Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Ako vznikol tento ďalší turistický víkend? Vo štvrtok 10.7. mi volá Lubo, či na víkend niečo nepripravujem. Ja že áno. Avšak Lubo mi ihneď do hlavy narval brouka, že by som mohol zbúchať opäť víkend, po vzore Zuberca. A tak som zasadol za počítač a „nakreslil“ ďalšie dve zaujímavé túry. Prezradím, že Siná ma už dávno lákala. Je to jeden z ďalších výhľadových kopcov na bočnom hrebeni Nízkych Tatier, ktorý mi chýbal. No a Poludnicu som si vybral z nostalgie a aj kvôli tomu, že sa dá na ňu vyraziť priamo z ubytovania. Štart výstupu som zvolil zo Závažnej Poruby, z ktorej som na Poludnicu ešte nešiel a bol som zvedavý aká to je trasa.

Ubytovanie v Závažnej Porube som najprv skúšal rezervovať ja a to na Chate Opalisko, ktorá je situovaná priamo v známom lyžiarskom stredisku Opalisko. No čo čert nechcel, voľná bola iba jedna dvojposteľová izba a ja som potreboval minimálne dve. A tak som zabezpečenie ubytovania prenechal Inke, ktorá sa tejto úlohy zhostila na jednotku Ubytovanie zabezpečila v Apartmánoch – Pěkná Vyhlídka v Závažnej Porube, päť minút od lyžiarskeho strediska čo bolo fajn. Navyše Filip (domáci) nám v piatok a v sobotu prichystal večeru a my sme tak nemuseli zbytočne „lietať“ po Závažnej Porube a zháňať reštauráciu, aby sme sa najedli.

Do Závažnej Poruby nás bezpečne dopravil Dúšo, za čo mu chcem veľmi pekne poďakovať a zaplatiť Vatikánskou menou „Pán Boh zaplať“. A to doslova, lebo Dúšo od nás nechcel zaplatiť za dovoz a odvoz na turistický víkend. My sa v budúcich dňoch určite vyrovnáme tak, že sa vystriedame v doprave na budúcich akciách.

Putovanie

Prvá zastávka – Siná (1560 m)

Ráno po raňajkách sme sa autom dopravili na parkovisko pri Demänovskej jaskyni Slobody a odtiaľ vyrazili na túru. Len pre zaujímavosť – celodenné parkovanie tu stojí 15€. Na Slovensku to s parkovaním je tak. Ľudia už nevedia, čo si majú za to zapýtať. Hnus.

Prvé kroky viedli cez cestu a potom popri potôčiku Demänovka sme pricupitali k prvému „žltému“ rázcestníku, ktorý nám jasne ukázal smer na Sinú. Žltý chodník nás poslal doprava okamžite hore. Najprv bol mierne naklonený a príjemný, lebo nám prihral zurčiaceho spoločníka – Radovský potok. Celých tisíc dvesto metrov putovania nám hladil uši príjemným zvukom. A k tomu nádherná okolitá scenéria zamestnávala naše zvedavé oči. Nad hlavami poriadne vysoko sa objavili zaujímavé skaly. Ani sme pri toľkej kráse nezbadali, ako sa postupne chodník začal prudko nakláňať. Pred príchodom do Sedla Sinej nás zamestnala veľmi zaujímavá skala, len tak pohodená priamo na chodníku. To by sme neboli my, keby sme na ňu nevyliezli a nespravili pár fotografií.

Nad Sedlom Sinej sme mali prvú krátku prestávku. Doplnili sme „elektrocity“, oddychovali a kochali sa zatiaľ iba z diaľky z krásnej skalnatej scenérie vrchu Repiská, vypínajúceho sa poriadne vysoko nad našimi hlavami. Fúúúúúú. Tade pôjdeme, povedali sme si. A teda bol to riadny zážitok a k tomu riadne stúpavý. Ale oplatilo sa. Vrch Repiská disponuje nádhernou vyhliadkou na protiľahlý hrebeň. My sme si ju poriadne užili.

To čo sme uvideli po odchode z tejto vyhliadky bolo ohromujúce. Už sme si mysleli ako vysoko sme, no pohľad na Sinú nad nami nám zobral všetky ilúzie. Bol to výživný výstup na vrchol. Pľúca mi fučali ako kompresor ale nakoniec to dali. Siná je nádherný kopec s impozantným výhľadom. Je hôľneho charakteru a poskytuje 360° výhľad. Na vrchole je samozrejme dvojkríž ten musí byť, veď sme na Slovensku. My sme na vrchole pobudli asi tridsať minút a neboli sme tu samy. Medzitým na vrchol dorazili ďalší turisti.

Pobyt na Sinej bol pre Dúša slávnostný, bol ocenený ďalším certifikátom za celkovo odchodených 1458 km. Spoločná fotografia pred odchodom bola samozrejmosťou.

Druhá zastávka – Zákľuky (1915 m)

Prudký klesák naspäť do Sedla Sinej nám premasíroval kolienka a stehná. Zároveň nás pripravil na nasledujúce stúpavé dobrodružstvo. Sprvu sme išli lesom a terén bol doslova medveďoidný. Inka si našťastie veselo vypiskoval na svojej novej píšťalke medveďoplašičke. Tesne za vrchom Havrany sme vystúpili z lesa a až na Zákľuky išli otvoreným terénom s nádhernou okolitou scenériou. Pred očami sme mali značnú časť hrebeňa Nízkych Tatier. Stredobodom našej pozornosti bol „De je tu ten Hopok“ 

Pôvodne sme chceli pauzovať na vrchu Bôr. No po príchode naň sme zistili, že vrch nie je označený a neposkytuje pohodlné miesto na oddych a tak sa naše kroky vydali ďalej na Zákľuky. Bol to najvyšší bod našej trasy a poskytoval príjemné miesto v závetrí. Dúšo si tu našiel svoju „posteľ“ a my traja zase iné závetrie. Najedli sme sa a poriadne si oddýchli. Počas celej doby pobytu na nás čumel nádherný hrebeň Nízkych Tatier s Chopkom a Ďumbierom. Už tu sa Inka pohrávala s myšlienkou ísť na Chopok a dole sa zviesť lanovkou. Jej návrh medzi nami mužmi neprešiel. Boli sme neoblomní. Keď raz Vinco trasu nakreslí musí sa dodržať Veď viete.

