Komentáre k turistickým akciám

Ešte som zabudol.

Chcel som pochváliť Tvoju novú turistickú obuv. Želám Ti, aby obuv dobre slúžila a aby sa Ti otlaky vyhýbali.

Po poslednom spoločnom silvestrovskom výstupe som zaradil do výbavy dva kvalitné igelitové sáčky No vidím, že ich už môžem bez obáv z výbavy vyradiť 

Tak pekné, pekné. Ale s tými výhľadmi to nebolo až také zlé. Na fotkách sú vidieť nejaké domčeky aj v diaľke.
Som rád, že robíš Lenka dobré meno nášmu spolku PAT a MAT aj za hranicami Dúfam, že si vo vrcholovej knihe na Veľkej Babe zanechala stopy o našom fungovaní

Len tak ďalej

Ale, ale, čo to vidím? Poctivé turistické topánky! Treba ich dostatočne zabehať! Obávam sa, že my nebudeme mať v utorok lepšie počasie – výhľady. Ale nevadí.

Dnešná turistika sa vydarila. Nakoniec sme predsa len vstali a vyrazili už tesne pred 8:00 aby sme stihli autobus do Kuřimu. Kráčať sme začali presne o 8:10. Časť cesty viedla cez dedinu a popri hlavnej ceste. Keď sme sa konečne dostali do lesa doprovod nám robili iba hmla a sneh. Stretli sme aj pár ľudí, ale nič čo by stálo za reč Keď sme sa konečne dostali pod Senařov zmenila som tresu cesty a miesto toho aby sme išli naspäť do Kuříma, kde by som tri hodiny čakala na autobus do Řečkovíc sme sa po zelenej vydali až k nám domov. Vzdialenosťou aj časom to bolo asi tak narovnako. Chodníčkov tu na okolí vedie veľa. Už aby bolo ďalšie voľno a dobré počasie.

Vinco ďakujem to sa nám bude hneď o niečo lepšie šlapať

Lenka a Popi prajem vám vydarenú turistiku riadne si to užite.

P.S.: Lenka, vložil som Ti mapu trasy, dobre?

Ešte som zabudol k budúcej akcii na tomto mieste (dátum konania neznámy), trasa bude takáto:

Ilava – Sokol – Vlčinec – Iliavka (https://mapy.hiking.sk/?… – 14,65 km, hore 913 m dole 752 m)

Autom sa odvezieme do Iliavky, odtiaľ autobusom do Ilavy k pivovaru a potom peši smelo ďalej.

Keď budeme na vrchu Sokol, pôjdeme pozrieť aj druhé vyhliadkové miesto na opačnej strane.

Dnes som bol v tom, že výhľady nebudú a nič nás neprekvapí. Mýlil som sa iba napoly, výhľady neboli. Zato zisťujem, že ma má stále čo prekvapiť. Po prvý krát sa nám s Marošom stalo, že na turistickej akcii pri šliapaní do kopca nám vyhrávala hudba! Pôvodne sme si mysleli, že si niekto pustil rádio, ale tie bubny zneli príliš živo. Nevadí, základ je, že pri našej dnešnej úvodnej rozcvičke – hradnom kopci sa pri hudbe dobre kráčalo.

Ani neviem, či môžem použiť slovo kopec, pretože síce naklonená rovina tomu zodpovedala, ale podľa „Zoznamu vrchov“ z Úradu geodézie, kartografie a katastra SR to vrch nie je. Síce domáci mu dali meno Zámok, ale v Zozname vrchov by sme vrch Zámok v katastri Košeckého Podhradia hľadali márne. Našli by sme tam 4 vrchy s názvom Zámok, ale ani jeden nie je ten náš dnešný.

Po rozcvičke sme rázne vykročili k nášmu druhému cieľu – vrchu Sokol. Rázne to bolo po prvé vážne stúpanie. Vrchol poskytuje obmedzené výhľady, je tam vrcholová kniha a ohnisko, ktoré sme ráčili zneužiť iba vďaka Marošovi, ktorý bol na rozdiel odo mňa pripravený. Môj žalúdok mu z celej svojej hĺbky ďakuje.

Pri klesaní dole sme s menšou hrôzou pri jemne zlepšenej viditeľnosti zistili, že náš tretí cieľ – Vlčinec, je nejako zbytočne ostrejši, ako sme si pôvodne mysleli. Hneď som začal rozmýšľať, kde udelali soudruzi z NDR chybu.

Napriek tomu nás to neodradilo a autom sme sa presunuli do Iliavky. Vrchol bránil celkom slušný stupák. našťastie po čase sa ukázala rovinka a za ňou ešte väčší stupák. Tu nám začínalo byť smutno za tým prvým stupákom. A tu uzreli prvé svetlo slová „Ľahká zimná turistika“. Aspoň to druhé slovo – zimná, na dnes sedelo. Síce dĺžkovo to nebola náročná akcia, ale to prevýšenie približne 800 m na 6 km, čo k tomu dodať? Že sa budem musieť viac ovládať pri ďalšom plánovaní akcie – najmä ľahkej zimnej.

Na vrchole som znovu zažil prekvapenie. Maroš navrhol, aby som použil samospúšť, ale tá skala nebola na to ideálna. Preto som si vyrobil stojan na fotoaparát zo snehu.

Už vás ďalej nebudem trápiť, už aj tak je to veľmi dlhé. Len v krátkosti, že sa sem ešte niekedy vrátime. Na to mi Maroš odpovedal, že to hovoríme takmer o každom mieste.

Štiavnický stratovulkán

Štiavnické vrchy ukrývajú pozostatok najväčšej vyhasnutej sopky v karpatsko – balkánskom horskom systéme (niektoré zdroje "skromne"uvádzajú, že bola jednou z najväčších na Zemi). Štiavnický stratovulkán spolu so stratovulkánom Poľana ovplyvňovali klímu na celej planéte. Kedysi bolo všade okolo more a vytŕčali z neho sopky. Štiavnický stratovulkán bol pôvodne vysoký asi 4 km, na svojom úpätí meral asi 50 km a zaberal asi 2 200 km2 (dnešné štiavnické vrchy a časti Ipeľskej pahorkatiny, Pohronského Inovca, Vtáčnika, Kremnických vrchov a Krupinskej planiny).

