Komentáre k turistickým akciám

Táto turistika bola súčasťou jednej rodinnej dovolenky. Pôvodný plán bol prejsť Prosiecku a Kvačiansku dolinu, pretože sme bývali hneď pred Prosiekom. Ale to nám nejako nevyšlo. Rána na chate bývajú niekedy celkom náročné , takže sme zvolili ľahšiu „pivnú“ turistiku z Prosieka do Kvačian za účelom obeda. Hlavne nás zaujalo žihlavové pivo , čo mne celkom chutilo.

Včera sme v práci trochu potiahli dlhšie, aby sme mali dnes priestor na vymýšľanie. Dnes totiž cestujeme domov. Aj to počasie je na našej strane. Pršať síce má, ale v pravý čas sa má objaviť aj okno bez dažďa a dokonca bude dostatočne dlhé na to, aby sme dokázali vystúpiť na najvyšší vrch Zemplínskych vrchov zvaný Rozhľadňa. Postavenú rozhľadňu na jeho vrchole však nečakajte. A vlastne ani výhľady z neho nečakajte. Proste sa nechajte unášať atmosférou a len tak prekvapiť.

Dopršalo. Parkujeme na blate. Na turistickom chodníčku to zo začiatku trochu šmýka. Postupujeme voňavou dubinou. Iné stromy zatiaľ nevidieť. Po chvíľke sa objaví medzi stromami priestor. Z jednej strany vyplnený poľom a z druhej vinohradom. Tak to má byť, veď sme v Tokajskej oblasti a zároveň aj v Zemplínskych vrchoch. A vŕšky viniču pomáhajú. Tokajské víno je preto také aké je, pretože v pôde sú sopečné tufy a vládne tu dlhá a suchá jeseň. A o tú sa tu stará bariéra zvaná Zemplínske vrchy, ktoré bránia dažďovým oblakom preniknúť na juhozápad. Síce dnes tu pršalo, ale viac na druhej strane vrchov. Tam sa dokonca doteraz drží hmla.

Netuším, prečo sa najvyšší vrch volá Rozhľadňa. Žiadna na ňom nestojí a či dakedy stála, neviem. A možno odtiaľto kedysi pozorné oči pozerali do diaľav. Túto oblasť totiž spustošil Mongolský vpád. Neschytali to iba ľudia, ale aj vinič. Znovu sa tu všetko muselo obnoviť. Prichádzal však ďalší vpád, tentoraz hrozili odbojní Osmani. Ráčili sem prísť na návštevu v roku 1528. Vďaka Turkom vznikli hlboké pivnice v tufoch, ktoré boli pôvodne budované ako úkryty pre ľudí a ich majetok pred nájazdami nepriateľa. Časom sa však zistilo, že dlhoročné dozrievanie vína v pivniciach veľmi priaznivo pôsobí na chuť a celkovú kvalitu vínka.

Tokajská oblasť nejaký ten čas ešte bude rodiť vínko. Vraj totiž ak vlastník vinohradníckeho honu ho neužíva ako vinicu, je povinný ho zameniť, prenajať, alebo predať za primeranú cenu. Týmto spôsobom tu chcú zachovať vinice a dlhú tradíciu výroby vína. Veruže je to dlhá tradícia. Založili ju už Rimania počas ich nadvlády nad Panóniou. Po nich v pestovaní viniča pokračovali starí Slovania. Z tohto obdobia podľa wikipédie pochádza aj pomenovanie oblasti, ktoré je odvodené od staroslovanského slova „stokaj“, čo znamená sútok dvoch riek, v tomto prípade Bodrogu a Tisy.

Bola to taká prechádzka. Tak akurát. Ale ešte máme nejaký priestor na vymýšľanie! Preto navštevujeme vyhliadkovú vežu Tokaj pri Malej Tŕňi. Nie sme tu sami. V neďalekom turistickom prístrešku sedia postarší turisti. Teda podstatne skúsenejší ako my. A tá ich turistická výbava! Môžeme len závidieť. Fľaštička tokaja na stole… A my sme tu autom. Nie je to hrubá chyba? Navnadili nás. Už keď sme tu, mohli by sme v dedine kúpiť nejaké vínko. Pokiaľ možno od nejakého menšieho výrobcu, možno domáceho, čo má vinohradík pri dome. Nechceli by sme niečo príliš komerčné. Ako tak hútame, inštinktívne odbočujem k tomu komerčnému. Ale k nemu sa nedostaneme. Lebo kúsok od neho boli dvere do pivničky. Veľmi hlbokej pivničky. A tam zamierili naše kroky. Pivnička už bola plná, aspoň čo sa miest na sedenie týka. Niekto práve absolvuje degustáciu. Domáci nás napriek tomu obslúžil a tak si vezieme malé skromné zásoby tokajského domov. Kto vie, ako dlho vydržia?

