Komentáre k turistickým akciám

Akcia sa pre malý záujem neuskutočnila. Maroš nemohol ísť.

Vyzerá to tak, že budete mať nádherné počasie. Nechcem to zakríknuť. Za to, aby ste mali pekné počasie si dám jeden „Otčenáš“,  dobre?

Prajem príjemnú a hodnotnú turistiku.

Postrehy a zážitky z akcie od turistu Vinca.

Príprava na akciu.
Akciu sme upiekli spolu s Jozefom. Patrí do nášho dlhodobého cieľa, a to dôjsť až na Duklu po „Ceste hrdinov SNP“.
Od Joža som začul ešte pred akciou, že by sme nemuseli byť sami. Neroztrénovaný Roman si na akciu netrúfal, kvôli dĺžke. Plne ho chápem. Ale to, že pôjde s nami Mišo, v to som tajne dúfal. Nakoniec sa dúfanie nepotvrdilo. Možno sám Michal, by na tomto mieste mohol napísať, prečo to vzdal.
Možno by bolo dobré, rozmýšľal som, že dosť aktívny turisti (minuloroční), by mohli napísať aspoň ospravedlnenku. Aby sa vedelo, či všetci turisti ešte žijú , len majú nejaké iné povinnosti, alebo neodkladné úlohy, záležitosti. Alebo žeby ste zanevreli na stránku? Nechce sa mi tomu veriť.

Predpoveď počasia pred akciou.
Počasie sme seriózne začali sledovať tak dva dni pred akciou. Nevyzeralo to zle, ale dážď bol predsa len hlásený okolo 1mm – 2mm. Deň pred akciou som volal Jožovi, že z dažďa by kľudne mohol byť aj sneh. A v takom prípade mi to nevadí. V prípade nezhoršenia predpovede som ochotný ísť. Neskôr sme si už nevolali. Telepaticky sme sa rozhodli, že sa stretneme až v deň odchodu v Piešťanoch pred Tescom.

Cesta do miesta štartu akcie.
Išli sme mojím tátošom podľa Jožovho presne navrhnutého plánu. Pri ceste autobusmi z Hornej Poruby i Dubnice nad Váhom do Trenčína som si uvedomil, že cestovanie autobusom má svoje čaro, a že niekedy by bolo lepšie ísť bez áut a spoliehať sa iba na tento druh dopravy. Spolu s Jožom sme vyzdvihli tento fakt v súvislosti s absolvovaním častí „Cesty hrdinov SNP“ na ďalekom východe. Prezradím, že už teraz kujeme plány.
A ešte mi nedá spomenúť, zdvorilosť a úctu všetkých ľudí (mladých či starých) v obci Horná Poruba. Bol som veľmi šokovaný, že nás pozdravil každý človek, ktorý prišiel na autobusovú zastávku. Musím povedať, že ľudia vo veľkomestách úplne zdivočeli. Každý sa stará iba o seba a nikoho nepozná, nikoho si nevšíma. Z toho mi je smutno Samozrejme česť výnimkám.

Samotná akcia.

1. časť
V úvode sme si užili mestského asfaltu. Od kostolíka v Kubrej, kde sme mimochodom trochu zablúdili, sme o asfalt už nezavadili. Jedinou a logickou výnimkou boli Trenčianske Teplice a koniec túry v Hornej Porube.
Prvá časť bola celkom pohodová. Bolo síce „trochu“ blata, ale vydržať sa to dalo. Hlavne, že nepršalo. Dážď nám vkĺzol pod nohy až tesne pred vstupom do Trenčianskych Teplíc. Ako už Jozef spomenul. Použili sme to ako zámienku na schovanie pred živlom. Neuveríte ako vie s chuťou vypité pivečko naštartovať turistu a otupiť mu zmysly starajúce sa o detekciu nepriaznivého počasia. Na schovávačku sme sa zahrali ešte raz, a to na Baračke, kde sme si k zlatému moku dali aj červený mok (Toskánska polievka). To nás neskutočne nakoplo.