Po gastronomickej prestávke nás čakal posledný kopček na trase. Príchodom na Poľanu sme zavŕšili stúpavú časť trasy. Od teraz budeme iba klesať. Na Poľane sme neopomenuli spoločnú fotografiu. Ale tá nemusela vôbec byť, len vďaka Lubovi bola. Ja som totižto už bol na odchode, keď v tom Lubo kričí „A čo spoločná fotografia?“. Bolo to odo mňa zlyhanie. A tak na koniec prišlo k fotografovaniu. Fotografiu nám ochotne zhotovil okoloidúci pán.

Trasa k – Demänovskej jaskyni Slobody

Po príchode do Sedla Poľany prišli pri zostupe na rad serpentíny. Tie nám asi kilometer spríjemňovali zostup. Po serpentínach sme vhupli do lesa a išli popri potoku Zadná voda. Bolo to veľmi príjemné a záživné putovanie. Len ten chodník nie a nie sa vyrovnať. Stále bol akosi prudko naklonený dole. Gymnastickú vložku nám zabezpečovali mnohé kamenné schody, ktoré nie a nie skončiť. Vegetácia pribudla a už ani slnko toľko nepálilo ako hore na hrebeni. A to bolo dobré.

Keď sme minuli Tri vody privítali nás vodné nádrže Zadnej vody. Voda z nádrží sa používa v zime na zasnežovanie zjazdoviek v Jasnej. Tesne pred Hotelom SOREA Marmot sme stretli mestského policajta, s ktorým sme prehodili pár viet na turistickú tému. Potom sme už za Mikulášskou chatou vhupli do civilizácie. Ľudí pribudlo a aj hluk. Už nebolo putovanie také pekné. Za Vrbickým plesom sa to však zmenilo. Civilizácia zmizla a nám robil príjemnú spoločnosť opäť les. Objavil sa iba sem tam nejaký turista.

Posledná časť trasy viedla už po asfalte za prísneho dozoru Sinej. Z našich úst pritom vychádzali slová „Tam sme boli, to je neskutočné“. Cez Repiská sme doputovali k Demänovskej jaskyni Slobody. Ponad Demänovku viedli naše posledné kroky a po príchode na parkovisko sme svorne dvíhali palec hore na znak ďalšej vynikajúcej akcie, ktorú sme práve spolu zažili priatelia – Inka, Lubo a Dúšo.

Záver

Príchod na ubytko, vybalenie, sprcha, chvíľa oddychu a potom už len parádna večera pripravená Filipom dala dokonalú bodku za príjemne stráveným dňom v Nízkych Tatrách. Dobrú noc. Zajtra vyrazíme opäť priatelia za ďalším dobrodružstvom v Nízkych Tatrách.

Narýchlo zbúchaná akcia. Relatívne krátka, ale čiastočne dobrodružná. Miestami mizol chodník. Ani lupou by ste ho nenašli. Vegetácia občas šteglila na ušiach. Síce krátka, ale nie vhodná pre pohodlnejších ľudí. Dušanovi to však bolo jedno. Na hrade sme boli v sobotu doobeda prví turisti. Predbehli nás iba paraglajdisti, ale tentoraz nelietali. kosili si svah pred hradom. Vraj odtiaľ vzlietajú. To nám povedal jeden chlapík v lese. Tiež kosil, ale za iným účelom.

Prameň nesklamal. Veselo tiekol. Umyla sa erárna šálka a už to šlo. Ako to povedal Dušan? Aha, vraj pijeme prehistorický rizling. Voda osviežujúca. Napili sme sa dosýta a ja som si doplnil malú fľaštičku vodou. Vydržala mi po auto. Dušan si nezobral zo sebou, lebo mu bolo ľúto vyliať minerálku.

Kláštor prekvapil. Nemalo tam byť dokopy nič, iba občas spodná časť múru. Aj tak bolo, ale tých múrov bolo trochu viac. Nie veľa, ale trochu viac, ako som čakal. Čo to bolo za kláštor, netušíme. Vraj zo 14. storočia. Prečo zanikol? Ani to netušíme. Vraj tam bola kedysi zabudnutá stredoveká dedina. Kto ho vie. Aj zosuv pôdy, ale až v 20. storočí a tak asi za zánik kláštora nemohol.

Stúpame na Pohanskú. Je to výdatné stúpanie, našťastie nie príliš dlhé. Okolité duby lahodia oku. Na vrchole v teréne z keltského osídlenia nič nevidieť. Aj tak som príjemne prekvapený obmedzenými výhľadmi z vrcholu. To som nečakal. Podľa tyčky som spoznal Veľký Petrklín a žeby to tam vedľa bola Vysoká?

Klesáme cestou necestou cez lesy i lúčky a skalnaté vyhliadky do dediny. Kolienka to schytávajú. Pod nami vidieť náš dnešný posledný cieľ, ktorým je kameňolom. Odtiaľ uvidíme „masív“ Pohanskej i vyhliadky. No dobre, je tam keška. Aj tak som ju nenašiel…

PS: Dušan vraví, že som ho svojou krátkou trasou zničil tak, ako keby bol na Vincentovej.

Úvod

Mnohí z nášho spolku si možno kladú otázku, kde ten Vinco chodí na takéto nápady na túry. Tak ja Vám to teda prezradím Mnohé a nielen táto vznikne tak, že si na YouTube pozriem turistické video so zaujímavou trasou a buď ju celú „ukradnem“ , alebo si ju väčšinou upravím. Je tam toho neúrekom a kto chce, ten si tú správnu pre neho vždy nájde. Druhý spôsob je taký, že si proste sadnem k mape.cz a kreslím trasy až sa mi nejaká zapáči. Ale u Sidorova to bolo inak. Sú totižto kopce, či miesta pri ktorých som už v minulosti bol, ale nenavštívil. A tak sa stalo aj so Sidorovom. My (ja, Jozef, Marián a Miro) sme už v minulosti – v septembri 2012 – práve prechádzali cez Sedlo pod Sidorovom počas nášho dvojdňového putovania Veľkou Fatrou z Ružomberka na Smrekovicu s prespaním pod holým nebom. Vtedy nebol čas a ani chuť štverať sa hore na Sidorovo. A tak stačila iba malá pripomienka tohto nádherného kopca v nejakom videu a akcia bola na svete.

Túto akciu obohatenú o atraktívny Vlkolínec a Malinô Brdo som vložil už v pondelok, aby som záujemcom poskytol čas na premýšľanie, čo s voľným víkendom. Akcie s Vincom bývajú vždy nezabudnuteľné, na to treba vždy pamätať To nehovorím ja, ale iní členovia spolku Napokon som bol veľmi rád, že sa prihlásili ďalší záujemcovia. I keď som zvyknutý chodiť aj sám, prítomnosť ďalších je lepšia voľba.

