Komentáre k turistickým akciám

Táto akcia vznikla za podpory… vlastne to ani nemôžem uviesť, lebo by to bola reklama. Neplatená reklama. Proste som volal na poslednú chvíľu prostredníctvom nemenovaných operátorov. Fakt na poslednú chvíľu. Zajtra ráno? Kedy? Tak to aby som už išiel spať! Asi v takomto duchu sa to udialo… A veci šité rýchlou ihlou, vraj nie sú dobré. Aspoň ľudová múdrosť tak vraví. V tomto prípade to nebolo až tak zle, aspoň čo sa miesta akcie týka, ale v tej rýchlosti sa mohlo stať, že som niekomu z vás, o kom som tušil, že by mohol a chcel ísť, v tej rýchlosti nezavolal.

A sme na lúke nad dedinou. K hrebeňu to ešte máme nejaký ten kúsok. Vravím Dušanovi, odfotím ťa s babou. A zrazu sa ten chlap tlačí k Aďke. Nestihol to. Ja som medzitým cvakol. Predsa len, uzávierka fotoaparátu môže byť aj v stotinách, či desatinách sekundy. Ale pri tých desatinách sekundy opatrne, lebo môže byť rozostrený záber! Druhá zmienka o babe a zasa sa Dušan tlačí k Aďke. Až keď sa to všetko zopakovalo tretí krát, všetko sa vysvetlilo. Dušan chápal pod pojmom baba dvojnohú bytosť a ja vrchol Omšenskej Baby, ktorá sa zrovna týčila blízko Dušana…

Kde som to vlastne? Nezvyknem sa takto strácať v teréne, ale teraz som na chvíľu zmätený. Predo mnou Porshe a za mnou Audi. Čo som na autosalóne? Tu a teraz? Počkať, voľačo tu nesedí. Ahá, len zhoda náhod, ako sa vraví. Predo mnou prameň. Na prvý pohľad normálna drevená konštrukcia. Až keď sa človek prizrie na nápis, zistí, že z prístrešku prameňa vyteká „Porsche Werkzeugbau ročník 2017“. Keby len ročník, to bol dátum 21.10.2017. Veru chutný. Aspoň taký nápis na studničke bol. Osviežil. Predo mnou Porsche a za mnou Audi. Za mnou stál samotný Audi Maroš. Autosalón jak vyšitý!

Tento okruh už členovia spolku absolvovali. Či sa však dostali aj k pamätníku amerických letcov, to už nie som si istý. Asi nie. Tak v krátkosti. V jednoduchosti je krása. A tu sa to podarilo. Žiaden zložitý a prečačkaný pamätník. Kúsok vrtule, plechu a mramorová ceduľka. Celkom pekné a zároveň jednoduché. Pripomína udalosť z druhej svetovej vojny. 17.12.1944 sa tu zrútil americký štvormotorový bombardér Liberator –24. Skupina bombardérov sa snažila dosiahnuť rafinériu v Odertale, dnes poľské Zdieszowice. Jeden z bombardérov mal poruchu motora a preto sa oddelil od formácie. Pokúsil sa dosiahnuť líniu sovietsko-nemeckého frontu. Prepadli ho však nemecké stíhačky. Z lietadla vyskákala celá posádka, až na jedného zo strelcov z guľometu, desiatnika Morina. Ten na tomto mieste zahynul. Bol to jeho prvý, a zároveň posledný bojový let.

Nasledovala vyhliadka za vyhliadkou. Štyri boli, až za nimi nasledovala Omšenská Baba, ako čerešnička. Výhľady boli. Netreba otáľať. Výhľady sú hlavne južným smerom, tak to nenechávajte až na zimu. Slnko bude vtedy svietiť práve z tej strany, navyše bude nízko a bude svietiť relatívne krátko. Fakt fúkalo. Keby som vedel, že to bude až takéto, tak nepokúšam. Neskoro, už sme tu. A nie je to až také zlé. Občas zlomená haluz, ale nestalo sa to pri nás. Tá zlomená haluz tu môže byť aj mesiac…

Prichádzame dolu do Omšenia. Aďka nás pozýva na zmrzlinu. Ako šofér s toľkými chybami v slove pivo nemám problém. Ale dvojitú! Aj tak bolo. A teraz tá smutnejšia časť. Sadli sme si so zmrzlinou v ruke na schody a pozeráme pred seba. Na čo sme sa trepali tam hore, keď od zmrzliny je všetko vidieť?

Úvod

Sobotňajšie turistické akcie rôznych obťažností nás rozdelili na dve skupiny. Zmoknutá nedeľa nás síce dala dokopy, ale nie na turistických chodníčkoch. Po výdatnom daždi prišiel v pondelok úplne iný deň. Stal sa zázrak. Počasie sa zmenilo, ako keby niekto šťukol vypínačom. A práve pondelok nás všetkých pätnástich dal dokopy, aby sme si naplno mohli vychutnať parádnu trasu v Slovenskom raji. Ja som Zejmarskú roklinu nikdy nešiel a tak som sa veľmi tešil na zážitok z nej. Aj na Geravy som sa tešil a to už nehovorím o neprebádanej Gačovskej skale. Pôvodný plán dopraviť sa do Dediniek na stanicu vlakom cez Telgártsku slučku a Chmarošský viadukt zlyhal. Do Dediniek sme sa napokon dopravili vozidlami priamo na železničnú stanicu. Parkovanie sa nezaobišlo bez komplikácií, ale nakoniec sa všetko vyriešilo 

Putovanie

Úvodné kroky viedli najprv po hrádzi vodnej nádrže Palcmanská Maša a potom po asfalte. Asi v polovici asfaltky som našu kolónu presmeroval na príjemnejší turistický chodník zelenej farby. Ten nás schodnejšou cestou priviedol okolo Hostinca u Pelleho priamo pod dolnú stanicu lanovky smerujúcej na Geravy. Ej veru niektorí aj pomýšľali na využitie jej služieb, ale ich turistická hrdosť im to napokon nedovolila A tak ihneď po príchode pod stanicu lanovky naše nohy „hltali“ prvý zahrievací kopček smerujúci po červenej na Biele vody. Netrvalo to dlho a už sme sa pripravovali v ústi Zejmarskej rokliny na nasledujúce dobrodružstvo. Bol som plný očakávaní. Vstup do rokliny je platený. Najprv som nadával na to, že na Slovensku si každý privatizuje spoločnú prírodu, ale keď som si prečítal informácie zo zakúpeného lístka pochopil som, za čo sa platí vstup do tejto rokliny. Vzhľadom na to, že lístky som si nechal u seba, pripájam lístok ako prílohu kde sa dozviete, za čo sa poplatok platí.

