času, kedy k chate pricestuje Roháčsky vláčik.

A teraz Vás prekvapím. Už toľkokrát v minulosti som absolvoval toto „asfaltové utrpenie“ od Šindľovca po Ťatliačku a opačne, že dnes som na záver naplánoval zážitkovú jazdu práve Roháčskym vláčikom do cieľa. Viem že nikto voči tomuto plánu nenamietal, hoc cena za 3500 metrov jazdy dole stála 6€. Boli sme rady, že nemusíme na parkovisko do Spálenej drať podrážky na asfalte.

Záver

Ja si myslím a verím že aj ostatní moji spoločníci mali rovnaký pocit, že i táto kratšia túra mala svoju hodnotu a že si zážitky a pocity z nej budú dlho pamätať. Tak ako na celý víkend spoločne strávený v Zuberci a v nádherných Roháčoch. A naozaj je na mieste, keď počas spiatočnej cesty domov Jožo s Milkou „utrúsili“, že toto práve prežité dobrodružstvo bolo krátke. Majú absolútnu pravdu. Roháče svojou krásou by si určite zaslúžili dlhší pobyt. No není všem dnům konec. My sa do Zuberca i Roháčov určite v budúcnosti ešte vrátime.

Chcem Vám poďakovať Milka, Ivka, Jožo, Lubo i Dúšo za účasť, za skvelú atmosféru, za trpezlivosť, za parádne výkony, za neskutočné spoločné zážitky, za všetko čo sme spolu v Zuberci a Roháčoch prežili. Ďakujem.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Nakoniec som nešiel, pridal som sa k Vincovcom…pôjdeme inokedy… Vrchy neutečú

Úvod

Túto víkendovú akciu som vložil už deväť dní pred odchodom do Zuberca. Bola to dostatočná doba na rozhodnutie ísť či nezúčastniť sa. No i tak sa konečný počet prihlásených rodil ťažko. Napokon vo štvrtok, deň pred odchodom nás bolo šesť, teda presnejšie päť, pretože sa ako záhadou Dúšo zrazu ocitol prihlásený na Romanovej akcii, ktorý tiež mieril do Roháčov. Čo už. Aj taký je tvrdý chlebík turistu. Avšak všetko bolo napokon inak.

Dopravu na túto akciu zabezpečili Jožo s Milkou svojim veľkým a pohodlným autom, za čo im chcem veľmi pekne poďakovať. Cesta do Zuberca bola bezproblémová – ďakujeme Jožo. Tentoraz sme sa nikde nezastavili na kávu. Dôvodom bola po príchode na ubytovanie do Zuberca večera v Oravskej izbe. Zastavovať teda niekde po ceste na jedlo bolo irelevantné. Po návrate z večere a po vybalení sme zahájili v spoločenskej miestnosti dôstojnú prípravu na nasledujúci turistický deň. Príjemne sme si posedeli, porozprávali sa a čo to popili Budíček bol stanovený na 6.00 hod., aby sme stihli nákupy v neďalekej COOP Jednote a autobus do Zverovky, ktorý odchádzal od kostola o 7.11 hod. Všetko sme napokon v pohodičke stihli a mohli tak zahájiť víkendové turistikovanie v najkrajšom pohorí Slovenska v Západných Tatrách v časti Roháče.

Putovanie

Trasa na – Brestovú

Po príchode autobusom do Zverovky sme museli ešte odšliapať kus cesty na parkovisko Spálená, aby sme mohli vyraziť po modrej turistickej značke v začiatku popod lanovku na hrebeň. Hneď ako Jožo zbadal fungujúcu lanovku začal básniť o využití (zneužití) lanovky na výstup pod Brestovú. Chvála Bohu ani u jedného člena výpravy sa nestretol s pochopením. Ostalo mu len tiež šliapať po svojich hore.

Už od začiatku sa modrý chodník do nás riadne oprel. Po včerajšom večernom „debatovaní“ to bolo pre mňa utrpenie. Necítil som sa dobre, bolelo ma brucho i hlava a Inka počas putovania utrúsila na moju adresu niečo o zelenom mužíčkovi. Proste ja som si to neužíval. V Spálenom žľabe sme sa na malú chvíľku zastavili a všimli si prvé výhľady. Naša chvíľa oddychu prišla až po príchode na Predný Salatín, kde sme založili základný oddychový tábor. Posilnili sme sa, oddýchli si a Jožo tu zažil vzkriesenie. Aj on mal rovnaké, alebo podobné stavy ako ja A keďže si ráno v potravinách kúpil aj dve pivečká zahájil procedúru kde klin klinom sa vyráža A verte, veľmi mu to pomohlo. Mne však nie. Požiť „vitamíny“ som sa neodvážil a tak som trpel ďalej. Všetci ostatní boli v poriadku a v plnej kondícii nám dvom ukazovali ako sa turistikuje. Na Prednom Salatíne sme stretli aj ďalších turistov, ktorí tiež pohrdli službou lanovky.

Obrat v mojom nelichotivom stave nastal po príchode k rázcestníku Predný Salatín – hrebeň, kde zelená turistická značka prichádza od hornej stanice lanovky a privádza pohodlných turistov. Tu sme si sadli na lavičku a znova vytiahli „vitamíny“. Opäť som odolal. Avšak ponuke mladého pána na koštovku zázvorovice už nie. Dobre som zrobil. Zázvorovica ma dostala späť do pohody. Predsa len je to liek tá zázvorovica. Po prestávke to bolo na Brestovú už len kúsok a postupne sme všetci dorazili na náš najvyšší bod trasy a usadili sa tu.