2. časť
„Nakoplo“ nás to až tak, že úvodné, dlhé stúpanie od Baračky na hrebeň po červenej sme ani necítili. Ja osobne som si to uvedomil až na vyhliadke Kamenné vráta. Táto časť nám bola dôverne známa približne spred mesiaca. Už dopredu sme sa s Jožom dohodli, že tentoraz „liezť na babu“ (Omšenskú) nebudeme a ani na nič, čo sme minule absolvovali. Našim cieľom, ktorý sme mali v pláne navštíviť a bol navyše nášho itinerára, bola vyhliadka „Starý háj“ a „Bartošovica“ Po návšteve sme konštatovali oprávnenosť návštevy. Okrem toho, že sme si tu spravili gastronomickú prestávku boli tu aj celkom slušné výhľady do doliny. V tom čase, keď sme tam boli sme mali nádherné počasie s vykukujucim slniečkom.
Po Bartošovici to už išlo samo sebou. Hlavným cieľom, hlavne Jožovým, sa stali všakovaké tvary stromov (duby a buky), ktoré sa neschovali pred objektívom fotoaparátu. Pred tým, než sme začali klesať do Hornej Poruby, sme sa stretli so stádom laní. Jožovi sa podarilo čiastočne natočiť krátke video. Takže krátky dôkazový materiál je k dispozícii. Inak ja som žiadne video netočil. Načo. Aj tak moje videa nik nepozerá Navštívili sme zaujímavé miesto „Santa Fe“, kde sa dá absolvovať príjemná opekačka, relax. Na tomto mieste je možnosť aj prespať.
Než sme zostúpili do cieľa zažili sme krásne výhľady na Vápeč a dolinu pod ním.

Záver.
Počas akcie sme skúšali volať Mirovi. Miro nebral telefón a ani sa nám neozval v priebehu akcie a ani po tom.
V Hornej Porube sme zažili rozhovor s jedným starším pánom, ktorý sa zaujímal kde sme boli. Myslel si, že sme boli na Vápeči. No keď sme mu odpovedali, že ideme z Trenčína bol celkom prekvapený. Dostalo sa nám uznanlivého slova. V ten moment som bol na seba a samozrejme na Joža celkom hrdý , že sme to zvládli.

V Hornej Porube žijú iní ľudia na akých sme zvyklí. Každý z nich nás ráno pozdravil bez ohľadu akej národnosti, vierovyznania, orientácie, veku, pohlavia … bol. Bilo to do očí, takže si to všimol aj Vincent. Ihneď spustil na túto tému dlhý monológ z ktorého si pamätám jedinú vetu, keď Vincent dobrovoľne prehlásil „Som nepoučiteľný.“ Síce to nemám nahraté, ale už to nezoberie späť!

Na zastávke autobusu sa ľudia radili do dvoch skupín stojacich na úplne opačných stranách zastávky. Zo začiatku nám to bolo záhadou. Keď prišiel autobus, prvá skupinka začala nastupovať. Autobusár si všimol naše dezorientované pohľady a rukou nám sám dobrovoľne naznačoval, že druhý autobus za chvíľku príde a zaradí sa za ním. Dobrovoľne bez vyzvania niekomu niečo vysvetliť, keď je do očí bijúce, že tápa, to sa tiež už dnes nenosí.

Cesta dvomi autobusmi nám ubehla pomerne rýchlo. Zároveň sa nám podarilo aj vystúpiť na správnej zastávke. Orientovať sa nám pomohol Trenčiansky hrad. Zo začiatku cesta ubiehala pomerne rýchlo. Spomaľovali nás iba semafóry. Aj tie nás však za chvíľku nechali na pokoji. Až to prišlo samé od seba. Stalo sa to v Kubrej. Pri kostolíku bola socha s klačadlom. Vincent ho ihneď zneužil, pokľakol, prežehnal sa ihneď sme začali blúdiť. Nevšimli sme si odbočku a pokračovali sme zlým smerom. Po pár minútach sme však zistili, že ideme zle a začali sme svoj smer korigovať. Vincent išiel smerom na cintorín – stále nesprávne, ale tváril sa odhodlane s tým mobilom s mapou v ruke. Ja som sa vrátil a zistil, že odbočka je tam síce nakreslená, ale iba z jedného smeru a preto sme si ju nevšimli. Po chvíľke sme sa s Vincom znovu stretli a tentoraz na správnej cestičke.

A teraz k tomu najhlavnejšiemu, čo asi všetkých zaujíma – počasie. Malo síce pršať, ale nie veľa, iba nejaký necelý milimeter. K tomu trochu sneženia. To nás však neodradilo a počítali sme aj s blatom. Stihli sme všetko, dážď, sneh i miniatúrne krúpy. Odhadujem to však na viac, ako iba milimeter. Keď sem tam spadla na nás kvapka, nerobili sme hneď paniku a v dobrej nálade sme pokračovali ďalej. Po čase však tých kvapiek bolo trošku viac, tak sme si dali kapucne na hlavy. Na pršiplášť to stále nebolo. V Trenčianskych Tepliciach stále kvapkalo, tak reku ideme sa ukryť do pivárne. Dáme jedno pivko a medzitým to prestane. Náš odhad vyšiel napoly. Dali sme si naozaj jedno pivko ale to vonku neprestalo. Skôr naopak, intenzita pršania sa zvyšovala.