Nakoniec chcem poďakovať Inke a Lubovi, že si vzali na starosť bezpečne nás dopraviť na i z akcie. Vo Sverepci sme tradične stáli na rannú kávu. Áno. Benzínka vo Sverepci sa stáva tradičnou zastávkou, keď cestujeme na turistiku dve a viac hodín týmto smerom. Pre tých, ktorí by chceli túto akciu absolvovať spomeniem, že parkovanie pri Vodnej nádrži Hrabovo je pohodlné a bezplatné.

Putovanie

Prvý zaujímavý bod – Sidorovo (1099 m)

Prvých 1500 metrov putovania bolo príjemných a trasa viedla okolo pekných drevených chatiek. Pred pripojením na červenú značku sme si ako prvé vychutnali Vyhliadku na Kalvárii. Vstup do ozajstného a chladného lesa viedol okolo kontrolného stanovišťa s mladými usporiadateľmi behu. My sme totižto dnes vbehli do bežeckej edície Behaj lesmi. Tým, že sme vstúpili na červenú turistickú značku a išli na hrebeň sme sa tomuto podujatiu dočasne vyhli. Ale o tom ešte neskôr.

Viete prečo máme červené turistické značky? No aby nás ich profil dobre vyžmýkal. Táto červená na hrebeň nás nemilosrdne viedla prudko hore. Po sedemsto metroch nám nechala vydýchnuť prvá vyhliadka. Je situovaná na vhodnom mieste bez stromov a ponúkla nám pohľad na celý areál Vodnej nádrže Hrabovo.

Ďalšiu stopku nám nevystavila nesledujúca Veľká skala, ale opodiaľ vypínajúci sa Vlčí zub. Je to parádne výhľadové skalnaté miesto. Strávili sme tu pár minút aj vďaka mne Všetky naše nasledujúce ciele boli ako na dlani. Nemohli sme si nevšimnúť, aký stúpačik nás čaká na Sidorovo Návštevu Vlčieho zubu Vám priatelia vrelo odporúčam. Ak si to spojíte so Sidorovom, bez Vlkolínca a Malinného, budete spokojní.

Na Sidorovo nás viedla 1500 metrov dlhá cestička. No ani náhodou nebola rovná, ba naopak. Hore-dole, hore-dole to je jej profil. Ale musím povedať, že po jej absolvovaní prišla sladká odmena. Na Sidorove bolo pár návštevníkov. A boli tu aj rodičia s malými deťmi. Takže ak si myslíte, že výstup na Sidorovo nezvládnete, ste na veľkom omyle 

Highlitom Sidorova je jeho vyhliadka, ktorá je vyhlásená ako 8. chránený výhľad UNESCO. A teda výhľad ponúka impozantný. Navyše na tomto kopci bolo v staršej dobe kamennej opevnenie. Takže Sidorovo dýcha zaujímavou minulosťou. My sme si tu nezabudli oddýchnuť, najesť sa a pokochať sa nádhernou vyhliadkou, mimochodom aj na Vlkolínec čupiaci pod týmto vrcholom. Samozrejmosťou bola pred odchodom spoločná fotografia.

Druhý zaujímavý bod – obec Vlkolínec

Zostup zo Sidorova dolu do Sedla pod Sidorovom je teda riadne prudký. A miestami tu ide doslova o hubu. Som zvedavý, ako išli dole tí spomínaní rodičia s deťmi. Dúfam, že zišli dole v poriadku. My sme si dávali maximálny pozor. Chodník bol miestami prašný a hodne sa „šmýkal“. Asi na pól ceste dole netreba minúť ďalšiu nádhernú vyhliadku s názvom Skala Hodiny. Aj toto je impozantné miesto na trase. Ak sem pôjdete, neopovážte sa ju vynechať A napokon asi 100 metrov pred výstupom z lesa je posledná vyhliadka s názvom Gerecká skala. Aj ona ponúka pekný výhľad.

K rázcestníku Sedlo pod Sidorovom nás priviedla lúčna cestička a slnko sa na nej do nás riadne oprelo. Na tomto mieste spoločne putujú dve značky – zelená a žltá. My sme si vybrali sympatickú zelenú, lebo len ona nás mohla priviesť k ďalšiemu zaujímavému bodu a to ku Krkavej skale. Putovanie k nej je pohodové, rovné až mi to bolo divnô. Ale aspoň si naše nohy na chvíľu oddýchli. Tu na tejto zelenej nás iné postihlo. Medzičasom na Malinom Brde odštartovali spomínané preteky Behaj lesmi a tak tesne pred príchodom ku spomínanej skale sme sa už uhýbali davu bežcov. Z pretlaku na cestičke nás oslobodil až zostup na širokú štrkovú cestu vedúcu do Vlkolínca, po ktorej sme pokračovali.

Už pred príchodom do Vlkolínca sme ustavične čelili nájazdom bežcov, ale vďaka širokej ceste to nebol problém. Vlkolínec dnes „trpel“ pretlakom ľudí. My sme nelenili a zapadli ihneď do Reštaurácie Vlkolínec. Pivko a kofola sa stala našim blahodarným nápojom a k tomu tak potrebný oddych v jedinečnom prostredí. Sedeli sme v tieni a hoveli si. Čo ja viem tak asi 15–20 minút sme tu pobudli. Stala sa aj nepríjemné udalosť, Inka niekde počas putovania stratila zlatý náramok Po prestávke sme sa vrátili znova do Sedla pod Sidorovom a počas stúpania sme práve míňali posledných bežcov s poradovým číslom už 21000 a viac.

Tretí zaujímavý bod – Malinné (1209 m)

Od sedla nás viedla 3000 metrov dlhá a 340 metrov vysoká zelená kamarátka a priviedla nás po širokej ceste tesne pod Malinné. Výšľap naň už bol hračkou. Psychológia posledného kopca na trase a potom iba klesanie dole má magické schopnosti. V hornej stanici sedačkovej lanovky, ktorá je práve na spomínanom kopci, sme uskutočnili poslednú regulárnu oddychovú prestávku. Pohodlné sedenie na terase si priam pýtalo naše zadky. Stôl sme zapratali poživňou, pitím a kto mohol, ja a Inka, dorazil posledné „vitamíny“ K tomu pekné výhľady prispeli k parádnemu zážitku počas prestávky. Hoci nám pred odchodom nad hlavami premávali sedačky, nik našťastie nepodľahol tomuto pokušeniu. Dole do Malinô Brda sme išli pekne po svojich mäkučkou lúčnou cestičkou. A nevadilo nám ani to, že sa občas akosi prudšie cestička naklonila dole. Počas putovania sme počúvali z reproduktorov hlasné vyhlasovanie výsledkov práve skončenej bežeckej súťaže. Pri znejúcej muzike som si počas zostupu aj rezko zatancoval a to celkom zadarmo.