Bolo parádne slnečné počasie s prijateľnou teplotou, pofukoval príjemný svieži vetrík a nám sa parádne ležalo v mäkučkej tráve a oddychovalo. Na vrchole sme strávili asi tridsať príjemných minút. Prezradím, že ja som si musel „odbehnúť“. Skúšali ste niekedy v 45% svahu „onééééééééééé“ Ja už áno. A poviem Vám, nie je to príjemné Navyše keď na Vás z diaľky čumia turisti z Malej Brestovej. Z Brestovej sa nám ani odísť nechcelo, tak tam bolo dobre. A tie výhľady na hlavný hrebeň Roháčov, ktoré sú tu k dispozícii. Proste idylka, no museli sme ísť ďalej. Posledná bola už len povinná svojka na Brestovej.

Trasa na – Sivý vrch

Celú trasu na Sivý vrch sme už od Brestovej mali ako na dlani. Chodník padal dole, až opovážlivo a na chvíľu sa zastavil pri chrómovom kríži tróniacom na Malej Brestovej. Táto trasa bola taká oddychová. Klesala s nami až do Sedla Pálenica. Aj tu sa naše kroky na chvíľu zastavili. Do sedla prichádza aj žltá turistická značka zo Zuberca, ktorú som pôvodne chcel využiť pre návrat do dediny. Aj tu Jožo pokúšal Asi má rád žltú farbu, inak si to neviem vysvetliť Možno pri pohľade na Sivý vrch, ktorý je odtiaľto krásne vidieť, a jeho prudké stúpanie čakajúce na naše nohy ho nabádali k predčasnému zostupu do Zuberca. Avšak davová psychóza je mocná čarodejka a tak mu nezostávalo nič, len šliapať ďalej s nami Ja viem, že to Jožo nemyslel vážne, ale sranda musí byť.

Príjemné a vyrovnané Komorovskô nás za pár chvíľ priviedlo až pod záverečné skalnaté stúpanie na vrchol. Z diaľky (od Sedla Pálenica) to vyzeralo hrôzostrašnejšie, ako to v skutočnosti je. V tejto časti bola naša „kolona“ značne rozdelená a tak sme spolu s Jožom dorazili na vrchol poslední. V závere sme si vychutnali aj retiazky a úspešne dorazili na Sivý vrch. Sivý vrch bol posiatí turistami. Je to veľmi navštevovaný vrch. Najčastejšie naň smerujú turisti od Horárne pod Bielou skalou. My sme tu strávili asi štyridsať minút príjemným oddychom. Kruhovým výhľadom z tohto vrchu sa nedá odolať. My sme výhľady mali navyše vylepšené aj o nádherné počasie. Príroda nás obdarila krásou, ktorú sme si vynaloženou námahou určite zaslúžili a ja ďakujem Pánu Bohu za možnosť zažiť pekné chvíle na tomto prekrásnom mieste, v spoločnosti skvelých priateľov zo spolku. Bodku za príjemne stráveným časom na vrchole dala pamätná spoločná fotka.

Trasa do – Zuberca

Nikdy by som nepovedal po toľkých rokoch chodenia po Slovensku, po tých všetkých pohoriach a kopcoch, že zažijem počas putovania tu na tomto mieste najkrajšiu turistiku. Áno, vážne hovorím, že to bola najkrajšia skalná turistika od kedy chodím. Kto neverí, že také niečo existuje, tak nech absolvuje trasu na Sivý kameň a presvedčí sa sám. Radové skaly, jeho skalné útvary, chodník v jeho skalách a reťaze pomáhajúce pri lezení som ešte tak intenzívne nezažil. Bol to pre mňa vrcholný zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnem. A verím, že aj moji parťáci mali rovnaké pocity. Nič tieto zážitky nemohlo pokaziť ani únava, ktorá doľahla na nás všetkých.

Keď sme prešli popod Bielu skalu vstúpili sme do príjemného a chladivého lesa. Chodník už značne padal nadol a po chvíli nás priviedol k prameňu Bôrová voda. Kto chcel osviežil sa. Ja áno. Onedlho sme cupitali po drevenom mostíku ponad potom Bôrová voda a ocitli sa na hrane posledného klesania. Tu sa naše unavené telá na chvíľu zastavili a oči kochali poslednými výhľadmi. Už onedlho po odchode nám do uší prileteli zvuky áut a motoriek frčiacich po ceste č. 584. Huráááá. Dorazili sme k Horárni pod Bielou skalou a zasadli do turistického prístrešku. Oddychovali sme a naberali silu na záverečnú časť trasy po asfalte do Zuberca.

Nebola to vôbec príjemná alternatíva putovania, ale autobus na ktorý sme mali čakať, nám išiel až o dve hodiny a to bolo pre nás neprijateľné. Na koniec sme úspešne pospolu dokráčali do Zuberca a zapadli na večeru do Koliby Josu. V Zuberci som bol už niekoľkokrát no nikdy nie v tejto kolibe. Návštevu navrhli moji parťáci a ja viem, že keď pôjdem nabudúce do Zuberca, čo i len s rodinou, do Koliby zavítam opäť. Večera tesne po absolvovaní túry bola napokon výborná voľba. My sme sa tak mohli po príchode na ubytko venovať sprchovaniu, oddychovaniu a zábave. Výborným miestom, ktoré sme aj my využili, bola útulná šopka s krbom, stolom a sedením. Mohli sme sa tak dokonale pripraviť na nesledujúci turistický deň.

