Dnes je: štvrtok - 20.6.2024, Meniny má: Valéria
Aktualizované: 19.06.2024

Fotografie z roku 2015



On-line: 6

Akcie: 832

Foto galérie: 663

Videá: 290

Odkazy: 581

Komentáre: 1478

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Dobrá Voda

Dobrá Voda (Hrad)

Leží v pohorí: Malé Karpaty
Kraj: Trnavský
Okres: Trnava
Obec: Dobrá Voda
Nadmorská výška: 320 m n.m.
Rozloha: 8467 m2
Iné názvy: Jokw, Joku, Jókö, Guttenstein, Bona Aqua, Dobrý kameň
Súčasný stav: Zrúcanina hradu, dobrovoľníci vykonávajú záchranné práce
zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto

Zrúcanina hradu Dobrá Voda sa nachádza na skalnom výbežku nad obcou Dobrá Voda v severovýchodnej časti Malých Karpát. Hrad strážil starodávnu cestu vedúcu z trnavskej nížiny cez hrebeň Malých Karpát, ktorá vychádzala z Dechtíc, prechádzala cez Dobrú Vodu a horským priesmykom pokračovala ďalej na sever do bývalého pohraničného územia. Dodnes vedú popri hrade dve „cesty“, jedna do Hradišťa pod Vratnom a druhá na Brezovú pod Bradlom. Hrad sa najprv volal Dobrý kameň, neskôr kvôli výdatným a početným vodným prameňom v jeho podhradí sa názov zmenil na Dobrá Voda.

Hrad bol postavený na mieste staršieho slovanského hradiska. Neskôr, za čias Veľkej Moravy tu stál pohraničný drevený hrádok. Kamenný hrad postavil v prvej polovici 13. storočia magister Aba Veľký, ktorý bol prívržencom Matúša Čáka Trenčianskeho. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1263. Zo začiatku hrad tvorila jedna veža a hradby. Aba, ktorý viedol Matúšove Čákove vojská v bitke pri Rozhanovciach (1312) padol. Po jeho smrti sa hrad dostal do kráľovských rúk.

S tým sa nemohol zmieriť Matúš Čák a v roku 1316 jeho vojsko hrad obľahlo. Pre odhodlaný odpor posádky prišlo k vyjednávaniu s kastelánom hradu. Nepomohlo ani to, že Matúš Čák viedol svoje vojsko osobne. Vďaka vyjednávaniu nakoniec oligarcha dosiahol svoje.

Matúš Čák Trenčiansky bol uhorský šľachtic a vojvodca prezývaný „Pán Váhu a Tatier“. Na vrchole svojej moci ovládal alebo kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev. Pod kontrolou mal západné a stredné Slovensko, časť východného Slovenska a malé oblasti v dnešnom Maďarsku. Za čias Matúša Čáka Trenčianskeho v prípade nebezpečia zapaľovali na veži dobrovodského hradu pozorovatelia oheň, ktorý bol vidieť až na Čachtickom hrade. Odtiaľ nebezpečenstvo signalizovali cez hrad Beckov až do Trenčína.

Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho hrad skonfiškoval kráľ. V roku 1394 daroval kráľ Žigmund hrad s panstvom (k hradu patrilo 10 dedín) sedmohradskému vojvodovi Stiborovi zo Stiboríc, ktorého trvalým sídlom bol hrad Beckov. Stiborovi patrilo 15 hradov, 175 miest a obcí od Oravského hradu až po Modru. Stibor k pôvodnej veži pristaval palác ukončený ďalšou obytnou vežou a obytné predhradie s ďalšou obytnou budovou. Stibor si svojou odvahou a rozvážnosťou vyslúžil medzi vtedajším ľudom prezývku „Železný muž“. Jeho bežným odevom bolo oceľové brnenie. Bol členom Rytierskej spoločnosti draka – Dračieho rádu, ktorý založil kráľ Žigmund podľa vzoru západoeurópskych rádov. Takto spolu bojovali proti odpadlíkom od viery a pohanskému zmýšľaniu poddaného ľudu. Za Stiborovej éry sa objavuje nový názov hradu – Bona Aqua.

