Dnes je: piatok - 29.3.2024, Meniny má: Miroslav
Aktualizované: 28.03.2024

Fotografie z roku 2014



On-line: 4

Akcie: 809

Foto galérie: 646

Videá: 280

Odkazy: 576

Komentáre: 1449

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Pajštún

Pajštún (Hrad)

Leží v pohorí: Malé Karpaty
Kraj: Bratislavský
Okres: Malacky
Obec: Borinka
Nadmorská výška: 486 m n.m.
Rozloha: ----
Iné názvy: Stupavský kameň, Perustian, Parastian, Borostyan, Borostyánkö, Paullenstein, Ballenstein
Súčasný stav: Zrúcanina hradu
zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto

Hrad bol postavený na skalnom brale na kopci v juhozápadnej časti Malých Karpát. Patril do sústavy pohraničných kráľovských hradov, ktoré vznikali od 13. storočia na ochranu severozápadnej hranice Uhorska. Patril do druhej línie tzv. výšinných hradov. V tej dobe boli v pohraničí aj predsunuté nížinné vodné hrady. Pred Pajštúnom stával vodný hrad v Stupave, ktorý bol neskôr prestavaný na renesančný kaštieľ. Zo skalného brala je dobrý rozhľad na Záhorie.

Nevieme, kedy hrad vznikol. Je možné, že to bolo ako pri iných hradoch, po tatárskom vpáde. Hrad mohla založiť aj česká kráľovná Konštancia (Konhuta), dcéra uhorského kráľa Bela III. Ďalšou možnosťou je, že podnet k stavbe hradu dala vojna medzi Přemyslovcami a Arpádovcami v druhej polovici 13. storočia. Hrad vznikol pravdepodobne po násilnom zániku neďalekého Dračieho hrádku.

Pajštún patril medzi kráľovské hrady. Výraznou oporou kráľa Žigmunda boli grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ktorí kráľa neopustili ani za najväčšej núdze. Žigmund ich preto v roku 1390 odmenil tým, že im k ich majetku 90 obcí a 10 hradov daroval Pajštún. Hrad im patril až do vymretia ich rodu.

V polovici 15. storočia sa vodného hradu v Stupave zmocnili Husiti. Odtiaľto podnikali výpravy do Bratislavy, na Záhorie a do Rakúska. V roku 1440 sa pokúsili dobiť aj hrad Pajštún, ten im však odolal aj napriek ich dobrej výzbroji.

Začiatkom 16. storočia mor vyhubil takmer celé obyvateľstvo a preto Peter V. zo Svätého Jura, ktorý bol kapitánom Horného Uhorska, osídlil kraj Chorvátmi, utekajúcimi pred tureckými nájazdmi. Rod Pajštún vlastnil až do roku 1526, kedy na hrade zomrel Krištof II. Svätojurský, s ktorým vymiera aj rod. V Uhorsku v prvej polovici 16. storočia vymiera časť starej rodovej šľachty a na ich miesto prichádzajú nové, doteraz málo významné rody pochádzajúce z nižších šľachtických vrstiev. Presadzujú sa na vojenskom poli a získavajú slávu a majetky.

Po smrti posledného grófa zo Svätého Jura a Peznika sa hrad opäť stáva majetkom kráľa. Gašpar Serédy úspešne bojoval na strane kráľa Ferdinanda I. Habsburského proti protikráľovi Jánovi Zápoľskému. Odmenou za zásluhy v boji mu bol hrad Pajštún. Serédy ako skúsený vojak prebudoval opevnenie hradu. Dobudoval delový rondel (polkruhový výbežok hradby). V tomto období bolo na hrade väznených niekoľko zbojníkov. Po jeho smrti znovu nakrátko pripadá hrad kráľovi. Už v roku 1552 hrad pripadol hlavnému kapitánovi Bratislavského hradu Eckovi zo Salmu a Neubergu. Ten hrad zmodernizoval podľa najnovších renesančných opevňovacích poznatkov. Hrad mu patril 40 rokov.

