Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Po minuloročnej dobrej skúsenosti s touto pôstnou nočnou púťou som sa rozhodol, že výzvu Mareka zúčastniť sa Železného pútnika, neodmietnem. Priznám sa že rozhodol aj fakt, že tento rok som ešte neabsolvoval diaľkový pochod. A keďže v máji ideme na tradičný Pochod Praha-Prčice, je potrebné diaľkový pochod natrénovať. Nevedel som ako sa zachovajú moje nohy na tejto púti, ale to ani Rado, ktorý sa k nám pridal z toho istého dôvodu.

Musím a chcem na tomto mieste poznamenať, že tento rok zlyhala logistika. S Marekom som bol dohodnutý, že prídem do Naháča autom a do Trstína pôjdeme spolu. Avšak Marek už doma nebol a tak nás musel a chcel do Trstína zaviesť Ondrej. Ondrej ďakujeme za dopravu.

Putovanie

Trstín – Kostol sv. Petra a Pavla

Na rozdiel od minulého roku sa štartovalo v Trstíne v uvedenom kostole. Dôvodom bolo to, že do malého kostolíka v Hájičku sa zmestí málo pútnikov počas zahajujúcej svätej omše. No i tak bol kostol v Trstíne plný a napríklad ja som sa do neho vôbec nedostal a musel tak omšu absolvovať vonku pri reproduktore.

Trstín – Hájiček

Napísal som, že sa štartovalo v Trstíne, ale nie je to úplná pravda. Oficiálny štart sa konal predsa len tradične od kostolíka Sedembolestnej Panny Márie v Hájičku. Na toto miesto sme sa presunuli hneď po omši. Celú trasu, ktorú sme absolvovali teraz i potom po ceste až do Smoleníc k stanici, príkladne zabezpečoval Hasičský zbor a Polícia, za čo im patrí veľká vďaka. Oficiálny štart bol teda tradičný z Hájička.

Kultúrny dom Plavecký Mikuláš

Trasa k bodu občerstvenia bola pre nejedného pútnika strastiplná Nie každý deň absolvujeme turistiku v noci. V tom je táto púť jedinečná a zaujímavá. Na tejto púti ma baví to, že človek nejde nočným lesom celkom sám. Zažil som takýchto samostatných nočných pochodov už niekoľko, no keď vidíte pred a za sebou turistov, je to o niečom inom.

Táto púť vyžaduje aj určitú mieru kondičky, hlavne pri prechode cez Malé Karpaty. Človek ktorý si myslí, že vstane z gauča a prejde z Trstína do Šaštína je na veľkom omyle. Bol by som zvedavý, koľkí z odhadovaného počtu 380 pútnikov prišlo až do Šaštína?

Veľmi pozitívne a priznám sa aj pre mňa, je občerstvenie v Plaveckom Mikuláši. Myslím si, že nejeden pútnik túto možnosť vrelo privítal. Musím pochváliť organizátorov, že pre nás vyčerpaných pútnikov prichystali jedinečné, chvályhodné a chutné pohostenie. Ponúkali sa koláčiky, praclíky, buchty, štrúdle, proste poživeň všetkého druhu – sladká i slaná. Po ruke bolo množstvo nápojov, káva a nechýbali ani tie „tuhé“ nápoje. Sponzor duchovného podujatia sa blysol parádnou a chutnou medovinou. Nezabudnem spomenúť, že pán páter Michal Nižnánsky si išiel „nohy zlomiť“ aby obslúžil všetkých pútnikov. A treba pochváliť aj ostatných duchovných z radov organizátorov pre ich obetavú a prospešnú prácu. My pútnici Vám vyslovujeme veľké ĎAKUJEM a Pán BOH zaplať. Na našej púti to bolo príjemné miesto, kde sme si mohli oddýchnuť, posilniť sa a načerpať nové sily.

Bazilika Sedembolestnej Panny Márie Šaštín-Stráže

Po príjemnejších chvíľach prišli na rad tie menej príjemné. Putovanie do Šaštína prevažne po asfalte nie je to pravé orechové. Avšak treba sa s tým zmieriť a vedieť sa zaprieť. O tom predsa je Železný pútnik. Táto časť putovania bola pre mňa monotónna, ale nie nezaujímavá v spoločnosti mojich spoločníkov. Navyše lepšiu náladu do našich radov priniesli dve jemné kvetinky. V Plaveckom Mikuláši sa k nám pridali na dvadsať kilometrovú trasu Mareková manželka Andrejka i sestra Evka. Ony síce išli v tesnom závese za nami, ale ako dobre namazaný stroj. Vždy keď som sa otočil dozadu, bolo na dosah ich svetlo čeloviek. Boli pripravené, v prípade ak by sa nám nechcelo, nás dokopať až do cieľa  

Z minulého ročníka som si pamätal, že za Lakšárskou Novou Vsou nám dá nepríjemná asfaltka zbohom. A práve na túto záverečnú, pieskovú trasu som sa veľmi tešil. Je to doslova balzam na unavené nohy. Ja všeobecne nemám rád asfalt, to každý vie. A tak bola moja radosť dvojnásobná, keď moje nohy prvý krát stupili, na nohám lahodiaci „záhorácky“ piesok. Od tejto chvíle som vedel, že dnešnú púť úspešne dobojujem i keď trasa z Lakšárskej Novej Vsi do Šaštína je nekonečná.

Po príchode do Šaštína nás pritúlili organizátori v budove predajne Dominik v susedstve baziliky. Mohli sme si tu oddýchnuť a hlavne mi skoršie príchodzí počkať na ostatných. Mnohým „unaveným“ pútnikom prišiel oddych pred záverečnou svätou omšou o 6.00 hod. vhod. Aj tu nám pohostinní organizátori ponúkli občerstvenie. Páter Michal opäť exceloval svojou obetavosťou a svojim čašníckym umením, by mohol konkurovať ktorémukoľvek špičkovému čašníkovi. Páter Michal i ostatní obsluhujúci ĎAKUJEME.

Záver

Záver tejto pôstnej duchovnej púte vyplnila svätá omša v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie. Bola to dôstojná bodka za touto veľmi vydarenou pútnickou akciou. Môžem povedať, že ja som si túto duchovnú púť naplno užil a mala pre mňa veľký význam. Domov som si odniesol nie len únavu, ale aj parádne zážitky a hlavne pocity, že som opäť niečo dobré vykonal pre svoje TELO a DUŠU.

Ďakujem mojim ženským i mužským spolu pútnikom za účasť a veľký prínos na tejto duchovnej púti.

Dovidenia na budúcom ročníku Železného pútnika.

Úvod

Priznám sa, že túto turistickú akciu som nevymyslel ja. Inšpiráciu som si vzal z tohto videa pána v dôchodkovom veku. Zdala sa mi táto trasa zaujímavá a tak som nekreslil túto trasu ako okruh so začiatkom v Hornom Moštenci a prechodom takého malého hrebienka v Považskom podolí na rozbeh, aby sme absolvovali okruh. Autá sme zaparkovali v spomenutej obci pri cintoríne. Dá sa tu pohodlne parkovať.

Veľmi ma potešilo, že na túto akciu sme nešli iba dvaja. Ja a Jozef. To bola naša predikcia, keď sme sa spolu na tejto akcii dohadovali. Nechcem tu nikoho vyzdvihovať, lebo Vás všetkých mám rád a rád s Vami na turistiku chodím, ale musím povedať že obzvlášť som sa tento raz tešil na Mariku. Snáď mi to Vy ostatní prepáčite, ale Marika je tá osoba, ktorá na našej turistike už dlho nebola. Naposledy som s Marikou bol 23.10.2022 na akcii Repete – Klížske Hradište, Michalov vrch a spol. A to je snáď dostatočne dávno, aby som sa na ňu tešil 

Putovanie

Prielohy

Prvé naše kroky viedli na druhý najvyšší vrch Považského podolia s názvom Prielohy. Po výdatných niekoľko dňových dažďoch nás viedla hore už od začiatku dosť blatistá cestička. Občas niekto frflal, ale po krátkej chvíli bolo možné ísť po kraji tejto cesty po mäkučkej tráve. A tak sme tento, na chôdzu príjemnejší povrch, okamžite využili. Trasa k spomínanému vrchu nie je vôbec náročná. Vedie pozvoľným a jemným stúpaním. Vrch sa nachádza rovno na neznačenom chodníku. My sme na ňom chvíľu pobudli len preto, aby sme si trochu oddýchli a občerstvili sa. Veľmi som ocenil Dušanov pojazdný bar A myslím že aj ostatní, ktorí využili jeho služby. Po prestávke nasledoval trochu strmší zostup do obce Tŕstie.

Tŕstie a Podskalie

Trasa do Tŕstia viedla chvíľu ťažko rozoznateľným chodníkom, no po chvíli sa nám už ukázal zreteľný chodník, ktorý nás už doviedol do obce. V obci sa nachádza autobusová zastávka a tak sme ju v mene oddychu a ďalšieho občerstvenia ihneď obsadili. No v Tŕstí sme sa príliš dlho nezdržali a pokračovali do ďalšej obce s názvom Podskalie. Táto obec je najčastejším východiskovým bodom pre návštevu Podskalského Roháča, nášho hlavného bodu výletu. Než sme však do Podskalia doputovali museli sme prejsť presne dva kilometre po asfalte medzi týmito dedinami. Vôbec nám to nevadilo, lebo sme vedeli, že ďalšia trasa bude oveľa príjemnejšia. V Podskáli sme sa na chvíľu pristavili pri miestnom prameni a ochutnali vodu z neho. A pokračovali sme ďalej.

Podskalský Roháč

Tesne za dedinou sa nachádza Kaplnka Panny Márie Snežnej. Pri kaplnke sa nachádza aj informačná tabuľa s informáciami o NPR Podskalský Roháč. Zároveň je to bod, z ktorého sa nastupuje hore do „skál“. Na túto časť trasy sa každý účastník akcie veľmi tešil. Oficiálny vstup / nástup vedie popod peknú drevenú bránu s názvom Podskalský Roháč. Zároveň bola táto drevená brána parádna kulisa ku spoločnej fotografii, ktorú sme si nezabudli vyrobiť. No a potom. Šup ho hore strminou.

Táto časť trasy a jej stúpanie je zážitková vec. Úvod nie je taký prudký ako tá časť, ktorá príde neskôr. Obzvlášť som sa tešil na záverečnú časť stúpania. Vedel som, že v závere sa nám do cesty postaví „diera“ s príznačným názvom Myšacia diera. Bolo to naozaj zaujímavé. Nie každý bol ochotný podstúpiť plazenie sa cez túto „dieru“. Niektorí z nás využili služby natiahnutého lana vedľa Myšacej diery. Ja som to pomocou lana skúšal tiež, ale môj ťažký zadok a ruksak okamžite zavrhol túto cestu. Myšacia diera sa dá preliezť iba bez ruksaku a tak putoval z môjho chrbta, aby som vôbec mohol preliezť cez túto úzku dieru.