Po smrti Stibora II., ktorý nemal mužského potomka, hrad znovu pripadol kráľovi. V roku 1436 kráľ Žigmund daroval hrad svojmu pokladníkovi Michalovi Országhovi. Tento rod vlastnil hrad 130 rokov. Orsághovci z obáv z husitského vpádu hrad rozšírili o opevnenie na západnej strane. Neskôr v dôsledku tureckej hrozby opevnenie hradu opäť prestavali. Najprv zdokonalili opevnenia horného hradu a západného predhradia, ktoré vybavili delovou baštou. Vybudovali ďalší opevnený priestor na bočnom svahu hradného vrchu. Jeho výstavbou vznikol dômyselný prístup do hradu vedený tak, že cesta do horného hradu sa trikrát otáčala a prebiehala pod kontrolou vyššie položených obranných múrov.

Počas tureckých útokov slúžil hrad a jeho múry pre poddaných ako úkryt. Často sem utekali i ľudia z okolitých dedín. Tu však, pod hrubými múrmi zomierali hladom a vo veľkej biede. Nájazdy na dediny robili okrem Turkov aj cisárske žoldnierske vojská, ktoré si rabovačkami nahrádzali nedostatočnú stravu a financie. Turci obec síce vyplienili a smerovali k hradu, aby ho dobili, ale nemali dostatočnú výzbroj a tak hrad nedobili. Panstvo hradu v tom čase sužovala finančná tieseň. Obyvateľstvo kvôli tureckým nájazdom prichádzalo o majetky a nemalo ako zaplatiť dane.

V roku 1567 zomrel posledný mužský potomok rodu Országh a hrad znovu pripadol kráľovi. V roku 1583 panovník Rudolf II. dal hrad Dobrá Voda do zálohu chorvátskemu šľachticovi Jánovi Choronovi z Deveča, záujem o hrad však prejavil aj chorvátsky bán Krištof Ungnad zo Sonnecku, ktorý si na hrad uplatňoval predkupné právo a hrad získal za 70 000 zlatých. Hrad zdedila jeho dcéra, ktorá sa vydala za Tomáša Erdödyho, popredného protitureckého bojovníka. Erdödy si získal rešpekt a uznanie, keď so svojim vojskom o sile 800 mužov rozprášil 8 000 armádu pašu Aliho.

Jeho syn, Krištof Erdödy bol naklonený františkánskemu rádu a dal v roku 1618 postaviť neďaleko Dobrej Vody nad obcou Naháč kláštor sv. Kataríny. Erdödyovci sa o hrad príliš nestarali. Koncom 17. storočia Erdödyovci bývali v mnohých kaštieľoch v mestách a hrad Dobrá voda začal pustnúť. Podľa úradnej prehliadky z roku 1656 bol hrad vo veľmi zlom stave a väčšina výzbroje bola nefunkčná. Zväčša ho spravovali iba panskí úradníci.

Na chátrajúcom hrade sa v roku 1663 ukrývali habáni, ktorí tu našli útočisko pred rabujúcimi Turkami. Mali nedostatok jedla a od hladu tu zomrelo 18 z nich. Za povstania Františka II. Rákócziho v roku 1703 bol hrad veľmi poškodený. Po následnej oprave v roku 1762 ho zasiahol blesk , ktorý spôsobil požiar. Hrad vyhorel a majitelia už nemali záujem ho rekonštruovať. Napriek tomu ešte slúžil ako väzenie pre poddaných. Postupom času bol hrad v takom zlom stave, že v ňom už nemohli ani sedliakov zatvárať.

Keď hrad prevzal v roku 1767 Jozef Erdödy, bol už hrad takmer neobývaný. Žil tu len kastelán a zopár hajdúchov. Zvyšky hradu naďalej slúžili ako väzenie pre poddaných. V roku 1855 sa majiteľom hradu stal gróf Jozef Pálfy. Pálfiovci vlastnili Dobrú Vodu až do polovice 20. storočia, ale o hrad sa už nestarali. Preto sa hrad začiatkom 19. storočia začal meniť na zrúcaninu. Vrch, na ktorom stojí hrad nazývali ľudia šibeničný, pretože tu stávala šibenica, na ktorej vešali vrahov a zlodejov.

