Dnes je: štvrtok - 20.6.2024, Meniny má: Valéria
Aktualizované: 19.06.2024

Fotografie z roku 2013



On-line: 5

Akcie: 832

Foto galérie: 663

Videá: 290

Odkazy: 581

Komentáre: 1478

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Čachtický hrad

Čachtický hrad (Hrad)

Leží v pohorí: Malé Karpaty
Kraj: Trenčiansky
Okres: Nové Mesto nad Váhom
Obec: Čachtice
Nadmorská výška: 350 m n.m.
Rozloha: ----
Iné názvy: Castrum Chehte
Súčasný stav: Zrúcanina hradu, vyberá sa vstupné
zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto

Hrad bol postavený v severnej časti Malých Karpát na kopci, ktorý bol osídlený už v praveku. Hrad prikázal postaviť Belo IV. aby chránil západnú hranicu Uhorského kráľovstva. Postavil ho Kazimír z rodu Hunt-Poznan v roku 1260. Hrad ako jeden z mála pohraničných hradov odolal náporu vojsk Přemysla Otakara II. v roku 1273. Síce odolal, ale nevyhol sa veľkému poškodeniu. Na konci 13. storočia sa hradu zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti v roku 1321 hrad spravovali kráľovskí kasteláni. V roku 1392 hradné panstvo daroval kráľ Žigmund do dedičného vlastníctva svojmu vernému prívržencovi Stiborovi zo Stiboríc. Ten však onedlho zomrel na následky prechladnužia na poľovačke. Majetky zdedil jeho syn, ktorý iba žil v tieni slávy svojho otca. Po vymretí jeho rodu po meči v roku 1434 sa hrad opäť stal kráľovským hradom.

Kráľ znovu daroval hrad v roku 1436 Michalovi Orsagovi. Tento rod mal hrad v držbe až do roku 1567. V roku 1468 bol na hrade väznený bratrícky veliteľ Ján Švehla. Bol obľúbencom kráľa Mateja Korvína až dovtedy, kým nezačal drancovať kráľovské majetky. Švehla jazdieval na koni, ktorý mal opačne pribité podkovy, aby zmiatol svojich prenasledovateľov. Jeho úskok bol odhalený a bol zadržaný v horách, keď spal. Na príkaz kráľa bol popravený pred Čachtickým hradom.

Rozvoj paľných zbraní v 2. polovici 15. storočia si vyžiadal vybudovanie druhého širšieho parkánu (priestor pred samotnými hradbami chránený z prednej strany ďalším menším múrom alebo násypom). Parkán vyústil do predsunutej opevnenej bašty s delovými strieľňami. Po smrti Krištofa Orsága rod vymiera a hrad znovu pripadá kráľovi.

Maximilián I. dal hrad v roku 1569 do zálohu Uršule Kanižajovej, vdove po Tomášovi Nádašdym. Uršula Kanižajová prepustila svoj hrad Kanižu kráľovi, ktorý z Kaniže urobil významnú protitureckú pevnosť. Jej syn František Nádašdy I. využil predkupné právo a hradné panstvo v roku 1602 od panovníka odkúpil za 36 000 forintov. František Nádašdy získal vzdelanie na cisárskom dvore vo Viedni. Vo svojich dvadsiatich rokoch sa oženil s vtedy iba pätnásťročnou Alžbetou Báthoryovou, ktorá vynikala svojou krásou. Svadby sa zúčastnilo 4 500 ľudí vrátane panovníka.

Oba rody vlastnili rozsiahle majetky. František Nádasdy bol urastenej postavy a mal ohromnú fyzickú silu. V bojoch proti Turkom sa preukazoval veľkou statočnosťou a odvahou a zároveň krutosťou. Jeho oddiel bol známy tým, že do útoku vyrážal s uťatými hlavami Turkov. V osmanskom vojsku vzbudzoval rešpekt a kvôli svojej opálenej tvári bol známy pod prezývkou „Čierny beg“. Po bitkách vraj tancoval s mŕtvolami Turkov a ich sťaté hlavy vyhadzoval vysoko do vzduchu.

