Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Táto akcia popravde vznikla na podnet Petra a Danky už v nedeľu. Teda nie destinácia akcie, ale dátum uskutočnenia. Nakoniec to bola pre mňa lepšia voľba, pretože na víkend som očakával návštevu – vnúčence. Návšteva sa však neuskutoční, nevadí bude nabudúce. Aby som ukojil turistické chúťky Petra a Danky a možno aj ďalších, vymyslel som cca sedemnásť kilometrový okruh v okolí banského mestečka Vyhne. Do trasy som zasadil tri výhľadové vrcholy, jeden krajší od druhého. A čo sa stalo nasledujúce dni? Iba to, že sľúbená / „betónová“ dvojica sa pre chorobu jedného člena SMS-kovo ospravedlnila a ja som márne čakal, že sa na toto dobrodružstvo prihlási ešte niekto ďalší.

Ja som mal však pripravený ešte plán B. O 6.00 hod. som vyrazil autom do Vyhní na turistickú akciu, ale už to nebola pôvodne naplánovaná trasa. Tú som vzhľadom na to, že som išiel sám predĺžil cca o sedem kilometrov a zaradil som do trasy aj návštevu Hradu Marcus. Než som dorazil na štart som splnil procedúru turistickej akcie a to konkrétne rannú kávu, ktorá sa v mojom prípade uskutočnila na nemenovanej benzínke v Partizánskom. Po príchode do Vyhní som pohodlne zaparkoval vozidlo pri Hoteli Sitno, kde je dostatok miesta a parkovanie je bezplatné. A aby som bol úplný, trasu som vylepšil o Vyhniansky travertín Mamut, ktorého návštevu mi poradil Jozef. Poďme teda nato.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Vyhniansky travertín Mamut

Už po pár stovkách metroch putovania, ešte v mestečku, som mohol obdivovať Kúpeľnú kaplnku Panny Márie Kráľovnej. Aj moje kolená si budú toto miesto pamätať, lebo pri kaplnke sa nachádza drevený kríž s Ježišom Kristom. Veď ma poznáte No a aj Vyhniansky travertín Mamut nie je ďaleko. Jeho termálne vody z termálneho kúpaliska nad ním vytekajú rovno cez ustavične rastúci travertín do nádrže pod nim. Kaplnka aj travertín je prakticky ešte vo Vyhniach. Potom ma už zelená turistická značka šikovala ďalej – do kopcov.

Druhý zaujímavý bod – Kamenné more a Kamenná

Dnes už od rána bolo teplo a mne prišlo vhod, že som sa po opustení mestečka ihneď ponoril do tieňa lesa. Išlo sa parádne. Asi po osemsto metroch som prišiel k prvému Kamennému moru. Bol to pre mňa úžasný zážitok, ktorý až tak často nezažívam a nevidím a preto som obhliadku nepodcenil. V mori som sa jemne ovlažil a pokračoval tak, ako mi prikázala zelená značka. No a už o chvíľu prišlo ďalšie Kamenné more. V tom prvom som si iba ovlažil nohy, no týmto druhým vedie naprieč zelená značka a tak som vhupol do plaviek a poďho naprieč morom. More som úspešne a bez ujmy preplával a začal stúpať na vrchol. Vrchol Kamennej ma privítal s „otvorenou výhľadom“. Je to krásny výhľad, no nie kruhový ale aj za ten Bohu vďaka.

Tretí zaujímavý bod – Hrad Marcus

Pred sebou som mal 6.5 kilometra pohodového putovania prevažne lúkami. Túto časť trasy som si pridal aby som navštívil aj pekný hrad. Na tejto trase sa striedali slnečné s tienistými pasážami a dosť často som pil vodu. Od poslednej nepríjemnej akcie, kedy som doplatil na nedostatok tekutín som dnes nič nepodcenil. Už nikdy nezažiť nedostatok tekutín, lebo to má nedozerné následky. Ja som sa poučil. I to je príklad, že sa človek učí aj na vlastných chybách a veľmi dobre si zapamätá nepríjemnosti.

Čo bolo zaujímavé na tejto pasáži, že napriek prítomností mnohých chatiek, domčekov a príbytkov nestretol som žiadneho miestneho človeka ani turistu. Asi v polovici trasy som išiel prevažne lesom, čo bolo vzhľadom na panujúce teplo dobré, ale objavili sa aj husté lesné porasty. No a tie vyzerali ako ja hovorím na „medveďoidné“ a tak som si po každých cca sto metroch zrezka zapískal na píšťalke – pre istotu 

Ku Hradu Marcus ma priviedla so žltou zároveň aj Barborská cesta, ktorá zhodou okolností prechádza okolo hradu. Prichádza z Banskej Štiavnice a smeruje na Repište. Keď som vstúpil na lúku v blízkosti hradu, okamžite som si všimol mohutný strom a pod ním dve lavičky. Tie si priam pýtali návštevníka a dočkali sa ho. Moja maličkosť využila ich pohostinnosť a tieň mohutného stromu nad nimi bol ako bonus. Ďakujem Vám lavičky a strom za skvelú spoločnosť, som si povedal. Pred odchodom od hradu som konečne uvidel nejakých turistov. Zrejme z neďalekého Repišťa prišiel pán s dvoma deťmi a psíkom, tak sme sa spolu pozdravili a ja som pokračoval ďalej.

