Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Už štrnásť rokov brázdim pohoria na Slovensku. Nezdá sa to, ale je to tak. Dokonca aj v Tribeči som už niekoľkokrát bol (pred touto akciou to bolo 8×), no nikdy som sa nedostal na Zobor, tobôž na vzdialenejšiu Žibricu. V tichosti som závidel našim „Zoborovcom“ – Ivanke, Mariánovi, Marošovi a teraz už aj Aďke, lebo že vraj aj Aďka chodila často na Zobor. To som sa dozvedel až na tejto akcii. Aj som sa často hanbil, keď o Zobore naši rozprávali. A tak som za tým všetkým spravil hrubú čiaru a naplánoval túto akciu. Chcel som ňou zabiť dve muchy jednou ranou, preto aj Žibrica.

Od stredy, keď som túto akciu vložil na našu stránku sa počet prihlásených akosi nehýbal. Vedel som, že Inka s Lubom pôjdu určite, ale nádeje som vkladal aj do ostatných členov, ktorí sú v poslednej dobe relatívne aktívny. Nakoniec mojej ponuke podľahli len Aďka s Marošom. Ony, ako praví Zoborovci pojali túto akciu ako povinnosť a v podstate som úprimne rád, že sa prihlásili. Navyše, keď sa nedeľa črtala ako ideálny čas na turistiku. A presne to sa do bodky splnilo.

Nakoniec spomeniem, že smer trasy som od pôvodne naplánovanej otočil opačne. Nechal som si poradiť od Maroša, ktorý mi to písal v komentári dole. Mal pravdu v tom, že šplhať sa na prudkú Žibricu je lepšie na začiatku túry ako na konci, keď je človek už relatívne unavený.

Putovanie

Prvé zastavenie – Žibrica

Keď sme v Podhoranoch pod viaduktom odstavili autá, akciu sme opäť dôstojne naštartovali. V podstate od začiatku putovania nás viedla žltá turistická značka. Najprv naše kroky viedla nenáročným stúpaním po príjemnej ceste s výhľadmi. Než sme sa definitívne ponorili do lesa panoráma nám ponúkla výhľad na vrch Hôrka s malou rozhľadňou. Práve ona nám na konci putovania ponúkla pekné výhľady na okolie s pohľadom na obec Podhorany.

Cca po dvoch kilometroch kráčania nás pri rázcestníku Pod Dlhou skalou zviedla červená turistická značka, ktorá zároveň vedie Ponitriansku magistrálu do Nitry ku kasárňam – do jej konca. A ako to býva, ísť po červenej nie je med lízať. „Červená“ sa nám akosi neprimerane zodvihla a riadne nám naplnila pľúca kyslíkom. Aj lýtka a stehná sa nám neprimerane zapálili Avšak my, členovia turistického spolku PAT a MAT sa nerady vzdávame a bez zbytočných kritizujúcich slov na adresu tvorcu trasy sme vyšliapali až na vrchol. Odmenou pred samotným vrcholom Žibrice nám bola parádna vyhliadka s hojdačkou, ktorá nám s hrdosťou ukázala pekné výhľady a nasledujúcu trasu na náš druhý bod zastavenia – Zobor a Pyramídu.

Žibrica je od vyhliadky na skok. Po ďalších sto metroch kráčania nám Žibrica ponúkla svoju pohostinnosť. Na vrchole je lavička, malý stôl, ale aj malé ohnisko pripravené splniť túžby každého opekača. My sme služby ohniska nevyužili hoci Lubo spomenul, že bol nachystaný aj na opekanie. Dnes bolo síce pekné slnečné počasie skoro bez obláčikov, ale zároveň fúkal aj dosť silný vietor a tak sme na vrchole pobudli iba nevyhnutnú dobu. Na vrchole je inštalovaná aj vrcholová kniha. No tá sa zápisu odo mňa nedočkala Zato naša klubová nálepka pribudla na jej domček. Nakoniec spoločná fotka odštartovala naše pokračovanie na trase.

Druhé zastavenie – Zobor a Pyramída

Ďalšie bezprostredné pokračovanie po Ponitrianskej magistrále sa postaralo o zážitok. Presne ako hovoril Maroš na začiatku. Žibrica nie je príjemná ani z jednej strany. Je jedno odkiaľ kam pôjdeš. Takže sa naše nohy potykali s kvalitným sešupom dole. Navyše to klesanie bolo okorené kvalitným kamením. Čo však bolo lepšie je to, že nám klesanie už ponúklo aj výhľady. A tie boli naozaj pekné, pôsobivé. Stále sme mali na očiach aj náš nasledujúci cieľ.

Asi po päťsto metroch klesania sa konečne cestička umravnila a ponúkla nám veľmi príjemné putovanie po lúke. Bol to balzam na nohy. Za Sedlom pod Žibricou sme opäť vstúpili do lesa a ten sa našim spoločníkom stal až na Zobor. Bolo to putovanie pravým hrebeňom. Tak ako sa na hrebeň patrí to bolo hore-dole. Medzi tým nálada medzi nami stúpala, debaty sa rozohnili až tak, že sme zabudli odbočiť na vrch Haranč, ktorý som mal v pláne tiež navštíviť. Moji spoločníci sa na vlastné oči presvedčili, že aj Vinco vie byť občas tvárny a tolerantný a je ochotný zmeniť, alebo vypustiť z trasy nejaký ten malilinký úsek Nestáva sa mu to však príliš často, na to zoberte jed. Alebo, nezvykajte si na to  

Išli sme hore-dole, hore-dole, hore-dole, až tu zrazu majestátny Zobor. Huráááááááá. Já Vinco a aj moji spoločníci konečneeeeeee na Zobore. Som naozaj hrdý a už sa pred „Zoborovcami“ nemusím hanbiť Pekný bol z neho výhľad. To sa musí nechať, ale nebol to ten najkrajší. Ten nás čakal ešte neskôr. My sme na vrchole zanechali opäť klubovú nálepku a poctili sme vrchol aj spoločnou fotografiou. Na Zobore však dosť fúkalo a tak naše nohy zavelili „Hor sa k Pyramíde“.

Pred klesaním z vrcholu, v časti kde rastú nádherné a zaujímavé borovice, sme sa pokochali najkrajším výhľadom na Pyramídu. Nasledujúcich cca päťsto metrov vedie najprv dole, ale potom už jemne hore k Pyramíde. Dnes sme tu stretali kopec ľudí. Pripadal som si ako na „Václaváku“ a to mi Maroš hovoril, že to nie je ešte vrchol. Že vraj v lete pri Pyramíde býva o dosť viac ľudí. No Zbohom. Ja práve takéto preplnené destinácie nemám rád. Jedného človeka, ktorého som stretol bol však mne známi. Po sto rokoch som opäť uvidel Michala D. a prehodil s ním pár viet. Bolo to pre mňa príjemné stretnutie a som úprimne rád, že radosť bola obojstranná. Michal, rád som Ťa stretol a porozprával sa s Tebou. Prajem Ti všetko dobré, hlavne pevné zdravie a keď Boh dá, možno sa ešte na nejakej spoločnej turistike spolku stretneme.

Pod Pyramídou sme zasadli do útulného altánku, kde sme si dostatočne oddýchli a najedli sa. Maroš mi v otvorenom bufete kúpil kávu, za ktorú som mu nemusel zaplatiť Vidíte. Na Pyramídu sa oplatí chodiť Samozrejme, že sme sa pokochali aj parádnou vyhliadkou na ďaleké okolie s dominantnou Nitrou. Dnes nám však zážitok zhoršila menšia viditeľnosť vďaka značnému oparu. Pred odchodom sme využili ikonické miesto – drevené okno – na spoločnú fotografiu.