Napriek tomu sme sa rozhodli pokračovať. Pri Baračke už pršať prestávalo, my sme však už mali vetrovky mokré. Rozhodli sme sa neriskovať a dať si prestávku aby nasýtenie našich vetroviek vodou nedosiahlo kritickú hranicu! Dali sme si polievku. Tak dobre, priznávame, počítali sme najmä s pivom. Čakala nás druhá polovica trasy so zaujímavým prevýšením, takže sme to mali kde vypotiť.

V skutočnosti som od trasy nečakal veľké zázraky a kvôli počasiu takmer žiadnu viditeľnosť. Avšak som sa mýlil. Videli sme množstvo zaujímavých stromov. Na trase sme mali 4 vyhliadkové miesta. Dve sme navštívili minule a tie ďalšie dve dnes. Aj počasie nám chvíľku prialo, potom nie aby vzápätí sa na nás znovu usmievalo slniečko. To vystriedali minikrúpy… Som rád, že som išiel.

Trasu som nahral v mobile aplikáciou Strava. GPX súbor som nahral na Hiking a sk.mapy.cz a tuto sú výsledky.

Môžete porovnať.

Moje GPS v mobile je proste na kočku

Paráááááááda Maroš. Pekná akcia. A fotky sú nádherné. Ďakujem za zážitok, síce virtuálny, ale predsa 

S Vincentom sme boli dohodnutí že dáme v dohľadnej dobe nejakú akciu dokopy. Tentoraz sme sa rozhodli ísť cez týždeň. Voľba padla na štvrtok. Bola to šťastná voľba, súdim aspoň podľa počtu zúčastnených. Vincent takticky naplánovanie trasy ponechal na mňa.

Kam ísť? Nakoniec som sa rozhodol pre Veľkú Homoľu. Starú vyhliadkovú vežu nahradila nová. Tentoraz tam vyšľapeme zo smeru, z ktorého sme ešte nešli a tak uvidíme aj staré hradisko, ktoré „Modrania“ používali v čase nebezpečenstva ako útočisko. Trasu som sa snažil natiahnuť tak, aby mala aspoň 15 km.

K informáciám o starých štôlňach som sa dostal až po naplánovaní trasy doslova ako slepé kura k zrnu. Po troche pátrania som zrazu zistil, ako vhodne bola trasa naplánovaná – po ceste nás čakajú dve štôlne. Ak by sme silou mocou chceli vidieť aj tretiu štôlňu, museli by sme trochu pozmeniť trasu, ale chalani sa odmietli plaziť (prvý úsek – cez vchod sa treba plaziť, potom už je to pohodička – vraj), takže sme nakoniec k tretej štôlni nazývanej Bartolomej nešli. Ďalšie štôlne sú pri Pezinku a Perneku.

Pri hľadaní vhodného parkovacieho miesta sme v Modre – Harmónii trochu chaosili. Nie, Vincent nebol na vine, bolo to vďaka mne. Áno, je to tak, nie za všetko môže Vincent. Naštartovali sme sa a vykročili sme. Stačila chvíľka nepozornosti a už aj sme sa ešte v Modre – Harmónii otáčali späť. Tu už sa však zrazu vinník nenašiel. Našťastie to bol len kúsok, ktorý nám neublížil, dúfam.

Cestička ďalej viedla popri veselo žblnkotajúcom potôčiku. Radosťou bolo ísť popri ňom. Aj som si občas hovoril „Som ešte v Malých Karpatoch, alebo som už niekde úplne inde?“ Trochu rozvodnený potôčik nielen veselo žblnkotal, ale aj zo tri krát sa nám postavil do cesty. Museli sme ho prebrodiť. Je to tak, každý sme iní. Každý z nás si našiel svoj súkromný „brod“.

Kúsok pod Zámčiskom sa potôčik s nami rozlúčil. Hneď na to sme však objavili vchod do našej dnešnej prvej štôlne. Niektorí ju nazývajú štôlňa pod Zámčiskom, ale môžete sa stretnúť aj s názvom štôlňa Panna Mária Pomocná (Maria Hulf Stolln). Táto prieskumná štôlňa vznikla najneskôr v 17. storočí. Je pozostatkom snahy nájsť zlatú žilu. Dnes štôlňu využívajú maličké netopiere na prezimovanie. Štôlňa je 155 m dlhá a radí sa medzi „suché“.

