Komentáre k turistickým akciám

Bulletin z roku 1978 – na titulke Vinco aj s otlakom 

http://www.tt100.cunder.sk/…-z-roku-1978

zopár historických fotiek: http://www.tt100.cunder.sk/g/1/historicke

To boli inakší borci keď to dali v takej výstroji

Ďakujem všetkým srdečne za pochvalu. Veľmi si to vážim.

Vincent co dodat, velka gratulacia a mas veru aj moj obdiv.. 

Tak ja ešte raz zopakujem to čo aj na STRAVE, gratulujem Vincent výborný výkon aj napriek tým otlakom, klobúk dole aj za tých necelých 70km, máš môj obdiv.

Vinco, dobrý výkon. Ja som počítal že prídeš až na Bukovú. Mal som na pláne, že tam prídem a odtial pojdem nočný pochod na Brezovú. Spolu by sme to dali ako štafetu.

Gratulujem nášmu malému skrytému talentu – Vincovi. Slušné, veľmi slušné. Stal sa z neho čerstvý 60-tnik, teda, aspoň čo sa prejdených kilometrov na jednu šupu týka.

Na začiatok: nedal som celú Trnavskú 100-ku. Došiel som iba po Bukovú.

Začiatok – Bratislava hl.st. (0 km) – 6.15 hod

Po zaregistrovaní som začal šliapať. Turistov bolo okolo mňa neúrekom. Ráno ešte bolo z hľadiska teploty príjemne. Bolo síce pod mrakom, ale zima nebola. Modlil som sa, aby podmienky vydržali čo najdlhšie. Šliapalo sa mi vynikajúco. Proste som si išiel svoje tempo a zrejme bolo rýchlejšie ako tempo iných. Čudoval som sa, že ja občas aj niekoho predbehnem.

K1 – Biely kríž (13.2 km) – 8.27 hod.

Prišiel som na Biely kríž. Turistami sa to tu len hemžilo. Ihneď som išiel do „Včelína“. Veľká a malá kofola bola veľmi žiadúca. Malú som vypil hneď. Tá len tak zmizla v mojich útrobách. K veľkej kofče som si dal horalku a prvú dávku magnézia. Podľa Romanových hodnotných rád som si prvý krát natrel nohy vazelínou a vymenil ponožky. Dlho som sa nezdržiaval a vyrazil som vpred. Okolo mňa ešte stále dosť turistov. Kopčeky dole som ešte plný síl zbiehal. Stále sa mi išlo fajn – nohy poslúchali.

K2 – Pezinská Baba (28.7 km) – 11.35 hod.

Prišiel som sem ešte plný síl. Aj tu bolo ešte dosť turistov. Navštívil som miestny bufet. Pol hodiny som si vystál na veľkú a malú kofolu. Proste typická „rýchla“ slovenská obsluha. Pri odpočinku som atakoval pašteku a chleba. Znova som si fukol magnézium. Druhý krát som si natrel nohy vazelínou a vymenil ponožky. Bez ďalšieho zdržiavania som pokračoval ďalej. Turistov akosi poriedlo, ale ešte stále som mal vizuálny kontakt s niekym. Občas som aj prehodil pár slov.

K3 – Čermáková lúka (36.4 km) – 13.55 hod.

Než som prišiel na tento kontrólny bod som absolvoval parádny klesák zo Skalnatej. Prvý krát som začal pociťovať otlačené nohy. No nevenoval som tomu veľkú pozornosť. Na Čermákovej lúke bol zriadený tábor, kde bolo mnoho ľudí. Boli tu turisti a asi aj rodinný členovia, ktorí prišli podporiť „šialencov“. Keď som sa zaregistroval išiel som pozrieť zdroj vody – prameň, že si naberiem vodu. Šóra na vodu však bola príliš dlhá a tak som pokračoval ďalej. Čakala ma čerešnička na torte – Vápenná. Po absolvovaní tohto úseku musím potvrdiť, že je to riadna previerka fyzických a morálnych síl. Je pravda, že to je o hlave. Počas tohto úseku som išiel v kontakte s viacerými turistami. Ťahali sa hore tak ako ja – pomaly a rozvážne s prestávkami. Neviete si predstaviť tú úľavu, keď dorazíte na vrchol. Proste je to náročná previerka. Na vrchole bolo veľa turistov, ktorí tu odpočívali. Ja som si tu tretí krát mastil nohy a menil ponožky. Posilnil som sa Marskou a hroznovým cukrom. Zostalo mi pol litra vody a tak som nutne potreboval doplniť zásoby. Oprávnenosť doplniť vodu na Čermákovej lúke je pravdivá. Z Vápennej som zostupoval v spoločnosti troch chalanov, ktorí tiež básnili o doplnení vody.

K4 – Vápenná – Mesačná lúka (50.6 km) – 17.52 hod.

Pre mňa to bol bolestivý zostup. Začal som silnejšie pociťovať tvorbu otlakov. Áno – boli to už otlaky a snažil som sa na to nemyslieť. Zatiaľ ma to až tak neobmedzovalo. Na uvedenej kontrole bol chvalabohu prameň a tak som si doplnil zásoby. Tu som sa nezdržal dlho a už sám som pokračoval ďalej. Za Amonovou lúkou ma dobehla mladá žena, s ktorou som sa zoznámil na Pezinskej Babe pri čakaní v rade na kofolu. Najprv sme išli nemo za sebou, ale keď sa priblížila ku mne tak som ju oslovil. Išli sme spolu asi dve hodiny a debatovali o veciach turistických. Tiež patrí do nejakého turistického oddielu a tak sme mali o čom hovoriť. Išla mojím tempom, lebo si tiež potrebovala oddýchnuť a prišla jej vhod nejaká spoločnosť. Pod Čiernou skalou sme sa rozlúčili a ona pridala do kroku. Ja som už silne pociťoval otlaky a tak som spomalil. Po Brezinky sa to ešte dalo zniesť, ale potom tá asfaltka do Bukovej má už odrovnala. Rozhodol som sa, že na Bukovej končím. Pred Brezinkami som volal Romanovi, či nepríde pre mňa. Už predtým mi volal a keď som mu spomenul, že na Bukovej asi skončím pre otlaky tak sa mi priateľsky ponúkol, že príde pre mňa. Asfaltku som silou vôle úspešne zdolal.

K5 – Buková (66 km) – 21.15 hod.

Toto je môj cieľ. Roman ma už čakal na kontrolnom bode v reštaurácii. Keď sme sa zvítali išiel som si kúpiť niečo pod zub a kofolu. Pri stole sme družne debatovali. Obidvaja sme hovorili o svojich pocitoch z tejto akcie. Ja z tejto a Roman o svojich minulých. Roman mal snahu lámať ma, aby som išiel ďalej ale ja som už na to nemal. Poviem vám tak. Hlava chcela neochvejne ďalej, ale nohy hovorili stačí. Tie otlaky sa proste zdolať nedali. Áno musím priznať, že som zlyhal. Chodidlá nemám ešte pripravené na takúto dlhú túru. Kondička bola v pohode a hlava ani nehovorím – tá proste ťahala ďalej. Nechápem, že nepomohli ani výmeny ponožiek. Čo už. Asi potrebujem experimentovať z ponožkami, alebo s obuvou.

Aj keď som to nedal celé som so sebou spokojný. Zistil som, že môj limit nateraz je do 70 km.
Je to veľká výzva a kto sa chce otestovať vrelo odporúčam túto akciu.

To by bolo všetko k tejto akcii.