Do cieľa

Od lyžiarskeho strediska Malinô Brdo viedli naše kroky ešte zaujímavou Medveďou cestou. A na úplnom konci sme putovali popri Vodnej nádrži Hrabovo a pozorovali množstvo kúpajúcich sa a oddychujúcich ľudí. Až sa núkalo obliecť si plavky a skočiť do vody. Príjemne unavení, ale plní nezabudnuteľných zážitkov (s Vincom ich vždy zažijete) sme doputovali do cieľa k autu.

Záver

Cestou späť do Piešťan naše hladné brušká odbočili na Salaš Krajinka. Dnes nám stačila na zasýtenie iba fazuľová a kapustová polievka a k tomu pivko a limonáda. Pre Vás iba súťažná otázka: Kto akú polievku mal? Skúste uhádnuť.

Priatelia Inka, Lubo a Mišo na záver Vám ďakujem, že ste sa ku mne pridali a podstúpili so mnou túto terapiu prírodou a nádherným prostredím Veľkej Fatry. Za chvíle strávené s Vami a spoločné pekné zážitky – VEĽKÉ ĎAKUJEM. Mám opäť naplno nabité baterky.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Zajtra som zase obsadená na inú turistiku, ale sledujem poctivo akonáhle budem sa môcť pridať sa budem poslušne hlásiť . 

Samé výborné akcie, chlapci, aj táto, rada by som sa pridala, možno sa mi podarí … Kratšia verzia… Že by..

Paráda Marek, Ondrej a Hanička Pekne strávený deň.

Vinco bol to super víkend,super partia parádne počasie výborná pálenka a ako si napísal určite sa tam ešte vrátime dakujeme

Úvod

Je ráno. Narodil sa nový deň. Po včerajšej náročnej túre u niektorých z nás nastala dilema. Spočívala v tom, či dnes ísť na túru hoci je krátka, nenáročná a s malým prevýšením. Ja som ani na chvíľu nezaváhal. Ako by som vyzeral v očiach iných, keď som druhý deň naplánoval a by som nešiel? To že človek a jeho telo zvládne čokoľvek som sa presvedčil už minulý rok, keď som osem dní putoval na Rudnej magistrále a bol schopný každý deň pokračovať ďalej a ďalej napriek únave.

Ja Vám teraz nebudem prezrádzať, kto s účasťou váhal ale jedno je isté, že sme napokon všetci (okrem Dúša, ktorý musel odísť domov) vyrazili na ďalšie dobrodružstvo v Roháčoch a to konkrétne na parádny okruh cez Roháčsky vodopád a Roháčske plesá k Ťatliakovej chate. Každopádne vyslovujem uznanie a dávam všetkým, ktorí na toto ďalšie dobrodružstvo vyrazili.

Budíček bol dnes o 6.30 hod. a začínali sme tak ako včera na parkovisku Spálená. Na parkovisko sme sa dopravili Jožovým autom a po príchode bez zbytočných zdržiavaní vyrazili smer Adamcuľa.

Putovanie

Trasa k – Roháčskemu vodopádu

Prvé kroky putovania viedli príjemným lesom a po mostíku nad Studeným potokom. Keď sme vystúpali po hlinených schodoch k Rázcestiu Šindľovec pokračovali sme po asfalte. Nie. Nedalo sa tomuto asfaltovému utrpeniu vyhnúť. Bolo to nutné zlo, ktoré sme si museli vytrpieť. 1700 metrov asfaltu nás priviedlo k odbočke Adamcuľa. Akonáhle sme prešli opäť ponad Studený potok vnorili sme sa do príjemného a chladivého lesa. Dnes bolo dôležité ísť schovaný v lese, pretože nedeľa mala byť ešte teplejšia, ako včerajší deň. A aj bola

Od teraz nás viedla modrá turistická značka. A poviem Vám, nič nám nedarovala. Okamžite sa zodvihla a nafúkla nám pľúca ako balón. Kto si túto trasu už prešiel vie, že na trase k vodopádu sú doslova schody. Je to taká výživná cesta, ktorá určite rozpáli stehná a zapáli lýtka Radosť z úľavy sa dostavila ihneď po príchode k odbočke k vodopádu. Najprv prechod po drevenom mostíku a potom príjemným terénom sme vo veľkej sláve prišli k majestátnemu Roháčskemu vodopádu. Dnes bol výnimočne výdatný a prekrásny. Inka a Lubo ho navštívili prvý krát a boli veľmi nadšení. Ani sa nečudujem. Taká krása padajúcej vody z výšky ohromí kdekoho. Zvlášť toho, kto miluje prírodné krásy a prírodu. Vodopád bol vďačným spoločníkom pri fotení a natáčaní. Ja viem, že tu vznikajú ikonické zábery. A také sme si my všetci ukryli do našich čarovných krabičiek. Samozrejmosťou bola pred odchodom spoločná fotografia.

Trasa na – Roháčske plesá

Nasledujúce putovanie už nebolo také schované pod stromami, ako to predošlé. Predsa len výškové metre nepustia. Terén sa otvoril, ale s ním aj prvé výhľady na okolité kopce. Do cesty sa nám postavili serpentíny. Vďaka Bohu za ne. No a tie nás priviedli k nášmu prvému oddychovému miestu s názvom Rázcestie pod Predným zeleným. Vybrali sme si voľný piknikový stôl a oddychovali. Aj naše brušká dostali kus svojho „žvance“. A keďže bolo veľmi teplo na rad prišli aj potrebné tekutiny. Je to miesto, z ktorého je vidieť nasledujúca stúpajúca trasa k plesám. Pri pohľade na „mravce“ stúpajúce hore sme tušili, čo nás čaká. Je to ešte hodný kus hore.

Po odchode nás na štvrtom kilometri z celkovej trasy privítalo malé Zelené pliesko. Venovali sme mu pozornosť i pár fotografií. Je zaujímavé, že po toľkých rokoch existencie a pretrvávajúcich teplých obdobiach ešte nevyschlo.

Už za prvým nasledujúcim rohom nás pozvali do putovania šťavnaté serpentíny. Krok sem, krok tam a už sme stáli a chvíľu oddychovali pri Rázcestí pod Troma kopami. Nasledujúcich päť otočiek serpentín (kto neverí, nech si ich zráta) nás konečne priviedlo na vrchol stúpania. To bolo radosti, keď sme uvideli tabuľku s nápisom Roháčske plesá.

