No Vincent presne ako vravis .moj pud sebazachovy zvitazil 
.. minulorocne
absolvovanie 37 km ma presvedcilo ze mi nestoji za to sa takto nicit a tak som
si stanovil limit na 30km, v najhoršom prípade este 35.. No a lahká
matematika vravi ze toto sa limitu nevoslo 
.
Úvod
Vo štvrtok sa moja turistická túžba stala skutočnosťou. Najprv som si
myslel, že na túto akciu pôjdem sám, ale Jozef ma ako vždy nenechal na
holičkách. Je známe, že Jozef má rád výzvy a veľmi rád sa trýzni.
Týmto mu chcem poďakovať za spoločnosť, i keď som tajne dúfal, že
nebudeme len dvaja. Nádeje som vkladal minimálne do Maroša. No nestalo sa
tak. Marošov pud sebazáchovy bol silnejší ako moja túžba
Musím povedať, že som rád za absolvovanie poslednej edície z trojlístka
Sobotištskej 15-ky (15 km, 30 km, 50 km).
Časť prvá
Keď sme dorazili do Sobotišta mali sme pozitívnu náladu. Krátkym pohľadom na oblohu sme zistili, že aj počasie má dobrú náladu. A tak sme mohli vyraziť. Ihneď na začiatku nastala v našej navigácii malá chybička. Zle sme pochopili smer modrej značky, no včas sme túto anomáliu napravili. Neskôr, keď sme opustili štartovnú destináciu sme zistili, že je problém s hľadaním „modrej“. Začiatok trasy nie je dokonale čitateľný. Riadili sme sa inštinktom a postupovali sme najviac vyšliapanou cestičkou von z dediny. Značky boli príliš ďaleko od seba. Značenie je dobré až po príchode na asfaltku, ktorá vedie na Podbranč. Od tejto chvíle je to už bezproblémové. Na tomto mieste som ja začal vnímať trasu pozitívne a cítil som sa ako na turistike. K dobrej nálade nám prispel i pohľad na približujúci sa hrad Branč. Už v aute cestou mi Jožo prízvukoval, že hrad nechce obísť – ja som súhlasil. Naozaj sa oplatí spraviť kilometrík navyše a navštíviť túto zrúcaninu. Sú z nej zaujímavé výhľady do celého okolia.
Časť druhá
Časť trasy medzi hradom a Turou Lúkou môžem hodnotiť ako typickú turistiku – skoro žiadny asfalt. Keď sme sa blížili k Turej Lúke začali sme snívať o čapovanom pive. Potrebovali sme „turistický reset“. Jedného náhodného obyvateľa sme sa opýtali, kde by sme mohli „natankovať palivo“. Dozvedeli sme sa, že dve z troch „čerpacích staníc“ sú zrušené a tá posledná čapuje až od 15.00 hod. Nálada klesla. Záchranné koleso nám napokon poskytli miestne potraviny, kde sme si opatrili plechovkové „73 oktanové palivo“. Nohy sa nám akosi znova rozbehli.
Časť tretia
V časti Turá Lúka – Vrbovce naše nohy preveril poctivý asfalt. Bol
to nekonečný príbeh, ktorý končil v osade Zimovci. Od Zimovcov po Vrbovce
chválabohu žiadny asfalt. Po celú dobu sme mali na obzore veternú
elektráreň umiestnenú na Ostrom vrchu, ktorá sa neustále zväčšovala a
zväčšovala. Chýbalo len málo, aby sme prechádzali pod ňou. Príjemným
spestrením trasy je vodná nádrž pred Vrbovcami. Pre nás mala ale
najväčší význam občerstvovacia zastávka v pohostinstve. Konečne sme si
mohli dopriať vytúžené čapované palivo. Mali ste vidieť ako sme ožili
A veru potrebovali sme to, lebo sme vedeli čo nás v nasledujúcich
kilometroch čaká. No čo? Predsa asfalt – to úmorné čierne hov… 
medzi Vrbovcami a Chvojnicou.
Časť štvrtá
Asfaltové utrpenia a to doslova. Na fotkách je vidieť od Vrboviec tiahnuca sa kľukatá cestička cez Chvojnicu až po Nečasovcov. Na tejto ceste som sa cítil ako robot. Jožo by povedal seno – slama, seno – slama… Jediným spestrením na tejto trase je snáď iba stále viditeľná rozhľadňa Žalostiná. Myslím si, že nielen ja v duchu, ale aj Jožo zaspomínal na poslednú návštevu tejto rozhľadne. Ešte pred príchodom do Chvojnice naše zmysli pookriali pohľadom na stádo srniek, ktoré sme vyrušili pri obednom odpočinku. Jedinú stravovaciu prestávku sme absolvovali vo Chvojnici pred OÚ.
Časť posledná
Pre mňa asi najpríjemnejšia časť trasy. Tesne pred Nečasovcami sme sa
rozlúčili s nenávideným asfaltom. Zažili sme pozitívne a povzbudzujúce
chvíle pri návšteve a rozhovore s pánom, ktorý nás pozval do dvora na
bezdušové pivko. Naše duše pookriali, čo malo pozitívne účinky do
poslednej trasy. Na Havrane sme si spravili poslednú prestávku, po ktorej sme
už nasledovali značku vedúcu do cieľa. Postupne sa približujúce Sobotište
nás potešilo. Je zaujímavé, akú magickú silu má približujúci sa cieľ.
Verte, neverte my sme to napokon zvládli. Náročnú akciu sme si spestrili
jedlom a kofolou v pohostinstve Matulov dvor. Pri vzájomnej výmene pocitov a
dojmov z tejto akcie som skonštatoval, že táto akcia sa opakovať už nebude
Áno. Bola to moja túžba, uvedomujem si to. Aj to je pravda, že sme ju
s Jožom so cťou absolvovali, čo som veľmi rád. Avšak dĺžka trasy
v asfaltovom skupenstve ma presvedčila o porekadle „Dva krát do tej istej
rieky nevstúpiš“. Nabudúce do Sobotišťa maximálne tak do 30 km.
Najdlhšia trasa tejto májovej akcie je pre tých, ktorí sa radi trýznia.