Záver

Priatelia: Milka, Inka, Jožo, Lubo a Dúšo, zažil som s Vami rozprávkovú turistiku, ktorá sa len tak opakovať nebude. V mojom srdci a v mojej mysli zostanú nádherné spomienky strávené s Vami. Ďakujem, že som mohol s Vami stráviť pekné chvíle a zdieľať s Vami nezabudnuteľné pocity.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

V piatok som do 15.00 v práci, takže pricestujem ktovie kedy…

Lenka, pekne vymyslená a náročná trasa vylepšená čerešničkami na torte. Vyliezli ste na ikonický kopec, videli ste najkrajší viadukt na Slovensku a pili najlepšiu kávu.

Gratulujem. Čo viac si priať.

Úvod

Ako vznikla táto akcia? Spontánne. No nebolo to moje dielo behania po mape. Vznikla tak, že mi o 18.30 hod. v piatok volal Lubo a poprosil ma, či mu na stránku nevložím turistickú akciu. Práve som sa s jeho rozhovoru dozvedel, že existuje turistická akcia zvaná Myjavská päťdesiatka. Ja som o nej nevedel a pritom bývam od Myjavy 19 km. Predstavte si, že tento ročník bol už 53. Tak som pre Luba spravil službičku, kým mu naživo neukážem, ako sa na stránku akcie vkladajú.

No a prečo som sa na tejto akcii ocitol aj ja? Všetko malo byť inak. V piatok mala prísť k nám dcéra s vnúčatami, no nestalo sa tak. Prídu až budúci týždeň a tak ma okamžite začali svrbieť ešte nezahojené otlaky na nohách po Pochode Praha-Prčice spred troch týždňov. Povedal som si „Čo budem sedieť doma, idem si túto akciu prvý krát odchodiť aj ja“. V ponuke boli tri vzdialenosti: 15 km, 25 km a 50 km. S Lubom a Inkou sme sa dohodli na prostrednej vzdialenosti. Ráno o 7.00 hod. som už nastupoval do ich auta „vstříc lepším zítřkům“. Ku kultúrnemu domu Samka Dudíka sme dorazili o 8.30 hod., zaregistrovali sa a vyrazili na púť Štefánikovým krajom.

Putovanie

Prvý bod – Bradlo

Úvodné kroky viedli Myjavou po červenej turistickej značke. Tá nás mala doviesť až na Bradlo. Po prejdení mesta sme mali ísť ešte chvíľu po asfalte popri cintoríne a zamieriť na Polianku. No moje hladné brucho, ktoré pred turistikou nikdy neraňajkuje, zbadalo benzínku Slovnaft. Aj Lubo a Inka boli tejto odbočke naklonení. Hoci si Lubo nič nedal ja som vhodil do žalúdka hot-dog a Inka sa posilnila rannou kávou. A potom sme už naozaj vyrazili na trasu.

Na vrchole plytkého stúpania sa konečne objavila lesná a potom aj lúčna cestička. Za chrbtom sme sa pozerali na vzďaľujúcu sa Myjavu, pred nami onedlho prišiel vrchol stúpania. Nesledujúca klesajúca cestička nás priviedla opäť na asfalt a nasmerovala k obecnému úradu Polianky. Presne oproti úradu je autobusová zastávka, v ktorej sa dalo posedieť. No my sme boli ešte len na začiatku putovania a tak sme jej služby nevyužili a pokračovali ďalej. Od tejto chvíle si naše nohy hoveli ako v bavlnke. Žiadny asfalt nám po Bradlo nestrpčoval pochod. Túto trasu po Bradlo si dobre pamätám z minulých mojich pochodov. Totižto neocitol som sa tu prvý krát.

Určitý vzruch parádnej idylky tunajšieho pekného kraja Myjavskej pahorkatiny nám priniesol pochod Jandovou dolinou. Videli sme idylické chatky, pasúce sa ovečky a jedného vlka. No nebol to živý vlk. Bola to maketa v podobe terča na streľbu z luku. Potom sme vstúpili do lesa zvaného Končiny. A tu sme si spoločne spomenuli, že sme na Myjave zabudli naštartovať akciu Lubo s Inkou vždy nosia niečo so sebou a tak vytiahli opäť tatranský čaj. Až po „naštartovaní“ bolo všetko na porádečku. Ani sme nezbadali a už sme stúpali záverečným úsekom k Bradlu. Chata na Bradle (Bistro Strážnica na Bradle) bola otvorená a pripravená plniť túžby smädných i hladných návštevníkov. Ako sme sa neskôr dozvedeli naša akcia nebola jedinou, ktorá na chatu zavítala. Z Košarísk tu totižto smerovali rodiny s deťmi a mali pripravené prekvapenie pre deti a pohostenie. Naša skupinka si posedela vedľa chaty pri „mŕtvom“ ohnisku a popíjala – ja pivo a Inka s Lubom radlera. Prijemne sme si tu oddýchli a porozprávali sa s dvoma účastníkmi rovnakého pochodu.

Po odchode naše kroky i predpísaná trasa smerovala k Mohyle gen. Milana Rastislava Štefánika. Tu sme chvíľu pobudli a naplno si užili výhľady podporené pekným počasím. Pofotili pár ikonických fotiek a vydali sa na ďalšiu púť po zelenej turistickej značke smerom na Dlhý vŕšok.