Ako prvé sa nám svojou krásou popýšilo Štvrté Roháčske pleso. My sme si ho len pozreli a išli k ďalšiemu plesu. K dvom nasledujúcim plesám sa prichádza z výšky a tak dojem z ich krásy je ešte väčší. Ja som si z minulosti pamätal, že pri niektorom plese sú aj lavičky, len za toho frasa som si nemohol spomenúť pri ktorom Napokon boli pri tom poslednom pri Veľkom Roháčskom plese. No a práve tu na opustenej a smutnej lavičke sme založili druhý oddychový tábor. Studená voda plesa si priam pýtala návštevu našich ubolených nôh Ponožky sa porúčali dole a už sme chladili chodidlá. Bola to neskutočná úľava. Posedeli sme tu tak 15 minút. Po prestávke nás čakala záverečná časť trasy.

Trasa na – Ťatliakovu chatu

Nenáročný chodník nás asi po desiatich minútach priviedol k Rázcestiu Smutná dolina. Tu sme sa stretali s množstvom turistov, ktorí smerovali na Roháčske plesá opačným smerom, alebo prichádzali zo Smutného sedla po modrej turistickej značke. Aj na Roháčskych plesách bolo dnes množstvo návštevníkov. Ani sa nečudujem. Počasie ideálne, teplota znesiteľná, náročnosť nižšia. Kto by sedel doma na gauči. Obzvlášť keď mu v krvi koluje turistická DNA. Tak ako nám.

Táto trasa je veľmi navštevovaná a zvládnu ju aj deti. Je nenáročná. Pri mojej poslednej návšteve v septembri 2018, keď som tu bol s mojou rodinou, potvrdili nenáročnosť tejto trasy aj Česi, ktorý trasu zvládali aj v žabkách

Počas putovania k chate sme už nič zvláštne nezažili, ak opomeniem ikonické výhľady na okolité končiare Roháčov. Tu Plačlivô, tu Ostrý Roháč, tu Volovec. A na každom „mravce“. Veď viete. Na chvíľu sme sa ešte zastavili pri studničke, ktorej vody odchádzajú a vlievajú sa do Ťatliakovho jazera. Jazero je od studničky vidieť a je dokonalým oporným bodom, že cieľ už nie je ďaleko. My sme po príchode k Ťatliakovej chate okamžite obsadili piknikový stôl a objednali si jedlo a pitie. Mali sme asi 130 minút času, kedy k chate pricestuje Roháčsky vláčik.

A teraz Vás prekvapím. Už toľkokrát v minulosti som absolvoval toto „asfaltové utrpenie“ od Šindľovca po Ťatliačku a opačne, že dnes som na záver naplánoval zážitkovú jazdu práve Roháčskym vláčikom do cieľa. Viem že nikto voči tomuto plánu nenamietal, hoc cena za 3500 metrov jazdy dole stála 6€. Boli sme rady, že nemusíme na parkovisko do Spálenej drať podrážky na asfalte.

Záver

Ja si myslím a verím že aj ostatní moji spoločníci mali rovnaký pocit, že i táto kratšia túra mala svoju hodnotu a že si zážitky a pocity z nej budú dlho pamätať. Tak ako na celý víkend spoločne strávený v Zuberci a v nádherných Roháčoch. A naozaj je na mieste, keď počas spiatočnej cesty domov Jožo s Milkou „utrúsili“, že toto práve prežité dobrodružstvo bolo krátke. Majú absolútnu pravdu. Roháče svojou krásou by si určite zaslúžili dlhší pobyt. No není všem dnům konec. My sa do Zuberca i Roháčov určite v budúcnosti ešte vrátime.

Chcem Vám poďakovať Milka, Ivka, Jožo, Lubo i Dúšo za účasť, za skvelú atmosféru, za trpezlivosť, za parádne výkony, za neskutočné spoločné zážitky, za všetko čo sme spolu v Zuberci a Roháčoch prežili. Ďakujem.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

Nakoniec som nešiel, pridal som sa k Vincovcom…pôjdeme inokedy… Vrchy neutečú

Úvod

Túto víkendovú akciu som vložil už deväť dní pred odchodom do Zuberca. Bola to dostatočná doba na rozhodnutie ísť či nezúčastniť sa. No i tak sa konečný počet prihlásených rodil ťažko. Napokon vo štvrtok, deň pred odchodom nás bolo šesť, teda presnejšie päť, pretože sa ako záhadou Dúšo zrazu ocitol prihlásený na Romanovej akcii, ktorý tiež mieril do Roháčov. Čo už. Aj taký je tvrdý chlebík turistu. Avšak všetko bolo napokon inak.

Dopravu na túto akciu zabezpečili Jožo s Milkou svojim veľkým a pohodlným autom, za čo im chcem veľmi pekne poďakovať. Cesta do Zuberca bola bezproblémová – ďakujeme Jožo. Tentoraz sme sa nikde nezastavili na kávu. Dôvodom bola po príchode na ubytovanie do Zuberca večera v Oravskej izbe. Zastavovať teda niekde po ceste na jedlo bolo irelevantné. Po návrate z večere a po vybalení sme zahájili v spoločenskej miestnosti dôstojnú prípravu na nasledujúci turistický deň. Príjemne sme si posedeli, porozprávali sa a čo to popili Budíček bol stanovený na 6.00 hod., aby sme stihli nákupy v neďalekej COOP Jednote a autobus do Zverovky, ktorý odchádzal od kostola o 7.11 hod. Všetko sme napokon v pohodičke stihli a mohli tak zahájiť víkendové turistikovanie v najkrajšom pohorí Slovenska v Západných Tatrách v časti Roháče.

Putovanie

Trasa na – Brestovú

Po príchode autobusom do Zverovky sme museli ešte odšliapať kus cesty na parkovisko Spálená, aby sme mohli vyraziť po modrej turistickej značke v začiatku popod lanovku na hrebeň. Hneď ako Jožo zbadal fungujúcu lanovku začal básniť o využití (zneužití) lanovky na výstup pod Brestovú. Chvála Bohu ani u jedného člena výpravy sa nestretol s pochopením. Ostalo mu len tiež šliapať po svojich hore.