František Nádašdy chodil domov málokedy. Počas jeho dlhodobej neprítomnosti spravovala obrovská majetky jeho žena Alžbeta. Stávala sa čoraz krutejšou nielen voči služobníctvu, ale i k okoliu. Až do smrti jej manžela sa nevedelo o jej hrozných výčinoch.

Po jeho smrti v roku 1604 hradné panstvo dedí jeho manželka Alžbeta Báthoryová, ktorá však žila v kaštieli v Čachticiach. Na svoju dobu bola veľmi vzdelaná, hovorila po latinsky, maďarsky a nemecky. Máloktorá zo žien vedela v tej dobe čítať a písať. Spolu s manželom udržovala spoločenské styky s poprednými uhorskými magnátskymi rodmi. Alžbeta bola veľmi náročná a prísna na svojich poddaných a služobníctvo. Je považovaná za najmasovejšiu vrahyňu Uhorska. Odhad jej obetí je v rozmedzí od 300 do 3 000 ľudí.

Vraždila na svojich majetkoch v Čachticiach, Sarvári, Bratislave i vo Viedni. Miznutie dcér roľníkov si nikto nevšímal, dokonca aj cirkev zatvárala pred tým oči. Veď roľníci sú nevoľníci a tým pádom sú majetkom hradného pána, ktorý si s nimi môže robiť čo chce. Keď však začali miznúť dievčatá z radov nižšej šľachty, už sa to nedalo prehliadať. Kráľ prikázal Palatínovi Thurzovi zahájiť vyšetrovanie. Ten pravdepodobne o chystanom vyšetrovaní najprv Báthoryovú informoval, pretože rýchlo prepísala majetok na svoje deti.

Alžbeta Báthoryová nebola jediná z rodu čo vybočovala z radu. Väčšina Báthoryovcov mala výstredné povahové vlastnosti. Viacerí z nich mali sklony k samoľúbosti, pýche, tyranstvu, zmyselnosti a k sexuálnej zvrátenosti. Báthoryovej zločiny mohli byť spôsobené aj tým, že jej rodičia boli z tej istej rodiny, len z iných vetiev. Svoje zločiny nepretržite páchala v rokoch 1585 – 1610. Výčiny grófky boli verejným tajomstvom ešte za života jej muža Františka Nádašdyho. Ona sama i jej pomocníci sa v Čachticiach neodvážili vyjsť z kaštieľa alebo z hradu bez ozbrojeného sprievodu ani za bieleho dňa. V roku 1603, tesne pred svojou smrťou požiadal jej muž svojho dobrého priateľa Juraja Thurza o ochranu svojej rodiny.

Thurzo zdržoval vyšetrovanie Alžbetiných zločinov a pomáhal zachrániť rodinný majetok. Kráľ sa o zločinoch dozvedel a tlačil na palatína Thurza, aby vinníčka bola popravená. Thurzo robil všetko preto, aby sa tak nestalo. Panovník pravdepodobne stratil o súdny prípad záujem keď sa dozvedel o testamente podľa ktorého je majetok odkázaný deťom. Napriek tomu, že pomocníci „krvavej grófky“ boli popravení, verejný súd sa s Alžbetou nikdy nekonal. Bola zamurovaná v obytnej veži čachtického hradu. Ponechali len malé štrbiny kvôli vetraniu a podávaniu jedla. Tu aj zomrela v roku 1614. Po jej smrti vznikli majetkové spory medzi jej deťmi Pavlom, Katarínou a Annou – vydaté za Juraja Drugeta a Mikuláša Zrínskeho.

Alžbeta Bátoriová bola poslednou obyvateľkou hradu. Jej dedička o hrad stratili záujem. Viac im vyhovoval útulný a priestranný kaštieľ v Čachticiach. V hrade žil len kastelán a drábi.

Koncom 17. storočia sa v Uhorsku šírila nespokojnosť s absolutistickou vládou Viedne. Tá vyústila do Vešeléniho sprisahania. Po jeho prezradení boli hlavní predstavitelia sprisahania popravení, vrátane majiteľa čachtického hradu, vnuka krvavej grófky Františka Nádašdyho II.. Panovník nariadil obsadiť Čachtický hrad a skonfiškovať majetok. Pri rabovaní cisárskym vojskom bol hrad poškodený. Skonfiškované majetky pripadli kráľovi.