Prirodzene sa naše rady pri putovaní roklinou natiahli. Každý vnímal krásy Zejmarskej rokliny inak – po svojom. To je prirodzené. Po jej prejdení musím povedať, že je nádherná. Je síce relatívne krátka v porovnaní s roklinami na opačnej strane Slovenského raja, ale svojou krásou si nezadá s tými na severe. Bol som ohromený rozmanitosťou a krásou. Tečúca voda, rebríky, skaly navôkol a vyhliadka na vrchole nádherných skál ma neskutočne ohromila. Nálada v našom spolku pri vnímaní tejto krásy bola na vysokej úrovni. Údiv sršal z každého z nás, to sa schovať nedá. Svedčia o tom aj mobily v rukách každého, ktoré boli v permanentnom uchovávaní týchto nádherných chvíľ. Ak sa mýlim opravte ma priatelia.

K hornej stanici lanovky Geravy sme doputovali postupne. Privítalo nás príjemné prostredie Horského hotela Geravy. Na jeho terase sme strávili slnečné oddychové chvíle s občerstvením. Každý podľa svojej chuti. Ja som si dal blahodarné pivko, ktoré mi daroval Jozef. Ďakujem Jozef. Ale všimol som si, že naše kvetinky boli tiež Inkou obdarované „tuhšou“ tekutinou. Ani sa nečudujem, že neskorší krok v putovaní našich dám bol akýsi rezkejší a odhodlanejší. Na terase hotela sme prestávke darovali 45 minút. Myslím si, že túto prestávku si každý užil a dobre si oddýchol. Čakala nás ďalšia príjemná cesta.

Okrem toho, že trasu Zejmarskou roklinou sme absolvovali po „Náučnom chodníku Slovenský raj – juh“ naše kroky od ústia strážila aj modrá turistická značka. Je to vlastne „zbrusu“ nová trasa, ktorá nás priviedla k nášmu ďalšiemu cieľu – Gačovskej skale. Prevažná časť trasy vedie po nádherných a príjemných lúkach. My sme putovanie mali ešte vylepšené o hrejivé slnečné lúče. Proste bola to idylka. Takéto pasáže sa mi veľmi páčia. Ísť po hrebení a slnkom zaliatych lúkach. Bola to neskutočne pekná časť trasy a ani nevieme, ako sme sa ocitli na prvej vyhliadke Gačovskej skaly. Zriadili sme si tu odpočinkový a kochací tábor. Ten výhľad dole na Palcmanskú Mašu a jej okolie je impozantný. Vôbec som to nečakal. Ale keď sa mi Roman osobne poďakoval za výber tohto prekrásneho miesta uveril som, že voľba návštevy Gačovskej skaly bola správna. Roman ďakujem. Neskutočne si to vážim a som rád a potešený, že aj ostatní mali rovnaké pocity.

Ale prišlo ešte ďalšie moje ohromenie, po príchode k druhej vyhliadke patriacej tiež Gačovskej skale. Možno bol výhľad ešte krajší ako na prvej, ale to by som urazil tu prvú a tak beriem späť a dodávam, že svojim spôsobom sú obidve vyhliadky nádherné i keď iné, jedinečné. Pre tých, ktorí by chceli zavítať na tieto miesta spomeniem, že druhá vyhliadka ponúka parádny pohľad na Vysoké Tatry a predovšetkým na Kráľovu hoľu – kráľovnú Nízkych Tatier. Takže môj verdikt. Určite sa sem vyberte priatelia turisti.

No a aby som nebol opäť príliš ukecaný v komentári dokončím, že následné klesanie do Dediniek je pohodové, idúce po serpentínach a ústi pri miestnom cintoríne. No a odtiaľ je to na skok k železničnej stanici. Pritom si môžete pozrieť z blízka vody Palcmanskej Maše, alebo sa občerstviť v miestnych reštauráciách. My sme svojho času, pri našej poslednej návšteve tohto jedinečného miesta jedli v úvode spomínanom Hostinci u Pelleho. Nebojte sa, varia tu chutne.

Posledné, čo sme si vychutnali boli pohľady z hrádze na Palcmanskú Mašu a ryby v nej, Gačovskú skalu vypínajúcu sa priamo nad ňou a lanovku miznúcu na vrchole Geravy.

Záver

Čo napísať na záver? Ja som si tento predĺžený víkend nášho spolku neskutočne užil. Kvalitne som si oddýchol a nabil baterky. Obrovskú radosť mi prinieslo stretnutie a pobyt s Vami na turistických akciách i spoločný prežitý čas na ubytku Zubrovica. Rád som s Vami strávil nezabudnuteľné chvíle a už teraz sa teším na ďalšie pripravované akcie, ktoré mi už teraz kolujú v hlave. Nechajte sa prekvapiť na budúci rok.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.

pekné fotečky

Prikladám k nahliadnutiu vlakový spoj z Telgártu – penzión do Dediniek a z Dediniek do Telgártu – penzión.

Úvod

Na Malý a hlavne na Veľký Radzim som veľmi chcel vystúpiť. Hlavným dôvodom bol fakt, že sú to dva najvyššie kopce Revúckej vrchoviny. Ja mám rád najvyššie kopce pohorí Túto trasu som pôvodne chcel obohatiť o legendárny čerešňový sad v katastrálnom území obce Brdárka. Viem, čerešňový sad je najkrajší, nie keď sú na stromoch čerešne, ale keď kvitne. No do trasy som ho práve pre tento dôvod nedal, že by bolo vhodnejšie sad navštíviť práve na jar. A tak sa Pán Boh postaral o to, že v nedeľu prezieravo pokazil počasie a zoslal nám dážď. Verím tomu, že to tak malo byť a ja sa môžem tešiť na opakovanú návštevu tohto prekrásneho miesta, kraja v budúcnosti. Ja sem určite zavítam. A Vy, keď budete chcieť tiež.