Už od začiatku sa modrý chodník do nás riadne oprel. Po včerajšom večernom „debatovaní“ to bolo pre mňa utrpenie. Necítil som sa dobre, bolelo ma brucho i hlava a Inka počas putovania utrúsila na moju adresu niečo o zelenom mužíčkovi. Proste ja som si to neužíval. V Spálenom žľabe sme sa na malú chvíľku zastavili a všimli si prvé výhľady. Naša chvíľa oddychu prišla až po príchode na Predný Salatín, kde sme založili základný oddychový tábor. Posilnili sme sa, oddýchli si a Jožo tu zažil vzkriesenie. Aj on mal rovnaké, alebo podobné stavy ako ja A keďže si ráno v potravinách kúpil aj dve pivečká zahájil procedúru kde klin klinom sa vyráža A verte, veľmi mu to pomohlo. Mne však nie. Požiť „vitamíny“ som sa neodvážil a tak som trpel ďalej. Všetci ostatní boli v poriadku a v plnej kondícii nám dvom ukazovali ako sa turistikuje. Na Prednom Salatíne sme stretli aj ďalších turistov, ktorí tiež pohrdli službou lanovky.

Obrat v mojom nelichotivom stave nastal po príchode k rázcestníku Predný Salatín – hrebeň, kde zelená turistická značka prichádza od hornej stanice lanovky a privádza pohodlných turistov. Tu sme si sadli na lavičku a znova vytiahli „vitamíny“. Opäť som odolal. Avšak ponuke mladého pána na koštovku zázvorovice už nie. Dobre som zrobil. Zázvorovica ma dostala späť do pohody. Predsa len je to liek tá zázvorovica. Po prestávke to bolo na Brestovú už len kúsok a postupne sme všetci dorazili na náš najvyšší bod trasy a usadili sa tu.

Bolo parádne slnečné počasie s prijateľnou teplotou, pofukoval príjemný svieži vetrík a nám sa parádne ležalo v mäkučkej tráve a oddychovalo. Na vrchole sme strávili asi tridsať príjemných minút. Prezradím, že ja som si musel „odbehnúť“. Skúšali ste niekedy v 45% svahu „onééééééééééé“ Ja už áno. A poviem Vám, nie je to príjemné Navyše keď na Vás z diaľky čumia turisti z Malej Brestovej. Z Brestovej sa nám ani odísť nechcelo, tak tam bolo dobre. A tie výhľady na hlavný hrebeň Roháčov, ktoré sú tu k dispozícii. Proste idylka, no museli sme ísť ďalej. Posledná bola už len povinná svojka na Brestovej.

Trasa na – Sivý vrch

Celú trasu na Sivý vrch sme už od Brestovej mali ako na dlani. Chodník padal dole, až opovážlivo a na chvíľu sa zastavil pri chrómovom kríži tróniacom na Malej Brestovej. Táto trasa bola taká oddychová. Klesala s nami až do Sedla Pálenica. Aj tu sa naše kroky na chvíľu zastavili. Do sedla prichádza aj žltá turistická značka zo Zuberca, ktorú som pôvodne chcel využiť pre návrat do dediny. Aj tu Jožo pokúšal Asi má rád žltú farbu, inak si to neviem vysvetliť Možno pri pohľade na Sivý vrch, ktorý je odtiaľto krásne vidieť, a jeho prudké stúpanie čakajúce na naše nohy ho nabádali k predčasnému zostupu do Zuberca. Avšak davová psychóza je mocná čarodejka a tak mu nezostávalo nič, len šliapať ďalej s nami Ja viem, že to Jožo nemyslel vážne, ale sranda musí byť.

Príjemné a vyrovnané Komorovskô nás za pár chvíľ priviedlo až pod záverečné skalnaté stúpanie na vrchol. Z diaľky (od Sedla Pálenica) to vyzeralo hrôzostrašnejšie, ako to v skutočnosti je. V tejto časti bola naša „kolona“ značne rozdelená a tak sme spolu s Jožom dorazili na vrchol poslední. V závere sme si vychutnali aj retiazky a úspešne dorazili na Sivý vrch. Sivý vrch bol posiatí turistami. Je to veľmi navštevovaný vrch. Najčastejšie naň smerujú turisti od Horárne pod Bielou skalou. My sme tu strávili asi štyridsať minút príjemným oddychom. Kruhovým výhľadom z tohto vrchu sa nedá odolať. My sme výhľady mali navyše vylepšené aj o nádherné počasie. Príroda nás obdarila krásou, ktorú sme si vynaloženou námahou určite zaslúžili a ja ďakujem Pánu Bohu za možnosť zažiť pekné chvíle na tomto prekrásnom mieste, v spoločnosti skvelých priateľov zo spolku. Bodku za príjemne stráveným časom na vrchole dala pamätná spoločná fotka.

Trasa do – Zuberca

Nikdy by som nepovedal po toľkých rokoch chodenia po Slovensku, po tých všetkých pohoriach a kopcoch, že zažijem počas putovania tu na tomto mieste najkrajšiu turistiku. Áno, vážne hovorím, že to bola najkrajšia skalná turistika od kedy chodím. Kto neverí, že také niečo existuje, tak nech absolvuje trasu na Sivý kameň a presvedčí sa sám. Radové skaly, jeho skalné útvary, chodník v jeho skalách a reťaze pomáhajúce pri lezení som ešte tak intenzívne nezažil. Bol to pre mňa vrcholný zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnem. A verím, že aj moji parťáci mali rovnaké pocity. Nič tieto zážitky nemohlo pokaziť ani únava, ktorá doľahla na nás všetkých.

Keď sme prešli popod Bielu skalu vstúpili sme do príjemného a chladivého lesa. Chodník už značne padal nadol a po chvíli nás priviedol k prameňu Bôrová voda. Kto chcel osviežil sa. Ja áno. Onedlho sme cupitali po drevenom mostíku ponad potom Bôrová voda a ocitli sa na hrane posledného klesania. Tu sa naše unavené telá na chvíľu zastavili a oči kochali poslednými výhľadmi. Už onedlho po odchode nám do uší prileteli zvuky áut a motoriek frčiacich po ceste č. 584. Huráááá. Dorazili sme k Horárni pod Bielou skalou a zasadli do turistického prístrešku. Oddychovali sme a naberali silu na záverečnú časť trasy po asfalte do Zuberca.

Nebola to vôbec príjemná alternatíva putovania, ale autobus na ktorý sme mali čakať, nám išiel až o dve hodiny a to bolo pre nás neprijateľné. Na koniec sme úspešne pospolu dokráčali do Zuberca a zapadli na večeru do Koliby Josu. V Zuberci som bol už niekoľkokrát no nikdy nie v tejto kolibe. Návštevu navrhli moji parťáci a ja viem, že keď pôjdem nabudúce do Zuberca, čo i len s rodinou, do Koliby zavítam opäť. Večera tesne po absolvovaní túry bola napokon výborná voľba. My sme sa tak mohli po príchode na ubytko venovať sprchovaniu, oddychovaniu a zábave. Výborným miestom, ktoré sme aj my využili, bola útulná šopka s krbom, stolom a sedením. Mohli sme sa tak dokonale pripraviť na nesledujúci turistický deň.