Dobrovodčania boli v minulosti vychýrenými pytliakmi, pretože zver z panských hôr im často ničila úrodu. Kvôli pytliactvu vznikali konflikty s horármi. Preto sa začalo s odoberaním pušiek v dedine. Dedinčania cítili krivdu, nahnevali sa a prepadli budovu, v ktorej boli zhabané pušky uskladnené. Okrem zhabaných pušiek však zobrali aj panské pušky. Preto bol do dediny vyslaný oddiel vojakov, ktorí mali za úlohu znovu zhabať pušky. Vojakov museli živiť obyvatelia dovtedy, kým nevrátili všetky pušky. Ich povinnosťou bolo vojakovi poskytnúť mäso, chlieb, posteľ, sviečku a drevo na kúrenie. Za to dostávali jeden toliar, čo im ani zďaleka nepokrylo náklady. Dodnes sa vraj ironicky pripomína, ako sa počas pobytu vojakov zvýšil počet detí v dedine. Vojaci odišli, až keď vypukla cholera, ktorá mnohých ľudí zabila. Vystrašený ľud sa utiekal k Bohu a neustále sa modlil. Panstvo však zakázalo návštevy kostolov aby sa choroba nerozširovala. Preto sa ľud kuríroval tradičným a dostupným liekom – pálenkou.

Legenda o hradnom pánovi: bývalý hradný pán spáchal mnoho zločinov a ukrutností, za ktoré ho dal kráľ uvrhnúť do väznice na jeho vlastnom hrade, kde nakoniec osamotený aj zomrel. Jeho duch však pokoj po smrti nenašiel a preto sa občas zjavuje na hradbách tajomný bludný rytier, ktorý hrozí celému svetu plamenným mečom. Objavuje sa za temných nocí. Za splnu mesiaca sa tu vraj potuluje hradná pani, ktorú zahubila nešťastná láska.

Legenda o kráľovi a chlapcovi: Kráľ Žigmund mal veľké starosti so svojimi veľmožmi, ktorí ho neposlúchali a neustále štvali proti nemu. Pre ich výčiny sa musel vrátiť z cudziny domov. V prvej dedinke zazrel kŕdeľ detí, ako sa hrajú na vojakov. Vladárovi sa najviac pozdával ich smelý vodca. Chlapca si vzal k sebe, dal ho vyštudovať a dospelého zaradil do svojho vojska. Šuhaj sa v kráľovských službách osvedčil, získal zemiansku hodnosť s menom Országh a jeho syn sa stal neskôr pánom dobrovodského hradného panstva.

Hrad a tajná chodba: Podľa ľudových povestí je hrad prepojený so zámkom v Smoleniciach jaskynným systémom prestavaným na prechod. V okolí Smoleníc sa v 30-tych rokoch 18. storočia zdržiaval zbojník Juraj Hrajnoha, pôvodom z myjavských kopaníc. Pochádzal z Jánošíkovej družiny a zbíjal na západnom Slovensku. Raz sa prepadol pod zem a vtedy narazil na jaskynné priestory – tajné chodby. Neskôr ho lapili panskí drábi, bol odsúdený za vraždy a zboj na trest smrti, rozštvrtený a vyvesený na koleso. V okolí hradu sa potulovali aj zbojníci – bratia Peter a Pavol Dubošovci z Dechtíc. Povráva sa, že aj oni poznali tajné podzemné chodby…

Liečivý prameň a hrádok: V Malých Karpatoch medzi Dechticami a Brezovou bol kedysi dávno, pradávno na jednom kopci, bezmála na samom jeho vrchole, veľký a vzácny prameň. Ak ľudia, čo mali vlčiu tmu a v podvečernom šere takmer ani na krok nevideli, si zo dva krát, tri krát umyli v jeho vode oči, videli doďaleka i doblízka ako ten rozprávkový bystrozraký. Prameň pomáhal ľuďom zbaviť sa aj žalúdočných a brušných neduhov. Dokonca i tí, čo ich moril záduch odchádzali od neho ako mládenci či dievky v najlepších rokoch.

Chýr o liečivej sile prameňa sa rozšíril po jednej i druhej strane hôr. Rozprávalo sa o ňom v osadách pri Váhu, pri Morave a aj v pyšnom meste nad Dunajom. Ľudia, čo prichodili z ďalekých krajín, nepýtali sa, kde sú Dechtice alebo Chtelnica, ale kde je tá Dobrá Voda. A tak prischlo vŕšku meno Dobrá Voda. Čoskoro sa tak volala aj osada, zopár drevených domcov, ktoré si ľudia postavili v údolí, aby mohli prenocovať tí, čo to mali ďaleko domov.