Povinnosti nás zaviedli na ďaleký východ. Rusi, Číňania či Japonci by asi tvrdili, že ďaleký východ je trochu ďalej. A to podstatne viac ďalej. No, ale na naše malé Slovenské pomery je toto ďaleký východ. Aspoň pre nás zo západu. Bol by aj bližšie, ale sa nám zatiaľ nejako nepodarilo dotiahnuť diaľnicu až tak ďaleko. A keď už ideme takú diaľku, tak chceme aj niečo vidieť! Aspoň jedným očkom. Na chvíľočku. Bezpečnosť na prvom mieste! Predsa len po pár hodinách šoférovania by mal mať šofér pauzičku! No, ale musí to byť niečo kratučké, lebo aj do cieľa treba doraziť. Pokiaľ možno z tejto strany polnoci, lebo inak nás neubytujú!

Už som raz tadiaľto pred pár rokmi išiel. A na kopci som uvidel vežu. Čo je to zač? Doma pohľadom do mapy som zistil, že sú to zvyšky Slanského hradu. Ideálna prechádzka. To nám veľa času nezaberie! Aspoň nie smerom hore. Niečo tesne vyše pol hodinky. A potom sa uvidí. Aj sa uvidelo. Výhľady celkom pekné. Aj vďaka peknému počasiu. A vraj budú aj lepšie. Ale až keď vežu hradu sprístupnia ako Turistickú vyhliadku. My však vežu až v takejto dobrej kondícii nenachádzame. Vlastne ani ja som nebol pri výstupe na hradný vrch v najlepšej kondícii a preto veži zatiaľ nič nevyčítam. Nie, výstup nie je až taký náročný, ale ja som dávno nikde nebol.

Najprv však pôjdeme okolo Sekvojovca mamutieho. Nie, nemusíme ísť do Ameriky, lebo jeden priviezli z Ameriky práve sem. Asi pred sto rokmi. Takže sa vlastne jedná o sekvojové mláďa. Sekvoje totiž ráčia dosiahnuť 3 000 – 4 000 rokov. Aspoň v Amerike. A dosahujú aj úctyhodnú výšku, pekných a hlavne neprehliadnuteľných 120 metrov. Tento náš „krpček“ ešte ani zďaleka nie je taký vysoký, ale aj tak už je neprehliadnuteľný. Ale nie z idúceho auta. Treba ísť peši okolo…

Hrad ráčil postaviť niekto z odbojného rodu Abovcov. Tí postupne po prehratej bitke pri Rozhanovciach strácajú moc. Ale ako keby predurčili osud hradu. Síce na určitý čas patril kráľovskej komore, ale mnohé protihabsburské povstania, ktoré sa prehnali aj touto časťou krajiny, neobišli ani Slanský hrad. Hrad neodolal snáď ani jednej povstaleckej armáde. Tá po čase zase neodolala cisárskym jednotkám. Po čase to prestalo cisára baviť a v roku 1679 vydal rozkaz zničiť tento hrad. Tým chcel dosiahnuť to, že hrad už neobsadí žiadna povstalecká armáda. Jednoducho preto, že žiaden hrad nebude. Tento smutný osud postretol viacero hradov na území dnešného Slovenska.

Pokračujeme ďalej. Malo by tu byť trstinové jazierko. Presnejšie dve. Prvé z nich sa volá Dolné trstinové jazierko. Môžete sa stretnúť aj s názvom Malé trstinové jazierko. Dokonca na jednej mape sa volá Maxove lajno. Nie, nezisťoval som prečo. Nemusím všetko vedieť. Odtiaľto sú vraj najkrajšie výhľady na hrad Slanec. Je to možné. My sme videli hrad odtiaľto, z lúky kúsok ďalej a hlavne z cesty vedúcej cez obec Slanec.

