Červený kameň (Hrad)
Hrad bol postavený ešte pred vpádom Tatárov. Podľa jedných zdrojov dala hrad postaviť kráľovná Konštancia, manželka českého kráľa Přemysla Otakara I. a dcéra uhorského kráľa Bela III. na svojich zdedených majetkoch. Podľa iných hrad postavil išpán Tibor Nagy z rodu Kartalovcov. Hrad bol súčasťou pohraničnej sústavy hradov od Devína až po Žilinu. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1271 v súvislosti s obsadením hradu českým kráľom Otakarom II.
Hrad bol kráľovským hradom, ktorý získavali šľachtici do zálohy za vojenskú a hospodársku podporu kráľovskej moci. Preto sa na hrade vystriedalo veľa majiteľov. V roku 1296 zeman Martin Devecseri predal polovicu pevnosti spolu s okolitými statkami Matúšovi Čákovi. Po jeho smrti v roku 1321 obsadili hrad vojská Karola Roberta. Asi o sto rokov neskôr získavajú hrad Wolfurthovci, ktorí ho vlastnia do roku 1440. Po nich boli majiteľmi pezinský a Svätojurský gróf Juraj a po ňom jeho syn Peter, od ktorého hrad v roku 1511 získavajú Ján a Juraj Zápoľský a napokon Thurzovci., ktorí hrad získali spolu s panstvom do dedičnej držby.
Významnými obchodnými partnermi Thurzovcov boli Fugerovci, pochádzajúci z juhonemeckého Augsburgu. Územie Horného Uhorska – dnešné Slovensko, bolo v tej dobe najväčším producentom medi na svete. Thurzovci – jedna z najbohatších rodín Uhorska a Fuggerovci – jedna z najbohatších rodín Európy svojim spojením získali monopol na trh s meďou. Svoj vzťah upevnili aj manželstvom medzi Jurajom Thurzo a Annou Fuggerovou. Možno aj preto v roku 1535 predali Thurzovci hrad za 107 401 uhorských zlatých Fuggerovcom. Anton Fugger spustil rozsiahlu prestavbu hradu, doslova od základov. Zanikol stredoveký hrad a na jeho mieste vyrástla pevnosť s mohutnými pivnicami – skladovacími priestormi.
Táto pevnosť mala byť prekladiskom tovaru na obchodnej ceste do západnej Európy. Fuggerovci si boli vedomí tureckého nebezpečenstva a preto mala pevnosť zodpovedať najmodernejším požiadavkám. Pred konečným rozvozom sa mali v pevnosti zhromažďovať zásoby medi z ich mediarskeho podniku. Počas výstavby pevnosti slúžil stredoveký hrad ako dočasné sídlo správy panstva a poskytoval aj ubytovanie remeselníkom pracujúcim na stavbe novej pevnosti. Časť materiálu zo stredovekého hradu sa použila pri stavbe pevnosti. Posledné objekty stredovekého hradu boli zbúrané až v roku 1555. Pevnosť bola dokončená v roku 1556 a táto podoba pevnosti sa zachovala dodnes.
Fuggerovci v roku 1546 nečakane vystupujú z Thurzovsko-fuggerovského mediarskeho podniku. Stalo sa to ešte v čase výstavby pevnosti. Obchod s meďou ohrozoval postup Osmanskej ríše a zároveň ho ohrozoval dovoz kovov z novoobjavenej Ameriky. V roku 1560 náhle zomiera iniciátor prestavby stredovekého hradu na pevnosť Anton Fugger. Po jeho smrti nastávajú medzi dedičmi spory o majetok. V roku 1581 sa Fuggerovcom podarilo získať výhodného kupca na prvý podiel Mikuláša II. Pálffyho. Ďalšie podiely získava Pálffy v roku 1583 vďaka sobášu s Máriou Fuggerovou. V tomto roku Fuggerovci definitívne odchádzajú zo Slovenska. Do roku 1588 Pálffy vykúpi zvyšok. Zostala tu po nich na tú dobu najmodernejšia pevnosť, ktorá mala dve predhradia a tri brány s padacími mostmi. V baštách stáli pripravené pušky a delá, jednotlivé strieľne prepájali podzemné chodby, takzvané kazematy. V baštách vystavali aj moderný odvetrávací systém, ktorý odvádzal dym z výstrelov, inými prieduchmi sa zasa do kazemát dostával čerstvý vzduch.
Pivničné priestory nakoniec nikdy neslúžili na uskladňovanie medi. Zato sa tu skladovalo víno z 32 okolitých dedín. Víno bolo také dobré, že si ho Fuggerovci vozili až do svojho rodného Ausburgu. Osmanské nebezpečenstvo spôsobilo, že obchodné zámery Fuggerovcov v tejto časti Európy postupne slabli, až sa rodina rozhodla Červený Kameň predať.