Kráľovská komora v roku 1695 predala majetok Erdodyovcom. Na hrade sa nachádzala cisárska posádka. Počas protihabsburgského povstania nechal veliteľ Rákociho delostrelecva – Francúz De la Motte rozostaviť oproti Čachtickému hradu na úpätí vrchu Bakalár ťažké delá. Hradné múry nakoniec neodolali a hrad padol. Hrad bránilo iba 50 obrancov, ktorí podľahli až po niekoľkodňovom boji. Hrad povstalci zapálili. Na oheň sa prišiel pozrieť i samotný Rákoci.

Povstalci onedlho utrpeli porážku od cisárskeho vojska a hradu sa zmocnilo cisárske vojsko. Ťažko poškodený hrad ešte chvíľu slúžil ako väzenie, ale v roku 1799 znovu vyhorel a odvtedy zostal opustený. V súčasnosti je vlastníkom hradu obec Čachtice.

Povesť o hadovi so zlatým kľúčom: Pásol raz pastier ovce na Čachtickom hrade. Spoľahol sa na verného psa Dunča, ľahol si na chrbát a začal nebeské barančeky počítať. Onedlho zaspal. Vo sne sa mu zjavila pani v bielom rúchu, v ruke niesla liesku, porastenú odspodu až po vrch imelom. Pastier vedel, že kto tú paličku nájde, má otvorenú cestu k pokladom, bol to znak nevšedných vedomostí.

Pani riekla: „Poď so mnou do hradu, ukážem ti poklady, o akých si nikdy ani nesníval!“ Pastier sa od ľaku prebudil a zjavenie zmizlo. Na druhý deň opäť zaspal a pani sa zjavila znovu: „Poď so mnou, už nebudeš musieť nikdy ovce pásť“ volala ho. Pastier mátožne vykročil za ňou. Šibla čarovnou paličkou po skale, tá sa otvorila a spolu vošli do podzemia. A tam na kameni, pred mohutnými okovanými dverami ležal had. Na hlave mal korunku, v ústach držal velikánsky zlatý kľúč.

„Môj sluha ťa dovedie k pokladom,“ riekla pani, „musíš však od neho prevziať tento kľúč. Ale nie hocijako, iba ústami. Rukami si nesmieš pomáhať.“ Zľakol sa pastier a rozbehol sa naspäť. „Zbabelci nikdy poklady neuvidia!“ zvolala biela pani. Šibla čarovným prútikom a pastier sa ocitol uprostred ovčieho stáda. Na druhý deň prišla pani v čiernom odetá a riekla pastierovi: „Neposlúchol si ma, pastier, premeškal si veľkú príležitosť. Teraz dostane poklad len ten, koho vykolíšu v kolíske zhotovenej z dreva divej čerešne. Tá čerešňa raz vyrastie na pustom Čachtickom hrade,“ odpovedala a viac sa neukázala.

Darmo pastier pozeral, či nezačína rásť čerešňa na pustnúcom hrade, darmo nebeské stádo počítal, aby zaspal, spánok ani zjavenie neprichádzali. Keď sa neskôr pastier oženil, narodil sa mu syn. Raz, keď mu robil kolísku, nečakane si spomenul na bielu paničku, aj na jej slová o čerešni. No kolíska bola už napoly vystrúhaná, ale z lipového dreva, voňavého ako med. Netrápil sa viac kvôli pokladom, veď v kolíske mu žena kolísala ich najväčší poklad, aký len ľudia môžu mať – ich vlastné dieťa.

Ako sa stala Alžbeta Báthoryová krvavou grófkou: Alžbeta Báthoryová bola bezcitná, ukrutná, otrokyňa divých náruživostí, trestala i najmenší priestupok svojich chyžných čo najbolestnejšie a kochala sa celé hodiny na mukách úbohých trýznených bytostí. Za nedohotovenú prácu, za rozbitie nádoby alebo príkaz nevykonaný na úplnú spokojnosť trestala chmúrna hradná pani „vinníčky“ zvyčajne pichaním špendlíkov, poranením nožničkami, prikladaním horúceho hladidla, omotaním do oleja namočenej nite okolo prstov a ich zapálením, za zimných dní priviazaním k studni a polievaním nahých tiel studenou vodou…