Postupujeme ďalej k Trstinovému jazeru. Zatiaľ nič v teréne nenaznačuje tomu, že by tu nejaké bolo. Mapa si však trvá na svojom. Prichádzame na miesto, kde by malo byť. Vody takmer niet. V tom menšom nižšom jazierku jej bolo veru podstatne viac. Nevadí, aspoň sme z neďalekej lúky videli hradný kopec s hradom Slanec. Aj to je niečo. Takto sme sem nešli úplne zbytočne. Kúsok odtiaľto je ešte jedna atrakcia. Aspoň podľa jednej mapy. Má názov „Latrína nad Slancom“. No, nemusíme všade byť. Najmä, ak sme stihli latrínu navštíviť už pri hrade. Aj tam jedna bola…

Úvod

Po dlhých upršaných dňoch, keď nám intenzívny dážď nedovolil vyraziť do prírody, prišli pekné slnečné a relatívne aj teplé dni. Bolo by hriechom to nevyužiť. A tak som vbehol do našej „komory“ s názvom naše túžby a vybral si moju najmladšiu. Už pri poslednej návšteve Chočských vrchov som sníval o navštívení tretieho najvyššie vrchu tohto pohoria. Bol dostupný z toho istého miesta ako pri poslednej návšteve obce Prosiek. No a keď sobota už od pondelka sľubovala krásne slnečné a teplé počasie bolo rozhodnuté. Ako je mojim zvykom turistická akcia pribudla na našu stránku až v stredu. No zároveň je to ešte dostatočný čas na prihlásenie pre tých, ktorí sa chcú zúčastniť. Ja som len tíško čakal a deň po dni sledoval, kto sa prihlási. Bol by som išiel aj sám, ale pribúdajúci dobrodruhovia ma potešili Proste kolektív je lepší ako jednočlenná psychohygiena. I keď niekedy tá je lepšia. No dnes nie.

Na úvod ešte spomeniem, že aj dnes bola tradičná ranná káva. Každý s ňou súhlasil a tak sme zastávku na kávu absolvovali na benzínovej pumpe OMV na konci Ružomberka. A aby som nezabudol, kým dopíšem tento komentár, chcem Jožkovi poďakovať, že sa podujal zabezpečiť dopravu svojim sedem miestnym autom, kde sme mali dostatok pohodlného miesta počas cestovania. Jozef, ďakujeme.

Putovanie

Trasa na Svorad

Naplánovaný štart o 9.00 hod. sme nestihli a tak sme po excelentnej štartovacej procedúre , ktorú zabezpečila Ľudka a Jožko, do Prosieckej doliny vyrážali o pól hodinku neskôr. Pri ústi doliny sme boli za krátko a potom sa naše kroky vnorili do nádhernej tiesňavy obklopenej vysokými skalami, na ktoré sa dobre pozeralo. Parádnu scenériu a hlavne zážitok z putovania vylepšil tečúci potôčik Prosiečanka. Príjemne zurčiaci potôčik nás sprevádzal asi šesťsto metrov. Najkrajšie boli úseky, keď bolo treba stúpať po lávkach a pridržiavať sa reťazí. Najzaujímavejším miestom tejto spodnej časti doliny je mostík cez potok. Je ideálny pre fotenie. Asi po sto ďalších metroch potôčik kamsi zmizol a skaly vystriedali stromy. Putovalo sa príjemne, slniečko bolo prijateľné. Až kde tu zrazu, ocitli sme sa pri altánku s informačnou tabuľou o vodopáde Červené piesky, Sokol. Tu sme stretli prvých turistov. Bola tu mnohopočetná skupinka českých turistov, ktorá smerovala cez Svorad do obce Veľké Borové. My sme si na tomto príjemnom mieste spravili krátku prestávku na občerstvenie.

Na moju otázku, či si ideme pozrieť aj vodopád, som dostal od osadenstva kladnú odpoveď. A tak mimo náš pôvodný plán už nohy putovali k vodopádu. Bolo to iba päťsto metrov a desať minút hore dole, ale návšteva určite stála zato. Kto tadiaľto pôjde, nech určite nevynechá tento vodopád – neobanuje. Ešte moja malá poznámka na údaj 10 min., ktorý je na drevenej šípke ukazujúcej smer k vodopádu. Údaj 10 minút znamená trvanie k vodopádu a späť k altánku.