P.S.: v prílohe prikladám dôkaz, že som aspoň niečo dokázal.

Jeden z našich členov dal veľmi zaujímavý návrh do pľacu. Ak naši najlepší znovu budú vymýšľať a pôjdu znovu na Malokarpatskú 100-ku, tak ich prídeme do Bukovej podporiť. Neprídeme s prázdnymi rukami a len tak, ale s čelovkami na hlavách a spolu svorne vykročíme na nočný pochod a posledný úsek absolvujeme s nimi až do Brezovej pod Bradlom. No nič, Romanovi sa musí dať noha do poriadku.

Ja sa neobávam, že by som to nedal. Po Sobotišskej 50-tke mám v tom úplne jasno. 

Zúčastneným budem z gauča držať palce!

Posledné dni zvažujem či sa zúčastním, na jednej strane ma to naoazj veľmi, veľmi láka, je tu však jedno veľké ALE a síce, že skuškové ma vyčerpalo po psychickej stránke viac ako som čakala a obávam, sa že by som to nedala. je to dilemam ale nechcem sa celkom odrovnať

Ivka, s tým „preťahovaním“ to nebude až také drsné
V žiadnom prípade sa nebudem dávať „preťahovať“. Ja si pôjdem svojim tempom a uvidí sa kam až dôjdem. Motivácie aj bez Romana mám dosť, nemusí ma nikde popoháňať alebo povzbudzovať. Dokázať sám sebe na čo mám, je dostatočná motivácia Ja som sa už poučil z chýb iných a nespravím rovnakú chybu ako jeden nemenovaný člen Na Romana alebo Sama proste nemám a nemienim klamať sám seba

Ja si to zatiaľ iba myslím, ale počítam, že Lenka bude rovnakého názoru a keď naozaj na akciu pôjde, tak budeme tvoriť pri tejto akcii turistický pár Ak sa mýlim, nech ma Lenka sama poopraví.

Musím napísať, že som plný očakávaní ako to dopadne. Na akciu sa teším.

P.S.: Ivka, inak ďakujem za upozornenie (teplý bonz)  

Juuj, ale sa Vás prihlásilo… držím palce odvážlivci. Vincent, ty sa maj extra na pozore, práve sa Roman tuto v slabej neuváženej chvíľke po obede priznal, že sa na Teba chystá… citujem Romana: " pojdem večer od Bukovej a pretiahnem Vinca… ďalej"… neskôr dodal že ťa má v pláne preťahovať až po Bradlo  

No Vincent presne ako vravis .moj pud sebazachovy zvitazil .. minulorocne absolvovanie 37 km ma presvedcilo ze mi nestoji za to sa takto nicit a tak som si stanovil limit na 30km, v najhoršom prípade este 35.. No a lahká matematika vravi ze toto sa limitu nevoslo .

Úvod

Vo štvrtok sa moja turistická túžba stala skutočnosťou. Najprv som si myslel, že na túto akciu pôjdem sám, ale Jozef ma ako vždy nenechal na holičkách. Je známe, že Jozef má rád výzvy a veľmi rád sa trýzni. Týmto mu chcem poďakovať za spoločnosť, i keď som tajne dúfal, že nebudeme len dvaja. Nádeje som vkladal minimálne do Maroša. No nestalo sa tak. Marošov pud sebazáchovy bol silnejší ako moja túžba
Musím povedať, že som rád za absolvovanie poslednej edície z trojlístka Sobotištskej 15-ky (15 km, 30 km, 50 km).

Časť prvá

Keď sme dorazili do Sobotišta mali sme pozitívnu náladu. Krátkym pohľadom na oblohu sme zistili, že aj počasie má dobrú náladu. A tak sme mohli vyraziť. Ihneď na začiatku nastala v našej navigácii malá chybička. Zle sme pochopili smer modrej značky, no včas sme túto anomáliu napravili. Neskôr, keď sme opustili štartovnú destináciu sme zistili, že je problém s hľadaním „modrej“. Začiatok trasy nie je dokonale čitateľný. Riadili sme sa inštinktom a postupovali sme najviac vyšliapanou cestičkou von z dediny. Značky boli príliš ďaleko od seba. Značenie je dobré až po príchode na asfaltku, ktorá vedie na Podbranč. Od tejto chvíle je to už bezproblémové. Na tomto mieste som ja začal vnímať trasu pozitívne a cítil som sa ako na turistike. K dobrej nálade nám prispel i pohľad na približujúci sa hrad Branč. Už v aute cestou mi Jožo prízvukoval, že hrad nechce obísť – ja som súhlasil. Naozaj sa oplatí spraviť kilometrík navyše a navštíviť túto zrúcaninu. Sú z nej zaujímavé výhľady do celého okolia.

Časť druhá

Časť trasy medzi hradom a Turou Lúkou môžem hodnotiť ako typickú turistiku – skoro žiadny asfalt. Keď sme sa blížili k Turej Lúke začali sme snívať o čapovanom pive. Potrebovali sme „turistický reset“. Jedného náhodného obyvateľa sme sa opýtali, kde by sme mohli „natankovať palivo“. Dozvedeli sme sa, že dve z troch „čerpacích staníc“ sú zrušené a tá posledná čapuje až od 15.00 hod. Nálada klesla. Záchranné koleso nám napokon poskytli miestne potraviny, kde sme si opatrili plechovkové „73 oktanové palivo“. Nohy sa nám akosi znova rozbehli.

Časť tretia

V časti Turá Lúka – Vrbovce naše nohy preveril poctivý asfalt. Bol to nekonečný príbeh, ktorý končil v osade Zimovci. Od Zimovcov po Vrbovce chválabohu žiadny asfalt. Po celú dobu sme mali na obzore veternú elektráreň umiestnenú na Ostrom vrchu, ktorá sa neustále zväčšovala a zväčšovala. Chýbalo len málo, aby sme prechádzali pod ňou. Príjemným spestrením trasy je vodná nádrž pred Vrbovcami. Pre nás mala ale najväčší význam občerstvovacia zastávka v pohostinstve. Konečne sme si mohli dopriať vytúžené čapované palivo. Mali ste vidieť ako sme ožili A veru potrebovali sme to, lebo sme vedeli čo nás v nasledujúcich kilometroch čaká. No čo? Predsa asfalt – to úmorné čierne hov… medzi Vrbovcami a Chvojnicou.

Časť štvrtá

Asfaltové utrpenia a to doslova. Na fotkách je vidieť od Vrboviec tiahnuca sa kľukatá cestička cez Chvojnicu až po Nečasovcov. Na tejto ceste som sa cítil ako robot. Jožo by povedal seno – slama, seno – slama… Jediným spestrením na tejto trase je snáď iba stále viditeľná rozhľadňa Žalostiná. Myslím si, že nielen ja v duchu, ale aj Jožo zaspomínal na poslednú návštevu tejto rozhľadne. Ešte pred príchodom do Chvojnice naše zmysli pookriali pohľadom na stádo srniek, ktoré sme vyrušili pri obednom odpočinku. Jedinú stravovaciu prestávku sme absolvovali vo Chvojnici pred OÚ.