Nedeľný dážď nám teda zabezpečil náhradný plán a to návštevu dvoch nádherných jaskýň – Ochtinskú aragonitovú a Gombaseckú. A tak teraz aj k tejto neuskutočnenej pôvodnej akcii teraz píšem skromný a krátky komentár.

Putovanie

Nebolo to putovanie v tom pravom slova zmysle. K obidvom jaskyniam sme cestovali nie po vlastných ale vozidlami. Náš náhradný plán nepokazil ani dážď, pršiplášte a dáždniky to istili zhora. Krátke presuny z parkoviska po vchod sme v pohode zvládli.

Ochtinská aragonitová jaskyňa? Na túto jaskyňu som sa obzvlášť tešil. Jaskyňa je od našich domovov príliš vzdialená. A tak som všetkými desiatimi privítal jej návštevu. Jej krása ma ohúrila. Všade po internete som videl obrázky z jej útrob, ale osobnú prehliadku a zážitok z nej nič nenahradí. Na svete podobných jaskýň je málo o to väčšiu hodnotu má tento náš Slovenský skvost medzi jaskyňami. Jej návštevu mi vždy pripomenie magnetka doma na chladničke, ktorú som si na pamiatku zakúpil.

Gombasecká jaskyňa? Rád som si ju pozrel a obdivoval jej jedinečnú výzdobu v podobe „brčiek“. Je obdivuhodné, čo všetko sa nachádza pod povrchom. Čo všetko vznikne pomaly, veľmi pomaly. Koľko nádherných priestorov existuje milióny rokov. Čo je voči tomu človek, jeho existencia? Nič, je malilinký – ničotný. Všetko toto okolo nás tu bude, kým my už tu nebudeme. Vážme si preto tieto krásy. Krásy, ktoré máme doma na Slovensku a chráňme si ich. Prepáčte trochu nostalgie.

AMÁLKA. Pätnásť rokov za sebou máš a mnoho ďalších rokov pred sebou máš. Je pekné, že oslava Tvojho jubilea vyšla práve na túto spoločnú turistickú akciu. Často sa takéto udalosti nedejú. Preto som bol rád súčasťou tejto výnimočnej chvíle a chcem Ti tu na tomto mieste ešte raz zaželať, všetko dobré aby sa Ti udialo v živote, aby si vždy bola zdravá, aby si bola šťastná v spoločnosti Tvojej skvelej rodiny, ktorá Ťa nadovšetko miluje. A na koniec Ti prajem, aby sa Ti v nasledujúcom živote splnili všetky sny a ciele. Som rád, že Ťa poznám a svojim spôsobom Ťa mám rád. Toľko som chcel napísať mojimi skromnými prstami tancujúcimi po klávesnici – Víla Amálka.

Záver

Opäť parádny spoločný deň sme zažili. Oslava Amálkiných pätnástich narodenín v priestoroch ubytovania pozdvihli hodnotu zážitkov ešte na vyššiu úroveň. Potvrdilo sa, že náš spolok je skvelá partia a akcie ako sú tieto nás navzájom ešte viac spájajú. Ja si to veľmi vážim, vážim si Vašu prítomnosť a budem robiť všetko preto, aby sa to zachovalo.

Rozdelili sme sa na dve skupinky. Všetci by sme nejako vyšli na Kráľovu hoľu. A nejako by sme aj zišli dole. Ale niektorí z nás tam už boli a preto sa šetríme na akcie ďalších dní. Aby sme sa potom zbytočne moc netrápili. Kráľovohorská skupinka už nastupuje na autobus. My sa v tomto čase začíname schádzať na dvore.

Prechádzame cez Telgárt. Kríž na vrchole Ždiaru vidieť už odtiaľto. Je sobota ráno. Prechádzame popri Jednote. Posledná šanca niečo kúpiť! Zrazu ďalšia ceduľka, vraj je Jednota 200 metrov pred nami. A naozaj je! Ďalšia! A táto má otvorené aj v nedeľu. My jej služby však nevyužijeme. Ešte nevieme, že sa v nedeľu poobede ocitneme v Rožňave pri Kauflande. Lebo v nedeľu prší a namiesto turistiky absolvujeme suchšiu variantu – dve jaskyne.

A Telgárt máme za sebou. Tu by mal začať problém, hlavne pre tých, čo šľapú po červenej na Kráľovu hoľu. Tu sa im tá rovinka riadne nakloní. My až taký problém nemáme. Ždiar je síce vrch, ale o stovky metrov nižší a stúpanie naň je relatívne pozvoľné. Napriek tomu máme hore pauzičku rovnako dlhú, ako keby sme vyšľapali na Kráľovu hoľu.

A dosahujeme ďalší vrchol. Ako to? Nemal byť na trase iba jeden? Mal a aj je. Tým druhým vrcholom je vrchol železničnej infraštruktúry u nás. Teda aspoň jednu z najpozoruhod­nejších železničných stavieb u nás – telgársky tunel a viadukty. Návrh na postavenie telgárskej slučky vznikol už v roku 1920. Stavať sa však začala až v roku 1931 v čase krízy. Nakoniec toto dômyselné dielo prepojilo Červenú skalu s Margecanmi.

Telgársky viadukt je vysoký 22 metrov a dlhý 86 metrov. Bol prvou členenou oblúkovou konštrukciou zo železobetónu na tratiach Československých dráh. Chmarošský viadukt pozostáva z deviatich kamenných oblúkov so svetlou výškou do 18 metrov. Trať pokračuje Besníckym tunelom, kde dosahuje výšku 957 metrov nad morom, čo je najvyšší bod železničnej trate s normálnym rozchodom na Slovensku.

Sedem dní po vypuknutí SNP už povstalci bojujú o Telgárt. Podarí sa im zaskočiť nemeckú posádku a mesto aj za pomoci ľahkých tankov dobiť. Nemcom sa podarilo útok zastaviť až v priestore železničného viaduktu. Napriek tomu sa Nemci stiahnu až na Pusté Pole, kde naši turisti vystupovali z autobusu. Počas bojov drevený Telgárt zhorel. Zostali iba komíny.

