Komentáre k turistickým akciám

Deň piaty – balíme sa a odchádzame:

Chýba Vám deň štvrtý? Nám nie. Neboli sme totiž na turistickej akcii – počasie nevyšlo, stáva sa. Navštívili sme totiž areál „Terma – Bukovina“ v Poľsku. Chceli sme ísť do Vrboviec na Slovensku, ale nemali kryté bazény a pršalo. Kúpili sme si štvorhodinové lístky a veru bolo toho až – až. Celodenný lístok je snáď už pre vodníkov a rusalky. Nič počas tohto víkendu ma viac nevyčerpalo ako táto akcia. Po vyše troch hodinách vo vode som mal doslova roztrasené kolená. To turistika tentoraz nedokázala.

Pobalili sme sa, počkali na chatára, zaplatili a rozlúčili sa. Tentoraz žiadne hútanie a dohadovanie sa o cieli. Je to jasné, ideme domov a, … a polievku si dáme na chate Plesnivec.

Túra je to pohodová, nenáročná. My sme to mali trošku horšie, trochu blata, trochu snehu a občas trochu nepríjemný ľad, ale nič tragického, proste dalo sa.

Táto akcia mi vnukla myšlienku na ďalšiu akciu. Bude musieť spolupracovať Vinco i jeho rodina. Keď spojíme sily, dá sa to. Tu je môj plán:

• Prespíme u Vincovho krstného
• Vincov bratranec nás odvezie do Tatranskej Kotliny autom
• absolvujeme viacdňovú túru cez chatu Plesnivec na chatu pri Zelenom plese (tu spíme), ráčime vyliezť na Jahňací štít a budeme pokračovať cez Svišťovku na Skalnaté pleso. Potom zídeme do Tatranskej Lomnice a odtiaľ sa dostaneme spojmi do Popradu
• a potom šup domov alebo sa uvidí

Deň tretí – má pršať, hľadáme program:

Ako sa hovorí, kto hľadá, nájde. Je to tak. Ivana toľko hľadala, až našla „oko tornáda“. Všade malo pršať, ale pri Dunajci malo začať až večer. A kde my už budeme večer? Ako sa neskôr ukázalo, stále tam. Ale to sme nemohli vedieť.

Začalo to nevinne. Ideme iba na prechádzku. Pomotáme sa okolo Dunajca. Bolo s nami totiž malé asi 5 ročné dievčatko. Keď už okolo rieky, tak aj možno objavíme nejaké prúty. Veru aj hej, ale na Poľskej strane.

Maličká už za chvíľku bola unavená. Už hrozilo, že ďalej nepôjde, keď tu zrazu vyhlásila preteky a už sa bežalo. Zaujímavé. To už som niekde počul "Keď nevládzem, tak pobehnem (utekám) ďalej. A veru dieťa to nehovorilo.

No čo Vám poviem, toľko porážok v pretekoch v sérii za sebou som dávno neabsolvoval. Ale dievčatko bolo charakter a raz ma nechalo vyhrať. Ako sa neskôr tradične ukázalo, na prechádzke maličká často nevládala, pokiaľ nebola niečím zaujatá a večer to bola hotová neriadená strela, tak lietala po chate.

Toto mi asi nik neuverí, pretože sa to asi dosiaľ ani nestalo. Niekto iný nafotil viac fotiek na akcii ako ja! Bola to maličká. A urobila tých fotiek veru dosť. Dokonca jej niektoré celkom vyšli. S takým zápalom pristupovať k fotografii, to sa veru často nevidí, teda, ja to často nevidím.

Nakoniec sme si po prútiky museli ísť na poľskú stranu. Marián s Marošom si zaspomínali ako to bolo v minulosti a už aj plietli. Samozrejme pod poctivým odborným dohľadom Ivany.

Na záver už len dodám, že nás veľmi lákali „Tri koruny“, ale tentoraz to nevyšlo. Tentoraz možno nie, ale jedného krásneho dňa ich pridám do túžob a ešte krajšieho dňa tam pôjdeme.

Deň druhý – akcia, má byť najkrajšie počasie za víkend:

Ráno sme sa zhrčili pri monitore notebooku a kontrolovali sme počasie, terén a parametre hroziacich akcií. Stačilo mi pozrieť do tváre ostatných a hneď mi bolo jasné, že dnes ten Gerlach nebude. Našťastie, lebo by som to veru nedal, ani nechtiac, ani omylom ani nijako inak.

Rozhodnutie padlo. Cieľom je Chodník v korunách stromov. Objavujeme prvý drobný problém. Síce koruny stromov sú všade naokolo, ale ten chodník umiestnil nejaký lapaj hore na hrebeň. No nič, vyrážame.