Tretie zastavenie – Vrch Hôrka s rozhľadňou

Náučný chodník Hradisko Zobor sme neopomenuli. Práve po ňom viedli naše nasledujúce kroky. Po vale hradiska sa išlo príjemne. Chýbal už len sprievodca, ktorý by nám o ňom čo to povedal. Takto nám zostali ako zdroj informácii iba tabule náučného chodníka, ktoré som si so zvedavosťou čítal a niektoré aj nafotil.

Presne šesťsto metrov sme putovali po náučnom chodníku. Na ďalšiu trasu si nás pod patronát vzala modrá značka a doviedla nás až po rázcestník Tri duby. Tu sme sa na malú chvíľu zastavili. Medzi tým okolo nás prechádzala horda ľudí. Na trávnatý Meškov vrch nás doviedla už „zelená“. Táto časť trasy bola taká oddychová. Žiadne stúpania nás už netrápili. Od tejto chvíle sme prakticky išli len dole. Na asi 15 minút nám neskôr vystavilo stopku parádne oddychové miesto s lavičkou pri soche sv. Urbana z Langres. Tu sme zlikvidovali posledné občerstvovacie zásoby a chvíľa oddychu nám prišla tiež vhod.

Posledným bodom nášho záujmu bol vrch Hôrka so svojou rozhľadňou. Už aj tak pekný výhľad sme si výstupom na rozhľadňu ešte zdokonalili. Pod nami čupeli Podhorany a „nad“ nami sa vypínala majestátna Žibrica. Bol to naozaj pekný pohľad, ktorý urobil dôstojnú bodku za touto vydarenou turistickou akciou.

Záver

Som naozaj veľmi rád, že som nemusel na túto turistiku ísť sám. Hoci som bol odhodlaný, ak sa nik neprihlási, ísť aj sám. Musím a chcem zhodnotiť, že som si túto trasu užil a Vy priatelia Aďka, Inka, Maroš a Lubo, ste svojou prítomnosťou dali tejto akcii nádherný rozmer a peknú atmosféru, ktorú si ja budem veľmi dlho pamätať. Už aj kvôli tomu, že som bol prvý krát na Zobore a to práve s Vami moji priatelia. Ďakujem Vám.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

„zoborovci“ ocenuju vyber trasy.

Pekná trasa Vincent šiel som ju niekoľko krát aj keď bez Žibrice ,čo je jeden z najmenej záživných vrchov čo poznám, ale odporučil by som ti ju isť opačným smerom. .

Vinco, to je pekná trasa, my sme si to už prešli.

Lenka, nech sa túra podarí a Ty si ju užiješ. Dúfam, že budeš mať pekné počasie a z Lysej hory budú výhľady.

Úvod

Po dlhej dobe som chcel navštíviť iné pohorie, ako sú Strážovské vrchy. A tak vznikla táto turistická akcia v Súľovských vrchoch. Spomenul som si na akciu nášho spolku z októbra 2022, keď náš spolok navštívil Malý Manín. Vtedy som ja nemohol ísť kvôli chorobe a teplote.

Zároveň som chcel „okoreniť“ túto akciu aj peknými miestami na protiľahlom hrebeni, ktorý tvorí masív Veľkého Manína. Okolnosti však zariadili, že sme návštevu Partizánskej jaskyne, Manínskeho skalného okna a vyhliadku Puknutá skala vynechali.

Auto sme parkovali presne na mieste, ktoré sme využili v januári 2022 pri návšteve zasneženého Veľkého Manína a ostatných pekných miest, ktoré som spomenul v úvode.

Putovanie

Prvé zastavenie – Malý Manín / vyhliadka

Úvodných 1700 metrov putovania bolo príjemných s jemným stúpaním, pri ktorom sme sa mohli kochať nádhernými okolitými výhľadmi na Malý Manín a masív Veľkého Manína. Ráno bolo ešte pomerne chladno a tak nám jemné hrejivé stúpanie prišlo vhod. Do kotla priložili až v miestach kde sme začali zdolávať serpentíny, ktoré nás doviedli do sedielka. V sedle nás privítala informačná tabuľa, ktorá nám prezradila v dávnej minulosti prítomnosť Hradiska z doby bronzovej. Už pred príchodom na toto miesto sme obdivovali nádherné skaly, na ktorých sme si všimli drevený kríž. Práve tam na vyhliadku smerovali naše kroky. Na vyhliadke s neskutočným výhľadom sme pobudli cca 15 minút. Čo to sme pojedli i popili, ale hlavne sme si mohli oči vyočiť od toľkej krásy. Dnes nám prialo aj nádherné slnečné a bezoblačné počasie. Zážitok bol o to silnejší.

Druhé zastavenie – Malý Manín

Návrat do sedla bol rýchly. Veď vyhliadka je vzdialená iba sto metrov od informačnej tabule. Naše kroky viedlo ďalej jemné a bezproblémové stúpanie s krásnou scenériou. Navôkol bolo množstvo zaujímavých skál, ktoré boli vďačným pozorovacím objektom. Nejednu skalu sme ukryli do našich čarovných skriniek. Vrchol Malého Manína je od sedla vzdialený iba šesťsto metrov a nie je to žiadny brutál. Menší brat Veľkého Manína je iba o cca osemdesiat metrov nižší a rovnako neponúka dych berúce výhľady. Na Malom Maníne sme nechali priestor iba krátkej prestávke, pretože na nás volala už ďalšia vyhliadka s krížom. Pred odchodom sme opäť všetci skočili do mojej čarovnej skrinky.

Tretie zastavenie – Vyhliadka s krížom

Nasledujúce putovanie bolo brutálne zážitkové. Vedeli by o tom hovoriť aj účastníci predchádzajúcej návštevy Malého Manína. Nečakal som, že to bude taký sešup dole. 212 metrov klesania nás riadne preverilo v pozornosti a koordinácii pohybov. Naozaj si neviem predstaviť ísť dole touto cestou šmykľavým terénom. Bolo by to zrelé tak na zabitie. My sme však mali šťastie, že bolo relatívne sucho a bez ujmy sme doputovali na naše oddychové miesto.

Na tomto mieste musím spomenúť, že celú cestu som robil spoľahlivého navigátora a dámy sa na mňa plne spoliehali. No tesne pred vyhliadkou som zvolil nesprávnu cestu a musel som sa kúsok vrátiť. Vyliezol som na vrchol skál a až potom na môj pokyn pricupitali aj moje spoločníčky. Tu mi pomohla Marika, ktorá ma intuitívne zastavila. Stačilo pár krokov po malom skalnom hrebienku, keď som zazrel drevený kríž a bolo vymaľované. Hurááááá – spoločne sme vyhliadku našli.

Je to nádherná vyhliadka, týčia sa rovno nad Manínskou tiesňavou s parádnym výhľadom na masív Veľkého Manína a zároveň na obec Záskalie. Dokonca je z tohto miesta vidieť aj Kostolecká tiesňava. Asi tridsať minút sme nechali naše oči pásť sa touto nádherou a pri tom aj oddychovali a jedli. Naozaj nedá sa tou krásou nabažiť obzvlášť pri takom počasí, aké sme mali my. Odchádzali sme po spoločnej fotografii, ktorá nám bude návštevu tohto jedinečného miesta dlho pripomínať.

Štvrté zastavenie – Hostinec Skalka / Záskalie

Nasledujúca cesta dole do Záskalia už nebola taká exponovaná. Bola balzamom pre naše ťažko skúšané nohy. V jemnom klesaní si nohy parádne oddýchli. Počas putovania nám robil spoločnosť nádherný bukový les, ktorý pokrýva celý vrchol Malého Manína. Aj to bola pastva pre naše oči. Proste naša príroda je jedinečná a nádherná a nikdy sa jej dosť nenabažím.

