Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Prečo a ako vznikla trasa tejto turistickej akcie? Tak ja Vám to teda prezradím. Pred časom som na Youtube pozeral turistické videa a hľadal typ na akciu. No a našiel som toto video jedného sympatického páru, ktorý mi ukázal nádherný skalnatý kopec s názvom Kozol. To by som nebol ja, aby som trasu zo spomínaného videa neobohatil o niečo ďalšie zaujímavé a tak v mojich turistických predstavách a napokon aj na mapách.cz vznikla moja verzia veľmi zaujímavej trasy vylepšená o pekný výhľadový kopec Čipčie s ikonickou lavičkou na jeho vyhliadke. Vo štvrtok, keď som akciu práve na základe tejto mojej vylepšenej trasy pripravoval som zbadal, že časť z nej je v tomto jarnom období v smere na Kozol neprístupná. A tak vznikol tento upravený okruh cez Čipčie na ikonický Minčol. Bol síce náročnejší, ale tiež zaujímavý a Minčol je jeden z tých kopcov, na ktorý sa oplatí ísť aj viac krát. Na skalnatý Kozol sa pozriem niekedy v budúcnosti a možno to bude ešte tento rok, keď skončí uzávera. No a napokon táto akcia postrádala ešte nejakých šialencov, ktorí by boli ochotní podstúpiť túto nie bežnú turistiku a prihlásiť sa. Stalo sa. Pár odvážnych šialencov sa našlo a tak sme mohli po dlhej dobe vyraziť do Lúčanskej časti Malej Fatry.

Putovanie

Prvé zastavenie – Čipčie

Auto sme zaparkovali v obci Turie blízko modrej turistickej značky, ktorá nás viedla na vytúžený vrchol s vyhliadkou. Trasa si nás najprv pripravila príjemným putovaním popod dolomitový a vápencový lom. Neskôr sme zbadali, že do hry vstúpili serpentíny to sme už tušili, že naklonená rovina sa pred nás postaví mocnejšie. A naozaj tak bolo. Stúpačik na Čipčie je taký šťavnatý, výživný, no nie krutý. Dva krát nás stúpanie nechalo vydýchnuť. Vždy na peknom mieste nám ponúklo krásy výhľadu. Presne dva krát, než sme dorazili na ten správny vrchol, si naše pľúca oddýchli a oči „natiahli“ nádherné scenérie.

Na Čipčie sme doputovali správne zahriatí. Michal si okamžite sadol na ikonickú lavičku a nikoho k sebe v ten moment nepustil. Neskôr, keď už bola lavička voľná som zabudol, že som mal v pláne tiež sa na ňu posadiť Čo už. Možno nabudúce to dám. Na vyhliadke sme absolvovali možno desať až pätnásť minút a občerstvili sa pri súčasnom vstrebávaní toľkej krásy na vôkol. Každý si pobyt na tomto peknom vrchole vychutnával po svojom. Po prestávke sme pokračovali ďalej. No mrzí ma, že som si neustrážil akt spoločného fotografovania. Proste z Čipčieho sme odišli bez spoločnej fotografie Zato klubovú nálepku s mojim požehnaním na domček vrcholovej knihy nalepil s láskou Dúšo.

Druhé zastavenie – Skalka

Zostup z kopca bol tiež zážitkový, avšak nie tak dlhý ako výstup. Po chvíli sme už cupitali príjemným terénom popod Ostrú. Tesne pred príchodom k rázcestníku Pod Ostrým v čase, keď sme putovali traverzom Ostrej, náš predvoj začal miznúť v hlbokom lístí. Naše telá sa zabárali až po hrudník do lístia a my sme konečne zažili niečo zaujímavé a úsmevné. Úspešne a hlavne všetci prišli k spomínanému rázcestníku odkiaľ už na nás zízalo a vyzývalo k výstupu parádne stúpanie. Aj uši si prišli pri nasledujúcom putovaní na svoje. Sprevádzal nás pri tom príjemne zurčiaci potôčik a občas si vyžiadal pri jeho prekonávaní od nás aj gymnastické prvky.

Po vrchole stúpania sa chodník opäť zmenil v príjemné putovanie traverzom popod vrch Kobylie. Táto časť trasy nebola vôbec príjemná pre naše oči. Naše nohy si to užívali, len tie oči – chúdence. Až po rázcestník Kobylie sme videli plody ľudskej práce. Celé stráne oholené ťažbou dreva. Hrôza, ako sa dá zničiť kus lesa len pre peňažný zisk. Nenechali ani jeden živý strom. Všetko „zobrali“ , len aby sa mali ony dobre. Mal som divný pocit a moje srdce plakalo. Moja otázka. Dá sa s tým niečo robiť?

Po tomto nepríjemnom zážitku sme vystúpali na hôľnu časť chodníka. Privítal nás s otvorenou náručou vrch Skalka. Jeho láskavosť sme opätovali prestávkou. Pobudli sme tu tak desať minút. Už len preto, že na tomto mieste sme prvý krát uvideli hlavný hrebeň Lúčanskej Malej Fatry z blízka s ešte zasneženými stráňami. Už teraz sa dalo tušiť, ako bude vyzerať putovanie červeným hrebeňovým chodníkom.

Tretie zastavenie – Dlhá lúka

Nasledujúcich 1600 metrov chôdze k rázcestníku Pod Krížavou bolo krásne príjemných. Mäkučká tráva chodníka jemne hladila naše chodidlá. Sem tam sa objavila ochutnávka snehu. Tenisky občas šliapli do mokrej mláky. Aj vysušené medvedie hovienko sa nám vystavilo na obdiv. Bohu vďaka, že bolo už vysušené. Neviem ako by sme dopadli, keby sa z neho ešte parilo To by sme sa asi smiechu nezdržali. V tom čase som išiel na konci kolony, kvôli natáčaniu. A poznáte to pravidlo? Vždy to schytá ten najpomalší, alebo najposlednejší člen výpravy. Vďaka Bohu živí a v poriadku sme doputovali Pod Krížavu. Rozmýšľali sme, že si spravíme na tomto mieste prestávku, no myšlienka sa neujala. A dobre sme spravili. Oddych prišiel na rad neskôr, avšak na oveľa príjemnejšom mieste.