Veľmi zaujímavý je postupný výstup na vrchol pomocou lana. Tu sa potvrdilo, že v našom turistickom spolku sú iba gentlemani a tí okamžite pomohli našim kvetinkám sa s týmto výstupom vysporiadať. Jemné až profesorské pridržiavanie a tlačenie za roztomilé dámske ritky malo svoj sto percentný efekt. Obzvlášť pomoc gentlemanov potrebovala naša Marta, ale aj ona to nakoniec hrdinsky zvládla. Úspešne a bez ujmy sme všetci vystúpili na vrchol a naplno sme tak mohli nasať nádherné výhľady z tohto vrcholu. Prestávka na oddych po výstupe a občerstvenie každému prišla vhod. Nevadil nám ani vietor, ktorý na vrchole panoval. Našli sme si kúsok závetria. Na vrchole sme pobudli tak tridsať minút. Bol to dostatočný čas na oddych a kochanie sa.

Roháč

Podskalský Roháč je NPR, ale vrchol s názvom Roháč je vzdialený 1300 metrov od tohto bodu. Cesta k nemu je krkolomná, ale zaujímavá s mnohými peknými výhľadmi. My sme ľudia, ktorí si takéto vzácne a pekné chvíle vedia naplno užiť. A v takomto peknom rozpoložení a s dobrým pocitom sme doputovali k Roháču, teda k jeho betónovému bodu. Z Roháča však nečakajte žiadne pekné výhľady. Vrchol je zalesnený. Nebol dôvod sa tu dlho zdržiavať. Čas na vrchole využil náš „Tête de la Course“ iba na to, aby sme sa počkali a po chvíli pokračovali ďalej.

Snožek a jaskyňa Humno

Od Roháča po spomínaný Snožek, čo je turistické oddychové miesto, vedie príjemná nenáročná, jemne zvlnená cestička. Našim cieľom bola jaskyňa Humno. Bol to pravdupovediac smelý plán. Vysvetlím. Zoberte si, že máte v nohách pár kilometrov. Trasa sa chýli ku koncu. Únava trasie s nohami. Výstup hore do kopca ku Snožku sme ešte zvládli. A stále bez reptania Avšak potom prišiel úsek, kde bolo treba klesať asi sto metrov k spomínanej jaskyni. Ja som to individuálne skúšal, zatiaľ čo ostatní stále stáli na vrchole prehovárajúc sa na nasledovanie šialenca Vinca. Obzrel som sa. A tá moja tlupa na vrchole stále stojí. No nič. Hovorím si. Dnes nie. Jaskyňu Humno vzdávam. A tak som sa vrátil a rýchlo dobehol ostatných, ktorí už boli na ceste k Snožku. Na chvíľu som sa pristavil na mieste, kde je legendárny výhľad na „ALPY“. A potom som už dobehol mojich súpútnikov.

Do cieľa cez Dielec

Ako to už býva na turistike. Keď sa ide „do kopca“ musí sa z neho aj zliezť. Takýto charakter mala naša záverečná časť trasy. A nič na tom nezmenila ani návšteva najvyššieho vrchu Považského podolia s názvom Dielec, pretože tá bola v rámci klesania do obce Horný Moštenec. Každému účastníkovi pribudol do itinerára ďalší najvyšší vrch pohoria. To si treba uvedomiť. Je to výnimočné. Možno už nikdy do tejto časti Súľovských vrchov a Považského podolia nezablúdime.

Na koniec iba spomeniem, ako nás „dobehla“ časť našej výpravy, keď poslednú časť trasy riešila podľa seba a nedbala na nakreslenú trasu My oklamaní sme v dobrom čakali na ostatných v domnení, že sa zdržali a ony šli inou trasou. Toľko k záveru.

Záver

Chcem sa Vám všetkým zúčastneným poďakovať za vašu nezištnú prítomnosť a vytvorenie jedinečnej turistickej atmosféry na tejto skvelej a veľmi zaujímavej trase. Bol som s Vami rád a už teraz sa teším na ďalšie dobrodružstvá s Vami. Majte sa krásne a hlavne zdravo.

Dovidenia nabudúce!

Úvod

Jožovým priateľom Milke a Jozefovi evidentne zachutila naša Silvestrovská turistická akcia, ktorej sa zúčastnili ako hostia. Milka dnes absolvovala už druhú akciu spolku, no s Jozefom sme sa mohli už zoznámiť na Jožových fotografiách z Nórska, keď boli spolu na vrchu Heilhornet. Takže Jozef a aj Milka sa stali prakticky plynulo našimi členmi spolku. Musím konštatovať, že posledný týždeň je akýsi úrodný na nových členov.

A v úvode ešte spomeniem, že som v tom celkom nevinne. Síce Jožo už o chýbajúcom autobusovom spoji z Oponíc hovoril, ale ja pridám moje postrehy/skúse­nosti. Osobne a za mojim chrbtom stojacím Jožom sme na vlastné oči videli v internetovej aplikácii CP autobusy, že inklinovaný spoj 3.2.2024 má ísť. No nešiel, lebo na zastávke nalepený nový grafikon platný od 1.2.2024 to poprel. Mne osobne sa to stalo už druhý krát a tak som sa rozhodol, že apke CP autobusy prestanem veriť  – houk.

Putovanie

Studený hrad

Štartovali sme tradične „vitamínmi“. No bol tu určitý rozdiel oproti zaužívaným zvyklostiam a to, že sme štartovali na dvoch miestach. V Oponiciach i v Jelenci 

Dnes to bolo iné na rozdiel tomu, čo som zažil minulú nedeľu v Javorníkoch. Po snehu tu dole ani chýru ani slychu. Zato v úvode sme si zažili trochu blata. Ešte šťastie, že blato vystriedala turistická cestička pokrytá lístím. Len čo sme minuli Remitáž nás jemné stúpanie doviedlo na Studený a zafúkaný hrad. Silný vietor nám nedovolil pridlho zotrvať na jeho skalnatom povrchu. Iba chvíľu nás zdržali pekné výhľady, no blízkosť hradu Gýmeš nám velila pokračovať ďalej.

Hrad Gýmeš

Tento hrad je už o inom. Je to podstatne väčší a zachovalejší objekt ako Studený hrad. Ja s Jožom sme tu už v minulosti boli, ale pre Milku a Jozefa to bola nová skúsenosť. Hrad sme chvíľu preskúmavali, no vietor si aj tu vybral svoju daň. Podstatne nám skrátil prehliadku. Avšak nezabránil nám, aby sme sa skryli v jeho útrobách a absolvovali gastronomickú prestávku. Tejto činnosti dominovala jeho tekutá zložka „Čaj“ bol vynikajúci Hneď sa mi po ňom išlo ďalej lepšie. Po odchode nás čakal ďalší vrchol. Nebol však „gastronomický“.

Veľká skala

Stúpanie na túto skalu malo punc previerky našich fyzických schopností. Počas stúpania sa mi na čele objavili akési tekuté kvapky a bolo mi divne teplo. Niekto zozadu kolóny iba uštipačne poznamenal, že to bude zrejme to „štartovné“. Ja som si týmto tvrdením nie celkom istý, lebo tá tekutina na mojom čele bola úplne číra a to „štartovné“ malo medovú farbu Takže mi logicky z toho vychádza, že to bol predsa len pot Zadýchaní sme úspešne vystúpili na tento riadne skalnatý kopec. Presvedčili sme sa na vlastné oči, že názov Veľká skala prislúcha tomuto vrcholu právom. Jeho výhľady sme mierou vrchovatou využili na kochanie sa. Dokonca sa v diaľke objavilo aj slniečko a jeho lúče prenikajúce cez oblaky mali magický nádych. Návštevu Veľkej skaly ukončila spoločná imidžová fotografia.

Oponický hrad

K Oponickému hradu naše kroky viedlo už iba klesanie. Po asi 1200 metroch sme dorazili na tento pekný a rekonštruovaný hrad. Na jeho okraji je miestečko na oddych a opekanie. Bolo to prvé miesto, keď nepočítam závetrie medzi stromami pri putovaní, kde sa dal vypustiť môj „lietajúci vták“. Ja som priaznivé veterné podmienky využil a urobil som niekoľko výpravných náletov na tento pekný a zachovalý hrad. Zároveň sme absolvovali prehliadku hradu a posilnili sa jedlom a pitím.

Do cieľa

Záver trasy viedol príjemným klesaním, ale dojem nám kazilo bahno, ktorému sme sa museli vyhnúť obchádzaním po náročnom teréne plného popadaných stromov, kríkov a náletových drevín. No i tak nám to nepokazilo pekný dojem a zážitky to naopak umocnilo. Úspešne sme dokráčali k môjmu autu. Niekto utrúsil pred príchodom, či tam vôbec auto bude. Ale ono tam bolo A ešte jedna poznámka padla, aby sme si znova objednali taxík do Jelenca a trasu si zopakovali. Tento návrh sa neujal

Záver

Ďakujem Jožovi, Milke a Jozefovi za účasť a vytvorenie skvelej partie pri našom putovaní naprieč Tribečom. Návšteva troch hradov v jeden deň nie je častým počinom. My sme si trasu naplno užili a už teraz sa tešíme na ďalšie dobrodružstvo.

Dovidenia nabudúce!

Parkujeme v Oponiciach pred krčmou. Hneď vedľa je Jednota. Snáď tu parkovať môžu aj iní, ako hostia. Žiadna ceduľka. Auto zostáva tu. A teraz poďme na zastávku počkať si na autobus. Vincent len tak pre istotu pozrie do papierového lístka na zastávke, len na potvrdenie, že autobus ide. No počkať, ale tvár človeka istého si odchodom autobusu vyzerá úplne inak! Jožo, veď si mi v robote pozeral cez plece, či ten autobus ide! Áno, na internete šiel aj v sobotu, ale túto sobotu už nepôjde. Pred dvomi dňami zmenili grafikon. Smola.

Čo teraz? Máme viacero možností. Urobiť si akýsi okruh tu pri Oponickom hrade, presunúť sa autom do Nitry a absolvovať nejaký okruh Zoborom, alebo taxík? Vincent už gúgli číslo na nejakú taxislužbu. Ja ho medzitým inštruujem, aby sa dopredu nezabudol opýtať na cenu. To som nemal hovoriť, lebo to dopadlo tak, že vytočil číslo a zvoniaci mobil mi dal do ruky s tým, že nech si to vybavím sám. Tak som vybavil. O 7 minút bude taxík voľný a potom príde pre nás.

Za Nitrou dobiehame autobus, na ktorý sme mali v Nitre prestupovať. Taxík nemá problém autobus obehnúť a tak sme do Jelenca dorazili asi o minútu skôr, ako keby sme šli autobusom. Stálo nás to necelých 30 éčiek. Keď sa to rozráta medzi štyroch, nie je to až také hrozné. A navyše si začíname uvedomovať, že šlo o historický okamih. Po prvý krát sme šli na turistiku taxíkom. Ešte že nás viac nebolo, lebo by sme sa do taxíka všetci nepomestili.

Dnes má fučať. Zo začiatku sme v závetrí. Príchodom na Studený hrad sa to však mení. Vietor je nepríjemný. Dlho tu nevydržíme. Aspoň sme zistili, prečo sa hrad volá Studený. Zopár záberov a poďho na Gýmeš. Znovu sme medzi stromami, znovu v závetrí. A znovu fúka, tentoraz na hrade Gýmeš. Tu ale na rozdiel od Studeného hradu sú aj múry a za múry sa dá skryť. Kedysi múry kryli pred šípmi a inými vymoženosťami stredoveku a začiatku novoveku, dnes nás chránia pred vetrom.