Kúsok od chaty sa k nám pridala mačka a chvíľu ju to aj držalo. Už som si začínal myslieť, že k Popimu pribudne ďalší člen. Nakoniec to však vzdala.

Trasu je možné zhodnotiť dvomi slovami – blato a sneh. Nič menej a nič viac. Človek by si myslel, že tam medzitým musí byť niečo, nejaké prechodné obdobie. Zabudnite.

Blatu sme sa vyhýbali ako sa dalo. Marošovi sa nezadarilo a už aj mal rukavice samý bodliak. Nakoniec sa s nami blato rozlúčilo a objavil sa sneh. A hneď to len tak uderilo. Len kúsok sme išli po snehu a zrazu medvedie stopy. Neboli však čerstvé – myslím si doteraz, úspešne. Hrany neboli ostré tak, ako u našich stôp, preto si myslím že neboli čerstvé.

Sneh bol náročný. Zabárali sme sa po vrch členkov do snehu. Často i viac, dopoly kolien. Občas hlbšie. Cestu razil Maroš. Nechcel sa dať vymeniť. Takže už nikoho neukecá, že nemá kondičku. Som ho aj trochu obdivoval, ako to zvláda, pretože som išiel za ním a veru po čase to bolo unavujúce.

Všetko sme však zvládli, dosiahli sme bod občerstvenia. Po občerstvení sa sme s dôverou vyrazili k chodníku korunami stromov. Chodník je dlhý 1 234 m a jeho veža je vysoká 32 m.

Na vrchu veže je natiahnutá sieť, po ktorej sa dá prejsť. Keď sme tam dorazili, nejako sa mi „nechcelo“ prejsť cez tú sieť. Ale keď som videl postarší pár, ktorý to dal, už som nemohol cúvnuť. Chlapík zdrapil ženu za ruku a už aj ju so slovami „Keď už sme tu“ ťahal na sieť. Žena riadne kričala, ale nepomohla si. Zatvorila oči a muž ju ťahal celú cestu cez sieť. Po nich som nastúpil ja. Bolo to bez zbytočných zvukových efektov a s otvorenými očami, ale dole som sa pre istotu nepozeral.

No, celkovo táto akcia si u mňa vyžiadala dosť síl. Veru, netreba podceňovať sneh i keď sa človek borí iba niečo ponad členky či do polovice výšky kolien.

Presne túto trasu som absolvoval vlani v auguste 

Nádherná akcia spracovaná aj tu: https://www.rtvs.sk/…13029/163804#1001 od 16:42 vrelo odporúčam

Pôvodný plán bol Drieňok. Lenže pôvodný plán sa zmenil po tom, čo mi vo štvrtok na obed zavolal Roman, že vo Veľkej Fatre nie sú dobré podmienky – veľa snehu. Spomenul mi aj, že s nami pôjde jeho kamarát. A keďže bolo v aute ešte jedno miesto voľné tak som skúsil zavolať Lenke. Mal som isté tušenie, že by aj mohla na sviatky byť vo Vrbovom. A ona bola. Ani sa nedala dlho prehovárať. Bola rada, že môže niekam ísť.

V piatok ráno, keď sme dorazili pred piešťanské Tesco čakal nás v aute iba Roman. Jeho kamarát si to rozmyslel. Cesta do bodu začiatku túry trvala asi hodinu 10 min. Auto sme nechali v Mládežníckom tábore, kde bol začiatok našej túry.

Naše prvé kroky viedli „Dolinkou“ vedľa potoka dosť rozbahnenou cestou. Až neskôr sme sa dostali na turisticky prijateľnejší povrch. Narazili sme na lesnú cestu a tá nás doviedla skoro po Zadnú lúku. Tu sme prvýkrát menili plán. Roman navrhol, že keď sme už tu, tak by sme mohli dať Vtáčnik. Ja a Lenka sme ponuku prijali a tak sme sa vydali za našim cieľom.

