Komentáre k turistickým akciám

8. deň putovania na Rudnej magistrále

Narodilo sa posledné ráno a pred nami je posledný ôsmy deň putovania na Rudnej magistrále. Novú Baňu zalievajú prvé slnečné lúče a mi o 5.30 vstávame. Cieľ, vyraziť o šiestej musíme dodržať. Chceme stihnúť autobus o 14.50 hod. v Zlatých Moravciach. A preto vynechávame ponúknuté raňajky a aj odvoz na červenú turistickú značku z príbytku nášho hostiteľa Juraja.

Do ulíc „Bane“ vstupujeme za zvonenia kostolného zvonu, ktorý pozíva miestnych k svätej omši. Na červenú značku nás počkalo 1.5 kilometra. Nič strašné. Ráno plní síl a oddýchnutí ľahko kráčame a už o chvíľu putujeme po „rudnej“. Dnes nás čaká 28 kilometrov prevažného klesania s jedným kopčekom na trase a to s Veľkým Inovcom. Je sobota a tak žije nádej, že chata pod Veľkým Inovcom bude otvorená. Po úvodných mestských asfaltoch sme vošli do lesa a aj cestička mierne stúpala. Ráno panovalo zamračené počasie, no bez dažďa a tak sme sa nemuseli báť, že sa upečieme na slnku ako v prvé dni na „rudnej“.

Po návšteve osady Bukovina sme vstúpili na lúky, z ktorých bol už na dohľad Veľký Inovec. Už táto prvá lúka nám pri pohľade hore dala najavo, že na výhľady z Veľkého Inovca môžeme zabudnúť Po troch hodinách putovania prichádzame na tento 901 metrov vysoký kopec – na Veľký Inovec. Posledný kopec na našej trase. Vzhľadom na nepriateľské počasie na vrchole znemožňujúce si vychutnať jeho výhľady mu venujeme iba spoločnú fotografiu so smerovníkom. Hneď po tom sa ponáhľame na Chatu pod Veľkým Inovcom. Ako sme dúfali a zbožne si priali tak sa aj stalo. Chata bola otvorená a privítala nás s otvorenou a teplou náručou. Vo vnútri horel kozub a domáci práve dovárali fazuľový guláš. Bolo to ako odmena za doterajšiu dnešnú námahu. Výbornú polievku sme vylepšili dvoma pivečkami. A dobrú náladu zas vytvorili veľmi zaujímavou debatou s dvoma domácimi pánmi. Na oddych nám stačilo 30 minút. Pred odchodom som nalepil klubovú nálepku na drevené obloženie chaty k ďalším nálepkám. Domácim sme sa poďakovali a vyrazili na poslednú klesajúcu časť trasy.

Od Inoveckého sedla sme putovali prevažne lesom. Asi po troch kilometrov sme vstúpili na Obycké lúky, ktorých sme sa ráno obávali, že budú mokré. Vďaka Bohu neboli. Po včerajšom daždivom dni tu nebolo ani zmienky po daždi a to bolo dobré. Neviem si predstaviť ten masaker ísť po mokrej tráve. Za Machulinským Škripcom sme posledný raz vstúpili do lesa a potom sa už otvorili pohľady na Žitavany a vytúžené Zlaté Moravce. Posledných šesť kilometrov viedlo výhradne po asfaltke. Naše unavené nohy túto skutočnosť už vôbec nevnímali. Len kráčali a kráčali. Na Námestí Andreja Hlinku sme si dopriali osviežujúcu zmrzlinu, s ktorou sa určite lepšie kráčalo.

Záver

Presne o 13.45 hod. sme po ôsmych dňoch doputovali do cieľa našej Rudnej magistrály. Naše pocity boli zmiešané, no radosť, šťastie a zadosťučinenie prevládalo nad všetkým. Pred tým, než sme vyrazili na „rudnú“ som na Youtube sledoval pár videí z tejto najdivokejšej magistrály na Slovensku. Každý, kto ju prešiel ju označil za najdobrodružnejšie putovanie a mal absolútnu pravdu. I keď je táto trasa náročná a turista si na nej zažije ľahšie i ťažšie dni, každý na konci videa vysloví len odporúčanie si ju prejsť. A ja, teda my s Radom toto odporúčanie len zopakujeme. Kto chce zažiť nádherné chvíle v najdivokejšej prírode Slovenska, spoznať najmenej navštevované pohoria, nech vyrazí na Rudnú magistrálu, nech vyrazí na nezabudnuteľné dobrodružstvo, ktoré si bude pamätať do konca svojho života.

Na záver chcem poďakovať svojmu parťákovi Radovi za možnosť spoločne zdieľať osem dni zážitkov a nádherných chvíľ na jedinečnej Rudnej magistrále.

7. deň putovania na Rudnej magistrále

Dnes zakikiríkal budíček o 6.30 hod. Aj keď sme s Radom išli spať neskoro o druhej i tak sme sa parádne vyspali. Je to asi tým, že sme spali skoro pod holým nebom, kryli nás len velikánske Radegast slnečníky. Pozitívom bol kontinuálny prísun čerstvého vzduchu, no najväčším benefitom bola blízka prítomnosť vody tajchu a tá na tomto útulnom mieste vytvárala parádny dýchateľný chladný vzduch. Tentoraz naše prípravy na odchod netrvali ani príliš dlho. Rannú hygienu sme kúpaním v tajchu ráno nechceli absolvovať. A tak som aspoň ja, tradične vždy ráno, vyskúšal služby blízkej Toi-toiky Dnes sme mali v pláne dôjsť do Rudna nad Hronom a tam prespať pod prístreškom na futbalovom ihrisku.

Prvých 1700 metrov sme absolvovali po príjemnej lesnej a lúčnej cestičke. To sa zmenilo, keď naše nohy doputovali do Sedla pod Pinkovým vrchom. Chvíľu nás potrápil asfalt no ten občas vystriedala paralelná lesná cestička po traverze. Sedlo Krížna bolo našim vykúpením. Smerovník v tomto sedle nám prísne prikázal odbočiť doprava opäť na príjemnejšiu lesnú cestu. Prevažne otvorený lúčny chodník lahodil našim chodidlám a dokonca nám ponúkol aj pár výhľadov. Pod Hatlobovým vrchom chodník začal klesať a vyústil opäť na asfaltke rovno pri Veľkom Richňavskom tajchu. V mobile na mapách sme zistili, že pri Malom Richňavskom tajchu kraľuje Bufet u Goja. Vidina ranného pivečka a absolvovanie raňajok bola silná. Navyše radar SHMÚ hlásil dážď a tak by prišlo vhod sa na nejaký čas schovať pod striešku bufetu. Opäť sme podstúpili kilometrovú zachádzku, no po príchode k spomínanému bufetu sme zistili, že otváracie hodiny nám hatia plány. Hodinu bolo treba čakať. Mne sa nechcelo a tak ako pomalší člen výpravy som sa dal do pokračovania v ceste.

Po návrate na asfaltku som nahodil nepremokavú bundu a nepremokavo som „obliekol“ aj ruksak a dal sa do robotického putovania do obce Vysoká. Počas nasledujúcich päť kilometrov mi ustavične pršalo. Dážď ustál až príchodom do obce. Moje prvé kroky viedli na námestí so zvoničkou do malých potravín. Tu na múriku sedeli traja miestny štamgasti. Keď som prechádzal okolo nich všimol si, čo pijú a popri nákupe raňajok som kúpil blahodarné „tekutiny“ aj im. Neviete si predstaviť čo spôsobia dobré móresy. Akonáhle som ich ponúkol zakúpeným pivkom nebol problém sa s nimi zoznámiť a parádne si pohovoriť. Tak za dvadsať minút doputoval aj Rado a debata sa mohla naplno otvoriť Presne podľa našich zvykov na „rudnej“ raňajky boli medzi jedenástou a dvanástou hodinou. Počas týchto raňajok sme zažili veľmi plodnú a aj úsmevnú debatu, ktorú si budem dlho pamätať.