Po 1200 metroch putovania nám skočila pod nohy asfaltka a prítomnosť očakávanej obce Záskalie nám ohlasovala dopravná tabuľa. Žena, ktorú sme oslovili s otázkou destinácie hostinca nám ochotne ukázala smer. Nám už len stačilo docupitať do Hostinca Skalka, kde sme na tridsať minút zložili naše batohy a kosti. Objednali sme si tekutiny: Alenka – kávu, Marika – nealkoholický punč, Ľudka – alkoholické Plzenské pivo / malé, Vinco – alkoholické Plzenské pivo / veľké Po občerstvení a pred odchodom nám okno nad hlavami ponúklo pohľad na Malý Manín a my sme spokojní mohli vyraziť ďalej.

Záver

Záverečná časť trasy viedla ikonickou a veľmi navštevovanou Manínskou tiesňavou. Putovanie sme si naplno užili. Atraktivitu tiesňavy umocňujú nádherné skaly týčiace sa nad tiesňavou. Dnes bolo počas našej návštevy v tiesňave dosť chladno a tak naše kroky sprevádzal Mrázikom vymodelovaný zamrznutý Manínsky potok. Tiesňava je zároveň súčasťou náučného chodníka, ktorého atraktívnosť obohacujú aj zaujímavé informačné tabule.

Našou dlhoročnou tradíciou pri návšteve Manínskej tiesňavy je kúpanie sa v malom jazierku v kempe. Dnes sme tradíciu tiež dodržali. O môj prvý pokus o trýznenie tela v studenej vode sa pričinil Roman. Vtedy bol ešte potrebný Romanov psychický nátlak, no dnes som ochotne a s veľkou gráciou vhupol do jazierka a vychutnával si otužovanie. Voda bola parádna a veľmi som si to užil. Dnes musím poďakovať Romanovmu nezlomnému úsiliu ma presvedčiť o blahodarnosti studeného kúpeľa na telo.

Nesmiem zabudnúť aj na Ľudku, ktorá ma s veľkou noblesou nasledovala do jazierka a využila jeho jedinečné a blahodarné účinky. Naopak som sklamaný z Alenky, ktorá je čistokrvná „ľadová medvedica“, že tiež nevyužila studený wellness, ktorý je pre ňu tak prirodzený a nacvičený. Marike ďakujem, že sa zhostila role kameramana a všetko detailne natočila, aby nám Roman uveril Tradíciám bolo zadosťučinené.

Chcem poďakovať našim Severankam, že robili „starému chlapovi“ príjemnú spoločnosť. Bol som s Vami rád a rád som s Vami zažil skvelé zážitky v peknom prostredí Súľovských vrchov.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Pôjde aj Veronika.. bola s nami v Smoleniciach Ivan… hurá tešiime bude vyyyyborne!!!!

Úvod

Ako to býva zvykom už na začiatku týždňa v pondelok sa rodila táto akcia. Bol to celkom ľahký bezproblémový „pôrod“. V navrhnutej destinácii a miesta sme sa s Jozefom zhodli. „Čiarky“ na mape som však nakreslil ja a Jozef s tým súhlasil. My sme s Jozefom už podobnú trasu absolvovali vo februári 2022, no ja som ju trochu pozmenil. Vynechal som Ostrý vrch a naopak pridal jednu výhľadovú skalu s názvom Brallova skala. Tú sme si vo februári práve všimli, keď sme sa kochali výhľadmi s Dúbravskej skaly.

Turistická akcia pribudla na stránku v stredu, lebo Jozef Bolo treba počkať, aké počasie sa „vykľuje“ na sobotu. Áno na sobotu, ale pôvodne som chcel akciu dať na nedeľu. Sobota bol Jozefov nápad, pretože jeho argument bol, že ľudia by išli radšej v sobotu. Dal som teda na neho. No ale čo sa stalo v piatok? V piatok prišiel Jozef do práce a nejak divne kríval. Stalo sa, čo sa nemalo stať. Jozef si poradil nohu a tak jeho účasť na akcii bola nemožná. Už vtedy som mu povedal, že sa môže stať, že na akciu pôjdem sám. Vďaka Bohu v našom spolku máme skokana, vlastne skokanku, ktorá skočí na všetko čo na stránke uvidí No a už len spomeniem, že po piatkovom večernom telefonáte s Jozefom sa k nám dvom pridali, toho času už novopečení členovia spolku, Inka a Lubo. Aspoň sa budeme mať čas lepšie spoznať – porozprávať.

Úprimne som čakal väčšiu účasť, lebo počasie sa parádne vyvinulo. Len budem dúfať, že neúčasť nikto nebude ľutovať.

Putovanie

Prvé zastavenie – Dúbravská skala

Po ideálnom zaparkovaní v obci Trenčianske Mitice priamo pri prameni minerálnej vody sme dôstojne naštartovali akciu. Túto procedúru odkukali naši noví členovia Inka a Lubo a naštartovali nás parádnou zázvorovicou. Jozef, máš konkurenciu Je dobré, že si tieto dobré zvyky ihneď osvojili 

K prvému nášmu cieľu sme chvíľu putovali po asfaltke a po štyristo metroch odbočili prudko hore smerom na vrchol kameňolomu. Cestičku sme chvíľu hľadali, lebo tých vychodených cestičiek tu bolo neúrekom. Nakoniec sme zdarne pristáli na vrchole kameňolomu a mohli sa kochať parádnym výhľadom na zasnežený Inovec. Od poslednej našej návštevy kameňolomu sa tu toho veľa zmenilo. Terén bol riadne rozrytý a ťažko sa tu hľadala tá správna cestička. Predsa len je to neznačený chodník.

Nasledujúce kroky viedli stúpaním a to nás riadne zohrialo. Pod nohami sa nám objavil už aj sneh. Vynaloženú námahu nám kompenzovala nádherná vyhliadka na Dúbravskej skale. Patrične sme si ju aj užili. Sem sa naozaj oplatí vystúpiť a pokochať sa krásami tejto vyhliadky. Po novom je tu aj malá elektrocentrála, ktorá zrejme slúži na rozsvietenie svetiel na kríži s Ježišom Kristom. Pravdepodobne sa tu konajú nejaké bohoslužby. Čo myslíte? Čo som spravil pred krížom Ježiša Krista? Miesto stráži aj pekná drevená socha, zrejme Panny Márie. Toto výnimočné miesto sme využili na spoločnú fotografiu. Tá proste musí byť.

Druhé zastavenie – Čiernachov

Od tejto chvíle sme prakticky išli po snehu. Nebolo ho veľa, ale bol a zatiaľ sa vôbec nešmýkal. Chodníčky už boli vyšliapanejšie a dobre sa po nich išlo. Po jednom kilometri pochodu nás zviedla konečne žltá turistická značka a neskôr pod vrchom Macková sa pridala aj červená kamarátka. Kým sme dorazili k nášmu druhému bodu skočili nám pod nohy dve stúpania. Ten na Čiernachov bol výživnejší, no asi v strede ponúkol konečne aj čiastočný výhľad. Tie pravé, hoc obmedzené, nám ponúkol až Čiernachov. Vyhliadka na jednu stranu nám ukázala v diaľke Vršatské bradlá. Počasie nám prialo a obláčiky tú krásu ešte vylepšili.

Na vrchole sme absolvovali krátku prestávku. Ja som si dnes žiadne jedlo nebral, zato moji parťáci sa do svojho pustili ako hladní vlci. Počítal som s občerstvením na chate a tak mi stačil čaj. Výstup na náš najvyšší bod trasy sme samozrejme patrične zapili opäť zázvorovicou Už sme boli na odchode keď som si spomenul, že treba spraviť spoločnú fotografiu. Odísť z Čiernachova bez spoločnej fotografie by bol hriech.

