Vinco
Úvod
Už štrnásť rokov brázdim pohoria na Slovensku. Nezdá sa to, ale je to tak. Dokonca aj v Tribeči som už niekoľkokrát bol (pred touto akciou to bolo 8×), no nikdy som sa nedostal na Zobor, tobôž na vzdialenejšiu Žibricu. V tichosti som závidel našim „Zoborovcom“ – Ivanke, Mariánovi, Marošovi a teraz už aj Aďke, lebo že vraj aj Aďka chodila často na Zobor. To som sa dozvedel až na tejto akcii. Aj som sa často hanbil, keď o Zobore naši rozprávali. A tak som za tým všetkým spravil hrubú čiaru a naplánoval túto akciu. Chcel som ňou zabiť dve muchy jednou ranou, preto aj Žibrica.
Od stredy, keď som túto akciu vložil na našu stránku sa počet prihlásených akosi nehýbal. Vedel som, že Inka s Lubom pôjdu určite, ale nádeje som vkladal aj do ostatných členov, ktorí sú v poslednej dobe relatívne aktívny. Nakoniec mojej ponuke podľahli len Aďka s Marošom. Ony, ako praví Zoborovci pojali túto akciu ako povinnosť a v podstate som úprimne rád, že sa prihlásili. Navyše, keď sa nedeľa črtala ako ideálny čas na turistiku. A presne to sa do bodky splnilo.
Nakoniec spomeniem, že smer trasy som od pôvodne naplánovanej otočil opačne. Nechal som si poradiť od Maroša, ktorý mi to písal v komentári dole. Mal pravdu v tom, že šplhať sa na prudkú Žibricu je lepšie na začiatku túry ako na konci, keď je človek už relatívne unavený.
Putovanie
Prvé zastavenie – Žibrica
Keď sme v Podhoranoch pod viaduktom odstavili autá, akciu sme opäť dôstojne naštartovali. V podstate od začiatku putovania nás viedla žltá turistická značka. Najprv naše kroky viedla nenáročným stúpaním po príjemnej ceste s výhľadmi. Než sme sa definitívne ponorili do lesa panoráma nám ponúkla výhľad na vrch Hôrka s malou rozhľadňou. Práve ona nám na konci putovania ponúkla pekné výhľady na okolie s pohľadom na obec Podhorany.
Cca po dvoch kilometroch kráčania nás pri rázcestníku Pod
Dlhou skalou zviedla červená turistická značka, ktorá
zároveň vedie Ponitriansku magistrálu do Nitry ku
kasárňam – do jej konca. A ako to býva, ísť po červenej nie je med
lízať. „Červená“ sa nám akosi neprimerane zodvihla a riadne nám
naplnila pľúca kyslíkom. Aj lýtka a stehná sa nám neprimerane zapálili
Avšak my, členovia turistického spolku PAT a MAT sa nerady vzdávame a
bez zbytočných kritizujúcich slov na adresu tvorcu trasy sme vyšliapali až
na vrchol. Odmenou pred samotným vrcholom Žibrice nám bola parádna vyhliadka
s hojdačkou, ktorá nám s hrdosťou ukázala pekné výhľady a nasledujúcu
trasu na náš druhý bod zastavenia – Zobor a Pyramídu.
Žibrica je od vyhliadky na skok. Po ďalších sto
metroch kráčania nám Žibrica ponúkla svoju pohostinnosť. Na vrchole je
lavička, malý stôl, ale aj malé ohnisko pripravené splniť túžby
každého opekača. My sme služby ohniska nevyužili hoci Lubo spomenul, že
bol nachystaný aj na opekanie. Dnes bolo síce pekné slnečné počasie skoro
bez obláčikov, ale zároveň fúkal aj dosť silný vietor a tak sme na
vrchole pobudli iba nevyhnutnú dobu. Na vrchole je inštalovaná aj vrcholová
kniha. No tá sa zápisu odo mňa nedočkala 
Zato naša klubová nálepka
pribudla na jej domček. Nakoniec spoločná fotka odštartovala naše
pokračovanie na trase.
Druhé zastavenie – Zobor a Pyramída
Ďalšie bezprostredné pokračovanie po Ponitrianskej magistrále sa postaralo o zážitok. Presne ako hovoril Maroš na začiatku. Žibrica nie je príjemná ani z jednej strany. Je jedno odkiaľ kam pôjdeš. Takže sa naše nohy potykali s kvalitným sešupom dole. Navyše to klesanie bolo okorené kvalitným kamením. Čo však bolo lepšie je to, že nám klesanie už ponúklo aj výhľady. A tie boli naozaj pekné, pôsobivé. Stále sme mali na očiach aj náš nasledujúci cieľ.
