Smolenický zámok (Zámok)
Smolenice boli dôležitým zdrojom kameňa, dreva a vápna pre blízke okolie i pre Trnavských mešťanov. Pôsobili tu i cechoví smoliari, ktorí tu vyrábali smolu. Predpokladá sa, že dali názov i obci „Villa Solmus.“ So smoliarmi sem prišiel i tovar a obchodná cesta. Villa Solmus sa stala jednou zo zastávok obchodnej cesty Via Bohemica spájajúcej Prahu s Budínom.
Smolenický hrad bol posledným hradom postaveným na ochranu Biksárdskeho (Bukovského) priesmyku v Malých Karpatoch. Chránil západné hranice Uhorského kráľovstva pred mocenskými ambíciami Českého kráľovstva. Doplnil obrannú líniu hradov Korlátko a Ostrý kameň. Postavili ho až v 14. storočí na rozhraní Malých Karpát a Trnavskej pahorkatiny na skalnom výbežku nad mestečkom Smolenice.
Pred postavením hradu patrili Smolenice do panstva hradu Korlátko a neskôr k Ostrému kameňu. Predpokladá sa, že predchodcom Smolenického hradu bol hrádok, ktorý stál na zalesnenom kopci medzi hradiskom Molpír a neskorším hradom. Zo začiatku bol hrad i panstvo kráľovským majetkom. V 15. storočí sa dostal do rúk Pezinských a Svätojurských grófov. Po ich vymretí po mužskej línii v 16. storočí sa hrad dostáva do rúk rodu Országovcov. V roku 1567 vymierajú po mužskej línii i Országovci a cisár Maximilián dáva panstvo do zálohy Krištofovi Ungadovi.
Koncom 16. storočia hrad vyženil Tomáš Erdödy. Rodu hrad patril i počas stavovských povstaní. V roku 1705 odrezali Rákocziho povstalci Smolenický hrad od mestečka Smolenice a obkľúčili ho. Poddanské obyvateľstvo sympatizovalo s povstalcami a podporovalo ich. Obrancovia hradu boli na tom horšie. Nemali dostatok vody, pretože bolo veľké sucho. Preto boli nútení piť víno až pokiaľ im nedošli zásoby. Nakoniec vyčerpaní cisárski kapitulovali a opustili Smolenický hrad. Ten padol do rúk povstaleckého generála Bercsényiho. Povstalci zostali na hrade až 2 roky. V roku 1707 však hrad znovu obsadilo cisárske vojsko.
Po odznení stavovských povstaní hrad pustol, pretože rod Erdody veľmi zadĺžil smolenické panstvo a nemal dostatok finančných prostriedkov na údržbu hradu. V roku 1777 veritelia postupujú hrad a panstvo Jánovi Pálffymu. Pálffyovci mali tiež veľa starostí s vyplácaním dlžôb a o hrad sa nestarali. Na začiatku 19. storočia počas napoleonských vojen hrad vyhorel. Najviac poškodenými boli hlavná budova a veža. Dlhoročné spory o majetok v rode Pálffy sa skončili až v roku 1864.
Panstva sa ujal Gróf Móric Pálffy, ktorý ho začal zveľadovať. V jeho práci pokračoval jeho syn Jozef. Na ruinách starého stredovekého hradu dal Jozef Pálffy postaviť nový romantický zámok, ktorý mal byť honosným rodovým sídlom. Pálffyovci majú na miestnom cintoríne aj rodinnú hrobku. Práce sa začali už v roku 1887 podľa návrhu architekta Jozefa Huberta, ktorý sa inšpiroval stredofrancúzskymi zámkami. Jozef Pálffy je spájaný i so zakladaním rybární, píl, liehovarov, hospodárskych budov a chovom šachtených koní. Bol považovaný za dobrého hospodára. I. Svetová vojna prestavbu hradu na zámok spomalila a smrť Grófa Jozefa Pálffyho ju úplne zastavila.