Druhý bod – Dlhý vŕšok

Dlhý vŕšok je taká malá osada. A čo nás k nej priviedlo? No predsa nepríjemná asfaltka. Ja sa jej asi nezbavím, nikde Až po Široké Bradlo sme opakovane stretali ďalšie a ďalšie rodiny s deťmi smerujúce na Bradlo. Každé dieťa malo na krku zavesenú kartičku, potrebnú na zbieranie pečiatok na kontrolách. A to by som nebol ja, keby som sa im neprihovoril a nepovzbudzoval ich. Konštatoval som i s mojimi spoločníkmi, že toto je tá dobrá činnosť/turistika, ku ktorej je potrebné naše deti, v mojom prípade vnúčatá, už od mala viesť.

Ani sme nezbadali, ako sa do nás „zahryzla“ ďalšia a ešte širšia a rozpálenejšia asfaltka. Vďaka Bohu za obec Dlhý vŕšok. Hneď na jej konci cestička zabočila doľava a spojila sa so žltou turistickou značkou. Mohutný orech vypínajúci sa na jej okraji s blahodarným tieňom nás pozval k oddychu. Posedeli sme si na tráve pod nim a chvíľu oddychovali. Až tu zrazu z ruksaku vyskočil ďalší tatranský čaj. Nemohol som odolať. A ani Inka neodolala. Smolu mal náš vodič motorového vozidla Lubo. Tak mu treba Samy sme mali málo. Aj „nevitamínové“ tekutiny sme popili v tomto teple. Aj čo to zajedli sme a pobrali sa ďalej.

Tretí bod – Polianka

Žltá kamarátka nás viedla príjemným terénom a smerovala do Polianky. Bola to pohodová časť trasy prevažne lesom. V Podlipovci sme boli konfrontovaní s civilizáciou. Štekot štyroch strážcov (psov) sa nedal ignorovať. Aj som prehodil pár slov s domácimi a informoval som ich, že jeden pes zo štyroch má pravé oko inej farby – modré. Aká bola prekvapivá odpoveď majiteľa? Veď mi vieme, veď to je náš pes! Aké prekvapivé. No nič. Ideme ďalej.

Z Podlipovca sme do Polianky docupitali opäť po asfaltke. Ani sa nečudujem, lebo okolie je posiate malými domčekmi a chatkami. Za Havlovou sme vkročili ešte na širší a rozpálenejší asfalt a tak ihneď po príchode pred obecný úrad v Polianke naše kroky viedli na autobusovú zastávku s altánkom. Tentoraz sme jej pohostinnosťou nepohrdli. Do žil sme vpravili posledné vitamíny zjedli horalky a po potrebnom oddychu vyrazili na poslednú časť trasy.

Do cieľa

Záverečná púť viedla klesajúcou cestičkou na Myjavu. Pozdravili sme miestny cintorín a náhlili sa mestom ku kultúrnemu domu, kde nás už čakal náš „tátoš“. Už skôr, počas tohto posledného úseku, sme spoločne spriadali plány na návštevu nejakej miestnej reštaurácie. Nakoniec vyhrala tá na Košariskách – Gurmán, kde sme si príjemné posedeli a zajedli si pizzove štangle s cesnakovým dresingom. Mňam. Boli veľmi chutné.

Záver

Vôbec som netušil, kde sa v sobotu ocitnem a že vôbec pôjdem na turistiku. Ale stalo sa a ja som rád, že som opäť mohol byť s mojim priateľmi so spolku Inkou a Lubom, niekde v prírode a načerpať nové sily, tak potrebné na zdolávanie nástrah všedného života.

Ďakujem Inka a Lubo, že ste ma zobrali so sebou. Lebo táto akcia bola vyložene Vaša a ja som rád, že som ju s Vami mohol absolvovať. Od dnes už budem vedieť, že existuje aj Myjavská päťdesiatka. Ďakujem.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

A kam to vlastne ideme? Vzdialenosť? Prevýšenie? Brnkačka. Aké počasie hlásia? Pohoda. Nastupujeme do auta. Stále pohoda. Slniečko už svieti. Dlho mu to však nevydrží. Na diaľnici sa pomerne rýchlo objavuje opar. Teplota to ešte nevzdáva. Lenže nie sme ani pri Piešťanoch. Nakoniec klesá na 14 stupňov. Niektorí členovia výpravy sa začnú škrabkať za uchom. Čo teraz? Majú kraťasy, tričko, ruksak, turistické topánky… a to je asi tak všetko. Začínajú zvažovať, či si neoblečú jednu vrstvu opaľovacieho krému. Za bežných okolností by ňou pohrdli, ale teraz? Možno tá vrstva pomôže. Parkujeme a zisťujeme, že tých 14 stupňov je celkom hrejivých. Veru hrejivých, lebo nefúka. A trochu za to asi môže aj štartovné.

Tí, čo sa báli, že by im mohla byť zima, sa teraz smejú. Smejú sa tým, čo boli obozretnejší. Majú dlhý rukáv a napriek štrnástim stupňom sa potia. Je to kúsok za dedinou a je to do kopca. Na mape to vyzerá v pohode. Nič dramatického. Aj je to v relatívnej pohode, ale človek nepripravený sa potí. Aké sú tie čísla relatívne. Každá trasa i každý deň je iný. Že by platilo, dva krát nevstúpiš do tej istej rieky? A to je iba ráno. Čo bude neskôr?