Po vyjdení na povrch zemský som sa rozhodol naliať si z termosky čaj. Nebolo to dobré rozhodnutíe, pretože čaj bol horúci a práve nás čakal úsek jemne naklonenej roviny. Nekráčalo sa mi s tým čajom v ruke úplne ideálne, ale šlo to. Ďalšou našou dnešnou zastávkou je Zámčisko. Bežný smrteľník na dnešných hradiskách toho veľa neuvidí, pretože nevie kam sa má a ako sa má pozerať. Neraz rozozná iba zemný val. Našimi laickými očami sme toho tiež viac nevideli. Napriek tomu je to pekné miesto – lavičky, výhľady, cítil som sa tam príjemne…

Kúsok nad Zámčiskom sa k nám pridal sneh a vydržal to s nami ťahať až takmer po Zochovu chatu. Občas to bol sneh vo svojej dobrodružnejšej podobe – v podobe hrboľatého ľadu. Keď sa k tomu pripočíta jemne naklonená rovina, tak je o zábavu postarané. Kto sa šmykne a spadne, doslova dostane šancu si stupáčik vychutnať ešte raz. Nik z nás nepadol, Vincent sa síce rozcvičoval, ale ustál to.

Ešte poznámočka k Vincovmu orientačnému zmyslu a inštinktu. Mnohí z nás neveria, že ich má – vrátane mňa. Vincent je však tvrdohlavý a myslí si, že ich má. Skôr by som mu uveril, že má dezorientačný zmysel a schopnosť zabúdať. Pri hľadaní dnešnej druhej štôlne však orientačný zmysel i inštinkt uplatnil v praxi a ako prvý našiel Dvojitú štôlňu. Musel som to napísať, lebo za prvé, je to pravda a za druhé, keby to napísal Vincent, tak mu nikto neverí.

Nezabudnite si baterky alebo čelovky. Na trase nás čaká ešte jedna štôlňa (155 m dlhá) http://ciernediery.sk/…m-pri-modre/

No paráááááááááda.
Medvede konečne vstali zo zimného spánku  

Už som myslel, že budem tento rok v tabuľke iba ja a Jožo

Vo februári 2015 som bol s Renatkou na wellnesse v Trenčianských Tepliciach. Boli sme ubytovaný na Baračke v Parkhoteli. Už vtedy pri naších prechádzkach som sa obzeral po okolitých kopčekoch. A dnes na to došlo. Ocitol som sa presne na tých kopčekoch spolu s Jožom.

V jednom článku na tému náučných chodníčkoch v okolí som sa dočítal, že zaparkovať v Trenčianských Teplichiach je nemožné. Jediné možné parkovanie je pridrahé a tak sme využili parkovanie až na Baračke. Presne podľa spomínaného článku.

Kým sme išli po značke mestom využili sme služby reštaurácie pre nabudenie sa Netušil som, že polotmavý Bernát môže byť taký chutný. Ja som si naozaj pochutil. Boli sme pripravení.

Keď značka opustila mesto okamžite sa do nás oprel kopec. Myslím, že niekedy je to výhodnejšie ako zdĺhavé stúpanie na hrebeň. Mňa osobne prekvapilo množstvo súbežných značiek ako spomínal Jozef. Bez dohovárania sa a iba tak telepaticky sme sa dohodli s Jožom, že keď už sme tu, tak nevynecháme na náučnom chodníku nič zaujímavé. A tak sme postupne navštívili aj významné body náučných chodníčkoch. Napr. kaplnku Panny Márie a niektoré vyhliadky, ktoré sme nemali v itinerári trasy. Ja som vôbec neľutoval a bol som naklonený, tak ako Jožo týmto výzvam. Zážitková bola najmä Jelenská jaskyňa, vyhliadka Jeleň, vyhliadka na Bielej skale, vyhliadka Kamenne vráta a vyhladka Sokolovica, kde sme stretli asi miestnu dievčinu so psíkom, ktorá nám na horizonte poukazovala prstom významné body.

Časť trasy sme išli aj snehom, no nebolo to tragické naopak išlo sa vynikajúco. Počas prvej polovice trasy bolo počasie slnečné, príjemné. Neskôr pribudli oblaky a s nimi aj silnejší vietor. Na Omšenskej Babe bol najsilnejší. Pobyt na Babe sme si užili dosýta. Nádherné výhľady do dolinky sme nasávali plnými dúškami. Samozrejme som zanechal vo vrcholovej knihe zápis o tom, že existuje nejaký turistický spolok PAT a MAT. Prestávku sme využili aj na jedlo, ale hlavne na riadne zdokumentovanie pobytu na Babe.