Povstalecké jednotky výpadmi nakoniec ohrozujú až Kežmarok. Nemci však odrážajú povstalecký útok a rýchlo prenikajú do Popradu. Povstalci ustupujú na Vernár a Hranovnicu a zriaďujú prvú obranu. Tá však nevydržala a veľká časť povstalcov ustúpila až na Červenú skalu. Jedna skupina však zostala v sedle Besník pri prameni rieky Hron a jediným delom a guľometmi zadržiavala postup Nemcov. Nemci nakoniec 3. septembra dobíjajú Telgárt.

V tejto dobe na miesto prichádza budúci železný kapitán Stanek. O dva dni sa mu podarí dobiť Telgárt späť. Po delostreleckej príprave zaútočí povstalecký prápor čelne. Nebude však útočiť sám, ale z kóty Kozovec na Pusté pole z tylu zaútočia partizáni a znemožnia Nemcom ústup. Nemci sa nakoniec sťahujú až k Popradu. Na Telgárskom úseku je do 19. októbra relatívne pokoj.

Počas bojov zohral tunel dôležitú úlohu. Ukrýval sa v ňom pancierový vlak Hurban, ktorý odtiaľ vyrážal do bojov proti Nemcom. Zo začiatku sa Nemcov darí zadržať. Povstalci nakoniec musia ustúpiť, pretože 1. SS divízia Horst Wessel postupuje z Maďarska z nedostatočne stráženej južnej strany. Nemci sa dostanú až k Červenej skale. Povstalci nakoniec ustúpia po južných svahoch Nízkych Tatier a zaujmú obranné pozície pred Heľpou. Ťažké zbrane však museli zanechať na mieste…

Hosťka Dáša.. bola s nami v Chorvátsku 2×

Úvod

Tento predĺžený turistický víkend spolku som vymyslel, aby sme sa mohli spoločne zísť a konečne vzájomne vidieť tváre, ktoré sa nám v priebehu roka až tak často nedarí stretnúť. Dnes môžem povedať, aj keď sa počet zúčastnených „rodil“ ťažko a zdĺhavo, že hlavná myšlienka sa podarila. Je obdivuhodné, že sa nás zišlo až pätnásť a myslím si, že sme spoločne zažili nádherný a priateľský predĺžený víkend v Telgárte. Za mňa. Som rád, že som Vás mohol všetkých vidieť a prežiť s Vami pár jedinečných chvíľ počas turistických akcií i mimo nich.

Som príjemne prekvapený kvalitou ubytovania a týmto chcem pani domácej p. Lunterovej veľmi pekne poďakovať aj za ochotu poskytnúť nám priestor a čas na dôstojný odchod po poslednej turistickej akcii. My sme sa tak mohli naplno venovať turistike a všetkému, prečo sme do Telgártu zavítali.

Putovanie

Sobotné ráno bolo netradičné, čo sa týka dopravy. Ja viem, že na štart do Pustého Pola sa dá dopraviť aj auto stopom (Roman + Jozef), no ja som tentokrát zvolil autobus. Myslím, že to bolo pohodlnejšie, ako sa natrepať ôsmy do nejakého osobného auta 

Táto prvá turistická akcia mala za cieľ návštevu Kráľovnej Nízkych Tatier. Návštevu Kráľovej hole som zvolil preto, že výstup na tento symbol Nízkych Tatier sa nikdy nezunuje. No inšpiráciu prejsť si nádhernú Martalúzku som si vzal práve od Romana a Jozefa, ktorí túto trasu už absolvovali. Ja som vtedy nemohol ísť. Preto dnes táto trasa.

Musím povedať, že to bol pre mňa nádherný zážitok a bol som naozaj veľmi prekvapený putovaním Martalúzkou za asistencie tečúceho Hnilca. A prekvapený som bol aj návštevou nádherných skál nad Martalúzkou, nazývaných podľa mapy.cz aj Hnilce. Na toto prekrásne miesto nás doviedol Roman, ale prvotná myšlienka návštevy vznikla v Jozefovej hlave už pri ich predchádzajúcej návšteve. Na tomto prekrásnom mieste sme si parádne oddýchli a pokochali sa krásnymi výhľadmi na Vysoké Tatry a Kráľovu hoľu.

Výstup na Kráľovu hoľu bol zdĺhavý avšak pozvoľný. Naše rady sa riadne natiahli, no na vrchole sme sa opäť zišli do jedného „rodinného“ chuchvalca. Kráľova hoľa nesklamala a podržala si svoju povesť. Totižto to, že tu býva prevažne veľmi veterno. A aj bolo. A tak naša prestávka nebola príliš dlhá. Stihli sme sa pokochať premenlivými výhľadmi s hmlou aj bez nej, vyfotiť pár ikonických záberov a pred odchodom vytvoriť aj spoločnú pamätnú fotografiu.

Naša návratová trasa počítala s oddychom na Chate pod Kráľovou hoľou. No pred príchodom na chatu nám parádne pohodlie ponúkli skaly (približne kilometer pred chatou), kde sme strávili asi pätnásť minút občerstvením a oddychom. Chata z miesta ešte nebola vidieť no Kráľova hoľa nám striedavo ukazovala majestátny stožiar v premenlivej hmle a príjemne tak dokresľovala jedinečný kolorit tejto časti Nízkych Tatier.

Posledný oddych sme absolvovali na Chate pod Kráľovou hoľou. Našli sme si tu svoju lavičku a na nej vychutnali príjemnú slnečnú prestávku. Chata bola v týchto časoch veľmi navštevovaná. Boli tu hlavne cyklisti, ktorí sem chodia predovšetkým na Kráľovu hoľu. Boom „električiek“ robí svoje služby. My sme si dali pivko, kofolku a niektorí aj kávičku.

Poslednú časť trasy sme absolvovali najprv po Náučnom chodníku Šumiac – Kráľova hoľa a potom prudkým, výživným klesaním, ktoré preverilo nejednému zúčastnenému turistovi pevnosť jeho kolien. Trasu turistickej akcie sme končili priamo na „ubytku“ Zubrovica.

Záver

Ja som si túto oslavu turistiky s trasou na ikonu Nízkych Tatier a cez prenádhernú Martalúzku veľmi užil. Avšak nešlo by to bez Vás moji milí priatelia. S Vami priatelia dostala akcia úplne iný rozmer a som rád, že som mohol byť súčasťou hodnotného turistického dňa.