Pred odchodom nás mámili obavy, či ďalšia trasa nebude po daždi mokrá. Čakalo nás putovanie po lese a lúkach a tak boli obavy na mieste. Neviem si predstaviť kráčanie po mokrej lúke, to by nás zrejme zabilo. Nič z toho sa nestalo. Cestičky boli suché a dokonca aj tie, ktoré viedli po tráve. Mali sme šťastie. Postupne sme minuli Sedlo Lachtriská i Sedlo na Plese. Bola to príjemná klesavá časť trasy, pretože nám občas ukázala výhľady na približujúce sa Rudno nad Hronom. Boli to parádne výhľady so stúpajúcou hmlou po doobednom daždi. Dobre sa na to pozeralo.

Keďže dnes bolo našim plánom prejsť iba minimalistických 25 km a malilinké prevýšenie a fakt, že po prejdení odbočky na Hrad Rudno nás cesta poslala prudko dole, sme ako po masle doputovali do Rudna nad Hronom. Nasledujúca dvoj kilometrová asfaltka nás doviedla na futbalové ihrisko. Bufet na ihrisku bol ešte zatvorený, ale o chvíľu sa na mieste zjavil majiteľ a ten nám oznámil, že o hodinu otvorí. Nám to bolo už jedno, pretože to bola naša konečná. Čakalo sa len na začiatok futbalového tréningu. Keď dorazili všetci futbalisti na pľac mohlo sa čapovať. Hneď na náš stôl pristáli parádne „čapice“. A dostali sme aj odmenu. Po mojom dotaze u majiteľa či sa môžeme osprchovať, sme dostali kladnú odpoveď. Paráda. Aj prespať pod prístreškom nám domáci dovolil. Čo viac sme si mohli priať. Len bolo treba počkať na ukončenie tréningu.

Poznáte to porekadlo? Človek mieni, Pán Boh mení. A práve to sa stalo. Keďže sme boli hladní a zhodou okolností vo vedľajšej Novej Bani býva náš priateľ z práce, tak sme mu zavolali, či nám neprinesie pizzu. Opäť sme dostali odmenu. Juraj, tak sa volá, prišiel aj s detičkami a v rukách priniesol rozvoniavajúcu pizzu. Počas jedenia a debaty nakoniec padol nápad, že by sme mohli prespať aj u neho na „Bani“. A tak sme po večeri poctivo odpochodovali zostávajúcich šesť kilometrov na Baňu. Je to veľká výhoda osprchovať sa, nechať si vyprať smradľavé veci a ľahnúť si do mäkučkej postele. Takto parádne sme zakončili siedmi deň putovania na Rudnej magistrále u priateľa Juraja. Týmto chcem Jurajovi, ale hlavne jeho manželke, ale aj ich deťom veľmi pekne poďakovať, že vo svojom dome strpeli dvoch návštevníkov. Juraj – ďakujeme.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

6. deň putovania na Rudnej magistrále

Ráno na Modrej Farme sme vstávali s prvými slnečnými lúčmi preniknuvšími do našej útulnej knižnice. Ako prvý som opustil náš „raj“ ja za účelom rannej hygieny. Všetko sme robili v úplnej tichosti, aby sme nezobudili obyvateľov farmy. A aj tak bolo. Farma bola tichá ešte spiaca. Spali ľudia i zvieratá. A keď sme sa pobalili definitívne sme o 6.30 hod. vyrazili na náš šiesty deň na Rudnej magistrále. Až počas našich prvých krokoch tichou ešte spiacou farmou prvý krát zakikiríkal kohút. I koníky už boli hore a tak aspoň s týmito obyvateľmi tejto fantastickej farmy sme sa lúčili.

Dnes sme mali v pláne jasný cieľ, dôjsť až na tajch Evička za Banskou Štiavnicou. Bol to smelý plán. Čakalo nás cca 39 kilometrov putovania s pohodovým prevýšením a návštevou nádherného banského mesta. Už pred príchodom do obce Zaježová sme zažili prechod cez početné stáda kráv. Prechádzali sme veľmi blízko a tak pohľad na ich biele a dlhé rohy nebol vôbec príjemný. No nič zlé sa nestalo. Kravičky sa pokojne pásli rannou trávou a nám venovali iba nevinné pohľady. V Zaježovej sme míňali kaviareň Kukučka, v ktorej niektorý pútnici na „rudnej“ zvyknú prespávať. Bolo ešte príliš skoro na rannú kávu. Niežeby sme nemali chuť, ale kaviareň bola ešte zatvorená. Nám to nevadilo.

V Zaježovej naše nohy vstúpili do kráľovstva asfaltky a tá nás sprevádzala nasledujúcich osem kilometrov do obce Sása. Asi polovicu trasy nám robila spoločníčku Sáska dolina. No tým, že cesta pozvoľne klesala nám otvorila pohľad na postupne sa približujúcu obec. Bol to pre nás dôležitý bod. V obci sú potraviny a práve tie sa stali našim bodom záujmu. Bolo deväť hodín a tak na rad prišli raňajky. Ja som mal tresku, šunku, rožky a k tomu samozrejme pivo. Rado zostal verný parižáku, rožkom a samozrejme pivo tiež chýbať nemohlo. Po výdatných raňajkách sa nám ľahko odchádzalo.

Už pár sto metrov za Sásou sme podchádzali železničnú trať a opúšťali asfaltové kráľovstvo. Zmena plánu/trasy nastala vo chvíli, keď sme prišli k netypickému smerovníku „Popri elektrickom vedení 1200 m“. Už pri putovaní za Detvou popod vrch Ostrôžka sme zažili nepriestupný terén. A tu pod elektrickým vedením to vyzeralo ešte o level horšie a tak sme tento úsek obišli. Síce sme si predĺžili trasu no zažiť podobné dobrodružstvo znova sme nechceli. A ešte jeden smerovník sa nám nezdal. Do obce Babiná nás posielal velikáááááánskou obchádzkou. Intuitívne sme zvolili najkratšiu cestu lesom. I keď prvá značka v lese na strome bola „odstránená“ ďalšia červená už bola v poriadku a tá nás bezpečne doviedla do spomínanej obce. Príchod do obce je pozvoľne klesajúci, príjemný. Obec sme videli z tej výšky ako na dlani. V Babinej nám miestne potraviny ponúkli fľaškový Šariš. Vôbec sme ním nepohrdli, ale s veľkou chuťou vpravili priamo do žíl 

Za Babinou nás asfaltka viedla tak štyri kilometre a potom sa zmenila na príjemnú lúčno/poľnú cestičku. Občas sa cesta vnorila do príjemného ochladzujúceho lesa, alebo nám ponúkla príjemný pohľad na trávnaté pokosené pasienky. Na jednom mieste boli aj lavičky, ktoré nám sedenie na nich spríjemnili parádnym upokojujúcim výhľadom. Zo Sedla Veterná to bol už len kúsok do Banského Studenca. Ako magnet v tejto obci pôsobil na nás Veľký kolpašský tajch, ktorý bol našim obedným cieľom. Naše hladné brušká to po príchode zapichli v Bufete pod Hrádzou. Svorne sme konzumovali langoš so syrom, smotanou a s cesnakom. Výber tekutín bol jasný. Pivo od chuti a kofola od cukrov. No a keď sme sa do sýta najedli prišlo na rad kúpanie sa v tajchu. Tajch navštevuje veľa návštevníkov a bolo tomu aj teraz. Kúpanie sa na tejto „pláži“ bolo pre nás ako dar zoslaný z neba. Naplno sme túto vymoženosť využili a tešili sa z kúpania ako malé deti. Po odchode z pláže nám ešte vystavil krátku stopku Hostinec U Boldoka. Čo myslíte, čo sme si dali? Áno. Uhádli ste – pivo Krušovice Že vôbec o tom pochybujete. Než sme opustili obec viedli sme s miestnym obyvateľom Jankom zaujímavý rozhovor. Po rozhovore Janko zvolil nezvyčajný spôsob rozlúčky. Pred ďalším putovaním nás nadopoval 52% slivovičkou.