Viem aj o iných a príjemnejších metódach tríznenia. Takže Sobotište
50 – radšej už nie.
To by bolo všetko. Horám zdar a turistike zvlášť.
P.S.: pre zaujímavosť prikladám výstup (obrázok), ako trasu spočítal program Strava v mobile. GPX súbor si podľa seba upravila mapa na Hikingu.
Moje dojmy, ktoré píšem deň po akcii:
V minulosti som sa pohrával s myšlienkou, že absolvujem Sobotišskú 50-tku v plnej paráde 08. mája počas „neoficiálneho turistického sviatku v Sobotišti“. Už sa s touto myšlienkou nepohrávam.
Príjemným prekvapením je, že napriek prejdenej vzdialenosti (40 km) mám na druhý deň iba jemnú svalovicu, ktorá ma neobmedzuje v pohybe. Je tu však veľké ale, ktorého si na rozdiel odo mňa a Vinca bol dobre vedomý Michal. Tým „ale“ je asfalt. A veruže ho bolo dosť.
Dal som si tú námahu a napočítal som 9 asfaltových úsekov na tejto trase. Dobrá správa je, že najkratší asfaltový úsek má iba 190 m. Tu dobré správy končia, pretože asfaltové úseky sú spolu dlhé 21,62 km. Vzhľadom na celkovú vzdialenosť trasy – 40,71 km je to viac ako 50 % z celkovej dĺžky!
Najdlhším asfaltovým úsekom bola trasa Vrbovce – Chvojnica – pod lazovský kostolík. Tento úsek je dlhý 8,55 km, asfalt v kuse bez prestávky!. A verte tomu, že asfalt si vyžiada svoju daň! Na konci tohto najdlhšieho asfaltového úseku nás však čakala odmena – posledný stupák na trase práve keď máme v nohách niečo vyše 30 kilometrov.
Zopár poznámok k trase:
Na začiatku sme trochu zablúdili už v Sobotišti. Nedáme si nejakých zopár stovák metrov navyše už na začiatku trasy? Veď dnes nás čaká iba 40 kilometrov! Rýchlo sme sa však zorientovali a mimo obce to už bolo relatívne lepšie.
Relatívne preto, že prvá časť modrej turistickej značky smerom na Podbranč je jednoducho „občasná turistická značka“. Tie slová to vystihujú presne. Také drobnosti, ako iba hľadám, kde je turistická značka, poprípade kde je turistický chodník, to by nás už ani nevzrušovalo. Trasu v minulosti nebol problém nájsť – trasa vlastne 08. mája je jednoducho vykosený úzky pás. Lenže od 08. mája sa nám vegetácia jemne rozbujnela a nás čakalo brodenie sa cez celkom slušnú lúku, prechod cez hrachové pole… s vedomím „tuším, kde som“… a podobné disciplíny. No nič, zistili sme kde je sever, úsmev nám z tvári nezmizol, asi preto, že to bolo ešte na začiatku.
Zopár poznámok k ľuďom, ktorých sme stretli. Neviem, asi sme mali šťastie, ale na tejto akcii nám skrížil cestu samý slušný človek, ktorý bol navyše dobre naladený. Všetci zvládali také náročné veci ako je pozdrav, úsmev… Niektorí sa dokonca aj prihovorili! V dnešnej dobe, keď sa výlučne prihovára neznámym ľuďom iba na facebooku (poprípade inej čarovnej sociálnej sieti)! Jeden z nich nás dokonca pozval na svoj pozemok a ponúkol nás nealko pivom! No to sme museli vyzerať dosť unavene, že nás pozval! Môžeme mu len ďakovať.
Doteraz som si myslel, že proste v horách sa k sebe správame inak. Na turistike sa zdravíme, sme ohľaduplnejší… Ten pohostinný pán ma vyviedol z omylu, vravel, že sme výnimka, mnoho ľudí vôbec nepozdraví. Nechcem prísť o svoj sen – ohľaduplnosť ľudí voči sebe v horách a ako výhovorku použijem, že to bolo na najdlhšom asfaltovom úseku a okrem 08. mája mohol zriedkavo stretnúť turistov. Prúser je v tom, že tadiaľ pešo takmer nik okrem turistov asi nepôjde.
Posledná poznámka – Vincent je malý nezmar, akciu končil v lepšom stave ako ja.
Vinco, ešte neviem, či sa už tento rok pokúsim o Sobotišskú 50-tku. Nejako ma občas pichá v ľavom kolene. Zakaždým to síce na istý čas rozchodím, ale pri vstávaní zo stoličky sa znovu ozve. Ak sa to nezlepší, nebudem si trúfať na toľko veľa kilometrov. Zatiaľ sa ešte neospravedlňujem, ale pre istotu uvažujme aj o kratšej alternatíve. Navrhujem trasu Myjava – Veľká Javorina (okolo 20 km), odvoz zatiaľ vybavujem.
Ak by som sa náhodou neovládol, bola by to moja prvá 10-tka. Mojim kolenám radšej zatiaľ nepoviem, že im hrozí neopakovateľný zážitok. V poslednej dobe sa roztrhlo vrece s túžbami. Nejaké by sa občas mali splniť, aby ostatní túžiaci videli, že ich túžby nie sú márne! Len tie kilometre! Musíme k tejto túžbe pristupovať zodpovedne! Nádej žije.
Ako už kolega poslanec spomenul, hlasovaním sme pozmenili pôvodný plán – Nízkotatranský Salatín sme ráčili ľudovým hlasovaním prehlasovať na Veľký Choč. Človek sa musí vedieť obetovať pre verejné blaho!
Zopár poznámok k dôvodom, na základe ktorých sme hlasovali tak, ako sme hlasovali. Celou cestou autom sme obdivovali krásne počasie! Rozhodli sme sa ho proste viac zneužiť, ako sme pôvodne chceli! Zároveň sme zneužili fakt, že dnes naši hokejisti nehrajú! Medvede hrali v našom rozhodnutí naozaj iba okrajovú úlohu! To je tak, keď sa človek poneviera lesmi neozbrojený a naši páni si medveďov asi šetria na zahraničné platené poľovačky.