Po obhliadke vodopádu pokračujeme ďalej a ráz krajiny sa mení. Pribudlo skál a na rad prišla previerka našich lezeckých zručností. Z minulosti som si na tomto úseku pamätal aj rebríky. A naozaj. Boli tam, a práve tie sa nám postavili do cesty. Prvý rebrík bol taký malý, dostatočný na rozbeh. No po tejto rozcvičke prišli dva dlhšie a vysoké. Tu už hlavne Marta zapochybovala či ich zdolá. Nakoniec to naše tri kvetinky zvládli ľavou zadnou. Za posledným rebríkom sme dostali pozvánku od prenádhernej vyhliadky na tiesňavu a okolité skaly. Nemohli sme si nechať ujsť tento silný zážitok. Fotky z tohto miesta sú ikonické a nemaj ich vo svojej čarovnej čiernej krabičke. Čím by sme sa doma potom pochválili? Po návrate z vyhliadky sme už len kúsok putovali na Svorad. Po tristo metroch sme už stáli pri ležiacom rázcestníku. Veľa sa toho zmenilo od našej poslednej návštevy tohto miesta. Vtedy, 5. mája 2024 rázcestník ešte stál. Dnes už chudák nie.

Výstup na Prosečné

Putovanie doteraz bolo pohodové. Odteraz nás čakala pravá turistika. Na troch kilometroch bezmála 460 metrov výškových nejedného turistu našej skupiny poriadne preverilo. Prvý úsek stúpania je rovný a prudký a nechce povoliť. Je potrebné vydržať 1300 metrov a príde sladká odmena – rovinka. Tu sme sa počkali, oddýchli si i občerstvili sa. A čo viac? Kochali sme sa nádherným výhľadom na Malú Fatru. Bezpečne nám ukázala svoje končiare Veľký Rozsutec, Stoh, Chleb i Veľký Kriváň. Proste nádhera. I počasie nám prialo vo výhľadoch. Vrcholom bola krásne rozpoznateľná Babia hora a Pilsko.

Ďalšie stúpanie na jasne viditeľnú Jóbovu lúku bolo príjemné, pozvoľné, idúce traverzom. Spoločnosť pri tomto stúpaní nám robili nádherné výhľady smerom na Malú Fatru, Oravskú Maguru a Oravské Beskydy. Ešte sme absolvovali dve povinné občerstvovacie zastávky a onedlho už naše chodidlá hladila trávička Jóbovej lúky. Označenie sme tu nenašli, bol tu iba rázcestník opretý o strom, ktorý ukazoval smer na Prosečné a na Svorad.

Nasledujúca časť trasy vedie hrebeňom, po ktorom sa príjemné ide. Pocit z putovania trochu kazí okolitý polom, vyschnuté a „choré“ stromy a predovšetkým vysoká vegetácia, ktorou je treba sa predierať. Dobrý pocit z putovania asi po päťsto metroch vylepší, vpravo od chodníka, parádna vyhliadka. Ponúka nádherný výhľad na Podtatranskú kotlinu s ikonickou Liptovskou Marou. Oku skúseného diváka neunikne ani parádny pohľad na celý hrebeň Nízkych Tatier. Bonusom tohto miesta je „selfie“ skala, ktorá neunikla pozornosti našej Milke. Ochotne si na ňu vystúpila a nechala sa zvečniť aj s prenádherným pozadím. Takouto fotkou by som sa aj ja rád chválil a bol na ňu hrdý. Hneď som si spomenul na podobnú „selfie“ skalu na Poludnici 

Po ďalších päťsto metroch prišla sladká odmena dňa. Ako prvý som dorazil na Prosečné ja, lebo moji spoločníci sa zdržali na vyhliadke dlhšie. No aspoň som mal čas sa pripraviť na ich slávnostný príchod. Vrch Prosečné je pekne označený a má aj kvalitne chránenú vrcholovú knihu. No čo si turista po príchode na tento menej navštevovaný vrch okamžite všimne je prekrásny výhľad na Západné Tatry. Vrchol neponúka kruhový výhľad a tak jeho dominantou je práve výhľad na východ k Západným Tatrám. Vidieť je aj už spomínaná Babia hora a Pilsko na sever. Krásny je pohľad aj na Veľké Borové, kde je jasne vidieť chodník vedúci do Kvačianskej doliny.