Časť posledná

Pre mňa asi najpríjemnejšia časť trasy. Tesne pred Nečasovcami sme sa rozlúčili s nenávideným asfaltom. Zažili sme pozitívne a povzbudzujúce chvíle pri návšteve a rozhovore s pánom, ktorý nás pozval do dvora na bezdušové pivko. Naše duše pookriali, čo malo pozitívne účinky do poslednej trasy. Na Havrane sme si spravili poslednú prestávku, po ktorej sme už nasledovali značku vedúcu do cieľa. Postupne sa približujúce Sobotište nás potešilo. Je zaujímavé, akú magickú silu má približujúci sa cieľ. Verte, neverte my sme to napokon zvládli. Náročnú akciu sme si spestrili jedlom a kofolou v pohostinstve Matulov dvor. Pri vzájomnej výmene pocitov a dojmov z tejto akcie som skonštatoval, že táto akcia sa opakovať už nebude  Áno. Bola to moja túžba, uvedomujem si to. Aj to je pravda, že sme ju s Jožom so cťou absolvovali, čo som veľmi rád. Avšak dĺžka trasy v asfaltovom skupenstve ma presvedčila o porekadle „Dva krát do tej istej rieky nevstúpiš“. Nabudúce do Sobotišťa maximálne tak do 30 km. Najdlhšia trasa tejto májovej akcie je pre tých, ktorí sa radi trýznia. Viem aj o iných a príjemnejších metódach tríznenia. Takže Sobotište 50 – radšej už nie.

To by bolo všetko. Horám zdar a turistike zvlášť.

P.S.: pre zaujímavosť prikladám výstup (obrázok), ako trasu spočítal program Strava v mobile. GPX súbor si podľa seba upravila mapa na Hikingu.

Moje dojmy, ktoré píšem deň po akcii:

V minulosti som sa pohrával s myšlienkou, že absolvujem Sobotišskú 50-tku v plnej paráde 08. mája počas „neoficiálneho turistického sviatku v Sobotišti“. Už sa s touto myšlienkou nepohrávam.

Príjemným prekvapením je, že napriek prejdenej vzdialenosti (40 km) mám na druhý deň iba jemnú svalovicu, ktorá ma neobmedzuje v pohybe. Je tu však veľké ale, ktorého si na rozdiel odo mňa a Vinca bol dobre vedomý Michal. Tým „ale“ je asfalt. A veruže ho bolo dosť.

Dal som si tú námahu a napočítal som 9 asfaltových úsekov na tejto trase. Dobrá správa je, že najkratší asfaltový úsek má iba 190 m. Tu dobré správy končia, pretože asfaltové úseky sú spolu dlhé 21,62 km. Vzhľadom na celkovú vzdialenosť trasy – 40,71 km je to viac ako 50 % z celkovej dĺžky!

Najdlhším asfaltovým úsekom bola trasa Vrbovce – Chvojnica – pod lazovský kostolík. Tento úsek je dlhý 8,55 km, asfalt v kuse bez prestávky!. A verte tomu, že asfalt si vyžiada svoju daň! Na konci tohto najdlhšieho asfaltového úseku nás však čakala odmena – posledný stupák na trase práve keď máme v nohách niečo vyše 30 kilometrov.

Zopár poznámok k trase:

Na začiatku sme trochu zablúdili už v Sobotišti. Nedáme si nejakých zopár stovák metrov navyše už na začiatku trasy? Veď dnes nás čaká iba 40 kilometrov! Rýchlo sme sa však zorientovali a mimo obce to už bolo relatívne lepšie.

Relatívne preto, že prvá časť modrej turistickej značky smerom na Podbranč je jednoducho „občasná turistická značka“. Tie slová to vystihujú presne. Také drobnosti, ako iba hľadám, kde je turistická značka, poprípade kde je turistický chodník, to by nás už ani nevzrušovalo. Trasu v minulosti nebol problém nájsť – trasa vlastne 08. mája je jednoducho vykosený úzky pás. Lenže od 08. mája sa nám vegetácia jemne rozbujnela a nás čakalo brodenie sa cez celkom slušnú lúku, prechod cez hrachové pole… s vedomím „tuším, kde som“… a podobné disciplíny. No nič, zistili sme kde je sever, úsmev nám z tvári nezmizol, asi preto, že to bolo ešte na začiatku.

Zopár poznámok k ľuďom, ktorých sme stretli. Neviem, asi sme mali šťastie, ale na tejto akcii nám skrížil cestu samý slušný človek, ktorý bol navyše dobre naladený. Všetci zvládali také náročné veci ako je pozdrav, úsmev… Niektorí sa dokonca aj prihovorili! V dnešnej dobe, keď sa výlučne prihovára neznámym ľuďom iba na facebooku (poprípade inej čarovnej sociálnej sieti)! Jeden z nich nás dokonca pozval na svoj pozemok a ponúkol nás nealko pivom! No to sme museli vyzerať dosť unavene, že nás pozval! Môžeme mu len ďakovať.

Doteraz som si myslel, že proste v horách sa k sebe správame inak. Na turistike sa zdravíme, sme ohľaduplnejší… Ten pohostinný pán ma vyviedol z omylu, vravel, že sme výnimka, mnoho ľudí vôbec nepozdraví. Nechcem prísť o svoj sen – ohľaduplnosť ľudí voči sebe v horách a ako výhovorku použijem, že to bolo na najdlhšom asfaltovom úseku a okrem 08. mája mohol zriedkavo stretnúť turistov. Prúser je v tom, že tadiaľ pešo takmer nik okrem turistov asi nepôjde.

Posledná poznámka – Vincent je malý nezmar, akciu končil v lepšom stave ako ja.

Vinco, ešte neviem, či sa už tento rok pokúsim o Sobotišskú 50-tku. Nejako ma občas pichá v ľavom kolene. Zakaždým to síce na istý čas rozchodím, ale pri vstávaní zo stoličky sa znovu ozve. Ak sa to nezlepší, nebudem si trúfať na toľko veľa kilometrov. Zatiaľ sa ešte neospravedlňujem, ale pre istotu uvažujme aj o kratšej alternatíve. Navrhujem trasu Myjava – Veľká Javorina (okolo 20 km), odvoz zatiaľ vybavujem.

Ak by som sa náhodou neovládol, bola by to moja prvá 10-tka. Mojim kolenám radšej zatiaľ nepoviem, že im hrozí neopakovateľný zážitok. V poslednej dobe sa roztrhlo vrece s túžbami. Nejaké by sa občas mali splniť, aby ostatní túžiaci videli, že ich túžby nie sú márne! Len tie kilometre! Musíme k tejto túžbe pristupovať zodpovedne! Nádej žije.

Ako už kolega poslanec spomenul, hlasovaním sme pozmenili pôvodný plán – Nízkotatranský Salatín sme ráčili ľudovým hlasovaním prehlasovať na Veľký Choč. Človek sa musí vedieť obetovať pre verejné blaho!

Zopár poznámok k dôvodom, na základe ktorých sme hlasovali tak, ako sme hlasovali. Celou cestou autom sme obdivovali krásne počasie! Rozhodli sme sa ho proste viac zneužiť, ako sme pôvodne chceli! Zároveň sme zneužili fakt, že dnes naši hokejisti nehrajú! Medvede hrali v našom rozhodnutí naozaj iba okrajovú úlohu! To je tak, keď sa človek poneviera lesmi neozbrojený a naši páni si medveďov asi šetria na zahraničné platené poľovačky.

Chránime medveďa, ktorý je u nás na vrchole potravinového reťazca a ochráni sa veľmi úspešne aj sám. Keď sú medvede premnožené, tak silnejšie jedince vytláčajú mladé medvede do okrajovejších pohorí a do zahraničia, kde už dávno nevedeli, že niečo také ako medveď existuje. Potom prichádza k rôznym „úsmevným“ príhodám, ako napr. keď kamión zrazí medveďa 20 – 30 km od Bratislavy. Máme zatiaľ jediné šťastie, že medvede „zvyknú“ jesť turistov veľmi zriedkavo.