Chránime medveďa, ktorý je u nás na vrchole potravinového reťazca a ochráni sa veľmi úspešne aj sám. Keď sú medvede premnožené, tak silnejšie jedince vytláčajú mladé medvede do okrajovejších pohorí a do zahraničia, kde už dávno nevedeli, že niečo také ako medveď existuje. Potom prichádza k rôznym „úsmevným“ príhodám, ako napr. keď kamión zrazí medveďa 20 – 30 km od Bratislavy. Máme zatiaľ jediné šťastie, že medvede „zvyknú“ jesť turistov veľmi zriedkavo.
Akciu napriek nízkej účasti hodnotím ako vydarenú. Výhľady perfektné. Počasie vyšlo ako málokedy. Ľudia v horách sú voči sebe iní, milší, ohľaduplnejší, ochotnejší, zhovorčivejší… Ale asi to po návrate domov znovu zabudnú, pretože na cestách, v dedinách a mestách to už vôbec nie je vidieť (česť výnimkám). Dnes to však bolo iné. Keď sme parkovali v obci Valaské Dubové, tak sa nás miestny farár s úsmevom opýtal, či chceme fotku. Otázka to bola prekvapivá, veď sme sa k vrcholu ani nepriblížili. Ako sme neskôr zistili, mal na tú otázku dobrý dôvod a boli sme radi, že nás upozornil. Fotka by to totiž bola dosť drahá. V obci je zakázané len tak parkovať a preto sme podľa jeho rady preparkovali auto nižšie pred cintorín.
Tak, a je to tu. Miro nejde. Rok a pol práce na tom, aby som ho nejako dokopal k tomu, aby išiel s nami na turistickú akciu je v prdeli. Žiaľ, žiadne krajšie slovo nedokážem použiť. Drsnejšie slovo by som mohol použiť, ale to by ste museli tento príspevok všetci čítať až po 22:00 hod., čo nedokážem zabezpečiť.
Samozrejme lámal som ho tak, aby to vyzeralo na prvý i druhý pohľad, že to bolo z jeho strany dobrovoľné. Použil výhovorku, ktorú mu musím uznať, inak by som bol ja tá sviňa, a to nechcem.
No nič. Začínam viac veriť našim hokejistom ako tomu, že tento rok Miro s nami pôjde na turistiku. A to je už čo povedať. Ani tento rok to už nevidím ružovo. Nový negatívny rekord. Miro s nami nepôjde nikam druhý rok po sebe. Aspoň tí naši hokejisti dnes celkom prekvapili a pôsobili sympatickým dojmom.
No veď pekný náhradný program ste mali. Len mi tam chýbala do partie Katka. Na náhradný program nemohla? Veď na sobotištskú bola prihlásená.
Maroš celkom pekné obrázky si vyhotovil. A tie originálne popisy k nim
no paráda. Ty si proste „kolík“, ako hovoria Česi. „Kolík“ rozumej
nie ako „koľko“, ale že si zaujímavý a originálny človek
Na fotkách je vidieť, že príroda je už úplne rozvinutá do tých najväčších krás. Tá zeleň je ohromujúca – upokojujúca.
Palec hore.
Na tejto výprave sme hľadali odpovede na dve dôležité otázky:
SHMÚ vs. Nóri: V minulosti mali Nóri ohľadom predpovedania počasia veľmi dobré meno. V poslednej dobe to však ide s nimi trochu dole z kopca. Prší vtedy, keď podľa ich predpovede pršať nemá, napr. slávna výprava za tromi vyhliadkovými vežami, keď sme približne poslednú hodinu šľapali v daždi a prestalo pršať až keď sme prišli k autu. Neprší vtedy, keď to predpovedajú, napr. akcia Pohronský Inovec, ignorovali sme ich predpoveď, veď máme pršáky a nič nebolo. V oboch uvedených prípadoch malo pravdu SHMÚ.
Sami sme boli zvedaví, ako to dnes dopadne. Norí sľubovali 2 x dážď, SHMÚ nič. Tentoraz bola pravda niekde uprostred. Keď malo prvý krát pršať, mali sme nad hlavami tmavý oblak, ale nepršalo. Druhý raz už však našťastie pršalo. Našťastie preto, že nás „ďážď“ osviežil a trochu schladil aj asfaltku, po ktorej sme zdolávali posledné kilometre.
Poučenie? Raz má pravdu SHMÚ, inokedy Nóri, občas sa aj podelia. Odporúčania? Vybrať si z ponuky predpovedí počasia to svoje podľa nálady a trasy a pre istotu si dať do batoha aj pršák.
Turistika vs. Trnavská 13-tka: Začalo sa to ako vždy, celkom nevinne. Počas cesty autom niekto poznamenal, že ten hotel Poľana asi nefunguje. Panike sa už nedalo zabrániť. To snáď nie! Budeme bez dôležitého bodu občerstvenia! Kde je ten vedúci zájazdu, čo to tu organizuje! Takýto bordel! Okamžite bolo jednohlasne prijaté krízové rozhodnutie, stojíme pri Lídli! Mnohí členovia výpravy pre istotu kúpili po 2 pivá v plechovkách. Neskôr vysvitlo, že niektorí z nich už predtým mali nejaké pivo aj v aute ako núdzovú rezervu.
Slnko svieti a tieňa v blízkosti niet. Nasadzujeme prvé dve plechovky Piva ešte v Detve. Pivá kolujú družne z ruky do ruky. Tieňa je však v prvej časti trasy málo. Po necelých dvoch hodinách prichádzame k prvej studničke. Vodu sa však piť neodvážime. Je stojatá, špinavá. Nasadzujeme ďalšie dve plechovky jemne prihriateho piva.
Prichádzame k hotelu Poľana. Naozaj vyzerá trochu ošarpane, ale pozor! Niektoré okná sú otvorené! Nádej na občerstvovací bod prudko ožíva! Naozaj, na boku je drobná prevádzka a majú chladené pivo! Okamžite zneužívame novovzniknutú situáciu vo svoj prospech. Pomerne rýchlo sa nám podarilo obnoviť sily a pokračujeme ďalej.