My sme na Prosečnom strávili presne hodinku. Bola to parádna hodinka s nádherným počasím, úžasným prostredím s výhľadom a relaxačným oddychom. Jedinou chybou vrcholu je, že je príliš „ostrý“, ale svoje miesto na sedenie sme si aj tak našli. Ja som počas pobytu zapísal naše pocity do vrcholovej knihy a „domček“ knihy som skrášlil klubovou nálepkou. Pri toľkej kráse som aj zabudol na spoločnú fotografiu 

Zostup do Prosieka

Asi polovica zostupu je riadne prudká a hlavne zarastená s množstvom popadaných stromov. Chodník je však priechodný, nie tak ako pri zostupe z Lomného, ktorý sme si v máji tohto roku „naplno užili“. Neskôr sa už druhá polovica klesania pekne vyrovnala a išlo sa parádne. Dnes sme mali ešte navštíviť aj vrch Čierna hora, no tej sme iba „zamávali“, pri putovaní pod ňou. Pod spomínanou horou nám skočil pod nohy príjemný „modrý chodník“ traverzujúci priamo nad Kvačianskou dolinou. Konečne sa zmenil ráz krajiny. Spoločnosť nám už robili pekné zelené stromy a nie nepekný polom. „Modrý turistický kamarát“ nás po 2300 metroch bezpečne doviedol k jeho žltej kamarátke s názvom „Náučný chodník Prosiecka a Kvačianska dolina“.

No a to bola opäť pastva pre oči. Putovanie popod masív Prosečného bolo zážitkové s výhľadom na Podtatranskú kotlinu a nad ňou v diaľke sa týčiacimi končiarmi Nízkych Tatier. Záverečná cesta viedla po mäkkých lúkach nad Kvačanmi, Liptovskou Sielnicou a Prosiekom. Počas putovania do Prosieka nás obiehali bežci zúčastňujúci sa bežeckého podujatia s názvom „Gréta run“. Tesne pred príchodom do Prosieka nás ešte pohostili príjemní usporiadatelia spomínaného behu „vitamínmi“ a minerálkou. No a keď sme po poslednom vyšliapanom kopčeku uvideli futbalové ihrisko boli sme šťastní. Do cieľa sme si doniesli parádne zážitky, doplna nabité baterky a predovšetkým čistú hlavu pripravenú na ďalšie pôsobenie civilizovaného sve­ta.

Záver

Po ceste domov v Motoreste Rieka si prišli na svoje aj naše brušká. Polievočka a pivko prišlo nanajvýš vhod. Bola to parádna bodka na záver skvelo prežitého turistického dňa. Pre niekoho bol síce jeden z tých náročnejších no verím, že každý – Ľudka, Milka, Marta, Jozef i ja budeme na tento deň v dobrom spomínať a v budúcnosti aj často rozprávať, ako o vydarenom dni.

Ďakujem Vám priatelia, že ste sa zúčastnili tejto akcie, že som Vás opäť mohol vidieť, zdieľať pocity a zážitky a dúfam, že sa čoskoro uvidíme pri ďalšom výlete. Majte sa dobre a držte sa v zdraví.