Akciu napriek nízkej účasti hodnotím ako vydarenú. Výhľady perfektné. Počasie vyšlo ako málokedy. Ľudia v horách sú voči sebe iní, milší, ohľaduplnejší, ochotnejší, zhovorčivejší… Ale asi to po návrate domov znovu zabudnú, pretože na cestách, v dedinách a mestách to už vôbec nie je vidieť (česť výnimkám). Dnes to však bolo iné. Keď sme parkovali v obci Valaské Dubové, tak sa nás miestny farár s úsmevom opýtal, či chceme fotku. Otázka to bola prekvapivá, veď sme sa k vrcholu ani nepriblížili. Ako sme neskôr zistili, mal na tú otázku dobrý dôvod a boli sme radi, že nás upozornil. Fotka by to totiž bola dosť drahá. V obci je zakázané len tak parkovať a preto sme podľa jeho rady preparkovali auto nižšie pred cintorín.

Tak, a je to tu. Miro nejde. Rok a pol práce na tom, aby som ho nejako dokopal k tomu, aby išiel s nami na turistickú akciu je v prdeli. Žiaľ, žiadne krajšie slovo nedokážem použiť. Drsnejšie slovo by som mohol použiť, ale to by ste museli tento príspevok všetci čítať až po 22:00 hod., čo nedokážem zabezpečiť.

Samozrejme lámal som ho tak, aby to vyzeralo na prvý i druhý pohľad, že to bolo z jeho strany dobrovoľné. Použil výhovorku, ktorú mu musím uznať, inak by som bol ja tá sviňa, a to nechcem.

No nič. Začínam viac veriť našim hokejistom ako tomu, že tento rok Miro s nami pôjde na turistiku. A to je už čo povedať. Ani tento rok to už nevidím ružovo. Nový negatívny rekord. Miro s nami nepôjde nikam druhý rok po sebe. Aspoň tí naši hokejisti dnes celkom prekvapili a pôsobili sympatickým dojmom.

No veď pekný náhradný program ste mali. Len mi tam chýbala do partie Katka. Na náhradný program nemohla? Veď na sobotištskú bola prihlásená.

Maroš celkom pekné obrázky si vyhotovil. A tie originálne popisy k nim no paráda. Ty si proste „kolík“, ako hovoria Česi. „Kolík“ rozumej nie ako „koľko“, ale že si zaujímavý a originálny človek 

Na fotkách je vidieť, že príroda je už úplne rozvinutá do tých najväčších krás. Tá zeleň je ohromujúca – upokojujúca.

Palec hore.

Na tejto výprave sme hľadali odpovede na dve dôležité otázky:

1. „Bude mať ohľadom počasia pravdu SHMÚ alebo Nóri?“
2. „Je toto ešte turistika, alebo už Trnavská 13-tka?“

SHMÚ vs. Nóri: V minulosti mali Nóri ohľadom predpovedania počasia veľmi dobré meno. V poslednej dobe to však ide s nimi trochu dole z kopca. Prší vtedy, keď podľa ich predpovede pršať nemá, napr. slávna výprava za tromi vyhliadkovými vežami, keď sme približne poslednú hodinu šľapali v daždi a prestalo pršať až keď sme prišli k autu. Neprší vtedy, keď to predpovedajú, napr. akcia Pohronský Inovec, ignorovali sme ich predpoveď, veď máme pršáky a nič nebolo. V oboch uvedených prípadoch malo pravdu SHMÚ.

Sami sme boli zvedaví, ako to dnes dopadne. Norí sľubovali 2 x dážď, SHMÚ nič. Tentoraz bola pravda niekde uprostred. Keď malo prvý krát pršať, mali sme nad hlavami tmavý oblak, ale nepršalo. Druhý raz už však našťastie pršalo. Našťastie preto, že nás „ďážď“ osviežil a trochu schladil aj asfaltku, po ktorej sme zdolávali posledné kilometre.

Poučenie? Raz má pravdu SHMÚ, inokedy Nóri, občas sa aj podelia. Odporúčania? Vybrať si z ponuky predpovedí počasia to svoje podľa nálady a trasy a pre istotu si dať do batoha aj pršák.

Turistika vs. Trnavská 13-tka: Začalo sa to ako vždy, celkom nevinne. Počas cesty autom niekto poznamenal, že ten hotel Poľana asi nefunguje. Panike sa už nedalo zabrániť. To snáď nie! Budeme bez dôležitého bodu občerstvenia! Kde je ten vedúci zájazdu, čo to tu organizuje! Takýto bordel! Okamžite bolo jednohlasne prijaté krízové rozhodnutie, stojíme pri Lídli! Mnohí členovia výpravy pre istotu kúpili po 2 pivá v plechovkách. Neskôr vysvitlo, že niektorí z nich už predtým mali nejaké pivo aj v aute ako núdzovú rezervu.

Slnko svieti a tieňa v blízkosti niet. Nasadzujeme prvé dve plechovky Piva ešte v Detve. Pivá kolujú družne z ruky do ruky. Tieňa je však v prvej časti trasy málo. Po necelých dvoch hodinách prichádzame k prvej studničke. Vodu sa však piť neodvážime. Je stojatá, špinavá. Nasadzujeme ďalšie dve plechovky jemne prihriateho piva.

Prichádzame k hotelu Poľana. Naozaj vyzerá trochu ošarpane, ale pozor! Niektoré okná sú otvorené! Nádej na občerstvovací bod prudko ožíva! Naozaj, na boku je drobná prevádzka a majú chladené pivo! Okamžite zneužívame novovzniknutú situáciu vo svoj prospech. Pomerne rýchlo sa nám podarilo obnoviť sily a pokračujeme ďalej.

Konečne dosahujeme vrchol. Problém, zostalo ešte nejaké pivo. Už keď sme ho doterigali až na vrchol, čo s ním? Problému sa treba postaviť čelom, mužne a bez zbytočných rečí. Teplota nápoja sa ani omylom neblížila k ideálnej, ale dobre padlo.

Zostupujeme a robíme si vtipy z Nórov. Znovu prichádzame k hotelu Poľana. Tentoraz ale naozaj za to môže počasie! Začalo pršať. Čo teraz. Počkáme a uvidíme! Len tak počkáme? Nie, len tak, dáme aj pivo. Tu zrazu niekto prehlásil, že táto akcia nemá ďaleko od „Trnavskej 13-tky“. Slová nestihli ani poriadne doznieť a už zrazu zaznie „Spravíme z toho tradíciu!“ Obávam sa, že má pravdu.

Čo k tomu dodať? To je tak, keď vypukne panika!

Stratovulkán Poľana

Menej navštevované pohorie Slovenska – Poľana, patrí spolu s rumunským pohorím Calimani k najzachovalejším sopečným masívom v celom karpatskom oblúku. Poľana je zbytok obrovskej sopky o priemere približne 30 km. S priemerom krátera 6 km sa radí medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe. Sila sopečnej erupcie dávnej Poľany by sa dala prirovnať k slávnej sopke Krakatoa (Indonézia – výbuch v roku 1815 zahalil na tri dni celú zem do tmy).

Mohutný kráter je dnes čiastočne zachovaný, hlavnú líniu vytýčuje hrebeň najvyšších vrchov, ktoré sa stáčajú do podkovy. Pôvodne uzatvorený kráter bol na západnej strane prerazený vplyvom erózie potokom Hučava. Poľana je porastená lesmi, preto dnes nie je sopečný pôvod v teréne príliš vidieť.

