Detail turistickej túžby Veľký Manín z netradičnej strany

Úvod

Je 14.1. – piatok. Stretám Jozefa a okamžite útočím. Vehementne tlačím na Jozefa a žiadam ho „aby sa roztúžil“. Nóóóóó, pozor. Tak to nie je, ako si myslíte. Jozefa som požiadal, aby sa roztúžil turisticky. A vyšlo to. Nakreslil trasu, priamo pred mojimi očami. Okamžite som sadol na lep. Pýtam sa ho, „šupnem ju hneď na web“? A on že nie, že počkáme, ako sa vyvinie počasie. Dohadujeme sa, že počkáme do pondelka. Každý deň od piatka až do toho pondelka som sledoval počasie pre Záskalie.

Je pondelok a Jozef zas splieta niečo o počasí. Ide ma roztrhnúť. Pýtam sa. Tak ideme alebo nejdeme! A on zase – počkáme do zajtra. V utorok už môjmu nátlaku neodolal a dovolil mi jeho túžbu zhmotniť v turistickú akciu. Možno zabral môj argument. Tvrdil som mu, že naši turisti musia mať priestor sa rozhodnúť a nie dostať možnosť prihlásiť sa na poslednú chvíľu. A to je vlastne anabáza rodenia sa tejto akcie. Ostatné ste zažili už sami.

Na štarte

Dorazili sme do Manínskej chatovej osady. Parkovisko skoro plné. Nie sme tu sami. Chvíľu po nás prichádzajú aj naše severské kvetinky. Nebolo to jednoduché, lebo tesne minuli cieľ, ale spravil to jeden presne cielený telefonát. Stojím na hlavnej a keď vidím prichádzať modrý golf hrám sa na dopravného policajta. Vodičke DARINKE mávadlami ukazujem, kde ma odbočiť. Konečne sa trafili. Hurááááááááá – sme kompletní. Inak. Dovoľte mi, aby som privítal Darinku, Ľudkinu priateľku na turistickej akcii spolku PAT a MAT. Predbehnem a už teraz môžem napísať, že Darinka bola z našej akcie veľmi nadšená a už teraz sa teší na ďalšie pokračovanie. Týmto ju v mene spolku vítam a pozývam, ak bude chcieť ísť, na ďalšiu turistickú akciu.

Aby som nezabudol. Prebehlo aj „štartovanie“ našej turistickej mašinérie S grandióznosťou, jemu podobnou, sa o ňu tradične postaral Roman. Prezradím, že nebol sám, ktorý sa staral o ustavičné držanie potrebnej nálady, aby sme s ľahkosťou prekonali všetky nástrahy trasy. A verte – nebolo ich málo. To, že si Dušan opäť splnil funkciu prvotriedneho pojazdného baru na jednotku už ani nemusím opakovať 

Prvé zastavenie

Už kúsok „za dedinou“ sme na chvíľu zastavili. Nie že by sme nevládali, ale stopku nám vystavili prvé nádherné výhľady. To ozajstné zastavenie sa uskutočnilo pri prameni „Kyselka na pasienku“, kde sme na pár minút obsadili oddychové miesto so sedením. Trocha sme sa posilnili a podaktorí, tí ktorí mohli, odľahčili Romanov batoh o obsah termosky. Roman opäť nesklamal a priniesol biele varené. Okrem teplého čaju, je to ďalšia blahodarná tekutina, ktorá vie človeka zahriať a nakopnúť. Každý si niečo zobol a vypil podľa chuti. Potom sme pokračovali.

Druhé zastavenie

Cesta k druhému zastaveniu bola priam rozprávková. Vŕzgajúci sneh pod nohami, zohrievajúce lúče slniečka a sem tam vetríkom popohnané snehové vločky, nám padali z výšky na hlavy a občas aj za krk. Nikomu to však nevadilo. Bola to neskutočná nádhera. Už dávno som nezažil také pravé zimné prostredie. Na lúke pod Maníncom sme zabrzdili svoje kone. Dôvod bol jasný. Pekná rovná lúka, kopec nepošliapaného panenského snehu. Na tvorbu „anjelikov“ ako stvorené. Nevadil nám ani studený sneh. Každý si chcel „vyrobiť“ toho svojho anjelika. Najviac si to užíval Ivanov dron z výšky. Ako správny „člen“ spolku si túto krásu nenechal iba pre seba. A tak sa jeho zábery pravdepodobne objavia v Jožovom videu. Už teraz sa teším.

Tretie zastavenie

Cesta k nemu bola najnáročnejšia. Možno nie až tak pre iných, ako pre mňa. Výživný stupáčik nás riadne preveril. Jeho klzkosť a nepredvídateľnosť nás stále udržiavala v strehu. Možno som na chvíľu aj oľutoval, že som si nezobral paličky, ale moja tvrdohlavosť, ako poznamenala Marika, mi to nedovolila. Povedal som si (doma), že si zaobstarám nejaké „kočky“ hop „mačky“ a pri ďalšej takejto turistike si ich pribalím do ruksaku.