Mikuláš II. Pálffy do kúpi Červenokamenského panstva nemal reprezentačné sídlo. Hneď po získaní Červeného kameňa začína prestavbu pevnosti. Cieľom je premeniť málo pohodlnú pevnosť na komfortne vybavený renesančný zámok. Pálffyovci boli vernými spojencami cisára. Preto v roku 1605 vojská Štefana Bočkaja napadli a obsadili hrad. V roku 1619 to isté urobili vojská Gabriela Bethlena.
Po dobití Nových Zámkov Turkami v roku 1663 nariadil bratislavský župan Mikuláš IV. Pálffy vyprojektovať nové opevnenie ohrozeného mesta Bratislava. Staviteľ pevností Giuseppe Priami navrhol novú fortifikáciu, v ktorej považoval vyvýšeninu okolo bratislavského hradu za citadelu s vnútorným a vonkajším opevnením. Pôvodné staré opevnenie mesta malo byť zachované, ale pred neho malo byť postavené nové. Z predpolí a priestoru medzi obomi opevneniami mali však byť odstránené všetky budovy. To však vzbudilo veľký odpor mešťanov. Pre veľkú náročnosť a silné protesty občanov sa nakoniec pristúpilo iba k oprave pôvodných hradieb.
Popri objednávke opevnenia Bratislavy si Mikuláš IV. Pálffy objednal u Priamiho aj opevnenie svojho zámku Červený Kameň. Priami znovu pokladal zámok za citadelu, ktorú obohnal ďalšími vonkajšími hradbami. Vo svojom pláne počítal aj s opevňovaním priľahlých hospodárskych budov i rozsiahleho podzámčia vrátane francúzskej záhrady. Keďže v roku 1664 uzavrela Habsburgská monarchia 20-ročný mier s Osmanskou ríšou, nepokladal už Pálffy opevnenie zámku za nevyhnutné.
Priami bol nakoniec poverený vyprojektovaním novej pevnosti pri Váhu, ktorá neskôr dostala názov Leopoldstadt. Bratislave i Červenému kameňu sa ich prístup k ich vlastnému opevneniu vypomstil už v roku 1683. Kurucké vojská Imricha Thökölyho zaútočili na Bratislavu, staré steny sa po krátkom ostreľovaní zrútili, mesto sa vzdalo a kuruci ho vyplienili. Iba bratislavský hrad bojoval ďalej a vďaka pomoci Karola Lotrinského sa aj ubránil. Kuruci upriamili svoju pozornosť na Červený Kameň, prinútili ho ku kapitulácii, obsadili ho a nakoniec ho vyrabovali. Povstaleckému vojsku však odolala nová pevnosť Leopoldov.
Počas Rákocziho povstania v roku 1703 sa kuruckí povstalci znovu pokúsili získať hrad. Svoj pokus zopakovali v roku 1705 po porážke od cisárskych vojsk. Hrad síce značne poškodili, ale utrpeli ďalšiu porážku. V roku 1710 hrad vyhorel. Obývateľným sa znovu stal až po skončení vojnového obdobia.
Pálffyovci zostali majiteľmi hradu až do roku 1945, kedy z hradu utiekli. Medzitým bol hrad niekoľkokrát vyrabovaný a poškodený. Až v roku 1949 sa dostáva do správy Ministerstva školstva a národnej osvety a začína sa s nevyhnutnými opravami a postupným budovaním múzea.
Povesť o stavbe Červeného kameňa: Dvanásť najmúdrejších starcov z okolia sedí za okrúhlym stolom a vážne sa radí o tom, kde by mal byť postavený nový hrad. „Navrhujem, aby bol hrad postavený na vrchu zvanom Kukla“, povstal jeden zo starcov po dlhšej debate. „Podľa mojej mienky je to najvhodnejšie miesto pre takú veľkú budovu, ktorá v čase nebezpečenstva má nám všetkým poskytnúť bezpečný úkryt a má byť aj veľkým pomníkom našej obetavosti a práce.“ Debata sa rozvinula, všetci šedivými hlavami prikývli na súhlas. Všetci až na jedného, ten mlčky pred seba pozeral. Bol najmladší z nich, ale jeho tvár prezrádzala veľkú múdrosť. Vypýtal si slovo. „Odpusťte mi, ale ja s týmto návrhom nemôžem súhlasiť. Vieme predsa všetci, že na Kukle je sídlo duchov. Iste sa budú proti tomu brániť, keď ich budeme stavbou znepokojovať.“ „To sú plané reči, syn môj. Nijakí duchovia, nijaké víly dnes už neexistujú. Ostávam pri prvom návrhu a ak nesúhlasíš, aj bez teba bude väčšinou návrh prijatý.“ Tak aj bolo. Návrh vybudovať hrad na vrchole Kukly bol schválený.
Na druhý deň, len čo sa Slnko zjavilo na oblohe, na Kukle sa horlivo začalo pracovať. Pracovali usilovne a keď Slnko urobilo svoj pravidelný okruh cesty, spodná časť jednej strany hradných múrov sa už vypínala do výšky. Robotníci sa spokojne pobrali domov. Posledné lúče zapadajúceho Slnka zlatom lemovali základy hradných múrov.