V roku 1592 právom zálohu získal hrad Mikuláš II. Pálfy. Dlho na hrade nepobudol, pretože o rok neskôr vypukla 15-ročná vojna s Turkami (1593 – 1606). Bol hlavným kapitánom preddunajských vojsk. S jeho menom sú spájané všetky dôležité víťazstvá. Keď v roku 1598 dobyl Ráb (dnešný Gyor), získal grófsky titul a prívlastok rábsky hrdina. V tomto období prebiehal spor o pozemky medzi Pajštúnskym panstvom a mestom Bratislava. Preto bol na hranici za horárňou na Kačíne osadený mohutný hraničný kameň, ktorý je tu dodnes.

Jeho dlhodobá neprítomnosť sa prejavila na „údržbe“ hradu. Známy protiturecký bojovník s podlomeným zdravím z protitureckých výprav zomiera ako 48 – ročný na hrade Červený Kameň. Po jeho smrti dedí zanedbaný hrad Pajštún jeho syn Pavol IV. Pálffy. Oprava hradu v tomto čase je už nevyhnutná, pretože sa v okolí čoraz častejšie objavujú prieskumné turecké oddiely. Pribudlo nové opevnenie zosilnené bastiónmi, ktoré kryli prístup k bráne. Na severnej strane vznikol ďalší rondel vo forme dvoch výrazných výstupov z hradieb.

Pavol IV. Pálfi dosiahol vrchol svojej kariéry v roku 1649, keď ho zvolili za uhorského palatína. O rok neskôr mu španielsky kráľ Filip IV. udelil najvyššie katolícke vyznamenanie – Rad zlatého rúna. Bol iba druhým uhorským šľachticom, ktorý dostal takéto vysoké vyznamenanie. Po jeho smrti sa stal majiteľom Ján Pálfi, ktorý nechal postaviť delostrelecké bastióny na najzraniteľnejšom mieste. Tie zároveň kryli prístup k bráne. Nakoniec hrad – pevnosť vybavil novými delami. Modernizácia hradu pomohla. Keď v roku 1644 vtrhli do Stupavy švédske vojská, hrad Pajštún ich náporu odolal. Švédi však priniesli so sebou nebezpečného spojenca. Bol ním mor, ktorý vyčíňal takmer rok. Pálfi nechal všetkých nakazených odviezť z Pajštúna a hrad dobre vydymiť. Vtedy to bola bežná dezinfekčná metóda.

Koncom 17. storočia sa majitelia hradu odsťahovali do pohodlnejšieho opevneného kaštieľa v neďalekej Stupave. V polovici 18. storočia hrad vyhorel – zhoreli strechy a veľká časť hradu. Časť hradu bola provizórne opravená, ale na dôkladnejšiu opravu už nebol dôvod. Hrad sa na ruinu zmenil až v roku 1810, kedy ho vyhodili do vzduchu napoleonskí vojaci a to napriek tomu, že na hrade nebola vojenská posádka a nemal žiaden strategický význam. Zrúcaninu hradu aj s panstvom predali Pálffyovci v roku 1867 rodine Károly, ktorá opustila svoje majetky v roku 1945.

Názov hradu je pravdepodobne odvodený z nemeckého „Paulenstein“ vo významne slova „Skala Paulínov.“ V neďalekom pútnickom mieste Marianka sídlil rád Paulínov, ktorých tam povolal panovník. Ľudovít I. v roku 1377 rádu daroval Mariánske údolie (Maria Thal). Pavlíni v neistých časoch prenášali svoju vzácnu sošku Panny Márie na hrad Pajštún. Mnísi odbavovali bohoslužby v hradnej kaplnke a pôsobili aj ako vychovávatelia grófskych detí.

Povesť z dôb napoleonských vojen: Kým sa Bratislava ešte len pripravovala na možné obliehanie, objavil sa v obci Borinka jeden čudný žobrák. Bol neškodný a občas si usilovne niečo kreslil. Jednej miestnej ženičke ho bolo ľúto, tak mu zvykla podarovať jedlo. O nejaký čas žobrák zmizol. Prišli Francúzi a začali obliehať Bratislavu. Časť ich vojska sa oddelila a smerovala na Moravu. Keď vojaci mašírovali okolo zvedavých Borinčanov, jeden z francúzskych dôstojníkov na koni podišiel k tej dobrej ženičke a hodil jej mešec mincí. Ženička v ňom spoznala žobráka o ktorého sa starala.