Štvrtý zaujímavý bod – Jelenia skala

Čo bolo dobré na tejto trase ku skale? Skúste uhádnuť. Kto sa pozrie do mapy, ten si odpovie. Aby si mohol stúpať, musíš klesnúť až na dno. A to doslova Ja som nasledujúcim chodníkom klesol až na cestu, ktorá vedie do Vyhní na mieste zvanom Vindišlajtňa a odtiaľ šup ho hore na protiľahlý hrebeň. Proste paráda. Roman sa nemôže ani hnevať, lebo jeho pravidlo som do bodky splnil. Stačilo si dole pri ceste povedať „Hore je správne“ 

Ale zas aby som len nestrašil. Nasledujúca cesta viedla po cyklotrase. Takže stúpačik pod Jeleniu skalu bol znesiteľný. Cyklotrasu som si zvolil zámerne. Cesta stúpala tak, aby to cyklista zvládol, nie to že turista. Ja som si pri stúpaní skôr oddýchol, ako sa spotil. Spotenie prišlo až neskôr. Záverečná žltá na skalu už nie je pre cyklistov. Mne sa tu pľúca nafúkli ako balón, ale vydržali to. Ku skale z vrcholu žltej vedie päťdesiat metrové klesanie. Návšteva skaly stojí naozaj za všetko. Bolo to moje hlavné a najdlhšie oddychové miesto.

Občerstvenie, pitie tekutín a predovšetkým kochanie sa toľkými krásami jej výhľadov sa nedalo nabažiť. Celá dolina je ako na dlani. Dnes som mal parádne výhľady doďaleka. Na videu uvidíte. Jedno mi však vadilo, že skala s mohutným dvojkrížom nie je chránená tieňom aspoň pár stromov. Je to holé, ničím nechránené miesto a tak v tento slnečný deň moja plešina a krk dostali zabrať. Aj ruky a nohy som mal na konci túry opálené. Nie však spálené. Bohu vďaka. Po príjemne strávenom oddychu som sa pohol ďalej.

Piaty zaujímavý bod – Hajska skala

Po 1600 metroch putovania som vstúpil na modrý Chodník Andreja Kmeťa. Ten ma po chvíli doviedol do miesta s názvom Kešnerovská a tu som mu dal Zbohom. Od tejto chvíle bola mojou kamarátkou zelená značka. Tá prišla z Hodruša-Hámrov a smerovala práve cez Hajsku skalu do Vyhní – do môjho cieľa. Čo bolo príjemné, že celá trasa bola pod stromami. Slniečko si na mňa neprišlo. A to bolo fajn. Dnes ma už dostatočne opálilo. Toľko D-éčka som už dávno nenachytal. Asi v polovici tejto trasy sa objavil akýsi Pivovarský okruh, ktorý prišiel okľukou z Vyhní. Bol to cyklochodník. No nestál za nič, lebo prišiel bez piva. A ako by sa hodilo také aspoň jedno orosené v tomto slnečnom počasí.

Na Hajsku skalu som doputoval spolu so zelenou a cyklochodníkom avšak po svojich, bicykel nebol k dispozícii. Pre tých, čo by chceli na Hajsku skalu na bicykli z Vyhní, nech sa páči majú tu návod. Už len pre ten nádherný výhľad, ktorý som zažil na Hajskej skale sa to oplatí. Či po svojich, či na bicykli, len treba vyraziť. Napokon som na vrchole nechal „jednu fotografiu“ a vybral sa na záverečnú časť trasy dole.

Do cieľa

Je to také pohodové, nie moc prudké klesanie. Od vysielača Na Tysovej už boli počuť zvuky civilizácie a ja som vedel, že dnešná nádherná túra je na konci. Na parkovisku pri hoteli Sitno bolo ukrutné teplo. Len som sa prezul a vhupol do naštartovaného a vychladeného auta a vydal sa smerom domov.

Záver

Parádnu akciu som zakončil jedlom v neďalekej Furmanskej kolibe v Bzenici. Pochutil som si na vynikajúcom baranom guláši s haluškami. Na pitie bolo bezdušové pivo a na doplnenie energie kofola. To bol môj gastronomický program, ktorý navyše bol vylepšený o skvelý pocit z obsluhy, ktorá tu v kolibe pôsobí. Ďakujem za kvalitnú pohostinnosť kolibka.

Na záver chcem povedať, že som očakával väčšiu účasť. Bol ideálny čas na turistiku. Možno by my stačil aj jeden nadšenec. A možno mal každý svoj program. No i tak, ja som rád za každú chvíľu v prírode a nevadí mi, ak idem na akciu aj sám. Možno je to niekedy aj výhoda, človek vtedy podstúpi určitú samoočistu. No a práve to sa dnes stalo v prípade mňa. Ďakujem Pánu Bohu, že mi to bolo umožnené. A s Vami priatelia sa uvidím nabudúce. Dovtedy čau.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Skvelé, že ste nezostali doma, ale vyrazili do hôr.

Ja by som spomenul pár highlightov, ktoré som si všimol na fotografiách ja:

• selfie s neoholeným Jožom
• rozhľadňa v srdiečku
• naši pod rozhľadňou
• štyria krásavci na papierových táckach, mňam

Škoda ze som to našiel aš dnes boli by sme sa k vám pridali

Čas nie je dôležitý. Dôležité sú nadšenie vo výprave a zážitky jednotlivých členov výpravy. Lenže tentoraz je aj ten čas trochu dôležitý. Proste treba byť v správny čas na správnom mieste. V našom prípade k tomu musí ešte aj slnko svietiť pod správnym uhlom. Mali sme šťastie a tak sa nám podarilo uvidieť pekne orosené a nasvietené pavučinky pod hradom.

Do hradu vchádzame ako prví dnešní návštevníci. Skoro sme zbrojnošov pri vchode nachytali nebdejúcich a nepripravených. Väčšina z nich možno, ale stačil iba jeden, ktorý sa pomerne rýchlo spamätal a stálo nás to vstupné. Vraj sprievodca ešte nie je k dispozícii. Snažíme sa s Ivanom vystrúhať najdôveryhodnejšie tváre, akých sme schopní a presvedčiť zbrojnoša, že nám to nevadí, my sa odprevadíme aj sami. Zabralo to. Ivanove presvedčovacie schopnosti sú proste úžasné. Možno je to tým, že je dostatočne dlho ženatý.