Tretie zastavenie – Chata pod Ostrým vrchom

Len čo sme „zliezli“ po tej istej trase z vrchu prišla moja navigačná chyba Minul som odbočku doľava a tak prišla na rad improvizácia. „Chytrý“ telefón mi prezradil, ako sa dostať na Čiernachovskú lúku inou cestou. Napokon bola príjemnejšia ako tá, ktorou sme mali ísť k chate. Po asi päťsto metroch putovania po príjemnej lesnej ceste sme vyšli na parádnu lúku obliatu teplými slnečnými lúčmi. Bola to fantázia. Blankytná modrá nad hlavami a okolité kopce nám robili nádhernú scenériu. Po ľavej strane sa majestátne vypínal práve navštívený Čiernachov a po pravej na nás volal zasnežený Ostrý vrch. A naša odpoveď? Dnes nie, možno nabudúce. My už sme sa tešili na prestávku na chate, kde si oddýchneme a načerpáme nové sily v príjemnom prostredí.

Putovanie lúkou ponúka krásne výhľady. Netreba sa toho báť a oči si vyočiť. Je to neskutočný balzam na dušu. Po lúke sme vhupli opäť do lesa a miernym klesaním, zato šmykľavým, sme doputovali na nádherné miesto kde stojí útulná Chata pod Ostrým vrchom. Je to veľmi navštevované miesto, pretože je prístupné aj autom. Chata ponúka aj ubytovanie a hlavne dobré turistické vyžitie. Pri chate je aj mini zoo s rôznymi zvieratkami, pre deti ako stvorené. Vpravo na svahu je zas lyžiarsky vlek, takže pri dostatku snehu si tu viem predstaviť aj lyžovačku.

My sme zapadli do útrob tejto chaty a užili si oddych. Chata má príjemný drevený interiér s výzdobou, ktorú sme už s Jožom obdivovali pri našej prvej návšteve. Nič sa tu nezmenilo. Stále je to príjemná a útulná chata. Polievka, ktorú som si s Ľudkou dal o to viac chutila. Inka s Lubom už mali svoje odjedené a tak siahli po pečenom čaji. Posedenie sme zaklincovali pravou Bošáckou slivovicou Po odchode sme venovali chvíľu mini zoo a okoliu chaty. Inka prehodila pár slov s pštrosom, no my ostatní sme sa nedozvedeli o čom vlastne debatovali.

Štvrté zastavenie – Brallova skala

Úvod putovania späť na Čiernachovskú lúku nám okorenil výživný stúpačik. No tváre sa nám rozžiarili hneď čo sme vyliezli z lesa na slnečnú lúku. Na slnku bolo príjemne teplo a parádne sa nám išlo. Nabití teplom sme vstúpili do tienistého lesa na trasu, ktorou sme pôvodne mali ísť k chate. Pamätáte moje navigačné zlyhanie? Hoci bola cestička najprv do kopca nohy neprotestovali a ochotne išli, až prišli na miesto Déjà Vu, ako som to nazval v mojom popise niektorých fotiek v galérii.

Spoločníčku od teraz nám robila „španielská“ turistická značka, ako sme ju svorne nazvali. Po asi päťsto metroch som zavelil vľavo bok! Aj boli náznaky nevôle u niektorých členov, ale chtíč preskúmania ešte nepreskúmaného bol silnejší. Práve o toto miesto som obohatil našu trasu a tak by bola škoda nenavštíviť ho. 140 metrov dole a potom hore to bola cena návštevy výhľadovej Brallovej skaly. Nepodarilo sa nám nájsť pohodlné miesto na výhľad a tak sme s námahou vyliezli aspoň na okraj skál a tam uvideli čo skala ponúka. Úprimne som od tohto miesta očakával viac. Nevadí, niečo sme videli.

Záver

Po ceste dole do cieľa sme opäť improvizovali a vybrali si pohodlnejšiu trasu. Ponúkla sa nám naša známa „španielska“ značka. My sme túto ponuku s radosťou prijali a cestičku si vychutnali. Až doma som zistil, že táto netypická turistická značka tvorí vlastne nejaký bežecký okruh s názvom „Mitická dvadsiatka“. Nás chvála Bohu do behu nikto nenútil, my sme si ju do cieľa pekne krásne odkráčali svojím tempom.

V cieli pri prameni sme využili dary prírody a nabrali či napili sa z minerálneho prameňa Mitická a potom už nasadli na tátoša a vydali sa do domovov.

Na záver chcem účastníkom Ľudke, Inke a Lubovi poďakovať, že sa rozhodli využiť svoj sobotný čas turistikou. Verím, že ste si aj Vy, tak ako ja, užili parádne Strážovské vrchy, prekrásnu prírodu, nádherné počasie a útulnosť horskej Chaty pod Ostrým vrchom. Rád som bol s Vami, rád som s Vami zažil peknú turistiku a mal s Vami pekné zážitky.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Šiel by som v nedeľu, v sobotu robím…

Prišla by som vlakom do Trenčína o 8.21.. Zatiaľ… Aa tešíiiim

Úvod

Priatelia turistiky. Ani neviete, aké ťažké je naplánovať turistickú akciu, aby vyhovovala všetkým zúčastneným. Aby bola zaujímavá, atraktívna a všetkým sa páčila až tak, že si ju budú pamätať veľmi dlho. Nesmie byť ďaleko kvôli doprave a kvôli krátkym dňom. Vstupuje do toho aj atribút, aby to bolo miesto kde sme ešte neboli. A tak nejako vznikla táto moja akcia. Áno. priznávam sa, že to nebola až taká úspešná akcia ako som očakával, i keď na trase malo byť pár zaujímavých miest. V zrkadle toho, čo sme zažili pred dvoma týždňami je to však málo. No prosím hľadajte v tom aj pozitívne veci. Boli sme vonku v prírode na čerstvom vzduchu. Nevyvaľovali sme sa doma na gauči. Stretli sme sa opäť ako fantastický turistický spolok, ktorý disponuje skvelými priateľmi. Prosím udržujme si tieto výnimočné vzťahy, ktoré sme dlho budovali. Predsa nepokazí nám ich nejaká jedna slabšia turistická akcia, ktorú naplánoval nejaký Vinco. Pre mňa je najväčšou odmenou, že som Vás opäť mohol vidieť, rozprávať sa s Vami a zdieľať krásne chvíle s Vami v nádhernej Slovenskej prírode.

Dnes sme si naplánovali vynikajúce miesto na parkovanie, na ktorom sme nikomu nezavadzali. Mali sme dostatok času na dôstojné naštartovanie akcie. Roman opäť nesklamal vareným vínkom. Určite porozumel mojim „Poznámkam k akcii“ v časti „Výbava“. Konkrétne tomuto bodu: „- nezabudnúť si tekutiny, môžu byť studené ale aj teplé “ A tak sme po kvalitnej príprave vyrazili na trasu dnešnej túry.

Putovanie

Prvé zastavenie

Začiatok trasy išiel sprvu po asfaltke, ktorou nás viedla žltá a zelená turistická značka. Bolo to nenáročné, jemne stúpavé putovanie. Spoločnosť nám robil ušiam lahodiaci žblnkotajúci Strážovský potok. Na tejto úvodnej trase sa utvorili družne debatujúce skupinky. Všetko išlo ako po masle. Aj naši keškári Ivan a Jozef si prišli na svoje. Prvý rázcestník na ceste Pod Hrádkom nám rozdelil turistické značky. Pod patronát si nás zobrala žltá značka, no stále bola asfaltová, čo bolo nakoniec celkom príjemné. Navôkol nad nami sa objavili skaly, ktoré nám ukazovali svoju majestátnu krásu. Priznajte sa priatelia, kto si ich všimol? Škrt cez pohodlný rozpočet nám priniesol koniec asfaltky. Do Sedla Samostrel bolo treba „pohnúť kostrou“, pretože sa rovinka jemne naklonila. Samozrejme, že nohy zvládli 130 metrov výškových. Veď doteraz sme išli iba po rovinke. Oddychovú stopku nám vystavilo spomínané sedlo. Presne v sedle je kríž s Ježišom. Malá naša skupinka sa cítila pod ochranou Ježiša asi bezpečnejšie ako my, čo sme o kúsok ďalej vystúpali k turistickému altánku a tu zakotvili. Dopriali sme si tak pätnásť minút prípravou na to, čo nás čakalo na ďalšej trase Neviem koho „upokojujúci hlas“ mal na mysli Jozef vo svojom komentári , ale ak môj prijmite prosím ospravedlnenie, ak som Vás nejako demotivoval mojimi výrokmi. Nabudúce sa to nestane. Sľubujem.