Povesť o smutnom Gašparovi: Smutného – presmutného veľmoža Gašpara Serédyho nevedelo nič rozveseliť. Kastelán Strajchel sa už bál aj o jeho život a tak s pajštúnskym richtárom Ničom dali hlavy dokopy a vyhútali čosi nevídané. Luciferovi do pekla poslali list podpísaný vlastnou krvou, aby im poslal takého gašpara, čo by ich pána aspoň raz rozosmial. Na hrad tak prišiel čert Rumo, prezlečený za dvorného blázna a vystrájal také čertoviny, až pán Serédy pukal od smiechu. Keď sa Rumo vyšantil, tých čo spísali žiadosť si za odmenu vzal do pekla. Ktovie, možno i podľa mena hradného pána sa odvtedy dvorným šašom hovorí aj „gašparkovia“.

Povesť o rytierovi: Úderom polnoci divoko jazdí rytier na bielom koni okolo zrúcaniny Pajštúna. Potom vyskočí na najvyšší múr a skočí do priepasti.

Povesť o krkavčej matke: Hradná pani nie a nie svojmu mužovi porodiť potomka. Dávno už prestala dúfať, preto si občas dlhý čas krátila prechádzkami v blízkosti hradu, na ktorých ju sprevádzala jej stará slúžka. Počas jednej z takýchto prechádzok slúžka spustila „Dávno sme sa mali vrátiť osvietená pani. Zmráka sa, pofukovať začína, mohli by ste prechladnúť. Nechoďme ďalej.“ „Bojíš sa o mňa, alebo tej čierňavy okolo?“ nedala sa hradná pani. Slúžka sa nechcela priznať k strachu, ale nakoniec ju hradná pani ostro prerušila ostrými slovami: „Tak dosť! Vrátime sa. Aj tak sa ti podarilo pokaziť mi prechádzku. Vidí sa mi, že starneš Dora. Už nie si taká, ako kedysi. Večne len počúvam Bojím sa o Vás. Nech sa Vám nič nestane. Dávajte si pozor. Ach Dora, nebojím sa ja ničoho. Nemám sa prečo. A hlavne, nemám sa o koho báť.“

Vtom sa pri nich zjavila žobráčka a veľmi úpenlivo prosila „Jasná pani! Nedaj nám zahynúť, už tri dni som nič nejedla. A moje deti zomierajú od hladu. Jasná pani, ponížene prosím, dajte nám malú almužnu. Pozrite na tie chúďatá!“ Hradná pani sa zvedavo opýtala: „Tie deti, všetky sú tvoje?“ Žobráčka s nádejou, že jej trojčatá konečne niečo dostanú jesť trpezlivo odpovedala, ale hradnú pani nepotešila. „Trojčatá! Fuj, ako suka! Na čo je žobrači trojo detí!“ a pustila sa byť nešťastnú žobráčku. Zúfalá žobráčka hradnú pani prekliala: „Nech máš do roka a do dňa sedem detí! Buď prekliata! Prekliata!“

Prišiel čas odchodu hradného pána. „Naozaj musíš Mikuláš? Práve teraz?“, nechcela ho manželka pustiť. Mladý gróf však musel ísť a preto trpezlivo vysvetľoval: „Turek zasa začal vystrkovať rožky. Treba brániť krajinu.“ Odpovedal trpezlivo. Pani Hedviga však nie a nie o tom počuť. Zbytočne jej muž pripomínal, že nebude po prvý krát doma sama. Nakoniec sa priznala, že čaká dieťa. Veľká a úprimná bola radosť hradného pána: „keď sa vrátim, zoberiem do náruče teba aj naše maličké. Mladý gróf už nedbal na náreky svojej manželky a dal si zavolať starú slúžku. Tá mu musela sľúbiť na vlastnú hlavu, že sa o jeho manželku i maličké do jeho príchodu dobre postará. Pri odchode sa v dobrej nálade lúčil: „Usmej sa na mňa Hedviga.. Nech mi tvoj úsmev svieti na cestu. Nech ma sprevádza ako šťastná hviezda.