Máme neskôr. Báli sme sa, že nebudú výhľady. Niektorí dúfali v inverziu. Ale nie je zima. Inverzia nevydržala nápor ranného slnka. Výhľady sú. Nefúka. Teplo je aj tým, čo sa báli štrnástich stupňov. Už sa neboja, lebo sme na vrchole. Nakukal som im, že už pôjdeme viac menej iba dole. Do sedla je to naozaj iba dole… A ako sa vraví, sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Asi to naozaj platí. Aspoň občas. Ale nie na akcii spolku Pata a Mata. Tu musíte byť pripravení na onakvejšie veci, čo veci, nástrahy!

Opeká sa. Môže za to Roman. Postaral sa o nás, ako o vlastných. Tenučké párky. Niektorí sa aj divili, ako také tenučké párky napichneme na opekacie paličky. Síce sme zohnali o niečo tenšie, ale pochybnosti to nezahnalo. Aspoň u niektorých z nás. Tí, čo sa trochu viac zaujímajú o históriu minimálne tušili. Áno, môže za to napichovanie na kôl. Brutálny a pomalý spôsob popravy. K nám do Európy sa dostal z Ázie, ale poznali ho aj v Afrike. Už v staroveku. K nám ho priniesli nájazdy Mongolov a Osmanov. Jedným z najznámejších európskych napichovačov na kôl bol aj Vlad Drakula. Okrem Balkánu tento trest poznali aj v Rusku, Poľsku a v Uhorskom kráľovstve. Dnes tento trest našťastie nie je legálny aj v menej „pokrokových“ kútoch sveta. My sme napichovanie použili iba z čisto praktických dôvodov, aby nám tenučká opekacia klobáska neráčila padnúť predčasne do ohňa.

Zostupujeme a zároveň postupujeme. Lúčky, pásy lesíkov, výhľady, kvetena, čerstvý vzduch, pohoda… Takmer samé to ide. Znovu stúpanie. Zďaleka nie také strmé ak ona Klapy, ale aj tak spôsobilo trochu problém. Musíme ísť mimo lesnej cesty. Toto naozaj moc kĺže. Mimo cestičky sa dá. Znovu nám poihráva úsmev na tvárach… Odšľapať si to musí každý sám, ale vyzerá to, že to pôjde. A tentoraz bez frfľania…

Úvod

Možno sa budem opäť opakovať, ale musím spomenúť v úvode, že na Slemä a Ohnište ísť bolo mojou povinnosťou, pretože keď tam minulý rok išiel Jozef s Romanom – ja som nemohol ísť. No a keď si spomeniem na Poznámku k akcii z mája 2018 zakladajúcej členky nášho spolku Ivanky, tiež z akcie na Slemä, musel som zabezpečiť, aby som sa motal v okolí Liptovského Jána Naplánovanie tejto akcie splnilo práve túto podmienku, že turista sa tu musí v okolí motať 

Vzhľadom na to, že v nedeľu malo byť, a aj bolo, lepšie počasie padla voľba na nedeľu. Úprimne som očakával väčšiu účasť, hlavne od zdatnejších členov spolku. Toto pekné a nezabudnuteľné dobrodružstvo napokon absolvovali traja členovia. Inak bol som pripravený, že opäť pôjdem sám Vďaka aspoň za účasť Inky a Luba.

V úvode ešte spomeniem vzhľadom na to, že cesta trvala dva a pól hodiny, tak ranná káva bola netradične na benzínke Slovnaft v Ivachnovej. No a nezostalo iba pri káve, dali sme si aj raňajky. Pre záujemcov o túto trasu ešte spomeniem, že pri Stanišovskej jaskyni sa pohodlne parkuje a dokonca zadarmo. Od nej sme napokon vyrážali na túru.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Slemä

Než sme vyrazili, etiketa spolku káže akciu riadne naštartovať. Túto činnosť si skvelý pár (Inka a Lubo) osvojili ukážkovo. Dnes priniesli štartovacie súpravičky TATRATEA v štyroch farbách a silách Začali sme tou najtuhšou. No a keď sme sa naštartovali popri Stanišovskej jaskyni sme vhupli do Stanišovskej doliny.

Úvod trasy bol taký pohodový. Cestička hore stúpala pozvoľne. Žiadna brutalita to nebola. Tá nás ešte len čakala Počas putovania do Stanišovského sedla sa nám Inka pochválila novými píšťalkami, ktoré si zakúpila na medvede. Nie, píšťalky nemajú zabíjať medvede, majú im len oznámiť, že v ich okolí sa pohybujú turisti. A teda píšťalky riadne pískali. Pískanie Inka nezabudla počas putovania opakovať každých cca 500 metrov Stanišovská dolinka je rozmanitá. Nám pri stúpaním do sedla ponúkla pekné pohľady na príjemné lúky a okolité kopce. Nezabudli sme si rovnako pozrieť za našim chrbtom ikonickú Poludnicu. Do Stanišovského sedla k oddychu nás priviedol výživný, no krátky stúpačik. V sedle v altánku sme si na chvíľu sadli a posilnili sa ďalším „tatračajom“. Na lavičke sme posedeli a ohriali na slniečku. Pozdravili sa s dvomi ultratrailistami, ktorý do sedla dobehli aj so psom dobermanom práve zo Slemä.