Jedného dňa, keď grófke slúžka česala vlasy, vytrhla jej nechtiac vlas. Grófka ju udrela tak, že slúžkina krv jej vystrekla na tvár. Keď si grófka krv zotrela, tak sa jej zazdalo, že na tom mieste má pleť belšiu a sviežejšiu ako predtým. Doteraz dlho márne hľadala omladzujúci prostriedok v kúzlach a čarách. Zmámená vidinou začala postupne kántriť dievky, aby sa kúpala v ich krvi a zachránila svoju postupne hynúcu krásu. Používala vraj pritom železnú pannu, ktorej z hrude, keď sa k nej priblížilo dievča, vyskočili nože a dievča prebodli. Takto skántrila vraj niekoľko stoviek dievčat, ktorých stonanie a nárek vraj dodnes počuť v noci medzi hradnými múrmi.

Mýty a skutočnosť o Alžbete Báthoryovej: Mýtus o krvavom kúpeli vznikol až po smrti Alžbety Báthoryovej a nebol nikdy potvrdený. K mučeniu obetí naozaj dochádzalo, nekonalo sa však na Čachtickom hrade, ale v kaštieli v Čachticiach, ktorý dnes už nestojí. Medzi Thurzovcami a Nádašdyovcami nevládla nevraživosť. Kráľ viac krát žiadal trest smrti pre grófku, ale vďaka palatínovi Thurzovi nebola popravená. Nikde v historických prameňoch sa nespomína, že by bola grófka liečiteľkou.

Povesť o grófke zbojníčke: Žiadna urodzená návšteva, ktorá kedysi zavítala na Čachtický hrad, si nemohla sťažovať na pohostinnosť pani Alžbety. Jedla a pitia bolo vždy dostatok a aj muzikanti boli vždy naporúdzi. Hostia od nej vždy odchádzali spokojní. Pohoda im však väčšinou vydržala iba po úvoz pod hradom. Tu na nich obyčajne čakali Báthoryčkini muzikanti preoblečení za zbojníkov a milých hostí dokonale okradli a takmer vyzliekli donaha. Tretina lupu vždy patrila „muzikantom“ a zvyšok grófke. Tá na každej návšteve dobre zarobila.

Príbeh o falošných filmároch: V roku 1961 prichádzajú do Čachtíc dvaja muži z Bratislavy vydávajúci sa za filmárov, ktorí natáčajú výpravný film o Alžbete Báthoryovej. Niekoľko týždňov sa zabávali na účet celých Čachtíc. Vyhlásili, že hľadajú ľudí do komparzu aj do hlavných úloh. Domácim „hercom“ ponúkali obrovské honoráre (desaťtisíce korún) a sľubovali im angažmá v cudzine. Dokonca ich fotili na pasy, pretože niektoré scény sa mali filmovať v Juhoslávii a Rakúsku. Pritom „točili“ s kamerami bez filmu.

„Herci“ filmárov (režiséra a kameramana) poslúchali na slovo. Mladé Čachtičanky neváhali pre filmové tváre zmučených a utrápených dievčat flámovať po zábavách celé noci. Hneď ráno po zábave išli dievčatá pred kameru, aby ich strhané tváre boli čo najpresvedčivejšie. Scénu veľa krát opakovali. Po nociach sa jedlo, pilo, zabávalo, len platiť nemal kto. Do filmu sa hlásili nielen Čachtičania, ale aj ľudia z okolitých dedín.

Keď ľudia začali byť zvedaví na sľubované peniaze, filmári nikomu nič nezaplatili, odišli a viac sa nevrátili. Vysvitlo, že pečiatky na dokladoch, ktorými sa preukázali, si zhotovili pomocou detskej tlačiarničky. Dlho Čachtice prezývali „Filmárovce“ a gesto naznačujúce filmovanie privádzalo miestnych do vývrtky.

Obaja falošní filmári si odsedeli 5 a 2 roky za hanobenie mena československého filmu. Starší z falošných filmárov sa neskôr stal uznávaným umeleckým fotografom aj v zahraničí. Druhý z „filmárov“ po 30 dňovej dovolenke v Juhoslávii emigroval v roku 1967 do Švédska, kde k jeho menu pribudlo falošné „von“.