Záver

Priatelia: Milka, Inka, Jožo, Lubo a Dúšo, zažil som s Vami rozprávkovú turistiku, ktorá sa len tak opakovať nebude. V mojom srdci a v mojej mysli zostanú nádherné spomienky strávené s Vami. Ďakujem, že som mohol s Vami stráviť pekné chvíle a zdieľať s Vami nezabudnuteľné pocity.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

V piatok som do 15.00 v práci, takže pricestujem ktovie kedy…

Lenka, pekne vymyslená a náročná trasa vylepšená čerešničkami na torte. Vyliezli ste na ikonický kopec, videli ste najkrajší viadukt na Slovensku a pili najlepšiu kávu.

Gratulujem. Čo viac si priať.

Úvod

Ako vznikla táto akcia? Spontánne. No nebolo to moje dielo behania po mape. Vznikla tak, že mi o 18.30 hod. v piatok volal Lubo a poprosil ma, či mu na stránku nevložím turistickú akciu. Práve som sa s jeho rozhovoru dozvedel, že existuje turistická akcia zvaná Myjavská päťdesiatka. Ja som o nej nevedel a pritom bývam od Myjavy 19 km. Predstavte si, že tento ročník bol už 53. Tak som pre Luba spravil službičku, kým mu naživo neukážem, ako sa na stránku akcie vkladajú.

No a prečo som sa na tejto akcii ocitol aj ja? Všetko malo byť inak. V piatok mala prísť k nám dcéra s vnúčatami, no nestalo sa tak. Prídu až budúci týždeň a tak ma okamžite začali svrbieť ešte nezahojené otlaky na nohách po Pochode Praha-Prčice spred troch týždňov. Povedal som si „Čo budem sedieť doma, idem si túto akciu prvý krát odchodiť aj ja“. V ponuke boli tri vzdialenosti: 15 km, 25 km a 50 km. S Lubom a Inkou sme sa dohodli na prostrednej vzdialenosti. Ráno o 7.00 hod. som už nastupoval do ich auta „vstříc lepším zítřkům“. Ku kultúrnemu domu Samka Dudíka sme dorazili o 8.30 hod., zaregistrovali sa a vyrazili na púť Štefánikovým krajom.

Putovanie

Prvý bod – Bradlo

Úvodné kroky viedli Myjavou po červenej turistickej značke. Tá nás mala doviesť až na Bradlo. Po prejdení mesta sme mali ísť ešte chvíľu po asfalte popri cintoríne a zamieriť na Polianku. No moje hladné brucho, ktoré pred turistikou nikdy neraňajkuje, zbadalo benzínku Slovnaft. Aj Lubo a Inka boli tejto odbočke naklonení. Hoci si Lubo nič nedal ja som vhodil do žalúdka hot-dog a Inka sa posilnila rannou kávou. A potom sme už naozaj vyrazili na trasu.

Na vrchole plytkého stúpania sa konečne objavila lesná a potom aj lúčna cestička. Za chrbtom sme sa pozerali na vzďaľujúcu sa Myjavu, pred nami onedlho prišiel vrchol stúpania. Nesledujúca klesajúca cestička nás priviedla opäť na asfalt a nasmerovala k obecnému úradu Polianky. Presne oproti úradu je autobusová zastávka, v ktorej sa dalo posedieť. No my sme boli ešte len na začiatku putovania a tak sme jej služby nevyužili a pokračovali ďalej. Od tejto chvíle si naše nohy hoveli ako v bavlnke. Žiadny asfalt nám po Bradlo nestrpčoval pochod. Túto trasu po Bradlo si dobre pamätám z minulých mojich pochodov. Totižto neocitol som sa tu prvý krát.

Určitý vzruch parádnej idylky tunajšieho pekného kraja Myjavskej pahorkatiny nám priniesol pochod Jandovou dolinou. Videli sme idylické chatky, pasúce sa ovečky a jedného vlka. No nebol to živý vlk. Bola to maketa v podobe terča na streľbu z luku. Potom sme vstúpili do lesa zvaného Končiny. A tu sme si spoločne spomenuli, že sme na Myjave zabudli naštartovať akciu Lubo s Inkou vždy nosia niečo so sebou a tak vytiahli opäť tatranský čaj. Až po „naštartovaní“ bolo všetko na porádečku. Ani sme nezbadali a už sme stúpali záverečným úsekom k Bradlu. Chata na Bradle (Bistro Strážnica na Bradle) bola otvorená a pripravená plniť túžby smädných i hladných návštevníkov. Ako sme sa neskôr dozvedeli naša akcia nebola jedinou, ktorá na chatu zavítala. Z Košarísk tu totižto smerovali rodiny s deťmi a mali pripravené prekvapenie pre deti a pohostenie. Naša skupinka si posedela vedľa chaty pri „mŕtvom“ ohnisku a popíjala – ja pivo a Inka s Lubom radlera. Prijemne sme si tu oddýchli a porozprávali sa s dvoma účastníkmi rovnakého pochodu.

Po odchode naše kroky i predpísaná trasa smerovala k Mohyle gen. Milana Rastislava Štefánika. Tu sme chvíľu pobudli a naplno si užili výhľady podporené pekným počasím. Pofotili pár ikonických fotiek a vydali sa na ďalšiu púť po zelenej turistickej značke smerom na Dlhý vŕšok.

Druhý bod – Dlhý vŕšok

Dlhý vŕšok je taká malá osada. A čo nás k nej priviedlo? No predsa nepríjemná asfaltka. Ja sa jej asi nezbavím, nikde Až po Široké Bradlo sme opakovane stretali ďalšie a ďalšie rodiny s deťmi smerujúce na Bradlo. Každé dieťa malo na krku zavesenú kartičku, potrebnú na zbieranie pečiatok na kontrolách. A to by som nebol ja, keby som sa im neprihovoril a nepovzbudzoval ich. Konštatoval som i s mojimi spoločníkmi, že toto je tá dobrá činnosť/turistika, ku ktorej je potrebné naše deti, v mojom prípade vnúčatá, už od mala viesť.