Večeru sme absolvovali spoločne v Horehronskej kúrii a deň zavŕšili spoločnou zábavou a rozpravou v spoločenskej miestnosti ubytovania za asistencie kvalitného tekutého i hmotného občerstvenia. Do postele som odchádzal s množstvom zážitkov a s očakávaním, čo nám prinesie nasledujúci deň. Ale o tom až zajtra. Dobrú noc.

Prikladám k nahliadnutiu autobusový spoj z Telgárt – OcÚ do Vernár – Pusté Pole

Posledný plnohodnotný deň v Nórsku. Zajtra odlietame domov. Výprava sa delí na dve skupiny, na veriacich a neveriacich. Veriaci odchádzajú na more a dúfajú, že doženú to, čo za celý týždeň nestihli, na poslednú chvíľu. Nie, že by sme nemali nachytané, ale k tomu, čo môžeme zo sebou vyviezť, ešte trochu chýba. Mne osobne, či tá trocha bude, alebo nebude, je viac ako jedno. Takto mám priestor aj na niečo iné, ako rybačku. Najstarší člen výpravy sa rozhodol ku mne pridať. Nechcel ma nechať samotného. Ja už som sám pred pár rokmi na tomto vrchole bol, ale bola to pekná trasa a navyše začínam mať podozrenie, že tú novú rozhľadňu postavili zrovna na tomto vrchole. Fakt už nemá veľa možností, kde by stála. Z mora ju vidieť, občas aj z pevniny. Tu musí stáť!

Postupujeme pomaly. Niet sa kam ponáhľať. Určite na chatu prídeme skôr, ako chlapi z mora. Aj tak bolo. A dopredu prezradím, že sme neľutovali. My sme mali zážitky, výhľady a všeličo iné. Oni veľa toho nezachytali. Počasie bolo nádherné, na turistiku je to vždy dobre, na more to tak nemusí byť. Ale to je iná téma. Trasa nie je dlhá. Síce Nóri píšu, že je to stredná obtiažnosť, ale ak je pekné počasie, nie je mokro, alebo primrznuté, tak je to pohoda. Prichádzame na vrchol. Konečne som tú rozhľadňu objavil. Je iná, ako naše rozhľadne. Naše sa väčšinou stavajú do výšky, aby bolo vidieť ponad stromy, či iné prekážky. Táto? Ani jeden schod. Lenže tu býva veterno a aj počasie sa dokáže zmeniť behom chvíľky. Viac chráni pred počasím, ako by zlepšovala výhľady. Je to moja prvá rozhľadňa v Nórsku, tak ani neviem povedať, či je bežnou súčasťou fotodokumentácia s metličkou a lopatkou…

Pekný výkon Danka a Peter

Robíte dobre, stále a urputne trénujete. Len čo tak zavítať na nejakú akciu Spolku PAT a MAT? 

A fotky ako vždy parádne a ešte lepší popis k fotkám.

Pekná, nie moc náročná turistická akcia v krásnom prostredí Malých Karpát. Na výber boli 3 trasy – 6, 16 a 22 km. Samozrejme sme si vybrali tú najkrajšiu, ktorá viedla okolo Bukovskej priehrady cez Bukovské kopanice.

Čaká nás presun autom do Bardejova. Potom by sme mali ísť autobusom do Andrejovej, ale ten ide na môj vkus neskoro. To by sme začali šľapať niečo tesne pred jedenástou hodinou. Na zase niečo cez 20 kilometrovú trasu je to neskoro. A do Bardejova by sme prišli možno až okolo siedmej večer. Ak by nás nečakala niečo cez štyri hodiny trvajúca cesta autom domov, nebol by to až taký problém. Ak k tomu prirátam zastávku niekde na večeru a tankovanie, to vyzerá na príchod domov okolo polnoci. A na druhý deň ráno do roboty. Dalo by sa, ale takto hrotiť sa mi to už na staré kolená nechce. Najmä, ak to nie je nevyhnutné.

Som ochotný sa obetovať. Zaveziem chalanov o dve hodinky skôr autom do Andrejovej a ja už sa nejako do tej 17-tej premotám. Mišo ako keby cítil moje zajačie úmysly a vymyslel protiplán. Áno, vyrazíme o minimálne dve hodinky skôr, ale z Bardejova pôjdeme taxíkom. Odtiaľ je to do Andrejovej ledva 8 kilometrov. Tak aj skončíme turistiku o dve hodiny skôr, teda v rozumnom čase, odhadom asi o 17-tej, s predpokladaným príchodom domov okolo desiatej večer. Čo k tomu dodať? Došli mi výhovorky.

Nakoniec sme prišli takxíkom na štart takmer o dve a pol hodiny skôr, ako keby sme šli autobusom. A ani to nebolo drahé. Za 8 kilometrov sme platili 9 €. Zo začiatku to bolo iba mierne stúpanie. Na prvom turistickom rázcestníku chalani začali nahlas uvažovať o návšteve hradu Zborov. Nie je až tak ďaleko, iba 30 minútová odbočka. Keď si pohnú, tak im to zaberie aj s návštevou hradu niečo cez hodinku. Ja na hrad plánujem ísť niekedy inokedy, keď si urobím predĺžený víkend na Východe. Vraj si mám dať v Zborove kofolu a počkať tam. Alebo na Stebníckej Magure.

Klesám do Zborova. Je to trochu divočina. Nielen húšťinou, ktorá nepripomína, že by tadiaľto šla zrovna medzinárodná turistická trasa. Na okraji Zborova nechtiac vyplaším psa, ležiaceho pod autom. O chvíľu sa k nemu pridávajú ďalšie psy. Agresívne štekajú. Nejako sa im začínajú páčiť moje lýtka. Navyše zisťujem, že práve prechádzam cez cigánsku kolóniu. Na jedného z najväčších a najagresívnejších psov sa pozriem a v duchu mu hovorím, „ani to neskúšaj kámo.“ Nezrýchľujem, ani nespomaľujem, aby som im nezadal príčinu na útok. Idem ďalej, ako keby nič.