Sopečná aktivita Poľany sa ukončila pred vyše 12 miliónmi rokov. V jej strede je veľká depresia. Na vonkajších svahoch je sieť chrbtov a dolín, ktoré sú charakteristické pre sopečné vyvýšeniny. Dnešná veda dokáže povedať, ktorá horninová vzorka vznikla v centre a ktorá na okraji vulkánu. Vedci hovoria, že dnes chýbajú asi dve tretiny pôvodnej hmoty sopky. Vrchol Poľany mohol preto v minulosti presahovať výšku 4 000 m, a okraje vulkánu siahali omnoho ďalej, ako dnes.

Poľana je vraj po Kriváni a Kráľovej holi najospevovanejšou slovenskou horou!

Stratovulkán: vysoký vrch sopečného pôvodu, tvorený striedaním vrstiev lávy a vulkanoklastických usadenín. Väčšinou má kužeľovitý tvar so strmými úbočiami – láva utuhne už na svahu sopky (neroztečie sa) a preto sú stratovulkány väčšinou vysoké cez 2 500 m.

Zdroje:

https://cestovani.idnes.cz/…m-sveta.aspx?…

http://www.krasy-slovenska.eu/…es/view/804/

https://www.dobrenoviny.sk/…j-pozostatky-

https://sk.wikipedia.org/…ovulk%C3%A1n http://www.quark.sk/…i-slovenska/

Čo symbolizuje pomník SNP, pri ktorom sme boli? Jeden z mnohých ťažkých bojov o Poľanu.

Povstalecká dráma na Poľane zdroj: https://www.permonrevue.sk/…a-na-polane/

V dňoch 18. – 22. 10. 1944 začali okupačné vojská generálnu ofenzívu proti Slovenskému národnému povstaniu z 11-tich smerov a zovreli územie základne SNP (trojuholník Zvolen – Banská Bystrica – Brezno).

22. 10. 1944 dostala časť povstaleckých jednotiek rozkaz zaujať pohyblivú obranu v priestore Poľana – Ľubietovský Vepor – Slovenské rudohorie. Práve na Poľane mala vzniknúť rezervná a druhá hlavná základňa povstaleckých jednotiek pre boj v horách. Toto územie malo byť zároveň vysunutým bodom smerom k postupujúcim osloboditeľským armádam.

Vedenie SNP počítalo s tým, že na týchto pozíciách sa povstalci dokážu udržať až do spojenia s postupujúcimi frontovými jednotkami Sovietskej armády, rumunskej armády a 1. Čs. armádneho zboru. Rýchly a razantný postup nemeckých jednotiek však znemožnil všetky prijaté opatrenia na organizovaný ústup do hôr a materiálnu prípravu základní.

25. 10. 1944 dokončili jednotky SS vyčisťovanie oblasti Detvianskej Huty, Detvy a Podkriváňa od povstalcov a sústredili svoju pozornosť na ich zatlačovanie do hôr a lesov Poľany a Slovenského Rudohoria. Podarilo sa im oddeliť hlavný prúd povstalcov v Nízkych Tatrách od rezervnej povstaleckej základni v horách na Poľane.

Poľana sa premenila na veľký vojenský a partizánsky tábor. Bolo tu niekoľko tisíc povstaleckých vojakov a partizánov, dostatok materiálu i zásob, ale pre chyby vojenského a partizánskeho velenia, ktoré nepredpokladalo vytrvalé útoky nepriateľa aj v horskom a lesnatom teréne, pre vyčerpanosť únavu a zlý psychický stav vojakov a partizánov po vyše dvojmesačných ústupových bojoch, sa priestor Poľany nepodarilo dlhšie udržať.

Povstalci len s veľkou námahou a za ťažkých strát odrážali útoky nepriateľa. Do 30. 10. 1944 uzatvorili jednotky SS pevnú reťaz okolo horstva Poľany. Pri postupe do hory systematicky ničili všetky staviská, chaty, koliby, senníky, humná, ktoré by mohli povstalci použiť na pobyt v zimných podmienkach v horách.

Neustále boje v obkľúčení, dážď zo snehom, rozpad velenia a niektorých jednotiek, ťažký psychický a fyzický stav vojakov a partizánov, to všetko napomáhalo nepriateľovi zužovať povstalecký priestor na Poľane. 11.11.1944 sa nemeckým jednotkám podarilo prechodne prebojovať sa až na samý vrchol masívu. Partizánom sa podarilo prebojovať sa z obkľúčenia. Po ich odchode pokračovali vojaci v boji až do 14.11.1944, kedy ich odpor bol zlomený. Preživší povstaleckí vojaci a partizáni pokračovali v boji proti nemeckým a maďarským okupantom až do príchodu osloboditeľských vojsk Sovietskej a rumunskej armády a 1. Čs. armádneho zboru.

Odpor na Poľane sa podarilo zlomiť až takmer tri týždne po dobití Banskej Bystrice (27.10.1944) a asi 18 dní po dobití a obsadení prvej a hlavnej základne povstalcov v horách na Donovaloch.

Spomienky tých, čo prežili:

• Ústupové cesty na Poľanu zaplnené vojenskými autokolónami, trénmi a ustupujúcimi pešími a delostreleckými jednotkami, ku ktorým sa pridávajú evakuovaní a utekajúci civili. Je to neorganizovaný pohyb. Nikto nevie, kde ide, ale všetci vedia, že utekajú pred Nemcami.
• Nepreskúmané horské cesty, nepripravené prechody, batérie uviazli na úpätí hôr, nastali zápchy na cestách. Nemecké jednotky využívajú situáciu a ničia batérie na presune koncentrovanou paľbou. pechota, ktorá mala kryť batérie pri presune do masívu Poľany, nevydržala nápor, a tak prestal organizovaný boj.
• Na začiatkoch lesných ciest horia autá. nálada ťažká, smutná. Senníky a chaty sa premenili na domčeky. Nikdy nebolo na Poľane toľko ľudí. Nemci obsadili všetky podhorské dediny a obkolesili celú Poľanu. Prečesávajú hory, zajatci neexistujú. Je potrebné prebiť sa cez nepriateľský kruh na Vepor a Klenovské vrchy s roztrúsenými laz­mi.

A to máš Rado proviant iba pre seba, alebo pre všetkých? Ak pre všetkých, tak tým pádom si nič na jedenie a pitie nemusím brať 

Ja už som pripravený.

V pohorí Poľana leží aj geografický stred Slovenska. Je ním vrch Hrb (1255 m). K nemu sa však na tejto akcii ani nepriblížime. Možno niekedy nabudúce.

Chválim, vydarený záber vretenice.

Dojmy z akcie:

Zaparkovali sme auto, vystupujeme. Snažíme sa zorientovať kadiaľ máme ísť. Pomáha Romanová rada – do kopca je správne. Tabuľa „koniec obce“ nás varuje – opúšťate známu civilizáciu! S nami to dnes však nehne a odhodlane pokračujeme ďalej.