Druhé zastavenie

Jozef mal pravdu keď písal o hradbe, ktorá sa týčila pred nami. To som nečakal, že to bude také výživné. My, čo už máme v tomto roku nejakú turistiku za sebou sme boli prekvapený menej. Ak Vás to upokojí tak Vám prezradím, že aj mňa hore na hrebeni už pálili stehná a lýtka. A to som zažil už všeličo. Hrubá Kečka zo Sedla Samostrel je naozaj výzva a každému prináleží pochvala za to, že to zvládol. Pre tých čo sú zvedaví prezradím, že to stúpanie činilo 170 metrov výškových. Čo je to proti Kráľovej holi z Telgártu či Krížnej zo Starých hôr? 

Chvíľu po tom, čo sme dorazili na hrebeň som ja a Dúšo išli hľadať jaskyňu pod skalami. Po chvíli prudkého zostupu sme to vzdali. Bolo by netaktické nútiť členov akcie k návšteve jaskyne po predchádzajúcom náročnom výstupe. Obzvlášť po tom, čo sme nemali znalosť o presnej polohe jaskyne. Medzitým už naša výprava poslušne stúpala ku skalám, ktoré som ja mylne označil za Hrubú Kečku. Bola to moja prvá a nie posledná chyba Snáď ma ospravedlní fakt, že túto chybnú trasu som absolvoval aj ja. Naše kroky sa napokon zastavili na príjemnej lúčke pod Hrubou Kečkou, kde sme sa navzájom počkali. Nik už nemal chuť si naozaj vyliezť na pravú Hrubú Kečku. Príjemnejšie bolo postávať na zasneženej lúke a popíjať tekutiny. Podotýkam studené i teplé Na tomto tak trochu výhľadovom mieste sme sa všetci počkali a po krátkej prestávke vyrazili ďalej.

Tretie zastavenie

Viete čo nasledovalo na ceste k Priepasti medzi Kačkami Kortmanka? No moja druhá a tuším posledná navigačná chyba. Ak to nie je pravda opravte ma Jozef to už fundovane zhodnotil. Proste išli sme presne ako u PAT-a a MAT-a vedľa pohodlnej asfaltky. Môžete mi prosím odpustiť? Ak nie, dole v pivnici už mám nachystané lano, len treba povedať či áno a kedy 

Takže nakoniec sme sa krkolomne a okľukou dopravili k Priepasti medzi Kačkami Kortmanka. Predstavte si, že sme tu neboli samy. Bola tu nejaká skupinka tiež turistov. Tí však boli na odchode a tak celé miesto zostalo iba pre nás. Na mape je v týchto miestach „nakreslený“ turistický altánok. Nie je to však úplná pravda. Je to vlastne krmelec pre zvieratá. No je tu ohnisko s lavičkami a tak je možné si na tomto mieste oddýchnuť a niečo si opiecť. Nám sa pokus o založenie ohňa čiastočne podaril avšak bez využitia.

Okrem oddychu a občerstvenia bolo hlavným programom preskúmanie menovanej priepasti. Miesto obsahuje aj informačnú tabuľu, takže zvedavcom sa medze nekladú. Extrémnym dobrodruhom bráni v preskúmaní priepasti mreža namontovaná na jej vstupe. Chvála Bohu. Verím že minimálne Ľudka, ako ju poznám, by sa určite teperila do diery Po asi tridsať minútovej prestávke naša skupina vyrazila ďalej.

Štvrté zastavenie

Cca dva kilometre pred nami a asfalt pod nohami, to bol itinerár nasledujúceho putovania. Priznám sa, že asfalt bol príjemný i keď ho občas zatracujem. Asi po tristo metroch putovania sme sa pre istotu rozlúčili s tromi členmi našej výpravy. Dnes bola trasa a hlavne výškové metre nad možnosti našich „netrénovaných“ hostí. Stačilo iba na mape v mobile ukázať trasu, ktorou bezpečne dokráčajú naši spolu putujúci do cieľa. V cieli sme zistili, že to zvládli

Pred nami bolo 120 metrov výškových, jemne stúpajúcich k vyhliadkovému vrchu s názvom Čierny vrch. Na samotný vrchol nás doviedla odbočka z asfaltky pri „kameňolome“. Prezradím, že na tomto mieste sa nám stratil jeden dôležitý člen výpravy a to Dušan, alebo Dušanov ruksak? Teraz neviem, čo bolo dôležitejšie Vidíte, čo spraví jedna „malá potreba“, alebo ako iní hovoria „žmýkanie anakondy“ Chvála Bohu za mobilný telefón a ešte viac za signál. Náš Jozef sa obetoval a strateného syna Dušana priviedol na tie správne chodníčky.

My ostatní sme si medzitým dosýta vychutnávali pravé výhľady z vrcholu Čierneho vrchu. Pobyt sme využili aj na oddych a ako prípravu pred poslednou etapou putovania. Aj na Čiernom vrchu naši keškári nezaháľali. Pred odchodom sme si splnili psiu povinnosť spoločnou fotografiou. Dokonca bol aj reparát, keď sa vrátil Jozef s Dušanom.

Piate zastavenie

Z Čierneho vrchu sme klesali „Romanovou“ skratkou, ktorú som naordinoval ja. Vedel som podľa mapy že existuje a tak som tentoraz nezlyhal Asi po šesťsto metroch nás kvalitne zabavilo prudké klesanie po zaujímavom teréne. Zaujímavý terén rozumej: listy, kamene, konáre pod nohami. Proste taká jemná gymnastika, ktorej napokon podľahol iba jeden člen našej výpravy Jozef. Avšak v duchu bodovania pádov v našom spolku Jozef vyšiel naprázdno, lebo jeho pád nebol riadne zadokumentovaný žiadnym členom spolku. Kým som stačil vytiahnuť a zapnúť kameru, Jozef už stál na rovných nohách. Toto klesanie vyústilo opäť na asfaltke. Pôvodne sme mali ísť opäť mimo chodník, no napokon som pre pokoj v duši a v radách našich členov navrhol zostup po asfaltke, ktorá zároveň tvorí cyklotrasu. A musím uznať, že to bolo dobré. Spokojne a v kľude sme putovali do cieľa.

A prečo píšem, že piate zastavenie? No preto, že v pláne bola návšteva aj Pružinskej dúpnej jaskyne. Iba piati statoční boli ochotní vystúpiť do kopca k spomínanej jaskyni. Bola by škoda sa na jaskyňu nepozrieť, keď sme už tu. Prezradím, že moje myšlienkové pochody presne v duchu práve napísanom, boli rovnaké aj v hlavách ostatných štyroch nezlomných dobrodruhov, ktorí so mnou k jaskyni doputovali. Ak sa mýlim, opravte ma. Pre mňa návšteva tejto jaskyne určite mala význam. Do cieľa sme spoločne prišli iba pár minút po tom, čo prišlo naše čelo výpravy. Nasledovalo iba lúčenie a prísľub, že onedlho opäť vyrazíme do našich nádherných Slovenských hôr hneď potom, čo vymyslíme nejakú trasu. Pevne dúfam, že bude zaujímavejšia a atraktívnejšia ako táto.