Nasledujúci hrebeň nám pripravil pod nohy súvislú pokrývku snehu. Odhadujem tak desať až dvadsať centimetrov mäkkého a mokrého snehu. No putovanie bolo aj napriek tomu príjemné. Stopku nám vystavilo veľmi vhodné miesto na oddych. Toto privilégium si zaslúžila práve Dlhá lúka, ktorá sa nachádza tesne pred Sedlom Prašivé. Dlhá lúka vyhrala ponúknutými podmienkami. Príjemnou trávou na sedenie, celkom slušným výhľadom na Martin, ale hlavne slnečným teplým lúčom, ktoré na „lúku“ dopadali sa nedalo odolať. Príjemnému oddychu sme venovali asi tak pätnásť minút. Jedlo a tekutiny bolo treba minúť. S ľahším ruksakom sa ide lepšie predsa. Dokonca sa tu dalo aj pospať, také tu boli vhodné podmienky na teplom a záveternom mieste.

Štvrté zastavenie – Minčol

Cez Sedlo Prašivé, kde mala byť pôvodne naša oddychová prestávka, sme pristúpili k poslednému stúpavému úseku trasy. Šesťsto metrov stúpania prešlo ako nič. Vrchol Minčola nás pritiahol ako magnet. Je to naozaj magnet, lebo sme tu neboli samy. Vďaka priaznivému počasiu sme si pobyt na Minčole mohli naplno užiť aj s ďalšími návštevníkmi. Vždy, keď som vystúpil na Minčol, bol som odmenený nádhernou okolitou scenériou. Aj dnes nesklamal. Naši prvonávštevníci na Minčole si tak mohli hneď na prvý krát vychutnať výhľady tohto ikonického vrchu. Sú kopce, na ktoré sa musí chodiť aj niekoľko krát kvôli výhľadom. Minčol je proste istota. Na Čipčí moja hlava ohľadom fotografie zlyhala No na Minčole sa faux pas nekonalo.

Do cieľa

Žltá turistická značka nám robila spoločnosť až do cieľa. Do putovania „žltou“ sa vloudila iba jedna chybička. Chvála Bohu, teda presnejšie Chvála Inke, iba na začiatku. To by nebol spolok PAT a MAT, že? Úvodná časť cez rúbanisko išla prevažne cik-cak (rozumej serpentínami). Pred vrcholným klesaním sme si ešte obzreli novú turistickú útulňu. Krásne voňala čerstvým drevom. Na svoje prvé „použitie“ si však musí ešte počkať. V dobe našej návštevy bola zamknutá, nebola daná do užívania.

No a potom to prišlo. Na také klesanie si už dlho nespomínam. Stehienka mi riadne zahoreli, ale napokon to dali a úspešne ma doniesli k rázcestníku Pod výstupom. A úspešne doniesli aj ostatných. Počas počítania členov výpravy, či sa niekto nestratil, som tu nahlas rozmýšľal, či by nebolo vhodné doplniť aj tabuľku Pod zostupom 

Do cieľa k autu nás doviedla po asfaltovej ceste Turská dolina sprevádzaná Turianskym potokom. Navôkol z doliny do výšky vystupovali nádherné skaly, ktoré nám spríjemňovali putovanie. Už počas chôdze dolinou som spriadal plány ako tieto skaly, ktoré majú svoje meno, v budúcnosti navštívim. Dajte mi trochu času.

Za zmienku stojí ešte spomenúť, že naše dva rýchliky – Mišo a Dúšo v obci Turie netrafili parkovisko s našim autom a prešli sa po žltej do dediny. Ony síce tvrdili že boli na pive, ale ja im to neverím Ony si chceli iba pridať pár sto metrov navyše.

Záver

Nebola to bežná túra. Bola taká výživnejšia, pre silnejšie povahy. A tak ďakujem mojim spoločníkom Inke, Mišovi, Dúšovi a Lubovi za odvahu, za prítomnosť a spoločne nadobudnuté zážitky.

Na záver ešte spomeniem, že spoločný a príjemne strávený turistický deň sme zavŕšili návštevou Reštaurácie Mlynárka v Rajeckých Tepliciach. A aby som nezabudol. Lubo a Inka, ďakujeme za dopravu.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Už bola dohodnutá Poludnica škoda inak by som sa pridala Hádam už čoskoro sa podarí. Krásnu trasu ste dali.

Dnes je to cesta do neznáma. Presnejšie do menej známych kútov Malých Karpát. Aspoň pre nás menej známych. Chceme ešte zastihnúť jar v lesoch. To sa nám aj darí. Že to dnes bude hlavne o stromoch, ešte nevieme. Zatiaľ vidíme bežné stromy s mladými lístkami. Pri vyhliadke skalka sa objavujú prvé stromy s netradične pokrútenými konármi. Pred nami práve prebehla skupinka srniek. Blízko je obora, asi prišli na návštevu k príbuzným…

Pri vystúpení na ďalší vrchol objavujeme rozprávkový úsek. Veru dívať sa na tieto tvary stromov v noci… to by teda bolo. Horor by tu mohli natáčať. To ešte netuším, že na Egreši je tiež jeden z malých obrov. Už moc nevyrastie. Je dutý. A tu niekde má byť aj keška. Spodným otvorom sa dostávam dnu. Až keď som celý dnu, napadne mi, či tu nie je had. Nebol ani had, ani keška…

Vidíme ďalšiu zver. Teraz už vieme, že sme v obore i keď sme nepreliezali žiaden plot a ani neprechádzali cez žiadnu bránku. Proste miestami niet plota. Aspoň tak povedali domáci, ktorí si tiež vybehli na Egreš. Veru, toľkoto zveri sme ešte na jednej turistickej akcii nevideli. Natočiť ju, alebo čo i len odfotiť je trochu problém. Moc neobstojí. Iba chvíľu placho pozerá a mizne. Ako na potvoru tak, aby som nemal žiaden poriadny záber…

Na záver nás čaká čerešnička. Je ňou najstarší a najväčší gaštan jedlý v Malých Karpatoch, a možno aj na Slovensku. Jeho vek odhadujú na 500 rokov. Najodvážnejší až na 750 rokov. Obvod kmeňa vyše 800 centimetrov. Gaštany k nám vraj priniesli Turci. Ak ho priniesli oni, nemôže mať tento strom 750 rokov.

Gaštan rastie pri obci Častá. Tých gaštanov je tu viac, ale tento je naj. Niektorí sú názoru, že samotný názov obce Častá pochádza z latinského názvu gaštanu „Castanea sativa“. Lenže písomné pramene ešte pred príchodom Turkov poznali Častú ako Chuzthu, Chezthey, Chastuc či Chastue. Asi budeme musieť pôvod názvu obce hľadať inde. Alebo že by sa k nám gaštan dostal skôr? Je to strom veľmi užitoční. Vedeli to už starí Rimania, ktorí gaštany mleli na múku a piekli z nej koláče.

Nová Baňa je staré banské mestečko, ktoré má bohatú históriu spojenú s baníctvom. Je tu niekoľko trás náučných chodníkov a my sme si spravili taký mix so zaujímavými miestami. Určite sa sem oplatí prísť, prejsť sa, vidieť a zažiť trochu histórie.