Všade naokolo zúri nedeľa. Je to vidieť aj na pohybe v horách. Krátka štatistika vedená do približne polovice pôvodne plánovanej trasy (Obyckých lúk), stretávame:

• peších turistov 0 ks
• cykloturistov 2 ks
• akýchkoľvek vozidiel 4 ks

Trochu prekvapivé výsledky. Vozidlá zatiaľ vyhrávajú, ale to sa zmení. Asi preto, že sme zmenili aj trasu. Môže za to chvíľková neistota a zakolísanie v našich radoch. Proste neboli sme na to pripravení! Posúďte sami. Je 10 hodín doobeda a vy ste už približne v polovici vašej dnešnej trasy. Zrazu sa dozvedáte, že k najvyššiemu vrchu celého pohoria je to iba niečo cez hodinku peši? Čo teraz? To sa nám ešte nestalo, aby sme takto skoro boli uprostred trasy. To ako o 12-tej máme byť pri aute v dedine, alebo čo? A tak sme zaváhali a už to bolo, zrazu sme sa pristihli ako šľapeme popri Malom Inovci na ten Veľký.

No, občas sa proste stane, že trasa sa za pochodu upraví podľa miestnych prírodných krás. Život je zmena nie? A tie krásy tam proste jednoducho boli! Dobre, priznávam, svoju nepatrnú úlohu zohrala aj chata pod Veľkým Inovcom, kde hrozilo, že narazíme na polievku a pivo, ale na našu obhajobu podotýkam, že to vôbec nebolo isté!

Pôvodnú plánovanú trasu – nevinných 15,8 km s decentným prevýšením 570 m je možné vidieť tu – https://mapy.hiking.sk/?…

Pri chate už v rámci štatistiky „stretnutí rôznych foriem života v pohybe“ sa začali vozidlá akéhokoľvek druhu prepadávať na posledné miesto a tam aj nakoniec zostali.

Ešte nás čaká dnešná čerešnička na torte – vrchol Benátu, ktorý mimochodom nie je vysoký 702 m ako uvádzajú niektoré mapy a zdroje, ale v skutočnosti má 692 m. Je najnavštevovanejším miestom pohoria Pohronský Inovec. Na vrchole Benátu sa nachádzajú pozostatky lávového prúdu, ktoré tvoria skalné mesto. Neľutujeme, že sme ho navštívili. Dokonca sme si mysleli, že to bude nič moc a sme príjemne prekvapení. Niektorí návštevníci považujú výhľady z jeho vrcholu za najkrajšie v rámci tohto pohoria.

Už nás čaká iba zostup dole do dediny k autu. To nebude problém! To ešte netušíme, že možno problém to nebude, ale trasa sa nám trochu predĺži. Tentoraz bez nášho rozhodnutia a nedobrovoľne. Už je to raz tak. Ako sa hovorí „Papier znesie“ a mapa je svojim spôsobom tiež papier. Proste a jednoducho, aj na mape sú občas chyby a nepresnosti. My sme si jednu z nich vyžrali dnes pri konci trasy. Z bodu „Žitavany, vŕšky“ sme mali ísť cestou – skratkou mimo turistického chodníka priamo do Machuliniec. Aj by sme šli, ak by tam tá cesta aj v skutočnosti bola. Nemôžem povedať, že nič tam nebolo, pretože tam boli býky a spol., ale cesta nie. Dodnes neviem, či som mal ich bučanie považovať za priateľské, alebo nie. Reku nič sa nedeje, zídeme nižšie, tam sú podľa mapy ďalšie dve poľné cesty. Tie zneužijeme ako skratky. Tak nejak tam tie cesty neboli, až sme sa ocitli priamo v obci Žitavany. Nič hrozného, len sme mali auto odparkované vo vedľajšej dedine. Našťastie tieto dediny nie sú až tak ďaleko od seba.

S výletom som spokojný, len sme spolu s Marošom skonštatovali, že sme nestihli ročné obdobie Jar pretože sme priamo zo zimných turistických akcií vhúpli rovno do letných. Teplo bolo, dole v dedine 28 °C! V kopcoch bolo o niečo chladnejšie (typujem 24 °C) a zvládať teplotu pomáhal aj príjemný slabý vietor, za čo sme mu vďační. Svoju úlohu zohralo aj to, že veľká časť trasy viedla cez les – tieň. No nič, nabudúce musíme ísť jednoznačne viac na sever!

Skoro som zabudol, podľa Nórov malo pršať. Ich predpoveď nevyšla. Tentoraz malo pravdu SHMÚ, ktoré tvrdilo, že ani náhodou nebude pršať. A veru nie je to prvý krát, kedy malo pravdu SHMÚ a nie Nóri.

Na úvod spomeniem, že ma opakovane mrzí, že sme boli iba dvaja i keď bola akcia naplánovaná na weekend. Aká taká šanca bola v podobe Maroša, ale ten sa na nešťastie ospravedlnil kvôli pľuzgierom. Veľká škoda. pretože Maroš si z väčšej časti mohol trasu zopakovať, ale opačným smerom. Úprimne som čakal väčšiu účasť.

Túto trasu som zvolil, teda Jozef zvolil z určitého dôvodu. A to preto, lebo keď sme tu boli na jeseň minulého roku s Marošom on nemohol ísť. Hlavným a zároveň tajným našim (s Jožom) cieľom je prejsť celú trasu cesta hrdinov SNP a jemu táto trasa chýbala do tohto itinerára. Slovom – nemohli by sme sa pohnúť bez toho ďalej na východ Prezradím, že už teraz spriadame plány na ďalšie pokračovanie uvedenej cesty.

Čo k tejto akcii?

Začiatok trasy sme zvolili cielene a to chatu Jana. Aj preto, že z poslednej návštevy tejto chaty som mal ja i Maroš pozitívne dojmy. V neposlednom rade sme sa chceli na konci túry v tejto „oáze pokoja a mieru“ najesť a napiť.

Opäť vynikajúca akcia s vydareným počasím. Bolo teplé a slnečné počasie. Tentoraz nás slnko neprekvapilo a obidvaja svorne sme na začiatku túry vytiahli opaľovacie krémy a riadne sa natreli Urobili sme dobre, to môžem potvrdiť. Na konci sme neboli červení ako raci A ešte jednu vec sme urobili dobre, a to, že sme sa namazali aj zvnútra – jedno pivečko „Čierna hora“ nás pozitívne naladila i ochránila

Trasa bola pohodová. Najvyšší bod trasy sa vyšliape už krátko po zahájení. Sú to iba štyri kilometre a 240 metrov výškových – proste pohoda. Väčší zážitok je to potom dole na „Novú horu“, na 5.8 kilometroch 550 metrov výškových. Jožo poznamenal, že je rád, že to nemusel ísť hore. Maroš vie o čom Jožo hovorí Z „Novej hory“ to už je klasika. Do cieľa už iba hore. Ja som si túto trasu zopakoval opačným smerom. O tejto trase (Nová hora – Březová bus.) by vedeli hovoriť aj Kadlečíkovci, že? Opäť aj s Jožom sme rozhľadňu „u Křížku“ obišli. Hovorí sa „dva krát do tej istej rieky nevstúpiš“. Na trase k „Trojáku“ som si všimol, a zaujalo ma to, že drevenú schránku „Pošta turistů“, ktorú som na spomínanej akcii na jeseň vyfotil, nejaký turistický spolok zhodil, a na miesto nej dal novú plechovú aj s kľúčom. Dnes som do nej spravil aj zápis, a tak som prezentoval náš turistický spolok PAT a MAT. Minule som tak neurobil. V súvislosti s týmto rozmýšľam, že vytvorím, vytlačím nálepky s našim logom a budeme ho v podobných prípadoch lepiť do týchto a iných vrcholových kníh.