Od hradu zostupujeme po žltej. Vždy keď tadiaľto ideme, jeden z nás treskne. Aj naposledy, na Silvestra sa niekto obetoval. Sme dvaja a mne sa nechce práve teraz obetovať sa. Á, čo to? Už sa nemusím obetovať. Ivan, ešte raz, ja som to totiž nestihol natočiť! Juj, ten pohľad. Že by som radšej pridal do kroku? A to som chcel len zachovať pre budúce generácie… Niektorým ľuďom sa proste nezavďačíš.

Som zachránený. Vďačím za to potôčiku Jablonka. Po včerajšom daždi má toľko vody, že aj riečkou by som Jablonku mohol nazvať. Ivan zabudol na moju provokáciu. Ani sa nečudujem. Takto veselo si žblnkotať! A ten jarný chodníček popri Jablonke? Nádhera. Dobre, že sme niekam šli, že sme sa nenechali odradiť. Včera totiž pršalo a viacerí sa obávali, že bude veľa blata. Veď aj trochu je, ale zatiaľ je to dobré. Najviac sme sa zablatili práve v jaskyni Hladový prameň. Jaskyňa nie je síce verejnosti prístupná, ale dnes tam boli jaskyniari, ktorí ju čistia. Mohli sme nakuknúť. Aj to stačilo, aby sme už neboli blatom nedotknutí.

Stúpame. Toto je dnešný najstrmší stupáčik. Pekne to podklzuje. Ešte že ideme hore a nie dolu. Len blázon by šiel dolu. Čo to? Kto to? A smerom dolu? Stoja. Žena sa trochu zasekla. Ani hore, ani dole. Chytila sa stromu a dočiahla aj na manžela. Možno druha. My chlapi to naozaj trochu inak vnímame. On úplne v pohode. Trpezlivo čakal. A nevidel, že polovička je už naozaj zaseknutá. Ivan je gavalier. Pomohol. Chytil sa stromu namiesto nej a trochu ju poposúval k manželovi. No, vlastne sa tam kontrolovane z oboch strán došmýkala. Snáď im to ďalej pôjde dolu lepšie. Aj tak sa dostali ďaleko. My to máme našťastie ľahšie, my ideme totižto hore.

Drapliak ma príjemne potešil. Teda najprv trochu nepríjemne. Občas počujeme šajbu. Toto na vzduchovku nevyzerá. A to občas je častejšie, akoby sme si želali. Občas dávkami. Kúsok od nás je strelnica. Dôležitejšie je, koľko výškových metrov je pod nami. Dostatočne pod nami a to je hlavné. Ivan tu už bol. Vraj je tu lúčka. Zo začiatku nič tomu nenasvedčuje. Ale potom, potom to pripomína tými skalkami trochu chorvátske kopce. Krása. Aj výhľady sú. Toto by som veru na Drapliak nepovedal.

No, a už som sa rozpísal, už je to dlhé. Len v krátkosti. Myslíme si, že nás čakajú dve vyhliadky. V skutočnosti boli štyri. Dolu vo Višňovom Ivan stretáva známeho. Pripravujú registračno-občerstvovací bod na Lazovú stovku. Teda aspoň ja som to tak pochopil. Padli slová „stovka“. Rýchlo preč, lebo keď to moje kolená začujú…

Úvod

Moja potreba opakovane navštíviť Žibrid vznikla už dávno. Keď som spolu s Dúšom „krúžil“ veľkým Súľovským okruhom v septembri 2019, pridali sme si ešte Zbyňovský budzogáň a práve vrch Žibrid. No, ale vtedy sme na jeho vyhliadku vôbec nevyšli. Prešli sme len okolo vrcholovej tabuľky s nápisom a pokračovali do Sedla Patúch. Ja som vtedy vôbec netušil, že na vrchole je nádherná vyhliadka. A tak prišla teraz na rad táto trasa. A keďže som okolie na mape riadne preskúmal, vymyslel som tento parádny okruh s rozhľadňou Dubová a so Zbyňovskou skalnou ihlou.

Dopravu opäť zabezpečil Lubo s Inkou, za čom im veľmi pekne ďakujem. No a aby som bol úplný, tak štart nášho okruhu som naplánoval na parkovisku pri termálnom kúpalisku Veronika v Rajci, kde sa pohodlne parkuje. Navyše, stáli sme priamo na Náučnom chodníku Okolím Rajeckého hradu, ktorým sme zahájili naše putovanie.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Rozhľadňa Dubová

Už úvodné kroky nás vyhnali mimo mesta a to bolo dobre. Nikomu sa nechce ísť zbytočne asfaltom, keď nemusí. Cesta viedla peknou jarnou stromovou alejou a tá nás priviedla k oddychovému miestu, kde sme nepohrdli prestávkou. Bol odtiaľto parádny výhľad na Rajec a už sme videli aj kopec, na ktorom trónila rozhľadňa Dubová. V týchto miestach naše telá vhupli do blahodarne voňajúceho borovicového lesa. Počasie bolo nádherné, slnečné a tak bol náš zážitok ešte intenzívnejší. V miestach kde kopcom prechádza vysokonapäťové vedenie nám obohatila znalosti prvá informačná tabuľa spomínaného náučného chodníka. Informačné tabule nás potom sprevádzali dlhú dobu.

Pred výstupom na samotnú rozhľadňu je zriadené sedenie / oddychové miesto s pekným výhľadom a po krátkej pitnej chvíľke na nej už naše turistické topánky stúpali po kovových schodoch na samotný vrchol Rozhľadne Dubová. Výhľadom a oddychu sme venovali chvíľu a pred odchodom sme ochotne zapózovali mojej kamere.

Druhý zaujímavý bod – Žibrid

Nebolo ľahké sa k tomuto bodu „prehrýzť“. Keďže sme stále išli po náučnom chodníku nemohli sme minúť miesto, kde kedysi veľmi dávno stál Rajecký hrad. Najprv sme sa oboznámili s jeho históriou z informačnej tabule a potom sme povinne vyliezli na dominantný kopec tohto miesta, na ktorom zrejme trónil spomínaný hrad.