V centre tejto bývalej sopky leží mesto Banská Štiavnica. Dnes sa zo sopky zachovali kopce s výškou okolo 1 000 m a s priemerom kráteru asi 24 km. Sopka zo stredu zeme vyvrhla vzácne kovy a minerály a tak predurčila na dlhé storočia osud tohto kraja.

Zroje:

https://www.dobrenoviny.sk/…j-pozostatky

http://www.banskastiavnica.travel/…ynimocnosti/

http://www.geopark.sk/…nick-geopark

http://nasenovinky.sk/…stratovulkan

Udiala sa ďalšia početná výprava a to ma teší. Zároveň ma teší, že sme získali vďaka Ivany ďalšieho člena spolku Maju. Máme od nej prísľub, že ak to pôjde, tak sa bude zúčastňovať akcii a to ma tiež teší.

K priebehu akcie.

Musím opakovane už v úvode pochváliť Romana. Začínam si zvykať na jeho štartovný rituál. Síce aj Jozef doniesol povzbudzujúce tekutiny, ale prepáč Jozef, Romanovmu varenému vínku sa odolať nedá, dokonca dnes bolo ešte lepšie ako minule. Začínam rád chodiť na akcie s Romanom

Nedeľné počasie vyšlo na jedničku. Slniečko svietilo, zohrievalo a obláčiky iba sem tam aj to iba malinké. Od parkoviska sa ihneď ide do kopčeka, ale bolo to náročnejšie, lebo chodník bol zamrznutý a dosť sa šmýkalo. Kto mal palice, alebo protišmykové návleky bol vo výhode, nehovoriac o bezpečnosti. Pred Tatárskou lúkou sa chodník akosi vyrovnal a pokryl snehom, až som sa bál, že už nebude stúpanie. Ale bolo, presne podľa Romanovej doktríny, že hore je správne. Chvíľu sme išli ešte hore aj po zľadovatených drevených schodoch, kým sme tesne pred vrcholom dorazili na bralo s nádherným výhľadom na Banskú Štiavnicu. K Sitnu to bol už len kúsok. Na vrchole sme sa dlho nezdržali.

Našim ďalším cieľom bol Sitnianský hrad. Tu sme sa zdržali dlhšie. Najprv sme vykonali prehliadku hradu a potom sme si rozložili opekací tábor. Ako obvykle ja som nemal čo opekať, lebo som nemal špekáčiky. Ale moji súpútnici ma nenechali o hlade, rozdelili sa so mnou Pre mňa plynie z tohto ponaučenie, že na každú túru si musím pribaliť aj niečo na opekanie, bez ohľadu na to, či sa opekať bude alebo nebude 

Po výdatnom obede sme sa vydali na spiatočnú cestu do cieľa. Naše kroky lemoval Tatársky jarok a všade prítomný vysielač na Sitne. Niekto z členov poznamenal, že ideme zle, lebo ideme stále do kruhu A tak stále chodiac do kruhu sme sa dostali až do cieľa k Počúvadlianskému jazeru. Než sme odišli ku Kalvárii v Banskej Štiavnici navštívili sme miestnu reštauráciu, kde sme sa posilnili tekutinami.

To, že sme navštívili Kalváriu v Banskej Štiavnici spomeniem iba telegraficky. Áno je pekná a treba si aj patrične vyšliapať až k hornému kostolu. Ale odmena za námahu je v podobe pekných výhľadov na mesto pod ňou a i na okolité kopce vrátane Sitna.

Po rozlúčke s posádkou zeleno-žltého Suzuki, ja Roman a Jožo sme na spiatočnej ceste navštívili lyžiarske stredisko Salamandra a Hodrušské jazero, kde Roman zaspomínal na svoje mladé letá. Domov som sa dostal o 19.00 hod. za tmy.

Vidím to tak, bol to pre mňa vynikajúco strávený deň s vynikajúcimi spoločníkmi.

Asi mi takmer nikto neuverí, ale skoro sa udiala vec nevídaná, neslýchaná! Mnoho nechýbalo a išiel by s nami na túto turistickú akciu aj Miro. No, však viete, nie? No, náš Miro. Zalovte v pamäti. Komu pamäť zlyháva, nech si pozrie fotky z akcií, ktoré sa udiali zopár rokov dozadu.

Miro sa nezmenil. Stále je to s ním ako na hojdačke. Ani tentoraz to nebolo iné. Znovu som ho lámal na akciu. Aj by šiel, ale už sľúbil kamarátke, že s ňou niekam pôjde. Žiaden problém! Niekam môže znamenať aj Sitno! Nie? Začínalo to vyzerať nádejne.

Ale zrazu sa tu objavilo druhé ale v poradí. Kamarátke sa nechcelo tak skoro vstávať. Tu už som začínal zlyhávať. K tomu mal Miro už kúpené lístky do divadla a potreboval byť doma najneskôr o 17:00 hod. takmer na sekundu presne. Tu už som jednoznačne ťahal za kratší koniec.

Nehádzal som síce ešte flintu do žita, ale nádej beznádejne pohasínala. Skúsil som ešte v poslednej chvíli Mira namotať popisom akcie a najmä tým, že sme začali znovu praktikovať teoretické cvičenia, na ktorých sa Miro znovu učil hovoriť na ponuky turistických akcií nášho spolku veľmi hlasné „Áno“.

Ani som nedúfal a večer mi Miro znovu volá a hovorí „Áno“. Naše teoretické cvičenia evidentne zabrali. Žiaľ, tentoraz to zlyhalo na opekačke. Miro ešte nie je stopercentne zdravotne fit a nechcel niekde stáť bez pohybu pol hodinku či viac, aby mu nebolo zima. No nič, možno nabudúce.