Osvietená pani však stále plakala. Stará verná slúžka sa ju pokúšala tíšiť „Veď sa Vy nič nebojte. Pán gróf sa určite vrátia zdravý.“ Mladá grófka Nebojím sa o neho. Viem, že sa vráti. Má deväť životov ako mačka.“ Mladá grófka nezabudla na žobráčkinu kliatbu.

Počas pôrodu boli v izbe iba mladá grófka a jej verná stará slúžka Dora. „Koľko ich je?“ spýtala sa grófka. „Samí chlapci, samí chlapci ako jeden!“ Natešene odpovedala slúžka. „Pýtam sa koľko!“ Odsekne namrzená grófka. „Jasná pani, prosím, sedem!“ odpovedá ešte stále natešená slúžka. Kliatba sa predsa len naplnila. „Nado mnou nebude mať moc nijaká kliatba. Niet takej žobráčky, čo by ma obrátila na posmech celému svetu. Dora, poď ku mne! Teraz ma dobre počúvaj. Vyber najkrajšieho z nich a prines mi ho sem.“ Stará slúžka sa s neskrývaným strachom stále vypytovala. „Nevypytuj sa, ale rob, čo ti kážem!“ Slúžka však nedokázala vybrať najkrajšieho, pretože boli ako jeden. Na to jej grófka rozkázala: „Tak zober prvého z kraja! No nehľaď a hýb sa!“

Slúžka poslušne priniesla jedného zo synov. „Teraz pristúp bližšie, ešte bližšie!“, prikázala. Zrazu vytiahla ukrytú dýku spod vankúša a hovorí vystrašenej slúžke „Chcela som najprv seba, ale kvôli nejakej žobráčke a siedmym pankhartom sa ja so životom nerozlúčim. Nemykaj sa! Mám aj teraz toľko sily, aby som si poradila so starou babou. Môžeš si konečne sama vybrať, alebo sa mi zaprisaháš, že o tomto všetkom sa ani živá duša nedozvie a všetkých ostatných šesť vynesieš do lesa a tam ich zahrabeš, alebo!“ Slúžka sa veľmi zľakla a panej prisahala, že vykoná, čo od nej žiada.

Pán sa na koči vracal domov. Zrazu počuje krik svojho kočiša „Hej stará! Čo tu stojíš, ako keby si do zeme rástla! Tak uhni, počuješ!“ Slúžka stuhla ešte viac. Nevedela si rady. Mladý pán vykukol s koča a s prekvapením zistil „Ale veď je to… Dorka! A kde sa tu berieš? A prečo nie si pri panej? Čo? Ako sa má? A čo? Mám už potomka?“ Dorka však nedokázala odpovedať a preto sa pohla ďalej. „Dora, kam ideš?! Čo to máš v tom koši?“ Stará dobrá duša už nevydržala a nakoniec zo seba dostala: „Ráčia sa pozrieť sami. A keď uvidia, prosím, nech ma zabijú, chcem zomrieť s vašimi synmi pán gróf. „ Zhrozený gróf však slúžku nezabil a pýtal sa dovtedy, až mu sama porozprávala, ako vlastná matka odsúdila na smrť šesť jeho synov, aby sa nemusela hanbiť pred svetom. Ako kedysi vysmiala úbohú žobráčku s jej trojčatami, že je horšia ako suka. A tak teraz, nechala si jedného. Mladý gróf zo začiatku slúžke neveril, ale nakoniec prikázal „Vrátiš sa na hrad, a povieš mojej žene, že si deti skántrila. Tak, ako ti prikázala. O mne ani muk, rozumela si?“ Slúžka zo začiatku nechcela pristať, ale gróf jej nechcel povedať, čo bude s deťmi.