Záver

Chcem naozaj a úprimne poďakovať všetkým, ktorí sa tejto akcie zúčastnili. Nebolo to ľahké no verím, že každý bude s odstupom času na túto akciu spomínať v dobrom.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

A je to tu zase. Ďalšia akcia spolku Pat a Mat. Blúdenie a chodenie po tom najhoršom možnom chodníčku láka čím ďalej, tým viac ľudí. Súdim tak aspoň podľa počtu zúčastnených. A možno to až toľko neláka, ale boli iba zle informovaní. Poprípade nevedia, do čoho idú. Aj to sa stáva. Vlastne všeličo sa stáva. Najmä na akcii turistického spolku Pat a Mat.

Naše prvé kroky síce vedú po asfalte, ale zato popri veselo žblnkotajúcom potôčiku, zvanom Strážovský. Je to na začiatku túry a po štartovnom. U niektorých viacnásobnom. Ako keby štartovali raketoplán. Vtedy človek veľa vydrží, a nejaký asfalt ho nemôže rozhádzať.

Posledné stovky metrov pred sedlom Samostrel sa rovinka začala očividne kaziť. Fučíme. Zrazu zaznie upokojujúci hlas „nebojte sa, toto ešte nie je to najprudšie stúpanie, čo nás dnes čaká.“ Teda, niekto vie, ako motivovať, vyburcovať upadajúceho ducha výpravy. Teraz neviem, či sa mám tešiť, alebo obávať.

Netrvá dlho a zisťujeme, že dotyčný neklamal. Za sedlom Samostrel vidíme niečo, čo nám riadne skočilo do úsmevu. Hradba, vraj to je tá Hrubá Kečka. Keby len hrubá. Mohlo to byť horšie, mohla byť rovnako vysoká, ako je hrubá. To nejako dáme. Nemusí to byť bez pauzičky…

Teraz sa už len nejako dostať k priepasti medzi Kečkami. A máme dôvod na obavy. Do čela výpravy sa stavia nemenovaný podpredseda spolku. Postupuje odhodlane vpred. Celú dobu máme pod sebou po ľavej strane pohodlnú asfaltovú cestičku. Ale my nie. Máme radšej výzvy v podobe rôznych nerovností a šmykľavého lístia pod nohami. A ako bonus občas to lístie pod sebou ukrýva nejedno prekvapenie. Ako to, že nik ešte netreskol?

Dušan sa stratil. Ani by sme si to nevšimli, ale ako na potvoru má signál i dostatočne silnú baterku. Veru v dnešnej dobe, dobe mobilov, už nik nevybabre s chýbajúcimi známou vetou „kto chýba, nech sa prihlási!“ A môžeme začať hrať spoločenskú hru „Kto nájde Dušana.“ Za odmenu mu môže pomôcť odľahčiť jeho ruksak. Len teraz v rýchlosti neviem, či je to odmena, alebo trest.

Už je dobre. Kto chce a vie sa dostatočne ovládať, má to už iba dolu kopcom. A kto sa nevie ovládať, nech trpí. Nejeden z nás ešte chce trochu trpieť a s úsmevom prekonáva posledných asi 90 výškových metrov k jaskyni. U niektorých z nás je ten úsmev dosť pošramotený. Vyskytne sa aj prípad, kedy treba bohatú fantáziu, aby človek v tom kŕči na tvári rozpoznal úsmev. Našťastie to dlho netrvá a hore nás čaká odmena. Len ju tam Vincent musí vyniesť. A teraz rýchlo k autám. Našťastie to už nemáme ďaleko…

My traja ideme zvlášť autom, takže sa stretneme na mieste štartu.

Ponuka ktorá sa neodmieta smer Vtáčnik v Zime. Očakávanie konečne znovu uvidím bielu perinu , pretože dolu u nás nedostatok. Začíname v obci Kľak tu na nás čaká slnečné ale spočiatku mrazivé ráno. Kráčame rovno smerom na vrchol a dúfam ,že mačky ktoré mám v ruksaku aj použijem. Prišli sme k Partizánskej chate a konečne vyťahujeme mačky , tak uvažujem bez nich by sme asi hore ťažko bezpečne prišli. Sneh pribúda ale slabota oproti predošlým Zimám. Na Vrchole nás čaká čarovný výhľad na okolie. Vidieť Kriváň hovorím ostatku neblázni to nebude Kriváň nepresvedčila som ich , ale pozrite fotografie a možno tiež Kriváň uvidíte. Chceme zmenu preto ideme inou cestou nazad. Ani neviem ako a už sme pri Kláštorskej skale. Ostatok sa štverá nahor ja som sa rozhodla neštverať ale obdivovať skaly . Pokračujeme po hrebeni a natrafíme na vyhliadku , prirodzene sa pokocháme. Postupujeme k Rúbanému vrchu, no musím povedať názov zodpovedá stavu čaká nás rúbanisko ale našťastie nové Stromčeky posadené. Už nás čaká cesta smerom dolu a blížime sa k zástavke nasadneme na autobus a smerujeme k autu. Nejako sme vyhladli a jasný signál ,že musíme nájsť Kolibu. Koliba na obzore Koliba Riečky. Prekvapila nás dobrá kuchyňa , plus cena boa naozaj viac než skvelá. Tak sa končí turistika na Zimný Vtáčnik.

Lenka sa nám ale rozturistikovala

Blížime sa autom k Drietome. Veď tá cesta pripomína tú nešťastnú hrboľatú cestu na Chocholnú. Ak by to bola naozaj ona, tak sme tu mohli načapovať vodu z prameňa do fľaštičiek. Aha prameň! Je to ona! Zlyhal som. Takto máme všetci iba termosky. A to je málo. Sme si mohli zobrať za taštičku fľaštičiek. To by bolo vody, ale keďže som si príjazdovú cestu poriadne nepozrel…

Pôvodne sme mali v Drietome parkovať inde. Lenže prvý tip na parkovanie zlyhal, lebo ceduľka, že vraj iba pre zamestnancov. Nevadí, máme tu ešte ďalšie miesto. Lenže sme sa k nemu nedostali. Našli sme niečo kúsok bližšie. Veď my si trasu predĺžime, lebo navštívime aj kaštieľ a pokúsime sa nájsť aj park.

Naše prvé kroky v dedinke vedú popri modrom ľudovom domčeku. Je to najstarší zachovaný ľudový dom z polovice 19. storočia. Je postavený z nepálenej hliny, ale predsa len má niečo nové. Je ňou strecha. Je v ňom múzeum ľudového bývania. Dnu sa dnes však nedostaneme.

Sneh dnes stretávame vo výške približne 350 výškových metrov. Tušíme, že výhľady nebudú. Tu dolu ešte síce sú, ale okolo 450 výškových metrov miznú. Je to aj šťastie v nešťastí, lebo práve začína stupáčik a takto aspoň nevidíme do ďaleka. Nie, že by v tom lese bolo do ďaleka vidieť, ale aj tak… No dobre, snažil som sa na tom nájsť niečo pozitívne.

Prestávka na Sokolom kameni mala byť dlhšia, ale fúkajúci vietor ju skrátil. Vlastne až tu hore po prvý krát stretáme vietor. Dnes aj malo fúkať a dosť fúkať. Dáme trochu teplého čaju z termosky, do niečoho zahryzneme a ideme ďalej.

Odbočíme si na vrchol Žľabu, len tak. Výhľady odtiaľto nie sú. Z lúky pod ním možno, ale dnes určite nie. Za vrcholom je útulňa Žľab. Ideme ju omrknúť. Nie je to také zlé. A máme ďalšiu akciu. Menej náročnú, tentoraz aj s prespaním práve v tejto útulni. Na jar snáď už budú výhľady zo Sokolieho kameňa a že by k tomu bola aj nočná obloha vyparádená?