PS: Nakoniec sa Miro rozhodol správne, pretože by to divadlo nestihol, ani na lietadle ani nijako inak.

Zopár informácií vyčítaných z internetu:

• Sitno je na Slovensku najjužnejším vrchom s výškou nad 1000 m.
• Nemáme zabudnúť navštíviť vyhliadku na skale, ktorá je zopár minút od vrchola Sitna – vrchol Sitna je z troch strán obklopený stenami z andezitu. Vrchol Sitna je totiž sopečného pôvodu.
• Tatárska lúka: tu táborili Tatári, keď podľa legendy dlhodobo obliehali Sitniansky hrad. Tatári boli súčasťou tureckého vojska a boli nakoniec porazení. Hrad istý čas patril lúpežnému rytierovi Melicharovi Balassovi. Kráľovské vojsko hrad obliehalo, aby mu ho vyrvalo z rúk. Hrad nakoniec zničili Kuruci v roku 1710, keď na konci protihabsburského povstania hrad opúšťali.
• Najznámejšou legendou je legenda o sitnianskych rytieroch, ktorí spia v skalách Sitna a keď nám bude najťažšie, prídu nám na pomoc.
• Oblasti Sitna sa hovorí aj „Brána do pekla“. Ďalšie legendy hovoria o pokladoch, ktoré strážia duchovia, ktorí poklady vydajú iba za cenu života.
• Štiavnické vrchy a Sitno sú považované za kolísku európskej turistiky. Prvý turistický krúžok tu vznikol v roku 1860.
• V oblasti Banskej Štiavnice zachránili baníctvo vodohospodárske stavby, ktoré zhromažďovali vodu potrebnú na vyčerpanie podzemnej vody. Ľudská sila a sila zvierat už bola nepostačujúca (viď http://www.skcold.sk/…pevok_02.pdf)

Ivana, oceňujem nečakaný záujem o priebeh výkonu trestu. Pokúsim sa položené otázky čo najlepšie zodpovedať:

• Nebola vykonaná žiadna foto alebo video dokumentácia z bezpečnostných dôvodov – vážna hrozba rozbitia ciferníka treťou nezainteresovanou osobou. Zároveň vzhľadom na prostredie, v ktorom sa trest vykonával, to nebolo ani možné – výrazné zarosenie objektívu
• Neboli použité žiadne certifikované stopky, ale moje kvalitné vnútorné hodiny, na ktoré si nedám siahať! Zároveň dávam do pozornosti fakt, že po absolvovaní prvého trestu bez prestávky nasledovala okamžitá rekonštrukcia aby sa predišlo nežiaducemu skráteniu trestu.
• Senzor, vďačná to téma. Nie sú mi známe žiadne pozitívne alebo negatívne manipulácie týkajúce sa senzora. Podľa mňa sauna kúrila a parila viac, ako dostatočne.
• Áno, pri výkone trestu bol ďalší člen spolku – Roman, ktorý mal pri tejto príležitosti udelenú dočasnú funkciu hlavného rozhodcu. V prípade akýchkoľvek pochýb ohľadom manipulácie so senzorom, je potrebné sa obrátiť na neho.

V prípade pretrvávajúceho záujmu a neutíchajúcej potreby podrobnejšieho štúdia výkonu 2 minútového hokejového trestu odporúčam v najbližšej dobe spoločnú návštevu sauny. My s Romanom sa len potešíme!

Jozef, ja zdieľam s Tebou podobnú radosť ohľadom pokusu o absolvovanie 2 trestných minút, ale, skôr ako odklepneme trest a budeme ho považovať za splnený, sú tu nezodpovedané otázky predsa: 1.) je foto alebo video dokumentácia? 2.) meral sa čas na certifikovaných stopkách? 3.) bol dostatočne poliaty senzor na vykurovanie v saune pred spustením stopiek? 4.) bol v čase plnenia trestu fyzicky prítomný v saune s tebou aspoň jeden člen z PAT a MAT??? Výkon trestu nemôžeš podceňovať, treba mu prikladať aspoň takú vážnosť akú mu dávajú tí členovia PAT a MAT, ktorých sa trest osobne netýka 

Poslušne hlásim, že dnes som absolvoval 2 minútový hokejový trest, ktorý mi milostivo udelili PAT a MAT za moju neúčasť na slávnej akcii Manín.

Hlavný rozhodca Roman bol charakter a dal mi na výber, v ktorej saune bude vykonaný trest. Pôvodne som chcel navrhnúť, že vypijem o jednu nemenovanú občerstvujúcu tekutinu viac, ale povedzme si otvorene, tento návrh nemal reálnu šancu prejsť.

Môj druhý návrh znel tiež pochybne, strávim o 2 minúty viac na lehátku v odpočívarni, s tým, že ak by som náhodou zaspal, ma Roman zobudí. Ani tento podnetný návrh neprešiel.

Už som sa začal slamky chytať a navrhol som, že strávim o 2 minúty dlhšie vo vírivke s tryskami zapnutými na plný výkon! Žiaľ Roman trval stále na saune. Tak som si vybral menšie zlo – parnú saunu.

Po vyše dvoch trestných minútach (o 2 minúty dlhšie, ako bežne), ma Roman stopol s tým, že nie je isté, či to boli 2 minúty a je nutná rekonštrukcia, čiže ďalšie 2 minúty. Pri konci som už netrpezlivo stál pri dverách a začal som sa až príliš dôverne vciťovať do kože našich hokejistov, keď posledné sekundy od uplynutia trestu na trestnej lavici netrpezlivo poskakovali pri dverách – za predpokladu, že sme nedostali v oslabení gól.