Úvod

Prečo som zvolil túto trasu, keď som na Veľkom Griči už bol? No preto, lebo ma zaujali na trase tie dve výhľadové skaly (Jančekova a Biela), ktoré naši navštívili v apríli minulého roku. Navyše, Veľký Grič je tak ikonický vrch, že sa ho oplatí navštíviť aj viac krát.

Čo sa týka počasia, už od vloženia turistickej akcie na stránku som mal obavy, či sa vôbec bude dať ísť. Verte či neverte v priebehu týždňa sa počasie začalo vylepšovať. Dokonca malo počas dňa vykuknúť aj slniečko, ale naopak vietor ten nie a nie si dať povedať. Rýchlosť okolo 9 m/s neveštila nič príjemné. Nakoniec „Nóri“ to na svojej stránke upravili na 6 m/s, čo bolo nádejné. No prezradím Vám priatelia, že ja som bol rozhodnutý na túto akciu ísť stoj čo stoj, či budú traktory padať či nie 

No a na koniec úvodu spomeniem, že Inka a Lubo potvrdili moje slová z predchádzajúceho komentára, že práve ony budú tí čo mi nedajú košom, ak pôjde o turistiku pre silnejšie povahy. Cesta do obce Cígeľ bola pohodová a parkovanie bolo presne na tom mieste, o ktorom som zamýšľal už pri plánovaní akcie.

Štartovanie turistickej akcie prebiehalo presne podľa Romanových zvyklostí a inštrukcií. Dal som si tu námahu pripraviť si pre túto jedinečnú procedúru kvalitné varené vínko, ktoré nám v chladnejšom a veternejšom počasí prišlo nanajvýš vhod.

Putovanie

Prvé zastavenie – Jančekova skala

Putovať sme začali hneď po žltej turistickej značke a priamo k miestnej zjazdovke, ktorú sme už pri parkovaní jasne videli. Prvé stovky metrov boli jemnejšie a viedli popod spomínanú zjazdovku a neskôr aj vedľa vodnej nádrže, ktorej názov som nezistil. Po tom, čo sa nám vodná hladina stratila z očí prišla tá pravá turistika. Od tejto chvíle sme čelili prakticky až na hrebeň ustavičnému stúpaniu. Mali sme vystúpať 520 metrov výškových a poviem Vám nebol to med lízať. Oddych nám poskytla práve Jančekova skala. Už pri záverečnom stúpaní k nej bola naďaleko vidieť a lákala nás svojim prekrásnym výhľadom. My sme jej ponuku neodmietli a pobudli na nej tak 10–15 minút.

Vrchol skrášľuje vysoký chrómový dvojkríž a miesto obsahuje aj sedenie/lavičku. Bol to naozaj plodne strávený čas. Z vrcholu je parádny výhľad na Hornonitriansku kotlinu. „Vetrík“, ktorý v čase nášho pobytu na Jančekovej skale jemne povieval , nám nedovolil dlhší pobyt. Nalepenie klubovej nálepky a spoločnú fotografiu sme si neodpustili a vydali sa ďalej na hrebeň k „červenej“ Ponitrianskej magistrále.

Druhé zastavenie – Biela skala

Nasledujúca časť trasy neviedla po turistickom chodníku. K správnej orientácii mi zdarne pomáhali moje „múdre“ hodinky. Musím konštatovať, že pre mňa majú neoceniteľný význam. Počas celej trasy som sa pomýlil iba dva krát. Áááááá. Vlastne len raz. Lebo prvý krát, hneď za vodnou nádržou, mi zapípali pre zlý smer. Nakoniec to nebol zlý smer, my sme striktne išli po žltej. To som si len ja pri plánovaní skrátil krátky úsek, ktorý na chvíľu odbočil zo spomínanej žltej. A druhý krát to bola vyložene moja chyba. Po tom, čo sme dorazili pri zostupe na „zelenú“ poslal som náš konvoj zlým smerom. Vďaka pípajúcim hodinkám som to rýchlo zbadal. Pred tým som zabudol trasu skontrolovať. To bolo všetko. Naozaj! Prisahám!

Trasa na hrebeň, presnejšie do miesta s názvom Pod Bielym kameňom, bola výživná. Ani na chvíľu stúpanie nepovolilo. Táto trasa sa mi veľmi páčila. Bola rozmanitá čo sa týka typov lesov/stromov. Ihličnany sa striedali s listnáčmi. Po krajoch chodníka sa konečne ukázali aj skaly, ktoré boli vďačným objektom na filmovanie a fotenie. Dokonca nám aj prvý krát spoza oblakov vykuklo teplé hrejivé slniečko. Tento fakt sme vďačne prijali. Putovali sme prevažne lesom, takže vietor sa do nás nemohol naplno oprieť, čo bolo dobré. Prakticky sme si ani nerobili prestávky a zastavili sa až v spomínanom mieste pod Bielym kameňom. Tu sme dokonca stretli troch ultra trialistov (dvaja chlapi a žena). Pribehli zrejme tiež z Cígeľa, smerovali na Bielu skalu a potom po modrej cez Dierovce zbehli späť.

Rázcestník Pod Bielym kameňom sa nachádza už na „červenej“ Ponitrianskej magistrále. Tá sa stala našou spoločníčkou na ďalšej trase. No najprv nás potešila svojimi neskutočnými výhľadmi Biela skala. Od rázcestníka je vzdialená iba štyristo metrov a nenavštíviť ju by bol smrteľný turistický hriech. My sme si návštevu a jej výhľady užili plným dúškom. Moje turistické srdce plesalo od radosti a tej krásy sa nedalo nabažiť. Na „skale“ sme si opäť odbili cca 15 minútovú gastronomickú a pitnú prestávku. Skalu sme dôkladne preskúmali a pozreli aj časť, kde bol zakázaný vstup, kvôli odtrhnutej skale. Je to časť skaly, ktorá to má zrejme už spočítané a o pár desiatok či stovkách rokov spadne na les čupiaci pod ňou. My sme na exponovanú časť odtrhnutej skaly z bezpečnostných dôvodov neliezli. Pred odchodom som samozrejme ukryl naše postavičky do čiernej skrinky.