Naspäť do Teplíc sme išli po Kamenné vráta tou istou trasou. Na tomto úseku je odbočka k vyhliadke Starý Háj, ktorú sme ako jedinú nenavštívili. Za Kamennými Vrátami sme sa stočili a až do Teplíc nasledovali červenú značku, ktorá je súčasťou SNP-éčky. K autu sme dorazili v zdraví, plní skvelých pocitov a dojmov. Tentoraz sme po túre neabsolvovali občerstvenie v reštaurácii. Inak som zabudol ešte spomenúť, že v jednom z nespočetných altánov sa vykonala aj tradičná pičská prestávka , ktorú som tentoraz zabezpečil ja. Dovolil som si doniesť tekutý produkt z mojej záhradky.

To by bolo všetko.
Horám zdar a turistike zvlášť.

V Trenčianskych Tepliciach si veľmi vážia návštevníkov. Finančne to ohodnotili na 10 € – toľko pýtajú za parkovné na celý deň. Buď sme hosťami nejakého penziónu, alebo platíme. Ak by pýtali nejakú rozumnejšiu cenu, vyskladáme sa a nehútame zbytočne ďalej. Lenže nepýtajú a preto sme sa rozhodli zaparkovať až v časti zvanej Baračka a vyraziť odtiaľ. Náladu nám to nepokazilo a to je hlavné.

Kopce v okolí Trenčianskych Teplíc nie sú len také obyčajné. Ich “čaro” spočíva v niečom, s čím sme sa doteraz ešte nestretli – ísť po chodníku, ktorým vedie 5 značiek súčasne! Štyri z toho síce náučné chodníky, ale aj tak. Na iných akciách si strážime značku, aby nám nezmizla. Tu máme trochu iný problém, iba si strážiť značku je žalostne málo. Tu sa môže ľahko stať, že si veselo vykračujeme, ale zrazu zistíme, že sme na úplne inom chodníku, ako sme chceli byť. My sme sa však s Vincom navzájom ustrážili a blúdiť sme neblúdili.

Čakalo nás ďalšie prekvapenie. Zrazu mi zvoní telefón. Neisto zdvihnem a na druhej strane linky vysmiaty Miro. Do éteru znie otázka “Čo dnes robíš?” Škoda, dnes to bolo tesné, ale žiaľ to nevyšlo. Po 2 rokoch bol Miro takmer s nami na akcii. Obávam sa, že to ešte dlho potrvá, kým s nami niekam pôjde, ak vôbec…

Ešte spomeniem poslednú vec – najdôležitejšiu a potom nechám slovo Vincovi. Vincent sa tesne pred príchodom na jednu vyhliadku rozhodol vytiahnuť svoju kameru a natáčať. Dlho to netrvalo a už aj išiel k zemi. To je tak, keď natáča a nepozerá poriadne pod nohy. Pardón, musím tú vetu poopraviť – keď nepozerá poriadne pod nohy, pretože v skutočnosti nenatáčal I keď si to myslel. Áno, správne, to znamená, že nemáme zaznamenaný jeho pád. Potom sa snažil rečičkami oblbnúť hodnotiacu komisiu – čiže mňa. Skúšal to tým “určite som roztrieskal mobil, rozbil som termosku…” Hodnotiaca komisia mu to nezhltla a kvôli týmto pokútnym pokusom mu udelila iba jeden bod – predsa len pád je pád. Ale body navyše? Za čo? Termoska sa teší dobrému zdraviu a mobil nemá ani škrabanec. Nakoniec mu porota dodatočne udeliila ďalší bod, pretože tá termoska to jemne odniesla – trochu ju ohlo.

Nejde mi vkladať obrázky – pustí ma k tomu, ale potom nič nevykoná. Takže musíte byť trpezliví…

Čerešničky akcie:

Jelenská jaskyňa (Jaskyňa pod Jeleňom): Je 25 – 27 m dlhá (rôzne zdroje – rôzna dĺžka) puklinová jaskyňa, ktorú vytvorila erózna činnosť podzemnej vody. Síce nemá kvapľovú výzdobu, ale sú tu malé krasové útvary a na svoje si prídu aj milovníci netopierov, pavúkov a nočných motýľov.

Omšenská Baba: Umožňuje pekný výhľad do okolia. Na vrchole je umiestnený dvojkríž. Žije tu u nás vzácny a prísne chránený chrobák fúzač alpský.

Keď som v pondelok Jozefovi povedal, že k akcii napíšem aj ja pár viet povedal mi, že to je zbytočné, že po takej dobe po akcii to už nebude nikto čítať.
No ja som sa aj tak rozhodol, že k nej niečo napíšem. Sám som zvedavý, či bude mať pravdu.

