Dnes je: štvrtok - 20.6.2024, Meniny má: Valéria
Aktualizované: 19.06.2024

Fotografie z roku 2012



On-line: 6

Akcie: 832

Foto galérie: 663

Videá: 290

Odkazy: 581

Komentáre: 1478

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Ostrý kameň

Ostrý kameň (Hrad)

Leží v pohorí: Malé Karpaty
Kraj: Trnavský
Okres: Trnava
Obec: Buková
Nadmorská výška: 510 m n.m.
Rozloha: ----
Iné názvy: Ostriež, Ostriežsky hrad, Biksárdsky hrad, Eleskew, Eleskö (Maďarsky), Scharfessteyn (Nemecky)
Súčasný stav: Zrúcanina hradu, čiastočne zasanovaný dobrovoľníkmi
zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto

Hrad bol postavený na konci strmého ostrohu Zárub, najvyššieho vrchu Malých Karpát. Preto možno neprekvapí, že je to najvyššie položený hrad v Malých Karpatoch. Stál na skale, ktorú od hlavného hrebeňa Zárub oddeľovala priekopa vysekaná do podložia. Meno hradu je pravdepodobne odvodené od tvaru skaly, na ktorej je postavený.

Patril medzi pohraničné hrady a jeho úlohou bolo chrániť časť západnej hranice Uhorského kráľovstva. Z hradu bolo dobre vidieť na veľkú časť Záhoria a Borskej nížiny. Z vysunutej pozorovacej veže na hrebeni dokonca aj okolité hrady – Plavecký hrad, Korlátko a Branč. S týmito hradmi zároveň chránil starú obchodnú a zároveň vojenskú cestu zvanú „Česká cesta (Via Bohemia)“ vedúcu z Budína na Moravu. Práve Biksárdsky priesmyk medzi Trstínom a Prievalmi strážil hrad Ostrý kameň spolu s Korlátkom.

Cez hrebene Malých Karpát viedlo viacero ciest, ale práve Biksárdsky priesmyk patril k najdôležitejším priechodom v stredoveku. Význam českej cesty sa zvýšil po roku 1336, keď kráľ Karol Róbert udelil osobitné výsady obchodníkom putujúcim po tejto ceste.

Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1273. Zo začiatku bol hrad kráľovským majetkom. Do roku 1366 hrad spravoval kráľovský kastelán Mikuláš zo Seče (Szécs). V tomto roku kráľ dáva hrad do daru svojmu kastelánovi za verné služby. V roku 1394 kráľ Žigmund daroval hrad vojvodovi Stiborovi zo Stiboríc. Po vymretí Stiborovského rodu hrad znovu pripadol kráľovi. Začiatkom 30. rokov 15. storočia tiahli popri hrade husitské vojská. V roku 1454 kráľ hrad predal kvôli finančným problémom Nabuchodonozorovi Neukenreytterovi. V roku 1466 od kráľa Mateja Korvína dostal darovaciu listinu.

Na prelome 15. – 16. storočia hrad získavajú bratia Czoborovci. V tom čase k hradu patrilo rozsiahle panstvo na Záhorí. Panstvo zahŕňali obce Bíňovce, Bohdanovce, Buková, Borský Mikuláš, Borský Peter, Borský Ján, Borský Juraj, Kuklov, Horné Orešany a Siladice. V rokoch 1539 – 1554 v dôsledku dlhodobých majetkových sporov prišlo k rozdeleniu hradu na dve polovice. Prvú polovicu vlastnili Czoborovci, jednu štvrtinu Bakičovci a druhú štvrtinu Révayovci.

Význam hradu začína upadať po odklone obchodnej cesty zvanej „Česká cesta“ smerom na Bratislavu. Na začiatku stavovského povstania pod vedením Františka II. Rákociho (1703 – 1711) obsadil hrad cisársky generál Stahrenberg, ktorý hrad aj poškodil. Ďalší majitelia hradu Thurzovci a Batthyanovci už hrad neobnovili. Koncom 18. storočia získali hrad i hradné panstvo Pálffyovci, ktorí preložili sídlo panstva z hradu do mestečka Moravský Svätý Ján. Odvtedy hrad pustne a mení sa na ruinu.

Výplatné listiny pri oprave hradu: Z roku 1540 sa zachovali výplatné listiny z opravy hradu Ostrý kameň. Poddaní dostávali za prácu od svitu do súmraku iba 6 grajciarov. To však platilo iba v lete. Keď boli dni kratšie, dostávali len 5 grajciarov. Grajciar bol drobná strieborná minca, postupne strácal svoju hodnotu, čo spôsobovalo chudobu. V roku 1556 mal 1 toliar hodnotu 72 grajciarov, do roku 1857 mal 1 toliar hodnotu 2 zlatníkov alebo 120 grajciarov. Od 01.11.1857 sa zjednocuje mena, mizne toliar a objavuje sa zlatník, ktorý má hodnotu 100 grajciarov. Od 18. storočia bol grajciar ako prvá minca razený v medi.

Nočný boj pod hradom: Koncom mája 1704 uskutočnili cisárske vojská veľkú výpravu proti Povstalcom. Cisársky generál Adam Ritschan postupoval zo Skalice, mal sa spojiť s jednotkami Jána Pálfiho a spoločne mali napadnúť kurucov. Kuruci sa početnejších cisárskych na Záhorí neodvážili napadnúť. K dispozícii mali iba 1 000 mužov pod vedením plukovníka Ladislava Očkaja. Generál Ritschan preto bez väčších ťažkostí prešiel hrebeň Malých Karpát a utáboril sa pri Smoleniciach.