Nasledujúca príjemná cesta do Banskej Štiavnice zo „Studenca“ odkrojila z našej trasy tri kilometre. Po ďalších nezáživných štyroch kilometroch mestom naše kroky ustáli v Pizzerii Svätá Barborka. Na stôl nám pristála veľmi chutná pizza a pivko. Zvolili sme pizzu na polovicu a dobre sme zrobili. Pivo však bolo veľké, nie polovičné. Po obede sme sa kochali krásami námestia. Jeho peknými historickými budovami. A pri hľadaní vhodnej cukrárne, sme nakoniec pristáli priamo pod Morovým stĺpom v RUINbare. Veľmi chutná kávička a čokoládový zákusok bol dôstojnou bodkou návštevy tohto veľmi vyhľadávaného banského mesta. Po hodinovej prestávke sme zavelili k odchodu.

Počas nasledujúceho pochodu k tajchu Evička sme sa ustavične obzerali za seba. Nemohli sme sa nabažiť toľkými krásami Banskej Štiavnice, ktorú sme práve opúšťali. Pohľad na Bansko-Štiavnickú kalváriu v čase „zlatej hodinky“ je dych berúci. Len čo sme minuli tajch Klinger, sme po dvoch hodinách už za svitu čeloviek doputovali do nášho cieľa šiesteho dňa. Bola to príjemná a nenáročná trasa. To čo sme po príchode k Bufetu Evička na spomínanom tajchu zažili, to sa snáď ani nedá opísať. Spomeniem len, že sme v družnej partii šiestich ľudí, spoločne sa zabávajúcich a debatujúcich, líhali do spacákov o druhej ráno. Čo sa v ten neskorý večer na tajchu Evička udialo zostane navždy v našich hlavách 

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

5. deň putovania na Rudnej magistrále

Predchádzajúcu noc v Chatke č.3 sme spali za 15€. No absolútne to za to stalo. Štartovali sme osprchovaný krásne voňavý, čo sa na viacdňových turistikách tak často nepodarí. Navyše v ruksakoch si hoveli oprané veci, čo viac si priať. Doplnili sme si vodu a kľúče po dohovore s prevádzkovateľom sme nechali zvnútra chatky. Čakal nás nenáročný deň, čo sa týka prevýšenia, zato preníženie bolo obdivuhodné. Jemných 1500 metrov nás s úškľabkom v tvári čakalo a samozrejme neminulo. Náš cieľ bolo dnes dôjsť na Modrú farmu. Túto nocľažnú zastávku vybral Rado a dnes musím jeho výber pochváliť. Bola to vynikajúca voľba.

Dlhý, predlhý bol zostup do Detvy. My sme práve za starej Detvy od Múzea vtedy pri našej prvej návšteve Poľany vyrážali, no hore nás neviedla červená, ale modrá značka. Dnes nám bola spoločníčkou červená dole. Ako som písal bola dlhá, predlhá, nekonečná. Trochu rozptýlenia nám priniesol príchod na Kalamárku. Boli tu chatky, oddychové miesta a moje kolená otestoval kríž s Ježišom Kristom. Tu nás asfaltová cesta na chvíľu odklonila na lesnú cestu, tá však bola veľmi príjemná. Pri autobusovej zástavke Horné Stavenisko nám asfaltka znova skočila pod nohy a od tejto chvíle sa nás držala ako kliešť. Mimochodom. Do teraz som počas celej trasy nechytil žiadneho kliešťa. To je úspech. V tejto časti sa mi stal taký nepríjemný incident. Prechádzal som okolo jedného domu, kde na mňa štekali dvaja obrovskí psi. Bol som geroj, kým boli za plotom, no keď som zistil, že brána je pootvorená, nevošiel by sa mi do zadku ani strúhaný vlas. Tie psy na mňa vybehli cez pootvorenú bránu a mal som čo robiť aby ma neuhryzli. Zachránil ma až majiteľ, ktorý na nich zareval. Bol som zachránený 

Putovanie cez celú Detvu a aj Detvu sídlisko bolo monotónne a únavné. No i pozitíva mal pre mňa tento prechod. Ja som totižto v Detne na sídlisku býval tri roky a keď som mal 10 rokov, tak sme sa odsťahovali do Trnavy. Takže určitá miera nostalgie sa ma počas celého putovania Detvou zmocňovala. Opäť sme absolvovali zachádzku. Skoro dva kilometre navyše. Potrebný nákup v miestnom Tescu a následné raňajky na benzínovej pumpe si to vyžiadali. A bola potrebná aj návšteva Planeo elektra. Prečo? No preto, lebo sa mi hrozivo zmenšovala kapacita na SD karte v kamere a mal som obavu, že celú „rudnú“ nenatočím. Tak som sa poistil nákupom dvoch SD kariet. To by mi malo vydržať až do cieľa. Po potrebných raňajkách sme pokračovali. V pohodičke sme doputovali na železničnú stanicu v Detve.

Rovinky skončili a opäť bolo treba stúpať hore. A tak sme šli a šli – hore. Prešli sme jeden kopček, druhý kopček, tretí kopček až sa objavila nádherná osada Sliacka Poľana. Tu sme stretli aj pár domácich ľudí, ale tí nejavili záujem o konverzáciu. My sme si vystačili s miestnou studňou, v ktorej bola možnosť sa ovlažiť. Pitná voda to moc nebola. A tak sme si vyskúšali, ako sa do vedra plní voda zo studne. Rado ovládal vedro a ja som zas točil lanom. Ovlažili sme sa čerstvou príjemne chladnou vodou.

Onedlho nám príjemný zostup prekrížila asfaltka vedúca do Starej Huty. Putovanie bolo ďalej príjemné. Občas dáky „kopček“ Červenákov vrch, Ďurovie a Makytová no nič dramatické, čo by nás zabilo. Z Makytovej sme sklesali cez Priehybku do Blýskavice. Tu nás zaujal zaujímavý malý cintorín s peknou kamennou zvoničkou. Bol to pekný architektonický kúsok a určite si zaslúžil našu fotografiu.

V tejto časti sme už išli prevažne peknou lúčnou krajinou kde občas naše kroky vbehli do lesa, ale opäť vyliezli na lúku. Pomali ale isto sa blížil koniec nášho dňa. Asfalt, ktorý sa znenazdajky objavil pod našimi nohami dal tušiť, že civilizácia je na blízku. K nášmu nocľahu sme opäť museli odbočiť z „rudnej“. Rozhovory, detský krik a džavot už dal tušiť, že Modrá farma je na blízku. A naozaj bola. Úspešne sme k nej dorazili. Keď sme vstupovali do kempu mali sme trochu obavy, či nás majiteľka ubytuje. Predsa len to bol kemp pre karavany a nie pre turistov. No pani mala dobré srdce a súhlasila s našim prenocovaním v „knižnici“. Bola to šopa prerobená pre deti, kde mali miesto pre hry. Šopa/knižnica/li­brary bola obložená starými kobercami, bola plná všakovakých kníh. Boli tam drevené lavice na sedenie a rôzne stolové hry. Proste raj pre oddych. A práve do tohto raja nás majiteľka s Radom umiestnila, aby sme si tu na noc zložili svoje unavené kosti.

Ja som ešte takýto kemp nevidel. Bol jedinečný. Slúžil prevažne pre Nemcov, Holanďanov, Angličanov, ale počul som tam aj našu slovenčinu. Súčasťou kempu/farmy sú domáce zvieratá, ktoré tu doslova žijú a pohybujú sa medzi ľuďmi. K dispozícii sme mali sprchy a záchody. A to hlavné, čo nás zaujímalo bolo, čo budeme piť Až tu som pochopil slovné spojenie Ježkove oči, ktoré ja tak často používam. Tak prosím pekne dámy a páni Ježkove oči je neskutočne chutné pivo a dovolím si tvrdiť, že doteraz som lepšie pivo nepil. Naozaj. Prisahám. Zvláštnosťou konzumácie v kempe bolo to, že všetky jedlá či nápoje boli samoobslužné. Proste ste si načapovali, naliali, zobrali s chladiaceho boxu sami a do výkazu len zaznačili čiarkou spotrebu.