Túto akciu sme „upiekli“ spoločne s Jozefom. Tajne sme dúfali, že nebudeme jediní účastníci. Určité nádeje som vkladal do Romana, ale Jozef ma informoval, že Roman ešte nie je fit. Také malé váhanie som pozoroval aj u Rada, avšak nepotvrdilo sa. Zostali sme sami dvaja 

Keď som v to ráno vstal nažhavil som sporák a už sa vínko varilo. Však viete – škorica, klinčeky – všetko muselo byť tip-top. Romanovu latku kvality treba dodržať. Ešte som si voľačo energetické hodil do ruksaku a bol som pripravený. Nezabudol som na návleky, ktoré som si pred časom zaopatril a dnes mali premiéru. Potom už prišiel Jozef a mohli sme vyraziť.

Trasu sme mali pripravenú dokonale. Nakoľko neviedla po turistických značkách, zahrali sme sa na kresliča trás na Hikingu. Vytýčili sme si veľkolepé ciele – až štyri vrcholy a skoro 20 kiláčov. Odvážne. No realita bola úplne iná.

Vyrážame. Po uličkách mestečka pohoda. Sneh ujazdený, udupaný. Opúšťame Vrbové. 3800 m až po Baraní dvor ešte stále pohoda – ušliapaný, ujazdený sneh. Tu zrazu pred nami brána a „súkromný pozemok“. Sme nútení odbočiť a ísť popri plote. Pohodička skončila. Od tejto chvíle sa my stávame prešľapávačmi cestičky. Náš spoločník sneh nám nič nedaroval zadarmo. Jeho veličenstvo sa miestami vyšplhalo až pod kolená. Ale s tým sme rátali. Preto sme si dva krát urobili vínnu zastávku. Jozef poznamenal, že vínne zastávky boli za účelom oblbnutia našich zmyslov, aby sme nevnímali namáhavý sneh. Musím priznať, že to určitý čas pomáhalo, ale neskôr sa účinky akosi vytratili. Ponaučenie – nabudúce brať so sebou väčšie množstvo oblbováku 

Hoci sme mali trasu dokonale nakreslenú, ani náhodou sa nám nedarilo sa ju dodržať. Našim hlavným priateľom bola improvizácia a samozrejme moja GPS v mobile a prirodzená navigačná schopnosť. Dúfam, že to bolo teraz bez smiechu Nejakým zázrakom sme našli prvý vŕšok Kamenicu. O trochu neskôr nám pomohla lesná cestička. Aj na nej sme spáchali jeden omyl – nesprávne sme odbočili. V tejto chvíli nezištne pomohla GPS, ktorá nás doviedla až na Orlie skaly – najkrajší bod našej trasy. Pekné výhľady sme si patrične užili. Nakoniec to boli jediné, ako sa neskôr ukázalo.

Pokračovali sme ďalej. Div sa svete. Stretli sme dvoch šialencov, ako spomínal Jozef, neozbrojených poľovníkov. Po družnom rozhovore nám poradili, aby sme na „obe Pece“ nešli. Po prvé zle sa hľadajú a po druhé sneh bude hlboký. Nechali sme si poradiť. Ešte nám poradili na spiatočnej ceste využiť ich stopy. Vykúpenie pre nás bol príchod na cestu pred Baraním dvorom. Odtiaľ to bolo až ku mne iba dole a to bolo dobré, lebo Jozef už pociťoval problémy s kolenom. Aj ja som mal už toho dosť. Ten sneh nám obom dal zabrať. Už dlho ma nohy z turistiky tak neboleli ako teraz. Cítil som sa, ako by som celý deň šliapal kapustu I tak som rád, že sme na akcii boli.

Ďakujem Jožovi za spoločnosť.

Dnes nebolo takmer nič tak, ako malo byť, snáď okrem základného tábora – Vrbového:

• aby sme sa vôbec dostali z Vrbového, nasadili sme nejaký ten meter pred vyjdením z mestečka paličky
• čakali sme, že sa budeme už hneď za mestečkom brodiť v snehu, ani omylom, odhrnuté až po Baraní majer
• pri obchádzaní Baranieho majera sme sa už brodili, sneh nám v priemere siahal do poly lýtok, občas menej, občas až pod kolená
• myslíte si, že Baraní majer je majer? Omyl, je to obora, a preto sme ho mali problém obísť – veľmi dlhý plot!
• podľa mapy na hikingu nie je vrch Kamenica zalesnený, doteraz si neviem vysvetliť, ako to, že pri snehu do poly lýtok mi občas tá „tráva“ udierala do očí
• Orlie skaly boli tam, kde mali byť, tu niet čo vytknúť
• Za Orlími skalami sme stretli dvoch neozbrojených polovníkov na prechádzke, ktorí nás poučili, že Baraní majer nie je majer a ak by sme ho chceli obchádzať z druhej strany, je to ešte dlhšie… Zároveň nás upozornili na množstvo snehu a ak nepoznáme Veľkú pec, teraz keď je všetko zasnežené, ani tam netrafíme… Preto sme sa rozhodli dnešnú trasu skrátiť
• takže namiesto 4 cieľov sme dosiahli 2 (Vrch Kamenica a Orlie skaly), ostatné si nechávame na jar alebo leto s tým, že základný tábor bude trochu na inej svetovej strane

Po prvé.