Po odchode asi po tristo metroch nás cestička odklonila doprava k Ubytovacej zemľanke Brtkovica. Ide sa k nej jemne do kopca a návšteva určite stojí za to. My sme ju mali v pláne a ten sme dodržali. Po návrate od zemľanky nám robila spoločníčku príjemná lesná cesta. Nohy si na tomto kúsku rovného chodníka parádne oddýchli. Stúpanie na Slemä začalo asi po štyristo metroch. Začiatok bol teda dosť prudký, ale chodník nás nechal oddýchnuť hneď ako sme dorazili k pozorovaciemu a bojovému bunkru Slemä. Je priamo na chodníku a je menší ako ten predošlý. Postáli sme tu tak päť minút a išli ďalej.

No a potom to už začalo. Ako ja hovorím, začala pravá turistika. Do kopca je správne a čím je prudší, tým to je lepšie. No tento chodník nás šetril serpentínami, čo sme s vďakou privítali. Za polovičkou trasy na Slemä sa objavila na nádhernej vyhliadke prítulná lavička. No a nesadni si na ňu a nepokochaj sa jej nádhernými výhľadmi. Ako hovoria mladí, chvíľu sme tu chilovali a ležali aj na tráve. Bolo tu parádne. Takto psychicky posilnení a samozrejme po ďalšej dávke „tatračaju“ sme po šesťsto metroch ďalšieho stúpania dorazili na Slemä. Privítali nás trosky havarovaného lietadla, pomník zahynuvších vojakom a informačná tabuľa, ktorú sme si tiež prečítali. Neďaleko tohto miesta je parádny pľac na oddych s vyhliadkou na Poludnicu a hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Oddych i výhľady sme si naplno užili. Občerstvenie bolo samozrejmosťou. Dokonca som za odmenu dostal polovicu paštekového chleba – mňam. A viete prečo? Lebo som si nič na jedlo nezobral. Poučenie vyplynulo z minulej akcie, keď som všetko jedlo opäť doniesol domov. Celý pobyt na tomto zaujímavom mieste sme zakončili ďalším „tatračajom“ Kto dobre ráta vie, že nám zostal jeden a to práve na Ohnište, kde sme po prestávke zamierili.

Druhý zaujímavý bod – Ohnište

Zostup do nasledujúceho Michalovského sedla bol pozvoľný, príjemný. Za ním nám chvíľu robili spoločnosť parádne lúky s peknými okolitými výhľadmi. Bolo to také pohladenie duše. Následne sme dorazili do Sedla Pod Ohnišťom a tu sa k nám pridali ďalší turisti – muž a žena, ktorí tiež smerovali na Ohnište. Išli však rýchlejšie a tak všetko, čo sme videli boli ich vzďaľujúce sa chrbty. Cesta zo sedla na Ohnište, to je taká pohodovka. Príjemný terén, bez zbytočných stúpaní.

Dovolím si tvrdenie, že Ohnište je ešte krajší kopec s výhľadom ako Slemä. My sme sa o tomto dôležitom atribúte kopca presvedčili ihneď po príchode naň. Chodník celým masívom Ohnišťa vedie priamo na jeho hrane zrázu. Jedno takéto miesto neďaleko vrcholového značenia sme si vybrali my. Nedalo sa vybrať lepšie miesto na sedenie a rovno s parádnym výhľadom na značnú časť hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Budem sa opakovať, ale musím. Pohladenie pre turistickú dušu ako bomba. Sedíš si, priatelia s Tebou. Konzumuješ i popíjaš tekutiny a pritom sa kocháš ikonickým výhľadom. Čo viac si priať? Ja som si tu neskutočne oddýchol. A verím, že aj moji spoločníci Inka a Lubo to tak cítili. Z Ohnišťa sme odchádzali a v žilách nám už koloval posledný „tatračaj“ 

Do cieľa

Po návrate do sedla Pod Ohnišťom naše kroky viedol rovný a príjemný terén. No a ten po osemsto metroch padol prudko dole. Keď hovorím prudko, tak naozaj prudko. Bol to zážitok až by som povedal gymnastický tréning. Svidovské sedlo nás na chvíľu uchlácholilo, ale vzápätí opäť padáčik už preveroval naše nohy i pozornosť. Definitívny koniec prišiel až na lesnej ceste pozvoľného klesania. Spoločnosť nám od teraz robili príjemné lúky. Highlitom bol však pohľad doprava na impozantný masív Ohnišťa, na ktorom sme pred chvíľou sedeli. Nadalo sa toho nabažiť. Neskôr sa k pekným okolitým scenériám počas putovania pridal aj zurčiaci potôčik Štiavnica, ktorý nás doviedol až do Jánskej doliny. Posledné kroky nádhernou Jánskou dolinou, s okolitými do výšky vystupujúcimi skalami, boli dokonalou bodkou tejto jedinečnej a nezabudnuteľnej turistickej akcie.

Záver

Cestou domov sme sa na jedlo zastavili na Salaši Krajinka a dali si niečo pod zub. Dobrým jedlom a spoločným rozprávaním pri spiatočnej ceste do Piešťan, sme s Inkou a Lubom zavŕšili toto nádherné spoločné turistické dobrodružstvo. Inka a Lubo – ďakujem Vám za účasť a za pekné spoločné prežité chvíle na tejto parádnej akcii.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Úvod

Ako som už písal, túto akciu a teda opakovanie Pochodu Praha – Prčice navrhli Marek s Radom. Ja som ich návrh prijal a Roman sa pridal z pochopiteľných dôvodov. No a piaty do partie Dúšo sa týmto pochodom tiež nechal zlákať, nakoľko nemal čo „robiť“ a mal naplánovanú dovolenku, začínajúcu už od piatku.