Zostupujeme strmáčikom dolu. Občas niekomu pokĺzne noha. Pomaly sa nedá a prirýchlo sa nikomu nechce. Tak ideme tak akurát. Kĺžeme to dolu. Dodnes sa čudujem, že nik z nás netreskol. Viacerí sa síce rozcvičovali, pripravovali sa na ten tresk, chceli urobiť čo najlepší umelecký dojem, aby získali čo najviac bodov. Ale asi si to nakoniec každý rozmyslel, lebo nakoniec nik netreskol.

Znovu pri dosiahnutí asi 350 výškových metrov mizne sneh a nahrádza ho poctivé blato. Nie je to až také zlé. Väčšinu túry bolo okolo nuly, tak zem je na mnohých miestach ešte zmrznutá. Teda, ak nehovoríme o blízkych poliach a koľajach na cestičke.

V dedine ešte odbočujeme ku kaštieľu Borčických. Mal by sa nachádzať v parku. Nejaké stromy tu sú, ale je tu aj detské ihrisko a dokonca i futbalové. Stromy vraj majú stovky rokov. No neviem, videl som viacero tristoročných stromov. Ale niektoré jedince naozaj odhadom môžu mať aj 150 rokov. Možno o kúštik viac. Kaštieľ pochádza zo začiatku 19. storočia. Po znárodnení tu bola škola. Po postavení školy v dedine v roku 1977 tu zriadili obecné múzeum. Žiadnu tabuľku, či otváracie hodiny sme na budove však nenašli. Vraj tu sídlia aj niekoľkí podnikatelia. Ich ceduľky sme už na dverách našli. Z dôvodu PN zatvorené. A keďže bolo všetkého tak akurát, ideme k autu.

Fantastické zábery, najmä tie nad inverziou.

Úvod

Väčšinou akciu pripravuje Jozef, alebo ju pripravujeme obaja, no teraz som vymyslel túto akciu sám. To len aby história nezabudla Až teraz po akcii môžem konštatovať, že sa vydarila a preto som na ňu aj patrične hrdý Úprimne som takýto priebeh, ktorý sme zažili vôbec nečakal. A tak som sám prekvapený.

Dnes sme absolvovali aj tradičnú kávu v Zadarmovciach, aj keď pôvodne som túto zastávku nenaplánoval. Jozef však počas jazdy naliehal, argumentoval a to zavážilo. Mali sme kávu, no Dušan nelenil a využil čas aj na doplnenie svojho pojazdného baru zásobami, ktoré sa stali osudné pre Jozefa. Mňa od „pohromy“ ušetrili antibiotiká. Do budúcna by to mohla byť kvalitná výhovorka, aby som sa nemusel zúčastňovať degustácie rôznych tekutín z Dušanovho baru 

Putovanie

Než sme začali šliapať „vstříc světlým zítřkům“ museli sme najprv v Iliavke zaparkovať. No ja nebudem popisovať už popisované. Len spomeniem, že pri hľadaní miesta na parkovanie pri plánovaní akcie som sa riadne zapotil a aj tak som nič nevymyslel. O parkovacom mieste pri cintoríne som vedel, ale zdalo sa mi to ďaleko od obce. Nakoniec sme aj tak krkolomne zaparkovali pri cintoríne a na štart trasy došliapali do Iliavky.

Prvé zastavenie

V dedine to nemilosrdne začalo. Úvodnú skororovinu vystriedal rozbehový, zahrievací stúpačik. Snehu bolo na úvodnej lúke pomenej, no vstupom do lesa sa snehové pomery zmenili. A bolo to nakoniec dobre, že sa nám pod nohami objavil súvislý sneh. Išlo sa dobre a navigácia sa mi darila. Netrvalo to však dlho. Body záujmu, ktoré som do trasy nakresli, sa mi v hlave akosi pomotali Vyhliadku Sokolia, ktorú sme si mali pozrieť, som si pomýlil s jaskyňou. Bohu vďaka, že tu bol Jozef a po tomto mojom kikse si neodpustil do mňa rypnúť.

Keďže sme sa pohybovali v menšej nadmorskej výške, vyhliadka Sokolia nám nedarovala pôžitok z výhľadov. Prestávku na občerstvenie sme však absolvovali. Minimálne tekutiny bolo treba doplniť. Aj Dušan sa potešil, že mu z váhy ruksaku trochu ubudlo.

Zastavenie na Sokolej bolo krátke. Atribút „prvého zastavenia“ si ukoristila časť s názvom Brezová. Medzi tým sme úspešne obišli naplánovanú jaskyňu. Nevadí. Na tomto mieste sme zastavili, aby sme sa počkali, aby sme si vydýchli a doplnili tekutiny z Dušanovho baru. Aj jedlo niektorí vytiahli. Ľudka nás ponúkla sladkosťami. A veru aj pätnásť minút sme tu šliapali sneh a debatovali. No najväčšou devízou tohto miesta bolo to, že jeho nadmorská výška poslala hmlu „pod naše nohy“. Áno. Konečne vykuklo slniečko a my sme uvideli blankytne modrú oblohu. Spoza stromov začali vykúkať prvé výhľady.

Nasledujúce putovanie bolo ako z rozprávky. Cestička lemovaná zasneženými ihličnanmi bola dych berúca. Celá táto krása vygradovala na vyhliadke Záhumenná. Tu sme sa tiež zastavili. Bola to naša prvá nefalšovaná vyhliadka. Bola proste nádherná. Človek sa nevie nabažiť toľkej krásy. Parádna inverzia, ktorá siahala po Považský Inovec a po Biele Karpaty. Z tohto bieleho mora vykukovali iba velikáni – Inovec, Veľká Javorina, ale aj Žihľavník a Baské. Kopce ako ostrovy na mori. Zážitky z tejto krásy boli tak intenzívne, že sa nám nechcelo ani pokračovať. Toto nádherné miesto si budeme pamätať dlho. A keď nie, stačí si znova pozrieť fotky z tejto akcie.

Druhé zastavenie

Po asi 1300 metroch putovania sme zažili ďalší turistický orgazmus. Dovolím si tvrdiť, že bol ešte intenzívnejší ako ten prvý. Vyhliadka pred Hoľaznym slúži paraglidistom na štartovanie. Nám poslúžila ako odpočinkové, ale hlavne kochacie miesto. Inverzia a výhľady tu nabrali ešte väčší rozmer. Chýbalo už len obliecť si plavky a skočil do toho bieleho mora.

Vedel som, že to nie je všetko a že nás ešte čaká vrchol dňa. Ako prvý som pokračoval ďalej aj so zvedavosťou, ako vyzerá vrch Hoľazne. Prekvapenie sa nekonalo. Len s povinnosti som vystúpil na najvyššiu hromadu kameňov, na ktorej trónila tyčka nivelačného bodu. Vrch Hoľazne nie je značený a tak sa moje kroky vydali k „čerešničke na torte“. Skalnatá vyhliadka za Hoľaznym si tento atribút plne zaslúži. Ponúka parádny výhľad na majestátny Vápeč a ďalšie okolité kopce, ktoré hrdo vystupovali z inverzie. To biele more bolo tak blízko a my bez plaviek. Na tejto vyhliadke bola dlhá prestávka. Nie pre únavu ale pre tú krásu, ktorej sa nedalo dosýta nabažiť. Aj z tohto nenápadného, málo navštevovaného miesta nám bude spoločná fotografia pripomínať, ako nádherne tu bolo.