Od tohto bodu už naše nohy nešliapali po onom náučnom chodníku. Vybral som adrenalínovejší zostup. Celé nasledujúce klesanie nám pripravilo bahno, kamene a k tomu priamo chodníkom tečúcu vodu. Už sme si mysleli, že po predchádzajúcich dažďoch nezažijeme v Súľovských vrchoch bahnový terén. Mýlili sme sa. Vykúpením a zároveň odmenou nám bolo parádne oddychové miesto zvané Biele brehy. Slnkom zaliata „oáza ticha“ bola ideálna na oddych a občerstvenie. Ak by sme mali špekáčiky, aj opiecť si ich bolo možné. Nabudúce musím preskúmať podobné miesta ešte dôkladnejšie a nariadim do výbavy aj špekáčiky, že Inka  

Pravá turistika prišla okamžite po odchode z Bielych brehov. Zelený chodník sa čoraz viac nakláňal do nepriaznivejšieho uhla. Ani na chvíľu nám nedal vydýchnuť. Bolo treba šliapať stále hore a hore. V tento deň sa mi vôbec nešlo dobre. Bol som úplne bez energie, pretože na Veľký Piatok som podstúpil poctivý pôst iba o vode. A to bolo príčinou mojej „prázdnoty“. No i tak som si túru užíval.

Pred tým než sme dorazili do pomyselného sedla pred vrcholom, si náš kamzík Mišo ešte odskočil na vyhliadku, ktorú som nezaradil do itinerára trasy. Mišo je proste rebel a vymkol sa mi z pod kontroly Na vrchol to odtiaľto bolo šesťsto metrov Chvála Bohu. Moje bezduché telo vystúpilo na Žibrid ako posledné. Parťáci sa už opekali na vrcholovej skale. Tentoraz som sa tabuľkou s nápisom Žibrid nenechal obalamutiť a vyliezol som za asistencie reťazí za mojimi členmi výpravy. Oplatilo sa. Žibrid ponúka nádherný výhľad, avšak iba jedným smerom. Pozorovacie uhly sú tu tak 180°, ale sú nádherné. Dnes ich aj parádne počasie excelentne vylepšilo. Vrcholu sme venovali asi tridsať minút a nezabudli sme ani na spoločnú fotografiu. Bude to klenot v mojej galérii.

Tretí zaujímavý bod – Zbyňovský budzogáň

Žibrid je koncom ďalšieho náučného chodníka. Volá sa Náučný Chodník Stratený Budzogáň a ústi v neďalekých Rajeckých Tepliciach. A tak sme išli hľadať toho budzogáňa. Cesta k nemu, k tomu zázraku prírody, bola nadmieru pohodová. Išlo sa prevažne dole. Na týchto miestach sa už začali objavovať turisti, ktorí pribúdali s približujúcim sa budzogáňom. Netrvalo to dlho a po 1100 metroch putovania sme už „čupeli“ pod impozantným pánom Zbyňovským budzogáňom. Päť minút trvala naša prestávka. Toľko bolo treba na dôkladné zadokumentovanie tohto nádherného skalného skvostu, ktorý je veľmi často navštevovaný. Aj teraz tu bolo veľa návštevníkov a mnoho sme ich stretali aj pri nasledujúcej ceste dole.

Štvrtý zaujímavý bod – Zbyňovská skalná ihla

Po asi kilometri sa stretol náučný chodník so žltou turistickou značkou. Išlo sa po nej parádne. No dopriala nám iba pár sto metrov. Ešte že som sledoval odbočku. Tá nás poslala do ďalšieho kopca. Nebolo to príjemné, ale každý ochotne načrel do zásob a poslušne šliapal k tomuto zaujímavému bodu. Úprimne. Ja som sa o „ihle“ dozvedel iba z mapy.cz a považoval som jej návštevu za dobrý nápad. A ono to naozaj bol dobrý, priam vynikajúci nápad. To potvrdil, po návšteve prekrásnej vyhliadky nad Zbyňovskou skalnou ihlou, každý člen výpravy. Mišo dokonca poznamenal, že skalná ihla a jej vyhliadka má krajší výhľad ako Žibrid. A má absolútnu pravdu. Priam neskutočné počasie nám zážitok z tohto miesta niekoľkonásobne vylepšilo. Kto chce zažiť jedinečnosť tohto miesta musí ho navštíviť. Vrelo Vám to odporúčam.

Do cieľa

Z ihly najprv po žltej, naše kroky viedli k rázcestníku Pod Kamenným dielom. A nasledujúce putovanie hlavne príjemnými lúkami, bolo ako balzam na nohy a výhľady z týchto lúk zas pastva pre oči. V diaľke nám pózovali končiare Krivánskej a Lúčanskej časti Malej Fatry. Nemohli sme si nevšimnúť náš minulotýždňový navštívený kopec Čipčie. Barančeky na oblohe tomu všetkému dali punc kvality. Tento obraz, ktorý sme mali nasledujúce putovanie do cieľa pred očami, sa mi intenzívne vypálil do hlavy. Na túto akciu si naozaj budem dlho pamätať, lebo bola výnimočná trasou, počasím, ale hlavne mojimi skvelými spoločníkmi – Inkou, Lenkou, Lubom a Mišom.