Tretie zastavenie – Veľký Grič

Nasledujúca trasa na Veľký Grič viedla výhradne po Ponitrianskej magistrále. Bola to taká pohodová ustavične klesajúca časť trasy. Asi po kilometri chôdze sme spozorneli pri čítaní tabuľky na strome, kde bolo napísané červeným písmom: POZOR!! Náročný úsek. Neviem, čo to malo znamenať, ale nasledujúci úsek bol síce prudší a kamenistý, ale čo do náročnosti slabší. Po ľavej strane nás sprevádzal taký pekný kamenistý val. Proste zážitok a nie „Náročný úsek“. My, čo máme za sebou tých zážitkov niekoľko sme si to skôr užívali. Po Dierovce červenú magistrálu sprevádzala aj modrá, no tá odbočila na tomto mieste práve dole do Cígeľa.

Pred posledným klesavým úsekom sme na päť minút zastavili. Dôvodom bolo príjemne hrejivé slniečko na peknom mieste. Malý hlinený kopček na tomto mieste sme zneužili ako podnos, pre naše nerezové poháriky, ktoré na plné hrdlo kričali „naplňte nás!“ Čo myslíte? Poslúchli sme? Jasne že áno Zbavili sme sa posledného obsahu blahodarnej a povzbudzujúcej tekutiny Viete, ako sa parádne išlo potom na Veľký Grič? Ani neviem, ako nám ubehlo nasledujúcich 35 minút a už sme cupitali pod tabuľkou s nápisom Veľký Grič.

Naše kroky zastavila až jeho neďaleká časť s ikonickým výhľadom opäť na Hornonitriansku kotlinu, s čupiacou Handlovou priamo pod Malým Gričom. Bola to naozaj pastva pre oči. Na vyhliadke dokonca ani nebol silný vietor, ktorý by nám znepríjemňoval pobyt. Oplatilo sa tu stráviť tridsať minút oddychom a kochaním sa. Dokonca boli aj ďaleké výhľady. V popredí sme videli Kremnické vrchy a hneď nad nimi sa týčila Veľká Fatra. Proste nádhera.

Počas nášho pobytu dokonca „dobehol“ na vyhliadku aj starší pán, ktorý trasu z Cígeľa práve na Veľký Grič často absolvuje behom. Chvíľu sme spolu kecali a aby nevychladol, pokračoval ďalej. My sme sa chvíľu po ňom pobrali tiež. Stihli sme spoločnú fotku na vyhliadke a na tyčku vrcholovej tabuľky nalepiť klubovú nálepku. Predstavte si, že na domčeku vrcholovej knihy odoláva drsným poveternostným podmienkam naša stará klubová nálepka, ktorú som tu pred piatimi rokmi nalepil. Obdivuhodné, že vydržala.

Do cieľa

Záverečná časť trasy najprv viedla prudkým klesaním mimo turistický chodník, na ktorom bolo množstvo popadaných stromov/stromčekov. Ešte že máme vo výbave aj základné gymnastické schopnosti a preto táto výzva bola pre nás hračkou. Asi po sedemsto metroch si nás vzala pod patronát zelená turistická značka. Nádhernou dolinou s množstvom do výšky vystupujúcich skalných brál a v závere po príjemných lúkach nás úspešne doviedla do cieľa k autu.

Záver

Už pri plánovaní tejto akcie a pri sledovaní vývoja počasia som mal jemné obavy. Tie sa však našťastie po absolvovaní tejto nádhernej trasy Chvála Bohu nepotvrdili. Áno bol vietor. Bol aj silnejší, ale dalo sa to vydržať. Zato oblačnosť, ktorú blázniví „Nóri“ predpovedali, zostala ich zbožným prianím a nič z ich predpovede sa nepotvrdilo. Len ten vietor. Ten sa potvrdil. A to bolo málo na odradenie našich brutálnych turistických túžob.

Chcem poďakovať INKE a LUBOVI, za jedinečnú spoločnosť, za krásne strávené spoločné chvíle v pohorí Vtáčnik. Ďakujem, že ste boli so mnou.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Marečku, ako som Ti už spomínal, ja tento rok na Železného pútnika nejdem.
Ty si to každopádne mierou vrchovatou uži. Budem na Teba myslieť.

Túto časť trasy Železného pútnika som sa rozhodol absolvovať za účelom rozmiestnenia reflexných značiek na trasu.

Po tom, čo som na našu stránku dal nové zostrihané video z tejto turistickej akcie, chcem tu na tomto mieste napísať pár poznámok k obsahu. V žiadnom prípade moje dielo nechcem hodnotiť. To musia spraviť predovšetkým tí, ktorí na tejto akcii boli, alebo aj ďalší tí, ktorí si toto video len tak pozreli.

A čoho sa tieto poznámky týkajú? Chcem tu len postupne od každého spomenúť ich pár viet, ktoré vyslovili počas putovania na rôznych miestach. Spomeniem ich chronologicky tak, ako plynul čas na turistike.

1. Po tom, čo sme vystúpali na Rovienky sme sa na chvíľu zastavili a INKA vyslovila tieto slová: Vyhodzím ty špekačky? Malo to zrejme súvis s prebiehajúcim počasím (dážď a vietor) a s nemožnosťou opekania, alebo nie? 
2. Pred tým, než sme prišli na Kňažinové lúky sme sa zastavili k prípitku a po mojej výzve „Na zdravie“ padlo pár slov. Oslovila ma hlavne LUBOVA hláška: Už sme aj déžď odehnali A naozaj, po prípitku prestalo pršať.
3. Po tom, čo sme dorazili od rázcestníka Pod Čihocom na Veľký Čihoč JOŽO poznamenal k neúplnému turistickému značeniu: Ale ani na tom hríbiku tam nebola vôbec šípka hneď… 
4. Keď sme vystúpali na Zengove bôry, tak pri odchode z debaty medzi Dúšom a Lubom vypadli z DÚŠA tieto slová: Musel som sám ísť oné zase na Schnéberg 
5. Po príchode do Sedla Rokoš na moje slová „Sedlo Rokoš si predstav. Je to ono? Je!“ vyriekla MILKA tieto slová: je to ono, hen máš napísané 

Toľko mojich pár postrehov z tejto parádnej, netypickej, nie pre všetkých vhodnej akcie.
To že si vážim zúčastnených tejto akcie, som už napísal dole v komentári. Ak sa najdú iní, ktorí chceli s nami ísť, ale mali objektívne dôvody, teda okrem nepriaznivého počasia, nech zdvihnú ruky  

Úvod

Tak ako som písal v „Poznámke k akcii“, ja som sa návštevy Uhrovského hradu a Veľkého Čihoča nemohol zúčastniť. A preto vznikla táto akcia. Od stredy, keď som turistiku vložil na stránku som sledoval vývoj počasia a tajne dúfal, že sa pôvodná predpoveď zmení. Ona sa napokon zmenila, ale nie až tak rapídne ako som si zbožne prial. Čo už, pomyslel som si, asi pôjdem konečne na akciu sám. Na moje prekvapenie sa na akciu prihlásilo pár dobrodruhov, ktorí chceli otestovať svoje limity  

Prezradím Vám, lebo som do soboty testoval neoblomnosť prihlásených, že s Inkou, Dúšom a Lubom počasie ani nehlo. Telefonát s Jožom bol trochu o prehováraní. Ale len trochu. Stačilo do slúchadla „zavrčať“, že je to na nich, že ja nikoho neprehováram len aby potom nebanovali, keď uvidia fotky z akcie A tak napokon naša partia vyrazila na toto dobrodružstvo v plnom obsadení, tak ako sme sa prihlásili.