Na úvod spomeniem, že som pôvodnú trasu a parametre zmenil podľa skutočnosti, ktorú sme absolvovali. Z pôvodného Jožovho plánu sme neabsolvovali Kostolecký dóm – Bolo to už na konci túry a nikomu sa nechcelo ísť hore. Každí sa už tešil na 15 stupňový kúpeľ v potoku 

Ako prebiehala akcia?

Pre mňa prvé prekvapenie nastalo už v Piešťanoch. Keď som nastupoval do auta chýbal v posádke Jožo. Po nahlásení dôvodu neúčasti sa predsedovia PAT a MAT a my štyria zúčastnení rozhodli, že Jožovi za neúčasť udelíme personálne pokarhanie 

Keď sme dorazili do Manínskej tiesňavy na jej konci, pred Záskalím sme nechali auto.
Štartovného rituálu sa s profesionalitou zhostil Roman. Prekvapil nás vareným vínkom, ktoré sa veľmi hodilo do počasia, ktoré panovalo na mieste. Bol to nadmieru dôstojný štart, za čo patrí Romanovi veľká vďaka
Po zahájení sme začali túru tradične asfaltkou cez Manínsku tiesňavu. Asi v jej strede sme sa zastavili na pietnom mieste venovanom asi horolezcom, ktorí tu chodia zdolávať miestne skaly. Keď sme odbočili z asfaltky na turistický chodník hneď na začiatku sme natrafili na prameň Záluská kyselka. Po tomto už začala naozajstná turistika. Najprv jemne hore potom prudšie hore a nakoniec hore v serpentínach k Veľkému Manínu – spolu 560 m výškových, to bolo labužo. Na vrchole sme sa stretli s dvomi chlapmi. Iba chvíľu sme tu pobudli a šli sme tou istou cestou dole, kde sme po 90. metroch založili opekací tábor. Kedže sme hore vyniesli drevo a podpalač jednoducho sme si založili ohník. Roman sa prakticky postaral o kompletný servis (varené vínko, drevo, páročky). Žiaľ bonusové body do štatistiky mu udeliť nemôžem . Musí mu stačiť naše poďakovanie Čo vám poviem, proste idylka pri ohníku. Aj sme sa najedli, aj sme sa trocha zohriali. Keď sme zahasili ohník pokračovali sme ďalej. Postupne sme na trase navštívili

• Vápencovú jaskyňu – preskúmal Roman
• Puknutú skalu – tu sme sa odfotili, ale bez výhľadov iba „biele mlieko“
• Skalné okno – aj tu sme spravili pár fotiek – Roman neskúmal, hrozil by pád 
• posledná bola Partizánska jaskyňa – ide sa k nej takým zrázom, pričom je treba sa istiť reťazou. Jaskyňa nie je príliš dlhá. Na jej konci je vyšší priestor, kde sme našli zavesených netopierov. Po návšteve jaskyne sme sa napojili opäť na žltú značku.

Nasledoval zostup do Záskalia a potom pochod Kostoleckou tiesňavou do Kostolca. Posledným bodom našej trasy bolo bralo Skala na Bosmanoch týčiace sa nad Kostolcom. Zdolali sme 150 výškových metrov kým sme dorazili na bralo. Bralo je úzke tak pre jedného človeka, trochu nebezpečné, treba si dávať pozor. Inak prenádherný a impozantný výhľad do Kostoleckej a Manínskej tiesňavy. Nasledoval návrat k autu, no ten sme prerušili návštevou Kostoleckej pivárne. Tekutiny prišli vhod a k tomu príjemné teplo sálajúce z kozuba nás trochu zahrialo. K autu sme sa potom dostali klasicky po asfaltke.
Čakal nás posledný bod programu a to kúpeľ v potôčiku Manínskeho kempu.
Prvým odvážlivcom, bičovaný nespočetnými návštevami sauny bol Roman. My ostatní sme zatiaľ len nemo závideli jeho odvahu. Ako druhý sa odvážil Mišo. Nebolo ho treba ani dlho prehovárať. Tretí a posledný som bol ja. Mňa bolo treba prehovárať dlhšie. Romanov argument, že koľko krát sa mi naskytne takáto možnosť padla na úrodnú pôdu. Maroša sa nám nepodarilo prehovoriť. Ani nevie o čo prišiel Kúpeľ nás príjemne osviežil.

A to je úplný záver môjho románu.
Hoci bolo mlhovno, bez väčších výhľadov, trochu zima, ale bez vetra aj tak bola pre mňa táto akcia príjemná, na ktorú tak ľahko nezabudnem. Už len kvôli tomu kúpeľu

P.S.: natočil som aj videa. Tie onedlho zavesím na našu stránku.

Zúčastním sa, zoberiem si aj plavky a uterák. Po zostupe z Veľkého Manína sa rozhodnem, či absolvujem celú trasu, alebo mi stačí skrátená verzia – približne 12 km a 775 m výškových (s nazretím do Kostoleckej tiesňavy – bez Kostoleckého dómu a Bosmanov – Skalky).

Včera poobede sa zrodil nápad podniknúť nejakú akciu práve dnes. Večer sme sa mali rozhodnúť medzi viacerými „destináciami“, ale nepodarilo sa. Ešte dnes ráno vládla mierna neistota ohľadom cieľa. Našťastie odhodlanie zúčastniť sa akcie bolo silnejšie ako neistota, ktorá to nakoniec vzdala.

Netušil som, že sa zúčastňujem vedeckej výpravy plnej bádateľov a nepretržitých vedeckých pokusov. Predmetom vedeckého bádania boli zasnežené konáre. Cieľom výskumu bolo zistiť, aké množstvo snehu dokáže ohýbať konár stromu. Pri týchto pokusoch preto bolo nutné striasť sneh z dotyčného konára a pozorovať, či sa konár nepohol hore. Neviem, ako je to možné, ale vždy počas týchto pokusov stál pod dotyčným konárom nič netušiaci ďalší člen našej dnešnej výpravy.