Do večierky sme Ježkových očí stihli neúrekom. Dokonca sme nemali potrebu ani jesť také bolo dobré. Do našich „postelí“ sme sa dostali tak okolo 22.00 hod., keď život na farme ustál a všetci sa vytratili do svojich karavanov/prí­bytkov.

Bol to veľmi príjemne strávený večer na Modrej farme v priateľskom prostredí a s milými obyvateľmi a samozrejme to všetko by sa nestalo, keby majiteľka nebola taká ústretová, priateľská a ochotná. Týmto jej chcem veľmi pekne poďakovať, že nás na noc prichýlila. Ďakujeme.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

4. deň putovania na Rudnej magistrále

Salaš Obrubovanec je parádne krytý od dažďa i vetra. Ale aj od prenikajúceho svetla. A tak na rad prišiel na telefóne nastavený budík, aby sme náhodou ráno neštartovali príliš neskoro. Mne sa po troch dňoch putovania síce horšie zaspávalo, ale nakoniec únava z predchádzajúceho dňa zvíťazila a vypla ma tak, že hlava reagovala naozaj len na zvonenie budíka. Do ozajstného vstávania ešte chýbalo pár minút a tak som ráno po zobudení už vnímal okolie salaša. Počul som všakovaké zvuky, funenie a pohyb okolo salaša. Von zo salaša sa mi nechcelo a tak Vám presne neviem povedať, aké tvory sa to skoro ráno okolo nášho príbytku pohybovali S Radom sme dlho neváhali a v tichosti, s ohľadom na našich spiacich kolegov, vyšli pred salaš a tam sa zbalili na ďalšie putovanie Rudnou magistrálou. Čakal nás štvrtý deň s cieľom na Horskom hoteli Poľana. Bol to druhý najťažší deň čo sa týka prevýšenia. Ten najťažší sme absolvovali včera.

Úvodných 8.5 kilometra sme absolvovali nenáročným zvlneným terénom prevažne po príjemných lúkach s parádnymi výhľadmi do širokého okolia. Okrem iného som pri pohľadoch smerom k Nízkym Tatrám uvidel aj vzdialenejší Kriváň na okraji Vysokých Tatier. Moja smola bola, že som si tento parádny pohľad neodfotil. A keď som uvedenú krásu spomenul Radovi, nechcel mi uveriť. A to bola na ďalšie kilometre dosť intenzívna téma. Rado ani za toho frasa sa nedal presvedčiť, že som Kriváň videl a nechcel tomu uveriť bez rukolapného dôkazu. Stačila však neskoršia chvíľa, keď bol opäť Kriváň na dohľad a môj prst nasmerovaný správnym smerom. Až potom „neveriaci Tomáš/Rado“ uveril 

Aj v tento deň nám prialo slnečné príjemné počasie. V eufórii putovania po príjemných lúkach sme si ani nevšimli, že sme vyliezli na dva skoro 1000 metrové kopce (Nižné Zákľuky a Zákľuky). Zaujímavý úsek bol zo Zákľuk dole k rázcestníku Hronček, ktorý nám pripravil dosť drsné rúbanisko, vysokú trávu, škriabajúce malinčie a pŕhľavu. Opäť dostali naše nohy svoju dávku analgetík Posledných pár sto metrov už viedlo po traverze až ku Kamenistému potoku, kde sme zapadli do turistického prístrešku. Bol to náš čas na neskoré raňajky. Asi tridsať minút sme tu pobudli pri upokojujúcom zvuku zurčiaceho potôčika. Vždy, keď sme mali takúto prestávku tenisky išli z nôh dole. Aj ony potrebujú svoj oddych, pohodlie. Veď čakal nás 13.5 kilometrový úsek na Chatu pod Hrbom.

Po odchode nás dva kilometre viedla príjemná rovinka po asfalte. Dnes som bol za asfalt nanajvýš vďačný. Bolo to lepšie ako malinčie či pŕhľava a tobôž to rúbanisko Po spomínaných dvoch kilometroch sme zabočili do lesa a turistickým a cyklistickým chodníkom sme začali pozvoľne stúpať. Bolo treba len ísť a ísť. Slnko pražilo ako vysoká pec v železiarňach. Ešteže holé úseky striedali stromy, ktoré nás bezpečne chránili. Zlom v stúpaní nastal príchodom do miesta Na Štompe. Rovná cestička neskôr začala padať dole a my sme sa ocitli na príjemnom mieste s názvom Tri vody. V okolí bolo pár dreveníc a tak toto miesto v nás trochu evokovalo civilizáciu. Je to veľmi známe miesto nielen pre turistov ale aj cyklistov. Je to spojnica dvoch cyklotrás, ale hlavne nástup na šesť kilometrový výšľap, ktorý končí práve na Chate pod Hrbom. My sme si tu chvíľu s Radom oddýchli, posedeli v altánku v tieni. Dominantou miesta je kamenná vysoká pec. A tu je pár informácii o nej:

V lokalite Tri Vody sa nachádza najstaršia vysoká pec na Slovensku vybudovaná ešte v časoch bývalého Uhorska, ktorú môžu návštevníci vidieť aj dnes. Postavili ju v roku 1795 v doline na druhej strane masívu Ľubietovského Vepra vo východnej časti pohoria Poľana. Vo vysokej peci, kde sa ako palivo používalo drevené uhlie, vyrábali surové železo a v starej železiarni na Troch Vodách odlievali rúry, kachle, železný riad aj delové gule. Miestnu železiareň v roku 1882 po požiari úplne rozobrali, ale časť pece sa zachovala a jej 8,5 metra vysoký plášť zakonzervovali. Dnes je turistickou atrakciou.

Zdroj:

• Vysoká pec v časti Tri Vody
• Vysoká pec na Troch vodách

Po asi pätnástich minútach sme vyrazili „vtříc světlejším zajtrajškům“. Šesť kilometrové ustavičné stúpanie za asistencie spaľujúceho slnka bolo naozaj veľmi namáhavé. Nechcelo sa mi ani hovoriť či točiť na kameru, len roboticky ísť a ísť za nosom. A aby sme to nemali také ľahké, tak posledné dva kilometre sa ešte „zdvihli“. To asi preto, aby sme oddych na chate nemali len tak zadarmo Keď som medzi stromami zbadal „svetlo na konci tunela“ bol som naozaj šťastný. Toto miesto, rozľahlú lúku, som si pamätal s turistiky, keď som sa s Mišom na chate zastavil pred výstupom na Hrb a Vepor z augusta 2023. Tie dva kopce nás čakali po prestávke. Na chate sme pobudli asi tak hodinu. Medzitým sme stihli polievku, pivko i sladkú malinovku, ale hlavne si oddýchli plecia a bosé nohy. Bolo krásne slnečné počasie. Od chaty je tiež vidieť Hrb vypínajúci sa nad týmto často navštevovaným miestom.

Posilnení a oddýchnutí sme vyrazili na Hrb a jeho hrebienok. Úvod chodníka je pozvoľný a postupne turistu pripravuje na prudšie časti, ktoré sa tesne pred príchodom na Hrb postavia pred Vás ako stena. Chvalabohu to netrvá dlho a najprudšia 250 metrová časť nás priviedla na impozantný Hrb. Odmenou pre nás boli výhľady, ktoré sme s vďakou a zadosťučinením doslova „hltali“. Tento bod je zároveň geografickým stredom Slovenska. Obsahuje vrcholovú knihu, do ktorej som už v roku 2023 vykonal zápis. A keďže na stĺpiku bola nalepená ešte staršia verzia našej klubovej nálepky, pribudla k nej tá slovenská verzia. Nezabudli sme sa odfotiť. Asi o 150 metrov sme sa kochali ďalšou vyhliadkou. Na tej je vybudovaná drevená platforma a tak výhľad do okolia bol ešte hodnotnejší. Z tohto miesta je vidieť Chata pod Hrbom v celej svojej kráse. A poviem Vám, je to poriadne hlboko.