Putovanie

Prvé zastavenie – Uhrovský hrad a Hradná jaskyňa

Už keď sme prichádzali na parkovisko v Uhrovskom Podhradí, na predné sklo auta dopadali akési dažďové kvapky. A bolo to správne Veď „Nóry“ predpovedali zrážky, ktoré mali trvať do 10.00 hod. My sme navzdory kvapkám dôstojne naštartovali akciu a vyrazili na trasu.

Za Čerešňovou po tom, čo sme prešli po mostíku nad Podhradským potokom sme zle odbočili. Išli sme rovno po príjemnej štrkovej ceste. Ja som v tom čase robil úvodný príhovor do videa a tak som si nevšimol chybu. Nápravu prakticky vykonali moje „múdre hodinky“, ktoré ma okamžite po sto metroch upozornili na omyl. A tak sa nám podarilo správne odbočiť na zelenú až na druhý krát.

Zelená, to bola teda koťuha. Tá predchádzajúca štrková bola príjemnejšia. Táto zelená? Postavila sa pred nás ako hradba a od začiatku nám dala pocítiť, že výstup na hrad nie je med lízať. Na rozbeh to bolo lepšie ako štartovné na parkovisku. Výstup nám sťažovalo aj blatko a mokré korene stromov, ktorých bolo na chodníku neúrekom. 1600 metrový kardio tréning nás priviedol najprv k tabuli a potom sme už vstupnou bránou vhupli do útrob Uhrovského hradu.

My sme si hrad individuálne pozreli skoro celý. Vliezli sme takmer do každej ďúry. A teda bolo sa čím kochať. Na hrade sa intenzívne pracuje na obnove a skvelá práca ľudí je vidieť na každom kroku. Klobúk dole a Naše fotoaparáty a kamery sa riadne zapotili. Pred odchodom sme si pred hradom spravili spoločnú fotku.

Ešte jedno zastavenie sme si spravili. A to pri Hradnej jaskyni. Bolo obtiažne ju nájsť, ale aj zostup k nej bol takpovediac zábavný. Napokon som ju našiel, ale veľké nadšenie jaskyňa vo mne nevzbudila. Je to prakticky puklina v skale a za puklinou taký malý priestor, do ktorého by sme sa všetci snáď zmestili. No to by bolo všetko. Žiadny iný rozsiahly priestor jaskyňa neponúka.

Druhé zastavenie – Veľký Čihoč

Po tom, čo sme sa vrátili od jaskyne na chodník, sa pred nás postavilo prudké stúpanie na Rovienky. Dovolím si skonštatovať, že tento úsek putovania až na Kňažinové lúky bol najveternejší a najdaždivejší. V tomto úseku som išiel prvý a vždy, keď som sa s kamerou otočil dozadu, uvidel som zachmúrené tváre Možno to neboli zachmúrené tváre, možno len ten prudký vietor a dážď šľahajúci do tvári ich tak vymodeloval. A napokon, nikto sa nesťažoval, keď sa ku mne, ako k tvorcovi akcie priblížil 

Ja to vidím tak.
Sú akcie pohodové, slnečné, nenáročné, ako v perinke. Ale naopak sú akcie dobrodružné, upršané a ufúkané, plné nepohody, ktoré preveria našich turistov spolku, že to s tou turistikou myslia vážne a že nie sú žiadne padavky a že ich ani takéto drsnejšie podmienky neodradia od závislosti zvanej – turistika. A to si vážim od dnes u tých, ktorí sa tejto akcie nezľakli a išli a majú u mňa VEĽKÉ UZNANIE

Rázcestník Kňažinové lúky, ku ktorému sme prišli, nás nasmeroval na červenú turistickú značku, ktorá tvorí Chodník Alexandra Dubčeka smerujúci na Rokoš. Asi po kilometri nás doviedla k odbočke Pod Čihocom. Na Veľký Čihoč to bolo iba kúsok. Také príjemné putovanie to bolo. Zastavili sme sa až pri vyhliadke, ktorá nám dnes výhľad neponúkla. Navôkol samá hmla, takže čo by sme chceli. Ďalšie dve vyhliadky, ktoré som mal v pláne sme oželeli a vrátili sa späť. Už pri vyhliadke som z mapy zistil, že sme Veľký Čihoč minuli. A tak nás Veľký Čihoč privítal až na spiatočnej ceste. Ani sa nečudujem, že sme si ho nevšimli. Je to nenápadný kopec s kamením na vrchole a označenie vrcholu je na strome otočené opačným smerom. Je ho vidieť iba pri návrate z vyhliadok. Takže vrcholu sme venovali iba spoločnú fotku a pobrali sa ďalej.

Tretie zastavenie – Zengove bôry

Toto pekné zoskupenie skál nás riadne preverilo. No najprv nás uchlácholilo mierne klesanie, aby nám tie výškové metre ešte pribudli. To záverečné stúpanie k nim bolo naozaj výživné. „Paličkári“ to vyhrali, my ostatní bez paličiek sme si to riadne zlizli Avšak vrchol Zengových bôrov za tú námahu určite stál. Na tomto mieste sme si chvíľu oddýchli. A čo bolo podstatné, otvorili sa nám parádne výhľady na Rokoš. Počasie sa medzitým umúdrilo, presne podľa predpovede. Nóry nás teda nenechali v štichu a druhú časť putovania nám vylepšili. Po spoločnej fotografii aj na tomto mieste, sme sa pohli ďalej.

Štvrté zastavenie – Rokoš

Putovanie na Rokoš bolo najpríjemnejšou časťou trasy. Dážď zmizol a vietor? Ten sa tiež umúdril. Už žiadny brutálny kopec netestoval naše morálno-vôľové schopnosti. Príjemný zvlnený terén nás najskôr priviedol do Sedla Rokoš a keď sme prešli okolo rázcestníka Pod Rokošom už sme cupitali k nášmu poslednému bodu. Vrcholovú tabuľku Rokoš som pohladil len z povinnosti a na domček vrcholovej knihy nalepil klubovú nálepku. Naše spoločné kroky viedli hlavne k turistickému prístrešku, ktorý je situovaný opodiaľ vrcholu.