Asi po sedemsto metroch sme dorazili k miestu, kde značka ohlasovala vyhliadkové miesto. Nechceli sme si to nechať ujsť a tak sme sa išli pokochať. Lenže potom sme nemohli nájsť žltú značku. Neuvedomili sme si, že po vyhliadke sa musíme vrátiť na miesto odbočky. Chvíľu sme sa borili vysokým snehom kým sme sa konečne vrátili na značku. Roman zapojil svoje vodcovské inštinkty. Pokračovali sme ďalej k Balatomu, no stále v hlbšom snehu. Keď sme naň dorazili fúkal silný vietor, bolo dosť vlhko a chladno. Naše pohľady sa upreli smerom ku Vtáčniku. Nevideli sme nič len hmlu a samý sneh. Dali sme si na Balatome gastronomickú pauzu a rozhodli sme sa, že ďalej nepôjdeme. Za takých podmienok bolo zbytočné ísť ďalej. Roman ešte vyskúšal na Balatome plávať Aj bolo dosť vody no voda bola v nevhodnom skupenstve. Rozhodli sme sa vrátiť k pôvodnému plánu navštíviť Buchlov a Žarnov. Keď sme dorazili na „Zadnú lúku“, už druhý krát, odbočili sme na Buchlov. Cesta k nemu vedie do strmého kopca. Posledná časť výstupu je celkom zaujímavá. Vedie úzkou skalnou štrbinou a po rebríkoch. Po tom je to už v pohode. Na vrchole je chrómový dvojkríž s tabuľkou a nápisom. Výhľady z neho sú úchvatne. Až sa človeku nechce odísť. Keď sme naň dorazili boli na ňom dvaja češi. Boli to prvý ľudia, ktorých sme na trase stretli. Po krátkej pauze sme pokračovali ďalej.

Keď sme zklesali 450 metrov dorazili sme k chránenému stromu „Jaseňu pod Buchlovom“. Poctili sme ho našou návštevou a hneď sme využili chvíľu oddychu aj na jedlo. Potrebovali sme nové sily, lebo nás čakal výstup na „Sladnu skalu“. Podľa Romanovej doktríny, že hore je správne, sme stúpali k nej. Oplatí sa stúpať. Sladnu skalu tvoria zaujímavé skalné útvary. Sú prírodného tvaru, ale javia sa, ako by ich vytvoril človek. Niektoré sa podobajú tvarom k hradu. Sú z nej nádherné výhľady.

Keď sme sa nabažili výhľadmi pokračovali sme k nášmu poslednému bodu záujmu. Výstup na Žarnov už nie je taký prudký, je pozvoľný. Na vrchole je mohutný drevený dvojkríž a výhľady naozaj stoja za navštívenie. Z vrcholu je vidieť Partizánske i Nováky. Spravili sme si pár vrcholových fotiek, Lenka napísala do vrcholovej knihy pár hrejivých slov a vydali sme sa na spiatočnú cestu. Po sto metroch sme opustili žltú značku a ďalej sme pokračovali po lesných cestách, ktoré nás po čase dostali až k zelenej značke. Ňou sme prišli „Dolinkou“ späť k autu.

Na spiatočnej ceste autom sme sa zastavili v motoreste „Hájnikova žena“. Tu sme zažili pravú slovenskú pohostinnosť Keď sme sa usadili, žena nám doniesla jedálny lístok. Vybrali sme si cesnačku vzhľadom na to, že bol „Veľký piatok“ a v ostatných polievkach bolo mäso. Po asi desiatich minútach prišla obsluha a na náš výber reagovala, že cesnačku už nemajú. Tak sme sa zdvihli a išli znechutení preč. Zažili sme typickú slovenskú pohostinnosť. Takto sa Slovensko ďaleko nedostane.

Napriek tejto skúsenosti mám z celej akcie iba dobrý pocit. Okrem tohto bolo všetko ostatné na jedničku. Vôbec nebanujem, že som na tejto akcii bol.

Ďakujem Lenke a Romanovi za spoločnosť.

Deň prvý – presun a ubytovanie sa:

Pri takejto akcii to snáď ani inak nemôže byť. Proste ideme autom a blížime sa k miestu ubytovania. Čo nás limituje a viac menej za nás rozhoduje akú turistickú trasu dnes ešte stíhame? Je to:

• čas, ktorý nám zostáva do zotmenia (dopravné zápchy, doplňovanie zásob…)
• terén (blato, výška snehovej pokrývky…)
• a najmä počasie (teplota, vietor, dážď…)

Preto sa ani veľmi nečudujem, že myšlienka ísť na Zamkovského chatu vznikla až niekde v blízkosti Ružomberka. Nebola to jediná alternatíva, ale táto najviac vyhovovala všetkým. Najmä ten obed – polievka na Zamkovského chate.

Na sneh sme síce narazili už kúsok nad Starým Smokovcom, ale bolo to všetko prešľapané. Darmo, chodí tam veľa ľudí. Na Hrebienku nás čakala návšteva ľadových výtvorov, ktoré pred nami niekto ukryl do „vychladených dočasných kopúl“. Vo vnútri bola teplota – 8,9 °C. Preto sme sa o chvíľku išli zohriať von.