Ťažko, ťažko, ale nakoniec bez ujmy na zdraví sme všetci dorazili na vrchol Veľkého Manínu. Náš predvoj (Jozef a Dušan) bol na vrchole už pár minút a vytrpel si „hrejivý“ vietor. Práve teraz si prišli na svoje všetky možné hrejivé nápoje. Čaj a varené vínko malo cenu zlata. Okrem vodičov nik nepohrdol.

Po dobu, ktorú sme na vrchole strávili prišlo pár „nadšencov“. Stroho (rozumej na zimu nedostatočne) oblečená dievčina bola slabý odvar, čo prišlo po nej. Z druhej strany pribehol chlap v trenírkach a hore nemal tiež nič moc oblečené. Bŕŕŕŕŕŕŕŕ, až ma zamrazilo. Sekundu postál, ťukol do „športových hodín“ a bežal späť. Niéééééééééééé – na toto ma nikdy nedostanú!

A keďže vietor silnel a my sme boli ochotní ďalej postáť už len kvôli spoločnej fotke, pobrali sme sa ďalej. V chumelici sme odchádzali a tešili sa na nejaké závetrie. To prišlo pod rázcestníkom – Vápencová jaskyňa.

Štvrté zastavenie

Na chvíľu sme sa zastavili. Vietor už až-tak nafúkal a bolo treba doplniť energiu. Marika vytiahla asi „metrovú“ čokoládu. Neviem odkiaľ vedela, ale presne trafila moju obľúbenú karamelovú. Kto nejedol čokoládu, ako keby nebol A tak sme úspešne odľahčili aj Marikin ruksak.

Pri rázcestníku Vápencová jaskyňa nastala dilema. Vietor bol skoro neznesiteľný. V našej družine sa objavili pochybovači, či dodržať pôvodný plán trasy. Tu bolo treba rázne zakročiť a tvrdo odraziť rodiaci sa odpor. Ide sa ďalej! Plán nepustí. A tak všetci svorne posúvali svoje nohy po nakreslenej trase. Verím, že po návšteve všetkých tých krásnych výhľadových miest všetci uznali, že to bola správna voľba.

Piate zastavenie

Zastavení bolo viac, ale zhrniem ich do tejto jednej state.

Ako prvý sme zažili krásny výhľad na Malý Manín. Skonštatovali sme, že je síce menší, ale v prudkosti je podobný ako Veľký. Len tak v tichosti pśśśśśś, sme mu sľúbili , že ho čoskoro navštívime. Z tohto miesta je vidieť aj kus z pohoria Javorníky.

Na ďalšej vyhliadke sa nám odkryl pohľad na Kostolecký dóm, Kostoleckú tiesňavu a Bosmany. Aj tieto miesta budú cieľom rovnakej budúcej akcie. Na tomto výhľadovom mieste sme sa zvečnili v spoločnej fotografii a pokračovali ďalej.

Opodiaľ nám na tvárach vykúzlilo údiv Manínske skalné okno. Je to pekný útvar / otvor a tak sme ho vyplnili svojimi telami a ukryli do čarovnej skrinky. A vy ostatní, ktorí ste na tejto akcii nemohli byť, si ho teraz môžete v teple svojho domova prezerať a kuť svoje plány, ako a kedy ho navštíviť.

Posledným zaujímavým miestom bola Partizánska jaskyňa. Nie všetci sme v nej boli. Terén k nej bol exponovaný a nie každý našiel odvahu navštíviť ju. Popravde. Ja už mám jej návštevu za sebou, a tak som len zdokumentoval, ako sa „naši“ vracajú z nej.

Šieste zastavenie

Cesta dole do Záskalia bola zaujímavá, strmá, šmykľavá, no chvalabohu bezúrazová. Dedinou sme len tak preleteli a tešili sa na trasu vedúcu Manínskou tiesňavou. Kto tu ešte nebol, tak vedzte, že je to najužšie miesto na Slovensku a je veľmi jedinečné. Treba navštíviť.

Čerešničkou na torte bolo kúpanie sa v jazierku Manínskeho kempu. Je to naozaj silný zážitok. Voda dnes mala odhadom 10°C a dala sa v pohode vydržať. A verte, že som si to veľmi užíval. Bola to paráda. Onoho času v januári roku 2018 som sa nechal Romanom prehovárať, aby som sa okúpal. No dnes som ani na chvíľu neváhal a po hlave vstúpil do blahodarného kúpeľa. Ani trocha neľutujem. Myslím, že to isté si povedali po kúpeli aj Ľudka, Roman a Jozef. A samozrejme aj náš plavecký inštruktor „pán kačička“ Bolo to dôstojné zakončenie našej skvelej turistickej akcie.

Záver

Som rád, že som spoznal skvelú Darinku.
Som rád, že som opäť videl Ľudku a Mariku.
Som rád, že Jožo vymyslel znova jedinečnú akciu.
Som tiež rád, že som bol so svojimi skvelých priateľmi zo spolku.
Proste a jednoznačne som rád…

Nabudúce pri ďalšej skvelej turistickej akcii dovidenia.