Záver

Ďakujem Vám priatelia za účasť. Že ste nezaváhali ani na chvíľu a išli so mnou, do tento peknej časti Súľovských vrchov a zažili spoločné a miestami aj úsmevné chvíle.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Úvod

Prečo a ako vznikla trasa tejto turistickej akcie? Tak ja Vám to teda prezradím. Pred časom som na Youtube pozeral turistické videa a hľadal typ na akciu. No a našiel som toto video jedného sympatického páru, ktorý mi ukázal nádherný skalnatý kopec s názvom Kozol. To by som nebol ja, aby som trasu zo spomínaného videa neobohatil o niečo ďalšie zaujímavé a tak v mojich turistických predstavách a napokon aj na mapách.cz vznikla moja verzia veľmi zaujímavej trasy vylepšená o pekný výhľadový kopec Čipčie s ikonickou lavičkou na jeho vyhliadke. Vo štvrtok, keď som akciu práve na základe tejto mojej vylepšenej trasy pripravoval som zbadal, že časť z nej je v tomto jarnom období v smere na Kozol neprístupná. A tak vznikol tento upravený okruh cez Čipčie na ikonický Minčol. Bol síce náročnejší, ale tiež zaujímavý a Minčol je jeden z tých kopcov, na ktorý sa oplatí ísť aj viac krát. Na skalnatý Kozol sa pozriem niekedy v budúcnosti a možno to bude ešte tento rok, keď skončí uzávera. No a napokon táto akcia postrádala ešte nejakých šialencov, ktorí by boli ochotní podstúpiť túto nie bežnú turistiku a prihlásiť sa. Stalo sa. Pár odvážnych šialencov sa našlo a tak sme mohli po dlhej dobe vyraziť do Lúčanskej časti Malej Fatry.

Putovanie

Prvé zastavenie – Čipčie

Auto sme zaparkovali v obci Turie blízko modrej turistickej značky, ktorá nás viedla na vytúžený vrchol s vyhliadkou. Trasa si nás najprv pripravila príjemným putovaním popod dolomitový a vápencový lom. Neskôr sme zbadali, že do hry vstúpili serpentíny to sme už tušili, že naklonená rovina sa pred nás postaví mocnejšie. A naozaj tak bolo. Stúpačik na Čipčie je taký šťavnatý, výživný, no nie krutý. Dva krát nás stúpanie nechalo vydýchnuť. Vždy na peknom mieste nám ponúklo krásy výhľadu. Presne dva krát, než sme dorazili na ten správny vrchol, si naše pľúca oddýchli a oči „natiahli“ nádherné scenérie.

Na Čipčie sme doputovali správne zahriatí. Michal si okamžite sadol na ikonickú lavičku a nikoho k sebe v ten moment nepustil. Neskôr, keď už bola lavička voľná som zabudol, že som mal v pláne tiež sa na ňu posadiť Čo už. Možno nabudúce to dám. Na vyhliadke sme absolvovali možno desať až pätnásť minút a občerstvili sa pri súčasnom vstrebávaní toľkej krásy na vôkol. Každý si pobyt na tomto peknom vrchole vychutnával po svojom. Po prestávke sme pokračovali ďalej. No mrzí ma, že som si neustrážil akt spoločného fotografovania. Proste z Čipčieho sme odišli bez spoločnej fotografie Zato klubovú nálepku s mojim požehnaním na domček vrcholovej knihy nalepil s láskou Dúšo.

Druhé zastavenie – Skalka

Zostup z kopca bol tiež zážitkový, avšak nie tak dlhý ako výstup. Po chvíli sme už cupitali príjemným terénom popod Ostrú. Tesne pred príchodom k rázcestníku Pod Ostrým v čase, keď sme putovali traverzom Ostrej, náš predvoj začal miznúť v hlbokom lístí. Naše telá sa zabárali až po hrudník do lístia a my sme konečne zažili niečo zaujímavé a úsmevné. Úspešne a hlavne všetci prišli k spomínanému rázcestníku odkiaľ už na nás zízalo a vyzývalo k výstupu parádne stúpanie. Aj uši si prišli pri nasledujúcom putovaní na svoje. Sprevádzal nás pri tom príjemne zurčiaci potôčik a občas si vyžiadal pri jeho prekonávaní od nás aj gymnastické prvky.

Po vrchole stúpania sa chodník opäť zmenil v príjemné putovanie traverzom popod vrch Kobylie. Táto časť trasy nebola vôbec príjemná pre naše oči. Naše nohy si to užívali, len tie oči – chúdence. Až po rázcestník Kobylie sme videli plody ľudskej práce. Celé stráne oholené ťažbou dreva. Hrôza, ako sa dá zničiť kus lesa len pre peňažný zisk. Nenechali ani jeden živý strom. Všetko „zobrali“ , len aby sa mali ony dobre. Mal som divný pocit a moje srdce plakalo. Moja otázka. Dá sa s tým niečo robiť?

Po tomto nepríjemnom zážitku sme vystúpali na hôľnu časť chodníka. Privítal nás s otvorenou náručou vrch Skalka. Jeho láskavosť sme opätovali prestávkou. Pobudli sme tu tak desať minút. Už len preto, že na tomto mieste sme prvý krát uvideli hlavný hrebeň Lúčanskej Malej Fatry z blízka s ešte zasneženými stráňami. Už teraz sa dalo tušiť, ako bude vyzerať putovanie červeným hrebeňovým chodníkom.

Tretie zastavenie – Dlhá lúka

Nasledujúcich 1600 metrov chôdze k rázcestníku Pod Krížavou bolo krásne príjemných. Mäkučká tráva chodníka jemne hladila naše chodidlá. Sem tam sa objavila ochutnávka snehu. Tenisky občas šliapli do mokrej mláky. Aj vysušené medvedie hovienko sa nám vystavilo na obdiv. Bohu vďaka, že bolo už vysušené. Neviem ako by sme dopadli, keby sa z neho ešte parilo To by sme sa asi smiechu nezdržali. V tom čase som išiel na konci kolony, kvôli natáčaniu. A poznáte to pravidlo? Vždy to schytá ten najpomalší, alebo najposlednejší člen výpravy. Vďaka Bohu živí a v poriadku sme doputovali Pod Krížavu. Rozmýšľali sme, že si spravíme na tomto mieste prestávku, no myšlienka sa neujala. A dobre sme spravili. Oddych prišiel na rad neskôr, avšak na oveľa príjemnejšom mieste.