Vedecký zápal na chvíľu poľavil až pri Starohorskom vodopáde, kde sme objavili snehovú čerticu. K čomu náš podnetný výskum dospel? To ešte nevieme, pretože teraz nás čaká niekoľkomesačná analýza údajov získaných priamo v teréne.

Ráno u nás doma dole bol sneh! To bolo radosti. S Marošom sme mali veľké očakávania! Škoda, že som ráno doma nevytiahol fotoaparát, bola by to dobrá prvá fotka dnešnej začínajúcej akcie. Ako sa totiž neskôr ukázalo, išli sme dnes na sever za teplom!

Manín a okolité kopce majú svoj pôvab. Náš hlavný cieľ sa však volal Ostrá Malenica a veru tým smerom, ktorým sme kráčali my sme nevideli nič ostrého. Dlho sme sa čudovali, kde my naberieme tých 750 výškových metrov, ale nakoniec sme na to prišli.

Cestička ku druhej vyhliadke mimo chodníka (za Rohatou) bola ako v rozprávke, doslova – Za siedmimi kopcami… . Fakt, veľa krát predtým sme si mysleli, že už sme tam a stále nič. Keď sme dorazili na miesto, neverili sme, že už sme tam.

Naozaj sa sem oplatí ísť, keď stromy nemajú listy. Pomedzi stromy na nás často vykúkali rôzne obmedzené výhľady. Výhľadové miesta umožňovali pohľad na Strážovské vrchy, Kľak, Martinské hole a dokonca aj na Krivánsku časť Malej Fatry – ďalekohľadom sme uvideli aj Veľký Rozsutec. Veľký Manín príliš nespomínam, pretože ma to môže o dva týždne veľmi mrzieť. Fakt vyzerá veľmi ostro.

Keď sme schádzali z Ostrej Malenice dolu, váhali sme, či máme zapáliť oheň a opekať si, alebo hľadať jaskyňu, ktorá sa mala nachádzať v našej blízkosti. Čo k tomu dodať? Keď sme uvažovali o hlasovaní škŕkalo nám v bruchách, oheň príjemne praskal a nad ným sa čneli narezané špekačky. K hlasovaniu sme sa ani nedostali.

Určite sa sem ešte niekedy vrátime. Je tu veľa jaskýň, i keď nejedna je verejnosti neprístupná, možno prídeme práve ku takej, ktorá je verejnosti prístupná.

Mojtínska jaskyňa – jediný jaskynný kostol na Slovensku

V obci Mojtín nemali kostol a preto museli navštevovať obec Pružina. Podľa kronikárov to obyvateľom trvalo po lesnom chodníku asi 2 hodiny – 3 200 mužských krokov.

Miestny farár chcel obyvateľom Mojtína uľahčiť život a tak sa stala Mojtínska jaskyňa v roku 1855 jaskynným kostolom až do postavenia kostola v obci. Na omše chodila takmer celá dedina. Do 46 m dlhej jaskyne sa zmestilo až 400 dedinčanov.

Počas II. svetovej vojny slúžila jaskyňa ako dočasný domov pre obyvateľov Mojtína. Do jaskyne sa zmestilo až 200 ľudí.

Ostrá Malenica (909 m)

Špicatý dolomitový vrch s obmedzenými výhľadmi na vrchole a s množstvom skalnatých útvarov. Lepšie výhľady ako z vrcholu sú po ceste na samotný vrchol.

Prečo zrovna sem? Začnem nevýhodami:

• pôjdeme po tej istej trase hore aj dole (ak nerátam odbočky k výhľadovým miestam)

Výhody:

• Ešte sme tam neboli
• Skalné útvary
• Málo známa a turisticky navštevovaná oblasť
• Ešte sme tam neboli
• Medzi Malenicovu a Ostrou Malenicou je bezmenná jaskyňa, budeme ju hľadať
• Ešte sme tam neboli

Ďakujeme Mišo za radu, držali sme sa jej a trasu sme upravili.

Naša prvá tohtoročná trasa a hneď bola zážitková. „Jaskyne“, ktoré sme mali po ceste sú skôr puklinami, ale aj tak sme spokojní. Netopierov sme neobjavili, malé kvaplíky však áno.

Cestou ďalej sme narazili na pietne miesto, ktoré mi čiastočne pripomínalo Tibet, preto som si ho sám pre seba nazval „Malý Tibet“.

Tentoraz sme neobišli Visiace skaly a urobili sme dobre. Duchovia hôr pre nás pripravili krásnu inverziu. Nemohli sme sa vynadívať.

Na Marháte sme rozložili oheň. Jediný som bol nepripravený a opekať som si mohol tak akurát horalku. Našťastie sa so mnou Roman podelil, za čo som mu vďačný. Vyzerá to tak, aspoň podľa posledných skúseností, že Roman je schopný založiť oheň kdekoľvek bez ohľadu na miestne podmienky. Nevadí mu dážď, nerozhádže ho nejakých 10 – 15 cm snehu… Začínam si myslieť, že dokáže založiť oheň aj v parnej saune, alebo pod vodou.

Predsa len tie podmienky neboli úplne priaznivé, a preto kým sa nám rozhorí oheň, rozhodli sme sa vyjsť na rozhľadňu. Kým sme boli hore, prišla k nášmu ohňu iná veselá partia a kričia na nás hore, či je to náš oheň. Reku je, ale nech sa páči! Ako sa neskôr ukázalo, bolo to správne rozhodnutie.

Akonáhle som začul z úst jedného z nich „Naložil si si ako telocvikár“, už som vedel, že je len otázkou, kedy začnú veselé príhody lietať vzduchom. Tak trochu sa k tomu ohňu aj hodia. Z partie sa vykľuli učitelia a ten s najhrubšie nakrájanou slaninkou bol telocvikár.