V prácach sa pokračovalo až po roku 1945, keď sa majiteľom hradu stal štát. Zámok prevzala Slovenská národná rada, ktorá si ho zvolila za svoje letné sídlo. Zámok bol dostavaný v roku 1953 a bol odovzdaný Slovenskej akadémii vied, aby sa stal reprezentačným miestom pre stretnutia vedcov z celého sveta. Interiér sa upravoval tak, aby vyhovoval reprezentačným a ubytovacím potrebám. V súčasnosti je čiastočne prístupný verejnosti, ktorá si môže v letných mesiacoch obzrieť záhrady, nádvorie, tri miestnosti a hradnú vežu. Na vrchol trojposchodovej veže sa dostanete po prekonaní 99 schodov. Vo veži je expozícia fotografií zo života grófskej rodiny Pálffyovcov.
Novodobý požiar hradu Počas obnovy zámku po II. Svetovej vojne vznikol v areáli zámku požiar. Spôsobil ho varič na prípravu jedla. Zničil veľkú časť historického inventáru, ktorý sem priviezol Pálffy, ktorý bol známy zberateľ starožitností. To, čo sa podarilo zachrániť, bolo prevezené na Červený kameň. Súčasný hradný inventár tvoria čiastočne zachovaný dobový nábytok a socialistická produkcia Západoslovenských nábytkárskych závodov, štátneho podniku. Na miestach, kde boli drevené podlahy dnes kraľuje kamenná dlažba.
Legenda o vzniku Smoleníc Smoliar viezol na voze smolu hlbokým lesom. Ak tak šiel po lesnej ceste, objavil sa pri ňom jeleň a prevrátil voz zo smolou. Keď smoliar videl, že sa mu smola rozliala po okolí, zmohol sa iba na výkrik "smole nic!"Na jeleňa poľovali páni a keď videli, akú škodu smoliarovi napáchal, odškodnili ho. Nakoniec smoliar nemal smolu, pretože mu páni zaplatili za vzniknutú škodu, prijali ho do svojich služieb a postavili mu na tom mieste domček. K jeho domu postupne pribúdali ďalšie domčeky, až vznikli Smolenice.
Koniec krutého správcu Správcom hradu sa vďaka svojej oddanosti Erdodyovcom stal Tobiáš Cseky. Bol to však človek tvrdý a neľútostný a rýchlo zabudol, kým predtým bol. Od poddaných čakal mnoho práce a rád im dával pocítiť svoje nadradené postavenie. Jedného dňa poslal sluhu s listom do Prešporku k Erdodyovcom. S odpoveďou sa však musel vrátiť do západu slnka. Nedostal však koč, ani voz, ani koňa a peši to stihnúť nedokázal. Ak by však príkaz nesplnil, hrozila mu doživotná temnica.
Sluha sa zo zúfalstva vydal na cestu, snáď nejako bude. Zvolil si cestu lesom, lebo sa mu zdala kratšia. Zrazu sa pred ním objavil koč s nádhernými koňmi, ktoré poháňal starý kočiš. Ten sa s ním dal do reči a pýtal sa ho prečo je taký smutný. Keď počul, čo od neho správca Cseky chce, neváhal ani sekundu. Kone však necválali, ale doslova leteli. Sluha bol do západu slnka späť i s odpoveďou.
Cseky vedel, že to bola nesplniteľná úloha, ale na liste bola pánova pečať.Neveriacky krútil hlavou a pre istotu dal sluhu zbiť. Bol však večer a správca už bol unavený. Chcel si prikúriť, lebo bola zima. Keď vhodil polená do ohňa, začul „Idem si po teba!“ Cseky však bol neoblomný a odpovedal „Tak si po mňa poď.“ Vtom sa pred ním zjavil kočiš – čert, schmatol ho za ruku a odvtedy ho nik nevidel. Iná verzia hovorí, že sa spýtal, ako to sluha dokázal, a keď počul o kočišovi, spoznal v ňom ducha sluhu, ktorého kedysi utrápil na smrť. Tak veľmi sa preľakol, že mŕtvy klesol na zem. Vraj sa Csekyho duša stále túla po Smolenickom zámku a bojí sa, že sa jej duch mŕtveho kočiša pomstí. Iní však vravia, že to je dobrý duch kočiša, ktorý sa snaží iným pomáhať.