Chýr sa rozniesol doširoka – doďaleka, len kieža, ktorý vládol v tých končinách, ako by bol býval celkom hluchý. Mal predsa tu, pri samom Ducovom, najlepšiu vodu v Piešťanoch. „Uverím,“ usmial sa pochybovačne, keď mu o tom znova a znova hovorili, „Keď to aj mňa stiahne z hrobárovej lopaty.“ A vraj ani nemusel dlho čakať. Po mesiaci, po dvoch, začalo ho čoraz väčšmi dusiť. Urobil zopár krokov a ledva dych lapal. Veľmi ťažko sa mu dýchalo aj keď sa na koni niesol. Všelijakých lekárov k nemu nazháňali a tí všeličo radili, lenže nič nepomáhalo.

A tu mu raz jedna jeho slúžka Marína, dievča z Trstína, ktorá sa mu veľmi páčila a ktorej sa často s úsmevom prihováral, povie: „Keby ste boli vaša milosť obyčajný človek, vedela by som istý liek“. „Akože“, zadivil sa, „učení ľudia nevedia a ty vieš?“ „Viem, lenže to je pre obyčajných ľudí.“ „A vari ja nie som?“ „Vy ste pán Vaša milosť. Neveríte, ale keby ste verili…“ „Čo by bolo?“ „Uzdravili by ste sa.“ „Naozaj?“ „Naozaj.“ „Dobre, aký je to liek?“ „A nenahneváte sa?“ „Nie.“ Keď mu však spomenula Dobrú Vodu, veľmi sa rozlostil. Tak strašne, že siahol po meči. Nebiť na blízku jeho obľúbeného zbrojnoša Hlavinu, prebodne ju. Hlavina skočil a chytil mu ruku. Pravda, nestisol ju tak, aby meč vypadol. Len ju jemne odtiahol, aby nezasiahol zdrevenenú Marínu. Bola by im obom veľmi, naozaj veľmi chýbala. Bez nej by bol kniežací dvor pustý a prázdny. Pekne spievala a usmievala sa ako lúka v májovom rozkvetí.

Všetci sa nazdávali že je Maríne i Hlavinovi koniec. Mocné knieža im neodpustí ich trúfalosť. Preto po dvoch dňoch nikto nechcel veriť, keď mocné knieža vyhlásil „Ja predsa len idem na Dobrú Vodu.“ A šiel. Vzal zo sebou Hlavinu i Marínu. „Beda Vám, ak idem nadarmo“ pohrozil im. Ale prameň na vŕšku sa nedal zahambiť. Knieža už po týždni na dobrovodskej vode i na dobrovodskom vzduchu tak vyzdravel, že zo dňa na deň sotva raz, dva razy zakašľal. Po dvoch týždňoch odchádzal domov do Ducova, do svojho sídla na neveľkom kopci nad Váhom ako dvadsaťročny. No skôr ako odišiel, dal si zavolať Marínu i Hlavinu a povedal im: „Vidím, že ste mi obydvaja naozaj dobre chceli. Preto vás za odmenu povyšujem do stavu slobodných ľudí. Odteraz podliehate jedine môjmu rozkazu. Spĺňať budete iba moje želanie.“ a daroval im obidve Dobré Vody, kopec i osadu. Na kopci si mohli postaviť akékoľvek bydlo, pravda tak, aby mal k liečivej vode voľný prístup každý, kto je na ňu utisnutý.

Ľudia v osade sa zľakli. Dovtedy boli osobne slobodní, iba raz do roka odovzdávali kniežaťu zopár líščich alebo aj kuních kožušín. A keď sa pritrafilo, tak aj medvediu.Ich brtník mal pre neho každú jeseň za veľký hlinený hrniec medu. Báli sa, že aj Hlavina sa bude hrať na nejaké menšie knieža a bude mať také nároky, že im nezostane ani na stole, ani na mise.

Hlavinovci však na ich dvore nevyvaľovali veľké okále.„Ste ľudia, ako my. A my sme ľudia, ako vy“ vravieval Hlavina. „Len šťastia sme mali trochu viac“. Marína s ním nesúhlasila. Ona predsa nebola ako ostatní. Bola najmilšia slúžka samotného kniežaťa. Keby bola chcela, už dávno mohla byť ovešaná zlatom. A mohla mať aj sama takúto alebo aj väčšiu osadu. Pravda, pred ľudmi z Dobrovodskej osady o tom nehovorila.