A teraz sa dostávam ku zlatému klincu, k príbehu, ktorý nám pri praskajúcom ohni porozprávali. Išli raz na akciu do hôr, reku trochu pochodia, trochu pojedia, trochu popijú, prespia a šup domov. Lenže začali bandaskou vína, nie v horách, ale ešte doma v pivnici. Keď z bandasky riadne ubudlo, začali prichádzať brilantné nápady. Reku zoberme zajaca a v horách si ho opečieme. Kto by však vláčil zajaca? Nech si to odkráča sám! Tak aj bolo. Milého zajaca uviazali na špagát a davaj ho na výlet. Pri konci mal vraj rozčapené nohy, tak ho niekto odniesol v batohu. Aby im z táboriska nezdrhol, dočasne mu urobili ohradu. V horách pokračovali v besede pri víne a medzitým im zajaca „oslobodila“ ich kamarátka. A bolo po opekaní zajaca.

Čo k tomu dodať? Ako sa hovorí, to nevymyslíš, to môžeš jedine zažiť!

Rád vidím, že sa ide znova do mojich kopcov, len škoda, že som opäť v práci… Na tomto kúsku vás čaká množstvo pekných miest, jaskyne a pamätné miesto v himalájskom štýle na Krahulách, Visiace skaly sú tiež miesto zo svojou atmosférou, len bude asi škoda ísť hore dole to isté, môžete si spraviť okruh, za Marhátom pokračovať na Jelenie jamy, Kostolný vrch, Gonové lazy a zisť dole na Výtokoch, vzdialenosťou to vychádza rovnako.

Áno, vedel som o tom Vincent, len som čakal originálnejšiu výhovorku. Po tých našich spoločne strávených nočných som čakal bohatšiu fantáziu.

Žiaľ, to je osud zmenového pracovníka. Príde šichta, je jedno či je sviatok – piatok, musí nastúpiť. Niektorí z nás majú v tento deň voľno, tak to ráčia zneužiť.

PS: V nedeľu v prípade záujmu hrozí akcia Zobor. Ja sa jej nemôžem zúčastniť, budem odcestovaný a s trochou šťastia nedolámaný a s možno chrbtom v relatívne dobrom stave. Ostatní sa môžete dať dokopy a podniknúť akciu.

Najprv…
…táto akcia bola výborná, úžasná, neskutočná, nádherná, fantastická, fascinujúca, inšpirujúca, očistná. A som rád, že som v tento deň nezostal doma sedieť na gauči pred televízorom. Ďakujem organizátorom Romanovi a Jožovi.

Pevne dúfam, že to čo sme na Silvestra vykonali, sa stane každoročným pravidlom 

A teraz už k akcii, ale tento krát telegraficky v bodoch, čo sa mne najviac vrylo do RAM-ky 

• úspešne sme sa našli na parkovisku, odkiaľ sme zahájili túru – ako sa patrí všetci sme sa zvítali
• v duchu dobrých zvykov sme zahájenie akcie potvrdili tekutou formou „Romanovica“ a „Jožovica“ nám do žíl vliala silu
• Popi sa akcie nezúčastnil – stopku mu vystavil Jožo neskôr si to od Lenky zlízol, keď sme po ceste stretali turistov so psami
• na začiatku akcie nám pršalo, tak sme vytiahli pršiplášte a čuduj sa svete aj dáždniky – vynašli sme turistický spôsob použitia dáždnika
• na začiatku cesty sme naďabili na domček, kde partia chlapov varila guláš a podávala varené vínko – vínkom sme nepohrdli – guláš sme si zarezervovali
• na vstupnej bráne do obory sme našli erárnu fľašu Whisky – vykonali sme degustáciu
• kompletná trasa bola v snehu, čo nám naše topánky dali patrične vedieť hlavne na konci túry
• počas cesty sme stretali čoraz viac ľudí – turistov, prečo sa tu pohybovali sme zistili až neskôr
• tesne pred Jelencom sme zažili prekrásne výhľady s inverziou, čo sme museli zdokumentovať
• stali sme sa súčasťou 20. ročníka Silvestrovského výstupu na Jelenec – pre nás to bol 0. ročník – jednoznačne sme to odsúhlasili
• na Jelenci sa okrem pitia a jedenia aj opekali špekáčiky a slaninka – bolo tam rozložené ohnisko – asi tradične
• nedá mi nespomenúť, že bola aj vrcholovka – ponúkol Jozef – to sa nedá nespomenúť
• všimol som si, že sa Lenka akosi trasie (nepomohla ani vrcholovka), bolo to od šťastia ale zároveň aj od zimy – tak som jej požičal bundu  – bundu mi vrátila  
• navštívili sme aj Geldek – tiež tu boli pekné výhľady
• aj na Geldeku bol rozložený ohníček, tak sme sa kvalitne zohriali
• Lenka mala mokré topánky a ponožky – požičal som jej ponožky – Roman jej poradil, že si má obuť na ponožky aj igelity a nebude cítiť vlhké topánky – finta pomohla – ponožky mi ešte neboli vrátené  
• cestou do cieľa sme sa zastavili v domčeku na rezervovaný guláš – chlieb sme si zabudli rezervovať podaktorí si dali aj varené vínko, alebo nie, opravte ma
• na parkovisku v cieli sme ešte mali auta – neukradli ich
• jedna pani nám spravila spoločnú koncovú fotografiu
• rozlúčili sme sa a spokojní odošli do domovov
• nespomenul som Maroša – áno aj Maroš bol súčasťou tejto fantastickej akcie 

Toľko telegraficky – stačí?

Neistý pokus o zhrnutie akcie:

Ako začať? Akcia dopadla prekvapivo nad očakávanie, a to napriek rannému počasiu a tomu, že jedným z organizátorov akcie som bol ja. Na akcii sme mali byť sami, ale ocitli sme sa nechtiac na akcii – Silvestrovský výstup na Geldek. Trasa viedla cez oboru, kde psi nesmú, ale počas silvestrovského výstupu to asi neplatí, pretože psov tam bol dostatok. Touto cestou sa ospravedlňujem Popimu, ktorý má u mňa schovanú špekačku!