Za Hrebienkom niekde ponad Rainerovu útulňu sme kúsok od chodníka uvideli dvoch kamzíkov. Neskôr nám pani z Rainerovej útulne vysvetlila, že teraz cez zimu schádzajú kamzíky nižšie kvôli potrave. Hore je veľa snehu a nedokážu si vyhrabať potravu.

Deň to bol zaujímavý. Bolo pekne vidieť, ako sa mení viditeľnosť počas relatívne krátkej doby. Kým sme išli hore, tak nebolo nič vidieť. „Hmla“ bola miestami dosť hustá. Kým sme zjedli obed, začalo sa to zlepšovať. Síce nie až tak, aby sme mali na Lomnickej vyhliadke výhľady, ale predsa. Najmä niekde pod Zamkovského chatou sa začali ukazovať výhľady. Nepatria medzi najčistejšie, oblačnosť bola riadna, ale aj tak to potešilo.

Kowove nohy (prečo nefunguje GIF?)

Ja len k tým sýkorkám, že som nebol ďaleko od pravdy: Sýkorka veľká je prevažne stály druh, ale časť populácie vykonáva krátke ťahy. Z Poľska, Ukrajiny a Nemecka prilietajú na zimu na Slovensko, niektoré zo Slovenska odlietajú ďalej na juh.  

Než začnem musím vám najprv prezradiť, že záhadný Host 1, ktorý sa zúčastnil tejto akcie bol vlastne môj a hlavne Mišov kolega z práce Ľuboš, u nás familiárne prezývaný KOWO. Aj mňa prekvapilo, že sa dal nahovoriť na akciu.

Zistil som, že odkedy v práci rozprávame s Jožom o turistike a o našom spolku má naše rozprávanie ďalekosiahle následky. Už po niekoľký krát som sa presvedčil, že vírus zvaný „turistika“ je extrémne nákazlivý. Len málokto je voči nemu imúnny. Prakticky, keď to spočítam tak z našej práce sa vírusom nakazilo už päť ľudí (Bubo, Rado, Mišo, Marek a Kowo). Takže som rád, že konanie nášho spolku pozitívne vplýva na naše okolie, na ľudí. Ja osobne v tom vidím veľký prínos a aj dobrý pocit pre nás všetkých – členov spolku.

Akciu hodnotím pozitívne. Od začiatku až po koniec. A keďže sa Jozef mierne rozpísal musím reagovať na jeho slová.

• bod č. 4: tušil som o nejakých výhľadoch, ale že to bude až také dobré, to som nečakal. Na to v akej časti Slovenska sme boli a v akom pohorí, boli výhľady vynikajúce. Kto s nami nebol, vrelo odporúčam tieto miesta navštíviť.
• bod č. 5: možno som spravil najviac kilometrov, ale celkom si to nemyslím. Síce mi moja aplikácia v mobile na konci ukázala 21.62 km no mapa na Hikingu je talónom a basta. Jožo si mylne vysvetľuje, že som neúnosne kľučkoval, no ja som sa chcel striktne držať vytýčenej trasy, ktorú som pre túto akciu nakreslil. Áno aj ja sa riadim sedliackym rozumom, že na vrchol sa dostaneš najkratšie rovno. No v tomto prípade som sa chcel premiérovo držať techniky. To, že som partiu neskôr úspešne priviedol na modrú značku to tu už nespomenul 
• bod č. 6: priznávam, že som tak trochu ornitológ. Moje zameranie je na dravé vtáky, ale nebránim sa ani spevavým vtákom. Keďže moje vstupy do ornitologickej rozpravy sa diali počas celej akcie som iba rád. Permanentne to držalo dobrú náladu počas celej akcie. Otázkou „Ruská sýkorka“ sa budem venovať doma v rámci samovzdelávania a podrobne vás budem na ďalšej akcii informovať, ako to vlastne s ňou je.

Medzi bodmi spomeniem tradičné opekanie. Snáď lepšie miesto na opekanie sme ešte nemali. Vedľa chaty Ipeľ je krytý priestor so stolmi a lavičkami, kde sa dá parádne najesť. Poblíž je ohnisko, dostatok dreva a opodiaľ podľa mapy aj prameň s vodou. Čo som postrehol, tak najväčšiu radosť z prestávky a hlavne z možnosti sa najesť mal Kowo. Bol som prekvapený, čo všetko z ruksaku vytiahol. S ním by som sa nebál o jedlo ani na trojdňovej akcii.

• bod. č. 7: navštíviť sedliacku reštauráciu nám poradila Ivana. Hoci všetci chceli po akcii navštíviť miestny šenk dali sme sa prehovoriť. Často človek nenavštívi netradičnú reštauráciu a tak som rád, že sme tam boli. Pivo a cesnačka bola celkom fajn. Aj na pozeranie a fotenie bolo dosť objektov. Za mňa palec hore.