Konečne dosahujeme vrchol. Problém, zostalo ešte nejaké pivo. Už keď sme ho doterigali až na vrchol, čo s ním? Problému sa treba postaviť čelom, mužne a bez zbytočných rečí. Teplota nápoja sa ani omylom neblížila k ideálnej, ale dobre padlo.
Zostupujeme a robíme si vtipy z Nórov. Znovu prichádzame k hotelu Poľana. Tentoraz ale naozaj za to môže počasie! Začalo pršať. Čo teraz. Počkáme a uvidíme! Len tak počkáme? Nie, len tak, dáme aj pivo. Tu zrazu niekto prehlásil, že táto akcia nemá ďaleko od „Trnavskej 13-tky“. Slová nestihli ani poriadne doznieť a už zrazu zaznie „Spravíme z toho tradíciu!“ Obávam sa, že má pravdu.
Čo k tomu dodať? To je tak, keď vypukne panika!
Stratovulkán Poľana
Menej navštevované pohorie Slovenska – Poľana, patrí spolu s rumunským pohorím Calimani k najzachovalejším sopečným masívom v celom karpatskom oblúku. Poľana je zbytok obrovskej sopky o priemere približne 30 km. S priemerom krátera 6 km sa radí medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe. Sila sopečnej erupcie dávnej Poľany by sa dala prirovnať k slávnej sopke Krakatoa (Indonézia – výbuch v roku 1815 zahalil na tri dni celú zem do tmy).
Mohutný kráter je dnes čiastočne zachovaný, hlavnú líniu vytýčuje hrebeň najvyšších vrchov, ktoré sa stáčajú do podkovy. Pôvodne uzatvorený kráter bol na západnej strane prerazený vplyvom erózie potokom Hučava. Poľana je porastená lesmi, preto dnes nie je sopečný pôvod v teréne príliš vidieť.
Sopečná aktivita Poľany sa ukončila pred vyše 12 miliónmi rokov. V jej strede je veľká depresia. Na vonkajších svahoch je sieť chrbtov a dolín, ktoré sú charakteristické pre sopečné vyvýšeniny. Dnešná veda dokáže povedať, ktorá horninová vzorka vznikla v centre a ktorá na okraji vulkánu. Vedci hovoria, že dnes chýbajú asi dve tretiny pôvodnej hmoty sopky. Vrchol Poľany mohol preto v minulosti presahovať výšku 4 000 m, a okraje vulkánu siahali omnoho ďalej, ako dnes.
Poľana je vraj po Kriváni a Kráľovej holi najospevovanejšou slovenskou horou!
Stratovulkán: vysoký vrch sopečného pôvodu, tvorený striedaním vrstiev lávy a vulkanoklastických usadenín. Väčšinou má kužeľovitý tvar so strmými úbočiami – láva utuhne už na svahu sopky (neroztečie sa) a preto sú stratovulkány väčšinou vysoké cez 2 500 m.
Zdroje:
https://cestovani.idnes.cz/…m-sveta.aspx?…
http://www.krasy-slovenska.eu/…es/view/804/
https://www.dobrenoviny.sk/…j-pozostatky-
https://sk.wikipedia.org/…ovulk%C3%A1n http://www.quark.sk/…i-slovenska/
Čo symbolizuje pomník SNP, pri ktorom sme boli? Jeden z mnohých ťažkých bojov o Poľanu.
Povstalecká dráma na Poľane zdroj: https://www.permonrevue.sk/…a-na-polane/
V dňoch 18. – 22. 10. 1944 začali okupačné vojská generálnu ofenzívu proti Slovenskému národnému povstaniu z 11-tich smerov a zovreli územie základne SNP (trojuholník Zvolen – Banská Bystrica – Brezno).
22. 10. 1944 dostala časť povstaleckých jednotiek rozkaz zaujať pohyblivú obranu v priestore Poľana – Ľubietovský Vepor – Slovenské rudohorie. Práve na Poľane mala vzniknúť rezervná a druhá hlavná základňa povstaleckých jednotiek pre boj v horách. Toto územie malo byť zároveň vysunutým bodom smerom k postupujúcim osloboditeľským armádam.
Vedenie SNP počítalo s tým, že na týchto pozíciách sa povstalci dokážu udržať až do spojenia s postupujúcimi frontovými jednotkami Sovietskej armády, rumunskej armády a 1. Čs. armádneho zboru. Rýchly a razantný postup nemeckých jednotiek však znemožnil všetky prijaté opatrenia na organizovaný ústup do hôr a materiálnu prípravu základní.
25. 10. 1944 dokončili jednotky SS vyčisťovanie oblasti Detvianskej Huty, Detvy a Podkriváňa od povstalcov a sústredili svoju pozornosť na ich zatlačovanie do hôr a lesov Poľany a Slovenského Rudohoria. Podarilo sa im oddeliť hlavný prúd povstalcov v Nízkych Tatrách od rezervnej povstaleckej základni v horách na Poľane.
Poľana sa premenila na veľký vojenský a partizánsky tábor. Bolo tu niekoľko tisíc povstaleckých vojakov a partizánov, dostatok materiálu i zásob, ale pre chyby vojenského a partizánskeho velenia, ktoré nepredpokladalo vytrvalé útoky nepriateľa aj v horskom a lesnatom teréne, pre vyčerpanosť únavu a zlý psychický stav vojakov a partizánov po vyše dvojmesačných ústupových bojoch, sa priestor Poľany nepodarilo dlhšie udržať.
Povstalci len s veľkou námahou a za ťažkých strát odrážali útoky nepriateľa. Do 30. 10. 1944 uzatvorili jednotky SS pevnú reťaz okolo horstva Poľany. Pri postupe do hory systematicky ničili všetky staviská, chaty, koliby, senníky, humná, ktoré by mohli povstalci použiť na pobyt v zimných podmienkach v horách.
Neustále boje v obkľúčení, dážď zo snehom, rozpad velenia a niektorých jednotiek, ťažký psychický a fyzický stav vojakov a partizánov, to všetko napomáhalo nepriateľovi zužovať povstalecký priestor na Poľane. 11.11.1944 sa nemeckým jednotkám podarilo prechodne prebojovať sa až na samý vrchol masívu. Partizánom sa podarilo prebojovať sa z obkľúčenia. Po ich odchode pokračovali vojaci v boji až do 14.11.1944, kedy ich odpor bol zlomený. Preživší povstaleckí vojaci a partizáni pokračovali v boji proti nemeckým a maďarským okupantom až do príchodu osloboditeľských vojsk Sovietskej a rumunskej armády a 1. Čs. armádneho zboru.