Nasledujúci hrebeň nám pripravil pod nohy súvislú pokrývku snehu. Odhadujem tak desať až dvadsať centimetrov mäkkého a mokrého snehu. No putovanie bolo aj napriek tomu príjemné. Stopku nám vystavilo veľmi vhodné miesto na oddych. Toto privilégium si zaslúžila práve Dlhá lúka, ktorá sa nachádza tesne pred Sedlom Prašivé. Dlhá lúka vyhrala ponúknutými podmienkami. Príjemnou trávou na sedenie, celkom slušným výhľadom na Martin, ale hlavne slnečným teplým lúčom, ktoré na „lúku“ dopadali sa nedalo odolať. Príjemnému oddychu sme venovali asi tak pätnásť minút. Jedlo a tekutiny bolo treba minúť. S ľahším ruksakom sa ide lepšie predsa. Dokonca sa tu dalo aj pospať, také tu boli vhodné podmienky na teplom a záveternom mieste.

Štvrté zastavenie – Minčol

Cez Sedlo Prašivé, kde mala byť pôvodne naša oddychová prestávka, sme pristúpili k poslednému stúpavému úseku trasy. Šesťsto metrov stúpania prešlo ako nič. Vrchol Minčola nás pritiahol ako magnet. Je to naozaj magnet, lebo sme tu neboli samy. Vďaka priaznivému počasiu sme si pobyt na Minčole mohli naplno užiť aj s ďalšími návštevníkmi. Vždy, keď som vystúpil na Minčol, bol som odmenený nádhernou okolitou scenériou. Aj dnes nesklamal. Naši prvonávštevníci na Minčole si tak mohli hneď na prvý krát vychutnať výhľady tohto ikonického vrchu. Sú kopce, na ktoré sa musí chodiť aj niekoľko krát kvôli výhľadom. Minčol je proste istota. Na Čipčí moja hlava ohľadom fotografie zlyhala No na Minčole sa faux pas nekonalo.

Do cieľa

Žltá turistická značka nám robila spoločnosť až do cieľa. Do putovania „žltou“ sa vloudila iba jedna chybička. Chvála Bohu, teda presnejšie Chvála Inke, iba na začiatku. To by nebol spolok PAT a MAT, že? Úvodná časť cez rúbanisko išla prevažne cik-cak (rozumej serpentínami). Pred vrcholným klesaním sme si ešte obzreli novú turistickú útulňu. Krásne voňala čerstvým drevom. Na svoje prvé „použitie“ si však musí ešte počkať. V dobe našej návštevy bola zamknutá, nebola daná do užívania.

No a potom to prišlo. Na také klesanie si už dlho nespomínam. Stehienka mi riadne zahoreli, ale napokon to dali a úspešne ma doniesli k rázcestníku Pod výstupom. A úspešne doniesli aj ostatných. Počas počítania členov výpravy, či sa niekto nestratil, som tu nahlas rozmýšľal, či by nebolo vhodné doplniť aj tabuľku Pod zostupom 

Do cieľa k autu nás doviedla po asfaltovej ceste Turská dolina sprevádzaná Turianskym potokom. Navôkol z doliny do výšky vystupovali nádherné skaly, ktoré nám spríjemňovali putovanie. Už počas chôdze dolinou som spriadal plány ako tieto skaly, ktoré majú svoje meno, v budúcnosti navštívim. Dajte mi trochu času.

Za zmienku stojí ešte spomenúť, že naše dva rýchliky – Mišo a Dúšo v obci Turie netrafili parkovisko s našim autom a prešli sa po žltej do dediny. Ony síce tvrdili že boli na pive, ale ja im to neverím Ony si chceli iba pridať pár sto metrov navyše.

Záver

Nebola to bežná túra. Bola taká výživnejšia, pre silnejšie povahy. A tak ďakujem mojim spoločníkom Inke, Mišovi, Dúšovi a Lubovi za odvahu, za prítomnosť a spoločne nadobudnuté zážitky.

Na záver ešte spomeniem, že spoločný a príjemne strávený turistický deň sme zavŕšili návštevou Reštaurácie Mlynárka v Rajeckých Tepliciach. A aby som nezabudol. Lubo a Inka, ďakujeme za dopravu.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Už bola dohodnutá Poludnica škoda inak by som sa pridala Hádam už čoskoro sa podarí. Krásnu trasu ste dali.

Dnes je to cesta do neznáma. Presnejšie do menej známych kútov Malých Karpát. Aspoň pre nás menej známych. Chceme ešte zastihnúť jar v lesoch. To sa nám aj darí. Že to dnes bude hlavne o stromoch, ešte nevieme. Zatiaľ vidíme bežné stromy s mladými lístkami. Pri vyhliadke skalka sa objavujú prvé stromy s netradične pokrútenými konármi. Pred nami práve prebehla skupinka srniek. Blízko je obora, asi prišli na návštevu k príbuzným…

Pri vystúpení na ďalší vrchol objavujeme rozprávkový úsek. Veru dívať sa na tieto tvary stromov v noci… to by teda bolo. Horor by tu mohli natáčať. To ešte netuším, že na Egreši je tiež jeden z malých obrov. Už moc nevyrastie. Je dutý. A tu niekde má byť aj keška. Spodným otvorom sa dostávam dnu. Až keď som celý dnu, napadne mi, či tu nie je had. Nebol ani had, ani keška…

Vidíme ďalšiu zver. Teraz už vieme, že sme v obore i keď sme nepreliezali žiaden plot a ani neprechádzali cez žiadnu bránku. Proste miestami niet plota. Aspoň tak povedali domáci, ktorí si tiež vybehli na Egreš. Veru, toľkoto zveri sme ešte na jednej turistickej akcii nevideli. Natočiť ju, alebo čo i len odfotiť je trochu problém. Moc neobstojí. Iba chvíľu placho pozerá a mizne. Ako na potvoru tak, aby som nemal žiaden poriadny záber…

Na záver nás čaká čerešnička. Je ňou najstarší a najväčší gaštan jedlý v Malých Karpatoch, a možno aj na Slovensku. Jeho vek odhadujú na 500 rokov. Najodvážnejší až na 750 rokov. Obvod kmeňa vyše 800 centimetrov. Gaštany k nám vraj priniesli Turci. Ak ho priniesli oni, nemôže mať tento strom 750 rokov.