Takže čo sumárne?

Dĺžka trasy, hoc bola jemne cez 20 km sa dala v pohode absolvovať. Nebol som príliš unavený no “nevoňala“ mi asfaltka v závere akcie. Čakal som blato, ale sneh vôbec. Čudoval som sa, že celkom bol tvrdý, netopil sa – príjemne sa po ňom išlo. S blatom to bolo už horšie. Ráno ešte bolo namrznuté, ale popoludní, keď sa doňho oprelo slniečko sa už šmýkalo. Rozumné bolo zmeniť pôvodnú trasu, lebo ísť dole po najväčšom klesaní a po blate by bolo „zážitkové“. Prekvapili ma hojné a pekné výhľady, už len preto sa sem oplatilo ísť. A nakoniec – som rád, že sme sa tejto akcie zúčastnili v hojnom počte.

Ďakujem všetkým zúčastneným za spoločnosť.
Nabudúce dovidenia!

P.S.: zabudol som spomenúť, že počasie sme mali neskutočné, pekné, slnečné – ďakujeme „nadprirodzenej osobe“, ktorá to zabezpečila.

P.S.2: natočil som aj videjka, ktoré po spracovaní uložím na stránku

Myslím, že Jozef to vo svojom komentáre zhrnul, absolútne všetko dopodrobna. Takže mne zostáva už len poďakovať všetkým zúčastneným za výbornú atmosféru počas celej akcie, poďakovať počasiu za to ako nám pekne vyšlo a poďakovať Ivane za tip na večeru v spomínanom podniku.

Tento náš výlet sa dá nazvať aj akcia plná prekvapení:

1. O niektorých sme vedeli dopredu – najmenšie pohorie s dĺžkou 7 km a šírkou miestami až 3,5 km. Dá sa vôbec v takomto malom pohorí absolvovať 20 km túra? Ako sme zistili na vlastnej koži, dá sa.
2. Ďalším prekvapením bola účasť nášho vzácneho hosťa – Kowa, ktorého by som obviňoval z čohokoľvek, len nie z toho, že s nami pôjde na turistiku.
3. Kowo sa pripravoval zodpovedne a zobral si špeciálne vložky do topánok, ktoré sa mali prispôsobovať jeho nohám. Ako sa ukázalo, bola to chyba, čo je varovanie aj pre nás ostatných. Buď sa tie vložky neprispôsobovali vôbec, alebo sa prispôsobovali každú stotinu sekundy (pohyb = trenie = teplo) až z toho Kowa riadne pálili šľapy, a to celú cestu. Napriek tomu zvládol celú trasu (už sa dostávam k prekvapeniu) a pri konci z neho vypadlo, že by chcel aj nejaké rebríky a keď pôjdeme do Slovenského raja, pridá sa k nám. Takýchto ľudí s radosťou zoberieme!
4. Ďalším prekvapením boli výhľady, áno mali tam byť, ale nečakal som, že budú v takom „hojnom“ počte, také pekné a dokonca aj z vrchola Burdova, síce obmedzené, ale boli.
5. Všetci sme išli tú istú trasu, ale najviac kilometrov nachodil Vinco! Zdá sa to niekomu nemožné? Aj nás to prekvapilo. Keď sme šľapali mimo turistického chodníka na najvyšší vrchol pohoria, Vincent mal stále sklonenú hlavu a v kuse pozeral do mobilu, kde mal uloženú našu trasu. Raz bol 20 metrov vľavo od nás, za chvíľku 20 metrov vpravo od nás a toto cvičenie opakoval až po vrchol. Niekto z nás zahlásil, že Vincent práve vykonáva dezorientačný beh. Pravda bola ale iná. Vincent sa od uloženej trasy odkláňal zopár metrov, lenže zakreslený chodník už neexistoval. My ostatní sme pred sebou videli kopec a šli sme rovno. Na tomto príklade je vidieť ako si občas pokrok a technológia dokážu vystreliť z nás ľudí. Svedčí to aj o stave našej slávnej civilizácie, robíme veci príliš zložito a neraz draho a pritom to môže byť také ľahké a jednoduché!
6. Viacerí už postrehli, že v našich radoch sa ukrýva znalec – ornitológ. Áno správne, je to Vinco. Keď už asi tretí raz z neho vypadlo, že to čo sme počuli bola Sýkorka, donútila táto poznámka ostatných reagovať. Nasledovala plodná odborná diskusia na tému Sýkorka. Niekto zahájil diskusiu vyhlásením, že Sýkorka to nemohla byť, pretože Sýkorky odlietajú do teplých krajín. Vinca to vôbec nezmiatlo, a položil otázku „Aké vtáky navštevujú tvoje krmítko cez zimu?“ Táto zákerná otázka však nezlomila Vincovho oponenta, ktorý kontroval modernou teóriou, o ktorej som doteraz netušil, a asi ani mnoho ornitológov. Vraj v krmítkach nie sú naše Sýkorky, ale ruské, ktoré sem chodia prezimovať. Až neskôr som si uvedomil, že som sa zúčastnil ornitologickej konferencie na vysokej úrovni na tému „Ruská sýkorka“.
7. Pre mňa osobne bola prekvapením aj sedliacka reštaurácia, v ktorej sme boli jesť. Sľubovali nám stredoveký prístup k zákazníkovi. Kto by nebol zvedavý, však? Obsluha sa síce snažila byť drzá, volila ostré slová, bola bez rešpektu voči zákazníkovi, ale u nás na Slovensku má podobný prístup ku zákazníkovi tradične veľkú konkurenciu. Napriek tomu to bol zážitok. Aj dekorácie veľmi slušné, najmä klietka, jeden zákazník ju aj využil. Šenkárka ho tam zamkla a odišla. Aj to pivo z plechového hrnčeka inak chutilo. Že by za to mohol hrnček? Alebo sme boli takí smädní?
8. Toto som si uvedomil až dodatočne. Pravdepodobne na žiadnej inej akcii sme nedosiahli takú nízku nadmorskú výšku, ako tu pri umývaní si nôh v Dunaji / hádzaní žabiek / kochaní sa… (každý robil to, na čo mal v danú chvíľu chuť). Boli sme v blízkosti miesta, kde Dunaj opúšťa naše Slovensko. Podľa tejto stránky (https://www.daftlogic.com/…altitude.htm ) sme „dosiahli“ 111,5 m. n. m.
9. Skoro som zabudol, blato tam bolo, to sme čakali, ale sneh? Ideme na juh za snehom? Do oblasti Slovenska, ktorá patrí do najteplejšieho klimatického pásma u nás? U nás nič, ani vločka a tu? Život je naozaj plný prekvapení.