Odpor na Poľane sa podarilo zlomiť až takmer tri týždne po dobití Banskej Bystrice (27.10.1944) a asi 18 dní po dobití a obsadení prvej a hlavnej základne povstalcov v horách na Donovaloch.
Spomienky tých, čo prežili:
A to máš Rado proviant iba pre seba, alebo pre všetkých? Ak pre
všetkých, tak tým pádom si nič na jedenie a pitie nemusím brať
Ja už som pripravený. 
V pohorí Poľana leží aj geografický stred Slovenska. Je ním vrch Hrb (1255 m). K nemu sa však na tejto akcii ani nepriblížime. Možno niekedy nabudúce.
Chválim, vydarený záber vretenice.
Dojmy z akcie:
Zaparkovali sme auto, vystupujeme. Snažíme sa zorientovať kadiaľ máme ísť. Pomáha Romanová rada – do kopca je správne. Tabuľa „koniec obce“ nás varuje – opúšťate známu civilizáciu! S nami to dnes však nehne a odhodlane pokračujeme ďalej.
Všade naokolo zúri nedeľa. Je to vidieť aj na pohybe v horách. Krátka štatistika vedená do približne polovice pôvodne plánovanej trasy (Obyckých lúk), stretávame:
Trochu prekvapivé výsledky. Vozidlá zatiaľ vyhrávajú, ale to sa zmení. Asi preto, že sme zmenili aj trasu. Môže za to chvíľková neistota a zakolísanie v našich radoch. Proste neboli sme na to pripravení! Posúďte sami. Je 10 hodín doobeda a vy ste už približne v polovici vašej dnešnej trasy. Zrazu sa dozvedáte, že k najvyššiemu vrchu celého pohoria je to iba niečo cez hodinku peši? Čo teraz? To sa nám ešte nestalo, aby sme takto skoro boli uprostred trasy. To ako o 12-tej máme byť pri aute v dedine, alebo čo? A tak sme zaváhali a už to bolo, zrazu sme sa pristihli ako šľapeme popri Malom Inovci na ten Veľký.
No, občas sa proste stane, že trasa sa za pochodu upraví podľa miestnych prírodných krás. Život je zmena nie? A tie krásy tam proste jednoducho boli! Dobre, priznávam, svoju nepatrnú úlohu zohrala aj chata pod Veľkým Inovcom, kde hrozilo, že narazíme na polievku a pivo, ale na našu obhajobu podotýkam, že to vôbec nebolo isté!
Pôvodnú plánovanú trasu – nevinných 15,8 km s decentným prevýšením 570 m je možné vidieť tu – https://mapy.hiking.sk/?…
Pri chate už v rámci štatistiky „stretnutí rôznych foriem života v pohybe“ sa začali vozidlá akéhokoľvek druhu prepadávať na posledné miesto a tam aj nakoniec zostali.
Ešte nás čaká dnešná čerešnička na torte – vrchol Benátu, ktorý mimochodom nie je vysoký 702 m ako uvádzajú niektoré mapy a zdroje, ale v skutočnosti má 692 m. Je najnavštevovanejším miestom pohoria Pohronský Inovec. Na vrchole Benátu sa nachádzajú pozostatky lávového prúdu, ktoré tvoria skalné mesto. Neľutujeme, že sme ho navštívili. Dokonca sme si mysleli, že to bude nič moc a sme príjemne prekvapení. Niektorí návštevníci považujú výhľady z jeho vrcholu za najkrajšie v rámci tohto pohoria.
Už nás čaká iba zostup dole do dediny k autu. To nebude problém! To ešte netušíme, že možno problém to nebude, ale trasa sa nám trochu predĺži. Tentoraz bez nášho rozhodnutia a nedobrovoľne. Už je to raz tak. Ako sa hovorí „Papier znesie“ a mapa je svojim spôsobom tiež papier. Proste a jednoducho, aj na mape sú občas chyby a nepresnosti. My sme si jednu z nich vyžrali dnes pri konci trasy. Z bodu „Žitavany, vŕšky“ sme mali ísť cestou – skratkou mimo turistického chodníka priamo do Machuliniec. Aj by sme šli, ak by tam tá cesta aj v skutočnosti bola. Nemôžem povedať, že nič tam nebolo, pretože tam boli býky a spol., ale cesta nie. Dodnes neviem, či som mal ich bučanie považovať za priateľské, alebo nie. Reku nič sa nedeje, zídeme nižšie, tam sú podľa mapy ďalšie dve poľné cesty. Tie zneužijeme ako skratky. Tak nejak tam tie cesty neboli, až sme sa ocitli priamo v obci Žitavany. Nič hrozného, len sme mali auto odparkované vo vedľajšej dedine. Našťastie tieto dediny nie sú až tak ďaleko od seba.
S výletom som spokojný, len sme spolu s Marošom skonštatovali, že sme nestihli ročné obdobie Jar pretože sme priamo zo zimných turistických akcií vhúpli rovno do letných. Teplo bolo, dole v dedine 28 °C! V kopcoch bolo o niečo chladnejšie (typujem 24 °C) a zvládať teplotu pomáhal aj príjemný slabý vietor, za čo sme mu vďační. Svoju úlohu zohralo aj to, že veľká časť trasy viedla cez les – tieň. No nič, nabudúce musíme ísť jednoznačne viac na sever!
Skoro som zabudol, podľa Nórov malo pršať. Ich predpoveď nevyšla. Tentoraz malo pravdu SHMÚ, ktoré tvrdilo, že ani náhodou nebude pršať. A veru nie je to prvý krát, kedy malo pravdu SHMÚ a nie Nóri.
Na úvod spomeniem, že ma opakovane mrzí, že sme boli iba dvaja i keď bola akcia naplánovaná na weekend. Aká taká šanca bola v podobe Maroša, ale ten sa na nešťastie ospravedlnil kvôli pľuzgierom. Veľká škoda. pretože Maroš si z väčšej časti mohol trasu zopakovať, ale opačným smerom. Úprimne som čakal väčšiu účasť.