Zronená slúžka ledva dorazila na hrad, už sa jej mladá pani vypytovala: „Nikto ťa nezbadal? Počuješ!? Pýtam sa, či ťa nikto nevidel!“ Odpoveďami slúžky upokojená mladá grófka prikázala, aby prišla bližšie. Keď videla, že sa slúžka bojí upokojovala ju „Bojíš sa, že ťa teraz… Nie stará! Teraz ťa budem potrebovať. Kto sa mi bude starať o syna? O môjho jediného syna! No, keď sa bojíš, tak chytaj!“ Zaštrngotala meštekom plným peňazí a hodila ho smerom k slúžke. Tá však na odmenu nemyslela. Už nevládala žiť a vyskočila z okna do priepasti pod hradom. Kým sa grófka spamätala, už stála v izbe iná slúžka „Jasná pani! Jasná pani! Pani grófka!“ Grófka slúžku upokojovala, vraj vie, že sa Dora na rozume pomiatla a vyskočila z okna.“ Prekvapená slúžka však prinášala inú novinu a prinášala zvesť o návrate mladého grófa. „Sprostaňa, čo si to hneď… Podaj mi syna! Rýchlo! A teraz choď!“ odsekla grófka.

Ich zvítanie však bolo iné ako si obaja prestavovali. „Mikuláš! Mikuláš! Drahý! Vrátil si sa mi! Vrátil! Čo tu stojíš? Ani ma neobjímeš? Nie si zvedavý ani na svojho syna?“ Neveriacky sa pýtala mladá grófka. Gróf rýchlo pochválil syna a už sa vypytoval po starej slúžke Dorke. „Teba viac zaujíma stará slúžka, ako ja? Ako tvoj syn?“ Sklamaný mladý gróf sa vyhovoril na to, že sa chcel len poďakovať slúžke za vernú starostlivosť. Nemal sa už však komu poďakovať.

Mladý gróf sa zmenil. Na manželku poriadne ani nepozrel. Ich vzťah ochladol. Ich posledným spojivom zostal syn. Mužovu neprítomnosť už poriadne nevnímala, ale keď zo sebou zobral aj syna všimla si to. „Kde si bol? Prečo si so sebou vzal aj syna a nič si mi nepovedal?“ „Prepáč, nevedel som, že ti bude pri tvojich zábavách chýbať,“ ospravedlňoval sa. „Bavím sa. Krátim si dlhú chvíľu keď neviem, kde mám muža. Od narodenia nášho syna si viac preč ako na hrade. Kde sa túlaš? Už dvanásť rokov nie som ani vdova, ani žena. Ale matka som stále. A preto mám právo vedieť, kde si začal vodiť naše dieťa.!„

Prišiel slávny deň, syn Mikuláš dovŕšil 15 rokov. Otec mu dovolil, aby si pozval svojich najlepších priateľov a usporiadal svoj prvý rytiersky turnaj. „Akých on má priateľov? On je samotár.“ myslela si matka. Veď nik za nim na hrad nechodil.

Matka odišla od hostí ešte pred skončením turnaja. Prišlo jej akosi nevoľno. Zvyk kázal, aby si hradná pani vypila času vína s víťazom turnaja. Snažila sa to svojmu mužovi vyhovoriť, ale ten sa nedal odbiť a hostí priviedol do jej komnát. Zronená matka zmĺkla. „Čo je? Prečo si tak zmĺkla? Ba vari ani teraz, po pätnástich rokoch sa nedokážeš pozrieť na všetkých svojich synov? Ešte ani teraz sa v tebe neozval materinský cit? Tak nájdi aspoň v sebe tú silu a pozri do očí tým, ktorých si pred pätnástimi rokmi odsúdila na smrť! Aspoň teraz im venuj pohľad! Dobre sa na nich dívaj. Sú urastení ako jedle a podobní ako vajce vajcu. Sú to moji synovia. Cudzí ich prichýlili, ale ja som ich vychoval. Neutekal som po pätnásť rokov z hradu ako si si myslela. Chodil som za svojimi synmi. Choď! Pristúp k nim! A nájdi! Rozoznaj medzi nimi toho, ktorému si náhodne venovala svoju lásku! Vylúč teraz tých šiestich, ktorým si odoprela právo na život, ktorým si nedopriala ani slovo, slovíčko mama! Nehľaď na mňa a vykroč! Nájdi v sebe ešte raz tú silu zavrhnúť vlastné deti! Vyber z pomedzi nich svojho Mikuláša!“ Zronená grófka zastonala: „Bože môj! Tie rovnaké tváre! Rovnaké ústa! Zmilujte sa! Odpusťte!“ a vyskočila von oknom do priepasti pod hradom ako jej stará verná slúžka Dora.

Celá povesť sa dá vypočuť na https://www.youtube.com/watch?…