PS: Opekačku ako prekvapenie nepočítam, to už je tradícia.

Vrchovina Burda je sopečného pôvodu. Je to síce nevysoká, ale zato pomerne výrazná vrchovina, ktorá sa zdvíha nad Dunajom. Takže musíme počítať s tým, že sa miestami zapotíme. Z viacerých miest sú výhľady, najmä do Maďarska. Patrí medzi najteplejšie oblasti Slovenska.

Cieľom je zvládnuť dva najvyššie vrchy Burdy. Tretím najvyšším vrchom je Kráľova hora, popri ktorej pôjdeme. Svoj názov tu majú už iba Skaly, Ktoré nie sú považované za vrchol, ostatné „vrchy“ sú iba kóty.

Výhľad

Na Morave sa nám rozmáha turistika
Pekná prechádzka po Olomouckých pamiatkách, poučné a zaujímavé. Pekné pamiatky. Aj to je spôsob, ako sa zoznamovať so svetom 

Len Lenka. Neviem, či Ti Popi odpustí, že si ho nevzala so sebou

P.S.: Lenka, bravúrne zvládnuté určenie pohoria

Áno bolo „štartovné“, netradične v cieli. V tomto prípade by sa skôr hodilo označenie brzdné alebo sily dopĺňajúce, smäd hasiace…

Vidím, že ste nezaháľali. Pekná, skoro jarná turistika. Škoda toho blata. Aj opekačka bola v duchu tradície to je dobré.

Nakoniec otázka. Bolo aj štartovné

Po dlhšej dobe som sa konečne rozkýval a zúčastnil sa turistickej akcie. Rozhodnutie padlo na nedeľu, pretože malo byť krajšie počasie. Vyberal som spomedzi turistických chodníčkov, ktoré sú tak akurát ďaleko – cca hodinku cesty autom (občas so žeravým výfukom, aby sme to stihli). Voľba padla na Pajštún. Vybral som chodníček, ktorým som ešte na zrúcaninu tohto hradu nešiel.

Začiatok akcie sa vydaril. Kostol, kaštieľ i park v Stupave vyzerali dobre. My sme však pokračovali ďalej. Šlo sa nám celkom dobre. Pred hradom sme odbočili mimo chodníka ku skalám, kde sme tušili výhľady. Výhľady tam naozaj boli, ale aj riadny vietor. Celkom príjemné miestečko, ale vietor nás popohnal ďalej.