Túto trasu som zvolil, teda Jozef zvolil z určitého dôvodu. A to preto,
lebo keď sme tu boli na jeseň minulého roku s Marošom on nemohol ísť.
Hlavným a zároveň tajným našim (s Jožom) cieľom je prejsť celú trasu
cesta hrdinov SNP a jemu táto trasa chýbala do tohto
itinerára. Slovom – nemohli by sme sa pohnúť bez toho ďalej na východ
Prezradím, že už teraz spriadame plány na ďalšie pokračovanie
uvedenej cesty.
Čo k tejto akcii?
Začiatok trasy sme zvolili cielene a to chatu Jana. Aj preto, že z poslednej návštevy tejto chaty som mal ja i Maroš pozitívne dojmy. V neposlednom rade sme sa chceli na konci túry v tejto „oáze pokoja a mieru“ najesť a napiť.
Opäť vynikajúca akcia s vydareným počasím. Bolo teplé a slnečné
počasie. Tentoraz nás slnko neprekvapilo a obidvaja svorne sme na začiatku
túry vytiahli opaľovacie krémy a riadne sa natreli Urobili sme dobre, to
môžem potvrdiť. Na konci sme neboli červení ako raci 
A ešte
jednu vec sme urobili dobre, a to, že sme sa namazali aj zvnútra – jedno
pivečko „Čierna hora“ nás pozitívne naladila i ochránila
Trasa bola pohodová. Najvyšší bod trasy sa vyšliape už krátko po
zahájení. Sú to iba štyri kilometre a 240 metrov výškových – proste
pohoda. Väčší zážitok je to potom dole na „Novú horu“, na
5.8 kilometroch 550 metrov výškových. Jožo poznamenal, že je rád, že to
nemusel ísť hore. Maroš vie o čom Jožo hovorí Z „Novej hory“ to
už je klasika. Do cieľa už iba hore. Ja som si túto trasu zopakoval
opačným smerom. O tejto trase (Nová hora – Březová bus.) by vedeli
hovoriť aj Kadlečíkovci, že? Opäť aj s Jožom sme rozhľadňu
„u Křížku“ obišli. Hovorí sa „dva krát do tej istej rieky
nevstúpiš“. Na trase k „Trojáku“ som si všimol, a zaujalo ma to, že
drevenú schránku „Pošta turistů“, ktorú som na spomínanej akcii na
jeseň vyfotil, nejaký turistický spolok zhodil, a na miesto nej dal novú
plechovú aj s kľúčom. Dnes som do nej spravil aj zápis, a tak som
prezentoval náš turistický spolok PAT a MAT. Minule som tak neurobil.
V súvislosti s týmto rozmýšľam, že vytvorím, vytlačím nálepky
s našim logom a budeme ho v podobných prípadoch lepiť do týchto a iných
vrcholových kníh.
Čo ešte dodať. Snáď iba to, že zažili sme aj asfaltku cestou na
„Troják“. Asfalt to musí byť Mali sme aj krásne výhľady, no neboli
celkom ideálne. Celú akciu sme zakončili papanicou (vyprážaný syr
s hranolkami) a chlastanicou (domáca malinovka) na chate Jana. Tradične
musím poznamenať, že kto nebol môže banovať. Bolo výborne. Trasa sa dala
v pohode zvládnuť, nebol to žiadny extrém.
Teším sa na ďalšie spoločné akcie.
P.S.: iba pripomínam spomínanú drevenú poštovú schránku
Je ráno. Parkujeme pri chate Jana. Akciu sme odhodlaní začať dôstojne, polievkou a pivom, pretože Vincent neraňajkoval. Drobný problém. Na chate vydávajú hosťom raňajky a polievku majú až od 10-tej hodiny. Pivo nám však načapujú. No nič. Aj to sa dá v krízovej situácii považovať za polievku.
V dobrej nálade pokračujeme. Po Lopenícke sedlo pohodička. Potom trochu stupáčik, ale dá sa. Po jeho zdolaní znovu pohodička až po Veľký Lopeník. Nie sme tu sami. Na vrchole sa nachádza partia Moravákov. Prehodíme s nimi slovko, dve. Zisťujeme, že tam prespali. Ukazujú nám prístrešok – hotový hotel. Vo vnútri je dokonca aj gauč. To sme veru ešte nevideli. Niektorým mohla už len telka chýbať, no dobre, možno aj internet.
Vincent v altánku zahajuje obedňajšie raňajky. Medzitým k nám prichádza jeden z Moravákov a podáva nám fľašku neotvoreného piva zo slovami „to už nedáme, dajte si“. Aspoň niečo v takom duchu povedal. Najmä ja vďačne poďakujem. V minulosti na rozhľadni predávali aj pivo. Teraz je však rozhľadňa v rekonštrukcii. Celú cestu som sa na to pivo tešil a na mieste som zistil, že nič nebude. No, asi myšlienky naozaj majú svoju silu, keď som sa nakoniec k tomu pivu dostal.
Z Veľkého Lopeníka je to dole riadny padák. Aj som si v duchu hovoril „Vincent s Marošom ma museli riadne spomínať, keď tadiaľto minule išli“. Totiž vymyslel som jednu trasu, ktorej som sa nakoniec nemohol zúčastniť. Oni dvaja to však nevzdali a šli tým padákom hore.
Potom to už bolo takmer stále do kopca, ale relatívne mierne, čiže dalo sa. Už sa radšej ďalej nerozpíšem, lebo zase to bude veľmi dlhé – to znamená, takmer nik to nebude čítať. Proste bol krásny jarný deň a užili sme si ho.