Pod prístreškom sme absolvovali nevyhnutnú gastronomickú a oddychovú prestávku. Škoda, že na Rokoši ožil vietor a znepríjemňoval nám pobyt a zároveň zážitok z návštevy. Kvôli vetru sme nenavštívili ani nádhernú vyhliadku pri pamätníku Alexandra Dubčeka. Čo sme však neopomenuli bola spoločná fotka na Rokoši.

Do cieľa

Po odchode sme sa museli vrátiť do Sedla Rokoš a odtiaľ sme už po modrej zahájili zážitkový zostup k Podhradskej doline. Bol to naozaj prudký zostup po lístí, ktoré ukrývalo pod sebou rôzne prekvapenia, ako kamene a konáre. Nohy mali čo robiť aby to všetko vykryli. Občas sa niekto pošmykol ale i padol, no nič vážne sa nestalo. V zdraví sme doputovali na lesnú štrkovú cestu, ktorá nás v prítomnosti zurčiaceho Podhradského potoka priviedla najprv ku Chate Zengová a potom na parkovisko pod kameňolomom kde oddychovali naše autá.

Záver

Na záver Vám chcem Milka, Inka, Dúšo, Jožo a Lubo poďakovať, že ste našli odvahu a pustili sa do tohto nie bežného dobrodružstva. Do veterného a daždivého počasia často nechodíme. To môže vymyslieť iba taký magor ako je Vinco. No som rád, že ste ma v tom nenechali samého a išli si so mnou otestovať svoje limity. Nabudúce viem že práve od Vás, ak príde na takúto túru, nedostanem košom  

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Úvod

Už štrnásť rokov brázdim pohoria na Slovensku. Nezdá sa to, ale je to tak. Dokonca aj v Tribeči som už niekoľkokrát bol (pred touto akciou to bolo 8×), no nikdy som sa nedostal na Zobor, tobôž na vzdialenejšiu Žibricu. V tichosti som závidel našim „Zoborovcom“ – Ivanke, Mariánovi, Marošovi a teraz už aj Aďke, lebo že vraj aj Aďka chodila často na Zobor. To som sa dozvedel až na tejto akcii. Aj som sa často hanbil, keď o Zobore naši rozprávali. A tak som za tým všetkým spravil hrubú čiaru a naplánoval túto akciu. Chcel som ňou zabiť dve muchy jednou ranou, preto aj Žibrica.

Od stredy, keď som túto akciu vložil na našu stránku sa počet prihlásených akosi nehýbal. Vedel som, že Inka s Lubom pôjdu určite, ale nádeje som vkladal aj do ostatných členov, ktorí sú v poslednej dobe relatívne aktívny. Nakoniec mojej ponuke podľahli len Aďka s Marošom. Ony, ako praví Zoborovci pojali túto akciu ako povinnosť a v podstate som úprimne rád, že sa prihlásili. Navyše, keď sa nedeľa črtala ako ideálny čas na turistiku. A presne to sa do bodky splnilo.

Nakoniec spomeniem, že smer trasy som od pôvodne naplánovanej otočil opačne. Nechal som si poradiť od Maroša, ktorý mi to písal v komentári dole. Mal pravdu v tom, že šplhať sa na prudkú Žibricu je lepšie na začiatku túry ako na konci, keď je človek už relatívne unavený.

Putovanie

Prvé zastavenie – Žibrica

Keď sme v Podhoranoch pod viaduktom odstavili autá, akciu sme opäť dôstojne naštartovali. V podstate od začiatku putovania nás viedla žltá turistická značka. Najprv naše kroky viedla nenáročným stúpaním po príjemnej ceste s výhľadmi. Než sme sa definitívne ponorili do lesa panoráma nám ponúkla výhľad na vrch Hôrka s malou rozhľadňou. Práve ona nám na konci putovania ponúkla pekné výhľady na okolie s pohľadom na obec Podhorany.

Cca po dvoch kilometroch kráčania nás pri rázcestníku Pod Dlhou skalou zviedla červená turistická značka, ktorá zároveň vedie Ponitriansku magistrálu do Nitry ku kasárňam – do jej konca. A ako to býva, ísť po červenej nie je med lízať. „Červená“ sa nám akosi neprimerane zodvihla a riadne nám naplnila pľúca kyslíkom. Aj lýtka a stehná sa nám neprimerane zapálili Avšak my, členovia turistického spolku PAT a MAT sa nerady vzdávame a bez zbytočných kritizujúcich slov na adresu tvorcu trasy sme vyšliapali až na vrchol. Odmenou pred samotným vrcholom Žibrice nám bola parádna vyhliadka s hojdačkou, ktorá nám s hrdosťou ukázala pekné výhľady a nasledujúcu trasu na náš druhý bod zastavenia – Zobor a Pyramídu.

Žibrica je od vyhliadky na skok. Po ďalších sto metroch kráčania nám Žibrica ponúkla svoju pohostinnosť. Na vrchole je lavička, malý stôl, ale aj malé ohnisko pripravené splniť túžby každého opekača. My sme služby ohniska nevyužili hoci Lubo spomenul, že bol nachystaný aj na opekanie. Dnes bolo síce pekné slnečné počasie skoro bez obláčikov, ale zároveň fúkal aj dosť silný vietor a tak sme na vrchole pobudli iba nevyhnutnú dobu. Na vrchole je inštalovaná aj vrcholová kniha. No tá sa zápisu odo mňa nedočkala Zato naša klubová nálepka pribudla na jej domček. Nakoniec spoločná fotka odštartovala naše pokračovanie na trase.

Druhé zastavenie – Zobor a Pyramída

Ďalšie bezprostredné pokračovanie po Ponitrianskej magistrále sa postaralo o zážitok. Presne ako hovoril Maroš na začiatku. Žibrica nie je príjemná ani z jednej strany. Je jedno odkiaľ kam pôjdeš. Takže sa naše nohy potykali s kvalitným sešupom dole. Navyše to klesanie bolo okorené kvalitným kamením. Čo však bolo lepšie je to, že nám klesanie už ponúklo aj výhľady. A tie boli naozaj pekné, pôsobivé. Stále sme mali na očiach aj náš nasledujúci cieľ.