Ráno to nevyzeralo vôbec dobre. Prídeme na miesto, zaparkujeme auto a smutne pozeráme cez čelné sklo. Prší, nič extrémne dramatické. Nepršalo ako v dažďovom pralese počas monzúnov, ale už to nebolo ono. Našťastie dorazil Vincent s Lenkou. Obaja vytiahli dáždniky. Roman im kontroval svojim dáždnikom. Priznám sa, doteraz som veru nepočul o takom čude ako je turistický dáždnik a my zrazu máme tri! To zachránilo akciu. Mať takýto skvost a nevyskúšať ho? Nehrozí!

Tak sme sa vydali vpred. Pred nami napriek dažďu a snehu padajúceho zo stromov šľapalo zopár odvážlivcov, už to bolo podozrivé. Ale keď o chvíľu na nás zakričal chlapík spoza kotla, kde varil guláš, či si nedáme varené vínko, už to bolo jasné. Ocitli sme sa uprostred silvestrovského výstupu, ktorému sme sa chceli vyhnúť!

Pretože sme slušne vychovaní a nechceli sme uraziť, samozrejme čisto pre lekárske účely sme touto ponukou nepohrdli. Príjemne osviežení a napriek počasiu v dobrej nálade pokračujeme ďalej, keď tu zrazu Lenka objavila jeden z lesných pokladov! Bourbon! No čo vám poviem? Bol vychladený akurát!

Ani sme nepostrehli, kedy sa začalo počasie zlepšovať, keď tu zrazu kúsok od vrcholu Jelenca pozerá na nás spoza stromov inverzia! Nájdenie čistinky bola len otázka času. Proste krása.

Na vrchole Jelenca nás napriek snehu a mokrému drevu čakal oheň. Niečo sme opiekli, niečo dzobli, niečo popili, trochu pofotografovali a plynulo sme pokračovali na Geldek. S pred vrchola Geldeka sme uvideli Veľký Petrklín, ktorý niekedy v budúcnosti navštívime!

Na Geldeku zase oheň! Príjemný, hrejivý, praskajúci, taký, ako má byť. Cestou späť sme stihli guláš a veselú partiu. Chlapíkom sme zaželali veselého Silvestra. Ich odpoveď bola tiež veselá – „Veselí už sme, a či Silvester príde, alebo nepríde, nevadí“.

Doteraz som absolvoval iba jeden silvestrovský výstup – na Marhát. Poviem to diplomaticky, masové akcie nevyhľadávam, ale tentokrát to nemalo chybu. Možno za to môže práve ranné počasie.

Tak s počasím som to prechválil. Skúsime to urobiť tak, že akciu posunieme o jednu hodinu neskôr. Prídeme na miesto a uvidíme, ako to bude v skutočnosti. Ak by to bolo zlé, nebudeme to siliť a skúsime nájsť náhradný program – budeme hľadať povestné oko hurikánu.

Zatiaľ to ani s pršaním nie je až také kritické. Predpokladajme, že šľapanie zahájime tesne pred 09:00 hod., takže by sme nemali ani moc zmoknúť, zatiaľ. Uvidíme, ako sa bude situácia vyvíjať.

Ja budem z Vrbového odchádzať o 8.00 hod., príchod do Častej mi google maps hlási o 8.46 hod. Naložím Lenku a po ceste môžem naložiť aj ďalších turistov, ktorí bývajú po ceste (napr. Kátlovce, Naháč atď.) Samozrejme musia sa prihlásiť.

Odomňa k tejto akcii

Prvý krát sme mali na akcii tvora iného ako človek a to psa. Priviedla ho Lenka a prezradila nám, že sa volá Popi. Pre Jozefa pripomeniem, že to nie je povel na to, aby sme niečo popili ale fakt je to meno psíka.
Čo som si všimol počas cestovania tak Popi ešte nieje zvyknutý na cestovanie v aute. V mojom aute do Piešťan ešte vydržal, ale v Romanovom pri dlhšej jazde už bol neposedný. O to väčšiu radosť mal, keď sme dorazili do cieľa a vystúpili sme. Ešte väčšiu radosť mal, keď mohol byť pustený z vodítka.

Trasa bola vynikajúca nie moc náročná. Už po pár stovkách metrov sme dorazili na prvý výhľadový vŕšok – Lazovskú skalu, na ktorom je veľký kríž. Tu som si dovolil sa naraňajkovať, čo asi nevoňalo mojim súpútnikom. Ale nakoniec moje menšie zdržanie akceptovali. Asi aj preto, že z tohto vŕšku sú celkom slušné výhľady. A aj fotografovanie niečo zaberie. Po prvej zástavke sme pokračovali ďalej.
Zastavili sme sa na Čertovej skale. V domnienke, že kopček po pravej strane od cesty je Čertova skala sme si trasu trocha predĺžili. Roman a Jozef, aby sa nenudili, si návrat naspäť na chodník „skrátili“ rozcvičkou „hore-dole“ po protiľahlom kopčeku. Ďalej sme už pokračovali spolu.
Pri rázcestí k rozhľadni sme naďabili na súvislú ľadovú plochu, škoda, že sme nemali korčule K rozhľadni smeruje rovná cestička, už zďaleka je vidieť. Cestou k nej sme stretali dosť turistov. Oproti nám išla tlupa turistov z nejakého spolku. I na rozhľadni bolo dosť ľudí – je dosť navštevovaná. Výhľad z rozhľadne je úchvatný, ale hore dosť silno fúkal taký mrazivý vietor, preto sme sa na vrchole dlho nezdržali. Iba na nevyhnutnú dobu, aby sme zdokumentovali obrazové materiály.
Čakal nás posledný vytýčený bod trasy a to Skala vieska. Výhľady z nej nie sú až také dokonalé, ale skala je to dosť vysoká, hlavne keď sa človek pozrie dole kam siaha. Priamo na skale sme si spravili pár záberov a šli sme ďalej. Od tejto chvíle už trasa vedie iba po tráve smerom k dedine Dohňany. Myslím si, že blata sme si užili počas tejto túry až dosť, takže trávička nám poslúžila ako koberec a aj ako čistiaci prostriedok na topánky. Mali ste vidieť Popiho na konci túry. Nezávidím Lenke čistenie, keď sa vrátili domov Všimnite si na fotke, aký špinavý má Popi podvozok 

Toľko som chcel k tejto akcii

Všetko platí ako Roman napísal s jediným rozdielom. Z Piešťan ideme na dvoch autách. Jeden z nás si presadne k Vincovi.