Kto by to povedal, že zrovna akcia na Veľký Manín bude lákať toľko členov spolku. Možno svoje zohralo aj počasie, ktoré sľúbilo trochu snehu a nejaké výhľady. Možno za to môže aj tá čerešnička na konci – kúpanie sa.

Začína to nevinne. Je to tu samé chi-chi-chi a cha-cha-cha. Čiastočne za to môžu Romanove vtipy a Ivanove veselé príhody a čiastočne terén. Zatiaľ stúpame hore iba pozvoľna. To sa však zmení. Sľubuje to aj názov vrchu Veľký Manín. Nielen Veľký, ale aj strmý. Strmosť kombinovaná zo snehom… až tam asi začne tá pravá zábava.

Vincent padol. Už mu to ani nepočítame. Dušan má čiapku od snehu. Asi je ten správny čas si obuť nešmeky. Keď som pri obúvaní nešmekov stál na jednej nohe, šiel som k zemi aj ja. Vďaka nešmekom to bolo prvý aj posledný krát…

Výstup na Manín v týchto podmienkach je náročný. Vo výprave sa začína v nestráženom okamihu zmáhať reptanie. Dokonca padne aj otázka „Kto túto akciu vymyslel?“ Ja, a vďaka nešmekom som v bezpečnej vzdialenosti od ostatných. Reptanie však neprepukne do otvorenej vzbury. Vďaka Ivanovi a Romanovi.

Napriek tomu, že som bol dostatočne ďaleko od ostatných, som potrestaný. Prichádzam totiž prvý na vrchol a tam fúka. Riadne. Dlho tu veru nevydržíme. Dorazili ostatní. Moju kožu zachraňuje nalievanie tradičného teplého nápoja. Kto dopil neváha a po spoločnom fotografovaní zahajuje zostup na záveterné miesto. Tam čakáme ostatných.

Postupujeme ďalej. Smerom na útulňu Severák. Čím bližšie sme, tým viac sa do nás opiera vietor. Asi preto dostala útulňa zrovna toto meno. Chvíľu váhame. Naše váhanie využíva vietor a ešte viac sa do nás oprie. Už sme dováhali. Žiadna útulňa dnes nebude. Nabudúce.

Rozmýšľame, či navštívime i vyhliadku, skalné okno a jaskyňu. Viacerým na tvárach vidieť, že sa im moc nechce. Radi by zostúpili dolu do tepla po žltej. Majú smolu. Vincent si totiž všimol okoloidúci pár, ktorý nezaváhal. A keďže to aj bolo tak nakreslené…

Ideme znovu do kopca. Vyhliadka pred nami. Krásne výhľady spôsobili, že vetrisko na chvíľu nikomu nevadí. Ale iba na chvíľu. Pokračujeme ďalej. Je to lepšie a lepšie. Totiž klesáme do závetria. Potom sa to na chvíľku zhorší. Niektorí klesajú trochu rýchlejšie, ako by chceli. Našťastie sa môžu chytať blízkych stromov. Kĺže to. Baby občas zvísknu ako za mlada…

Ten malý kúsok do jaskyne vyzerá všelijako. Vyzerá, ale neodradilo nás to. Keď už sme tu. Pomaly, opatrne dosahujeme aj tento cieľ. Počas zostupu si ostatní môžu vychutnať pohľad na Bosmany a Kostolecký dóm. To budú niekedy v blízkej budúcnosti naše ďalšie ciele. A aby to bolo aspoň také náročné ako výstup na Veľký Manín, spojíme to s výstupom na Malý Manín. To bude zábava…

Cez tiesňavu tentoraz len prejdeme. Nechceme sa tu príliš zdržovať. Je pokročilý čas a my chceme stihnúť aj kúpanie sa. A navyše na ceste je kašovitý sneh, ktorý trochu kĺže a občas nás obehne nejaké auto. Veď my sem ešte niekedy zablúdime.

A je to tu. Vincent ako prvý začína plavecký výcvik spolku Pat a Mat. Je v dobrých rukách. Inštruktor kačička na neho dáva dobrý pozor. V nestráženom okamihu sa do vody dostal aj Roman. A nakoniec to mal inštruktor kačička obzvlášť ťažké. Musel nás vo vode ustrážiť rovno troch… Je to skúsený inštruktor, takže to dobre dopadlo. Kým sa Ľudka prezliekla, už aj sme šli z vody von. Nie že by sa tak dlho prezliekala, ale tá voda naozaj nebola nejako extra teplá. Našťastie ani nejako extra studená…

Povie mi niekto, prečo nie je možné okomentovať niektoré fotky?
Niektoré si to priam vypýtali, keď som si ich pozeral a čítal ich popis  

P.S.: Jozef, bravóóóóóóóóó­óóóóóóóó Už teraz sa teším na ďalšiu akciu, ako malý chlapec

Škoda Roman, že sa nemôžeš zúčastniť Prajem rýchle uzdravenie.
Ďakujem Ti za želanie a do skorého videnia Roman.

PLAVKY!!!!?? NO JA SOM PRE KAžDú SRANDU!!