Bez priamej kniežacej záštity sa ich akosi bála. Preto pred nimi aj ona Hlavinovi prikyvovala. Ľudia si ich skoro obľúbili. Sami sa im ponúkli, že im tam hore pomôžu postaviť nejaký domček. S Hlavinom stínali stromy, kresali, a nielen oni. Vďačne sa pridali aj niektorí menej chorí, čo im bola dlhá chvíľa. Keď už mali aj kameň do základov tu raz pri družnom obede Marína povie „Staviame, staviame, na seba myslíme, ale na knieža akosi zabúdame“. Jedlo nepodniesli k ústam, žuvané nedožuvali. Zahľadeli sa na ňu, nechápali. „Povedz“ obrátila sa k Hlavinovi. „Kam ustelieme kniežaťu, keď príde na návštevu? Keď ho znova záduch potrápi? Hádam len nebude v jednej izbe s nami? Čo ak príde s kňažnou?“ „No, máš pravdu“ prikívol. „Urobíme ešte jednu, väčšiu, priestrannejšiu.“ A tak vyhĺbili ďalšie základy, kameňa nanosili i stromov nastínali.Knieža je predsa len o čosi viac, ako ostatní. Potrebuje väčšiu izbu.

Nové leto už vítali Hlavinovci v novom dome. Pred kniežacou kuchyňou, vlastne pred pitvorom vyrástli štyri ozdobené drevené stĺpy a nad nimi zručne vyrezávaný prístrešok. Aj okolo domu bol z troch strán drevený podstieľok. Nezavadzali ľuďom a ľudia nezavadzali im. Aspoň Hlavinovi nie. Vždy mal rád okolo seba veselý smiech a hlučnú vravu. Rád si vypočul všakové novosti. Ľudia z Nitrianskeho, Záhorského i Dunajského kniežatstva hovorili o výčinoch Avarov i Franských vojsk. Spomínali franských misionárov i prvých kresťanov. Knieža síce neuznával kresťanstvo, páchlo mu franskou prefíkanosťou, ale na Nitriansku a Dunajsku už zapúšťalo korene.

Marínu takéto chýry nezaujímali. Čo ju do toho čo sa robí v cudzom svete. Žije tu. Nuž stará sa iba o to, čo sa deje medzi Váhom a Karpatami. Najmä pri prameni chcela podchvíľou robiť nejaké nové poriadky. Na chorých hľadela ako na bezočivú odpornú háveď. Najradšej by ich bola zahnala až kamsi za hory za doly. Bála sa však postaviť proti príkazu kniežaťa, že k lliečivej vode môže každý, kto je naozaj chorý. Hútala, rozhutovala ako to obísť, až nakoniec predsa len čosi vyhútala. „Počuj drahý“ Povie raz mužovi, „A či nám knieža nepovedal, že si na Dobrej Vode môžeme postaviť akékoľvek bydlo?“ „Hm, povedal. Čo ti zase mátoží v hlave?“ Pozrel na ňu namrzený v predtuche novej prítaže nielen pre neho, ale najmä pre úbohých Dobrovodských osadníkov. „Čože by mi“ zamrmlala nad jeho nedobre skrytou neochotou. „Len to, čo tu je hore na Dobrej Vode celkom prirodzené. Ohradiť sa. Aby sme aj my mali aké – také súkromie. Nerada mám, keď mi táto bedač nazerá do hrncov. A myslím aj na to, že predovšetkým my máme nárok na vodu. My by sme sa mali ráno napiť a poumývať ako prví. Hnusí sa mi piť aj sa umývať po druhom.“ „Nuž“ stiahol plecia, „keď ti len o to ide, oplotíme sa. Haluzia je dosť.“ „Hí, zbláznil si sa!“ Tá zhíkla urazená. „Plot z haluzia? Či sme statok? Pre kravy, pre kozy a ošípané stačí ohrada z haluzia. Ak sa im staviaš na roveň, tak aj pre teba. Lenže, ja som slobodný človek. Po našom kniežaťi najväčší pán. Ja tu chcem mať priekopu i valy s palisádami.“