Na úvod musím nažalovať/oznámiť/ na Sama, že to po zrelej úvahe
v piatok zrušil. Je to však akcia na ktorú som sa veľmi tešil, takže moja
neúčasť nepripadala do úvahy. Počasie nádherné, cez deň malo byť
tričkovo v noci jasno s meteoritmi nad hlavou. Chrti sa mali prehrievať, už
som sa tešil na bežkyne iba v opasku s energy gelmi . Atmosféra na
štarte výborná, našli sa i niektorí bývalí parťáci čo sa ku mne aj
opakovanie prihlásili . Štart klasický, kým som sa vykecával
opretý o školský plot, chrti boli 3 km vpredu. Po 7 km som podľahol
davovej psychóze a dole sa skláňajúcej lesnej cestičke a tiež sa pokúsil
o beh. Moji parťáci si neboli istí čože to má byť a pre istotu
zväčšili rozostupy. Niekde na 9 km som zle stúpil a pocítil som dvojité
zachrapčanie v členku, ešte som spravil dva kroky a švihol so sebou na zem.
Hneď mi bolo jasné, že lazovka pre mňa skončila. Snažil som sa využiť
čas a prekrivkal som 3 km k asfaltke. Na dva stopy som sa dostal nazad do
Vrbového. Musel som vyzerať úboho lebo vždy sa na stope zľutovali nado mnou
milé dámy. začo im veľmi ďakujem. Krátka zastávka na traumatológii
v Trnave a už so uháňal s fešáckou ponožkou domov. Koniec
hlásenia!!!
Podľa legiend sa po našom Slovensku potuluje viacero bezhlavých postáv. O svoju hlavu prišli z viacerých dôvodov – zo zloby iného, za zradu, pre chamtivosť…
Jedna z legiend sa týka aj Mlynskej doliny. V bratislavskej Mlynskej doline vraj vídať bezhlavého mnícha, ktorého zabili zbojníci. Mních šiel dať posledné pomazanie umierajúcemu, pričom v rukách niesol zlatý kalich. Kalich zaujal lúpežníkov, ktorí sa skrývali v miestnom mlyne. Mnícha sťali a odvtedy ho občas vídať pri mlyne. Vedľa seba má položenú svoju hlavu.
Dnes už však Mlynská dolina vyzerá úplne inak. Ani stopy po Mlyne, namiesto doliny vidieť iba budovy, cesty, kopu áut, mestský ruch…
Na úvod mojich pár viet k tejto akcii chcem pogratulovať Jožovi za
dosiahnutie ďalšieho certifikátu za odchodenú vzdialenosť
1812 km. Znie to neuveriteľne, ale Jožo
práve na tejto akcii dorazil do MOSKVY Prajem Ti mnoho
ďalších bezproblémových kilometrov Jozef.
K akcii.
Čoraz častejšie sa presviedčam, že v našom hlavnom meste žijú iní
ľudia, ľudia s inými hodnotami a iným správaním. Pritom sa považujú za
výkvet Slovenskej republiky. Aby som bol konkrétny. Nemajú čas sa na
chvíľu zastaviť a reagovať na slušnú prosbu o fotenie. Čo už – karma
to zabezpečí
Akcia mala plynulý bezproblémový priebeh. Počasíčko nám vyšlo na
výbornú. Počas celej túry bolo vidno, že jar je v plnom prúde. Dokonca aj
výhľady boli úchvatné, hlavne tie nad Devínom. Trochu sa mi nepáčilo, že
trasa vedie cez Bratislavské ulice (asfaltky), ale to je asi daň za to, že
Devínu a Kamzíku sa do cesty postavilo mesto. Nič to, aj tak to bolo
zaujímavé. Asfaltový hrebeň sa len tak ľahko nevidí. Čo mňa osobne mrzí
je, že keď sme už aj boli v meste, nebolo sa kde občerstviť. Nikde žiadna
krčma, piváreň. Až na poslednú chvíľu, tesne pred začiatkom stúpania na
Kamzík, sme našli „oázu pokoja a mieru“ Reštaurácia ma prekvapila
expresne rýchlou obsluhou, pivo sme mali na stole v mžiku. Toto sme
potrebovali. Jedno pivo nás tak naštartovalo do ďalšej trasy, že sme
s týmto pocitom vydržali až na koniec túry. Pomohlo mi aj vyliezť na
rozhľadňu na Americkom námestí. Bez neho by som to asi nedal
Keď sme dorazili na Kamzík chceli sme sa ešte raz občerstviť, ale kedže na
Kolibu to bolo len dvadsať minút, dohodli sme sa, že občerstvenie
absolvujeme v reštaurácii Slamená búda. Tak sa aj stalo. Dali sme si
cesnačku a tekutiny podľa toho, kto na čo mal chuť.
Takže čo na koniec? Bola to znova veľmi vydarená akcia s celkom slušnou
účasťou. Klobúk dole Kowovi, ktorý to znova bez problémov, ľavou zadnou
dal
To je už všetko. Nabudúce pri ďalšej akcii dovidenia.
Pokus o zhodnotenie akcie:
Začalo to dobre, takmer žiadna zápcha. Auto sme odparkovali na Kolibe skôr, ako sme dúfali. Zostupujeme dole z Koliby. Odhodlane miestami kopírujeme zelenú turistickú značku. Tempo slušné, nálada dobrá, výhľady miestami obstojné, šofér trolejbusu asi umyl aj okná. Blíži sa miesto prestupu. Zavelím, „Vystupujeme!“. Zrazu z Vincových úst počujem „Vystupujeme, pošli ďalej“. No čo Vám poviem, skoro vystúpil aj šofér.
Len pre informáciu, treba počítať s tým, že v Bratislave majú svojské turistické križovatky. Zvyčajne zabúdajú udávať farbu turistickej značky a smer kadiaľ ísť. Zato nezabudnú spomenúť čas, síce iba odchodu, ale k tomu ako bonus aj číslo autobusu. A to sa priatelia ukázalo ako dosť podstatné.
Zažili sme aj typickú „slovenskú“ prívetivosť. Chvíľu sme mali čas, ďalší autobus nám išiel až o 20 minút. Ráčili sme to zneužiť na spoločnú fotku. Vincent požiadal okoloidúceho „Pane, prosím, mohli by ste nás…“ Ďalej nestihol dokončiť, pretože jeho vysokoblahorodie a jasnosť dosahujúca nebotyčné výšky v jednej osobe Vincentovi milostivo odpovedala „Nemám čas“. To ten chlap ani nespomalil, ani nepohol brvou a ani nepozrel našim smerom. Asi sme mali byť poctení už len tým, že nám vôbec odpovedal. Nám však náladu nepokazil.