Vincent sa zakecal. My medzitým ideme nakuknúť do pivnice a kaplnky. Kocháme sa, fotíme, obdivujeme… a zrazu je nám akosi dlho. Videl niekto Vincenta? Nevidel? Kde je? Nie je? Volám mu. Na druhý pokus sa spojenie podarilo. Kde si? Už za Gaštanicou? Aj my sme na mieste na písmenko G, ale gaštanica to nie je. Stále sme na hrade Gýmeš. Tak nás pekne počkaj. A to hnal, aby nás dobehol a nakoniec sme museli dobehnúť my jeho. Ako u Pata a Mata…

A znovu sme v závetrí. O závetrie prichádzame až pri vrchole Veľkej skaly. Znovu zopár fotiek a pokračujeme. Znovu v závetrí, ale iba po Oponický hrad. Dnes na najvyšších miestach fučí. Inak pohoda. Za Oponickým hradom nás čaká najblativejší úsek cesty. Vlastne ani prekvapivo veľa blata nebolo. Len zo začiatku pri Remitáži. Klasika, ťažba dreva, cesta rozbitá. A potom až tu za Oponickým hradom. Tu je to ale akosi blatisté takmer stále.

Prichádzame k autu. V krčme sa svieti. Že by sa z nás stali zákazníci? Ale len preto, že sme tu parkovali! Ideme dnu. No počkať! Pri kofole tu iba nebudeme. Toto vyzerá na pizzeriu. Zrazu ceduľka, v pondelok nevaríme. Aj jaj, aby tu nebola ešte jedna! Dnes varíte? Výborne, tak nám jednu pizzu prineste a k tomu kofolu či pivo. Každému na čo má chuť. Prichádza čašník s pizzou a ospravedlňuje sa, že v strede sa mu urobila diera. Vraj nám môže doniesť inú. Z Vincenta však prehovorí hlad, čo ste, my zjeme aj tú dieru!

Úvod

Je mi veľmi ľúto, že istý účastník tejto akcie Jozef, náhle v piatok odriekol svoju účasť kvôli chorobe. Naopak potešila ma svojou účasťou Darinka. Tým, že sa Darinka zúčastnila na tejto akcii, splnila podmienky pre vstup do nášho turistického spolku. A to absolvovať minimálne tri akcie ako hostka. Pre poriadok ich tu vymenujem:

1. Prvá akcia bola Veľký Manín z netradičnej strany v Súľovských vrchoch
2. Druhá akcia bola Na rozhľadňu Dubeň a vyhliadku Straník z Budatína v Kysuckej vrchovine
3. Tretia je táto akcia v Javorníkoch

Takže Vám slávnostne oznamujem, že náš turistický spolok PAT a MAT sa rozrástol o novú kvetinku DARINKU. Konto jej vytvorím onedlho, len čo mi pošle fotografiu. Týmto Ťa Darinka v mene nášho spolku vítam a prajem Ti aby si si turistické akcie nášho a odteraz aj Tvojho spolku, na ktorých sa zúčastníš užívala.

No a aby som nezabudol na začiatku spomeniem, že Ľudka mi v sobotu večer volala, ako to ráno bude a či sa vôbec ide. Ona vážne pochybovala, či sa akcia uskutoční. No nevie, že ja som bol rozhodnutý ísť na akciu aj sám.

Dopravu na akciu som zabezpečil ja a pred príchodom do Lednických Rovní som zažil nepríjemný zážitok, keď som zabudol odbočiť na Ilavu a bol som tým pádom nútený pokračovať až do Púchova a odtiaľ sa vracať do Lednických Rovní.

Auto sme zaparkovali presne podľa plánu, na príjemnom mieste pri Lurdskej jaskyni Panny Márie. O „štartovaciu procedúru“ sa postarala Ľudka svojím výborným bylinným nápojom, čim začína vážne konkurovať štartovacím procedúram v podaní Romana, Joža či Dušana, alebo iným členom spolku 

Putovanie

Rozhľadňa Štiavnik

Pri spomínanej Lurdskej jaskyni vyteká aj prameň. Ľudka okamžite využila jeho služby a do fľašky si nabrala jeho blahodarnú vodu. Už doma, keď som pozeral aké sú podmienky na hrebeni som tušil, že zažijeme aj sneh. No vôbec som nečakal, že nás bude sprevádzať celú túru. Trasa prakticky až na hrebeň pohoria vedie jemne naklonenou a mierne stúpajúcou cestou, po ktorej nás občas obehlo nejaké vozidlo. I keď bol všade sneh práve fakt, že touto cestou jazdia aj vozidla, bola kvalitne ujazdená a mi sme sa nemuseli krvopotne brodiť snehom.

Na rozhľadňu je to práve štyri kilometre. A kým sme k nej dorazili stretli sme pár turistov. Samozrejme, že sme s nimi prehodili pár viet, aby bolo naše putovanie spestrené aj o rozhovory s inými ľuďmi. Počas putovania k rozhľadni sme obdivovali každý ponúknutý výhľad. A verte mi, že bolo sa čím kochať. Minimálne okolitou zasneženou nádhernou prírodou. Tesne pred rozhľadňou je turistický prístrešok, v ktorom sme absolvovali krátku prestávku. Bolo treba míňať bylinný nápoj 

Rozhľadňa Štiavnik je situovaná priamo pri ceste. Rozložili sme si tu „tábor“. Kochali sa výhľadmi z rozhľadne. Ja som vytiahol svojho „lietajúceho vtáka“, aby som preskúmal rozhľadňu aj z výšky. Aj sa mi to celkom slušne darilo do doby, keď sa mi prihodila malá nehoda. Pri kruhovom oblete rozhľadne som nepočítal s faktom, že za ňou stúpa kopec, na ktorom stojí. A pri pohľade na display som už len smutne pozoroval, ako „vták“ vlieta do stromu a padá na zem. Obraz sa zasekol a na ňom pohľad hore nohami s vetvami a snehom. A tak som sa vydal hľadať havarovaného nešťastníka. A práve v čase, keď som sa zmieril so stratou som zbadal pod jedným stromom červené a žlté svetlo. „Vták“ bol naozaj hore nohami a pekne si ležal v mäkučkom snehu. Potvora jedna. A tak som neprišiel o „vtáka“ z čoho som mal veľkú radosť.

Villa Brest (občerstvenie)

Pokračovali sme ďalej príjemným pozvoľným stúpaním. Tu Vám musím prezradiť, že už po pár kilometroch, keď sme kontrolovali trasu na mape sme sa rozhodli, že trasu zmeníme. Bolo veľmi žiadúce a priam sa pýtalo urobiť si prestávku v nejakom reštauračnom zariadení. Veď na hrebeni, ktorý zároveň predstavuje lyžiarske stredisko Kasárne sa to podobnými zariadeniami priam hemží. A tak len čo sme sa na chvíľu zastavili pri rázcestníku Butorky sme našu trasu stočili doprava na zelenú turistickú značku vedúcu na Kasárne.

Ako prvý prišiel na ranu Horský hotel Fran. Ten bol však v čase našej návštevy otvorený len pre hostí. Bol úplne plný. A tu Ľudka využila svoje organizačné schopnosti a vyzvedela, že dole pod zjazdovkou sa dá navštíviť Villa Brest. A poviem Vám. Dobre sme zrobili Zostup k Ville nás stál prudkých a šmykľavých sedemdesiat metrov po zjazdovke. No vidina občerstvenia bola nezlomná 

Villa Brest ponúka útulné a príjemné prostredie s chutným jedlom. My sme si dali polievky (fazuľovú a cesnakovú krémovú), kávičku (kapučíno a presso) a nakoniec pivko pre energiu. Musím spomenúť, že reštaurácia ponúka BIO produkty. Mäso z BIOfarmy JEDĽOVNÍK, z tej istej farmy BIO mliečne produkty a napokon kváskový chlieb z neďalekej spriatelenej pekárne. A ešte moja príjemná skúsenosť. Bol som na „wecku“ a skoro mi vypadli oči z jamôk. Toalety aké mali tu, som nevidel ani vo štvorhviezdičkovom hotely. A pre toto všetko príjemné som zanechal pri platení bohaté prepitné až sa začudovala majiteľka pri platení. Toto je moja príjemná skúsenosť so službami vo Ville Brest. A Vám jej návštevu vrelo odporúčam.

Veľký Javorník

Po odchode sme najprv „fučali“ pri zdolávaní spomínaných sedemdesiat metrov po zjazdovke hore. Odmenou nám bola žltá turistická značka, ktorá nás pozvala na cestu do Sedla Gežov po príjemne stúpajúcej vyšliapanej ceste. Je to nádherné prostredie. Na tom sme sa svorne zhodli všetci traja. Nádherná zimná bohato zasnežená príroda nás sprevádzala aj na tejto žltej trase. Pri Javorníckej studničke Prales sme na chvíľu zastavili. Opäť Ľudka naberala vodu z blahodarného prameňa. Ja ako vždy. Kamera v rukách a točím. Dnes výnimočne veľa. Veď toľkej krásy sa nedá nabažiť. A tu pri točení záberu hovorím kvetinkám, „dámy ticho! počúvajte to ticho!“. A naozaj. Prestali sme sa rozprávať a naozaj. Čisté nefalšované ticho. To som ešte v lese nezažil. Nebolo počuť nič, ani vietor (bolo bezvetrie), ani vtáčika letáčika, ani žiadnu zver. Proste hrobové ticho. Niečo neskutočné.

Po tejto zastávke bola ďalšia až v Sedle Gežov. Tu sa začala meniť situácia. Výhľady už neboli také jednoznačné. Začala ich zahaľovať hmla. Proste tisíc metrov je tisíc metrov. Už zo sedla je vidieť najvyšší vrch tohto pohoria Veľký Javorník. Po sedemsto metroch chôdze nás privítal Pán tohto pohoria. Absolvovali sme tu krátku prestávku. Udeľovali sa vrcholové medaily. Občerstvovali sa bylinným likérom Ja, Darinka a Ľudka sme nepohrdli spoločnou fotografiou, ktorú nám navrhol Veľký Javorník. Bolo našou cťou prijať túto ponuku a my MU za ňu pekne ďakujeme. A pred odchodom, keď sme míňali domček vrcholovej knihy, nás tyčka s názvom vrcholu požiadala o nelepenie klubovej nálepky Spolku PAT a MAT. Nepohrdol som.

Zostup do cieľa

Ten sa začal v Sedle pod Veľkým Javorníkom. Moje kvetinky chceli ísť zotrvačnosťou po parádne vyšliapanom chodníku (po červenej). Avšak nakreslená trasa je ťemer nemenná. Teda aspoň u mňa. A tak šup ho medzi stromy po neprešliapanej žltej. Bola to naozaj divočina. V snehu sa síce črtali nejaké stopy, ale posledný napadnutý sneh ich takmer zakryl. A tak ja gentleman som išiel prvý a robil mojim kvetinkám túto trasu aspoň o trochu príjemnejšiu.