Po prejdení príjemného hrebeňa bez zničujúcich stúpaní nás privítal Vepor. No skôr, ako sme ho „pozdravili“ našu pozornosť si zaslúžil vyhliadka, ktorá je vpravo ešte pred vrcholom. I tu si môžete vychutnať impozantne výhľady. Pri troche šťastia je odtiaľto vidieť Banská Bystrica. Všetky kopce na trase výhľadu majú cca o 400 metrov menej. Posledný navštívený kopec na tomto hrebeni bol po prejdení klesajúcej trasy. Je ním Hájný Grúň, ktorý je zároveň geometrickým stredom Slovenska.

Nasledujúce postupne klesanie nás doviedlo do Sedla Jasenová. Od tejto chvíle a už s unavenými nohami sme sa pasovali so záverečným 400 metrovým stúpaním na Poľanu. Boli tu aj prudšie úseky napr. výstup na Strungu a neskôr aj na Katrušku. No Poľana to bol náš posledný kopec a po ňom nasledovalo príjemné oddychujúce klesanie k Horskému hotelu Poľana. Z poslednej návštevy Poľany som si vôbec nepamätal dĺžku klesania k hotelu a tak sa mi zostup k nemu zdal nekonečný. Ale i tak som zobral posledné zbytky síl a dal sa do behu, aby som stihol otvorený bufet. Je jediný, ktorý na takomto veľkom „postsocialis­tickom“ hoteli ešte funguje. Bufet som stihol a pripravil pre neskôr prichodiaceho Rada otvorené fľaškové pivo. Medzitým som u majiteľov vybavil kľúč od Chatky Poľana, kde sme mohli zadarmo prespať. No my sme v tejto chatke nespali. Dostali sme ešte lepšiu odmenu. Majiteľ nám vybavil chatku č.3, ktorá je situovaná za hotelom a v ňom je miesta na prespania habadej. Prespí v nej 10 ľudí. Súčasťou bola sprcha, kuchynka, záchod, televízor a hlavne olejový radiátor, ktorý nám poslúžil na vysušenie opratých vecí. Na štyroch poschodových posteliach boli mäkučké perinky a po večernej hygiene a po dopití pivka sme do týchto dvoch postelí zaľahli a spokojne regenerovali pre ďalší deň na Rudnej magistrále.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

3. deň putovania na Rudnej magistrále

Predchádzajúce ráno z chaty Janka sa v Horskej chate Burda neopakovalo. S Radom sme spali priamo pod okienkom, ktoré nám ráno bezpečne signalizovalo východ slnka. A tak vstávanie teraz bolo na čas. Na šiestu hodinu sme si nechali prichystať raňajky – praženicu s čajom. A to bolo jediný krát na „rudnej“, kedy sme raňajkovali v správny ranný čas. Energiu hneď ráno sme nanajvýš potrebovali lebo…

…po odchode z chaty už po 125. metroch nás chodník nasmeroval doľava a okamžite sa do nás oprel parádny stúpačik. Na Fabovu hoľu to bolo síce len dva kilometre ale tých 425 metrov výškových nevyzeralo príliš prívetivo. Len vďaka parádnej regenerácii po kvalitnom spánku sme úspešne vystúpali do bodu s názvom Tri kopce. A keďže v okolí rázcestníka bola vysoký tráva opäť sa porúčali ťažké ruksaky do nej. Na tomto mieste sme mali absolútnu istotu, že nik sem nepríde. Bolo ešte príliš skoro ráno. A medvede snáď tiež ešte spali.

S kľudným svedomím a naľahko sme absolvovali príjemnú jemne stúpajúcu trasu na najvyšší vrch pohoria Veporské vrchy. Výstup na vrchol bol slávnostný a tak na počesť jeho návštevy padlo dobre vychladené pivko. Nezabudli sme na spoločnú fotografiu a do domčeka, kde „prebývala“ vrcholová kniha som nalepil klubovú nálepku. Po asi dvadsiatich minútach nás nohy vrátili späť k „trom kopcom“. Nahodili sme ruksaky a vydali sa na príjemnú klesajúcu trasu Kučalaskou dolinou. Aj v týchto miestach nás sprevádzala dosť vysoká tráva. No tá sa potom zmenila v príjemnejšiu kamennú či hlinenú cestu. Posledný prudký sešup nás priviedol na železničnú stanicu Zbojská.

Po chvíli putovania po koľajniciach sme vyšli na lúku odkiaľ sme prvý krát zazreli salaš Zbojská, rozhľadňu Zbojská a vysokánsku drevenú sochu zbojníka Jakuba Surovca, ktorá je neďaleko rozhľadne. Našim primárnym cieľom však bol salaš Zbojská, kde sme asi na hodinu zapadli. Ruksaky okamžite išli z pliec. Každé odľahčenie je potrebné využiť, aby si plecia oddýchli. Prišli sme sem na poludnie a tak na rad prišiel obedný pokrm. Ako prvé na stôl putovalo pivo s čapicou Polievku sme si nedali, zato ja makové šúľance a Rado makové rezance. Boli dostatočné sladké takže prísun cukrov bol zabezpečený. Na tomto mieste sme stretli jednu z dvojice súputníkov na Rudnej magistrále. Prvá dvojica bolo dievča s chlapcom a tiež začínali v Telgárte. Tá druhá, ktorá s nami obedovala na salaši, boli dvaja chalani. Ony začínali „rudnú“ vo Vlachove pod Dobšinou. K tomuto poviem iba historku. Tí dvaja chalani si dali bryndzové halušky a rezeň s ryžou a v čase, keď sme my už odchádzali ony spokojne ležali/spali na tráve. Konštatovali sme s Radom, že ich po výdatnom obede „vyplo“ 

Po odchode od salaša sme navštívili rozhľadňu i Jakuba Surovca a pokračovali ďalej. Obidva zaujímavé body sú na vyvýšenom mieste a tak bol nádherný pohľad na celú dolinku so salašom Zbojská. Putovanie odsýpalo parádne. Cestička pekná zvlnená, nenáročná nás previedla cez štyri sedlá. To posledné bol však iné ako tie tri predchádzajúce. Volá sa Sedlo pod Vartou. Úsek za ním má 1.5 kilometra a vedie výživným stúpaním na Klenovský Vepor. Stúpanie naň bolo naozaj čerešničkou na torte. Na vrchole som riadne fučal, ale zároveň som sa aj radoval. Je to impozantný vrchol s nádherným výhľadom. Vrchol je vidieť zo širokého okolia. A aj neskôr, ako sme putovali ďalej bol Klenovský Vepor dominantný a stále bol vidieť. Na Vrchole sme stretli spomínanú dvojicu dievčaťa s chlapcom. Aj sme sa spoločne vyfotili. Neopakovateľnú kulisu robí na vrchole drevená socha zbojníka, ktorá bola parádnym pozadím našej fotky.