Aby som ale nebol jednostranný, musím uviesť aj nasledovné: nie každý Bratislavčan je takýto prívetivý. Na Slavíne nám na požiadanie urobil spoločnú fotku jeden chlapec. Vôbec nedával najavo, že by sme ho nejako obťažovali. A aby sme čiastočne očistili meno aj starších obyvateľov nášho hlavného mesta – keď sme stúpali po občerstvení sa v „oáze pokoja a mieru“ do kopca na Slavín, pristavilo sa pri nás auto, otvorilo sa okienko a chlapík spustil „Šľapete po červenej však? Kam idete?“ Po odpovedi, že ráčime ísť z Devína na Slavín a ďalej na Kamzík sústrastne povedal „To máte ešte štreku, držím Vám palce“. Vôbec mu nevadilo, že za ním sa vytvorila malá kolóna vozidiel, síce iba tri, ale … Ale ak by som bol vodičom za ním, asi by ma to tak nepotešilo ako teraz, keď som bol peši.
Bola to cesta plná pokušení, ktorým bol problém odolať. Mnohých teraz asi napadne slovo Pivo. Neuhádli ste, krutý omyl. Mali sme problém na červenej značke nájsť miesto, kde by mali pivo. Na prvom mieste ráno v Devíne mali ešte zatvorené. Potom dve miesta vedľa seba takmer uprostred trasy a až na konci trasy na Kamzíku. Pokušenia boli iného charakteru. Veru nebýva zvykom, aby sme po ceste na hrebeni narazili na toľko zastávok MHD. Zastávky priam ponúkali unaveného pútnika „Sadni si, odpočiň si, autobus už je na ceste a ide, je jedno kam ide, ale ide, to znamená, nemusíš ísť ďalej pešo!“ Nik však nepodľahol vábeniu, preto si začínam myslieť, že na akcii bol so mnou samý charakter.
Pretože ostatné zážitky sme celkom obstojne zachytili na fotkách, len v krátkosti na záver malá rada – „nepohŕdajme asfaltom“. Proste ak je to do kopca, asfalt – neasfalt, všetko jedno a zapotíme sa celkom slušne. My sme to zistili cestou na Slavín, za ktorým nás čakala ešte jedna perlička – výstup na Kamzík.
Skoro som zabudol: Kowo si zaslúži pochvalu. Ten chlap naozaj vydrží veľa a vôbec sa nesťažuje – nefňuká ako iní takzvaní chlapi. No dobre, možno takých je viacero, ale nepoznám nikoho iného, ktorý by si napriek tomu udržal dobrú náladu až do konca.
Bratislava začala pripravovať projekt vyhliadkovej plošiny, ktorá má byť umiestnená v areáli bývalej raketovej základne. Vysoká má byť 21,27 metra a konštruovaná je pre maximálne 15 ľudí
Tak ja tam pôjdem až keď to tam postavia 
Ešte jeden člen váha, či sa prihlási a pôjde s nami. Aby sa mohol správne rozhodnúť, ponúkam nielen jemu materiály na študovanie – http://www.planetslovakia.sk/…pod-kamzikom (sľubujú výhľady síce iba na juh – severná časť Bratislavy, ale vraj uvidíme aj Slavín a Hrad). Rozhľadňa stojí na Americkom námestí, čo je v skutočnosti lúka.
Rozhodol som sa to skúsiť a ísť, keď pôjdem pomaly, mám teoretickú nádej, že prídem do cieľa. Ak nie, veď predsa ideme cez mesto, netradične nastúpim uprostred túry na MHD a hotovo.
PS: Bratislava nie je ďaleko, na tú chvíľu sa vzadu traja najštíhlejší potlačíme. Trochu nám to môže Vincent neplánovane sťažiť tým, že nevedomky nám urobí vyhliadkovú cestu autom po Bratislave.
Na túto akciu som prihlásil Hosťa 1.
A čuduj sa svete je ním znova Kowo. Posledná akcia na Burde
ho evidentne nenabažila dostatočne, tak sa rozhodol opätovne potrápiť svoje
telo a hlavne svoje nôžky
Kowo: tie vložky do topánok, ktoré si mal naposledy na túre si prosím Ťa nechaj doma
V minulosti (1947) stála na vrchole Devínskej kobyly dvojposchodová drevená vyhliadková veža. V súčasnosti kompetentní plánujú na vrchole výstavbu novej 20 m vysokej vyhliadkovej veže, z ktorej by mal byť vidieť Zobor, Viedeň aj Alpy. V súčasnosti sú vo fáze projektu. Nemali by sme preto príliš odkladať návštevu našej terajšej rarity – rakety.
Turistická značka síce obchádza vrchol Devínskej kobyly, ale my by sme ho obísť nemali. Stojí na ňom netradičná vyhliadková veža, aspoň zatiaľ.
Na vrchole stála v minulosti vojenská základňa – 6. palebný oddiel 186. protiliedadlovej raketovej brigády. Areál je v dezolátnom stave.
Na vrchole je lúka, na ktorej sa nachádza „vyhliadková vežička“ – asi 6 m vysoká kovová rúra, na ktorej bola plošina s pozorovateľňou. Po pozorovateľni zostala iba klietka. Rúru tvorí obal z rakety, v ktorom sa nachádza rebrík. „Rozhľadňu“ odporúčajú navštíviť, keď nemajú stromy listy, pretože listy obmedzujú výhľady.
Je to posledná časť Štefánikovej magistrály, ktorá nám s Vincom chýba. Zopár údajov:
Je to jedna z ôsmich magistrál, ktoré u nás existujú, teda aspoň ja som postrehol osem.
Po dlhom rozhodovaní som zúčastnila turistickej akcie v Jeseníku.
Predpovede nám hlasili škaredé počasie a miestami ešte zvyšky snehu.
Občas som v tom snehu stále až po pás, ale akcia sa vydarila a všetci sme
odchádzali patrične unavený. 
P.S.: Nezabudla som šíriť dobré meno nášho spolu aj u našich
českých susedov 