Blížim sa do stredu obce. Som dosť znechutený. Už nemám chuť ani na tú kofolu. Vlastne zatiaľ som si ju ani nemal kde dať. Zrazu vidím slnečníky a pod nimi dva ruksaky. Chalani začali slušne. Kávička, kofolka. Ráno je, toto vyzerá, že je otvorené. Zneužívam situáciu a objednávam si pivo. Dosť to chlapíkovi penilo. Kým mi ho načapoval, to trvalo. Už som rozmýšľal, že mu poviem, nech mi dá to tretinkové nedočapované pivo. Objednané som mal ale veľké. Nakoniec sa však zadarilo. Turisti od vedľajšieho stola dostali rozum, a tiež si šli po pivo. Keď im čapoval, už toľko nepenilo.

V kľude si popíjam svoje pivo. Pozerám na veľkosť ruksakov. Tí vedľa sú SNPčkari. Evidentne. Oni obzerajú môj ruksak i mňa. Zrazu jeden z nich povie, „Pri stúpaní na Stebnícku Maguru si to užiješ.“ Ja ich zase informujem o kolónii a psoch. Ten vyšší s kľudom Angličana hovorí, „to mi nevadí, ja som z Bratislavského Pentagonu. Žiaden problém.“ Naozaj šľapú, ale nie z Devína, teda z Devína, ale na etapy. Keď majú zopár dní na špapanie, tak idú. Vlastne ako my. Dnes majú v pláne doraziť do Svidníka. Z Bardejovských kúpeľov je to cca 40 kilometrov. Už vedia, že zajtra má pršať. Vravím im, že posledná časť je dosť asfaltová. Ten druhý vraví „dážď a asfalt, to by nemuselo byť až také zlé!“

V Zborove popri ceste skončil chodník. Toto bude trochu problém. Autá tu doslova lietajú. No, nejako to budem musieť odtrpieť, kým sa mi podarí znovu odbočiť do hory. A je to tu, už mám pokoj od áut. Približovanie sa k Stebníckej Magure trochu trvá. Je to niečo cez tri kilometre. Pozvoľné stúpanie. Človek si ani nevšimne, že na tomto kúsku prekonal niečo cez 200 výškových metrov. A začína sranda. Turistické serpentíny na Stebnícku Maguru. Keďže som bol dopredu varovaný, bol som viac menej psychicky pripravený. Horšie to bolo s kondičkou, ale aj to sa nejako poddalo.

Hore ledva stíham navštíviť rozhľadňu, sadnúť si za stôl pred ňou a trochu sa napiť. Už dorazil Mišo. Pekne valili. Som tu ani nie desať minút. Aspoň som ich nezdržoval a najväčší stupák na dnešnej trase máme za sebou. To, že do Bardejova prídeme okolo 17-tej je veľmi reálne. Nakoniec sme tam dorazili ešte skôr a mali tak čas na návštevu krásneho stredovekého námestíčka v meste. A cesta autom? Cesty boli fajné, aj Ružomberok, aj Strečno nám ukázali svoju prívetivú tvár. Čašník s večerou nebol pomalý. To ako ďalší bonus. S poslednými zvyškami svetla sme autom dorazili do Žiliny. My budeme naozaj doma okolo tej desiatej!

Úvod

Je ráno. Narodil sa posledný deň na našej SNP-éčke. Aj dnes to s dopravou na štart vymyslel Mišo parádne. Možno sa táto dobrá myšlienka zrodila už večer pri pohodovom hraní kariet a popíjaní parádneho rumu Definitívne tak zabil Jožove zajačie úmysly, nezúčastniť sa poslednej túry na Ceste hrdinov SNP. Do Bardejova sme pricestovali Jožovým autom a zaparkovali pri malom cintoríne. Odtiaľ nás na štart do Andrejovej dopravil taxík, ktorý privolal náš organizátor celého tripu Michal. Ja mu musím dať a plne si to zaslúži za celé organizovanie nášho výjazdu na východ krajiny.

Putovanie

K štartovaciemu rázcestníku Andrejová sme opäť, ako včera, museli pricupitať od školy v obci Andrejová. Tu nás totižto vysadil taxík. My sme sa proste potrebovali rozcvičiť 

Naše prvé oficiálne kroky po červenej viedli cez Andrejov potok. Následne sme už otvárali elektrický ohradník a vstupovali tak do kráľovstva kráv. Parádne sa išlo po trávnatých pasienkoch. Na konci lúky naše telá pohltil tienistý les.

Dilema nastala po príchode k rázcestníku Sedlo pod Hradským. Na tomto mieste Jozef umne zhodnotil svoje kolenné možnosti a tak návštevu hradu Zborov oželel. Ako písal vo svojom komentári, on na hrad pôjde niekedy v budúcnosti. My s Mišom sme kopli do vrtule, aby sme po prehliadke hradu nemuseli dlho naháňať Jozefa. Na hrad Zborov sme dorazili za dvadsať minút a detailne si ho pozreli. Musím spomenúť, že hrad je v peknom stave. Je vidieť, že sa ustavične pracuje na jeho obnove. Aj pri našej návšteve tu bolo cca desať pracovníkov. Návšteva a prehliadka hradu by zabrala aj dve, možno tri hodiny. No my sme toľko času nemali a tak sme po prehliadke išli „naháňať“ Jozefa.

Malé dobrodružstvo nás čakalo po príchode do obce Zborov. Prvé naše kroky viedli osadou cigáňov s príznačným názvom Zákutie. Hneď po vstupe do osady po nás vyštartovali voľne pobehujúce psy. Mišo bol ale na túto skutočnosť pripravený a tak po prvom útoku psa sa z pošvy porúčal jeho parádny nôž. Mal úspech, pretože ihneď po tasení noža útoky skončili. Nasledujúce putovanie po obci i mimo nej viedlo ako inak, po asfaltke. Než sme prišli po odbočku Zborov, podhradie nahlas sme s Mišom rozmýšľali, prečo SNP-éčka z hradu Zborov nevedie po žltej značke, mimo túto nezáživnú obec. Nad týmto by sa organizátori/znač­kári Cesty hrdinov SNP mali zamyslieť. Kto by sa chcel v obci „posilniť“, alebo si nakúpiť, tak tých pár sto metrov by sa vrátil. Sú to len dva kilometre, čo je to proti dĺžke SNP-éčky?