Naozaj som očakával početnejšiu účasť Trasa nebola až taká náročná. Ľúto mi je, že choroba skolila dosť aktívnych členov Romana a Maroša. Tiež som očakával, že sa zúčastnia aj Ivanka s Mariánom, no nestalo sa tak pre nejaké príčiny. Očakával som aj ďalších no pracovné povinnosti nepustili. Veľká škoda, ale čo sa dá robiť.
Naopak potešilo ma, že pribudol neplánovane jeden člen výpravy. Rado priviedol sestru Danku a plánovaného Petra. Bolo to skvelé oživenie radov nášho spolku. A musím poznamenať, že boli veľmi zdatní. Klobúk dole. Z rozprávaní počas túrky bolo počuť, že aj ony majú čo to odchodené.

Po druhé.

Absenciu Romanových služieb som dôstojne zastúpil. Počas trasy sme mali dve vínne zastavenia. Na zimných turistikách sa osvedčila Romanova tradícia podávať varené vínko. Bol som poverený dodržať túto tradíciu. Prvé vínne zastavenie bolo už na začiatku pri zámku Smolenice. Mňa osobne toto zastavenie riadne nakoplo, ale hlavne zahrialo. A zahrialo až tak, že som neskôr vytiahol mobil a pasoval sa do role „navigátora“. Chcel som ukazovať ostatným správny smer postupu. Podaktorí, hlavne znalí členovia navigačnej problematiky už tušili, čo bude nasledovať Nejeden člen si spomenul na dezorientačný beh za spevom ruskej sýkorky v pohorí Burda Ale hlavne že bolo veselo, že?

Po třetí.

Po výživnom stúpaní Čertovým žľabom sme dorazili do sedla Záruby. Doteraz sme stretali húfy turistov. Ale to sa zmenilo hneď, ako sme odbočili smerom na Čelo a Veterlín. Chvíľku sme museli stúpať než sme dorazili na Čelo. Čakalo nás tu prekvapenie. Nachádza sa tu zakrytý vstup do druhej najdlhšej jaskyne na Slovensku, ako poznamenala Danka. Zápis do vrcholovej knihy obstarala tiež Danka – ďakujeme. Ozaj nespomenul som Lenku a jej psíka Poppyho. To je štvornohý člen spolku, ktorý má tento rok viac odšliapané v rámci akcií spolku ako „náš Miro“
Počas hrebeňovky z Čela na Veterlín sme zažili aj krúpo-sneženie, silný vietor a nádherne hrejúce slniečko. Proste všetko na čo si spomenieš.

Po štvrté.

Dorazili sme na najvyšší bod trasy Veterlín. Zároveň to bolo naše druhé vínne zastavenie a prvé medovinové zastavenie. Z Veterlína sú za priaznivého počasie nádherné výhľady. My sme boli nimi odmenení. Nevadil nám ani silný vietor. V zákryte stromov sa dalo prežiť aj to. Prestávku sme využili aj na posilnenie. Peter s Dankou nás ponúkli vianočnými koláčikmi, Lenka zase vynikajúcimi oškvarkovými pagáčikmi. Rado vytiahol sušené ovocie a Jozef spomínaný „tekutý med“ Každí prispel niečim a vytvoril tak výbornú atmosféru na tejto silvestrovskej akcii, ktorá sa nám určite vryje do pamäti.

Po páté.

Čakal nás len zostup dole. Absolvovali sme ho bez ujmy na zdraví. Pár udelených bodov za umelecké dojmy pri rôznych malých nehodách nestoja za reč. Nič veľkého na tomto poli sa neudialo. Hoci bolo vďaka mäsovému výstupu na Záruby na chodníčkoch blata dosť, my sme sa nijak „eroticky“ neprejavili. „Eroticky“ – rozumej pošmyknutie na blate a následný pád doň. Vari ste si nemysleli niečo iné
A tak sme vo výbornej nálade a s príjemnými pocitmi dorazili do nášho cieľa k autám pri kostole. Cestou domov sme sa ešte zastavili tradične na kapustnicu v Smolenickej reštaurácii Dvor u Sedliaka plus. Tu sme však nepochodili, lebo práve zatvárali. Zostalo nám len sa rozlúčiť, zaželať si všetko dobré do Nového roku a pobrať sa domov.