Za rázcestníkom Matúšová sme svorne vstúpili do Buntovej doliny, ktorá nás prakticky priviedla až po smerovník Štiavnik, Ráztoka. Celá trasa touto dolinou bola nádherná až rozprávková. Chvíľu pozornosti nám ešte ukradla informačná tabuľa o havárii vojenského lietadla Boeing B-17G-60-BO nazývaného aj „The Old Lady“ v roku 1944 skoro na konci druhej svetovej vojny. A potom sme už dorazili ku Chate Bariny a potom k spomínanému rázcestníku. Pri chate Bariny je zaujímavé miesto. Na „piedestály“ je tu drevená socha poľovníka a jeleňa s krížom na hlave. Aj tomuto miestu sme venovali chvíľu.

Záver putovania bol upokojujúci, pohodový v susedstve zurčiaceho potoka Štiavnik. Bol to čas pre hodnotenie dnešnej túry a o „prehratí“ v hlave všetkých zážitkov, ktoré nás na tejto nádhernej trase potešili a obohatili.

Záver

Mám nesmiernu radosť, že som nemusel na túto akciu ísť sám. Lebo ja som bol rozhodnutý, že pôjdem aj sám. Ale prítomnosť ĽUDKY a DARINKY ma veľmi potešila a obohatila. Opäť som mohol byť s mojimi milými priateľmi, na ktorých sa vždy veľmi teším a ktorí mi veľa dávajú. Opäť som dobil doplna moje baterky. Videl som nádhernú a zasneženú prírodu Javorníkov a zažil tak pravú, nefalšovanú zimnú turistiku.

Ďakujem Ľudke a Darinke za účasť a za skvelé spoločné zážitky. Už teraz sa teším na ďalšie spoločné akcie s Vami. Dovtedy dovidenia!

fantastické fotky

Niečo na mňa lezie, tak sa budem pre istotu kurírovať, aby som bol v pondelok v práci už fit. Škoda, lebo keď som si pozrel živú panorámu a uvidel zasneženú Kohútku a Kasárne, kde v Hájenke pracuje tá pekná recepčná , tak to bude určite super prechádzka.

Pekná trasa, ešte keby tak šla okolo hotela Hájenka, kde by sa dalo v reštaurácii doplniť síl…

Darinka sa hlási zatial..

moooc sa tešíím.. možno pôjdu aj ďalšie dievčatá…

Moj rodny kraj, dufam, ze ste mi neurobili hanbu!

Pekná túra chalani. Je mi úprimne ľúto, že som sa tejto výnimočnej akcie nemohol zúčastniť zvlášť, keď ste navštívil / vystúpili na najvyšší vrch ďalšieho „pohoria“, teda Geomorfologic­kého celku.

Bude mi chýbať v mojom itinerári. Nevadí. Snáď v budúcnosti vyrazím do týchto zaujímavých miest aj ja a Jožovi sa bude chcieť ma sprevádzať. Určite nevideli chalani všetko a ešte je čo objavovať.

Opatrne som vyslal sondy k niektorým členom. Výber trasy ich nezaujal. A ak nejakého jednotlivca predsa len, návšteva čajovne v Tibetparku po turistike už asi nie. Premeškali historickú chvíľu, vidieť piť Dušana aj niečo iné. V tomto prípade čaj. Vlastne hneď dva za sebou. Ale nechajme čajovňu čajovňou, kto chce, ju navštívi. A tak sa stalo, že sme šli dvaja. To sa ale dalo v tomto prípade čakať.

S parkovaním nemáme problém. Auto nepúta žiadnu pozornosť. Zato my áno. Asi kvôli tomu, že máme na nohách poriadne turistické topánky a na chrbtoch sa nám hompáľajú ruksaky. Čumia na nás aj z okoloidúcich áut. Občas niekto aj trochu pribrzdí. Dokonca sa pri nás točí aj auto mestskej polície. Tí však nakoniec majú iný, s nami nesúvisiaci dôvod. A ja som sa doteraz považoval za celkom normálneho. Asi tu nie sú moc zvyknutí na turistov, teda ich podkategóriu, tých horských. A majú na to dobrý dôvod, veď najbližšie hory, ak nerátame Podunajskú pahorkatinu, sú ďaleko celé desiatky kilometrov. Južné výbežky Štiavnických vrchov asi 45 km a južné svahy Zobora dokonca 50 km vzdušnou čiarou.

Zažívame aj zopár prekvapení. Sú príjemné i menej príjemné. Jedným z prekvapení bol kostol sv. Ladislava. Pôsobil na nás ázijským dojmom. Lenže vďaka internetu zisťujem, že ho postavili až toť nedávno. V roku 1913. To síce bolo ešte za Rakúsko-Uhorska, ale s tureckými vojnami to nemá nič spoločné. To, že bol kostol zatvorený, nás už však neprekvapilo. Zato nás prekvapilo, že sme sa nedostali ani do parku hvezdárne. Nevadí.

Na okraji Hurbanova prechádzame ponad koryto starej Žitavy. Dnes bude našou spoločníčkou okrem polí hlavne ona. Mrzne. Ľad vidieť z oboch strán ochrannej hrádze. O mokriny tu niet núdze. Tie sú našim spoločníkom až po zhluk domčekov zvaný Horný Bacher. Opatrne pripravujem Dušana na možné bonusové dobrodružstvá. Zatiaľ však nič tomu nenasvedčuje. Nakoniec sa moje obavy nepotvrdzujú.

Za Horným Bacherom je síce stále rovina, ako všade, kam oko dohliadne, napriek tomu je to tu iné. Objavujeme piesok. Kráčame po ňom. Vidieť ho aj občas na roli. Že by už bol Abov neďaleko? Totiž vrch Abov je piesková duna. Niečo doniesla rieka, niečo dofúkal vietor. Tak nie. Žiadny Abov, ale Révajovská pustatina. Ale asi nie úplne pustá, lebo na poľnej cestičke vidieť stopy zvierat.

Už si zase myslím, že vidím Abov. Po príchode bližšie zisťujeme, že ide o bývalé smetisko. No nič, musím byť ešte trochu trpezlivý. No ale toto už Abov musí byť! Ak nie toto pred nami, čo potom? Aj malé domčeky s vinohradíkmi sa tu začínajú objavovať. To musí byť ono! Veď vinič vraj piesok môže. Teda odtiaľ, potiaľ. Aspoň tak tvrdí Dušan.

Obdivujeme domčeky. Riadne mreže niektoré majú. A niektoré dokonca zamurované okná. Zrazu počujeme džavot. Oproti nám po uličke medzi domčekmi ide kŕdeľ detí. Aj domčeky sa tu zmenili. Sú v horšom stave. Niektoré nemajú už ani strechu. Ešte, že som Dušana na toto pripravoval už pred Horným Bacherom. Raz k tomu na našich potulkách muselo prísť. Deti sú slušné, staršie pekne pozdravia. Menšie sa nás boja. Občas v okne, či vo dverách vidieť ženskú postavu. Na dvore sa mihne osoba so sekerou v ruke. Rúbe drevo. Okolo vrcholu Abova sme len prešli. Vlastne takto sme prešli celou kolóniou i jedným z najväčších pieskových presypov u nás, zvaným Abov.

Znovu sme pri Alúviu Žitavy. Vidieť vodné vtáctvo i ondatry. Na poliach malé státa srniek. Voda a trstina majú svoje čaro. Máme času dosť. Čajovňu otvárajú až o tretej. Preto trasu predlžujeme o roľnícky dom v Martovciach. Podľa mapy sme na mieste, ale domu niet. Teda sú tu domy. Ale žiaden historický so slamenou strechou. Tentoraz s nami turistická mapa trochu vypiekla. Až doma zisťujem, že ten dom existuje, ale o 300 metrov vzdušnou čiarou ďalej, na inej uličke. Nevadí. Dnes nič nevadí, lebo je pekne a sme na čerstvom vzduchu. Len aby čajovňa bola otvorená!

Prichádzame do Hurbanova. Niečo nám ale chýba. Teda Dušanovi. Urobím mu jednu fotku pred vchodom do pivovaru. To sa musí. Lenže v ruke má nesprávnu značku. Ani krajinu netrafil. Guinnes v jeho rukách bije do očí. Radšej ho fotím z okna auta pri naštartovanom motore, keby si to domáci lokálpatrioti náhodou všimli. No, ale teraz už naozaj do tej čajovne!

Úvod

Opäť sa musím opakovať, že Jozef „vyrába“ zaujímavé trasy. I dnes tomu nebolo inak. Inšpiráciou k našej trase bola jeho augustová návšteva Hradiska Valy v Bojnej s rodinou. A pre zaujímavosť miesta si Jozef vtedy povedal, že toto miesto bude zaujímavé aj pre členov nášho spolku. Dnes môžem povedať, že sa nemýlil. My ostatní zúčastnení s týmto tvrdením súhlasíme. Ak má niekto názor iný šup s ním sem.

S účasťou to bolo neisté. My s Jožom sme o akcii začali uvažovať už v pondelok. A už vtedy sme hľadali / hádali vhodných kandidátov. Bolo isté, že k nám dvom sa pridá iba Dušan. Ostatní by boli iba ako bonus, no príjemný bonus. A tak ako vidíte po absolvovaní, že sa nás zišlo až šesť. A to je fajn, veď trasa bola naozaj parádna a zaujímavá. A tak ako píše Jozef. K zatraktívneniu trasy som malou mierou prispel aj ja tým, že som pridal Marhát. S odstupom času musím povedať, že sme zrobili dobre 

A ešte čo sa týka parkovania. To pre tých, ktorí by chceli toto miesto tiež navštíviť. Parkovanie je parádne a hlavne ráno celkom prázdne. Prístup na parkoviska síce vedie po horšej ceste, ale dá sa to vydržať a hlavne blízkosť Hradiska k parkovisku za to stojí.

Putovanie

Hradisko Valy pri Bojnej

Je od parkoviska vzdialené osemsto metrov, nič strašné. Cesta vedie jemne do kopca. Takže komu by bola zima ihneď sa zahreje a nepotrebuje ani teplý nápoj Tesne pred príchodom k hradisku nás už viedla vyhĺbená cesta, ktorú lemujú drevené postavičky Veľko-moravských zbrojnošov. Netreba sa ich báť. Ony tam len nemo a nehybne strážia cestu ku hradisku. Vstup tvorí veľká drevená vstupná veža, ktorá ukrýva vo svojom vnútri na poschodí expozíciu s informačnými tabuľami so zaujímavými textami z histórie tohto hradiska. My sme si priestory so záujmom poobzerali a texty prečítali. Bolo to poučné.

Avšak vstupná veža s drevenými palisádami nie je všetko, čo toto hradisko ponúka. Cesta ďalej vedie cez kopec, ktorý tvorí stred hradiska. Na vrchole kopca sú zrekonštruované drevené príbytky, v ktorých žili vtedajší obyvatelia hradiska. Samozrejme, že sme do niektorých nahliadli. Po celom okolí sú osadené rôzne drevené postavy znázorňujúce vtedajších ľudí podľa remesla alebo toho, čo robili.