Asi po päťsto metroch klesania sa konečne cestička umravnila a ponúkla nám veľmi príjemné putovanie po lúke. Bol to balzam na nohy. Za Sedlom pod Žibricou sme opäť vstúpili do lesa a ten sa našim spoločníkom stal až na Zobor. Bolo to putovanie pravým hrebeňom. Tak ako sa na hrebeň patrí to bolo hore-dole. Medzi tým nálada medzi nami stúpala, debaty sa rozohnili až tak, že sme zabudli odbočiť na vrch Haranč, ktorý som mal v pláne tiež navštíviť. Moji spoločníci sa na vlastné oči presvedčili, že aj Vinco vie byť občas tvárny a tolerantný a je ochotný zmeniť, alebo vypustiť z trasy nejaký ten malilinký úsek Nestáva sa mu to však príliš často, na to zoberte jed. Alebo, nezvykajte si na to  

Išli sme hore-dole, hore-dole, hore-dole, až tu zrazu majestátny Zobor. Huráááááááá. Já Vinco a aj moji spoločníci konečneeeeeee na Zobore. Som naozaj hrdý a už sa pred „Zoborovcami“ nemusím hanbiť Pekný bol z neho výhľad. To sa musí nechať, ale nebol to ten najkrajší. Ten nás čakal ešte neskôr. My sme na vrchole zanechali opäť klubovú nálepku a poctili sme vrchol aj spoločnou fotografiou. Na Zobore však dosť fúkalo a tak naše nohy zavelili „Hor sa k Pyramíde“.

Pred klesaním z vrcholu, v časti kde rastú nádherné a zaujímavé borovice, sme sa pokochali najkrajším výhľadom na Pyramídu. Nasledujúcich cca päťsto metrov vedie najprv dole, ale potom už jemne hore k Pyramíde. Dnes sme tu stretali kopec ľudí. Pripadal som si ako na „Václaváku“ a to mi Maroš hovoril, že to nie je ešte vrchol. Že vraj v lete pri Pyramíde býva o dosť viac ľudí. No Zbohom. Ja práve takéto preplnené destinácie nemám rád. Jedného človeka, ktorého som stretol bol však mne známi. Po sto rokoch som opäť uvidel Michala D. a prehodil s ním pár viet. Bolo to pre mňa príjemné stretnutie a som úprimne rád, že radosť bola obojstranná. Michal, rád som Ťa stretol a porozprával sa s Tebou. Prajem Ti všetko dobré, hlavne pevné zdravie a keď Boh dá, možno sa ešte na nejakej spoločnej turistike spolku stretneme.

Pod Pyramídou sme zasadli do útulného altánku, kde sme si dostatočne oddýchli a najedli sa. Maroš mi v otvorenom bufete kúpil kávu, za ktorú som mu nemusel zaplatiť Vidíte. Na Pyramídu sa oplatí chodiť Samozrejme, že sme sa pokochali aj parádnou vyhliadkou na ďaleké okolie s dominantnou Nitrou. Dnes nám však zážitok zhoršila menšia viditeľnosť vďaka značnému oparu. Pred odchodom sme využili ikonické miesto – drevené okno – na spoločnú fotografiu.

Tretie zastavenie – Vrch Hôrka s rozhľadňou

Náučný chodník Hradisko Zobor sme neopomenuli. Práve po ňom viedli naše nasledujúce kroky. Po vale hradiska sa išlo príjemne. Chýbal už len sprievodca, ktorý by nám o ňom čo to povedal. Takto nám zostali ako zdroj informácii iba tabule náučného chodníka, ktoré som si so zvedavosťou čítal a niektoré aj nafotil.

Presne šesťsto metrov sme putovali po náučnom chodníku. Na ďalšiu trasu si nás pod patronát vzala modrá značka a doviedla nás až po rázcestník Tri duby. Tu sme sa na malú chvíľu zastavili. Medzi tým okolo nás prechádzala horda ľudí. Na trávnatý Meškov vrch nás doviedla už „zelená“. Táto časť trasy bola taká oddychová. Žiadne stúpania nás už netrápili. Od tejto chvíle sme prakticky išli len dole. Na asi 15 minút nám neskôr vystavilo stopku parádne oddychové miesto s lavičkou pri soche sv. Urbana z Langres. Tu sme zlikvidovali posledné občerstvovacie zásoby a chvíľa oddychu nám prišla tiež vhod.

Posledným bodom nášho záujmu bol vrch Hôrka so svojou rozhľadňou. Už aj tak pekný výhľad sme si výstupom na rozhľadňu ešte zdokonalili. Pod nami čupeli Podhorany a „nad“ nami sa vypínala majestátna Žibrica. Bol to naozaj pekný pohľad, ktorý urobil dôstojnú bodku za touto vydarenou turistickou akciou.

Záver

Som naozaj veľmi rád, že som nemusel na túto turistiku ísť sám. Hoci som bol odhodlaný, ak sa nik neprihlási, ísť aj sám. Musím a chcem zhodnotiť, že som si túto trasu užil a Vy priatelia Aďka, Inka, Maroš a Lubo, ste svojou prítomnosťou dali tejto akcii nádherný rozmer a peknú atmosféru, ktorú si ja budem veľmi dlho pamätať. Už aj kvôli tomu, že som bol prvý krát na Zobore a to práve s Vami moji priatelia. Ďakujem Vám.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

„zoborovci“ ocenuju vyber trasy.

Pekná trasa Vincent šiel som ju niekoľko krát aj keď bez Žibrice ,čo je jeden z najmenej záživných vrchov čo poznám, ale odporučil by som ti ju isť opačným smerom. .

Vinco, to je pekná trasa, my sme si to už prešli.

Lenka, nech sa túra podarí a Ty si ju užiješ. Dúfam, že budeš mať pekné počasie a z Lysej hory budú výhľady.

Úvod

Po dlhej dobe som chcel navštíviť iné pohorie, ako sú Strážovské vrchy. A tak vznikla táto turistická akcia v Súľovských vrchoch. Spomenul som si na akciu nášho spolku z októbra 2022, keď náš spolok navštívil Malý Manín. Vtedy som ja nemohol ísť kvôli chorobe a teplote.

Zároveň som chcel „okoreniť“ túto akciu aj peknými miestami na protiľahlom hrebeni, ktorý tvorí masív Veľkého Manína. Okolnosti však zariadili, že sme návštevu Partizánskej jaskyne, Manínskeho skalného okna a vyhliadku Puknutá skala vynechali.

Auto sme parkovali presne na mieste, ktoré sme využili v januári 2022 pri návšteve zasneženého Veľkého Manína a ostatných pekných miest, ktoré som spomenul v úvode.

