Dnes je: štvrtok - 20.6.2024, Meniny má: Valéria
Aktualizované: 19.06.2024

Fotografie z roku 2016



On-line: 7

Akcie: 832

Foto galérie: 663

Videá: 290

Odkazy: 581

Komentáre: 1478

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Korlátko

Korlátko (Hrad)

Leží v pohorí: Malé Karpaty
Kraj: Trnavský
Okres: Senica
Obec: Cerová
Nadmorská výška: 455 m n.m.
Rozloha: ----
Iné názvy: Konrádov kameň, Cerovský zámok, Korlátka, Kunradstayn, Konradstein
Súčasný stav: Zrúcanina hradu, dobrovoľníci vykonávajú záchranné práce
zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto

Hrad bol postavený v 13. storočí na západnej strane Malých Karpát na príkaz samotného kráľa. Bol jedným zo strážnych hradov tzv. českej cesty (Via Bohemica). Hrad kontroloval vstup do Bukovského (Biksárdskeho) priesmyku. Názov hradu je odvodený od nemeckého Konradstein (Konrádov kameň), pravdepodobne od mena stavebníka povereného vystavať strážny hrad. Neskôr pravdepodobne skomolením vznikol Korlát a pridaním maďarského „kö“ (v maďarčine znamená kameň) vznikol názov Korlatkö. Tento názov sa poslovenčil na Korlátka (Korlátko).

Hrad vlastnil v roku 1289 Ugrin (Uhrin) z rodu Hont – Pázmányovcov. Významnú úlohu hrad zohral počas bojov Matúša Čáka Trenčianskeho s kráľom Karolom Róbertom, pričom bol zrejme predmetom bojov, pretože ho v roku 1315 museli opravovať. Po bitke pri Rozhanovciach (1312) sa kráľovi Karolovi Róbertovi z Anjou podarilo dobiť hrad od Matúša Čáka. Ten sa s tým nehodlal zmieriť. Hradný kapitán rytier Wulfing z Haschendorfu chcel predísť obliehaniu a poškodeniu hradu a preto sa rozhodol postaviť sa Matúšovi Čákovi na otvorenom poli. V bitke hrad ubránil, ale mal ťažké straty a sám bol ťažko ranený. Matúšovi Čákovi sa Korlátku nepodarilo dobyť ani po ďalšíchmárnych pokusoch.

V roku 1394 od kráľa Žigmunda získal hrad jeho obľúbenec, poľský veľmož Stibor zo Stiboríc. Stibor hrad rozšíril o predhradie a kráľovi sa odvďačil ochranou horských preismykov a záhorského pohraničného územia. Po smrti Stiborovho syna hrad znovu pripadol kráľovi Žigmundovi.

Hrad zopár krát navštívil aj sám kráľ Žigmund. Údajne sa tu aj liečil, keď sa ho pokúsil otráviť vo vojenskom tábore pri Znojme jeho brat Václav IV, ktorý mu do vína po vzájomnom konflikte nechal naliať jed. V auguste roku 1404 kráľa Žigmunda priviezli na hrad v zlom zdravotnom stave s tráviacim ťažkosťami a veľkými bolesťami brucha. Poslali po lekára zo Švábska, ktorý sa ho pokúsil vyliečiť. Použil netradičnú metódu, zavesil kráľa dole hlavou, aby z neho vytiekol všetok jed. Po tejto liečebnej metóde kráľ zázračne vyzdravel. Dodnes nie je jasné, čím kráľ trpel, nemusel byť otrávený, mohol trpieť brušným týfom alebo červienkou.

Po Žigmundovi hrad vlastnili istú dobu župani, ktorí na hrad dosadzovali svojich kastelánov. Neskôr sa hrad stal majetkom Albrechta Habsburského. Po jeho smrti sa hradu zmocnil lúpežný rytier Ján Mesenpek z Helštýna a v búrlivom pohusitskom období v roku 1444 hrad obsadil odbojný hajtman Ján z Moravian. V časoch feudálnej anarchie podnikal lúpežné výpravy do okolia, kvôli ktorým sa dostal do konfliktu s bratislavskými mešťanmi. Mikuláš Ujlaky bol mestskou radou poverený vysporiadať sa s Jánom z Moravanian. Asi sa mu to podarilo, pretože už v nasledujúcom roku ovládol hrad Korlátka.