Na opačnom konci hradiska, ktorým sme opúšťali toto historické miesto, je postavený názorný val v priereze, ako sa v tej dobe staval a z akých materiálov. Všade sú prítomné informačné tabuľky. Treba len si ich prečítať a poučiť sa z histórie.

Musím povedať, že ja som si návštevu Hradiska Valy veľmi užil, prečítal som si pár informácii a pre Vás ostatných, ktorí tu nemohli byť som natočil pár video záberov, ktoré prinesiem v mojom videu.

Marhát a rozhľadňa

Po odchode od hradiska cesta viedla príjemnými rovinatými cestami. Bolo príjemné mrazivé počasie a tak bol povrch zamrznutý. Žiadne blato nehrozilo. Za to si bolo treba dávať pozor na šmykľavý ľadový povrch. Sem tam sme sa aj pošmýkali. Našťastie zatiaľ nik nepadol 

Ako prvé, než sme dorazili na Marhát, sme navštívili studničku Sviniarku. Je kúsok pod cestou. Čo by to bolo za turistov spolku PAT a MAT, keby sme neochutnali kvalitu jej vody. Jožo sa dlho neokúňal a načerpal do pohárika dva deci „bieleho“. Asi to bolo biele. Inak by pri degustácii nevyslovil slová „južné svahy“ Nemohol som odolať a tiež som si trochu „uhol“. Voda bola výborná.

Po tejto návšteve sa cesta začala akosi dvíhať do výšky. Kožuch hrial o dosť viac. Na čele sa objavil pot. Dych sa zrýchlil. Tep bubnoval ako o pomoc. Na šťastie nás zachránila ďalšia studnička Hlavinka a nechala nám vydýchnuť. Opäť došlo k degustácii. Ja a Jožo sme neodolali. Opäť bola voda parádna. Ale. Vyšší level ukázal Dušan. Využil blahodarné účinky prírodnej vody a omočil si v studničke vlasy. Škoda, že nebola hlbšia. To by sme už videli ako sa vyzlieka a skáče do studničky. Našťastie sa tak nestalo 

Po koštovke prišiel zlatý klinec programu. Stúpanie do sedla Marhát a potom na Marhát nám niektorým dal zabrať. Od sedla boli však všetky útrapy zabudnuté. Našu pozornosť upriamila nádherná zimná až Mráziková výzdoba stromov a kríčkov na ceste k vrcholu. To už každý zabudol, že stúpa naklonenou rovinou prudko hore. Naplno sme si vychutnávali výzdobu a samozrejme fotili.

Dorazili sme na vrchol. Avšak neboli sme tu samy. Prestávka sa priam pýtala. Čas sme využili na oddych i konzumáciu. Niektorí vyliezli aj na rozhľadňu. Veď boli tu prvý krát. No výhľady neboli žiadne, lebo všade panovala hmla. A či bol vrcholový prípitok? Jasne že bol. Bez toho to nejde. Opäť sme pili Jozefov „liek“ a „vitamíny“ vytiahol aj Peter s Dankou. Ja som zjedol Dušanovu klobásku, keď bol práve na rozhľadni. To len aby sa nezabudlo Príjemne sme si spoločne oddýchli na vrchole Marhát a pred odchodom sme sa ukryli do čarovnej skrinky pre budúce spomienky na parádnu túru.

Cesta do cieľa

Nemuseli sme zdolávať už žiadne kopce. Cesta viedla len dole. Totiž pôvodný plán navštíviť ešte dva kopce sme spoločne zavrhli. Myslím si, že to čo sme zažili na prvých šiestich kilometroch úplne stačilo. Definitívny obrat nastal po príchode na Jelenie jamy. Na smerovníku bol nápis „Hradisko Valy Bojná 3.9 km“ a už nebolo treba viac hovoriť. Spontánne sme sa vydali touto cestou a užívali si príjemnú klesavú cestičku. V tomto úseku bolo na ceste aj viac ľadu a občas sa niekto aj pošmykol. Ale iba dvom sa podarilo na ľad aj padnúť. Hádajte komu? Odpoveď bude v závere

Posledný úsek viedol Hradnou dolinou, ktorá vedie priamo popod Hradisko Valy. Iba tu je vidno akú prekážky vo výške mali prípadný útočníci na hradisko. Nebolo to vtedy také jednoduché.

Hradnú dolinu sprevádza aj Hradný potok. Ten nám ponúkol pekné príležitosti na fotografiu. Zima vytvorila na jeho toku nádherné kvaple, ktorým sa nedalo odolať. Každý podľahol tejto kráse a vyrobil pár fotografii.

Záver

Čo dodať na záver. Som rád, že sme v tom nezostali s Jožom a Dušanom samy. Vždy vidím ostatných turistov, ktorí sa pridajú veľmi rád. Bola skvelá atmosféra a zažili sme pekné zážitky i úsmevné a tak to má byť. Aj kvôli tomu a hlavne pre vás chodím na akcie nášho spolku.

A ešte odpoveď, kto to vlastne na ľade padol? Takže padol Mišo a samozrejme ja Zostalo mi odreté koleno. Opäť si túru budem dlho pamätať  

Chcem Vám poďakovať za účasť a teším sa na Vás nabudúce. Dovtedy dovidenia!

Dnes bolo máločo tak, ako malo a napriek tomu to dopadlo dobre. Alebo práve preto? Pôvodne som neplánoval ísť „až“ na Marhát. Lenže Vincent do mňa hustil, že by to bola škoda, keď je tak blízko od našej dnešnej trasy. Mne sa tam zo začiatku moc nechcelo, pretože som neočakával výhľady, ale tentoraz dal Mrázik Vincentovi za pravdu. Musel to spraviť Mrázik, keď my ostatní nie…

Ale pekne po poriadku. Začneme skromne, prvou čerešničkou nášho výletu. Je ňou hradisko Bojná – Valy. Zvyčajne na hradiskách toho nebýva veľa k videniu. Aspoň čo sa týka očí bežného smrteľníka, ku ktorým patrím aj ja. Archeológ, či historik zameraný na toto obdobie by videl určite podstatne viac ako iba pozostatky valu a les. Našťastie nemusím ísť teraz študovať, aby som videl v teréne viac aj ja. Môže za to rekonštrukcia vstupnej brány, nejedna socha a tri domčeky vo vnútri. Kto by chcel vidieť ešte viac, musí kliknúť na tento link: https://www.youtube.com/watch?…

Pomaly postupujeme ďalej. Tu niekde by mal byť prameň Sviniarka. Chvíľku to trvá, ale naozaj iba kratučkú. Prezrádza ho totiž umiestnenie na mape i tečúca voda. Zo začiatku nikto nechce okoštovať kvalitu vody. Že by za to mohol názov Svniniarka? Alebo tá nie príliš lákajúca teplota ovzdušia a vody? Nech je ako chce, nakoniec polovica výpravy podľahla zvedavosti. A minimálne ja neľutujem. Dokonca som príjemne prekvapený chuťou i teplotou vody. Ale na kúpanie to veru nie je. Vyhovorím sa na nedostatok priestoru vo vode. Proste malé koryto. Moje telo sa tam našťastie nezmestí. Ani liliputánovo telo.

Práve absolvujeme kurz orientácie a logického myslenia. Na mape máme jednu cestu a v teréne dve. Stojíme uprostred ypsilonu. Ktorou stranou ypsilonu pôjdeme? Marhát je hore, tak tou, čo ide do kopca! Logika nepustí! A mali sme ísť tou spodnou. Našťastie to moc nevadilo. Síce to nešlo presne podľa nakresleného plánu, ale šlo to na tú správnu svetovú stranu a to je podstatné! Vincent tentoraz za to nemôže. Prosím, nehovorte mu to.

Niektorým z nás z toho drobného problému s orientáciou, a s napätím s tým nevyhnutne spojeného, vyschlo v ústach. Našťastie je tu blízko prameň. Na mape meno ťažko nájdete. Vyteká z neho potôčik zvaný Hlavinka, tak ho jednoducho nazvem Hlavinka. A tak sa stalo, že šup s Hlavinkou do hlavičky. Nielen mojej. Keď už máme neoficiálnu degustáciu prameňov, tak ju proste máme. Zrazu niekto z degustátorov zvolá, veď tá voda chutí úplne inak, ako z prvého prameňa. A to sme vzdušnou čiarou vzdialení asi iba jeden kilometer od predchádzajúceho prameňa. Nuž príroda je veľká čarodejka. Niečo má však rovnaké. Asi tú teplotu vody…

Čaká nás naj väčšie stúpanie na trase. Vlastne nečaká, ono nám doslova vyráža dych. Čo dych, ono nás po tých Vianociach preveruje. Jedol/jedla si veľa koláčikov? Tak teraz trp. Ale netrápi všetkých. S Mišom to nič nerobí. Alebo, že by tak dobre klamal telom? A to tvrdil, že je po chorobe a nemá kondíciu. Vraj má krátky dych. Netúžim zažiť jeho dlhý dych. Že by nepiekol žiadne koláčiky na Vianoce? Nemusel. Že by sa k nemu nedostal žiaden koláčik ani na návšteve? Zrazu ma Michal prekvapí otázkou, „a vieš, ako sa volá ten kopec pred nami?“ Nepamätám si veľa, iba toľko, že sa skladá z dvoch slov. Jeho odpoveď, „Bielený vrch“, ma neprekvapuje. Dnes to doslova sedí. Možno sme práve zažili, ako vznikol názov tohto vrchu.

Dnes moc výhľadov nebude. V nižších polohách je niečo vidieť pre vnímavých ľudí a ľudí s bohatou fantáziou. Doďaleka to ale nie je. Ledva vidieť siluetu vedľajšieho pohoria. Takmer nikomu to však nevadí. Oblačnosť sa dotýka vrcholu Marhátu. V kombinácii s teplotou to znamená, že sme práve zažili, prečo sa toto pohorie nazýva Inovec. V našom prípade „Považský“. S Mrázikom sme sa stretli kúsok pred sedlom pod Marhátom. To znamená, že oblačnosť a teplota dnes tvorili inovať v nadmorskej výške odhadom okolo 660 – 680 metrov. Aspoň tu a teraz.

A sme na Marháte. Vincent chcel. Výhľady žiadne. Ale ten Mrázik mu dnes pomohol. Nemôžem povedať ani pol slova proti. Tá inovať má naozaj svoje čaro. Takmer sa jej darí nahrádzať sneh a ľad. Ale iba takmer. Lebo keby tu bol naozajstný ľad, potreboval by som poctivé nešmeky. Nie, že by som ich nemal, ale zostali doma. Myslel som síce na ne celé ráno, ale iba myslel a do ruksaku som ich zabudol dať.

Cestou z Marhátu sme mali navštíviť aj Bielený vrch. Ale iba mali. Dúfame, že si to Vincent nevšimne. Potvora, všimol si to. Ale kadiaľ sme mali ísť? Na mape cesta je, ale terén je proti. Minimálne tým, že tu žiadna cesta nie je. Vincent našťastie dôrazne neprotestuje. Nie, že by mu to nejako pomohlo, ale ponechajme mu aspoň teoretické šance.