Tak ako minule aj tohto roku si celé menežovanie dopravy a ubytovania zobral na starosť Rado. V tomto ho musím pochváliť, lebo znovu objednal to isté ubytovanie, ktoré bolo vzdialené od hlavnej stanice v Prahe len dvesto metrov. Blízkosť ubytovania nám prišilo vhod hlavne po akcii, keď sme sa z pochodu vracali rozbití A na koniec spomeniem, že oproti minulému roku sme dopravu do stanice Praha Háje absolvovali nie metrom, ale autobusovým spojom o 3:32 hod. čo si vyžadovalo budíček o 3:00 hod. Práve z tohto dôvodu sme návštevu pivárne, ktorá bola vzdialená od ubytka asi tristo metrov skrátili do 23:00 hod. Dostatočný spánok bol v tomto prípade dôležitejší ako pivo Práve tento fakt mal za následok, že pred registráciou sme v medzitým vytvorenej dlhej šóre čakali oveľa bližšie, ako minulý rok.

Putovanie

Prvá kontrola – Týnec nad Sázavou

Tento rok sme vyrážali zo štartu ešte za tmy. A teda tempo nasadili pochodníci brutálne. Ísť krokom medzi 6 a 7 km/hod. nie je nič príjemné. Tu sa človek presvedčil, čo je davová psychóza. Len na chvíľu som zastavil a obehlo ma tak dvadsať až tridsať turistov. Ono to tempo časom opadne, ale v tomto prípade vydržalo po prvý kontrolný bod – 30 km. Počas pochodu som ustavične hľadel do hodiniek a neveril vlastným očiam. Dámy a páni prosím, za 5 a štvrť hodiny sme dorazili do Týnce nad Sázavou. Musím ešte spomenúť, že „papuľa“ mi išla o sto šesť. Žiadneho okoloidúceho som nenechal na pokoji Najintenzívnejšie rozhovory som viedol s milou dievčinou Ivkou, s ktorou som aj hodnú chvíľu išiel. Dozvedel som sa od nej, že aj ona má jedného rodiča zo Slovenska, len som zabudol ktorého, či mamu či otca 

Na prvý kontrolný bod som dorazil spoločne s Dúšom. On sa tiež „vykašľal“ na zdrvujúce tempo našich chrtov Romana, Mareka a Rada. My s Dušanom sme si išli svoj pohodový pochod a všetko si užívali. Ja som sa občerstvil tou známou socialistickou červenou limonádou a Dúšo si dal kávu a buchtu, keďže už dve hodiny pred príchodom sníval práve o káve. Prestávka trvala max desať minút.

Druhá kontrola – Neveklov

Minulý rok sme sa hneď za Týncom brodili bahnom. Dnes tomu bolo inak. Janovický potok medzičasom strhol most a tak sme ho museli prejsť cez provizórnu lávku. Dnes ale na tejto ceste žiadne bahno nebolo. Takže žiadna sranda nebola. V týchto častiach sme putovali prevažne lúkami, príjemnými lúkami. Oživenie putovania prišlo v obci Černíkovice. Tu tradične býva otvorená stodola s občerstvením. Mohli sme si dať rôzne pochutiny z domácej českej kuchyne. My s Dúšom sme nepohrdli šmaľcovým chlebom z cibuľou, ktorý sme jedli za pochodu. Keď som prechádzal po lávke nad potokom Roháč, padla mi naň cibuľa. A keď mi túto skutočnosť oznámil za mnou idúci Dúšo, len som mu odvetil, nech mi ju zoberie 

Nasledujúca časť viedla čisto po asfaltke. To ste ma mali počuť, ako som nadával. Od asfaltu ma už pálili šľapy a vôbec sa mi príjemne nešlo. Zachránila nás až odbočka k stúpačiku na Budákův kopec. Cestička trávnatá naň, mala neskutočne blahodarné účinky na nohy. No po chvíli sme už opäť hltali asfaltku, ktorá nás doviedla už do Neveklova. K nášmu druhému kontrolnému bodu, na ktorý sme sa s Dúšom neskutočne tešili. Už počas cesty som Dúšovi rozprával, ako sme sa minulý rok zastavili v Reštaurácii Heřmanka a dali si polievku. Dnes sme opäť do nej zapadli a riadne sa občerstvili. Sedeli sme ako minule na poschodí a keď sme vyšli po schodoch reštaurácie hore, Rado s Marekom práve dopíjali pivo a boli na odchode.

S Dúšom sme si dali vývar s pečeňovými knedlíkmi a k tomu kofolu. A to by nebol náš hladný Dúšo. Ten to zaklincoval s Plnenými bramborovými knedlíkmi s uzeným masem a zelím. Takto poliatí živou vodou sme odišli na ďalšiu etapu pochodu.

Tretia kontrola – Kosova hora

Chvíľu trvalo po odchode, kým sme rozchodili nohy Pred nami už nebolo žiadne „brutálne“ stúpanie. Asfalt sa striedal s príjemnými lesnými cestami. Tie som si hlavne ja veľmi pochvaľoval. Čo už. Mne asfalt odjakživa nechutí. Poviem Vám tak. Počas celého pochodu som si z minulého roku pamätal niektoré miesta. Všetky sa mi z hlavy vynorili, ako by to bolo len včera. Presne som vedel, kde aká lesná či poľná cesta pohladila moje nohy. Asfalt ten nie. Ten mi ich nehladil, ale aj tie „svine“ som si dobre pamätal.