Gaštan rastie pri obci Častá. Tých gaštanov je tu viac, ale tento je naj. Niektorí sú názoru, že samotný názov obce Častá pochádza z latinského názvu gaštanu „Castanea sativa“. Lenže písomné pramene ešte pred príchodom Turkov poznali Častú ako Chuzthu, Chezthey, Chastuc či Chastue. Asi budeme musieť pôvod názvu obce hľadať inde. Alebo že by sa k nám gaštan dostal skôr? Je to strom veľmi užitoční. Vedeli to už starí Rimania, ktorí gaštany mleli na múku a piekli z nej koláče.

Nová Baňa je staré banské mestečko, ktoré má bohatú históriu spojenú s baníctvom. Je tu niekoľko trás náučných chodníkov a my sme si spravili taký mix so zaujímavými miestami. Určite sa sem oplatí prísť, prejsť sa, vidieť a zažiť trochu histórie.

Úvod

Prečo som zvolil túto trasu, keď som na Veľkom Griči už bol? No preto, lebo ma zaujali na trase tie dve výhľadové skaly (Jančekova a Biela), ktoré naši navštívili v apríli minulého roku. Navyše, Veľký Grič je tak ikonický vrch, že sa ho oplatí navštíviť aj viac krát.

Čo sa týka počasia, už od vloženia turistickej akcie na stránku som mal obavy, či sa vôbec bude dať ísť. Verte či neverte v priebehu týždňa sa počasie začalo vylepšovať. Dokonca malo počas dňa vykuknúť aj slniečko, ale naopak vietor ten nie a nie si dať povedať. Rýchlosť okolo 9 m/s neveštila nič príjemné. Nakoniec „Nóri“ to na svojej stránke upravili na 6 m/s, čo bolo nádejné. No prezradím Vám priatelia, že ja som bol rozhodnutý na túto akciu ísť stoj čo stoj, či budú traktory padať či nie 

No a na koniec úvodu spomeniem, že Inka a Lubo potvrdili moje slová z predchádzajúceho komentára, že práve ony budú tí čo mi nedajú košom, ak pôjde o turistiku pre silnejšie povahy. Cesta do obce Cígeľ bola pohodová a parkovanie bolo presne na tom mieste, o ktorom som zamýšľal už pri plánovaní akcie.

Štartovanie turistickej akcie prebiehalo presne podľa Romanových zvyklostí a inštrukcií. Dal som si tu námahu pripraviť si pre túto jedinečnú procedúru kvalitné varené vínko, ktoré nám v chladnejšom a veternejšom počasí prišlo nanajvýš vhod.

Putovanie

Prvé zastavenie – Jančekova skala

Putovať sme začali hneď po žltej turistickej značke a priamo k miestnej zjazdovke, ktorú sme už pri parkovaní jasne videli. Prvé stovky metrov boli jemnejšie a viedli popod spomínanú zjazdovku a neskôr aj vedľa vodnej nádrže, ktorej názov som nezistil. Po tom, čo sa nám vodná hladina stratila z očí prišla tá pravá turistika. Od tejto chvíle sme čelili prakticky až na hrebeň ustavičnému stúpaniu. Mali sme vystúpať 520 metrov výškových a poviem Vám nebol to med lízať. Oddych nám poskytla práve Jančekova skala. Už pri záverečnom stúpaní k nej bola naďaleko vidieť a lákala nás svojim prekrásnym výhľadom. My sme jej ponuku neodmietli a pobudli na nej tak 10–15 minút.

Vrchol skrášľuje vysoký chrómový dvojkríž a miesto obsahuje aj sedenie/lavičku. Bol to naozaj plodne strávený čas. Z vrcholu je parádny výhľad na Hornonitriansku kotlinu. „Vetrík“, ktorý v čase nášho pobytu na Jančekovej skale jemne povieval , nám nedovolil dlhší pobyt. Nalepenie klubovej nálepky a spoločnú fotografiu sme si neodpustili a vydali sa ďalej na hrebeň k „červenej“ Ponitrianskej magistrále.

Druhé zastavenie – Biela skala

Nasledujúca časť trasy neviedla po turistickom chodníku. K správnej orientácii mi zdarne pomáhali moje „múdre“ hodinky. Musím konštatovať, že pre mňa majú neoceniteľný význam. Počas celej trasy som sa pomýlil iba dva krát. Áááááá. Vlastne len raz. Lebo prvý krát, hneď za vodnou nádržou, mi zapípali pre zlý smer. Nakoniec to nebol zlý smer, my sme striktne išli po žltej. To som si len ja pri plánovaní skrátil krátky úsek, ktorý na chvíľu odbočil zo spomínanej žltej. A druhý krát to bola vyložene moja chyba. Po tom, čo sme dorazili pri zostupe na „zelenú“ poslal som náš konvoj zlým smerom. Vďaka pípajúcim hodinkám som to rýchlo zbadal. Pred tým som zabudol trasu skontrolovať. To bolo všetko. Naozaj! Prisahám!

Trasa na hrebeň, presnejšie do miesta s názvom Pod Bielym kameňom, bola výživná. Ani na chvíľu stúpanie nepovolilo. Táto trasa sa mi veľmi páčila. Bola rozmanitá čo sa týka typov lesov/stromov. Ihličnany sa striedali s listnáčmi. Po krajoch chodníka sa konečne ukázali aj skaly, ktoré boli vďačným objektom na filmovanie a fotenie. Dokonca nám aj prvý krát spoza oblakov vykuklo teplé hrejivé slniečko. Tento fakt sme vďačne prijali. Putovali sme prevažne lesom, takže vietor sa do nás nemohol naplno oprieť, čo bolo dobré. Prakticky sme si ani nerobili prestávky a zastavili sa až v spomínanom mieste pod Bielym kameňom. Tu sme dokonca stretli troch ultra trialistov (dvaja chlapi a žena). Pribehli zrejme tiež z Cígeľa, smerovali na Bielu skalu a potom po modrej cez Dierovce zbehli späť.