Ani sme nezbadali, ako sa do nás „zahryzla“ ďalšia a ešte širšia a rozpálenejšia asfaltka. Vďaka Bohu za obec Dlhý vŕšok. Hneď na jej konci cestička zabočila doľava a spojila sa so žltou turistickou značkou. Mohutný orech vypínajúci sa na jej okraji s blahodarným tieňom nás pozval k oddychu. Posedeli sme si na tráve pod nim a chvíľu oddychovali. Až tu zrazu z ruksaku vyskočil ďalší tatranský čaj. Nemohol som odolať. A ani Inka neodolala. Smolu mal náš vodič motorového vozidla Lubo. Tak mu treba Samy sme mali málo. Aj „nevitamínové“ tekutiny sme popili v tomto teple. Aj čo to zajedli sme a pobrali sa ďalej.

Tretí bod – Polianka

Žltá kamarátka nás viedla príjemným terénom a smerovala do Polianky. Bola to pohodová časť trasy prevažne lesom. V Podlipovci sme boli konfrontovaní s civilizáciou. Štekot štyroch strážcov (psov) sa nedal ignorovať. Aj som prehodil pár slov s domácimi a informoval som ich, že jeden pes zo štyroch má pravé oko inej farby – modré. Aká bola prekvapivá odpoveď majiteľa? Veď mi vieme, veď to je náš pes! Aké prekvapivé. No nič. Ideme ďalej.

Z Podlipovca sme do Polianky docupitali opäť po asfaltke. Ani sa nečudujem, lebo okolie je posiate malými domčekmi a chatkami. Za Havlovou sme vkročili ešte na širší a rozpálenejší asfalt a tak ihneď po príchode pred obecný úrad v Polianke naše kroky viedli na autobusovú zastávku s altánkom. Tentoraz sme jej pohostinnosťou nepohrdli. Do žil sme vpravili posledné vitamíny zjedli horalky a po potrebnom oddychu vyrazili na poslednú časť trasy.

Do cieľa

Záverečná púť viedla klesajúcou cestičkou na Myjavu. Pozdravili sme miestny cintorín a náhlili sa mestom ku kultúrnemu domu, kde nás už čakal náš „tátoš“. Už skôr, počas tohto posledného úseku, sme spoločne spriadali plány na návštevu nejakej miestnej reštaurácie. Nakoniec vyhrala tá na Košariskách – Gurmán, kde sme si príjemné posedeli a zajedli si pizzove štangle s cesnakovým dresingom. Mňam. Boli veľmi chutné.

Záver

Vôbec som netušil, kde sa v sobotu ocitnem a že vôbec pôjdem na turistiku. Ale stalo sa a ja som rád, že som opäť mohol byť s mojim priateľmi so spolku Inkou a Lubom, niekde v prírode a načerpať nové sily, tak potrebné na zdolávanie nástrah všedného života.

Ďakujem Inka a Lubo, že ste ma zobrali so sebou. Lebo táto akcia bola vyložene Vaša a ja som rád, že som ju s Vami mohol absolvovať. Od dnes už budem vedieť, že existuje aj Myjavská päťdesiatka. Ďakujem.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.

A kam to vlastne ideme? Vzdialenosť? Prevýšenie? Brnkačka. Aké počasie hlásia? Pohoda. Nastupujeme do auta. Stále pohoda. Slniečko už svieti. Dlho mu to však nevydrží. Na diaľnici sa pomerne rýchlo objavuje opar. Teplota to ešte nevzdáva. Lenže nie sme ani pri Piešťanoch. Nakoniec klesá na 14 stupňov. Niektorí členovia výpravy sa začnú škrabkať za uchom. Čo teraz? Majú kraťasy, tričko, ruksak, turistické topánky… a to je asi tak všetko. Začínajú zvažovať, či si neoblečú jednu vrstvu opaľovacieho krému. Za bežných okolností by ňou pohrdli, ale teraz? Možno tá vrstva pomôže. Parkujeme a zisťujeme, že tých 14 stupňov je celkom hrejivých. Veru hrejivých, lebo nefúka. A trochu za to asi môže aj štartovné.

Tí, čo sa báli, že by im mohla byť zima, sa teraz smejú. Smejú sa tým, čo boli obozretnejší. Majú dlhý rukáv a napriek štrnástim stupňom sa potia. Je to kúsok za dedinou a je to do kopca. Na mape to vyzerá v pohode. Nič dramatického. Aj je to v relatívnej pohode, ale človek nepripravený sa potí. Aké sú tie čísla relatívne. Každá trasa i každý deň je iný. Že by platilo, dva krát nevstúpiš do tej istej rieky? A to je iba ráno. Čo bude neskôr?

Máme neskôr. Báli sme sa, že nebudú výhľady. Niektorí dúfali v inverziu. Ale nie je zima. Inverzia nevydržala nápor ranného slnka. Výhľady sú. Nefúka. Teplo je aj tým, čo sa báli štrnástich stupňov. Už sa neboja, lebo sme na vrchole. Nakukal som im, že už pôjdeme viac menej iba dole. Do sedla je to naozaj iba dole… A ako sa vraví, sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Asi to naozaj platí. Aspoň občas. Ale nie na akcii spolku Pata a Mata. Tu musíte byť pripravení na onakvejšie veci, čo veci, nástrahy!

Opeká sa. Môže za to Roman. Postaral sa o nás, ako o vlastných. Tenučké párky. Niektorí sa aj divili, ako také tenučké párky napichneme na opekacie paličky. Síce sme zohnali o niečo tenšie, ale pochybnosti to nezahnalo. Aspoň u niektorých z nás. Tí, čo sa trochu viac zaujímajú o históriu minimálne tušili. Áno, môže za to napichovanie na kôl. Brutálny a pomalý spôsob popravy. K nám do Európy sa dostal z Ázie, ale poznali ho aj v Afrike. Už v staroveku. K nám ho priniesli nájazdy Mongolov a Osmanov. Jedným z najznámejších európskych napichovačov na kôl bol aj Vlad Drakula. Okrem Balkánu tento trest poznali aj v Rusku, Poľsku a v Uhorskom kráľovstve. Dnes tento trest našťastie nie je legálny aj v menej „pokrokových“ kútoch sveta. My sme napichovanie použili iba z čisto praktických dôvodov, aby nám tenučká opekacia klobáska neráčila padnúť predčasne do ohňa.

Zostupujeme a zároveň postupujeme. Lúčky, pásy lesíkov, výhľady, kvetena, čerstvý vzduch, pohoda… Takmer samé to ide. Znovu stúpanie. Zďaleka nie také strmé ak ona Klapy, ale aj tak spôsobilo trochu problém. Musíme ísť mimo lesnej cesty. Toto naozaj moc kĺže. Mimo cestičky sa dá. Znovu nám poihráva úsmev na tvárach… Odšľapať si to musí každý sám, ale vyzerá to, že to pôjde. A tentoraz bez frfľania…