V prvej chvíli sa strhol, akoby ho boli posadili na ostrý kolík. Valy a palisády. Vari sa zbláznila? Na čo sú jej tu valy a palisády? Tie sú len okolo hradíšťa alebo okolo kniežacieho hradu. No myšlienka na možný útok Avarov, Frankov, ho utvrdila v tom, že je zodpovedný aj za chorých pri prameni. „No, predsa si dobrá duša.“ Povedal po chvíli uvažovania. „Na všetko myslíš. Keby sa tu, nedaj Boh, zjavili nejakí Avarskí alebo Franskí zbojníci, všetkých chorých pritúlime.“ Uškrnula sa jedovato. „Chorých? A čo nás po nich? Volali sme ich? Nevolali. Chcem mať istotu predovšetkým pre seba. A keď bude priekopa, valy a palisády a nad bránou strážna vežička, budeme mať pekný hrádok.“ „Ú, vieš aká je to robota?“ Uzemňoval ju. „Potrebuješ na to veľa, veľmi veľa ľudí a kde ich vezmeš?“ „No, keď ide o nás,“ zavrčala „Hneď máš plné ústa výhovoriek, ale pre druhého si aj ruky zoderieš!“ Hádali sa, hádali, no nakoniec ako takmer vo všetkých sporoch zase len ustúpil. „Hlupák“ povedala, keď prikývol, že zoženie ľudí. „Nie aby si išiel s bubnom na zajace. Odvolaj sa na knieža. Prikázal nám opevniť sa nie kvôli nám, ale predovšetkým kvôli nim.“ „Ú, zneužijeme jeho meno. Môže sa nahnevať, potrestať nás.“ „Jáj, či si len strachopud. A kto mu to povie? Ty? Pravda, z teba by to ľahko vystalo, ale ja ti to nedovolím. A oni hubu neotvoria. Pre nich je knieža bohom. Možno si občas trochu pofrflú, ale napokon uveria, že im len knieža dobre chce.“

Chtelničania a Dechtičania sa čudovali, že ich knieža ženie do roboty na dobrovodskom kopci. Ale nakoniec sa aj jedni aj druhí vďačne chytili čakanov i lopát. Veď avarské nebezpečenstvo ešte vždy hrozilo. Nedávno vraj Avari lúpili až pri samej Trnave. Stalo sa však, čo nikto nečakal. A vari najmenej na to myslela pani Marína. Keď už bola priekopa vyhĺbená, valy navŕšené, len palisády nasadiť na ne, zázračný prameň začal trucovať. Voda sa chvíľami takmer úplne strácala. Chvíľu tiekla, ako tekávala. Potom sotva cvrkala. Ako by to Zem ľútostivo plakala.„No, a veruže plače“ povedali starší, čo už v živote všeličo poskusovali, všeličo videli aj vedia. „Niekde sme jej preťali alebo aj upchali žilu. S vrchom a s vodou je to tak, ako so zvieraťom alebo aj človekom. Pretni mu žily, a vykrváca. A rovnako zahynie, aj keď sa sama dajako upchá.“ „Možno trucuje, ale sa umúdri“ povedala Marína. „Len nestrácajte čas, aby sme mali ochranu, keď Avar alebo aj iní nepriatelia začnú besnieť.“ Ľudia si zase popluli do dlaní, a sadili drevené palisády, stĺpy tak husto, že vari ani myška by tadiaľ neprenikla. Keď bol končistý veniec okolo stavania hotový, nad bránou postavili strážnu vežičku.

Na Dobrej Vode bol hrádok ako mnohé iné hrádky. Len zázračný prameň dočista vyschol. Márne ho znova hľadali. Márne kopali. Neožil ani na chvíľu. „Joj“, ľakal sa Hlavina. „Kde som mal rozum, keď som ťa poslúchol. Toto sa už isto dostane do uší samého kniežaťa a všetko vyjde najavo.“ „No, možno vyjde, možno nie.“ Mykla plecami. „Ale neviem prečo už bedákaš. Nezabúdaj, že ešte nebolo tak, aby si Marína nevedela rady.“

Na druhý deň zbehla dolu do osady, potom do Dechtíc a Chtelnice. Pred ľudmi zo slzami v očiach bedákala: "Nešťastie nás prikvačilo. Veľké nešťastie. Dajakí nežičlivci nášho kniežaťa si ľudskými obetami naklonili černoboga, aby zahatal liečivý prameň. Knieža vám všetkým prikazuje, aby ste išli hľadať vinníka. Hľadali, hľadali, ale nenachádzali. Jedni ani zďaleka netušili, kto by to mohol byť. Druhí sa nevedeli napochytro rozhodnúť, koho zo svojich protivníkov namočiť. Skôr, ako by sa Maríne čo i len jedno meno dostalo do uší, pribehli raz ráno do hrádku ľudia s neslýchanou správou.