Čo ešte dodať. Snáď iba to, že zažili sme aj asfaltku cestou na „Troják“. Asfalt to musí byť Mali sme aj krásne výhľady, no neboli celkom ideálne. Celú akciu sme zakončili papanicou (vyprážaný syr s hranolkami) a chlastanicou (domáca malinovka) na chate Jana. Tradične musím poznamenať, že kto nebol môže banovať. Bolo výborne. Trasa sa dala v pohode zvládnuť, nebol to žiadny extrém.

Teším sa na ďalšie spoločné akcie.

P.S.: iba pripomínam spomínanú drevenú poštovú schránku

Je ráno. Parkujeme pri chate Jana. Akciu sme odhodlaní začať dôstojne, polievkou a pivom, pretože Vincent neraňajkoval. Drobný problém. Na chate vydávajú hosťom raňajky a polievku majú až od 10-tej hodiny. Pivo nám však načapujú. No nič. Aj to sa dá v krízovej situácii považovať za polievku.

V dobrej nálade pokračujeme. Po Lopenícke sedlo pohodička. Potom trochu stupáčik, ale dá sa. Po jeho zdolaní znovu pohodička až po Veľký Lopeník. Nie sme tu sami. Na vrchole sa nachádza partia Moravákov. Prehodíme s nimi slovko, dve. Zisťujeme, že tam prespali. Ukazujú nám prístrešok – hotový hotel. Vo vnútri je dokonca aj gauč. To sme veru ešte nevideli. Niektorým mohla už len telka chýbať, no dobre, možno aj internet.

Vincent v altánku zahajuje obedňajšie raňajky. Medzitým k nám prichádza jeden z Moravákov a podáva nám fľašku neotvoreného piva zo slovami „to už nedáme, dajte si“. Aspoň niečo v takom duchu povedal. Najmä ja vďačne poďakujem. V minulosti na rozhľadni predávali aj pivo. Teraz je však rozhľadňa v rekonštrukcii. Celú cestu som sa na to pivo tešil a na mieste som zistil, že nič nebude. No, asi myšlienky naozaj majú svoju silu, keď som sa nakoniec k tomu pivu dostal.

Z Veľkého Lopeníka je to dole riadny padák. Aj som si v duchu hovoril „Vincent s Marošom ma museli riadne spomínať, keď tadiaľto minule išli“. Totiž vymyslel som jednu trasu, ktorej som sa nakoniec nemohol zúčastniť. Oni dvaja to však nevzdali a šli tým padákom hore.

Potom to už bolo takmer stále do kopca, ale relatívne mierne, čiže dalo sa. Už sa radšej ďalej nerozpíšem, lebo zase to bude veľmi dlhé – to znamená, takmer nik to nebude čítať. Proste bol krásny jarný deň a užili sme si ho.

Na úvod musím nažalovať/oznámiť/ na Sama, že to po zrelej úvahe v piatok zrušil. Je to však akcia na ktorú som sa veľmi tešil, takže moja neúčasť nepripadala do úvahy. Počasie nádherné, cez deň malo byť tričkovo v noci jasno s meteoritmi nad hlavou. Chrti sa mali prehrievať, už som sa tešil na bežkyne iba v opasku s energy gelmi . Atmosféra na štarte výborná, našli sa i niektorí bývalí parťáci čo sa ku mne aj opakovanie prihlásili . Štart klasický, kým som sa vykecával opretý o školský plot, chrti boli 3 km vpredu. Po 7 km som podľahol davovej psychóze a dole sa skláňajúcej lesnej cestičke a tiež sa pokúsil o beh. Moji parťáci si neboli istí čože to má byť a pre istotu zväčšili rozostupy. Niekde na 9 km som zle stúpil a pocítil som dvojité zachrapčanie v členku, ešte som spravil dva kroky a švihol so sebou na zem. Hneď mi bolo jasné, že lazovka pre mňa skončila. Snažil som sa využiť čas a prekrivkal som 3 km k asfaltke. Na dva stopy som sa dostal nazad do Vrbového. Musel som vyzerať úboho lebo vždy sa na stope zľutovali nado mnou milé dámy. začo im veľmi ďakujem. Krátka zastávka na traumatológii v Trnave a už so uháňal s fešáckou ponožkou domov. Koniec hlásenia!!!

Podľa legiend sa po našom Slovensku potuluje viacero bezhlavých postáv. O svoju hlavu prišli z viacerých dôvodov – zo zloby iného, za zradu, pre chamtivosť…

Jedna z legiend sa týka aj Mlynskej doliny. V bratislavskej Mlynskej doline vraj vídať bezhlavého mnícha, ktorého zabili zbojníci. Mních šiel dať posledné pomazanie umierajúcemu, pričom v rukách niesol zlatý kalich. Kalich zaujal lúpežníkov, ktorí sa skrývali v miestnom mlyne. Mnícha sťali a odvtedy ho občas vídať pri mlyne. Vedľa seba má položenú svoju hlavu.

Dnes už však Mlynská dolina vyzerá úplne inak. Ani stopy po Mlyne, namiesto doliny vidieť iba budovy, cesty, kopu áut, mestský ruch…

Na úvod mojich pár viet k tejto akcii chcem pogratulovať Jožovi za dosiahnutie ďalšieho certifikátu za odchodenú vzdialenosť 1812 km. Znie to neuveriteľne, ale Jožo práve na tejto akcii dorazil do MOSKVY Prajem Ti mnoho ďalších bezproblémových kilometrov Jozef.

K akcii.

Čoraz častejšie sa presviedčam, že v našom hlavnom meste žijú iní ľudia, ľudia s inými hodnotami a iným správaním. Pritom sa považujú za výkvet Slovenskej republiky. Aby som bol konkrétny. Nemajú čas sa na chvíľu zastaviť a reagovať na slušnú prosbu o fotenie. Čo už – karma to zabezpečí 

Akcia mala plynulý bezproblémový priebeh. Počasíčko nám vyšlo na výbornú. Počas celej túry bolo vidno, že jar je v plnom prúde. Dokonca aj výhľady boli úchvatné, hlavne tie nad Devínom. Trochu sa mi nepáčilo, že trasa vedie cez Bratislavské ulice (asfaltky), ale to je asi daň za to, že Devínu a Kamzíku sa do cesty postavilo mesto. Nič to, aj tak to bolo zaujímavé. Asfaltový hrebeň sa len tak ľahko nevidí. Čo mňa osobne mrzí je, že keď sme už aj boli v meste, nebolo sa kde občerstviť. Nikde žiadna krčma, piváreň. Až na poslednú chvíľu, tesne pred začiatkom stúpania na Kamzík, sme našli „oázu pokoja a mieru“ Reštaurácia ma prekvapila expresne rýchlou obsluhou, pivo sme mali na stole v mžiku. Toto sme potrebovali. Jedno pivo nás tak naštartovalo do ďalšej trasy, že sme s týmto pocitom vydržali až na koniec túry. Pomohlo mi aj vyliezť na rozhľadňu na Americkom námestí. Bez neho by som to asi nedal
Keď sme dorazili na Kamzík chceli sme sa ešte raz občerstviť, ale kedže na Kolibu to bolo len dvadsať minút, dohodli sme sa, že občerstvenie absolvujeme v reštaurácii Slamená búda. Tak sa aj stalo. Dali sme si cesnačku a tekutiny podľa toho, kto na čo mal chuť.

Takže čo na koniec? Bola to znova veľmi vydarená akcia s celkom slušnou účasťou. Klobúk dole Kowovi, ktorý to znova bez problémov, ľavou zadnou dal

To je už všetko. Nabudúce pri ďalšej akcii dovidenia.