Zbojník Hrajnoha Po starej obchodnej ceste zvanej Česká, prechádzalo počas celého roka množstvo kupcov s tovarom. To priťahovalo rôzne pochybné živly, najmä zbojníkov. Najznámejší z nich sa volal Hrajnoha a pochádzal z Myjavských kopaníc. Stal sa postrachom pre kupcov, ktorí tadiaľto prechádzali po Českej ceste cez Malé Karpaty.
Peňazí z lúpeží mal síce dosť, ale šťastie v láske nemal. Dlho tu prepadával, pretože zalesnený terén poskytoval jeho zbojníckej družine dostatok možností na úkryt. Vrchnosť ho dlho nemohla dolapiť. Podarilo sa jej to až v roku 1768 vďaka bývalému kumpánovi. Bol odsúdený na smrť rozštvrtením. Po poprave bol vyvesený na výstrahu iným. Bol pochovaný neďaleko Smoleníci. Pretože sa ho báli i po smrti, na jeho hrob privalili obrovský kameň, ktorý vraj ešte aj dnes leží v smolenickom parku.
Legenda o zaľúbenom kuruckom generálovi Ocskayovi V krajine zúril boj medzi cisárskymi oddielmi a rákócziovským vojskom. Dobíjania Smolenického hradu sa zúčastnil aj povstalecký generál Ladislav Ocskay. Počas dobíjania sa však dostal do zajatia, v ktorom sa zoznámil s kastelánovou dcérou Iľkou.
Obaja sa do seba zaľúbili, ale Iľkin otec dal Ocskayovi podmienku. Vziať sa môžu iba vtedy, ak Ocskay opustí rady povstalcov a pridá sa na stranu cisára. Ocskay si vypýtal čas na rozmyslenie a medzitým sa viac krát tajne stretol pod Havranou skalou s Iľkou. Nakoniec však prijal kastelánovu podmienku.
Zdalo sa, že im už nebude nič brániť v šťastí. Povstaleckí vojaci však Ocskaya vylákali von a uniesli do povstaleckých Nových Zámkov. Tu bol odsúdený a popravený za zradu. Zvesť o jeho smrti sa doniesla k Iľke. Chodievala svojho milého oplakávať k Havranej skale. Po roku aj ona od žiaľu zomrela.
Kurucký generál Ladislav Ocskay bol naozaj popravený povstalcami za zradu. Bol cisárskym dôstojníkom, ale mal problémy s disciplínou a preto zbehol. Istý čas sa dokonca na severovýchode uhorského kráľovstva živil ako zbojník. Neskôr sa pridal k Rákocziho povstaniu. Získal prezývku „Rákocziho blesk“ alebo „Ohnivé knieža“. Velil jednotke 1000 jazdcov, ktorá sa dokázala veľmi rýchlo presúvať. Počas postupu povstalcov z východu na západ sa Ocskayovi podarilo obsadiť banské mestá. Obávaným veliteľom sa stal vďaka vpádom na Moravu a do rakúskej časti habsburskej monarchie.
Ocskay naozaj bojoval v roku 1704 v bitke pri Smoleniciach proti cisárskym, ale tu k jeho zajatiu neprišlo. 5000 cisárskych pod vedením generála Ritschana sa pokúsilo preniknúť cez Jablonický priesmyk. Mali za úlohu zásobovať pevnosť Leopoldov. Cisárski však pri Smoleniciach narazili na početnejšieho protivníka. Boj nakoniec rozhodli ozbrojené skupiny slovenských sedliakov, ktorí pochádzali najmä z okolia Myjavy. Sedliaci vytrvalo napádali cisárske vojsko v Malých Karpatoch. Zbytky cisárskych sa v noci stiahli do Jablonice. Tu boli obkľúčení a padli do zajatia spolu so svojim generálom. Bolo to jedno z najväčších kuruckých víťazstiev.
V roku 1704 už Ocskay velil jednotke 6000 mužov. V roku 1705 bol vymenovaný za brigádneho generála. Celková situácia sa začala meniť po prehratej bitke pri Trenčíne v roku 1708. V bitke padli najlepší povstaleckí vojaci a zničené bolo i kurucké delostrelectvo. Mnohí podporovatelia kurucov začali prechádzať na cisársku stranu. Jedným zo zradcov bol aj generál Ocskay, ktorý ani nie mesiac po tejto bitke prešiel na cisársku stranu.