Marta hosťka 1 tešíííme saaa

Po absolvovaní Trnavskej stovky Radovi vzišla myšlienka na absolvovanie Špačinskej stovky. Tak snáď nenechám diaľkového parťáka na holičkách, nakoniec parťák išiel ležať na pláž, ale predtým nezabudol odpísať Vincove nohy na Rudnej magistrále . Rodinná záloha Ondrej, si na tréningu zranil členok a zostal som na štarte od Pat a Mat sám. Ondrej ma však ráno na šiestu hodinu zaviezol na štart do Nového Mesta nad Váhom. Tam som dostal mapu a odznak k jubilejnému 40. ročníku a vyrazil na trasu. Trasa po žltej značke po prvý kontrolný bod na Čachtickom hrade Z hradu som pokračoval po zelenej značke do obce Lubina, kde som sa zastavil v potravynách na občerstvenie. Z Lubiny sa pokračuje po chodníku kpt. Miloša Uhra (modrá značka), vystúpil som na Pamätník SNP ROH. Výstup na Veľkú Javorinu bol náročný, slniečko pekne pieklo a na asfaltových úsekoch sa nedalo schovať do tieňa. Druhý kontrolný bod Holubyho chata, rada na pivo bola dlhá a tak som chcel pokračovať ďalej a tu som stretol kolegu Maroša na bicykli, vravel pôjdeš hore lúkou napojíš sa na červenú značku. Tak som po lúke vystúpil na vrchol a pustil sa po červenej dolu lúkou a lesom dolu, až po pár kilometroch som zistil, že táto červená nie je Cesta hrdinov SNP ale česká Cesta hrdinů SNP, Cesta Českem a musel som sa vrátiť, stálo ma to cca dve hodiny času a musel som späť nastúpať 380m.
Po druhom výstupe na Veľkú Javorinu som sa už pustil správne smer kontrola č.3 autobusové zástavky Myjava. Chcel by som sa poďakovať pani ktorá mi po videný z lesa na Starej Myjave – Uhliská doplnila vodu priamo zo studne. Na Myjave na kontrole ešte čakali 41 turistov v supermarkete sa dajú doplniť zásoby a pokračovať celou Myjavou smer Mohyla Milana Rastislava Štefánika (Bradlo) kontrolný bod č.4. Na kontrolu som dorazil rovno pred zotmením a prvý krát na trase z V. Javoriny stretol turistov na trase. (Z Bradla až po Mihalinovú za Dobrou Vodou bola trasa dobre označená reflexnými terčikmi.) Z Brezovej pod Bradlom som si užil stúpanie na Dlhé rovné a pokračoval na Dobrú Vodu. V dedine bola Reštaurácia ešte otvorená. Po malej prestávke nasledovali posledné dva dlhšie výstupy trasy . Výstupom na Mihalinovú som odbočil po žltej značke smer Prekážka kontrola č.5. Po kontrole kilometre asfaltu smer Horná Krupá a za Dolnou Krupou, na poľnú prašnú cestu až do cieľa v Špačinciach. Pozdravujem všetkých turistov ktorých som stretol. Ďakujem organizátorom pochodu. Super zážitok.

Tie končiare navôkol nie sú tak vysoké ako Zugspitze, ale i tak sú parádne vysoké. Taká menšia výzva pre členov spolku PAT a MAT  

Tak to je poriadna výška. Zaujímavé by to bolo vyšliapať to celé zdola až hore  

Paráda Aďka a Maroš. Mňa zaujíma, či boli v orlom hniezde aj nejaké mladé orly
Škoda, že ste nemali lepšie výhľady. Ale i tak kráááááása.

Trasa chodníka začína na Zbojníckom dvore, teda miestnom salaši. Najprv ide súbežne s Rudnou magistrálou popri vyhliadkovej veži na nenápadný vrch Remetisko. Tu opúšťa Rudnú magistrálu a pokračuje cez dolinku Makovo koryto, schádza popod cestu (tzv. Masarykovu cestu) a unikátnu ozubnicovú železničnú trať (viadukt Čertov most), postavenú koncom 19. storočia. Ďalej smeruje k ústiu malebnej Čertovej doliny, prechádza jej nádhernou tiesňavou a napokon stúpa lesom a pasienkami späť na salaš. Vedie divokou prírodou kde kedysi lúpil legendárny tisovský zbojník Jakub Surovec a jeho družina. Miestami pripomína známe rokliny Slovenského raja. a nachádza sa v chránenom území 5. stupni ochrany. Miestami to bola ozajstná divočina, ale krásna.

Pripájam ešte jednu zaujímavosť pre milovníkov histórie. Ak by mal niekto cestu okolo, môže sa zastaviť. Náučná lokalita SNP – Bojisko Dielik vedie po miestach bojov pešieho práporu Prvosienka z Tisovca, ktorý tu dňa 21.10.1944 zviedol ťažké boje proti postupujúcej nemeckej Kampfgruppe Schäfer. Tento boj si vyžiadal obete na obidvoch stranách a jeho detailný priebeh, ako aj to čo mu predchádzalo, sa návštevníci dozvedia na štyroch informačných tabuliach. Texty sú doplnené o priame svedectvá účastníkov bojov z radov pešieho práporu Prvosienka. Celkovú atmosféru dotvára obnovená, vyše 100 metrov dlhá, zákopová línia a veliteľská zemľanka, ktorú si návštevníci môžu prejsť a vcítiť sa do ťažkej situácie našich predkov.

S rodinou sme sa vybrali na akciu Turistika pre všetkých do obce Doľany, keďže sme s manželkou zobrali aj 9 ročnú dcéru zvolili sme trasu 20km. Na trase sme dva krát zle odbočili. Preto na koniec komentáru pridávam trasu pre budúcich účastníkov pochodu. Ďakujem Vincovi že ma upozornil na túto akciu, bola to veľmi príjemná nedeľná turistika. https://mapy.cz/s/fanezapoho