Niekto zahlásil „na Jeleních jamách sa uvidí“. Aj sa uvidelo. Nemá zmysel ísť ani na vrch „Holý kameň“. Znovu sme skrátili trasu a znovu Vincent neprotestuje. Teraz neviem. Som na vážkach. Že by Vincent starol, alebo za to môže obsah Dušanovho ruksaku? Nech je ako chce, my sme nakoniec aj napriek občasnému klzisku šťastne prišli k autám a šťastne sa dostali domov…

Úvod

Rok sa stretol s rokom a my sme sa posledný deň v roku opäť stretli na našej tradičnej Silvestrovskej akcii spolku PAT a MAT. Trasa 6. ročníka sa narodila v Jožovej hlave a ja som bol veľmi rád, že sa konala v Malých Karpatoch blízko môjho domova. Už tretí rok po sebe je vo veľkej popularite a to ma teší. Aj keď som tajne dúfal, že sa nám konečne podarí prekonať rekord. Nestalo sa tak. Účasť štrnástich turistov / turistiek je obdivuhodná čo svedčí o tom, že naši členovia majú rady a túžia po horách a vzájomnom stretávaní sa. Alebo je v tom úmysel po hojných Vianočných dňoch vypotiť nejaké tie koláčiky, alebo byť len v prírode? To nechám na každého, ako si to vysvetlí. Každopádne je dobré, že sme sa zišli a plodne prežili doobedie pred Silvestrom. Ako som písal v popise, je to príležitosť ako sa môžeme v hojnom počte zísť v príjemnom prostredí prírody a porozprávať sa aj s tými členmi, ktorých v priebehu roka často nevidíme.

Chcem pochváliť Jozefových priateľov ako hostí Milku a Jozefa, s ktorých možno v budúcnosti „vyrastú“ ďalší členovia nášho spolku. Nechajme sa prekvapiť. Som rád, že Bubo a jeho sestra Lenka tradične nevynechali Silvestrovskú akciu. A zároveň som smutný , že sa ostatní členovia z rôznych dôvodov tejto akcie nemohli zúčastniť. V neposlednom rade chválim aj Romana, ktorý nezabudol na tradičné Silvestrovské varené vínko na štarte akcie.

A chcem pochváliť všetkých zúčastnených: Jozefa, Romana, Maroša, Buba, Rada, Aďku, Dúša, Danku, Petra, Dušana, Lenku, Milku a Jozefa, že nevymenili príjemný pobyt v prírode za posedávanie doma na gauči pred televízorom. Máte u mňa veľkú úctu a uznanie .

A nakoniec len spomeniem moju nehodu so spätným zrkadlom pri cúvaní. Hoci som zrkadielko trochu poničil, vôbec za ním nebanujem. Práve naopak. Túto udalosť spojenú so skvelou Silvestrovskou akciou si budem dlho pamätať. A to je dobré. Mám aspoň stopercentný záchytný bod pre moju stále častejšie zlyhávajúcu pamäť  

Putovanie

Prvé zastavenie / nezastavenie

Po úvodných štartovacích procedúrach sme sa vydali na našu púť a hneď hore do kopca. Ako prvé sme na trase navštívili „Lančársky kostolík“ – Kostol svätého Michala Archanjela priamo na vrchu Chríb. A ako dopadlo jeho skúmanie? No dvojako. Jedna časť výpravy bez potreby spovede a prijatia hostie (pitia omšového vína) plynulo pokračovala na trase. Druhá časť výpravy zrejme pod ťarchou hriechov minulých musela absolvovať spoveď a prijatie hostie. Nám ostatným z prvej skupiny nie je doteraz jasné, či druhá skupina hriešnikov mala aj „oplátku“, alebo sa zamerala výhradne na tekutú časť hostie (rozumej pitie omšového vína) Tak ich to pitie omšového zamestnalo, až sme na nich museli asi 10 minút čakať. A tu aj vyvrátim klebety a pokarhania od Jozefa z jeho komentára, že som sa príliš ponáhľal. Tak bol som to ja, kto hamoval vedúcu kolónu. No aby bolo všetkým a hlavne Jozefovi jasné, ako to s tou rýchlosťou putovania bolo 

Druhé zastavenie

Kým sme sa k nemu prepracovali ušli sme kus cesty. Kus veľmi príjemnej nenáročnej cestičky. Počas nej sa tvorili rôzne debatujúce skupinky, ktoré sa rôzne premiešavali. Každý mal potrebu na tejto nie moc dlhej túre prehodiť pár slov s každým zúčastneným.
Cesta prebiehala pohodovo až do bodu, kde som prítomných pomýlil ďalším smerovaním trasy. Po konfrontácii s mapou sme pokračovanie promptne vyriešili zmenou trasy. Jediný, kto dnes zostal verný mojej nakreslenej trase bol Rado. Týmto odo mňa dostáva bobríka za poctivosť.

Hlavný bod dnešnej Silvestrovskej akcie boli Orlie skaly. Keď sme na skaly dorazili hľadali sme miesto, kde by sme si mohli založiť bezpečný ohník na opekanie. Na Orlích skalách je ohnisko, ale dnes to nebolo vhodné miesto kvôli fúkajúcemu vetru. A tak sme v závetrí našli miesto, ktoré si pred príchodom na skaly všimli niektorí naši členovia spolku. A tak sa stalo, že ja ako prvý prichádzajúci návštevník k opekajúcej dvojici som prakticky domácich „vyhodil“ z ich miesta. Na obranu spomeniem, že som ich slušne pozdravil a položil im slušnú otázku, či sa môžeme pridať a ony súhlasili. Muž a žena mi ešte povedali, že sú práve na odchode. Niektorí naši turisti si to myslia inak, ale takto to bolo

A tak sa stalo, že sme si tradične a opäť opekali a oddychovali v spoločnom kruhu. Tu som si aj zaspomínal na rok minulý, keď sme boli v okolí hradu Beckov na Skaliciach. Vtedy sme kvôli opekaniu museli aj zmeniť trasu. Čin rebélie som vtedy pochválil aj ja ortodoxný dodržiavač nakreslenej trasy v mene pozitívneho dôvodu. Dnes sme kvôli opekaniu trasu nemuseli meniť.

Je pekné a blahodarné posedieť si chvíľu v kruhu priateľov pri teple ohníka a koštovať rôznu poživeň, ktorú vždy niekto donesie a rozdelí sa s ostatnými. Alebo si spoločne pripiť a zaželať si všetko dobré. Tomu sa hovorí priateľstvo, vzájomná súdržnosť a úcta k druhému. A práve taký je si myslím náš spolok, jeho ľudia. A preto Vás mám všetkých rád a rád s Vami chodím na akcie. Toto sú moje pocity. Verím, že aj vy ostatní máte pocity podobné. Inak by ste na tieto akcie nechodili.

Do cieľa

Po odchode z Orlích skál sme sa pristavili pri poslednej štvrtej tabuli Náučný chodník ŠTERUSY, REBRO, SPROSNÁ, ORLIE SKALY. Po chvíli oddychu pri tabuli naše kroky už viedli po náučnom chodníku do obce Šterusy, kde chodník začína. Na trase sme si prešli aj blatovú časť, čo bolo zaujímavým bodom pre nejedného kameramana či fotografa. Príjemnou časťou tohto chodníka je prechod lúkou, z ktorej je vidieť dominantu tunajšieho výhľadu Veľkú pec. Ešte viac zaujímavou trasou náučného chodníka je prechod časťou Rebro. Je to taký malý, ale zaujímavý „kaňónik“.

Posledná časť trasy už viedla iba po lúkach a cestách cyklistického chodníka. Po tom čo sme prešli okolo Kostola sv. Márie Magdalény a opustili obec Šterusy nasledovala obec Kočín. V pohodičke a po skupinkách sme úspešne dorazili do cieľa dnešnej akcie do Lančára k autá.

Záver

Ďakujem všetkým zúčastneným za účasť, za vytvorenie skvelej Silvestrovskej a súdržnej atmosféry. Som rád, že sme sa mohli zísť v hojnom počte. Vždy Vás rád vidím a pevne dúfam, že naše stretávania na spoločných turistických akciách sa stanú častejšie.

Prajem Vám všetkým všetko dobré do Nového roku. K tomu Vám Pán Boh pomáhaj. Majte sa krásne a Dovidenia pri budúcej turistickej akcii v roku 2024.

Na štart prichádzame prví. Padol návrh, že počkáme na ostatných v aute, lebo vo vnútri je príjemné teplo. Tento návrh sa však dlho neohrial. Kým prídu ostatní, rozcvičíme sa, aby sme dokázali podať patričný výkon. Zrazu sú všetci vonku. Každému v očiach vidieť odhodlanie a na lícach zapálenie pre vec. Ako sa vraví „Šťastie praje pripraveným.“ Kým ostatní prišli, sme už mali slušný náskok a boli sme zohriati na dostatočne vysokú prevádzkovú teplotu. Boli sme popredu asi tak o jeden pohárik vareného vínka.

Medzi poslednými prichádza Vincent. Rýchlo parkuje, ako keby tušil, že už stihol niečo zmeškať. Lenže ako rýchlo zaparkoval, tak rýchlo znovu túruje motor. Evidentne nie je so svojim zaparkovaním spokojný. Znovu letí jeho auto okolo nás. Znovu parkuje a znovu nie je spokojný. Ale tentoraz mu to snáď do tretice vyjde. Tak nie. Znovu hučí motor a červená strela znovu agresívne rozráža vzduch. Koľký krát to ide už okolo nás? Na piaty pokus to už vyšlo. Snáď. Ale spokojnosť na jeho tvári nevidieť. A nik z nás sa tomu nečuduje. Radšej. Už zaparkoval, alebo to zapikoval?

Rozcvičovali sme sa, rozcvičovali a to poctivo, ale nepomohlo to. Aj tak nám tých prvých 50 výškových metrov z dediny na vrchol Chríbu, na ktorom leží opevnený kostolík sv. Michala archanjela, dal zabrať. Riadne zabrať. Že by bolo málo prípravy? Netrúfam si povedať. Zato si trúfam povedať, že Vincent na trase letel ako v aute pri parkovaní! Cez kostolík časť výpravy doslova len preletela. Stihol z vás niekto aspoň nejakú fotku urobiť? Postrehol vôbec niekto, že sme šli okolo opevneného kostolíka?

Časť výpravy možno nepostrehla, zato tá naša časť hej. A nielen to! My sme stihli aj kratučkú spoveď a ešte kratšiu omšu! Presnejšie veľmi kratučkú, ale zato veľmi podstatnú časť omše. Niekto totiž vytiahol z ruksaku omšové víno. Na prvý pohľad vôbec nevyzeral na takého zarytého katolíka, ale čo už je raz vonku z ruksaku, sa do neho na Silvestra tak ľahko naspäť neschová. Takí polepšení sme vchádzali do lesa! Zatiaľ si však nikto nedával Silvestrovské sľuby do nového roka. Zase až toľko toho omšového nebolo.

A sme v lese. Je to stále to isté, ako u PATa a MATa v lese. Ja som tu už bol. Tadiaľto. Tak nie, mali sme predtým odbočiť. Prinajhoršom sa vrátime. Vlastne sa nemusíme vrátiť, lebo sa dá aj tadiaľto. Odbočujeme! Dopra… doľava! Ešte že je Silvester a na Silvestra môže byť o trochu viac zábavy ako po iné dni.

