Po druhom dni sme konecne dorazili do malebnej obce Kordiky! Netusim, ako dedinka vyzerala, ale odvtedy je to moja oblubena destinacia. Malebnejsieho miesta niet! Kto o tom pochybuje, nech si to miesto ide pozriet, najlepsie pesi z Donovalov!
Ako získala svoje meno „Kráľova studňa“? Podľa povesti vďaka kráľovi Matejovi Korvínovi. Tu vraj kráľ zbavil zúfalého baču medveďa, ktorý žral jeho ovce. BAča z vďaky pozval kráľa na obed do jamy, otvoru pre budúcu studňu, pretože vonku fúkal silný vietor. Kráľovi sa piknik v jame páčil a bačovské špeciality mu chutili. Odvtedy toto miesto ľudia volajú Kráľova studňa.
Na tuto akciu som sa velmi tesil. Velku cast cesty som celkom dobre zvladal, az som sa divil. Ked sme liezli od salasa na Kriznu, zacala sa so mnou lucit kondicka. Na kriznej sa so mnou pre istotu rozlucili aj moje kolena. K horskemu hotelu som uz len dokrivkal a netusil som co bude zajtra, pretoze nase auto bolo este daleko. Nasli sme si miestecko na prespanie a uz aj som pilil drevo, celkom dobra ochrana proti medvedom, aspon dufam. Nastastie som sa z unavy a bolesti kolien prekvapivo vyspal a na druhy den bol schopny pokracovat, i ked som nevedel, ako daleko budem schopny ist.
Zopar slov k fotografiam: 1. – 6. Osada Janosikovci, 7. – 8. Cestou na Pupov (blizi sa dazd, my vsak dufame, ze budeme mat stastie), 9. Po narocnej turistike nam vyhladlo, 10. Tazko raneny.
A kedy mal Miro pud sebazachovy? Polozme si otazku takto 
Doobeda sme na Terchovej vypratavali chatu. Kym sme sa rozhybali, bolo uz
vela hodin. Miro velmi chcel aj nejaku turistiku. Rozhodli sme sa, ze aspon
navstivime rodisko Janosika. Napokon sme vysli aj na Pupov, z ktoreho su velmi
obmedzene vyhlady. Na Pupove sme stretli dvoch chlapov, ktori nam tvrdili, ze su
to turistky. Zacalo prsat. Dali nam sacik, do ktoreho sme vlozili fotoaparat a
mobily aby aspon tie nezmokli. Dole sme doslova utekali. Samozrejme Miro bol
prvy dole – nema problemy s kolenami ani pud sebazachovy. 
Aby historia nikdy nezabudla.
Hostom na tejto akcii bola vila Amalka . Klobuk dole co to dievcatko preslo.
Ked sa pozriete na jej otecka – ma v nom neskutocny a pozitivny
vzor 
Ked sme navstivili Vrsatecke brala, nebola prave idealna viditelnost. Preto v pripade zaujmu radi akciu zopakujeme.
Fotografovi sa podarilo zachytit na jednotlivych fotografiach: 1. Cesta na hrad, 2. Spokojnost na Vrsateckom hrade, 3. Dospely permonik, 4., 5. a 6. Strazcovia hradu na balvane, 7. a 9. Prichadza jar, 8. Pohlad z Chmelovej na Vrsatecky hrad.
Udaje o narocnosti su orientacne, pretoze na hrad Vrsatec nevedie znackovany
chodnik a cestu sme trosku upravili tzv. Romanovou skratkou. Verte, ci neverte,
naozaj to bola skratka. 
Na jednotlivych fotkach z akcie su: 1 Velmi potrebna pauzicka 2 Radost z uspechu 3, 4 a 5 Vyhlady z Klaku 6, 7, 8, 9 a 10 Naozajstna zima
Zaparkovali sme auto v dedine, vystupili a hned sme pochopili, ze si musime obliect vsetko, co mame. V dedinke bolo „privetivych“ minus 13 °C. Vahali sme co dalej, ale nastastie sme sa turistikou rozohriali az sme rozopinali vetrovky. Po ceste sme v doline obdivovali mnozstvo ladopadikov.
Bol to druhy den akcie.
Pamatate sa? Amonova luka a nocne zazitky
V tento den sme nic take silne nezazili.