Od rázcestníka Zborov, podhradie nás čakal výstup na náš najvyšší bod trasy. Stebnícka Magura je vidno naďaleko, tá sa nedá prehliadnuť navyše, keď na jej vrchole sa tyčí televízny stožiar. Tu sú parametre výstupu: 5.2 km a 580 m výškových. Prvé štyri kilometre sú pohodové, postupné a zhltnú 360 metrov výškových. My s Mišom sme si spravili krátku (jednu) prestávku pri rázcestníku Pod Magurou. Posledných 1200 metrov vedie po serpentínach a dajú sa v pohode a dokonca aj bez zastavenia zvládnuť. Pri putovaní je treba myslieť na dobré veci, ktoré turistu čakajú na vrchole stúpania. A poviem Vám, že stoja za tú námahu.

Na vrchole po našom príchode bolo pár turistov i cyklistov. A bol tu aj náš Jozef. Sedel pri piknikovom stole, čakal na nás a sušil upotené tričko. Na Stebníckej Magure je okrem televízneho stožiaru postavená aj parádna Berzewiczová vyhliadková veža. Informácie o výstavbe sú tu: vyhliadková veža. Prvá, pôvodná vyhliadková veža bola postavená v roku 1905. Počas prvej svetovej vojny v roku 1918 bola zničená. Táto moderná vyhliadková veža (jej výška je 30 metrov) bola postavená presne podľa vzoru pôvodnej veže. Na to, aby ste sa pokochali jej nádhernými 360° výhľadmi do širokého okolia, musíte vyšliapať 104 schodov. Ísť hore na vyhliadku sa naozaj oplatí, je to naozaj pekný zážitok.

Parádne oddychové miesto sme opúšťali posilnení a dostatočne oddýchnutí. Charakter prudko klesajúceho terénu nám na chvíľu narušila Kamenná hora. Ale veď vieme, že na „horu“ sa musí šliapať hore a nie dole No a to bol posledný úsek po Bardejovské kúpele, ktorý bolo treba stúpať hore. Následný prudší klesák povolil až s príchodom do Sedla Čerešňa. Tu už išiel Jozef prevažne na konci našej kolóny. Ale i tak mu patrí poklona, že zvládol aj túto tretiu časť SNP-éčky. Môžem to už tu na tomto mieste vysloviť, lebo nasledujúce putovanie malo jemne klesajúci charakter. Onedlho už naše nohy hltali asfalt Bardejovských kúpeľov. Kávu, ktorú sme si vychutnali v jednej z otvorených kaviarní Grand Coffee, bola povinnosťou pri návšteve kúpeľov. Robia to tak všetci návštevníci. A my sme neboli výnimkou.

Po odchode z kúpeľov nás na poslednej trase do Bardejova najprv privinul pod svoje krídla príjemný chladivý les, ktorý nás priviedol na Hrebeň kamennej hory. Vyšli sme na lúku a uvideli Bardejov ako na dlani. Za našimi chrbtami sa týčila nevysoká rozhľadňa Kamenná hora. Musela sa obísť bez našej návštevy. Nič už nemohlo narušiť pohodový zostup s parádnym výhľadom na približujúci sa Bardejov. Putovanie po uliciach Bardejova bola také nezáživné, povinné k parkovisku so zaparkovaným autom. Len pri prechode po moste nad riekou Topľa naše zmysli na chvíľu ožili. Počas celého putovania až z Dukly sme sa presviedčali o fakte, že Slovensko vysychá. Všetky vodné toky sú s vodou na tom biedne a to je alarmujúci stav. To len taká malá vsuvka.

Záver

Je podstatné, že sme ako partia JA, JOŽO a MIŠO v zdraví prešli naše ďalšie trasy na Ceste hrdinov SNP. Ja som si tieto tri dni na východe našej krajiny naplno užil, uvidel som nové miesta, načerpal nové informácie a získal nové skúsenosti. Myslím si, že aj Jozef a Mišo mali podobné ak nie rovnaké pocity a zážitky a navyše, čo ja nikdy nebudem mať, zažili nezabudnuteľné chvíle s Vincom  

Už teraz sa teším na našu poslednú trojdňovú edíciu na Ceste hrdinov SNP na východe našej krajiny, ktorá nám chýba na dokončenie celej trasy SNP. Ďakujem Jozefovi a Mišovi za prežité skvelé tri dni vo Svidníku. Mišovi zvlášť ďakujem za excelentné zorganizovanie tripu a Jozefovi zvlášť ďakujem za nezištnú a pri ceste domov obetavú dopravu.

Ďakujem a uvidíme sa pri poslednej edícii na trase SNP.

Úvod

Dnes sme nemuseli tak skoro vstávať ako včera. Michal to dobre vymyslel. Znova sme na štart išli autobusom. Na červenú sme si však museli dôjsť z obce Andrejová. Nevadil nám ani fakt, že šliapať po červenej sme začali až o 10.00 hod.

Putovanie

Naše prvé kroky viedli ešte po asfalte. Po tom istom, po ktorom sme doputovali na štart z obce Andrejová. No už pri rázcestníku Lipníky nás pozvala lúčna cesta priamo do kopca. Od teraz sme výhradne išli lesom a lúkami. Prvý bod, ktorý nám priniesol vrchol blaha bol Spálený vrch a hneď nato sme vystúpali na Kohútov. Lúka, ktorá hneď prišla na rad nás už viedla klesaním okolo vysielacej veže do Kurimky. Bolo to príjemné putovanie okrajom lesa po mäkkej lúčnej cestičke. Tesne pred príchodom k prvému dedinskému rázcestníku nám chodník skrížila v dosť blízkej vzdialenosti mohutná laň. Mysleli sme, že nebude sama a ona napokon bola. Potom sme už cupitali Kurimkou do stredu dediny. Hlavná cesta nás stočila doprava a doviedla nás k novej parádnej turistickej útulni. Útulňa bola čiastočne obsadená dvomi slečnami, ale tie nám uvoľnili miesto na oddych. Prestávka a občerstvenie nám prišlo vhod a hlavne tieň útulne, pretože už hodnú chvíľu nám pálilo slnko priamo na plešiny.