Tretie zastavenie

Nálada po návšteve „čerešničky na torte“ bola na vysokej úrovni. Pred nami bola pohodová cesta bez nepríjemných stúpaní. K ďalšiemu bodu, nášmu poslednému, nás čakalo 3.5 kilometra. S postupným približovaním sa a neustálym klesaním, sa naše postavy opäť vnorili do kráľovstva hmly. Aj teplota akosi klesla. Aj snehu bolo stále dosť a príjemne sa išlo. Aj nádherný svit slniečka spoza stromov v hmle sme zažili.

Na týchto putovaniach mám rád, že si turisti nájdu čas na debatu s každým počas celej akcie. Veď mnohí z nás sa až tak často nestretáme, ako by sme chceli. A práve toto je čas na utuženie vzájomných vzťahov. Som si istý, že aj keď je turistika pre niekoho občas náročná, možnosť prežiť spoločné zážitky to všetko vynahradí.

A tak sme v družnej atmosfére vystúpili na náš posledný vrchol na trase – na Vlčinec. Verím, že si nikto nevšimol ten stúpačik vedúci k nemu. Krátka prestávka na vrchole nám výhľady neponúkla. Aj z tohto miesta nám bude pekné strávené chvíle pripomínať spoločná fotografia. Som si istý, že následný prudký zostup z Vlčinca si bude tiež každý pamätať. Bola to zážitková časť poslednej etapy putovania do Iliavky. Vďaka Bohu, tento adrenalínový zostup každý absolvoval bez ujmi.

Na mieste, kde sa modrá turistická značka rozdeľuje, sa naše šíky zoradili a poslednú lúčnu časť trasy sme dobojovali spoločne, tak ako sa patrí. Už len úplný záver trasy viedol po asfaltke až k cintorínu, kde sme zavŕšili naše zimné, nádherné dobrodružstvo.

Záver

Chcem poďakovať všetkým, ktorí našli odvahu a zúčastnili sa tejto akcie. Prognózy počasia neboli také, aké sme na turistike zažili o to viac si musíme vážiť, čo sme dostali darom. Áno bol to nádherný zimný dar – tak to cítim ja a som rád, že som Vás opäť mohol vidieť, zažiť s Vami pekné chvíle priatelia moji. Neskutočne ma to nabíja energiou a už teraz sa teším na stretnutie s Vami na ďalšom dobrodružstve.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Nabudúce dovidenia.

Vitajte na ďalšej akcii Pata a Mata. „Tuto to bolo.“ Ak tieto slová vysloví navigátor, je o zábavu takmer isto postarané. Najmä vtedy, ak šofér stihne iba otočiť hlavou, aby aspoň kúsok z toho „tuto“ na stotinu sekundy stihol zahliadnuť. Čo keby sa mu to náhodou niekedy v budúcnosti zišlo? Teraz to skĺzne do spoločenskej hry, kde víťazia, alebo prehrávajú všetci v aute. A sme pri starej dobrej tímovej práci. Tu tých možností našťastie nie je veľa a vrátiť sme sa museli iba kúsok. Nakoniec sme zdarne zaparkovali.

Nízka oblačnosť. Postupujeme v mlieku. Dnes nás čakajú 4 vyhliadky. Snáď aspoň z jednej z nich budeme mať výhľady. A keď všetko dobre pôjde, tak zažijeme aj inverziu. Necháme sa prekvapiť! A už sa nedarí. Hľadáme jaskyňu. A už je tu prekvapenie! Na mieste, kde nemá byť. Je tu totiž prvá vyhliadka. No, teda dnes nie je. Vrchol Sokolej skaly síce má niečo cez 630 výškových metrov, ale dnes je to málo. Aj tu vládne mlieko. Pozerám sa kolmo hore. Cez hmlu vidím malé svetlé koliesko. Vyzerá to nádejne. Tým kolieskom je totiž slniečko a nás ešte čaká prekonať „zopár“ výškových metrov. Ako sa vraví, šťastie má rôzne podoby. Niekedy dosť prekvapivé. Dnes v podobe výškových metrov pred nami.

Tentoraz nič nehľadáme. A veru, mali by sme. Že by nás tak uspalo to zatiaľ všadeprítomné mlieko? Vracať sa k jaskyni už nebudeme. Väčšine sa nechce ani vrátiť sa, ani čakať na tých dvoch, čo by nedbali a šli. Možno nabudúce. Len aby toho „možno nabudúce“ moc nepribúdalo. Nechtiac sme jaskyňu mali rýchlejšie za sebou, ako sme pôvodne chceli. Kto je veľmi zvedavý, uvidí ju. V dnešnej dobe sa to už dá. Vygúgli si. Sklamanie a smútok však netrvajú dlho. A je to tu! K ďalšej vyhliadke je to síce ešte „zopár“ metrov, ale už teraz vidieť, že mlieko zmizlo! Stihneme inverziu?

Zase skala. Tentoraz sa volá Záhumenná. Dosahuje takmer osemsto metrov výškových. Kúsok pod nami je inverzia. Toto je to pravé pohladenie duše! Ak bol niekto unavený, už nie je! To je krása! Toto už ťažko dnes niečo prekoná! Zase som sa mýlil. Ďalšia vyhliadka. Umne nasmerovaná na inú svetovú stranu. Tuším o kúštik ešte krajšia. Pod nami „Biele more“. Trčia iba vrcholky kopcov ako akési ostrovy. Ešte nás čaká najvyšší bod dnešnej túry, vrchol Hoľazne. Vrchol má 901 výškových metrov. Mohlo to byť aj horšie. Našťastie je snehu tak akurát, aby potešil oko, ulahodil duši a toľko nevyčerpal nohy. A to je vlastne koľko? Asi dopoly členkov.

Vyhliadka Hoľazne zase o kúsok zdvihla latku. Ten pohľad na Vápeč! Dnes majestátne trčal z tej inverzie. Napriek tomu nás ešte čaká jedno krásne divadlo. Deje sa tak na okraji inverzie. Hmla dáva vyniknúť slniečku pokúšajucemu sa svietiť pomedzi stromy. Čo sa týka krásy, je príroda majster umelec. A teraz poďme na Vlčinec. Ja som tu osobne už tretí raz a ako na potvoru mám po tretí raz také isté výhľady. Čo iného by som mal vidieť? Veď kopce a skaly sa nezvyknú len tak presúvať. Zase mlieko. To sem budem musieť ísť štvrtý raz? To vážne?

Môžeme sa stretnúť o 7.30 pri Lidli v Ilave pri pumpe. Ideme autom. Tešíme..

Na túru, na tento tak nespočetne ospevovaný vrchol, sa vydávame autom od šumiaca. Nazbierala sa náš slušná posádka a jedno auto nestačilo . Chodníkom sa rýchlo dostávame k vyhliadke, odkiaľ sa môžem kochať pohľadom na východnú časť Horehronského podolia. Onedlho ma pohlcuje ihličnatý les, výhľady si tak musím odložiť na neskôr. Za chvíľu prechádzame okolo Chaty kde si odpočinieme. Nad chatou postupne ubúdalo lesa a terén bol stále prívetivý. Keď sa pred nami otvorili prekrásne snehové pláne svahov Kráľovej hole, aj sme trocha pozabudli na námahu. Zimný výstup je naozaj pekný a výnimočne slabší vietor nám prial . Pokračujeme na Kráľov skalu a užívame si slnečné lúče a inverziu . Je to zaujímavá skalná pyramída s kruhovým výhľadom do okolia. Na záver sa presúvame nazad k autu a sneh nižšie začína miznúť. Na záver pozerám na Kráľovu hoľu a viem, že onedlho sem prídem znovu.

Lenka,
parádna zimná túra na ikonický vrch. Parádne fotky s nádhernými výhľadmi na Vysoké Tatry Počasie Vám naozaj vyšlo. Ale čo iné čakať od Kráľovej holi? Proste je to kráľovná vrchov.