Ujlaky hneď predal hrad vicebánovi Osvaldovi z Bučian, ktorý hrad kúpil za 4 000 zlatých. V roku 1485 kráľ Matej Korvín prepustil hrad za 6 000 dukátov členovi rytierskeho rádu, Jánovi Plaknerovi. Napriek tomu hrad užíval Osvald z Bučian naďalej.Jeho syn Osvald II. hrad rozšíril a k menu si pripísal nový prídomok – Korlátsky. Pánom z Korlátky sa podarilo dosiahnuť významné hodnosti na panovníckom dvore. V polovici 16. storočia rod vymiera o meči a Korlátske majetky prechádzajú z rúk do rúk.

V roku 1578 bol spolumajiteľom hradu Gašpar Pongrácz a jeho brat Ján z Oponíc. Počas vlády Apponyiovcov v roku 1645 hrad nakrátko obsadili povstalci Juraja Rákocziho, ktorí sa spolu so Švédmi chystali dobyť Bratislavu. Táboriace vojská medzitým rabovali po dedinách. Brali hydinu, dobytok i ženy… Poddaní bojovali proti Rákociho vojakom tak oduševnene, že mu spôsobili väčšie straty ako cisárska armáda. Do roku 1700 sa tu vystriedali Pongráczovci i Apponyiovci. Istý čas mal na hrade majetkový podiel i šľachtický rod Windischgrätzovcov.

Hrad postupom času strácal svoju funkciu a v roku 1740 ho obývalo iba niekoľko panských hajdúchov, ktorí strážili väzňov v hradných pivniciach. Napriek tomu, že vtedy bol hrad ešte stále zachovalý, panstvo ho opustilo a odsťahovalo sa do pohodlnejších kaštieľov v Jablonici a na Lieskovom. Opustený hrad od polovice 18. storočia pomaly pustol.

V minulosti k hradu patrili Trstín, Prievaly, Jablonica, Hlboké, Osuské, Lieskové a Kropo.

Povesť o hajdúchoch na Cerovskom hrade: Na cerovskom hrade žil pán, ktorého ľud iba zloduchom nazýval, pretože zle zaobchádzal s poddanými a nechával ich palicovať na dereši. Raz jeden poddaný, menom Mišo, neprišiel do roboty na panské. Prikázal pán svojim drábom, aby chorého na kravách na jeho hnojnom voze doviezli do hradu a aby ho strestali tridsiatim palicami. Pandúri vykonali, ako im pán nakázal. Keď dobitého Miša nakladali na voz, prišlo dvanásť hôrnych chlapov na čele s Jánošíkom. Zbojníci poviazali pandúrov a obliekli sa do ich šiat. Čast s Jánošíkom šla k pánovmu hradu. Pána priviazali na dereš a dávali mu na zadok dosiaľ, kým pred vlastnými poddanými nesľúbil, že aj on sám i jeho pandúri budú lepšie s ľudom zaobchádzať. Odvtedy sa ľuďom uľavilo a pán cerovského hradu zmäkol.

Legenda o poklade: na hrade je zasypaná studňa, ktorá skrýva poklad. Objaviť ho je možné len na deň Sv. Jána. Nájde ho len ten, kto bude mať kvet papradia. Druhá alternatíva, ktorá sa s kvetom nespája je pravé poludnie Bielej soboty. Svojho času v týchto dňoch prenikli do podzemia miestni drevorubači. Po prvý krát ich vyľakali strážcovia – duchovia. Po druhý krát, riadiac sa radou starej bylinkárky, po celý čas odriekali Otčenáš po spiatky. Pravdepodobne by uspeli, keby hlásnik neodtrúbil koniec dňa. Podľa ich slov už videli záblesky zlata, keď sa museli zvrtnúť a utiecť von. Ak by to nestihli, ostali by v podzemí uväznený navždy