Po odchode nám ešte chvíľu strpčoval putovanie asfalt no onedlho trápenie skončilo pri rázcestníku, ktorý nás šikoval kopcom do lesa. Po asi 1500 metroch sme už sedeli pri Studni pod Makovicou. Voda z nej sa však k pitiu nedá použiť. K použitiu je tu len stojaca voda. Ešte na jednom mieste sme z červenej odbočili. Tým miestom je rázcestník Makovica. Priamo pod vrchom Makovica je miesto zasvätené sv. Floriánovi, patrónovi hasičov. Okolie je „posiate“ altánkami a prístreškami na sedenie. Ústredným miestom je zasklená socha sv. Floriána. Určite sa na tomto mieste konajú mecheche.

Keď sme zostúpili z Makovice privítalo nás Sedlo Makovica. Čo sme zažili za sedlom už Jozef opísal. Proste na dnes sme mali naordinované gymnastické cvičenie stupňa päť. Určité časti popadaných stromov sa dali aj preliezť ale boli také, ktoré sme museli naďaleko obchádzať. Polom skončil až s príchodom na Čiernu horu. Bolo to parádne miesto na oddych, ktoré sme s vďakou prijali. Na vrchole je postavená aj svojská rozhľadňa. Časom vyrastené stromy bolo treba „poraziť“ nadstavbou pôvodnej rozhľadne. A práve túto nadstavbu, ktorá sa aj v slabom vetre trochu kývala, sme využili na hltanie pekných výhľadov. Aj v tento deň a práve na tomto mieste som použil na lepšie zmapovanie okolia drona. Výsledok tiež uvidíte vo videu.

Po asi tridsať minútovej prestávke sme klesali na Ostrý vrch. Jeho rázcestník je situovaný na lúke a tak sme po dlhej dobe uvideli výhľady. Ak opomeniem tie z rozhľadne. Za nasledujúcou horou Hora už chodník definitívne začal padať dole do Svidníka. Asfaltka, na ktorú sme následne stúpili turistickou nohou nás už bezpečne viedla do nášho cieľa. Príchod na hlavnú ulicu už dal tušiť, že sa približuje náš cieľ na kruhovom objazde, kde končila naša včerajšia púť na Ceste hrdinov SNP. Posledné, čo zaujímavé naše oči na trase dnešného dňa uvideli bola rieka Ondava, počas pochodu po moste nad ňou.

Záver

Aj dnes sme ukončili SNP-éčkarský deň večerou v Reštaurácii Vermex Lokal parádnym jedlom a tak dali bodku za druhým dňom na SNP-éčke.

Dnes ráno sme si mohli pospať trochu dlhšie, pretože autobus nám tentoraz ide až o 09:15 hod. Nevýhodou je, že kvôli tomu začneme turistiku až okolo desiatej. Nevadí, máme na to celý deň. Dnes nás čaká asi 24 kilometrový úsek. Kým včera sme prechádzali cez viacero dedín (Medvedie, Vyšná Písaná, Nižná Písaná, Kapišová a Nižná Jedľová) kým sme sa dostali do Svidníka, dnes budeme prechádzať iba cez jednu dedinu zvanú Kurimka. A buď tam bude šenk, alebo nebude. Čo to bude? Hop alebo trop?

Turistický chodníček sa teší rôznej kondícii ako moje kolená. Raz je pohodový, široký. Inokedy úzky. A práve tam na nás číha žihľava a ďalšie bonusy. Neskôr sa k tomu pridajú popadané stromy. Niečo ide preliezť, väčšie a košatejšie stromy sa dajú iba obísť. Na chvíľku sme uvideli Bardejov, náš zajtrajší cieľ. S výhľadmi sa to zlepšuje až za Kohútovom. A to vďaka lúčke. Definitívne vystupujeme z lesa. Už vidieť dedinku Kurimku. Vincent práve natáča Miša. A záber mu pokazila laň. Stihol to, malo by to byť na videu…

Kurimka je asi v strede dnešnej túry. Žiaden šenk. A je to trop. Hop dnes nebude. Našťastie sa nespolieham na takéto veci a spokojne vyťahujem v Altánku Kurimka pivo z ruksaku. Pomohlo. Už nemám zajačie úmysly. Som sa totiž pohrával s myšlienkou, že ďalej do Svidníka budem pokračovať autobusom. No dobre, trochu tomu napomohol aj pohľad do mapy, kde je vlastne Kurimka a ako je spojená cestami so Svidníkom. To tam pri dnešných spojoch naozaj budem skôr peši ako autobusom.

Niekde pred Lazovou lúkou stretávame starých známych. Manželský pár, ktorý s nami šiel včera autobusom na štátnu hranicu na Dukliansky priesmyk. Nemajú pre nás dobré správy. Vraj smerom na Makovicu je to samý popadaný strom. Vraj katastrofa. My ich upokojujeme, že na druhej strane za Kurimkou katastrofa plynulo pokračuje ďalej…

Aj my pokračujeme ďalej. Už sme zo dva tri stromy prekročili. Toto nazývali tou katastrofou? Veď to je zatiaľ pohoda. Dopadlo to ako s tým šenkom v Kurimke. Už pred Makovickým sedlom sme trochu frfľali, ale čo nás čakalo za ním, no bolo to zaujímavé. Ani neviem, ako som sa dostal na Čiernu horu. Ale už som mal toho dosť a žiadna posila v ruksaku už nebola. Už keď som tu, aspoň vyleziem na tú netradičnú rozhľadňu.

Netradičná veru je. Začína drevenou konštrukciou a hore pokračuje konštrukciou pripomínajúcou lešenie. Pri lezení hore človek pochopí. Drevená časť je príliš nízka na to, aby človek videl ponad stromy. A tá lešenárska? Človek má pocit, že je na stožiari hojdajúcej sa lode. Našťastie iba mierne sa hojdajúcej. A to ani vietor nefúka. No, nebolo to až také drsné. Ja už mám všetky zážitky čo som potreboval. Chalani chcú ešte vybehnúť na rozhľadňu. Lúčim sa s nimi, a pomaly pokračujem. Čaká ma totiž najťažšia časť, klesanie. By som ich príliš zdržoval.

Pomaly klesám. Chalani ma už dobehli. Do Svidníka je to už iba necelé 3 kilometre. Už sa teším na svidnícky kruháč. Doteraz som ešte takú radosť z kruháča nemal. Tam to všetko končí. Na dnes. A zajtra uvidíme. Nepáči sa mi totiž zajtrajší odchod autobusu.