Po odchode z Klenovského Vepora sme prešli ešte cez dva nenáročné vrcholy. Za „Tromi chotármi“ cesta začala padať dole a naše nohy si konečne mohli poriadne oddýchnuť. Neskôr nás ešte potrápili dva kopčeky, ale keď naše kroky doputovali na Tlstý Javor vedeli sme, že do cieľa dňa, na salaš Obrubovanec to nemáme už ďaleko. V čase nášho príchodu na salaš slniečko už zapadalo a zore krásne „horeli“. Bol to nádherný pohľad. Salaš Obrubovanec nás privítal s otvorenou náručou. Do úplnej tmy sme stihli ešte večernú hygienu, rozložiť spanie a privítať dvojicu našich súputníkov dievča s chlapcom. Na salaši sme spali štyria. A noc to bola parádna, pokojná, upokojujúca a regeneračná.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

2. deň putovania na Rudnej magistrále

Budíček na chate Janka bol trochu problémový. Náš plán vyraziť na „rudnú“ okolo 7.00 hod. nám nevyšiel. Problém boli okná chatky, ktoré ráno pri východe slnka prepustili do izby málo svetla a my sme prakticky mali vnútri stále tmu. A tak sme stratili pojem o čase. Budík na telefóne sme si radšej nenastavovali ohľadom na našich spiacich hostiteľov. Nechceli sme ich tak skoro ráno budiť. A tak sa nám z mäkučkých postelí podarilo vyhrabať tak okolo 7.00 hod. Po rannej povinnej hygiene sme neotáľali. Hostiteľ Radoslav medzitým vstal a cítil povinnosť sa s nami rozlúčiť a znova zaľahnúť. Vôbec sme mu v tom nebránili a s radosťou sme sa s ním rozlúčili a poďakovali za skvelý večer a za všetko čo pre nás spravil. Že nám dal napiť, najesť a kvalitne prenocovať. Radoslav, ešte raz ďakujeme.

Dnes nás čakalo pohodových cca 36 km nenáročným terénom, čo sa týka prevýšenia. Raňajky sme ráno neabsolvovali. A aj ďalšie dni tomu tak bolo. Zajedno. Ja ráno neraňajkujem a Rado túto zbytočnú procedúru tiež počas celého putovania nepraktizoval. Avšak. Bola jedna výnimka. No o tej neskôr.

Ako prvé na našej trase sme navštívili civilizáciu v podobe obce Muránska Huta. Príchod k nej je pohodovo dole po asfaltke. V tejto dedinke nás zaujal miestny vodopád a jazierko. Rado sa bol v tom jazierku ovlažiť no ja nie. Prečo? lebo som práve v tej dobe riešil problém so zaplnenou SD kartou v kamere. Musel som ju meniť za SD kartu polovičnej veľkosti a už vtedy som začal rozmýšľať, ako ja len vôbec celú „rudnú“ natočím. Ja som totižto po poslednej turistike v Malej Fatre zabudol vymazať staré videa a tak som ich musel neskôr ručne mazať, aby som si na SD karte uvoľnil miesto. Takisto som menil režim zo 4K/100frame na 4K/25frame, aby som šetril miesto. Aj tak mi to neskôr bolo na prd Ale o tom tiež neskôr.

Po veľmi príjemnom klesavom teréne nádhernou Muránskou planinou sme sa dostali na nádherné rozľahlé lúky/pasienky, na okraji ktorého bola farma. Tie lúky sa volajú Veľká lúka. A tá farma sa volá Žrebčín na Veľkej lúke. Pár informácii o žrebčíne:

• Typ cieľa: Zvieratá
• Krátky popis: Žrebčín pre chov koní pre potreby lesného hospodárstva
• Podrobnejší popis: Stredisko chovu koní Dobšiná je zamerané na chov chladnokrvných koní plemena norik muránskeho typu. Chov koní na OZ Revúca má vyše 50 ročnú históriu. Pôvodne sa tu choval hucul, potom jeho krížence a dnes čistokrvný norik. Chovateľsky najvýznamnejšie boli roky 1995 a 1997, kedy bol chov uznaný za šľachtiteľský a za génovú rezervu norika muránskeho typu . V roku 2002 dostal štatút chráneného chovu.
• Obec: Muráň
• Okres: Revúca
• Kraj: Banskobystrický
• Obdobie návštevy: Celoročne
• Prístup: K žrebčínu vedú viaceré turistické a cyklo trasy z obce Muráň, Muránska Huta a Červená skala. Provizórne parkovisko, z ktorého vedie 5 km dlhá asfaltová cesta k žrebčínu, sa nachádza na rázcestí s. Javorinka pri ceste vedúcej z obce Červená skala na Muráň.
• Náročnosť trasy: nenáročná
• Zaujímavosti v okolí: Hrad Muráň (3.4 km), Lúka plná sysľov (12 km)
• Dátum odhalenia: 29.05.2009
• GPS súradnice: N 48°46'52.6'' E 20°04'24.3''
• Zdroj informácií: Žrebčín na Veľkej lúke

Po tom čo sme si pri príjemnom putovaní po asfaltke obkolesenom peknými lúkami dorazili na rázcestník Veľká lúka, Piesky stretli sme prvých ľudí/turistov. Na mieste je altánok a sedenie. Ale aj. Je to odbočka na hrad Muráň. A to už znelo lákavo. No nie pre návštevu hradu, ale pre skutočnosť, že pod hradom sa nachádza Chata pod Muránskym hradom. A to bolo dostatočné lákadlo (pivo, kofola), aby sme podstúpili 3 km navyše. Chata padla našim útokom. Naše vyprahnuté ústa museli byť uhasené blahodarnou tekutinou. Pili sme kofolu i pivo a ja som to zaklincoval silnou kávou. Medzitým, čo sme sedeli pred chatou, vystriedalo sa tu pár turistov a cykloturistov. Pred odchodom moja maličkosť ešte odbehla k neďalekému prameňu doplniť vodné zásoby, tak potrebné na našu ďalšiu trasu.

Nasledujúca trasa bola tiež pohodová, no teraz jemne stúpavá. Vôbec nás nevyčerpala a to aj vďaka návšteve chaty Maretkina. Pri chate sme sa na chvíľu zastavili aj vďaka tomu, že ju obýval starší veľmi príjemný muž – ochranár na Muránskej planine. Nezištne nám ponúkol vychladené pivko a oddych pri chatke. No prv, než sme sa s milým pánom dali do reči a pustili do pitia vychladeného piva, zložili sme ťažké ruksaky a odbehli sa pokochať výhľadmi nádhernej a jedinečnej vyhliadky s názvom Poludnica. Ten odšliapaný kilometer navyše za to absolútne stál. Je to nádherné výhľadové miesto a my s Radom sme sa z tohto krásneho miesta nemohli ani odtrhnúť. No bolo treba ísť ďalej. Po návrate k chatke Maretkina sme si od príjemného pána vypočuli zaujímavé rozprávanie. Napr.: v revíri má tri vlčie svorky, ktoré lovia naháňaním zvery/koristi na skalnú hranu Poludnice. Zaujímavé. V okolí chaty má šesť medvedích brlohov. Sám choval jedného medveďa. Alebo. Každý večer asi 500 m od chaty „tiahne“ medvedica s tromi mláďatami hore do lesa prespať. Medzitým čo sme s nemými výrazmi počúvali jeho príbehy sa okolo nás obšmietalo šteniatko fínskeho psa (nezapamätal som si jeho rasu a ani jeho meno, lebo bolo fínske a veľmi zložité) , ktorý sa používa na lov medveďov.

Po odchode od chaty nás viedla opäť príjemne a jemne stúpajúca cestička a priviedla nás na Studňu na Muránskej planine. Bolo to nádherné lúčne miesto plné pasúcich sa koni – Norika Muránskeho typu. Bolo ich tam 81. To sme sa dozvedeli vtedy, keď sme si pri rázcestníku sadli na lavičky a začali raňajkovať. Akosi tak raňajkujeme prišli k nám dvaja príjemní páni/pastieri tých koní a debata s nimi sa okamžite rozvinula. Opäť sme nasali veľmi zaujímavé informácie o chove koní. Boli to chlapi spätí dokonale s koňmi a tamojšou prírodou a veľmi rozumne hovorili. Príjemne sa počúvali. Okrem iného sme sa dozvedeli, že každého koníka poznajú podľa mena a kone, ktoré sú určené na prácu v lese stoja 4300€

Na toto miesto chodí veľa turistov obdivovať pasúcich Norikov. Aj teraz, v čase našej návštevy či prestávky ich tam bola tak desiatka.