Na Orlích skalách sa nám už darí aj trochu postáť a pokochať sa. Lenže trochu fúka. Preto sa sťahujeme do tepla závetria. Tradične sa o všetko ostatné stará Vincent, za čo mu ďakujeme. Tí dvaja nešťastníci, čo tam boli pred nami už asi menej, ale čo už. Ako sa neskôr ukázalo, tak za Orlími skalami nás čakala ďalšia etapa pretekov. Dodnes neviem, aký som mal medzičas, ledva som stihol čo to odfotiť. Tento Silvestrovský ročník bol celý voľajaký hŕr-bŕŕ. Začína mi chýbať náš Welness team a jeho tempo. Akcie nie, lebo toto mala byť akcia v duchu Welness teamu. Miestami som sa cítil ako na Rally Paríž – Dakar.

Na záver chcem poďakovať Danke a Petrovi za dar a liečivo v jednom pre môj žalúdok. Chcel som ho na konci pri autách porozlievať, ale celé to bolo nejaké uponáhľané a zrazu sme sa všetci rozpŕchli do áut. Možno niekedy nabudúce pri nejakej inej príležitosti…

Úvod

1. Musím spomenúť! Opäť trasu nakreslil Jozef a ja som ju na stránke zhmotnil do turistickej akcie. Ale opäť sa stalo, že Jozef sa tejto akcie nemohol zúčastniť a to dnes kvôli zdravotným dôvodom. Do poslednej chvíle som dúfal, že sa mu „polepší“, no nestalo sa tak. Škoda.
2. Marika! Veľmi som sa potešil, keď som ju zbadal na súpiske prihlásených tejto akcie. Veď s Marikou som sa naposledy videl v novembri minulého roka a tak som sa tešil, že sa uvidíme a zažijeme parádne turistické zážitky. Aj tu zasiahla vyššia moc. Marika deň pred turistikou ochorela, dostala teplotu a tak musela zostať doma ležať v posteli.
3. Rúškom tajomstva zostala zahalená ženská osoba pod prihlasovacím menom „Hostka 1“. Hostku prihlasovala Ľudka. A ja spoločne s Ivanom, ešte cestou autom na štart do Hrabovky, sme dumali, aká mladá neskúsená „osemnástka“ nás to na štarte bude čakať A čuduj sa svete na štarte nás čakala vyzretá, turistikou ošľahaná a ostrieľaná „26-tka“ Marta. A musel som zdôrazniť to číslo, ktoré som uviedlo, lebo Ivanove slová počas putovania na margo Marty sa mi na dlho vryjú do pamäte. To bolo tak. Pred nami bolo pozvoľné stúpanie a samozrejme Marta išla ako píla na čele výpravy. Ivan fučal ako býk a mrmlal si popod nos: „žena v takom veku a ešte s drevenou nohou ma tu odpáli, to je hanba“. No poviem vám, zahanbený som bol aj ja. Klobúk dole pred Martou . Toto musím spomenúť už tu na začiatku, lebo si to úplne zaslúži pre to, ako dala s ľavou zadnou túto zimnú túru. Ešte raz Marta, odo mňa máš úprimné a veľké uznanie.

Putovanie

Štart trasy

Auto sme zaparkovali na konci obce Hrabovka, kde bolo parádne miesto. Už od auta sme videli náš cieľ rozhľadňu IBOvka. O štartovnú procedúru sa postarala Ľudka. Štartovali sme opäť bylinným likérom, ktorý nám cez Ľudku poslala Marika. Marika a Ľudka ďakujeme, bol vynikajúci a hlavne mal liečebné výsledky 

Prvá zastávka

Úvod trasy sme absolvovali po asfaltke do obce Horné Orechové. Bol to jediný úsek, kde nám pod nohami nevŕzgal sneh alebo ľad. Išlo sa príjemne po rovine, až sme po približne 1.5 km prekročili brod a pred nás sa prvý krát postavila naklonená rovina. Tu bolo to miesto, kde si Ivan hundral popod nos tie na začiatku spomínané slová. A ja som volal na vpredu valiacu sa Martu „Martááááááááááááá, veď spomaľ, nie sme na pretekoch, užívaj si to. Takto nás odpáliš.“ Moja výzva či prosba pomohla. Marta odvtedy zvoľnila a začala si turistiku užívať  

A čo tá prvá zastávka? Skoro som na ňu zabudol. Absolvovali sme ju na vyhliadke nad diaľnicou. Ešte pred tým sme sa zastavili na pár sekúnd pri neďalekom turistickom prístrešku. Aj tu boli pekné výhľady. Ale hlavne Ivan na tomto mieste lovil kešku. No hlavná vyhliadka bola tá spomínaná nad diaľnicou. Z tohto miesta je vidieť Trenčín a ďaleké okolie. Napravo Považský Inovec a naľavo Strážovské vrchy.

Druhá zastávka

Príjemným putovaním po rovine sme asi po kilometri dorazili k nášmu hlavnému bodu programu k rozhľadni IBOvka. Prestávka sa na takomto mieste priam pýtala. Našim útočiskom na chvíle oddychu sa stal turistický prístrešok. Strávili sme tu asi pól hodinku. Čas sme využili oddychom a výstupom na rozhľadňu a kochaním sa jej výhľadmi. Rozhľadňa je naozaj vysoká. Má 35 metrov a výstup na jej vrchol je zážitkový. Na niektorých schodíkoch bol sneh a tak bolo treba dávať veľký pozor, aby nedošlo k úrazu. My sme to zvládli bez ujmy na zdraví. Príjemne sme si posedeli, popapali a popili teplý čajíček a bylinný likér. Proste idylka. Nachádza sa tu aj ohnisko, takže dá sa tu aj opekať.

Tretia zastávka

K tejto zastávke nás čakal 5.5 kilometrový úsek nádhernou zimnou divočinou. Najprv sme putovali po žltej turistickej značke a bolo to také pohodové kráčanie nádherne zasneženým lesom. Akonáhle sme opustili žltú „turistickú kamarátku“ vošli sme do zimnej divočiny. Neznačené chodníky nám prichystali prekvapenia v podobe popadaných stromov, ktoré bolo nutné obchádzať. No krása týchto divokých, nikým neprechodených miest bola úchvatná. Navôkol nás bola až „Mrazíkovská“ scenéria hodná fotografovania. Naše telefóny boli v permanencii. Vy ostatní uvidíte tieto miesta v mojom pripravovanom videu. Máte sa naozaj na čo tešiť. Pri tejto príležitosti som si okamžite spomenul na túto našu zimnú turistickú akciu.

Výstup na hrebienok Bielych Karpát, ktorý sme absolvovali nebol zadarmo. Záverečné stúpanie na hrebeň nás riadne zahrialo. O to príjemne sa potom po ňom išlo. Tretia zastávka vrch Vysocko nebol ďaleko. Už zďaleka sme videli, že na vrchole nebudeme sami. Bol tu s nami pár v zrelom veku. Príjemný muž a sympatická žena sa nás po príchode spýtali. To ste nečakali, že tu na vrchole niekoho stretnete, že? A my. To teda nie. Nevedeli sme, že sa ešte nájdu takí dobrodruhovia ako sme my.

Na Vysocku sme pobudli pár minút. Bolo treba sa zahriať teplým čajíkom. Čo to popapať. Ale hlavne podebatovať aj s inými nečakanými turistami. Pobyt na vrchole bol veľmi príjemný. Vietor sem svojim pôsobením nedosiahol a to bolo príjemné. A tak sme sa po príjemne strávených chvíľach pohli ďalej.

Koniec trasy

Cesta do Sedla nad Juríkovcami bola plná neprešliapaného snehu. Miestami dosahoval až po lýtka. V tejto časti som zastal funkciu prešliapávača a pozorného navigátora. Chvíľu trvalo, kým sme sa z neznačených a neviditeľných cestičiek dostali na bezpečnú modrú turistickú značku. A keď sme doputovali do spomínaného sedla s roztvorenou náručou nás privítala modrá turistická „Cyrilometodejská cesta“. Záverečná trasa bola úplne pohodová, zážitková s mnohými výhľadmi do okolia a navyše vedúca po príjemných zasneženým lúkach. Bola to úplná idylka, ktorú sme si naplno užívali. Spokojní a plní zážitkov sme doputovali do cieľa k autu.

Záver

Zažili sme prvú naozaj zimnú turistickú akciu, so všetkým čo k tomu patrí. Sprevádzalo nás parádne počasie a tunajšia okolitá príroda nám ukázala mnohé krásy, ktoré nám dokonale vyčistili hlavu.

Chcem sa poďakovať všetkým – Ľudke, Marte a Ivanovi, že som mohol byť súčasťou tohto nádherného zimného divadla a prežiť s Vami neopakovateľné turistické chvíle. Ešte raz ďakujem Vám.

Nabudúce dovidenia! Už teraz sa teším na ďalšie dobrodružstvo s Vami.

Pridem 8.07 do Trenčina. Možno nas bude viac.. dam info tešiiim

Zimnú sezónu sme začali zhurta, priamo vo Vysokých Tatrách. Pôvodný plán bol ísť zo Skalnatého plesa cez Zamkovského chatu do Tatranskej Lomnice, ale údržba lanoviek nám skrížila plán. Žiadne lanovky nefungovali, iba tie lyžiarske. Tak sme si vymysleli náhradný program. A oplatilo sa, bolo rozprávkovo pekne. Naše Tatry sú krásne počas celého roka.

Miriam nafotila veľmi pekné fotky, vystihla tie správne momenty! Sa mi zdá, že fotila len na mobil… Vidieť, že to umí!

Krivín

Tak sa volá jeden z našich vrchov. Takmer nikomu ten názov nič nehovorí. Na prstoch jednej ruky by sme tých znalých mohli rátať. Kde ho hľadať? Skúste uhádnuť, v ktorom pohorí ho nájdete? Bežný človek nemá šancu. Ani teoretickú. Dobre, priznávam, máte šancu 1 ku 66. Presne 66 pohorí totiž môžete nájsť na Slovensku. Ostatné sú roviny, medzihoria, kotliny a iné nepohoria. Keďže ste zablúdili na našu stránku, nie ste úplne bežní ľudia. Ste pravdepodobne minimálne polodobrodruhovia. Turista je na tom o niečo lepšie, ako bežný smrteľník, ale úprimne, kto si spomenie na Štiavnické vrchy? Má síce niečo nachodené, ale pravdepodobne v onakvejších pohoriach. Skôr ho napadne, kde je Kriváň. A to existuje ešte Krasín. Ale aj nižšie a menej známe pohoria, či vrchy dokážu prekvapiť svojou krásou. A nielen ňou. Majú aj ďalšiu nespornú výhodu. A tou je, že tam chodí podstatne menej turistov. Vlastne, takmer nik. Dobre, Štiavnické vrchy asi nie sú úplne najlepší príklad menej navštevovaných pohorí. Máme aj lepšie príklady…

A teraz úprimne, v ktorej časti Štiavnických vrchov by ste hľadali Krivín? Keby sme sa pýtali na Sitno, bežný turista by nezaváhal, ale Krivín? Nebudem ďalej machrovať. Tiež by som to nevedel. Len v poslednej dobe mám rád miesta, kde je pokoj. Menej navštevované miesta mám teraz rád. Nezanevrel som na Tatry či Fatru, stále ich mám rád. Ak chcem zažiť tlačenicu, idem na koncert, alebo k pokladni nejakého obchodného reťazca. Lenže v horách hľadám úplne niečo iné, ako na koncerte, či pri pokladni, či na inom preplnenom mieste… Preto pri plánovaní turistických trás v poslednej dobe dosť vymýšľam a hľadám odľahlejšie miesta. A to sa mi stalo aj teraz.