Ocskayova zrada spôsobila rozkol v kuruckom vojsku. Preto sa kuruci rozhodli ho zajať a potrestať. Novozámocký kapitán Adam Jávorka sa dozvedel, že Ocskay trávi Vianočné sviatky v Očkove v bujarých zábavách. Keď sa blížil k Očkovu, dozvedel sa, že je v kaštieli vo Vrbovom. Jávorka sa prezliekol za žobráka a vkradol sa do Vrbového. Vďaka tomu sa dozvedel, kedy sa bude Ocskay vracať do Očkova. Ocskaya v noci zajal a odviedol do kurucmi ovládanej novozámockej pevnosti. Zasadol poľný vojenský súd a Ocskay bol odsúdený na trest smrti napichnutím na kôl. V novozámockej posádke slúžil Ocskayov brat, ktorý prosil o nižší trest. Preto Ladislav Ocskay dostal miernejší trest a bol sťatý. Popravu vykonali 03.01.1710 v Nových Zámkoch.
Voda nad zlato Cisárski vyzvedači zistili, že veliteľ Rákocziho povstaleckých vojsk, Mikuláš Bercséni sa chystá získať všetky hrady na východnej strane Karpát. Ak ich získa, bude ovládať najdôležitejšie priesmyky v Karpatoch. Do Smolenického hradu preto pricválalo 80 cisárskych vojakov i s tromi kanónmi.
Bercséni naozaj prišiel, zatiaľ iba do Trstína. Neponáhľal sa. Vedel, že jeho obrancovia videli kúdoly prachu, čo spôsobili jeho jazdci a delá už z diaľky. Určite ho čakajú a je ich na hrade ako maku. Možno je, ale určite nie každý z nich vie narábať so zbraňou. Hrad chcel získať nepoškodený a preto k nemu vyslal vyjednávača. Ten však nič nedosiahol ani ponukou na odovzdanie hradu za voľný odchod s koňmi i zbraňami.
Bercséni teda hrad obľahol, ale neútočil naň. Hradnej posádke pokojné obliehanie vyhovovalo. Aspoň nestrácala sily v šarvátkach a šetrila ich na rozhodujúci útok. Lenže 80 cisárskych i s koňmi si vyžadovalo veľa vody. Bolo treba vykopať ďalšiu studňu. Veliteľ odmietol, nenechá si chlapov zmordovať, v prípade kuruckého útoku ich potrebuje zdravých a sviežich. Časť vody bola preto nahradená vínom z pivnice. Voda bude len pre kone, deti a na varenie. Predtým museli vojaci o víno drankať. Teraz ho museli piť.
Vody však stále ubúdalo. Kone víno piť nemôžu. Deti opíjať nemôžeme. Kuchyňa sa musí zaobísť bez vína. Vínová polievka, vínová omáčka, kaša sa robila z vína, ešte i chlieb sa miesil s vínom… Vojaci si zo začiatku pochvaľovali, „žijeme si ako hradní páni!“ Lenže podaktorí mali slabé žalúdky a neznášali toľkú hojnosť vína. Prichádzali bolesti a kŕče. Bolo treba ubrať vody koňom, aby bolo pre chorých. Mnohí vojaci sa skrúcali kdekade po kútoch hradu.
Bercséni o núdzi v hrade nevedel. Zato k nemu prišla správa o blížiacom sa cisárskom vojsku. Preto znovu vyslal vyjednávača k bráne. Ten po ceste stretol chlapca. Deti neraz povedia viac, ako dospelí. A tak sa vyjednávač dozvedel o nedostatku vody a prebytku vína. Nechcel tomu veriť, ale keď mu chlapec povedal, že na hrade slúži jeho brat, zamyslel sa. Hrad je síce obkľúčený, ale kurucké hliadky spohodlneli. Chlapec sa mohol k obkľúčenému hradu dostať v noci, veď sám mu povedal, že v noci je tma. Hradná posádka dostala poslednú šancu na odchod s koňmi i zbraňami. Vyjednávač nezatajil ani to, že vedia o ich probléme s vodou a pokazenými žalúdkami. Obrancovia dlho nerozmýšľali a hrad vydali.