Pokus o zhodnotenie akcie:

Začalo to dobre, takmer žiadna zápcha. Auto sme odparkovali na Kolibe skôr, ako sme dúfali. Zostupujeme dole z Koliby. Odhodlane miestami kopírujeme zelenú turistickú značku. Tempo slušné, nálada dobrá, výhľady miestami obstojné, šofér trolejbusu asi umyl aj okná. Blíži sa miesto prestupu. Zavelím, „Vystupujeme!“. Zrazu z Vincových úst počujem „Vystupujeme, pošli ďalej“. No čo Vám poviem, skoro vystúpil aj šofér.

Len pre informáciu, treba počítať s tým, že v Bratislave majú svojské turistické križovatky. Zvyčajne zabúdajú udávať farbu turistickej značky a smer kadiaľ ísť. Zato nezabudnú spomenúť čas, síce iba odchodu, ale k tomu ako bonus aj číslo autobusu. A to sa priatelia ukázalo ako dosť podstatné.

Zažili sme aj typickú „slovenskú“ prívetivosť. Chvíľu sme mali čas, ďalší autobus nám išiel až o 20 minút. Ráčili sme to zneužiť na spoločnú fotku. Vincent požiadal okoloidúceho „Pane, prosím, mohli by ste nás…“ Ďalej nestihol dokončiť, pretože jeho vysokoblahorodie a jasnosť dosahujúca nebotyčné výšky v jednej osobe Vincentovi milostivo odpovedala „Nemám čas“. To ten chlap ani nespomalil, ani nepohol brvou a ani nepozrel našim smerom. Asi sme mali byť poctení už len tým, že nám vôbec odpovedal. Nám však náladu nepokazil.

Aby som ale nebol jednostranný, musím uviesť aj nasledovné: nie každý Bratislavčan je takýto prívetivý. Na Slavíne nám na požiadanie urobil spoločnú fotku jeden chlapec. Vôbec nedával najavo, že by sme ho nejako obťažovali. A aby sme čiastočne očistili meno aj starších obyvateľov nášho hlavného mesta – keď sme stúpali po občerstvení sa v „oáze pokoja a mieru“ do kopca na Slavín, pristavilo sa pri nás auto, otvorilo sa okienko a chlapík spustil „Šľapete po červenej však? Kam idete?“ Po odpovedi, že ráčime ísť z Devína na Slavín a ďalej na Kamzík sústrastne povedal „To máte ešte štreku, držím Vám palce“. Vôbec mu nevadilo, že za ním sa vytvorila malá kolóna vozidiel, síce iba tri, ale … Ale ak by som bol vodičom za ním, asi by ma to tak nepotešilo ako teraz, keď som bol peši.

Bola to cesta plná pokušení, ktorým bol problém odolať. Mnohých teraz asi napadne slovo Pivo. Neuhádli ste, krutý omyl. Mali sme problém na červenej značke nájsť miesto, kde by mali pivo. Na prvom mieste ráno v Devíne mali ešte zatvorené. Potom dve miesta vedľa seba takmer uprostred trasy a až na konci trasy na Kamzíku. Pokušenia boli iného charakteru. Veru nebýva zvykom, aby sme po ceste na hrebeni narazili na toľko zastávok MHD. Zastávky priam ponúkali unaveného pútnika „Sadni si, odpočiň si, autobus už je na ceste a ide, je jedno kam ide, ale ide, to znamená, nemusíš ísť ďalej pešo!“ Nik však nepodľahol vábeniu, preto si začínam myslieť, že na akcii bol so mnou samý charakter.

Pretože ostatné zážitky sme celkom obstojne zachytili na fotkách, len v krátkosti na záver malá rada – „nepohŕdajme asfaltom“. Proste ak je to do kopca, asfalt – neasfalt, všetko jedno a zapotíme sa celkom slušne. My sme to zistili cestou na Slavín, za ktorým nás čakala ešte jedna perlička – výstup na Kamzík.

Skoro som zabudol: Kowo si zaslúži pochvalu. Ten chlap naozaj vydrží veľa a vôbec sa nesťažuje – nefňuká ako iní takzvaní chlapi. No dobre, možno takých je viacero, ale nepoznám nikoho iného, ktorý by si napriek tomu udržal dobrú náladu až do konca.

Bratislava začala pripravovať projekt vyhliadkovej plošiny, ktorá má byť umiestnená v areáli bývalej raketovej základne. Vysoká má byť 21,27 metra a konštruovaná je pre maximálne 15 ľudí

Tak ja tam pôjdem až keď to tam postavia

Ešte jeden člen váha, či sa prihlási a pôjde s nami. Aby sa mohol správne rozhodnúť, ponúkam nielen jemu materiály na študovanie – http://www.planetslovakia.sk/…pod-kamzikom (sľubujú výhľady síce iba na juh – severná časť Bratislavy, ale vraj uvidíme aj Slavín a Hrad). Rozhľadňa stojí na Americkom námestí, čo je v skutočnosti lúka.

Rozhodol som sa to skúsiť a ísť, keď pôjdem pomaly, mám teoretickú nádej, že prídem do cieľa. Ak nie, veď predsa ideme cez mesto, netradične nastúpim uprostred túry na MHD a hotovo.

PS: Bratislava nie je ďaleko, na tú chvíľu sa vzadu traja najštíhlejší potlačíme. Trochu nám to môže Vincent neplánovane sťažiť tým, že nevedomky nám urobí vyhliadkovú cestu autom po Bratislave.

Na túto akciu som prihlásil Hosťa 1.
A čuduj sa svete je ním znova Kowo. Posledná akcia na Burde ho evidentne nenabažila dostatočne, tak sa rozhodol opätovne potrápiť svoje telo a hlavne svoje nôžky 

Kowo: tie vložky do topánok, ktoré si mal naposledy na túre si prosím Ťa nechaj doma

V minulosti (1947) stála na vrchole Devínskej kobyly dvojposchodová drevená vyhliadková veža. V súčasnosti kompetentní plánujú na vrchole výstavbu novej 20 m vysokej vyhliadkovej veže, z ktorej by mal byť vidieť Zobor, Viedeň aj Alpy. V súčasnosti sú vo fáze projektu. Nemali by sme preto príliš odkladať návštevu našej terajšej rarity – rakety.

Turistická značka síce obchádza vrchol Devínskej kobyly, ale my by sme ho obísť nemali. Stojí na ňom netradičná vyhliadková veža, aspoň zatiaľ.

Na vrchole stála v minulosti vojenská základňa – 6. palebný oddiel 186. protilie­dadlovej raketovej brigády. Areál je v dezolátnom stave.

Na vrchole je lúka, na ktorej sa nachádza „vyhliadková vežička“ – asi 6 m vysoká kovová rúra, na ktorej bola plošina s pozorovateľňou. Po pozorovateľni zostala iba klietka. Rúru tvorí obal z rakety, v ktorom sa nachádza rebrík. „Rozhľadňu“ odporúčajú navštíviť, keď nemajú stromy listy, pretože listy obmedzujú výhľady.

Je to posledná časť Štefánikovej magistrály, ktorá nám s Vincom chýba. Zopár údajov:

• Začiatok: Bradlo (pri mohyle generála Štefánika)
• Koniec: hrad Devín
• Dĺžka: 120,7 km
• Stúpanie: 4 434 m
• Klesanie: 4 799 m
• Čas: 34:25 h

Je to jedna z ôsmich magistrál, ktoré u nás existujú, teda aspoň ja som postrehol osem.