Zďaleka to nie je iba o mojom plánovaní. Oproti ľuďom z predchádzajúcich dôb však mám obrovskú výhodu. Na internete sa dá nájsť veľa informácií a to v rôznej podobe. Niekedy slová nestačia. Ako sa hovorí „Lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť“. Možno preto je na internete toľko fotografií a možno preto, že tuším význam tohto príslovia, občas na nejakú z nich kliknem. V tomto prípade ma zaujala história, čaro miesta, slovné informácie i obrázky, ktoré som našiel. A takto nejako vznikla naša dnešná trasa. Dobre, priznávam, trochu som sa aj nudil a uvedomil som si, že dávno som nikde nebol…

Spomínal som, že na takéto miesta chodí menej turistov a že dokážu prekvapiť? Naozaj to platí. Dokonca aj dnes. Turistov je tu ako maku. Možno ešte menej. Možno šafranu je ešte menej. Zato streľbu počuť i krkavce vidieť, ako krúžia. Nebude to hneď, ale vyhnúť sa tomu asi nedá. Zisťujeme, že turistov je tu naozaj málo, ale dnes majú na vrch poľovníci. Je ich viac, ako nás. Nie sú však príliš akční. Našťastie, lebo oni majú zbrane a my „holé ruce“. Nepočítam turistické paličky. Aj keby to boli oštepy, voči strelnej zbrani nič moc. Domorodci z Ameriky či Afriky by vedeli rozprávať. Teda, aspoň ich potomkovia, ale to nie je naša história. Poľovníci boli akční, už nie sú. Svoje už majú za sebou. Premnožené sú divé svine a šíri sa aj prasačí mor. Nejedna svinka už nestihne ochorieť, už to má za sebou. A možno nejedna z nich bola aj nakazená…

No, ale späť k dnešnej čerešničke, a tou je Krivín. Zďaleka nie je najvyšší. Skôr naopak. Patrí do desiatky najnižších v Štiavnických vrchoch. V čom je teda jeho čaro? Je z neho vidieť Slovenskú bránu. Niektorí ju volajú aj Uhorská brána. Brán je u nás viac. Napríklad aj Devínska, Lamačská, Beckovská… a ďalšie. Cez bránu sa vchádza, je úzka, a to znamená, aj možnosti dobrej obrany. Bolo tak aj v tomto prípade. Kedysi to bol dokonalý priesmyk. Les bol aj tam, kde ho dnes nevidíme. Hron sa kľukatil aj tam, kde dnes netečie. Močariny tu dnes ani nevidieť. Aj skál bolo viac. Jednu z nich odstrelili aj československí vojaci, lebo železnica potrebuje priestor. Kedysi tadiaľto viedla iba cesta. Cesta cez prírodné hrdlo. Preto sa ľahšie bránilo. Ľudia dávnoveku to vedeli. Zopár desiatok ozbrojených chlapov dokázalo v staroveku, či stredoveku urobiť celkom slušnú paseku. Zároveň však na takýchto miestach dokázalo zopár desiatok chlapov zastaviť celkom slušnú presilu. Preto v blízkosti nájdete hradisko. Jedno z hradísk bolo priamo na Krivíne. Nebolo však jediným. V okolí Slovenskej brány ich nájdete viacero. Zaujímavosti Slovenskej brány či hradiska Krivín si dokážete prečítať inde, preto to tu nebudem spomínať. Kto chce, nájde.

Spomínal som, že je odtiaľto vidieť aj Hron. Veru je. Čakám, kedy ma Roman zoberie na splav Hrona. On ma aj berie rovno na budúci rok. Lenže na úplne inú rieku. Keď som bol s ním naposledy na splave, stratil som slnečné okuliare. Rieka ich proste zobrala. Ale pri prevrátení člna som Vincentovu kameru zachránil! Nemal som čas, venovať sa jeho kamere. Proste tá mi zostala a slnečné okuliare nie. Dúfam, že Vincent tento komentár nebude čítať a svoju vodotesnú kameru dočasne zverí do mojich zodpovedných rúk aj nabudúce. A mne zostáva jediné, kúpiť si nové slnečné okuliare.

Úvod

Ako sa rodila, dnes už môžem povedať, táto úspešná akcia? No ťažko. Prvý pokus o túto Jožovu trasu bol vo sviatok 17.11. na Deň boja za slobodu a demokraciu. Avšak akcia vtedy stroskotala na zlom počasí. Dnes to bolo iné. Aj počasie, ale hlavne hojná účasť. A poviem vám, že ma to potešilo. Viem, že aj mnohí iní by sa radi tejto akcie zúčastnili, ale uplatnilo sa to známe „Človek mieni, Pán Boh mení“. Aj som bol z neúčasti niektorých pred tým prihlásených smutný a nebudem sa tajiť tým, že očakával som účasť ešte väčšiu. No nevadí. Prídu ďalšie akcie a ďalšie možnosti pre ostatných.

Do miesta štartu do Tlmáč sme išli na dvoch autách ja a Jožo. Ohľadne dopravy a cesty spomeniem, že sme sa tradične zišli na benzínke v Tekovských Nemciach. Za zmienku stojí aj obchádzka cesty medzi obcou Psiare a Kozárovce doslova po tankodrome.

Putovanie

Štart trasy

som zvolil veľmi vhodne. Pochválili to všetci zúčastnení. Vstup do kameňolomu v Tlmačoch bol ideálny pre parkovanie a aj pre začiatok a koniec túry.

Prvú časť trasy

sme išli po príjemnom trávnatom povrchu miestnych lúk. Už po kilometri putovania sme sa rozhodli, že neplánovane navštívime miestny kameňolom, aby sme si pozreli výhľad z neho. Nebola to dlhá zachádzka a preto s ňou súhlasili všetci. Na približne dva a pól kilometri prvý krát zaúradoval keškár Jozef. Bezpečne kešku ulovil pri osamotenom strome. Tu niekde bolo miesto, kde som neustrážil trasu. Nikto iní nemal snahu trasu kontrolovať. Zbadal som to neskoro a tak nastala druhá úprava naplánovanej trasy. Nasledoval zostup až k rieke Hron.

Po tom čo sme zostúpili

k Hronu išli sme prevažne zamrznutým a od diviakov rozrytým terénom. Nebolo to jednoduché. Rozrytá zem nie je príjemná na chôdzu. Utrpenie skončilo v mieste, ktoré sa nazýva Amfiteáter pod Krivínom. Tu sme si mohli prečítať prvý rázcestník na modrej turistickej značke. Mimochodom, bývalý amfiteáter je v dezolátnom stave a svoje dobré časy má už dávno za sebou.

Z tohto miesta

je to asi 760 metrov na vrchol Krivína. Vystúpali sme 125 metrov výškových a komu bola zima ten sa hneď riadne zahrial. Odmenou tohto stúpania je šesť evidovaných vyhliadok. Ja som si užil asi štyri a určite stály za námahu. Nezdá sa, ale aj takýto nenápadný, nevysoký kopec ponúka naozaj nádherný výhľad a bonusom je Hron tečúci priamo pod vrcholom. Proste nádhera. Na vrchole je osadený železný kríž. My sme na poslednej jeho vyhliadke v závetrí, absolvovali prestávku na oddych a jedlo. Tradične bol vrcholový prípitok, o ktorý sa postaral Dušan a Jozef zase odmenil každého vrcholovou medailou. Priznám sa vám, že som tajne očakával od Romana, že vytiahne varené vínko, lebo v takomto počasí sa to priam pýtalo. Nestalo sa tak No určite si túto exkluzívnu tradíciu necháva na Silvestrovskú akciu 

Ďalšia trasa

viedla utešeným a nenáročným hrebeňom, stále po modrej. Už skôr na vyhliadkach sme si všimli, že vo vzduchu krúži nejak veľa havranov. Vtedy sme si nevedeli vysvetliť dôvod ich aktivity. Všetko sme pochopili po tom, keď sme počas putovania nachádzali vedľa turistického chodníka strelené diviaky. Po odchode z Krivína bolo počuť nejaké výstrely, ale až teraz dávali zmysel. A keď sme doputovali na miesto, kde nás opustila modrá turistická značka, stretli sme poľovníkov na autách, ako zvážali ulovenú zver. Spoločne sme konštatovali fakt, že diviak je v tomto revíri riadne premnožený.

Čiapkovská dolina

sa stala našou spoločníčkou pri klesaní k Hronu. Jej prvá časť bola prudšia, no neskôr sa jej sklon vyrovnal. Než sme vstúpili do jej jemnejšej časti stretli sme ešte tak asi tridsať účastníkov poľovačky. Poľovné osadenstvo sme vyrušili práve pri obede. Celé okolie voňalo jedlom. Vtedy som prvý krát pocítil hlad. Hneď sa mi v hlave vynoril plán, že navrhnem pri ceste domov navštíviť neďalekú Tekovskú kúriu. Prezradím, že tento plán nakoniec skončil len v mojej hlave. Gastronomická návšteva sa nekonala.

Poslednú časť trasy

sme išli povedľa Hrona. Prvá tretina viedla po príjemnej tráve. Až keď sme vstúpili do časti, ktorá je priamo pod masívom Krivína okúsili sme mäkké bahno. To čo bolo ráno ešte zamrznuté, teraz „tieklo“ pod nohami. Tomuto stavu pomohlo hrejúce slniečko. Dnes sme proste vystihli počasie. Hoci ráno dosť fúkal vietor a mráz štípal na lícach, teraz už hrialo a zohrievalo slnko. Bola to príjemná časť putovania. Úplný záver trasy sme absolvovali priamo na dne kameňolomu. Šťastní a spokojní sme doputovali k autám.

Záver

Ďakujem vám všetkým, že som sa opäť s vami mohol stretnúť. Vždy sa teším na vašu účasť, možnosť vás opäť vidieť a prehodiť s vami pár viet. Kladne hodnotím trasu, ktorú vymyslel Jozef. On má ten dar vymýšľať takéto dobré akcie. A je pozoruhodné že vy ostatní, ktorí sa takýchto akcií zúčastňujete to vždy vycítite a prídete zažiť pekné chvíle v prírode, v kruhu nášho skvelého turistického spolku.

Ďakujem. A uvidíme sa pri ďalšej skvelej turistickej akcii nášho spolku. Dovtedy. Dovidenia!

Po veľmi dlhom čase sa mi podarilo uvoľniť na akciu. Teším sa, lebo aj náročnosť trasy je primeraná mojej (ne)kondícii.