Večer 27. mája jeho prieskumníci zistili, že sa k nim z troch strán blíži asi 15 000 Kurucov. V horách sa však medzitým zhromaždilo niekoľko tisíc ozbrojených sedliakov, ktorých zburcoval plukovník Očkaj. Generál Ritschan zistil, že je v pasci a preto sa pokúsil o lesť. Nechal v tábore horieť ohne a v tme sa dal na rýchly ústup cez malokarpatské lesy. V blízkosti hradu však na cisárske jednotky zaútočili ozbrojení sedliaci a na zadný voj dorážali Kuruci.

Generál Ritschan vydal rozkaz, aby sa jedna skupina oddelila a pokračovala cez hrebeň Malých Karpát juhozápadným smerom. On sám sa so zvyšnými jednotkami vydal na severozápad k Jablonici. Za niekoľko hodín nočného boja padlo 1000 cisárskych. Asi 700 vojakom na čele s generálom sa podarilo prebojovať sa do Jablonice, kde boli obkľúčení a v beznádejnej situácii sa vzdali.

Povesť o zlej starej babe: Starej zlej baby bývajúcej v chatrči pod hradom sa všetci z okolia báli. Bola veľmi zlá a nenávidela každého, kto mal viac ako ona sama. Jedného dňa sa vybrala do lesa zbierať raždie. Preklínajúc celý svet okolo zablúdila. Ako blúdila v lese, dostala sa až k ruinám hradu Ostrý kameň. Zrazu sa ocitla v podzemnej miestnosti preplnenej rôznymi šperkami a klenotmi. Rýchlo išla po svojich synov, aby jej pomohli zlatý poklad odniesť. Ako synovia naberali zlato do hrncov, uvideli v kúte komnaty starca, ktorý ich vyháňal von. Povedali to svojej matke a zo strachu utiekli. Zlá stará baba však na nič nedbala a ovládaná chamtivosťou naďalej brala všetko, čo sa jej len do rúk zmestilo. Zrazu sa však podzemie aj s časťou hradu zrútilo a nenásytnú starú babu pochovalo. Občas v noci počuť tiché hundranie. Odvtedy tu už nikto nikdy žiadnu komnatu s pokladom nenašiel.

Hľadači pokladov na Ostrom kameni: Počas 90. rokov 20. storočia vykrádali jednotlivé časti ruín hradu ľudia s detektormi kovov. Množstvo kovových predmetov sa tak dostalo do rúk súkromných zberateľov. Iba malá časť z týmto spôsobom nájdených predmetov sa dostala na vyhodnotenie do Archeologického ústavu SAV v Nitre. Medzi tieto predmety patrili:

  • Pečatidlo, ktoré patrilo pravdepodobne súkromnej osobe. Súkromné pečatidlo poukazuje na to, že sa istý čas na hrade ukrývali v čase nebezpečenstva dôležité predmety, napr. listiny, klenoty…
  • 35 kusov mincí razených rôznymi kráľmi, kniežatami, významnejšími šľachticmi i cirkevnými autoritami na ich území. Mince pochádzali z Uhorska, Moravy, Čiech, Dolného Rakúska, Štajerska, Arcibiskupstva Salzburg, Grófstva Hals-Leuchtenberg, Bavorska, Grófstva Falkenstein, Poľska a Sliezska. Medzi mincami bol aj jeden falošný denár Ladislava IV. Kumánskeho (1272 – 1290)
  • Olovená plomba na zaisťovanie prevážaných tovarov anglického typu. Plomba zaisťovala prevážaný tovar. Bola pripojená na šnúrach držiacich pokope bal látky, resp. uzavretie vriec. Súčasne boli aj znakom výrobcu, dokladali kvalitu výrobku. Podľa jednej teórie plomby anglického typu poukazujú na prenikanie anglických obchodníkov so súknom na nemecké, rakúske, uhorské a ruské trhy
  • 80 kusov zlomkov kachlíc
  • Počítací žetón na sčítavanie veľkých množstiev predmetov, súm peňazí a pod… (metóda počítania s abakusom)

Aký príbeh nám našepkávajú zachránené mince? Prekvapivé je, že na hrade sa nenachádzali mince domácej razby z 2. polovice 14. storočia a zo začiatku 15. storočia, ktoré v prostredí miest, dedín a iných hradov boli veľmi bežné. Prevládajú razby cudzie. Viedenské fenigy boli súčasťou obeživa na západnom Slovensku. Štajerské fenigy sú už však vzácnejšie a u nás sa našli iba ukryté vo väčšom množstve. Ukrývanie mincí sa v tomto období týkalo aj Bavorských feningov. Nálezy týchto mincí historici spájajú s obdobím vlády husitov na Slovensku (1430 – 1435), resp. s počiatkom hnutia Bratríkov.

Ostatné zahraničné mince priniesli na Slovensko husiti. „Neuhorské“ mince boli o niečo nekvalitnejšie ako vtedajšie uhorské denáre a poldenáre. Bratríci zabezpečovali dodávku týchto mincí na Slovensku a tu nútili miestnych ľudí, aby ich používali ako kvalitné mince. Sami získavali minimálne 20 % z ceny mincí. Zisky používali na bojové akcie. Až po likvidácii politických základní Bratríkov v roku 1467 bolo možné uskutočniť aj mincovú reformu. Z takmer medenej mince vznikol uhorský denár Mateja Korvína s obsahom striebra až 50 %.

Salzburské fenigy z rokov 1525 a 1530 sa na západné Slovensko mohli dostať prostredníctvom rakúskych vojakov Ferdinanda I. Habsburského, ktorí bojovali proti uhorskému protikráľovi Jánovi Zápoľskému alebo prostredníctvom medzinárodného obchodu. Nie je vylúčené, že sa používali aj ako náhrada za vtedy už nie veľmi kvalitné denáre a poldenáre posledných Jagelovcov.