Tešil som sa na rybník Jelito, ktorý som počas spoločného putovania stále častejšie spomínal Dúšovi. Aj dnes tu bol zriadený občerstvovací tábor. My sme ho len prešli bez zastavenia. Z minulého roku mi zostala naň nepríjemná spomienka, keď po vypití bazovej malinovky doplatilo na to Marekove hrdlo. Ja som vtedy zostal bez ujmy. Chvála Bohu. Po tejto občerstvovačke prišla na rad asfaltka. Tu mi už šľapy horeli a musel som sa prezúvať do iných ponožiek. Bolo však neskoro. Ani Dúšo nebol bez ťažkostí. Jeho už trápili pľuzgiere na ľavej nohe a musel ich niekoľkokrát „prebaľovať“. Vykúpením nám bola Kosova hora – tretia kontrola. Tu som zažil milú storku. Pečiatku do kontrolného listu mi dávala milá mladá, možno desať ročná dievčina, ktorá bola veľmi rada, keď som jej spomenul, že bude v mojom videu. Dokonca mi venovala aj milí úsmev. Z kontroly som odchádzal bez zastávky, hoci na mieste sa dalo aj občerstviť. Plánoval som si tu dať pivko na poslednú časť etapy, ale ani to sa mi nechcelo. Už som chcel len kráčať a kráčať a nikde sa nezastavovať.

Štvrtá tajná kontrola – Jesenice

Táto tajná kontrola bola toho roku tesne pred príchodom do obce Jesenice. Bolo treba prejsť sedem kilometrov prevažne asfaltkou. Opäť nič moc, no čakalo nás vyvrcholenie. Putovanie po nekonečnej asfaltke cyklochodníka, ktorý bol dnes pre cyklistov uzavretý. To sa musí nechať. Organizátori tohto pochodu dnes zvládli na jednotku aj toto, ale hlavne zabezpečenie množstva občerstvovacích bo­dov.

Do cieľa

Asi štyri kilometre pred cieľom nás privítala oblepená cyklistická značka oznamujúca uzavretý cyklochodník. Tu začalo posledné asfaltové utrpenie. Musím priznať, že som si z minula vôbec tento koniec nepamätal. Možno to bolo únavou. Ale za každou zákrutou som už očakával vytúžený pohľad na kostolnú vežu v Prčicích. Tých zákrut bolo šesť Avšak až tá šiesta mala cenu zlata. Nad obzorom sa týčila spomínaná kostolná veža a to som už vedel, že je všetko v poriadku. Len dôjsť na námestie do cieľa a povedať si – ja som to opäť zvládol. Je to parádny pocit. Hoci som prišiel rozbitý a nebol som sám, bol som na seba hrdý, že moja hlava opäť zvíťazila nad únavou, nad zničenými nohami. Pochod Praha – Prčice – ďakujem za skvelý zážitok.

Záver

Na záver chcem poďakovať mojim spoločníkom Romanovi, Radovi, Marekovi, hoc sme podstatnú časť trasy spolu neputovali, za spoločne strávené chvíle počas celého pobytu v Prahe. Špeciálne poďakovanie chcem vysloviť Dúšovi, môjmu spoločníkovi, za bezprostrednú spoločnosť, za nezištnú pomoc a trpezlivosť počas spoločného putovania.

A čo na budúci rok? To sa ešte uvidí. Nechajte sa prekvapiť.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Najprv som si myslel, že to bude dlhšia trasa, tak okolo 10 km. Ale neparkujeme pre autá tak pohodlne. Asfalt končí a pokračujeme po šutoline. Zláta Majstorská cesta. Tu je to divokejšie. Väčšie výmole. Som rád, že mám vyšší podvozok. Nakoniec sme sa od mora dostali autami do výšky takmer 900 metrov.

Naše prvé kroky po krátkej lúčke vedú lesom, teda tieňom. Chodníček je zo začiatku utešený. Po chvíľke sa to však zmení. Zatiaľ to však ide. Ale čím ďalej, tým viac sme presvedčení, že už sme na ferrate. A to teda ešte nie sme. Už zostup do Veli Paklenice nás mal dostatočne varovať, že Chorváti majú trochu iný prístup k turistickým chodníčkom. Taký trochu drsnejší. Ak je skala suchá, dá sa. Ale niektorí môžu mať problém. Naozaj je to trochu dobrodružné.

Prichádzame k ferrate. Tadiaľ veru nepôjdeme. A to Ivan tvrdil, že to dali dôchodci a natočili o tom video. Nakoniec ho doma nenašiel. Ale našiel iné, na ktorom partia Chorvátskych turistov ide tadiaľ bez istenia ako nič. Možno aj my by sme prešli, keby sme boli iba chlapi. A možno nie. Ale tie kecy na internete. Fakt niektorí dokážu napísať čokoľvek. Ferratu dal môj osemročný syn. Vlastne žiadna negatívna reakcia. Je to trochu skresľujúce. Nehovorím, že by sa za sucha nedalo, to neviem, nešli sme tadiaľ.

Tesne pred vrcholom už toho máme dosť. Zvažujeme čo ďalej. Nakoniec sa rozhodneme ísť ďalej, keď už sme tak blízko. Neľutujeme. Výhľady pekné. Ak nerátam hlavný hrebeň, z ktorého sa na nás usmieva najvyšší vrchol pohoria, tak je všetko pod nami. Drsný terén, náročné, ale krásne. Možno preto to je pre mňa najkrajšia akcia tohto pobytu…