Po raňajkách sa nám nohy ľahšie rozbehli a vyrazili k cieľu dnešného dňa. Asi pätnásť minútovú stopku nám vystavila útulňa Nižná Kľaková, ktorá je častým útočiskom na prespanie pre turistov na Rudnej magistrále. Je to relatívne veľká a priestranná útulňa a pohodlne sa v nej vyspí aj pätnásť turistov. Prameň v jej blízkosti nie je, ale za to kadibúdka áno. A práve toto zariadenie som ja využil Naozaj príjemná kadibúdka a ani nie príliš vzdialená od útulne.

Nasledujúci „rudný“ chodník nás cez Sivákovú a sedlo Pod Vysokým Vrchom priviedol do nášho cieľa druhého dňa. Horská chata Burda nás privítala otvorenou náručou. Slniečko bolo ešte relatívne dosť vysoko. Takže o dostatočnú regeneráciu síl sme nemali žiadne obavy. Po príchode k chate naše pohľady ihneď padli na pivné poháre s „čapicami“ stojace pred sediacimi turistami. Bolo ich tu zopár.

Dominantou tohto miesta je vysoký a suchý strom, ktorý zrejme slúži ako maják pre prichádzajúcich turistov, cykloturistov či jazdcov na koňoch. Vyznávači týchto „činností“ sa tu môžu spoločne stretnúť. Do oka nám padol aj výdatný zdroj vody s válovom a neďalekým jazierkom. A samozrejme miestečko na prespanie, ktoré pripomínalo otvorený príbytok pre koníky. Usudzujem to podľa toho, že na zemi bola rozložená slama. A práve tu sme mali v úmysle spať. No ako to nakoniec dopadlo?

Zapadli sme do chaty. Objednali si hustú a výbornú kapustovú polievku. Áno. Aj pivo. Snáď ste si nemysleli, že sme naň zabudli. A nebolo lej jedno Večierka bola ďaleko. Ako niektorí hovoria „noc bola ešte mladá“ Večerná hygiena vo válove prameňa bola sto percentná. Dokonca sme si vo válove aj veci oprali. A teraz otázka na konci. Čo myslíte? Spali sme vonku v príbytku koníkov, alebo na „pôjde“ chaty, pekne na príjemnej drevenej podlahe v teplúčku a bez vetra? Správne. Na chate, na pôjde za 15€ na osobu. Takýto komfort sme opäť dostali za odmenu. Už druhý krát. Pán Boh zaplať.

A na koniec spomeniem, že sme večer pri pivečku s prevádzkarom chaty Burda zakončili deň príjemným, vzájomným rozprávaním.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

INTRO

Náš sen, prejsť Rudnú magistrálu sa rodil veľmi dávno. Reálne podobu však dostal až v sobotu ráno 27. júla o 5.05 hod. v Kátlovciach, kde sme s Radom nastupovali do autobusu smerujúceho do Trnavy k vlaku. Rezervu sme mali dostatočnú, aby sme rýchlik IC 521 do Popradu s odchodom o 6.04 hod. stihli včas. Chvíľu sme pobudli na stanici a potom po nástupe do vlaku sme mohli tri hodiny cesty do Popradu premýšľať o tom, čo nás na „Rudnej“ neminie a čo môžeme od tohto výnimočného putovania očakávať. Aby sa nám lepšie rozmýšľalo a aby sme nechali myšlienkam ľahší priebeh podporili sme ich konzumovaním dobrého piva. S touto činnosťou sme už v minulosti, keď sme cestovali na Pochod Praha-Prčice mali profesionálnu skúsenosť Presne po troch hodinách vlak docestoval do Popradu a my sme mali dve hodiny čas, aby nás autobus do Telgártu dopravil do našej štartovacej stanice. Cesta do Telgártu bola síce krkolomná, pretože trasu/asfaltku na mnohých miestach opravujú, ale nám už bolo prakticky jedno, kedy do obce pod Kráľovou hoľou dorazíme. Čakal nás prvý a jediný krátky 19. kilometrový rozbeh na Rudnej magistrále.

1. deň putovania na Rudnej magistrále

Putovanie do oficiálneho začiatku/či konca Rudnej magistrály, na vrch Stolica, sme začali pri rázcestníku v Telgárte na námestí. Naše prvé kroky viedli ku Kolibe pod Kráľovou hoľou Tu sme nepohrdli dobrou polievkou a pivkom. Malo nám to dať potrebné sily na prvý výstup po prudkej zjazdovke, ktorá sa hrozivo týčila pred a nad nami Už pri konzumovaní polievky sme rozmýšľali nad nasledujúcou večerou a tak jednoznačne po hlasovaní sme zapadli do Holiday Resort Telgárt a zakúpili si obrovský hamburger s hranolkami s plánom ho skonzumovať na Chate Janka, ako výdatnú večeru. No a potom to začalo.

S plným bruchom sme fučali do kopca a „hltali“ prvé stovky metrov na zjazdovke. Šliapali sme bez prestávky ešte plní síl. Rázcestník Tresníčok a jeho sedenie nám doprial prvý oddych. Bol to bod, kde sme sa rozlúčili so zelenou značkou a začali hľadať modrú turistickú značku. Nebolo to jednoduché. Bola potrebná ustavičná kontrola trasy v hodinách. No nakoniec po krkolomnom šliapaní po trávnatom a hrboľatom povrchu sme predsa len „modrú“ našli. Odteraz to bola oveľa príjemnejšia cesta.

Príjemný hrebienok po modrej, nás onedlho doviedol do Priehybky. Keď sme od Priehybky vyšliapali jemný kopček urobili sme si krátku prestávku. Bolo to miesto príjemné na oddych, ale hlavne nám ponúklo celkom pekné výhľady. Bol odtiaľto vidieť vrch Kyprov no predovšetkým Stolica, ktorá nás už netrpezlivo očakávala. Zostup do Slanského sedla bol prudší, ale pohľad na protiľahlú Stolicu u nás budil väčší obdiv a uznanie. Stolica nie je žiadny drobček. A preto po príchode do Slanského sedla a po chvíle oddychu padol návrh, že do štartu Rudnej magistrály vystúpime bez ťažkých ruksakov. Ruksaky sa porúčali do neďalekých kríkov a my sme si zobrali iba nevyhnutné equipmenty. Zo Stolice sme sa aj tak mali vrátiť späť do sedla a odtiaľ pokračovať po červenej turistickej značke už po Rudnej magistrále.

Celou cestou, čo sme stúpali do nášho štartu na Stolicu sme sa modlili, aby nám naše od hamburgerov voňavé ruksaky nenašiel nejaký hladný medveď Hore sa išlo príjemne s palicami a bez ťažkých ruksakov. Pohľad na približujúci sa vrch stúpania je však klamlivý, pretože Stolica je od pomyselného vrcholu trochu ďalej. No my sme úspešne dorazili na Stolicu a plnými dúškami vychutnali náš prvý míľnik – oficiálny začiatok Rudnej magistrály. Na Stolici sme vykonali obligátne úkony t.j. fotenie, lepenie klubovej nálepky na stĺpik a ja som v duchu vyriekol modlitbu k Pánu Bohu, aby nás počas celej trasy až do Zlatých Moraviec ochraňoval a posilňoval duchom i fyzicky. A potom sme už vyrazili s Radom na naše spoločné dobrodružstvo najdivokejšou magistrálou na Slovensku.

Od teraz bola našou vernou spoločníčkou červená turistická značka, ktorú sme nasledovali, občas aj hľadali a z ktorej sme ani na chvíľu nemohli uhnúť, aby nás zdarne mohla doviesť do nášho vytúženého cieľa. Zo Stolice naľahko a dole sa išlo parádne a 2.5 kilometra ubehlo ako nič. I počas klesania do Slanského sedla sme ustavične mysleli na naše „voňavé“ ruksaky No po príchode sme ich našli neporušené a bez otáľania sa vydali do cieľa nášho prvého dňa.