Po závěr

Ďakujem všetkým za účasť, skvelú náladu a príjemne prežitý turistický deň. Za mňa – som rád, že som sa zoznámil s ďalšími príjemnými ľuďmi, ktorí sú pozitívne naklonení turistickým aktivitám. Ešte raz ďakujem.

Vincent síce nie je prihlásený, ale bude. Na jednej z predchádzajúcich akcií totiž zadrel, že ak na 1. ročníku Silvestrovského výstupu nebude varené víno, on nepôjde. Týmto sa dobrovoľne prihlásil, že sa postará o varené vínko. Opovážil by sa chýbať!

Malá otázka, môže aj Poppy?

Ďalšia z nekonečnej série Ľahkých zimných turistík:

Ďeň pred akciou dávam pre istotu nabíjať batérie do fotoaparátu. Veď človek nikdy nevie. A ajhľa, čo sa nestalo. Dobíjanie batérie spôsobilo mnohým známy efekt zapálenej cigarety. Keď autobus nie a nie prísť, stačí si zapáliť a tak zo dva krát potiahnuť a autobus len tak prifrčí. Do pol hodiny som mal telefón od Maroša na tému ako ráčim využiť svoj zajtrajší deň. Zlomil ma pomerne rýchlo. Očakávali sme síce blato, ale tak dávno sme nikde neboli, že toto riziko proste akceptujeme. S opekaním tentokrát nepočítame, pretože netušíme, koľko snehu bude v hore – bojíme sa, aby sme mali s čím zahasiť oheň.

Auto zaparkujeme na tradičnom mieste. Začíname výstup. Pri dosiahnutí asi 400 výškových metrov nás začína sprevádzať sneh. Zatiaľ je to dobre, príliš zablatení nie sme a teraz nás sneh očistí aj od toho mála blata. Navštívime Veľkú Dolnosokolskú jaskyňu. Hľadanie netopierov nie je úspešné. Nám to však na nálade neuberie. Odtiaľ je to už len kúsok do Malého Tibetu.

Postupujeme zasneženou krajinou. Cítime sa ako v rozprávke. Toto nik z nás nečakal. Rýchlo si zvykáme na novú situáciu. Zvykáme si tak rýchlo a intenzívne, že pohľad z Visiacich skál dole do doliny nás šokuje. Vidíme priepastný rozdiel medzi oblasťou snehu, kde vládne zima a dolinou, kde vládne zeleň. Tam asi stále vládne jeseň, alebo že by už jar?

Zamrznutý a veľmi pekný bol úsek medzi Trhovičnou lúkou a Marhátom. Je to síce do kopca, ale chýbajúci dych nás aspoň nútil viac obdivovať to čaro naokolo. Na vrchole Marhátu sme ani omylom neboli prví. O to nám ani nešlo. Čakali sme, že tam niekto bude, ale nie okolo 20 ľudí. Keďže sme mali zo sebou Popiho, ktorý dokázal dávať naraz pozor iba na dvoch členov výpravy, tak sme sa rozdelili na dve skupinky a na vyhliadkovej veži sme sa prestriedali.

Keďže vonku vládne zima, aspoň tam hore, v horách, tak sme sa zbytočne nezdržiavali a zahájili sme zostup. O kultúrny program sa nám postarala príroda. Pod čerstvým snehom bola vrstva staršieho a čiastočne zľadovatelého snehu. Takže na svoje si prišla aj hodnotiaca komisia. Samozrejme najdôležitejší bol umelecký dojem a vážnosť zranenia.

Cestou dole sme čakali, kedy príde to blato. Boli sme s týmto faktom zmierení. Pri zostupe máme šťastie. Kde nebol sneh, boli kamienky, tráva alebo lístie. Občas zriedkavo bolo aj blato, aby sa nepovedalo. Asi to príroda tak zariadila, keď už sme to my ľudia očakávali. Takže tí, čo ste kvôli blatu nešli, urobili ste dobre, pretože predsa len na malých úsekoch bolo blato.

Túru v aute som ukončil poznámkou „počas celej akcie som si hovoril Jožo toto si zapamätaj, to napíšeš do popisu akcie“, žiaľ zakaždým som si zapamätal iba tú prvú vetu (aby som si niečo zapamätal), preto mi prepáčte, že som zase varil iba z vody a fotodokumentácie.

Takže čo dodať k tejto akcii. Snehu bolo požehnane, tiež hmly a nevedomosti. Rozhladnu sme ani len neuvideli a o ceste na Klenovú sa nám mohlo snívať. Tak sme si to obišli a išli domov. Na jar nám zostáva výzva túto zradnú horu pokoriť opäť.