Pokračovali sme na Pajštún. Už to nebolo ďaleko. Na hrade nás však znovu privítal vietor. Preto sme sa pokochali, pofotili a išli ďalej. Na Dračom hrádku sme sa rozhodli opekať. Chvíľku nám trvalo, kým sme rozložili oheň. Skupinka maďarských turistov na nás trochu zazerala. Asi sme dymili trochu viac, ako sme pôvodne chceli. Maďari sa dlho nezdržali, asi nám neverili, že ten oheň rozložíme. Všetci traja sme spojili sily a výsledok sa po čase dostavil – raz fúkal do pahreby Maroš, potom ja a nakoniec občas zadul aj vietor.

Z Dračieho hrádku sme šli dole skratkou, ktorá dôstojne zastupovala všetky skratky. Riadny padák dole. Našťastie krátky. Dole na lúke sme stretli časť Maďarov, ako opekajú. My sme sa nezdržiavali, aj tak sme nemali čo opekať a šli sme ďalej.

Tu to bolo trochu do kopca, miestami trochu viac, ako by sme si želali, ale našťastie iba krátky úsek. Pri Svätom vrchu sa s lesom trochu poihrali lesníci a bolo to vidieť. Na výhľadoch nie, toľko stromov dole nedali, ale celkom slušne rozbabrali lesnú cestičku a mali sme miestami veľmi slušné blato. Niektoré úseky bol aj problém obísť. Kým na „Pajštúnskom“ hrebeni síce bolo blato, ale nič dramatické, tu už to bolo horšie.

Nakoniec sme sa šťastne dostali do Stupavy a rozhodli sme sa navštíviť aj park. Neľutovali sme. Na lavičke sa dobre sedelo až som to pokazil svojou nevhodnou poznámkou – „Aha ten pes pije vodu z jazierka, asi je smädný“. V tejto chvíli sme si uvedomili, že sme smädní aj my a začal sa detailnejší prieskum Stupavy. Nakoniec sme zapadli do jednej z malých Stupavských reštaurácií na polievku a pivko.

Maroš skoro som Ti uveril po Tvojom komentári
Ale keď som si pozrel fotografie, tak som nechápal o čo Ti ide 

A potom som to pochopil. Bolo len treba všetky slová negovať a taká bola pravda Ty koťuha 

No ja som naozaj včera nemohol, bol som v práci. A musím aj kvitovať to, čo napísal Jozef. Myslím, že pri takých podmienkach, ktoré ste mali vy bolo nerozumné neísť. Do budúcna sa treba z týchto chýb poučiť

Nádhera, síce netypická farba blata, vôbec ste sa nezabárali… Dobre že ste išli. Aspoň ste nám dali do budúcna zaujímavý tip na ročné obdobie + pohoríčko + počasie.

Čo dodať k tejto akcii..Tí čo nešli nemajú ani náhodou čo ľutovať, počasie stálo zaprd, vidno nebolo nič, šade zamračené, hmla, fúkalo jak sprosté, sneh žiadny samé blato, výhľady žiadne no proste katastrofa.. Ved vidíte sami podľa fotiek..

Takže čo k tejto akcii?

Predovšetkým som rád, že ten, kto vložil (vymyslel túto akciu) sa akcie aj zúčastnil. Nie tak ako minule, keď sme navštívili Veľký Manín 

To, že som bol rád ale v tento deň prevýšilo moje prekvapenie, keď ráno ku mne dorazil Mišo a nebol v aute sám. Pri pohľade na prihláseného, tajomného Hosťa 1 už dalo čo to tušiť, ale neodvážil som sa to nahlas povedať pri rozhovore s Jozefom. Tušenie sa potvrdilo Mišo doviezol svoju kamarátku Ninu. Možno nádejnú parťačku pre ostatné členky nášho spolku, podotýkam nežného pohlavia.

Vitaj Nina na prvej túrke nášho spolku

Ako začala túra? No tradične so štartovným. Nemôžem povedať, že tekutina vytekajúca z čiernej turistickej, kovovej nádoby od Jozefa bola zlá. Naopak bola vynikajúca, ale svorne sme zaspomínali na posledné dva štartovné rituály, ktoré zabezpečil Roman  

Keď sme opustili Bukovú, mali sme určité očakávania čo sa týka počasia a výhľadov. To, že boli celkom obstojné sme sa presvedčili, až keď sme vystúpili do vyššej nadmorskej výšky. Naplno sa prejavili, keď sme dorazili na vyhliadkovú vežu obce Cerová. Ešte lepšie pohľady boli z hradu Korlátko. Ako pozitívum hodnotím, že sme šliapali skoro celú túru v snehu a kedže teplota bola okolo nuly sneh sa netopil.