Rázcestník Pod Bielym kameňom sa nachádza už na „červenej“ Ponitrianskej magistrále. Tá sa stala našou spoločníčkou na ďalšej trase. No najprv nás potešila svojimi neskutočnými výhľadmi Biela skala. Od rázcestníka je vzdialená iba štyristo metrov a nenavštíviť ju by bol smrteľný turistický hriech. My sme si návštevu a jej výhľady užili plným dúškom. Moje turistické srdce plesalo od radosti a tej krásy sa nedalo nabažiť. Na „skale“ sme si opäť odbili cca 15 minútovú gastronomickú a pitnú prestávku. Skalu sme dôkladne preskúmali a pozreli aj časť, kde bol zakázaný vstup, kvôli odtrhnutej skale. Je to časť skaly, ktorá to má zrejme už spočítané a o pár desiatok či stovkách rokov spadne na les čupiaci pod ňou. My sme na exponovanú časť odtrhnutej skaly z bezpečnostných dôvodov neliezli. Pred odchodom som samozrejme ukryl naše postavičky do čiernej skrinky.

Tretie zastavenie – Veľký Grič

Nasledujúca trasa na Veľký Grič viedla výhradne po Ponitrianskej magistrále. Bola to taká pohodová ustavične klesajúca časť trasy. Asi po kilometri chôdze sme spozorneli pri čítaní tabuľky na strome, kde bolo napísané červeným písmom: POZOR!! Náročný úsek. Neviem, čo to malo znamenať, ale nasledujúci úsek bol síce prudší a kamenistý, ale čo do náročnosti slabší. Po ľavej strane nás sprevádzal taký pekný kamenistý val. Proste zážitok a nie „Náročný úsek“. My, čo máme za sebou tých zážitkov niekoľko sme si to skôr užívali. Po Dierovce červenú magistrálu sprevádzala aj modrá, no tá odbočila na tomto mieste práve dole do Cígeľa.

Pred posledným klesavým úsekom sme na päť minút zastavili. Dôvodom bolo príjemne hrejivé slniečko na peknom mieste. Malý hlinený kopček na tomto mieste sme zneužili ako podnos, pre naše nerezové poháriky, ktoré na plné hrdlo kričali „naplňte nás!“ Čo myslíte? Poslúchli sme? Jasne že áno Zbavili sme sa posledného obsahu blahodarnej a povzbudzujúcej tekutiny Viete, ako sa parádne išlo potom na Veľký Grič? Ani neviem, ako nám ubehlo nasledujúcich 35 minút a už sme cupitali pod tabuľkou s nápisom Veľký Grič.

Naše kroky zastavila až jeho neďaleká časť s ikonickým výhľadom opäť na Hornonitriansku kotlinu, s čupiacou Handlovou priamo pod Malým Gričom. Bola to naozaj pastva pre oči. Na vyhliadke dokonca ani nebol silný vietor, ktorý by nám znepríjemňoval pobyt. Oplatilo sa tu stráviť tridsať minút oddychom a kochaním sa. Dokonca boli aj ďaleké výhľady. V popredí sme videli Kremnické vrchy a hneď nad nimi sa týčila Veľká Fatra. Proste nádhera.

Počas nášho pobytu dokonca „dobehol“ na vyhliadku aj starší pán, ktorý trasu z Cígeľa práve na Veľký Grič často absolvuje behom. Chvíľu sme spolu kecali a aby nevychladol, pokračoval ďalej. My sme sa chvíľu po ňom pobrali tiež. Stihli sme spoločnú fotku na vyhliadke a na tyčku vrcholovej tabuľky nalepiť klubovú nálepku. Predstavte si, že na domčeku vrcholovej knihy odoláva drsným poveternostným podmienkam naša stará klubová nálepka, ktorú som tu pred piatimi rokmi nalepil. Obdivuhodné, že vydržala.

Do cieľa

Záverečná časť trasy najprv viedla prudkým klesaním mimo turistický chodník, na ktorom bolo množstvo popadaných stromov/stromčekov. Ešte že máme vo výbave aj základné gymnastické schopnosti a preto táto výzva bola pre nás hračkou. Asi po sedemsto metroch si nás vzala pod patronát zelená turistická značka. Nádhernou dolinou s množstvom do výšky vystupujúcich skalných brál a v závere po príjemných lúkach nás úspešne doviedla do cieľa k autu.

Záver

Už pri plánovaní tejto akcie a pri sledovaní vývoja počasia som mal jemné obavy. Tie sa však našťastie po absolvovaní tejto nádhernej trasy Chvála Bohu nepotvrdili. Áno bol vietor. Bol aj silnejší, ale dalo sa to vydržať. Zato oblačnosť, ktorú blázniví „Nóri“ predpovedali, zostala ich zbožným prianím a nič z ich predpovede sa nepotvrdilo. Len ten vietor. Ten sa potvrdil. A to bolo málo na odradenie našich brutálnych turistických túžob.

Chcem poďakovať INKE a LUBOVI, za jedinečnú spoločnosť, za krásne strávené spoločné chvíle v pohorí Vtáčnik. Ďakujem, že ste boli so mnou.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Marečku, ako som Ti už spomínal, ja tento rok na Železného pútnika nejdem.
Ty si to každopádne mierou vrchovatou uži. Budem na Teba myslieť.

Túto časť trasy Železného pútnika som sa rozhodol absolvovať za účelom rozmiestnenia reflexných značiek na trasu.