Jemne klesavý, dvoj kilometrový príjemný úsek naše kroky priviedol ku Chate Janka. No už zďaleka boli počuť zvuky a rozhovory od chaty, ktoré nám prinášali obavy z možnosti prenocovania. Po príchode ku chate sme zistili, že ju obývajú štyria muži. Pekne a slušne sme pozdravili. Aj naša prosba, či môžeme pod neďalekým altánkom prespať bola vyslyšaná. No čo prišlo potom, to nám vyrazilo dych. Opätovne som sa presvedčil, že na Slovensku žijú veľmi dobrí a prajní ľudia. Chlapi, než začnú konverzovať sa najprv predstavia. A to bolo kľúčové v tomto prípade. Fakt, že „majiteľ“ je tiež RADO prelomil všetky bariéry. Okamžite sme do rúk dostali chladené pivo. Jedno, druhé, tretie… Vodkou a ani borovičkou sme tiež nepohrdli Klinec programu bola fazuľová polievka. Rozvinuli sa rôzne všakovaké debaty. Veď viete. Chlapi. Skončilo to výmenou telefónnych čísiel. No a dekel nám vyrazil fakt, že nás „domáci“ Radoslav aj so svojimi kamarátmi nechal prespať vo vnútri chaty na posteliach v jemnučkých perinkách. Po dlhej dobe som sa ja na turistike vyspal do ružova ako nikdy predtým.

RADOSLAV, ďakujeme Ti, že si nás pohostil a postaral sa o naše pohodlné prespanie, aby sme nasledujúci deň mohli vyraziť na naše dobrodružstvo plní síl.

Priatelia, zajtra pokračujeme ->

Vyrážam z Zliechov ráno smer Strážov a dávam si okruh cez Strážovský vodopád a Červíkovu chatu, s horúčavou bojujeme aj v Lese. Našťastie studničky tiekli.Prekvapil aj potôčik ktorý tiekol napriek suchu. Po celý čas mám nad hlavou krásnu oblohu. Chata Červíkova Väčšinou je zamknutá a opustená. Na záver dodám schválenie značky žltej trvalo niekoľko rokov, keďže turisti, ochranári, lesníci, či poľovníci majú pod Strážovom svoje záujmi. Pribudli aj nové studničky smerom na Pružinu.

Roman naplánoval na tejto trase aj dobrodružstvo. Tentoraz nás čakalo hneď po vystúpení z auta, čiže priamo v Telgárte. Aby tomuto dobrodružstvu dokázal čeliť, si Roman so sebou zobral debničku broskýň. Chvíľu som nechápal o čo ide, ale pomerne rýchlo som pochopil a nielen pochopil, bol priamo zatiahnutý do dobrodružstva aj ja. Stalo sa to hneď po prvom Romanovom neúspešnom pokuse. Parkujeme totiž v Telgárte, ale štart je z Pustého Poľa. Potrebujeme odvoz a spoje nejdú už nejaký ten piatok…

Roman zaujal strategické miesto pred obchodom. Debničku výstavne umiestnil pri svojich nohách a nahodil úsmev. Behom minúty sa takmer zadarilo. Ale iba takmer. Chlapík bol v obchode na aute a bol aj ochotný nás zaviesť… keby mal čas. Bol priveľmi slušne oblečený na sobotňajší nákup. Ponáhľal sa na akciu. Ďalšia šanca. Z auta vystupujú turisti, až na jedného, šoféra. Zase nič. Idú na svoju akciu a šofér ide hľadať parkovanie. Skôr my pomôžeme im, ako oni nám. Poradíme, kde zaparkovať.

Musím aj ja pomôcť, lebo nás pred obchodom zastihne západ slnka. Nebudeme stáť obaja vedľa seba. Presúvam sa kúsok ďalej a na druhú stranu cesty, pretože práve tadiaľ idú autá tým smerom, ktorý potrebujeme. Lenže autá chodia sporadicky. Preto sa rozhodujem oslovovať aj peších ľudí, ktorí idú z obchodu. Jeden z nich sa ironicky usmeje, vyhlási, že sa ponáhľa, lebo idú na cyklovýlet a ešte ironickejšie mi zaželá pekný deň. Bednička broskýň ním ani nehne. Nepodarilo sa mu znechutiť ma.

Teraz to príde! Päť áut za sebou! Tu sa musí zadariť! Nemusí. Ako keby som tam ani nestál. Vodiči mi nevenujú ani pohľad. Už sa pohrávam s myšlienkou, že stopnem autobus. Kým som sa pohrával, autobus prefrčal okolo. Nakoniec mi zastavila dodávka. V nej postarší, seriózne vyzerajúci pán. Cítiť z neho dobrosrdečnosť. Ten by nás zobral aj bez bedničky broskýň. Roman akonáhle uvidel, že mi niekto zastavil, schytil bedničku a vyrazil rýchlym krokom smerom ku mne. Veril mi, že vodiča dostatočne dlho zadržím, kým prídu posily, čiže on, a rozhodnú celú vec v náš prospech. Očami ma splňomocňuje, aby som sa v prípade nutnosti aj zahryzol do otvorených dverí a nepustil! Nebolo treba. Vodič nám naozaj chce pomôcť. Síce sa tiež ponáhľa, ale ide tým smerom. Broskyne ako bonus ho potešili. U nás takéto rastú. Stopovanie nám zabralo asi 10 – 12 minút. Do budúcna by som sa ale automaticky na tento spôsob nespoliehal. Najmä, ak by nás bolo viac.

Okrem broskýň sme chlapíkovi dali aj dobrý tip na akciu. Nevedel, že na Kráľovu hoľu sa dá vystúpiť aj odtiaľto. Zo začiatku je to pozvoľné, priam nenápadné stúpanie Zadnou dolinou popri veselo žblnkotajúcej riečke Hnilec. Je to tu samý kvet. Neviem, čo sa tu stalo, dosť stromov chýba. Preto máme aj občasné výhľady, napriek tomu, že sme ešte len v doline. Dokonca chvíľu vidieť aj naše dnešné ciele, Kráľovu hoľu a Kráľovu skalu.

Už stúpame. Chodník je miestami neistý. Najmä na úsekoch, kde vyschli stromy a urobili tak miesto pre malinčie. Husté malinčie. Chodník nevidieť, iba cítiť nohami. Doslova. Je to tu naozaj dobrodružné. Napriek tomu máme stále dobrý smer, neblúdime. Takýchto úsekov počas výstupu na Martalúzku zažijeme viac. Ideálne miesto na stretnutie medveďa, vravíme si. Žiadneho však nestretáme. Ani by sme ho nemali šancu vidieť v tejto húštine. Skôr by sme do neho vrazili, ako zbadali. Nie je vidieť žiaden pohyb v malinčí…

Už vidieť Kráľovu hoľu, vyzerá byť blízko. Ešte si odskočíme tuto, k skalám a pokocháme sa. Pri stúpaní na vrchol vidíme prameň Hnilca. Je ho dobre vidieť, lebo je to vlastne kamenná budova. Preto nás návšteva prameňa neláka. Skúsme odbočiť tuto, k prameňu Čierneho Váhu. Skúšame, hľadáme, ale je to tu suché. Sklesáme zopár desiatok výškových metrov a stále nič. Až doma zisťujem, že Váh má v tomto svahu dva pramene. My sme skúsili nájsť ten vyšší z nich. Ten druhý, leží ďalších 150 výškových metrov pod nami. Boli sme naozaj blízko. Možno nabudúce.

Na Kráľovej holi je dosť ľudí. Niekoľko desiatok. Vrchol je tiahly, tak sa tu netlačíme. Pokračujeme na Kráľovu skalu. Výhľady z nej sú pekné, ale cesta dolu je zase dobrodružná. Už v kosodrevine musíme dávať dobrý pozor, aby sme našli cestu ďalej. V nižších polohách občas tiež vládne húština. Je to riadny klesák. Kolená dostávajú zabrať. Túžobne očakávam, kedy budeme v Telgárte. Veď ja sa dočkám…

Tiež som zistila príliš skoro tak ráno odvoz problém zajtra. Škoda,nabudúce.

Ahojte, túra lákavá, len spojenie neviem, takže to mám 50 na 50 zatiaľ.