Mne sa páčila obhliadka hradu Korlátko a zlatý klinec programu – tradičné opekanie špekáčikov. Ako obvykle ja som špekáčiky nemal. Týmto chcem poďakovať Marošovi, ktorý nahradil provianťáka Romana a stal sa tak jeho vážnym konkurentom na tento post v našom spolku. Vďaka nemu som nezostal hladný – vlastne mi týmto zachránil život 

Čo sa mi ešte páčilo?
Veterné elektrárne na Vápenkovej skale. Zvlášť vrtuľa číslo 2 mi tak nejak prirástla k srdcu
Ďalej:
Pekná zasnežená krajinka počas celej túry. Alebo.
Výstup na Hrubý Kamenec a následne výhľady do celej doliny s vodnou nádržou Buková.
Ďalej:
poslušne hlásil Romanovi, že v priehrade sa naozaj nedalo kúpať. Za prvé, ľad sa ťažko rozbíjal. Za druhé zabudol som si plavky. Za tretie, nikto ma nechcel podporiť, povzbudiť, aby som skočil do priehrady. Najlepšie presvedčovacie metódy máš práve Ty Roman viď. Manín. Škoda že si teraz chýbal, možno by som sa dal prehovoriť.

Keď sme prešli cez hrádzu priehrady, bolo to už prakticky iba po rovinke a posledných 3.5 kilometra iba po asfaltke až na Bukovú. Posledné spestrenie tejto akcie bolo posedenie v miestnom šenku spojené s dopĺňaním tekutín. Od Hrubého Kamenca mi lietala hlavou túžba po kofole a tá sa mi v tomto pohostinstve splnila.

Čo dodať.
Bola to príjemná, náučná a plodná akcia s prijateľným počasím.
My traja sme sa spoznali s ďalšou nadšenou vyznávačkou pohybu Ninou.

Niekdy nabudúce dovidenia. Horám zdar a turistike zvlášť!

Pred akciou nehlásili ideálne počasie. Našťastie nebolo až také dramatické, ako hlásili. Pred zahájením akcie sa ozval Roman a zaželal nám čo treba. Pri zahájení akcie som to odkázal ostatným zúčastneným, čím som dosiahol iba to, že zrazu im chýbal Roman a jeho varené vínko.

Vznikajúcu vzburu ako tak zažehnalo v zárodku iba moje štartovné, ktoré ale podľa vyjadrenia ostatných nemá na Romanovo varené vínko.

Dnes sme pokračovali v tradícii ľahkej zimnej turistiky. Zimná krajinka všade naokolo, kam sme len pozreli.

Z rozhľadne sa vykľula malá rozhľadnička. Tu sme ešte stihli obmedzené výhľady. Na jednej strane síce niektoré veci pôsobili ako päsť na oko, ale našťastie sa dalo pozerať aj na iné strany.

Hrad Korlátko ma príjemne prekvapil. Neľutujem, že sme ho zaradili do nášho dnešného programu. Uvidieť snehuliaka dnes nebol až taký problém, dokonca dvaja strážili aj prístupovú cestu k hradu. Dnešná akcia by sa dala nazvať aj výpravou za snehuliakmi. A to ma doma čakali dvaja snehuliaci. Ako dôkazový materiál prikladám foto. Ten malý má obzvlášť roztomilý pohľad. Darmo, je vidieť, že istý krátky čas sa dostali v nestráženom okamihu do rúk mojim malým neterkám.

Snáď dnes už nikoho neprekvapí, že sme aj opekali. S pribúdajúcim časom sa nám trochu kazilo počasie a beztak krátke výhľady sa začali ešte viac scvrkávať. Ale nevadí, keby bolo leto, tak prší a zmokneme, ale našťastie dnes je ešte zima.

Rozhľadňa pri obci Cerová – Rozbehy (7 m vysoká)

Vidieť z nej sú Záhorská nížina, Záruby, Veľká Javorina, mohyla generála Štefánika na Bradle i Zobor.

Podľa návštevníkov scenérii na kráse trochu uberá veža mobilného operátora.

Korlátko (455 m. n. m.)

Hrad bol postavený v 13. storočí a jeho úlohou bolo strážiť Českú cestu. Asi jeden rok bol majiteľom hradu aj lúpežný rytier Ján Moravanský, ktorý prepadával blízke i ďaleké okolie.

Panstvo hrad opustilo a presťahovalo sa do pohodlnejších kaštieľov v Jablonici, Lieskovom a v Trstíne.

V roku 1740 slúžil hrad ako provizórna väznica, kde niekoľko hajdúchov strážilo väzňov v pivniciach. Od polovice 18. storočia hrad postupne pustne.

Jedna z povestí o hrade hovorí, že ukrýva zlatý poklad, ktorý stráži čert.