V noci vyrazila urpostred podhradskej osady zo zeme voda. Veľa vody, celý potok. V tej tme isto nevedela kadiaľ sa pustiť dolu dolinou a v trme – vrme vnikala takmer do všetkých chalúp. Na svite sa naštastie rozhliadla a našla si cestu. Už si vymieľa široký jarok dolu k Dechticiam. Sprvu bola kalná ako voda z dažďových prívalov, ale okolo prameňa je čistučká ako kryštáľ. Ľudia čo sa z nej napili hovoria, dodali tí, čo priniesli zvesť, že je to tá istá voda, ktorá sa stratila hore na kopci. „A čo ešte vravia?“ Najprv neodpovedali. Len plecia stiahli. Marína však vedela, že kto sťahuje plecia, ešte niečo skrýva. Dovtedy do nich hučala, kým jej nevyjavili, že takmer všetci len ju vinia zo straty liečivého prameňa. „Ah, hlupáci“ uškrnula sa. „Keby to hneď bola pravda, mali by mi priam na kolenách ďakovať, aspoň nemusia chodiť hore.“ „Pravdaže, pravda.“ Prikivli. Lenže sa boja, že teraz budú musieť postaviť hrádok dolu v dedine. Zľakla sa. Za opatrnými slovami spravodajcov cítila nielen strach, ale aj nenávisť. Nebodaj sú schopní ísť s ponosou k samému kniežaťu. Naozaj by mohlo byť z toho zle. Veď kieža na ňu celkom zabudol. Isto má nejakú druhú Marínu. Keby nemal, našiel by si cestu na Dobrú Vodu. Predtým aj v tej najväčšej hradnej haravare vedel vystihnúť chvíľu a miesto, kde ju nájde samu. „Na také čosi vonkoncom nemyslíme“ povedala Marína s upokojujúcim úsmevom. „Jednak vieme, koľko si to vyžaduje času i roboty, jednak hrádky sú bezepčné predovšetkým na vŕšku, kde sa nedá do nich nazrieť. A nad Dobrovodskou osadou je kopec, z ktorého je celá dedina ako na dlani.“ Utíšila ich. Odchádzali spokojní. V dedinách bol pokoj a bola i radosť, že za dobrou vodou netreba hore na kopec.

Na kopci však ucítili ďalší úder zeme. Zvôkol vôkol vyschli všetky pramene. Ak chceli Hlavinovci piť, museli po vodu dolu do osady. Pravda, nechodili sami. To by ich ponižovalo. Prikázali starostovi, aby im ju nosili denne hneď pri východe slnka. A aby bola v povinnostiach i spravodlivosť, každý raz s ňou príde niekto iný.

Hlavinovcov to mrzelo. Jeho, že nerád obťažoval druhých. Jej zase strach čoraz tuhšie nahováral, že nazlostení Dobrovodčania vodu naisto raz otrávia. Keď už nevedela kam z konopí, zatúlal sa na hrádok Hlavinov kamarát kniežací zbrojnoš. Bol s posolstvami na Smolenickom hrade. Neprišiel však kvôli Hlavinovi. Neboli až takí dobrí priatelia. Marína sa aj jemu páčila. Nevedel na ňu zabudnúť. Keď sa mu priznala čoho sa bojí, ponúkol sa, že spor s dedinčanmi urovná. Ešte v ten deň sa vybral do osady v parádnom výstroji. „Posiela ma najjasnejšie knieža.“ Udrel na najzvučnejšiu strunu. „Bol milo prekvapený, keď sa dozvedel, aký hrádok ste postavili. Len čo mu povinnosti dovolia, príde si ho obzrieť. Menej sa už potešil tomu, čo postihlo jeho verných a obľúbených ľudí Pána Hlavinu a jeho milú manželku pani Marínu. Súčasne vám prikazuje denne im prinášať toľko pitnej vody, koľko jej potrebujú.“ Dobrovodčania sa nepokojne zmrvili. Denne vynášať vodu na vzdialený kopec nie je nijaká maličkosť. Cesta je únavná, i čas sa nemilobohu stráca. Keď panstvu nestačia dve putne, budú musieť denne dva i tri razy hore. Zbrojnoš vybadal, ako ich nová povinnosť zarazila. Aby si ju vari nezľahčovali dodal „Za správne plnenie tejto povinnosti zodpovedá starosta svojou hlavou. Je to vôľa samého kniežaťa.“ Dobrovodčania zastonali, zahundrali, podaktorí aj potichu zakliali, ale to bolo všetko. Knieža bol ďaleko, nemohli sa ho spýtať, či je to naozaj tak.

Spočiatku nosili vodu v putniach. Potom chlapi vyhútali, že by sa jej menej po ceste vyšpliechalo, keby bola v súdkoch alebo v kožených mechoch v akých sa víno prenáša. Súdky alebo mechy prevesia na somárika alebo na koňa.