Navrhujem nasledovné: ráno o 8,00 zoberiem Maroša v Hlohovci, letmo naskladníme Joža v Leopoldove a zvyšok o 8,30 v Pieš­ťanoch, ak sa hafan zmestí pod predné sedadlo k Lenke.

Ako Hosta 1 som prihlásila aj môjho 4 nohého spoločníka 

Ja si myslím, že v tých polohách by nepršalo ale snežilo a mne to vôbec vadiť nebude. Je predsa zima a zima je o snehu – zabudli ste?

Síce je to relatívne ďaleko a predpoveď môže byť úplne mimo, ale nemusí. Všimol som si, že v okolí Trnavy má v ten deň pršať. Preto som sa snažil nájsť miesto trochu ďalej od nás, ale zároveň blízko, aby sme boli okolo 16-tej alebo 17-tej hodiny doma.

Vynikajúce počasie má byť 25.12.. Otázka je, kto bude ochotný ísť v ten deň na turistiku? Komu ostatní členovia rodiny vystavia vychádzku? Mnohí budú riešiť návštevy a spol..

Teraz je ešte dostatok času, termín v prípade dostatočného záujmu môžeme upraviť.

Jozef, s počasím to nevyzerá dobre na ten termín.

Možno tento obrázok bude prehľadnejší ako trasa z hikingu. Samozrejme, je to prevzaté z internetu, lebo som tam ešte nebol.

Rozhľadňa má výšku 21,5 m a má 6 poschodí, ktoré sa smerom hore zužujú.

Za pekného počasia je vidieť Javorníky, Kysucké vrchy, Malú Fatru (aj Martinské hole a Kľak) a Strážovské vrchy (vrátane Strážova).

Jozef to zhrnul tradične dobre. Za seba dodám že ozaj počasie vyšlo parádne, vidiet bolo doďaleka, hlavne skoršie. Šli sme ozaj cestou necestou tento krát, skratkami, poľnými cestami a farba značiek sa nám menila s frekvenciou že sme nestíhali sledovať. Ale všetko dobre dopadlo, bez problémov sme trafili k vínu… teda vlastne k autu.

S tým devínskym ríbezľovým vínkom určite doma zaboduješ Jozef. Ja, keď som bol na Devíne, tak som ho kúpil tiež. A musím potvrdiť, že povesť o jeho kvalite, ktorá koluje Slovenskom sa potvrdila.

Z priložených fotiek je vidno, že to bola parádna a veľmi hodnotná akcia. Počasíčko vám vyšlo a tuším aj nálada na túrke bola fantastická. Tak to má byť. Dúfam, že ste si na nás, ostatných turistov spomenuli a vyslali k nám telepatiou správu: „môžete banovať, že ste neboli“ 

Ja túto trasu chcem určite absolvovať, i keď to bude zrejme v inom ročnom období. Ale každé obdobie má svoje čaro. To ma naučil jeden nemenovaný turista, ktorý túto múdru vec vyslovil raz na Bradle A ja s ním plne súhlasím.

Čo nakoniec dodať? Len toľko, že vám tak trochu závidím. Ale určite som vám to prial, aby ste si to užili.

Veľmi krátke zhrnutie akcie:

S Marošom sme sa dohodli v tento predvianočný čas, že vyrazíme do Bratislavy a dokúpime zopár darčekov. V aute sme sa zakecali a zrazu Dunaj a stromy! Bratislava zmizla! Zachovali sme paniku a pokračovali sme ďalej do najbližšej civilizácie.

Tam sme odparkovali auto a vybrali sme sa hľadať nákupné stredisko. Teoreticky by v Bratislave malo byť najviac obchodných domov na meter štvorcový na Slovensku! Čo k tomuto tvrdeniu dodať? Že sme sa znovu zakecali a zrazu sme precitli. Išlo do tuhého! Všade na okolo príroda! Nepomohlo nám ani kričať „Pomóc!“

Tentoraz hľadanie civilizácie trvalo dlhšie. Pre istotu sme si trasu fotili, aby sme v prípade podozrenia, že na danom mieste sme už dnes boli, mali dôkaz. Po niekoľkých hodinách sa nám podarilo doraziť do civilizácie. Na nejaké väčšie nákupy sme už však nemali síl. Aby som neprišiel domov s prázdnymi rukami, dovolil som si kúpiť v Devíne ríbezľové vínko.

No, uvidíme. Možno nabudúce skúsime ísť do lesa dobrovoľne! Ale neberte tie slová automaticky ako záväzok!

Druhým cieľom je miesto zvané „Biele skaly“. Sú tam totemy a skaly s dreveným rebríkom. Blízko sa nachádza prameň. Ešte som tam nebol, tak netuším do čoho idem.

Tá prvá zachádzka je do raketovej základne, ale tá druhá je kam??? Do lesa???

Prvým cieľom je netradičná „rozhľadňa“ v areáli bývalej vojenskej základne protivzdušnej obrany.

Rozhľadňa je vysoká 6 metrov a pozostáva z rúry v ktorej je rebrík. Rúra vraj pochádza z rakety.

Rozhľadňa poskytuje obmedzené výhľady a preto tí, čo ju navštívili, odporúčajú tam ísť, keď stromy nemajú listy.