Vinco
Úvod
Na jubilejnú päťdesiatu Trnavskú stovku som sa veľmi tešil. Avšak nezastihla ma v optimálnej fyzickej kondícii. Pred dvoma týždňami, keď sme boli na Rokošoch som asi v polovici trasy dostával kŕče do nôh. Mal som pri sebe magnézium a keď som ho požil polepšilo sa to. Okrem toho som týždeň pred štartom TT-100 navštívil ľudového chiropraktika za účelom napravenia a po tomto zásahu ma bolel celý človek. Najviac som cítil bolesť v chrbtici. Nepíšem to preto, aby som sa vyhováral ale je to holý fakt, ktorý som musel znášať. A tak som bol zvedavý, ako sa moje nohy a celé telo popasuje s týmto diaľkovým pochodom.
Putovanie
Ráno v Bratislave na hlavnej stanici som z vlaku vystúpil sám. Nikde som nevidel Romana a tak som si myslel, že on pôjde ako obvykle na neskorší vlak. Na Kamzík k registrácii som teda vyrazil sám. No tesne pred reštauráciou Slamená búda som pred sebou pri natáčaní zazrel známu postavu. Áno. Bol to Roman. Pozdravili sme sa a ďalej pokračovali spolu.
Po príchode na Kamzík ma pri čakaní na registráciu oslovil Jozef Junas, že či by som nespravil krátky rozhovor s redaktorkou RTVS Martinou, ktorá pripravuje periodickú reláciu Televíkend. Aj som sa na rozhovor tešil, ale keď som videl, že práve robí rozhovor s jedným starším pánom a bude to na dlhšiu dobu, nechcelo sa mi čakať. Veď pre časový náskok som ráno skoršie vstával na vlak a teraz som mal čakať a ten extra čas stratiť. Povedal som si, že počas celej trasy bude ešte čas a keď bude chcieť, tak si ma nájde.
Z Kamzíka sme s Roman vyrazili svorne. Roman sa medzitým telefonicky spojil s Radom a tak sme sa dozvedeli, že dvaja Marekovia a on sú asi pätnásť minút pred nami. Nebolo nám treba viac hovoriť. Kopli sme do vrtule a klesania sme využívali behom. No i tak sme ich akosi nemohli stále dobehnúť. Podarilo sa nám to až na Pezinskej Babe.
Medzitým čo sme s Romanom putovali, vždy na dohľad od
seba, ma zastavovali rôzni turisti a spomínali náš turistický Youtube kanál
PAT a MAT. Chválili nám videa a niektorí mi oznamovali, že len vďaka
ním sa ocitli na Trnavskej stovke 
Niektorí aj po prvý krát. Mňa táto
správa a tieto ohlasy veľmi potešili a náležite som sa každému za túto
skvelú priazeň poďakoval. S mnohými som si aj priateľsky podal ruku. Bol
to pekný pocit a povzbudenie do ďalšieho natáčania a prinášania nových
videí pre priateľov turistiky.
Za Bielym krížom som opäť dobiehal Romana a keď som sa
k nemu priblíži zbadal som ho v družnej debate so starším pánom. Po
dobehnutí vysvitlo, že ide o nášho bývalého parťáka Jozefa
Paulena z Lazovej stovky 2019. Jozefovi je 73 rokov a stále je
vo výbornej kondícii a stále chodí stovky 
Aj na tohtoročnej
Lazovej stovke bol a to je obdivuhodné. Veľmi ma stretnutie potešilo a
chvíľu sme aj putovali. Neskôr sme sa rozlúčili a s Romanom práskli
do koní.
Na Pezinskej Babe sme sa stretli s Marekovcami a Radom.
Avšak ony už odchádzali a my sme len začínali občerstvovanie. Po odchode
z Pezinskej Baby mi ušiel aj Roman a ja som nedokázal toto manko už
dobehnúť. Išiel som svojim tempom a beh som úplne vylúčil z môjho
portfólia 
Štvoricu parťákov som dobehol až v Sološníckej
doline, ale to už ony boli na odchode. A tak som na zvyšný čas zostal sám.
Medzitým som zviedol niekoľko rozhovorov s okoloidúcimi stovkármi.
Cesta na Vápennú bola pre mňa veľmi namáhavá a sily mi odchádzali. V hlave to začalo „vŕzgať“ a moje druhé ja mi navrhovalo ukončiť tohtoročnú stovku na Bukovej. Počas výstupu na tento najvyšší bod trasy som sa v oddychu striedal s jednou dievčinou. Teraz už viem, že sa volá Ivetka a práve s ňou som to neskôr dokráčal na Bukovú, kde som ukončil svoju tohtoročnú púť na Trnavskej stovke. Ona išla ďalej.
Pred tým, pri výstupe na Taricové skaly som rozpoznal ďalšieho legendárneho stovkára Jiřiho Hofmana, ktorý kráčal chvíľu vedľa mňa. Minulý rok sme sa stretli na Tesláckej stovke na kontrolnom bode Chata pod lesom na Zoške, kde sme sa spolu aj vyfotili. Chvíľu sme spolu viedli rozhovor a tak som sa dozvedel, že dnešná Trnavská stovka je jeho 977. stovka v živote. Je to úctyhodný výkon a náležite som mu aj pogratuloval.
Pred príchodom ku kontrole na Ámonovej lúke som si dal veľké bacha, aby som neminul odbočku na vrch Klokoč. Priznám sa, že minulý rok som túto skrytú odbočku nechtiac minul. Na inkriminovanom mieste som podľahol davovej psychóze a nasledoval tak asi osem turistov predo mnou, ktorý pokračovali rovno po cyklotrase. Chybu som zistil až o dva kilometre neskôr a nechcelo sa mi už vracať. Dnes sa tak nestalo a tak som si vychutnal náročnejší terén cez Klokoč.
A práve po kontrole na Ámonovej lúke som sa dal do turistickej partie so spomínanou Ivetkou. Ona navrhla spoločné putovanie do Bukovej, pretože tiež bola sama. Veľmi príjemne sa s ňou rozprávalo. Prebrali sme rôzne témy, väčšinou turistické a aj vďaka tomu sa nám išlo ľahšie. Bola to veľmi príjemná časť mojej trasy, ktorá mi uľahčila dôjsť na Bukovú. Medzitým, keď sme míňali Brezinky som už volal domov manželke Renátke, aby prišla pre mňa na Bukovú.
Záver
Po príchode na Bukovú a po registrácii som sa rozlúčil z Ivetkou, ktorej medzitým manžel priniesol veci na noc a čelovku a poprial jej šťastnú a úspešnú cestu do Brezovej pod Bradlom. Ja som si potom kúpil živánsku a vychutnal si čapovaný Radegast. Príjemne unavený, ale s parádnymi pocitmi a zážitkami som sa s mojou krajšou polovičkou Renátkou vrátil domov.
To je všetko. Dúfam, že sa uvidíme na ďalšej Trnavskej stovke a v lepšej kondícii. Dovtedy dovidenia.
Až na ceste dedinou, keď sme išli
nekrytý pred slnkom, sme ocenili výhodu lesa. Ale to sme sa už blížili do
cieľa k cintorínu. Zážitok s kravičkami už spomenul Jozef a
tak nič.