Asi po päťsto metroch klesania sa konečne cestička umravnila a ponúkla
nám veľmi príjemné putovanie po lúke. Bol to balzam na nohy. Za
Sedlom pod Žibricou sme opäť vstúpili do lesa a
ten sa našim spoločníkom stal až na Zobor. Bolo to putovanie pravým
hrebeňom. Tak ako sa na hrebeň patrí to bolo hore-dole. Medzi tým nálada
medzi nami stúpala, debaty sa rozohnili až tak, že sme zabudli odbočiť na
vrch Haranč, ktorý som mal v pláne tiež
navštíviť. Moji spoločníci sa na vlastné oči presvedčili, že aj Vinco
vie byť občas tvárny a tolerantný a je ochotný zmeniť, alebo vypustiť
z trasy nejaký ten malilinký úsek Nestáva sa mu to však príliš
často, na to zoberte jed. Alebo, nezvykajte si na to 
Išli sme hore-dole, hore-dole, hore-dole, až tu zrazu majestátny
Zobor. Huráááááááá. Já Vinco a aj moji
spoločníci konečneeeeeee na Zobore. Som naozaj hrdý a už sa pred
„Zoborovcami“ nemusím hanbiť 
Pekný bol z neho výhľad. To sa musí
nechať, ale nebol to ten najkrajší. Ten nás čakal ešte neskôr. My sme na
vrchole zanechali opäť klubovú nálepku a poctili sme vrchol aj spoločnou
fotografiou. Na Zobore však dosť fúkalo a tak naše nohy zavelili „Hor sa
k Pyramíde“.
Pred klesaním z vrcholu, v časti kde rastú nádherné a zaujímavé borovice, sme sa pokochali najkrajším výhľadom na Pyramídu. Nasledujúcich cca päťsto metrov vedie najprv dole, ale potom už jemne hore k Pyramíde. Dnes sme tu stretali kopec ľudí. Pripadal som si ako na „Václaváku“ a to mi Maroš hovoril, že to nie je ešte vrchol. Že vraj v lete pri Pyramíde býva o dosť viac ľudí. No Zbohom. Ja práve takéto preplnené destinácie nemám rád. Jedného človeka, ktorého som stretol bol však mne známi. Po sto rokoch som opäť uvidel Michala D. a prehodil s ním pár viet. Bolo to pre mňa príjemné stretnutie a som úprimne rád, že radosť bola obojstranná. Michal, rád som Ťa stretol a porozprával sa s Tebou. Prajem Ti všetko dobré, hlavne pevné zdravie a keď Boh dá, možno sa ešte na nejakej spoločnej turistike spolku stretneme.
Pod Pyramídou sme zasadli do útulného altánku,
kde sme si dostatočne oddýchli a najedli sa. Maroš mi v otvorenom bufete
kúpil kávu, za ktorú som mu nemusel zaplatiť 
Vidíte. Na Pyramídu sa
oplatí chodiť Samozrejme, že sme sa pokochali aj parádnou vyhliadkou na
ďaleké okolie s dominantnou Nitrou. Dnes nám však zážitok zhoršila
menšia viditeľnosť vďaka značnému oparu. Pred odchodom sme využili
ikonické miesto – drevené okno – na spoločnú fotografiu.
Tretie zastavenie – Vrch Hôrka s rozhľadňou
Náučný chodník Hradisko Zobor sme neopomenuli. Práve po ňom viedli naše nasledujúce kroky. Po vale hradiska sa išlo príjemne. Chýbal už len sprievodca, ktorý by nám o ňom čo to povedal. Takto nám zostali ako zdroj informácii iba tabule náučného chodníka, ktoré som si so zvedavosťou čítal a niektoré aj nafotil.
Presne šesťsto metrov sme putovali po náučnom chodníku. Na ďalšiu trasu si nás pod patronát vzala modrá značka a doviedla nás až po rázcestník Tri duby. Tu sme sa na malú chvíľu zastavili. Medzi tým okolo nás prechádzala horda ľudí. Na trávnatý Meškov vrch nás doviedla už „zelená“. Táto časť trasy bola taká oddychová. Žiadne stúpania nás už netrápili. Od tejto chvíle sme prakticky išli len dole. Na asi 15 minút nám neskôr vystavilo stopku parádne oddychové miesto s lavičkou pri soche sv. Urbana z Langres. Tu sme zlikvidovali posledné občerstvovacie zásoby a chvíľa oddychu nám prišla tiež vhod.
Posledným bodom nášho záujmu bol vrch Hôrka so svojou rozhľadňou. Už aj tak pekný výhľad sme si výstupom na rozhľadňu ešte zdokonalili. Pod nami čupeli Podhorany a „nad“ nami sa vypínala majestátna Žibrica. Bol to naozaj pekný pohľad, ktorý urobil dôstojnú bodku za touto vydarenou turistickou akciou.
Záver
Som naozaj veľmi rád, že som nemusel na túto turistiku ísť sám. Hoci som bol odhodlaný, ak sa nik neprihlási, ísť aj sám. Musím a chcem zhodnotiť, že som si túto trasu užil a Vy priatelia Aďka, Inka, Maroš a Lubo, ste svojou prítomnosťou dali tejto akcii nádherný rozmer a peknú atmosféru, ktorú si ja budem veľmi dlho pamätať. Už aj kvôli tomu, že som bol prvý krát na Zobore a to práve s Vami moji priatelia. Ďakujem Vám.
Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví. Na ďalšej turistickej akcii spolku dovidenia.