Putovanie

Prvé zastavenie – Malý Manín / vyhliadka

Úvodných 1700 metrov putovania bolo príjemných s jemným stúpaním, pri ktorom sme sa mohli kochať nádhernými okolitými výhľadmi na Malý Manín a masív Veľkého Manína. Ráno bolo ešte pomerne chladno a tak nám jemné hrejivé stúpanie prišlo vhod. Do kotla priložili až v miestach kde sme začali zdolávať serpentíny, ktoré nás doviedli do sedielka. V sedle nás privítala informačná tabuľa, ktorá nám prezradila v dávnej minulosti prítomnosť Hradiska z doby bronzovej. Už pred príchodom na toto miesto sme obdivovali nádherné skaly, na ktorých sme si všimli drevený kríž. Práve tam na vyhliadku smerovali naše kroky. Na vyhliadke s neskutočným výhľadom sme pobudli cca 15 minút. Čo to sme pojedli i popili, ale hlavne sme si mohli oči vyočiť od toľkej krásy. Dnes nám prialo aj nádherné slnečné a bezoblačné počasie. Zážitok bol o to silnejší.

Druhé zastavenie – Malý Manín

Návrat do sedla bol rýchly. Veď vyhliadka je vzdialená iba sto metrov od informačnej tabule. Naše kroky viedlo ďalej jemné a bezproblémové stúpanie s krásnou scenériou. Navôkol bolo množstvo zaujímavých skál, ktoré boli vďačným pozorovacím objektom. Nejednu skalu sme ukryli do našich čarovných skriniek. Vrchol Malého Manína je od sedla vzdialený iba šesťsto metrov a nie je to žiadny brutál. Menší brat Veľkého Manína je iba o cca osemdesiat metrov nižší a rovnako neponúka dych berúce výhľady. Na Malom Maníne sme nechali priestor iba krátkej prestávke, pretože na nás volala už ďalšia vyhliadka s krížom. Pred odchodom sme opäť všetci skočili do mojej čarovnej skrinky.

Tretie zastavenie – Vyhliadka s krížom

Nasledujúce putovanie bolo brutálne zážitkové. Vedeli by o tom hovoriť aj účastníci predchádzajúcej návštevy Malého Manína. Nečakal som, že to bude taký sešup dole. 212 metrov klesania nás riadne preverilo v pozornosti a koordinácii pohybov. Naozaj si neviem predstaviť ísť dole touto cestou šmykľavým terénom. Bolo by to zrelé tak na zabitie. My sme však mali šťastie, že bolo relatívne sucho a bez ujmy sme doputovali na naše oddychové miesto.

Na tomto mieste musím spomenúť, že celú cestu som robil spoľahlivého navigátora a dámy sa na mňa plne spoliehali. No tesne pred vyhliadkou som zvolil nesprávnu cestu a musel som sa kúsok vrátiť. Vyliezol som na vrchol skál a až potom na môj pokyn pricupitali aj moje spoločníčky. Tu mi pomohla Marika, ktorá ma intuitívne zastavila. Stačilo pár krokov po malom skalnom hrebienku, keď som zazrel drevený kríž a bolo vymaľované. Hurááááá – spoločne sme vyhliadku našli.

Je to nádherná vyhliadka, týčia sa rovno nad Manínskou tiesňavou s parádnym výhľadom na masív Veľkého Manína a zároveň na obec Záskalie. Dokonca je z tohto miesta vidieť aj Kostolecká tiesňava. Asi tridsať minút sme nechali naše oči pásť sa touto nádherou a pri tom aj oddychovali a jedli. Naozaj nedá sa tou krásou nabažiť obzvlášť pri takom počasí, aké sme mali my. Odchádzali sme po spoločnej fotografii, ktorá nám bude návštevu tohto jedinečného miesta dlho pripomínať.

Štvrté zastavenie – Hostinec Skalka / Záskalie

Nasledujúca cesta dole do Záskalia už nebola taká exponovaná. Bola balzamom pre naše ťažko skúšané nohy. V jemnom klesaní si nohy parádne oddýchli. Počas putovania nám robil spoločnosť nádherný bukový les, ktorý pokrýva celý vrchol Malého Manína. Aj to bola pastva pre naše oči. Proste naša príroda je jedinečná a nádherná a nikdy sa jej dosť nenabažím.

Po 1200 metroch putovania nám skočila pod nohy asfaltka a prítomnosť očakávanej obce Záskalie nám ohlasovala dopravná tabuľa. Žena, ktorú sme oslovili s otázkou destinácie hostinca nám ochotne ukázala smer. Nám už len stačilo docupitať do Hostinca Skalka, kde sme na tridsať minút zložili naše batohy a kosti. Objednali sme si tekutiny: Alenka – kávu, Marika – nealkoholický punč, Ľudka – alkoholické Plzenské pivo / malé, Vinco – alkoholické Plzenské pivo / veľké Po občerstvení a pred odchodom nám okno nad hlavami ponúklo pohľad na Malý Manín a my sme spokojní mohli vyraziť ďalej.

Záver

Záverečná časť trasy viedla ikonickou a veľmi navštevovanou Manínskou tiesňavou. Putovanie sme si naplno užili. Atraktivitu tiesňavy umocňujú nádherné skaly týčiace sa nad tiesňavou. Dnes bolo počas našej návštevy v tiesňave dosť chladno a tak naše kroky sprevádzal Mrázikom vymodelovaný zamrznutý Manínsky potok. Tiesňava je zároveň súčasťou náučného chodníka, ktorého atraktívnosť obohacujú aj zaujímavé informačné tabule.

Našou dlhoročnou tradíciou pri návšteve Manínskej tiesňavy je kúpanie sa v malom jazierku v kempe. Dnes sme tradíciu tiež dodržali. O môj prvý pokus o trýznenie tela v studenej vode sa pričinil Roman. Vtedy bol ešte potrebný Romanov psychický nátlak, no dnes som ochotne a s veľkou gráciou vhupol do jazierka a vychutnával si otužovanie. Voda bola parádna a veľmi som si to užil. Dnes musím poďakovať Romanovmu nezlomnému úsiliu ma presvedčiť o blahodarnosti studeného kúpeľa na telo.

Nesmiem zabudnúť aj na Ľudku, ktorá ma s veľkou noblesou nasledovala do jazierka a využila jeho jedinečné a blahodarné účinky. Naopak som sklamaný z Alenky, ktorá je čistokrvná „ľadová medvedica“, že tiež nevyužila studený wellness, ktorý je pre ňu tak prirodzený a nacvičený. Marike ďakujem, že sa zhostila role kameramana a všetko detailne natočila, aby nám Roman uveril Tradíciám bolo zadosťučinené.

Chcem poďakovať našim Severankam, že robili „starému chlapovi“ príjemnú spoločnosť. Bol som s Vami rád a rád som s Vami zažil skvelé zážitky v peknom prostredí Súľovských vrchov.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Pôjde aj Veronika.. bola s nami v Smoleniciach Ivan… hurá tešiime bude vyyyyborne!!!!