Po celom kraji sa rozhostilo ticho. Je noc, čierna a tajomná. Zem sa pokryla čiernym rúchom, ako smútiaca vdova. Mesiac sa skrýva za čierňavou oblakov a hviezdy zapadli do tajomnej, hustej hmly. Nikde ani svetielka, len okolo hradu poletujú akési červenkasté plamienky. Zdá sa, akoby tam chodili duchovia. Sú to horské víly. Radia sa ako nedávno dvanásť múdrych starcov. Po porade sa všetky chytili do roboty a keď sa prvé zore zjavili, práve odnášali posledný kameň na susedný vrch. Ranné Slnko osvietilo základy hradných múrov už na susednom vŕšku, ktorý sa vypínal oproti Kukle.
Keď robotníci prišli ráno do práce, pochytilo ich zdesenie. Po múroch ani slychu ani vidu. Kam sa len podeli? Ako je to možné? Nahlásili to rade starcov. Rada starcov sa znovu zišla a zasadla za okrúhly stôl. Všetci sa pozreli na najmladšieho z nich. Sedel ako vždy skromne a ticho na svojom zvyčajnom mieste. „Mal si pravdu. Víly nám preniesli základy hradu na susedný vrch. Mali sme ťa hneď poslúchnuť. Čo teraz?“ Ozvali sa všetci. „Radím, aby sme hrad postavili tam, kde to chcú víly.“ Radu najmladšieho starca všetci poslúchli a o nejaký čas hrad stál na susednom vrchu.
Povesť o erbe Pálffyovcov: Jeden zo šľachticov z Pálffyovského rodu prechádzal v dávnych dobách v noci na svojom koči cez les. Náhle mu do cesty skočil jeleň. Kočiš na poslednú chvíľu nedokázal zabrzdiť koč a jeleňa zrazil. Zrážka s jeleňom poškodila koč natoľko, že nemohol pokračovať v ceste a šľachtic s kočišom museli zostať v lese do rána. Keď sa šľachtic ráno zobudil, to čo videl mu vyrazilo dych. Tesne vedľa koča sa nachádzala obrovská priepasť. Zrážka s jeleňom mu zachránila život.
Podľa inej verzie jeleň vrazil svoje parohy do kolesa koča, ktoré sa tým zlomilo, takže koč musel zastať. Bolo to práve včas, pretože pred kočom ležala priepasť. Príhoda s jeleňom sa vraj dostala do rodového erbu. Najbližšie pravde je pravdepodobne to, že Pálffyovci prevzali podobu erbu od spriazneného rodu Erdödyovcov. Nech je pôvod erbu aký chce, tento erb zdobí fontánu na zámku.
Pre ženy, čo chcú otehotnieť: Medzi exponátmi vystavenými na zámku Červený kameň sa nachádza dvojportréte Márie Terézie s manželom Františkom Lotrinským. Keďže tento pár priviedol na svet až 16 detí, ich obrazy vraj podporujú plodnosť. Traduje sa, že ak si žena sadne na pohovku pod panovníčkou, narodí sa jej dcéra, keď si sadne pod jej muža, bude to syn.
Záhada hradnej studne: V podzemí hradu Červený kameň sa nachádza 120 metrov hlboká studňa. Keď ju v 70. rokoch minulého storočia čistili, našli v nej kosti akejsi ženy. Nikdy sa nezistilo, kto to bol. Prípad bol odložený. Odvtedy sa údajne stále potuluje po hrade a vraj hľadá svoje deti.
Krádež v múzeu: V roku 2004 prišlo ku krádeži 40 kusov historických pušiek, pištolí a šablí z múzea v Červenom Kameni. Pracovníci múzea našli vitríny rozobrané a položené na zemi. Ku krádeži prišlo v miestnosti, ktorá je vo výške 30 metrov nad zemou. Zlodeji odtiaľ ušli vďaka horolezeckému lanu.
Zlodeji si niekoľko týždňov zbrane prezerali ako bežní návštevníci. Potom sa jeden z nich skryl počas poslednej prehliadky v miestnosti pre upratovačky. Po poslednej prehliadke mal asi pol hodinu na to, kým zamestnanci odídu zo zámku a zapnú alarm. Zlodej zakryl senzory vo dvoch miestnostiach, aby ich znefunkčnil. Potom rozobral vitríny tak,a by nespôsobil hluk. Nakoniec rozbil zámok na okne a lanom spúšťal zbrane dolu.
Kým po zbraniach pátrala polícia, stihli zlodeji časť zbraní predať v Rakúsku a Nemecku. jednému z kupcov tvrdili, že historické pištole zdedili po dedkovi. Nakoniec ich polícia chytila. Páchateľmi boli dvaja 35-roční muži z Modry. Spôsobili škodu za takmer 100 000 €. 85 % zbraní sa podarilo nájsť a vrátiť múzeu. Zámok po tomto incidente dostal modernejší zabezpečovací systém. Zlodeji dostali 4 roky a pokutu 6 600 €.