Zato pocasie bolo diametralne odlisne, bolo proste slnecne, teple. Uzili sme
si aj vyhlady. Skvostom tento trasy bol hrad Ostry kamen a Zaruby. Aj vyhlad na
vodnu nadrz Bukova z vysky bol uchvatny. Co mna zamrzelo na tejto trase bolo
to, ze dost lesa bolo oploteneho a ze patrilo do sukromneho majetku. Kam sme sa
to dostali, aby si nas spolocny les (majetok) kupovali sukromne osoby
Na hrade Ostry kamen sme sa nahodou stretli s dvoma kolegami, ktori tu hladali kesky. Isli presne opacnym smerom ako my.
Trasu sme ukoncili na stanici v Smoleniciach. Vlak do Trnavy sme stihli akurat.
Ani si neviete predstavit, ake tazke je rano v Pezinku najst restauraciu,
ktora by nam poskytla „startovne“. No nakoniec sme nasli, lebo bez toho by
sa nam tazko slo, tomu verte
Na Pezinsku Babu sme sa nechali vyviest malym autobusom. Ranajky sme absolvovali v jednej miestnej chate a tu sme pridali startovne aj do druhej nohy. To viete na krivkajucich turistov sa zle pozera.
Uvod tury bol taky sychravy zahmleny, ale aj to ma svoje caro. Vrcholovym
bodom prveho dna bola Vapenna. Dorazili sme k nej za silneho vetra a nad
hlavami nam kruzil velky vtak, ktory drzal v pazuroch cloveka Paraglidisti
mali „letovo“, marne sme v oblakoch medzi nimi hladali Mirca, on tam nebol
Prvu cast putovania sme zavrsili na Amonovej luke. Prisli sme na nu
uz za sera. Ked sme si rozlozili bejvak navecerali sme sa. Az potom sme zaliezli
do spacakov. To sme este netusili, ake budeme mat nocne zazitky.
Uz, uz som zaspaval, ked tu zrazu luku rozziarila svetlica a do toho sa ozvali
vystreli zo zbrane. To miestni polovnici polovali na diviaky.
Az rano, ked sme sa zobudili sme zistili, ze presne oproti nam na druhej strane
luky bol polovnicky posed. Po preskumani miesta cinu sme vyrazili dalej.
Nie je nad spanok v pristresku a spacaku pocas nocnej polovacky. Clovek sa
nemusi bat divej zveri.
Jedneho septembroveho dna sme na seba s Jozom pozreli a povedali si. Co tak
dokoncit Rohace?
A slovo dalo slovo a uz sme cestovali. Dvaja…Uz si neviem spomenut
s odstupom casu preco sme boli iba dvaja, ale asi ostatnym nevyhovoval termin.
A mozno preto, ze to bola akcia na otocku?
Trasu hore sme si zvolili rovnaku ako naposledy ked sme tu boli, teda do
Banikovskeho sedla. Takze viete, ze bol dlhy a umorny. Tie vyskove metre sme si
museli riadne zasluzit. Ulava prisla az v sedle. Prestavku sme si vsak dali
o trochu vyssie asi tak na pol ceste k vrcholu Pachola. Tu sme spravili aj par
zaberov, vediac, ze ich raz pouzijeme na nasej turistickej stranke
Postupne sme navstivili dvojtisicovky Pacholu, Spalenu, Salatin a na Brestovej sme sa zoznamili s dvoma cechmi. Boli to dvaja dobrodruhovia, ktori chceli stihnut vlak domov a tak sme ich cestou domov brali do Ruzomberka na vlak.
Vseobecne to bola vynikajuca turka s nadhernym pocasim, v ktorom sa o to viac vynimali uzasne vyhlady. Zostup dole cez Predny Salatin a Spaleny zlab uz vo stvorici sme vylepsili v restauracii Pod Spalenou. Tu sme doplnili stratene tekutiny, kym sme autom odisli domov. Po ceste sme este v Ruzomberku na vlakovej stanici vylozili nasich „bratov“, ktori vdaka nam stihli rychlik.
Z tejto akcie mame s Jozom jeden tajny zazitok, ktory si ja osobne budem
pamatat uz do konca zivota, takisto ako Jozo. Od tejto chvile som sa nad sebou
zamyslel a prehodnotil par priorit v mojom zivote. Myslim, ze som nebol sam, ze
Jozo 
Konecne som vystupil na Velky Rozsutec. Niekolko krat som uz okolo tohto
kamienka 
isiel, ale nikdy mi nezostali sily, aby som nan vyliezol.
S Jozom sme to zvladli teraz v pohode