Kto vie, čo všetko by si ešte Marína povymýšľala, keby nebola zasiahla nečakaná príhoda. Na Dobrú Vodu prikvitol skutočný kniežací posol s odkazom, že knieža chodí po hraničných hradoch a hrádkoch a čo nevidieť príde aj k nim. A teda nech sa náležite pripravia aby ani on, ani jeho sprievod neutrpeli žiadnu ujmu. Hlavina sa nechcel dať zahambiť. Sám sa vybral na lov divej zveri. Na jednom kopci nad dobrovodským údolím sa však dostal do pazúrov rozzúrenej medvedice. Kým mu ľudia stihli pomôcť vykrvácal. Pochovali ho síce na Dobrej Vode, ale vŕšku, kde skonal, dodnes zostalo meno Hlavina. Po jeho pohrebe sa aj Marína kamsi stratila. Strach pred pomstou poddaného ľudu ju vyhnal z hrádku. Nikto ju viac nevidel, ani o nej nepočul.

Ako si starček poradil s lúpežnou bandou: Tlupa kališníkov blúdila krajinou až sa im konečne jedno miesto zapáčilo. Len ten hrad trochu kazil celkový dojem. Ich vodca Švehla rozhodol, že aspoň zo začiatku sa hradu budú vyhýbať. A tak sa usadili v blízkosti Dobrej Vody.

Netrvalo dlho a na hrad Dobrá voda dorazili chýry o lúpežnej bande, ktorá prepadáva chalupy, vozy idúce cez les a vraždí. Na šatách majú červený kalich a preto im ľudia hovoria „Kališníci“. Hradný pán ihneď vyslal do lesa oddiel vojakov, aby po nich pátrali. Vojaci však na nich nenarazili.

O necelý mesiac sa však Kališníci objavili znovu a s nimi lúpeže, vraždy a zastrašovanie poddaných. Hradný pán znovu vyslal trestný oddiel. Tentoraz sa mu podarilo stretnúť sa v otvorenom boji s kališníkmi. Tí však vojakov ľahko porazili. Víťazstvo ich povzbudilo a zo dňa na deň sa správali bezočivejšie.

Hradný pán si nevedel rady. Bál sa toho, že sa o tom dozvie kráľ, ktorý nemal rád neschopných šľachticov. Preto z hradu vyrážali nové a nové skupiny vojakov, ale úspech sa nedostavil.

Jedného dňa sa vybrala do lesa na drevo Anička z dediny Dobrá voda. Mala jediného príbuzného, dedka Tadeáša. Už sa stmievalo a ona stále neprichádzala domov. Ten sa o ňu bál. Vydal sa do lesa a jediné, čo našiel bola rozhádzaná kôpka raždia a kvapky krvi.

Týždeň márne pátral po lesoch. Až sused mu priviezol to, čo z Aničky zostalo. Smutný Tadeáš vykríkol „Je načase, aby niekto s Kališníkmi urobil poriadok.“ Zavrel sa v chalúpke a čosi celý týždečň robil. Na konci týždňa si požičal voz od suseda, naložil naň ťažký sud a vyrazil do lesa.

Netrvalo dlho a z húštiny sa vynorili statní chlapi. „Copak nám to vezeš dedečku?“ opýtal sa kapitán Švehla. „Idem na návštevu a veziem nápoj pre naozajstných chlapov,“ nedal sa starček. „Tak to jsi tu správně, dobrý muži,“ nedal sa kapitán.

Starček otvoril sud a začal nalievať kališníkom. Jednému z kališníkov sa to nezdalo a opýtal sa.„Čo ak nás chce otráviť?“ Starček si mlčky nabral zo suda, odpil a povedal: „Hádam si páni bojovníci nemyslíte, že som naozajstný chlap!“ Posmelení kališníci začali hasiť svoj smäd. „Uf dedečku, jakže se jmenuje tenhle mok?“ prskal Švehla. „Višňovica“ vraví starček a ďalej nalieva. „A čo je na vás priliš silná?“ „A to zase ne. Bratři, pijte!“ nedajú sa kališníci.

Aké zavládlo na hrade prekvapenie, keď pri bráne zastal voz kopcom naložený spitými Kališníkmi. „Poďte mi pomôcť“ krišal starček na strážcov, „ešte ich tam je za dva vozy“. Tak skoncoval jediný smutný starček s celou lúpežníckou bandou.